–

„Agencija za kontrol na prosročeni zadălženia“ EOOD, v zastúpení: J. B. Janakiev,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Heller a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ v spojení s článkom 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 174, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 121), ako aj článku 5 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov vo veci C‑208/20 medzi spoločnosťami „Toplofikacija Sofija“ EAD, „ČEZ Elektro Bălgarija“ AD a „Agencija za kontrol na prosročeni zadălženia“ EOOD, ako aj vo veci C‑256/20 medzi spoločnosťami Toplofikacija Sofija a fyzickými osobami, ktoré nie sú účastníkmi konania, vo veci vymáhania nezaplatených pohľadávok.

3

Podľa článku 1 nariadenia č. 1206/2001:

„1.   Toto nariadenie sa uplatní v občianskych alebo obchodných veciach, ak súd členského štátu podľa vlastných právnych predpisov žiada:

2.   Dožiadaním nemožno žiadať o vykonanie dôkazu, ktorý nie je určený na použitie v súdnom konaní, ktoré sa začalo alebo sa má začať.

…“

4

Článok 4 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia stanovuje:

„Dožiadanie sa vypracuje na tlačive A alebo v odôvodnených prípadoch na tlačive I v prílohe. Musí obsahovať tieto údaje:

…

b) označenie a adresy účastníkov konania, prípadne ich zástupcov“.

5

Článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).“

6

Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

7

Článok 5 ods. 1 uvedeného nariadenia znie:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

8

Vnútroštátny súd, Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia, Bulharsko), rozhoduje o troch sporoch.

9

Prvý spor sa týka žaloby podanej spoločnosťou Toplofikacija Sofija s cieľom určiť pohľadávku týkajúcu sa dodania tepla do budovy nachádzajúcej sa v Sofii (Bulharsko) voči fyzickej osobe po tom, čo v rámci konania o vydanie platobného rozkazu proti tejto osobe sa táto osoba nenašla na adrese uvedenej v žalobe. Na základe zistení tohto súdu sa potvrdilo, že táto adresa bola aktuálnou adresou jej trvalého pobytu, tak ako bola zapísaná do vnútroštátneho registra obyvateľov. Podľa jedného zo susedov však uvedená osoba už sedem rokov žila vo Francúzsku.

10

V druhom spore uvedený súd na návrh dodávateľa elektrickej energie ČEZ Elektro Bălgarija vydal platobný rozkaz voči fyzickej osobe za nezaplatené faktúry týkajúce sa dodania elektrickej energie v budove nachádzajúcej sa v Sofii a nariadil, aby sa jej tento platobný rozkaz doručil na adresu, ktorú uviedla ČEZ Elektro Bălgarija, zodpovedajúcu aktuálnej adrese trvalého pobytu tejto osoby, tak ako je uvedená vo vnútroštátnom registri obyvateľstva. Uvedenú osobu tam však nebolo možné zastihnúť, lebo podľa informácií poskytnutých jedným zo susedov žije už rok v Nemecku.

11

V treťom spore vnútroštátny súd na návrh spoločnosti zaoberajúcej sa vymáhaním pohľadávok Agencija za kontrol na prosročeni zadălženia vydal platobný rozkaz voči fyzickej osobe, ktorá nesplatila svoj úver úverovej inštitúcii so sídlom v Sofii, a nariadil, aby sa jej tento platobný rozkaz doručil na adresu, ktorú poskytla uvedená spoločnosť, zodpovedajúcu aktuálnej adrese trvalého pobytu tejto osoby, tak ako je uvedená vo vnútroštátnom registri obyvateľstva. Uvedenú osobu tam však nebolo možné zastihnúť, lebo podľa informácií poskytnutých jej matkou žije už tri roky v Nemecku.

12

Vnútroštátny súd si kladie otázku, či rovnako, ako je podľa bulharského práva povinný z úradnej moci pristúpiť k overeniu adries v Bulharsku, pokiaľ ide o osoby, ktorým sa má doručiť súdna písomnosť, je povinný pristúpiť k takémuto prevereniu u príslušných orgánov iného členského štátu, ak je zrejmé, že osoba, ktorej je určené súdne rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, žije v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.

13

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta na výklad článku 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. V tejto súvislosti sa v podstate pýta, či sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že je pravdepodobné alebo isté, že dlžník sa obvykle nezdržiava na adrese svojho zapísaného trvalého pobytu, toto ustanovenie bráni tomu, aby vydal platobný rozkaz voči tomuto dlžníkovi, alebo tomu, aby tento platobný rozkaz nadobudol vykonateľnosť. Pýta sa tiež, či mu uvedené ustanovenie v takomto prípade ukladá povinnosť z úradnej moci zrušiť takýto platobný rozkaz.

14

Za týchto okolností Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15

V tejto veci vnútroštátny súd Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) na návrh spoločnosti Toplofikacija Sofija vydal platobný rozkaz voči fyzickej osobe za nezaplatené faktúry týkajúce sa dodania elektrickej energie v budove nachádzajúcej sa v Sofii a nariadil, aby sa jej doručil na adresu jej súčasného trvalého pobytu. Po dvoch pokusoch tam však nebolo možné zastihnúť túto osobu, ktorá podľa informácií poskytnutých správcom tejto nehnuteľnosti žije v Nemecku a na uvedenej adrese sa zdržiava zriedkavo.

16

Za týchto okolností Sofijski rajonen săd (Okresný súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky, ktoré majú rovnaké znenie ako druhá až štvrtá otázka položená vo veci C‑208/20.

17

Svojou prvou otázkou vo veci C‑208/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ v spojení s článkom 47 ods. 2 Charty, zásadami zákazu diskriminácie a ekvivalencie, ako aj článok 1 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1206/2001 vykladať v tom zmysle, že za predpokladu, že podľa právnej úpravy členského štátu sú súdy tohto štátu povinné z úradnej moci vyhľadať v tomto členskom štáte adresu osoby, ktorej sa má doručiť súdna písomnosť, sú tieto súdy v prípade, ak sa zdá, že osoba, ktorej sa má doručiť súdne rozhodnutie, má bydlisko na území iného členského štátu, rovnako povinné zistiť adresu tejto osoby od príslušných orgánov tohto posledného uvedeného členského štátu.

18

Pokiaľ ide v prvom rade o požadovaný výklad článku 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ v spojení s článkom 47 ods. 2 Charty, ako aj zásad zákazu diskriminácie a ekvivalencie, najskôr je potrebné pripomenúť, že v rámci prejudiciálneho konania upraveného v článku 267 ZFEÚ musí medzi sporom, ktorý bol predložený vnútroštátnemu súdu, a ustanoveniami práva Únie, ktorých výklad sa žiada, existovať taká súvislosť, aby tento výklad zodpovedal objektívnej potrebe rozhodnutia, ktoré má tento súd prijať (uznesenie z 20. januára 2021, Bezirkshauptmannschaft Kirchdorf, C‑293/20, neuverejnené, EU:C:2021:44, bod 23 a citovaná judikatúra).

19

Súdny dvor okrem toho zdôrazňuje dôležitosť toho, aby vnútroštátny súd uviedol presné dôvody, ktoré ho viedli k žiadosti o výklad práva Únie a na základe ktorých považuje za potrebné položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. V tejto súvislosti je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd v samotnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť, ktorú vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou vzťahujúcou sa na spor, o ktorom rozhoduje (rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i., C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 37 a citovaná judikatúra).

20

Tieto požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a vnútroštátny súd ich v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, zavedenej článkom 267 ZFEÚ, má poznať a je ich povinný dôsledne dodržiavať. Sú pripomenuté v bode 15 odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1) (rozsudok zo 16. júla 2020, Adusbef a i., C‑686/18, EU:C:2020:567, bod 38 a citovaná judikatúra).

21

V prejednávanej veci však na jednej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑208/20 vôbec nevyplýva, že spory vo veci samej majú akúkoľvek súvislosť s článkom 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ v spojení s článkom 47 ods. 2 Charty, ako aj so zásadami zákazu diskriminácie a ekvivalencie.

22

Na druhej strane vnútroštátny súd neuvádza dôvody, prečo je podľa neho výklad týchto ustanovení a týchto zásad nevyhnutný na vyriešenie týchto sporov, ani nevysvetľuje súvislosť, ktorú medzi nimi vidí, a vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej.

23

V dôsledku toho je prvá otázka neprípustná v rozsahu, v akom sa týka výkladu uvedených ustanovení a uvedených zásad.

24

Pokiaľ ide v druhom rade o výklad článku 1 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1206/2001, treba pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia sa toto nariadenie uplatňuje v občianskych alebo obchodných veciach, ak súd členského štátu v súlade s ustanoveniami svojich právnych predpisov žiada príslušný súd iného členského štátu o vykonanie dôkazu.

25

Vyhľadávanie adresy osoby, ktorej sa má doručiť súdne rozhodnutie, však nepredstavuje „vykonanie dôkazu“ v zmysle uvedeného ustanovenia, patriace do pôsobnosti uvedeného nariadenia.

26

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 4 ods. 1 písm. b) toho istého nariadenia musí takáto žiadosť uvádzať najmä mená a adresy účastníkov konania.

27

Z toho vyplýva, že žiadosť súdu členského štátu, ktorej predmetom je hľadanie adresy osoby, ktorej sa má doručiť súdne rozhodnutie, v inom členskom štáte, nie je upravená nariadením č. 1206/2001, v dôsledku čoho sa toto posledné uvedené nariadenie neuplatňuje na situáciu, o akú ide vo veci samej.

28

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba na prvú otázku vo veci C‑208/20 odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1206/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na situáciu, v ktorej súd členského štátu zisťuje adresu osoby, ktorej sa má doručiť súdne rozhodnutie, v inom členskom štáte.

29

Svojou druhou až štvrtou otázkou vo veci C‑208/20 a tromi otázkami vo veci C‑256/20 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby súd členského štátu vydal platobný rozkaz voči dlžníkovi, a prípadne tomu, aby tento platobný rozkaz nadobudol vykonateľnosť, alebo či mu ukladá zrušiť tento platobný rozkaz, ak sa zdá pravdepodobné alebo isté, že tento dlžník nemá obvyklé bydlisko v obvode pôsobnosti tohto súdu.

30

Podľa tohto ustanovenia osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe pravidiel uvedených v oddieloch 2 až 7 kapitoly II tohto nariadenia.

31

Najskôr je potrebné uviesť, že ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená. Prejudiciálne konanie tak najmä predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha spor, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní [rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 27 a citovaná judikatúra].

32

V prejednávanej veci však z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd už vydal platobné rozkazy voči žalovaným vo veci samej a že až v štádiu doručovania týchto platobných rozkazov týmto žalovaným tento súd konštatoval, že už nemajú bydlisko v obvode jeho pôsobnosti, ale pravdepodobne v inom členskom štáte, na neznámych adresách.

33

V dôsledku toho za týchto okolností výklad článku 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 zjavne nie je nevyhnutný na to, aby vnútroštátny súd mohol založiť svoju právomoc vydať uvedené platobné rozkazy, pretože tento súd už vydal tieto platobné rozkazy, a teda pred ich vydaním nevyhnutne uznal túto právomoc.

34

Z toho vyplýva, že druhá otázka vo veci C‑208/20 a prvá otázka vo veci C‑256/20 sú neprípustné v rozsahu, v akom sa týkajú otázky, či toto ustanovenie bráni tomu, aby za takýchto okolností súd členského štátu vydal platobný rozkaz voči dlžníkovi, ak sa javí pravdepodobné alebo isté, že dlžník nemá obvyklý pobyt v obvode pôsobnosti tohto súdu.

35

Pokiaľ ide o otázky, či za takých okolností, ako sú tie vo veci samej, sa má článok 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby platobné rozkazy vydané dotknutým súdom nadobudli vykonateľnosť, alebo tak, že tomuto súdu ukladá povinnosť zrušiť tieto platobné rozkazy, stačí konštatovať, že toto ustanovenie nijako nesúvisí s procesnoprávnymi normami členských štátov, ktoré upravujú jednak podmienky, za ktorých súdne rozhodnutia nadobúdajú vykonateľnosť, a jednak platnosť týchto rozhodnutí.

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom nariadenia č. 1215/2012 nie je zjednotiť procesnoprávne normy členských štátov, ale upraviť súdnu právomoc na riešenie sporov v občianskych a obchodných veciach vo vzťahoch medzi týmito štátmi a uľahčiť výkon súdnych rozhodnutí (rozsudok z 31. mája 2018, Nothartová,C‑306/17, EU:C:2018:360, bod 28 a citovaná judikatúra).

37

Keďže toto nariadenie neurčuje podmienky, za ktorých súdne rozhodnutia nadobúdajú vykonateľnosť, ani podmienky upravujúce platnosť týchto rozhodnutí, tieto podmienky preto spadajú do procesnej autonómie členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2018, Nothartová,C‑306/17, EU:C:2018:360, bod 28 citovanú judikatúru).

38

Okrem toho, keďže článok 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa neuplatňuje v situácii, o akú ide vo veci samej, nemožno sa domnievať, že riešenie, ktoré má prijať vnútroštátny súd, pokiaľ ide o nadobudnutie vykonateľnosti platobného rozkazu alebo platnosť takéhoto platobného rozkazu v takejto situácii, môže zbaviť uplatnenie tohto ustanovenia akejkoľvek účinnosti.

39

Za týchto podmienok treba na druhú až štvrtú otázku vo veci C‑208/20 a na tri otázky vo veci C‑256/20 odpovedať tak, že článok 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby platobný rozkaz voči dlžníkovi nadobudol vykonateľnosť, ani neukladá povinnosť zrušiť takýto platobný rozkaz.

40

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: