–

Istituto Nazionale della Previdenza Sociale (INPS), v zastúpení: A. Coretti, V. Stumpo a M. Sferrazza, avvocati,

–

VR, v zastúpení: A. Guariso a L. Neri, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Giordano a P. Gentili, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga, A. Azéma a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 11 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Istituto Nazionale della Previdenza Sociale (INPS) (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Taliansko) a VR vo veci zamietnutia žiadosti o rodinné prídavky za obdobie, počas ktorého manželka a deti dotknutej osoby bývali v tretích krajinách svojho pôvodu.

3

Odôvodnenia 2, 4, 6 a 12 smernice 2003/109 stanovujú:

…

…

…

4

Podľa článku 2 tejto smernice, nazvaného „Vymedzenie pojmov“:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

5

Článok 11 uvedenej smernice, nazvaný „Rovnaké zaobchádzanie“, stanovuje:

„1.   Osoby s dlhodobým pobytom majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k:

…

…

2.   S ohľadom na ustanovenia ods. 1, písm. b), d), e), f) a g), dotknutý členský štát môže obmedziť rovnaké zaobchádzanie v prípadoch, keď bydlisko alebo obvyklé miesto pobytu osoby s dlhodobým pobytom alebo jeho rodinných príslušníkov, na ktorých žiadal/a podporu, sa nachádza na území príslušného členského štátu.

…

4.   Členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k sociálnej pomoci a sociálnej ochrane na základnú podporu.

…“

6

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že prostredníctvom decreto legge n. 69 – Norme in materia previdenziale, per il miglioramento delle gestioni degli enti portuali ed altre disposizioni urgenti (zákonný dekrét č. 69 o predpisoch v oblasti sociálneho zabezpečenia na zlepšenie správy prístavných subjektov a iné urgentné ustanovenia) z 13. marca 1988 (GURI č. 61 zo 14. marca 1988), zmeneného na zákon č. 153 z 13. mája 1988 (GURI č. 112 zo 14. mája 1988) (ďalej len „zákon č. 153/1988“), bol zavedený príspevok na domácnosť, ktorého výška závisí od počtu detí do 18 rokov veku, ktoré tvoria domácnosť, a od jej príjmov (ďalej len „príspevok na domácnosť“).

7

Článok 2 ods. 6 zákona č. 153/1988 stanovuje:

„Domácnosť tvoria manželia s výnimkou manžela/manželky, ktorý/á je v právnej odluke a nežije v spoločnej domácnosti, deti a osvojené deti… mladšie ako 18 rokov alebo bez vekového obmedzenia, ak z dôvodu postihnutia alebo fyzických alebo duševných chorôb úplne alebo trvalo nemôžu vykonávať platenú prácu. Členom domácnosti môžu byť za rovnakých podmienok ako deti a osvojené deti bratia, sestry, synovci, netere a vnúčatá, mladší ako 18 rokov alebo bez vekového obmedzenia, ak z dôvodu postihnutia alebo fyzických alebo duševných chorôb úplne alebo trvalo nemôžu vykonávať platenú prácu, ak sú sirotami otca a matky a nemajú nárok na pozostalostný dôchodok.“

8

Podľa článku 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 nie sú súčasťou domácnosti v zmysle tohto zákona manžel/manželka, deti a osvojené deti cudzieho štátneho príslušníka, ktorí nemajú bydlisko na území Talianskej republiky, pokiaľ so štátom, ktorého štátnym príslušníkom je cudzinec, nebola dojednaná dohoda o recipročnom zaobchádzaní s talianskymi štátnymi príslušníkmi alebo uzavretý medzinárodný dohovor v oblasti rodinných dávok.

9

Smernica 2003/109 bola do vnútroštátneho práva prebratá prostredníctvom decreto legislativo n. 3 – Attuazione della direttiva 2003/109/CE relativa allo status di cittadini di Paesi terzi soggiornanti di lungo periodo (legislatívny dekrét č. 3 o prebratí smernice 2003/109) z 8. januára 2007 (GURI č. 24 z 30. januára 2007) (ďalej len „legislatívny dekrét č. 3/2007“), ktorým boli začlenené ustanovenia tejto smernice do decreto legislativo n. 286 – Testo unico delle disposizioni concernenti la disciplina dell’immigrazione e norme sulla condizione dello straniero (legislatívny dekrét č. 286, ktorým sa kodifikuje právna úprava v oblasti prisťahovalectva a pravidlá týkajúce sa postavenia cudzinca) z 25. júla 1998 (riadna príloha GURI č. 191 z 18. augusta 1998) (ďalej len „legislatívny dekrét č. 286/1998“). Článok 9 ods. 12 písm. c) tohto legislatívneho dekrétu stanovuje, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je držiteľom povolenia na dlhodobý pobyt, poberá najmä dávky sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci, „ak nie je stanovené inak a pod podmienkou, že sa preukáže, že cudzinec má skutočne pobyt na štátnom území“.

10

VR je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý je zamestnaný v Taliansku a od roku 2010 je držiteľom povolenia na dlhodobý pobyt v súlade s legislatívnym dekrétom č. 286/1998. Od septembra 2011 do apríla 2014 bývala jeho manželka a päť detí v krajine svojho pôvodu, konkrétne v Pakistane.

11

Keďže INPS mu na základe článku 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 odmietol vyplatiť príspevok na domácnosť počas tohto obdobia, VR podal žalobu na Tribunale del lavoro di Brescia (Súd pre pracovnoprávne spory Brescia, Taliansko) proti INPS a svojmu zamestnávateľovi, pričom namietal diskriminačnú povahu tohto odmietnutia. Tento súd vyhovel jeho návrhom a uložil žalovaným povinnosť vyplatiť mu zodpovedajúce sumy po tom, čo vylúčil uplatnenie tohto ustanovenia, ktoré považoval za nezlučiteľné s článkom 11 smernice 2003/109.

12

Odvolanie, ktoré podal INPS proti tomuto rozhodnutiu na Corte d’appello di Brescia (Odvolací súd Brescia, Taliansko), bolo zamietnuté, keďže tento súd usúdil, že príspevok na domácnosť je základnou dávkou sociálnej pomoci, na ktorú sa nemôžu vzťahovať výnimky z rovnosti zaobchádzania povolené smernicou 2003/109.

13

INPS teda podal opravný prostriedok na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), pred ktorým tvrdil, že príspevok na domácnosť nie je dávkou sociálnej pomoci, ale dávkou sociálneho zabezpečenia, a že v žiadnom prípade ho nemožno považovať za základnú podporu, na ktorú sa nemôže vzťahovať výnimka z povinnosti rovnakého zaobchádzania.

14

Vnútroštátny súd uvádza, že riešenie sporu vo veci samej závisí od výkladu článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 a od otázky, či toto ustanovenie znamená, že rodinní príslušníci osoby s dlhodobým pobytom, ktorá má nárok na vyplácanie príspevku na domácnosť stanoveného v článku 2 zákona č. 153/1988, patria do okruhu rodinných príslušníkov oprávnených na túto dávku, hoci nemajú bydlisko na talianskom území.

15

V tejto súvislosti spresňuje, že domácnosť uvedená v článku 2 zákona č. 153/1988 predstavuje nielen základ pre výpočet príspevku na domácnosť, ale aj jeho príjemcu, a to prostredníctvom poberateľa odmeny alebo dôchodku, na ktoré sa viaže tento príspevok. Tento príspevok predstavuje doplnok hospodárskej povahy, z ktorého majú prospech najmä všetci poskytovatelia práce, ktorí vykonávajú svoju činnosť na talianskom území pod podmienkou, že sú súčasťou domácnosti, ktorej príjmy nepresahujú určitý strop. Za obdobie od 1. júla 2018 do 30. júna 2019 bola jeho plná výška 137,50 eura mesačne v prípade ročných príjmov neprevyšujúcich 14541,59 eura. Jeho výplatu uskutočňuje zamestnávateľ súčasne s odmenou.

16

Vnútroštátny súd tiež uvádza, že Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) už mal príležitosť zdôrazniť vo svojej judikatúre dvojitú povahu príspevku na domácnosť. Na jednej strane tento príspevok, ktorý súvisí s príjmami domácnosti akejkoľvek povahy a ktorého účelom je zabezpečenie dostatočného príjmu rodín, ktoré takýto príjem nemajú, patrí medzi dávky sociálneho zabezpečenia. V súlade so všeobecnými pravidlami systému sociálneho zabezpečenia, do ktorého patrí uvedený príspevok, sa ochrana rodín pracujúcich pracovníkov realizuje vyplácaním doplnku k odmene za vykonanú prácu. Príspevok na domácnosť je financovaný z príspevkov platených všetkými zamestnávateľmi, ku ktorým sa pripočítava doplatok uhrádzaný štátom, pričom ho vopred vypláca zamestnávateľ, ktorý je oprávnený uskutočniť započítanie proti splatnému príspevku. Na druhej strane tento príspevok patrí do oblasti sociálnej pomoci, pričom zohľadnené príjmy sa prípadne zvýšia na účely ochrany osôb, ktoré sú postihnuté alebo trpia fyzickými alebo duševnými chorobami, alebo maloletých, ktorí majú trvalé ťažkosti s plnením úloh a činností primeraných ich veku. V každom prípade podľa vnútroštátneho súdu ide o opatrenie, ktoré patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109.

17

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že členovia domácnosti majú v systematike príspevku na domácnosť zásadný význam a považujú sa za príjemcov tohto príspevku. Vnútroštátny súd sa však pýta, vzhľadom na skutočnosť, že zákon označuje rodinných príslušníkov tvoriacich domácnosť za príjemcov dávky hospodárskej povahy, ktorú je oprávnená poberať osoba s nárokom na odmenu, na ktorú sa tento príspevok viaže, či článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 bráni takému ustanoveniu, ako je článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988. Má pochybnosť najmä o výklade tejto smernice s ohľadom na odôvodnenie 4 a článok 2 písm. e) uvedenej smernice.

18

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 11 ods. 1 písm. d) smernice [2003/109], ako aj zásada rovnosti zaobchádzania s osobami s dlhodobým pobytom a vnútroštátnymi príslušníkmi vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej na rozdiel od toho, čo je stanovené pre štátnych príslušníkov členského štátu, sú pri zarátaní členov domácnosti na účely výpočtu príspevku na domácnosť vylúčení rodinní príslušníci pracovníka s dlhodobým pobytom, štátneho príslušníka tretej krajiny, ak majú bydlisko v tretej krajine pôvodu?“

19

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa na účely určenia nároku na dávku sociálneho zabezpečenia nezohľadňujú rodinní príslušníci osoby s dlhodobým pobytom v zmysle článku 2 písm. b) tejto smernice, ktorí nemajú bydlisko na území tohto členského štátu, ale v tretej krajine, zatiaľ čo rodinní príslušníci štátneho príslušníka uvedeného členského štátu, ktorí majú bydlisko v tretej krajine, sa zohľadňujú.

20

Treba pripomenúť, že právo Únie neobmedzuje právomoc členských štátov ustanovovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia. V prípade absencie harmonizácie na úrovni Únie podmienky udeľovania dávok sociálneho zabezpečenia, ako aj výšku týchto dávok a trvanie ich poskytovania stanovujú jednotlivé členské štáty. Pri výkone tejto právomoci však musia členské štáty dodržiavať právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2010, Elčinov, C‑173/09, EU:C:2010:581, bod 40).

21

Článok 11 ods. 1 písm. d) tejto smernice im ukladá povinnosť zabezpečiť, aby osoby s dlhodobým pobytom mali nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci, najmä pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, ako je vymedzené vo vnútroštátnom práve.

22

Podľa článku 11 ods. 2 uvedenej smernice však členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie, najmä pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, v prípadoch, keď sa bydlisko alebo obvyklé miesto pobytu osoby s dlhodobým pobytom alebo jej rodinných príslušníkov, na ktorých sa žiada podpora, nachádza na území príslušných členských štátov.

23

Smernica 2003/109 teda stanovuje právo na rovnaké zaobchádzanie, ktoré predstavuje všeobecné pravidlo, a vymenúva výnimky z tohto práva, ktoré majú členské štáty možnosť stanoviť a ktoré sa musia vykladať reštriktívne. Na tieto výnimky sa preto možno odvolávať iba vtedy, ak orgány dotknutého členského štátu, ktoré majú právomoc na vykonanie tejto smernice, jasne vyjadrili, že majú v úmysle tieto výnimky využiť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, EU:C:2012:233, body 86 a 87, ako aj z 21. júna 2017, Martinez Silva, C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 29).

24

Keďže vnútroštátny súd má pochybnosť o výklade článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 vzhľadom na odôvodnenie 4 a článok 2 písm. e) tejto smernice, treba v prvom rade poznamenať, ako to uviedol generálny advokát v bodoch 54 a 55 svojich návrhov, že článok 2 písm. e) tejto smernice, ktorý vymedzuje pojem „rodinní príslušníci“ ako štátni príslušníci tretích krajín, ktorí pobývajú v predmetnom členskom štáte v súlade so smernicou 2003/86, nemá za cieľ obmedziť právo na rovnaké zaobchádzanie osôb s dlhodobým pobytom podľa článku 11 smernice 2003/109, ale len vymedziť tento pojem na účely pochopenia ustanovení, ktoré ho v rámci tejto smernice používajú.

25

Ak by táto definícia navyše znamenala, že osoba s dlhodobým pobytom, ktorej rodinní príslušníci nemajú bydlisko na území dotknutého členského štátu, je vylúčená z práva na rovnaké zaobchádzanie, existencia článku 11 ods. 2 smernice 2003/109, ktorým sa členským štátom dáva možnosť odchýliť sa od neho najmä vtedy, keď sa bydlisko alebo obvyklé miesto pobytu rodinných príslušníkov, na ktorých tento štátny príslušník žiada podporu, nenachádza na tomto území, by bola neopodstatnená.

26

Pokiaľ ide v druhom rade o odôvodnenie 4 smernice 2003/109, na úvod treba pripomenúť, že odôvodnenie právneho aktu Únie nemá záväznú právnu silu a nemožno sa ho dovolávať ani na účely výnimky z ustanovení dotknutého aktu, ani s cieľom výkladu jeho ustanovení v zmysle, ktorý je zjavne v rozpore s ich znením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1998, Nilsson a i., C‑162/97, EU:C:1998:554, bod 54, a z 19. decembra 2019, Puppinck a i./Komisia, C‑418/18 P, EU:C:2019:1113, bod 76).

27

Hoci z tohto odôvodnenia navyše vyplýva, že integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín s povolením na dlhodobý pobyt v členských štátoch je cieľom sledovaným touto smernicou, z tohto odôvodnenia nemožno vyvodiť, že osoba s dlhodobým pobytom, ktorej rodinní príslušníci nemajú bydlisko na území dotknutého členského štátu, musí byť vylúčená z práva na rovnaké zaobchádzanie stanoveného v článku 11 ods. 1 písm. d) tejto smernice, keďže takéto vylúčenie napokon neupravuje ani žiadne ustanovenie tejto smernice.

28

Vzhľadom na skutočnosť, že INPS a talianska vláda tvrdia, že vylúčenie osoby s dlhodobým pobytom, ktorej rodinní príslušníci nemajú bydlisko na území dotknutého členského štátu, je v súlade s cieľom integrácie sledovaným smernicou 2003/109, keďže integrácia predpokladá prítomnosť na tomto území, treba uviesť, že z odôvodnení 2, 4, 6 a 12 tejto smernice vyplýva, že cieľom tejto smernice je zaručiť integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú dlhodobo a legálne usadení v členských štátoch, a na tento účel priblížiť práva týchto štátnych príslušníkov k právam, ktoré požívajú občania Únie, najmä prostredníctvom zavedenia rovnakého zaobchádzania ako s občanmi Únie v širokom rozsahu v ekonomickej a sociálnej oblasti. Právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom teda osobe, ktorá ho získala, umožňuje požívať výhodu rovnosti zaobchádzania v oblastiach uvedených v článku 11 smernice 2003/109, za podmienok stanovených v tomto článku [rozsudok zo 14. marca 2019, Y. Z. a i. (Podvod pri zlúčení rodiny), C‑557/17, EU:C:2019:203, bod 63].

29

Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia INPS a talianskej vlády, nemožno vylúčenie osoby s dlhodobým pobytom z práva na rovnaké zaobchádzanie, hoci jej rodinní príslušníci sa počas obdobia, ktoré môže byť dočasné, ako to preukazujú skutkové okolnosti vo veci samej, nenachádzajú na území dotknutého členského štátu, považovať za zlučiteľné s týmito cieľmi.

30

Z toho vyplýva, že s výhradou výnimky povolenej článkom 11 ods. 2 smernice 2003/109 členský štát nemôže odmietnuť alebo znížiť nárok na dávku sociálneho zabezpečenia osoby s dlhodobým pobytom z dôvodu, že jej rodinní príslušníci alebo niektorí z nich nemajú bydlisko na jeho území, ale v tretej krajine, pokiaľ túto dávku poskytuje svojim štátnym príslušníkom bez ohľadu na miesto bydliska ich rodinných príslušníkov.

31

Pokiaľ ide o konanie vo veci samej, treba po prvé konštatovať, že samotný vnútroštátny súd uvádza, že príspevok na domácnosť má najmä povahu dávky sociálneho zabezpečenia, ktorá patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109.

32

Po druhé tento súd uvádza, že domácnosť predstavuje základ pre výpočet výšky tohto príspevku. INPS a talianska vláda v tejto súvislosti tvrdia, že nezohľadnenie rodinných príslušníkov, ktorí nemajú bydlisko na území Talianskej republiky, má vplyv len na túto sumu, ktorá je nulová, ako to INPS spresnil na pojednávaní, ak všetci rodinní príslušníci majú bydlisko mimo vnútroštátneho územia.

33

Treba poznamenať, že tak nevyplatenie príspevku, ako aj zníženie jeho výšky podľa toho, či všetci rodinní príslušníci alebo niektorí z nich nemajú bydlisko na tomto území, je v rozpore s právom na rovnaké zaobchádzanie stanoveným v článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, keďže predstavujú rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s dlhodobým pobytom a talianskymi štátnymi príslušníkmi.

34

Na rozdiel od toho, čo tiež tvrdí INPS, takéto rozdielne zaobchádzanie nemožno odôvodniť skutočnosťou, že osoby s dlhodobým pobytom a štátni príslušníci hostiteľského členského štátu sa nachádzajú v rozdielnej situácii z dôvodu svojich väzieb s týmto štátom, keďže takéto odôvodnenie je v rozpore s článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, ktorý v súlade s cieľmi tejto smernice pripomenutými v bode 28 tohto rozsudku vyžaduje rovnosť zaobchádzania s nimi v oblasti sociálneho zabezpečenia.

35

Ako to tiež vyplýva z ustálenej judikatúry, prípadné ťažkosti s preskúmaním situácie príjemcov, pokiaľ ide o podmienky priznania príspevku na domácnosť, ak rodinní príslušníci nemajú bydlisko na území dotknutého členského štátu, ktoré uvádzajú INPS a talianska vláda, nemôžu odôvodniť toto rozdielne zaobchádzanie (pozri analogicky rozsudok z 26. mája 2016, Kohll a Kohll‑Schlesser, C‑300/15, EU:C:2016:361, bod 59, ako aj citovanú judikatúru).

36

Po tretie vnútroštátny súd zdôrazňuje, že členovia domácnosti sa podľa vnútroštátneho práva považujú za príjemcov príspevku na domácnosť. Priznanie tohto príspevku však z tohto dôvodu nemožno odmietnuť osobe s dlhodobým pobytom, ktorej rodinní príslušníci nemajú bydlisko na území Talianskej republiky. Aj keď totiž z uvedeného príspevku majú prospech členovia domácnosti, čo je samotným účelom rodinnej dávky, z informácií poskytnutých týmto súdom a uvedených v bodoch 15 a 16 tohto rozsudku vyplýva, že tento príspevok sa vypláca pracovníkovi alebo dôchodcovi, ktorý je tiež členom domácnosti.

37

Z toho vyplýva, že článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 odporuje také ustanovenie, ako je článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988, podľa ktorého nie sú súčasťou domácnosti v zmysle tohto zákona manžel/manželka, deti a osvojené deti cudzieho štátneho príslušníka, ktorí nemajú bydlisko na území Talianskej republiky, pokiaľ so štátom, ktorého štátnym príslušníkom je cudzinec, nebola dojednaná dohoda o recipročnom zaobchádzaní s talianskymi štátnymi príslušníkmi alebo uzavretý medzinárodný dohovor v oblasti rodinných dávok, ibaže sa Talianska republika v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 23 tohto rozsudku jasne vyjadrila, že sa chce dovolávať výnimky, ktorú povoľuje jej článok 11 ods. 2.

38

Ako to uviedol generálny advokát v bodoch 65 a 66 svojich návrhov, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, pričom na pojednávaní to Talianska republika potvrdila, že Talianska republika takýto zámer pri prebratí smernice 2003/109 do vnútroštátneho práva nevyjadrila.

39

Ustanovenia článku 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 boli totiž prijaté dávno pred prebratím smernice 2003/109 legislatívnym dekrétom č. 3/2007, ktorým boli jej ustanovenia zapracované do legislatívneho dekrétu č. 286/1998, ktorý v článku 9 ods. 12 písm. c) podmieňuje prístup držiteľa povolenia na dlhodobý pobyt k dávkam sociálnej pomoci a sociálneho zabezpečenia tým, aby mal tento držiteľ skutočný pobyt na vnútroštátnom území bez toho, aby odkazoval na miesto bydliska jeho rodinných príslušníkov.

40

Vzhľadom na uvedené je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa na účely určenia nároku na dávku sociálneho zabezpečenia nezohľadňujú rodinní príslušníci osoby s dlhodobým pobytom v zmysle článku 2 písm. b) tejto smernice, ktorí nemajú bydlisko na území tohto členského štátu, ale v tretej krajine, zatiaľ čo rodinní príslušníci štátneho príslušníka uvedeného členského štátu, ktorí majú bydlisko v tretej krajine, sa zohľadňujú, pokiaľ tento členský štát nevyjadril svoj úmysel dovolávať sa výnimky z rovnakého zaobchádzania, ktorú povoľuje článok 11 ods. 2 uvedenej smernice, pri jej prebratí do vnútroštátneho práva.

41

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 11 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa na účely určenia nároku na dávku sociálneho zabezpečenia nezohľadňujú rodinní príslušníci osoby s dlhodobým pobytom v zmysle článku 2 písm. b) tejto smernice, ktorí nemajú bydlisko na území tohto členského štátu, ale v tretej krajine, zatiaľ čo rodinní príslušníci štátneho príslušníka uvedeného členského štátu, ktorí majú bydlisko v tretej krajine, sa zohľadňujú, pokiaľ tento členský štát nevyjadril svoj úmysel dovolávať sa výnimky z rovnakého zaobchádzania, ktorú povoľuje článok 11 ods. 2 uvedenej smernice, pri jej prebratí do vnútroštátneho práva.