1.

Súdne orgány členských štátov môžu na základe rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV ( 2 ) vydávať európske zatykače na účely výkonu trestov odňatia slobody. Platí to však aj pre výkon rozsudku, ktorý bol vydaný v treťom štáte a uznaný v dožadujúcom členskom štáte na základe medzinárodnej dohody?

2.

Odsudzujúci rozsudok vydaný v treťom štáte okrem toho vyvoláva otázku týkajúcu sa jedného z dôvodov odmietnutia vykonať zatykač, čím sa Súdny dvor doposiaľ ešte nezaoberal. Podľa článku 4 bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia totiž dožiadaný štát môže odmietnuť výkon, ak bol trestný čin spáchaný mimo územia dožadujúceho členského štátu a právne predpisy dožiadaného členského štátu neumožňujú stíhanie pre rovnaké trestné činy, ak boli spáchané mimo jeho územia. V prejednávanom prípade bol síce skutok spáchaný v treťom štáte, ale v dožadujúcom členskom štáte prebehla príprava trestného činu. Treba preto objasniť, čo to znamená vo vzťahu k uplatneniu uvedeného dôvodu odmietnutia.

3.

Od 5. apríla 2011 platí Dohovor medzi Litovskou republikou a Nórskym kráľovstvom o uznávaní a výkone rozsudkov v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia, ktorými sa obmedzuje osobná sloboda. Dohovor upravuje uznávanie rozsudkov vydávajúceho štátu (článok 7) a obsahuje dôvody neuznania vykonávajúcim štátom (článok 8).

4.

Dohoda medzi Európskou úniou a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi Európskej únie a Islandom a Nórskom ( 3 ) je účinná od 1. novembra 2019. ( 4 )

5.

Preambula dohody stanovuje:

„…

Vyjadrujúc vzájomnú dôveru v štruktúru a fungovanie svojich právnych systémov a v schopnosť všetkých zmluvných strán zaručiť spravodlivý proces,

…“

6.

Článok 1 ods. 3 dohody stanovuje:

„Touto dohodou sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a všeobecné právne zásady zakotvené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, alebo, v prípade výkonu súdnym orgánom členského štátu, zásady uvedené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“

7.

Vo zvyšnej časti sa ustanovenia dohody o vydávacom konaní vo veľkej miere zhodujú s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584.

8.

Odôvodnenie 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 znie:

„európsky zatykač zavedený týmto rámcovým rozhodnutím je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako ‚základný kameň‘ spolupráce v oblasti súdnictva;“.

9.

Článok 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje definíciu európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu [odňatia slobody – neoficiálny preklad] alebo ochranného opatrenia [zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“

10.

Článok 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 určuje rozsah pôsobnosti európskeho zatykača:

„1.   Európsky zatykač sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu [odňatia slobody – neoficiálny preklad] alebo ochranným opatrením [zahŕňajúcim pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad], ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.

2.   Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody alebo o ochrannom opatrení [zahŕňajúcom pozbavenie osobnej slobody – neoficiálny preklad], ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom vydávajúceho členského štátu, sú dôvodom podľa podmienok tohto rámcového rozhodnutia a bez overenia dvojitej trestnosti činu, na vydanie osôb v súlade s európskym zatykačom:

3.   …

4.   Vydanie pre trestné činy okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 2, môže podliehať podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania.“

11.

Článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 v určitých prípadoch umožňuje odmietnuť vykonať európsky zatykač:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:

…

12.

Článok 8 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje obsah európskeho zatykača:

„1.   Európsky zatykač obsahuje nasledujúce informácie stanovené v súlade s formou, obsiahnutou v prílohe:

…

…“

13.

Írsko prebralo rámcové rozhodnutie 2002/584 zákonom z roku 2003 o európskom zatykači. Jeho § 5 vysvetľuje, kedy sa má v Írsku vychádzať z trestnosti činu:

„Na účely tohto zákona trestný čin uvedený v európskom zatykači zodpovedá trestnému činu v zmysle írskeho právneho poriadku v prípade, že skutok alebo opomenutie, ktoré predstavujú takýto trestný čin, by za predpokladu, že by k nim došlo v Írsku v čase vydania európskeho zatykača, boli trestným činom aj podľa írskeho práva.“

14.

Článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 prebralo Írsko ustanovením § 44 zákona z roku 2003 o európskom zatykači:

„K odovzdaniu osoby podľa tohto zákona nedôjde v prípade, že trestný čin uvedený v európskom zatykači, ktorý sa tejto osoby týka, bol spáchaný alebo údajne spáchaný na mieste, ktoré sa nenachádza vo vydávajúcom štáte, pričom skutok alebo opomenutie, ktoré predstavujú trestný čin, nie sú, vzhľadom na to, že k nim došlo na mieste, ktoré sa nenachádza v [Írsku], trestným činom v zmysle [írskeho] práva.“

15.

Írsky zákon o zneužívaní omamných látok z roku 1977 ( 5 ) obsahuje § 15 ods. 1:

„Trestného činu sa dopúšťa každý, kto má oprávnene alebo neoprávnene v držbe kontrolovanú omamnú látku na účel jej predaja alebo jej poskytnutia inej osobe v rozpore s vykonávacími predpismi podľa § 5 tohto zákona.“

16.

JR je litovským štátnym príslušníkom. V januári 2014 sa v Litve dohodol s treťou osobou, že prepraví do Nórska drogy za odmenu vo výške 570 eur. Drogu prepravil motorovým vozidlom z Litvy, pričom prešiel niekoľko štátnych hraníc, a napokon vstúpil do Nórska zo Švédska. Dňa 19. januára 2014 bol zadržaný v Nórsku, asi 5 kilometrov od hraníc, a mal pri sebe približne 4,6 kg metamfetamínu.

17.

Heggen og Frøland tingrett (Okresný súd Heggen a Froland, Nórsko) 28. novembra 2014 odsúdil JR (ďalej len „odsúdený“) za trestný čin „protiprávneho dodania veľmi veľkého množstva omamnej látky“ podľa § 162 nórskeho trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody na štyri roky a šesť mesiacov. Odvolanie odsúdeného bolo zamietnuté.

18.

Jurbarko rajono apylinkės teismas (Okresný súd oblasti Jurbarkas, Litva) 18. júna 2015 uznal nórsky rozsudok na základe Dohovoru medzi Nórskom a Litvou o uznávaní a výkone rozsudkov v trestných veciach, takže rozsudok mohol byť vykonaný podľa litovského práva. Odvolanie odsúdeného proti tomuto rozhodnutiu bolo zamietnuté.

19.

Nórsko 7. apríla 2016 odovzdalo odsúdeného do Litvy.

20.

Dňa 15. novembra 2016 Kaišiadorių rajono apylinkės teismas (Okresný súd oblasti Kaisiadorys, Litva) nariadil podmienečné prepustenie odsúdeného. Z dôvodu porušenia podmienky Marijampolės apylinkės teismo Jurbarko rūmai (Okresný súd oblasti Marijampole, senát pre Jurbarkas, Litva) 5. februára 2018 rozhodol, že odsúdený vykoná zvyšok svojho trestu odňatia slobody, konkrétne jeden rok, sedem mesiacov a 24 dní.

21.

Keďže odsúdený medzitým utiekol do zahraničia, litovské orgány 24. mája 2018 vydali európsky zatykač s cieľom výkonu trestu odňatia slobody za jeden trestný čin protiprávneho skladovania, prepravovania, zasielania, predaja alebo inej formy distribúcie veľmi veľkého množstva omamnej alebo psychotropnej látky.

22.

Dňa 21. januára 2019 bol odsúdený zadržaný v Írsku. Tam si najprv odpykal do októbra 2019 írsky trest odňatia slobody z dôvodu iného trestného činu.

23.

High Court (Vyšší súd, Írsko) má rozhodnúť o výkone európskeho zatykača, a preto 26. júna 2019 položil Súdnemu dvoru tieto otázky:

24.

Žiadosť, ktorú podal High Court (Vyšší súd), aby Súdny dvor odpovedal na otázky v naliehavom prejudiciálnom konaní, Súdny dvor z dôvodu neexistencie naliehavosti situácie odmietol.

25.

K otázkam podali svoje písomné pripomienky odsúdený, Írsko a Európska komisia.

26.

Svojou prvou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či možno vydať európsky zatykač s cieľom výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený súdom tretieho štátu a uznaný vydávajúcim členským štátom.

27.

Podľa článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody.

28.

Vydávajúci členský štát chce v prejednávanej veci vykonať trest odňatia slobody. Ten však neuložil samotný členský štát, ale tretí štát a vydávajúci štát ho následne uznal. Treba preto objasniť, či rozsudok vydaný v treťom štáte, resp. uznanie vo vydávajúcom štáte môžu byť platným predmetom európskeho zatykača.

29.

Tresty odňatia slobody uložené v tretích štátoch v zásade nie sú vykonateľné európskym zatykačom (k tomu pozri bod 1). Iná je situácia v prípade, keď vydávajúci členský štát uzná trest odňatia slobody (k tomu pozri bod 2). Vykonávajúci členský štát potom preverí, či je európsky zatykač účinný (k tomu pozri bod 3).

30.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 sa vzťahuje iba na členské štáty, nie na tretie štáty. ( 6 ) Trest odňatia slobody uložený v treťom štáte ako taký preto v zásade nemožno vykonať prostredníctvom európskeho zatykača.

31.

Podľa článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584 dožadujúci štát môže vydať európsky zatykač len vtedy, ak existuje vykonateľné súdne rozhodnutie. ( 7 ) Takéto vykonateľné súdne rozhodnutia vydávajú orgány členských štátov. ( 8 )

32.

Medzi členskými štátmi platí zásada vzájomného uznávania, ktorá sa zakladá na zásade vzájomnej dôvery a ktorú európsky zatykač konkrétne realizuje podľa článku 1 ods. 2 a odôvodnenia 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 9 )

33.

Zásada vzájomného uznávania konkrétne ukladá každému členskému štátu, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva týmto právom uznané. ( 10 )

34.

Tieto zásady však nemožno automaticky uplatniť na tretie štáty. Bez takejto vzájomnej dôvery nemožno predpokladať, že tretí štát rešpektoval základné práva požadovanej osoby. Podľa článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 však treba rešpektovať základné práva. Okolnosť, že tretí štát uzatvoril medzinárodné zmluvy, ktoré v zásade vyžadujú rešpektovanie základných práv, nie je nutne dostatočnou kompenzáciou. ( 11 )

35.

Nórsky rozsudok preto sám osebe nemohol byť základom európskeho zatykača.

36.

Litva však v prejednávanej veci uznala odsudzujúci rozsudok a trest nórskeho súdu.

37.

Pokiaľ neexistuje medzinárodný dohovor v tejto oblasti medzi Úniou a tretím štátom, pravidlá v oblasti vydávania vo vzťahu k týmto dvom štátom patria do právomoci členského štátu. Členské štáty sú však povinné právomoc týkajúcu sa vydávania vykonávať v súlade s právom Únie. ( 12 )

38.

Keďže dohoda medzi Úniou, Islandom a Nórskom v čase vydania z Nórska do Litvy ešte nebola účinná, Litva mohla svoj dohovor uzatvorený s Nórskom uplatniť neobmedzene.

39.

Je preto otázne, či európsky zatykač predpokladá, že vykonateľný trest odňatia slobody bol uložený v jednom z členských štátov, alebo či vydávajúci členský štát môže „legalizovať“ trest odňatia slobody uložený v treťom štáte tým, že uzná odsudzujúci rozsudok.

40.

Zdá sa, že pri prijatí rámcového rozhodnutia 2002/584 sa nemyslelo na takúto situáciu. Európsky zatykač možno jednako uplatniť v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, ak sú splnené podmienky rámcového rozhodnutia. Rámcové rozhodnutie to totiž výslovne nevylučuje.

41.

Východiskom je už spomínaný článok 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584. Podľa tohto ustanovenia sa musí európsky zatykač zakladať na ďalšom súdnom rozhodnutí dožadujúceho členského štátu. ( 13 ) Na tieto účely prichádza do úvahy vykonateľný rozsudok, zatykač alebo iné vykonateľné súdne rozhodnutie s rovnakým účinkom, ktoré spadá do rozsahu článkov 1 a 2.

42.

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Jurbarko rajono apylinkės teismo (Okresný súd oblasti Jurbarkas) rozsudkom z 18. júna 2015 uznal nórsky rozsudok z 28. novembra 2014, takže bol vykonateľný podľa litovského práva. Po dočasnom pozastavení výkonu Marijampolės apylinkės teismo Jurbarko rūmai (Okresný súd oblasti Marijampole, senát pre Jurbarkas) 5. februára 2018 rozhodol, že odsúdený vykoná zvyšok svojho trestu. Existuje teda vykonateľné súdne rozhodnutie.

43.

Nie je automaticky jasné, ako sa má posúdiť, či má rozhodnutie rovnaký právny účinok podľa článkov 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584. Najmä anglická a francúzska jazyková verzia článku 8 ods. 1 písm. c) však svedčia o tom, že treba overiť, či rozhodnutie spadá do pôsobnosti článkov 1 a 2. ( 14 ) To zodpovedá funkcii článku 8 ods. 1 písm. c). Informácie potrebné podľa článku 8 majú iba ozrejmiť, že podmienky európskeho zatykača sú splnené. ( 15 ) Tie sú stanovené najmä v článkoch 1 a 2.

44.

Rozsah pôsobnosti článkov 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa zasa neurčuje podľa zoznamu vnútroštátnych súdnych rozhodnutí, ale na základe účelu a predmetu rozhodnutia.

45.

Článok 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 síce definuje európsky zatykač ako súdne rozhodnutie vydané členským štátom, ale nemyslí sa tým rozhodnutie, ktoré sa európskym zatykačom vykonáva. Vo vzťahu k tomuto druhému spomínanému rozhodnutiu článok 1 ods. 1 stanovuje v súvislosti s prejednávanou vecou len to, že cieľom zatykača musí byť výkon trestu odňatia slobody. Tento trest prinajmenšom podľa znenia ustanovenia nemusí byť uložený v členskom štáte. Uznanie rozsudku vydaného v treťom štáte má v tejto súvislosti rovnakú funkciu ako odsudzujúci rozsudok, keďže vyžaduje výkon rozsudku vydaného v treťom štáte v uznávajúcom členskom štáte.

46.

Podľa článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 európsky zatykač možno vydať v prípade odsúdenia na trest odňatia slobody v trvaní aspoň štyroch mesiacov. Ani tu nie je stanovené, že odsudzujúci rozsudok mal byť vydaný v členskom štáte. Uznanie odsudzujúceho rozsudku vydaného v treťom štáte skôr patrí do rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia, pokiaľ sa týka dostatočne dlhého trestu odňatia slobody.

47.

V konečnom dôsledku sa preto rámcové rozhodnutie 2002/584 vzťahuje na situáciu, v ktorej bola požadovaná osoba odsúdená a bol jej uložený trest v treťom štáte, avšak rozsudok vydaný v treťom štáte bol uznaný vo vydávajúcom členskom štáte v zmysle medzinárodnej dohody uzatvorenej s týmto tretím štátom a vykonáva sa v zmysle právnych predpisov vydávajúceho štátu.

48.

Aj keď je rámcové rozhodnutie uplatniteľné, treba ešte objasniť, do akej miery je uznanie trestu odňatia slobody v členskom štáte dožadujúceho súdneho orgánu záväzné pre vykonávajúci súdny orgán.

49.

V záujme legitimizácie vzájomného uznania rozsudku inými členskými štátmi treba dodržať ochranu procesných a základných práv. ( 16 ) Rámcové rozhodnutie 2002/584 treba teda vykladať takým spôsobom, ktorý zabezpečí dodržiavanie základných práv dotknutých osôb bez toho, aby sa spochybnila účinnosť systému súdnej spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorého základným prvkom patrí európsky zatykač, ako ho stanovuje normotvorca Únie. ( 17 )

50.

Systém európskeho zatykača v tejto súvislosti zahŕňa dvojúrovňovú ochranu procesných a základných práv požadovanej osoby. Na prvom stupni musí mať požadovaná osoba pri prijatí vykonateľného súdneho rozhodnutia možnosť súdnej ochrany. Na druhom stupni sa má poskytnúť súdna ochrana pri vydávaní európskeho zatykača. ( 18 )

51.

V tomto zmysle predchádzajúce súdne konanie, v ktorom sa rozhodlo o vine požadovanej osoby, vykonávajúcemu súdnemu orgánu umožňuje vychádzať z predpokladu, že rozhodnutie o vydaní európskeho zatykača na účely výkonu trestu bolo prijaté vo vnútroštátnom konaní, v ktorom boli odsúdenej osobe zabezpečené všetky záruky prináležiace tomuto typu rozhodnutia, najmä záruky vyplývajúce zo základných práv a zo základných právnych zásad uvedených v článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. ( 19 )

52.

V prejednávanej veci Litva uznala nórsky rozsudok na základe dohovoru, ktorý s Nórskom uzatvorila, a odsúdený mal k dispozícii právne prostriedky súdnej ochrany voči uznaniu. Na základe vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi treba vychádzať z toho, že v tomto konaní dožadujúceho členského štátu boli dodržané procesné a základné práva odsúdeného.

53.

Zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi však za výnimočných okolností možno obmedziť. ( 20 )

54.

Východiskom identifikovania takýchto výnimočných okolností je článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, podľa ktorého toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článkoch 2 a 6 Zmluvy o Európskej únii. ( 21 )

55.

Nie každé možné porušenie základných práv v dožadujúcom členskom štáte však treba nutne považovať za výnimočnú okolnosť, keďže z povahy vzájomnej dôvery vyplýva, že spravidla stačí, ak je dotknutým osobám v tejto súvislosti v tomto štáte zabezpečená právna ochrana. ( 22 )

56.

Za výnimočné možno považovať iba riziko závažných porušení základných práv. Súdny dvor to prvýkrát konštatoval pri riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s požadovanou osobou v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie. ( 23 ) Rovnakú povahu má reálne riziko, že v prípade odovzdania osoby, proti ktorej je vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, súdnemu orgánu, ktorý zatykač vydal, bude porušené jej základné právo na nezávislý súd, a teda podstata jej základného práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 47 ods. 2 Charty. ( 24 )

57.

Ak členský štát uzná a vykoná trest, ktorý bol uložený súdom tretieho štátu, riziko závažného porušenia základných práv sa môže vzťahovať na jednej strane na odsudzujúci rozsudok vydaný v treťom štáte, napríklad na konanie, skutkovú podstatu trestného činu alebo trestnú sadzbu, avšak na druhej strane aj na konanie a väzenské podmienky v dožadujúcom členskom štáte.

58.

V tejto súvislosti môžu nastať prípady, keď sú príslušné riziká na základe všeobecne známych informácií evidentné ( 25 ) alebo, keď sa dotknutá osoba odvoláva na vážne riziko závažného porušenia základných práv v prípade vydania osoby. ( 26 )

59.

V takýchto prípadoch preto musí vykonávajúci súdny orgán po konkrétnom a presnom posúdení individuálneho prípadu preskúmať, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba je vystavená riziku závažného porušenia základných práv. ( 27 ) Na tieto účely si vykonávajúci súdny orgán, akým je vnútroštátny súd v konaní vo veci samej, musí podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia vyžiadať od vydávajúceho súdneho orgánu všetky doplňujúce informácie, ktoré považuje za potrebné na posúdenie existencie takéhoto rizika. ( 28 )

60.

V prejednávanej veci však doposiaľ neboli uvedené dôkazy o porušení základných práv, nehovoriac potom o ich závažnom porušení. Skôr treba zohľadniť, že nejde o uznanie rozsudku akéhokoľvek tretieho štátu.

61.

Je pravda, že nestačí, že Nórsko je zmluvnou stranou EDĽP. ( 29 ) Tento štát však s Úniou uzatvoril dohodu o vydávacom konaní, ktorá nadobudla účinnosť 1. novembra 2019. Zmluvné strany v preambule tejto dohody vyjadrili vzájomnú dôveru v štruktúru a fungovanie svojich právnych systémov a vo svoju schopnosť zaručiť spravodlivý proces. ( 30 ) Únia tým prejavila voči Nórsku takú mieru dôvery, ktorá dosahuje vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi. Pri tomto treťom štáte sa preto treba vyvrátiteľne domnievať, že už doposiaľ boli základné práva rešpektované a aj v budúcnosti tomu tak bude.

62.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 sa preto vzťahuje na situáciu, v ktorej bola požadovaná osoba odsúdená a bol jej uložený trest v Nórsku, avšak tento rozsudok bol uznaný vo vydávajúcom členskom štáte v zmysle medzinárodnej dohody uzatvorenej s Nórskom a bol vykonaný v zmysle právnych predpisov vydávajúceho štátu.

63.

Vykonávajúci súdny orgán však ukončí vydávacie konanie, ak sa zo závažných a preukázaných dôvodov domnieva, že výkon nórskeho trestu odňatia slobody, ktorý Litva uznala, by viedol k závažnému porušeniu základných práv.

64.

Svojou druhou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač podľa článku 4 bodu 1 a bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 z dôvodu, že trestný čin bol spáchaný v treťom štáte, ak sa páchateľ dopustil prípravy trestného činu vo vydávajúcom štáte.

65.

Podľa článku 4 bodu 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 môže vykonávajúci súdny orgán odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak v jednom z prípadov uvedených v článku 2 ods. 4 čin, na základe ktorého je európsky zatykač vydaný, nie je trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu.

66.

Zdá sa vylúčené, aby bolo možné v prejednávanej veci na tomto základe odmietnuť vydanie osoby, keďže predmetný trestný čin, obchodovanie s narkotikami, je podľa § 15 írskeho zákona o zneužívaní omamných látok trestný a okrem toho s najväčšou pravdepodobnosťou nespadá pod článok 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584. Skôr ide o trestný čin podľa článku 2 ods. 2 piatej zarážky, ktorý nevyžaduje dvojitú trestnosť činu.

67.

Súdny dvor sa preto nemusí vyjadriť k článku 4 bodu 1 rámcového rozhodnutia 2002/584.

68.

Naproti tomu výklad článku 4 bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 je relevantný na účely rozhodnutia. Podľa tohto ustanovenia vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak sa vzťahuje na trestné činy, ktoré sa spáchali mimo územia vydávajúceho členského štátu a právne predpisy vykonávajúceho členského štátu neumožňujú stíhanie pre rovnaké trestné činy, ak boli spáchané mimo jeho územia.

69.

Odopretie teda závisí od dvoch kumulatívnych podmienok: trestný čin, na ktorý sa európsky zatykač vzťahuje, bol spáchaný mimo územia vydávajúceho členského štátu a právne predpisy vykonávajúceho členského štátu neumožňujú stíhanie pre rovnaké trestné činy, ak boli spáchané mimo jeho územia.

70.

Zmyslom a účelom tejto výnimky je, aby vykonávajúcemu súdnemu orgánu umožnila zohľadniť pri výkone európskeho zatykača zásadné rozhodnutia dožiadaného členského štátu týkajúce sa rozsahu jeho vlastnej trestnej právomoci. Článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 však nedáva tomuto cieľu neobmedzenú platnosť.

71.

Pokiaľ ide o druhú vyššie uvedenú podmienku, iba írske súdy môžu ozrejmiť pôsobnosť relevantných írskych trestnoprávnych predpisov. V tejto súvislosti je odmietnutie výkonu v rukách dožiadaného súdneho orgánu.

72.

Naproti tomu článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 pri pojme trestných činov, ktoré sa spáchali mimo územia vydávajúceho členského štátu, neodkazuje na právo dožiadaného členského štátu. Ide teda o pojem práva Únie, ktorý musí Súdny dvor vykladať vzhľadom na to, ako sa má chápať v prípade, ak sa páchateľ dopustil prípravy trestného činu vo vydávajúcom štáte. ( 31 )

73.

Na rozdiel od názoru Írska uznanie vydávajúcim členským štátom nie je pre túto otázku relevantné, pretože uznanie nič nemení na mieste spáchania trestného činu. Článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 však vychádza z toho, kde bol trestný čin „spáchaný“. Skutok teda musí byť v konkrétnom relevantnom prípade extrateritoriálny.

74.

V prejedávanej veci sa odsúdený v Litve dohodol s treťou osobou, že prepraví do Nórska drogy za peňažnú odmenu. Drogy prepravil motorovým vozidlom z Litvy, pričom prešiel niekoľko štátnych hraníc, a napokon vstúpil do Nórska zo Švédska. Tam bol zadržaný v Nórsku, asi 5 kilometrov od hraníc, a mal pri sebe viac kilogramov metamfetamínu. Bol odsúdený za „protiprávne dodanie veľmi veľkého množstva omamnej látky“. Súdnemu dvoru nebol predložený nijaký dôkaz, že skutky v Litve boli predmetom odsudzujúceho rozsudku.

75.

Z konania vo veci samej vyplývajú v tejto súvislosti tri otázky, a to po prvé, či je vylúčené dovolávať sa článku 4 bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 už vtedy, ak vo vydávajúcom štáte boli spáchané len niektoré, no nie všetky skutky, po druhé, do akej miery zahŕňa pojem skutok aj prípravu trestného činu a po tretie, či je relevantný rozsah odsúdenia, ktoré sa má vykonať.

76.

Pokiaľ ide o nevyhnutný rozsah skutkov vo vydávajúcom štáte, článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v spojení s písm. a).

77.

Článok 4 bod 7 písm. a) hovorí o tom, že čin, bol spáchaný „úplne alebo sčasti“ na území vykonávajúceho štátu. Spáchanie čiastkových skutkov vo vykonávajúcom štáte teda nepostačuje na to, aby tento štát mohol podľa tohto ustanovenia odmietnuť vydanie osoby.

78.

Naproti tomu článok 4 bod 7 písm. b) hovorí jednoducho o spáchaní „mimo“ územia vydávajúceho štátu, bez ďalších podrobností. Dôvod vylúčenia podľa písm. b) je preto uplatniteľný len vtedy, ak je skutok úplne spáchaný mimo dožadujúceho štátu, a nepostačuje, ak k tomu dôjde len sčasti.

79.

Tento záver potvrdzuje úvaha, že článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 sa nevzťahuje iba na výkon trestu odňatia slobody, o ktorý ide v prejednávanej veci, ale aj na trestné stíhanie. To by však malo byť možné aj vtedy, keď dožadujúci štát konal, pretože svoju miestnu príslušnosť zakladá iba na časti skutkov.

80.

Vnútroštátny súd sa však pýta aj to, do akej miery zahŕňa trestný čin, kvôli ktorému sa žiada o vydanie osoby, aj prípravu trestného činu.

81.

V tejto súvislosti možno vychádzať z článku 3 bodu 2 rámcového rozhodnutia 2002/584. V zmysle tohto ustanovenia treba ako prejav zákazu dvojitého trestu podľa článku 50 Charty odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak požadovaná osoba už bola odsúdená za rovnaké trestné činy. Súdny dvor v tejto súvislosti pri výklade pojmu „rovnaký trestný čin“ vychádzal zo skutkovej podstaty a určil, že pojem zahŕňa existenciu celku konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, nezávisle na právnom posúdení týchto činov alebo na chránenom právnom záujme. ( 32 )

82.

Aj pri určení spáchaného trestného činu preto treba vychádzať zo skutkovej podstaty. Relevantné sú konkrétne okolnosti, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené.

83.

Pokiaľ ide o trestné činy v oblasti nezákonného obchodovania s narkotikami, vývoz a dovoz tých istých omamných látok z/do rôznych štátov môže predstavovať súbor skutkov, ktoré sú z hľadiska svojej samotnej povahy nerozlučiteľne spojené. ( 33 )

84.

Je teda zrejmé, že odsúdený sa popri trestnom čine dodania a dovozu omamných látok do Nórska dopustil aj skutkov v Litve, najmä vývozu drog. Trestný čin by sa tak nepovažoval za spáchaný výlučne mimo vydávajúceho členského štátu. Nie je preto potrebné definitívne posúdiť, či dohoda s inou osobou o preprave drog za odmenu je tiež súčasťou takéhoto súboru skutkov. Dohoda však poukazuje na to, že odsúdený vyviezol omamné látky z Litvy s cieľom doviezť ich do Nórska, takže konal s jednotným úmyslom.

85.

Konečné posúdenie v tomto zmysle však prináleží príslušným vnútroštátnym súdom, ktoré musia určiť, či predmetná skutková podstata činov predstavuje súbor skutkov, ktoré sú nerozlučiteľne spojené v čase, v priestore, ako aj z hľadiska svojho predmetu. ( 34 ) V prejednávanom vydávacom konaní to majú určiť v prvom rade írske súdy, ktoré však musia primerane zohľadniť zistenia nórskych súdov uznané v Litve. Ak sú potrebné ďalšie vysvetlenia, musia okrem toho prípadne podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 požiadať litovské súdy o dodatočné informácie.

86.

V prejednávanej veci vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač ani z dôvodu, že nórsky odsudzujúci rozsudok sa neviaže k prekročeniu hranice, ale bol vydaný z dôvodu dodania omamných látok.

87.

Je pravda, že predmetom odsudzujúceho rozsudku – ako sa zdá – je v prejednávanej veci iba jeden trestný čin mimo územia vydávajúceho členského štátu. Článok 4 bod 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584 však podľa svojho znenia vychádza z toho, kde bol trestný čin „spáchaný“. Ak by chcel normotvorca vychádzať zo skutkov, ktoré boli predmetom odsudzujúceho rozsudku, bol by použil pojem „odsúdený“, ako napríklad v článku 3 bode 2 alebo v článku 4 bode 5.

88.

Ak by sa vychádzalo z odsudzujúceho rozsudku, neprimerane by to sťažilo uplatňovanie rámcového rozhodnutia. V čase vydania odsudzujúceho rozsudku totiž spravidla nie je predvídateľné, ktoré skutky by mohli mať neskôr význam pre uplatnenie rámcového rozhodnutia, a preto by mali byť zohľadnené. Osobitne to platí pre odsudzujúce rozsudky vydané v tretích štátoch, pretože uplatnenie rámcového rozhodnutie pre tamojšie súdy nie je samozrejmé.

89.

Napokon nič iné nevyplýva ani z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa obojstrannej trestnosti činu. Je pravda, že obojstranná trestnosť činu sa viaže hlavne na základné skutkové okolnosti trestného činu vyjadrené v rozsudku vyhlásenom vo vydávajúcom štáte. ( 35 ) Aj obojstranná trestnosť však vychádza zo spáchania trestného činu a nie z odsúdenia za trestný čin. Podľa článku 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV ( 36 ) totiž vykonávajúci štát môže uznať rozsudok s podmienkou, že súvisí so skutkami, ktoré sú podľa práva vykonávajúceho štátu tiež trestnými činmi.

90.

Vykonávajúci súdny orgán preto nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač podľa článku 4 bodu 7 písm. b) rámcového rozhodnutia 2002/584, ak je isté, že požadovaná osoba sa vo vydávajúcom štáte dopustila prípravy trestného činu, ktorá je konkrétne nerozlučiteľne spojená so skutkom, pre ktorý bola požadovaná osoba odsúdená.

91.

Súdnemu dvoru preto navrhujem, aby na návrh na začatie prejudiciálneho konania odpovedal takto: