–

NH, v zastúpení: C. Taormina a G. Taormina, avvocati,

–

Associazione Avvocatura per i diritti LGBTI – Rete Lenford, v zastúpení: A. Guariso, avvocato,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. De Socio, avvocato dello Stato,

–

grécka vláda, v zastúpení: E.‑M. Mamouna, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 2, 3 a 9 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi NH a Associazione Avvocatura per i diritti LGBTI – Rete Lenford (ďalej len „Associazione“) vo veci vyhlásení, ktoré urobil NH počas rozhlasového vysielania, podľa ktorých táto osoba nechce spolupracovať vo svojej advokátskej kancelárii s homosexuálnymi osobami.

3

Článok 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nazvaný „Sloboda prejavu a právo na informácie“, v odseku 1 stanovuje:

„Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.“

4

Článok 15 Charty s názvom „Slobodná voľba povolania a právo na prácu“ v odseku 1 stanovuje:

„Každý má právo na prácu a vykonávanie slobodne zvoleného alebo prijatého povolania.“

5

Článok 21 Charty týkajúci sa zákazu diskriminácie v odseku 1 stanovuje:

„Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“

6

V odôvodneniach 9, 11, 12 a 28 smernice 2000/78 sa uvádza:

…

…

7

Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

8

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Pojem diskriminácie“, uvádza:

„1.   Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.   Na účely odseku 1:

…“

9

Článok 3 tej istej smernice definuje jej pôsobnosť. V zmysle odseku 1 písm. c) tohto článku:

„V rámci právomocí delegovaných na [Úniu] sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

10

Článok 8 smernice 2000/78, nazvaný „Minimálne požiadavky“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti predpisy, ktoré sú pre ochranu zásady rovnakého zaobchádzania výhodnejšie než ustanovenia tejto smernice.“

11

Článok 9 tejto smernice sa nachádza v jej kapitole II, ktorá sa týka opravných prostriedkov a vynucovania práva. Tento článok, ktorý má názov „Ochrana práv“, v odseku 2 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa združenia, organizácie alebo iné právnické osoby, ktoré podľa kritérií stanovených vnútroštátnymi predpismi majú oprávnený záujem na dodržovaní ustanovení tejto smernice, mohli so súhlasom poškodenej osoby angažovať buď v jej mene, alebo na jej podporu v každom súdnom alebo správnom konaní určenom na vynútenie záväzkov podľa tejto smernice.“

12

Článok 17 uvedenej smernice, nazvaný „Sankcie“, stanovuje:

„Členské štáty ustanovia pravidlá ukladania sankcií za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a vykonajú všetky opatrenia potrebné na ich uplatňovanie. Sankcie, ktorých súčasťou môže byť náhrada za ujmu pre obeť, musia byť účinné, primerané a odstrašujúce. …“

13

Decreto legislativo n. 216 – Attuazione della direttiva 2000/78 per la parità di trattamento in materia di occupazione e di condizioni di lavoro (legislatívny dekrét č. 216, ktorým sa preberá smernica 2000/78 v prospech rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní) z 9. júla 2003 (GURI č. 187, z 13. augusta 2003, s. 4), v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 216“), v článku 2 ods. 1 písm. a) stanovuje:

„Na účely tohto dekrétu… zásada rovnosti zaobchádzania znamená, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia z dôvodu náboženského presvedčenia, viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Uvedená zásada znamená, že je zakázaná priama alebo nepriama diskriminácia v zmysle nasledujúcej definície:

14

Článok 3 ods. 1 písm. a) tohto legislatívneho dekrétu znie:

„Zásada rovnosti zaobchádzania bez ohľadu na náboženské presvedčenie, vieru, zdravotné postihnutie, vek a sexuálnu orientáciu sa vzťahuje na všetky osoby tak vo verejnom, ako i v súkromnom sektore a podlieha súdnej ochrane podľa spôsobov uvedených v článku 4 s osobitným odkazom na nasledujúce oblasti:

15

Článok 5 uvedeného dekrétu stanovuje:

„1.   Odborové organizácie, združenia, organizácie zastupujúce poškodené právo alebo poškodený záujem sú oprávnené na základe plnomocenstva, ktorého platnosť je podmienená formou verejnej listiny alebo notárskej zápisnice, konať podľa článku 4 v mene a na účet alebo na podporu osoby dotknutej diskrimináciou proti fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je zodpovedná za diskriminačné konanie alebo akt.

2.   Subjekty uvedené v odseku 1 majú aktívnu legitimáciu taktiež v prípadoch kolektívnej diskriminácie, ak nemožno priamo a bezprostredne určiť osoby, ktoré boli diskriminované.“

16

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že NH je advokátom a že Associazione je združením advokátov, ktoré sa zaoberá súdnym vymáhaním práv lesbických, homosexuálnych, bisexuálnych, transgenderov alebo intersexuálnych osôb (LGBTI).

17

Keďže sa Associazione domnievala, že NH poskytol vyjadrenia, ktoré predstavovali diskriminačné správanie na základe sexuálnej orientácie pracovníkov, ktoré je v rozpore s článkom 2 ods. 1 písm. a) legislatívneho dekrétu č. 216, podala proti NH žalobu na Tribunale di Bergamo (súd v Bergame, Taliansko).

18

Uznesením zo 6. augusta 2014 tento súd, zasadajúci ako pracovný súd, vyhlásil správanie NH, ktorý počas rozhovoru v rozhlasovom vysielaní vyhlásil, že by nikdy nezamestnal homosexuálnu osobu, ani by nenadviazal spoluprácu s takou osobou vo svojej advokátskej kancelárii, za protiprávne, keďže bolo priamo diskriminačné. Tribunale di Bergamo (súd v Bergame) na základe toho uložil NH povinnosť zaplatiť Associazione 10000 eur ako náhradu škody a nariadil uverejnenie časti svojho uznesenia v jednom celoštátnom denníku.

19

Corte d’appello di Brescia (Odvolací súd Brescia, Taliansko) svojím rozsudkom z 23. januára 2015 zamietol odvolanie, ktoré podal NH proti uvedenému uzneseniu.

20

NH podal proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), t. j. vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu tohto opravného prostriedku NH najmä tvrdí, že došlo k nesprávnemu uplatneniu článku 5 legislatívneho dekrétu č. 216 tým, že odvolací súd uznal aktívnu legitimáciu Associazione, ako aj k porušeniu alebo nesprávnemu uplatneniu článku 2 ods. 1 písm. a) a článku 3 tohto legislatívneho dekrétu z dôvodov, že svoj názor týkajúci sa povolania advokáta nepovedal vtedy, keď vystupoval ako zamestnávateľ, ale vyjadril ho len ako občan, a že sporné vyhlásenia boli oddelené od akéhokoľvek skutočného profesionálneho kontextu.

21

Vnútroštátny súd uvádza, že odvolací súd vo svojom rozsudku konštatoval jednak, že „[NH] v rozhovore v rozhlasovom vysielaní vyslovil viacero viet, na ktoré ho vyzval druhý účastník dialógu…, na podporu svojej všeobecnej averzie k určitej kategórii osôb, ktoré nechce okolo seba mať vo svojej kancelárii…, ani pri prípadnom výbere svojich spolupracovníkov“ a jednak, že v danom čase neprebiehalo ani nebolo plánované nijaké výberové konanie.

22

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či združenie advokátov, akým je Associazione, predstavuje subjekt zastupujúci záujmy v zmysle článku 9 ods. 2 smernice 2000/78. V tejto súvislosti predovšetkým uvádza, že odporúčanie Komisie 2013/396/EÚ z 11. júna 2013 o spoločných zásadách pre mechanizmy kolektívneho uplatňovania nárokov na prikázanie zdržania sa určitého konania a na náhradu škody v členských štátoch v súvislosti s porušením práv vyplývajúcich z práva Únie (Ú. v. EÚ L 201, 2013, s. 60) a oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, nazvané „Smerom k európskemu horizontálnemu rámcu pre kolektívne uplatňovanie nárokov na nápravu“ [COM(2013) 401 final], vymenúvajú medzi relevantnými kritériami na určenie aktívnej legitimácie nielen spojitosť cieľa zakotveného v stanovách predmetného subjektu s právami, ktoré boli údajne porušené, ale aj neziskovú povaha tohto subjektu.

23

V prejednávanej veci bola aktívna legitimácia Associazione uznaná odvolacím súdom vzhľadom na jeho stanovy, podľa ktorých má toto združenie „za cieľ prispievať k rozvoju a podpore [LGBTI] kultúry a k dodržiavaniu práv [LGBTI] osôb“„priťahovaním pozornosti justičného sveta“ a „spravuje vytvorenie siete advokátov…; [ako aj] podporuje a propaguje právnu ochranu, ako aj používa nástroje kolektívnej obrany pred vnútroštátnymi a medzinárodnými súdmi“.

24

Vnútroštátny súd spresňuje, že podľa talianskeho práva keď dochádza k diskriminácii v zamestnaní, ktorá nesmeruje proti konkrétnej obeti, ale proti kategórii osôb, článok 5 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 216 nepochybne priznáva aktívnu legitimáciu subjektom uvedeným v tomto ustanovení, ktoré sa považujú za zastupujúce záujmy spoločenstva poškodených osôb. Vnútroštátny súd však pochybuje o tom, že združeniu advokátov, ktorého hlavným cieľom je poskytnúť osobám LGBTI právnu pomoc, môže byť len z dôvodu, že jeho stanovy stanovujú, že jeho cieľom je tiež podporovať dodržiavanie práv týchto osôb, priznaná aktívna legitimácia, vrátane náhrady škody, proti diskriminácii v zamestnaní na základe priameho záujmu, ktorý by bol vlastným záujmom tohto združenia.

25

V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta na obmedzenia, ktoré z právnej úpravy bojujúcej proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní vyplývajú pre výkon slobody prejavu. Poznamenáva, že ochrana proti diskriminácii, ktorú ponúkajú smernica 2000/78 a legislatívny dekrét č. 216, sa vzťahuje na situácie začatia, výkonu a zrušenia pracovnoprávneho vzťahu a ovplyvňuje tak hospodársku iniciatívu. Zdá sa však, že tieto akty nemajú nič spoločné so slobodou prejavu a ich cieľom nie je ani obmedziť ju. Navyše uplatnenie uvedených aktov je podmienené existenciou skutočného rizika diskriminácie.

26

V dôsledku toho sa pýta, či na to, aby bolo možné konštatovať, že došlo k situácii prístupu k zamestnaniu, na ktorú sa vzťahuje smernica 2000/78 a vnútroštátna právna úprava preberajúca túto smernicu, je potrebné, aby prebiehalo aspoň jedno individuálne konanie o prijatí do zamestnania alebo bola vyhlásená aspoň jedna verejná pracovná ponuka, a či v prípade neexistencie takej okolnosti sú jednoduché vyhlásenia, ktoré neobsahujú aspoň znaky verejnej pracovnej ponuky, chránené slobodou prejavu.

27

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Na úvod treba uviesť, že svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, vnútroštátny súd odkazuje tak na článok 2 smernice 2000/78 týkajúci sa pojmu diskriminácia, ako aj na jej článok 3 týkajúci sa pôsobnosti tejto smernice. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že vo veci samej nejde o otázku, či vyhlásenia NH spadajú pod pojem „diskriminácia“, tak ako je definovaný v prvom z týchto ustanovení, ale o to, či vzhľadom na okolnosti, za ktorých boli tieto vyhlásenia urobené, patria do vecnej pôsobnosti uvedenej smernice v rozsahu, v akom sa vo svojom článku 3 ods. 1 písm. a) týka „podmien[ok] prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu vrátane kritérií výberu a podmienok náboru“.

29

V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či sa má pojem „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“ uvedený v článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78 vykladať v tom zmysle, že pod tento pojem spadajú vyhlásenia urobené osobou počas audiovizuálnej relácie, podľa ktorých by nikdy nezamestnala osoby s určitou sexuálnou orientáciou, ani by s nimi nenadviazala spoluprácu vo svojom podniku, a to napriek tomu, že neprebiehalo ani nebolo plánované nijaké výberové konanie.

30

Článok 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78 stanovuje, že táto smernica sa v rámci právomocí delegovaných na Úniu vzťahuje na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k podmienkam prístupu k zamestnaniu, samostatnej zárobkovej činnosti alebo povolaniu, vrátane kritérií výberu a podmienok náboru, bez ohľadu na oblasť činnosti a na všetkých úrovniach profesionálnej hierarchie, vrátane postupu v zamestnaní.

31

Na definovanie pojmu „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“ táto smernica neodkazuje na právo členských štátov. Z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti však vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii [pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 2016, Nikiforidis, C‑135/15, EU:C:2016:774, bod 28, a z 26. marca 2019, SM (Dieťa zverené do starostlivosti v alžírskom režime kafala), C‑129/18, EU:C:2019:248, bod 50].

32

Okrem toho, keďže uvedená smernica nedefinuje výrazy „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“, treba tieto výrazy vykladať v súlade s ich obvyklým významom v bežnom jazyku, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používajú, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2014, Deckmyn a Vrijheidsfonds, C‑201/13, EU:C:2014:2132, bod 19, ako aj z 29. júla 2019, Spiegel Online, C‑516/17, EU:C:2019:625, bod 65).

33

Pokiaľ ide o znenie článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78, treba uviesť, že slovné spojenie „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“ sa v bežnom jazyku vzťahuje na okolnosti alebo skutočnosti, ktorých existencia sa musí nevyhnutne preukázať na to, aby určitá osoba mohla získať dané zamestnanie alebo prácu.

34

Zo znenia tohto ustanovenia však nemožno samo osebe určiť, či vyhlásenia urobené mimo akéhokoľvek výberového konania zamestnanca v určitom zamestnaní alebo práci, či už prebiehajúceho alebo plánovaného, patria do vecnej pôsobnosti tejto smernice. Z tohto dôvodu treba vychádzať z kontextu, do ktorého patrí tento článok 3 ods. 1 písm. a), ako aj z cieľov uvedenej smernice.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že smernica 2000/78 bola prijatá na základe článku 13 ES, zmenený, teraz článok 19 ods. 1 ZFEÚ, ktorý priznáva Únii právomoc prijať potrebné opatrenia na boj proti diskriminácii založenej najmä na sexuálnej orientácii.

36

V súlade s článkom 1 smernice 2000/78 a ako vyplýva tak z jej názvu a odôvodnení, ako aj z jej obsahu a účelu, cieľom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii „v zamestnaní a povolaní“ na základe okrem iného sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania tým, že sa každej osobe poskytne účinná ochrana proti diskriminácii založenej najmä na tomto dôvode (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. januára 2019, E.B., C‑258/17, EU:C:2019:17, bod 40 a citovanú judikatúru).

37

Odôvodnenie 9 tejto smernice konkrétne zdôrazňuje, že zamestnanie a povolanie sú kľúčové prvky záruky rovnosti príležitostí pre všetkých a rozhodujúcou mierou prispievajú k plnej účasti občanov na ekonomickom, kultúrnom a sociálnom živote a na realizácii ich potenciálu. V tomto zmysle tiež odôvodnenie 11 uvedenej smernice uvádza, že diskriminácia okrem iného z dôvodov sexuálnej orientácie môže sťažiť dosiahnutie cieľov Zmluvy o FEÚ, najmä dosiahnutie vysokej úrovne zamestnanosti a sociálnej ochrany, zvýšenie životnej úrovne a kvality života, ekonomickú a sociálnu súdržnosť a solidaritu a slobodný pohyb osôb.

38

Smernica 2000/78 tak v oblasti, ktorú pokrýva, konkretizuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie v súčasnosti zakotvenú v článku 21 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 47).

39

Vzhľadom na tento cieľ a vzhľadom na povahu práv, ktoré má smernica 2000/78 chrániť, ako aj základné hodnoty, z ktorých vychádza, nemožno pojem „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) tejto smernice, ktorý definuje rozsah jej pôsobnosti, vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudky z 12. mája 2011, Runevič‑Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 43, ako aj zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C‑83/14, EU:C:2015:480, bod 42).

40

Súdny dvor už rozhodol, že smernica 2000/78 sa môže uplatniť v situáciách, ktoré sa v zamestnaní a povolaní týkajú vyhlásení vzťahujúcich sa na „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu, vrátane… podmienok náboru“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78. Konkrétne dospel k záveru, že pod tento pojem môžu spadať vyhlásenia týkajúce sa určitej náborovej politiky urobené napriek tomu, že predmetný systém zamestnávania sa nezakladá na verejnej ponuke ani na priamom rokovaní v nadväznosti na výberové konanie, ktorého predpokladom je podanie prihlášok a ich predbežný výber vzhľadom na záujem zamestnávateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 2013, Asociația Accept, C‑81/12, EU:C:2013:275, body 44 a 45).

41

Súdny dvor tiež rozhodol, že samotná skutočnosť, že sugestívne vyhlásenia o homofóbnej náborovej politike nepochádzajú od osoby, ktorá má právnu spôsobilosť priamo určovať náborovú politiku dotknutého zamestnávateľa, ako ani zaväzovať alebo zastupovať tohto zamestnávateľa v oblasti náboru zamestnancov, nebráni nevyhnutne tomu, aby sa na takéto vyhlásenia mohli vzťahovať podmienky prístupu k zamestnaniu alebo povolaniu tohto zamestnávateľa. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že skutočnosti, ako jasné nedištancovanie sa zamestnávateľa od dotknutých vyhlásení, ako aj ich vnímanie verejnosťou alebo dotknutým prostredím môžu byť relevantným dôkazom, ktoré môže príslušný orgán zohľadniť v rámci celkového posúdenia skutkových okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 2013, Asociația Accept, C‑81/12, EU:C:2013:275, body 47 až 51).

42

Okrem toho okolnosť, že v čase poskytnutia dotknutých vyhlásení neprebiehalo žiadne výberové konanie, nevylučuje žiadnu ďalšiu možnosť, že takéto vyhlásenia patria do vecnej pôsobnosti smernice 2000/78.

43

Z týchto úvah vyplýva, že hoci niektoré okolnosti, ako je neexistencia prebiehajúceho alebo plánovaného výberového konania, nie sú rozhodujúce na účely určenia, či sa vyhlásenia týkajú určitej náborovej politiky, a teda spadajú pod pojem „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78, na to, aby takéto vyhlásenia spadali do vecnej pôsobnosti tejto smernice, ako je vymedzená v tomto ustanovení, je potrebné, aby tieto vyhlásenia mohli byť skutočne spojené s náborovou politikou určitého zamestnávateľa, čo znamená, že spojitosť, ktorú majú s podmienkami prístupu k zamestnaniu alebo povolaniu u tohto zamestnávateľa, by nebola hypotetickej povahy. Existenciu takejto spojitosti musí posúdiť vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje vo veci v rámci celkového preskúmania okolností, ktorými sa vyznačujú predmetné vyhlásenia.

44

Pokiaľ ide o kritériá, ktoré treba zohľadniť na tento účel, treba spresniť, ako v podstate uviedla aj generálna advokátka v bodoch 53 až 56 svojich návrhov, že relevantné sú najmä po prvé postavenie autora posudzovaných vyhlásení a funkcia, z akej sa vyjadroval, z ktorých musí vyplývať, že je sám potenciálnym zamestnávateľom, alebo že je z právneho alebo faktického hľadiska schopný vykonávať rozhodujúci vplyv na náborovú politiku alebo na rozhodnutie o prijatí do zamestnania potenciálneho zamestnávateľa, alebo ho minimálne môže verejnosť alebo dotknuté prostredie vnímať tak, že je schopný vykonávať taký vplyv, a to aj vtedy, ak nemá právnu spôsobilosť určovať náborovú politiku dotknutého zamestnávateľa, ako ani zaväzovať alebo zastupovať tohto zamestnávateľa v oblasti náboru zamestnancov.

45

Po druhé sú relevantné povaha a obsah dotknutých vyhlásení. Tieto vyhlásenia sa musia týkať podmienok prístupu k zamestnaniu alebo povolaniu u dotknutého zamestnávateľa a musia preukázať úmysel tohto zamestnávateľa diskriminovať na základe niektorého z kritérií stanovených smernicou 2000/78.

46

Po tretie treba zohľadniť kontext, v ktorom boli predmetné vyhlásenia urobené, najmä či boli verejnej alebo súkromnej povahy, ako aj skutočnosť, že boli verejne vysielané, či už prostredníctvom tradičných médií alebo sociálnych sietí.

47

Tento výklad smernice 2000/78 nemôže byť vyvrátený prípadným obmedzením, ktoré môže mať na výkon slobody prejavu a na ktoré poukazuje vnútroštátny súd.

48

Isteže, sloboda prejavu ako základná podstata demokratickej a pluralitnej spoločnosti odrážajúca hodnoty, na ktorých je Únia v súlade s článkom 2 ZEÚ založená, predstavuje základné právo zaručené článkom 11 Charty (rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello, C‑163/10, EU:C:2011:543, bod 31).

49

Ako však vyplýva z článku 52 ods. 1 Charty, sloboda prejavu nie je absolútnym právom a jej výkon môže zahŕňať obmedzenia pod podmienkou, že takéto obmedzenia sú ustanovené zákonom, rešpektujú podstatu tohto práva a dodržiavajú zásadu proporcionality, t. j. ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 65 až 69 svojich návrhov, v prejednávanej veci ide o takýto prípad.

50

Obmedzenia výkonu slobody prejavu, ktoré môžu vyplývať zo smernice 2000/78, sú totiž stanovené zákonom, keďže vyplývajú priamo z tejto smernice.

51

Tieto obmedzenia navyše rešpektujú podstatu slobody prejavu, pretože sa uplatňujú iba na účely dosiahnutia cieľov smernice 2000/78, a to zaručenie zásady rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní a dosiahnutia vysokej úrovne zamestnanosti a sociálnej ochrany. Sú teda odôvodnené týmito cieľmi.

52

Takéto obmedzenia rešpektujú aj zásadu proporcionality, keďže zakázané dôvody diskriminácie sú vymenované v článku 1 smernice 2000/78, ktorého tak vecná, ako aj osobná pôsobnosť sú vymedzené v článku 3 tejto smernice, a zásah do výkonu slobody prejavu nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov uvedenej smernice, pokiaľ zakazuje len vyhlásenia, ktoré predstavujú diskrimináciu v zamestnaní alebo povolaní.

53

Okrem toho obmedzenia výkonu slobody prejavu vyplývajúce zo smernice 2000/78 sú nevyhnutné na zaručenie práv v zamestnaní a povolaní, ktoré majú osoby patriace do skupín osôb vyznačujúcich sa niektorým z dôvodov vymenovaných v článku 1 tejto smernice.

54

Presnejšie, keby na rozdiel od výkladu pojmu „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“ uvedeného v článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78 a vysvetleného v bode 43 tohto rozsudku, vyhlásenia nepatrili do vecnej pôsobnosti tejto smernice len z toho dôvodu, že boli urobené mimo výberového konania, najmä v rámci zábavného audiovizuálneho vysielania, alebo že boli vyjadrením osobného názoru ich autora, samotná podstata ochrany v zamestnaní a povolaní priznaná uvedenou smernicou by sa mohla stať iluzórnou.

55

Ako totiž v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 44 a 57 svojich návrhov, pri akomkoľvek nábore zamestnancov sa zásadný výber odohráva medzi osobami, ktoré sa prihlásia, a tými, ktoré tak neurobia. Vyjadrenie diskriminačných názorov v zamestnaní a povolaní zamestnávateľom alebo osobou, ktorá je považovaná za schopnú vykonávať rozhodujúci vplyv na náborovú politiku určitého podniku, môže odradiť dotknuté osoby od toho, aby sa o miesto uchádzali.

56

V dôsledku toho dôvodom na vyňatie vyhlásení patriacich do vecnej pôsobnosti smernice 2000/78, ako je vymedzená v článku 3 tejto smernice, z režimu boja proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní zavedenému touto smernicou nemôže byť to, že tieto vyhlásenia boli urobené počas zábavnej audiovizuálnej relácie alebo že tiež predstavujú vyjadrenie osobného názoru ich autora voči kategórii osôb, ktorých sa týkajú.

57

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či okolnosti, ktorými sa vyznačujú vyhlásenia, o ktoré ide vo veci samej, preukazujú, že súvislosť medzi týmito vyhláseniami a podmienkami prístupu k zamestnaniu alebo povolaniu v dotknutej advokátskej kancelárii nie je hypotetická, keďže ide o posúdenie, ktoré je posúdením skutkovej povahy, a uplatnil v rámci tohto posúdenia kritériá uvedené v bodoch 44 až 46 tohto rozsudku.

58

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že pojem „podmienky prístupu k zamestnaniu… alebo povolaniu“ uvedený v článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že pod tento pojem spadajú vyhlásenia urobené osobou počas audiovizuálnej relácie, podľa ktorých by nikdy nezamestnala osoby s určitou sexuálnou orientáciou, ani by s nimi nenadviazala spoluprácu vo svojom podniku, a to napriek tomu, že neprebiehalo ani nebolo plánované nijaké výberové konanie, pod podmienkou, že spojitosť medzi týmito vyhláseniami a podmienkami prístupu k zamestnaniu alebo povolaniu v tomto podniku nie je hypotetická.

59

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2000/78 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej združenie advokátov, ktorého predmet činnosti spočíva v obhajovaní osôb na súde, ktoré majú najmä určitú sexuálnu orientáciu, a v podporovaní kultúry a dodržiavania práv tejto kategórie osôb, má z dôvodu tohto predmetu a bez ohľadu na svoju prípadnú neziskovú povahu automaticky aktívnu legitimáciu na začatie súdneho konania s cieľom zabezpečiť dodržiavanie povinností vyplývajúcich z tejto smernice, a prípadne na náhradu škody, pokiaľ došlo ku skutočnostiam, ktoré môžu predstavovať diskrimináciu v zmysle uvedenej smernice voči danej kategórii osôb, a pokiaľ nie je identifikovateľná žiadna poškodená osoba.

60

Podľa článku 9 ods. 2 smernice 2000/78 členské štáty zabezpečia, aby sa združenia, organizácie alebo iné právnické osoby, ktoré podľa kritérií stanovených vnútroštátnymi predpismi majú oprávnený záujem na zabezpečení dodržiavania ustanovení tejto smernice, mohli so súhlasom poškodenej osoby angažovať buď v jej mene, alebo na jej podporu v každom súdnom alebo správnom konaní určenom na vynútenie povinností podľa uvedenej smernice.

61

Zo samotného znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že neukladá, aby sa združeniu, o aké ide vo veci samej, priznalo v členských štátoch oprávnenie začať súdne konanie, ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie povinností vyplývajúcich zo smernice 2000/78, pokiaľ nie je identifikovateľná žiadna poškodená osoba.

62

Článok 8 ods. 1 smernice 2000/78 v spojení s odôvodnením 28 tejto smernice však stanovuje, že členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti predpisy, ktoré sú pre ochranu zásady rovnosti zaobchádzania výhodnejšie než ustanovenia tejto smernice.

63

Na základe tohto ustanovenia Súdny dvor už rozhodol, že článok 9 ods. 2 smernice 2000/78 v nijakom prípade nebráni tomu, aby členské štáty vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch stanovili právo pre združenia, ktoré majú oprávnený záujem na zabezpečení dodržiavania tejto smernice, na začatie súdnych alebo správnych konaní určených na vymáhanie splnenia si povinností vyplývajúcich z tejto smernice bez toho, aby konali v mene konkrétneho sťažovateľa, alebo v prípade, že takýto sťažovateľ nie je identifikovateľný (rozsudok z 25. apríla 2013, Asociația Accept, C‑81/12, EU:C:2013:275, bod 37).

64

Ak sa členský štát rozhodne pre túto možnosť, prináleží mu rozhodnúť, za akých podmienok môže združenie, o aké ide vo veci samej, začať súdne konanie, ktorého predmetom je určenie existencie diskriminácie, ktorá je zakázaná smernicou 2000/78, a jej sankcionovanie. Prináleží mu predovšetkým určiť, či to, že združenie je ziskovej alebo neziskovej povahy, má mať vplyv na posúdenie jeho aktívnej legitimácie na tieto účely, ako aj spresniť rozsah danej žaloby, najmä sankcie, ktoré možno uložiť na základe takéhoto konania, pričom takéto sankcie musia byť v súlade s článkom 17 smernice 2000/78 účinné, primerané a odstrašujúce, a to aj vtedy, pokiaľ nie je identifikovateľná žiadna poškodená osoba (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 2013, Asociația Accept, C‑81/12, EU:C:2013:275, body 62 a 63).

65

So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že smernica 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej združenie advokátov, ktorého predmet činnosti spočíva v obhajovaní osôb na súde, ktoré majú najmä určitú sexuálnu orientáciu, a v podporovaní kultúry a dodržiavania práv tejto kategórie osôb, má z dôvodu tohto predmetu a bez ohľadu na svoju prípadnú neziskovú povahu automaticky aktívnu legitimáciu na začatie súdneho konania s cieľom zabezpečiť dodržiavanie povinností vyplývajúcich z tejto smernice, a prípadne na náhradu škody, pokiaľ došlo ku skutočnostiam, ktoré môžu predstavovať diskrimináciu v zmysle uvedenej smernice voči danej kategórii osôb, a pokiaľ nie je identifikovateľná žiadna poškodená osoba.

66

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: