1

Vo svojej žalobe Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Poľská republika si:

2

Článok 2 ZEÚ znie:

„[Európska únia] je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

3

V článku 19 ods. 1 ZEÚ sa uvádza:

„Súdny dvor Európskej únie sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv.

Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“

4

Článok 157 ZFEÚ stanovuje:

„1.   Každý členský štát zabezpečí uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.

2.   Pre účely tohto článku znamená ‚odmena‘ obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere.

…

3.   Európsky parlament a Rada [Európskej únie] v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia na zabezpečenie uplatňovania zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v otázkach zamestnania a povolania, vrátane zásady rovnakej odmeny za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.

4.   Vzhľadom na cieľ plne zabezpečiť v praxi rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami v pracovnom procese nebráni zásada rovnakého zaobchádzania žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť opatrenia umožňujúce osobitné výhody menej zastúpenému pohlaviu pre ľahšie uplatnenie sa v odbornej pracovnej činnosti alebo ako prevenciu či kompenzáciu nevýhod v profesijnej kariére.“

5

Hlava VI Charty s názvom „Spravodlivosť“ obsahuje článok 47 s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, ktorý stanovuje:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. …

…“

6

Podľa článku 51 Charty:

„1.   Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

2.   Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách.“

7

Odôvodnenia 14 a 22 smernice 2006/54 stanovujú:

…

8

Podľa článku 1 smernice 2006/54:

„Účelom tejto smernice je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania [rovnosti zaobchádzania – neoficiálny preklad] s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania.

V tomto ohľade smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania [rovnosti zaobchádzania – neoficiálny preklad], pokiaľ ide o:

…

…“

9

Článok 2 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

10

Článok 3 smernice 2006/54 s názvom „Pozitívne opatrenia“ stanovuje:

„Členské štáty môžu zachovať alebo prijať opatrenia v zmysle článku [157 ods. 4 ZFEÚ] s cieľom zabezpečiť v praxi úplnú rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote.“

11

Kapitola 2 s názvom „Rovnaké zaobchádzanie [rovnosť zaobchádzania – neoficiálny preklad] v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia“, ktorá je súčasťou hlavy II smernice 2006/54, obsahuje okrem iného jej články 5, 7 a 9.

12

Článok 5 tejto smernice stanovuje:

„… nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o:

…“

13

Článok 7 uvedenej smernice, nazvaný „Vecný rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1.   Táto kapitola sa vzťahuje na:

…

2.   Táto kapitola sa vzťahuje rovnako na dôchodkové systémy pre osobitnú kategóriu pracovníkov, ako napr. verejní zamestnanci, ak sa dávky vyplácané v rámci systému vyplácajú z dôvodu pracovného pomeru s verejným zamestnávateľom. Skutočnosť, že takýto systém je súčasťou všeobecného zákonného systému, nie je v tomto ohľade dotknutá.“

14

Podľa článku 9 tej istej smernice s názvom „Príklady diskriminácie“:

„1.   Ustanovenia odporujúce zásade rovnakého zaobchádzania [rovnosti zaobchádzania – neoficiálny preklad] zahŕňajú tie, ktoré sa zakladajú na pohlaví, priamo alebo nepriamo, na účely:

…

…“

15

Článok 69 ods. 1 a 3 ustawa – Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001 (Dz. U. č. 98, položka 1070, ďalej len „zákon o všeobecných súdoch“) znel takto:

„1.   Sudca odíde do dôchodku v deň dosiahnutia veku 67 rokov…, ak najneskôr šesť mesiacov pred dosiahnutím tohto veku nepredloží ministrovi spravodlivosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že si želá pokračovať vo svojej funkcii, a nepredloží potvrdenie vydané v súlade s pravidlami určenými pre uchádzačov o miesto sudcu osvedčujúce, že jeho zdravotný stav mu umožňuje vykonávať funkciu sudcu.

…

3.   Ak sudca urobí vyhlásenie a predloží potvrdenie podľa odseku 1, svoju funkciu môže vykonávať len do dosiahnutia veku 70 rokov. …“

16

Článok 69 ods. 1 zákona o všeobecných súdoch bol najprv zmenený prostredníctvom ustawa o zmianie ustawy o emeryturach i rentach z Funduszu Ubezpieczeń Społecznych oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dôchodkoch a ostatných platbách vyplácaných z fondu sociálneho zabezpečenia a niektoré ďalšie zákony) zo 16. novembra 2016 (Dz. U. z roku 2017, položka 38, ďalej len „zákon zo 16. novembra 2016“), ktorý znížil vek odchodu sudcov do dôchodku na 65 rokov, a to tak pre mužov, ako aj pre ženy. Táto zmena mala nadobudnúť účinnosť 1. októbra 2017.

17

Predtým, ako táto zmena nadobudla účinnosť, však bol uvedený článok 69 ods. 1 opätovne zmenený článkom 13 bodom 1 novely z 12. júla 2017, ktorá nadobudla účinnosť 1. októbra 2017. V dôsledku tejto zmeny bol vek odchodu sudcov do dôchodku stanovený na 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov.

18

Článok 1 bod 26 písm. b) a c) novely z 12. júla 2017 navyše do článku 69 zákona o všeobecných súdoch vložil nový odsek 1b, pričom zároveň zmenil odsek 3 posledného uvedeného článku.

19

V dôsledku zmien a doplnení spomenutých v dvoch predchádzajúcich bodoch uvedený článok 69 stanovoval:

„1.   Sudca odíde do dôchodku v deň dosiahnutia veku 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov, ak nie neskôr ako 6 mesiacov a nie skôr ako 12 mesiacov pred dosiahnutím tohto veku nepredloží ministrovi spravodlivosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že má v záujme pokračovať vo svojej funkcii, a nepredloží potvrdenie vydané v súlade s pravidlami určenými pre uchádzačov o miesto sudcu osvedčujúce, že jeho zdravotný stav mu umožňuje vykonávať funkciu sudcu.

…

1b.   Minister spravodlivosti môže sudcovi povoliť, aby ďalej pokračoval vo výkone svojej funkcie, a to vzhľadom na požiadavky racionálneho využitia členov personálu všeobecných súdov a potreby vyplývajúce z pracovnej záťaže jednotlivých súdov. Pokiaľ sudca dosiahne vek uvedený v odseku 1 pred ukončením konania o predĺžení výkonu jeho funkcie, ostáva vo funkcii až do ukončenia uvedeného konania.

…

3.   Ak minister spravodlivosti udelí povolenie podľa odseku 1b, dotknutý sudca môže vykonávať funkciu sudcu len do dosiahnutia veku 70 rokov. …“

20

Podľa článku 91 zákona o všeobecných súdoch:

„1.   Výška platu sudcov, ktorí zastávajú rovnocenné sudcovské miesta, sa líši podľa dĺžky služby alebo vykonávaných funkcií:

…

1c.   Ročný základný plat sudcov je odvodený od priemernej mzdy počas druhého štvrťroka predchádzajúceho roka, uverejnenej v Úradnom vestníku Poľskej republiky (Monitor Polski)…

…

2.   Základný plat sudcu je stanovený v platových triedach, ktorých výška sa vypočítava vynásobením multiplikačného koeficientu a základu pre výpočet podľa odseku 1 písm. c). Základné platové triedy pre jednotlivé sudcovské miesta a multiplikačné koeficienty slúžiace na stanovenie úrovne základného platu sudcov v jednotlivých triedach sú uvedené v prílohe tohto zákona. …

…

7.   Okrem toho sa plat sudcov líši podľa výšky príplatku za odpracované roky, ktorý je vo výške 5 % základného platu od šiesteho roku výkonu funkcie a každoročne sa zvyšuje o 1 %, až pokiaľ nedosiahne 20 % základného platu.

…“

21

Článok 91 zákona o všeobecných súdoch stanovuje:

„1.   Sudca [Sąd Rejonowy (Okresný súd, Poľsko)] pri nástupe do funkcie poberá základný plat zodpovedajúci prvej platovej triede. Sudca [Sąd Okręgowy (Krajský súd, Poľsko)] pri nástupe do funkcie poberá základný plat zodpovedajúci štvrtej platovej triede; ak sudca už na nižšom pracovnom mieste poberal plat zodpovedajúci štvrtej alebo piatej platovej triede, jeho základný plat zodpovedá piatej alebo šiestej platovej triede. Sudca [Sąd Apelacyjny (Odvolací súd, Poľsko)] pri nástupe do funkcie poberá základný plat zodpovedajúci siedmej platovej triede; ak sudca už na nižšom pracovnom mieste poberal plat zodpovedajúci siedmej alebo ôsmej platovej triede, jeho základný plat zodpovedá ôsmej alebo deviatej platovej triede. …

…

3.   Základný plat sudcu sa po dosiahnutí päťročného obdobia výkonu funkcie sudcu automaticky zvyšuje do bezprostredne nasledujúcej vyššej platovej triedy.

4.   Do obdobia výkonu funkcie sudcu okresného súdu sa započítava aj obdobie výkonu funkcie justičného čakateľa.

…“

22

Článok 13 bod 1 novely z 12. júla 2017 zmenil a doplnil odsek 1 článku 100 zákona o všeobecných súdoch a vložil do tohto článku nové odseky 4a a 4b. V dôsledku týchto zmien a doplnení uvedený článok 100 stanovoval:

„1.   Sudcovia, ktorí museli odísť do dôchodku v dôsledku zmien v systéme súdov alebo zmien hraníc súdnych obvodov, majú nárok, do dovŕšenia veku 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov, na náhradu platu vo výške platu, ktorý im prináležal v poslednej vykonávanej funkcii.

2.   Sudcovia, ktorí odišli do dôchodku, alebo museli odísť do dôchodku v dôsledku veku alebo zo zdravotných dôvodov, majú nárok na náhradu platu vo výške 75 % základného platu a príplatku za odpracované roky, ktoré im prináležali v poslednej vykonávanej funkcii.

3.   Náhrady platu uvedené v odsekoch 1 a 2 sa zvyšujú v závislosti od zmien výšky základného platu sudcov v aktívnom služobnom pomere.

…

4a.   V prípade podľa odseku 1 má sudca, ktorý musel odísť do dôchodku, nárok na jednorazovú náhradu pri dovŕšení veku 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov.

4b.   Sudca, ktorý opätovne nastúpil do funkcie, ktorú predtým vykonával, alebo do rovnocennej funkcie podľa článku 71c ods. 4 alebo článku 74 ods. 1a, má v prípade, že odišiel do dôchodku, alebo musel odísť do dôchodku, nárok na jednorazovú náhradu zodpovedajúcu rozdielu medzi výškou náhrady vypočítanej ku dňu odchodu do dôchodku alebo stanovenia odchodu do dôchodku a výškou už vyplatenej náhrady. V prípade podľa odseku 1 má sudca nárok na vyplatenie náhrady pri dovŕšení veku 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov.“

23

Článok 127 ods. 1 ustawa Prawo o prokuraturze (zákon o prokuratúre) z 28. januára 2016 (Dz. U. z roku 2016, položka 177) stanovuje:

„Ak v tomto zákone nie je stanovené inak, na prokurátorov sa primerane uplatňujú ustanovenia článkov 69 až 71,… článkov 99 až 102… zákona [o všeobecných súdoch]. …“

24

Podľa článku 124 zákona o prokuratúre:

„1.   Výška platu prokurátorov, ktorí zastávajú rovnocenné prokurátorské miesta, sa líši podľa dĺžky služby alebo vykonávaných funkcií. …

2.   Základný plat prokurátorov je stanovený v platových triedach, ktorých výška sa vypočítava vynásobením multiplikačného koeficientu a základu pre výpočet platu prokurátorov.

3.   Prokurátori pri nástupe do funkcie poberajú:

…

5.   Základný plat prokurátora sa po dosiahnutí päťročného obdobia výkonu funkcie prokurátora automaticky zvyšuje do bezprostredne nasledujúcej vyššej platovej triedy.

6.   Do obdobia výkonu funkcie prokurátora na [Prokuratura Rejonowa (Okresná prokuratúra)] sa započítava aj obdobie výkonu funkcie právneho čakateľa prokuratúry.

…

11.   Prokurátori poberajú príplatok za odpracované roky, ktorý je vo výške 5 % základného platu danej osoby od šiesteho roku výkonu funkcie a každoročne sa zvyšuje o 1 %, až pokiaľ nedosiahne 20 % základného platu. Po 20 rokoch služby sa vyplatí prémia bez zohľadnenia ďalších odpracovaných rokov, a to vo výške zodpovedajúcej 20 % základného platu, ktorý v danom čase poberajú dotknuté osoby.

…“

25

Článok 13 bod 3 novely z 12. júla 2017 zmenil niektoré ďalšie ustanovenia zákona o prokuratúre tým, že v ňom okrem iného zaviedol odkazy na nové hranice veku odchodu prokurátorov do dôchodku, a to konkrétne 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov.

26

Článok 30 ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 23. novembra 2002 (Dz. U. z roku 2002, č. 240, položka 2052, ďalej len „zákon o Najvyššom súde z roku 2002“) stanovil vo svojom odseku 1 vek odchodu do dôchodku pre sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) na 70 rokov. Odsek 2 toho istého článku 30 však stanovoval, že sudcovia, ktorí o to požiadajú, môžu odísť do dôchodku po dosiahnutí veku 67 rokov.

27

Článok 30 ods. 2 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 bol najprv zmenený a doplnený zákonom zo 16. novembra 2016, ktorý znížil vek, kedy je možné podať takúto žiadosť, na 65 rokov. Ešte predtým, ako táto zmena nadobudla účinnosť, však bolo toto ustanovenie opätovne zmenené článkom 13 bodom 2 novely z 12. júla 2017. článok 30 ods. 2 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 v znení vyplývajúcom z tejto poslednej zmeny stanovoval:

„Sudcovia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], ktorí o to požiadajú, môžu odísť do dôchodku:

…“

28

Články 42 a 43 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 stanovovali:

„Článok 42

…

4. Plat sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] je stanovený v základnej platovej triede alebo vo zvýšenej platovej triede. Zvýšená platová trieda predstavuje 115 % základnej platovej triedy.

5. Sudca [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] má pri nástupe do funkcie nárok na plat v základnej platovej triede. Po siedmich rokoch výkonu funkcie sa sudca preradí do zvýšenej platovej triedy.

…

Článok 43 Sudca [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] má za každý rok služby nárok na príplatok za odpracované roky vo výške 1 % zo základného platu, najviac vo výške 20 % tohto základného platu. Do obdobia zohľadňovaného na účely stanovenia výšky príplatku sa započítava aj obdobie výkonu služby alebo pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúceho vymenovaniu za sudcu [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)], ako aj obdobie výkonu povolania advokáta, právneho poradcu alebo notára.“

29

Článok 50 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 znel takto:

„Sudcovia [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] po odchode do dôchodku poberajú dôchodok vo výške rovnajúcej sa 75 % základného platu a príplatku za odpracované roky na poslednom zastávanom poste. Tieto dôchodky sú indexované v rovnakých lehotách a rovnakom pomere ako v prípade základného platu sudcov [Sąd Najwyższy (Najvyšší súd)] v aktívnej službe.“

30

Zákon o Najvyššom súde z roku 2002 bol zrušený a nahradený ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017 (Dz. U. z roku 2018, položka 5, ďalej len „zákon z 8. decembra 2017“), ktorý nadobudol účinnosť 3. apríla 2018.

31

Keďže Komisia sa domnievala, že v dôsledku prijatia článku 1 bodu 26 písm. b) a c) a článku 13 bodov 1 až 3 novely z 12. júla 2017 si Poľská republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú jednak z článku 157 ZFEÚ, ako aj z článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54 a jednak z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, zaslala tomuto členskému štátu 28. júla 2017 formálnu výzvu. Poľsko odpovedalo listom z 31. augusta 2017, v ktorom poprelo akékoľvek porušenie práva Únie.

32

Komisia 12. septembra 2017 vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom zotrvala na tom, že ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov spomenuté v predchádzajúcom bode porušujú uvedené ustanovenia práva Únie. V dôsledku toho táto inštitúcia vyzvala Poľskú republiku na prijatie opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s uvedeným odôvodneným stanoviskom v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. Tento členský štát odpovedal listom z 12. októbra 2017, v ktorom dospel k záveru o neexistencii namietaných porušení.

33

Za týchto okolností sa Komisia rozhodla podať predmetnú žalobu.

34

V nadväznosti na písomnú časť konania, v rámci ktorej Poľská republika predložila vyjadrenie k žalobe, a následne dupliku ako odpoveď na repliku predloženú Komisiou, účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 8. apríla 2019. Generálny advokát predniesol svoje návrhy 20. júna 2019, čo je dátum, ku ktorému bola uzavretá ústna časť konania.

35

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 16. septembra 2019, Poľská republika požiadala o opätovné otvorenie ústnej časti konania. Na podporu tohto návrhu v zásade uviedla, že nesúhlasí s návrhmi generálneho advokáta, ktoré sú podľa nej vzhľadom na „obsah a kontext“ niektorých z ich bodov, ako aj vzhľadom na analogické body obsiahnuté v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát 11. apríla 2019vo veci Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18, EU:C:2019:325), založené na údajne chybnom výklade skoršej judikatúry Súdneho dvora, a osobitne rozsudkov z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117), a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586), pričom tento výklad nebol ani predmetom diskusie medzi účastníkmi konania.

36

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ani podľa Štatútu Súdneho dvora, ani podľa Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastníci konania nemajú možnosť podať vyjadrenia v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 26 a citovaná judikatúra).

37

Podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k týmto návrhom generálny advokát dospel. V dôsledku toho nesúhlas účastníka konania s návrhmi generálneho advokáta bez ohľadu na otázky, ktoré v nich skúmal, nemôže byť sám osebe dôvodom opodstatňujúcim opätovné otvorenie ústnej časti konania (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 27 a citovaná judikatúra).

38

Súdny dvor však môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku, najmä pokiaľ sa domnieva, že nemá dostatok informácií, alebo že vec je potrebné rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci nevyjadrili (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 28 a citovaná judikatúra).

39

V prejednávanej veci však Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta zastáva názor, že po skončení písomnej časti konania a po uskutočnenom pojednávaní má dostatok informácií potrebných na rozhodnutie. Okrem toho považuje za potrebné uviesť, že vo veci nie je potrebné rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému by sa účastníci konania nemali možnosť vyjadriť.

40

Za týchto podmienok nie je potrebné nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania.

41

Poľská republika vo svojej duplike a na pojednávaní uviedla, že toto konanie o nesplnení povinnosti sa stalo bezpredmetným v dôsledku toho, že 23. mája 2018 nadobudol účinnosť ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Krajowej Radzie Sądownictwa oraz ustawy o Sądzie Najwyższym (zákon, ktorým sa mení a dopĺňa [zákon o všeobecných súdoch], zákon o Štátnej súdnej rade, ako aj [zákon z 8. decembra 2017]) z 12. apríla 2018 (Dz. U. z roku 2018, položka 848, ďalej len „zákon z 12. apríla 2018“).

42

Pokiaľ ide o prvú výhradu založenú na porušení článku 157 ZFEÚ, ako aj článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54, totiž článok 1 bod 4 zákona z 12. apríla 2018 zmenil ustanovenia článku 13 bodov 1 a 3 novely z 12. júla 2017 tak, že zrušil rozlišovanie medzi mužmi a ženami, pokiaľ ide o vek odchodu do dôchodku sudcov všeobecných súdov, ako aj poľských prokurátorov, čo je predmetom výhrad Komisie. Pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa veku odchodu sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) do dôchodku, tie boli medzičasom nahradené ustanoveniami zákona z 8. decembra 2017.

43

Pokiaľ ide o druhú výhradu založenú na porušení ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty, podľa Poľskej republiky majú zmeny článku 13 bodu 1 a článku 1 bodu 26 písm. b) a c) novely z 12. júla 2017 vykonané prostredníctvom článku 1 bodu 4 zákona z 12. apríla 2018, za následok, že podľa článku 69 ods. 1b zákona o všeobecných súdoch pokračovanie vo výkone funkcie sudcu poľského všeobecného súdu po dosiahnutí veku 65 rokov v súčasnosti povoľuje Štátna súdna rada (Poľsko), a nie minister spravodlivosti. Podľa týchto zmien a doplnení má Štátna súdna rada podľa Poľskej republiky navyše pri prijímaní rozhodnutí v tejto súvislosti zohľadňovať iné kritériá, než aké sa uplatňovali v minulosti pri rozhodnutiach ministra spravodlivosti.

44

Komisia však na pojednávaní uviedla, že na svojej žalobe trvá.

45

V tejto súvislosti a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či legislatívne zmeny, na ktoré sa odvoláva Poľská republika, mohli alebo nemohli úplne alebo čiastočne odstrániť údajné nesplnenia povinností, stačí pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, existencia nesplnenia povinnosti sa musí posudzovať podľa situácie dotknutého členského štátu, aká bola ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, pričom Súdny dvor nemôže brať do úvahy neskoršie zmeny (rozsudok zo 6. novembra 2012, Komisia/Maďarsko, C‑286/12, EU:C:2012:687, bod 41 a citovaná judikatúra).

46

V prejednávanej veci je nesporné, že v čase, keď uplynula lehota stanovená Komisiou v jej odôvodnenom stanovisku, vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú predmetom výhrad Komisie v jej žalobe, boli stále účinné. Z toho vyplýva, že je potrebné, aby Súdny dvor rozhodol o tejto žalobe.

47

Vo svojej prvej výhrade Komisia tvrdí, že rozlišovanie medzi ženami a mužmi zavedené v článku 13 bodoch 1 až 3 novely z 12. júla 2017, pokiaľ ide jednak o vek odchodu do dôchodku pre sudcov poľských všeobecných súdov a poľských prokurátorov a jednak pokiaľ ide o vek možného odchodu do predčasného dôchodku, pokiaľ ide o sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), čo v oboch prípadoch predstavuje 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov, predstavujú diskrimináciu na základe pohlavia zakázanú článkom 157 ZFEÚ, ako aj článkom 5 písm. a) a článkom 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54.

48

Podľa Komisie dôchodkové systémy uplatniteľné na tieto tri kategórie sudcov a prokurátorov spadajú pod pojem „odmena“ v zmysle článku 157 ZFEÚ a do pôsobnosti smernice 2006/54, keďže spĺňajú tri kritériá stanovené judikatúrou Súdneho dvora, a to, že starobný dôchodok upravený týmito schémami sa týka len určitej osobitnej kategórie pracovníkov, priamo závisí od odpracovaného času a jeho výška sa vypočítava na základe poslednej mzdy.

49

V prvom rade sa totiž podľa nej každý z týchto systémov týka osobitnej kategórie pracovníkov. V druhom rade sa podľa Komisie výška starobného dôchodku dotknutých osôb vypočítava na základe platu poberaného na poslednom zastávanom mieste, keďže je stanovená na 75 % uvedeného platu. V treťom rade tento dôchodok podľa nej priamo závisí od odpracovaného času, keďže z uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení vyplýva, že počet rokov služby predstavuje rozhodujúci faktor pre výpočet oboch zložiek tejto odmeny, ktorými sú konkrétne jednak základný plat a jednak príplatok za odpracované roky.

50

Tak článok 157 ZFEÚ, ako aj článok 5 písm. a) a článok 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54 pritom podľa Komisie bránia stanoveniu odlišných podmienok veku na účely priznania týchto dôchodkov.

51

Okrem toho sa Komisia domnieva, že sporné rozlišovania nie sú pozitívnymi opatreniami povolenými na základe ustanovení článku 157 ods. 4 ZFEÚ a článku 3 smernice 2006/54.

52

Poľská republika v prvom rade uvádza, že na sporné režimy odchodu do dôchodku sa nevzťahuje ani článok 157 ZFEÚ, ani smernica 2006/54, ale smernica Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením (Ú. v. ES L 6, 1979, s. 24; Mim. vyd. 05/001, s. 215), ktorej článok 7 ods. 1 písm. a) upravuje možnosť členských štátov vylúčiť z pôsobnosti tejto poslednej uvedenej smernice otázku určovania veku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku. Tieto systémy totiž podľa nej nezodpovedajú jednému z troch kritérií uvedených v bode 48 tohto rozsudku, a to že predmetný dôchodok musí priamo závisieť od odpracovaného času.

53

Skutočnosť, že príplatok za odpracované roky je obmedzený hornou hranicou 20 % základného platu, pričom takáto horná hranica sa dosiahne po 20 rokoch služobného postupu, totiž podľa Poľskej republiky znamená, že trvanie odpracovaného času má pre výpočet výšky dôchodku iba druhoradý význam.

54

Pokiaľ ide o základný plat, vzhľadom na to, že pri nástupe do funkcie na Sąd Rejonowy (Okresný súd) alebo na Prokuratura Rejonowa (Okresná prokuratúra) sudca alebo prokurátor poberá plat stanovený ako základná platová trieda, pričom jeho platová trieda sa zvýši na bezprostredne nasledujúcu úroveň po piatich rokoch výkonu tejto funkcie, platí, že každý sudca alebo prokurátor získa nárok na piatu, a teda najvyššiu platovú triedu po 20 rokoch služby. Pokiaľ ide o získanie nároku na vyššiu platovú triedu z dôvodu postúpenia na vyššiu funkčnú úroveň, to podľa Poľskej republiky závisí od jednotlivých povýšení dotknutých sudcov a prokurátorov, a teda nie je priamo závislé od odpracovaného času služby.

55

Na základe uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení teda podľa jej názoru majú všetci sudcovia alebo prokurátori, či už muži alebo ženy, vrátane tých, ktorí predtým vykonávali iné pracovné činnosti kvalifikujúce na výkon funkcie sudcu alebo prokurátora, nárok na maximálny príplatok za odpracované roky a najvyššiu platovú triedu ešte pred dosiahnutím veku odchodu do dôchodku. V dôsledku toho podľa nej rozlišovanie veku odchodu do dôchodku medzi mužmi a ženami zavedené novelou z 12. júla 2017 nemá nijaký vplyv na výšku starobného dôchodku, ktorý poberajú títo sudcovia a prokurátori, a to aj v prípade predčasného dôchodku, keďže jeho podmienkou je preukázanie aspoň 25 rokov profesionálnej kariéry.

56

Napokon Poľská republika poukazuje na to, že v čase, keď boli ustanovenia vytýkané Komisiou ešte účinné, existovali prechodné ustanovenia, a to ustanovenia stanovené v článku 26 ods. 1 a 2 zákona zo 16. novembra 2016, na základe ktorých všetci sudcovia a prokurátori, a to tak ženy, ako aj muži, na ktorých sa vzťahuje novela z 12. júla 2017 a ktorí najneskôr 30. apríla 2018 dosiahli vek 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov, mohli využiť predtým stanovený vek odchodu do dôchodku, rovnaký pre mužov aj ženy, a to len na základe toho, že v stanovenej zákonnej lehote podajú vyhlásenie, a bez toho, aby bolo potrebné akékoľvek povolenie zo strany ktoréhokoľvek orgánu.

57

Okrem toho sa Poľská domnieva, že napadnuté vnútroštátne ustanovenia predstavujú „pozitívne opatrenia“ povolené na základe článku 157 ods. 4 ZFEÚ a článku 3 smernice 2006/54. Z dôvodu ich osobitnej sociálnej úlohy spojenej s materstvom a výchovou detí majú totiž podľa nej ženy väčšie ťažkosti s nepretržitým zapojením do profesijnej kariéry, takže sú povyšované menej často než muži. Verejný záujem si pritom podľa Poľskej republiky vyžaduje, aby boli požiadavky na takéto povýšenia vysoké, a zároveň jednotné, v dôsledku čoho podľa nej nie je možné prijať osobitné zmierňujúce opatrenia odpovedajúce ťažkostiam, s ktorými sa stretávajú ženy pri svojom služobnom postupe. Možnosť predčasného odchodu do dôchodku teda podľa jej názoru predstavuje nepriamu kompenzáciu ťažkostí, s ktorými sa ženy takto vo všeobecnosti stretávajú.

58

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že podľa článku 157 ods. 1 ZFEÚ každý členský štát zabezpečí uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty. Podľa článku 157 ods. 2 ZFEÚ je „odmena“ definovaná ako obvyklá základná alebo minimálna mzda alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere.

59

Na účely posúdenia, či starobný dôchodok patrí do pôsobnosti článku 157 ZFEÚ môže byť rozhodujúce iba kritérium založené na zistení, že dôchodok sa pracovníkovi vypláca na základe pracovného vzťahu, ktorý ho spája s jeho bývalým zamestnávateľom, teda kritérium zamestnania založené na znení samotného uvedeného článku (rozsudok z 15. januára 2019, E.B., C‑258/17, EU:C:2019:17, bod 45 a citovaná judikatúra). Dávky priznané na základe dôchodkového systému, ktorý vo svojej podstate závisí od práce, ktorú dotknutá osoba vykonávala, sa viažu na odmenu, ktorú táto osoba poberala, a spadajú pod uvedené ustanovenie (rozsudok z 26. marca 2009, Komisia/Grécko, C‑559/07, neuverejnený, EU:C:2009:198, bod 42 a citovaná judikatúra).

60

Podľa ustálenej judikatúry do pôsobnosti článku 157 ZFEÚ patrí osobitne dôchodok, ktorý sa týka len určitej osobitnej kategórie pracovníkov, priamo závisí od odpracovaného času a jeho výška sa vypočítava na základe poslednej mzdy (rozsudok z 15. januára 2019, E.B., C‑258/17, EU:C:2019:17, bod 46 a citovaná judikatúra).

61

V prejednávanej veci musia byť sudcovia poľských všeobecných súdov, sudcovia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a poľskí prokurátori, ktorých sa týkajú tri dotknuté dôchodkové systémy, považovaní za osobitné kategórie pracovníkov v zmysle judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode. V tejto súvislosti totiž z ustálenej judikatúry vyplýva, že verejní zamestnanci, ktorí majú nárok na dávky z dôchodkového systému, sa od pracovníkov v podniku alebo v skupine podnikov v istej oblasti hospodárskej činnosti, v povolaní alebo v skupine povolaní líšia len z dôvodu osobitných vlastností, ktorými sa riadi ich služobný vzťah so štátom, inými verejnoprávnymi orgánmi alebo zamestnávateľmi (rozsudky z 29. novembra 2001, Griesmar, C‑366/99, EU:C:2001:648, bod 31 a citovaná judikatúra, ako aj z 26. marca 2009, Komisia/Grécko, C‑559/07, neuverejnený, EU:C:2009:198, bod 52 a citovaná judikatúra).

62

Je tiež nesporné, že v prejednávanej veci sa výška starobného dôchodku vyplácaného pri každej z týchto troch kategórií dotknutých sudcov a prokurátorov vypočítava na základe posledného platu dotknutých osôb. Z článku 100 ods. 2 zákona o všeobecných súdoch, článku 127 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktorý odkazuje na uvedený článok 100, a z článku 50 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 totiž vyplýva, že výška dôchodku vyplácaného týmto sudcom a prokurátorom je 75 % základného platu a príplatku za odpracované roky, ktoré im prináležali v poslednej vykonávanej funkcii.

63

Pokiaľ ide o otázku, či sú takéto dôchodky priamo závislé od času služby odpracovanej dotknutými osobami, je potrebné konštatovať, že jednak z ustanovení článku 91 ods. 1 a článku 91a ods. 3 zákona o všeobecných súdoch, článku 124 ods. 1 a 5 zákona o prokuratúre a článku 42 ods. 4 a 5 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 vyplýva, že výška základného platu predstavujúceho jednu z dvoch zložiek posledného platu, na ktorý sa uplatní percentuálny podiel 75 % na účely výpočtu výšky dôchodku náležiaceho týmto rôznym kategóriám sudcov a prokurátorov, sa odvíja najmä od odpracovaných rokov služby dotknutých sudcov a prokurátorov.

64

Okrem toho, pokiaľ ide o ďalšiu zložku tohto posledného platu, a to príplatok za odpracované roky, z článku 91 ods. 7 zákona o všeobecných súdoch, článku 124 ods. 11 zákona o prokuratúre a článku 43 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 vyplýva, že počet odpracovaných rokov zasahuje do výpočtu tohto príplatku, pretože tento príplatok dosahuje 5 % základného platu po piatich rokoch služby a následne sa počas ďalších pätnástich rokov zvyšuje o 1 percentuálny bod za každý odpracovaný rok služby.

65

Navyše, ako podotkla Komisia, keďže samotný príplatok za odpracované roky predstavuje percentuálny podiel z výšky tohto základného platu, ktorý sa mení v závislosti od odpracovaných rokov služby dotknutých sudcov a prokurátorov, aj tento príplatok z tohto dôvodu závisí od odpracovaného času služby dotknutých osôb.

66

Za týchto podmienok sú rôzne okolnosti uvedené v bodoch 53 až 55 tohto rozsudku, na ktoré sa odvoláva Poľská republika, úplne irelevantné na účely určenia, či dôchodky vyplácané v rámci predmetných systémov dôchodkového zabezpečenia spadajú pod pojem „odmena“ v zmysle článku 157 ZFEÚ.

67

Ako totiž vyplýva z konštatovaní uvedených v bodoch 63 až 65 tohto rozsudku, takéto okolnosti neovplyvňujú ani skutočnosť, že rozhodujúcu úlohu pri výpočte výšky dôchodku zohráva v prejednávanej veci dĺžka služby odpracovanej dotknutými osobami, ani to, že dôchodky vyplácané v rámci dotknutých dôchodkových systémov sú v podstate závislé od pracovnej pozície, ktorú zastávali dotknuté osoby, čo podľa ustálenej judikatúry pripomenutej v bode 59 tohto rozsudku predstavuje rozhodujúce kritérium na účely kvalifikácie ako „odmena“ v zmysle článku 157 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. septembra 1994, Beune, C‑7/93, EU:C:1994:350, body 5 a 46; z 29. novembra 2001, Griesmar, C‑366/99, EU:C:2001:648, body 33 až 35, ako aj z 12. septembra 2002, Niemi, C‑351/00, EU:C:2002:480, body 45 a 55).

68

V tejto súvislosti je okrem toho potrebné spresniť, že ako uvádza Komisia, tento vzťah medzi dôchodkom a funkciou, v ktorej pôsobia dotknuté osoby, je ešte posilnený skutočnosťou, že z článku 100 ods. 3 zákona o všeobecných súdoch, článku 127 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktorý odkazuje na uvedený článok 100, a z článku 50 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 vyplýva, že dotknuté dôchodky podliehajú valorizácii, ktorá ako taká závisí od vývoja platov sudcov a prokurátorov v aktívnom služobnom pomere.

69

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že dôchodky vyplácané na základe takých systémov, aké stanovuje zákon o všeobecných súdoch, zákon o prokuratúre a zákon o Najvyššom súde z roku 2002, spadajú pod pojem „odmena“ v zmysle článku 157 ZFEÚ.

70

Pokiaľ ide o smernicu 2006/54, a osobitne jej článok 5 písm. a) a článok 9 ods. 1 písm. f), v súvislosti s ktorými Komisia tiež tvrdí, že došlo k nesplneniu povinnosti, je potrebné uviesť, že obe tieto ustanovenia sa nachádzajú v kapitole 2 hlavy II uvedenej smernice, ktorá, ako vyplýva z jej názvu, obsahuje ustanovenia týkajúce sa rovnosti zaobchádzania v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia.

71

Článok 7 smernice 2006/54, ktorý definuje vecnú pôsobnosť uvedenej kapitoly 2, vo svojom odseku 2 spresňuje, že táto kapitola sa uplatňuje okrem iného na dôchodkové systémy pre osobitnú kategóriu pracovníkov, ako sú verejní zamestnanci, ak sa dávky vyplácané v rámci takéhoto systému vyplácajú z dôvodu pracovného pomeru s verejným zamestnávateľom.

72

V tejto súvislosti z odôvodnenia 14 smernice 2006/54 vyplýva, že úmyslom normotvorcu Únie bolo zohľadniť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bode 60 tohto rozsudku dôchodkový systém pre verejných zamestnancov patrí do pôsobnosti zásady rovnakej odmeny podľa článku 157 ZFEÚ, ak sa dávky vyplácané podľa tohto systému vyplácajú pracovníkovi z dôvodu jeho pracovnoprávneho vzťahu s verejným zamestnávateľom, pričom takáto podmienka je splnená, ak sa uvedený dôchodkový systém vzťahuje na konkrétnu kategóriu pracovníkov, dávky z neho priamo závisia od odpracovaného času služby a vypočítavajú sa na základe posledného platu verejného zamestnanca.

73

Z bodov 61 až 69 tohto rozsudku pritom vyplýva, že tri dôchodkové systémy, ktorých sa týka táto žaloba, spĺňajú uvedené podmienky, takže patria do vecnej pôsobnosti kapitoly 2 hlavy II smernice 2006/54, a teda do pôsobnosti jej článkov 5 a 9.

74

V druhom rade je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, článok 157 ZFEÚ zakazuje akúkoľvek diskrimináciu v oblasti odmeňovania medzi pracovníkmi mužského a ženského pohlavia bez ohľadu na mechanizmus, ktorý stanovuje túto nerovnosť. Podľa tej istej judikatúry stanovenie odlišných podmienok dosiahnutia veku na priznanie dôchodku, ktorý predstavuje odmenu v zmysle článku 157 ZFEÚ, je v rozpore s týmto ustanovením (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 1990, Barber, C‑262/88, EU:C:1990:209, bod 32; z 12. septembra 2002, Niemi, C‑351/00, EU:C:2002:480, bod 53, ako aj z 13. novembra 2008, Komisia/Taliansko, C‑46/07, neuverejnený, EU:C:2008:618, bod 55).

75

Pokiaľ ide o článok 5 písm. a) smernice 2006/54, toto ustanovenie stanovuje, že nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii na základe pohlavia v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o pôsobnosť týchto systémov a podmienky prístupu k nim.

76

Článok 9 ods. 1 tejto smernice identifikuje určité ustanovenia, ktoré, ak sú priamo alebo nepriamo založené na príslušnosti k niektorému pohlaviu, patria medzi ustanovenia odporujúce zásade rovnosti zaobchádzania. Ako vyplýva z písmena f) uvedeného ustanovenia, o takýto prípad ide okrem iného v prípade ustanovení, ktoré na základe pohlavia stanovujú rozdielne vekové hranice odchodu do dôchodku. Normotvorca Únie tak rozhodol, že pravidlá v oblasti zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia, na ktoré odkazuje uvedené ustanovenie, odporujú zásade rovnosti zaobchádzania stanovenej v smernici 2006/54 (rozsudok z 3. septembra 2014, X, C‑318/13, EU:C:2014:2133, bod 48).

77

V prejednávanej veci je pritom nesporné, že ustanovenia článku 13 bodov 1 až 3 novely z 12. júla 2017 v rozsahu, v akom stanovujú vek odchodu do dôchodku sudcov všeobecných súdov a prokurátorov, a to 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov, a v rozsahu, v akom povoľujú prípadný predčasný odchod do dôchodku sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) od veku 65 rokov pre mužov a 60 rokov pre ženy, sa zakladajú na pohlaví, aby stanovili rozdielne vekové hranice odchodu do dôchodku.

78

Uvedené ustanovenia tým uvádzajú do dotknutých dôchodkových systémov priamo diskriminačné podmienky založené na pohlaví, osobitne pokiaľ ide o okamih, v ktorom môžu mať dotknuté osoby skutočný prístup k výhodám stanoveným týmito schémami, takže porušujú tak článok 157 ZFEÚ, ako aj článok 5 ods. 1 smernice 2006/54, najmä jej písmeno a) v spojení s článkom 9 ods. 1 písm. f) tej istej smernice.

79

V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky, podľa ktorého je stanovenie takýchto odlišných podmienok veku pre odchod do dôchodku na základe pohlavia odôvodnené cieľom odstrániť diskrimináciu v neprospech žien, z ustálenej judikatúry vyplýva, že toto tvrdenie nemôže uspieť.

80

Hoci článok 157 ods. 4 ZFEÚ umožňuje členským štátom zachovať alebo prijať opatrenia stanovujúce osobitné výhody pre prevenciu či kompenzáciu nevýhod v profesijnej kariére vzhľadom na cieľ plne zabezpečiť v praxi rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami v pracovnom procese, nemožno z toho vyvodiť, že toto ustanovenie umožňuje stanovenie takýchto odlišných podmienok veku na základe pohlavia. Vnútroštátne opatrenia, na ktoré sa vzťahuje uvedené ustanovenie, totiž musia v každom prípade prispievať k tomu, aby napomáhali ženám uskutočňovať svoj pracovný život na základe rovnosti s mužmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. novembra 2001, Griesmar, C‑366/99, EU:C:2001:648, bod 64, a z 13. novembra 2008, Komisia/Taliansko, C‑46/07, neuverejnený, EU:C:2008:618, bod 57).

81

Stanovenie rozdielneho veku odchodu do dôchodku na základe pohlavia pritom nemôže kompenzovať kariérne znevýhodnenia verejných zamestnancov ženského pohlavia tým, že by im pomáhalo v ich profesijnom živote a naprávalo ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť počas svojej profesijnej kariéry (rozsudok z 13. novembra 2008, Komisia/Taliansko, C‑46/07, neuverejnený, EU:C:2008:618, bod 58).

82

Z dôvodov uvedených v dvoch predchádzajúcich bodoch takéto opatrenie nemôže byť povolené na základe článku 3 smernice 2006/54. Ako totiž vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia a z odôvodnenia 22 tejto smernice, uvedené ustanovenie odkazuje len na také opatrenia, ktoré umožňuje samotný článok 157 ods. 4 ZFEÚ.

83

V štvrtom rade, pokiaľ ide o prechodné opatrenia, na ktoré poukázala Poľská republika vo svojej duplike a na pojednávaní, stačí uviesť, že ako uznal aj sám tento členský štát, z uvedených opatrení mohli mať prospech len sudcovia a prokurátori ženského pohlavia, ktorí dosiahli vek 60 rokov pred 30. aprílom 2018. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že ku dňu, ktorý je relevantný pre posúdenie dôvodnosti tejto žaloby, teda ako bolo pripomenuté v bodoch 45 a 46 tohto rozsudku, ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku diskriminácia na základe pohlavia vytýkaná zo strany Komisie aj naďalej pretrvávala.

84

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné vyhovieť prvému žalobnému dôvodu Komisie založenému na porušení článku 157 ZFEÚ, ako aj článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54.

85

Komisia na pojednávaní spresnila, že svojou druhou výhradou v zásade žiada, aby bolo konštatované porušenie článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty. Podľa jej názoru sa má totiž pojem účinná súdna ochrana uvedený v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ vykladať so zreteľom na obsah článku 47 Charty, a najmä so zreteľom na záruky spojené s právom na účinný prostriedok nápravy zakotveným v tomto článku, takže z prvého z týchto ustanovení vyplýva nevyhnutnosť zaručiť zachovanie nezávislosti súdnych orgánov, ako sú poľské všeobecné súdy, ktorým je okrem iného zverená úloha výkladu a uplatňovania práva Únie.

86

Na účely rozhodnutia o tejto výhrade je preto potrebné preskúmať, či si Poľská republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

87

Komisia, opierajúc sa najmä o rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117), tvrdí, že na splnenie povinnosti, ktorú Poľskej republike ukladá článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, a to ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany, je tento členský štát povinný okrem iného zaručiť, že vnútroštátne orgány, ktoré tak ako poľské všeobecné súdy môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatnenia alebo výkladu tohto práva, spĺňajú požiadavku nezávislosti sudcov, pričom táto požiadavka patrí do podstaty základného práva na spravodlivý proces, ako to vyplýva najmä z článku 47 druhého odseku Charty.

88

Podľa Komisie však Poľská republika tým, že článkom 13 bodom 1 novely z 12. júla 2017 znížila vek odchodu do dôchodku uplatniteľný na sudcov poľských všeobecných súdov, a to na 65 rokov v prípade mužov a 60 rokov v prípade žien, pričom minister spravodlivosti môže na základe článku 1 bodu 26 písm. b) a c) uvedeného zákona povoliť alebo nepovoliť predĺženie doby aktívnej služby sudcu až do dosiahnutia veku 70 rokov, porušila povinnosť uvedenú v predchádzajúcom bode.

89

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že kritériá, na základe ktorých má minister spravodlivosti prijať rozhodnutie, sú príliš vágne, pričom sporné ustanovenia mu neukladajú ani povinnosť povoľovať predĺženie výkonu funkcie dotknutého sudcu na základe uvedených kritérií, ani povinnosť na ich základe odôvodniť svoje rozhodnutie, pričom uvedené rozhodnutie navyše ani nemôže byť predmetom súdneho preskúmania. Uvedené ustanovenia navyše podľa nej ani nespresňujú, v akej lehote sa toto rozhodnutie ministra spravodlivosti musí prijať, ani či prípadne môže alebo musí byť obnovované.

90

Podľa Komisie vzhľadom na diskrečnú právomoc zverenú takýmto spôsobom ministrovi spravodlivosti môže u dotknutého sudcu vyhliadka, že sa bude musieť obrátiť na ministra spravodlivosti, aby ho požiadal o takéto predĺženie výkonu funkcie sudcu, a následná situácia vyčkávania na neurčité obdobie na rozhodnutie ministra po podaní takejto žiadosti, viesť k vzniku tlaku na vyhovenie prípadným požiadavkám výkonnej moci, pokiaľ ide o veci, v ktorých koná, a to vrátane prípadu, keď má vykladať a uplatňovať ustanovenia práva Únie. Sporné ustanovenia teda podľa nej ohrozujú osobnú a funkčnú nezávislosť sudcov v aktívnom služobnom pomere.

91

Podľa názoru Komisie tie isté ustanovenia zasahujú aj do neodvolateľnosti dotknutých sudcov. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jej výhrada sa netýka opatrenia zníženia veku odchodu sudcov do dôchodku ako takého, ale skutočnosti, že toto zníženie bolo v tomto prípade spojené s udelením takejto diskrečnej právomoci ministrovi spravodlivosti. Podľa Komisie totiž sudcovia musia byť chránení proti každému rozhodnutiu, ktoré ich svojvoľne zbavuje práva pokračovať vo výkone ich súdnych funkcií, a to nielen v prípade formálnej straty ich postavenia napríklad v dôsledku odvolania z funkcie, ale aj vtedy, keď ide o predĺženie alebo nepredĺženie takého výkonu funkcie po tom, ako dosiahli dôchodkový vek, ak si sami želajú pokračovať a ich zdravotný stav im to umožňuje.

92

Komisia v tejto súvislosti uvádza, že tvrdenie Poľskej republiky, že cieľom sporných ustanovení bolo zosúladenie veku odchodu sudcov poľských všeobecných súdov do dôchodku so všeobecným vekom odchodu do dôchodku uplatniteľným na pracovníkov, je nedôvodné, pretože porušenie zásady nezávislosti sudcov podľa nej nepripúšťa žiadne odôvodnenie. V každom prípade podľa nej všeobecný dôchodkový režim, na rozdiel od režimu uplatniteľného na sudcov všeobecných súdov, neznamená automatický odchod pracovníkov do dôchodku, ale iba právo, a nie povinnosť, ukončiť svoju pracovnú činnosť. Navyše podľa Komisie z bielej knihy poľskej vlády z 8. marca 2018, ktorá sa venuje reforme poľských súdov, vyplýva, že cieľom zníženia veku odchodu sudcov do dôchodku bolo najmä ukončenie výkonu funkcie určitých kategórií sudcov.

93

Poľská republika v prvom rade tvrdí, že vnútroštátne pravidlá, ako sú pravidlá, ktoré napáda Komisia vo svojej žalobe, sa týkajú otázok organizácie a riadneho fungovania súdnictva, ktoré nepatria do práva Únie, ani do právomoci Únie, ale do výlučnej právomoci členských štátov a oblasti procesnej autonómie členských štátov. Takéto vnútroštátne pravidlá teda nemôžu byť kontrolované z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty bez toho, aby nedošlo k neprimeranému rozšíreniu rozsahu uvedených ustanovení práva Únie, ktoré sa majú uplatňovať len v situáciách upravených týmto právom.

94

V prejednávanej veci najmä podľa Poľskej republiky neexistuje žiadna situácia vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Okrem toho podľa nej z článku 6 ods. 1 ZEÚ, ako aj z článku 51 ods. 2 Charty vyplýva, že Charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu. Pokiaľ ide o článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, toto ustanovenie podľa Poľskej republiky stanovuje len všeobecnú povinnosť prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, avšak bez toho, aby Únii zverovalo právomoci, pokiaľ ide o prijímanie pravidiel fungovania orgánov vo vzťahu k súdnej moci, osobitne pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa veku odchodu sudcov do dôchodku, pričom takéto pravidlá podľa nej nemajú žiadny skutočný vzťah k právu Únie.

95

V druhom rade Poľská republika spochybňuje, že by došlo k akémukoľvek zásahu do neodvolateľnosti sudcov, keďže táto zásada sa týka len sudcov vo výkone služby, pričom predmetná vnútroštátna právna úprava sa týka sudcov, ktorí už dosiahli zákonný vek odchodu do dôchodku. Po odchode do dôchodku si sudcovia zachovávajú svoje postavenie sudcu a získavajú právo na starobný dôchodok, ktorý je výrazne vyšší, než starobný dôchodok plynúci z všeobecného systému sociálneho zabezpečenia. V prejednávanej veci navyše zjednotenie veku odchodu sudcov do dôchodku s vekom, ktorý sa uplatňuje pri pracovníkoch, nemôže byť považované za svojvoľné alebo neodôvodnené.

96

V treťom rade zo zákonných kritérií, na základe ktorých má minister spravodlivosti prijať rozhodnutie o prípadnom predĺžení výkonu funkcie sudcu po dosiahnutí bežného dôchodkového veku, podľa Poľskej republiky vyplýva, že odmietnutie predĺženia je možné iba vtedy, ak je odôvodnené nízkym pracovným zaťažením dotknutého sudcu v rámci súdu, na ktorom pracuje, a potrebou preradenia tohto miesta na iný súd, ktorý má vyššie pracovné zaťaženie. Takéto opatrenie je podľa nej legitímne najmä vzhľadom na to, že s výnimkou mimoriadnych okolností nie je možné uskutočniť preradenie sudcov na iný súd bez ich súhlasu.

97

V každom prípade podľa Poľskej republiky obava, že sudcovia vykonávajúci svoju činnosť by mohli byť počas obdobia šiestich až dvanástich mesiacov navádzaní rozhodovať v prospech výkonnej moci z dôvodu neistoty, pokiaľ ide o rozhodnutie o prípadnom predĺžení výkonu ich funkcie, je v každom prípade nedôvodná. Podľa nej je totiž nesprávne domnievať sa, že sudca by po tom, čo rozhodoval počas mnohých rokov, mohol pociťovať tlak spojený s prípadným predĺžením svojej funkcie o niekoľko ďalších rokov. Okrem toho podľa jej názoru zo záruky nezávislosti sudcov nevyhnutne nevyplýva absolútna absencia vzťahov medzi výkonnou a súdnou mocou. V tejto súvislosti podľa nej aj samotná obnova funkčného obdobia sudcu Súdneho dvora Európskej únie závisí od posúdenia vlády členského štátu, ktorého občanom je dotknutá osoba.

98

Na úvod je potrebné pripomenúť, že článok 19 ZEÚ, ktorý konkretizuje hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručovať plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z tohto práva vyplývajú [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 50, ako aj citovaná judikatúra, a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 47].

99

V tomto zmysle a ako stanovuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, členské štáty ustanovia pre jednotlivcov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu. Členským štátom teda prináleží, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v uvedených oblastiach [rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 34 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 48].

100

Zásada účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, totiž predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vychádzajúcu z ústavných tradícií spoločných členským štátom, ktorá bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty [rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 35 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 49].

101

Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, je potrebné pripomenúť, že toto ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na okolnosti, za akých členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty [rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 29, a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 50].

102

Okrem toho hoci, ako pripomína Poľská republika, organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do ich právomoci, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a osobitne z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ [rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 40, a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 52, ako aj citovaná judikatúra].

103

V tejto súvislosti musí každý členský štát podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť, aby orgány, ktoré sa v zmysle práva Únie považujú za „súdny orgán“, patriace do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie a ktoré preto môžu v tomto postavení rozhodovať o uplatňovaní alebo výklade práva Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 55, ako aj citovanú judikatúru].

104

V prejednávanej veci nie je sporné, že poľské všeobecné súdy môžu v tomto postavení rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie a že ako „súdy“ v zmysle vymedzenom týmto právom patria do poľského systému prostriedkov nápravy v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, takže tieto súdy musia spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany.

105

S cieľom zabezpečiť, aby takéto všeobecné súdy mohli poskytnúť takúto ochranu, je nevyhnutné zachovanie ich nezávislosti, ako to potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty, ktorý medzi požiadavkami týkajúcimi sa základného práva na účinný prostriedok nápravy stanovuje právo na prístup k „nezávislému“ súdu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 53, ako aj citovanú judikatúru, a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 57].

106

Táto požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je inherentnou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd, patrí do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, a zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 48 a 63, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 58].

107

Vzhľadom na vyššie uvedené vnútroštátne pravidlá, ktorých sa týka druhá výhrada Komisie v jej žalobe, môžu byť predmetom preskúmania z hľadiska článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a preto je potrebné preskúmať, či tak, ako tvrdí táto inštitúcia, Poľská republika porušila toto ustanovenie.

108

Je potrebné pripomenúť, že požiadavka nezávislosti súdov, ktorej dodržiavanie musia podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť členské štáty so zreteľom na vnútroštátne súdy, ktoré tak ako poľské všeobecné súdy rozhodujú o otázkach týkajúcich sa výkladu a uplatňovania práva Únie, má dva aspekty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Najvyšší súd), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 71].

109

Prvý, vonkajší aspekt, vyžaduje, aby dotknutý orgán vykonával svoje úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal ani nebol podriadený a od nikoho neprijímal príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím sa docieli jeho ochrana pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia [rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 44 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu)C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 72].

110

Druhý, vnútorný aspekt, súvisí s pojmom nestrannosť a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich príslušných záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Tento aspekt si vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu mimo striktného uplatnenia právneho predpisu [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 65, ako aj citovaná judikatúra, a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 73].

111

Tieto záruky nezávislosti a nestrannosti si vyžadujú existenciu pravidiel, osobitne pokiaľ ide o zloženie orgánu, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre predpojatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti v mysli osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 66, ako aj citovaná judikatúra, a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 74].

112

Ako tiež vyplýva z ustálenej judikatúry, nevyhnutná sloboda sudcov vo vzťahu k akýmkoľvek vonkajším zásahom alebo tlakom si vyžaduje určité vlastné záruky ochrany tých osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, ako je ich neodvolateľnosť [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 64, ako aj citovaná judikatúra, a z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 75].

113

Zásada neodvolateľnosti si okrem iného vyžaduje, aby sudcovia mohli zotrvať vo funkcii až do dovŕšenia veku povinného odchodu do dôchodku alebo do skončenia ich funkčného obdobia, ak je toto funkčné obdobie časovo obmedzené. Uvedená zásada môže bez toho, aby mala absolútny charakter, podliehať výnimkám len za predpokladu, že na to existujú oprávnené a presvedčivé dôvody a pri dodržaní zásady proporcionality. Z tohto dôvodu je všeobecne prípustné, že sudcovia môžu byť prostredníctvom príslušných postupov odvolaní, ak nie sú spôsobilí pokračovať v plnení svojich povinností z dôvodu nespôsobilosti alebo vážneho pochybenia [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 76].

114

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že požiadavka nezávislosti si vyžaduje, aby pravidlá upravujúce disciplinárny režim, a teda aj prípadné odvolanie osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, poskytovali potrebné záruky s cieľom predísť akémukoľvek riziku toho, že taký režim bude využitý ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí. Stanovenie pravidiel, ktoré vymedzujú najmä správania predstavujúce disciplinárne previnenia, ako aj konkrétne uplatniteľné sankcie, ktoré predpokladajú zásah nezávislého orgánu v súlade s postupom, ktorý v plnom rozsahu zaručuje práva zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty, najmä práva na obhajobu, a ktoré zakotvujú možnosť napadnúť na súde rozhodnutia disciplinárnych orgánov, teda predstavuje súbor základných záruk na účely zachovania nezávislosti súdnej moci [rozsudky z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 67, ako aj z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 77].

115

Vzhľadom na prvoradý význam zásady neodvolateľnosti možno výnimku z tejto zásady pripustiť len vtedy, ak je to odôvodnené legitímnym cieľom primeraným tejto zásade a za predpokladu, že u osôb podliehajúcich súdnej právomoci nevyvoláva oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť daného súdu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Najvyšší súd), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 79].

116

Ako Komisia spresnila tak vo svojich písomných podaniach, ako aj na pojednávaní, v rámci jej druhej výhrady nie jej cieľom kritizovať opatrenie zníženia veku odchodu sudcov všeobecných súdov do dôchodku ako také. Táto výhrada sa totiž týka v podstate mechanizmu spojeného s týmto opatrením, na základe ktorého je minister spravodlivosti oprávnený povoliť pokračovanie vo výkone aktívnej služby sudcov uvedených súdov po dosiahnutí takto zníženého veku odchodu do dôchodku. Podľa Komisie tento mechanizmus vzhľadom na svoje charakteristiky ohrozuje nezávislosť dotknutých sudcov, keďže im neumožňuje zabezpečiť, že budú vykonávať svoje funkcie úplne samostatne a pri poskytnutí ochrany pred akýmikoľvek vonkajšími zásahmi alebo tlakmi. Okrem toho kombinácia uvedeného opatrenia a uvedeného mechanizmu narúša neodvolateľnosť dotknutých osôb.

117

V tejto súvislosti je potrebné na úvod uviesť, že mechanizmus kritizovaný Komisiou sa netýka procesu vymenovania kandidátov na výkon sudcovských funkcií, ale toho, či majú sudcovia vo výkone funkcie, na ktorých sa vzťahujú záruky neoddeliteľne spojené s jej výkonom, možnosť naďalej vykonávať túto funkciu po dosiahnutí bežného veku odchodu do dôchodku, a preto sa tento mechanizmus týka podmienok priebehu a ukončenia ich kariéry [pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 109].

118

Okrem toho, hoci je na samotných členských štátoch, aby rozhodli, či budú alebo nebudú povoľovať takéto predlžovanie výkonu sudcovských funkcií po dosiahnutí bežného veku odchodu do dôchodku, pravdou zostáva, že keď sa rozhodnú pre takýto mechanizmus, musia zabezpečiť, aby podmienky a pravidlá, ktorým takéto predĺženie podlieha, neporušovali zásadu nezávislosti sudcov [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 110].

119

Pokiaľ ide o potrebu zaručiť, aby súdne orgány mohli vykonávať svoje funkcie úplne samostatne, pri rešpektovaní objektívnosti a neexistencii akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu, pričom musia byť chránené pred akýmikoľvek vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli narušiť nezávislosť rozhodovania ich členov a ovplyvniť ich rozhodnutia, je nepochybne potrebné uviesť, že samotná okolnosť, že orgán, akým je minister spravodlivosti, má právomoc rozhodnúť o predĺžení alebo nepredĺžení výkonu funkcie sudcu po dosiahnutí bežného veku odchodu do dôchodku, sama osebe nestačí na to, aby sa dospelo k záveru, že dochádza k porušeniu zásady nezávislosti sudcov. Je však potrebné zabezpečiť, aby hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie takýchto rozhodnutí, boli také, že u osôb podliehajúcich súdnej právomoci nemôžu vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých sudcov vonkajšími činiteľmi a ich neutralitu vo vzťahu k jednotlivým protichodným záujmom [pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 111].

120

Na tento účel je najmä dôležité, aby boli uvedené podmienky a pravidlá vypracované takým spôsobom, aby boli títo sudcovia chránení od tendencií podvoliť sa prípadným vonkajším zásahom alebo nátlakom, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Takéto pravidlá teda musia osobitne umožňovať vylúčenie nielen akéhokoľvek priameho vplyvu vo forme pokynov, ale aj iných nepriamych foriem vplyvu, ktoré by mohli ovplyvniť smerovanie rozhodnutí príslušných sudcov [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 112 a citovaná judikatúra].

121

V prejednávanej veci pritom procesné podmienky a pravidlá, ktorým napadnuté vnútroštátne ustanovenia podriaďujú prípadné pokračovanie vo výkone funkcie sudcu poľského všeobecného súdu po dosiahnutí novo stanoveného veku odchodu do dôchodku, nespĺňajú takéto požiadavky.

122

Najprv je potrebné uviesť, že článok 69 ods. 1b zákona o všeobecných súdoch stanovuje, že minister spravodlivosti môže rozhodnúť, či povolí alebo nepovolí takéto ďalšie pokračovanie v závislosti od určitých kritérií. Tieto kritériá sa však zdajú byť príliš vágne a neoveriteľné a navyše, ako pripustila aj Poľská republika na pojednávaní, rozhodnutie ministra nemusí byť osobitne odôvodnené vzhľadom na tieto kritériá. Navyše proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 114].

123

Ďalej je potrebné pripomenúť, že podľa článku 69 ods. 1 zákona o všeobecných súdoch musí príslušný sudca podať žiadosť o predĺženie doby výkonu funkcie sudcu najskôr dvanásť mesiacov a najneskôr šesť mesiacov pred dosiahnutím bežného veku odchodu do dôchodku. Okrem toho, ako uviedla Komisia vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní bez toho, aby to Poľská republika spochybnila, uvedené ustanovenie nestanovuje ministrovi spravodlivosti lehotu, v ktorej musí prijať svoje rozhodnutie v tejto súvislosti. Toto ustanovenie v spojení s článkom 69 ods. 1b toho istého zákona, ktorý stanovuje, že ak sudca dosiahne bežný vek odchodu do dôchodku pred ukončením konania o predĺžení výkonu jeho funkcie, ostáva vo funkcii až do ukončenia uvedeného konania, svojou povahou zapríčiňuje pretrvávanie obdobia neistoty, v ktorom sa nachádza dotknutý sudca. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj samotná dĺžka obdobia, počas ktorého môžu sudcovia takýmto spôsobom ostať v očakávaní rozhodnutia ministra spravodlivosti po tom, čo požiadali o predĺženie výkonu svojej funkcie, spadá do voľnej úvahy posledného menovaného.

124

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné konštatovať, že diskrečná právomoc, ktorá je v prejednávanej veci zverená ministrovi spravodlivosti, a to povoliť alebo nepovoliť pokračovanie vo výkone funkcie sudcu poľského všeobecného súdu od dosiahnutia veku 60 rokov do dosiahnutia veku 70 rokov v prípade žien a od dosiahnutia veku 65 rokov do dosiahnutia veku 70 rokov v prípade mužov, môže osobitne u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých sudcov vonkajšími činiteľmi a ich neutralitu vo vzťahu k jednotlivým protichodným záujmom, ktoré pred nimi môžu vyvstať [pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 118].

125

Okrem toho táto právomoc porušuje aj zásadu neodvolateľnosti sudcov, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou ich nezávislosti [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 96].

126

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že uvedená právomoc bola priznaná ministrovi spravodlivosti vo všeobecnejšom kontexte reformy, ktorá viedla k zníženiu bežného veku odchodu do dôchodku, a to okrem iného v prípade sudcov poľských všeobecných súdov.

127

V prvom rade najmä vzhľadom na niektoré prípravné dokumenty týkajúce sa predmetnej reformy, kombinácia dvoch opatrení uvedených v predchádzajúcom bode môže svojou povahou u osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o okolnosť, že cieľom nového systému by v skutočnosti mohlo byť, aby sa ministrovi spravodlivosti konajúcemu na základe voľnej úvahy umožnilo v prípade určitých skupín sudcov poľských všeobecných súdov v aktívnej službe ukončiť ich výkon funkcie po dosiahnutí novo stanoveného bežného veku odchodu do dôchodku, a zároveň ponechať inú časť týchto sudcov vo funkcii [pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 85].

128

V druhom rade je potrebné zdôrazniť, že takýmto spôsobom je čisto diskrečnej právomoci ministra spravodlivosti podriadené značné obdobie výkonu funkcie sudcov poľských všeobecných súdov, pretože ide o desať posledných rokov výkonu tejto funkcie v rámci kariéry sudkyne a posledných päť rokov výkonu tejto funkcie, pokiaľ ide o kariéru sudcu mužského pohlavia.

129

V treťom rade je potrebné pripomenúť, že podľa článku 69 ods. 1b zákona o všeobecných súdoch, ak sudca dosiahne bežný vek odchodu do dôchodku pred ukončením konania o predĺžení výkonu jeho funkcie, ostáva vo funkcii až do ukončenia uvedeného konania. V takomto prípade by mohlo byť prípadné negatívne rozhodnutie ministra spravodlivosti, na ktoré sa, ako už bolo zdôraznené v bode 123 tohto rozsudku, ani nevzťahuje žiadna lehota, vydané až po tom, čo by bol dotknutý sudca po dosiahnutí tohto bežného veku odchodu do dôchodku ponechaný vo funkcii počas obdobia neistoty, ktoré by mohlo byť aj relatívne pomerne dlhé.

130

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 126 až 129 tohto rozsudku je potrebné konštatovať, že z dôvodu nerešpektovania požiadaviek pripomenutých v bodoch 113 až 115 tohto rozsudku kombinácia opatrenia zníženia bežného veku odchodu do dôchodku na 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov, a diskrečnej právomoci, ktorá je v tomto prípade zverená ministrovi spravodlivosti spočívajúcej v povolení alebo odmietnutí umožniť pokračovanie vo výkone funkcie sudcu poľského všeobecného súdu, a to od dosiahnutia veku 60 rokov do dosiahnutia veku 70 rokov v prípade žien a od dosiahnutia veku 65 rokov do dosiahnutia veku 70 rokov v prípade mužov, porušuje zásadu neodvolateľnosti.

131

Konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode neovplyvňujú ani okolnosti, na ktoré sa odvoláva Poľská republika, že sudcovia, ktorým nie je povolené pokračovať vo výkone uvedených funkcií, si zachovávajú titul sudcu alebo že majú po odchode do dôchodku aj naďalej imunitu a nárok na zvýšený dôchodok, a rovnako tak ani formálne tvrdenie tohto členského štátu, že na dotknutých sudcov sa už nemôže vzťahovať záruka neodvolateľnosti, keďže už dosiahli nový zákonný vek odchodu do dôchodku. Pokiaľ ide o túto druhú okolnosť, ako už bolo pripomenuté aj v bode 129 tohto rozsudku, z článku 69 ods. 1b zákona o všeobecných súdoch vyplýva, že k prijatiu rozhodnutia ministra spravodlivosti o predĺžení alebo nepredĺžení výkonu funkcie sudcu môže prípadne dôjsť aj po tom, čo boli dotknuté osoby ponechané vo funkcii po dosiahnutí tohto nového bežného veku odchodu do dôchodku.

132

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky založené na podobnosti medzi napadnutými vnútroštátnymi ustanoveniami a postupom, ktorý sa uplatní pri prípadnom predĺžení mandátu sudcu Súdneho dvora Európskej únie, s týmto tvrdením nemožno súhlasiť.

133

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že na rozdiel od vnútroštátnych sudcov, ktorí sú vymenovaní na obdobie, kým dosiahnu zákonný vek odchodu do dôchodku, sudcovia Súdneho dvora sú vymenovaní, ako je stanovené v článku 253 ZFEÚ, na pevne stanovené obdobie šiestich rokov. Okrem toho opätovné vymenovanie odchádzajúceho sudcu do tejto funkcie si v súlade s týmto článkom vyžaduje, podobne ako pri jeho prvom vymenovaní, spoločnú dohodu vlád členských štátov na základe stanoviska výboru podľa článku 255 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 121].

134

Podmienky stanovené na tieto účely v Zmluvách nesmú meniť rozsah povinností uložených členským štátom podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ [rozsudok z 24. júna 2019, Komisia/Poľsko (Nezávislosť Najvyššieho súdu), C‑619/18, EU:C:2019:531, bod 122].

135

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné vyhovieť druhej výhrade Komisie založenej na porušení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

136

Žalobe Komisie je preto potrebné vyhovieť v celom rozsahu, takže je potrebné konštatovať, že si Poľská republika:

137

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla, aby bola Poľskej republika uložená povinnosť nahradiť trovy konania a Poľská republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: