–

A, v zastúpení: C. T. Hermann, advokat,

–

dánska vláda, v zastúpení: J. Nymann‑Lindegren, M. S. Wolff a P. Z. L. Ngo, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Støvlbæk a M. Kellerbauer, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého na návrh A na odpustenie dlhov.

3

Článok 84 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19) stanovuje:

„Ustanovenia tohto nariadenia platia len pre insolvenčné konania začaté od 26. júna 2017. Úkony dlžníka uskutočnené pred uvedeným dátum sa budú naďalej riadiť právom, ktorým sa riadili v čase ich uskutočnenia.“

4

Podľa znenia § 3 konkursloven (zákon o konkurze):

„1.   Návrh na povolenie reštrukturalizácie, na vyhlásenie konkurzu alebo návrh na odpustenie dlhov sa podávajú na konkurznom súde v mieste, kde dlžník vykonáva hospodársku činnosť.

2.   Ak dlžník nevykonáva hospodársku činnosť v [Dánsku], návrh sa podáva na konkurznom súde, v ktorého obvode má dlžník všeobecnú miestnu príslušnosť súdu.

…“

5

§ 197 ods. 2 bod 1 zákona o konkurze stanovuje:

„2.   Uznesenie o odpustení dlhov nemožno vydať, ak

…“

6

Podľa § 229 ods. 1 zákona o konkurze:

„1.   Uznesenie o odpustení dlhov môže byť na žiadosť veriteľa konkurzným súdom zrušené:

7

§ 235 retsplejeloven (zákon o výkone spravodlivosti) znie:

„1.   Súdne konanie sa začne v mieste, kde má odporca všeobecnú miestnu príslušnosť súdu, ak nie je v právnom predpise uvedené inak.

2.   Všeobecná miestna príslušnosť súdu sa nachádza v tom súdnom obvode, v ktorom má odporca bydlisko. Ak má odporca bydlisko vo viac ako jednom súdnom obvode, každé z nich sa bude považovať za obvod, v ktorom má odporca všeobecnú miestnu príslušnosť súdu.

3.   Ak odporca nemá žiadne bydlisko, všeobecná miestna príslušnosť súdu sa bude nachádzať v tom súdnom obvode, v ktorom žije.

4.   Ak odporca nemá ani bydlisko, ani známe miesto, v ktorom žije, všeobecná súdna miestna príslušnosť sa bude nachádzať v tom súdnom obvode, v ktorom mal posledné bydlisko alebo v ktorom žil.“

8

A je dánskym občanom s bydliskom vo Švédsku, ktorý je zamestnaný v Dánsku, kde sa na neho vzťahuje aj neobmedzená daňová povinnosť podľa dánskej právnej úpravy.

9

Dňa 8. februára 2017 A podal návrh na odpustenie dlhov na Sø‑og Handelsretten (Námorný a obchodný súd, Dánsko).

10

Jeho návrh sa týkal dlhov voči dánskym veriteľom v období od roku 1999, pričom jedným z veriteľov bola verejnoprávna právnická osoba a ostatní veritelia boli jednotlivci.

11

Uznesením zo 6. apríla 2017 Sø‑og Handelsretten (Námorný a obchodný súd) zamietol tento návrh pre nedostatok právomoci dánskych súdov rozhodovať v konaní o odpustení dlhov začatom na návrh A z dôvodu, že A v Dánsku nevykonáva hospodársku činnosť v zmysle dánskeho práva a nemá tu ani všeobecnú miestnu príslušnosť súdu. Tento súd preto neskúmal, či sú splnené hmotnoprávne podmienky na odpustenie dlhov podľa zákona o konkurze.

12

Østre Landsret (Východodánsky odvolací súd, Dánsko), ktorý vo veci samej rozhoduje ako súd druhého stupňa, sa domnieva, že dánsky súd by mal právomoc rozhodovať o návrhu A na odpustenie dlhov, ak by dánske pravidlá právomoci súdov vo veciach odpustenia dlhov boli v rozpore s právom Únie, najmä s článkom 45 ZFEÚ.

13

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že v súlade s uplatniteľnou dánskou právnou úpravou konanie o odpustení dlhov predpokladá dôkladné preskúmanie hospodárskej situácie a životnej úrovne navrhovateľa. Uvedená právna úprava stanovuje, že toto posúdenie sa má riadiť konkrétnymi pravidlami vypracovanými pri zohľadnení sociálno‑ekonomických okolností, ktoré prevládajú v Dánsku a ktoré sú určené na zabezpečenie prijateľnej skromnej životnej úrovne počas trvania opatrenia spočívajúceho v odpustení dlhov. Tieto pravidlá by sa však mohli ukázať ako nevhodné v prípade, že navrhovateľ má bydlisko v inom členskom štáte, ktorého sociálna a peňažná situácia je odlišná a neznáma príslušným dánskym súdom, ktoré nemajú žiadnu možnosť overiť informácie oznámené v tejto súvislosti samotným navrhovateľom.

14

Za týchto okolností Østre Landsret (Východodánsky odvolací súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 45 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že mu odporuje pravidlo o súdnej právomoci stanovené vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktoré podmieňuje priznanie odpustenia dlhov tým, že dlžník má bydlisko alebo pobyt v dotknutom členskom štáte (ďalej len „podmienka bydliska“).

16

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že všetky ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu osôb majú za cieľ uľahčiť vykonávanie zárobkovej činnosti akejkoľvek povahy štátnymi príslušníkmi členských štátov na území Únie a odporujú im tie opatrenia, ktoré by mohli znevýhodňovať týchto štátnych príslušníkov v prípade, že chcú vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu (rozsudok z 8. novembra 2012, Radziejewski, C‑461/11, EU:C:2012:704, bod 29 a citovaná judikatúra).

17

Okrem toho vnútroštátne ustanovenia, ktoré bránia alebo odrádzajú pracovníka, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, opustiť svoj štát pôvodu s cieľom výkonu práva voľného pohybu, sú prekážkami tejto slobody, aj keď sa uplatňujú nezávisle od štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov (rozsudok z 8. novembra 2012, Radziejewski, C‑461/11, EU:C:2012:704, bod 30 a citovaná judikatúra).

18

Vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá viaže priznanie odpustenia dlhov na podmienku bydliska, môže platobne neschopného pracovníka odradiť od výkonu svojho práva na voľný pohyb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2012, Radziejewski, C‑461/11, EU:C:2012:704, bod 31).

19

Preto je potrebné dospieť k záveru, ako to uvádza vnútroštátny súd, A, dánska vláda a Európske komisia, že právna úprava vo veci samej v rozsahu, v akom viaže podanie návrhu na odpustenie dlhov na podmienku bydliska, predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktoré je v zásade zakázané článkom 45 ZFEÚ.

20

Takáto právna úprava by bola prípustná iba vtedy, ak by sledovala legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou o FEÚ a ak by bola odôvodnená naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. V takom prípade však ešte treba, aby jej uplatnenie zabezpečilo uskutočnenie predmetného cieľa a nešlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Jacob a Lennertz, C‑174/18, EU:C:2019:205, bod 44).

21

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že členský štát je oprávnený preskúmať finančnú a osobnú situáciu dlžníka predtým, ako schváli opatrenie, ktorého účelom je úplné alebo čiastočné odpustenie jeho dlhov (rozsudok z 8. novembra 2012, Radziejewski, C‑461/11, EU:C:2012:704, bod 46).

22

Tento legitímny cieľ môže znamenať, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o takejto žiadosti, vykoná posúdenie, aké stanovuje uplatniteľná právna úprava opísaná v bode 13 tohto rozsudku, na základe vopred stanovených kritérií vypracovaných vzhľadom na okolnosti, ktoré existujú v členskom štáte, v ktorom bol podaný uvedený návrh.

23

Ak však prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa spočíva v stanovení podmienky bydliska, ktorá sa vzťahuje výlučne na deň podania návrhu na odpustenie dlhov, takúto podmienku nemožno považovať za vhodnú na zabezpečenie uskutočnenia tohto cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2012, Radziejewski, C‑461/11, EU:C:2012:704, bod 47).

24

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že vnútroštátna právna úprava môže sama osebe zaručiť dosiahnutie sledovaného cieľa len v prípade, že skutočne zodpovedá snahe dosiahnuť tento cieľ koherentným a systematickým spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, EU:C:2009:141, bod 55, a z 15. októbra 2015, Grupo Itevelesa a i., C‑168/14, EU:C:2015:685, bod 76, ako aj uznesenie z 30. júna 2016, Sokoll‑Seebacher a Naderhirn, C‑634/15, EU:C:2016:510, bod 27).

25

V situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa posúdenie príslušného vnútroštátneho súdu zakladá na kritériách, ktoré zohľadňujú sociálnu a finančnú situáciu dlžníka a jeho rodiny nielen v čase podania návrhu na odpustenie dlhov, ale aj v neskoršom štádiu, až kým tento súd neprijme rozhodnutie, koherentný prístup predpokladá povinné zamietnutie návrhu na odpustenie dlhov v prípade premiestnenia bydliska navrhovateľa z Dánskeho kráľovstva do iného členského štátu v priebehu konania predtým, než príslušný súd s konečnou platnosťou rozhodne o tomto návrhu.

26

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa však zdá, že premiestnenia bydliska dlžníka z Dánskeho kráľovstva do iného členského štátu v priebehu konania o odpustení dlhov alebo neskôr, bezprostredne nevedie k zbaveniu dlžníka práva využiť odpustenie dlhov.

27

Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že táto právna úprava stanovuje zrušenie uznesenia o odpustení dlhov len vtedy, ak dlžník konal podvodne alebo sa dopustil závažného nesplnenia povinností, ktoré mu boli uložené v tomto uznesení, a nie keď len jednoducho premiestnil svoje bydlisko do zahraničia.

28

Okrem toho treba uviesť, že právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, stanovuje, že osoba vykonávajúca hospodársku činnosť v zmysle dánskeho práva na dánskom území môže podať návrh na odpustenie dlhov na konkurznom súde, v ktorého obvode túto činnosť vykonáva bez toho, aby musela spĺňať podmienku bydliska.

29

Za týchto okolností treba konštatovať, že podmienku bydliska v Dánsku stanovenú právnou úpravou dotknutou vo veci samej nemožno samu osebe považovať za podmienku, ktorá koherentným a systematickým spôsobom zodpovedá snahe dosiahnuť cieľ uvedený v bode 22 tohto rozsudku.

30

Okrem toho viazanie odpustenia dlhov na podmienku, že dlžník s bydliskom v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom podal návrh na odpustenie dlhov, predloží dôveryhodné informácie týkajúce sa jeho vlastnej sociálnej a finančnej situácie a sociálnej a finančnej situácie jeho rodiny, ako aj sociálnych okolností v členskom štáte jeho bydliska, by predstavovalo, ak by si vnútroštátny súd tieto informácie vyžiadal, menej obmedzujúce opatrenie, než je absolútny zákaz podať tento návrh.

31

Okrem toho treba poznamenať, ako to potvrdila dánska vláda na pojednávaní, že dánska právna úprava stanovuje, že dánsky súd môže odmietnuť vydať uznesenie o odpustení dlhov, ak sa domnieva, že sociálno‑ekonomickú situáciu dlžníka už nemožno určiť s dostatočnou presnosťou, čo by mohlo nastať v prípade premiestnenia bydliska tohto dlžníka z Dánskeho kráľovstva do iného členského štátu.

32

Táto právna úprava teda umožňuje zamietnuť takúto žiadosť, ak sa ukáže, že posúdenie uvedené v bode 13 tohto rozsudku nie je možné z dôvodu premiestnenia bydliska navrhovateľa mimo Dánskeho kráľovstva pred podaním jeho návrhu alebo v priebehu konania. Nie je teda nevyhnutné stanoviť absolútnu nemožnosť podať takýto návrh pre navrhovateľa, ktorý v čase jeho podania nemá bydlisko v Dánsku.

33

V dôsledku toho stanovenie takej podmienky bydliska, akou je podmienka stanovená v právnej úprave dotknutej vo veci samej, prekračuje to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 22 tohto rozsudku.

34

Pokiaľ ide o tvrdenie dánskej vlády uvedené v jej písomných pripomienkach, ktoré je založené na tom, že účinné vykonanie nariadenia 2015/848 by bolo ohrozené, ak by sa článok 45 ZFEÚ mal vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, je v rámci konania vo veci samej neúčinné, keďže podľa článku 84 ods. 1 tohto nariadenia sa jeho ustanovenia uplatňujú len na konkurzné konania začaté po 26. júni 2017, teda po podaní návrhu na odpustenie dlhov osobou A.

35

Z uvedeného vyplýva, že článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje pravidlo o súdnej právomoci stanovené vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktoré podmieňuje priznanie odpustenia dlhov tým, že dlžník má bydlisko alebo pobyt v tomto členskom štáte.

36

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 45 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd neuplatňoval podmienku bydliska stanovenú vnútroštátnym pravidlom o súdnej právomoci, o aké ide vo veci samej, nezávisle od toho, či konanie o odpustení dlhov upravené touto istou právnou úpravou má prípadne vplyv na pohľadávky, ktoré majú jednotlivci podľa uvedenej právnej úpravy.

37

Na úvod treba pripomenúť, že článok 45 ZFEÚ priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť na súde a ktorým musia vnútroštátne súdy poskytnúť ochranu (rozsudok z 11. januára 2007, ITC, C‑208/05 , EU:C:2007:16 , bod 67).

38

Podľa zásady prednosti v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie každý vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v rámci jeho právomoci, je ako orgán členského štátu povinný neuplatniť akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom v spore, ktorý prejednáva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 58 a 61).

39

Táto povinnosť nie je podmienená okolnosťou, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, môže prípadne zmeniť právne postavenie jednotlivcov vtedy, keď vnútroštátny súd neuplatní vnútroštátne ustanovenie o súdnej právomoci a rozhodne o návrhu na odpustenie dlhov, ktorý podal dlžník.

40

V dôsledku toho sa má článok 45 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby vnútroštátny súd neuplatnil podmienku bydliska stanovenú vnútroštátnym pravidlom o súdnej právomoci, o aké ide vo veci samej, nezávisle od toho, či konanie o odpustení dlhov upravené touto istou právnou úpravou má prípadne vplyv na pohľadávky, ktoré majú jednotlivci podľa uvedenej právnej úpravy.

41

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: