–

Bankia SA, v zastúpení: J. M. Rodríguez Cárcamo a A. M. Rodríguez Conde, abogados,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. J. García‑Valdecasas Dorrego, splnomocnená zástupkyňa,

–

Írsko, v zastúpení: A. Joyce, M. Browne a J. Quaney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gray, BL,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Rius, N. Ruiz García a A. Cleenewerck de Crayencour, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Bankia SA a pánmi Juanom Carlosom Marím Merinom a Juanom Pérezom Gavilánom a pani Maríou de la Concepción Maríovou Merinovou v súvislosti s výkonom rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

3

Článok 4 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“

4

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

5

Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

6

Odôvodnenia 9, 20 a 22 smernice 2005/29 stanovujú:

…

…

7

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…

…“

8

Článok 3 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Táto smernica sa nedotýka zmluvného práva, a najmä pravidiel o platnosti, uzavieraní alebo účinkoch zmluvy.“

9

Článok 5 ods. 1 a 2 tej istej smernice znie takto:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2.   Obchodná praktika je nekalá, ak:

10

Článok 10 smernice 2005/29 stanovuje:

„Táto smernica nevylučuje kontrolu nekalých obchodných praktík tvorcami kódexu, ktorú môžu podporovať členské štáty, ani možnosť osôb alebo organizácií uvedených v článku 11 obrátiť sa na tieto orgány, ak sa konania pred týmito orgánmi vykonávajú nezávisle od súdnych alebo správnych konaní uvedených v tom článku.

Opravný prostriedok adresovaný takýmto kontrolným orgánom nie je nikdy považovaný za rovnocenný prostriedok [vzdanie sa – neoficiálny preklad] súdneho alebo správneho odvolania podľa článku 11.“

11

Podľa článku 11 tejto smernice:

„1.   Členské štáty zabezpečia existenciu vhodných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám s cieľom vynútiť súlad s ustanoveniami tejto smernice v záujme spotrebiteľov.

Tieto prostriedky zahŕňajú ustanovenia právnych predpisov, ktoré umožnia osobám alebo organizáciám, ktoré majú podľa vnútroštátnych právnych predpisov oprávnený záujem na boji proti nekalým obchodným praktikám, vrátane účastníkov hospodárskej súťaže:

Je na každom členskom štáte, aby rozhodol o tom, ktorá z týchto možností bude k dispozícii a či budú súdy alebo správne orgány oprávnené požadovať, aby boli najprv vyčerpané iné dostupné prostriedky na vybavovanie sťažností, vrátane prostriedkov uvedených v článku 10. Tieto možnosti musia byť k dispozícii bez ohľadu na to, či sú poškodení spotrebitelia na území toho členského štátu, kde má sídlo obchodník, alebo v inom členskom štáte.

Je na každom členskom štáte, aby rozhodol:

2.   Na základe ustanovení uvedených v odseku 1 zveria členské štáty súdom alebo správnym orgánom právomoci, ktoré ich v prípadoch, ktoré považujú za nevyhnutné, a so zreteľom na všetky dotknuté záujmy, najmä verejný záujem, oprávňujú na to, aby:

a to aj bez dôkazu o skutočnej strate či škode alebo úmysl[e], či nedbanlivosti na strane obchodníka.

…“

12

Článok 13 uvedenej smernice znie takto:

„Členské štáty stanovia sankcie za porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vynútiteľnosti. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.“

13

Článok 695 Ley de Enjuiciamiento Civil (Občiansky súdny poriadok) v odseku 1 stanovuje:

„V konaniach, na ktoré odkazuje táto kapitola, sú námietky povinného, proti ktorému sa vedie konanie o výkone rozhodnutia, prípustné len vtedy, keď sú založené na týchto dôvodoch:

1.   zánik zabezpečenia alebo zabezpečeného záväzku…;

2.   nesprávne určenie vymožiteľnej sumy, ak je zabezpečený dlh konečným zostatkom na účte medzi oprávneným a povinným…;

3.   v prípade exekúcie hnuteľných vecí, ktoré sú predmetom hypotekárneho záložného práva alebo ku ktorým bolo zriadené neposesórne záložné právo, skutočnosť, že na uvedené veci sa viaže iné záložné právo, hypotekárne záložné právo k hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci alebo zaistenie, ktoré boli zapísané pred ťarchou, ktorá je predmetom konania…;

4.   nekalá povaha zmluvnej podmienky, ktorá je základom výkonu rozhodnutia alebo ktorá určuje vymáhateľnú sumu.“

14

Článok 698 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje:

„O akejkoľvek sťažnosti, ktorú podá dlžník, tretia osoba, ktorá je držiteľom, alebo ktorákoľvek dotknutá osoba a ktorá nie je zahrnutá v predchádzajúcich článkoch, vrátane sťažností týkajúcich sa neplatnosti titulu alebo splatnosti, určitosti, zániku alebo výšky dlhu, sa rozhodne v príslušnom konaní, pričom to nikdy nemá za následok prerušenie alebo prekážku konania upraveného v tejto kapitole.“

15

Článok 1 Real Decreto‑ley 6/2012 de medidas urgentes de protección de deudores hipotecarios sin recursos (kráľovský zákonný dekrét 6/2012 o naliehavých opatreniach na ochranu hypotekárnych dlžníkov bez prostriedkov) z 9. marca 2012 stanovuje, že jeho účelom je stanoviť opatrenia na podporu reštrukturalizácie hypotekárneho dlhu pre dlžníkov, ktorí sa stretávajú s mimoriadnymi ťažkosťami pri zaplatení svojho dlhu, ako aj mechanizmy zmiernenia konaní o výkone rozhodnutí týkajúcich sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

16

Článok 5 tohto kráľovského zákonného dekrétu stanovuje:

„1.   Dodržiavanie kódexu správania uvedeného v tejto prílohe úverovými inštitúciami alebo inými subjektmi, ktoré v rámci podnikateľskej činnosti poskytujú hypotekárne úvery, je dobrovoľné.

…

4.   Každá úverová inštitúcia, ktorá sa zaviazala dodržiavať kódex správania, musí uplatniť ustanovenia tohto kódexu, pokiaľ dlžník preukáže, že mu hrozí sociálne vylúčenie.

…

9.   Inštitúcie, ktoré sa zaviazali dodržiavať kódex správania, musia náležite informovať svojich klientov o možnosti odvolávať sa na ustanovenia tohto kódexu…“

17

Článok 6 toho istého kráľovského zákonného dekrétu stanovuje:

„1.   Na dodržiavanie tohto kódexu inštitúciami, ktoré sa zaviazali dodržiavať ho, dohliada kontrolná komisia zriadená na tento účel.

…

4.   Kontrolná komisia prijíma a posudzuje informácie, ktoré dostáva od španielskej národnej banky v súlade s odsekmi 5 a 6, a každých šesť mesiacov uverejňuje správu o miere dodržiavania kódexu správania.

…

6.   Sťažnosti na nedodržanie kódexu správania zo strany úverových inštitúcií možno podať španielskej národnej banke. S týmito sťažnosťami sa zaobchádza rovnako ako s ostatnými sťažnosťami, ktoré patria do právomoci španielskej národnej banky.“

18

Dňa 30. januára 2006 páni Marí Merino a Gavilán a pani Maríová Merinová uzatvorili so spoločnosťou Bankia zmluvu o hypotekárnej pôžičke na istinu vo výške 166000 eur s lehotou splatnosti 25 rokov. Táto zmluva stanovovala výšku „vyvolávacej ceny“, to znamená východiskovej hodnoty pri prípadnej dražbe podľa španielskeho práva, nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou na 195900 eur.

19

Po prvej zmene zmluvy z 29. januára 2009 bola uvedená zmluva opäť zmenená notárskou zápisnicou z 18. októbra 2013. V rámci tejto druhej zmeny sa vyvolávacia cena predmetnej nehnuteľnosti znížila na 57689 eur a lehota na zaplatenie dlžnej sumy istiny vo výške 102750 eur bola predĺžená na 40 rokov. Okrem toho bol povolený mimosúdny predaj nehnuteľnosti a v zmluve sa spresnilo, že táto nehnuteľnosť slúži na trvalé bývanie pánov Marího Merina a Gavilána, ako aj pani Maríovej Merinovej.

20

Keďže takto zmenená zmluva o hypotekárnej pôžičke slúžila ako exekučný titul, Bankia začala konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Páni Marí Merino a Gavilán a pani Maríová Merinová podali 8. marca 2016 námietku proti výkonu rozhodnutia z toho dôvodu, že zmluva obsahuje nekalé podmienky. Na jednej strane totiž bola vyvolávacia cena znížená na ich úkor a predĺženie lehoty splatnosti slúžilo len na to, aby dlžníci súhlasili so zmenou uvedenej zmluvy. Bankia teda konala v rozpore s odbornou starostlivosťou, pretože využila reštrukturalizáciu dlhu na zmenu odhadu predmetnej nehnuteľnosti. Na druhej strane podmienky umožňujúce dlžníkom vyhnúť sa zhabaniu a zbaviť sa dlhu odovzdaním nehnuteľnosti namiesto zaplatenia, pričom zostanú jej nájomcami, boli v súlade s kódexom správnej bankovej praxe splnené, takže Bankia mala vzhľadom na záväznosť tohto kódexu akceptovať odovzdanie veci namiesto zaplatenia, navrhované žalovanými vo veci samej.

21

Vnútroštátny súd sa pýta, či konanie spoločnosti Bankia predstavuje nekalé obchodné praktiky v zmysle smernice 2005/29.

22

V tejto súvislosti uvedený súd spresňuje, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy môže byť námietka proti výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou založená len na dôvodoch taxatívne stanovených v článku 695 Občianskeho súdneho poriadku. Hoci existencia nekalej podmienky v zmluve, ktorá slúži ako exekučný titul, je jedným z takýchto dôvodov, neplatí to pre existenciu nekalých obchodných praktík, ktoré možno preskúmať len prostredníctvom samostatnej žaloby. Podaním takejto žaloby však nedochádza k prerušeniu konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, lebo súd rozhodujúci vo veci samej nie je oprávnený prerušiť konanie v súlade s článkom 698 Občianskeho súdneho poriadku.

23

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že ak mu právo Únie umožňuje skúmať nekalé správanie obchodníka v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ako mu to povoľuje smernica 93/13 v súvislosti s nekalými podmienkami, môže posúdiť platnosť zmeny zmluvy o hypotekárnom úvere uskutočnenej 18. októbra 2013. Okrem toho v prípade, že kódex správnej bankovej praxe je záväzný pre úverové inštitúcie, ktoré ho prijali, žalovaní vo veci samej skutočne mohli vyžadovať prijatie odovzdania veci namiesto zaplatenia, čím by zaniklo hypotekárne záložné právo, ako aj ich osobná zodpovednosť.

24

Za týchto okolností Juzgado de Primera Instancia no 5 de Cartagena (Súd prvého stupňa č. 5 Cartagena, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 11 smernice 2005/29 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zakazuje súdu, ktorý rozhoduje v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, preskúmať ex offo alebo na návrh účastníkov konania platnosť exekučného titulu vzhľadom na existenciu nekalých obchodných praktík a, v každom prípade, súdu, ktorý je príslušný meritórne rozhodovať o existencii týchto praktík prijať predbežné opatrenia, ako je prerušenie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

26

Na úvod treba uviesť, že podľa spoločnosti Bankia zníženie ocenenia nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou vykonané vo veci samej nemožno považovať za „obchodnú praktiku“ v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2005/29, pretože nie je „priamo spojené“ s podporou, predajom alebo dodávkou tovaru alebo služby spotrebiteľovi. V každom prípade toto zníženie nie je „nekalé“ v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice. Keďže za týchto okolností sa smernica 2005/29 v prejednávanej veci neuplatňuje, nie je potrebné odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku.

27

V tomto ohľade stačí konštatovať, že vnútroštátny súd má preskúmať, či sa smernica 2005/29 uplatňuje na skutkové okolnosti vo veci samej, len ak môže, či dokonca musí, skontrolovať platnosť exekučného titulu vo vzťahu k uvedenej smernici, čo konkrétne závisí od odpovede na prvú otázku položenú týmto súdom.

28

V dôsledku toho je potrebné odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku.

29

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je účelom smernice 2005/29 dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prostredníctvom úplnej harmonizácie právnych predpisov o nekalých obchodných praktikách (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 2015, UPC Magyarország, C‑388/13, EU:C:2015:225, bod 32 a citovanú judikatúru).

30

Práve s cieľom zabezpečiť takúto vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov táto smernica zavádza všeobecný zákaz nekalých obchodných praktík, ktoré narúšajú ekonomické správanie spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Trento Sviluppo a Centrale Adriatica, C‑281/12, EU:C:2013:859, body 31 a 32).

31

Napriek tomu z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že uvedená smernica v článku 5 ods. 1 len stanovuje, že nekalé obchodné praktiky „sú zakázané“, a preto ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o výber vnútroštátnych opatrení zameraných na boj, v súlade s článkami 11 a 13 tej istej smernice, proti týmto praktikám, za predpokladu, že sú primerané a účinné a že takto stanovené sankcie sú skutočné, primerané a odrádzajúce (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 2015, UPC Magyarország, C‑388/13, EU:C:2015:225, body 56 a 57, ako aj citovanú judikatúru).

32

Okrem toho podľa odôvodnenia 9 smernice 2005/29 sa táto smernica uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté najmä individuálne žaloby podané osobami, ktoré boli poškodené nekalými obchodnými praktikami alebo pravidlá Únie a vnútroštátne právne predpisy o zmluvnom práve, vrátane, ako výslovne vyplýva z článku 3 ods. 2 tejto smernice, pravidlá o platnosti, uzatváraní alebo účinkoch zmlúv.

33

V dôsledku toho zmluvu, ktorá slúži ako exekučný titul, nemožno vyhlásiť za neplatnú len z dôvodu, že obsahuje podmienky, ktoré sú v rozpore so všeobecným zákazom nekalých obchodných praktík stanoveným v článku 5 ods. 1 uvedenej smernice.

34

Z toho vyplýva, že potrebný účinok smernice 2005/29 nevyžaduje, aby členské štáty povolili súdu rozhodujúcemu v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, preskúmať ex offo alebo na návrh účastníkov konania, platnosť exekučného titulu vzhľadom na existenciu nekalých obchodných praktík.

35

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd s odkazom najmä na rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz (C‑415/11, EU:C:2013:164) tiež pýta, či článok 11 tejto smernice, ktorý najmä vyžaduje, aby vnútroštátne opatrenia na boj proti nekalým obchodným praktikám boli primerané a účinné, bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou sú články 695 a 698 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých spotrebiteľ nielenže nemôže namietať proti konaniu o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou s poukazom na existenciu nekalých obchodných praktík, na ktorých je založený exekučný titul, a súd rozhodujúci o výkone rozhodnutia nie je oprávnený vykonať takéto preskúmanie, ale na tieto účely je navyše povinný podať meritórnu žalobu na iný súd, ktorý nemôže prerušiť uvedené konanie o výkone hypotekárneho záložného práva.

36

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, záver vyvodený Súdnym dvorom v tomto rozsudku vydanom v rámci smernice 93/13 nemožno rozšíriť na smernicu 2005/29, pretože hoci tieto dve smernice majú za cieľ zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov, na dosiahnutie tohto cieľa používajú rôzne spôsoby.

37

Smernica 93/13 vo svojom článku 6 ods. 1 výslovne stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné.

38

Keďže ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi stranami môže znovu zaviesť rovnosť, vnútroštátny súd musí ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a podnikateľom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C‑618/10, EU:C:2012:349, body 40 a 42, ako aj citovanú judikatúru).

39

So zreteľom na túto judikatúru Súdny dvor v bode 59 rozsudku zo 14. marca 2013, Aziz (C‑415/11, EU:C:2013:164), rozhodol, že procesný režim, akým je režim vyplývajúci v podstate z článkov 695 a 698 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom súd, na ktorý spotrebiteľ podal návrh na vyhlásenie nekalej povahy zmluvnej podmienky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, z hľadiska smernice 93/13, nemôže prijať predbežné opatrenia, ktoré by umožnili prerušenie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou alebo jeho zmarenie, v prípade, keď prijatie takýchto opatrení je potrebné na zabezpečenie plnej účinnosti jeho konečného rozhodnutia, môže ohroziť efektivitu ochrany zaručenej touto smernicou.

40

Inak je to v prípade smernice 2005/29.

41

Ako totiž bolo uvedené v bodoch 32 a 33 tohto rozsudku, táto smernica sa obmedzuje na zákaz nekalých obchodných praktík.

42

Okrem toho, keďže článok 11 smernice 2005/29 sa obmedzuje len na požiadavku, aby členské štáty zabezpečili existenciu vhodných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám, takéto prostriedky môžu spočívať v žalobách proti týmto praktikám alebo správnych opravných prostriedkoch s možnosťou súdneho preskúmania, a to s cieľom ukončiť takéto praktiky. Ďalej na základe článku 13 tejto smernice je na členských štátoch, aby určili primerané sankcie pre podnikateľov dopúšťajúcich sa nekalých obchodných praktík.

43

Z toho vyplýva, že výlučne na základe ustanovení tejto smernice nemožno vyhlásiť zmluvnú podmienku za neplatnú, hoci bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami na základe nekalej obchodnej praktiky.

44

Za týchto okolností nariadenie predbežných opatrení, ako je prerušenie konania o výkone hypotekárneho záložného práva, súdom, ktorý rozhoduje o meritórnej žalobe o existencii takýchto praktík, nie je vyžadované smernicou 2005/29 na zaručenie úplnej účinnosti konečného rozhodnutia tohto súdu. Existencia takýchto praktík totiž nemôže mať v žiadnom prípade dôsledky – len na základe tejto smernice – na platnosť dotknutej zmluvy a, a fortiori, na platnosť exekučného titulu.

45

Z tohto istého dôvodu, ak nespĺňa požiadavky článku 7 ods. 1 smernice 93/13 vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje možnosť prerušiť konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou vo všetkých prípadoch, v ktorých sa uskutočnil výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou ešte predtým, než súd rozhodujúci v určovacom konaní vydá rozhodnutie o vyhlásení nekalej povahy zmluvnej podmienky tvoriacej základ hypotéky, a teda vyhlási konanie o výkone rozhodnutia za neplatné, pretože toto rozhodnutie umožňuje zabezpečiť spotrebiteľovi iba ochranu a posteriori výlučne formou náhrady škody (rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz, C‑415/11, EU:C:2013:164, bod 60), neplatí to v súvislosti s požiadavkami stanovenými v článku 11 smernice 2005/29.

46

Keďže táto smernica platí, ako bolo pripomenuté v bode 32 tohto rozsudku, bez toho, aby boli dotknuté individuálne žaloby podané osobami, ktoré boli poškodené nekalými obchodnými praktikami, a pravidlá Únie a vnútroštátne právne predpisy o zmluvnom práve, ochrana formou náhrady škody môže byť považovaná za jeden z primeraných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám, ktoré vyžaduje uvedené ustanovenie.

47

V dôsledku toho taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, nie je spôsobilá narušiť účinnosť ochrany požadovanej smernicou 2005/29.

48

Po tomto spresnení treba ešte zdôrazniť, že keďže súd príslušný na konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou skúma platnosť exekučného titulu s ohľadom na smernicu 93/13, a to buď ex offo, alebo, ako sa to zdá byť v tomto prípade, na návrh účastníkov konania, je mu v rámci tejto kontroly dovolené posúdiť nekalý charakter obchodnej praktiky, na základe ktorej tento titul vznikol.

49

Ak totiž konštatovanie nekalosti obchodnej praktiky nie je spôsobilé automaticky a samo osebe preukázať nekalú povahu zmluvnej podmienky, predstavuje jeden z prvkov, na ktorých príslušný súd môže založiť svoje posúdenie nekalosti zmluvných podmienok, ktoré musí podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13 zohľadňovať všetky okolnosti prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C‑453/10, EU:C:2012:144, body 43 a 44).

50

Samozrejme konštatovanie nekalosti obchodnej praktiky nemá priamy vplyv na otázku, či je zmluva platná s ohľadom na článok 6 ods. 1 smernice 93/13 (rozsudok z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C‑453/10, EU:C:2012:144, bod 46).

51

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 11 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zakazuje súdu, ktorý rozhoduje v konaní o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, preskúmať ex offo alebo na návrh účastníkov konania platnosť exekučného titulu vzhľadom na existenciu nekalých obchodných praktík a, v každom prípade, súdu, ktorý je príslušný meritórne rozhodovať o existencii týchto praktík prijať predbežné opatrenia, ako je prerušenie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

52

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba posudzovať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 11 smernice 2005/29 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznáva právne záväzný charakter kódexu správania, ako je kódex uvedený v článku 10 tejto smernice.

53

Bankia a španielska vláda sa domnievajú, že nie je potrebné odpovedať na tieto otázky, keďže v každom prípade kódex správnej bankovej praxe v spore vo veci samej nie je kódex správania v zmysle článku 10 smernice 2005/29.

54

V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdnemu dvoru neprináleží určiť, či uvedený kódex správnej bankovej praxe spadá do definície kódexu správania uvedenej v článku 2 písm. f) tejto smernice.

55

Keďže pochybnosti uvedené v tejto súvislosti neumožňujú vyvrátiť prezumpciu relevantnosti, ktorá platí pre každú prejudiciálnu otázku (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 20), je potrebné odpovedať na uvedené otázky.

56

Na tieto účely je potrebné pripomenúť, že uvedený článok 2 písm. f) definuje „kódex správania“ ako „dohodu alebo súbor pravidiel, ktoré nie sú uložené zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením členského štátu, ktoré vymedzujú správanie obchodníkov“.

57

Ako však vyplýva z odôvodnenia 20 smernice 2005/29, úlohou uvedených kódexov podľa tejto smernice je umožniť obchodníkom, aby sami mohli uplatňovať zásady tejto smernice v špecifických oblastiach hospodárstva, účinne plniť požiadavky odbornej starostlivosti a predísť správnemu alebo súdnemu konaniu.

58

Je pravda, že článok 6 ods. 2 písm. b) smernice 2005/29 stanovuje, že nedodržiavanie kódexu správania obchodníkom môže predstavovať nekalú obchodnú praktiku. Táto smernica však neukladá členským štátom povinnosť stanoviť priame dôsledky, ktoré má vo vzťahu k obchodníkom nedodržanie kódexu správania po tom, ako k nemu pristúpili.

59

Za týchto podmienok je potrebné na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 11 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nepriznáva právne záväzný charakter kódexu správania, ako je kódex uvedený v článku 10 tejto smernice.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: