–

UBS Europe SE, v zastúpení: M. Elvinger a L. Arpetti, avocats,

–

A. Hondequin a i., v zastúpení: V. Hoffeld, P. Urbany, avocats, a E. Fronczak, advocate,

–

DV a EU, v zastúpení: J.‑P. Noesen, avocat,

–

Commission de surveillance du secteur financier (CSSF), v zastúpení: A. Rodesch a P. Sondhi, avocats,

–

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, J. Möller a D. Klebs, splnomocnení zástupcovia,

–

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg, splnomocnená zástupkyňa,

–

grécka vláda, v zastúpení: K. Georgiadis a Z. Chatzipavlou, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci, J. Rius a I. V. Rogalski, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS (Ú. v. EÚ L 145, 2004, s. 1; Mim. vyd. 06/007, s. 263), v spojení s článkami 41, 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konaní o návrhu tretej osoby na zmenu rozhodnutia, ktorý podali spoločnosť UBS Europe SE, predtým UBS (Luxembourg) SA (ďalej len „UBS“), a pán Alain Hondequin a i., proti rozsudku Cour administrative (Odvolací správny súd, Luxembursko) zo 16. decembra 2014, ktorý rozhodoval o odvolaní podanom pánmi DV a EU proti rozsudku Tribunal administratif (Správny súd, Luxembursko) z 5. júna 2014 vo veci, v ktorej Commission de surveillance du secteur financier (Komisia pre dohľad nad finančným sektorom, ďalej len „CSSF“) odmietla poskytnúť niektoré dokumenty v rámci sporov prebiehajúcich medzi pánom DV a CSSF v nadväznosti na rozhodnutie o strate jeho profesijnej bezúhonnosti.

3

Odôvodnenia 2 a 63 smernice 2004/39 uvádzajú:

…

4

V hlave II smernice 2004/39, ktorá upravuje „Udeľovanie povolení investičným spoločnostiam a podmienky výkonu ich činnosti“, článok 8 s názvom „Odňatie povolenia“ v písmene c) stanovuje, že príslušné orgány môžu odňať povolenie ktorejkoľvek investičnej spoločnosti, ktorá prestala spĺňať podmienky, na základe ktorých bolo povolenie udelené.

5

V tej istej hlave II článok 9 tejto smernice, nazvaný „Osoby, ktoré skutočne riadia činnosť“, stanovuje:

„1.   Členské štáty nariadia, aby osoby, ktoré skutočne riadia činnosť investičnej spoločnosti, mali dostatočne dobrú povesť [boli dostatočne bezúhonné – neoficiálny preklad] a mali dostatočné skúsenosti na zabezpečenie riadneho a obozretného riadenia investičnej spoločnosti.

…

3.   Príslušný orgán zamietne povolenie, ak nie je presvedčený, že osoby, ktoré budú skutočne riadiť činnosť investičnej spoločnosti, majú dostatočne dobrú povesť [sú dostatočne bezúhonné – neoficiálny preklad] a [majú] dostatočné skúsenosti, alebo ak existujú objektívne a preukázateľné dôvody poukazujúce na to, že navrhované zmeny vedenia spoločnosti ohrozujú jej riadne a obozretné riadenie.

…“

6

Článok 17 uvedenej smernice s názvom „Všeobecná povinnosť týkajúca sa priebežného dohľadu“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány monitorovali činnosti investičných spoločností na posúdenie súladu s podmienkami výkonu činnosti ustanovenými v tejto smernici. Členské štáty zabezpečia, aby sa uplatnili vhodné opatrenia, ktoré umožnia príslušným orgánom získať informácie potrebné na posúdenie, či investičné spoločnosti dodržiavajú svoje povinnosti.“

7

Článok 50 uvedenej smernice s nadpisom „Právomoci príslušných orgánov“ stanovuje:

„1.   Príslušným orgánom sa udelia všetky právomoci pre dohľad a vyšetrovanie, ktoré sú potrebné pre výkon ich funkcií.

…

2.   Právomoci uvedené v odseku 1 sa musia vykonávať v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a musia zahŕňať aspoň práva na:

…

…“

8

Článok 51 tejto smernice s názvom „Administratívne sankcie“ v odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté postupy na odňatie povolenia alebo právo členských štátov uložiť trestnoprávne sankcie, členské štáty zabezpečia v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi, aby sa mohli prijímať vhodné administratívne opatrenia, alebo sa mohli uložiť administratívne sankcie voči zodpovedným osobám, ak neboli dodržané ustanovenia prijaté pri vykonávaní tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odradzujúce.“

9

Článok 52 uvedenej smernice s názvom „Právo podať opravný prostriedok“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby každé rozhodnutie prijaté v zmysle zákonov, iných právnych predpisov alebo administratívnych opatrení prijatých v súlade s touto smernicou bolo riadne odôvodnené a podliehalo právu podať opravný prostriedok na súd. …“

10

Podľa článku 54 smernice 2004/39, nazvaného „Služobné tajomstvo“:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány, všetky osoby, ktoré pracujú alebo pracovali pre príslušné orgány alebo subjekty, ktorým boli delegované úlohy podľa článku 48 ods. 2, ako aj audítori alebo znalci, ktorí dostávajú pokyny od príslušných orgánov, boli viazaní povinnosťou zachovávať služobné tajomstvo. Tieto osoby nesmú vyzradiť žiadne dôverné informácie, s ktorými sa oboznámili pri výkone svojich povinností, žiadnej osobe alebo orgánu akéhokoľvek druhu, s výnimkou prehľadnej alebo súhrnnej podobe tak, aby žiadne jednotlivé investičné spoločnosti, organizátori trhu, regulované trhy alebo žiadne iné osoby nemohli byť identifikované; tým nie sú dotknuté prípady upravené trestným právom alebo inými ustanoveniami tejto smernice.

2.   Ak bol na investičnú spoločnosť, organizátora trhu alebo na regulovaný trh vyhlásený konkurz alebo ak sú v nútenej likvidácii, dôverné informácie, ktoré sa netýkajú tretích osôb, sa môžu… vyzradiť v občianskoprávnych alebo obchodných súdnych konaniach, ak to je pre konanie potrebné.

3.   Bez toho, aby boli dotknuté prípady patriace do oblasti trestného práva, iné príslušné orgány, inštitúcie alebo fyzické alebo právnické osoby ako príslušné orgány, ktoré získajú dôverné informácie podľa tejto smernice, ich môžu použiť iba pri výkone svojich povinností a na vykonávanie svojich funkcií, v prípade príslušných orgánov v rámci pôsobnosti tejto smernice alebo v prípade iných orgánov, inštitúcií alebo fyzických alebo právnických osôb na účely, na ktoré im boli tieto informácie poskytnuté a/alebo v súvislosti so správnymi alebo súdnymi konaniami, ktoré sa konkrétne vzťahujú, na výkon týchto funkcií. Ak s tým však príslušný orgán alebo iný orgán, inštitúcia alebo osoba, ktorá oznámila informácie súhlasí, orgán, ktorý dostal informácie, ich môže použiť na iné účely.

4.   Každá dôverná informácia získaná, vymenená alebo oznámená podľa tejto smernice podlieha podmienkam služobného tajomstva ustanoveným v tomto článku. Tento článok však nebráni príslušným orgánom vymieňať alebo oznamovať dôverné informácie v súlade s touto smernicou a s ostatnými smernicami, ktoré sa uplatňujú na investičné spoločnosti, úverové inštitúcie, penzijné fondy, [podniky kolektívneho investovania do prevoditeľných cenných papierov (PKIPCP)], sprostredkovateľov poistenia alebo zaistenia, poisťovní, regulovaných trhov alebo organizátorov trhov, alebo inak so súhlasom príslušného orgánu alebo iného orgánu alebo inštitúcie alebo fyzickej alebo právnickej osoby, ktoré oznámili informácie.

5.   Tento článok nebráni príslušným orgánom vymieňať alebo oznamovať dôverné informácie, ktoré neboli získané od príslušného orgánu iného členského štátu, v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi.“

11

Článok 56 tejto smernice s názvom „Povinnosť spolupracovať“ v odseku 1 uvádza:

„Príslušné orgány rôznych členských štátov musia navzájom spolupracovať kedykoľvek je to potrebné na účely plnenia ich úloh podľa tejto smernice na základe svojich právomocí ustanovených buď touto smernicou, alebo vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Príslušné orgány poskytnú pomoc príslušným orgánom iných členských štátov. Predovšetkým si navzájom vymieňajú informácie a spolupracujú na všetkých vyšetrovaniach alebo činnostiach dohľadu.

…“

12

Článok 19 zákona z 5. apríla 1993 o finančnom sektore (Mémorial A z roku 1993, s. 462), nazvaný „Profesijná bezúhonnosť a odborná prax“, v odseku 1 stanovuje:

„Na účely získania povolenia musia fyzické osoby a prípadne právnické osoby, členovia správnych orgánov, osoby poverené vedením a dohľadom, ako aj akcionári alebo spoločníci uvedení v predchádzajúcom článku, preukázať svoju profesijnú bezúhonnosť. Bezúhonnosť sa posudzuje na základe posledných súdnych záznamov a všetkých skutočností, na základe ktorých možno preukázať, že uvedené osoby sú bezúhonné a sú zárukou zodpovedne vykonávanej činnosti.“

13

Článok 32 zákona z 13. júla 2007 o finančnom trhu a prebraní najmä smernice 2004/39 (Mémorial A z roku 2007, s. 2076), nazvaný „Služobné tajomstvo CSSF“, stanovuje:

„1.   Každá osoba, ktorá vykonáva alebo vykonávala činnosť pre [CSSF], ako aj schválení podnikoví audítori alebo znalci, ktorých splnomocnila [CSSF], sú viazaní služobným tajomstvom uvedeným v článku 16 loi modifiée du 23 décembre 1998 portant création d’une commission de surveillance du secteur financier [zákon z 23. decembra 1998, ktorým sa zakladá Komisia pre dohľad nad finančným sektorom, v znení zmien]. Toto tajomstvo ukladá povinnosť, že dôverné informácie, ktoré získajú na účely výkonu odbornej činnosti, nemožno sprístupniť nijakej inej osobe ani orgánu, s výnimkou v prehľadnej alebo súhrnnej podobe tak, aby nijaký trhový subjekt, regulovaný trh [multilaterálny obchodný systém (MTF)] alebo akákoľvek iná dotknutá osoba, či akýkoľvek iný dotknutý systém nemohli byť identifikovaní, pričom tým nie sú dotknuté prípady upravené trestným právom alebo inými ustanoveniami tohto zákona.

…

3.   Bez toho, aby tým boli dotknuté prípady upravené trestným právom, [CSSF] môže manipulovať len s dôvernými informáciami, ktoré získala na základe tohto zákona na účely výkonu svojich funkcií, ktoré jej vyplývajú z tohto zákona, alebo v rámci správnych alebo súdnych konaní, ktoré osobitne súvisia s výkonom týchto funkcií.

…“

14

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že CSSF rozhodnutím zo 4. januára 2010 nariadila pánovi DV, aby sa čo najskôr vzdal všetkých svojich funkcií z dôvodu, že stratil akúkoľvek dôveru, a preto už nemôže v rámci orgánu povereného dohľadom vykonávať funkciu člena správnej rady alebo inú funkciu, ktorej výkon podlieha povoleniu. CSSF odôvodnila svoje rozhodnutie okrem iného úlohou, ktorú pán DV zohral v súvislosti so založením spoločnosti Luxalpha Sicav (ďalej len „Luxalpha“) a jej činnosťou.

15

Návrhmi doručenými 26. februára a 31. marca 2010 na Tribunal Administratif (Správny súd, Luxembursko) podal pán DV žalobu, ktorou sa domáhal zmeny, alebo ak k tomu nedôjde, zrušenia uvedeného rozhodnutia CSSF.

16

Dňa 11. novembra 2010 pán DV požiadal CSSF, aby mu v rámci uvedených a prebiehajúcich sporov zaslala list z 27. januára 2009, ktorý USB zaslala CSSF v nadväznosti na žiadosť CSSF z 31. decembra 2008 o poskytnutie informácií v prípade „veci Madoff“. Rozhodnutím z 13. decembra 2010 CSSF nevyhovela tejto žiadosti. Dňa 10. januára 2011 podal pán DV žalobu, ktorou sa domáhal zmeny, alebo ak k tomu nedôjde, zrušenia tohto rozhodnutia CSSF. Tribunal administratif (Správny súd) 15. decembra 2011 nariadil CSSF, aby mu zaslala uvedený list. Rozsudkom z 18. júla 2012 Tribunal administratif (Správny súd) vyhlásil žalobu pána DV sčasti za dôvodnú, a preto zrušil rozhodnutie CSSF z 13. decembra 2010, ktorým mu bolo odmietnuté poskytnúť uvedený list z 27. januára 2009, s výnimkou niektorých informácií.

17

Dňa 26. februára 2013 pán DV v ešte stále prebiehajúcich hlavných sporoch požiadal CSSF, aby mu zaslala viacero dokumentov, vrátane „listu CSSF, ktorý 31. decembra 2008 zaslala spoločnosti [UBS] a jej dotazník“, ako aj „všetky vyšetrovania a/alebo pokyny, ktoré viedla CSSF v prípade veci Madoff, v časti týkajúcej sa spoločnosti Luxalpha, a dokumenty, ktoré získala v tejto súvislosti“. Podľa pána DV tieto dokumenty poukazujú na úlohu spoločnosti UBS pri založení spoločnosti Luxalpha a jej činnosti, čo je dôvod, pre ktorý sú tieto dokumenty nevyhnutné na pochopenie úlohy, ktorú zohrávali jednotlivé osoby pri založení tejto spoločnosti.

18

Rozhodnutím z 9. apríla 2013 CSSF odmietla poskytnúť požadované dokumenty najmä z dôvodu, že tieto dokumenty sa nenachádzajú v administratívnom spise, ktorý sa týka pána DV, že sa na ne vzťahuje povinnosť služobného tajomstva, ktorou je viazaná, že ani raz počas správneho konania vedeného voči pánovi DV nepoužila požadované dokumenty a že žiadosť pána DV nebola dostatočne presná.

19

Dňa 5. júna 2013 podal pán DV žalobu, ktorou sa v prvom rade domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia CSSF alebo subsidiárne jeho zmeny. Návrhom podaným 7. júna 2013 na Tribunal administratif (Správny súd) pán EU požiadal o vstup do konania ako vedľajší účastník konania z dôvodu, že podobne ako v prípade pána DV, aj voči nemu bolo vedené správne konanie, v ktorom mu bola uložená sankcia okrem iného za jeho úlohu pri založení a fungovaní spoločnosti Luxalpha. Pán EU tiež vysvetlil, že podal žalobu proti rozhodnutiu CSSF, ktorým bola konštatovaná strata jeho profesijnej bezúhonnosti, a že v rámci uvedeného sporu požadoval rôzne dokumenty, ktoré mu CSSF odmietla poskytnúť.

20

Rozsudkom z 5. júna 2014 Tribunal administratif (Správny súd) po tom, čo vyhovel návrhu pána EU na vedľajšie účastníctvo, nariadil CSSF, aby mu poskytla list, ktorý 31. decembra 2008 zaslala spoločnosti UBS v prípade „veci Maddoff“ a v zostávajúcej časti zamietol žalobu o neplatnosť, ktorú podal pán DV.

21

Návrhom podaným 26. júna 2014 páni DV a EU podali proti rozsudku Tribunal administratif (Správny súd) odvolanie na Cour administrative (Odvolací správny súd).

22

Rozsudkom zo 16. decembra 2014 Cour administrative (Odvolací správny súd) vyhlásil odvolanie pánov DV a EU sčasti za dôvodné a uložil CSSF povinnosť predložiť v hlavných sporoch všetky vyšetrovania alebo pokyny, ktoré viedla CSSF v rámci „veci Madoff“, konkrétne, pokiaľ ide o stanovisko týkajúce sa spoločnosti Luxalpha a dokumenty, ktoré v tejto súvislosti získala.

23

V tomto rozsudku Cour administrative (Odvolací správny súd) konkrétne uviedol, že v konaní týkajúcom sa administratívnej sankcie, najmä ak ide o trestné konanie z hľadiska Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), ako v prípade prejednávanej veci, sa v zásade nemožno proti osobe, ktorá sa bráni voči obvineniu alebo podala opravný prostriedok proti sankcii uplatnenej voči nej, odvolávať na nijaké služobné tajomstvo. Ak sa úrad opiera o dokument, ktorý sa týka aj tretej strany, možno sa tak voči osobe, proti ktorej sa vedie správne konanie, odvolávať na služobné tajomstvo len vo veľmi obmedzenej miere, inak by bolo porušené jej právo na obhajobu. Cour administrative (Odvolací správny súd) navyše zdôraznil, že úradu, ktorý v zásade musí priložiť k spisu, ktorý mu je predložený, celý administratívny spis obsahujúci všetky dokumenty týkajúce sa napadnutého aktu, prináleží vysvetliť dôvody, pre ktoré dokument požadovaný obhajobou nie je relevantný. V prejednávanej veci sa však CSSF len odvolala na služobné tajomstvo bez toho, aby podrobne vysvetlila naliehavé dôvody, ktoré by jej zakazovali sprístupniť pánovi DV všetky dokumenty, ktoré sa a priori zdajú byť užitočné na jeho obhajobu proti sankcii, ktorá mu bola uložená.

24

Návrhmi doručenými 23. októbra 2015 a 3. marca 2016 na Cour administrative (Odvolací správny súd) UBS, ako aj pán Alain Hondequin a i., vystupujúci v postavení bývalých členov správnej rady spoločnosti Luxalpha, podali proti uvedenému rozsudku návrh tretej osoby na zmenu rozhodnutia. UBS predovšetkým vytýka Cour administrative (Odvolací správny súd), že nezohľadnil článok 54 smernice 2004/39.

25

Za týchto okolností sa vnútroštátny súd domnieva, že čelí dvom typom otázok, ktoré sa týkajú výkladu článku 54 smernice 2004/39. V prvom rade si kladie otázku, na čo sa s prihliadnutím na článok 41 Charty vzťahuje výnimka „prípady upravené trestným právom“ nachádzajúca sa v odsekoch 1 a 3 tohto článku 54. V druhom rade sa pýta, ako sa majú zosúladiť požiadavky a záruky vyplývajúce z článkov 47 a 48 Charty, ako aj z článkov 6 a 13 EDĽP s povinnosťou zachovávať služobné tajomstvo zakotvenou v uvedenom článku 54.

26

Za týchto podmienok Cour administrative (Odvolací správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27

Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa má článok 54 ods. 1 a 3 smernice 2004/39 v spojení s článkom 41 Charty vykladať v tom zmysle, že výnimka z povinnosti zachovávať služobné tajomstvo stanovená v tomto ustanovení a vzťahujúca sa na „prípady upravené trestným právom“ sa uplatňuje v prípade, keď orgány určené členským štátom na plnenie funkcií stanovených touto smernicou (ďalej len „príslušné orgány“) prijmú opatrenie, či dokonca uložia sankciu, ktorá patrí do vnútroštátneho správneho práva. V prípade zápornej odpovede sa pýta, do akej miery je táto povinnosť zachovávať služobné tajomstvo v každom prípade obmedzená požiadavkami práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, ako aj rešpektovaním práva na obhajobu, zakotvenými v článkoch 47 a 48 Charty s prihliadnutím na články 6 a 13 EDĽP.

28

V prvom rade pokiaľ ide o prípady, na ktoré sa vzťahuje výraz „prípady upravené trestným právom“ v zmysle článku 54 ods. 1 a 3 smernice 2004/39 v spojení s článkom 41 Charty, treba poznamenať, že zo znenia tohto posledného uvedeného ustanovenia jasne vyplýva, že nie je určené členským štátom, ale výlučne inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie (rozsudky zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C‑419/14, EU:C:2015:832, bod 83, a z 9. marca 2017, Doux, C‑141/15, EU:C:2017:188, bod 60). Z toho vyplýva, že článok 41 Charty nie je v spore vo veci samej relevantný.

29

Treba tiež uviesť, že ani článok 54 smernice 2004/39 ani nijaké iné ustanovenie tejto smernice nedefinuje výraz „prípady upravené trestným právom“ uvedený v odsekoch 1 a 3 tohto článku.

30

V súlade s ustálenou judikatúrou sa musí teda zohľadniť kontext, do ktorého spadá článok 54 smernice 2004/39, ako aj ciele sledované touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2015, Drukarnia Multipress, C‑357/13, EU:C:2015:253, bod 22 a citovanú judikatúru).

31

Treba pripomenúť, že z odôvodnenia 2 uvedenej smernice vyplýva, že táto smernica má zabezpečiť úroveň harmonizácie potrebnú na to, aby sa investorom poskytla vysoká úroveň ochrany a aby sa investičným spoločnostiam umožnilo poskytovať služby v celej Únii na základe dohľadu vykonávaného v domovskom členskom štáte (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 26).

32

Navyše z odôvodnenia 63 druhej vety smernice 2004/39 vyplýva, že v kontexte zvýšenej cezhraničnej aktivity si príslušné orgány rôznych členských štátov musia navzájom poskytovať informácie potrebné na vykonávanie svojich úloh, aby sa zabezpečilo účinné uplatňovanie tejto smernice (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 27).

33

Podľa článku 17 ods. 1 smernice 2004/39 musia teda členské štáty zabezpečiť, aby príslušné orgány neustále monitorovali činnosť investičných spoločností s cieľom zabezpečiť, že si plnia svoje povinnosti (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 28).

34

Článok 50 ods. 1 a 2 tej istej smernice stanovuje, že príslušné orgány musia mať všetky právomoci pre dohľad a vyšetrovanie, ktoré sú potrebné na výkon ich funkcií, vrátane práva na prístup ku každému dokumentu a na požadovanie informácií od každej osoby (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 29).

35

Článok 56 ods. 1 smernice 2004/39 okrem toho stanovuje, že každý príslušný orgán poskytne pomoc príslušným orgánom iných členských štátov a že predovšetkým si príslušné orgány navzájom vymieňajú informácie a spolupracujú v rámci vyšetrovaní alebo činností dohľadu (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 30).

36

Efektívne fungovanie systému kontroly činnosti investičných spoločností, ktorý je založený na dohľade vykonávanom vnútri členského štátu a na výmene informácií medzi príslušnými orgánmi viacerých členských štátov, ako bol stručne opísaný v predchádzajúcich bodoch, vyžaduje, aby si tak spoločnosti, nad ktorými sa vykonáva dohľad, ako aj príslušné orgány mohli byť isté, že poskytnuté dôverné informácie si v zásade zachovajú svoj dôverný charakter (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 31).

37

Ako vyplýva najmä z poslednej vety odôvodnenia 63 smernice 2004/39, absencia takej dôvery by mohla narušiť nerušené oznamovanie dôverných informácií, ktoré sú nevyhnutné na výkon činnosti dohľadu (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 32).

38

Článok 54 ods. 1 smernice 2004/39 teda ukladá povinnosť zachovávať služobné tajomstvo ako všeobecné pravidlo s cieľom chrániť nielen osobitné záujmy priamo dotknutých spoločností, ale aj všeobecný záujem súvisiaci s normálnym fungovaním trhu s finančnými nástrojmi Únie (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 33).

39

V tejto súvislosti Súdny dvor zdôraznil, že článok 54 smernice 2004/39 stanovuje všeobecnú zásadu zákazu sprístupnenia dôverných informácií, ktoré majú k dispozícii príslušné orgány, a taxatívne vymedzuje osobitné prípady, keď tento všeobecný zákaz výnimočne nebráni tomu, aby boli poskytnuté alebo používané (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 38).

40

V prejednávanej veci treba uviesť, že článok 54 ods. 1 a 3 smernice 2004/39 stanovuje, že povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, ktorú majú príslušné orgány, sa uplatňuje tak, že „tým nie sú dotknuté prípady upravené trestným právom“.

41

Pokiaľ ide o výnimku zo všeobecnej zásady zákazu sprístupnenia dôverných informácií, ktorými disponujú príslušné orgány, sa výraz „prípady upravené trestným právom“, použitý v článku 54 ods. 1 a 3 smernice 2004/39, má vykladať doslovne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. apríla 2010, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑346/08, EU:C:2010:213, bod 39 a citovanú judikatúru).

42

V tejto súvislosti treba poznamenať, že v súlade s článkom 50 ods. 2 písm. l) smernice 2004/39 príslušné orgány musia mať právo na postúpenie veci na trestné stíhanie.

43

Okrem toho článok 51 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že bez toho, aby boli tým dotknuté postupy na odňatie povolenia alebo právo členských štátov uložiť trestnoprávne sankcie, členské štáty zabezpečia v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi, aby sa mohli prijímať vhodné administratívne opatrenia, alebo sa mohli uložiť primerané administratívne sankcie voči zodpovedným osobám, ak neboli dodržané ustanovenia prijaté pri vykonávaní tejto smernice.

44

V tejto súvislosti treba konštatovať, ako v podstate uviedla aj generálna advokátka v bodoch 47 a 48 svojich návrhov, že ak článok 54 ods. 1 a 3 smernice 2004/39 stanovuje, že od povinnosti zachovať služobné tajomstvo sa možno výnimočne odchýliť v „prípadoch upravených trestným právom“, sleduje tým poskytnutie alebo používanie dôverných informácií na účely vedených trestných stíhaní, ako aj na účely uložených sankcií v súlade s vnútroštátnym trestným právom.

45

Tento výklad navyše potvrdzuje článok 76 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349), na základe ktorej došlo k prepracovaniu smernice 2004/39, ktorý spresňuje, že povinnosť zachovať služobné tajomstvo sa uplatňuje „bez toho, aby boli dotknuté požiadavky vnútroštátneho trestného… práva“.

46

Je nutné ešte spresniť, že nezávisle od svojej kvalifikácie podľa vnútroštátneho práva, na ktorú odkazuje vnútroštátny súd, opatrenia, ktoré musia príslušné orgány prijať po tom, čo dospejú k záveru, že určitá osoba už nespĺňa požiadavky bezúhonnosti stanovené v článku 9 smernice 2004/39, spadajú do „konaní týkajúcich sa odňatia povolenia“ uvedených v článku 51 ods. 1 tejto smernice, ale bez toho, že by predstavovali sankcie v zmysle tohto ustanovenia, alebo že by sa ich uplatnenie vzťahovalo na prípady upravené trestným právom v zmysle článku 54 ods. 1 a 3 uvedenej smernice.

47

V dôsledku toho treba konštatovať, že výnimka zo všeobecnej zásady zákazu sprístupnenia dôverných informácií, ktorými disponujú príslušné orgány, vzťahujúca sa na „prípady upravené trestným právom“ sa neuplatňuje v situácii, o akú ide vo veci samej.

48

V druhom rade však treba preskúmať, do akej miery je povinnosť zachovávať služobné tajomstvo stanovená v článku 54 ods. 1 smernice 2004/39 v každom prípade obmedzená požiadavkami práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ako aj rešpektovaním práva na obhajobu, zakotvenými v článkoch 47 a 48 Charty s prihliadnutím na články 6 a 13 EDĽP.

49

Keďže vnútroštátny súd odkazuje aj na články 6 a 13 EDĽP, na úvod treba pripomenúť, že hoci – ako potvrdzuje článok 6 ods. 3 ZEÚ – základné práva zaručené EDĽP sú ako všeobecné zásady súčasťou práva Únie, a hoci článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že práva obsiahnuté v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, majú rovnaký zmysel a rozsah, ako majú práva priznané uvedeným dohovorom, tento dohovor nepredstavuje, kým k nemu Únia nepristúpi, právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie (rozsudok z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a i., C‑537/16, EU:C:2018:193, bod 24, ako aj citovaná judikatúra).

50

V tejto súvislosti z vysvetliviek k Charte, ktoré sa v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty musia zohľadniť pri jej výklade (rozsudok z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 47), vyplýva, že články 47 a 48 Charty zabezpečujú v práve Únie ochranu, ktorú priznávajú články 6 a 13 EDĽP. Preto je potrebné odkázať výlučne na uvedené články Charty.

51

Okrem toho možno pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, a že z uplatniteľnosti tohto práva vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených Chartou (rozsudok zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund, C‑682/15, EU:C:2017:373, bod 49 a citovaná judikatúra).

52

Vo veci samej z podkladov predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že dotknuté rozhodnutia CSSF sa zakladajú na vnútroštátnych ustanoveniach, ktorých cieľom je uplatnenie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Z toho vyplýva, že ustanovenia Charty sú uplatniteľné v tejto veci.

53

Navyše treba pripomenúť, že podľa všeobecnej zásady výkladu sa má akt Únie vykladať, pokiaľ je to možné spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť, a v súlade s celým primárnym právom a najmä s ustanoveniami Charty (rozsudok z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 48).

54

V tejto súvislosti, pokiaľ ide po prvé o právo na účinný opravný prostriedok, článok 47 prvý odsek Charty uvádza, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v uvedenom článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

55

S cieľom zaručiť dodržanie tohto základného práva v rámci Únie článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť upraviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany (rozsudok z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 78).

56

Pokiaľ ide konkrétne o existenciu práva zaručeného právom Únie v zmysle článku 47 Charty, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry predstavuje ochrana proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do oblasti súkromnej činnosti právnickej alebo fyzickej osoby, všeobecnú zásadu práva Únie. Tejto ochrany sa môže dovolávať osoba, proti ktorej bolo v správnom konaní prijaté rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund, C‑682/15, EU:C:2017:373, body 51 a 52).

57

Navyše treba uviesť, že právo na účinný prostriedok nápravy opätovne potvrdzuje samotná smernica 2004/39, ktorej článok 52 ods. 1 prvá veta stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby každé rozhodnutie prijaté v zmysle zákonov, iných právnych predpisov alebo administratívnych opatrení prijatých v súlade s touto smernicou bolo riadne odôvodnené a podliehalo právu podať opravný prostriedok na súd“.

58

Treba tiež uviesť, že vo veci samej boli dotknuté rozhodnutia CSSF napadnuté opravným prostriedkom na súde s cieľom preskúmať ich zákonnosť.

59

Pokiaľ ide po druhé o právo na spravodlivý proces zaručené článkom 47 druhým odsekom Charty, treba uviesť, že dodržiavanie práva na obhajobu je osobitným aspektom práva na spravodlivý proces (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 1. júna 2010, Gäfgen v. Nemecko, CE:ECHR:2010:0601JUD002297805, § 169, ako aj rozsudok zo 6. novembra 2012, Otis a i., C‑199/11, EU:C:2012:684, bod 48). Dodržiavanie práva na obhajobu je tiež zakotvené v článku 48 ods. 2 Charty.

60

Súdny dvor zdôraznil, že právo na obhajobu musí byť dodržané vo všetkých konaniach začatých proti osobe, v ktorých možno prijať akt spôsobujúci ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, EU:C:1979:36, bod 9; z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, C‑176/99 P, EU:C:2003:524, bod 19, a z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 83).

61

Pokiaľ ide o právo na prístup k spisu, je nevyhnutnou súčasťou účinného výkonu práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 316, ako aj z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, EU:C:2010:389, bod 22).

62

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že základné práva nie sú absolútnymi právami, ale môžu obsahovať obmedzenia pod podmienkou, že skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neadekvátnym zásahom do samotnej podstaty takto zaručených práv (rozsudky z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 63, ako aj z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 84).

63

Takéto obmedzenia môžu predovšetkým mať za cieľ ochranu požiadaviek zachovania dôvernosti alebo služobného tajomstva, ktoré môžu byť v dôsledku prístupu k niektorým informáciám a niektorým dokumentom porušené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, Ispas, C‑298/16, EU:C:2017:843, bod 36).

64

V tejto súvislosti, pokiaľ ide konkrétne o povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, ktorú majú príslušné orgány na základe článku 54 ods. 1 smernice 2004/39, je nutné pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, že táto povinnosť má za cieľ chrániť nielen osobitné záujmy priamo dotknutých podnikov, ale aj všeobecný záujem v súvislosti s normálnym fungovaním trhov s finančnými nástrojmi Únie.

65

Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že všeobecný zákaz sprístupniť dôverné informácie stanovený v článku 54 ods. 1 smernice 2004/39 sa vzťahuje na informácie, ktoré majú k dispozícii príslušné orgány a ktoré jednak nemajú verejnú povahu a jednak ich sprístupnenie by mohlo poškodiť záujmy fyzickej či právnickej osoby, ktorá ich poskytla, alebo tretej osoby, alebo aj riadne fungovanie systému monitorovania činností investičných spoločností, ktorý normotvorca Únie zaviedol prijatím smernice 2004/39 (rozsudok z 19. júna 2018, Baumeister, C‑15/16, EU:C:2018:464, bod 35).

66

Navyše, čo sa týka osobitne práva na prístup k spisu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že toto právo predpokladá, aby osoba dotknutá aktom, ktorý jej spôsobuje ujmu, mala možnosť dať preskúmať všetky dokumenty nachádzajúce sa v spise konania, ktoré by mohli byť relevantné na účely jej obhajoby. K nim patria dokumenty svedčiace v jej prospech, ako aj v neprospech, s výhradou obchodných tajomstiev týkajúcich sa iných podnikov, interných dokumentov orgánu, ktorý prijal akt, a iných dôverných informácií (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 68, ako aj z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑110/10 P, EU:C:2011:687, bod 49).

67

Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré musia byť zahrnuté v spise konania, treba uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že hoci samotnému orgánu, ktorý oznámi výhrady a prijme rozhodnutie o uložení sankcie, neprináleží určovať, ktoré dokumenty sú užitočné na obhajobu dotknutej osoby, môže zo správneho konania vylúčiť skutočnosti, ktoré nijako nesúvisia so skutkovými a právnymi tvrdeniami nachádzajúcimi sa v oznámení o výhradách a ktoré z toho dôvodu vôbec nie sú relevantné na účely vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./KomisiaC‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 126 a citovanú judikatúru).

68

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že právo na sprístupnenie dokumentov relevantných na účely obhajoby nie je neobmedzené a absolútne. Naproti tomu, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 90 svojich návrhov, ochrana dôvernosti informácií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, ktorá prislúcha príslušným orgánom v súlade s článkom 54 ods. 1 smernice 2004/39, musí byť zaručená a uplatnená v súlade s právom na obhajobu.

69

V prípade konfliktu na jednej strane medzi záujmom osoby dotknutej aktom, ktorý jej spôsobuje ujmu, disponovať s informáciami potrebnými na to, aby mohla v plnom rozsahu vykonávať svoje právo na obhajobu, a na druhej strane záujmami na zachovaní dôvernosti informácií, na ktoré sa vzťahuje povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, teda príslušným orgánom alebo súdom prislúcha hľadať z hľadiska okolnosti každého prejednávaného prípadu rovnováhu medzi týmito proti sebe stojacimi záujmami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2008, Varec, C‑450/06, EU:C:2008:91, body 51 a 52, ako aj citovanú judikatúru).

70

Preto za okolností, o aké ide vo veci samej, ak sa príslušný orgán na účely odmietnutia poskytnutia informácií, ktorými disponuje a ktoré sa nenachádzajú v spise týkajúcom sa osoby dotknutej aktom, ktorý jej spôsobuje ujmu, odvoláva na povinnosť zachovávať služobné tajomstvo stanovenú v článku 54 ods. 1 smernice 2004/39, príslušný vnútroštátny súd musí overiť, či tieto informácie majú objektívnu súvislosť s výhradami, ktoré boli voči nej prijaté, a v prípade kladného zistenia, skôr než rozhodne o sprístupnení každej požadovanej informácie, porovnať záujmy uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

71

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať, že článok 54 smernice 2004/39 sa má vykladať v tom zmysle, že:

72

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 54 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že: