–

E. Deha Altiner a I. H. Ravn, v zastúpení: E. O. R. Khawaja, advokat,

–

dánska vláda, v zastúpení: M. S. Wolff, J. Nymann‑Lindegren a C. Thorning, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. Holdgaard, advokat,

–

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet, L. Van den Broeck a M. Jacobs, splnomocnení zástupcovia,

–

Írsko, v zastúpení: A. Joyce a L. Williams, splnomocnení zástupcovia,

–

nórska vláda, v zastúpení: I. S. Jansen, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci K. B. Moen, advokat,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H. Peytz, advokat,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 21 ZFEÚ, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46, a korigendum Ú. v. EÚ L 327, 2011, s. 70).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Erdemom Dehou Altinerom (ďalej len „pán Altiner syn“), pani Isabelou Hannou Ravnovou na jednej strane a Udlændingestyrelsen (Úrad pre prisťahovalectvo, Dánsko) vo veci rozhodnutia prijatého 3. júna 2016 (ďalej len „rozhodnutie z 3. júna 2016“) potvrdzujúceho predchádzajúce rozhodnutie Statsforvaltningen (štátna regionálna správa, Dánsko), ktorým bola zamietnutá žiadosť pána Altinera o vydanie povolenia na pobyt v Dánsku, ako člena rodiny pani Ravnovej, občianky Únie.

3

Článok 1 smernice 2004/38 s názvom „Predmet“ upravuje:

„Táto smernica stanovuje:

…“

4

Článok 2 uvedenej smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

5

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Oprávnené osoby“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“

6

Článok 7 ods. 1 a 2 smernice 2004/38 znie takto:

„1.   Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

2.   Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1a), b) alebo c).“

7

Podľa článku 13 bekendtgørelse nr. 474 om ophold i Danmark for udlændinge, der er af Den Europæiske Unions regler (vyhláška č. 474 o práve na pobyt cudzincov, na ktorých sa uplatňujú pravidlá Európskej únie) z 12. mája 2011:

„Pokiaľ tak stanovuje právo Únie, majú rodinní príslušníci dánskeho štátneho príslušníka právo na pobyt v Dánsku po uplynutí troch mesiacov povolených podľa článku 2 ods. 1 a 2 zákona o cudzincoch.“

8

Úrad pre prisťahovalectvo vydal EU‑orientering nr. 1/14, Orientering til Statsforvaltningen om behandling af ansøgninger om familiesammenføring efter EU‑retten, hvor referencen er dansk statsborger (usmernenie č. 1/14 pre štátnu správu o vybavovaní žiadostí o zlúčenie rodiny podľa práva EÚ v prípadoch, keď osoba, s ktorou sa má zlúčiť rodina, je dánskym štátnym príslušníkom) z 10. decembra 2014 (ďalej len „usmernenie č. 1/14“).

9

Toto usmernenie ustanovuje v bode 4.1.5 s názvom „Časová súvislosť medzi návratom dánskeho štátneho príslušníka do Dánska a podaním žiadosti o zlúčenie rodiny podľa práva Únie“:

„Nevyžaduje sa, aby rodinný príslušník, ktorý nie je dánskym štátnym príslušníkom, vstúpil na územie Dánska súčasne s dánskym štátnym príslušníkom.

Ak rodinný príslušník dánskeho štátneho príslušníka, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb v inom štáte, požiada o zlúčenie rodiny podľa pravidiel Únie až po návrate dánskeho štátneho príslušníka do Dánska, je potrebné v danom konkrétnom prípade určiť, či bola žiadosť rodinného príslušníka podaná v rámci prirodzenej súvislosti s návratom dánskeho štátneho príslušníka do Dánska.

Pri tomto určení je potrebné klásť dôraz na dobu, ktorá uplynula medzi návratom dánskeho štátneho príslušníka a podaním žiadosti, vrátane toho, či rodinný príslušník odložil podanie svojej žiadosti z osobitných dôvodov súvisiacich s prácou alebo vzdelávaním, a tiež na dĺžku tohto časového rozdielu. Žiadosť môže byť podaná neskôr napríklad z toho dôvodu, že žiadateľ ukončoval už začaté štúdium, čo je možné preukázať napríklad diplomom a pod. Dôvodom oneskorenia môžu byť konkrétne zdravotné problémy, vrátane vážneho ochorenia žiadateľa alebo jeho/jej rodinných príslušníkov.

Oneskorenie trvajúce niekoľko mesiacov však nie je možné odôvodniť všeobecnou vôľou pokračovať v zamestnaní alebo spolunažívaní s rodinou.

Naopak, v prípade že existujú osobitné okolnosti týkajúce sa zamestnania, vrátane plnenia si zmluvných povinností, ktoré viedli k oneskoreniu podania žiadosti o niekoľko mesiacov, bude sa žiadosť vo všeobecnosti považovať za predloženú v rámci prirodzenej súvislosti s návratom dánskeho štátneho príslušníka. Je to možné preukázať pracovnou zmluvou, v ktorej je napríklad uvedené, že daná osoba sa podieľa na konkrétnom stavebnom projekte.

…

V prípadoch, keď rodinný príslušník vstúpil na územie Dánska súčasne alebo v rámci prirodzenej súvislosti s návratom dánskeho štátneho príslušníka do Dánska, avšak žiadosť o zlúčenie rodiny podľa pravidiel Únie podá neskôr, nevyžaduje sa, aby bola žiadosť podaná v rámci prirodzenej súvislosti s návratom dánskeho štátneho príslušníka, ak daná osoba spĺňa podmienky pre zlúčenie rodiny s dánskym štátnym príslušníkom podľa pravidiel Únie.

Podmienkou je, aby rodinný príslušník vstúpil na územie Dánska s cieľom viesť rodinný život s dánskym štátnym príslušníkom a že rodinný príslušník by bol schopný dosiahnuť zlúčenie rodiny s dánskym štátnym príslušníkom podľa pravidiel Únie, ak by dotknutá osoba podala žiadosť v čase svojho vstupu [na územie]. Ďalšou podmienkou je, aby žiadateľ spĺňal tieto podmienky počas celého obdobia, ktoré predchádzalo podaniu žiadosti.

Pri posudzovaní takýchto prípadov je teda rozhodujúce, aby rodinný príslušník spĺňal podmienky pre zlúčenie rodiny s dánskym štátnym príslušníkom podľa pravidiel Únie počas celého obdobia, hoci len nepodal žiadosť. V takýchto prípadoch má rodinný príslušník právo na pobyt v Dánsku podľa pravidiel Únie bez ohľadu na to, či daná osoba požiadala o riadny pobytový preukaz až neskôr.

V prípadoch, keď žiadosť nie je podaná v súvislosti so vstupom [na územie], musí žiadateľ preukázať, že k vstupu na územie Dánska došlo v rovnakom čase alebo v rámci prirodzenej súvislosti s návratom dánskeho štátneho príslušníka do Dánska a že žiadateľ splnil podmienky pre zlúčenie rodiny s dánskym štátnym príslušníkom podľa pravidiel Únie počas celého obdobia, vrátane toho, že žil v Dánsku spoločne s týmto štátnym príslušníkom. Možné je to preukázať napríklad cestovnými dokladmi, dokladmi preukazujúcimi zmenu adresy trvalého pobytu, dokladmi o zaplatení nájomného a pod.“

10

Pán Altiner syn sa narodil 2. septembra 2004 v Turecku a je tureckým štátnym príslušníkom. Jeho otec, pán Metin Altiner (ďalej len „pán Altiner otec“), ktorý pricestoval do Dánska 17. júla 2008, sa rozviedol s matkou pána Altinera syna a 26. októbra 2010 sa druhýkrát oženil s pani Ravnovou, ktorá je dánskou štátnou príslušníčkou a v tom čase mala bydlisko v Dánsku. Rozsudkom o rozvode pána Altinera otca a matky pána Altinera syna bol syn zverený do starostlivosti matky, tureckej štátnej príslušníčky, a pán Altiner syn žil u nej v Turecku.

11

V období od 1. decembra 2012 do 24. októbra 2014 mali pani Ravnová a pán Altiner otec bydlisko vo Švédsku. V období od 1. augusta 2013 do 9. septembra 2013 a od 8. júla 2014 do 2. septembra 2014 pricestoval pán Altiner syn na základe platného schengenského víza do Švédska a býval s nimi.

12

Dňa 24. októbra 2014 sa pani Ravnová a pán Altiner otec vrátili do Dánska, kde odvtedy žijú. Dňa 25. júna 2015 vstúpil pán Altiner syn na územie Dánska na základe schengenského víza platného do 30. septembra 2015.

13

Dňa 15. júla 2015 pán Altiner syn získal písomný súhlas svojej matky a o dva dni neskôr požiadal ako rodinný príslušník manželky svojho otca, pani Ravnovej, dánsku štátnu správu o vydanie povolenia na pobyt v Únii.

14

Rozhodnutím z 9. marca 2016 regionálna dánska štátna správa zamietla túto žiadosť z toho dôvodu, že nebola v prirodzenej súvislosti s návratom pani Ravnovej do Dánska. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že uvedená správa vo svojom rozhodnutí o zamietnutí uviedla, že nezaujala stanovisko k otázke, či pobyty pána Altinera syna vo Švédsku umožnili rozvinúť alebo konsolidovať jeho rodinný život v tomto členskom štáte s pani Ravnovou. Proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie na Úrad pre prisťahovalectvo, ktoré bolo rozhodnutím tohto úradu z 3. júna 2016 zamietnuté.

15

Úrad pre prisťahovalectvo v tomto rozhodnutí uvádza, že pán Altiner syn nevstúpil na dánske územie súčasne s pani Ravnovou a jeho žiadosť o povolenie na pobyt nie je v prirodzenej súvislosti s návratom pani Ravnovej do Dánska. Podľa tohto úradu odvodené právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom dánskeho občana, ktorý sa vracia do Dánska po pobyte v inom členskom štáte, v Dánsku zaniká, ak tento rodinný príslušník nevstúpi na dánske územie alebo nepodá žiadosť o povolenie na pobyt v Dánsku v prirodzenej súvislosti s návratom dánskeho občana.

16

Dňa 15. júna 2016 podali pán Altiner syn a pani Ravnová žalobu proti rozhodnutiu z 3. júna 2016 na Københavns Byret (Okresný súd Kodaň, Dánsko), ktorý uznesením z 18. októbra 2016 postúpil vec vnútroštátnemu súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

17

Tento súd uvádza, že účastníci konania sa sporia o zlučiteľnosť podmienky stanovenej dánskou právnou úpravou s právom Únie, podľa ktorej právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom dánskeho občana, ktorý sa vráti do Dánska po tom, ako využil svoje právo na voľný pohyb, podlieha podmienke, že k vstupu tohto rodinného príslušníka alebo podaniu žiadosti o povolenie na pobyt týmto rodinným príslušníkom dôjde v „prirodzenej súvislosti“ s návratom dotknutého dánskeho občana. Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že takáto podmienka je v rozpore s právom Únie, najmä s článkom 21 ZFEÚ.

18

Za týchto okolností Østre Landsret (Východodánsky odvolací súd, Dánsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 21 ZFEÚ a analogicky smernica 2004/38… tomu, aby členský štát odmietol priznať odvodené právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a vrátil sa na územie uvedeného členského štátu po tom, ako využil svoje právo na voľný pohyb, pokiaľ tento rodinný príslušník nevstúpi na územie daného členského štátu alebo nepodá žiadosť o právo na pobyt v rámci prirodzenej súvislosti s návratom dotknutého občana Únie?“

19

Na úvod je potrebné uviesť, že belgická a nórska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, odvolávajúc sa na relatívne krátke trvanie dvoch pobytov pána Altinera syna vo Švédsku, vyjadrili pochybnosti o tom, či sa možno domnievať, že mal skutočný pobyt v tomto členskom štáte, ktorý umožnil rozvinúť alebo konsolidovať rodinný život medzi ním a dotknutým občanom Únie, v tomto prípade s pani Ravnovou, čo by odôvodnilo odvodené právo pána Altinera syna na pobyt v Dánsku založené na práve Únie. Nórska vláda sa domnieva, že za týchto okolností by sa prejudiciálna otázka mohla považovať za hypotetickú.

20

Je pravda, že práve skutočný pobyt v hostiteľskom členskom štáte občana Únie a jeho rodinného príslušníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, umožňuje pri návrate tohto občana Únie do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, s ktorým uvedený občan viedol rodinný život v hostiteľskom členskom štáte, získať odvodené právo na pobyt na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ.

21

V prejednávanom prípade z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, ktoré boli zhrnuté v bodoch 13 až 15 tohto rozsudku, vyplýva, že žiadosť o povolenie na pobyt na základe práva Únie predložená pánom Altinerom synom bola nakoniec Úradom pre prisťahovalectvo zamietnutá nie z toho dôvodu, že pobyt pána Altinera syna vo Švédsku neumožňoval rozvinúť alebo konsolidovať rodinný život medzi ním, pánom Altinerom otcom a pani Ravnovou, ale z toho dôvodu, že jeho vstup na dánske územie a predloženie jeho žiadosti o povolenie na pobyt sa neuskutočnili súbežne s návratom pani Ravnovej do Dánska alebo v rámci prirodzenej súvislosti s týmto návratom, ako to vyžaduje usmernenie č. 1/14.

22

Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo s predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, body 19 a 20).

23

Za týchto okolností a bez toho, aby bola dotknutá možnosť vnútroštátneho súdu v prípade potreby vykonať preverenie skutkových predpokladov napadnutého správneho aktu, nemožno sa domnievať, že prejudiciálna otázka, ktorá sa v podstate týka zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, akou je usmernenie č. 1/14, s právom Únie, nemá súvislosť s predmetom sporu vo veci samej alebo ide o hypotetický problém.

24

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je teda prípustný.

25

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 21 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá odmieta priznať odvodené právo na pobyt podľa práva Únie štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a vrátil sa na územie uvedeného členského štátu po tom, ako sa na základe práva Únie a v súlade s ním zdržiaval v inom členskom štáte, pokiaľ tento rodinný príslušník dotknutého občana Únie nevstúpi na územie daného členského štátu alebo nepodá žiadosť o právo na pobyt v rámci „prirodzenej súvislosti“ s návratom predmetného občana Únie do tohto členského štátu.

26

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ sa pri príležitosti skutočného pobytu občana Únie v inom členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, podľa podmienok článku 7 ods. 1 a 2 smernice 2004/38 rozvinul alebo konsolidoval v tomto členskom štáte rodinný život, potrebný účinok práv, ktoré dotknutý občan Únie využíva na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje, aby rodinný život, ktorý viedol tento občan v hostiteľskom členskom štáte, mohol pokračovať po jeho návrate do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, priznaním odvodeného práva na pobyt dotknutému rodinnému príslušníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny. Pri neexistencii takéhoto odvodeného práva na pobyt by bol totiž tento občan Únie odradený od odchodu z členského štátu, ktorého má štátnu príslušnosť, na účely vykonávania svojho práva na pobyt v inom členskom štáte podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ, z dôvodu neistoty, či bude môcť v členskom štáte pôvodu pokračovať v rodinnom živote s blízkymi príbuznými, ktorý sa takto rozvinul alebo začal v hostiteľskom členskom štáte (rozsudky z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 54, ako aj z 5. júna 2018, Coman a i., C‑673/16, EU:C:2018:385, bod 24).

27

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že podmienky priznania odvodeného práva na pobyt na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ pri návrate občana Únie do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi tohto občana Únie, s ktorým sa tento občan zdržiaval iba na základe postavenia občana Únie v hostiteľskom členskom štáte, nemôžu byť v zásade prísnejšie ako podmienky stanovené smernicou 2004/38 pre priznanie takéhoto práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi občana Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte než v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom. Hoci totiž smernica 2004/38 neuvádza takýto prípad návratu, musí sa uplatniť analogicky na podmienky pobytu občana Únie v inom členskom štáte než v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, keďže v oboch prípadoch je to občan Únie, ktorý je referenčnou osobou, od ktorej sa odvíja priznanie odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom tohto občana Únie (rozsudok z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 50).

28

Treba však pripomenúť, že odvodené právo na pobyt priznané podľa článku 7 ods. 2 smernice 2004/38 rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý má pobyt na území iného členského štátu než štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, nie je podmienené tým, že títo rodinní príslušníci vstúpia na územie daného členského štátu v určitej lehote od návratu tohto občana Únie.

29

Podľa uvedeného ustanovenia je totiž v takej situácii odvodené právo na pobyt priznané rodinným príslušníkom občana Únie nielen vtedy, ak tohto občana „sprevádzajú“ v inom členskom štáte, ako je štát, ktorého je štátnym príslušníkom, ale aj keď sa „k nemu pripájajú“ v tomto členskom štáte.

30

Vzhľadom na to treba pripomenúť, že prípadné právo na pobyt v členskom štáte Únie štátneho príslušníka tretej krajiny je odvodené od vykonania slobody voľného pohybu občana Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 36 a citovanú judikatúru).

31

Keďže priznanie odvodeného práva na pobyt na základe článku 21 ods. 1 ZFEÚ má za cieľ umožniť pokračovanie rodinného života v členskom štáte, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, ktorý sa rozvinul alebo konsolidoval s jeho rodinným príslušníkom, štátnym príslušníkom tretej krajiny, v hostiteľskom členskom štáte, príslušné orgány členského štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, majú právo overiť pred priznaním takéhoto práva na pobyt, že takýto rodinný život medzi občanom Únie a štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý je jeho rodinným príslušníkom, nebol pred vstupom štátneho príslušníka tretej krajiny do členského štátu, ktorého je dotknutý občan Únie štátnym príslušníkom, prerušený.

32

Na účely takého overenia dotknutý členský štát môže zohľadniť ako nepriamy dôkaz skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom jedného z jeho vlastných štátnych príslušníkov, vstúpil na jeho územie až po uplynutí významnej doby od návratu tohto posledného uvedeného vlastného štátneho príslušníka na jeho územie.

33

Nemožno však vylúčiť, že rodinný život, ktorý sa rozvinul alebo konsolidoval medzi občanom Únie a jeho rodinným príslušníkom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, v súlade s právom Únie počas ich pobytu v hostiteľskom členskom štáte, bude pokračovať aj napriek tomu, že tento občan sa nevráti do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, v sprievode dotknutého rodinného príslušníka, ktorý môže byť nútený, najmä z dôvodov týkajúcich sa jeho osobnej situácie, jeho povolania alebo jeho vzdelania, oddialiť svoj príchod do členského štátu pôvodu predmetného občana Únie.

34

Preto skutočnosť, že žiadosť o povolenie na pobyt nebola podaná „v prirodzenej súvislosti“ s návratom občana Únie, predstavuje relevantný prvok, ktorý, hoci sám osebe nie je rozhodujúci, môže v rámci celkového posúdenia viesť členský štát pôvodu dotknutého občana Únie k záveru o neexistencii súvislosti medzi žiadosťou a predchádzajúcim výkonom slobody pohybu uvedeným občanom a v dôsledku toho k odmietnutiu vydať takéto povolenie na pobyt.

35

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá odmieta priznať odvodené právo na pobyt podľa práva Únie štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a vráti sa na územie uvedeného členského štátu po tom, ako sa na základe práva Únie a v súlade s ním zdržiaval v inom členskom štáte, ak tento rodinný príslušník dotknutého občana Únie nevstúpil na územie členského štátu pôvodu tohto občana Únie alebo nepodal žiadosť o povolenie na pobyt v rámci „prirodzenej súvislosti“ s návratom predmetného občana Únie do tohto členského štátu, za predpokladu, že takáto právna úprava vyžaduje, aby boli v rámci celkového posúdenia zohľadnené aj ďalšie relevantné skutočnosti, najmä tie, ktoré sú spôsobilé preukázať, že napriek času, ktorý uplynul medzi návratom občana Únie do uvedeného členského štátu a vstupom jeho rodinného príslušníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, do tohto istého členského štátu, rodinný život, ktorý sa rozvinul a konsolidoval v hostiteľskom členskom štáte neskončil, čo odôvodňuje priznanie odvodeného práva na pobyt dotknutému rodinnému príslušníkovi, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

36

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá odmieta priznať odvodené právo na pobyt podľa práva Únie štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu a vráti sa na územie uvedeného členského štátu po tom, ako sa na základe práva Únie a v súlade s ním zdržiaval v inom členskom štáte, ak tento rodinný príslušník dotknutého občana Únie nevstúpil na územie členského štátu pôvodu tohto občana Únie alebo nepodal žiadosť o povolenie na pobyt v rámci „prirodzenej súvislosti“ s návratom predmetného občana Únie do tohto členského štátu, za predpokladu, že takáto právna úprava vyžaduje, aby boli v rámci celkového posúdenia zohľadnené aj ďalšie relevantné skutočnosti, najmä tie, ktoré sú spôsobilé preukázať, že napriek času, ktorý uplynul medzi návratom občana Únie do uvedeného členského štátu a vstupom jeho rodinného príslušníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, do tohto istého členského štátu, rodinný život, ktorý sa rozvinul a konsolidoval v hostiteľskom členskom štáte neskončil, čo odôvodňuje priznanie odvodeného práva na pobyt dotknutému rodinnému príslušníkovi, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.