1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. ES L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi CV a DU, rodičmi maloletého dieťaťa, ktorý sa týka určenia miesta pobytu tohto dieťaťa a výživného na účely jeho výchovy.

3

Cieľom Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, uzatvoreného v Haagu 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“) je, ako vyplýva z jeho úvodných ustanovení, najmä ochrana dieťaťa na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a stanovenie postupov na zabezpečenie urýchleného návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu. Tento dohovor bol ratifikovaný všetkými členskými štátmi Európskej únie.

4

Podľa článku 3 tohto dohovoru:

„Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.“

5

Odôvodnenia 12 a 17 nariadenia č. 2201/2003 uvádzajú:

…

6

Článok 1 tohto nariadenia s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:

2.   Záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môžu týkať najmä:

…

3.   Toto nariadenie sa nevzťahuje na:

…

…“

7

Článok 2 tohto nariadenia s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…

8

Podľa článku 8 toho istého nariadenia, nazvaného „Všeobecná právomoc“:

„1.   Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

2.   Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“

9

Článok 10 nariadenia č. 2201/2003 s názvom „Súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa“ stanovuje:

„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:

10

Článok 11 tohto nariadenia s názvom „Návrat dieťaťa“ stanovuje:

„1.   Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980], aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.

…

3.   Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok.

Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.

…“

11

Článok 13 uvedeného nariadenia, nazvaný „právomoc založená na prítomnosti dieťaťa“, uvádza vo svojom odseku 1:

„Ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno založiť podľa článku 12, právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.“

12

Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, 2009, s. 1) sa podľa svojho článku 1 ods. 1 vzťahuje na „vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva“.

13

Článok 3 tohto nariadenia s názvom „Všeobecné ustanovenia o právomoci“ je formulovaný takto:

„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:

…

14

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že CV a DU, rumunskí štátni príslušníci, tvorili nezosobášený pár a žili spolu v Portugalsku. Mali spolu dieťa, ktoré sa narodilo 29. októbra 2010 v tomto členskom štáte. Ich syn má portugalskú štátnu príslušnosť.

15

V júli 2015 sa rodičia rozišli. Matka DU opustila miesto spoločného bydliska. Dieťa zostalo žiť so svojím otcom CV.

16

Po tomto rozchode rodičia vykonávali v súlade s portugalským právom rodičovské práva a povinnosti spoločne, pričom tento výkon zahŕňal okrem iného aj právo rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

17

Matka podala 11. apríla 2016 na portugalskom súde žiadosť o priznanie opatrovníckeho práva k svojmu dieťaťu.

18

Dňa 25. apríla 2016 otec opustil Portugalsko a odišiel do Rumunska, pričom bez súhlasu matky vzal so sebou aj svojho syna.

19

Predbežným rozhodnutím z 15. júla 2016 portugalský súd, na ktorom sa začalo konanie, vyhovel žiadosti matky a zveril jej opatrovnícke právo k dieťaťu.

20

Matka sa 4. apríla 2017 obrátila na príslušné rumunské súdy, aby na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980 dosiahla návrat svojho dieťaťa. Tribunalul București (Súd prvého stupňa Bukurešť, Rumunsko) rozhodoval o tejto skutočnosti v konaní o medzinárodnom únose dieťaťa.

21

Následne tento súd občianskoprávnym rozsudkom nariadil návrat dotknutého dieťaťa do Portugalska z dôvodu, že tento štát by sa mal považovať za členský štát jeho obvyklého pobytu. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) zo 16. augusta 2017, ktorý sa rovnako domnieval, že Rumunsko nie je možné považovať za štát pobytu tohto dieťaťa vzhľadom na neoprávnený charakter jeho premiestnenia z Portugalska do Rumunska.

22

Bez ohľadu na toto konanie podal otec 21. apríla 2017 žalobu na Judecătoria Oradea (Súd prvého stupňa Oradea, Rumunsko), vnútroštátny súd, ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, aby určil miesto pobytu dotknutého dieťaťa v mieste jeho bydliska v Rumunsku a matke tohto dieťaťa uložil povinnosť platiť výživné, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania.

23

V tejto súvislosti CV predovšetkým uvádza, že odkedy DU opustila spoločné bydlisko, ich dieťa navštevovala iba sporadicky a neprispievala na jeho výživu ani výchovu. Tento stav trvá dodnes, pričom DU podľa neho kontaktuje dieťa len telefonicky raz za mesiac.

24

Vo svojom vyjadrení DU navrhla, aby bola žaloba zamietnutá, a podľa článku 132 rumunského civilného poriadku vzniesla námietku nedostatku právomoci vnútroštátneho súdu na základe článku 8 nariadenia č. 2201/2003 vzhľadom na skutočnosť, že príslušné rumunské súdy v konaní o únose dieťaťa už vo vyššie uvedených rozsudkoch rozhodli, že ich dieťa má zákonné bydlisko v Portugalsku.

25

Otec po vznesení tejto námietky nedostatku právomoci požiadal vnútroštátny súd, aby podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor o výklade pojmu „obvyklý pobyt“ dieťaťa, ako sa v podstate uvádza v článku 8 nariadenia č. 2201/2003.

26

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že musí v prvom rade posúdiť námietku nedostatku právomoci, ktorú vzniesla matka dieťaťa, a na to, aby mohol o nej rozhodnúť, bude musieť uplatniť uvedený pojem „obvyklý pobyt“.

27

V tejto súvislosti uvedený súd poznamenáva, že hoci v čase, keď sa začalo konanie vo veci samej, malo dotknuté dieťa obvyklý pobyt u svojho otca v Oradei v Rumunsku, príslušné rumunské súdy v rozsudkoch uvedených v bode 21 tohto uznesenia konštatovali, že premiestnenie dieťaťa z Portugalska do Rumunska bolo protiprávne a že miesto jeho obvyklého pobytu sa nachádza v Portugalsku.

28

Za týchto okolností sa Judecătoria Oradea (Súd prvého stupňa Oradea) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Listom z 20. februára 2018 predseda Súdneho dvora podľa článku 107 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora požiadal komoru určenú na tento účel, konkrétne prvú komoru, aby preskúmala potrebu prejednania tohto prejudiciálneho návrhu v rámci naliehavého konania.

30

V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že Súdny dvor uznáva naliehavosť potreby prejednania v situáciách premiestnenia dieťaťa, najmä ak by odlúčenie dieťaťa od rodiča mohlo zhoršiť prítomné alebo budúce vzťahy medzi nimi alebo ich poškodiť a spôsobiť nenapraviteľnú ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Aguirre Zarraga, C‑491/10 PPU, EU:C:2010: 828, bod 39).

31

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že dotknuté dieťa vo veku sedem rokov žije už takmer dva roky so svojím otcom v Rumunsku a je odlúčené od svojej matky, ktorá má bydlisko v Portugalsku. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti pripomína, že príslušné rumunské súdy v konaní o medzinárodnom únose dieťaťa v zmysle Haagskeho dohovoru z roku 1980 konštatovali v konečnom rozsudku, že premiestnenie dieťaťa z Portugalska do Rumunska bolo neoprávnené. Spresňuje tiež, že CV pred týmto súdom uviedol, že DU udržiavala s dieťaťom len telefonický kontakt raz za mesiac.

32

Za týchto okolností a vzhľadom na to, že dotknuté dieťa je vo veku citlivom pre jeho vývoj, predĺženie súčasnej situácie by mohlo vážne či dokonca nenapraviteľne narušiť vzťah, ktorý toto maloleté dieťa má so svojou matkou. Okrem toho, keďže sociálna a rodinná integrácia dotknutého dieťaťa podľa zistení vnútroštátneho súdu už značne pokročila v členskom štáte jeho súčasného bydliska, predĺženie tejto situácie by mohlo ešte viac poškodiť jeho integráciu do svojho rodinného a sociálneho prostredia v prípade jeho možného návratu do Portugalska (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Aguirre Zarraga, C‑491/10 PPU, EU:C:2010:828, bod 40).

33

Za týchto podmienok prvá komora Súdneho dvora 28. februára 2018 na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že sa na návrh na začatie prejudiciálneho konania budú vzťahovať ustanovenia o naliehavom konaní.

34

Podľa článku 99 rokovacieho poriadku, ak je položená prejudiciálna otázka zhodná s otázkou, o ktorej už Súdny dvor rozhodol, ak možno odpoveď na takúto otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

35

V rámci predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania je potrebné toto ustanovenie uplatniť.

36

Na úvod je potrebné pripomenúť, že okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie (pozri najmä rozsudky z 29. septembra 2016, Essent Belgium, C‑492/14, EU:C:2016:732, bod 43, ako aj z 15. februára 2017, W a V, C‑499/15, EU:C:2017:118, bod 45).

37

V tejto súvislosti odpoveď Súdneho dvora na otázky položené vnútroštátnym súdom musí umožniť tomuto súdu rozhodnúť o námietke nedostatku právomoci, ktorú pred ním vzniesla DU na základe článku 8 nariadenia č. 2201/2003, pričom túto námietku je podľa tohto súdu potrebné preskúmať ešte pred ostatnými námietkami a skutkovou podstatou.

38

V tomto kontexte je dôležité uviesť, že vo veci samej ide o neoprávnené premiestnenie dieťaťa v zmysle článku 3 prvého odseku Haagskeho dohovoru z roku 1980 a článku 2 bodu 11 nariadenia č. 2201/2003.

39

Z tohto ustanovenia nariadenia č. 2201/2003 vyplýva, že protiprávnosť premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, vymedzená v znení veľmi podobnom ako v uvedenom ustanovení Haagskeho dohovoru z roku 1980, nastáva vtedy, ak je premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním (pozri rozsudok z 8. júna 2017, OL, C‑111/17 PPU, EU:C:2017:436, bod 36).

40

V prejednávanej veci bolo dotknuté dieťa premiestnené jeho otcom do Rumunska bez súhlasu matky, v rozpore s opatrovníckym právom, ktoré nadobudli rodičia spoločne podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, teda v Portugalskej republike. Takisto je nesporné, že rumunské súdy, na ktoré bola v súlade s článkom 11 nariadenia č. 2201/2003 podaná žiadosť o vydanie rozhodnutia podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, aby sa dosiahol návrat tohto dieťaťa, potvrdili rozsudkom, ktorý nadobudol účinky právoplatne rozhodnutej veci, že uvedené premiestnenie bolo neoprávnené, a nariadili návrat tohto dieťaťa do Portugalska.

41

Z toho vyplýva, že za týchto okolností, o aké ide vo veci samej, právomoc súdu vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré bolo neoprávnene premiestnené, nemôže byť určená s ohľadom na pravidlo všeobecnej právomoci podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, na ktoré odkazujú prejudiciálne otázky a ktoré sa venuje prípadom oprávneného premiestnenia do iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Mercredi, C‑497/10 PPU, EU:C:2010:829, bod 42).

42

V súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 sa tak pravidlo všeobecnej právomoci uvedené v odseku 1 tohto článku uplatní najmä s výhradou ustanovení článku 10 tohto nariadenia, ktorý stanovuje osobitné pravidlo v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa.

43

Okrem toho je potrebné uviesť, že otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú len výkladu nariadenia č. 2201/2003, zatiaľ čo z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že konanie vo veci samej sa týka nielen rodičovských práv a povinností, ale tiež vyživovacej povinnosti, ktorá je na základe článku 1 ods. 3 písm. e) tohto nariadenia vylúčená z rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia.

44

V súlade s judikatúrou spomenutou v bode 36 tohto uznesenia je preto potrebné preformulovať položené otázky tak, že sa uvedie článok 10 nariadenia č. 2201/2003, ktorý sa týka právomoci v prípade únosu dieťaťa, a článok 3 nariadenia č. 4/2009, ktorý sa týka právomoci vo veciach vyživovacej povinnosti.

45

Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 10 nariadenia č. 2201/2003 a článok 3 nariadenia č. 4/2009 vykladať v tom zmysle, že súdy členského štátu, do ktorého bolo maloleté dieťa neoprávnene premiestnené jedným z jeho rodičov, majú právomoc rozhodovať o žiadosti tohto rodiča týkajúcej sa opatrovníckeho práva a vyživovacej povinnosti voči tomuto dieťaťu, ak po tomto premiestnení má dieťa určitý stupeň začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia v tomto členskom štáte, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja rodičia, hoci existuje predbežné súdne rozhodnutie vydané súdmi členského štátu, v ktorom malo dieťa pobyt pred týmto premiestnením, podľa ktorého nadobudol opatrovnícke právo k dieťaťu druhý rodič a bydlisko tohto dieťaťa bolo určené na adrese tohto druhého rodiča, v štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, ktorého je zároveň štátnym príslušníkom.

46

V prípadoch neoprávneného premiestnenia detí článok 10 nariadenia č. 2201/2003 vo všeobecnosti priznáva právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností súdom členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením. Táto právomoc je v zásade zachovaná a je postúpená, len ak dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v inom členskom štáte a ak je okrem toho zároveň splnená aj jedna z alternatívnych podmienok uvedených v tomto článku 10 (rozsudok z 1. júla 2010, Povse, C‑211/10 PPU, EU:C:2010:400, bod 41).

47

Vo veci samej je nesporné, že dotknuté dieťa malo bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením do Rumunska svoj obvyklý pobyt v Portugalsku.

48

Pokiaľ ide o dôsledky predbežného súdneho rozhodnutia, akým je rozhodnutie vyhlásené portugalskými súdmi vo veci samej, ktoré priznalo opatrovnícke právo k dieťaťu a podľa ktorého bydlisko dotknutého dieťaťa bolo určené v mieste bydliska matky nachádzajúce sa v Portugalsku, treba pripomenúť, že článok 10 nariadenia č. 2201/2003 výslovne upravuje práve situáciu, keď dieťa získa nový obvyklý pobyt v nadväznosti na neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie (rozsudok z 8. júna 2017, OL, C‑111/17 PPU, EU:C:2017:436, bod 55). Ako už bolo zdôraznené v bode 39 tohto uznesenia, protiprávnosť premiestnenia alebo zadržania nastáva najmä vtedy, ak je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom.

49

V dôsledku toho existencia takéhoto predbežného súdneho rozhodnutia nemôže byť rozhodujúca pre určenie „obvyklého pobytu“ dotknutého dieťaťa v zmysle nariadenia č. 2201/2003, keďže tento pojem „obvyklý pobyt“ reflektuje v podstate skutkovú otázku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2017, OL, C‑111/17 PPU, EU:C:2017:436, bod 54).

50

Dokonca aj za predpokladu, že by dotknuté dieťa vo veci samej nadobudlo nový obvyklý pobyt v Rumunsku v zmysle tohto nariadenia, treba konštatovať, že tak ako bolo pripomenuté v bode 46 tohto uznesenia, tento súd môže založiť svoju právomoc podľa článku 10 uvedeného nariadenia namiesto súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, len ak je zároveň splnená jedna z alternatívnych podmienok uvedených v tomto článku 10 písm. a) a b).

51

V tejto súvislosti Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, že nariadenie č. 2201/2003 sa osobitne zameriava na odrádzanie od únosov detí medzi členskými štátmi a že neoprávnený únos dieťaťa, ako je ten, o ktorý ide vo veci samej, by nemal mať v zásade za následok postúpenie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením, súdom členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, a to aj v prípade, že následne po únose dieťa získalo na jeho území obvyklý pobyt. Preto sa domnieval, že podmienky uvedené v článku 10 písm. a) a b) nariadenia č. 2201/2003 treba vykladať reštriktívne (rozsudok z 1. júla 2010, Povse, C‑211/10 PPU, EU:C:2010:400, body 43 až 45).

52

Vo veci samej však zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nijako nevyplýva, že jedna z týchto podmienok je splnená. Na jednej strane totiž vzhľadom na žiadosti podané matkou dieťaťa pred portugalskými a rumunskými súdmi nejde o zmierenie s premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa osobou, ktorá vykonáva opatrovnícke právo v zmysle článku 10 písm. a) nariadenia č. 2201/2003. Na druhej strane vzhľadom na existenciu žiadosti o návrat podanej do jedného roka odo dňa premiestnenia dotknutého dieťaťa, ktorej rumunské súdy vyhoveli, a keďže podľa všetkého portugalské súdy vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého vyplývala povinnosť návratu dieťaťa, žiadnu z podmienok stanovených v článku 10 písm. b) tohto nariadenia nemožno považovať za splnenú.

53

Preto treba konštatovať, že v situácii, o akú ide vo veci samej, súdy členského štátu, v ktorom malo dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením, majú v súlade s článkom 10 nariadenia č. 2201/2003 právomoc konať vo veci žiadosti týkajúcej sa opatrovníckeho práva k tomuto dieťaťu.

54

Pokiaľ ide o právomoc vnútroštátneho súdu rozhodnúť o návrhu na výživné, je potrebné pripomenúť, že článok 3 písm. d) nariadenia č. 4/2009 stanovuje, že v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov. Na základe tohto ustanovenia bude súd príslušný podľa článku 10 nariadenia č. 2201/2003 v zásade príslušný aj na rozhodovanie o návrhu na úpravu vyživovacej povinnosti súvisiacej s konaním o rodičovských právach a povinnostiach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2014, L, C‑656/13, EU:C:2014:2364, bod 35, a uznesenie zo 16. januára 2018, PM, C‑604/17, nepublikované, EU:C:2018:10, bod 32).

55

Vzhľadom na to, ako vyplýva aj z bodu 53 tohto uznesenia, že rumunské súdy nemajú podľa článku 10 nariadenia č. 2201/2003 právomoc konať vo veci žiadosti týkajúcej sa rodičovských práv a povinností k dieťaťu, o ktoré ide vo veci samej, nemajú ani právomoc rozhodovať o žiadosti o výživné na základe článku 3 písm. d) nariadenia č. 4/2009. Okrem toho zo skutočností v spise, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že tieto súdy môžu byť napriek tomu príslušné na rozhodovanie vo veciach vyživovacej povinnosti z iného titulu podľa nariadenia č. 4/2009.

56

Preto vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vnútroštátny súd nemá právomoc rozhodovať ani o žiadosti týkajúcej sa opatrovníckeho práva, ani o žiadosti o výživné vo vzťahu k dieťaťu CV a DU, keďže táto právomoc patrí portugalským súdom.

57

Na základe všetkých uvedených skutočností treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 10 nariadenia č. 2201/2003 a článok 3 nariadenia č. 4/2009 sa majú vykladať v tom zmysle, že vo veci, akou je vec v spore vo veci samej, v ktorej dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt v členskom štáte, bolo neoprávnene premiestnené jedným z jeho rodičov do iného členského štátu, súdy tohto iného členského štátu nemajú právomoc rozhodovať o žiadosti týkajúcej sa opatrovníckeho práva alebo o žiadosti na určenie výživného vo vzťahu k tomuto dieťaťu, pokiaľ neexistuje akýkoľvek náznak, že by sa druhý rodič zmieril s premiestnením alebo nepodal žiadosť o návrat tohto dieťaťa.

58

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, a článok 3 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti sa majú vykladať v tom zmysle, že vo veci, akou je vec v spore vo veci samej, v ktorej dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt v členskom štáte, bolo neoprávnene premiestnené jedným z jeho rodičov do iného členského štátu, súdy tohto iného členského štátu nemajú právomoc rozhodovať o žiadosti týkajúcej sa opatrovníckeho práva alebo o žiadosti na určenie výživného vo vzťahu k tomuto dieťaťu, pokiaľ neexistuje akýkoľvek náznak, že by sa druhý rodič zmieril s premiestnením alebo nepodal žiadosť o návrat tohto dieťaťa.