—

Nabiel Peter Bogendorff von Wolffersdorff, osobne a v zastúpení: T. Donderer, Rechtsanwalt,

—

Zentraler Juristischer Dienst der Stadt Karlsruhe, v zastúpení: D. Schönhaar a P. Becker, splnomocnené zástupkyne,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, J. Kemper a K. Petersen, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: G. von Rintelen, M. Wilderspin a C. Tufvesson, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18 a 21 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pánom Nabielom Petrom Bogendorffom von Wolffersdorff na jednej strane a Standesamt der Stadt Karlsruhe (Matričný úrad mesta Karlsruhe) a Zentraler Juristischer Dienst der Stadt Karlsruhe (Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe) na strane druhej a týka sa odmietnutia týchto orgánov vykonať zmenu krstných mien a priezviska zapísaných v rodnom liste žalobcu vo veci samej a doplniť v matrike šľachtické prvky, ktoré sú súčasťou priezviska nadobudnutého žalobcom v inom členskom štáte.

3

V článku 123 ods. 1 Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland (Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko) z 23. mája 1949 (BGBl. 1949 I, s. 1, ďalej len „základný zákon“) sa stanovuje, že „právo pochádzajúce z obdobia pred prvým zasadnutím Bundestagu je platné, pokiaľ nie je v rozpore so základným zákonom“.

4

V článku 109 Verfassung des Deutschen Reichs (Ústava Nemeckej ríše), ktorá bola prijatá 11. augusta 1919 vo Weimare (Reichsgesetzblatt 1919, s. 1383, ďalej len „weimarská ústava“), a nadobudla účinnosť 14. augusta 1919, sa uvádza:

„Všetci Nemci sú si pred zákonom rovní.

Muži a ženy majú v zásade rovnaké občianske práva a povinnosti.

Verejnoprávne výsady alebo nerovnosti vznikajúce narodením alebo stavom sú zrušené. Šľachtické tituly platia iba ako súčasť mena. Nesmú byť viac udeľované.

Titul môže byť udelený iba v prípade, že označuje úrad alebo povolanie; netýka sa to akademických hodností.

Štát nemôže udeľovať ani rady, ani vyznamenania.

Žiadny Nemec nesmie prijať titul alebo rad od vlády cudzieho štátu.“

5

Rozhodnutiami z 11. marca 1966 a z 11. decembra 1996 Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) rozhodol, že podľa článku 123 ods. 1 základného zákona je článok 109 weimarskej ústavy stále účinný a v rámci hierarchie právnych noriem má postavenie riadneho spolkového zákona.

6

Pod názvom „Osobný stav“ stanovuje § 5 Einführungsgesetz zum Bürgerlichen Gesetzbuch (zákon, ktorým sa zavádza občiansky zákonník) z 21. septembra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 2494 a korigendum BGBl. 1997 I, s. 1061) v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „EGBGB“), vo svojom odseku 1:

„V prípade odkazu na právny poriadok štátu, ktorého je osoba príslušníkom, a táto osoba je príslušníkom viacerých štátov, použije sa právny poriadok štátu, s ktorým má osoba najužšiu väzbu, najmä prostredníctvom jej obvyklého pobytu alebo priebehu života. Ak je osoba zároveň aj nemeckým štátnym príslušníkom, prednostne sa použije tento právny poriadok.“

7

§ 6 EGBGB nazvaný „Verejný poriadok“, znie:

„Právna norma cudzieho štátu sa nepoužije, ak výsledok jej uplatnenia by bol zjavne nezlučiteľný so základnými zásadami nemeckého práva. Právna norma sa nepoužije najmä vtedy, ak jej uplatnenie je nezlučiteľné so základnými právami.“

8

§ 10 EGBGB nazvaný „Meno“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Meno osoby upravuje zákon štátu, ktorého je táto osoba štátnym príslušníkom.“

9

§ 48 EGBGB s názvom „Zvolenie si mena nadobudnutého v inom členskom štáte Európskej únie“ stanovuje:

„Ak meno osoby podlieha nemeckému právnemu poriadku, táto osoba si môže prostredníctvom vyhlásenia na matričnom úrade zvoliť meno, ktoré nadobudla počas svojho obvyklého pobytu v inom členskom štáte Európskej únie, a ktoré tam bolo zapísané do matriky, pokiaľ nie je zjavne nezlučiteľné so základnými zásadami nemeckého práva. Voľba mena má spätné účinky k okamihu zápisu do matriky druhého členského štátu, ibaže by osoba výslovne vyhlásila, že voľba priezviska má mať účinky iba do budúcnosti. Vyhlásenie musí byť úradne osvedčené alebo zaprotokolované. …“

10

Zavedenie § 48 EGBGB vyplynulo z prijatia Gesetz zur Anpassung der Vorschriften des Internationalen Privatrechts an die Verordnung (EU) Nr. 1259/2010 und zur Änderung anderer Vorschriften des Internationalen Privatrechts (zákon o prispôsobení ustanovení medzinárodného práva súkromného nariadeniu č. 1259/2010 a o zmene ďalších ustanovení medzinárodného práva súkromného) z 23. januára 2013 (BGBl. 2013 I, s. 101), ktorý nadobudol účinnosť 29. januára 2013. Toto ustanovenie bolo do nemeckého právneho poriadku zavedené v nadväznosti na vyhlásenie rozsudku zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559).

11

[V znení opravenom uznesením zo 6. októbra 2016] Žalobca vo veci samej je nemecký štátny príslušník narodený 9. januára 1963 v Karlsruhe (Nemecko). Pri narodení dostal meno „Nabiel“ a priezvisko „Bagdadi“, ktoré boli zapísané do matriky mesta Karlsruhe.

12

Žalobca vo veci samej neskôr po správnom konaní o zmene mena, ktoré prebehlo v meste Norimberg (Nemecko), nadobudol jednak meno „Bogendorff“ a jednak získal ku krstnému menu „Nabiel“ ďalšie krstné meno „Peter“. Osobný stav žalobcu vo veci samej bol v dôsledku osvojenia znovu zmenený, a to tak, že teraz v zmysle svojho osobného stavu používa krstné mená „Nabiel Peter“ a priezvisko „Bogendorff von Wolffersdorff“.

13

V roku 2001 sa žalobca vo veci samej presťahoval do Spojeného kráľovstva, kde od roku 2002 pracoval v Londýne ako poradca pri platobnej neschopnosti.

14

V roku 2004 nadobudol britskú štátnu príslušnosť udelením občianstva, pričom svoju nemeckú štátnu príslušnosť si ponechal.

15

Vyhlásením (Deed Poll) z 26. júla 2004 zaevidovaným 22. septembra 2004 na Supreme Court of England and Wales (Najvyšší súd Anglicka a Walesu, Spojené kráľovstvo) a uverejneným v The London Gazette8. novembra 2004, si žalobca vo veci samej zmenil svoje meno tak, že v zmysle britského práva znelo „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“.

16

V roku 2005 žalobca vo veci samej a jeho manželka opustili Londýn a presťahovali sa do Chemnitzu v Nemecku, kde sa im 28. februára 2006 narodila dcéra. V Chemnitzi žijú naďalej.

17

Úradné oznámenie o narodení ich dcéry, ktorá má dvojitú štátnu príslušnosť, nemeckú a britskú, sa uskutočnilo na Generálnom konzuláte Spojeného kráľovstva v Düsseldorfe (Nemecko) 23. marca 2006. Mená a priezvisko ich dcéry uvedené v jej rodnom liste a v jej britskom pase sú „Larissa Xenia Gräfin von Wolffersdorff Freiin von Bogendorff“.

18

Matričný úrad v Chemnitze ju však na základe § 10 EGBGB odmietol zapísať pod jej britským priezviskom. Žalobca vo veci samej sa obrátil na Oberlandesgericht Dresden (Vrchný krajinský súd Drážďany, Nemecko) so žiadosťou, aby tento súd uložil uvedenému úradu povinnosť zapísať meno jeho dcéry do matriky tak, ako je uvedené v jej rodnom liste vydanom britskými orgánmi.

19

Rozhodnutím zo 6. júla 2011 Oberlandesgericht Dresden (Vrchný krajinský súd Drážďany) tejto žiadosti vyhovel.

20

Mesto Chemnitz uvedený zápis v zmysle tohto rozhodnutia vykonalo. Dcéra žalobcu vo veci samej teda používa ako nemecká občianka rovnaké krstné mená a priezvisko, aké používa ako britská občianka, a to „Larissa Xenia Gräfin von Wolffersdorff Freiin von Bogendorff“.

21

Vyhlásením z 22. mája 2013 požiadal žalobca vo veci samej Matričný úrad mesta Karlsruhe, aby podľa § 48 EGBGB zapísal jeho priezvisko a krstné mená nadobudnuté podľa britského práva do matriky.

22

Tento úrad odmietol vykonať uvedený zápis, a žalobca vo veci samej preto podal na Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe) návrh, aby tento súd podľa § 49 ods. 1 Personenstandsgesetz (zákon o osobnom stave) nariadil uvedenému úradu zmeniť jeho rodný list spätne k 22. septembru 2004 tak, aby jeho krstné mená a priezvisko zneli „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“.

23

Matričný úrad mesta Karlsruhe namietol proti tomuto návrhu, pričom vychádzal z výhrady nezlučiteľnosti so základnými zásadami nemeckého práva stanovenej v § 48 EGBGB.

24

Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe) v tejto súvislosti poukazuje na to, že v nemeckej právnej vede sa diskutuje o otázke pôsobnosti § 48 EGBGB prijatého po vyhlásení rozsudku zo 14. októbra 2008Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559), ktorý umožňuje osobe s menom podliehajúcim nemeckému právu, aby používala meno získané počas obvyklého pobytu v inom členskom štáte, pričom uvedená diskusia sa týka najmä prípadu, keď bolo uvedené meno nadobudnuté bez ohľadu na akúkoľvek zmenu osobného stavu po uplatnení ustanovení rodinného práva. Judikatúra Súdneho dvora neumožňuje odpovedať na túto právnu otázku. Rozsudky z 2. októbra 2003, Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539) a zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559) sa týkajú prípadov, v ktorých boli mená dotknutých osôb – ktoré mohli byť uznané príslušnými úradmi dotknutých členských štátoch – od ich narodenia rozdielne. Vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806) sa od prejednávanej veci líši tým, že dotknutá osoba nemala dvojitú štátnu príslušnosť, ďalej tým, že rozdiel v menách vyplýval zo zmeny osobného stavu po uplatnení ustanovení rodinného práva, ktorým bolo v tomto konkrétnom prípade osvojenie, a napokon tým, že Rakúska republika a Spolková republika Nemecko sú si v súvislosti s používaním šľachtických titulov podobné len do istej miery.

25

Za týchto okolností Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd Karlsruhe) rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa články 18 a 21 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu sú povinné uznať zmenu mena príslušníka tohto členského štátu, ak je zároveň príslušníkom iného členského štátu a v tomto členskom štáte nadobudol počas svojho obvyklého pobytu z dôvodu zmeny mena nesúvisiacej so zmenou rodinného stavu slobodne zvolené meno obsahujúce viacero šľachtických titulov, pokiaľ v budúcnosti pravdepodobne nevznikne podstatná väzba s týmto štátom a v prvom členskom štáte je síce šľachtický stav ústavnoprávne zrušený, ale šľachtické tituly používané ku dňu tohto zrušenia je prípustné používať ako prvky vytvárajúce meno?“

26

Na úvod je potrebné uviesť, že pán Bogendorff von Wolffersdorff požiadal vnútroštátny súd nielen o zmenu svojho mena, ale aj o zmenu svojich krstných mien z „Nabiel Peter“ na „Peter Mark Emanuel“. Následne treba chápať odkaz na „zmenu mena“ v prejudiciálnej otázke, ako odkaz na odmietnutie orgánov členského štátu uznať krstné mená a priezvisko, ktoré štátny príslušník tohto štátu nadobudol počas svojho obvyklého pobytu v druhom členskom štáte, ktorého je tiež štátnym príslušníkom.

27

Je preto vhodné sa domnievať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať tak, že orgány členského štátu sú povinné uznať priezvisko a krstné mená príslušníka tohto členského štátu, ak je zároveň štátnym príslušníkom iného členského štátu, v ktorom si slobodne zvolil meno obsahujúce viacero šľachtických prvkov. Konkrétne sa vnútroštátny súd pýta, či dôvody súvisiace s ústavnoprávnou voľbou prvého členského štátu a so zrušením šľachtických titulov môžu dať tomuto členskému štátu možnosť neuznať zmenu krstných mien a priezviska, ktoré boli nadobudnuté za uvedených okolností.

28

Článok 20 ZFEÚ priznáva každej osobe so štátnou príslušnosťou niektorého členského štátu postavenie občana Únie (pozri rozsudok z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 59 a citovanú judikatúru). Žalobca vo veci samej, ktorý je štátnym príslušníkom dvoch členských štátov, má takéto postavenie.

29

Súdny dvor viackrát uviedol, že postavenie občana Únie má byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov (pozri rozsudok z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 60 a citovanú judikatúru).

30

Tento štatút umožňuje, aby sa s tými štátnymi príslušníkmi, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, zaobchádzalo v rozsahu vecnej pôsobnosti Zmluvy bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť a bez toho, aby tým boli dotknuté výnimky, ktoré sú v tejto súvislosti výslovne stanovené, z právneho hľadiska rovnako (pozri rozsudok z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 61 a citovanú judikatúru).

31

Medzi situácie, ktoré spadajú do oblasti vecnej pôsobnosti práva Únie, patria prípady, ktoré sa týkajú uplatňovania základných slobôd zaručených Zmluvou, a najmä prípady uplatňovania voľného pohybu a pobytu na území členských štátov podľa článku 21 ZFEÚ (pozri rozsudky z 20. septembra 2001, Grzelczyk, C‑184/99, EU:C:2001:458, bod 33; z 11. júla 2002, D’Hoop, C‑224/98, EU:C:2002:432, bod 29, ako aj z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 62).

32

Hoci v súčasnej podobe práva Únie pravidlá upravujúce zápis mena a priezviska osoby v dokumentoch o osobnom stave patria do právomoci členských štátov, tieto štáty musia pri vykonávaní uvedenej právomoci dodržiavať právo Únie a najmä ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ktoré je priznané každému občanovi Únie (pozri rozsudky z 2. októbra 2003, Garcia Avello, C‑148/02, EU:C:2003:539, bod 25; zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul, C‑353/06, EU:C:2008:559, bod 16; z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, body 38 a 39, ako aj z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 63).

33

Vo veci samej je nesporné, že žalobca vo veci samej má štátnu príslušnosť dvoch členských štátov a ako občan Únie využil svoju slobodu pohybovať sa a zdržiavať sa na území iného členského štátu, ako je členský štát jeho pôvodu v zmysle článku 21 ZFEÚ.

34

Preto treba s ohľadom práve na toto ustanovenie preskúmať odmietnutie orgánov členského štátu uznať za okolností, ako sú tie v spore vo veci samej, meno, ktoré príslušník tohto štátu získal v inom členskom štáte, ktorého je tiež štátnym príslušníkom (pozri analogicky rozsudok z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 65).

35

Na úvod treba uviesť, že meno a priezvisko osoby sú základným prvkom jej identity a súkromného života, ktorých ochrana je zaručená článkom 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“). Hoci to článok 7 Charty výslovne neuvádza, krstné meno a priezvisko osoby sa ako prostriedok osobnej identifikácie a väzby na rodinu týka aj osobného a rodinného života tejto osoby (pozri, pokiaľ ide o článok 8 EDĽP, rozsudky z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 52 a citovanú judikatúru, ako aj z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 66).

36

Vnútroštátna právna úprava, ktorá niektorých štátnych príslušníkov znevýhodňuje len z toho dôvodu, že uplatnili svoju slobodu pohybu a pobytu na území iného členského štátu, predstavuje obmedzenie slobôd, ktoré sú v článku 21 ods. 1 ZFEÚ priznané každému občanovi Únie (pozri najmä rozsudky zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul, C‑353/06, EU:C:2008:559, bod 21; z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 53, a z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 68).

37

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že odmietnutie orgánov členského štátu uznať meno príslušníka tohto štátu, ktorý uplatnil svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu, teda meno v podobe, aká bola určená v druhom uvedenom členskom štáte, môže narušiť uplatňovanie práva zakotveného v článku 21 ZFEÚ slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov. Z rozdielu medzi dvoma menami, ktoré sa vzťahujú na tú istú osobu, totiž môžu vzniknúť nejasnosti a ťažkosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, body 39, 41, 42, 66 a 71).

38

V prejednávanej veci môže odmietnutie nemeckých orgánov uznať zmenu krstných mien a priezviska nemeckého štátneho príslušníka, ktorá bola prijatá na základe právnej úpravy iného členského štátu, ktorého je táto osoba rovnako štátnym príslušníkom, predstavovať takéto obmedzenie. Podľa judikatúry Súdneho dvora však na to, aby odmietnutie zmeny krstných mien a priezviska štátneho príslušníka členského štátu a odmietnutie uznať krstné mená a priezvisko, ktoré táto osoba nadobudla v inom členskom štáte, predstavovalo obmedzenie slobôd priznaných článkom 21 ZFEÚ, musí priniesť dotknutej osobe „vážne ťažkosti“ správneho, profesionálneho a súkromného charakteru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 76 a citovanú judikatúru).

39

Súdny dvor tak konštatoval, že kedykoľvek meno použité v konkrétnej situácii nezodpovedá menu uvedenému v dokumentoch predložených ako dôkaz o totožnosti osoby, alebo keď meno uvedené v dvoch dokumentoch predložených súčasne nie je rovnaké, môže takýto rozdiel v priezvisku vyvolať pochybnosti o totožnosti tejto osoby, ako aj o autenticite predložených dokumentov alebo o pravdivosti informácií, ktoré sú v nich uvedené (rozsudok zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul, C‑353/06, EU:C:2008:559, bod 28).

40

Súdny dvor tiež usúdil, že pokiaľ ide o štátneho príslušníka členského štátu odmietajúceho uznať meno, ktoré uvedená osoba nadobudla z dôvodu jej osvojenia v inom členskom štáte, v ktorom má bydlisko, predstavuje konkrétne riziko, že z dôvodu rozdielnych mien bude nutné rozptýliť pochybnosti o totožnosti tejto osoby, okolnosť, ktorá bráni výkonu práva vyplývajúceho z článku 21 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 70).

41

V prejednávanej veci nemecká vláda pochybuje o škodlivej povahe ťažkostí, ktoré pre žalobcu vo veci samej vyplývajú v jeho súkromnom i pracovnom živote z rozdielnych krstných mien a priezvisk, ktoré používa. Nič nepoukazuje na to, že meno, ktorá žalobca vo veci samej nadobudol v Spojenom kráľovstve, má mimoriadny význam na účely identifikácie jeho osoby a tiež jeho väzby na rodinu.

42

Žalobca vo veci samej naopak počas pojednávania na Súdnom dvore tvrdil, že musel čeliť vážnym ťažkostiam v zmysle judikatúry uvedenej v bode 38 tohto rozsudku, najmä pri registrácii v Nemecku týkajúcej sa pobočky spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorú založil v Spojenom kráľovstve, keďže na účely uvedenej registrácie musel ako nemecký štátny príslušník preukázať svoju totožnosť za pomoci nemeckých dokumentov, na ktorých bolo uvedené iné meno, ako je meno na dokumentoch pochádzajúcich zo Spojeného kráľovstva, pričom s uvedenými ťažkosťami sa stretol aj pri založení účtu v banke pre potreby uvedenej spoločnosti alebo pri obyčajných cestných kontrolách, keď musel predložiť britský vodičský preukaz a podľa nemeckého zákona o dokladoch totožnosti aj nemecký občiansky preukaz.

43

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pri viacerých úkonoch každodenného života tak vo verejnej, ako aj v súkromnej oblasti sa vyžaduje predložiť doklad o vlastnej totožnosti a okrem toho, pokiaľ ide o rodinu, dôkaz o charaktere rodinných vzťahov existujúcich medzi jej jednotlivými členmi (rozsudok z 12. mája 2011, Runevič Vardyn a Wardyn, C‑391/09, EU:C:2011:291, bod 73).

44

Keďže žalobca vo veci samej má dve štátne príslušnosti, nemecké, rovnako ako britské orgány mu môžu vystaviť úradné dokumenty, akým je pas. Žalobca vo veci samej je však vedený pod rozdielnymi krstnými menami a priezviskami v nemeckej matrike a u britských orgánov. Krstné mená a priezvisko „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“ uvedené na jeho britskom pase a vodičskom preukaze totiž nie sú rovnaké ako krstné mená a priezvisko „Nabiel Peter Bogendorff von Wolffersdorff“ uvedené v nemeckých matrikách a na nemeckých dokladoch totožnosti.

45

Rovnako ako vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), konkrétne riziko za okolností ako vo veci samej, že z dôvodu rozdielnych mien bude nutné rozptýliť pochybnosti, pokiaľ ide o totožnosť uvedenej osoby, predstavuje okolnosť, ktorá bráni výkonu práva vyplývajúceho z článku 21 ZFEÚ.

46

Okrem toho je dôležité poukázať na to, že maloletá dcéra žalobcu vo veci samej má k dispozícii dva pasy vystavené na meno „Larissa Xenia Gräfin von Wolffersdorff Freiin von Bogendorff“ jednak orgánmi Spojeného kráľovstva a jednak nemeckými orgánmi po tom, ako bol vyhlásený rozsudok Oberlandesgericht Dresden (Vrchný krajinský súd Drážďany) a žalobca vo veci samej je preto vystavený aj riziku, že vzhľadom na meno, ktoré sa líši od mena jeho dcéry a je uvedené v jeho nemeckom pase, bude mať ťažkosti pri preukazovaní rodinného vzťahu s ňou.

47

Z toho vyplýva, že odmietnutie orgánov členského štátu uznať krstné mená a priezvisko štátneho príslušníka tohto členského štátu, tak ako sú určené a zapísané v druhom členskom štáte, ktorého je uvedená osoba tiež štátnym príslušníkom, predstavuje obmedzenie slobôd priznaných článkom 21 ZFEÚ všetkým občanom Únie.

48

V súlade s ustálenou judikatúrou môže byť prekážka voľného pohybu osôb odôvodnená len vtedy, ak sa zakladá na objektívnych hľadiskách a je primeraná cieľu, ktorý oprávnene sleduje vnútroštátne právo (pozri rozsudky zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul, C‑353/06, EU:C:2008:559, bod 29, ako aj z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 81).

49

Vnútroštátny súd uvádza štyri dôvody, ktoré by mohli odôvodniť odmietnutie uznať a zapísať krstné mená a priezvisko nadobudnuté žalobcom vo veci samej v Spojenom kráľovstve. Tieto dôvody sú založené na zásadách nemennosti a kontinuity mena, na okolnosti, že zmena mena v Spojenom kráľovstve bola vlastnou voľbou, ktorá nemá nijaký vzťah k zmene osobného stavu po uplatnení ustanovení rodinného práva, ďalej na dĺžke a komplexnosti zvoleného mena, a napokon na dôvodoch týkajúcich sa nemeckej ústavnoprávnej voľby a zrušenia šľachtických titulov.

50

Podľa vnútroštátneho súdu spočíva dôvod, pre ktorý nemecké právo neumožňuje zmenu mena z vlastnej vôle bez ohľadu na akúkoľvek zmenu osobného stavu po uplatnení ustanovení rodinného práva, najmä v zásadách nemennosti a kontinuity mena, keďže meno musí predstavovať spoľahlivý a trvalý poznávací znak.

51

Súdny dvor však už v bodoch 30 a 31 rozsudku zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559), v ktorom nemecké orgány použili zásady určitosti a kontinuity, aby odôvodnili uplatnenie štátnej príslušnosti ako hraničného určovateľa pri určovaní priezviska, konštatoval, že akokoľvek môžu byť tieto zásady samy osebe legitímne, neprináleží im taká dôležitosť, že by mohli odôvodniť, aby príslušné orgány členského štátu zamietli uznať meno dotknutej osoby v podobe, v akej už bolo v súlade so zákonom určené a zaregistrované v inom členskom štáte.

52

Podľa vnútroštátneho súdu nie je možné rozdiel v menách, tak ako sú uvedené na britskom a nemeckom pase žalobcu vo veci samej, pripísať ani okolnostiam narodenia, ani osvojeniu, a ani inej zmene jeho osobného stavu, ale vyplýva z jeho vlastného rozhodnutia zmeniť v Spojenom kráľovstve svoje meno. Toto rozhodnutie vyplynulo výhradne z dôvodov osobného záujmu. Vnútroštátny súd sa pýta, či takáto voľba je hodná ochrany.

53

Je potrebné poukázať na to, že na pojednávaní pred Súdnym dvorom nemecká vláda poukázala na to, že v rozpore s tvrdením Matričného úradu mesta Karlsruhe sa pôsobnosť § 48 EGBGB neobmedzuje na situácie, ktoré spadajú do rodinného práva. Podľa tejto vlády uvedené ustanovenie, ktoré bolo prijaté v nadväznosti na rozsudok zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559), vytvára právny základ, ktorý umožňuje osobe podliehajúcej nemeckému právu, aby si zvolila meno nadobudnuté a zapísané v inom členskom štáte, za predpokladu, že neexistuje nesúlad so základnými zásadami nemeckého práva. Táto vláda spresnila, že zápis takého mena možno vykonať jednoduchým vyhlásením dotknutej osoby na matrike, v zmysle ktorého si uvedená osoba želá používať meno nadobudnuté v inom členskom štáte miesto mena vyplývajúceho z uplatnenia nemeckého práva týkajúceho sa osobného stavu, pričom nevyhnutnou podmienkou je, že meno bolo nadobudnuté v inom členskom štáte v priebehu obvyklého pobytu, teda pobytu určitej dĺžky, ktorý mal za následok istý stupeň sociálnej integrácie. Táto požiadavka má zabrániť tomu, aby nemeckí štátni príslušníci absolvovali v snahe získať meno, ktoré si želajú, krátke pobyty v inom členskom štáte, kde je priaznivejšia právna úprava, a to s jediným cieľom, ktorým je obchádzanie vnútroštátneho práva v oblasti osobného stavu.

54

Ako bolo v tejto súvislosti uvedené v bode 35 tohto rozsudku, meno osoby je základným prvkom jej identity a súkromného života, ktorých ochrana je zaručená článkom 7 Charty, ako aj článkom 8 EDĽP.

55

V rozsudku ESĽP z 25. novembra 1994, Stjerna v. Fínsko (ECLI:CE:ECHR:1994:1125JUD001813191, body 38 a 39), Európsky súd pre ľudské práva uznal rozhodujúcu úlohu mena pre identifikáciu osôb a usúdil, že odmietnutie fínskych orgánov povoliť žalobcovi prijatie nového osobitného priezviska nevyhnutne nepredstavuje zásah do uplatnenia práva dotknutej osoby na rešpektovanie jej súkromného života, akým by bola napríklad povinnosť zmeniť si priezvisko. Tento súd však uznal, že môžu existovať skutočné dôvody na to, aby si jednotlivec želal zmeniť meno, pričom pripustil, že zákonné obmedzenia podobnej možnosti môžu byť odôvodnené tým, že sú vo verejnom záujme; napríklad v záujme zabezpečenia presnej evidencie obyvateľstva alebo zachovania prostriedkov osobnej identifikácie a spojenia nositeľov daného mena s rodinou.

56

Za týchto okolností je potrebné sa domnievať, že dobrovoľná povaha zmeny mena nepredstavuje sama osebe narušenie verejného záujmu a nemôže byť preto bez iného obmedzením článku 21 ZFEÚ. Nemecké orgány preto nemôžu odmietnuť uznať meno, ktoré bolo zákonne nadobudnuté nemeckým štátnym príslušníkom v inom členskom štáte, len preto, že uvedená zmena mena vyplýva len z dôvodov osobného záujmu a bez toho, aby zohľadnili dôvody takejto zmeny.

57

Pokiaľ ide konkrétne o záujem vyjadrený v súvislosti so zmenami mien z vlastnej vôle, ktorý spočíva v snahe zabrániť využívaniu slobody pohybu a práv, ktoré z nej vyplývajú, len na obchádzanie vnútroštátneho práva v oblasti osobného stavu, je potrebné pripomenúť, že v bode 24 rozsudku z 9. marca 1999, Centros (C‑212/97, EU:C:1999:126) už Súdny dvor rozhodol, že členský štát má právo prijať jednak opatrenia, aby zabránil tomu, že pri využití možností daných Zmluvou sa budú niektorí jeho štátni príslušníci snažiť vyhnúť sa uplatneniu ich vnútroštátneho práva, a jednak opatrenia, aby jednotlivci nemohli zneužívať alebo podvodne sa odvolávať na ustanovenia práva Únie.

58

Z toho vyplýva, že odmietnutie uznania britského mena žalobcu vo veci samej nemožno odôvodniť len skutočnosťou, že zmena mena sa uskutočnila z jeho iniciatívy, bez toho, aby sa zohľadnili dôvody tejto zmeny.

59

Podľa vnútroštátneho súdu sleduje nemecký právny poriadok aj cieľ, ktorým je zamedziť príliš dlhým a zložitým menám. V tejto súvislosti tvrdí, že meno, ktoré si zvolil žalobca vo veci samej „Peter Mark Emanuel Graf von Wolffersdorff Freiherr von Bogendorff“, je na nemecké pomery nezvyčajne dlhé.

60

V tejto súvislosti už Súdny dvor v bode 36 rozsudku zo 14. októbra 2008Grunkin a Paul (C‑353/06, EU:C:2008:559) v reakcii na tvrdenie nemeckej vlády, ktorá uviedla, že nemecké právo s cieľom obmedzenia dĺžky mien neumožňuje udeľovanie zložených mien z praktických dôvodov, rozhodol, že takéto úvahy o administratívnej praktickosti nemôžu postačovať na to, aby odôvodnili prekážku voľného pohybu.

61

Podľa Ústredia právnych služieb mesta Karlsruhe a podľa nemeckej vlády možno objektívny dôvod umožňujúci opodstatniť obmedzenie voľného pohybu vo veci samej vyvodiť zo zásady rovnosti nemeckých občanov pred zákonom, ako aj z ústavnoprávnej voľby zrušiť výsady a nerovnosti spojené s narodením alebo stavom a zakázať používanie šľachtických titulov ako takých, tak ako to vyplýva z článku 109 tretieho odseku weimarskej ústavy v spojení s článkom 123 základného zákona. Z uznania mena, ktoré bolo zvolené z vlastnej vôle a pozostáva z viacerých šľachtických titulov, pričom bolo nadobudnuté v inom členskom štáte a jeho získanie nie je dôsledkom zmeny osobného stavu po uplatnení ustanovení rodinného práva, vyplýva vytvorenie nového šľachtického titulu, čo je v rozpore s nemeckým verejným poriadkom.

62

Nemecká vláda poukazuje na to, že podľa článku 123 základného zákona v spojení s článkom 109 tretím odsekom weimarskej ústavy sú všetky výsady a nerovnosti spojené s narodením alebo stavom v Nemecku zrušené. Aj keď šľachtické tituly, ktoré boli používané v čase nadobudnutia účinnosti weimarskej ústavy, môžu naďalej existovať ako súčasť mena a je možné ich preniesť z dôvodu skutočnosti týkajúcej sa osobného stavu, vytvorenie nových šľachtických titulov a ich udeľovanie je zakázané. Nemecká vláda spresňuje, že podľa ustálenej vnútroštátnej judikatúry pridelenie mena prostredníctvom zmeny mena, pričom toto meno zahŕňa šľachtický titul ako prvok mena, tiež spadá do zákazu stanoveného článkom 109 tretím odsekom weimarskej ústavy a že zakázané je tiež vytvoriť dojem šľachtického pôvodu, najmä zmenou mena. Tieto ustanovenia, ktoré sú podľa nemeckej vlády súčasťou nemeckého verejného poriadku, majú za cieľ zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými nemeckými občanmi.

63

Ústredie právnych služieb mesta Karlsruhe a nemecká vláda v tejto súvislosti odkazujú na bod 94 rozsudku z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že odmietnutie zo strany orgánov členského štátu uznať všetky prvky priezviska štátneho príslušníka tohto štátu, ako bolo určené v druhom členskom štáte – v ktorom má uvedený štátny príslušník bydlisko – pri jeho osvojení v dospelom veku štátnym príslušníkom tohto druhého členského štátu, ak toto priezvisko obsahuje šľachtický titul, ktorý nie je prípustný v prvom členskom štáte na základe jeho ústavného práva, nemožno považovať za opatrenie, ktoré neodôvodnene zasahuje do práva občanov Únie na voľný pohyb a pobyt.

64

Aj keď sa v tejto súvislosti, ako to zdôrazňuje vnútroštátny súd, nemecké právo líši od ustanovení rakúskeho práva skúmaného v rámci veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), keďže neobsahuje prísny zákaz používania a prenášania šľachtických titulov, ktoré môžu byť používané ako neoddeliteľná súčasť mena, v prejednávanej veci je potrebné tiež pripustiť, že článok 109 tretí odsek weimarskej ústavy posudzovaný v kontexte nemeckej ústavnoprávnej voľby môže byť ako prvok národnej identity členského štátu uvedený v článku 4 ods. 2 ZEÚ zohľadnený ako odôvodnenie obmedzenia práva na voľný pohyb osôb zakotveného v práve Únie.

65

Odôvodnenie týkajúce sa zásady rovnosti nemeckých občanov pred zákonom a ústavnoprávnej voľby zrušiť výsady a nerovnosti, ako aj zakázať používanie šľachtických titulov ako takých sa má vykladať ako dôvod týkajúci sa verejného poriadku.

66

Podľa ustálenej judikatúry objektívne hľadiská súvisiace s verejným poriadkom môžu v členskom štáte odôvodniť odmietnutie uznať meno jedného z jeho štátnych príslušníkov, ktoré dostal v inom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul, C‑353/06, EU:C:2008:559, bod 38, ako aj z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 85).

67

Súdny dvor opakovane pripomenul, že pojem verejný poriadok sa má na účely odôvodnenia odchýlky od základnej slobody chápať striktne v tom zmysle, že jeho rozsah nemôže určiť jednostranne každý členský štát bez kontroly zo strany orgánov Európskej únie. Z toho vyplýva, že na verejný poriadok sa možno odvolávať len ak existuje skutočné a dostatočne závažné ohrozenie jedného zo základných záujmov spoločnosti (pozri rozsudky zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02, EU:C:2004:614, bod 30 a citovanú judikatúru, ako aj z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 86).

68

Platí však, že osobitné okolnosti, ktoré môžu odôvodniť odvolanie sa na pojem verejný poriadok, sa môžu líšiť podľa členského štátu a doby. V tejto súvislosti je teda potrebné priznať príslušným vnútroštátnym orgánom určitú voľnú úvahu v rozmedzí stanovenom Zmluvou (pozri rozsudky zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02, EU:C:2004:614, bod 31 a citovanú judikatúru, ako aj z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 87).

69

V prejednávanej veci nemecká vláda uviedla, že článok 109 tretí odsek weimarskej ústavy, ktorý zrušil výsady a šľachtické tituly ako také a zakázal vytváranie titulov vzbudzujúcich dojem šľachtického pôvodu, aj keby išlo len o časť mena, predstavuje uplatnenie všeobecnejšej zásady rovnosti všetkých nemeckých občanov pred zákonom.

70

Ako Súdny dvor uviedol v bode 89 rozsudku z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), právny poriadok Únie nepochybne smeruje k zaisteniu dodržiavania zásady rovnosti ako všeobecnej zásady práva. Uvedená zásada je tiež zakotvená v článku 20 Charty.

71

Je teda nepochybné, že cieľ dodržiavania zásady rovnosti je z hľadiska práva Únie legitímnym cieľom.

72

Opatrenia obmedzujúce základnú slobodu však môžu byť odôvodnené dôvodmi verejného poriadku len vtedy, ak súvisia so zabezpečením dosiahnutia cieľa, ktorý sledujú, a sú nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré majú zaistiť, a len v rozsahu, v akom tieto ciele nemôžu byť dosiahnuté menej obmedzujúcimi opatreniami (pozri rozsudky zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02, EU:C:2004:614, bod 36; z 10. júla 2008, Jipa, C‑33/07, EU:C:2008:396, bod 29, a z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 90).

73

Súdny dvor už v tejto súvislosti spresnil, že nie je nevyhnutné, aby sa obmedzujúce opatrenie orgánov jedného členského štátu zhodovalo s poňatím, ktoré v súvislosti so spôsobom ochrany dotknutého základného práva alebo dotknutého legitímneho záujmu zdieľajú všetky členské štáty, a že naopak, nevyhnutnosť a primeranosť prijatých ustanovení nie sú vylúčené len z toho dôvodu, že jeden členský štát zvolil odlišný systém ochrany ako iný členský štát (rozsudky zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02, EU:C:2004:614, body 37 a 38, ako aj z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 91). Treba tiež pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ Únia rešpektuje národnú identitu jej členských štátov, ktorej súčasťou je tiež republikánske štátne zriadenie (rozsudok z 22 december 2010, Sayn‑Wittgenstein, C‑208/09, EU:C:2010:806, bod 92).

74

V bode 93 rozsudku z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806) Súdny dvor konštatoval, že sa nezdá neprimerané, ak sa členský štát usiluje o dosiahnutie cieľa ochrany zásady rovnosti tak, že svojim štátnym príslušníkom zakáže akékoľvek získavanie, držanie alebo používanie šľachtických titulov alebo šľachtických prvkov, ktoré môžu viesť k presvedčeniu, že nositeľ tohto mena je držiteľom takejto hodnosti. Súdny dvor teda usúdil, že príslušné rakúske matričné orgány tým, že odmietli uznať šľachtické prvky v mene, akým je meno vo veci, v ktorej bol vyhlásený uvedený rozsudok, neprekročili rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie základného ústavného cieľa, ktorý sledujú.

75

Ako uviedol vnútroštátny súd, hoci je administratívna prax, ako je tá vo veci samej, spočívajúca v odmietnutí vyhlásenia o voľbe mena, odôvodnená dôvodmi verejného záujmu, ktoré sú podobné ako dôvody, na ktorých je založená rakúska právna úprava uvedená v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, nemecký právny poriadok, na rozdiel od rakúskeho, neobsahuje prísny zákaz zachovania šľachtických titulov. Hoci sa od nadobudnutia účinnosti weimarskej ústavy nové šľachtické titulky neudeľujú, tituly, ktoré v tom čase existovali, zostali zachované ako prvky mena. Z toho vyplýva, že je prípustné, aby napriek zrušeniu šľachtického stavu mohli mená nemeckých občanov obsahovať vzhľadom na ich pôvod prvky zodpovedajúce bývalým šľachtickým titulom. Podľa platnej nemeckej právnej úpravy týkajúcej sa osobného stavu je možné tieto prvky vytvárajúce meno nadobudnúť aj prostredníctvom osvojenia.

76

Naopak v rozpore so zámerom nemeckého normotvorcu je, aby nemeckí štátni príslušníci za pomoci práva iného členského štátu znovu nadobúdali zrušené šľachtické tituly. Práve k takému výsledku by mohlo viesť systematické uznanie zmien mien ako vo veci samej.

77

Keďže v Nemecku je prípustné, aby niektoré osoby používali v rámci svojich mien prvky, ktoré zodpovedajú bývalým šľachtickým titulom, je na mieste položiť si otázku, či zákaz slobodne si zvoliť nové meno, ktoré zahŕňa bývalé šľachtické tituly, a prax nemeckých orgánov spočívajúca v zamietaní uznania takého mena, sú vhodné a nevyhnutné na zabezpečenie uskutočnenia cieľa ochrany verejného poriadku tohto členského štátu, pre ktorý je charakteristická zásada rovnosti všetkých nemeckých občanov pred zákonom.

78

Na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 22. decembra 2010, Sayn‑Wittgenstein (C‑208/09, EU:C:2010:806), si posúdenie primeranosti praxe, o akú ide vo veci samej, vyžaduje analýzu a zváženie viacerých právnych a skutkových okolností, ktoré sú vlastné dotknutému členskému štátu, a ktoré dokáže vnútroštátny súd posúdiť lepšie ako Súdny dvor.

79

Predovšetkým vnútroštátnemu súdu prináleží, aby posúdil, či nemecké orgány, ktoré sú príslušné v matričných veciach, neprekročili rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie základného ústavného cieľa, ktorý sledujú, keď odmietli uznať meno nadobudnuté v Spojenom kráľovstve žalobcom vo veci samej, s odôvodnením, že zásada rovnosti všetkých nemeckých občanov pred zákonom vyžaduje, aby sa nemeckým štátnym príslušníkom zakázalo za istých okolností získavanie alebo používanie šľachtických titulov alebo šľachtických prvkov, ktoré môžu viesť k dojmu, že nositeľ mena je držiteľom takejto hodnosti.

80

Pri zvažovaní práva na voľný pohyb zakotveného v prospech občanov Únie v článku 21 ZFEÚ na jednej strane a legitímnych záujmov nemeckého normotvorcu vyplývajúcich z obmedzení používania šľachtických titulov a zo zákazu vytvárania dojmu šľachtického pôvodu na strane druhej musia byť zohľadnené rôzne okolnosti. Aj keď tieto okolnosti nemôžu predstavovať samy osebe odôvodnenie, musia byť zohľadnené pri preskúmaní primeranosti.

81

Na jednej strane tak treba zohľadniť skutočnosť, že žalobca vo veci samej uplatnil toto právo a má nemeckú, ako aj britskú štátnu príslušnosť, že prvky mena nadobudnuté v Spojenom kráľovstve, ktoré podľa nemeckých orgánov narušujú verejný poriadok, nie sú oficiálne šľachtickými titulmi ani v Nemecku, ani v Spojenom kráľovstve a že nemecký súd, ktorý nariadil príslušným orgánom, aby zapísali meno dcéry žalobcu vo veci samej zložené zo šľachtických prvkov, tak ako bolo zapísané britskými orgánmi, nedospel k záveru, že takýto zápis by bol v rozpore s verejným poriadkom.

82

Na druhej strane je tiež dôležité zohľadniť skutočnosť, že zmena dotknutého mena spočíva na voľbe výhradne osobného záujmu žalobcu vo veci samej, že rozdiel v menách, ktorý z tejto voľby vyplýva, nesúvisí ani s okolnosťami narodenia žalobcu, ani s jeho osvojením, a ani s nadobudnutím britskej štátnej príslušnosti, a že meno zvolené v Spojenom kráľovstve obsahuje prvky, ktoré síce formálne nepredstavujú šľachtické tituly v Nemecku alebo v Spojenom kráľovstve, ale vytvárajú dojem šľachtického pôvodu.

83

V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že hoci objektívny dôvod založený na verejnom poriadku a na zásade rovnosti nemeckých štátnych príslušníkov pred zákonom môže, ak bude prijatý, odôvodniť odmietnutie uznania zmeny priezviska žalobcu vo veci samej, nemôže odôvodniť odmietnutie uznať zmenu krstných mien uvedeného žalobcu.

84

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na položenú otázku je potrebné odpovedať v tom zmysle, že článok 21 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu nie sú povinné uznať meno štátneho príslušníka tohto členského štátu, ak je zároveň štátnym príslušníkom iného členského štátu, v ktorom si slobodne zvolil toto meno obsahujúce viacero šľachtických prvkov, ktoré právo prvého uvedeného členského štátu neuznáva, ak sa preukáže, čo musí overiť vnútroštátny súd, že takéto odmietnutie uznania je v tomto kontexte odôvodnené dôvodmi súvisiacimi s verejným poriadkom, a to v rozsahu, v akom je vhodné a nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania zásady rovnosti všetkých občanov uvedeného členského štátu pred zákonom.

85

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 21 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že orgány členského štátu nie sú povinné uznať meno štátneho príslušníka tohto členského štátu, ak je zároveň štátnym príslušníkom iného členského štátu, v ktorom si slobodne zvolil toto meno obsahujúce viacero šľachtických prvkov, ktoré právo prvého uvedeného členského štátu neuznáva, ak sa preukáže, čo musí overiť vnútroštátny súd, že takéto odmietnutie uznania je v tomto kontexte odôvodnené dôvodmi súvisiacimi s verejným poriadkom, a to v rozsahu, v akom je vhodné a nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania zásady rovnosti všetkých občanov uvedeného členského štátu pred zákonom.