—

S. Aykul, v zastúpení: G. Heinzle, Rechtsanwalt,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Varone, avvocato dello Stato,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1 a článku 11 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/126/ES z 20. decembra 2006 o vodičských preukazoch (Ú. v. EÚ L 403, s. 18).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pani Aykul, rakúskou štátnou príslušníčkou, ktorá je držiteľkou vodičského preukazu vydaného Rakúskou republikou, a Land Baden‑Württemberg (spolková krajina Bádensko‑Württembersko), ktorého predmetom je rozhodnutie o odmietnutí jej práva používať vodičský preukaz na nemeckom území.

3

Podľa odôvodnenia 2 smernice 2006/126:

„Predpisy o vodičských preukazoch sú základnými prvkami spoločnej dopravnej politiky, prispievajú k zlepšeniu bezpečnosti cestnej premávky a uľahčujú voľný pohyb osôb usadzujúcich sa v inom členskom štáte ako v štáte, v ktorom bol vydaný vodičský preukaz. Vzhľadom na význam jednotlivých dopravných prostriedkov držba vodičského preukazu riadne uznaného v hostiteľskom členskom štáte podporí voľný pohyb osôb a slobodu usadiť sa. …“

4

Podľa odôvodnenia 8 uvedenej smernice z dôvodu bezpečnosti cestnej premávky by sa mali ustanoviť minimálne požiadavky na vydanie vodičského preukazu.

5

Odôvodnenie 15 tej istej smernice stanovuje:

„Z dôvodu bezpečnosti cestnej premávky by členské štáty mali byť schopné uplatňovať svoje vnútroštátne ustanovenia o odobratí, pozastavení, obnovení a zrušení vodičských preukazov všetkým držiteľom vodičských preukazov, ktorí nadobudli obvyklé bydlisko na ich území.“

6

Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2006/126 „vodičské preukazy vydané členskými štátmi sa vzájomne uznávajú“.

7

Článok 7 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Vodičské preukazy sa vydajú len žiadateľom,

…

…

5.   …

Bez toho, aby bol dotknutý článok 2, členské štáty, ktoré vydávajú vodičský preukaz, musia venovať zvýšené úsilie na zabezpečenie toho, aby osoba spĺňala požiadavky uvedené v odseku 1 tohto článku a uplatňujú svoje vnútroštátne ustanovenia na zrušenie alebo odobratie práva viesť vozidlo, ak sa potvrdí, že vodičský preukaz bol vydaný bez splnenia týchto požiadaviek.“

8

Článok 11 smernice 2006/126 znie:

„…

2.   Pokiaľ zásada teritoriality právnych predpisov z oblasti trestného práva a polície neustanovuje inak, členský štát, v ktorom má držiteľ svoje obvyklé bydlisko, môže uplatniť svoje vnútroštátne opatrenia na obmedzenie, pozastavenie, odobratie alebo zrušenie vodičského oprávnenia držiteľovi vodičského preukazu vydaného iným členským štátom a, ak je to nevyhnutné, vymeniť preukaz na tento účel.

…

4.   Členský štát odmietne vydať vodičský preukaz žiadateľovi, ktorého vodičský preukaz bol obmedzený, pozastavený alebo odobratý v inom členskom štáte.

Členský štát odmietne uznať platnosť akéhokoľvek vodičského preukazu vydaného iným členským štátom osobe, ktorej vodičský preukaz je obmedzený, pozastavený alebo odobratý na území tohoto štátu.

Členský štát môže tiež odmietnuť vydať vodičský preukaz žiadateľovi, ktorého vodičský preukaz je zrušený v inom členskom štáte.

…“

9

Podľa článku 12 prvého odseku uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice ‚obvyklé bydlisko‘ je miesto, kde osoba zvyčajne býva najmenej 185 dní v každom kalendárnom roku, z dôvodu jej osobných a pracovných väzieb, alebo v prípade osoby, ktorá nemá pracovné väzby, z dôvodu osobných väzieb preukazujúcich úzke spojenie medzi touto osobou a miestom, kde býva.“

10

Článok 16 ods. 1 a 2 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú a uverejnia najneskôr do 19. januára 2011 zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 1 ods. 1, článkom 3, článkom 4 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. b) až k), článkom 6 ods. 1, 2 písm. a), c), d) a e), článkom 7 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2, 3 a 5, článkom 8, článkom 10, článkom 13, článkom 14, článkom 15 a prílohou I bod 2, prílohou II bod 5.2 o skupinách A1, A2 a A a prílohami IV, V a VI. Členské štáty bezodkladne oznámia Komisii znenie týchto ustanovení.

2.   Tieto ustanovenia sa uplatňujú od 19. januára 2013.“

11

Článok 17 prvý odsek smernice 2006/126 stanovuje:

„Smernica [Rady] 91/439/EHS [z 29. júla 1991 o vodičských preukazoch (Ú. v. ES L 237, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 317)] sa zrušuje s účinnosťou od 19. januára 2013 bez toho, aby… boli dotknuté povinnosti členských štátov v súvislosti s lehotami na transpozíciu uvedenej smernice do vnútroštátneho práva, ktoré sú uvedené v časti B prílohy VII.“

12

Článok 18 uvedenej smernice 2006/126 znie:

„Táto smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Článok 2 ods. 1, článok 5, článok 6 ods. 2 písm. b), článok 7 ods. 1 písm. a), článok 9, článok 11 ods. 1, 3, 4, 5 a 6, článok 12 a prílohy I, II a III sa uplatňujú od 19. januára 2009.“

13

Podľa článku 1 ods. 2 smernice 91/439 „vodičské preukazy vydané členskými štátmi sa vzájomne uznávajú“.

14

Článok 8 uvedenej smernice stanovuje:

„…

2.   Pokiaľ zásada teritoriality právnych predpisov z oblasti trestného práva a polície neustanovuje inak, členské štáty, v ktorých má držiteľ svoje zvyčajné [obvyklé – neoficiálny preklad] bydlisko, môžu uplatniť svoje vnútroštátne opatrenia na obmedzenie, prerušenie [pozastavenie – neoficiálny preklad], odobratie alebo zrušenie vodičského oprávnenia držiteľovi vodičského preukazu vydaného iným členským štátom a ak je nevyhnutné vymeniť preukaz pre tento účel.

…

4.   Členský štát môže odmietnuť uznať platnosť akéhokoľvek vodičského preukazu vydaného iným členským štátom osobe, ktorá na území predošlého členského štátu podlieha opatreniam uvedeným v odseku 2.

Členský štát môže podobne odmietnuť vydať vodičský preukaz žiadateľovi, ktorý podlieha takým opatreniam v inom členskom štáte.

…“

15

§ 2 zákona o cestnej premávke (Straβenverkehrsgesetz, ďalej len „StVG“) v znení citovanom vnútroštátnym súdom stanovuje:

„1.   Každý, kto vedie motorové vozidlo na verejnej ceste, musí byť na to oprávnený (vodičské oprávnenie) príslušným úradom (úrad pre vodičské preukazy)…

…

4.   Osobou spôsobilou viesť motorové vozidlá je každá osoba, ktorá spĺňa fyzické a psychické predpoklady nevyhnutné na tento účel a ktorá sa nedopustila závažného alebo opakovaného porušenia ustanovení o cestnej premávke alebo ustanovení trestnoprávnych predpisov. …

…

11.   V súlade s podrobnejšími ustanoveniami stanovenými nariadením… vzniká na základe zahraničných vodičských preukazov aj právo viesť motorové vozidlá v tuzemsku.

…“

16

§ 3 StVG v znení citovanom vnútroštátnym súdom, nazvaný „Odobratie vodičského preukazu“, znie:

„1.   V prípade, že sa preukáže, že osoba nie je spôsobilá alebo schopná viesť motorové vozidlá, úrad pre vodičské preukazy jej musí vodičský preukaz odobrať. V prípade zahraničného vodičského preukazu má odobratie – aj v prípade, že k nemu dôjde na základe iných ustanovení – účinok odmietnutia uznať právo používať tento vodičský preukaz v tuzemsku. …

2.   Odobratím sa zrušuje vodičské oprávnenie. V prípade zahraničného vodičského preukazu ním dochádza k strate práva viesť motorové vozidlá v tuzemsku. …

…“

17

§ 29 StVG v znení citovanom nemeckou vládou v jej písomnej odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom, nazvaný „Lehoty na výmaz“, stanovuje:

„1.   Údaje zapísané v registri sú vymazané po uplynutí lehôt stanovených v druhej vete. Lehoty na výmaz sú

…

(2)   päť rokov

…“

18

§ 11 nariadenia o prístupe osôb do cestnej premávky (Verordnung über die Zulassung von Personen zum Straßenverkehr) v znení citovanom vnútroštátnym súdom (ďalej len „FeV“), nazvaný „Spôsobilosť“, stanovuje:

„1.   Žiadatelia o vodičské oprávnenie musia spĺňať fyzické a psychické predpoklady nevyhnutné na tento účel. Tieto predpoklady nie sú najmä splnené v prípade existencie choroby alebo nedostatočnosti uvedenej v prílohe 4 alebo v prílohe 5, ktorá vylučuje spôsobilosť alebo čiastočnú spôsobilosť viesť motorové vozidlá. …“

19

Príloha 4, pripojená k § 11 FeV, znie:

„Predbežná poznámka

1.   Nasledujúci zoznam obsahuje časté choroby a nedostatočnosti, ktoré môžu na dlhú dobu ovplyvniť alebo vylúčiť spôsobilosť viesť motorové vozidlá.

…

3.   V bežných prípadoch sa uplatňuje nasledujúce posudzovanie. Úpravy je možné vykonať z dôvodu špecifickej ľudskej predispozície, zvykov, špecifického vnímania alebo špecifických spôsobov kontroly a prispôsobovania správania. …

…“

20

§ 29 FeV, nazvaný „Zahraničné vodičské preukazy“, stanovuje:

„1.   Držitelia zahraničného vodičského preukazu môžu v rozsahu, v akom im to ich preukaz umožňuje, viesť motorové vozidlá v tuzemsku v prípade, že tu nemajú obvyklé bydlisko v zmysle § 7. …

…

3.   Oprávnenie podľa odseku 1 neplatí pre držiteľov zahraničného vodičského preukazu,

…

4.   Po niektorom z rozhodnutí uvedených v odseku 3 bodoch 3 a 4 sa právo používať zahraničný vodičský preukaz v tuzemsku prizná na žiadosť v prípade, že pominuli dôvody pre jeho odobratie.“

21

§ 46 FeV, nazvaný „Odobratie, obmedzenie, predpoklady“, stanovuje:

„1.   Ak sa preukáže, že držiteľ vodičského preukazu nie je spôsobilý viesť motorové vozidlá, úrad pre vodičské preukazy je povinný mu jeho preukaz odobrať. To platí predovšetkým v prípade chorôb alebo nedostatočností uvedených v prílohách 4, 5 a 6 alebo v prípade, že došlo k závažnému alebo opakovanému porušeniu ustanovení právnych predpisov v oblasti cestnej premávky alebo trestnoprávnych predpisov a že je týmto vylúčená spôsobilosť viesť motorové vozidlá.

…

5.   V prípade zahraničného vodičského preukazu má odobratie účinok odmietnutia uznať právo používať tento vodičský preukaz v tuzemsku.

6.   Odobratím sa zrušuje vodičské oprávnenie. V prípade zahraničného vodičského preukazu ním dochádza k strate práva viesť motorové vozidlá v tuzemsku.“

22

Pani Aykul, rakúska štátna príslušníčka, narodená 17. novembra 1980, má od svojho narodenia obvyklé bydlisko v zmysle článku 12 prvého odseku smernice 2006/126 v Rakúsku. Dňa 19. októbra 2007 jej Bezirkshauptmannschaft Bregenz (Okresný správny orgán v Bregenzi, Rakúsko) vydal vodičský preukaz.

23

Dňa 11. mája 2012 sa pani Aykul v Leutkirchu (Nemecko) podrobila policajnej kontrole. Keďže na základe príznakov existovalo podozrenie, že dotknutá osoba užila omamné látky, podrobila sa skúške moču, ktorá odhalila existenciu užitia konope. V ten istý deň, 11. mája 2012, jej teda bola odobratá krv a analýza tejto vzorky potvrdila prítomnosť kanabionidov v krvi pani Aykul.

24

Dňa 4. júla 2012 prokuratúra v Ravensburgu (Nemecko) zastavila trestnoprávne vyšetrovanie, ktoré začalo proti pani Aykul.

25

Rozhodnutím mesta Leutkirch o uložení pokuty z 18. júla 2012 bola pani Aykul z dôvodu vedenia motorového vozidla pod vplyvom omamných látok uložená pokuta vo výške 590,80 eura a nariadený zákaz viesť motorové vozidlo v dĺžke jeden mesiac.

26

Rozhodnutím zo 17. septembra 2012 odobral Landratsamt Ravensburg (Úrad krajinskej rady okresu Ravensburg, Nemecko) pani Aykul jej rakúsky vodičský preukaz pre územie Nemecka. Podľa Landratsamtu Ravensburg sa totiž ukázalo, že pani Aykul nie je spôsobilá viesť motorové vozidlá, keďže analýzou vzorky krvi vykonanou 11. mája 2012 bola u dotknutej osoby preukázaná existencia aspoň príležitostného užívania konope a že motorové vozidlo viedla pod vplyvom tejto omamnej látky. Pani Aykul teda nevedela oddeliť vedenie motorového vozidla od užívania omamných látok.

27

V prílohe k svojmu rozhodnutiu zo 17. septembra 2012 však Landratsamt Ravensburg informoval pani Aykul o tom, že v budúcnosti môže požiadať o to, aby bola znovu oprávnená viesť motorové vozidlo v Nemecku, a to po predložení lekársko‑psychologického posudku vyhotoveného strediskom kontroly spôsobilosti viesť vozidlo, oficiálne uznaného v Nemecku, podľa ktorého je spôsobilá viesť motorové vozidlá. Landratsamt Ravensburg ďalej spresnil, že získanie takéhoto posudku je spravidla podmienené preukázaním abstinencie dotknutej osoby, pokiaľ ide o akékoľvek užívanie omamných látok počas doby jedného roka.

28

Dňa 19. októbra 2012 predložila pani Aykul námietku proti rozhodnutiu Landratsamt Ravensburg zo 17. septembra 2012. V podstate uviedla, že nemecké orgány prijatím rozhodnutia o uložení pokuty z 18. júla 2012 prekročili svoju právomoc a že podľa práva Únie týmto orgánom neprináležalo overovať jej spôsobilosť viesť motorové vozidlá, keďže podľa judikatúry Súdneho dvora to patrí do výlučnej právomoci členského štátu, ktorý jej vydal vodičský preukaz, konkrétne Rakúskej republiky.

29

Bezirkshauptmannschaft Bregenz, ktorého o veci informoval Landratsamt Ravensburg, uviedol, že podmienky, za akých môžu orgány podľa rakúskeho práva zakročiť proti pani Aykul, neboli splnené, keďže lekár, ktorý 11. mája 2012 vykonal odber krvi, vo svojej správe uviedol, že pani Aykul nevykazovala žiadnu viditeľnú známku toho, že by bola pod vplyvom omamných látok.

30

Rozhodnutím z 20. decembra 2012 Regierungspräsidium Tübingen (Vládne prezídium v Tübingene, Nemecko) zamietlo námietku pani Aykul proti rozhodnutiu Landratsamt Ravensburg zo 17. septembra 2012. Uviedlo najmä, že neexistencia zásahu nemeckých orgánov v prípadoch vedenia motorových vozidiel pod vplyvom omamných látok je nezlučiteľná s cieľom smernice 91/439, ktorým je zaistenie bezpečnosti cestnej premávky. Regierungspräsidium Tübingen dodalo, že na rozdiel od toho, čo tvrdila pani Aykul, článok 8 ods. 2 tejto smernice nebránil tomu, aby jej bol vodičský preukaz odobratý, pričom spresnilo, že ide o jedno z opatrení, ktoré môže členský štát prijať na základe článku 8 ods. 4 prvého pododseku uvedenej smernice.

31

Dňa 25. januára 2013 podala pani Aykul žalobu proti rozhodnutiu Landratsamt Ravensburg zo 17. septembra 2012 na Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd v Sigmaringene, Nemecko), pričom v nej zopakovala tvrdenia, ktoré uviedla už predtým. Navyše v nej tvrdí, že článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126 neoprávňuje Spolkovú republiku Nemecko odmietnuť uznať platnosť jej vodičského preukazu, keďže ho vydala Rakúska republika a jej obvyklé bydlisko je naďalej na území Rakúskej republiky. Podľa pani Aykul boli teda na stanovenie, či je stále spôsobilá viesť motorové vozidlá, príslušné výlučne rakúske orgány.

32

Land Baden‑Württemberg navrhuje, aby bola žaloba pani Aykul zamietnutá. Tvrdí, že treba zohľadniť najmä to, že dôvod odmietnutia uznať vodičský preukaz pani Aykul vznikol až po jeho vydaní. Skutkové okolnosti, ku ktorým došlo po vydaní vodičského preukazu, oprávňujú dotknuté členské štáty Európskej únie, aby odmietli uznať právo viesť vozidlo na ich území.

33

Podľa Land Baden‑Württemberg takúto možnosť upravuje článok 8 ods. 4 smernice 91/439. Na rozdiel od znenia článku 8 ods. 2 tejto smernice znenie článku 8 ods. 4 uvedenej smernice neoprávňuje len členský štát obvyklého bydliska, ale aj akýkoľvek iný členský štát, aby odmietol uznať právo viesť vozidlá na svojom území. Zákaz viesť motorové vozidlo podľa právnych predpisov z oblasti trestného práva alebo priestupkov je opatrením „obmedzujúcim“ vodičský preukaz, na ktoré sa vzťahuje výnimka z opatrení podľa trestného práva alebo právnej úpravy priestupkov, pokiaľ zásada teritoriality podľa článku 8 ods. 2 smernice 91/439 neustanovuje inak. Odmietnutie uznania práva používať vodičský preukaz na nemeckom území podľa § 46 ods. 5 FeV predstavuje len neuznanie platnosti vodičského preukazu vydaného iným členským štátom v dotknutom členskom štáte v zmysle článku 8 ods. 4 tej istej smernice 91/439.

34

V odpovedi na žiadosť vnútroštátneho súdu z 13. marca 2013 Bezirkshauptmannschaft Bregenz uviedol, že rakúske orgány by podľa rakúskej právnej úpravy vodičských preukazov zasiahli len vtedy, ak by neschopnosť viesť motorové vozidlá z dôvodu užívania omamných látok bola lekársky diagnostikovaná, alebo ak by existovali náznaky vzbudzujúce podozrenie zo závislosti od týchto látok. Bezirkshauptmannschaft Bregenz potvrdil, že vo veci samej rakúske orgány naďalej považovali pani Aykul za spôsobilú viesť motorové vozidlá a že vodičský preukaz jej teda bol ponechaný.

35

Vnútroštátny súd uvádza, že žaloba pani Aykul by musela byť zamietnutá, ak by sa malo uplatňovať nemecké právo. Podľa § 3 ods. 1 StVG v spojení s § 46 ods. 1 FeV musí totiž úrad príslušný pre vodičské preukazy odobrať vodičský preukaz, ak sa ukáže, že jeho držiteľ nie je spôsobilý viesť motorové vozidlá. Podľa § 46 ods. 5 FeV je účinkom tohto odobratia, pokiaľ ide o vodičský preukaz vydaný v zahraničí, odmietnutie uznania práva používať tento preukaz na nemeckom území. V tomto prípade nespôsobilosť pani Aykul viesť motorové vozidlá vyplýva z uplatňovania § 11 ods. 1 druhej vety FeV v spojení s bodom 9.2.2 prílohy 4 k § 11 FeV. Podľa týchto ustanovení je totiž spravidla nespôsobilou viesť motorové vozidlá každá osoba príležitostne užívajúca konope, ktorá nie je schopná oddeliť vedenie motorového vozidla od takéhoto užívania. Vo veci samej existujú dostatočné náznaky takejto neschopnosti pani Aykul.

36

Vnútroštátny súd navyše spresňuje, že reakcie na dopravné priestupky a náznaky chýbajúcej spôsobilosti viesť motorové vozidlo, ktoré upravuje vnútroštátne právo, môžu prebehnúť na troch odlišných úrovniach, a to na trestnoprávnej úrovni, na úrovni právnej úpravy priestupkov a na úrovni právnej úpravy vodičských preukazov. Prejednávaný prípad zodpovedá praxi v oblasti právnej úpravy vodičských preukazov. Príslušné úrady pre vodičské preukazy a policajné útvary vychádzajú zo zásady, že nemecké orgány sú príslušné na odobratie vodičských preukazov vydaných v zahraničí vtedy, keď sa pri porušení dopravných predpisov, ku ktorému došlo v Nemecku, objavia príznaky chýbajúcej spôsobilosti viesť motorové vozidlo.

37

Keďže Verwaltungsgericht Sigmaringen má pochybnosti, pokiaľ ide o súlad nemeckej právnej úpravy a správnej praxe s povinnosťou vzájomného uznávania vodičských preukazov vydaných členskými štátmi, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

38

Pokiaľ ide o otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa výkladu článku 2 ods. 1 a článku 11 ods. 2 smernice 2006/126, ktorá zrušila a nahradila smernicu 91/439, najprv je potrebné zistiť, ktoré ustanovenia práva Únie sú uplatniteľné ratione temporis na skutkové okolnosti vo veci samej.

39

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že vodičský preukaz pani Aykul jej bol vydaný 19. októbra 2007 rakúskymi orgánmi a že Landratsamt Ravensburg rozhodnutím zo 17. septembra 2012 odmietol uznať platnosť tohto vodičského preukazu na nemeckom území vzhľadom na skutočnosti, ku ktorým došlo 11. mája 2012.

40

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aj keď podľa článku 17 prvého odseku smernice 2006/126 bola smernica 91/439 zrušená od 19. januára 2013, už od 19. januára 2009 sa v súlade s článkom 18 druhým odsekom smernice 2006/126 uplatňujú viaceré ustanovenia smernice 2006/126, ako je článok 2 ods. 1 a článok 11 ods. 4 (pozri v tomto zmysle rozsudok Akyüz, C‑467/10, EU:C:2012:112, bod 31). To však nie je prípad článku 11 ods. 2 smernice 2006/126, ktorý nie je uvedený medzi ustanoveniami spomenutými v článku 18 druhom odseku tejto smernice.

41

Z toho vyplýva, že na skutkové okolnosti vo veci samej je ratione temporis uplatniteľný článok 2 ods. 1 a článok 11 ods. 4 smernice 2006/126 na jednej strane a článok 8 ods. 2 smernice 91/439, ktorého obsah doslovne prebral článok 11 ods. 2 smernice 2006/126, na strane druhej.

42

Je potrebné pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (pozri rozsudok Le Rayon d’Or, C‑151/13, EU:C:2014:185, bod 25 a citovanú judikatúru).

43

Súdny dvor môže na tieto účely zo všetkých informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, vyvodiť normy a zásady práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad s prihliadnutím na predmet sporu vo veci samej (pozri rozsudok Le Rayon d’Or, C‑151/13, EU:C:2014:185, bod 26 a citovanú judikatúru).

44

V tomto prípade z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že svojou prvou a druhou otázkou, ako aj svojou štvrtou otázkou písm. a), ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 1 a článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126, ako aj článok 8 ods. 2 smernice 91/439 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát, na území ktorého sa držiteľ vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, dočasne zdržiava, odmietol uznať platnosť tohto vodičského preukazu v nadväznosti na protiprávne správanie jeho držiteľa, ku ktorému na tomto území došlo po vydaní uvedeného vodičského preukazu, a ktoré môže mať podľa vnútroštátneho právneho poriadku prvého členského štátu za následok nespôsobilosť viesť motorové vozidlá.

45

Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry stanovuje článok 2 ods. 1 smernice 2006/126 vzájomné uznávanie vodičských preukazov vydaných členskými štátmi bez akýchkoľvek formalít. Toto ustanovenie ukladá členským štátom jasnú a presnú povinnosť, ktorá neponecháva nijakú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o prijímanie opatrení na zabezpečenie súladu s touto povinnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudky Akyüz, C‑467/10, EU:C:2012:112, bod 40, ako aj Hofmann, C‑419/10, EU:C:2012:240, body 43 a 44).

46

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členskému štátu vydávajúcemu vodičský preukaz prináleží overiť, či sú splnené minimálne požiadavky uložené právom Únie, najmä tie, ktoré sú upravené v článku 7 ods. 1 smernice 2006/126 týkajúce sa bydliska a spôsobilosti viesť motorové vozidlo, a teda či je vydanie vodičského preukazu odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok Hofmann, C‑419/10, EU:C:2012:240, body 45 a 47).

47

Pokiaľ teda orgány členského štátu vydali vodičský preukaz v súlade s článkom 1 ods. 1 smernice 2006/126, ostatné členské štáty nie sú oprávnené overovať dodržanie požiadaviek na jeho vydanie, ktoré sú uvedené v tejto smernici. Držba vodičského preukazu vydaného členským štátom musí byť totiž považovaná za dôkaz toho, že jeho držiteľ splnil ku dňu jeho vydania uvedené požiadavky (pozri v tomto zmysle rozsudok Hofmann, C‑419/10, EU:C:2012:240, body 46 a 47).

48

V prejednávanej veci treba konštatovať, že nemecké orgány nespochybňujú podmienky držby vodičského preukazu pani Aykul ku dňu jeho vydania, ale až v nadväznosti na jej protiprávne správanie na nemeckom území po vydaní uvedeného preukazu.

49

Pani Aykul, ktorá má obvyklé bydlisko v Rakúsku, nezískala totiž svoj rakúsky vodičský preukaz po jeho obmedzení, pozastavení alebo odobratí v Nemecku. Keďže viedla motorové vozidlo v Nemecku pod vplyvom omamných látok, nemecké orgány jej odobrali rakúsky vodičský preukaz na nemeckom území, a to aj keď jej obvyklé bydlisko nebolo v Nemecku. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pokiaľ ide o vodičský preukaz vydaný členským štátom iným, ako Spolková republika Nemecko, účinkom takéhoto opatrenia bolo odmietnutie uznania práva pani Aykul používať jej vodičský preukaz na nemeckom území.

50

Je potrebné zistiť, či takéto odmietnutie členského štátu uznať platnosť vodičského preukazu vydaného iným členským štátom môže spadať do rámca povolených obmedzení zásady vzájomného uznávania vodičských preukazov uvedenej v článku 2 ods. 1 smernice 2006/126.

51

V tejto súvislosti, ako to uviedol generálny advokát v bode 65 svojich návrhov, obmedzenie uvedenej zásady stanovené v článku 8 ods. 2 smernice 91/439 sa v konaní vo veci samej neuplatňuje.

52

Zo samotného znenia článku 8 ods. 2 smernice 91/439 v spojení s prvým a desiatym odôvodnením tejto smernice totiž vyplýva, že toto obmedzenie sa vzťahuje na situáciu, keď má držiteľ vodičského preukazu obvyklé bydlisko v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorý tento preukaz vydal. V takejto situácii, pokiaľ zásada teritoriality právnych predpisov z oblasti trestného práva a polície neustanovuje inak, členský štát obvyklého bydliska môže uplatniť na držiteľa uvedeného vodičského preukazu svoje vnútroštátne opatrenia na obmedzenie, pozastavenie, odobratie alebo zrušenie vodičského oprávnenia, a ak je to nevyhnutné, vymeniť preukaz na tento účel.

53

V tomto prípade bolo obvyklé bydlisko pani Aykul v čase skutkových okolností vo veci samej na území členského štátu, ktorý jej vydal vodičský preukaz, teda na území Rakúskej republiky, a nie na nemeckom území. Pani Aykul sa v Nemecku zdržiavala len dočasne, keď sa 11. mája 2012 dopustila porušenia spočívajúceho vo vedení vozidla pod vplyvom omamných látok.

54

Situácia, o akú ide vo veci samej, však patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126. Ako to vyplýva z bodov 40 a 41 predmetného rozsudku, toto ustanovenie, ktoré sa ratione temporis uplatňuje na skutkové okolnosti vo veci samej, stanovuje, že členský štát odmietne uznať osobe, ktorej vodičský preukaz je na jeho území obmedzený, pozastavený alebo odobratý, platnosť akéhokoľvek vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, a to nezávisle od otázky, či uvedený preukaz bol vydaný pred dňom, keď sa toto ustanovenie stalo uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudok Akyüz, C‑467/10, EU:C:2012:112, bod 32).

55

Zatiaľ čo podľa znenia článku 8 ods. 2 smernice 91/439 len členský štát, v ktorom má držiteľ vodičského preukazu svoje obvyklé bydlisko, je príslušný uplatniť voči držiteľovi vodičského preukazu svoje vnútroštátne opatrenia na obmedzenie, pozastavenie, odobratie alebo zrušenie vodičského oprávnenia, znenie článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126 oprávňuje akýkoľvek členský štát, nielen členský štát obvyklého bydliska, odmietnuť uznať platnosť vodičského preukazu vydaného iným členským štátom.

56

Je pravda, že Komisia na pojednávaní zastávala výklad článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126, podľa ktorého by možnosť odmietnuť uznať platnosť vodičského preukazu mala byť vyhradená len tomu členskému štátu, v ktorom sa nachádza miesto obvyklého bydliska držiteľa tohto preukazu. Podľa Komisie totiž článok 8 ods. 4 prvý pododsek smernice 91/439, ktorého obsah prebral článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126, odkazuje na článok 8 ods. 2 smernice 91/439, v ktorom sa spomína „člensk[ý] štá[t]… [obvyklého] bydlisk[a]“. Členský štát uvedený v článku 11 ods. 4 druhom pododseku smernice 2006/126 môže byť teda len členským štátom, v ktorom sa nachádza miesto obvyklého bydliska držiteľa predmetného vodičského preukazu.

57

Takýto výklad však neobstojí. Tak prvý, ako aj druhý pododsek článku 11 ods. 4 tejto smernice odkazujú na obmedzenie, pozastavenie a odobratie vodičského preukazu, ale bez toho, aby sa obmedzovali na rozhodnutia, ktoré v tomto ohľade prijíma členský štát obvyklého bydliska. Ani tretí pododsek tohto ustanovenia, ktorý sa týka zrušenia vodičského preukazu, sa neviaže na takéto rozhodnutie členského štátu obvyklého bydliska. Za týchto podmienok, ako to uviedol aj generálny advokát v bodoch 79 až 82 svojich návrhov, sa ustanovenia článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126 uplatňujú autonómne, a to tak vo vzťahu k článku 11 ods. 2 tejto smernice, ako aj k článku 8 ods. 2 smernice 91/439.

58

Ďalej, zatiaľ čo Súdny dvor v zásade poskytol výklad článku 8 ods. 4 prvého pododseku smernice 91/439, ako aj článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126, ktorý prebral jeho obsah, v kontexte vecí, v ktorých išlo o možnosť osoby, ktorej vodičský preukaz bol na území jedného členského štátu obmedzený, pozastavený alebo odobratý, nechať si týmto členským štátom uznať platnosť vodičského preukazu vydaného iným členským štátom po prijatí takéhoto opatrenia (pozri najmä rozsudky Wiedemann a Funk, C‑329/06 a C‑343/06, EU:C:2008:366; Zerche a i., C‑334/06 až C‑336/06, EU:C:2008:367, ako aj Hofmann, C‑419/10, EU:C:2012:240), znenie týchto ustanovení sa vzťahuje aj na situáciu, o akú ide vo veci samej, keď prvý členský štát odmietne uznať platnosť vodičského preukazu vydaného iným členským štátom po prijatí rozhodnutia o obmedzení, pozastavení alebo odobratí tohto preukazu.

59

Napokon je potrebné poznamenať, že článok 8 ods. 2 smernice 91/439 umožňuje členskému štátu obvyklého bydliska držiteľa vodičského preukazu, ktorý bol vydaný iným členským štátom, tento vodičský preukaz vymeniť, ak je to nevyhnutné, aby tento prvý členský štát mohol voči tomuto držiteľovi uplatniť svoje vnútroštátne opatrenia na obmedzenie, pozastavenie, odobratie alebo zrušenie vodičského oprávnenia. Z tohto ustanovenia vyplýva, že členský štát obvyklého bydliska je oprávnený prijať opatrenia na obmedzenie, pozastavenie, odobratie alebo zrušenie vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, s účinkami vo všetkých členských štátoch.

60

Je však potrebné uviesť, že článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126, ktorý neupravuje takúto možnosť výmeny vodičského preukazu, umožňuje len členskému štátu, ktorý nie je členským štátom obvyklého bydliska, aby prijal podľa svojich vnútroštátnych právnych predpisov a v nadväznosti na protiprávne správanie držiteľa vodičského preukazu vydaného predtým v inom členskom štáte, ku ktorému došlo na jeho území, opatrenia, ktorých rozsah je obmedzený na toto územie a ktorých účinok sa obmedzuje na odmietnutie uznať na tomto území platnosť tohto preukazu.

61

Ako uviedol generálny advokát v bode 83 jeho návrhov, článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126 predstavuje ilustráciu zásady teritoriality právnych predpisov z oblasti trestného práva a polície, ktorá je výslovne uvedená v článku 8 ods. 2 smernice 91/439 a článku 11 ods. 2 smernice 2006/126. Článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126 sa totiž týka opatrení, ktoré sú prijaté na základe právnych predpisov z oblasti trestného práva a polície členského štátu a ktoré majú na území tohto členského štátu vplyv na platnosť vodičského preukazu, ktorý bol vydaný iným členským štátom.

62

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, ako už Súdny dvor uviedol, že jedine členský štát, na území ktorého došlo k porušeniu, je oprávnený toto porušenie sankcionovať prípadným odobratím vodičského preukazu alebo vodičského oprávnenia, pričom môže, ale nemusí stanoviť lehotu, počas ktorej bude danej osobe zakázané žiadať o nový preukaz (pozri rozsudok Weber, C‑1/07, EU:C:2008:640, bod 38).

63

Vo veci samej je potrebné konštatovať, že pre pani Aykul mala skutočnosť, že 11. mája 2012 viedla motorové vozidlo pod vplyvom omamnej látky, v prvom rade za následok, že prokuratúra v Ravensburgu začala proti dotknutej osobe trestnoprávne vyšetrovanie, ktoré bolo napokon zastavené.

64

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu ďalej vyplýva, že mesto Leutkirch uložilo pani Aykul pokutu z dôvodu vedenia vozidla pod vplyvom omamných látok a nariadilo jej zákaz viesť vozidlá v dĺžke jeden mesiac. Landratsamt Ravensburg, správny orgán príslušný v oblasti vodičských preukazov, jej napokon odobral vodičský preukaz na základe nemeckej právnej úpravy v oblasti vodičských preukazov. Podľa tejto právnej úpravy je pre prípad vzniku pochybností o spôsobilosti držiteľa vodičského preukazu viesť vozidlo stanovené preverenie tejto spôsobilosti a ak sa preukáže, že takáto spôsobilosť chýba, príslušný úrad je povinný predmetný vodičský preukaz odobrať. Podľa praxe týkajúcej sa uvedenej právnej úpravy sú nemecké orgány príslušné odobrať vodičský preukaz vydaný v zahraničí vtedy, keď sa pri porušení dopravných predpisov, ku ktorému došlo v Nemecku, objavia príznaky chýbajúcej spôsobilosti viesť vozidlo.

65

S poukazom na výhradu dodržania zásady teritoriality právnych predpisov z oblasti trestného práva a polície uvedenú v článku 8 ods. 2 smernice 91/439 a článku 11 ods. 2 smernice 2006/126 Komisia zastáva názor, že odobratie vodičského preukazu z dôvodu nespôsobilosti držiteľa vodičského preukazu viesť motorové vozidlá nemožno považovať za trestnoprávne ochranné opatrenie, a teda nespadá do trestného práva, na ktoré sa vzťahuje táto výhrada.

66

V tejto súvislosti postačuje konštatovať, že ustanovenia, na ktoré sa odvoláva Komisia, sa nevzťahujú len na právne predpisy z oblasti trestného práva, ale aj na právne predpisy z oblasti polície. Navyše ani možnosť uvedená v bodoch 60 a 61 predmetného rozsudku, ktorú dáva článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126 členskému štátu, a síce odmietnuť uznať platnosť vodičského preukazu, ktorý predtým vydal iný členský štát, v nadväznosti na protiprávne správanie držiteľa tohto preukazu na jeho území, sa neobmedzuje na opatrenia prijaté podľa trestného práva prvého členského štátu. Sankcia za porušenie, ku ktorému došlo na území členského štátu, môže mať podľa svojej povahy a závažnosti, ako aj organizácie súdnictva tohto štátu, v ktorom môže alebo nemusí existovať oddelenie správnych a súdnych aktov, rôzne formy.

67

Ako uviedol generálny advokát v bode 104 svojich návrhov, zatiaľ čo porušenie, ktorého sa dopustila pani Aykul, možno sankcionovať tak trestným právom, ako aj správnym právom, vyšetrujúci súdny orgán rozhodol o zastavení trestnoprávneho vyšetrovania, ktoré sa pôvodne začalo proti dotknutej osobe. Naopak, toto isté porušenie viedlo správny orgán príslušný v oblasti vodičských preukazov, konkrétne Landratsamt Ravensburg, k odobratiu jej vodičského preukazu.

68

Z toho vyplýva, že rozhodnutie, akým je rozhodnutie Landratsamtu Ravensburg zo 17. septembra 2012 o odobratí vodičského preukazu pani Aykul, patrí medzi opatrenia, ktoré môže členský štát prijať na základe článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126.

69

Okrem toho treba konštatovať, že nútiť členský štát k tomu, aby bezpodmienečne uznal platnosť vodičského preukazu v takej situácii, o akú ide vo veci samej, by bolo v rozpore s cieľom všeobecného záujmu Únie, ktorý predstavuje zlepšenie bezpečnosti cestnej premávky a presne sleduje smernica 2006/126 (pozri v tomto zmysle rozsudok Glatzel, C‑356/12, EU:C:2014:350, bod 51 a citovanú judikatúru).

70

Možnosť členského štátu odobrať držiteľovi vodičského preukazu vodičské oprávnenie na jeho území z dôvodu porušenia, ktorého sa dopustil, totiž skutočne predstavuje obmedzenie zásady vzájomného uznávania vodičských preukazov. Týmto obmedzením, ktoré umožňuje znížiť riziko výskytu dopravných nehôd, sa má posilniť bezpečnosť cestnej premávky, čo je v záujme všetkých občanov.

71

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba na prvú a druhú otázku, ako aj na štvrtú otázku písm. a) odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 a článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát, na území ktorého sa držiteľ vodičského preukazu vydaného iným členským štátom dočasne zdržiava, odmietol uznať platnosť tohto vodičského preukazu v nadväznosti na protiprávne správanie jeho držiteľa, ku ktorému na tomto území došlo po vydaní uvedeného vodičského preukazu a ktoré môže mať podľa vnútroštátneho právneho poriadku prvého členského štátu za následok nespôsobilosť viesť motorové vozidlá.

72

Svojou treťou otázkou, ako aj svojou štvrtou otázkou písm. b), ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je členský štát, ktorý odmietne uznať platnosť vodičského preukazu v takej situácii, o akú ide vo veci samej, príslušný stanoviť podmienky, ktorým sa držiteľ vodičského preukazu musí podriadiť, aby znovu nadobudol právo viesť vozidlo na jeho území.

73

V tejto súvislosti aj keď Súdny dvor opakovane zastával názor, ako to vyplýva z bodu 46 predmetného rozsudku, že jedine členskému štátu vydávajúcemu vodičský preukaz prináleží overiť, či sú splnené minimálne požiadavky uložené právom Únie, najmä tie, ktoré sa týkajú spôsobilosti viesť vozidlo (pozri v tomto zmysle rozsudok Hofmann, C‑419/10, EU:C:2012:240, bod 45), je potrebné pripomenúť, že vo veci samej nebola spôsobilosť viesť vozidlo spochybňovaná v štádiu vydávania vodičského preukazu, ale až v dôsledku porušenia, ktorého sa dopustil držiteľ tohto preukazu po jeho vydaní, a sankcie, ktorá nadobudla účinky len na území členského štátu, kde došlo k tomuto porušeniu.

74

Preto je potrebné konštatovať, že prináleží orgánom členského štátu, na území ktorého došlo k porušeniu, aby zistili, či držiteľ vodičského preukazu, ktorý bol vydaný iným členským štátom, je opäť spôsobilý viesť vozidlá na jeho území.

75

Ako to totiž v podstate tvrdí poľská vláda, pokiaľ je odmietnutie členského štátu uznať platnosť vodičského preukazu, ktorý bol vydaný iným členským štátom, založené na vnútroštátnych pravidlách, ktoré nemusia nutne existovať v právnych predpisoch členského štátu, ktorý vodičský preukaz vydal, zdá sa byť ťažko predstaviteľné, aby právne predpisy členského štátu, ktorý vodičský preukaz vydal, upravovali podmienky, ktorým sa držiteľ vodičského preukazu musí podriadiť, aby znovu nadobudol právo viesť vozidlo na území iného členského štátu.

76

Je však potrebné zdôrazniť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členský štát sa nemôže odvolávať na článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126, aby mohol odmietať uznať na neobmedzený čas platnosť vodičského preukazu, vydaného iným členským štátom, pokiaľ bolo držiteľovi tohto preukazu uložené ochranné opatrenie na území prvého členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok Hofmann, C‑419/10, EU:C:2012:240, bod 50 a citovanú judikatúru).

77

Pripustiť, že členský štát je oprávnený opierať sa o svoje vnútroštátne ustanovenia, aby natrvalo zabránil uznaniu vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, by totiž bolo dokonca popretím zásady vzájomného uznávania vodičských preukazov, ktorá predstavuje podstatu systému, ktorý bol realizovaný smernicou 2006/126 (pozri v tomto zmysle rozsudok Kapper, C‑476/01, EU:C:2004:261, bod 77; uznesenie Kremer, C‑340/05, EU:C:2006:620, bod 30; rozsudky Akyüz, C‑467/10, EU:C:2012:112, bod 57, a Hofmann, C‑419/10, EU:C:2012:240, bod 78).

78

Napokon iba vnútroštátnemu súdu, ktorý je ako jediný oprávnený posudzovať skutkový stav sporu vo veci samej a vykladať vnútroštátne právne predpisy, prináleží, aby v tomto prípade preskúmal, či Spolková republika Nemecko uplatňovaním svojich vlastných pravidiel v skutočnosti natrvalo nebráni uznaniu vodičského preukazu pani Aykul. V tejto súvislosti mu tiež prináleží overiť, či podmienky stanovené nemeckými právnymi predpismi na to, aby osoba v takej situácii, akou je situácia pani Aykul, mohla znovu nadobudnúť právo viesť vozidlo na nemeckom území, rešpektujú zásadu proporcionality, a najmä či nepresahujú hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou 2006/126, ktorý spočíva v zlepšení bezpečnosti cestnej premávky.

79

Súdny dvor, ktorý bol požiadaný, aby vnútroštátnemu súdu poskytol užitočnú odpoveď, má právomoc poskytnúť tomuto súdu usmernenie na základe informácií vyplývajúcich zo spisu v spore vo veci samej, ako aj z predložených písomných a ústnych pripomienok, ktoré tomuto súdu umožnia rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok Wiering, C‑347/12, EU:C:2014:300, bod 63 a citovanú judikatúru).

80

V tomto prípade z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pani Aykul, voči ktorej bolo prijaté opatrenie spočívajúce v odobratí jej rakúskeho vodičského preukazu na nemeckom území, má možnosť požiadať, aby bola znovu oprávnená viesť motorové vozidlá v Nemecku s jej rakúskym vodičským preukazom. V prílohe k svojmu rozhodnutiu zo 17. septembra 2012 totiž Landratsamt Ravensburg informoval dotknutú osobu o tom, že jej spôsobilosť viesť motorové vozidlá možno uznať na základe lekársko‑psychologického posudku vyhotoveného strediskom kontroly spôsobilosti viesť vozidlo, oficiálne uznaného v Nemecku, a spresnil, že vyhotovenie takéhoto posudku je spravidla podmienené preukázaním abstinencie dotknutej osoby, pokiaľ ide o akékoľvek užívanie omamných látok počas doby jedného roka.

81

Okrem toho z písomnej odpovede nemeckej vlády na otázku Súdneho dvora vyplýva, že aj v prípade neexistencie takéhoto lekársko‑psychologického posudku sa právo používať v Nemecku vodičský preukaz vydaný iným členským štátom automaticky znovu nadobúda potom, ako na konci stanovenej lehoty dôjde k výmazu zápisu o nespôsobilosti z registra spôsobilosti viesť vozidlo uvedeného v § 29 ods. 1 StVG. V prípade pani Aykul z informácií poskytnutých nemeckou vládou vyplýva, že podľa tohto ustanovenia by mala byť lehota na výmaz päť rokov, a to s ohľadom na povahu spôsobeného porušenia. Po uplynutí tejto lehoty bude teda dotknutá osoba znova môcť v Nemecku používať svoj vodičský preukaz bez toho, aby musela predložiť lekársko‑psychologický posudok.

82

Vzhľadom na tieto informácie, ktorých overenie prináleží vnútroštátnemu súdu, je potrebné konštatovať, že sa nezdá, že by nemecké ustanovenia natrvalo bránili uznaniu vodičského preukazu pani Aykul.

83

Navyše podmienenie znovunadobudnutia práva pani Aykul viesť motorové vozidlo v Nemecku buď predložením lekársko‑psychologického posudku, ktorého vyhotovenie obsahuje dôkaz o abstinencii, pokiaľ ide o akékoľvek užívanie omamných látok počas doby jedného roka, alebo uplynutím lehoty päť rokov, sa zdá byť prostriedkom účinnej a primeranej prevencie, ktorého cieľ spočíva v zlepšení bezpečnosti cestnej premávky.

84

Vzhľadom na uvedené je potrebné odpovedať na tretiu otázku, ako aj na štvrtú otázku písm. b) tak, že členský štát, ktorý odmietne uznať platnosť vodičského preukazu v takej situácii, o akú ide vo veci samej, je príslušný stanoviť podmienky, ktorým sa držiteľ vodičského preukazu musí podriadiť, aby znovu nadobudol právo viesť vozidlo na jeho území. Vnútroštátnemu súdu prináleží preskúmať, či dotknutý členský štát uplatňovaním svojich vlastných pravidiel v skutočnosti natrvalo nebráni uznaniu vodičského preukazu vydaného iným členským štátom. V tejto súvislosti mu prináleží overiť, či podmienky stanovené právnymi predpismi prvého členského štátu v súlade so zásadou proporcionality nepresahujú hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou 2006/126, ktorý spočíva v zlepšení bezpečnosti cestnej premávky.

85

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: