1

Svojimi žalobami vo veciach C‑317/13 a C‑679/13 sa Európsky parlament domáha zrušenia rozhodnutia Rady 2013/129/EÚ zo 7. marca 2013 o podrobení 4‑metylamfetamínu kontrolným opatreniam (Ú. v. EÚ L 72, s. 11) a vykonávacieho rozhodnutia Rady 2013/496/EÚ zo 7. októbra 2013 o podrobení 5‑(2‑aminopropyl)indolu kontrolným opatreniam (Ú. v. EÚ L 272, s. 44, spoločne ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2

Odôvodnenie 14 rozhodnutia Rady 2005/387/SVV z 10. mája 2005 o výmene informácií, hodnotení rizika a kontrole nových psychoaktívnych látok (Ú. v. EÚ L 127, s. 32) znie:

„V súlade s článkom 34 ods. 2 písm. c) [ZEÚ] možno opatrenia založené na tomto rozhodnutí prijímať kvalifikovanou väčšinou, pretože ide o opatrenia nevyhnutné na vykonanie tohto rozhodnutia.“

3

Článok 1 tohto rozhodnutia stanovuje:

„Týmto rozhodnutím sa vytvára mechanizmus rýchlej výmeny informácií o nových psychoaktívnych látkach. …

Toto rozhodnutie taktiež ustanovuje hodnotenie rizík súvisiacich s týmito novými psychoaktívnymi látkami s cieľom umožniť, aby sa opatrenia uplatniteľné v členských štátoch pre kontrolu omamných a psychotropných látok sa vzťahovali aj na nové psychoaktívne látky.“

4

Článok 6 uvedeného rozhodnutia stanovuje, že Rada Európskej únie môže žiadať o zostavenie správy o hodnotení rizík spojených s novou psychoaktívnou látkou.

5

Článok 8 rovnakého rozhodnutia s názvom „Postup vytvárania kontroly nad určitými novými psychoaktívnymi látkami“ uvádza nasledujúce:

„1.   Komisia do šiestich týždňov odo dňa obdržania správy o hodnotení rizika predloží Rade podnet na vystavenie novej psychoaktívnej látky kontrolným opatreniam. …

2.   Ak by Komisia nepovažovala za nevyhnutné predložiť podnet na vystavenie novej psychoaktívnej látky kontrolným opatreniam, takýto podnet môže Rade predložiť jeden alebo viac členských štátov, ak je to možné, najneskôr do šiestich týždňov odo dňa, kedy Komisia predložila Rade svoju správu.

3.   Rada kvalifikovanou väčšinou a konajúc na základe podnetu predloženého podľa odseku 1 alebo 2 rozhodne na základe článku 34 ods. 2 písm. c) [ZEÚ], či má byť nová psychoaktívna látka vystavená kontrolným opatreniam.“

6

Rozhodnutie 2013/129, ktoré sa týka ZFEÚ a rozhodnutia 2005/387, najmä jeho článku 8 ods. 3, stanovuje vo svojom článku 1, že nová psychoaktívna látka sa podrobuje kontrolným opatreniam v celej Únii.

7

Článok 2 tohto rozhodnutia uvádza, že členské štáty prijmú do 17. marca 2014 nevyhnutné opatrenia na podrobenie tejto látky kontrolným opatreniam a trestnoprávnym sankciám stanoveným v ich právnych predpisoch.

8

Rozhodnutie 2013/496, ktoré sa rovnako týka ZFEÚ a rozhodnutia 2005/387, najmä jeho článku 8 ods. 3, spresňuje vo svojom článku 1, že nová psychoaktívna látka 5‑(2‑aminopropyl)indol sa podrobuje kontrolným opatreniam v celej Únii.

9

Článok 2 tohto rozhodnutia uvádza, že členské štáty prijmú do 13. októbra 2014 potrebné opatrenia na podrobenie tejto látky kontrolným opatreniam a trestnoprávnym sankciám stanoveným na základe ich právnych predpisov.

10

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

11

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

12

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 27. marca 2014 boli veci C‑317/13 a C‑679/13 spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.

13

Uzneseniami predsedu Súdneho dvora z 8. októbra 2013 a 28. apríla 2014 sa povolil vstup Rakúskej republiky do konania vo veciach C‑317/13 a C‑679/13 ako vedľajšieho účastníka konania na podporu návrhov Rady.

14

Parlament uvádza dva žalobné dôvody na podporu svojich žalôb, z ktorých prvý sa týka voľby zrušeného alebo nezákonného právneho základu a druhý porušenia podstatných formálnych náležitostí z dôvodu neúčasti Parlamentu na postupe prijatia napadnutých rozhodnutí.

15

Rada sa domnieva, že niektoré z dôvodov a tvrdení uvedených Parlamentom vo veci C‑679/13 sa musia zamietnuť ako neprípustné, lebo im chýba jasnosť alebo presnosť. Platí to pre dôvody alebo tvrdenia týkajúce sa uplatnenia článku 39 ods. 1 ZEÚ na voľbu zrušeného právneho základu a porušenie zásad právnej istoty a inštitucionálnej rovnováhy a skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia údajne menia a dopĺňajú podstatný prvok rozhodnutia 2005/387.

16

Parlament tvrdí, že žaloba, na základe ktorej sa začalo konanie vo veci C‑679/13, je dostatočne jasná a presná. Pokiaľ ide konkrétnejšie o tvrdenie, že napadnuté rozhodnutia menia a dopĺňajú podstatný prvok rozhodnutia 2005/387, Parlament zdôrazňuje, že nezáleží, či je to naozaj tak, keďže táto okolnosť by v každom prípade nemala nijaký vplyv na postup, ktorý sa mal uplatniť pri prijímaní rozhodnutia 2013/496.

17

Treba pripomenúť, že v zmysle článku 120 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a súvisiacej judikatúry musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Z toho vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplývať koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby a žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby Súdny dvor nerozhodol nad rámec návrhov alebo neopomenul rozhodnúť o niektorej výhrade (pozri v tomto zmysle rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, C‑209/13, EU:C:2014:283, bod 30 a citovanú judikatúru).

18

V prejednávanej veci boli prvé tri žalobné dôvody a tvrdenia žaloby vo veci C‑679/13, ktorých nedostatok jasnosti a presnosti Rada namieta, uvedené spôsobom, ktorý zodpovedá takýmto požiadavkám. Žaloba predovšetkým umožnila Rade pripraviť si obhajobu v súvislosti s týmito dôvodmi alebo tvrdeniami a Súdnemu dvoru uskutočniť súdne preskúmanie rozhodnutia 2013/496.

19

Pokiaľ ide o posledný z týchto žalobných dôvodov alebo tvrdení, treba uviesť, že v každom prípade Parlament v replike pripustil, že zákonnosť rozhodnutia 2013/496 nezávisí od dôvodnosti tohto tvrdenia. Nejde teda o žalobný dôvod alebo tvrdenie, o ktorom by mal Súdny dvor rozhodnúť.

20

Z uvedeného vyplýva, že námietka neprípustnosti týkajúca sa údajného nedostatku jasnosti a presnosti niektorých prvkov žaloby vo veci C‑679/13 musí byť zamietnutá.

21

Vzhľadom na to, že právny základ aktu je určujúci pre postupy, ktoré treba dodržať na účely jeho prijatia (rozsudky Parlament/Rada, C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 80, a Parlament/Rada, C‑658/11, EU:C:2014:2025, bod 57), pritom treba v prvom rade preskúmať prvý žalobný dôvod vo veci C‑317/13 a druhý žalobný dôvod vo veci C‑679/13 týkajúce sa voľby zrušeného alebo nezákonného právneho základu.

22

Parlament tvrdí, že odvolanie sa na Zmluvu o FEÚ uvedené v napadnutých rozhodnutiach je príliš všeobecné na to, aby táto mohla slúžiť ako ich právny základ, a že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 nemožno považovať za skutočný právny základ.

23

Toto ustanovenie sa totiž obmedzuje na odkaz na článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ, ktorý údajne predstavoval jediný možný právny základ na prijatie vykonávacích opatrení v rámci bývalého „tretieho piliera“.

24

V dôsledku toho je podľa Parlamentu právnym základom, z ktorého vychádzala Rada, článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ. Keďže bol tento článok 34 zrušený Lisabonskou zmluvou, podľa neho už nemôže slúžiť ako právny základ na prijatie nových aktov. Okolnosť, že ustanovenie sekundárneho práva odkazuje na článok 34, v tejto súvislosti údajne nie je relevantná, keďže toto ustanovenie by sa malo považovať za ustanovenie, ktoré sa stalo nevykonateľným nadobudnutím platnosti tejto Zmluvy.

25

Rada spresňuje, že prijala napadnuté rozhodnutia na základe článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 v spojení s článkom 9 Protokolu (č. 36) o prechodných ustanoveniach (ďalej len „protokol o prechodných ustanoveniach“). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutia neuvádzajú ani ZEÚ vo všeobecnosti, ani článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ konkrétne.

26

Navyše tvrdí, že vzhľadom na zrušenie článku 34 ZEÚ už odkaz na tento článok uvedený v článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 nevyvoláva právne účinky a že toto posledné uvedené ustanovenie sa stalo samostatným právnym základom, ktorý priznáva Rade vykonávacie právomoci.

27

Na to, aby sa posúdila dôvodnosť prvej časti prvého žalobného dôvodu vo veci C‑317/13 a druhého žalobného dôvodu vo veci C‑679/13, treba určiť právny základ, z ktorého sa vychádzalo pri prijatí napadnutých rozhodnutí.

28

V tejto súvislosti treba konštatovať, že tieto rozhodnutia neodkazujú na článok 34 ZEÚ a že ich úvodné ustanovenia výslovne odkazujú na Zmluvu o FEÚ, ako aj na článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387.

29

Vzhľadom na text napadnutých rozhodnutí, ktorý v zásade musí na to, aby splnil povinnosť odôvodnenia, uvádzať právny základ, z ktorého vychádzajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Rada, C‑370/07, EU:C:2009:590, body 39 a 55), by sa preto nemalo usudzovať, že tieto rozhodnutia sú založené na článku 34 ZEÚ.

30

Navyše treba uviesť, že nijaký z prvkov napadnutých rozhodnutí neuvádza, že Rada zamýšľala použiť tento článok 34 ako právny základ týchto rozhodnutí.

31

Konkrétne odkaz uvedený v článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 na článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ v tejto súvislosti nie je relevantný, keďže výslovná voľba Rady neuviesť v napadnutých rozhodnutiach toto posledné uvedené ustanovenie, ale Zmluvu o FEÚ a článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387, jasne svedčí o tom, že napadnuté rozhodnutia sú založené na tomto poslednom uvedenom ustanovení ako takom.

32

Z toho vyplýva, že zrušenie článku 34 ZEÚ Lisabonskou zmluvou nezbavuje napadnuté rozhodnutia ich právneho základu.

33

Vzhľadom na tieto okolnosti treba zamietnuť prvú časť prvého žalobného dôvodu vo veci C‑317/13 a druhý žalobný dôvod vo veci C‑679/13 ako nedôvodné.

34

Parlament sa domnieva, že za predpokladu, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 by bol právnym základom napadnutých rozhodnutí, toto ustanovenie by predstavovalo nezákonný odvodený právny základ, na ktorom by tieto rozhodnutia nemohli byť platne založené.

35

Z judikatúry Súdneho dvora totiž má vyplývať, že vytvorenie odvodeného právneho základu, ktorý zjednodušuje spôsoby prijatia aktu, je nezlučiteľné so Zmluvami. Tak je to v prípade článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387, lebo údajne nepočíta s konzultáciami Parlamentu, hoci sa v zmysle článku 39 ZEÚ mali uskutočniť v súvislosti s prijatím vykonávacieho opatrenia k tomuto rozhodnutiu.

36

Okrem toho článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 sa vzhľadom na nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy údajne stal nevykonateľným a stanovuje neoprávnený odklon od postupu zavedeného touto Zmluvou v súvislosti s prijímaním nových aktov. Takýto odklon nie je povolený článkom 9 protokolu o prechodných ustanoveniach, ktorý údajne znamená len to, že akty bývalého „tretieho piliera“ sa automaticky nezrušujú nadobudnutím platnosti uvedenej Zmluvy.

37

Rada v prvom rade spochybňuje prípustnosť námietky nezákonnosti voči článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387, ktorú vzniesol Parlament. V tejto súvislosti tvrdí, že podľa článku 10 ods. 1 protokolu o prechodných ustanoveniach právomoci Súdneho dvora týkajúce sa tohto rozhodnutia zostávajú do 1. decembra 2014 rovnaké, ako boli pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy. Článok 35 ods. 6 ZEÚ v znení, ktoré bolo vtedy účinné, však údajne neupravoval možnosť Parlamentu podať žalobu o neplatnosť aktu prijatého v rámci bývalého „tretieho piliera“, akým je uvedené rozhodnutie. Z neexistencie právomoci Súdneho dvora v tejto oblasti podľa nej vyplýva, že námietka nezákonnosti vznesená Parlamentom sa musí vyhlásiť za neprípustnú.

38

Rada subsidiárne uvádza, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 bol pri svojom prijatí v súlade so Zmluvou o EÚ. Toto ustanovenie sa totiž údajne obmedzuje na úpravu uplatnenia postupu stanoveného v článku 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ a nezavádza tak postup sui generis vylučujúci konzultácie Parlamentu.

39

Pokiaľ ide o dôsledky nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, Rada tvrdí, že výklad článku 9 protokolu o prechodných ustanoveniach navrhnutý Parlamentom znemožňuje akúkoľvek možnosť prijatia vykonávacích opatrení upravených v rámci aktov bývalého „tretieho piliera“, čo je presne situácia, ktorej sa autori Zmlúv chceli vyhnúť.

40

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť voľba právneho základu aktu Európskej únie založená na objektívnych prvkoch spôsobilých byť predmetom súdneho preskúmania, medzi ktoré patria cieľ a obsah tohto aktu (rozsudok Komisia/Parlament a Rada, C‑43/12, EU:C:2014:298, bod 29, ako aj citovaná judikatúra).

41

V tejto súvislosti treba uviesť, že medzi účastníkmi konania neexistuje rozpor, pokiaľ ide o vzťah medzi článkom 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 a účelom alebo obsahom napadnutých rozhodnutí. Parlament naproti tomu spochybňuje zákonnosť tohto ustanovenia, pričom tvrdí, že zjednodušuje spôsoby prijatia opatrení na vykonanie rozhodnutia 2005/387 v porovnaní s postupom stanoveným na tento účel v Zmluvách.

42

Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že vzhľadom na to, že pravidlá tvorby vôle inštitúcií Únie sú stanovené Zmluvami a členské štáty ani samotné inštitúcie nimi nemôžu disponovať, iba Zmluvy môžu v osobitných prípadoch splnomocniť niektorú inštitúciu na zmenu rozhodovacieho postupu, ktorý stanovujú. Pokiaľ by sa inštitúcii priznala možnosť vytvárať odvodené právne základy, či už v zmysle sprísnenia, alebo v zmysle zjednodušenia podmienok prijímania aktu, bola by jej tým priznaná normotvorná právomoc prekračujúca medze toho, čo stanovujú Zmluvy (pozri rozsudok Parlament/Rada, C‑133/06, EU:C:2008:257, body 54 až 56).

43

Toto riešenie, ktoré sa uplatnilo v rozsudku Parlament/Rada (C‑133/06, EU:C:2008:257) v súvislosti s odvodeným právnym základom umožňujúcim prijatie legislatívnych aktov, sa musí uplatniť aj na právne základy upravené v akte sekundárneho práva umožňujúce prijatie opatrení na vykonanie tohto aktu, sprísnením alebo zjednodušením spôsobov prijatia takýchto opatrení upravených v Zmluvách.

44

Hoci je totiž pravda, že Zmluvy stanovujú, že Parlament a Rada určujú niektoré pravidlá týkajúce sa uplatňovania výkonných právomocí Komisiou, platí pritom, že osobitné pravidlá týkajúce sa prijímania vykonávacích opatrení upravené v Zmluvách zaväzujú inštitúcie z rovnakého titulu ako pravidlá prijímania legislatívnych aktov a že teda akty sekundárneho práva im nesmú odporovať.

45

V tejto súvislosti vzhľadom na to, že zákonnosť aktu Únie sa má posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia tohto aktu (pozri analogicky rozsudky Gualtieri/Komisia, C‑485/08 P, EU:C:2010:188, bod 26; Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P, EU:C:2013:522, bod 31, ako aj Schaible, C‑101/12, EU:C:2013:661, bod 50), zákonnosť článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 sa má posudzovať vzhľadom na ustanovenia, ktorými sa v čase prijatia tohto rozhodnutia riadil výkon všeobecných aktov v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, t. j. článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ a článok 39 ods. 1 ZEÚ.

46

Z týchto ustanovení vyplýva, že Rada rozhodujúca kvalifikovanou väčšinou určí po konzultáciách s Parlamentom nevyhnutné opatrenia na vykonanie rozhodnutí prijatých v rámci oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach.

47

V tejto súvislosti treba nepochybne konštatovať, že znenie článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 neuvádza povinnosť Rady konzultovať Parlament pred prijatím opatrení na vykonanie tohto rozhodnutia. uvedených v tomto ustanovení.

48

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že text sekundárneho práva Únie sa musí najviac, ako je to možné, vykladať v zmysle jeho súladu s ustanoveniami Zmlúv (rozsudok Efir, C‑19/12, EU:C:2013:148, bod 34 a citovaná judikatúra).

49

Preto vzhľadom na to, že na jednej strane povinnosť vykladať akt sekundárneho práva v súlade s primárnym právom vyplýva zo všeobecnej zásady výkladu, podľa ktorej sa má ustanovenie, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom, ktorý nespochybní jeho zákonnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Sturgeon a i., C‑402/07 a C‑432/07, EU:C:2009:716, body 47 a 48, ako aj Preskúmanie Komisia/Strack, C‑579/12 RX‑II, EU:C:2013:570, bod 40), a na druhej strane, že zákonnosť článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 sa z dôvodov uvedených v bode 45 tohto rozsudku musí posudzovať najmä vzhľadom na článok 39 ods. 1 ZEÚ, sa toto prvé uvedené ustanovenie musí vykladať v súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením.

50

V dôsledku toho sa článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 má vykladať v súlade s článkom 39 ods. 1 ZEÚ tak, že Rade umožňuje prijať akt na účely podrobenia novej psychoaktívnej látky kontrolným opatreniam iba po konzultáciách s Parlamentom. Z toho vyplýva, že treba odmietnuť tvrdenie Parlamentu, že skutočnosť, že toto prvé uvedené ustanovenie neuvádza povinnosť konzultovať ho, znamená, že upravuje podrobnosti prijatia namietaných vykonávacích opatrení, ktoré sú vo vzťahu k postupu upravenému na tento účel v Zmluve o EÚ zjednodušením.

51

Pokiaľ ide o tvrdenia Parlamentu týkajúce sa nezlučiteľnosti článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 s procesnými pravidlami uplatniteľnými po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, v každom prípade treba uviesť, že protokol o prechodných ustanoveniach obsahuje ustanovenia osobitne upravujúce právny režim uplatňujúci sa po dni nadobudnutia platnosti tejto Zmluvy na akty prijaté na základe Zmluvy o EÚ pred týmto dňom.

52

Článok 9 tohto protokolu tak stanovuje, že právne účinky takýchto aktov sú zachované, pokým sa tieto akty uplatňovaním Zmlúv nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo nezmenia a nedoplnia.

53

Tento článok sa má vykladať v súlade s prvým odôvodnením tohto protokolu, ktoré spresňuje, že na účely zabezpečenia prechodu medzi inštitucionálnymi ustanoveniami Zmlúv, ktoré sa uplatňovali pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, a inštitucionálnymi ustanoveniami uvedenej Zmluvy je potrebné upraviť prechodné ustanovenia.

54

Preto vzhľadom na to, že Lisabonská zmluva podstatne zmenila a doplnila inštitucionálny rámec policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, sa článok 9 protokolu o prechodných ustanoveniach musí chápať, ako uviedol generálny advokát v bode 45 svojich návrhov, tak, že jeho cieľom je najmä zaručiť, aby sa akty prijaté v rámci tejto spolupráce mohli naďalej účinne uplatňovať napriek zmene inštitucionálneho rámca uvedenej spolupráce.

55

Prijatie tvrdenia Parlamentu, že zrušenie osobitných postupov prijímania vykonávacích opatrení pariacich do oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach Lisabonskou zmluvou by znemožnilo prijatie takýchto opatrení predtým, ako by boli zmenené a doplnené všeobecné akty prijaté v oblasti tejto spolupráce, aby sa prispôsobili Lisabonskej zmluve, by viedlo iba k sťaženiu až znemožneniu účinného uplatňovania týchto aktov, čím by sa ohrozilo dosiahnutie cieľa sledovaného autormi Zmluvy.

56

Navyše výklad článku 9 protokolu o prechodných ustanoveniach navrhnutý Parlamentom, podľa ktorého tento článok znamená jedine to, že akty patriace do oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach sa automaticky nezrušujú nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, by uvedený článok zbavil akéhokoľvek potrebného účinku.

57

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie aktu riadne prijatého na základe Zmluvy o EÚ pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktoré stanovuje podrobnosti prijatia opatrení na vykonanie tohto aktu, naďalej vyvoláva svoje právne účinky, pokým nebolo zrušené, vyhlásené za neplatné, zmenené alebo doplnené, a umožňuje prijatie vykonávacích opatrení na základe postupu, ktorý vymedzuje.

58

Za týchto okolností skutočnosť, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 sprísňuje alebo zjednodušuje podrobnosti prijatia vykonávacích opatrení vo vzťahu k postupu upravenému na tento účel v Zmluve o FEÚ, by nemala znamenať, že toto ustanovenie predstavuje nezákonný odvodený právny základ, ktorého uplatnenie by sa výnimočne nemalo pripustiť.

59

V dôsledku toho a za týchto okolností bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k prípustnosti druhej časti prvého žalobného dôvodu vo veci C‑317/13 a druhému žalobnému dôvodu vo veci C‑679/13, ho treba zamietnuť ako nedôvodný (pozri analogicky rozsudky Francúzsko/Komisia, C‑233/02, EU:C:2004:173, bod 26, ako aj Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, EU:C:2007:633, bod 32), a preto aj zamietnuť tieto žalobné dôvody ako celky.

60

Parlament tvrdí, že za predpokladu, že by sa v prejednávanej veci naďalej uplatňoval režim ako pred Lisabonskou zmluvou, mal byť konzultovaný na základe článku 39 ods. 1 ZEÚ.

61

Rada sa naopak domnieva, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 nestanovuje nijakú formu účasti Parlamentu na prijímaní napadnutých rozhodnutí a že vzhľadom na zrušenie článku 39 ZEÚ Lisabonskou zmluvou už na prijatie opatrení na vykonanie tohto rozhodnutia netreba konzultovať Parlament.

62

Článok 10 ods. 1 protokolu o prechodných ustanoveniach údajne potvrdzuje túto analýzu, keďže neuvádza článok 39 ZEÚ medzi ustanoveniami, ktorých účinky sú zachované aj po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy. Zahrnutie povinnosti konzultovať Parlament do postupu prijímania by navyše údajne znamenalo zaviesť do postupu upraveného v článku 291 ZFEÚ prvok, ktorý tam nie je uvedený, a spochybnilo by tak inštitucionálnu rovnováhu zavedenú Lisabonskou zmluvou.

63

Treba pripomenúť, že riadne konzultácie Parlamentu v prípadoch stanovených príslušnými normami práva Únie predstavujú podstatnú formálnu náležitosť, ktorej nedodržanie má za následok neplatnosť dotknutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky Parlament/Rada, C‑65/93, EU:C:1995:91, bod 21, a Parlament/Rada, C‑417/93, EU:C:1995:127, bod 9).

64

V dôsledku toho vzhľadom na to, že z odpovede na prvý žalobný dôvod vo veci C‑317/13 a druhý žalobný dôvod vo veci C‑679/13 vyplýva, že Rada mohla platne založiť napadnuté rozhodnutia na článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387, treba určiť, či Parlament musí byť konzultovaný pred prijatím aktu na základe tohto ustanovenia.

65

V tejto súvislosti z úvah uvedených v bodoch 50 až 57 tohto rozsudku vyplýva, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387 vykladaný v súlade s článkom 39 ods. 1 ZEÚ naďalej vyvoláva svoje právne účinky, pokým nebol zrušený, vyhlásený za neplatný, zmenený alebo doplnený, a umožňuje prijatie vykonávacích opatrení na základe postupu, ktorý vymedzuje. Rada preto bola povinná konzultovať Parlament pred podrobením novej psychoaktívnej látky kontrolným opatreniam.

66

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, zrušenie článku 39 ods. 1 ZEÚ Lisabonskou zmluvou nemôže spochybniť túto povinnosť konzultovať Parlament.

67

Vzhľadom na úvahy uvedené v bode 49 tohto rozsudku totiž zrušenie článku 39 ods. 1 ZEÚ, ku ktorému došlo po prijatí článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2005/387, nemôže viesť k zániku povinnosti vykladať toto posledné uvedené ustanovenie v súlade s článkom 39 ods. 1 ZEÚ.

68

Rovnako skutočnosť, že článok 291 ZFEÚ nestanovuje povinnosť konzultovať Parlament, nie je relevantná, keďže povinnosť konzultovať Parlament predstavuje jeden z právnych účinkov rozhodnutia 2005/387, ktoré sú zachované po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy v zmysle článku 9 protokolu o prechodných ustanoveniach, ako je vyložený v bode 57 tohto rozsudku.

69

Je pritom nesporné, že Rada prijala napadnuté rozhodnutia bez predchádzajúcej konzultácie Parlamentu.

70

Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod vo veci C‑317/13 a prvý žalobný dôvod vo veci C‑679/13 sú dôvodné a že napadnuté rozhodnutia musia byť v dôsledku toho zrušené.

71

Tak Parlament, ako aj Rada navrhli Súdnemu dvoru, aby v prípade, ak zruší napadnuté rozhodnutia, zachoval ich účinky, pokým sa nahradia novými aktmi.

72

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Súdny dvor, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky aktu vyhláseného za neplatný sa musia považovať za konečné.

73

V prejednávanej veci by vyhlásenie neplatnosti napadnutých rozhodnutí bez určenia, že ich účinky zostávajú zachované, mohlo ohroziť účinnosť kontrol psychoaktívnych látok dotknutých týmito rozhodnutiami a v dôsledku toho mohlo ohroziť ochranu verejného zdravia. Hoci sa totiž Parlament domáha zrušenia týchto rozhodnutí z dôvodu porušenia podstatnej formálnej náležitosti, nespochybňuje ich účel ani obsah.

74

V dôsledku toho treba zachovať účinky napadnutých rozhodnutí, pokým nadobudnú účinnosť nové akty, ktoré ich majú nahradiť.

75

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament navrhol zaviazať Radu na náhradu trov konania a Rada nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

76

Podľa článku 140 ods. 1 Rakúska republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: