1

Touto žalobou sa Európska komisia domáha, aby Súdny dvor určil, že Poľská republika si tým, že neprebrala alebo nesprávne prebrala ustanovenia článku 2 písm. a), b) a d) až f), článku 3 ods. 3, článku 4 ods. 3, článku 6 až článku 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a), článku 10 ods. 3 a 4, článku 18 ods. 1 druhého pododseku, ods. 3 a 4, ako aj časť A štvrtú zarážku, časť B prvú zarážku a časť C prvú zarážku prílohy V smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/41/ES zo 6. mája 2009 o používaní geneticky modifikovaných mikroorganizmov v uzavretých priestoroch (Ú. v. EÚ L 125, s. 75) do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, nesplnila povinnosti, ktoré jej z tejto smernice vyplývajú.

2

Podľa článku 2 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33, ďalej len „akt o pristúpení“), bola Poľská republika od 1. mája 2004, teda odo dňa svojho pristúpenia, viazaná ustanoveniami zmlúv a aktov, ktoré inštitúcie Európskej únie prijali pred týmto dátumom.

3

Podľa článku 54 aktu o pristúpení nové členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na to, aby odo dňa pristúpenia dosiahli súlad s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí, pokiaľ v prílohách uvedených v článku 24 tohto aktu alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení tohto aktu nie je stanovená iná lehota. Vzhľadom na to, že príloha XII aktu o pristúpení, ktorá sa týka Poľskej republiky a je uvedená v jeho článku 24, ani jeho ďalšie ustanovenia týkajúce sa tohto členského štátu neobsahujú osobitné ustanovenia týkajúce sa smernice Rady 90/219/EHS z 23. apríla 1990 o obmedzenom použití geneticky modifikovaných mikroorganizmov (Ú. v. ES L 117, s. 1; Mim. vyd. 15/001, s. 381) a smernice Rady 98/81/ES z 26. októbra 1998, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 90/219 (Ú. v. ES L 330, s. 13; Mim. vyd. 15/004, s. 71), Poľská republika bola povinná tieto smernice prebrať ku dňu svojho pristúpenia k Únii.

4

Smernica 90/219 stanovila spoločné opatrenia na používanie geneticky modifikovaných mikroorganizmov v uzavretých priestoroch s ohľadom na ochranu ľudského zdravia a životného prostredia.

5

Táto smernica bola zmenená a doplnená smernicou 98/81.

6

Smernica 90/219, zmenená a doplnená smernicou 98/81 (ďalej len „smernica 90/219 v znení zmien a doplnení“), bola zrušená a nahradená smernicou 2009/41, ktorá nadobudla účinnosť 10. júna 2009.

7

Článok 2 smernice 2009/41, ktorý má rovnaké znenie ako článok 2 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, uvádza tieto definície:

„...

...

...“

8

Článok 3 ods. 3 smernice 2009/41, ktorý zodpovedá článku 4 druhému odseku smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, stanovuje:

„... smernica [2009/41] sa nevzťahuje na uchovávanie, pestovanie, prepravu, ničenie, zneškodňovanie alebo použitie GMM, ktoré boli uvedené na trh v súlade so smernicou 2001/18/ES [Európskeho parlamentu a Rady z 12. marca 2001 o zámernom uvoľnení geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia a o zrušení smernice Rady 90/220/EHS (Ú. v. ES L 106, s. 1; Mim. vyd. 15/006, s. 77)] alebo v súlade s inými právnymi predpismi Spoločenstva, ktoré stanovujú špecifické posúdenie environmentálneho rizika podobné tomu, ktoré je uvedené v uvedenej smernici, za predpokladu, že používanie v uzavretých priestoroch bude spĺňať podmienky stanovené v súhlase s uvedením na trh, ak takéto podmienky existujú.“

9

Článok 6 smernice 2009/41, ktorý má rovnaké znenie ako článok 7 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, znie takto:

„Ak sa majú priestory použiť prvýkrát na používanie v uzavretých priestoroch, používateľ je povinný predložiť príslušným orgánom pred začatím takéhoto použitia ohlásenie obsahujúce aspoň informácie uvedené v časti A prílohy V.“

10

Článok 7 smernice 2009/41, ktorý nahradil článok 8 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, stanovuje:

„Po ohlásení uvedenom v článku 6 sa následné používanie v uzavretých priestoroch triedy 1 môže vykonať bez ďalšieho ohlásenia. Používatelia GMM v triede 1 používania v uzavretých priestoroch musia uchovávať záznamy z každého posúdenia uvedeného v článku 4 ods. 6, ktoré príslušnému orgánu na požiadanie sprístupnia.“

11

Článok 8 smernice 2009/41, ktorý má takmer rovnaké znenie ako článok 9 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, znie takto:

„1.   Pre prvé a následné používanie v uzavretých priestoroch triedy 2, ktoré sa majú vykonať v priestoroch ohlásených podľa článku 6, sa musí predložiť ohlásenie obsahujúce informácie uvedené v časti B prílohy V.

2.   Ak boli priestory predmetom predchádzajúceho ohlásenia na vykonávanie používania v uzavretých priestoroch triedy 2 alebo vyššej triedy a boli splnené všetky požiadavky súhlasu s tým spojené, používanie v uzavretých priestoroch triedy 2 sa môže vykonávať bezprostredne po predložení nového ohlásenia.

Žiadateľ však môže sám požiadať príslušný orgán o rozhodnutie vo veci udelenia formálneho povolenia. Tento musí rozhodnúť v lehote najviac 45 dní od dátumu ohlásenia.

3.   Ak priestory neboli predmetom prechádzajúceho ohlásenia na vykonávanie používania v uzavretých priestoroch triedy 2 alebo vyššej triedy, používanie v uzavretých priestoroch triedy 2 sa môže v prípade absencie akéhokoľvek náznaku opačného stanoviska príslušného orgánu vykonávať po 45 dňoch od predloženia ohlásenia uvedeného v odseku 1 alebo v prípade súhlasu príslušného orgánu i skôr.“

12

Článok 9 smernice 2009/41, ktorého obsah je v podstate rovnaký ako obsah článku 10 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, znie takto:

„1.   Pre prvé a následné používanie v uzavretých priestoroch triedy 3 alebo triedy 4, ktoré sa majú vykonať v priestoroch ohlásených podľa článku 6, sa musí predložiť ohlásenie obsahujúce informácie uvedené v časti C prílohy V.

2.   Používanie v uzavretých priestoroch triedy 3 alebo vyššej triedy sa nesmie vykonávať bez predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu, ktorý musí svoje rozhodnutie oznámiť písomne:

13

Článok 10 smernice 2009/41, ktorý zodpovedá článku 11 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, stanovuje:

„1.   Členské štáty určia orgán alebo orgány, ktoré budú zodpovedné za vykonanie opatrení, ktoré prijmú na uplatňovanie tejto smernice, a za prijímanie a potvrdzovanie ohlásení uvedených v článkoch 6, 8 a 9.

2.   Príslušné orgány preskúmajú súlad ohlásení s požiadavkami tejto smernice, presnosť a úplnosť poskytnutých informácií, správnosť posúdenia uvedeného v článku 4 ods. 2 a triedu používania v uzavretých priestoroch, a ak to je vhodné, i vhodnosť ochrany a iných ochranných opatrení, odpadové hospodárstvo a havarijné opatrenia.

3.   V prípade potreby môže príslušný orgán:

4.   Na účel výpočtu lehôt uvedených v článkoch 8 a 9 sa doba, počas ktorej príslušný orgán:

nebude brať do úvahy.“

14

Článok 16 smernice 2009/41, ktorý v podstate preberá znenie článku 17 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby príslušný orgán organizoval inšpekcie a iné kontrolné opatrenia na zabezpečenie toho, že používatelia dodržiavajú túto smernicu.“

15

Ustanovenia článku 18 ods. 1, 3 a 4 smernice 2009/41, ktoré zodpovedajú článku 19 ods. 1, 4 a 5 smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, stanovujú:

„1.   Ak sa zverejnenie týka jednej alebo viacerých položiek uvedených v článku 4 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí [(Ú. v. EÚ L 141, s. 26; Mim. vyd. 15/007, s. 375)], ohlasovateľ môže označiť informácie v ohláseniach predložených podľa tejto smernice, ktoré sa majú považovať za dôverné. V takých prípadoch sa musí poskytnúť overiteľné odôvodnenie.

Príslušný orgán po konzultácii s ohlasovateľom rozhodne o tom, ktoré informácie budú považované za dôverné, a informuje ho o svojom rozhodnutí.

...

3.   Komisia a príslušné orgány nesmú poskytnúť tretím stranám žiadne informácie, ktoré sa podľa druhého pododseku odseku 1 považujú za dôverné a ktoré boli ohlásené alebo inak poskytnuté podľa tejto smernice a budú chrániť práva duševného a priemyselného vlastníctva vzťahujúce sa k získaným údajom.

4.   Ak ohlasovateľ z akýchkoľvek dôvodov vezme ohlásenie späť, príslušný orgán musí rešpektovať dôvernosť predložených informácií.“

16

Článok 3 zákona o geneticky modifikovaných organizmoch (ustawa o organizmach genetycznie zmodyfikowanych) z 22. júna 2001 (Dz. U. 2007, č. 36, položka 233, ďalej len „zákon o GMO“) obsahuje tieto definície:

...

...“

17

Podľa článku 14 zákona o GMO:

„1.   S výhradou odseku 2 minister uverejní v Úradnom vestníku informácie týkajúce sa havárií uvedených v článku 33, ako aj dôsledkov a nebezpečenstva, ktoré z nich vyplývajú.

2.   Ustanovenia týkajúce sa prístupu k informáciám o životnom prostredí sa mutatis mutandis vzťahujú aj na prístup k informáciám o GMO.“

18

Článok 14a tohto zákona stanovuje:

„Zverejňujú sa:

19

Článok 16 tohto zákona stanovuje:

„Používanie GMO v uzavretých priestoroch si vyžaduje ministerské povolenie, pokiaľ sa v tejto kapitole nestanovuje inak.“

20

Článok 17 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„V závislosti od úrovne rizika pre ľudské zdravie a životné prostredie sa vymedzujú štyri kategórie používania GMO v uzavretých priestoroch:

21

Článok 21 zákona o GMO stanovuje:

„1.   Každá žiadosť o poskytnutie povolenia na používanie GMO v uzavretých priestoroch podľa článku 16 okrem iného obsahuje:

2.   K žiadosti o povolenie na používanie GMO v uzavretých priestoroch podľa ods. 1 treba pripojiť:

3.   Každá žiadosť o povolenie týkajúca sa nového používania GMO v uzavretých priestoroch obsahuje aj informácie o výsledkoch predchádzajúceho používania v uzavretých priestoroch.“

22

Článok 23 tohto zákona stanovuje:

„1.   Povolenie sa vydáva na obmedzené obdobie, ktoré nesmie presiahnuť päť rokov, a to po overení splnenia podmienok na používanie GMO v uzavretých priestoroch stanovených v zákone, s výnimkou ods. 4.

2.   Pred udelením povolenia je možné:

3.   Náklady spojené s predložením dodatočných informácií a stanoviska podľa ods. 2 znáša žiadateľ.

4.   Minister odmietne udeliť povolenie v prípade činností patriacich do kategórií III a IV, ak existujú oprávnené dôvody domnievať sa, že predpokladané ochranné opatrenia nie sú na takej úrovni, že možno zaručiť vylúčenie všetkých závažných alebo nenapraviteľných dôsledkov v prípade havárie alebo riziko havárie v rámci plánovaného používania GMO v uzavretých priestoroch.“

23

Podľa článku 24 tohto zákona:

„1.   Povolenie týkajúce sa používania GMO v uzavretých priestoroch sa vydá v lehote troch mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Túto lehotu možno prerušiť v prípadoch stanovených v článku 23 ods. 2 bodoch 1 a 2.

1a.   V prípadoch stanovených v článku 29 sa lehota na vydanie povolenia týkajúceho sa používania GMO v uzavretých priestoroch uvedená v odseku 1 predĺži o čas, ktorý je potrebný na konzultáciu, nepresahujúci 30 dní.

2.   Ak sa konštatuje, že činnosť bola zaradená do nižšej rizikovej kategórie, než do akej má byť zaradená vzhľadom na predložené dokumenty, od používateľa GMO možno žiadať, aby zmenil zaradenie činnosti.

3.   V prípade, že to používateľ odmietne, minister neudelí povolenie alebo povolenie odoberie.

4.   Ak si to vyžaduje ochrana ľudského zdravia alebo životného prostredia, v povolení týkajúcom sa používania GMO v uzavretých priestoroch možno vymedziť dodatočné podmienky na používanie GMO v uzavretých priestoroch týkajúce sa uplatňovania požiadaviek na úroveň a druh bezpečnostných opatrení a opatrení na bezpečnosť zamestnancov, ktoré idú nad rámec požiadaviek stanovených na základe článkov 17 a 18.“

24

Článok 29 tohto zákona stanovuje:

„Účasť verejnosti na konaní, ktorého predmetom je vydanie povolenia na používanie GMO v uzavretých priestoroch, sa riadi ustanoveniami o účasti verejnosti na konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia.“

25

Článok 31 zákona o GMO upravuje možnosť zmeny zaradenia do stanovenej kategórie prostredníctvom „nového používania GMO v uzavretých priestoroch zaradeného do rizikových kategórií I alebo II, ktoré sa uskutočňuje na tom istom mieste a za tých istých podmienok, [ktoré] nevyžaduje nové povolenie na používanie GMO v uzavretých priestoroch, s výnimkou článku 24 ods. 2“.

26

Článok 32 tohto zákona stanovuje:

„1.   Používateľ GMO je povinný bezodkladne informovať ministra a orgán stanovený v článku 19 ods. 5:

2.   V prípade uvedenom v odseku 1 bode 1 minister pri zohľadnení aspektov súvisiacich s bezpečnosťou osôb alebo životného prostredia požiada používateľa GMO v dôsledku toho o zmenu podmienok alebo o prerušenie používania GMO v uzavretých priestoroch alebo jeho ukončenie a určí používateľovi GMO lehotu na vykonanie týchto opatrení.“

27

Článok 34 ods. 1 uvedeného zákona uvádza:

„1.   Minister vedie register spôsobov používania GMO v uzavretých priestoroch.

2.   Register uvedený v odseku 1 obsahuje:

2a.   Register sa vedie v elektronickej podobe.

3.   Register je verejný. Ustanovenia článku 14 ods. 2 a článku 14a sa uplatňujú mutatis mutandis.

4.   Nahliadnutie do registra je bezplatné.“

28

Zákon o prístupe k informáciám týkajúcim sa životného prostredia a jeho ochrany, o účasti verejnosti na ochrane životného prostredia a o hodnoteniach vplyvu na životné prostredie (ustawa o udostępnianiu informacji o środowisku i jego ochronie, udziale społeczeństwa w ochronie środowiska oraz o ocenach oddziaływania na środowisko) z 3. októbra 2008 (Dz. U. č. 199, položka 1277, ďalej len „zákon o prístupe k informáciám týkajúcim sa životného prostredia“) je súčasťou režimu, ktorý sa uplatňuje na používanie geneticky modifikovaných mikroorganizmov v uzavretých priestoroch na poľskom území.

29

Podľa článku 16 ods. 1 tohto zákona správne orgány nepovolia verejnosti prístup k informáciám týkajúcim sa životného prostredia a jeho ochrany, ak sa tieto informácie týkajú:

30

Články 33 až 38 zákona o prístupe k informáciám týkajúcim sa životného prostredia určujú pravidlá účasti verejnosti na postupe prijímania rozhodnutia.

31

Článok 33 tohto zákona stanovuje:

„Pred prijatím alebo zmenou rozhodnutia o účasti verejnosti orgán príslušný prijať toto rozhodnutie informuje verejnosť v čo najkratšej lehote o:

32

Dňa 23. októbra 2007 Komisia zaslala Poľskej republike výzvu, v ktorej tento členský štát upozornila, že je potrebné zabezpečiť úplné a správne prebratie smernice 98/81.

33

Poľská republika na túto výzvu odpovedala listom z 13. decembra 2007, v ktorom vyvrátila tvrdenia Komisie, ktorými jej vytýkala, že túto smernicu neprebrala alebo že ju prebrala nesprávne.

34

Keďže Komisiu táto odpoveď neuspokojila, 25. júna 2009 zaslala Poľskej republike odôvodnené stanovisko.

35

Listom z 20. augusta 2009 Poľská republika na toto odôvodnené stanovisko odpovedala v tom zmysle, že zopakovala tvrdenia, ktoré už uviedla vo svojej odpovedi na výzvu Komisie.

36

Za týchto okolností Komisia 6. júna 2011 podala túto žalobu.

37

Na úvod treba uviesť, že Komisia je oprávnená domáhať sa určenia nesplnenia si povinností vyplývajúcich z pôvodného znenia aktu Únie, následne zmeneného alebo zrušeného, ktoré boli zachované v nových ustanoveniach (rozsudky z 5. októbra 2006, Komisia/Belgicko, C-275/04, Zb. s. I-9883, bod 35; z 11. decembra 2008, Komisia/Taliansko, C‑174/07, bod 31, a zo 17. júna 2010, Komisia/Francúzsko, C-492/08, Zb. s. I-5471, bod 31).

38

V prejednávanej veci je nesporné, že povinnosti vyplývajúce z článkov smernice 2009/41, na ktoré Komisia poukazuje, zodpovedajú povinnostiam, ktoré platili už pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice na základe smernice 90/219 v znení zmien a doplnení. V dôsledku toho je Komisia v rámci predmetnej veci oprávnená domáhať sa, aby bolo konštatované údajné nesplnenie si povinností, aj keď vo fáze pred podaním žaloby vychádzala zo zodpovedajúcich ustanovení smernice 90/219 v znení zmien a doplnení, ktorá bola vtedy platná.

39

Okrem toho treba spresniť, že po tom, čo sa Komisia dozvedela o tvrdeniach poľských orgánov uvedených v ich vyjadrení k žalobe, vo svojej replike upustila od výhrad uvedených v žalobe v súvislosti s článkom 2 písm. f), článkom 4 ods. 3, článkom 6, článkom 8 ods. 1 a článkom 9 ods. 1, ako aj s časťou A štvrtou zarážkou, časťou B prvou zarážkou a časťou C prvou zarážkou prílohy V smernice 2009/41, ktoré už v dôsledku toho nie sú predmetom tejto žaloby.

40

Na úvod Komisia pripomína, že podľa ustálenej judikatúry z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou.

41

Podľa Komisie totiž riadne fungovanie systému zavedeného smernicou 2009/41 možno zabezpečiť len za pomoci takého výkladu a verného prebratia definícií stanovených v tejto smernici, pretože príliš široká definícia niektorých pojmov by mohla ohroziť správnosť prebratia ostatných ustanovení tejto smernice. Komisia preto zastáva názor, že doslovná reprodukcia definícií uvedených v smernici do vykonávacích aktov predstavuje najlepší spôsob, ako sa vyhnúť nejednotnému uplatňovaniu práva Únie v členských štátoch.

42

Komisia pripúšťa, že zákon o GMO preberá viaceré smernice z tej istej oblasti, a preto má širší rozsah pôsobnosti ako smernica 2009/41, ale súčasne zdôrazňuje, že správne vykonávanie každej zo smerníc prebratých týmto zákonom, zabezpečené dostatočne transparentným spôsobom a umožňujúce vyhnúť sa akejkoľvek pochybnosti alebo ťažkostiam v praxi, si vyžaduje, aby bol rozsah osobnej a vecnej pôsobnosti ustanovení, ktorými sa tieto smernice preberajú, napriek tomu jasne definovaný a aby toto prebratie umožňovalo jasne rozlíšiť medzi ustanoveniami, ktorými sa preberá smernica 2009/41, a ustanoveniami, ktoré sa netýkajú rozsahu pôsobnosti tejto smernice, čo však nie je prípad prejednávanej veci.

43

Komisia ďalej tvrdí, že hoci členské štáty môžu zaručiť analogickú ochranu, ako je ochrana poskytovaná smernicou 2009/41, pokiaľ ide o organizmy, ktoré nepatria do jej pôsobnosti, tieto štáty pri prebratí nemajú právo meniť definície uvedené v smernici, pretože jednotné uplatňovanie právnych predpisov Únie vo všetkých členských štátoch a zásada autonómneho a jednotného výkladu pojmov uvedených v týchto právnych predpisoch by boli zbavené účinku.

44

Komisia Poľskej republike konkrétne vytýka, že v zákone o GMO použila namiesto pojmov „mikroorganizmus“ a „geneticky modifikované mikroorganizmy“ uvedených v smernici 2009/41 pojmy „organizmus“ a „geneticky modifikované organizmy“ a zároveň do týchto pojmov vo vnútroštátnej právnej úprave nezahrnula pojem „živočíšne a rastlinné bunky v kultúrach“.

45

Komisia tiež tvrdí, že pojem „geneticky modifikovaný organizmus“ v zákone o GMO obsahuje formuláciu „genetický materiál zmenený spôsobom nevyskytujúcim sa v prirodzených podmienkach“, zatiaľ čo v smernici 2009/41 sa používa presnejšia formulácia „genetický materiál zmenený spôsobom, ktorý sa nevyskytuje prirodzene“.

46

V tejto súvislosti Komisia tiež tvrdí, že skutočnosť, že ani ďalšie definície uvedené v zákone o GMO neodkazujú na „geneticky modifikované mikroorganizmy“, ale na „geneticky modifikované organizmy“, znamená, že ustanovenia tohto zákona, ktoré vychádzajú z týchto definícií, majú širší rozsah pôsobnosti. Z právneho hľadiska to prináša nejasnosť a praktické ťažkosti pri uplatňovaní smernice 2009/41.

47

Poľská republika spochybňuje tvrdenia Komisie. Pokiaľ ide o údajnú nepresnosť definície pojmu „geneticky modifikovaný organizmus“, ktorá obsahuje formuláciu „genetický materiál zmenený spôsobom nevyskytujúcim sa v prirodzených podmienkach“ uvedenú v zákone o GMO, tento členský štát spochybňuje existenciu tejto nepresnosti nielen z hľadiska veci samej, ale aj z hľadiska prípustnosti žaloby Komisie, pretože táto výhrada bola prvýkrát vznesená v štádiu konania pred Súdnym dvorom. Túto výhradu preto podľa nej treba vyhlásiť za neprípustnú.

48

Poľská republika v podstate tvrdí, že rozsah vecnej pôsobnosti zákona o GMO sa neobmedzuje na ustanovenia, ktorými sa preberá smernica 2009/41, ale obsahuje aj viaceré normy pochádzajúce z ďalších textov práva Únie, medzi ktoré patrí okrem iného smernica 2001/18. Tento zákon preto upravuje nielen používanie geneticky modifikovaných mikroorganizmov v uzavretých priestoroch, ale aj celý rad ďalších otázok spojených s týmto používaním.

49

Definície pojmov „organizmus“ a „geneticky modifikovaný organizmus“ uvedených v tomto zákone sa teda týkajú jednak geneticky modifikovaných mikroorganizmov, ako aj ostatných geneticky modifikovaných organizmov, pričom všetky prvky tejto definície uvedené v smernici 2009/41 boli zapracované do dotknutých ustanovení vnútroštátneho práva. Jediný existujúci rozdiel vyplýva z rozšírenia rozsahu pôsobnosti zákona o GMO oproti pôsobnosti ustanovení smernice 2009/41. Tento rozdiel spočíva v tom, že definícia v poľskej právnej úprave bola rozšírená o makroorganizmy. Okrem toho sa rozšírený rozsah pôsobnosti tohto zákona týka oblasti, ktorá v rámci Únie nebola harmonizovaná.

50

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, podľa ktorého definícia pojmu „organizmus“ v poľskej právnej úprave neuvádza živočíšne a rastlinné bunky v kultúrach, Poľská republika tvrdí, že táto definícia, tak ako je uvedená v zákone o GMO, zahŕňa podľa článku 3 bodu 1 tohto zákona „každú biologickú entitu, bunkovú alebo nebunkovú, schopnú rozmnožovať sa alebo prenášať genetický materiál, vrátane vírusov a viroidov“. Táto definícia preto zahŕňa bunky v kultúrach, teda živočíšne aj rastlinné. Bunky v kultúrach totiž patria do rozšírenej kategórie definície uvedenej v tomto zákone, pokiaľ sú súčasťou biologickej entity, bunkovej alebo nebunkovej, schopnej rozmnožovať sa alebo prenášať genetický materiál. Poľská republika zastáva názor, že pokiaľ tieto bunky patria do rozsahu pôsobnosti ustanovení zákona o GMO týkajúcich sa používania geneticky modifikovaných organizmov v uzavretých priestoroch, požiadavky smernice 2009/41 sú dodržané.

51

Pokiaľ ide o rozdiel medzi formuláciou „genetický materiál zmenený spôsobom nevyskytujúcim sa v prirodzených podmienkach“, ktorá je uvedená v zákone o GMO, a formuláciou „genetický materiál zmenený spôsobom, ktorý sa nevyskytuje prirodzene“ použitou v smernici 2009/41, Poľská republika namieta existenciu takého rozdielu a v tejto súvislosti spresňuje, že použitie slovesa v tvare prítomného príčastia v tomto poľskom zákone nemôže byť v rozpore s cieľmi tejto smernice.

52

Pokiaľ ide o prípustnosť prvej výhrady týkajúcej sa formulácie „genetický materiál zmenený spôsobom nevyskytujúcim sa v prirodzených podmienkach“, treba v prvom rade pripomenúť, že účastník konania nemôže v priebehu konania meniť jeho samotný predmet a že dôvodnosť žaloby sa musí skúmať výhradne z hľadiska návrhov obsiahnutých v návrhu na začatie konania (pozri najmä rozsudok z 11. novembra 2010, Komisia/Portugalsko, C-543/08, Zb. s. I-11241, bod 20 a citovanú judikatúru).

53

Ďalej na základe článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 38 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v znení platnom ku dňu podania žaloby Komisie je Komisia povinná v každej žalobe podanej podľa článku 258 ZFEÚ uviesť presné výhrady, ku ktorým sa má Súdny dvor vyjadriť, ako aj prinajmenšom zhrnujúco právne a skutkové okolnosti, na ktorých sú tieto výhrady založené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. marca 1992, Komisia/Dánsko, C-52/90, Zb. s. I-2187, bod 17; zo 4. mája 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C-508/03, Zb. s. I-3969, bod 62; z 3. júna 2010, Komisia/Španielsko, C-487/08, Zb. s. I-4843, bod 71, a Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 21).

54

V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia vo svojom návrhu na začatie konania jasne uviedla, že Poľskej republike vytýka nesprávne prebratie pojmu „geneticky modifikovaný mikroorganizmus“ uvedeného v článku 2 písm. b) smernice 2009/41, keďže v zákone o GMO použila pojem „geneticky modifikovaný organizmus“.

55

Je nesporné, že Komisia až vo svojej žalobe po prvýkrát uviedla tvrdenie týkajúce sa nepresnosti časti definície pojmu „geneticky modifikovaný organizmus“ uvedeného v zákone o GMO, ktorý je organizmom, ktorého „genetický materiál bol zmenený spôsobom nevyskytujúcim sa v prirodzených podmienkach“. Podľa Komisie je presnejšia smernica 2009/41, v ktorej je použitá formulácia „genetický materiál zmenený spôsobom, ktorý sa nevyskytuje prirodzene“.

56

Treba pritom konštatovať, že výhrada Komisie sa týka tej istej definície v rozsahu, v akom je časť definície uvádzajúca formuláciu „ktorého genetický materiál bol zmenený spôsobom nevyskytujúcim sa v prirodzených podmienkach“ súčasťou definície pojmu „organizmus“, ktorej je neoddeliteľným prvkom, a teda je súčasťou celkovej výhrady Komisie. Na rozdiel od tvrdení Poľskej republiky tak Komisia vo svojej výhrade, podľa ktorej tento členský štát neprebral správne pojem uvedený v smernici 2009/41, v rámci formulácie tejto výhrady len odkázala na časť tohto pojmu prostredníctvom ďalšieho tvrdenia, ktoré malo ilustrovať jej dôvodnosť.

57

Z toho vyplýva, že skutočnosť, že Komisia podrobnejšie opísala žalobný dôvod, ktorý už predtým všeobecnejšie uviedla v žalobe, nezmenila predmet uvádzaného nesplnenia si povinnosti a nemala žiadny dosah na rozsah sporu (pozri rozsudky z 27. novembra 2003, Komisia/Fínsko, C-185/00, Zb. s. I-14189, body 84 až 87; z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, C-171/08, Zb. s. I-6867, bod 29, a z 11. novembra 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 23).

58

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť námietku neprípustnosti predloženú Poľskou republikou.

59

Pokiaľ ide o vec samu, treba pripomenúť, že Komisia nespochybňuje skutočnosť, že Poľská republika má právo rozšíriť rozsah pôsobnosti systému ochrany zavedeného smernicou 2009/41 aj na iné oblasti, konkrétne na „organizmy“ a „geneticky modifikované organizmy“. Považuje však za vhodné zaručiť možnosť dostatočne jasným spôsobom rozlišovať medzi vnútroštátnymi ustanoveniami, ktorými sa preberá táto smernica, a tými, ktoré sa tohto aktu Únie netýkajú, aby sa vyhlo nejasnosti z právneho hľadiska a ťažkostiam v praxi. Podľa tejto inštitúcie je preto potrebné vo vnútroštátnych aktoch, ktorými sa smernica preberá, doslova reprodukovať definície uvedené v predmetnej smernici s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie právnej úpravy Únie vo všetkých členských štátoch.

60

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry si prebratie smernice do vnútroštátneho práva nevyhnutne nevyžaduje formálne a doslovné prebratie jej ustanovení do výslovnej a špecifickej právnej normy, ale môže sa obmedziť na všeobecný právny kontext, pokiaľ tento kontext skutočne zabezpečí plné uplatnenie smernice dostatočne jasným a presným spôsobom (pozri rozsudok z 3. marca 2009, Komisia/Írsko, C-50/09, Zb. s. I-873, bod 46 a citovanú judikatúru).

61

Ďalej treba konštatovať, že v prejednávanej veci Komisia poukázala na špecifickosť smernice 2009/41 bez toho, aby spresnila po prvé, v čom spočíva táto špecifickosť, ktorá si údajne vyžadovala doslovné prebratie pojmov definovaných týchto smernicou, a po druhé presné dôvody, pre ktoré zastáva názor, že spôsob prebratia zvolený Poľskou republikou, v dôsledku ktorého majú pojmy použité v zákone o GMO širší rozsah pôsobnosti, spôsobuje riziko, že nebude možné jasne vymedziť pravidlá prebratia tejto smernice, a tým ohrozuje jednotné uplatňovanie práva Únie. Komisia najmä neuvádza žiadny predpoklad, v rámci ktorého by jedna zo širších definícií použitých v zákone o GMO mohla spôsobiť ťažkosti v praxi alebo nejasnosti, pokiaľ ide o uplatňovanie tohto zákona na mikroorganizmy a geneticky modifikované mikroorganizmy.

62

Komisia ďalej nepreukázala, že samotné používanie pojmu „organizmus“ namiesto pojmu „mikroorganizmus“ by mohlo ohroziť ciele sledované smernicou 2009/41.

63

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na skutočnosti, že nesprávne definície pojmov „mikroorganizmus“ a „geneticky modifikovaný mikroorganizmus“ by mohli negatívne vplývať na ďalšie pojmy uvedené v predmetnej smernici, napríklad pojmy „havária“ alebo „používateľ“, treba konštatovať, že Komisia nijako nepreukázala, že táto skutočnosť predstavuje nesplnenie si povinnosti zo strany Poľskej republiky.

64

Pokiaľ ide o tvrdenie o neexistencii zmienky o živočíšnych a rastlinných bunkách v kultúrach v rámci pojmu „organizmus“ uvedeného v zákone o GMO, treba konštatovať, ako to aj správne uvádza Poľská republika, že tento pojem, ktorý zahŕňa „mikroorganizmy“, nevyhnutne zahŕňa aj živočíšne a rastlinné bunky v kultúrach. Podľa článku 3 bodu 1 tohto zákona tieto kultúry totiž zahŕňajú každú biologickú entitu, bunkovú alebo nebunkovú, schopnú rozmnožovať sa alebo prenášať genetický materiál. V tomto bode boli požiadavky smernice 2009/41 dodržané, toto ustanovenie je dostatočne jasné, a preto jeho výklad nemôže vyvolať žiadne pochybnosti.

65

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na sémantických rozdieloch medzi časťou definície pojmu „geneticky modifikovaný mikroorganizmus“ uvedeného v smernici 2009/41, konkrétne formuláciou „genetický materiál zmenený spôsobom, ktorý sa nevyskytuje prirodzene“, a definíciou pojmu „organizmus“ použitého v zákone o GMO, konkrétne formuláciou „genetický materiál zmenený spôsobom nevyskytujúcim sa v prirodzených podmienkach“, treba konštatovať, že Komisia uvádza, že táto smernica používa presnejšiu formuláciu a že s cieľom vyhnúť sa akejkoľvek nejednoznačnosti a nejasnosti treba túto formuláciu reprodukovať doslova. Komisia pritom nepreukázala, v akom smere by použitie toho istého slovesa v tvare prítomného príčastia v tomto poľskom zákone a použitie spojenia „v prirodzených podmienkach“ namiesto výrazu „prirodzene“ mohlo byť po prvé v rozpore so zásadami, ktoré platia pri preberaní smerníc na základe judikatúry uvedenej v bode 60 tohto rozsudku, a po druhé v rozpore s cieľmi smernice 2009/41.

66

V dôsledku toho argumentáciu Komisie nemožno prijať.

67

Komisia Poľskej republike vytýka, že po prvé rozšírila rozsah pôsobnosti smernice 2009/41, pokiaľ ide o pojem „havária“, v tom, že do tohto pojmu nezahrnula len prípady „významného“ uvoľnenia, ale každú haváriu, pri ktorej dôjde k neúmyselnému uvoľneniu, či už významnému, alebo nie.

68

Po druhé použitím slovesa „môcť“ v podmieňovacom spôsobe táto smernica v poľskom znení zahrnula aj hypotézy, v ktorých by uvoľnenie predstavovalo len potenciálne riziko, zatiaľ čo definícia v zákone o GMO, ktorá používa sloveso „môcť“ v oznamovacom spôsobe a v spojení s prídavným menom „priamy“, sa skôr týka situácií, v ktorých je riziko skutočné.

69

Komisia v tejto súvislosti spresňuje, že odlišná definícia pojmu „havária“ v poľskej právnej úprave môže spôsobiť ťažkosti v praxi pri vykonávaní článku 15 tejto smernice, ktorý predpokladá okrem iného konzultácie s inými členskými štátmi vo veci zavedenia núdzových plánov, povinnosť informovať Komisiu o okolnostiach každej havárie a povinnosť Komisie viesť register havárií.

70

Poľská republika tvrdí, že definícia pojmu „havária“ nemôže spôsobiť žiadne ťažkosti v praxi, odmieta všetky tvrdenia Komisie v tejto súvislosti a obhajuje taký výklad smernice 2009/41, podľa ktorého úmyselné uvoľnenie, ktoré môže predstavovať riziko pre ľudské zdravie alebo životné prostredie, ale nie je významné, predstavuje „haváriu“ v zmysle tejto smernice. V tejto súvislosti tvrdí, že tento výklad predstavuje opatrenie zvýšenej ochrany, ktoré členské štáty môžu prijať podľa článku 193 ZFEÚ.

71

Na úvod treba pripomenúť, že základnými cieľmi smernice 2009/41 je ochrana ľudského zdravia a životného prostredia. Treba tiež uviesť, čo uznáva aj Komisia, že nič nebráni tomu, aby Poľská republika vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovila širšiu definíciu pojmu „havária“, než ju stanovuje smernica 2009/41, ktorá by zahŕňala aj havárie týkajúce sa geneticky modifikovaných organizmov. Okrem toho vynechanie slova „významný“ v článku 3 bode 8 zákona o GMO znamená zavedenie zvýšenej ochrany v oblasti havárií spojených s takými organizmami, ktorú má Poľská republika takisto právo zaviesť. Toto vynechanie preto neohrozuje ciele smernice 2009/41 a v dôsledku toho nepredstavuje jej nesprávne prebratie.

72

Rovnako treba uviesť, že použitie slovesa „môcť“ v oznamovacom spôsobe v zákone o GMO namiesto podmieňovacieho spôsobu použitého v poľskom znení smernice 2009/41 nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by mohla byť v rozpore s cieľmi tejto smernice, pokiaľ tým nie je zmenený obsah predmetného ustanovenia. Rovnaký prípad predstavuje pojem „priamy“ v tomto zákone, zatiaľ čo smernica používa pojem „okamžitý“. V oboch týchto prípadoch tak Poľská republika prebrala smernicu správne a umožnila tým jej účinné uplatňovanie v súlade so sledovanými cieľmi ochrany.

73

Pokiaľ ide napokon o negatívne vplyvy prebratia pojmu havária do zákona o GMO z hľadiska článku 15 smernice 2009/41, ktorý okrem iného stanovuje konzultácie s inými členskými štátmi o zavedení núdzových plánov, Komisia zastáva názor, že v tomto zákone sa jasne neuvádza, v ktorom okamihu sa konzultácie majú uskutočniť. Podľa tejto inštitúcie na základe ustanovení tohto zákona nemožno určiť situácie, v ktorých má byť informovaná o okolnostiach havárie, keďže tento zákon vychádza z odlišnej definície pojmu „havária“, než je uvedená v tejto smernici.

74

V tejto súvislosti Komisia po prvé len uvádza, že zákon o GMO neumožňuje jasne určiť, v ktorom okamihu sa majú uskutočniť konzultácie, ale neuvádza dôvody, pre ktoré by definícia pojmu „havária“ použitá poľským zákonodarcom mala mať podľa nej takého dôsledky.

75

Po druhé Komisia tvrdí, že pojem „havária“ použitý v tomto zákone má za následok, že pravidlá týkajúce sa výmeny informácií o haváriách stanovené v článku 15 smernice 2009/41 sa uplatňujú aj na informácie o uvoľňovaní GMO, ktoré nie je významné, ale môže predstavovať priame alebo neskoršie nebezpečenstvo pre ľudské zdravie či životné prostredie. Ako pritom už bolo uvedené v bode 71 tohto rozsudku, právna úprava, ktorá sa vyznačuje zvýšenou úrovňou ochrany v oblasti havárií spojených s používaním geneticky modifikovaných organizmov, nemôže byť v rozpore s cieľmi tejto smernice.

76

V dôsledku toho argumentáciu Komisie nemožno prijať.

77

Komisia Poľskej republike vytýka, že v zákone o GMO definovala „používateľa“ ako „každú fyzickú alebo právnickú osobu alebo subjekt bez právnej subjektivity zodpovedný za používanie GMO v uzavretých priestoroch alebo za činnosť pozostávajúcu zo zámerného uvoľňovania GMO do životného prostredia vrátane uvádzania GMO na trh“. Táto definícia, ktorá je širšia než definícia uvedená v smernici 2009/41, je podľa nej zdrojom nejasností, najmä pokiaľ ide o povinnosti používateľov a ich kontrolu, takže definíciu pojmu „používateľ“ uvedenú v tejto smernici bolo treba prebrať doslovne.

78

Podľa Komisie majú rozdiely medzi dvomi dotknutými definíciami význam v praxi, keďže „používatelia“ musia splniť viaceré povinnosti podľa smernice 2009/41, ktoré však nie sú predmetom tohto postupu. Okrem toho článok 16 tejto smernice podľa Komisie stanovuje, že členské štáty zabezpečia organizovanie inšpekcií na zabezpečenie toho, že používatelia dodržiavajú túto smernicu. Rozdiely medzi definíciou uvedenou v predmetnej smernici a definíciou v zákone o GMO preto môžu byť zdrojom nejasností a pochybností pri uplatňovaní tohto zákona.

79

Poľská republika tvrdí, že Komisia nevychádza zo žiadnych konkrétnych tvrdení a v dôsledku toho formulácia jej žalobného dôvodu nie je dostatočne jasná, presná a ucelená na to, aby to členskému štátu umožnilo pripraviť si obhajobu a Súdnemu dvoru vykonať súdne preskúmanie. Okrem toho tento členský štát zdôrazňuje, že predmetom tohto konania nie je porušenie viacerých ustanovení, ktoré v tejto súvislosti uvádza Komisia.

80

Stačí konštatovať, že Komisia sa obmedzuje na tvrdenie, že iba formálne a doslovné prebratie definície uvedenej v smernici 2009/41 umožňuje správne prebrať jej ustanovenia, najmä tie, ktoré sa týkajú pojmu „používateľ“, ako napríklad článok 4 ods. 2, článok 5 ods. 1, články 6 a 7, článok 11 ods. 1 a článok 14 ods. 1, ale pritom neuvádza dôvody, ktoré ju viedli k záveru, že spôsob, aký si Poľská republika zvolila, nezaručuje právnym subjektom, ktoré podliehajú povinnostiam z tejto smernice, potrebnú jednoznačnosť a právnu istotu.

81

Poľská republika ďalej oprávnene tvrdí, že smernica 2009/41 neobsahuje definície pojmov „fyzická osoba“ a „právnická osoba“, čo v dôsledku toho patrí do právomoci členských štátov. Subjekty upravené poľským právom, ktoré nemajú právnu subjektivitu, ale môžu vstupovať do občianskoprávnych vzťahov rovnako ako fyzické a právnické osoby, by preto mali byť zahrnuté do pojmu „používateľ“. Doslovné prebratie pojmu „používateľ“ uvedeného v smernici 2009/41 by spôsobilo, že tieto subjekty, ktoré existujú v poľskom právnom poriadku, by nepodliehali povinnostiam stanoveným právom Únie, a pripravilo by ich to o možnosť vykonávať svoje práva na tom istom základe ako fyzické a právnické osoby uvedené v definícii, ktorá sa nachádza v práve Únie.

82

Komisia zastáva názor, že rozdiely medzi definíciou pojmu „používateľ“ uvedenej v smernici 2009/41 a definíciou uvedenou v zákone o GMO sú v súvislosti so zavedením kontrol uvedených v článku 16 tejto smernice zdrojom nejasností a pochybností. Táto inštitúcia však neuvádza žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné preukázať, z čoho by tieto nejasnosti mohli pozostávať.

83

Z toho vyplýva, že výhradu založenú na nesprávnom prebratí článku 2 písm. a), b), d) a e) smernice 2009/41 nemožno prijať.

84

Keďže prvá výhrada Komisie nie je dôvodná, treba ju v plnom rozsahu zamietnuť.

85

Komisia vytýka Poľskej republike, že neprebrala článok 10 ods. 3 smernice 2009/41 v celom rozsahu. Článok 24 ods. 4 zákona o GMO obmedzil možnosť stanoviť dodatočné podmienky na používanie GMO v uzavretých priestoroch len na prípady, ak si to vyžaduje ochrana ľudského zdravia alebo životného prostredia, zatiaľ čo predmetné ustanovenie smernice v tomto smere nevyžaduje žiadne obmedzenie.

86

Poľská republika namieta, že Komisia predkladá novú výhradu, ktorá nebola predložená v štádiu pred podaním žaloby, a preto je podľa nej neprípustná. Subsidiárne, pokiaľ ide o vec samu, Poľská republika spochybňuje tvrdenia Komisie a tvrdí, že kritizované ustanovenia zákona o GMO obsahujú možnosť, aby príslušný orgán stanovil dodatočné podmienky na používanie geneticky modifikovaných organizmov v uzavretých priestoroch.

87

Pokiaľ ide námietku neprípustnosti predloženú Poľskou republikou, je potrebné pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou je predmet žaloby o nesplnenie povinnosti na základe článku 258 ZFEÚ vymedzený odôvodneným stanoviskom Komisie, takže žaloba musí byť založená na tých istých odôvodneniach a žalobných dôvodoch ako toto odôvodnené stanovisko (pozri rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 25 a citovanú judikatúru).

88

Táto požiadavka však nemôže viesť až k vyžadovaniu úplnej zhody medzi znením výhrad vo výroku odôvodneného stanoviska a žalobnými návrhmi, pokiaľ sa predmet konania, ako je uvedený v odôvodnenom stanovisku, nerozšíril alebo nezmenil (rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 26). Komisia v žalobe môže svoje úvodné výhrady spresniť pod podmienkou, že nezmení predmet konania (rozsudok z 11. júla 2013, Komisia/Holandsko, C‑576/10, bod 35).

89

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že vo výzve aj v odôvodnenom stanovisku Komisia uviedla, že Poľskej republike vytýka neprebratie článku 10 ods. 3 smernice 2009/41 v celom rozsahu, pretože zákon o GMO neobsahuje ustanovenia, ktoré príslušný vnútroštátny orgán splnomocňujú vyžadovať od používateľa, aby zmenil podmienky plánovaného používania geneticky modifikovaných organizmov v uzavretých priestoroch.

90

Poľská republika už v štádiu pred podaním žaloby uvádzala niekoľko ustanovení uvedeného zákona, aby preukázala, že zabezpečila správne prebratie tohto článku 10 ods. 3, medzi ktorými je aj článok 24 ods. 4 tohto zákona.

91

Komisia namietala, že toho ustanovenie zákona o GMO obmedzilo možnosť stanoviť dodatočné podmienky na používanie GMO v uzavretých priestoroch len na prípady, keď si to vyžaduje ochrana ľudského zdravia alebo životného prostredia, zatiaľ čo článok 10 ods. 3 smernice 2009/41 žiadne také obmedzenie nevyžaduje.

92

Podľa judikatúry uvedenej v bode 57 tohto rozsudku preto skutočnosť, že Komisia podrobnejšie opísala žalobný dôvod, ktorý už predtým všeobecnejšie uviedla v priebehu konania predchádzajúceho žalobe, nezmenila predmet uvádzaného nesplnenia si povinnosti, a teda nemá žiadny vplyv na rozsah sporu.

93

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť námietku neprípustnosti predloženú Poľskou republikou a vyhlásiť druhú výhradu Komisie za prípustnú.

94

Pokiaľ ide o preskúmanie podstaty tejto výhrady, treba pripomenúť, že cieľom smernice 2009/41 je ochrana ľudského zdravia a životného prostredia, čo musia príslušné vnútroštátne orgány pri uplatňovaní tejto smernice rešpektovať. Výraz „v prípade potreby“ uvedený v článku 10 ods. 3 tejto smernice, ktorého zmysel ním nie je vymedzený, preto treba vykladať tak, že príslušnému vnútroštátnemu orgánu umožňuje vyžadovať od používateľa, aby predložil informácie uvedené v tomto článku 10 ods. 3 alebo aby sám zaviedol určité obmedzenia či podmienky, a to len v prípade, že si to vyžaduje ochrana ľudského zdravia a životného prostredia.

95

V tejto súvislosti preto stačí konštatovať, že Poľská republika tým, že vo vnútroštátnom práve, konkrétne v článku 24 ods. 4 zákona o GMO, výslovne spresnila, že ciele ochrany ľudského zdravia a životného prostredia, ktoré sú obsiahnuté aj v smernici 2009/41, sa musia vziať do úvahy pri vykonávaní tejto smernice vnútroštátnymi orgánmi, nekonala v rozpore s cieľmi tejto smernice, ale v súlade s jej účelom.

96

Ďalej treba konštatovať, že Komisia sa obmedzila na tvrdenie, že obmedzenie stanovené v článku 24 ods. 4 zákona o GMO má za následok, že príslušný vnútroštátny orgán prichádza o značnú časť svojich práv, ktoré mu poskytuje smernica 2009/41, ale nespresnila pritom, o aké práva v prejednávanej veci ide, ani nepreukázala, ako sporné ustanovenie tieto práva obmedzuje.

97

Z toho vyplýva, že výhradu založenú na nesprávnom prebratí článku 10 ods. 3 smernice 2009/41, ktorá je nedôvodná, treba zamietnuť.

98

Komisia Poľskej republike vytýka, že do poľského právneho poriadku neprebrala článok 3 ods. 3 smernice 2009/41.

99

Poľská republika pripúšťa, že toto ustanovenie neprebrala doslovne. Zároveň však tvrdí, že vzhľadom na to, že toto ustanovenie zavádza pravidlo na predchádzanie kolízii právnych noriem, je zbytočné, aby sa do poľského právneho poriadku zaviedlo takéto pravidlo prostredníctvom osobitného ustanovenia, keď už existujú všeobecné pravidlá v oblasti predchádzania kolíziám právnych noriem, ktoré stačia na vyriešenie takých kolízií v súlade s pravidlami stanovenými v smernici 2009/41. Právna istota, na ktorú hospodárske subjekty podliehajúce povinnostiam vyplývajúcim z článku 3 ods. 3 tejto smernice majú právo, tak bude v plnom rozsahu zaručená.

100

Poľská republika okrem toho tvrdí, že tieto pravidlá poľské správne a súdne orgány v každom prípade uplatňujú v súlade so smernicou 2009/41, aby bol dosiahnutý jej cieľ.

101

Pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky, že prostredníctvom dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy správne vykonala smernicu 2009/41, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musia byť ustanovenia smernice vykonané dostatočne špecificky, presne, jasne a s nespochybniteľnou záväznosťou, aby mohla byť splnená požiadavka právnej istoty (pozri najmä rozsudky Komisia/Írsko, už citovaný, bod 46, a z 27. októbra 2011, Komisia/Poľsko, C‑362/10, bod 46 a citovanú judikatúru).

102

Ako uviedla Komisia, článok 3 ods. 3 smernice 2009/41 nepredstavuje len pravidlo pre kolíziu právnych noriem, na základe ktorého sa má určiť právna norma použiteľná v prejednávanej veci, ale definuje aj podmienky, ktorým podlieha uchovávanie, pestovanie, preprava, ničenie, zneškodňovanie alebo použitie geneticky modifikovaných mikroorganizmov, ktoré boli uvedené na trh v súlade so smernicou 2001/18 alebo v súlade s inými právnymi predpismi Únie, ktoré stanovujú špecifické posúdenie environmentálneho rizika podobné posúdeniu uvedenému v smernici 2009/41.

103

Preto pokiaľ ide o taký legislatívny akt Únie, treba určiť, či také posúdenie stanovuje, a bez ohľadu na túto podmienku treba preukázať, že dotknuté používanie v uzavretých priestoroch je v súlade s týmito podmienkami, ktoré sú prípadne stanovené na súhlas s uvedením na trh. Ak tieto podmienky nie sú stanovené, uplatní sa smernica 2009/41.

104

Poľská republika pritom vo svojej odpovedi na tvrdenia Komisie nevysvetlila všeobecné pravidlá pre kolíziu právnych noriem stanovené v poľskom právnom poriadku ani nepreukázala, že tieto pravidlá skutočne môžu zaručiť právnu istotu, na ktorú majú právo hospodárske subjekty podliehajúce povinnostiam, ktoré vyplývajú z dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy.

105

V každom prípade samotná správna prax, ktorú môžu príslušné orgány zmeniť podľa vlastného uváženia a ktorá nie je adekvátne známa, sa nemôže považovať za platný výkon povinností prebratia smernice (pozri rozsudok z 12. júla 2007, Komisia/Rakúsko, C-507/04, Zb. s. I-5939, bod 162 a citovanú judikatúru). Rovnako výklad vnútroštátneho práva vnútroštátnymi orgánmi, ktorý zodpovedá ustanoveniam smernice, nemôže sám osebe predstavovať jasnosť a presnosť, ktoré sú požadované na splnenie požiadavky právnej istoty (pozri rozsudok Komisia/Írsko, už citovaný, bod 47 a citovanú judikatúru).

106

V dôsledku toho je výhrada Komisie založená na nesprávnom prebratí článku 3 ods. 3 smernice 2009/41 do poľského právneho poriadku dôvodná.

107

Komisia tvrdí, že Poľská republika neprebrala článok 7, článok 8 ods. 2 a 3, ako ani článok 9 ods. 2 písm. a) smernice 2009/41, ktoré stanovujú okrem iného pravidlá týkajúce sa oznamovania používania v uzavretých priestoroch patriaceho do tried 1 a 2 po oznámení podľa článku 6 tejto smernice, ako aj lehoty 45 dní, v ktorej musí príslušný orgán prijať rozhodnutie v súvislosti s používaním v uzavretých priestoroch triedy 3 alebo vyššej triedy v prípade priestorov, ktoré boli predmetom predchádzajúceho ohlásenia.

108

Poľská republika namieta voči dôvodnosti tejto výhrady a tvrdí, že cieľ smernice 2009/41 sa dosiahol prostredníctvom poľského systému ohlasovania. Okrem toho tvrdí, že členské štáty majú v rámci prebratia týchto ustanovení priestor na voľnú úvahu, keďže článok 7 tejto smernice stanovuje, že „následné používanie v uzavretých priestoroch triedy 1 sa môže vykonať bez ďalšieho ohlásenia“. Sloveso „môcť“ sa používa aj v článku 8 ods. 2 tejto smernice. Podľa Poľskej republiky členský štát nie je povinný dohliadať na to, čo môže spôsobiť používanie geneticky modifikovaných organizmov v uzavretých priestoroch bez ďalšieho ohlásenia. Tento členský štát ďalej tvrdí, že aj za predpokladu, že by ustanovenie poľského práva ukladajúce povinnosť používateľom geneticky modifikovaných organizmov ohlásiť príslušnému orgánu plánované opätovné použitie geneticky modifikovaných organizmov patriacich do tried 1 a 2 nebolo v súlade s ustanoveniami smernice 2009/41, toto ustanovenie treba považovať za opatrenie zvýšenej ochrany prijaté podľa článku 193 ZFEÚ. Hoci článok 8 ods. 3 a článok 9 ods. 2 písm. a) tejto smernice neboli do poľského práva prebraté doslovne, realizácia cieľov tejto smernice je v plnom rozsahu zabezpečená.

109

Túto výhradu treba v prvom rade rozdeliť na dve časti, ktoré sa týkajú neprebratia jednak článku 7 a článku 8 ods. 2 smernice 2009/41 a jednak článku 8 ods. 3 a článku 9 ods. 2 písm. a) tejto smernice.

110

Pokiaľ ide o prvú časť tejto výhrady, treba konštatovať, že argumentácia Poľskej republiky vychádza z nesprávneho výkladu dotknutých ustanovení. Z článku 7 a článku 8 ods. 2 smernice 2009/41 jasne a jednoznačne vyplýva, že tieto ustanovenia sa týkajú používateľov, ktorí majú možnosť uskutočňovať operácie uvedené v týchto ustanoveniach bez toho, aby sa vyžadovalo ďalšie ohlásenie príslušnému orgánu. Tento výklad vyplýva nielen z doslovného výkladu týchto ustanovení, ale aj z ich teleologického výkladu.

111

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že cieľom tejto právnej úpravy je umožniť používateľom, ktorí už ohlásili používanie v súlade s článkom 6 smernice 2009/41, bezodkladne vykonávať ďalšie používanie v uzavretých priestoroch bez toho, aby museli čakať na nové povolenie príslušného orgánu. Používateľov sa preto týka tak druhá veta článku 7 tejto smernice, ktorá stanovuje, že používatelia geneticky modifikovaných mikroorganizmov v triede 1 používania v uzavretých priestoroch musia uchovávať záznamy z každého posúdenia uvedeného v článku 4 ods. 6 tejto smernice a predložiť tieto záznamy na požiadanie príslušnému orgánu, ako aj článok 8 ods. 2 tej istej smernice, ktorý stanovuje, že ak boli priestory predmetom predchádzajúceho ohlásenia na vykonávanie používania v uzavretých priestoroch triedy 2 alebo vyššej triedy a boli splnené všetky požiadavky súhlasu s tým spojené, používanie v uzavretých priestoroch triedy 2 sa môže vykonávať bezprostredne po novom ohlásení.

112

V každom prípade sa nezdá, že by dotknutý členský štát prebral predmetné ustanovenia smernice 2009/41. Toto konštatovanie potvrdzuje tvrdenie Komisie v tomto zmysle aj skutočnosť, že Poľská republika v tomto smere nič nenamietala ani neuviedla nijaké ustanovenia, ktorými boli tieto články prebraté.

113

Článok 8 ods. 2 smernice 2009/41 nebol prebratý ani článkom 31 zákona o GMO, čo Komisia v rámci svojej žaloby nevytýka. Tento článok 31 má totiž odlišnú pôsobnosť, pretože sa týka rizikových kategórií I alebo II, pričom článok 8 ods. 2 tejto smernice sa týka používania triedy 2 alebo vyššej.

114

Pokiaľ ide ďalej o článok 8 ods. 2 druhý pododsek smernice, podľa ktorého žiadateľ môže sám požiadať príslušný orgán o rozhodnutie vo veci udelenia formálneho povolenia a tento orgán musí rozhodnúť v lehote najviac 45 dní od dátumu ohlásenia, treba konštatovať, že Poľská republika v tejto súvislosti nenamietala voči výhrade Komisie. Článok 24 zákona o GMO, teda jediné relevantné ustanovenie v tejto súvislosti, neupravuje konkrétnu situáciu opísanú v predmetnom ustanovení smernice a nestanovuje podobnú lehotu.

115

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky založené na uplatňovaní článku 193 ZFEÚ, stačí konštatovať – ako sa už konštatovalo v bodoch 111 a 112 tohto rozsudku –, že sa nezdá, že by článok 7 a článok 8 ods. 2 smernice 2009/41 boli čo len čiastočne prebraté do vnútroštátneho práva, takže ustanovenia tejto smernice nemožno porovnať s ustanoveniami, ktoré predstavujú opatrenia zvýšenej ochrany. Na uplatňovanie článku 193 ZFEÚ sa preto v prejednávanej veci nemožno odvolávať.

116

Pokiaľ ide o druhú časť štvrtej výhrady, Poľská republika pripúšťa, že článok 8 ods. 3 a článok 9 ods. 2 písm. a) smernice 2009/41 neboli do vnútroštátneho práva prebraté doslovne, a obmedzuje sa na tvrdenie, že cieľ tejto smernice je v zákone o GMO dosiahnutý.

117

Zo spisu pritom vyplýva – a Poľská republika to nespochybňuje –, že v zákone o GMO ani v nijakom inom vykonávacom akte sa neuvádza písomné konanie, ktoré je upravené v článku 9 ods. 2 písm. a) smernice 2009/41. Takisto treba konštatovať, že ani podrobný postup opísaný v článku 8 ods. 3 predmetnej smernice nemá zodpovedajúce ustanovenia v poľskom práve.

118

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že štvrtú výhradu treba prijať.

119

Komisia tvrdí, že článok 24 ods. 1a zákona o GMO zaviedol maximálnu lehotu 30 dní, o ktorú možno predĺžiť lehotu na vydanie povolenia týkajúceho sa používania GMO v uzavretých priestoroch v prípade účasti verejnosti na postupe vydávania takého povolenia, zatiaľ čo v článku 10 ods. 4 smernice 2009/41 táto lehota nie je stanovená. Komisia ďalej uvádza, že zákon o prístupe k informáciám týkajúcim sa životného prostredia, na ktorý v tejto súvislosti Poľská republika odkazuje, jej nebol nikdy oznámený ako opatrenie, ktorým sa predmetná smernica preberá.

120

Poľská republika spochybňuje tvrdenie Komisie, podľa ktorého jej tento zákon nebol nikdy oznámený v rámci oznámenia opatrení, ktorými sa prebrala smernica 2009/41. Pokiaľ ide ďalej o vec samu, tvrdí, že táto smernica nestanovuje žiadnu lehotu na konzultáciu, a teda ju môžu stanoviť samotné členské štáty. V prípade neexistencie obmedzenia dĺžky verejných konzultácií by mohlo byť udelenie povolenia príslušným orgánom na používanie geneticky modifikovaných organizmov v uzavretých priestoroch zablokované v rozpore so zásadou právnej istoty.

121

Napriek tomu, že Poľská republika nevzniesla námietku neprípustnosti založenú na neprípustnosti tejto výhrady, treba na úvod uviesť, že Súdny dvor môže ex offo preskúmať, či sú splnené podmienky na podanie žaloby o nesplnenie povinnosti stanovené v článku 258 ZFEÚ (pozri najmä rozsudky z 8. marca 2012, Komisia/Portugalsko, C‑524/10, bod 64, a z 15. novembra 2012, Komisia/Portugalsko, C‑34/11, bod 42).

122

Z tohto hľadiska treba overiť, či odôvodnené stanovisko a žaloba uvádzajú výhrady koherentným a presným spôsobom, aby umožnili Súdnemu dvoru správne pochopiť rozsah vytýkaného porušenia práva Únie, čo je nevyhnutnou podmienkou na to, aby mohol Súdny dvor preveriť existenciu údajného nesplnenia si povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. marca 2011, Komisia/Slovinsko, C‑365/10, bod 19, a z 15. novembra 2012, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 43).

123

Ako totiž vyplýva najmä z článku 38 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku v znení účinnom ku dňu podania žaloby a z judikatúry týkajúcej sa tohto ustanovenia, každý návrh na začatie konania musí označiť predmet konania, ako aj zhrnutie dôvodov a toto označenie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obranu a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Z toho vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplynúť koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotného návrhu a žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby Súdny dvor nerozhodol nad rámec návrhov alebo neopomenul rozhodnúť o niektorom žalobnom dôvode (pozri najmä rozsudky z 26. januára 2012, Komisia/Slovinsko, C‑185/11, bod 29; z 19. apríla 2012, Komisia/Holandsko, C‑141/10, bod 15, a z 15. novembra 2012, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 44).

124

V prejednávanej veci sa pritom pripomienky Komisie týkajú len prieskumu alebo verejných konzultácií uvedených v článku 10 ods. 4 písm. b) smernice 2009/41, ale táto inštitúcia nespresňuje, či sa jej výhrada založená na nesprávnom prebratí článku 10 ods. 4 týka aj lehôt, počas ktorých sa čaká na dodatočné informácie, uvedených v článku 10 ods. 4 písm. a) tejto smernice.

125

Za týchto okolností treba konštatovať, že táto výhrada, týkajúca sa nesprávneho prebratia článku 10 ods. 4 písm. a) smernice 2009/41, ktorá nespĺňa požiadavky koherencie, jasnosti a presnosti, čím porušuje povinnosti vyplývajúce z judikatúry citované v bodoch 122 a 123 tohto rozsudku, znemožňuje Súdnemu dvoru, aby vykonal preskúmanie tejto žaloby o nesplnenie povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2012, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 48), a preto ju treba vyhlásiť za neprípustnú.

126

Pokiaľ ide o dôvodnosť výhrady založenej na nesprávnom prebratí článku 10 ods. 4 písm. b) smernice 2009/41, treba konštatovať, že Komisia tvrdila len to, že lehota uvedená v článku 24 ods. 1a zákona o GMO v tejto smernici nie je stanovená, ale neuviedla ďalšie skutočnosti na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého toto ustanovenie vnútroštátneho práva nesprávne preberá článok 10 ods. 4 uvedenej smernice.

127

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 10 ods. 4 písm. b) smernice 2009/41 stanovuje, že na účely výpočtu lehôt uvedených v článkoch 8 a 9 sa obdobie, počas ktorého príslušný orgán vykonáva verejný prieskum alebo konzultácie, nebude brať do úvahy. Na druhej strane treba konštatovať, že dĺžka tohto prieskumu alebo konzultácie nie je v smernici stanovená. Členské štáty preto v zásade môžu samy stanoviť túto dĺžku, ak to považujú za potrebné, ale musia pri tom dodržať právo Únie.

128

Poľská republika totiž túto možnosť využila a prijala pravidlo, ktorým sa dĺžka týchto konzultácií skracuje na 30 dní, takže lehotu na vydanie povolenia možno predĺžiť maximálne o 30 dní. Tento členský štát uvádza, že pri zavedení tejto lehoty sa riadil úvahami o zabezpečení riadneho priebehu správneho konania. Podľa Poľskej republiky by vydávanie povolenia príslušným orgánom mohlo byť v prípade neexistencie takej lehoty blokované, keby nebola obmedzená maximálna dĺžka konzultácií. Dodáva, že taká lehota je potrebná aj z dôvodov právnej istoty.

129

Treba konštatovať, že ciele stanovené dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou nie sú nezlučiteľné s cieľmi smernice 2009/41. Zaručujú totiž efektívne nakladanie so žiadosťami o povolenie pri rešpektovaní všetkých záujmov a práv ohlasovateľa, ako aj potrieb vnútroštátneho orgánu.

130

Za týchto okolností treba zamietnuť piatu uvedenú výhradu, ktorá je čiastočne neprípustná a čiastočne nedôvodná.

131

V rámci tejto výhrady Komisia najmä vytýka Poľskej republike, že v rámci dôverného nakladania s niektorými informáciami poskytnutými ohlasovateľom neupravila konzultácie s ohlasovateľom podľa článku 18 ods. 1 smernice 2009/41 ani výmaz týchto údajov z registra spôsobov používania geneticky modifikovaných organizmov v uzavretých priestoroch v prípade stiahnutia žiadosti o povolenie.

132

Poľská republika odpovedá, že relevantné ustanovenia práva Únie boli zákonom o GMO správne prebraté. Článok 14 tohto zákona totiž vymenúva informácie, ku ktorým má verejnosť prístup, a umožňuje tak určiť informácie, ktoré nesmú byť nikdy sprístupnené, takže vnútroštátna právna úprava umožňuje rozlíšiť údaje, ktoré nemôžu zostať dôverné, a údaje, ktoré nemožno zverejniť. Všetky informácie získané pri ohláseniach, ktoré nemožno zverejniť, sa nachádzajú v tomto registri. V prípade stiahnutia žiadosti o povolenie budú tieto údaje z registra vymazané.

133

Treba pripomenúť, že Poľská republika tvrdí, že ochrana informácií poskytnutých ohlasovateľom podľa článku 18 ods. 1 smernice 2009/41 sa obmedzuje na tie údaje, pri ktorých ohlasovateľ môže vyžadovať dôverné zaobchádzanie. Podľa tohto členského štátu je totiž táto ochrana vylúčená, pokiaľ ide o informácie uvedené v článku 18 ods. 2 tejto smernice, takže organizovanie konzultácie s ohlasovateľom by bolo zbytočné, pokiaľ potreba zabezpečiť prístup k týmto informáciám vyplýva z právnej úpravy. Tento členský štát dodáva, že je rovnako neefektívne organizovať konzultácie, aby sa určili informácie, s ktorými má príslušný orgán nakladať dôverne, pretože iné ustanovenia už stanovujú, že dotknuté informácie nemožno sprístupniť najmä z dôvodu potreby zabezpečiť ochranu osobných údajov alebo vyšší štátny záujem.

134

Treba pritom konštatovať, že tieto tvrdenia sa zakladajú na nesprávnom výklade dotknutých ustanovení práva Únie.

135

Stačí totiž konštatovať, že článok 18 ods. 2 smernice 2009/41 uvádza informácie, ktoré v nijakom prípade nemôžu zostať dôverné. To znamená, že s ostatnými informáciami možno nakladať ako s dôvernými na žiadosť ohlasovateľa, ktorý má v tejto súvislosti právo na predbežnú konzultáciu podľa článku 18 ods. 1 druhého pododseku tejto smernice.

136

Výklad, podľa ktorého by nezverejnenie informácií, ktoré sa týkajú rozsahu pôsobnosti článku 18 ods. 1 smernice 2009/41, mohlo byť automatické, teda nemožno prijať.

137

Rovnako ani tvrdenie Poľskej republiky založené na skutočnosti, že je neefektívne organizovať konzultácie, aby sa určili informácie, s ktorými má príslušný orgán nakladať dôverne, pretože iné ustanovenia už stanovujú, že dotknuté informácie nemožno sprístupniť, najmä z dôvodu potreby zaručiť ochranu osobných údajov alebo vyšší štátny záujem, nie je dôvodné. Aby sa totiž zaručili právna istota a práva ohlasovateľa, konzultácie s ním sú nevyhnutné v rámci konania stanoveného podľa článku 18 smernice 2009/41 a nemožno ich nahradiť použitím iných pravidiel uvedených v rôznych vnútroštátnych právnych zdrojoch, ktorých kontext a vzájomné pôsobenie môže ohlasovateľ len ťažko pochopiť.

138

Ďalej skutočnosť, že Poľská republika odkazuje na použitie článku 16 ods. 1 bodu 7 zákona o prístupe k informáciám týkajúcim sa životného prostredia, je irelevantná, keďže toto ustanovenie sa týka len niektorých komerčne citlivých informácií a výslovne nestanovuje predbežné konzultácie s ohlasovateľom.

139

Poľská republika napokon vo svojich vyjadreniach uvádza, že ak ohlasovateľ stiahne svoju žiadosť o povolenie na používanie geneticky modifikovaných organizmov v uzavretých priestoroch, poskytnuté údaje sú vymazané z registra uvedeného v bode 131 tohto rozsudku. Tento členský štát pritom neuvádza nijaké ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by potvrdzovalo túto informáciu, a obmedzuje sa na tvrdenie, že minister životného prostredia, ktorý je ako štátny orgán zodpovedný za vedenie tohto registra, by si neplnil funkciu, keby údaje nevymazával, keďže údaje v ňom uvedené by mohli zainteresované subjekty zavádzať.

140

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 105 tohto rozsudku samotná správna prax, ktorú môžu príslušné orgány zmeniť podľa vlastného uváženia a ktorá nie je adekvátne známa, sa nemôže považovať za platný výkon povinností prebratia smernice.

141

Šiesta výhrada je preto dôvodná.

142

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že treba konštatovať, že Poľská republika si neprebratím článku 3 ods. 3, článku 7, článku 8 ods. 2 a 3, článku 9 ods. 2 písm. a) a článku 18 ods. 1 druhého pododseku a ods. 3 a 4 smernice 2009/41 nesplnila povinnosti, ktoré jej z tejto smernice vyplývajú.

143

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Na základe článku 138 ods. 3 prvej vety toho istého rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša vlastné trovy konania.

144

V tomto konaní treba prihliadnuť na to, že výhrady Komisie založené na nesprávnom prebratí článku 2 písm. a), b), d) a e) a článku 10 ods. 3 a 4 smernice 2009/41 neboli prijaté.

145

Treba preto rozhodnúť, že Komisia a Poľská republika znášajú vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: