Vec C‑81/05

Anacleto Cordero Alonso

proti

Fondo de Garantía Salarial (Fogasa)

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný

Tribunal Superior de Justicia de Castilla y León)

„Sociálna politika – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 80/987/EHS – Pozmeňujúca smernica 2002/74/ES – Odstupné v prípade prepustenia dohodnuté v rámci zmieru – Platba zabezpečená záručnou inštitúciou – Platba podmienená vydaním súdneho rozhodnutia“

Abstrakt rozsudku

1.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 80/987, zmenená a doplnená smernicou 2002/74

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/74; smernica Rady 80/987)

2.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 80/987

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/74; smernica Rady 80/987)

3.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernice 80/987 a 2002/74

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/74; smernica Rady 80/987)

1.        Ak členský štát priznával vo svojom vnútroštátnom zákonodarstve pred nadobudnutím účinnosti smernice 2002/74, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 80/987 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, zamestnancom právo na ochranu prostredníctvom záručnej inštitúcie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa pri odstupnom z dôvodu skončenia zmluvy, uplatnenie tejto právnej úpravy v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktorá nastala po nadobudnutí účinnosti tejto smernice, spadá do pôsobnosti smernice 80/987, ktorá bola zmenená a doplnená smernicou 2002/74.

Keďže totiž článok 2 ods. 1 druhý pododsek smernice 2002/74 stanovuje, že členské štáty uplatňujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou na každú platobnú neschopnosť zamestnávateľa, ktorá nastane po dátume nadobudnutia účinnosti týchto ustanovení, platová neschopnosť zamestnávateľa a jej dôsledky spadajú do časovej pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení od nadobudnutia ich účinnosti ešte pred uplynutím lehoty na prebratie smernice stanovenej v prvom pododseku uvedeného odseku 1. Treba vziať do úvahy, že do pôsobnosti smernice 2002/74 spadajú nielen vnútroštátne predpisy, ktorých predmetom je prebratie uvedenej smernice, ale tiež od okamihu účinnosti tejto smernice aj predtým existujúce vnútroštátne predpisy, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť súlad vnútroštátneho práva so smernicou.

Hoci článok 3 prvý odsek smernice 80/987 v znení zmien a doplnení nezaväzuje členský štát stanoviť vo svojich vnútroštátnych predpisoch na prebratie smernice 2002/74, že výplata odstupného pri skončení pracovného vzťahu je zaručená, keďže predmetné vnútroštátne právo obsahuje predpis, podľa ktorého príslušné záručné inštitúcie poskytujú ochranu takýmto plneniam, spadá tento vnútroštátny predpis od nadobudnutia účinnosti smernice 2002/74 do pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení. Z toho vyplýva, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje za určitých podmienok vyplatenie odstupného zamestnancom záručnou inštitúciou pri výpovedi alebo skončení pracovnej zmluvy za určitých podmienok, spadá pod už citovaný článok 2 ods. 1 druhý pododsek, a teda do pôsobnosti smernice 2002/74, čo sa týka jej uplatnenia na skutkové stavy po nadobudnutí jej účinnosti.

(pozri body 28, 29, 31, 32, 34, bod 1 výroku)

2.        V rámci pôsobnosti smernice 80/987 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, zmenenej a doplnenej smernicou 2002/74, vyžaduje všeobecná zásada rovnosti, ako je uznaná v právnom poriadku Spoločenstva, že v prípade, keď podľa vnútroštátnej právnej úpravy zákonné odstupné pri skončení pracovnej zmluvy priznané v rozsudku v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa znáša záručná inštitúcia, musí sa s odstupným rovnakej povahy stanoveným v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej, zaobchádzať rovnakým spôsobom.

(pozri bod 42, bod 2 výroku)

3.        V rámci uplatnenia smernice 80/987 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa a smernice 2002/74, ktorá mení a dopĺňa uvedenú smernicu, nesmie vnútroštátny súd uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá vylučuje, v rozpore so zásadou rovnosti, ako je uznaná v právnom poriadku Spoločenstva, aby príslušná záručná inštitúcia prebrala odstupné pri skončení zmluvy priznané v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej.

(pozri bod 47, bod 3 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

zo 7. septembra 2006 (*)

„Sociálna politika – Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 80/987/EHS – Pozmeňujúca smernica 2002/74/ES – Odstupné v prípade prepustenia dohodnuté v rámci zmieru – Platba zabezpečená záručnou inštitúciou – Platba podmienená vydaním súdneho rozhodnutia“

Vo veci C‑81/05,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Tribunal Superior de Justicia de Castilla y León (Španielsko) z 28. januára 2005 a doručený Súdnemu dvoru 18. februára 2005, ktorý súvisí s konaním:

Anacleto Cordero Alonso

proti

Fondo de Garantía Salarial (Fogasa),

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann, sudcovia N. Colneric (spravodajkyňa), K. Lenaerts, E. Juhász a M. Ilešič,

generálny advokát: A. Tizzano,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Fondo de Garantía Salarial (Fogasa), v zastúpení: A. García Trejo, poradca splnomocnený Abogados del Estado,

–        španielska vláda, v zastúpení: E. Braquehais Conesa, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. Rozet a R. Vidal Puig, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. apríla 2006,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217) v jej pôvodnom znení (ďalej len „smernica 80/987“), ako aj v znení zmenenom a doplnenom smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/74/ES z 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 270, s. 10; Mim. vyd. 05/004, s. 261, ďalej len „smernica 80/987 v znení zmien a doplnení“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Corderom Alonsom a Fondo de Garantía Salarial (Garančný mzdový fond, ďalej len „Fogasa“) ktorého predmetom je jeho zamietnutie vyplatiť z dôvodu subsidiárnej zodpovednosti pánovi Corderovi Alonsovi odstupné pri ukončení pracovnej zmluvy.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3        Článok 1 ods. 1 smernice 80/987 stanovuje, že „táto smernica sa vzťahuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a existujúce voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v stave platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1“.

4        Článok 2 ods. 2 uvedenej smernice upresňuje, že táto smernica sa nevzťahuje na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o vymedzenie pojmov „zamestnanec“, „zamestnávateľ“, „odmena“, „právo zakladajúce okamžitý nárok“ a „právo zakladajúce budúci nárok“.

5        Článok 3 ods. 1 tejto smernice znie:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie s výhradou ustanovení článku 4 zaručia výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov, vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a týkajúcich sa odmeny za obdobie pred stanoveným dňom.“

6        Podľa článku 4 smernice 80/987 majú členské štáty možnosť obmedziť zodpovednosť záručných inštitúcií uvedených v článku 3 tejto smernice tým, že ju obmedzia na povinnosť výplaty odmeny týkajúcej sa určitej doby alebo tým, že stanovia hornú hranicu.

7        Článok 9 uvedenej smernice upravuje, že táto smernica „nemá vplyv na možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie“.

8        V súlade s článkom 10 písm. a) tej istej smernice táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov „prijímať nevyhnutné opatrenia, aby sa predišlo zneužívaniu“.

9        Článok 3 smernice 80/987 v znení zmien a doplnení má takéto znenie:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia, podľa článku 4, výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane, ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy, výplatu odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov.

Nároky, ktoré preberie záručná inštitúcia, sú neuspokojenými nárokmi na platby súvisiacimi s obdobím pred, a/alebo ako je to vhodné, po danom dátume, ktorý určia členské štáty.“

10      V súlade s článkom 3 smernice 2002/74 táto smernica nadobudla účinnosť v deň jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, teda 8. októbra 2002.

11      Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty prijmú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 8. októbra 2005. Ihneď o tom budú informovať Komisiu.

Uplatnia ustanovenia uvedené v prvom pododseku na každú platobnú neschopnosť zamestnávateľa, ktorá nastane po dátume nadobudnutia účinnosti týchto ustanovení.

Keď členské štáty prijmú tieto opatrenia, tieto budú obsahovať odkaz na túto smernicu alebo ich bude sprevádzať takýto odkaz pri príležitosti ich úradného uverejnenia. Metodiku týchto odkazov ustanovia členské štáty.

2.      Členské štáty oznámia Komisii znenie hlavných ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré prijmú v oblasti upravenej touto smernicou.“

 Vnútroštátna právna úprava

12      Článok 14 španielskej ústavy zakotvuje základné právo na rovnosť pred zákonom.

13      Článok 26 ods. 1 a 2 kráľovského legislatívneho dekrétu 1/1995 z 24. marca 1995 o schválení novelizovaného znenia zákona týkajúceho sa štatútu pracovníkov (Estatuto de los Trabajadores, BOE č. 75 z 29. marca 1995, s. 9654) v znení zákona č. 60/1997 z 19. decembra 1997 (BOE č. 304 z 20. decembra 1997, s. 37453, ďalej len „štatút pracovníkov“), stanovuje:

„1. Za mzdu sa považujú všetky peňažné alebo naturálne ekonomické výhody, ktoré zamestnanci dostávajú ako protihodnotu za služby, ktoré poskytli pri výkone práce na účet inej osoby, ak sú tieto výhody poskytnuté za vykonanú prácu, bez ohľadu na formu odmeny alebo doby odpočinku, ktoré sa považujú za výkon práce. …

2. Za mzdu sa nepovažujú sumy, ktoré zamestnanec dostal ako náhradu za výdavky, ktoré mu vznikli pri výkone jeho pracovnej činnosti, dávky a odškodnenia plynúce zo sociálneho zabezpečenia a odškodnenia z dôvodu prevedení na inú prácu, prerušení pracovnej zmluvy alebo výpovede zo strany zamestnávateľa.“

14      Článok 33 ods. 1, 2 a 8 štatútu pracovníkov stanovuje:

„1.      Garančný mzdový fond, autonómny úrad zriadený ministerstvom práce a sociálneho zabezpečenia, ktorý má právnu subjektivitu a spôsobilosť na právne úkony za účelom dosiahnutia svojich cieľov, vypláca zamestnancom sumy miezd, ktoré im neboli vyplatené v prípade platobnej neschopnosti, pozastavenia platieb, úpadku alebo núteného vyrovnania podnikateľov.

Na účely predchádzajúceho pododseku sa za mzdu považuje suma uznaná za mzdu v zmieri alebo súdnom rozhodnutí na základe akéhokoľvek dôvodu podľa článku 26 ods. 1, ako aj dodatočné náhrady z dôvodu ‚salarios de tramitación‘, o ktorom prípadne rozhodol príslušný súd, pričom Fond nesmie vyplatiť zo žiadneho dôvodu spolu alebo oddelene sumu vyššiu ako je suma stanovená vynásobením dvojnásobku všeobecnej dennej minimálnej mzdy počtom dní, za ktoré nebola vyplatená mzda, pritom sa zohľadňuje maximálne sto dvadsať dní.

2.      Garančný mzdový fond, v prípadoch uvedených v predchádzajúcom odseku, vyplatí odstupné uznané rozsudkom alebo správnym rozhodnutím v prospech pracovníkov z dôvodu výpovede danej zamestnávateľom alebo skončenia pracovnej zmluvy v súlade s článkami 50, 51 a 52 písm. c) tohto zákona, maximálne vo výške jedného ročného platu, pričom denná mzda, ktorá slúži ako výpočtový základ, nesmie prekročiť dvojnásobok všeobecnej dennej minimálnej mzdy.

Výška odstupného, iba na účely jej vyplatenia Garančným mzdovým fondom v prípade výpovede danej zamestnávateľom alebo skončenia pracovnej zmluvy v súlade s článkom 50 tohto zákona, sa vypočíta na základe 25 dní za každý odpracovaný rok a nemôže presiahnuť maximum uvedené v predchádzajúcom odseku.

…

8.      V prípade podnikov s menej ako 25 zamestnancami Garančný mzdový fond vyplatí 40 % zákonného odstupného, na ktoré majú nárok zamestnanci, ktorých pracovný vzťah sa skončil v dôsledku konania začatého podľa článu 51 tohto zákona alebo z dôvodu stanoveného v čánku 52 písm. c).

…“

15      Článok 52 písm. c) štatútu pracovníkov, ktorý vypočítava prípady zániku pracovnej zmluvy „z objektívnych dôvodov“, stanovuje:

„Zmluva zaniká

…

c)      v prípade objektívne uznanej nevyhnutnosti znížiť počet pracovných miest z dôvodu uvedeného v článku 51 ods. 1 tohto zákona a na nižší počet, ako stanovuje tento článok.

Na tieto účely zamestnávateľ rozhodnutie o skončení pripíše hospodárskym dôvodom s cieľom prekonať nepriaznivú hospodársku situáciu, alebo technickým, organizačným alebo výrobným dôvodom s cieľom prekonať prekážky riadneho fungovania podniku so zreteľom na jeho súťažné postavenie na trhu alebo na požiadavky podmienené dopytom prostredníctvom lepšej organizácie zdrojov.“

16      Zánik zmluvy z objektívnych dôvodov vyžaduje, aby zamestnávateľ dodržal určité povinnosti stanovené v článku 53 ods. 1 štatútu pracovníkov, ku ktorým patrí

„…

b)      poskytnúť zamestnancovi… náhradu dvadsiatich dní za každý odpracovaný rok, pričom náhrada za obdobie kratšie ako jeden rok sa vypočíta pomerne podľa mesiacov s najviac dvanástimi mesačnými splátkami.

…“

17      Článok 84 kráľovského legislatívneho dekrétu 2/1995 zo 7. apríla 1995 o schválení novelizovaného znenia zákona o pracovnoprávnom konaní (Ley de Procedimiento laboral, BOE č. 86 z 11. apríla 1995, s. 10695, ďalej len „LPL“) stanovuje, že po neúspechu zmierovacieho konania pred správnym orgánom predtým rozhodujúcim podľa článku 63 tohto dekrétu, sa musí uskutočniť nové zmierovacie konanie pred príslušným súdnym orgánom.

18      V čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania Španielske kráľovstvo neprijalo žiadne ustanovenie, ktoré by odkazovalo na smernicu 2002/74, ani neoznámilo Komisii prebratie uvedenej smernice.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

19      Pán Cordero Alonso pracoval v podniku, ktorý zamestnával menej ako 25 pracovníkov. Z dôvodu súvisiaceho s hospodárskou situáciou podniku dostal výpoveď. Žaloba podaná pánom Corderom Alonsom proti tejto výpovedi viedla k zmieru uzatvorenému so žalovaným za účasti a spolupôsobenia sudcu, ktorý ho následne schválil, čo mu priznáva účinok rozsudku so zreteľom na nútený výkon rozhodnutia v prípade neplnenia. V tejto zmierovacej dohode sa strany dohodli, že budú rešpektovať skončenie pracovného vzťahu z dôvodu uvedeného zamestnávateľom a stanovili zamestnávateľovi povinnosť vyplatiť zamestnancovi odstupné vo výške 5 540,06 euro.

20      Keďže zamestnávateľ v zmieri stanovenú povinnosť dobrovoľne nesplnil, pán Cordero Alonso požiadal o nútený výkon uvedenej dohody, pričom 24. apríla 2003 bola vyhlásená platobná neschopnosť zamestnávateľa z dôvodu nedostatku majetku, ktorý by mohol byť zabavený a predaný s cieľom zaplatenia dlžnej sumy zamestnancovi.

21      Pán Cordero Alonso teda žiadal zaplatenie predmetného dlhu od Fogasa. Fogasa mu v súlade s článkom 33 ods. 8 štatútu pracovníkov vyplatil 40 % odstupného pri prepustení, odmietol však prevziať zvyšných 60 % s odôvodnením, že odstupné bolo priznané v zmieri, a nie v rozsudku alebo v rozhodnutí správneho orgánu.

22      Žalobca vo veci samej podal žalobu na Juzgado de lo Social de Palencia proti Fogasa o sumu zodpovedajúcu 60 % odstupného stanoveného súdnym zmierom. Tento súd žalobu zamietol s odôvodnením, že Fogasa je povinný uhradiť odstupné za skončenie pracovnej zmluvy len v prípade, keď takéto odstupné bolo priznané v rozsudku alebo v rozhodnutí správneho orgánu, ale nie vtedy, keď bolo dohodnuté v zmieri medzi stranami. Pán Cordero Alonso sa proti tomuto rozsudku odvolal na sociálnu komoru pri Tribunal Superior de Justicia de Castilla y León.

23      Tento súd uviedol, že Tribunal Constitucional vo svojom rozsudku č. 306/1993 z 25. októbra 1993 skúmal súlad článku 33 ods. 2 štatútu pracovníkov s článkom 14 španielskej ústavy. Podľa Tribunal Constitucional nejde o porušenie zásady rovnosti pred zákonom, keďže nie je daná nerovnosť v zaobchádzaní v rovnakých situáciách. V súvislosti s rozsudkom z 12. decembra 2002, Rodríguez Caballero (C‑442/00, Zb. s. I‑11915) položil vnútroštátny súd otázky týkajúce sa účinku prednosti práva Spoločenstva a najmä jeho oprávnenia neuplatňovať vnútroštátny zákon, ktorý je v rozpore s právom Spoločenstva, aj keď žiadny španielsky zákon o konaní mu neudeľuje toto oprávnenie.

24      Pokiaľ má takéto oprávnenie vyplývať z práva Spoločenstva, je potrebné určiť, či právo Spoločenstva bez ohľadu na skutočnosť, že sa smernica 80/987 výslovne neuplatňuje na odstupné pri ukončení zmluvy v tomto prípade. Ak by sa malo uplatniť právo Spoločenstva, je otázne, či jeho prednosť pred vnútroštátnym právom platí aj na normy upravujúce základné práva. Ak by tomu tak bolo, je potrebné objasniť, či predmetná nerovnosť v zaobchádzaní je odôvodnená. Táto otázka nebola úplne zodpovedaná v už citovanom rozsudku Rodríguez Caballero, pretože vo veci samej ide o odstupné pri ukončení zmluvy. Ak má byť rozhodnuté, že takéto odstupné nespadá do pôsobnosti smernice 80/987, treba si položiť otázku, či Španielske kráľovstvo už uplatňuje smernicu 2002/74 tak, že španielske právo jej už obsahovo zodpovedá. V prípade kladnej odpovede vznikajú v súvislosti so základným právom na rovnosť pred zákonom rovnaké otázky, ako v prípade, o ktorom sa rozhoduje, že Španielske kráľovstvo v prípade pána Corderu Alonsa uplatní smernicu 80/987.

25      Za týchto podmienok Tribunal Superior de Justicia de Castilla y León konanie prerušil a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Vyplýva z povinnosti členských štátov prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva alebo z opatrení prijatých inštitúciami Spoločenstva (článok 10 ES), ako aj zo zásady prednosti práva Spoločenstva pred vnútroštátnym právom právomoc vnútroštátnych súdnych orgánov neuplatniť akýkoľvek druh vnútroštátnych predpisov, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva, bez ohľadu na postavenie týchto predpisov v hierarchii právnych noriem (nariadenie, zákony alebo aj ústava)?

2.      a)     Ak španielske správne a súdne orgány musia rozhodnúť o tom, či zamestnanec, ktorého zamestnávateľ bol vyhlásený za platobne neschopného, má právo dostať od [Fogasa] odstupné z dôvodu ukončenia pracovnej zmluvy, ktorej záruky v prípade platobnej neschopnosti boli založené vnútroštátnym právom, má sa uplatniť právo Spoločenstva, aj keď články 1 a 3 smernice 80/987 výslovne neupravujú odstupné pri ukončení zmluvy?

b)      V prípade kladnej odpovede, sú španielske správne a súdne orgány pri uplatňovaní smernice 80/987 a vnútroštátnych predpisov, ktoré ju prebrali, viazané zásadou rovnosti pred zákonom a zásadou zákazu diskriminácie, ako vyplývajú z práva Spoločenstva a ich výkladu Súdnym dvorom, keď sa tento výklad odlišuje od výkladu obdobného základného práva priznávaného španielskou ústavou, ktorý zastáva španielsky Tribunal Constitucional?

c)      V prípade kladnej odpovede, ukladá základná zásada rovnosti pred zákonom vyplývajúca z práva Spoločenstva povinnosť rovnosti zaobchádzania v prípadoch, keď nárok zamestnanca na odstupné za ukončenie zmluvy je stanovený súdnym rozhodnutím a v prípadoch, keď tento nárok vyplýva z dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a schválenej súdom?

3.      a)     Ak členský štát vo svojom vnútroštátnom zákonodarstve pred nadobudnutím účinnosti smernice 2002/74 priznával zamestnancom právo na ochranu prostredníctvom záručnej inštitúcie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, týkajúcu sa odstupného z dôvodu ukončenia zmluvy, dá sa to vykladať tak, že po nadobudnutí účinnosti tejto smernice 8. októbra 2002, ak sa rozhoduje o vyplatení tohto odstupného záručnou inštitúciou pri ukončení pracovnej zmluvy v prípade platobnej neschopnosti vyhlásenej po 8. októbri 2002, sa uplatňuje právo Spoločenstva, aj keď ešte neuplynula lehota na prebratie smernice do vnútroštátneho právneho poriadku?

b)      V prípade kladnej odpovede, sú španielske správne a súdne orgány pri uplatňovaní smernice [2002/74] a vnútroštátnych predpisov, ktoré ju prebrali, viazané zásadou rovnosti pred zákonom a zásadou zákazu diskriminácie vyplývajúcej z práva Spoločenstva a ich výkladom Súdnym dvorom…, keď tento výklad sa odlišuje od výkladu obdobného základného práva priznávaného španielskou ústavou, ktorý zastáva španielsky Tribunal Constitucional?

c)      V prípade kladnej odpovede, ukladá základná zásada rovnosti pred zákonom vyplývajúca z práva Spoločenstva povinnosť rovnosti zaobchádzania v prípadoch, keď nárok zamestnanca na odstupné pri ukončení zmluvy vyplýva zo súdneho rozhodnutia a v prípadoch, keď tento nárok vyplýva z dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a schválenej súdom?“

 O tretej prejudiciálnej otázke

26      Svojou treťou prejudiciálnou otázkou, ktorou je vhodné zaoberať sa najskôr, sa vnútroštátny súd pýta na jednej strane na časovú pôsobnosť smernice 80/987 v znení zmien a doplnení [otázka č. 3 písm. a)] a na strane druhej na prípadnú povinnosť, vyplývajúcu zo zásady rovnosti a zákazu diskriminácie podľa práva Spoločenstva, zaobchádzať rovnako s odstupnými pri ukončení zmluvy, ktoré sú stanovené v rozsudkoch a v prípadoch, keď tento nárok vyplýva z dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej [otázka č. 3 písm. b) a c)].

 O časovej pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení

27      V súlade s článkom 2 ods. 1 prvým pododsekom smernice 2002/74 členské štáty prijmú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 8. októbra 2005.

28      Druhý pododsek uvedeného odseku stanovuje, že členské štáty uplatnia ustanovenia uvedené v prvom pododseku na každú platobnú neschopnosť zamestnávateľa, ktorá nastane po dátume nadobudnutia účinnosti týchto ustanovení. Podľa toho platová neschopnosť zamestnávateľa a jej dôsledky spadajú do časovej pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení od nadobudnutia ich účinnosti ešte pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2002/74 stanovenej v článku 2 ods. 1 prvom pododseku.

29      Treba vziať do úvahy, že do pôsobnosti smernice 2002/74 spadajú nielen vnútroštátne predpisy, ktorých predmetom je prebratie uvedenej smernice, ale tiež od okamihu účinnosti tejto smernice aj predtým existujúce vnútroštátne predpisy, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť súlad vnútroštátneho práva so smernicou.

30      Podľa článku 3 prvého odseku smernice 80/987 v znení zmien a doplnení členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia podľa článku 4 tejto smernice výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane, a ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy, výplatu odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov.

31      Hoci článok 3 prvý odsek smernice 80/987 v znení zmien a doplnení nezaväzuje členský štát stanoviť vo svojich vnútroštátnych predpisoch na prebratie smernice 2002/74, že výplata odstupného pri skončení pracovného vzťahu je zaručená, treba vychádzať z toho, že keďže predmetné vnútroštátne právo obsahuje predpis, podľa ktorého príslušné záručné inštitúcie poskytujú ochranu takýmto plneniam, spadá tento vnútroštátny predpis od 8. októbra 2002, od nadobudnutia účinnosti smernice 2002/74, do pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení.

32      Z toho vyplýva, že ustanovenie, akým je článok 33 ods. 2 štatútu pracovníkov, ktorý stanovuje za určitých podmienok vyplatenie odstupného zamestnancom záručnou inštitúciou pri výpovedi alebo skončení pracovnej zmluvy za určitých podmienok, spadá pod článok 2 ods. 1 druhý pododsek smernice 2002/74, a teda do pôsobnosti tejto smernice, čo sa týka jej uplatnenia na skutkové stavy po nadobudnutí jej účinnosti.

33      Tomu neodporuje skutočnosť, že pri prijímaní vnútroštátnych predpisoch na prebratie smernice 2002/74 podľa článku 2 ods. 1 tretieho pododseku tieto budú obsahovať odkaz na túto smernicu alebo ich takýto odkaz bude sprevádzať pri príležitosti ich oficiálneho uverejnenia. Takéto formálne úvahy nemôžu viesť k zníženiu ochrany zamestnancov sledovanú smernicou 2002/74.

34      Na tretiu prejudiciálnu otázku písm. a) je preto potrebné odpovedať tak, že ak členský štát priznával vo svojom vnútroštátnom zákonodarstve pred nadobudnutím účinnosti smernice 2002/74 zamestnancom právo na ochranu prostredníctvom záručnej inštitúcie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa pri odstupnom z dôvodu skončenia zmluvy, uplatnenie tejto právnej úpravy v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktorá nastala po nadobudnutí účinnosti tejto smernice, spadá do pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení.

 O porušení zásady rovnosti

35      Ak spadá vnútroštátna právna úprava do pôsobnosti práva Spoločenstva, potom musí byť v súlade so základnými právami, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudok Rodríguez Caballero, už citovaný, bod 31, a citovanú judikatúru).

36      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že odstupné pri skončení pracovnej zmluvy v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa vypláca Fogasa len vtedy, keď sú priznané rozsudkom alebo rozhodnutím správneho orgánu.

37      Aj keď prislúcha vnútroštátnemu právu, aby upresnilo plnenia, ktoré spadajú do pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení, toto oprávnenie je podriadené rešpektovaniu základných práv, medzi ktoré patrí najmä všeobecná zásada rovnosti a zákazu diskriminácie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 13. decembra 2005, Guerrero Pecino, C‑177/05, Zb. s. I‑10887, body 25 a 26, ako aj citovanú judikatúru) Táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne, s výnimkou toho, že by takéto rozdielne zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (rozsudok Rodríguez Caballero, už citovaný, bod 32, a citovaná judikatúra).

38      Súdny dvor už rozhodol, že keď podľa príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy odškodnenie z dôvodu protiprávneho prepustenia bolo priznané v rozsudku alebo v rozhodnutí správneho orgánu, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva považuje za odstupné pri skončení pracovného vzťahu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 80/987 v znení zmien a doplnení, odstupné rovnakej povahy, ktoré boli stanovené v súdnom zmieri, ako sú upravené v článku 84 LPL, musia byť taktiež považované za odstupné v zmysle tohto ustanovenia (uznesenie Guerrero Pecino, už citované, bod 30).

39      To isté platí pre zákonné odstupné pri skončení pracovnej zmluvy.

40      Na jednej strane sa totiž všetci zamestnanci, ktorí stratili svoje zamestnanie na základe skončenia pracovnej zmluvy, nachádzajú v porovnateľnej situácii, keď ich zamestnávateľ z dôvodu svojej platobnej neschopnosti nemôže vyplatiť odstupné, na ktoré majú zákonný nárok. Na druhej strane, ako zdôraznil generálny advokát v bode 36 svojich návrhov, ani vnútroštátny súd, ani účastníci konania neuviedli žiadne nové tvrdenie týkajúce sa prípadného odôvodnenia nerovnosti v zaobchádzaní, ktoré Súdny dvor ešte nemohol zohľadniť v rámci rozsudkov Rodríguez Caballero, už citovanom, a zo 16. decembra 2004, Olaso Valero (C‑520/03, Zb. s. I‑12065), ako aj v už citovanom uznesení Guerrero Pecino.

41      Keďže všeobecná zásada rovnosti a zákazu diskriminácie je zásadou práva Spoločenstva, členské štáty sú viazané touto zásadou, ako ju vykladá Súdny dvor. To platí aj vtedy, keď predmetná vnútroštátna právna úprava podľa judikatúry ústavného súdu dotknutého členského štátu je v súlade s obdobným základným právom uznaným vnútroštátnym právnym poriadkom.

42      Na tretiu otázku písm. b) a c) je preto potrebné odpovedať tak, že v rámci pôsobnosti smernice 80/987 v znení zmien a doplnení, vyžaduje všeobecná zásada rovnosti, ako je uznaná v právnom poriadku Spoločenstva, že v prípade, keď podľa vnútroštátnej právnej úpravy, aká je vo veci samej, zákonné odstupné pri skončení pracovnej zmluvy priznané v rozsudku v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa znáša záručná inštitúcia, musí sa s odstupným rovnakej povahy stanoveným v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej, zaobchádzať rovnakým spôsobom.

 O druhej prejudiciálnej otázke

43      S prihliadnutím na odpoveď na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku týkajúcu sa smernice 80/987 v jej pôvodnom znení.

 O prvej otázke

44      Prvá prejudiciálna otázka sa týka v podstate prípadnej povinnosti vnútroštátneho súdu pri uplatňovaní práva Spoločenstva, ako je vykladané Súdnym dvorom, neuplatňovať vnútroštátne právo, ktoré je v rozpore so smernicou 80/987 či už v pôvodnom znení alebo v znení zmien a doplnení.

45      V prípade konštatovania diskriminácie odporujúcej právu Spoločenstva, možno, pokiaľ nie sú prijaté žiadne opatrenia na obnovu rovnosti v zaobchádzaní, zásadu rovnosti zaručiť len tým, že členom znevýhodnenej skupiny sa poskytnú rovnaké výhody, aké dostávajú členovia zvýhodnenej skupiny (rozsudok Rodríguez Caballero, už citovaný, bod 42).

46      V takom prípade je vnútroštátny súd povinný neuplatňovať diskriminujúce vnútroštátne ustanovenie, bez toho, aby predtým žiadal jeho zrušenie zákonodarcom alebo naň musel čakať, a na členov znevýhodnenej skupiny uplatniť rovnaký režim, aký požívajú iní zamestnanci (rozsudok Rodríguez Caballero, už citovaný, bod 43, a citovaná judikatúra). Takúto povinnosť má nezávisle od toho, či vnútroštátne právo obsahuje ustanovenie, ktoré mu udeľuje oprávnenie tak konať.

47      Na prvú otázku je teda potrebné odpovedať tak, že vnútroštátny súd nesmie uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá vylučuje, v rozpore so zásadou rovnosti, ako je uznaná v právnom poriadku Spoločenstva, aby príslušná záručná inštitúcia prevzala odstupné pri skončení zmluvy, priznané v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej.

 O trovách

48      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

1.      Ak členský štát priznával vo svojom vnútroštátnom zákonodarstve pred nadobudnutím účinnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/74/ES z 23. septembra 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 80/987/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, zamestnancom právo na ochranu prostredníctvom záručnej inštitúcie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa pri odstupnom z dôvodu skončenia zmluvy, uplatnenie tejto právnej úpravy v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktorá nastala po nadobudnutí účinnosti tejto smernice, spadá do pôsobnosti smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, ktorá bola zmenená a doplnená smernicou 2002/74.

2.      V rámci pôsobnosti smernice 80/987 zmenenej a doplnenej smernicou 2002/74 vyžaduje všeobecná zásada rovnosti, ako je uznaná v právnom poriadku Spoločenstva, že v prípade, keď podľa vnútroštátnej právnej úpravy, aká je vo veci samej, zákonné odstupné pri skončení pracovnej zmluvy priznané v rozsudku v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa znáša záručná inštitúcia, musí sa s odstupným rovnakej povahy stanoveným v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej, zaobchádzať rovnakým spôsobom.

3.      Vnútroštátny súd nesmie uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá vylučuje, v rozpore so zásadou rovnosti, ako je uznaná v právnom poriadku Spoločenstva, aby príslušná záručná inštitúcia prebrala odstupné pri skončení zmluvy priznané v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej.

Podpisy

---

* Jazyk konania: španielčina.