NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

F. G. JACOBS

prednesené 8. júla 2004 (1)

Vec C‑27/02

Petra Engler

proti

Janus Versand GmbH

1.     Následne po veci Gabriel(2) je Súdny dvor opäť požiadaný príslušným súdom, v súlade s Bruselským dohovorom,(3) o súdne konanie, v ktorom súkromná osoba žiada vyplatiť „výhru“, ktorá jej bola údajne pridelená obchodným podnikom.

2.     Vo veci Gabriel, ako aj v súčasnom konaní, mal navrhovateľ bydlisko v Rakúsku, kde osobitné pravidlo ochrany spotrebiteľa dovoľuje prísľuby takýchto výhier vymáhať súdnou cestou, ak obdržal od podniku so sídlom v Nemecku oznámenie o výhre.

3.     Vo veci Gabriel nárok na získanie výhry bol výslovne podmienený objednaním tovaru určitej hodnoty zákazníkom v tomto podniku a takáto objednávka bola podaná. Súdny dvor teda zastával názor, že súdna právomoc musí byť určená na základe toho, že vymáhanie výhry je zmluvnej povahy a že žaloba sa týka zmluvy uzatvorenej spotrebiteľom v zmysle Bruselského dohovoru.

4.     V tomto prípade, naopak, nebola takáto podmienka stanovená a žiadna objednávka nebola podaná. Vzniká teda otázka, na akom základe má byť určená právomoc súdu.

 Bruselský dohovor

5.     Bruselský dohovor sa vzťahuje na občianske a obchodné veci. Hlava II vymedzuje súdnu právomoc medzi zmluvnými štátmi. Základným pravidlom v článku 2 je, že príslušné sú súdy toho zmluvného štátu, v ktorom má bydlisko alebo sídlo žalovaná strana. Napriek tomu, ako výnimka z tohto pravidla, iné súdy majú právomoc rozhodovať určité typy žalôb.

6.     Článok 5 bod 1 tohto dohovoru deleguje právomoc v „zmluvných veciach“ na „súdy podľa miesta zmluvného plnenia“ [neoficiálny preklad].

7.     Článok 5 bod 3 dohovoru deleguje právomoc „vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu“ na „súdy podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ [neoficiálny preklad].

8.     Oddiel 4 časti II dohovoru zahrňujúci články 13 až 15 má názov „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“. Článok 13 stanovuje:

„Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej osobou na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jej podnikania alebo povolania, ďalej len ,spotrebiteľom‘, sa právomoc sa určí podľa tohto oddielu... , ak ide:

1.      o zmluvu o predaji tovaru na splátky, alebo

2.      o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo

3.      o inú zmluvu o dodávke tovaru alebo služieb, a

a)      v štáte bydliska spotrebiteľa predchádzala uzavretiu zmluvy jemu určená osobitná ponuka alebo reklama a

b)      spotrebiteľ podnikol v tomto štáte kroky potrebné na uzavretie zmluvy.

...“ [neoficiálny preklad]

9.     Článok 14 stanovuje, že spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy „buď na súdoch zmluvného štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo na súdoch zmluvného štátu, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ“ [neoficiálny preklad].

 Príslušná vnútroštátna právna úprava

10.   Paragraf 5j rakúskeho zákona o ochrane spotrebiteľov(4), ktorý bol včlenený zákonom o predaji na diaľku(5), stanovuje:

„Podnikatelia, ktorí zašlú určitým spotrebiteľom prísľub výhry alebo iné porovnateľné oznámenia, a vzbudia prostredníctvom spracovania týchto zásielok dojem, že spotrebiteľ vyhral určitú cenu, musia túto cenu spotrebiteľovi poskytnúť; túto cenu si možno nárokovať aj súdnou cestou.“

 Skutkový stav a konanie

11.   Petra Engler, bydliskom v Rakúsku, začala súdne konanie proti Janus Versand GmbH (ďalej len „Janus“), spoločnosti so sídlom v Nemecku, na základe § 5j zákona o ochrane spotrebiteľov. Uplatňovala si nárok na zaplatenie údajnej výhry vo výške 455 000 ATS (33 066,14 eur).

12.   Pani Engler tvrdí, že po starostlivom prečítaní znenia a z obsahu listu adresovaného jej osobne a doručeného začiatkom roku 2001 uverila, že vyhrala 455 000 ATS ako „peňažnú výhru“ z titulu zlosovania organizovaného spoločnosťou Janus, a že na získanie výhry musí iba zaslať späť priloženú „platobnú poukážku“ – čo aj urobila. Janus najprv neodpovedal a následne odmietol zaplatiť.

13.   Hoci priznanie výhry sa nezdalo byť podmienené akoukoľvek objednávkou tovaru a ani pani Engler žiadnu takúto objednávku nepodala, tvrdí, že spolu s oznámením o výhre jej bol doručený katalóg spoločnosti Janus a poukážka na nezáväznú testovaciu objednávku. Pani Engler sa domnieva, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú záležitosť, keďže tu existuje snaha presvedčiť ju, aby uzatvorila zmluvu o kúpe tovaru.

14.   Landesgericht Feldkirch (Rakúsko) zamietol žalobu pre nedostatok miestnej právomoci, pretože pani Engler nepreukázala, že odosielateľ spomínaného listu, Handelskontor Janus GmbH, bola totožná osoba s Janus Versand GmbH.

15.   V nasledujúcom odvolacom konaní Oberlandesgericht Innsbruck (Rakúsko) vyjadril názor, že je nevyhnutné najprv určiť či skutkový stav uvádzaný pani Engler patrí do právomoci rakúskych súdov, predtým ako bude možné skúmať, či je tento skutkový stav preukázaný a najmä, či totožnosť Janus Versand a Handelskontor Janus je dokázaná, hoci toto je tiež podmienka súdnej právomoci.(6)

16.   Oberlandesgericht Innsbruck preto prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Predstavuje podľa Bruselského dohovoru... nárok spotrebiteľov podľa § 5j rakúskeho zákona o ochrane spotrebiteľov..., ktorý spotrebiteľovi umožňuje proti spoločnostiam súdne vymáhať zdanlivo vyhranú cenu, ak tieto určitému spotrebiteľovi zašlú (alebo zaslali) prísľub vyplatenia ceny alebo iné podobné oznamy a ich znenie vzbudzuje (alebo vzbudilo) v spotrebiteľovi dojem, že vyhral určitú cenu:

1.      zmluvný nárok v zmysle článku 13 bodu 3, alebo

2.      zmluvný nárok v zmysle článku 5 bodu 1, alebo

3.      nárok na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu v zmysle článku 5 bodu 3,

za predpokladu, že vnímavý spotrebiteľ bol z predložených dokumentov schopný posúdiť, že mu stačilo požiadať o pre neho držanú sumu zaslaním priloženej platobnej poukážky späť a že vyplatenie ceny nebolo podmienené objednaním a dodaním tovaru spoločnosťou, ktorá výhru sľúbila, ale ak spotrebiteľ zároveň so zdanlivým prísľubom výhry dostal katalóg výrobkov tejto spoločnosti spolu s formulárom nepovinnej objednávky?“

17.   Písomné pripomienky boli predložené účastníkmi konania vo veci samej, rakúskou vládou a Komisiou, a všetci títo účastníci taktiež podali ústne pripomienky na pojednávaní 26. mája 2004.

 Posúdenie

 Článok 13 bod 3

18.   Pani Engler a rakúska vláda sa domnievajú, že začaté konanie spadá do rozsahu pôsobnosti článku 13 bodu 3 Bruselského dohovoru na základe toho, že oznámenie o výhre bolo sprevádzané výzvou na podanie objednávky, a predstavuje tak predbežné kroky k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy. Janus a Komisia nesúhlasia, Janus zdôrazňuje neprítomnosť akéhokoľvek vzájomného záväzku zo strany pani Engler a Komisia trvá na skutočnosti, že žiadna spotrebiteľská zmluva nebola „uzatvorená“.

19.   Súhlasím v podstate s Komisiou.

20.   Článok 13 bod 3 jednoznačne odkazuje na zmluvu o dodaní tovaru alebo poskytnutí služieb, pri ktorej spotrebiteľ vykonal potrebné kroky na jej uzatvorenie a ktorá bola uzatvorená.

21.   Podľa skutkového stavu žiadna zmluva spĺňajúca túto definíciu nebola v tomto prípade uzatvorená. Hoci sa nepochybne predpokladalo, že pani Engler si tovar objedná, táto tak neurobila a ani neurobila žiadny krok k tomu, a navyše nedošlo k uzatvoreniu žiadnej zmluvy o poskytnutí služby.

22.   Pani Engler a rakúska vláda predsa len trvali na tom – najmä na pojednávaní – že pri širšom výklade rozsahu pôsobnosti článku 13 Bruselského dohovoru by skutkový stav v tejto veci mohol spadať pod toto ustanovenie, pretože spočíva preukázateľne v oblasti spotrebiteľských zmlúv ako celku a zahŕňa bezohľadné správanie obchodníka k spotrebiteľovi, považovaného za slabšiu stranu, ktorý si tým zasluhuje ochranu, ktorú články 13 a nasl. Bruselského dohovoru poskytujú.

23.   Napriek tomu, že mám pochopenie pre tento názor, nemôžem s ním súhlasiť. V mojich návrhoch vo veci Gabriel(7) som upozornil, že článku 13 by nemal byť prisudzovaný príliš obmedzujúci výklad. To však neznamená, že by mal byť vykladaný tak široko, že by to odporovalo jeho jasnému zneniu – ktoré vyžaduje uzatvoriť zmluvu o dodaní tovaru alebo poskytovaní služieb – hoci by sa takýto záver mohol zdať vhodný s ohľadom na konkrétny prípad.

24.   Vo veci Gabriel bolo rozhodnuté, že konanie začaté podľa rovnakého vnútroštátneho ustanovenia, ako je tomu v tomto konaní, spadá pod článok 13 v prípade, že spoločnosť vyvolala v spotrebiteľovi dojem, že výhra mu bude pridelená pod podmienkou, že si objedná tovar, a kde aj v skutočnosti bola takáto objednávka ním podaná. Základným dôvodom pre také rozhodnutie bolo, že konanie týkajúce sa oznámenia o výhre bolo prepojené so spotrebiteľskou zmluvou (objednávkou tovaru) tak tesne, že bolo od nej neoddeliteľné; preto aby sa predišlo situácii, v ktorej viaceré súdy majú súdnu právomoc s ohľadom na tú istú zmluvu, musí byť možné predložiť takéto konanie na súd, ktorý má právomoc konať vo veci spotrebiteľských zmlúv.(8)

25.   V prípade pani Engler je však nemožné určiť akúkoľvek porovnateľnú zmluvu, s ktorou by oznámenie o výhre bolo neoddeliteľne spojené. Uzatvorenie takejto zmluvy nebolo podmienkou pre získanie výhry a taká zmluva ani nebola uzatvorená. Následne nevzniká nebezpečenstvo, že rozdielne súdy by mohli mať právomoc nad rôznymi s ňou prepojenými spormi.

26.   Skutočnosť, že oznámenie o výhre bolo sprevádzané výzvou na podanie objednávky a jeho účelom bolo nepochybne presvedčiť podať objednávku, nemôže byť podstatná. Ak jednotlivec dostane poštou objednávkový katalóg, ale nepodá žiadnu objednávku, nevzniká žiadna spotrebiteľská zmluva o dodaní tovaru alebo na poskytovanie služieb. Súbežné obdržanie oznámenia o výhre nemôže vytvoriť takúto zmluvu.

27.   Z môjho pohľadu ani snaha o zabezpečenie ochrany spotrebiteľa nevyžaduje, aby boli okolnosti tohto prípadu zaradené pod články 13 a nasl. Bruselského dohovoru.

28.   Samozrejme, účelom týchto ustanovení je „ochrana spotrebiteľa ako strany považovanej za ekonomicky slabšiu a menej skúsenú v právnych veciach ako druhá zmluvná strana, ktorá nemôže byť preto odradená od súdneho konania povinnosťou podať žalobu na súd v zmluvnom štáte, v ktorom má bydlisko alebo sídlo druhá zmluvná strana“.(9)

29.   Ako však splnomocnený zástupca spoločnosti Janus zdôraznil na pojednávaní, sledovaným účelom je skutočne ochrana spotrebiteľa, ale nie napomáhanie k jeho obohateniu. Tento článok sa oprávnene pokúša odstrániť ťažkosti, s ktorými sa spotrebiteľ v spore o nevýhodnej zmluve o dodaní tovaru alebo poskytovaní služieb môže stretnúť, ak je povinný súdiť sa v inom štáte. Potreba odstrániť takéto ťažkosti však vôbec nie je zrejmá v prípade, keď osoba, ktorej bolo doručené oznámenie o výhre, v súvislosti s ktorým neboli spôsobené výdavky, musí podať žalobu v inom štáte na uplatnenie jej nároku.

30.   Zastávam teda názor, že žiadna zmluva spadajúca pod článok 13 a nasl. Bruselského dohovoru nebola uzatvorená, a preto ani súdna právomoc nemôže byť podľa týchto ustanovení určená.

 Článok 5 bod 1

31.   Pani Engler tvrdí, že dobrovoľný jednostranný záväzok uvedeného druhu, ktorý môže byť vynútený podľa rakúskeho práva, je zmluvnej povahy. Janus na druhej strane tvrdí, že záväzok vznikajúci zo zákona bez prítomnosti súhlasného vyjadrenia vôle oboch strán nemôže byť zaradený pod pojem zmluva a že výzva na podanie objednávky nemôže byť braná do úvahy, ak žiadna objednávka nebola v skutočnosti podaná. Komisia nenachádza v predložených faktoch žiadny zmluvný vzťah medzi Janus a pani Engler a ani žiadny právny základ pre takýto vzťah.

32.   Podľa môjho názoru nie je možné postupovať podľa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru analogickým použitím odôvodnenia Súdneho dvora vo veci Gabriel s ohľadom na článok 13 bod 3 Bruselského dohovoru.

33.   Pre rovnaké dôvody, aké som uviedol v bodoch 24 až 26, nie je tu možné určiť žiadnu zmluvu porovnateľnú s objednávkou tovaru vo veci Gabriel, s ktorou je oznámenie o výhre neoddeliteľne spojené. Kým článok 5 bod 1 nevyžaduje, aby bola uzatvorená zmluva, stále musí existovať určiteľný záväzok s určiteľným miestom plnenia, inak sa stratí základ pre akékoľvek určenie súdnej právomoci(10) a žiadny záväzok nemôže vzniknúť na základe objednávky, ktorá nebola podaná.

34.   Tým však nechcem povedať, že prípad pani Engler nezahŕňa okolnosti, za ktorých nevzniká záväzok vôbec. Oznámenie o výhre samo osebe môže byť považované za dôvod vzniku zmluvného záväzku.

35.   Je možné sa odvolať na § 5j rakúskeho zákona o ochrane spotrebiteľov v prípade, keď podnik pošle oznámenie o výhre alebo iné podobné oznámenie určitému spotrebiteľovi, ktorým u neho vyvolá dojem, že vyhral určitú cenu, a v tomto prípade musí byť táto výhra odovzdaná. Otázne je, či za týchto okolností je vzťah medzi podnikom a spotrebiteľom zmluvnej povahy na účely Bruselského dohovoru.

36.   Z ustálenej judikatúry vyplýva, že výraz „zmluvná vec“ v článku 5 bode 1 Bruselského dohovoru sa má vykladať samostatne, s ohľadom najmä na ciele a celkový obsah tohto dohovoru; nemôže byť považovaný za odkaz na vnútroštátne právo jedného alebo druhého príslušného zmluvného štátu.(11)

37.   Tento prístup podľa môjho názoru nevylučuje akýkoľvek odkaz na základné zásady zmluvného práva spoločné rôznym právnym systémom zmluvných štátov. Sleduje skôr výklad pojmu zmluvnej veci na základe týchto zásad, s vylúčením akýchkoľvek odkazov na jednotlivé vnútroštátne pojmy – ako napríklad „doctrine of consideration“ v anglickom práve.

38.   Pri výklade článku 5 bodu 1 sa Súdny dvor nedomnieval, že rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia musí byť úzko určený. Stanovil, že sa rozširuje na „tesné spojenia rovnakého druhu ako tie, ktoré vznikajú medzi zmluvnými stranami“, vrátane vzťahu medzi spoločnosťou a jej členmi.(12) Zdá sa, že takýto prístup odráža úmysel zahrnutý vo výrazoch použitých v ustanoveniach rôznych jazykových znení, ktoré sú značne širšie ako ten v článku 13.

39.   Očividne však musia existovať hranice, čo môže byť považované za zmluvnú vec a najdôležitejším kritériom použitým Súdnym dvorom je, že „zmluvná vec“ nemôže pokrývať situáciu, ktorá nezahŕňa záväzok dobrovoľne prijatý jednou stranou voči druhej.(13) Inými slovami, zmluvná vec zahŕňa dobrovoľne prevzaté záväzky.

40.   Majúc tieto dve kritériá na mysli, zdá sa mi, že tvrdenie, podľa ktorého žaloba podaná v tejto veci sa týka zmluvného vzťahu v širšom zmysle, má reálne opodstatnenie.

41.   Po prvé oznámenie jednej strany, že poskytne určitú vec alebo výhodu, alebo zaplatí určitú sumu peňazí druhej strane – čo je presne správa vyjadrená typom oznámenia, na ktoré odkazuje § 5j rakúskeho zákona – je spôsobilé založiť dobrovoľne prevzatý záväzok, hoci skutočný dôsledok bude záležať na špecifických okolnostiach a na právnych pravidlách, podľa ktorých budú posudzované. Vo všetkých právnych systémoch zmluvných štátov, aspoň niektoré druhy jednostranných sľubov vykonať určitú vec v prospech druhého, môžu byť vymožiteľné voči osobe, ktorá to sľúbila, za predpokladu, že sú splnené podmienky osobitne určené v každom systéme a spoločná podmienka, že záväzok je v písomnej forme.(14)

42.   Po druhé takýto sľub je dobrovoľný a povinnosť, ktorá z neho môže vyplynúť, nie je sama osebe uložená zákonom. Ako aj vyplýva z dôvodovej správy k novele, ktorá včlenila § 5j do zákona o ochrane spotrebiteľov, citovanej v rozhodnutí, ktorým bola položená prejudiciálna otázka, úmyslom bolo odstrániť prekážky vymožiteľnosti sľubov v občianskom práve („Zusagen“) tohto druhu – ktoré môžu inak byť nevymožiteľné, akými sú stávky alebo hazardné hry. Takto je záväzok považovaný za vzniknutý na základe vôle zaviazanej osoby; zákonné ustanovenia ho nevytvárajú, ale iba pripúšťajú ich vymožiteľnosť.

43.   Všeobecnejšie vyjadrené, právo môže pokladať určité záväzky za nevymožiteľné; a ak aj zmena práva odstráni prekážku vymožiteľnosti, nezmení to základnú povahu záväzku.

44.   V ktoromkoľvek právnom systéme otázka, či dobrovoľným sľubom vzniká zmluvný záväzok, bude zodpovedaná právom podľa zmluvy. A súdna právomoc nad sporom o existencii zmluvného záväzku bude určená podľa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru.(15)

45.   Po tretie napriek tomu, že § 5j sám osebe výslovne nevyžaduje vzájomnosť, už fakt, že výhra musí byť uplatnená – jedine, ak by bola poslaná samovoľne a k sporu by tak nedošlo – znamená, že vždy dochádza k akceptácii vyjadreného prísľubu alebo záväzku, a tým aj k vzniku dvojstranného vzťahu takého druhu, ktorý je všeobecne považovaný za hlavný znak zmluvy.

46.   Taktiež sa zdá pravdepodobné, že odosielateľ oznámenia o výhre v rámci významu tohto ustanovenia bude v skutočnosti zvyčajne alebo vždy vyžadovať od adresáta, pri uplatňovaní nároku na výhru, akceptáciu určitých podmienok, ktorým je priznanie výhry podriadené. V tomto prípade pani Engler mala potvrdiť, že čítala a súhlasí s „platobnými podmienkami a účasťou“. Akékoľvek sú tieto podmienky, zdá sa, že potreba ich odsúhlasenia zakladá vzťah zmluvnej povahy v širšom zmysle.

47.   Po štvrté záväzky takého druhu, ktoré sú žalovateľné podľa § 5j sa zdajú byť „slobodne prevzaté stranami navzájom“. Zmienené oznámenia sú poslané na základe odosielateľovej vôle individuálnym adresátom určeným na základe podmienok voľne stanovených odosielateľom. Odosielateľ si musí byť vedomý, že budú pravdepodobne vytvárať v adresátovi dojem, že vyhral cenu. Ak ich pošle adresátom v Rakúsku, musí si byť vedomý, že v tejto krajine to môže znamenať záväzok oznámenú výhru udeliť.

48.   Je pravda, ako poukazuje Komisia, že preskúmanie doložiek písaných „drobným písmom“‘ môže ukázať, že odosielateľ v skutočnosti nezamýšľa oznámenú výhru udeliť, aspoň nie príslušnému adresátovi, ibaže by určité ďalšie podmienky – ako napríklad výhra v žrebovaní, ktoré sa ešte neuskutočnilo – boli splnené, a v takom prípade § 5j nahradí nedostatok vôle. Avšak vec vôle odosielateľa takto vyjadrená je sama o sebe, v tejto súvislosti, zmluvným vzťahom. Drobné písmo môže byť preskúmané len v súvislosti so sporom vzťahujúcim sa na určitý druh zmluvného vzťahu, alebo na existenciu takéhoto vzťahu.

49.   Zastávam teda názor, že vzťah medzi Janus a pani Engler, alebo medzi odosielateľom a adresátom akéhokoľvek druhu oznámení definovaných v § 5j rakúskeho zákona o ochrane spotrebiteľov, je dostatočne zmluvnej povahy na to, aby spor o uvedenom záväzku vyplatiť ohlásenú výhru bol považovaný za „zmluvnú vec“ podľa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru.

50.   Takýto prístup vyzerá byť úplne v zhode s judikatúrou Súdneho dvora v tejto oblasti. Nielenže to je v súlade s rozsudkom Peters(16) stanovujúcom, že „zmluvná vec“ by sa nemala chápať príliš úzko, ale dodržiava aj podmienku zdôraznenú najmä v rozsudkoch Handte(17) a Tacconi(18), podľa ktorej musí byť záväzok „dobrovoľne prijatý jednou stranou voči druhej“ – aj keď, ako aj v tomto prípade, právo definuje obrysy tohto záväzku spôsobom, ktorý nemôže byť voľne menený sľubujúcou stranou.

51.   Môj návrh vo vzťahu k článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru je dostatočný na rozhodnutie vo veci súdnej právomoci, ktoré sprevádza hlavné konanie. Bude nemenej nápomocný pri posudzovaní tretej možnosti navrhnutej vnútroštátnym súdom: článku 5 bodu 3 Bruselského dohovoru.

 Článok 5 bod 3

52.   Pani Engler cituje dôvodovú správu k novele, ktorá včlenila § 5j do zákona o ochrane spotrebiteľov, zdôrazňujúc tie časti, ktoré označujú predmetné oznámenia ako nekalé konkurenčné konanie zavádzajúce spotrebiteľa. Naproti tomu Janus zdôrazňuje, že musí vzniknúť určitá strata alebo ujma, aby sa mohol uplatniť nárok na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, a tu žiadna nie je. Komisia tvrdí, že oznámenie o výhre bolo vo svojom zámere jasne zavádzajúce alebo podvodné, a preto môže tvoriť podklad pre nárok na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, navyše v prvom stupni pani Engler subsidiárne požadovala, aby jej návrh bol takto kvalifikovaný.

53.   Tak ako článok 5 bod 1 Bruselského dohovoru, aj „nárok na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu“ uvedený v článku 5 bode 3 má byť vykladaný nezávisle, vo svetle cieľov a celkového obsahu tohto dohovoru. Bolo rozhodnuté, že zahŕňa všetky žaloby, ktoré sa týkajú nárokovania zodpovednosti odporcu a nespadajú pod zmluvnú vec podľa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru.(19)

54.   Na prvý pohľad teda, ak žaloba nespadá pod článok 5 bod 1 Bruselského dohovoru, musí spadať pod článok 5 bod 3 tohto dohovoru.

55.   Nie som však presvedčený, že takéto jednoduché poňatie je správne. Nielenže sa to zdá ako obmedzenie rozsahu všeobecného pravidla uvedeného v článku 2 Bruselského dohovoru na ustanovenie, ktoré je zvyškové a menšinové(20), ale existujú aj určité kategórie zodpovednostných žalôb, ktoré nespadajú ani pod článok 5 bod 1, ani pod článok 5 bod 3 tohto dohovoru. Napríklad článok 5 bod 2 Bruselského dohovoru pokrýva žaloby, ktoré majú za ciel stanoviť vyživovaciu povinnosť najmä voči rodičovi. Ale dokonca aj pri neexistencii tohto výslovného ustanovenia je ťažké si predstaviť, ako by takýto záväzok mohol byť považovaný za spadajúci pod článok 5 bod 1 alebo článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru. Nebolo by múdre predpokladať, že neexistujú žiadne ďalšie kategórie, ktoré nie sú v tomto dohovore špeciálne upravené.

56.   Napriek tomu, hoci sa zdá ako príliš radikálne tvrdiť, že článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru pokrýva všetky žaloby, ktoré sledujú určenie zodpovednosti a nespadajú pod článok 5 bod 1 tohto dohovoru, a hoci nepochybne existujú situácie kedy to nezodpovedá pravde, v súčasnom prípade nie je žiadny dôvod, prečo by predmetné konania nemali spadať pod kombinovaný účel oboch ustanovení.

57.   Ani za týchto okolností sa nestačí pýtať, či sa konanie vzťahuje k zmluve. Kategória nároku na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu nie je čisto negatívnou alebo reziduálnou kategóriou, ale má pozitívny obsah. Najmä v prípadoch, ktoré nespadajú jednoznačne pod jednu kategóriu, je nevyhnutné skúmať obe.(21)

58.   Kým akýkoľvek pokus poskytnúť úplnú definíciu výrazu „nárok na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu“ založený na právnych poriadkoch zmluvných štátov sa zdá byť problematickým(22), je možné identifikovať určité všeobecné opakujúce sa rysy.

59.   Po prvé jedným z obvyklých prvkov mimozmluvného konania je, že je protiprávne.

60.   Tento prvok sa zdá byť prítomný vo väčšine žalôb podľa § 5j rakúskeho zákona o ochrane spotrebiteľov. Ešte aj dôvodová správa k novele, ktorá včlenila tento článok, presne uvádza, že vo väčšine prípadov predmetné oznámenia porušujú zákon o nekalej súťaži z roku 1984. Napriek tomu sa zdá, že v § 5j sa nenachádza nič, čo by nárok podmieňovalo takýmto porušením – alebo nekalým úmyslom či akýmkoľvek iným osobitným protiprávnym konaním.

61.   Po druhé žaloba na náhradu škody z iných ako zmluvných vzťahov vo všeobecnosti, možno aj vždy, vyžaduje najmenej vznik škody alebo utrpenie ujmy(23) – čo sa odráža vo výraze „škodová udalosť“ v článku 5 bode 3 Bruselského dohovoru.

62.   Je pravda, že adresát oznámenia o iluzórnej výhre môže preukázať určitú utrpenú ujmu. Môže byť nalákaný k nepotrebnému a nevýhodnému nákupu predstieraným prísľubom výhry alebo pristúpiť na iné záväzky, či vynaložiť iné výdavky pri jej očakávaní. No adresát, ktorý si je plne vedomý svojich práv podľa rakúskej legislatívy, nemusí utrpieť ujmu, ale skôr zažije veľkú radosť z náhlej šťastnej náhody bez vynaloženia veľkých výdavkov – a tu v každom prípade nič nestanovuje, že akýkoľvek dôkaz alebo obvinenie zo vzniku ujmy je nevyhnutné na úspešné uplatnenie nároku.

63.   V tomto prípade ani rozhodnutie, ktorým bola položená prejudiciálna otázka, ani pripomienky pani Engler neuvádzajú žiadnu ujmu, ktorú mala utrpieť. Taktiež nepovažujem za určujúcu skutočnosť, že v prvom stupni subsidiárne („hilfsweise“) požadovala, aby jej žaloba bola klasifikovaná ako žaloba na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu. To bolo len ako odpoveď na tvrdenie spoločnosti Janus, že Bruselský dohovor sa na dané konanie nevzťahuje. V jej pôvodnom návrhu dostatočne jasne vysvetlila, že jej nárok je „zmluvnej povahy“ („vertraglicher Natur“) a počas súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi javila zdanie, že trvala na existencii spotrebiteľskej zmluvy a zdôrazňovala existenciu prísľubu vyplatenia, ale bez dovolávania sa určitej ujmy.

64.   Po tretie, vo všeobecnosti, čiastky priznané súdom navrhovateľovi v prípade žaloby na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, zohľadňujú najmä povahu a stupeň utrpenej ujmy a prípadne, druhotne, závažnosť protiprávneho aktu, ktorý zakladá vznik nároku. V zásade ústrednou zložkou takéhoto konania je náhrada škody, hoci konečná suma môže v určitých prípadoch byť navýšená, aby mala odradzujúci účinok, alebo naopak znížená až na symbolickú hodnotu.

65.   Ani jedno z tohto sa nezdá byť možné v prípade nároku podľa § 5j rakúskeho zákona. Pani Engler bola navedená domnievať sa, že získa 455 000 ATS a to je to, čo sa jej zdá, že je oprávnená získať podľa tohto ustanovenia. Ak by táto suma bola desaťnásobne väčšia alebo desaťnásobne menšia, mala by na ňu nárok, nehľadiac na to, či utrpela akúkoľvek väčšiu alebo menšiu ujmu. Priznaná suma bude v každom prípade finančná čiastka – alebo iná náhrada – ktorá bola vopred špecifikovaná odporcom. Kým cieľom ustanovenia môže byť odradiť podnikateľov od určitých taktík, použitý spôsob vyzerá byť taký, aby jednoducho dodržali svoje „sľuby“ – čo je myšlienka oveľa viac príbuzná zmluvnej oblasti.

66.   Vo svetle týchto úvah zastávam názor, že napriek možnej prítomnosti aspektov nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu v konaní tohto druhu, tieto prvky majú zreteľne menšiu dôležitosť než tie, ktoré viažu žalobu so vzťahom zmluvnej povahy.

 Návrh

67.   Zastávam názor, že Súdny dvor by mal dať nasledujúcu odpoveď na otázku, ktorú mu položil Oberlandesgericht Innsbruck:

Pravidlá právomoci stanovené Bruselským dohovorom o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad], podpísaným 27. septembra 1968, sa majú vykladať tým spôsobom, že žaloba patrí do zmluvnej oblasti v zmysle článku 5 bodu 1 tohto dohovoru, ak ju spotrebiteľ podáva v zmluvnom štáte, v ktorom má bydlisko a podľa právnej úpravy tohto štátu, požadujúc od zásielkovej spoločnosti so sídlom v inom zmluvnom štáte, aby mu odovzdala výhru potom čo mu táto spoločnosť osobne adresovala list, ktorý môže u neho vyvolať dojem, že

–      mu takáto výhra bola udelená

–      a udelenie výhry nezávisí od objednávky a dodania tovaru od podniku sľubujúceho výhru.

Skutočnosť, že katalóg a poukážka na nezáväznú testovaciu objednávku boli poslané spotrebiteľovi spolu s oznámením o výhre, nemá žiaden dôsledok v tomto ohľade, ak žiadna objednávka nebola v skutočnosti urobená.

---

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

---

2 – Rozsudok z 11. júla 2002, C‑96/00, Zb. s. I‑6367.

---

3 – Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] . Konsolidovaná verzia dohovoru v znení štyroch prístupových dohovorov – verzia uplatňovaná v súčasnom prípade – je uverejnené v Ú. v. ES C 27, 1998, s. 1. Od 1. marca 2002 (neskôr, ako nastal skutkový stav v danom prípade) dohovor bol nahradený, s výnimkou Dánska a určitých zámorských oblastí iných členských štátov, nariadením rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42.

---

4 – Konsumentenschutzgesetz, BGBl. 1979/140, zmenený a doplnený paragrafom 1 ods. 2 zákona o predaji na diaľku (Fernabsatz-Gesetz), BGBl. I, 1999/185.

---

5 – Fernabsatz-Gesetz, uvádzaný v poznámke pod čiarou 4, ktorý preberá smernicu Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku, Ú. v. ES L 144, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319. Obsah § 5j však nie je sám osebe špeciálne požadovaný ustanoveniami tejto smernice.

---

6 – Vzhľadom na spornosť totožnosti a skutočnosť, že táto nie je predmetom právnej analýzy týkajúcej sa tohto prejudiciálneho konania, budem používať jednotne skratku ‚Janus‘ pre obe spoločnosti, upozorňujúc, že to nemá byť brané do úvahy akýmkoľvek spôsobom ako prejudikovaný stav pri odpovedi na otázku totožnosti. Hoci názov odporcu v návrhu je Janus Versand GmbH, bol to Handelskontor Janus GmbH, ktorý predložil pripomienky Súdnemu dvoru ako účastník konania vo veci samej.

---

7 – Bod 45 a nasl.

---

8 – Body 53 až 57 rozsudku.

---

9 – Rozsudok z 19. januára 1993, Shearson Lehman Hutton, C‑89/91, Zb. s. I‑139, bod 18.

---

10 – Rozsudok zo 17. septembra 2002, Tacconi, C‑334/00, Zb. s. I‑7357, bod 22.

---

11 – Pozri rozsudok z 5. februára 2004, Frahuil, C‑265/02, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 22 a tam citovanú judikatúru.

---

12 – Rozsudok z 22. marca 1983, Peters, 34/82, Zb. s. 987, najmä bod 13.

---

13 – Rozsudky zo 17. júna 1992, Handte, C‑26/91, Zb. s. I‑3967, bod 15; z 27. októbra 1998, Réunion Européenne a i., C‑51/97, Zb. s. I‑6511, bod 17; Tacconi, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 23, a Frahuil, už citovaný v poznámke pod čiarou 11, bod 24.

---

14 – Pozri všeobecne GORDLEY J. (ed.): The enforceability of promises in European contract law, Cambridge 2001.

---

15 – Pozri rozsudok zo 4. marca 1982, Effer, 38/81, Zb. s. 825, najmä bod 7.

---

16 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 12.

---

17 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 13.

---

18 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 10.

---

19 – Pozri napríklad rozsudok z 1. októbra 2002, Henkel, C‑167/00, Zb. s. I‑8111, body 35 a 36, a tam citovanú judikatúru.

---

20 – V rozpore s inou ustálenou judikatúrou pozri napríklad nedávny rozsudok z 10. júna 2004, Kronhofer a i., C‑168/02, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 12 a nasl.

---

21 – Pozri napríklad rozsudok Henkel, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 41 a nasl.

---

22 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner 8. októbra 1980 vo veci Rüffer, rozsudok zo 16. decembra 1980, 814/79, Zb. s. 3807; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Darmon 15. júna 1988 vo veci Kalfelis, rozsudok z 27. septembra 1988, 189/87, Zb. s. I‑5565, body 20 a 21, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Gulmann 20. februára 1992 vo veci Reichert a Kockler, rozsudok z 26. marca 1992, C‑261/90, Zb. s. I‑2149 a s. 2168 a 2169. Pozri tiež von BAR, C.: The Common European Law of Torts, 1998, s. 1 až 5, a van GERVEN, W., LEVER, J. a LAROUCHE, P.: Tort Law (2000) (Common Law of Europe Casebooks Series), s. 1 až 18.

---

23 – Alebo pravdepodobne utrpená. Pre potreby tohto konania však môžeme nechať bokom konania na predchádzanie vzniku budúcej ujmy. Žaloba pani Engler nie je toho druhu, ktorý naviac nepredpokladá § 5J zákona o ochrane spotrebiteľov.