ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

zo 14. júla 1994 (*)

„Ochrana spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov – Možnosť odvolať sa na smernicu v sporoch medzi súkromnými osobami“

Vo veci C‑91/92,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Giudice conciliatore di Firenze (Taliansko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Paola Faccini Dori

a

Recreb Srl,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade smernice Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda O. Due, predsedovia komôr G. F. Mancini, J. C. Moitinho de Almeida, M. Díez de Velasco a D. A. O. Edward, sudcovia C. N. Kakouris, R. Joliet (spravodajca), F. A. Schockweiler, G. C. Rodríguez Iglesias, F. Grévisse, M. Zuleeg, P. J. G. Kapteyn a J. L. Murray,

generálny advokát: C. O. Lenz,

tajomník: H. von Holstein, zástupca tajomníka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        slečna Faccini Dori, v zastúpení: Vinicio Premuroso, advokát Milánskej advokátskej komory, a Annalisa Premuroso a Paolo Soldani Benzi, advokáti Florenskej advokátskej komory,

–        Recreb Srl, v zastúpení: Michele Trovato, advokát Rímskej advokátskej komory, a Anna Rita Alessandro, procuratore vo Florencii,

–        nemecká vláda, v zastúpení: Ernst Röder, Ministerialrat na Spolkovom ministerstve hospodárstva, a Claus-Dieter Quassowski, Regierungsdirektor na tom istom ministerstve, splnomocnení zástupcovia,

–        grécka vláda, v zastúpení: Vasileios Kontolaimos, zástupca právneho radcu Štátnej súdnej rady, a Panagiotis Athanasoulis, právny zástupca Štátnej súdnej rady, splnomocnení zástupcovia,

–        talianska vláda, v zastúpení: profesor Luigi Ferrari Bravo, riaditeľ odboru diplomatických sporov na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Marcello Conti, avvocato dello Stato,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Lucio Gussetti, člen právneho servisu, splnomocnený zástupca,

so zreteľom na odpovede na písomnú otázku Súdneho dvora, ktoré predložili:

–        nemecká vláda, v zastúpení: Ernst Röder a Claus-Dieter Quassowski,

–        francúzska vláda, v zastúpení: Jean-Pierre Puissochet, riaditeľ riaditeľstva právnych záležitostí na ministerstve zahraničných vecí, a Catherine de Salins, poradkyňa na tom istom ministerstve, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré na pojednávaní 16. marca 1993 predniesli dánska vláda, v zastúpení: Jørgen Molde, právny radca na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, nemecká vláda, v zastúpení: Ernst Röder a Claus-Dieter Quassowski, splnomocnení zástupcovia, grécka vláda, v zastúpení: Vasileios Kontolaimos a Panagiotis Athanasoulis, splnomocnení zástupcovia, francúzska vláda, v zastúpení: Catherine de Salins, splnomocnená zástupkyňa, talianska vláda, v zastúpení: profesor Luigi Ferrari Bravo, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Ivo Braguglia, avvocato dello Stato, holandská vláda, v zastúpení: Ton Heukels, zástupca právneho radcu na ministerstve zahraničných vecí, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Derrick Wyatt, barrister, a Komisia, v zastúpení: Lucio Gussetti, splnomocnený zástupca,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. februára 1994,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 24. januára 1992 doručeným Súdnemu dvoru 18. marca 1992 predložil Giudice conciliatore di Firenze (Taliansko) podľa článku 177 Zmluvy EHS otázku týkajúcu sa v prvom rade výkladu smernice Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262, ďalej len „smernica o zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov“) a v druhom rade možnosti odvolať sa na ňu v spore medzi predajcom a spotrebiteľom.

2        Táto otázka bola položená v rámci sporu medzi slečnou Paola Faccini Dori s bydliskom v Monze (Taliansko) a spoločnosťou Recreb Srl (ďalej len „Recreb“).

3        Z uznesenia Giudice conciliatore di Firenze vyplýva, že 19. januára 1989 bez toho, aby o to slečna Faccini Dori vopred žiadala, s ňou spoločnosť Interdiffusion Srl uzavrela zmluvu na diaľkový kurz angličtiny na centrálnej stanici v Miláne (Taliansko), teda mimo svojich prevádzkových priestorov.

4        O niekoľko dní neskôr, doporučeným listom z 23. januára 1989, slečna Faccini Dori oznámila tejto spoločnosti, že svoju objednávku ruší. Spoločnosť jej odpovedala 3. júna 1989, že postúpila svoju pohľadávku na Recreb. Slečna Faccini Dori 24. júna 1989 písomne potvrdila spoločnosti Recreb, že odstúpila od svojho zápisu, pričom sa odvolávala najmä na právo na odstúpenie od zmluvy podľa smernice o zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov.

5        Cieľom tejto smernice je, ako to vyplýva z jej odôvodnení, zlepšiť ochranu spotrebiteľov a odstrániť existujúce nezrovnalosti medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi týkajúcimi sa tejto ochrany, ktoré by mohli ovplyvniť fungovanie spoločného trhu. Vo svojom štvrtom odôvodnení vysvetľuje, že v prípade zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov predajcu je to spravidla predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, že spotrebiteľ na to nie je nijakým spôsobom pripravený, a tak je často prekvapený. Väčšinou spotrebiteľ nemá možnosť porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami. Podľa toho istého odôvodnenia tento prvok prekvapenia existuje nielen pri zmluvách uzatvorených pri podomovom predaji, ale aj pri iných formách zmlúv, kde predajca preberá iniciatívu mimo prevádzkových priestorov. Cieľom smernice teda je, ako to vyplýva z jej piateho odôvodnenia, poskytnúť spotrebiteľovi právo na odstúpenie od zmluvy v lehote najmenej siedmich dní, aby mal možnosť posúdiť záväzky vyplývajúce zo zmluvy.

6        Dňa 30. júna 1989 Recreb požiadal Giudice conciliatore di Firenze, aby uložil slečne Faccini Dori povinnosť zaplatiť dohodnutú sumu zvýšenú o úroky a trovy konania.

7        Platobným rozkazom z 20. novembra 1989 Giudice conciliatore di Firenze zaviazal slečnu Faccini Dori na zaplatenie týchto súm. Slečna Faccini Dori podala námietku proti tomu rozkazu tomu istému sudcovi. Znova tvrdila, že odstúpila od zmluvy za podmienok stanovených smernicou.

8        Je však pravda, že v tom čase Taliansko neprijalo nijaké opatrenie na prebratie smernice, hoci lehota stanovená na prebratie uplynula 23. decembra 1987. Táto smernica bola totiž prebratá do právneho poriadku Talianska až legislatívnym dekrétom č. 50 z 15. januára 1992 (GURI, riadny dodatok č. 27 z 3. 2. 1992, s. 24), ktorý nadobudol účinnosť 3. marca 1992.

9        Giudice conciliatore di Firenze si kládol otázku, či môže uplatňovať ustanovenia smernice, ktorá v čase skutkového stavu nebola v Taliansku ešte prebratá.

10      Z tohto dôvodu položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ktorá znie takto:

„Má sa smernica Spoločenstva č. 577 z 20. decembra 1985 považovať za dostatočne presnú a podrobnú, a ak áno, mohla vyvolať účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami a Talianskym štátom a vo vzájomných vzťahoch medzi jednotlivcami počas obdobia medzi uplynutím lehoty 24 mesiacov poskytnutej členským štátom na dosiahnutie súladu so smernicou a dátumom, ku ktorému Taliansky štát dosiahol tento súlad?“

11      Je potrebné zdôrazniť, že smernica o zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov ukladá členským štátom prijať určité pravidlá na úpravu právnych vzťahov medzi predajcami a spotrebiteľmi. Vzhľadom na povahu sporu medzi spotrebiteľom a predajcom vyvoláva otázka položená vnútroštátnym sudcom dva problémy, ktoré treba preskúmať oddelene. Týka sa v prvom rade toho, či sú ustanovenia smernice týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy bezpodmienečné a dostatočne presné. V druhom rade sa týka toho, či sa možno v sporoch medzi súkromnými osobami odvolávať na smernicu, ktorá ukladá členským štátom prijať určité pravidlá na úpravu právnych vzťahov medzi týmito osobami, ak táto smernica nebola prebratá.

 O bezpodmienečnej a dostatočne presnej povahe ustanovení smernice o práve na odstúpenie od zmluvy

12      Podľa článku 1 ods. 1 sa smernica uplatňuje na zmluvy uzatvárané medzi predajcom poskytujúcim tovar a služby a spotrebiteľom buď počas exkurzie organizovanej predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov, alebo počas návštevy predajcu u spotrebiteľa doma alebo na jeho pracovisku, pokiaľ sa táto návšteva nekoná výslovne na požiadanie spotrebiteľa.

13      Článok 2 stanovuje, že „spotrebiteľom“ treba rozumieť fyzickú osobu, ktorá pri transakciách pokrytých smernicou koná s cieľmi, ktoré možno považovať za nachádzajúce sa mimo oblasti jej obchodu alebo profesie, a „predajcom“ fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá pri transakcii prichádzajúcej do úvahy koná v svojej obchodnej alebo profesionálnej oblasti.

14      Tieto ustanovenia sú dostatočne presné, aby umožnili vnútroštátnemu súdu zistiť, kto sú nositelia povinností a kto sú oprávnení. V tomto smere nie je potrebné zaviesť nijaké zvláštne vykonávacie opatrenie. Vnútroštátny súd sa obmedzí na overenie, či bola zmluva uzatvorená za okolností opísaných smernicou a či bola uzatvorená medzi predajcom a spotrebiteľom v zmysle smernice.

15      Na ochranu spotrebiteľa, ktorý uzavrel zmluvu za týchto okolností, článok 4 smernice stanovuje, že predajca je povinný písomne informovať spotrebiteľa o jeho práve odstúpiť od zmluvy, ako aj o mene a adrese osoby, u ktorej sa môže toto právo uplatniť. Dodáva, že v prípade článku 1 ods. 1 musí byť táto informácia poskytnutá spotrebiteľovi v čase uzatvorenia zmluvy. Upresňuje ešte, že členské štáty musia dohliadať na to, aby ich vnútroštátne právne predpisy stanovili vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa v prípadoch, ak takáto informácia nie je poskytnutá.

16      Článok 5 ods. 1 smernice okrem toho najmä stanovuje, že spotrebiteľ musí mať právo zrušiť účinky svojho záväzku zaslaním oznámenia v lehote najmenej sedem dní od okamihu, keď ho predajca v súlade s postupmi a podmienkami určenými vnútroštátnymi právnymi predpismi informoval o jeho právach. Odsek 2 upresňuje, že oznámenie o tomto zrušení má za následok oslobodenie spotrebiteľa od všetkých povinností vyplývajúcich zo zmluvy.

17      Články 4 a 5 poskytujú členským štátom určitú voľnú úvahu, pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa v prípade, keď predajca neposkytol informáciu, ako aj pri určení lehoty a postupov odstúpenia od zmluvy. Táto okolnosť však neovplyvňuje presnú a bezpodmienečnú povahu ustanovení smernice, o ktoré ide v spore vo veci samej. Táto voľná úvaha totiž nevylučuje, že možno určiť minimálne práva. V tomto ohľade zo znenia článku 5 vyplýva, že odstúpenie od zmluvy musí byť oznámené v minimálnej lehote 7 dní od okamihu, keď spotrebiteľ dostal od predajcu požadovanú informáciu. Je teda možné určiť minimálnu ochranu, ktorá musí byť v každom prípade poskytnutá.

18      Pokiaľ teda ide o prvý nastolený problém, treba vnútroštátnemu sudcovi odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 a články 2 a 5 smernice sú bezpodmienečné a dostatočne presné, pokiaľ ide o určenie oprávnených osôb a minimálnej lehoty, v ktorej musí byť odstúpenie od zmluvy oznámené.

 O možnosti odvolať sa na ustanovenia smernice o práve na odstúpenie od zmluvy v spore medzi spotrebiteľom a predajcom

19      Druhý problém nastolený vnútroštátnym sudcom sa týka presnejšie zistenia, či v prípade, keď nie sú prijaté opatrenia na prebratie smernice v stanovenej lehote, môžu spotrebitelia založiť na samotnej smernici právo na odstúpenie od zmluvy voči predajcom, s ktorými uzavreli zmluvu, a domáhať sa tohto práva pred vnútroštátnym súdom.

20      Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.

21      Vnútroštátny sudca poukázal na to, že obmedzenie účinkov bezpodmienečných a dostatočne presných, ale neprebratých smerníc na vzťahy medzi štátnymi subjektmi a jednotlivcami by viedlo k tomu, že normatívny právny akt by mal takúto povahu len vo vzťahoch medzi niektorými subjektmi práva, zatiaľ čo v talianskom právnom poriadku, ako aj v právnych poriadkoch všetkých moderných štátov založených na zásade zákonnosti je štát rovnakým subjektom práva ako každá iná osoba. Pokiaľ by sa bolo možné odvolávať na smernicu len voči štátu, znamenalo by to sankciu za neprijatie legislatívnych opatrení na prebratie, akoby išlo len o vzťah výlučne súkromnej povahy.

22      V tomto ohľade stačí poznamenať, že ako vyplýva z už citovaného rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (body 48 a 49), judikatúra o možnosti odvolávať sa na smernice proti štátnym subjektom je založená na záväznej povahe, ktorú článok 189 priznáva smernici a ktorá existuje iba vo vzťahu k „členskému štátu, ktorému je určená“. Cieľom tejto judikatúry je zabrániť tomu, aby „nejaký štát mohol mať výhodu z jeho vlastného nesplnenia práva Spoločenstva“.

23      Bolo by totiž neprijateľné, aby sa štát, ktorému zákonodarca Spoločenstva ukladá prijať určité pravidlá na úpravu svojich vzťahov – alebo vzťahov štátnych subjektov – s jednotlivcami a priznať im prospech z určitých práv, mohol odvolávať na nesplnenie svojich povinností s úmyslom odňať jednotlivcom výhody z týchto práv. Tak Súdny dvor uznal možnosť odvolávať sa proti štátu (alebo štátnemu subjektu) na niektoré ustanovenia smerníc o uzatváraní verejných zmlúv (pozri rozsudok z 22. júna 1989, Fratelli Costanzo, 103/88, Zb. s. 1839) a smerníc o zosúladení daní z obratu (pozri rozsudok z 19. januára 1982, Becker, 8/81, Zb. s. 53).

24      Rozšíriť túto judikatúru na oblasť vzťahov medzi jednotlivcami by znamenalo priznať Spoločenstvu právomoc s okamžitým účinkom ukladať povinnosti jednotlivcom, aj keď má túto právomoc, ale iba vtedy, keď je oprávnené prijímať nariadenia.

25      Z toho vyplýva, že ak nie sú prijaté opatrenia na prebratie smernice v stanovenej lehote, spotrebitelia nemôžu založiť na samotnej smernici právo na odstúpenie od zmluvy voči predajcom, s ktorými uzavreli zmluvu, a domáhať sa tohto práva pred vnútroštátnym súdom.

26      Okrem toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry od rozsudku z 10. apríla 1984, Von Colson a Kamann (14/83, Zb. s. 1891, bod 26), povinnosti prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili splnenie tejto povinnosti, sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov vrátane súdov v rámci ich právomocí. Ako vyplýva z rozsudkov Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C‑106/89, Zb. s. I‑4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C‑334/92, Zb. s. I‑6911, bod 20), pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno, s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým dosiahol súlad s článkom 189 ods. 3 Zmluvy.

27      Pre prípad, keď výsledok predvídaný smernicou nemožno dosiahnuť prostredníctvom výkladu, treba pripomenúť, že podľa rozsudku z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, Zb. s. I‑5357, bod 39), právo Spoločenstva ukladá členským štátom nahradiť škody, ktoré spôsobili jednotlivcom neprebratím smernice, ak sú splnené tri podmienky. Predovšetkým cieľom smernice musí byť priznanie práv jednotlivcom. Ďalej obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Napokon musí existovať príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a utrpenou škodou.

28      Smernica o zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov nesporne smeruje k tomu, aby boli jednotlivcom priznané práva a aby minimálny obsah týchto práv bol stanovený na základe ustanovení smernice (pozri bod 17).

29      Len v prípade, ak by vznikla škoda a táto škoda by bola spôsobená porušením povinnosti zo strany štátu, prislúchalo by vnútroštátnemu súdu zabezpečiť, aby poškodení spotrebitelia boli odškodnení podľa vnútroštátnych právnych predpisov.

30      Pokiaľ ide o druhý problém nastolený vnútroštátnym sudcom a vzhľadom na predchádzajúce úvahy, treba odpovedať tak, že ak v stanovenej lehote nie sú prijaté opatrenia na prebratie smernice, spotrebitelia nemôžu založiť na samotnej smernici právo na odstúpenie voči predajcom, s ktorými uzavreli zmluvu, a domáhať sa tohto práva pred vnútroštátnym súdom. Vnútroštátny súd je však povinný tak pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré boli prijaté skôr ako smernica, ako aj tých, ktoré boli prijaté neskôr, vykladať ich, pokiaľ možno, s prihliadnutím na znenie a účel smernice.

 O trovách

31      Trovy konania, ktoré vznikli dánskej, nemeckej, gréckej, francúzskej, talianskej, holandskej vláde a vláde Spojeného kráľovstva, ako aj Komisii Európskych spoločenstiev, ktoré predložili Súdnemu dvoru svoje pripomienky, nemôžu byť nahradené. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor, rozhodujúc o otázke, ktorú mu položil Giudice conciliatore di Firenze uznesením z 24. januára 1992, rozhodol takto:

1.      Článok 1 ods. 1 a články 2 a 5 smernice Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov sú bezpodmienečné a dostatočne presné, pokiaľ ide o určenie oprávnených osôb a minimálnej lehoty, v ktorej musí byť odstúpenie od zmluvy oznámené.

2.      Ak v stanovenej lehote nie sú prijaté opatrenia na prebratie smernice 85/577, spotrebitelia nemôžu založiť na samotnej smernici právo na odstúpenie od zmluvy voči predajcom, s ktorými uzavreli zmluvu, a domáhať sa tohto práva pred vnútroštátnym súdom. Vnútroštátny súd je však povinný tak pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré boli prijaté skôr ako smernica, ako aj tých, ktoré boli prijaté neskôr, vykladať ich, pokiaľ možno, s prihliadnutím na znenie a účel smernice.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. júla 1994.

* Jazyk konania: taliančina.