Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) bola v dôsledku Lisabonskej zmluvy vypracovaná na základe Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Zmluva o ES), ktoré bolo zriadené Maastrichtskou zmluvou. Samotná Zmluva o ES vychádzala zo Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Zmluva o EHS), ktorá bola podpísaná v Ríme 25. marca 1957. Vytvorenie Európskej únie prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy (7. februára 1992) znamenalo ďalší krok smerom k politickému zjednoteniu Európy.

Európska únia však Európske spoločenstvá nenahradila, ale namiesto toho ich spojila pod jedno zastrešenie, a to na základe „3-pilierovej“ štruktúry:

Prvý pilier pozostával z Európskych spoločenstiev [ES, Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO) do roku 2002 a Euratom].
Druhý pilier pozostával zo spolupráce medzi krajinami EÚ v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Tretí pilier sa vzťahoval na spoluprácu medzi krajinami EÚ v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí.

Každá nová zmluva vedie k prečíslovaniu článkov. Lisabonskou zmluvou, ktorá bola podpísaná 13. decembra 2007 a ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2009, sa naopak premenovala Zmluva o ES na ZFEÚ, ktorá spojila tri piliere do reformovanej EÚ, pričom bola znovu prečíslovaná.

ZFEÚ je jednou z dvoch hlavných zmlúv EÚ, spolu so Zmluvou o Európskej únii (ZEÚ). Predstavuje podrobný základ práva EÚ tým, že vymedzuje zásady a ciele EÚ, ako aj rozsah pôsobnosti v rámci jej oblastí politiky. Stanovujú sa v nej aj organizačné a funkčné podrobnosti o inštitúciách EÚ.

AKÝ JE CIEĽ TEJTO ZMLUVY?

Ako sa uvádza už v jej predchádzajúcej preambule, cieľom Zmluvy o ES bolo „položiť základy čoraz užšieho zjednocovania národov Európy“. Toto znenie sa stále nachádza v preambule súčasnej ZFEÚ, ako aj ZEÚ. Tieto zmluvy skutočne priniesli európskej integrácii politický a demokratický rozmer nad rámec pôvodného hospodárskeho cieľa vytvoriť jednotný trh.

HLAVNÉ BODY KONSOLIDOVANEJ ZMLUVY

Prvá časť – Zásady:
- opisuje sa v nej rozsah zmluvy a jej prepojenie so ZEÚ (článok 1),
- poukazuje sa na právomoci EÚ podľa úrovne právomocí EÚ v každej oblasti (články 2, 3, 4, 5 a 6),
- stanovujú sa všeobecné zásady, ktorými sa riadi činnosť EÚ (články 7 až 17).
Druhá časť – Nediskriminácia a občianstvo EÚ:
- zakazuje sa diskriminácia na základe štátnej príslušnosti (článok 18),
- uvádza sa, že EÚ bude bojovať „proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii“ (článok 19),
- zavádza a vymedzuje sa občianstvo EÚ a súvisiace práva (články 20 až 24).
Tretia časť – najdlhšia (články 26 až 197), ustanovuje sa v nej právny základ pre vnútorné politiky a činnosti EÚ v týchto oblastiach:
- vnútorný trh (hlava I),
- voľný pohyb tovaru (hlava II) vrátane colnej únie,
- spoločná poľnohospodárska politika a spoločná rybárska politika (hlava III),
- voľný pohyb pracovníkov (a osôb vo všeobecnosti), služieb a kapitálu (hlava IV),
- priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (hlava V) vrátane policajnej a justičnej spolupráce,
- doprava (hlava VI),
- hospodárska súťaž, zdaňovanie a harmonizácia právnych predpisov (hlava VII),
- hospodárska a menová politika (hlava VIII) vrátane článkov o eure,
- politika zamestnanosti (hlava IX),
- sociálna politika (hlava X), s odkazom na Európsku sociálnu chartu (1961) a Chartu základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva (1989) – hlavou XI sa zriaďuje Európsky sociálny fond,
- politiky v oblasti všeobecného a odborného vzdelávania, mládeže a športu (hlava XII),
- kultúra (hlava XIII),
- verejné zdravie (hlava XIV),
- ochrana spotrebiteľa (hlava XV),
- transeurópske siete (hlava XVI),
- priemyselná politika (hlava XVII),
- hospodárska, sociálna a územná súdržnosť – inými slovami, znižovanie rozdielov v rozvoji (hlava XVIII),
- výskum a vývoj a vesmírna politika (hlava XIX),
- environmentálna politika (hlava XX),
- energetická politika (hlava XXI),
- cestovný ruch (hlava XXII),
- civilná ochrana (hlava XXIII),
- administratívna spolupráca (hlava XXIV).
Štvrtá časť – Pridruženie zámorských krajín a území (články 198 až 204) opisuje osobitné vzťahy medzi EÚ a zámorskými územiami niektorých krajín EÚ, ktoré na rozdiel od najvzdialenejších regiónov nie sú súčasťou EÚ.
Piata časť – vonkajšia činnosť EÚ (články 205 až 222) opisuje:
- spoločnú obchodnú politiku (zahraničný obchod),
- spoluprácu v oblasti rozvoja a humanitárnej pomoci pre krajiny mimo EÚ,
- vzťahy s tretími krajinami (medzinárodné zmluvy, sankcie a solidarita medzi krajinami EÚ) a medzinárodnými orgánmi,
- zriadenie delegácií EÚ,
- že vonkajšia činnosť musí byť v súlade so zásadami stanovenými v kapitole 1, hlava 5 ZEÚ o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike (článok 205).
Šiesta časť 6 – Inštitucionálne a finančné ustanovenia sa zameriava na:
- inštitúcie EÚ (články 223 až 227),
- poradné orgány EÚ (články 300 až 307),
- Európsku investičnú banku (články 308 a 309),
- legislatívne akty (nariadenia, smernice atď.) a postupy EÚ (články 288 až 299),
- rozpočet EÚ (články 310 až 325),
- posilnená spolupráca medzi krajinami EÚ (články 326 to 334).
Siedma časť – Všeobecné a záverečné ustanovenia (články 335 až 358) sa zaoberá osobitnými právnymi záležitosťami, ako sú právna spôsobilosť EÚ, územná a časová pôsobnosť, sídlo inštitúcií, imunity a vplyv na zmluvy podpísané pred rokom 1958 alebo k dátumu pristúpenia.