1

Svojím odvolaním vo veci C‑269/23 P sa Hengshi Egypt Fiberglass Fabrics SAE (ďalej len „Hengshi“) a Jushi Egypt for Fiberglass Industry SAE (ďalej len „Jushi“) domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 1. marca 2023, Hengshi Egypt Fiberglass Fabrics a Jushi Egypt for Fiberglass Industry/Komisia (T‑480/20, ďalej len „rozsudok T‑480/20“, EU:T:2023:90), ktorým Všeobecný súd zamietol ich žalobu o neplatnosť vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2020/776 z 12. júna 2020, ktorým sa ukladajú konečné vyrovnávacie clá na dovoz určitých tkaných a/alebo stehovaných textílií zo sklenených vlákien s pôvodom v Čínskej ľudovej republike a Egypte a ktorým sa mení vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2020/492, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých tkaných a/alebo stehovaných textílií zo sklenených vlákien s pôvodom v Čínskej ľudovej republike a Egypte (Ú. v. EÚ L 189, 2020, s. 1, ďalej len „sporné nariadenie vo veci T‑480/20“), v rozsahu, v akom sa ich týka.

2

Svojím odvolaním vo veci C‑272/23 P sa Jushi domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu z 1. marca 2023, Jushi Egypt for Fiberglass Industry/Komisia (T‑540/20, ďalej len „rozsudok T‑540/20“ a spoločne s rozsudkom T‑480/20 „napadnuté rozsudky“, EU:T:2023:91), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o neplatnosť vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2020/870 z 24. júna 2020, ktorým sa ukladá konečné vyrovnávacie clo a s konečnou platnosťou vyberá predbežné vyrovnávacie clo uložené na dovoz výrobkov z nekonečného skleneného vlákna s pôvodom v Egypte a ktorým sa vyberá konečné vyrovnávacie clo z registrovaného dovozu výrobkov z nekonečného skleneného vlákna s pôvodom v Egypte (Ú. v. EÚ L 201, 2020, s. 10, ďalej len „sporné nariadenie vo veci T‑540/20“ a spoločne so sporným nariadením vo veci T‑480/20 „sporné nariadenia“), v rozsahu, v akom sa jej týka.

3

Dohoda o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísaná 15. apríla 1994 v Marrákeši, bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80, ďalej len „Dohoda o založení WTO“). Príloha 1A k tejto dohode obsahuje najmä Dohodu o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach.

4

Článok 1 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, nazvaný „Definícia subvencie“, stanovuje:

„1.1.   Na účely tejto dohody sa bude subvencia pokladať za existujúcu, ak

…

a

…“

5

Článok 2 tejto dohody, nazvaný „Špecifickosť“, stanovuje:

„2.1.   Pri určení, či je subvencia tak, ako bola definovaná v článku 1 ods. 1, špecifická pre podnik alebo pre výrobné odvetvie, alebo pre skupinu podnikov alebo výrobných odvetví (ďalej len ‚určité podniky‘) v rámci právomoci orgánu poskytujúceho subvenciu, sa uplatnia tieto princípy:

2.2.   Subvencia obmedzená na určité podniky umiestnené v určenom geografickom regióne v rámci pôsobnosti orgánu poskytujúceho subvenciu je špecifická. …

…“

6

Článok 5 uvedenej dohody, nazvaný „Nepriaznivé účinky“, stanovuje:

„Žiaden člen použitím akejkoľvek subvencie uvedenej v článku 1 ods. 1 a 2 by nemal spôsobiť nepriaznivé účinky záujmom iných členov…

…“

7

Článok 11 tej istej dohody, nazvaný „Začatie a ďalší postup prešetrenia“, vo svojom odseku 8 stanovuje:

„V prípadoch, keď sa výrobky nedovážajú priamo z krajiny pôvodu, ale sa vyvážajú dovážajúcemu členovi cez sprostredkujúcu krajinu, ustanovenia tejto dohody platia v plnom rozsahu a transakcia alebo transakcie na účely tejto dohody sa musia posudzovať tak, ako keby sa uskutočnili medzi krajinou pôvodu a krajinou dovozu.“

8

Ochrana pred subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie, sa od roku 1968 do roku 1994 postupne riadila sériou nariadení spoločných pre túto oblasť a oblasť dumpingu, a následne sériou osobitných nariadení. Posledným z týchto osobitných nariadení je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1037 z 8. júna 2016 o ochrane pred subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 176, 2016, s. 55), zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/825 z 30. mája 2018 (Ú. v. EÚ L 143, 2018, s. 1) (ďalej len „nariadenie 2016/1037“).

9

Odôvodnenia 2 až 5 nariadenia 2016/1037 znejú takto:

10

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Zásady“, stanovuje:

„1.   Vyrovnávacie clo môže byť uložené s cieľom kompenzovať subvencie poskytnuté priamo alebo nepriamo pre výrobu, vývoz alebo prepravu výrobku, ktorého prepustenie do režimu voľný obeh v Únii spôsobuje ujmu.

2.   Bez ohľadu na odsek 1 platí, že ak výrobky nie sú priamo dovážané z krajiny pôvodu, ale sú vyvážané do Únie z tretej krajiny, ustanovenia tohto nariadenia platia v plnom rozsahu a transakcia alebo transakcie sú považované za transakcie medzi krajinou pôvodu a Úniou.“

11

Článok 2 uvedeného nariadenia najmä stanovuje, že na účely tohto nariadenia:

12

Článok 3 toho istého nariadenia, nazvaný „Vymedzenie subvencie“, znie:

„O existenciu subvencie ide v prípade, ak:

…

… a

13

Článok 4 nariadenia 2016/1037, nazvaný „Napadnuteľné subvencie“, stanovuje:

„1.   Subvencie podliehajú vyrovnávacím opatreniam len v prípade, že sú špecifické v zmysle odsekov 2, 3 a 4.

2.   S cieľom určiť, či je určitá subvencia špecifická pre určitý podnik, odvetvie alebo skupinu podnikov či výrobných odvetví (ďalej len ‚určité podniky‘) v rámci súdnej právomoci orgánu, ktorý ju poskytuje, platia tieto zásady:

…

3.   Subvencia, ktorá je vyhradená len určitým podnikom v rámci určitého geografického regiónu a v rámci právomoci orgánu poskytujúceho subvenciu, sa považuje za špecifickú. …

…“

14

Podľa článku 5 tohto nariadenia, nazvaného „Výpočet výšky napadnuteľnej subvencie“:

„Výška napadnuteľných subvencií sa vypočíta podľa výhody poskytnutej príjemcovi, ktorá objektívne existuje počas obdobia prešetrovania nároku na subvenciu. Toto obdobie bude zvyčajne totožné s posledným účtovným rokom oprávnenej osoby, ale môže ísť aj o iné, minimálne šesťmesačné obdobie, ktoré predchádzalo začatiu prešetrovania a o ktorom existujú spoľahlivé finančné a iné dôležité údaje.“

15

Článok 6 uvedeného nariadenia, nazvaný „Výpočet výhody pre príjemcu“, stanovuje:

„Pri určovaní výhody pre príjemcu sa uplatnia tieto pravidlá:

…“

16

Okrem toho rôzne ustanovenia toho istého nariadenia, najmä jeho článok 9 ods. 3, článok 10 ods. 7 a 13, článok 11 ods. 6, 7 a 10, článok 13 ods. 1 až 3, článok 18 ods. 3, článok 29a ods. 1, ako aj jeho článok 30 ods. 1 a 2 stanovujú rôzne možnosti, najmä v prospech „krajiny pôvodu alebo vyvážajúcej krajiny“, „vlády krajiny pôvodu a/alebo vyvážajúcej krajiny“, ako aj „vlády poskytujúcej napadnuteľné subvencie“.

17

Skutkové okolnosti sporov, ako sú opísané v napadnutých rozsudkoch, možno zhrnúť takto.

18

Hengshi a Jushi sú dve spoločnosti so sídlom v Egypte, založené v súlade s právnymi predpismi tejto krajiny. Obe sú dcérskymi spoločnosťami materských spoločností so sídlom v Číne. Tieto dve materské spoločnosti sú vo vlastníctve hlavnej materskej spoločnosti tiež so sídlom v Číne, ktorej názov je „China National Building Materials Co. Ltd“, a v celom rozsahu ňou kontrolované. Táto spoločnosť je štátnou spoločnosťou, ktorú nepriamo vlastní a v celom rozsahu kontroluje Komisia Štátnej rady Číny pre správu aktív vo vlastníctve štátu, pričom tento orgán je sám pričlenený k uvedenej štátnej rade a je pod jej kontrolou.

19

Hengshi a Jushi vykonávajú rôzne činnosti v odvetví výroby a marketingu výrobkov zo sklenených vlákien, ktoré sa používajú najmä na výrobu ľahkých kompozitných materiálov používaných v oblastiach, ako sú automobilový, námorný, letecký a kozmický priemysel, veterná energia a budovy, ako aj v odvetví ich vývozu, najmä do Únie.

20

Majú sídlo v geografickej oblasti nazvanej „Čínsko‑egyptská suezská zóna hospodárskej a obchodnej spolupráce“ (ďalej len „zóna SETC“).

21

V súlade s dohodou o spolupráci podpísanou 21. januára 2016 medzi čínskymi a egyptskými orgánmi verejnej moci je v nadväznosti na sériu spoločných iniciatív zóna SETC predmetom spoločnej správy a rozvoja. Na tento účel egyptské orgány verejnej moci poskytujú určité daňové úľavy podnikom vo vlastníctve čínskych alebo čínsko‑egyptských subjektov so sídlom v tejto zóne, pričom im poskytujú pozemky a pracovnú silu za podmienok stanovených v príslušných egyptských právnych predpisoch. Pokiaľ ide o čínske orgány verejnej moci, tieto uvedeným podnikom priamo alebo nepriamo sprístupňujú rôzne finančné zdroje v rámci realizácie globálneho projektu nazvaného „Jedno pásmo, jedna cesta“, v súvislosti s ktorým sa predpokladá najmä možnosť čínskych podnikov, ktoré sa usadia v tretích krajinách, využívať rôzne daňové a finančné opatrenia, napríklad vo forme úverov, investícií a poistenia úverov.

22

V máji a júni 2019 Európska komisia začala na základe článkov 10 a 11 nariadenia 2016/1037 dve prešetrovacie konania týkajúce sa možných subvencií na dovoz určitých výrobkov zo sklenených vlákien do Únie na základe sťažností, ktoré podali združenie Tech‑Fab Europe eV (ďalej len „Tech‑Fab Europe“) a Európske združenie výrobcov sklenených vlákien (APFE).

23

Po týchto prešetrovaniach Komisia následne v júni 2020 prijala sporné nariadenie vo veci T‑480/20 a sporné nariadenie vo veci T‑540/20. Oboma spornými nariadeniami sa zavádzajú vyrovnávacie clá na výrobky zo sklenených vlákien, na ktoré sa vzťahujú uvedené prešetrovania a ktoré do Únie dovážajú Hengshi a Jushi, pokiaľ ide o prvé nariadenie, a Jushi, pokiaľ ide o druhé nariadenie. V týchto nariadeniach Komisia konštatovala, že Hengshi a Jushi v kontexte vykonávania jednotlivých iniciatív uvedených v bode 21 tohto rozsudku využili súbor subvencií poskytnutý egyptskými orgánmi verejnej moci. Niektoré z opatrení, ktoré boli takto kvalifikované, sú podľa tejto inštitúcie v podstate výsledkom spolupráce medzi týmito orgánmi verejnej moci a čínskymi orgánmi verejnej moci.

24

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. júla 2020 podali Hengshi a Jushi žalobu o neplatnosť sporného nariadenia vo veci T‑480/20. Na podporu tejto žaloby uviedli šesť žalobných dôvodov založených na porušení nariadenia 2016/1037 a v prípade jedného z nich na porušení svojho práva na obranu.

25

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. októbra 2020 združenie Tech‑Fab Europe podalo návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.

26

Predseda prvej komory Všeobecného súdu uznesením z 26. januára 2021 tento vstup vedľajšieho účastníka do konania povolil.

27

Dňa 1. marca 2023 Všeobecný súd vyhlásil rozsudok T‑480/20, ktorým zamietol žalobu ako nedôvodnú.

28

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. augusta 2020 podala Jushi súčasne aj žalobu o neplatnosť sporného nariadenia vo veci T‑540/20. Na podporu tejto žaloby uviedla päť žalobných dôvodov založených na porušení nariadenia 2016/1037 a v prípade dvoch z nich na porušení svojho práva na obranu, ako aj práva egyptských orgánov verejnej moci na obranu. S výnimkou tohto posledného uvedeného aspektu sú tieto žalobné dôvody vo svojej podstate zhodné s druhým až šiestym žalobným dôvodom, ktoré boli uvedené vo veci T‑480/20.

29

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. decembra 2020 združenie APFE podalo návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.

30

Predseda prvej komory Všeobecného súdu uznesením z 28. apríla 2021 tento vstup vedľajšieho účastníka do konania povolil.

31

Dňa 1. marca 2023 Všeobecný súd vyhlásil rozsudok T‑540/20, ktorým zamietol žalobu ako nedôvodnú.

32

Žalobné dôvody v prvostupňovom konaní, ktoré sú relevantné na účely prejednávaných odvolaní, sú nasledujúce. Po prvé v rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu vo veci T‑480/20, ako aj v rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu vo veci T‑540/20 žalobkyne totožne tvrdili, že Komisia porušila článok 2 písm. a) a b), ako aj článok 3 bod 1 nariadenia 2016/1037, keď sa v podstate domnievala, že určité finančné príspevky, ktoré im poskytli čínske orgány verejnej moci, treba tiež považovať za subvencie, ktoré poskytli egyptské orgány verejnej moci alebo ktoré im možno prisúdiť či pripísať. Na podporu tejto argumentácie uviedli tri samostatné výhrady, podľa ktorých sa odôvodnenie Komisie zakladalo po prvé na nesprávnom výklade znenia týchto ustanovení nariadenia 2016/1037, ako aj kontextu, do ktorého patria, po druhé na nesprávnom zohľadnení Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach na účely výkladu tohto nariadenia a po tretie za predpokladu, že by sa táto dohoda mala zohľadniť, na jej nesprávnom výklade s ohľadom na článok 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1155, s. 331, ďalej len „Viedenský dohovor“), ako aj článok 11 článkov o zodpovednosti štátov za medzinárodne protiprávne konanie vypracovaných Komisiou Organizácie Spojených národov pre medzinárodné právo. Všeobecný súd preskúmal a odmietol celú uvedenú argumentáciu v bodoch 71 až 103 rozsudku T‑480/20 a v bodoch 38 až 70 rozsudku T‑540/20.

33

Po druhé Všeobecný súd rozhodol o druhej časti druhého žalobného dôvodu, ktorý uviedli Hengshi a Jushi vo veci T‑480/20, ako aj o tretej časti prvého žalobného dôvodu, ktorý uviedla Jushi vo veci T‑540/20. V tejto súvislosti žalobkyne totožne tvrdili, že Komisia porušila článok 4 ods. 2 a 3 nariadenia 2016/1037, keď sa domnievala, že niektoré finančné príspevky, ktoré im poskytli čínske orgány verejnej moci, predstavovali špecifické subvencie v zmysle týchto ustanovení. Na podporu tejto argumentácie v podstate tvrdili, že uvedené ustanovenia sa vzhľadom na svoje znenie a kontext, do ktorého patria, musia vykladať v tom zmysle, že na to, aby sa subvencia mohla kvalifikovať ako špecifická, musí byť poskytnutá zo strany konkrétneho orgánu podnikom v rámci jeho pôsobnosti. Okrem toho tvrdili, že v prejednávanej veci takáto požiadavka vylučuje, aby finančné príspevky poskytované čínskymi orgánmi verejnej moci podnikom so sídlom v Číne, ktoré tieto podniky prevádzajú svojim dcérskym spoločnostiam so sídlom v Egypte, ako aj finančné príspevky poskytované priamo týmito orgánmi verejnej moci týmto dcérskym spoločnostiam, mohli byť kvalifikované ako špecifické subvencie poskytované zo strany egyptského orgánu. Všeobecný súd uvedenú argumentáciu odmietol v bodoch 106 až 109 rozsudku T‑480/20 a v bodoch 73 až 76 rozsudku T‑540/20.

34

Po tretie Všeobecný súd rozhodol o štvrtom žalobnom dôvode uvedenom spoločnosťami Hengshi a Jushi vo veci T‑480/20, ako aj o treťom žalobnom dôvode uvedenom spoločnosťou Jushi vo veci T‑540/20. V tejto súvislosti žalobkyne totožne tvrdili, že Komisia porušila článok 3 bod 1 písm. a) bod ii) a článok 3 bod 2, ako aj článok 5 nariadenia 2016/1037, keď sa domnievala, že egyptské orgány verejnej moci im poskytli subvenciu, a teda priznali výhodu vo forme nevybratia určitých ciel, ktoré by inak boli splatné pri dovoze materiálov spoločnosťou Jushi do Egypta, ktoré sa majú použiť ako vstupné materiály pre výrobu výrobkov zo sklenených vlákien určených na vývoz spoločnosťou Hengshi do Únie. Všeobecný súd túto argumentáciu odmietol v bodoch 162 až 171 rozsudku T‑480/20 a v bodoch 129 až 138 rozsudku T‑540/20.

35

Po štvrté Všeobecný súd rozhodol o piatom žalobnom dôvode uvedenom spoločnosťami Hengshi a Jushi vo veci T‑480/20, ako aj o štvrtom žalobnom dôvode uvedenom spoločnosťou Jushi vo veci T‑540/20. V tejto súvislosti žalobkyne totožne tvrdili, že Komisia porušila článok 3 bod 2 a článok 4 ods. 2 písm. c) nariadenia 2016/1037, keď sa domnievala, že daňové zaobchádzanie egyptských orgánov verejnej moci s kurzovými stratami po devalvácii egyptskej libry, ku ktorej došlo počas roka 2016, predstavuje subvenciu, ktorou sa de facto poskytuje špecifická výhoda obmedzenému počtu podnikov orientovaných na vývoz a vykonávajúcich podstatnú časť svojich činností v cudzích menách, medzi ktoré patrili Hengshi a Jushi. Všeobecný súd túto argumentáciu odmietol v bodoch 175 až 179 rozsudku T‑480/20 a v bodoch 142 až 146 rozsudku T‑540/20.

36

Napokon po piate Všeobecný súd vo veci T‑480/20 rozhodol o prvej časti prvého žalobného dôvodu uvedeného spoločnosťami Hengshi a Jushi. V tejto súvislosti žalobkyne tvrdili, že Komisia porušila najmä článok 1 ods. 1, ako aj články 5 a 6 nariadenia 2016/1037, keď vypočítala výšku subvencií podliehajúcich vyrovnávacím opatreniam, ktoré boli poskytnuté každej z nich. Všeobecný súd túto argumentáciu odmietol v bodoch 32 až 58 rozsudku T‑480/20.

37

Svojím odvolaním vo veci C‑269/23 P Hengshi a Jushi navrhujú, aby Súdny dvor:

38

Svojím odvolaním vo veci C‑272/23 P Jushi navrhuje, aby Súdny dvor:

39

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol obe odvolania a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

40

Tech‑Fab Europe navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑269/23 P a uložil spoločnostiam Hengshi a Jushi povinnosť nahradiť trovy konania.

41

APFE navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie vo veci C‑272/23 P a uložil spoločnosti Jushi povinnosť nahradiť trovy konania.

42

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 8. decembra 2023 boli po vypočutí účastníkov konania obe veci spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

43

Na podporu svojich návrhov vo veci C‑269/23 P Hengshi a Jushi uvádzajú päť odvolacích dôvodov.

44

Na podporu svojich návrhov vo veci C‑272/23 P Jushi uvádza štyri odvolacie dôvody, ktoré sú vo svojej podstate totožné s druhým až štvrtým odvolacím dôvodom vo veci C‑269/23 P.

45

Svojím druhým odvolacím dôvodom vo veci C‑269/23 P, ktorý je v podstate založený na nesprávnom výklade a uplatnení článku 2 písm. a) a b), ako aj článku 3 bodu 1 nariadenia 2016/1037, Hengshi a Jushi spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 81 až 103 rozsudku T‑480/20. Tento odvolací dôvod je totožný s prvým odvolacím dôvodom vo veci C‑272/23 P, ktorým Jushi spochybňuje posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 48 až 70 rozsudku T‑540/20.

46

V rámci tohto odvolacieho dôvodu spoločného pre obe veci, ktorý zodpovedá žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní zhrnutým v bode 32 tohto rozsudku, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia sa mohla domnievať, že určité finančné príspevky, ktoré im poskytli čínske orgány verejnej moci, či už priamo alebo prostredníctvom ich materských spoločností, treba tiež považovať za subvencie, ktoré poskytli egyptské orgány verejnej moci alebo ktoré im možno prisúdiť či pripísať.

47

V tejto súvislosti v prvom rade tvrdia, že táto právna kvalifikácia a výklad, na ktorom je založená, ako sú uvedené v bodoch 81 až 85 a 92 až 95 rozsudku T‑480/20, ako aj v bodoch 48 až 52 a 59 až 62 rozsudku T‑540/20, sú nezlučiteľné so znením článku 2 písm. a) a b), ako aj článku 3 bodu 1 nariadenia 2016/1037 chápaným z hľadiska kontextu, do ktorého tieto ustanovenia patria, a cieľa sledovaného uvedeným nariadením.

48

Článok 2 písm. a) a b), ako aj článok 3 bod 1 nariadenia 2016/1037 predovšetkým totiž v jednotlivých jazykových verziách údajne jasne a presne stanovujú, že pojem „subvencia“ zahŕňa len finančné príspevky, ktoré pochádzajú od „vlády v krajine pôvodu alebo vo vyvážajúcej krajine“, čo vo všeobecnosti zahŕňa akýkoľvek „verejný orgán na území“ tejto krajiny, s jedinou výnimkou týkajúcou sa situácie, keď takéto orgány poveria „súkromný subjekt“ vykonávaním funkcií, ktoré by za normálnych okolností plnili tieto orgány, alebo mu nariadia, aby tak urobil. Tieto ustanovenia teda podľa nich neumožňujú zahrnúť do tohto pojmu finančné príspevky, ktoré pochádzajú od orgánov verejnej moci inej krajiny. Uvedené ustanovenia navyše údajne odkazujú na subvencie, ktoré sa „udeľujú“ dotknutými orgánmi verejnej moci, a nie subvencie, ktoré sú im „prisúditeľné“ alebo „pripísateľné“. Uvedený pojem teda podľa nich môže zahŕňať len subvencie, ktoré pochádzajú priamo od týchto orgánov verejnej moci, s výhradou výslovnej a obmedzujúcej výnimky v prípade súkromných subjektov konajúcich na ich účet.

49

Tento výklad je podľa nich ďalej podporený kontextom, do ktorého patrí článok 2 písm. a) a b), ako aj článok 3 bod 1 nariadenia 2016/1037. Konkrétne článkom 10 ods. 7 a článkom 13 ods. 1 tohto nariadenia sa krajine pôvodu alebo vývozu údajne priznáva súbor práv a možností. Naopak, podľa nich nič také nie je stanovené v prospech iných krajín, pokiaľ by sa mal prijať výklad Všeobecného súdu.

50

Napokon tvrdia, že v odôvodnení 4 nariadenia 2016/1037 sa uvádza, že cieľom tohto aktu je najmä dostatočne podrobným spôsobom vysvetliť podmienky určujúce existenciu subvencie, medzi ktoré nepatrí podmienka týkajúca sa možnosti prisúdiť alebo pripísať finančný príspevok pochádzajúci od orgánov verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu, ktorý teda poskytli tieto orgány, orgánom verejnej moci inej krajiny. Všeobecnejšie normotvorca Únie údajne nemal v úmysle zahrnúť priame zahraničné investície do pôsobnosti tohto nariadenia.

51

V druhom rade výklad nariadenia 2016/1037, ktorý podal Všeobecný súd, nemožno považovať za odôvodnený ani vzhľadom na Dohodu o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach.

52

Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 96 až 100 rozsudku T‑480/20 a v bodoch 63 až 67 rozsudku T‑540/20, je totiž znenie článku 2 písm. a) a b), ako aj článku 3 bodu 1 nariadenia 2016/1037 čiastočne odlišné od znenia článku 1 tejto dohody. Konkrétne tvrdia, že na rozdiel od tohto článku, ktorý stanovuje, že pojem „vláda“ zahŕňa vo všeobecnosti „akúkoľvek verejnú právnu inštitúciu na území člena“, skôr uvedené články stanovujú, že tento pojem zahŕňa len „verejný orgán na území krajiny pôvodu alebo vyvážajúcej krajiny“. Tomuto rozdielnemu zneniu podľa nich treba priznať význam.

53

Tvrdia, že v každom prípade na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 101 a 102 rozsudku T‑480/20, ako aj v bodoch 68 a 69 rozsudku T‑540/20, z článku 1 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, ktorého znenie by sa malo vykladať v súlade s pravidlami stanovenými v článku 31 Viedenského dohovoru, jasne vyplýva, že ani táto dohoda neumožňuje kvalifikovať finančný príspevok pochádzajúci od orgánov verejnej moci jedného člena WTO ako subvenciu pripísateľnú orgánom verejnej moci iného člena WTO. Z tohto článku 1 totiž údajne vyplýva, že subvenciu „poskytnutú ‚orgánmi verejnej moci člena‘“ predstavuje finančný príspevok, ktorý „pochádza“ od orgánu výkonnej moci alebo verejného orgánu „na území“ tohto člena. Uvedený článok navyše podľa nich nestanovuje možnosť pripísať takýto finančný príspevok orgánom verejnej moci iného člena. Napokon kontext, v ktorom treba tieto pojmy chápať, a cieľ sledovaný Dohodou o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach takýto výklad údajne potvrdzujú.

54

Komisia podporovaná združeniami APFE a Tech‑Fab Europe spochybňuje dôvodnosť tejto argumentácie ako celku.

55

V rozsahu, v akom odvolateľky tvrdia, že napadnuté rozsudky obsahujú nesprávne právne posúdenie spočívajúce v podstate v tom, že Všeobecný súd preskúmal zákonnosť sporných nariadení nielen na základe nesprávneho výkladu nariadenia 2016/1037, ale aj na základe nesprávneho chápania právneho vzťahu medzi týmto nariadením a Dohodou o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, ako aj na základe nesprávneho výkladu tejto dohody, je nevyhnutné najprv určiť, či, a prípadne z akého titulu, musí Súdny dvor uvedenú dohodu zohľadniť.

56

V tomto ohľade z ustálenej judikatúry v prvom rade vyplýva, že na ustanovenia medzinárodnej dohody, ktorej zmluvnou stranou je Únia, sa možno odvolávať na podporu žaloby o neplatnosť aktu sekundárneho práva Únie, na podporu námietky založenej na neplatnosti takéhoto aktu alebo aj na podporu žaloby o náhradu škody len pod podmienkou, že jednak povaha a štruktúra tejto medzinárodnej dohody tomu nebránia a jednak že uvádzané ustanovenia predmetnej medzinárodnej dohody sa zdajú byť z hľadiska ich obsahu nepodmienené a dostatočne presné (rozsudky z 3. júna 2008, Intertanko a i., C‑308/06, EU:C:2008:312, body 43 a 45; zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 84, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia,C‑123/21 P, EU:C:2023:708, bod 69).

57

Súdny dvor však opakovane rozhodol, že Dohoda o založení WTO a dohody uvedené v prílohách 1 až 4 k tejto dohode vzhľadom na svoju povahu a štruktúru v zásade nepredstavujú predpisy, vo vzťahu ku ktorým možno preskúmavať zákonnosť aktov sekundárneho práva Únie (rozsudky zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, bod 38 a citovaná judikatúra; zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 85, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑123/21 P, EU:C:2023:708, bod 71).

58

Dohoda o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, ktorá figuruje v prílohe 1A k Dohode o založení WTO, preto v zásade nepredstavuje takýto predpis.

59

S ohľadom na uvedené platí, že v dvoch výnimočných situáciách potvrdzujúcich vôľu normotvorcu Únie obmedziť svoj rozhodovací priestor pri uplatňovaní pravidiel WTO prináleží súdu Únie preskúmať zákonnosť aktu sekundárneho práva Únie alebo aktov vykonávajúcich toto právo z hľadiska Dohody o založení WTO alebo dohôd, ktoré figurujú v prílohách 1 až 4 k tejto dohode. Po prvé ide o prípad, keď Únia zamýšľala splniť v tomto akte konkrétny záväzok, ktorý prevzala v rámci týchto dohôd, a po druhé o prípad, keď uvedený akt výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia uvedených dohôd (rozsudky zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, body 40 a 41; zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 87, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑123/21 P, EU:C:2023:708, body 74 a 75).

60

Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, prípadná vôľa Únie splniť konkrétny záväzok, ktorý prevzala v rámci predmetných dohôd, sa odlišuje od povinnosti každého člena WTO dbať v rámci svojho vnútroštátneho právneho poriadku a na celom svojom území na dodržiavanie záväzkov vyplývajúcich z práva WTO [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolské vzdelávanie), C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 85]. Táto vôľa a konkrétny záväzok, na ktorý sa vzťahuje, preto musia vyplývať z príslušného ustanovenia aktu sekundárneho práva Únie, ktorého sa daný prípad týka (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, body 45 a 46, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑123/21 P, EU:C:2023:708, bod 79).

61

V prejednávanej veci treba predovšetkým konštatovať, že zo žiadneho ustanovenia nariadenia 2016/1037, na ktoré sa odvolávajú odvolateľky v rámci tohto odvolacieho dôvodu, nevyplýva vôľa normotvorcu Únie vykonať v tomto akte konkrétnu povinnosť, ktorá bola prevzatá v rámci Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach alebo všeobecnejšie Dohody o založení WTO a dohôd, ktoré figurujú v prílohách 1 až 4 k nej.

62

Ďalej žiadne z týchto ustanovení výslovne neodkazuje na konkrétne ustanovenia týchto dohôd.

63

Hoci je napokon pravda, že v odôvodnení 3 nariadenia 2016/1037 sa uvádza, že „terminológia [Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach] by mala byť zavedená do právnych predpisov Únie v najlepšej možnej miere“, tento výraz treba chápať v tom zmysle, že hoci normotvorca Únie pri prijímaní tohto nariadenia zamýšľal vykonať ustanovenia tejto dohody, nechcel z nej urobiť právny predpis, vo vzťahu ku ktorému by bolo možné preskúmavať zákonnosť aktov sekundárneho práva Únie (pozri analogicky rozsudky zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, bod 52, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑123/21 P, EU:C:2023:708, bod 78).

64

V dôsledku toho preto Všeobecný súd v bode 99 rozsudku T‑480/20 a v bode 66 rozsudku T‑540/20 nesprávne rozhodol, že cieľom článku 3 bodu 1 písm. a) nariadenia 2016/1037 bolo vykonať konkrétny záväzok, ktorý Únia prevzala v rámci WTO. S ohľadom na uvedené a skutočnosť, že toto posúdenie začínajúce sa výrazom „okrem toho“ Všeobecný súd vykonal len pre úplnosť, nesprávne právne posúdenie, ku ktorému došlo, nie je spôsobilé viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

65

V druhom rade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že prednosť medzinárodných dohôd uzavretých Úniou pred aktmi sekundárneho práva Únie vyžaduje, aby sa tieto akty vykladali v čo najväčšej možnej miere v súlade s týmito dohodami, najmä ak sú tieto akty určené na vykonávanie týchto dohôd, pokiaľ sú ich ustanovenia v podstate totožné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2015, Philips Lighting Poland a Philips Lighting/Rada, C‑511/13 P, EU:C:2015:553, body 60 a 63, ako aj z 20. januára 2022, Komisia/Hubei Xinyegang Special Tube, C‑891/19 P, EU:C:2022:38, body 30 a 31). Tento výklad sa navyše musí vykonať v čo najväčšej miere v súlade s príslušnými pravidlami a zásadami všeobecného medzinárodného práva, ktoré je Únia povinná dodržiavať na účely vykonávania svojich právomocí týkajúcich sa prijímania uvedených aktov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 291, a z 1. augusta 2022, Sea Watch, C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2022:604, bod 92).

66

Zo zásady všeobecného medzinárodného práva dodržiavať a plniť zmluvy v dobrej viere (pacta sunt servanda) zakotvenej v článku 26 Viedenského dohovoru konkrétne vyplýva, že súd Únie musí na účely výkladu Dohody o založení WTO a dohôd figurujúcich v prílohách 1 až 4 k nej zohľadniť výklad týchto dohôd, ktorý prijal orgán WTO na urovnávanie sporov (DSB). V prípade neexistencie takéhoto výkladu prináleží Súdnemu dvoru, aby sám podal výklad uvedených dohôd v súlade s obyčajovými pravidlami výkladu medzinárodného práva, ktorými je Únia viazaná [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2020, Komisia/Maďarsko (Vysokoškolské vzdelávanie), C‑66/18, EU:C:2020:792, bod 92, a z 20. januára 2022, Komisia/Hubei Xinyegang Special Tube, C‑891/19 P, EU:C:2022:38, bod 32].

67

V prejednávanej veci je znenie článku 3 bodu 1 nariadenia 2016/1037 v mnohých ohľadoch v podstate zhodné so znením článku 1 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, pričom však obsahuje rozdiely, ktoré treba zohľadniť. Je preto dôležité v čo najväčšej možnej miere dbať na to, aby bol výklad tohto ustanovenia v súlade s týmto článkom, alebo pokiaľ ide o body, v ktorých sa predmetné ustanovenie od uvedeného článku odlišuje, aby nebol v rozpore so záväzkami Únie týkajúcimi sa WTO (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1988, Fediol/Komisia, 188/85, EU:C:1988:400, bod 13).

68

Ako sa navyše zhodujú účastníci konania, keďže DSB ešte neobjasnil význam a pôsobnosť článku 1 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach v prípade takej situácie, o akú ide v napadnutých rozsudkoch a pred nimi v sporných nariadeniach, prináleží Súdnemu dvoru, aby sám podal výklad tohto článku spôsobom uvedeným v bode 66 tohto rozsudku v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o odvolacích dôvodoch odvolateliek.

69

Nezhoda medzi účastníkmi konania sa v podstate týka totožnosti osôb, od ktorých má pochádzať subvencia, aby ju bolo možné kvalifikovať ako subvenciu podľa nariadenia 2016/1037. Je preto nevyhnutné určiť, či – a v prípade kladnej odpovede akým spôsobom – sa táto totožnosť riadi týmto aktom, pričom treba pripomenúť, že ustanovenia uvedeného aktu sa v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora musia vykladať nielen so zreteľom na jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudky zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, bod 41, ako aj z 1. augusta 2022, Sea Watch, C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2022:604, bod 115), ako to Všeobecný súd v podstate pripomenul v bode 78 rozsudku T‑480/20 a v bode 45 rozsudku T‑540/20.

70

Pokiaľ ide po prvé o znenie ustanovení nariadenia 2016/1037, treba najprv uviesť, že v článku 3 bode 1 písm. a) tohto nariadenia je pojem „subvencia“ vymedzený z vecného aj osobného hľadiska.

71

Z vecného hľadiska z tohto článku 3 bodu 1 písm. a) v podstate vyplýva, že subvencia pozostáva z finančného príspevku, ktorým môže byť prax zahŕňajúca priamy prevod finančných prostriedkov, zrieknutie sa alebo nevybratie súm tvoriacich vládne príjmy, ktoré sú inak splatné, poskytnutie alebo nákup tovaru alebo služieb, alebo aj platba do mechanizmu financovania.

72

Z osobného hľadiska sa v uvedenom článku 3 bode 1 písm. a) v jednotlivých jazykových verziách v podstate spresňuje, že tento finančný príspevok musí bez ohľadu na formu a povahu pochádzať v každom prípade od „vlády v krajine pôvodu“ (alebo krajiny pôvodu) alebo „vo vyvážajúcej krajine“, s jedinou výnimkou týkajúcou sa prípadu, keď tieto orgány verejnej moci poveria súkromný subjekt, aby poskytol finančný príspevok na ich účet, alebo mu to nariadia. Z toho vyplýva, že s výhradou tejto výnimky možno ako subvenciu v zmysle nariadenia 2016/1037 kvalifikovať len finančný príspevok, ktorého poskytovateľom sú orgány verejnej moci krajín pôvodu alebo vývozu, teda s pôvodom v konaní týchto orgánov.

73

V článku 2 nariadenia 2016/1037 je ďalej okrem iných pojmov vymedzený pojem „vláda“, pričom sa v ňom spresňuje povaha súvislosti, ktorá ju musí spájať s rôznymi formami finančných príspevkov uvedených v článku 3 bode 1 písm. a) tohto nariadenia, aby ich bolo možné kvalifikovať ako „subvencie“, pokiaľ sú splnené ostatné podmienky umožňujúce takúto kvalifikáciu. Pokiaľ ide o pojem „vláda“, v článku 2 písm. b) uvedeného nariadenia sa spresňuje, že zahŕňa akýkoľvek „verejný orgán na území“ krajiny pôvodu alebo vyvážajúcej krajiny, pričom táto posledná uvedená krajina zodpovedá tretej krajine, do ktorej bol výrobok vyvezený z krajiny pôvodu a z ktorej bol potom dovezený do Únie. Pokiaľ ide o súvislosť, ktorá musí spájať orgány verejnej moci jednej alebo druhej z týchto krajín s finančným príspevkom v konkrétnom prípade, článok 2 písm. a) toho istého nariadenia stanovuje, že v prípade týchto orgánov verejnej moci spočíva v „poskytnutí“ tohto finančného príspevku. S ohľadom na vetu, v rámci ktorej sa tento pojem používa, ho treba v súlade s jeho obvyklým významom chápať tak, že odkazuje na konanie, ktorým určitá osoba dá alebo pridelí určitú vec inej osobe, či už tak, že jej túto vec formálne poskytne, alebo jej v praxi umožní mať z nej úžitok.

74

Napokon žiadne z týchto ustanovení ani žiadne iné ustanovenie nariadenia 2016/1037 výslovne nespresňujú ani z iného hľadiska nestanovujú rámec, pokiaľ ide o právne a praktické podmienky a spôsoby, za ktorých sa finančný príspevok môže alebo musí považovať za príspevok poskytnutý orgánmi verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu.

75

Za týchto podmienok je vzhľadom na znenie článku 2 písm. a) a b) a článku 3 bodu 1 písm. a) nariadenia 2016/1037 potrebné konštatovať, že na to, aby bolo možné finančný príspevok kvalifikovať ako „subvenciu“, sa v týchto jednotlivých ustanoveniach vyžaduje, aby sa v každom prípade preukázalo, že tento finančný príspevok bol poskytnutý jednej osobe alebo viacerým osobám určeným orgánmi verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu príslušného výrobku v tom zmysle, že verejný orgán na území jednej z týchto krajín sa rozhodol pre konanie spočívajúce buď vo formálnom poskytnutí uvedeného finančného príspevku týmto osobám, alebo v umožnení toho, aby v praxi z neho mali úžitok. V oboch týchto prípadoch musí toto konanie zohrávať rozhodujúcu úlohu pri prideľovaní takéhoto finančného príspevku.

76

Naproti tomu ani článok 2 písm. a) a b), ani článok 3 bod 1 písm. a) nariadenia 2016/1037 neobsahujú žiadnu informáciu či indíciu, v rámci ktorej by sa stanovovalo či ktorá by umožňovala konštatovať, že výlučným pôvodom existencie subvencie musí byť takéto konanie.

77

Pokiaľ ide konkrétne o osobné hľadisko, tieto ustanovenia neobsahujú žiadny prvok, ktorý by zakazoval použiť kvalifikáciu subvencie v prípade finančného príspevku pochádzajúceho od orgánov verejnej moci inej krajiny, než je krajina pôvodu alebo vývozu, ak sa s ohľadom na konanie orgánov verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu preukáže, že ich možno považovať za orgány, ktoré poskytli tento finančný príspevok.

78

Navyše z vecného hľadiska možno niektoré druhy finančných príspevkov uvedené v článku 3 bode 1 písm. a) nariadenia 2016/1037 charakterizovať existenciou takejto situácie, ako napríklad tie, ktoré z hľadiska orgánov verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu spočívajú v tom, že tieto orgány svojím konaním umožňujú poskytnutie finančných prostriedkov alebo tovaru pochádzajúceho od orgánov verejnej moci inej krajiny jednej alebo viacerým určeným osobám. To isté platí pre niektoré druhy finančných príspevkov vymenované v článku 6 tohto nariadenia, či už ide napríklad o nadobudnutie obchodného podielu, úver alebo záruku na úver.

79

Pokiaľ ide po druhé o kontext, do ktorého patria články 2 a 3 nariadenia 2016/1037, treba na jednej strane uviesť, že článok 1 tohto nariadenia stanovuje, ako to vyplýva z jeho samotného názvu, dve zásady, ktoré majú na účely výkladu a uplatňovania uvedeného nariadenia prierezový význam.

80

Odsek 1 tohto článku 1 stanovuje, že vyrovnávacie clo možno uložiť s cieľom kompenzovať „subvencie poskytnuté priamo alebo nepriamo“ na výrobu, vývoz alebo prepravu výrobkov. Toto ustanovenie obsahuje širokú definíciu pojmu „subvencia“, ktorú potvrdzuje nielen použitie pojmu akékoľvek „subvencie“, ale aj výrazu „priamo alebo nepriamo“, ktorý sa môže vzťahovať tak na spôsob, akým sa subvencia poskytuje, ako aj na osobu, ktorá má z nej úžitok, a na osobu, ktorá ju poskytuje. Uvedené ustanovenie v tomto rozsahu podporuje myšlienku, že pôsobnosť pojmu „subvencia“ použitého v nariadení 2016/1037 je spôsobilá zahŕňať najmä situáciu, keď orgány verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu formálne poskytujú jednej osobe alebo viacerým osobám finančný príspevok, ktorý pôvodne v celom rozsahu alebo sčasti pochádza od orgánov verejnej moci inej krajiny, alebo im v praxi umožňujú mať z neho úžitok.

81

Z článku 1 ods. 2 nariadenia 2016/1037 navyše vyplýva, že tento článok je uplatniteľný tak v prípade subvencie poskytnutej orgánmi verejnej moci krajiny pôvodu výrobku, ako aj orgánmi verejnej moci krajiny vývozu tohto výrobku. Hoci táto zásada vylučuje možnosť kvalifikovať ako subvenciu ako takú finančný príspevok pochádzajúci z inej krajiny, takúto kvalifikáciu naopak umožňuje prijať, ak je splnená požiadavka opísaná v bode 77 tohto rozsudku.

82

Na druhej strane v odôvodnení 5 nariadenia 2016/1037, v zmysle ktorého treba vykladať články 1 až 3 tohto nariadenia, sa tiež uvádza, že charakteristika existencie subvencie si vyžaduje najmä dôkaz o tom, že „vláda alebo verejný orgán na území krajiny poskytli finančnú pomoc“, čo možno uskutočniť najmä preukázaním toho, že tieto orgány verejnej moci svojím konaním formálne poskytli finančný príspevok, ktorý pôvodne v celom rozsahu alebo sčasti pochádza od orgánov verejnej moci inej krajiny, alebo v praxi umožnili jednej osobe alebo viacerým osobám mať z neho úžitok.

83

Napokon pokiaľ ide po tretie o cieľ nariadenia 2016/1037, z bodu 80 tohto rozsudku vyplýva, že spočíva v umožnení Únii kompenzovať akúkoľvek subvenciu poskytnutú priamo alebo nepriamo orgánmi verejnej moci tretích krajín, z ktorých pochádza alebo z ktorých sa dováža tovar, za podmienok stanovených v tomto nariadení.

84

Vzhľadom na pojmy použité v článkoch 2 a 6 uvedeného nariadenia treba najmä konštatovať, že takáto subvencia môže mať formu zahraničnej investície uskutočnenej orgánmi verejnej moci určitej tretej krajiny do jedného alebo viacerých podnikov so sídlom v inej tretej krajine, pokiaľ konanie týchto orgánov umožňuje domnievať sa, že priznali tento finančný príspevok tomuto podniku alebo týmto podnikom tak, že im ho formálne poskytli alebo im v praxi umožnili mať z neho úžitok.

85

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zahraničné investície, t. j. investície akejkoľvek povahy, ktoré investori so sídlom v určitej krajine uskutočňujú do podnikov alebo subjektov vykonávajúcich hospodársku činnosť v iných krajinách s cieľom nadviazať, rozvíjať alebo udržiavať trvalé vzťahy s týmito podnikmi alebo subjektmi, prípadne ich ovládaním alebo ovplyvňovaním, patria do výlučnej právomoci Únie, a konkrétnejšie do spoločnej obchodnej politiky, do ktorej spadá nariadenie 2016/1037, pokiaľ sú priame, a do jej spoločnej právomoci, pokiaľ sú iné ako priame (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2013, Daiichi Sankyo a Sanofi‑Aventis Deutschland, C‑414/11, EU:C:2013:520, bod 45, ako aj z 2. septembra 2021, Moldavská republika, C‑741/19, EU:C:2021:655, bod 26).

86

V dôsledku toho sa článok 2 písm. a) a b), ako aj článok 3 bod 1 písm. a) nariadenia 2016/1037 majú vzhľadom na svoje znenie, kontext, do ktorého patria, a cieľ sledovaný týmto nariadením vykladať v tom zmysle, že umožňujú Komisii uplatniť právnu kvalifikáciu „subvencie“ na finančný príspevok pochádzajúci pôvodne v celom rozsahu alebo sčasti od orgánov verejnej moci inej tretej krajiny, ako je krajina pôvodu alebo vývozu príslušného výrobku, ak sa preukáže, že tento finančný príspevok možno považovať za príspevok poskytnutý orgánmi verejnej moci tejto krajiny pôvodu alebo vývozu, a to s ohľadom na ich vlastné konanie. Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v podstate v tomto zmysle rozhodol v bodoch 81 až 84 a bode 95 rozsudku T‑480/20, ako aj v bodoch 48 až 51 a bode 62 rozsudku T‑540/20.

87

Tento výklad nie je spochybnený tvrdením odvolateliek založeným na článku 10 ods. 7 a článku 13 ods. 1 nariadenia 2016/1037. V každej situácii, na ktorú sa vzťahuje toto nariadenie, môžu orgány verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu, ktoré možno považovať za orgány, ktoré poskytli subvenciu, vykonávať jednotlivé možnosti stanovené v týchto ustanoveniach, ako aj v iných ustanoveniach uvedených v bode 16 tohto rozsudku. Na účely tohto vykonávania alebo v súvislosti s ním sa navyše môžu spojiť s orgánmi verejnej moci tretích krajín, z ktorých pôvodne pochádza celý finančný príspevok, ktorý možno kvalifikovať ako „subvenciu“, alebo jeho časť. Napokon práve im prináleží vylúčiť alebo obmedziť túto subvenciu, napríklad zmenou svojho konania, alebo prijať iné opatrenia týkajúce sa jej účinkov.

88

Podľa judikatúry citovanej v bodoch 65 a 66 tohto rozsudku je na účely overenia súladu výkladu podaného v bode 86 tohto rozsudku s Dohodou o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, ako aj s povinnosťami Únie vyplývajúcimi z práva WTO ešte potrebné určiť, či je tento výklad ak nie koherentný, tak aspoň zlučiteľný s touto dohodou a s týmito povinnosťami. Keďže Únia je zmluvnou stranou tejto medzinárodnej dohody, v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa musí jej samotný výklad uskutočniť na základe relevantných pravidiel medzinárodného obyčajového práva vyjadrených v článku 31 Viedenského dohovoru, ktoré zaväzujú inštitúcie Únie a sú súčasťou jej právneho poriadku (rozsudok z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK, C‑266/16, EU:C:2018:118, bod 58 a citovaná judikatúra).

89

Podľa odseku 1 tohto článku 31 sa zmluva musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti podľa definície v odseku 3 uvedeného článku, ako aj s prihliadnutím na jej predmet a účel.

90

V tomto ohľade treba po prvé zdôrazniť, ako to v podstate uviedol Všeobecný súd v bode 98 rozsudku T‑480/20 a v bode 65 rozsudku T‑540/20, že článok 1 ods. 1.1 písm. a) bod 1 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach je formulovaný v podstate rovnako ako článok 3 bod 1 nariadenia 2016/1037, s výhradou jedného konkrétneho bodu. Na rozdiel od uvedeného nariadenia tento článok 1 ods. 1.1 písm. a) bod 1 vo francúzskej jazykovej verzii totiž vymedzuje pojem „subvencia“ ako akýkoľvek „finančný príspevok vlády alebo akejkoľvek verejnej právnej inštitúcie na území člena“ („contribution financière des pouvoirs publics ou de tout organisme public du ressort territorial d’un Membre“). Španielska a anglická jazyková verzia uvedeného článku, ktoré sú rovnako autentické, majú totožné znenie. Inými slovami, vzhľadom na znenie tohto článku vykladané samostatne ho možno na rozdiel od článku 3 bodu 1 nariadenia 2016/1037 vykladať v tom zmysle, že akýkoľvek finančný príspevok pochádzajúci od orgánov verejnej moci akejkoľvek členskej krajiny WTO možno kvalifikovať ako subvenciu bez ohľadu na akúkoľvek súvislosť medzi týmito orgánmi verejnej moci a krajinou, z ktorej pochádzajú alebo z ktorej sa vyvážajú príslušné výrobky.

91

Pokiaľ ide po druhé o kontext článku 1 ods. 1.1 písm. a) bodu 1 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, treba na jednej strane uviesť, že článok 2 ods. 2.1 a 2.2 tejto dohody vo francúzskej jazykovej verzii stanovuje, že subvencia musí byť okrem iného špecifická buď pre podnik, skupinu podnikov, výrobné odvetvie alebo skupinu výrobných odvetví „v rámci právomoci orgánu poskytujúceho subvenciu“ („relevant de la juridiction de l’autorité qui accorde cette subvention“), alebo pre „určité podniky umiestnené v určenom geografickom regióne v rámci pôsobnosti orgánu poskytujúceho subvenciu“ („certaines entreprises situées à l’intérieur d’une région géographique déterminée relevant de la juridiction de l’autorité qui accorde cette subvention“). Španielska a anglická verzia tohto článku 2 používajú v tomto prípade výrazy „dentro de la jurisdicción de la autoridad otorgante“ a „within the jurisdiction of the granting authority“. Uvedený článok 2 tak vytvára súvislosť medzi orgánmi verejnej moci, ktoré poskytujú subvenciu, a podnikom alebo podnikmi, ktorým sa takáto subvencia poskytuje, a v dôsledku toho výrobkami pochádzajúcimi z tohto podniku alebo týchto podnikov.

92

Na základe spoločného výkladu sa teda zdá, že článok 1 ods. 1.1 písm. a) bod 1 a článok 2 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach v skutočnosti obmedzujú pôsobnosť pojmu „subvencia“ na finančné príspevky poskytované orgánmi verejnej moci krajiny pôvodu týchto výrobkov, pokiaľ je táto krajina členom WTO. Článok 11 ods. 8 tejto dohody potvrdzuje tento výklad, pričom rozširuje pôsobnosť tohto pojmu na finančné príspevky, ktoré poskytujú orgány verejnej moci sprostredkujúcej krajiny, do ktorej sa uvedené výrobky vyvážajú z krajiny pôvodu a z ktorej sa potom dovážajú do krajiny určenia, ako to robí nariadenie 2016/1037.

93

Žiadne z troch ustanovení uvedených v predchádzajúcom bode však neobsahuje údaj ani indíciu odôvodňujúce vylúčenie z pôsobnosti tohto pojmu finančných príspevkov, ktoré síce možno považovať za poskytnuté takýmito orgánmi verejnej moci vzhľadom na ich konanie, ale ktoré pôvodne v celom rozsahu alebo sčasti pochádzajú od orgánov verejnej moci inej členskej krajiny WTO. Aj v tomto rozsahu sa tieto ustanovenia zdajú byť v súlade so znením a kontextom nariadenia 2016/1037, na ktorých je založený výklad uvedený v bode 86 tohto rozsudku.

94

Na druhej strane to isté platí pre článok 5 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, v ktorom sa uvádza, že žiadny člen WTO by prostredníctvom subvencie nemal spôsobovať nepriaznivé účinky vo vzťahu k záujmom iného člena WTO. Aj tento článok totiž možno vykladať v tom zmysle, že takémuto členovi sa zakazuje konať nielen tak, že sám poskytne takúto subvenciu, ale aj tak, že svojím konaním umožní jednému alebo viacerým podnikom so sídlom na svojom území alebo v rámci svojej pôsobnosti mať úžitok zo subvencie, ktorá pôvodne v celom rozsahu alebo sčasti pochádza od iného člena WTO. O takýto prípad môže ísť najmä vtedy, ak je zavedenie právnych predpisov, prijatie rozhodnutia, udelenie povolenia alebo uplatnenie akéhokoľvek iného opatrenia zo strany člena WTO nevyhnutné na to, aby tento podnik alebo tieto podniky mohli na území tohto člena získať úžitok z finančného príspevku pochádzajúceho od tohto iného člena, či už je táto nevyhnutnosť právnej povahy alebo vyplýva zo skutočnosti, že uvedený iný člen v praxi podriadil úžitok z tohto finančného príspevku takýmito právnymi predpismi, rozhodnutím, povolením alebo iným opatrením.

95

Niektoré druhy finančných príspevkov uvedené v článku 1 ods. 1.1 písm. a) bode 1 podbodoch i) až iv) Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, ktoré zodpovedajú druhom uvedeným v článku 3 bode 1 písm. a) nariadenia 2016/1037, sa môžu vyznačovať existenciou takejto situácie, ako to bolo uvedené v bode 78 tohto rozsudku.

96

Zdá sa teda, že pojem subvencia v zmysle jeho výkladu uvedeného v bode 86 tohto rozsudku nie je v rozpore s povinnosťami Únie, ktoré vyplývajú zo znenia Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach v príslušnom kontexte.

97

Po tretie, hoci táto dohoda na jednej strane neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by stanovovalo jej predmet a účel, a na druhej strane jej nepredchádza preambula, ktorá by v tomto ohľade mohla obsahovať nejaké indície, zo správ Odvolacieho orgánu WTO z 28. novembra 2002 s názvom „Spojené štáty – Vyrovnávacie clá na určité ploché výrobky z nehrdzavejúcej uhlíkovej ocele z Nemecka“ (WT/DS213/AB/R, bod 73), ako aj z 11. marca 2011 s názvom „Spojené štáty – Konečné antidumpingové a vyrovnávacie clá na určité výrobky z Číny“ (WT/DS379/AB/R, bod 543), ktoré prijal DSB 19. decembra 2002 a 25. marca 2001, vyplýva, že hlavným predmetom a účelom uvedenej dohody je „zvýšiť a zlepšiť dodržiavanie GATT v súvislosti s využívaním subvencií a vyrovnávacích opatrení“ za podmienok a obmedzení stanovených v samotnej dohode.

98

Tento cieľ a účel posilnenia a zlepšenia mnohostrannej disciplíny v oblasti subvencií svojou povahou skôr podporujú, a nespochybňujú textový a kontextový výklad Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach uvedený v bodoch 90 až 95 tohto rozsudku. Podnecujú totiž k uprednostneniu výkladu znenia tejto dohody, a konkrétnejšie výrazu „subvencia poskytnutá orgánmi verejnej moci“, ktorý zohľadňuje zvýšenú internacionalizáciu podnikov zúčastňujúcich sa na svetovom obchode, ako aj podporu, ktorá je niekedy rozhodujúca a z ktorej môžu mať tieto podniky v danom kontexte úžitok vo forme finančných príspevkov, ktorých poskytnutie vyplýva z účasti alebo z činnosti orgánov verejnej moci viacerých členských krajín WTO.

99

Uvedený predmet a účel prinajmenšom nie sú v rozpore s výkladom nariadenia 2016/1037 v tomto zmysle.

100

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v tomto zmysle rozhodol v bode 103 rozsudku T‑480/20 a v bode 70 rozsudku T‑540/20.

101

Tento odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť ako nedôvodný.

102

Svojím tretím odvolacím dôvodom vo veci C‑269/23 P, ktorý je v podstate založený na nesprávnom výklade a uplatnení článku 4 ods. 2 a 3 nariadenia 2016/1037, Hengshi a Jushi spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 106 až 109 rozsudku T‑480/20. Tento odvolací dôvod je totožný s druhým odvolacím dôvodom vo veci C‑272/23 P, ktorým Jushi spochybňuje posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 73 až 76 rozsudku T‑540/20.

103

Týmto odvolacím dôvodom spoločným pre obe veci, ktorý zodpovedá žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní, ktoré boli zhrnuté v bode 33 tohto rozsudku, odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia sa oprávnene domnievala, že egyptské orgány mali postavenie orgánov, ktoré poskytli sporné subvencie, pretože ich tvorili finančné príspevky, ktoré odvolateľkám pridelili čínske orgány verejnej moci priamo alebo prostredníctvom ich materských spoločností so sídlom v Číne.

104

Hoci cieľom článku 4 ods. 2 a 3 nariadenia 2016/1037 údajne nie je spresniť zmysel pojmu „subvencia“ ako takého, ale podmienky „špecifickosti“, ktorá musí byť splnená, najmä na to, aby s ohľadom na subvenciu bolo možné zaviesť vyrovnávacie clá, aj tieto ustanovenia podľa nich svedčia o tom, že finančný príspevok poskytnutý orgánmi verejnej moci konkrétnej krajiny nemožno kvalifikovať ako subvenciu, ktorú možno pripísať alebo prisúdiť určitému orgánu patriacemu medzi orgány verejnej moci inej krajiny. Uvedené ustanovenia totiž v rôznych jazykových verziách údajne odkazujú konkrétne na „orgán poskytujúci“ takúto subvenciu, teda na orgán, ktorý ju dáva alebo prideľuje jednej osobe alebo viacerým osobám. Týmito ustanoveniami sa tak podľa nich vylučuje možnosť, aby sa určitý orgán považoval za orgán, ktorému možno pripísať alebo prisúdiť poskytnutie subvencie v situácii, keď túto subvenciu nepridelil ani nedal tento orgán, ale iný orgán patriaci medzi orgány verejnej moci inej krajiny. V prejednávanej veci bolo podľa nich možné takto kvalifikovať len čínske orgány, teda nie také orgány, akými sú egyptské orgány.

105

Komisia podporovaná združeniami APFE a Tech‑Fab Europe túto argumentáciu spochybňuje.

106

Článok 4 nariadenia 2016/1037 v odseku 1 stanovuje, že subvencie podliehajú vyrovnávacím opatreniam len v prípade, že sú špecifické v zmysle odsekov 2 až 4 tohto ustanovenia. Článok 4 ods. 2 a 3 tak stanovuje zásady a pravidlá, ktoré sa majú uplatňovať na určenie toho, či je subvencia špecifická pre podnik, priemyselné odvetvie, skupinu podnikov alebo priemyselných odvetví, alebo aj pre určité podniky nachádzajúce sa v rámci určitého geografického regiónu, pričom v podstate sa ním spresňuje, že tieto rôzne druhy príjemcov musia v každom prípade patriť do pôsobnosti orgánu, ktorý subvenciu poskytuje.

107

V tomto ohľade treba uviesť, že je zrejmé, že v článku 4 nariadenia 2016/1037 sa používa pojem „orgán“, teda pojem, ktorý sa líši od pojmu „vláda“ uvedeného v článku 2 písm. a) tohto nariadenia. S cieľom spresniť povahu vzťahu, ktorý musí spájať finančný príspevok, ktorý možno kvalifikovať ako „subvenciu“, s vládou alebo orgánom príslušnej tretej krajiny, sa však v týchto dvoch ustanoveniach používa rovnaké sloveso, a to „poskytnúť“.

108

Toto sloveso sa preto musí chápať rovnako vo vzťahu ku každému z týchto ustanovení, a to tak, že sa vzťahuje na konanie, ktorým určitá osoba niečo dáva alebo prideľuje inej osobe, či už formálnym poskytnutím alebo umožnením toho, aby z toho táto osoba mala v praxi úžitok, ako je to uvedené v bode 73 tohto rozsudku.

109

Z bodov 86 a 94 tohto rozsudku vyplýva, že tento pojem sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak konanie, ktorým orgány verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu určitého výrobku formálne poskytnú jednej alebo viacerým určeným osobám finančný príspevok, ktorý pôvodne v celom rozsahu alebo sčasti pochádza od orgánov verejnej moci inej tretej krajiny, ako aj konanie, ktorým orgány verejnej moci tejto krajiny pôvodu alebo vývozu v praxi umožňujú týmto osobám mať úžitok z tohto finančného príspevku, ako sú prijatie právnych predpisov, rozhodnutia, udelenie povolenia alebo využitie akéhokoľvek iného opatrenia, ktoré je na tento účel potrebné.

110

Uvedený pojem sa teda vzťahuje aj na špecifický orgán v rámci orgánov verejnej moci príslušnej krajiny pôvodu alebo vývozu, ktorý je autorom predmetného konania.

111

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 107 a 108 rozsudku T‑480/20, ako aj v bodoch 74 a 75 rozsudku T‑540/20 konštatoval, že také orgány, ako sú v prejednávanej veci egyptské orgány, mohla Komisia kvalifikovať ako orgány, ktoré poskytli sporné subvencie.

112

Tento odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť ako nedôvodný.

113

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom vo veci C‑269/23 P, ktorý je v podstate založený na nesprávnom výklade a uplatnení článku 3 bodu 1 písm. a) bodu ii), článku 3 bodu 2 a článku 5 nariadenia 2016/1037, Hengshi a Jushi spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 167 až 169 rozsudku T‑480/20. Tento odvolací dôvod je totožný s tretím odvolacím dôvodom vo veci C‑272/23 P, ktorým Jushi spochybňuje posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 134 až 136 rozsudku T‑540/20.

114

V rámci tohto odvolacieho dôvodu spoločného pre obe veci, ktorý čiastočne zodpovedá žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní zhrnutým v bode 34 tohto rozsudku, odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že Komisia sa mohla domnievať, že egyptské orgány verejnej moci im poskytli subvenciu, a teda priznali výhodu vo forme nevybratia určitých ciel, ktoré by inak boli splatné pri dovoze materiálov spoločnosťou Jushi do Egypta, ktoré sa majú použiť ako vstupné materiály pre výrobu výrobkov zo sklenených vlákien určených na vývoz spoločnosťou Hengshi do Únie.

115

Ako totiž Všeobecný súd údajne správne pripomenul v bode 164 rozsudku T‑480/20 a v bode 131 rozsudku T‑540/20, ustanovenia Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, ktoré zodpovedajú článku 3 bodu 1 písm. a) bodu ii) a článku 3 bodu 2 nariadenia 2016/1037, Odvolací orgán WTO vykladá v tom zmysle, že na určenie toho, či došlo k zrieknutiu sa alebo nevybratiu súm tvoriacich vládne príjmy, ktoré sú „inak splatné“, a či sa tak poskytla určitým podnikom „výhoda“, je nevyhnutné porovnať situáciu týchto podnikov so situáciou daňovníkov, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Vzhľadom na znenie článku 5 nariadenia 2016/1037 treba podľa nich koherentne konštatovať, že výška tejto výhody sa má vypočítať tak, že za referenčný bod sa vezme situácia uvedených podnikov. V prejednávanej veci však Komisia údajne v rozpore s tým, čo konštatoval Všeobecný súd, uviedla odôvodnenie vo vzťahu k referenčnej situácii, ktorú treba považovať za neprimeranú po prvé vzhľadom na povahu transakcií, ktoré podľa nej viedli k nevybratiu ciel, po druhé na právnu a hospodársku situáciu podnikov, ktoré mali údajne úžitok z tohto nevybratia, po tretie na relevantnú egyptskú právnu úpravu a po štvrté na zodpovedajúcu správnu prax, a to prax podniku so sídlom v zóne SETC, a nie prax podniku so sídlom mimo tejto zóny.

116

Komisia podporovaná združeniami APFE a Tech‑Fab Europe spochybňuje prípustnosť časti tejto argumentácie, ako aj jej dôvodnosť v celom rozsahu.

117

Týmto odvolacím dôvodom odvolateľky v podstate spochybňujú jednu z okolností, z ktorej Všeobecný súd vychádzal v napadnutých rozsudkoch, podobne ako Komisia v sporných nariadeniach, na účely preskúmania, či v prejednávanej veci ide o subvenciu vo forme zrieknutia sa súm tvoriacich vládne príjmy, ako sa to uvádza v článku 3 bode 1 písm. a) bode ii) nariadenia 2016/1037. Táto okolnosť je referenčnou situáciou, ktorú treba zohľadniť na účely takéhoto preskúmania.

118

V tejto súvislosti z článku 3 bodov 1 a 2 nariadenia 2016/1037 vyplýva, že na to, aby bolo možné použiť kvalifikáciu „subvencie“, je nevyhnutné preukázať nielen to, že existuje finančný príspevok orgánov verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu, ale aj to, že v dôsledku toho dochádza k poskytnutiu určitej výhody.

119

Pokiaľ ide o prvú z týchto dvoch podmienok, článok 3 bod 1 písm. a) bod ii) tohto nariadenia stanovuje, že takýto finančný príspevok môže spočívať najmä v tom, že tieto orgány verejnej moci sa zrieknu súm tvoriacich vládne príjmy, ktoré sú inak splatné, alebo ich nevyberú.

120

Keďže toto ustanovenie je formulované rovnako ako článok 1 ods. 1.1 písm. a) bod 1 podbod ii) Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach, malo by sa v čo najväčšej možnej miere vykladať spôsobom, ktorý zabezpečuje jeho súlad s touto dohodou, a s prihliadnutím na spôsob, ako mohol túto dohodu vykladať DSB v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 65 a 66 tohto rozsudku.

121

Ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 164 rozsudku T‑480/20 a v bode 131 rozsudku T‑540/20, konkrétne zo správ Odvolacieho orgánu WTO z 12. marca 2012 a 28. marca 2019 s názvom „Spojené štáty – Opatrenia ovplyvňujúce obchod s veľkými civilnými lietadlami (druhá sťažnosť)“ (WT/DS353/AB/R, body 806 až 809 a bod 812, ako aj WT/DS353/AB/RW, body 5.146 a 5.147), v ktorých tento orgán zhrnul a spresnil svoju rozhodovaciu prax v tejto oblasti a ktoré DSB prijal 23. marca 2012 a 11. apríla 2019, vyplýva, že na určenie toho, či došlo k zrieknutiu sa alebo nevybratiu súm tvoriacich vládne príjmy, ktoré sú inak splatné, je spravidla nevyhnutné vykonať porovnanie medzi daňovým zaobchádzaním uplatniteľným na údajných príjemcov v zmysle takéhoto opatrenia a daňovým zaobchádzaním s porovnateľnými príjmami daňovníkov v porovnateľnej situácii. Uvedený orgán tiež v podstate uviedol, že hoci identifikácia referenčnej situácie, ktorá sa má zohľadniť na účely takéhoto porovnania, môže byť zložitá najmä s ohľadom na uplatniteľnú vnútroštátnu právnu úpravu, prípadnú relevantnú správnu alebo daňovú prax, ako aj konkrétne konanie príslušných orgánov, tak legitímnosť a racionálnosť referenčnej situácie, o ktorú ide v konkrétnom prejednávanom prípade, sa musí napriek tomu preskúmať.

122

Ako to navyše odvolateľky správne pripomínajú, táto rozhodovacia prax Odvolacieho orgánu WTO sa analogicky uplatnila na opatrenia spočívajúce v údajnom nevybraní cla, pričom príslušné preskúmanie si vyžaduje porovnanie medzi príjmami skutočne získanými z takej operácie, akou je dovoz príslušných výrobkov, a sumami tvoriacimi príjmy, ktoré sú v porovnateľnej situácii inak splatné, ako to vyplýva najmä zo správy poroty WTO z 31. októbra 2019 s názvom „India – Opatrenia súvisiace s vývozom“ (WT/DS541/R, body 7.297 až 7.302, 7.317 a 7.333).

123

Vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu prax treba konštatovať, že na určenie toho, či existuje finančný príspevok spočívajúci v tom, že orgány verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu sa zrieknu súm tvoriacich „vládne príjmy, ktoré sú inak splatné“, alebo ich nevyberú v zmysle článku 3 bodu 1 písm. a) bodu ii) nariadenia 2016/1037, je vo všeobecnosti nevyhnutné porovnať na jednej strane zaobchádzanie s údajnými príjemcami z titulu takéhoto opatrenia, ako aj sumy tvoriace príjmy, ktoré od nich orgány verejnej moci skutočne vybrali, a na druhej strane zaobchádzanie s porovnateľnými príjmami alebo operáciami, ako aj sumy tvoriace príjmy, ktoré sú inak splatné v prípade existencie týchto porovnateľných príjmov alebo operácií. Toto porovnanie sa musí vykonať na základe všetkých dostupných relevantných skutočností.

124

Vzhľadom na to, že identifikácia referenčnej situácie, ktorá sa má zohľadniť na účely takéhoto porovnania, môže mať komplexný charakter, keďže môže závisieť nielen od uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, ale aj od prípadnej relevantnej správnej, daňovej alebo colnej praxe a konkrétneho konania príslušných orgánov, teda od viacerých aspektov právneho a inštitucionálneho systému tretej krajiny, musí byť táto operácia predmetom súdneho preskúmania s prihliadnutím na túto zložitosť.

125

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne ochranných obchodných opatrení inštitúcie Únie disponujú vzhľadom na zložitosť hospodárskych a politických situácií, ktoré musia preskúmať, širokou mierou voľnej úvahy, v dôsledku čoho sa súdne preskúmanie tejto širokej miery voľnej úvahy musí obmedziť na overenie dodržania procesných pravidiel, vecnej správnosti zisteného skutkového stavu, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia tohto skutkového stavu, neexistencie nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností, ako aj neexistencie zneužitia právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2022, Komisia/Hansol Paper, C‑260/20 P, EU:C:2022:370, bod 58 a citovanú judikatúru).

126

Pokiaľ ide konkrétne o preskúmanie neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, súdy Únie musia posúdiť nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich vierohodnosť a koherenciu, ale tiež preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú všetky relevantné údaje, ktoré sa majú zohľadniť pri posudzovaní zložitej situácie, a či svojou povahou môžu odôvodniť závery, ku ktorým sa týmto posúdením dospelo (rozsudok z 12. mája 2022, Komisia/Hansol Paper, C‑260/20 P, EU:C:2022:370, bod 59 a citovaná judikatúra).

127

Pokiaľ ide o druhú podmienku uvedenú v bode 118 tohto rozsudku, hoci článok 3 bod 1 písm. b) nariadenia 2016/1037 sa obmedzuje len na spresnenie toho, že na to, aby finančný príspevok bolo možné kvalifikovať ako „subvenciu“, sa ním musí poskytovať výhoda, z článku 5 tohto nariadenia vyplýva, že výhoda, ktorá sa musí charakterizovať, je výhodou, ktorá sa týmto opatrením mohla poskytnúť podniku alebo podnikom, ktoré majú z tohto opatrenia úžitok. V článku 6 uvedeného nariadenia je navyše vymenovaný súbor pravidiel, ktoré sa uplatňujú na výpočet výšky tejto výhody v prípade rôznych druhov finančných príspevkov, medzi ktorými sa však neuvádza pravidlo spočívajúce v tom, že orgány verejnej moci krajiny pôvodu alebo vývozu sa zrieknu súm tvoriacich vládne príjmy, ktoré sú inak splatné, alebo ich nevyberú.

128

S ohľadom na uvedené z rozhodovacej praxe DSB, ako je pripomenutá najmä v správe poroty WTO z 31. októbra 2019 s názvom „India – Opatrenia súvisiace s vývozom“ (WT/DS541/R, body 7.445 a 7.446), vyplýva, že v prípade existencie takéhoto opatrenia možno výhodu poskytnutú týmto opatrením charakterizovať od okamihu, keď sa zistí, že došlo k zrieknutiu sa alebo nevybratiu súm tvoriacich vládne príjmy, ktoré sú inak splatné, a teda že existoval finančný príspevok v zmysle Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach. Aj keď sú totiž pojmy „finančný príspevok“ a „výhoda“ odlišné, ich existenciu možno v konkrétnom prípade preukázať na základe zhodných alebo spojených skutkových okolností, keďže výška výhody poskytnutej prostredníctvom finančného príspevku vo forme zrieknutia sa alebo nevybratia súm tvoriacich vládne príjmy vo všeobecnosti zodpovedá rozdielu medzi sumami vládnych príjmov, ktoré sú v príslušnej referenčnej situácii inak splatné, a sumami tvoriacimi príjmy, ktoré boli prípadne vybrané od dotknutého podniku alebo dotknutých podnikov.

129

V prejednávanej veci treba vzhľadom na pripomenuté skutočnosti po prvé konštatovať, že Všeobecný súd v bodoch 167 až 169 rozsudku T‑480/20 a v bodoch 134 až 136 rozsudku T‑540/20 podal správny výklad zmyslu a pôsobnosti článku 3 bodu 1 písm. a) bodu ii), článku 3 bodu 2 a článku 5 nariadenia 2016/1037, keď v podstate pripomenul, že na určenie toho, či Komisia správne uviedla, že egyptské orgány verejnej moci sa vzdali vyberania určitých ciel, ktoré sú inak splatné pri dovoze materiálov do Egypta spoločnosťou Jushi, ktoré sa majú použiť ako vstupné materiály pre výrobu výrobkov zo sklenených vlákien určených na vývoz spoločnosťou Hengshi do Únie, a či sa takto poskytla výhoda, bolo potrebné identifikovať vhodnú referenčnú situáciu.

130

Po druhé referenčná situácia, z ktorej v prejednávanej veci vychádzala Komisia vzhľadom na všetky dostupné relevantné skutočnosti, predstavuje skutkovú okolnosť. Samotné rozhodnutie zohľadniť túto situáciu, a nie inú, spadá do posúdenia skutkového stavu. Tieto dve okolnosti musia byť ako také predmetom preskúmania zo strany Všeobecného súdu, ktoré zodpovedá požiadavkám pripomenutým v bodoch 125 a 126 tohto rozsudku a ktoré teda zahŕňa najmä to, aby tento súd overil, či sa Komisia nedopustila vecnej chyby alebo zjavne nesprávneho posúdenia.

131

Z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie navyše vyplýva, že len Všeobecný súd má ako jediný právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, ak by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav, ako aj zodpovedajúce dôkazy posúdiť. Posúdenie tohto skutkového stavu a týchto dôkazov teda s výnimkou prípadu ich skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká môže podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 12. mája 2022, Komisia/Hansol Paper, C‑260/20 P, EU:C:2022:370, bod 132 a citovaná judikatúra).

132

Z toho vyplýva, že je neprípustné, aby odvolateľky, ktoré neuvádzajú existenciu skreslenia skutkových okolností alebo dôkazov predložených Všeobecnému súdu, spochybňovali posúdenia tohto súdu týkajúce sa referenčnej situácie, ktorú použila Komisia v prejednávanej veci, teda situácie podniku, ktorý má sídlo v zóne SETC.

133

Po tretie keďže tvrdenia odvolateliek sa týkajú výlučne týchto posúdení, nie sú spôsobilé spochybniť záver Všeobecného súdu, podľa ktorého sa Komisia v podstate nedopustila nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností, keď sa domnievala, že existovala subvencia v zmysle článku 3 bodu 1 písm. a) bodu ii) a článku 3 bodu 2 nariadenia 2016/1037 v spojení s článkom 5 tohto nariadenia.

134

Tento odvolací dôvod sa teda musí zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

135

Svojím piatym odvolacím dôvodom vo veci C‑269/23 P, ktorý je v podstate založený na nesprávnom výklade a uplatnení článku 3 bodu 2 a článku 4 ods. 2 písm. c) nariadenia 2016/1037, Hengshi a Jushi spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 176 až 179 rozsudku T‑480/20. Tento odvolací dôvod je totožný so štvrtým odvolacím dôvodom vo veci C‑272/23 P, ktorým Jushi spochybňuje posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 143 až 146 rozsudku T‑540/20.

136

Týmto odvolacím dôvodom, ktorý je spoločný pre obe veci a čiastočne zodpovedá žalobným dôvodom v prvostupňovom konaní zhrnutým v bode 35 tohto rozsudku, odvolateľky kritizujú posúdenia, z ktorých Všeobecný súd vychádzal, keď rozhodol, že Komisia sa mohla bez porušenia článku 3 bodu 2 a článku 4 ods. 2 písm. c) nariadenia 2016/1037 domnievať, že daňové zaobchádzanie egyptských orgánov verejnej moci s kurzovými stratami po devalvácii egyptskej libry, ku ktorej došlo počas roka 2016, predstavuje subvenciu, ktorou sa de facto poskytuje špecifická výhoda obmedzenému počtu podnikov orientovaných na vývoz a vykonávajúcich podstatnú časť svojich činností v cudzích menách, medzi ktoré patrili Hengshi a Jushi.

137

V tejto súvislosti v prvom rade uvádzajú, že Všeobecný súd v podstate skreslil sporné nariadenia, keď rozhodol, že Komisia nekvalifikovala ako subvenciu daňové a účtovné normy prijaté egyptskými orgánmi verejnej moci s cieľom umožniť podnikom so záväzkami v cudzích menách obmedziť kurzové straty v dôsledku devalvácie egyptskej libry počas roka 2016 ako také, ale výhodu, ktorú tieto orgány verejnej moci de facto poskytli na základe týchto noriem určitej kategórii podnikov. Z týchto nariadení totiž podľa nich zjavne vyplýva, že Komisia takto nepostupovala. Všeobecný súd tak navyše údajne nahradil odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením.

138

V druhom rade tento postup podľa nich viedol Všeobecný súd k nesprávnemu odmietnutiu tvrdení odvolateliek týkajúcich sa posúdení Komisie v tejto súvislosti, ako aj právnych kvalifikácií prijatých s ohľadom na tieto posúdenia.

139

Komisia podporovaná združeniami APFE a Tech‑Fab Europe spochybňuje prípustnosť a dôvodnosť tejto argumentácie.

140

Pokiaľ ide v prvom rade o tvrdenia odvolateliek týkajúce sa identifikácie opatrenia, ktoré Komisia v sporných nariadeniach kvalifikovala ako „subvenciu“, zo strany Všeobecného súdu, treba konštatovať, že zo znenia týchto nariadení jasne vyplýva, že Všeobecný súd v napadnutých rozsudkoch ani neskreslil ich obsah, ani nenahradil posúdenia Komisie svojím vlastným odôvodnením a svojimi vlastnými posúdeniami.

141

Hoci je pravda, ako to tvrdia odvolateľky, že Komisia začala svoje preskúmanie tohto opatrenia tým, že uviedla existenciu dvoch noriem egyptského práva, a to jednej daňovej povahy a druhej účtovnej povahy, je tiež zjavné, že táto inštitúcia následne bezodkladne spresnila, že toto preskúmanie sa týka spôsobu, akým boli tieto normy uplatnené, a to v konkrétnom kontexte, ktorý viedol k ich prijatiu a ktorý je predovšetkým charakterizovaný devalváciou egyptskej libry, ku ktorej došlo počas roka 2016. Navyše je zjavné, že po uvedenom preskúmaní dospela táto inštitúcia k záveru, že uplatnením daných noriem sa v tomto konkrétnom kontexte poskytla určitým podnikom výhoda, ktorá ako taká mala de facto špecifickú povahu. Napokon je rovnako zjavné, že tieto podniky, medzi ktoré patria Hengshi a Jushi, boli Komisiou identifikované ako podniky, ktoré sú zamerané na vývoz a ktoré vykonávajú podstatnú časť svojich činností v cudzích menách.

142

Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenia odvolateliek týkajúce sa jednak posúdení Komisie v tejto súvislosti a jednak právnych kvalifikácií prijatých s ohľadom na tieto posúdenia, treba po prvé pripomenúť, ako to vyplýva z bodu 131 tohto rozsudku, že je neprípustné, aby odvolateľky v rámci svojich odvolaní spochybňovali posúdenia skutkového stavu.

143

Po druhé Všeobecný súd s ohľadom na tieto posúdenia v nadväznosti na Komisiu správne konštatoval existenciu subvencie špecifickej povahy, ktorou sa priznáva výhoda spoločnostiam Hengshi a Jushi v súlade s článkom 3 bodom 2 a článkom 4 ods. 2 písm. c) nariadenia 2016/1037.

144

V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že cieľom článku 4 ods. 2 písm. c) nariadenia 2016/1037 je práve umožniť Komisii zistiť špecifickosť opatrení tvoriacich subvencie, a to najmä regulačnej, daňovej alebo účtovnej povahy, pokiaľ tieto opatrenia, hoci sa javia ako všeobecné alebo nešpecifické, sa v skutočnosti môžu ukázať ako špecifické. Na tento účel sa v tomto ustanovení uvádza niekoľko faktorov s cieľom usmerniť preskúmanie zo strany Komisie v prípade existencie takýchto opatrení. Medzi tieto faktory, ktorých individuálna alebo kombinovaná relevantnosť sa môže v každom jednotlivom prípade líšiť najmä v závislosti od predmetného opatrenia, kontextu, v ktorom bolo zavedené a vykonané, ako aj konania orgánov, od ktorých pochádza, patria okrem iného „používanie programu subvencií obmedzeným počtom určitých podnikov“ a „poskytovanie neprimerane veľkých subvencií určitým podnikom“.

145

V prejednávanej veci Všeobecný súd vychádzal v nadväznosti na Komisiu z prvého z týchto dvoch faktorov na účely konštatovania de facto špecifickej povahy predmetného opatrenia. Tento postup neobsahuje žiadne nesprávne právne posúdenie.

146

Tento odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

147

Svojím prvým odvolacím dôvodom vo veci C‑269/23 P, ktorý je založený na nesprávnom výklade a uplatnení článku 1 ods. 1 a článkoch 5 a 6 nariadenia 2016/1037, Hengshi a Jushi spochybňujú posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 32, 37, 42 a 43, bodoch 46 až 48, bodoch 51 až 55 a bode 58 rozsudku T‑480/20.

148

Týmto odvolacím dôvodom, ktorý zodpovedá žalobnému dôvodu v prvostupňovom konaní zhrnutému v bode 36 tohto rozsudku, odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď schválil metódu, ktorú podľa neho prijala Komisia na účely výpočtu výšky subvencií podliehajúcich vyrovnávacím opatreniam, ktoré boli poskytnuté každej z nich v rámci rôznych opatrení uvedených v spornom nariadení vo veci T‑480/20.

149

V tejto súvislosti odvolateľky v prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd skreslil ich žalobný dôvod uvedený v prvostupňovom konaní, keď nesprávne konštatoval, že Komisii v skutočnosti vytýkali, že porušila článok 7 nariadenia 2016/1037, keď na výpočet výšky týchto subvencií použila ako menovateľa ich kombinovaný obrat týkajúci sa všetkých výrobkov spolu. Tento žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, ktorý bol založený výlučne na porušení článkov 5 a 6 tohto nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 1 uvedeného nariadenia, totiž podľa nich spočíval na tvrdení, že Komisia mala na účely výpočtu výšky ich subvencií v prvom rade vychádzať z individuálneho obratu každej z nich, pokiaľ ide o všetky výrobky spolu.

150

V druhom rade odvolateľky tvrdia, že bez ohľadu na toto skreslenie nemožno uvedený žalobný dôvod v prvostupňovom konaní zamietnuť z dôvodu, ktorý navyše uviedol Všeobecný súd v rozsudku T‑480/20, že predstavujú prepojené podniky alebo podniky patriace do tej istej skupiny. Z článkov 5 a 6 nariadenia 2016/1037 v spojení s článkom 1 ods. 1 tohto nariadenia údajne totiž jasne vyplýva, že výška subvencií, ktorá sa má vypočítať, sa musí vypočítať „podľa výhody poskytnutej príjemcovi“, a teda v takej situácii, o akú ide v prejednávanej veci, každému z podnikov, ktoré sú „príjemcami“ takýchto subvencií, aj keď sú tieto podniky prepojené alebo patria do tej istej skupiny.

151

Komisia podporovaná združením Tech‑Fab Europe túto argumentáciu spochybňuje.

152

Z článku 5 nariadenia 2016/1037 vyplýva, že výška napadnuteľných subvencií sa vypočíta podľa výhody poskytnutej príjemcovi tejto subvencie. Z článku 6 tohto nariadenia navyše vyplýva, že výpočet tejto výhody sa musí vykonať na základe uplatnenia určitých pravidiel, ktoré sa líšia v závislosti od druhu subvencie, o ktorú ide v danom prípade, ale ktoré všetky v príslušných prípadoch odkazujú na „príjemcu“ tejto subvencie, jej „prijímajúci podnik“ alebo aj „podnik“.

153

Uvedené nariadenie naproti tomu nevymedzuje ani pojem „príjemca“, ani „podnik“. Tieto pojmy preto treba chápať s prihliadnutím na kontext, do ktorého patria, a cieľ sledovaný ustanoveniami, ktoré ich používajú, a všeobecnejšie nariadením 2016/1037, ktoré sa navyše musí vykladať v čo najväčšej možnej miere v súlade s Dohodou o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach.

154

V tejto súvislosti Všeobecný súd po prvé v bode 47 rozsudku T‑480/20 pripomenul, že hoci ani táto dohoda neobsahuje vymedzenie osôb, ktoré môžu dostať subvenciu, a v dôsledku toho získať výhodu, ktorej výška musí slúžiť ako základ pre výpočet tejto subvencie, táto otázka bola podrobne analyzovaná a objasnená Odvolacím orgánom WTO v jeho správe z 9. decembra 2002, nazvanej „Spojené štáty – Vyrovnávacie opatrenia týkajúce sa niektorých výrobkov z Európskych spoločenstiev“ (WT/DS212/AB/R, body 108 až 119), ktorú DSB prijal 8. januára 2003.

155

Zo správy Odvolacieho orgánu WTO v podstate vyplýva, že identifikácia osoby alebo osôb, ktoré sú príjemcami subvencie, závisí od okolností každého jednotlivého prípadu a že s ohľadom na jednotlivé relevantné ustanovenia uvedenej dohody, jej štruktúru a cieľ treba konštatovať, že nebráni tomu, aby sa v závislosti od okolností konštatovalo, že príjemcom subvencie je fyzická osoba, právnická osoba, skupina fyzických osôb, skupina právnických osôb alebo aj skupina združujúca jednu alebo viacero fyzických osôb a jednu alebo viacero právnických osôb, napríklad spoločnosti a ich vlastníkov. Okolnosť, že tieto osoby sú z právneho hľadiska odlišné, totiž nie je relevantná na účely identifikácie príjemcu subvencie, ktorý zodpovedá hospodárskemu subjektu, ktorého výrobky sú touto subvenciou umelo podporované.

156

V súlade s rozhodovacou praxou DSB, výrazmi použitými normotvorcom Únie v nariadení 2016/1037 a kontextom, do ktorého patria, treba pojem „príjemca“ podľa článkov 5 a 6 uvedeného nariadenia vykladať v tom zmysle, že v danom prípade odkazuje na každý z podnikov, ktorým sa poskytujú subvencie. Ako poznamenala generálna advokátka v bode 90 svojich návrhov, samotný pojem „podnik“ zodpovedá hospodárskej jednotke, ktorá prípadne združuje viaceré z právneho hľadiska odlišné právnické osoby vykonávajúce hospodársku činnosť v oblasti výroby, predaja, prepravy alebo vývozu výrobkov a ktorej sa touto subvenciou poskytuje výhoda bez ohľadu na právne postavenie tejto hospodárskej jednotky, ako aj spôsob jej financovania (pozri analogicky rozsudky zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, EU:C:1984:345, bod 11, ako aj zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:87, bod 103).

157

Po druhé Všeobecný súd správne vychádzal z tejto definície pojmov „príjemca“ a „podniky“ v bodoch 48 a 51 rozsudku T‑480/20 na účely schválenia metódy výpočtu uplatnenej Komisiou vzhľadom na okolnosť, že Henghsi a Jushi patrili do tej istej skupiny na účely výpočtu výšky vyrovnávacích opatrení, ktoré mohli byť v prejednávanej veci uložené.

158

Napokon po tretie je neprípustné, aby odvolateľky v odvolacom konaní spochybňovali posúdenia uvádzané Všeobecným súdom v súvislosti s touto okolnosťou, a to s ohľadom na úvahy uvedené v spornom nariadení a skutkové tvrdenia, ako aj dôkazy obsiahnuté v spise prvostupňového konania.

159

Tento odvolací dôvod treba preto zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o nadbytočnom odkaze Všeobecného súdu na článok 7 nariadenia 2016/1037.

160

V dôsledku toho treba odvolania zamietnuť.

161

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

162

Keďže Hengshi a Jushi nemali úspech vo veci C‑269/23 P a Jushi nemala úspech vo veci C‑272/23 P, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v týchto veciach v súlade s návrhmi Komisie a združení Tech‑Fab Europe a APFE.

163

Článok 184 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len vtedy, pokiaľ sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania na Súdnom dvore. Ak sa vedľajší účastník na konaní zúčastnil, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať vlastné trovy konania.

164

V prejednávanej veci Tech‑Fab Europe a APFE ako vedľajší účastníci v prvostupňovom konaní, ktorí sa zúčastnili na konaní na Súdnom dvore, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: