1.

V správe z 2. júna 2020 o konfiškácii majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti na základe údajov poskytnutých Europolom Európska komisia uviedla, že príjmy z organizovanej trestnej činnosti v Európskej únii sa odhadujú na približne 110 miliárd EUR ročne a že len približne 2 % príjmov z trestnej činnosti sú zaistené a 1 % skonfiškované. ( 2 ) Práve do tohto kontextu, ktorý je prinajmenšom znepokojujúci, sú zasadené prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré Súdnemu dvoru poskytujú príležitosť po prvý raz rozhodnúť o uplatniteľnosti smernice 2014/42/EÚ ( 3 ) na vnútroštátne právne predpisy, ktoré upravujú trestné konanie o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku, ktoré nie je založené na odsúdení a vedie sa súbežne s konaním o určení viny údajného páchateľa. Ak Súdny dvor konštatuje, že má v tomto smere právomoc, bude musieť preskúmať zlučiteľnosť vnútroštátnych ustanovení, pokiaľ ide o prístup osôb, ktoré majú určitú súvislosť s majetkom, k spisu v konaní o konfiškácii, pravidlá upravujúce dokazovanie pôvodu majetku a súdne preskúmanie príkazu na konfiškáciu.

2.

V kontexte prejednávaných vecí sú relevantné články 2 až 4 a 8 smernice 2014/42, ako aj články 17, 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

3.

Ustanovenie § 626 prvý odsek Kriminālprocesa likums (Trestný poriadok) z 21. apríla 2005 (Latvijas Vēstnesis, 2005, č. 74), v znení účinnom od 1. septembra 2018 do 2. novembra 2022, stanovovalo:

„1.   Vyšetrovateľ so súhlasom prokurátora zodpovedného za vyšetrovanie alebo prokurátor môže v záujme rýchleho vyriešenia majetkových otázok, ktoré vznikli v prípravnom konaní, a v záujme hospodárnosti konania oddeliť od trestného spisu materiál týkajúci sa nezákonne nadobudnutého majetku a začať stíhanie, ak sú splnené tieto podmienky:

4.

Ustanovenie § 627 ods. 1 až 5 Trestného poriadku, v znení účinnom od 1. septembra 2018 do 2. novembra 2022, stanovovalo:

„1.   Za podmienok uvedených v § 626 tohto zákona osoba zodpovedná za konanie prijme rozhodnutie o začatí stíhania vo veci nezákonného nadobudnutia majetku a o zaslaní informácií o nezákonne nadobudnutom majetku súdu.

2.   Osoba zodpovedná za konanie vo svojom rozhodnutí uvedie:

5.

V rokoch 2012 až 2020 sa v Lotyšsku začalo trestné konanie proti rôznym spoločnostiam registrovaným v tretích krajinách a jednej registrovanej v Estónsku, ako aj proti niekoľkým fyzickým osobám, štátnym príslušníkom tretích krajín, vo veci rozsiahleho prania príjmov z trestnej činnosti prostredníctvom ich lotyšských bankových účtov. V rámci týchto trestných konaní, ktoré sú stále vo fáze vyšetrovania, boli zaistené finančné prostriedky uložené na týchto účtoch a nehnuteľnosti.

6.

Po zaistení majetku a súbežne s uvedenými konaniami sa orgán zodpovedný za trestné stíhanie rozhodol začať stíhanie vo veci nezákonného nadobudnutia majetku podľa § 626 a 627 Trestného poriadku a postúpiť vec na tento účel príslušnému súdu prvého stupňa. Zatiaľ čo niektoré z týchto konaní sú v súčasnosti prerušené, iné viedli k rozhodnutiam buď o konfiškácii zaisteného majetku, ktorý sa považuje za nezákonne nadobudnutý, v prospech štátu, alebo o ukončení konania bez konfiškácie majetku, ktorého nezákonný pôvod súd nekonštatoval. V nadväznosti na odvolania podané orgánom zodpovedným za trestné stíhanie boli rozhodnutia prvostupňového súdu o zastavení konania zrušené druhostupňovým súdom, ktorý po novom preskúmaní predložených dôkazov nariadil konfiškáciu dotknutého majetku z dôvodu, že bol nadobudnutý nezákonne.

7.

Na Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd, Lotyšsko), ktorý podal návrhy na začatie prejudiciálneho konania, sa obrátili osoby, ktoré majú určitú súvislosť s majetkom, ktorý je predmetom vyššie uvedených konaní a opatrení, s návrhmi na určenie nesúladu niekoľkých ustanovení Trestného poriadku, ktorými sa riadi postup konfiškácie nezákonne nadobudnutého majetku, s lotyšskou ústavou.

8.

V rámci posúdenia, ktoré má vykonať, a súvisiaceho zohľadnenia práva Únie sa vnútroštátny súd po prvé pýta, či predmetná vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti smernice 2014/42 a rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV ( 5 ) (veci C‑767/22, C‑49/23 a C‑161/23). V tejto súvislosti uvádza, že uskutočnený postup konfiškácie majetku je špecifický v tom, že má trestnoprávnu povahu a že nariadená konfiškácia nenasleduje po predchádzajúcom odsúdení určitej osoby za trestný čin, čo je situácia, ktorú Súdny dvor ešte neskúmal vo veciach týkajúcich sa výkladu vyššie uvedených právnych noriem.

9.

Za predpokladu, že by sa niektorá z týchto noriem mala považovať za uplatniteľnú v prejednávanej veci, sa vnútroštátny súd domnieva, že po druhé vzniká otázka zlučiteľnosti vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa prístupu osôb, ktoré majú určitú súvislosť s majetkom, k spisu s právom na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré týmto osobám priznáva článok 8 ods. 1 smernice 2014/42 v spojení s článkom 47 Charty (vec C‑767/22). Zdôrazňuje, že tieto osoby sa môžu oboznámiť so skutočnosťami uvedenými v spise, ktoré boli získané v hlavnom trestnom konaní, ktorého cieľom je určiť osobnú zodpovednosť, len so súhlasom orgánu zodpovedného za trestné stíhanie a v rozsahu určenom týmto orgánom, pričom jeho rozhodnutie môže byť predmetom súdneho preskúmania.

10.

Vnútroštátny súd sa ďalej po tretie pýta, či sú vnútroštátne právne predpisy vymedzujúce spôsoby preukazovania pôvodu majetku zlučiteľné s právom na spravodlivý proces a na prezumpciu neviny zaručeným v článku 8 ods. 1 smernice 2014/42 v spojení s článkami 47 a 48 Charty (vec C‑161/23). Uvádza, že podľa tohto režimu preukazovania orgán zodpovedný za trestné stíhanie nie je povinný preukázať nezákonný pôvod majetku nad rámec dôvodných pochybností a osobe, ktorá má s majetkom určitú súvislosť, prináleží preukázať zákonnosť pôvodu tohto majetku.

11.

Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) sa po štvrté pýta, či sa má priznať právo podať opravný prostriedok proti príkazu na konfiškáciu majetku, ktorý bol po prvý raz prijatý v štádiu rozsudku o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým sa ukončilo konanie bez nariadenia takéhoto opatrenia, ktoré nie je upravené vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Zdôrazňuje, že rozhodnutie prijaté na konci konania o konfiškácii definitívne rieši majetkovú otázku. Vnútroštátny súd sa domnieva, že odpoveď na túto otázku si vyžaduje výklad článku 8 ods. 6 druhej vety smernice 2014/42 v spojení s článkom 47 Charty (vec C‑49/23).

12.

Po piate a pre prípad, že by sa sporné vnútroštátne ustanovenia mali v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora považovať za nezlučiteľné s lotyšskou ústavou a s právom Únie, vnútroštátny súd uvádza, že by mali byť vyhlásené za neplatné, čo by malo negatívne dôsledky na stabilitu štátneho rozpočtu a právnu istotu v prípade retroaktívneho účinku tejto neplatnosti. V dôsledku toho sa pýta, či môže vo svojom nadchádzajúcom rozsudku stanoviť dátum, ku ktorému tieto ustanovenia stratia účinnosť, čo je dátum, ktorý môže zodpovedať dňu uplynutia ich platnosti, keď tieto ustanovenia už nie sú účinné.

13.

Za týchto podmienok Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) rozhodol prerušiť konanie vo všetkých troch dotknutých veciach a položiť Súdnemu dvoru vo veci C‑767/22 tieto prejudiciálne otázky:

14.

Okrem prvej a tretej otázky, ktoré už boli položené vo veci C‑767/22, Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) položil Súdnemu dvoru vo veci C‑161/23 túto prejudiciálnu otázku:

15.

Okrem prvej a tretej otázky, ktoré už boli položené vo veci C‑767/22, Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd) položil Súdnemu dvoru vo veci C‑49/23 tieto prejudiciálne otázky:

16.

Písomné pripomienky predložili niektoré žalobkyne vo veci samej, lotyšská a česká vláda, ako aj Komisia. Žalobkyne vo veci samej, lotyšská vláda a Komisia boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. apríla 2024.

17.

Ako vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd sa domnieva, že od Súdneho dvora potrebuje výklad smernice 2014/42 a rámcového rozhodnutia 2005/212, ako aj článkov 47 a 48 Charty, vzhľadom na svoje pochybnosti o zlučiteľnosti ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcich sa konfiškácie nezákonne nadobudnutého majetku, pokiaľ ide o prístup k spisu, pravidlá preukazovania pôvodu majetku a podanie opravného prostriedku proti príkazu na konfiškáciu. Pred analýzou veci samej sa vnútroštátny súd pýta na uplatniteľnosť týchto ustanovení v prejednávanej veci, v dôsledku čoho musím preskúmať otázku právomoci Súdneho dvora.

18.

Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položenú prejudiciálnu otázku, pokiaľ je zjavné, že ustanovenie práva Únie, ktoré má byť predmetom jeho výkladu, sa nemôže uplatniť. ( 6 ) Ak právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodovať a prípadné uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe založiť túto právomoc. ( 7 ) Komisia a česká vláda sa domnievajú, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pôsobnosti smernice 2014/42 a rámcového rozhodnutia 2005/212 nemožno tieto normy uplatniť na predmetnú vnútroštátnu právnu úpravu.

19.

Vzhľadom na ciele a znenie ustanovení smernice 2014/42, ako aj kontext, v ktorom bola táto smernica prijatá, je potrebné konštatovať, že táto smernica je rovnako ako rámcové rozhodnutie 2005/212, ktorého ustanovenia má podľa svojho odôvodnenia 9 rozšíriť, aktom, ktorého cieľom je uložiť členským štátom povinnosť zaviesť spoločné minimálne pravidlá konfiškácie prostriedkov a príjmov v súvislosti s trestnými činmi s cieľom najmä uľahčiť vzájomné uznávanie súdnych príkazov na konfiškáciu prijatých v rámci trestných konaní. ( 8 )

20.

Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť smernice 2014/42 a rámcového rozhodnutia 2005/212, Súdny dvor rozhodol, že tieto akty sa neuplatňujú na právnu úpravu členského štátu, ktorá stanovuje, že vnútroštátny súd nariadi konfiškáciu nezákonne nadobudnutého majetku „v rámci“ konania, ktoré sa netýka zistenia jedného alebo viacerých trestných činov, alebo v nadväznosti na toto konanie. ( 9 ) V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 2 bodu 4 smernice 2014/42 ( 10 ) je konfiškácia konečné odňatie majetku nariadené súdom „v súvislosti s trestným činom“. Súdny dvor tak rozhodol, že konanie o konfiškácii správnej ( 11 ) alebo občianskoprávnej povahy nepatrí do vecnej pôsobnosti smernice 2014/42 a rámcového rozhodnutia 2005/212. Na podporu tohto záveru Súdny dvor uviedol, že vo vnútroštátnom práve toto konanie koexistuje s režimom trestnoprávnej konfiškácie, zameriava sa výlučne na majetok, ktorý bol údajne nadobudnutý nezákonne, a vedie sa nezávisle od prípadného trestného konania začatého proti údajnému páchateľovi trestných činov, ako aj od výsledku takéhoto konania, najmä od jeho prípadného odsúdenia. ( 12 )

21.

Treba konštatovať, že lotyšská právna úprava je zjavne špecifická vo vzťahu k vnútroštátnym právnym úpravám spomenutým vo vyššie uvedenej judikatúre, keďže sporné konanie o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku nemá správnu ani občianskoprávnu povahu, ale trestnoprávnu povahu. Všetky ustanovenia, ktorými sa riadi toto konanie, sú obsiahnuté v Trestnom poriadku, najmä v jeho § 626 až 631. Z toho vyplýva, že k začatiu osobitného konania o konfiškácii nevyhnutne dochádza v predbežnej fáze vyšetrovania trestného činu, ktoré je zamerané na určenie individuálnej trestnoprávnej zodpovednosti, na základe rozhodnutia zodpovedného vyšetrovateľa so súhlasom prokurátora zodpovedného za vyšetrovanie alebo na základe rozhodnutia samotného prokurátora. Toto rozhodnutie o „stíhaní vo veci nezákonného nadobudnutia majetku“ sa týka majetku, ktorý bol odňatý alebo zhabaný, ak zo všetkých dôkazov vyplýva, že bol nadobudnutý nezákonne alebo súvisí s trestným činom, ( 13 ) pričom tieto skutočnosti sú uvedené v spise tzv. hlavného trestného konania, ktorého cieľom je určiť vinu dotknutej osoby. Na tieto skutočnosti sa vzťahuje dôvernosť vyšetrovania a osoby, ktoré majú určitú súvislosť s dotknutým majetkom, sa môžu s takýmito skutočnosťami oboznámiť len so súhlasom zodpovednej osoby a v ňou určenom rozsahu, pričom proti rozhodnutiu o zamietnutí ich žiadosti môžu podať opravný prostriedok na súd, pri ktorého vecnom posudzovaní sa musí zohľadniť dosiahnutie cieľa hlavného trestného konania, vedeného súčasne a súbežne s konaním o konfiškácii. Okrem toho sú pravidlá preukazovania pôvodu majetku vymedzené vo viacerých ustanoveniach Trestného poriadku. Nakoniec príkaz na konfiškáciu prijme trestný sudca, ktorý potom rozhodne vo veci samej určením trestnoprávnej zodpovednosti, ( 14 ) pričom proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať na trestnom súde druhého stupňa s rovnakou právomocou ako súd prvého stupňa. ( 15 )

22.

Hoci je sporné osobitné konanie o konfiškácii majetku formálne oddelené od hlavného trestného konania, ktorého cieľom je určenie viny obvinenej osoby, je s ním vo viacerých ohľadoch nepopierateľne a úzko prepojené a predstavuje jeho prílohu. Svoj pôvod má v tých istých skutočnostiach a trestné konanie v súvislosti s daným trestným činom sa vedie proti tej istej osobe, ktorej majetok je zaistený predtým, ako je „stíhaná“ za nezákonné nadobudnutie majetku. Ako zdôrazňuje lotyšská vláda, konanie o konfiškácii môže byť začaté len v rámci trestného konania, a preto nie je úplne nezávislé od „prípadného“ trestného konania vedeného proti údajnému páchateľovi trestných činov.

23.

Nakoniec treba uviesť, že trestný čin vytýkaný osobám, ktorých trestnoprávna zodpovednosť sa vyšetruje a ktoré sú zároveň predmetom osobitného konania o konfiškácii majetku, v prejednávanej veci prania špinavých peňazí, zodpovedá jednému z trestných činov, na ktoré sa vzťahujú právne nástroje, ktoré sú taxatívne vymenované v článku 3 smernice 2014/42 a konkrétnejšie v písmene d), takže predmet vnútroštátneho konania o konfiškácii patrí z tohto dôvodu do vecnej pôsobnosti tejto smernice.

24.

Napriek tomu je nesporné, že príslušný trestný súd, na ktorý vyšetrovateľ alebo prokurátor podá návrh na základe § 626 a nasl. Trestného poriadku, rozhoduje len o pôvode majetku pred rozhodnutím o vine dotknutej osoby, a teda nezávisle od prípadného odsúdenia tejto osoby v rámci súbežne vedeného hlavného konania. Táto situácia bráni uplatneniu článku 4 ods. 1 smernice 2014/42, ale vzniká otázka uplatnenia článku 4 ods. 2 tejto smernice v spojení s článkom 2 bodom 4 smernice. Ide o novú právnu otázku, na ktorú vyššie pripomenutá judikatúra Súdneho dvora neposkytuje jasnú odpoveď, keďže článok 4 ods. 2 tohto právneho aktu nebol nikdy spomenutý, a teda zahrnutý do úvah týkajúcich sa výkladu pojmu „konfiškácia“. ( 16 )

25.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri výklade ustanovenia práva Únie treba zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. Vývoj ustanovenia práva Únie môže obsahovať aj informácie relevantné pre jeho výklad. ( 17 )

26.

Článok 4 ods. 2 smernice 2014/42 stanovuje, že ak konfiškácia na základe odseku 1 nie je možná, a to aspoň v prípadoch, keď je táto nemožnosť spôsobená nevyhovujúcim zdravotným stavom alebo útekom obvinenej osoby, členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby umožnili konfiškáciu prostriedkov alebo príjmov v prípadoch, keď sa začalo trestné konanie vo veci trestného činu, ktorý pravdepodobne priamo alebo nepriamo viedol k hospodárskemu prospechu, a takéto konanie mohlo viesť k odsúdeniu v trestnom konaní, ak by sa obvinená osoba mohla zúčastniť konania.

27.

Pokiaľ ide v prvom rade o doslovný výklad, článok 4 ods. 2 smernice 2014/42 definuje zápornou formou jeden z dvoch druhov konfiškácie stanovených v tomto článku, keďže naopak odkazuje na nemožnosť konfiškácie „na základe odseku 1“ tohto článku, ktorý sa týka konfiškácie vykonanej pod podmienkou právoplatného odsúdenia údajného páchateľa trestného činu. Členské štáty preto musia stanoviť režim konfiškácie nezákonne nadobudnutého majetku, ktorý nezahŕňa takéto odsúdenie.

28.

Má sa tento režim chápať tak, že sa nevyhnutne obmedzuje len na prípady nevyhovujúceho zdravotného stavu alebo úteku dotknutej osoby, pričom výraz „a to aspoň“ odráža minimálnu povahu harmonizačných pravidiel? Nie je naopak vhodnejšie chápať tento výraz len ako netaxatívny príklad nemožnosti, keďže minimálna harmonizácia zavedená článkom 4 ods. 2 smernice 2014/42 sa odráža v požiadavke na vnútroštátny režim konfiškácie majetku bez odsúdenia založený na konštatovaní, že takéto odsúdenie za normálnych okolností nie je možné? ( 18 ) Znenie sporného ustanovenia teda je do určitej miery nejednoznačné, čo sťažuje pochopenie jeho pôsobnosti a vzťahu medzi dvoma odsekmi článku 4 smernice 2014/42. ( 19 )

29.

Chcem však poukázať na to, že predmetné osobitné konanie o konfiškácii existuje v lotyšskom práve súbežne s tradičnejším postupom spojeným s odsúdením páchateľa trestného činu a že jeho začatie okrem iného predpokladá, že „predloženie trestnej veci súdu v dohľadnej budúcnosti (v primeranej lehote) je z objektívnych dôvodov nemožné alebo môže spôsobiť značné neodôvodnené náklady“. ( 20 ) Toto znenie obsahuje myšlienku, že je prakticky nemožné uplatniť tradičný postup konfiškácie v rovnakom časovom horizonte ako postup upravený v článku 4 ods. 2 smernice 2014/42. ( 21 )

30.

Takáto situácia môže byť spôsobená nevyhovujúcim zdravotným stavom alebo útekom podozrivej alebo obvinenej osoby, ale aj trestným konaním, ktoré sa vyznačuje veľkou zložitosťou v prípade veľkého počtu dotknutých osôb, spoločností a fyzických osôb, ich bydliska alebo sídla v inom štáte, ako je štát orgánov poverených konaním, medzinárodnej a organizovanej povahy trestných činov a následných ťažkostí so vzájomnou policajnou a súdnou pomocou, vnútorne komplikovanej povahy vytýkaného trestného činu alebo trestných činov, pričom na toto všetko treba nahliadať z hľadiska veľkosti vnútroštátneho represívneho aparátu a jeho schopnosti viesť také konanie pri dodržaní prísnych pravidiel premlčania a zároveň riešiť bežnú trestnú činnosť. Domnievam sa, že táto konfigurácia zodpovedá konfigurácii, ktorú opísal vnútroštátny súd vo vnútroštátnom trestnom konaní týkajúcom sa rozsiahleho prania príjmov z trestnej činnosti prostredníctvom účtov otvorených v rôznych lotyšských bankových inštitúciách spoločnosťami registrovanými v Estónsku, Švajčiarsku a Belize a štátnymi príslušníkmi Ukrajinskej republiky, Uzbekistanu, Čínskej ľudovej republiky a Ruskej federácie. Predmetné konanie o konfiškácii sa totiž začína v situácii, keď sa voči týmto osobám vedie trestné konanie vo veci trestného činu, v prejednávanej veci prania špinavých peňazí, ktorý môže priamo alebo nepriamo viesť k hospodárskej výhode, a keď by toto konanie mohlo viesť k odsúdeniu v trestnom konaní, ak by sa tieto osoby za normálnych okolností mohli dostaviť pred súd, ktorý vedie konanie.

31.

Je dôležité zdôrazniť, že návrh smernice ( 22 ) obsahoval osobitné ustanovenie nazvané „Konfiškácia, ktorá nie je založená na predchádzajúcom odsúdení“, v ktorom sa výslovne a taxatívne vymedzovali prípady, v ktorých by sa takéto opatrenie mohlo prijať. Je nesporné, že spolunormotvorcovia vyjadrili rozdielne názory na toto ustanovenie, pričom želanie Európskeho parlamentu prijať všeobecné ustanovenie o konfiškácii, ktorá nie je založená na odsúdení, narazilo na odpor Rady, čo viedlo k menej presnému kompromisnému zneniu článku 4 ods. 2 smernice 2014/42 a použitiu výrazu „a to aspoň“ pred odkazom na prípady nemožnosti spojenej s nevyhovujúcim zdravotným stavom a útekom dotknutej osoby. ( 23 )

32.

Kontextový výklad si po prvé vyžaduje hľadanie súvislosti medzi príkazom na konfiškáciu stanoveným v článku 4 ods. 2 smernice 2014/42 a zaistením majetku, možnosťou konfiškovať majetok tretích osôb a účinnými procesnými zárukami, ktoré táto smernica poskytuje osobám dotknutým uvedenými opatreniami zaistenia a konfiškácie.

33.

Treba zdôrazniť, že základné práva uvedené v článku 47 Charty sú opätovne potvrdené samotnou smernicou 2014/42, ktorej článok 8 ods. 1 stanovuje, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby osoby, ktorých sa týkajú opatrenia stanovené v tejto smernici, mali právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces na účely ochrany svojich práv. ( 24 ) Súdny dvor opakovane zdôraznil všeobecnú povahu znenia tohto ustanovenia, ktoré neodkazuje na podozrivé alebo obvinené osoby ani na osoby odsúdené za trestný čin. Vzhľadom na toto znenie článku 8 ods. 1 smernice 2014/42 a jej odôvodnenia 33 Súdny dvor rozhodol, že osobami, ktorým musia členské štáty zabezpečiť účinné prostriedky nápravy a spravodlivé súdne konanie, sú nielen osoby odsúdené za spáchanie trestného činu, ale aj tretie osoby, ktorých majetok je dotknutý rozhodnutím o zaistení alebo o konfiškácii. ( 25 )

34.

Tento komplexný výklad založený na účinnej súdnej ochrane každej osoby, ktorej práva sú významne dotknuté vykonaním opatrenia zaistenia alebo konfiškácie, je plne zlučiteľný s vecnou pôsobnosťou smernice 2014/42, ktorá zahŕňa trestné konanie vo veci konfiškácie majetku, o ktoré ide vo veci samej. Vyššie uvedená judikatúra Súdneho dvora môže a podľa môjho názoru dokonca musí byť v prospech osôb, voči ktorým sa vedie toto konanie, keďže akýkoľvek opačný výsledok by viedol prinajmenšom k paradoxným, nežiaducim situáciám.

35.

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že finančné prostriedky na lotyšských bankových účtoch a nehnuteľný majetok v držbe právnických a fyzických osôb, údajných páchateľov trestného činu prania špinavých peňazí, boli zhabané v rámci trestného konania, ktoré bolo proti nim začaté z tohto dôvodu, pred začatím konania o konfiškácii majetku. Keďže zhabané sumy a nehnuteľnosti sa stali nedostupnými, lebo sú pod kontrolou orgánov verejnej moci, treba konštatovať, že opatrenia, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú „zaistenie“ v zmysle článku 2 bodu 5 smernice 2014/42. Okrem toho, keďže majetok týchto osôb mohol byť v čase zaistenia podľa lotyšského práva predmetom následnej konfiškácie, situácia týchto osôb patrí do pôsobnosti článku 7 tejto smernice. V dôsledku toho sa ich dotýka opatrenie stanovené touto smernicou v zmysle jej článku 8 ods. 1, ktoré ukladá členským štátom povinnosť zaručiť právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, aby dotknuté osoby mohli chrániť svoje práva. ( 26 )

36.

Výklad článku 4 ods. 2 smernice 2014/42, ktorý by z jeho pôsobnosti vylúčil konanie o konfiškácii, o ktoré ide vo veci samej, by viedol k situácii distributívneho uplatňovania súdnej ochrany stanovenej touto smernicou v tom zmysle, že z tejto ochrany by mali prospech osoby dotknuté zaistením, ktoré by boli následne tohto prospechu zbavené pri začatí uvedeného konania. Takáto situácia je o to menej konzistentná, že opatrenia zaistenia a konfiškácie spolu úzko súvisia, ako zdôrazňuje odôvodnenie 27 smernice 2014/42, lebo sú súčasťou toho istého mechanizmu zameraného na neutralizáciu príjmov z trestnej činnosti.

37.

Je tiež zaujímavé poukázať na to, že vzhľadom na mimoriadne široké znenie § 626 Trestného poriadku, pokiaľ ide o pôsobnosť konania o konfiškácii majetku, ( 27 ) osobou dotknutou týmto konaním nie je len údajný páchateľ trestného činu stíhaného v samostatnom konaní, ale môže ísť aj o osobu patriacu do kategórie tretích osôb v zmysle smernice 2014/42, ktorej majetok možno skonfiškovať za podmienok stanovených v článku 6 smernice 2014/42, ( 28 ) pričom oboch sa môže týkať to isté konanie. Reštriktívny výklad článku 4 ods. 2 smernice 2014/42 by opäť viedol k šokujúcej dichotómii, v dôsledku ktorej by v rámci toho istého konania stáli proti sebe tretie osoby, ktoré by mali mať prospech z účinnej súdnej ochrany ako osoby dotknuté konfiškáciou stanovenou v tejto smernici v zmysle jej článku 8 ods. 1, a údajní páchatelia trestného činu, ktorí by z neho prospech nemali, hoci tieto dve kategórie osôb sú smernicou 2014/42 postavené na rovnakú úroveň z hľadiska zásahu do ich práv v dôsledku vykonania tohto opatrenia.

38.

Po druhé považujem za relevantné zasadiť článok 4 ods. 2 smernice 2014/42 do širšieho legislatívneho kontextu, do ktorého patrí aj Dohovor Organizácie Spojených národov proti korupcii, ktorého článok 54 ods. 1 písm. c) s cieľom uľahčiť medzinárodnú spoluprácu v oblasti konfiškácie vyzýva zmluvné štáty, aby posúdili prijatie potrebných opatrení, ktoré by umožnili konfiškáciu príjmov z korupcie bez usvedčenia zo spáchania trestného činu v prípadoch, keď páchateľa nemožno stíhať z dôvodu smrti, úteku alebo neprítomnosti, alebo „v iných podobných prípadoch“. ( 29 ) Chcem poukázať na to, že článok 1 písm. d) Dohovoru Rady Európy o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaistení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu stanovuje, že pojem „konfiškácia“ znamená trest alebo opatrenie nariadené súdom v konaní „o trestnom čine alebo trestných činoch, ktorého výsledkom je právoplatné odňatie majetku“. Článok 23 ods. 5 tohto dohovoru tiež vyzýva zmluvné strany, aby pomáhali pri výkone príkazov na konfiškáciu, ktoré nie sú založené na odsúdení v trestnom konaní, najmä za predpokladu, že boli nariadené „vo vzťahu k trestnému činu“.

39.

Je tiež dôležité odkázať na nariadenie 2018/1805, ktorého článok 2 bod 2 vymedzujúci pojem „príkaz na konfiškáciu“ ( 30 ) sa má vykladať vo svetle odôvodnenia 13 tohto nariadenia, podľa ktorého sa tento akt musí uplatňovať na všetky druhy príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu v súvislosti s trestným činom s výnimkou príkazov vydaných v občianskoprávnom alebo správnom konaní. Toto nariadenie sa teda vzťahuje na konfiškáciu na základe odsúdenia aj bez odsúdenia, pokiaľ sú príkazy na konfiškáciu vydané v rámci trestného konania. ( 31 ) Nakoniec pripomínam, že 24. apríla 2024 bola prijatá smernica 2024/1260, ktorou sa nahrádza smernica 2014/42, ktorej nedostatky v podstate zdôrazňuje z dôvodu, že znižujú schopnosť členských štátov okrem iného zaistiť a skonfiškovať nezákonné aktíva. Je zaujímavé poukázať na to, že táto nová norma stanovuje dva typy príkazov na konfiškáciu bez predchádzajúceho odsúdenia, z ktorých jeden zodpovedá presne definovanému zoznamu situácií, ( 32 ) a druhý sa uplatní v prípade, že konfiškácia nie je možná podľa iných ustanovení tejto smernice, a ak je vnútroštátny súd presvedčený, že zaistený majetok pochádza z trestných činov spáchaných v rámci zločineckej organizácie, pričom zohľadní všetky okolnosti prípadu, akou je skutočnosť, že hodnota majetku je v hrubom nepomere k zákonným príjmom vlastníka majetku. ( 33 )

40.

Vzhľadom na ciele a znenie ustanovení smernice 2014/42, ako aj kontext, v ktorom bola prijatá, treba konštatovať, že táto smernica rovnako ako rámcové rozhodnutie 2005/212, ktorého ustanovenia má podľa svojho odôvodnenia 9 rozšíriť, je aktom, ktorého cieľom je uložiť členským štátom povinnosť zaviesť spoločné minimálne pravidlá na konfiškáciu prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti okrem iného na účely uľahčenia vzájomného uznávania súdnych príkazov na konfiškáciu prijatých v rámci trestného konania. ( 34 ) Ako som už uviedol, nariadenie 2018/1805 sa vzťahuje na všetky príkazy na konfiškáciu bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú založené na odsúdení, ak sú prijaté v rámci trestného konania, ( 35 ) čo je podľa môjho názoru prípad rozhodnutí vydaných na konci sporného vnútroštátneho konania. V dôsledku toho tieto rozhodnutia patria do pôsobnosti uvedeného nariadenia, aj keby sa malo konštatovať, že článok 4 ods. 2 smernice 2014/42 sa v prejednávanej veci neuplatní. ( 36 )

41.

Teleologický výklad článku 4 ods. 2 smernice 2014/42 však musí zohľadňovať ďalší cieľ uvedený v odôvodnení 41 tejto smernice, z ktorého jasne vyplýva, že cieľom smernice je „uľahčenie“ konfiškácie majetku v trestných veciach. Toto opatrenie sa spolu so zistením právom uvádza ako jeden z najúčinnejších prostriedkov boja proti organizovanej trestnej činnosti, lebo marí finančné stimuly, ktoré motivujú k páchaniu trestných činov. ( 37 ) Toto viac než legitímne úsilie o účinnosť podľa môjho názoru svedčí v prospech dynamického výkladu článku 4 ods. 2 smernice 2014/42, ktorý do jeho pôsobnosti zahŕňa také trestnoprávne konanie o konfiškácii, aké sa vedie vo veciach samých, pričom treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak ustanovenie práva Únie možno vykladať viacerými spôsobmi, uprednostniť treba výklad, ktorý je spôsobilý zabezpečí jeho potrebný účinok. ( 38 )

42.

Ako v podstate zdôrazňuje Komisia v pracovnom dokumente ( 39 ) v oblasti organizovanej trestnej činnosti, represívne zložky majú často dočinenia so zložitými finančnými tokmi zameranými na zatajenie nezákonného pôvodu majetku, ako aj s procesmi (schránkové spoločnosti, biele kone atď.), ktoré páchateľa vzďaľujú od trestného činu. Aj keď sa odhalia nezákonné finančné prostriedky, ich prepojenie s trestným činom a páchateľom môže byť neprekonateľným problémom. Konanie o konfiškácii, ktoré nie je založené na predchádzajúcom odsúdení, je primeranou reakciou na tento jav.

43.

Takéto konanie umožňuje rýchlo vyriešiť otázku majetku, čo je tiež cieľom smernice 2014/42, ktorej článok 8 ods. 3 stanovuje, že príkaz na zaistenie zostáva v platnosti len dovtedy, kým je to potrebné na zachovanie majetku na účely jeho prípadnej následnej konfiškácie. Dôvodom tohto úsilia o rýchlosť je zásah do práv dotknutej osoby ( 40 ) a objektívne ťažkosti členských štátov spojené s povinnosťou spravovať zaistený majetok s cieľom zachovať jeho ekonomickú hodnotu. Je zrejmé, že zachovanie a zabezpečenie majetku, akým sú vily, jachty, lietadlá alebo umelecké diela, si vyžaduje značné náklady a jeho speňaženie prostredníctvom predaja ( 41 ) tretím osobám nie je právne jednoduchým a bezrizikovým riešením. Zdá sa, že režim konfiškácie majetku nezávislý od určenia individuálnej trestnej zodpovednosti je plne spôsobilý dosiahnuť uvedený cieľ.

44.

Okrem toho, ako som už uviedol, cieľom smernice 2014/42 je ochrana práv osôb dotknutých opatreniami na zaistenie a konfiškáciu, čo má osobitný význam v prípade konania o konfiškáciu majetku bez posúdenia tejto zodpovednosti. Na účely štandardizácie vedenia týchto konaní považujem za žiaduce, aby tieto konania mohli patriť do pôsobnosti článku 8 smernice 2014/42, ktorý zakotvuje právo osôb dotknutých opatreniami na zaistenie a konfiškáciu na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces s cieľom chrániť ich práva. ( 42 )

45.

V tejto súvislosti sa s cieľom zabezpečiť celkovú súdržnosť právneho poriadku Únie v základnej oblasti boja proti organizovanej trestnej činnosti a súlad tohto právneho poriadku so súvisiacimi medzinárodnými právnymi nástrojmi zdá byť relevantné dospieť k záveru, že článok 4 ods. 2 smernice 2014/42 je uplatniteľný na trestné konania o konfiškácii nezákonného majetku zaisteného v priebehu vyšetrovania trestného činu, ktoré sú založené na nemožnosti postaviť pred súd a prípadne odsúdiť údajných páchateľov tohto trestného činu v primeranej lehote v rámci súbežne vedeného samostatného konania.

46.

Naopak, ak by sa mal článok 4 ods. 2 smernice 2014/42 vykladať v tom zmysle, že konfiškáciu upravenú dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou vylučuje z minimálnych pravidiel stanovených touto smernicou v súlade s jej článkom 1 ods. 1, táto právna úprava by patrila do právomoci členských štátov uvedenej v odôvodnení 22 tejto smernice, a to stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve širšie právomoci. ( 43 ) Tento záver však neumožňuje uzavrieť analýzu právomoci Súdneho dvora s cieľom poskytnúť odpoveď na prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania. Úloha generálneho advokáta, ktorou je pomáhať Súdnemu dvoru, si vyžaduje, aby som v tejto súvislosti zvážil iné prístupy.

47.

Treba pripomenúť, že Súdny dvor mnohokrát konštatoval, že má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých skutkové okolnosti sporu vo veci samej nepatrili do pôsobnosti práva Únie, ale tieto ustanovenia boli uplatniteľné na základe vnútroštátneho práva z dôvodu priameho a bezpodmienečného odkazu v tomto práve na obsah príslušných ustanovení, pričom sa nezmenil ich predmet ani rozsah pôsobnosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je navyše v takýchto situáciách vo všeobecnom záujme právneho poriadku Únie, aby sa ustanovenia prebraté z práva Únie vykladali jednotne s cieľom vyhnúť sa budúcim rozdielom vo výklade. ( 44 )

48.

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že v roku 2005 bolo do lotyšskej právnej úpravy zavedené konanie o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku, ktoré nie je založené na odsudzujúcom rozsudku. Lotyšská vláda vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní uviedla, že smernica 2014/42 bola prebratá najmä prostredníctvom legislatívnych ustanovení, ktorými sa mení trestný zákon a Trestný poriadok. Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým sa mení trestný zákon, vypracovaná Ministerstvom spravodlivosti Lotyšskej republiky ( 45 ) obsahuje tabuľku sumarizujúcu jednotlivé články tejto smernice, ako aj všetky vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa vykonávajú, čo platí pre článok 8 tejto smernice, ktorý bol v celom rozsahu prebratý do Trestného poriadku. Je teda nesporné, že harmonizované ustanovenie, ktoré je predmetom viacerých prejudiciálnych otázok, sa uplatňuje na konanie o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku bez odsúdenia, o ktorom sa predpokladá, že nepatrí do vecnej pôsobnosti smernice 2014/42. ( 46 ) Skutočnosť, že tento jednoznačný odkaz sa nachádza v dokumente týkajúcom sa prípravných legislatívnych prác, a nie v samotnom znení vnútroštátneho práva, je nepodstatná, ( 47 ) a z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že akýkoľvek výklad ustanovení tejto smernice poskytnutý Súdnym dvorom bude záväzný pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veciach samých, čo umožňuje konštatovať „bezpodmienečnú“ povahu tohto odkazu. ( 48 )

49.

Za týchto podmienok by mal Súdny dvor najprv konštatovať, že článok 4 smernice 2014/42 nie je uplatniteľný, ale potom napriek tomu vyhlásiť, že má právomoc odpovedať na otázky položené vo veciach C‑767/22, C‑161/23 a C‑49/23 týkajúce sa prístupu k spisu, spôsobov preukazovania pôvodu majetku a opravných prostriedkov, ktoré všetky patria do pôsobnosti výkladu článku 8 tejto smernice v spojení s článkami 47 a 48 charty. Vzhľadom na skutočnosť, že predmet spornej vnútroštátnej právnej úpravy je úzko spojený s predmetom ustanovení práva Únie, na ktoré odkazujú, existuje zjavný záujem na rovnakom zaobchádzaní s veľmi podobnými situáciami upravenými vnútroštátnym právom a právom Únie.

50.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach navrhla preskúmať druhú otázku vo veciach C‑767/22 a C‑161/23 z hľadiska smerníc 2012/13/EÚ ( 49 ) a (EÚ) 2016/343, ( 50 ) ktorých ustanovenia nie sú spomenuté v prejudiciálnych otázkach položených Súdnemu dvoru. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však treba na prejudiciálne otázky odpovedať s prihliadnutím na všetky ustanovenia Zmluvy a sekundárneho práva, ktoré môžu byť relevantné pre nastolený problém. ( 51 ) V rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Preto aj keď vnútroštátny súd formálne odkázal len na rámcové rozhodnutie 2005/212 a smernicu 2014/42, takáto okolnosť nebráni tomu, aby mu Súdny dvor poskytol všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie sporu, ktorý prejednáva, či už na ne tento súd v znení svojich otázok odkázal alebo nie. ( 52 ) V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania získal prvky tohto práva, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu. ( 53 )

51.

Hoci otázka, ktorú treba v tomto štádiu preskúmať, sa týka výlučnej uplatniteľnosti smerníc 2012/13 a 2016/343 na spory vo veciach samých, pričom o týchto sporoch sa predpokladá, že sú vylúčené z pôsobnosti smernice 2014/42, chcem poukázať na to, že odôvodnenie 40 a článok 8 ods. 7 tejto smernice stanovujú, že táto smernica sa musí vykonávať s prihliadnutím na ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 2010, s. 1), smernice 2012/13 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1), a že bez toho, aby bola dotknutá smernica 2012/13 a smernica 2013/48, osoby, ktorých majetok je dotknutý príkazom na konfiškáciu, majú v priebehu konania o konfiškácii v súvislosti s určením príjmov a prostriedkov právo na prístup k právnemu zástupcovi na účely ochrany svojich práv, pričom musia byť o tomto práve poučené. Treba teda konštatovať, že normotvorca Únie jasne stanovil súvislosť medzi priebehom konania o konfiškácii majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti, či už je alebo nie je založené na odsúdení, a dodržiavaním procesných práv priznaných podozrivým a obvineným osobám v trestnom konaní. Ako som však už uviedol, konanie o konfiškácii predmetného majetku má nepopierateľne trestnú povahu.

52.

Spoločným cieľom smerníc 2012/13 a 2016/343 je stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa určitých práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní. Smernica 2012/13 konkrétnejšie odkazuje na právo byť informovaný o svojich právach a smernica 2016/343 sa vo vzťahu k tým istým osobám týka prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodnutie o začatí stíhania vo veci nezákonného nadobudnutia majetku bolo v súlade s § 628 Trestného poriadku zaslané „podozrivej alebo obvinenej osobe a osobe, ktorej majetok bol odňatý alebo zhabaný, ak sú tieto osoby predmetom príslušného trestného konania, alebo inej osobe, ktorá má vlastnícke právo k predmetnému majetku“. ( 54 )

53.

Pôsobnosť smerníc 2012/13 a 2016/343 je v článku 2 každej z nich vymedzená takmer rovnakým znením. Z týchto ustanovení v podstate vyplýva, že tieto smernice sa uplatňujú od okamihu, keď sú osoby informované príslušnými orgánmi členského štátu o tom, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do skončenia konania. Dodatočné spresnenie uvedené v článku 2 novšej z týchto smerníc, konkrétne smernice 2016/343, podľa ktorého sa uplatňuje vo „všetkých štádiách trestného konania“, treba považovať za uplatniteľné na smernicu 2012/13. V prejednávanej veci treba pripomenúť, že voči všetkým fyzickým a právnickým osobám dotknutým vecami C‑767/22, C‑49/23 a C‑161/23 sa vedie trestné konanie na základe trestného činu prania špinavých peňazí a orgány zodpovedné za stíhanie im zaistili finančné prostriedky na lotyšských bankových účtoch a v niektorých prípadoch aj ich nehnuteľný majetok, pričom tieto úkony preukazujú, že príslušný orgán tieto osoby podozrieva a aspoň implicitne, ale nevyhnutne ich informoval o tomto podozrení. ( 55 )

54.

Hoci tieto osoby teda patria do pôsobnosti smerníc 2012/13 a 2016/343, majú byť nakoniec z ich pôsobnosti vylúčené z dôvodu, že voči nim bolo začaté konanie, ktoré súvisí alebo je dokonca prepojené s konaním vo veci určenia trestnoprávnej zodpovednosti, ktorého možným ukončením je konfiškácia majetku? Kladná odpoveď na túto otázku by mohla byť v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora a jeho dynamickým výkladom ustanovení týkajúcich sa tejto pôsobnosti, ktorý je odôvodnený skutočnosťou, že tieto smernice sú založené na právach zakotvených najmä v článkoch 47 a 48 Charty a ich cieľom je presadzovať tieto práva vo vzťahu k podozrivým alebo obvineným osobám v trestnom konaní. ( 56 ) Súdny dvor tak rozhodol, že pojem „trestné konanie“ v zmysle týchto smerníc sa vzťahuje aj na konanie smerujúce k ochrannému psychiatrickému liečeniu osoby, ktorá bola na konci predchádzajúceho trestného konania uznaná za páchateľa skutkov predstavujúcich trestný čin, hoci ani smernica 2012/13, ani smernica 2016/343 neobsahujú výslovné ustanovenia v tom zmysle, že trestné konania, ktoré upravujú, zahŕňajú aj také trestné konania, ktoré môžu viesť k ochrannému psychiatrickému liečeniu. Táto neexistencia výslovných ustanovení však neznamená, že konanie o ochrannom psychiatrickom liečení je vylúčené z pôsobnosti týchto smerníc z dôvodu, že nevedie k „odsúdeniu“ na trest. ( 57 )

55.

Súdny dvor by mohol v prejednávanej veci analogicky uplatniť toto riešenie v záujme konzistentnosti právneho poriadku Únie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nariadenie 2018/1805 sa uplatňuje na príkazy na zaistenie alebo príkazy na konfiškáciu vydané v rámci „konania v trestných veciach“, čo je autonómny pojem práva Únie, ktorý zahŕňa všetky druhy príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu vydaných po konaní vo veci trestného činu, čo je prípad konaní vo veciach samých. Odôvodnenie 18 tohto nariadenia ďalej uvádza, že procesné práva stanovené v smerniciach 2010/64, 2012/13, 2013/48, 2016/343, ako aj v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 132, 2016, s. 1), a v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači (Ú. v. EÚ L 297, 2016, s. 1) sa v rámci rozsahu pôsobnosti týchto smerníc vzťahujú na trestné konania, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, v členských štátoch, ktoré sú uvedenými smernicami viazané. Stanovuje: „Na všetky konania, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by sa v každom prípade mali vzťahovať záruky podľa charty. Konkrétne by sa základné záruky pre trestné konania stanovené v charte mali vzťahovať na konania v trestných veciach, ktoré nie sú trestnými konaniami, ale vzťahuje sa na ne toto nariadenie.“ Pokiaľ ide o smernicu 2024/1260, jej odôvodnenie 51 stanovuje, že vykonávaním tejto smernice nie sú dotknuté všetky vyššie uvedené smernice o procesných právach. Uznanie uplatniteľnosti týchto právnych noriem a osobitne smerníc 2012/13 a 2016/343 na lotyšské konanie o konfiškácii, ktoré nie je založené na odsudzujúcom rozsudku, znamená, že Súdny dvor má právomoc vykladať ich ustanovenia, prinajmenšom tie relevantné, z hľadiska Charty.

56.

Nasledujúce úvahy týkajúce sa vecného posúdenia prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru vychádzajú z predpokladu, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej patrí do pôsobnosti smernice 2014/42, čo znamená uplatniteľnosť Charty. V prejednávanej veci vnútroštátny súd žiada o výklad článku 8 ods. 1 a 6 tejto smernice v spojení s článkami 47 a 48 Charty vzhľadom na svoje pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť tejto právnej úpravy upravujúcej konanie o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku, konkrétnejšie pravidiel prístupu k spisu, spôsobu preukazovania pôvodu majetku a opravného prostriedku proti príkazu na konfiškáciu.

57.

Považujem za potrebné po prvé posúdiť právnu povahu opatrenia na konfiškáciu majetku. Ako som už uviedol, podľa § 70.10 Trestného zákona osobitná konfiškácia majetku, ktorá predstavuje nútené scudzenie nezákonne nadobudnutého majetku alebo predmetu trestného činu, prípadne majetku nadobudnutého v súvislosti s trestným činom bez náhrady v prospech štátu, nepredstavuje trest. Obsah spisu predloženého Súdnemu dvoru neumožňuje vylúčiť ani potvrdiť kvalifikáciu zabezpečovacieho opatrenia podľa lotyšského práva. V každom prípade uplatnenie príslušných ustanovení Charty, najmä jej článku 48, sa neobmedzuje len na stíhania a sankcie, ktoré vnútroštátne právo kvalifikuje ako „trestné“, ale vzťahuje sa – nezávisle od takejto kvalifikácie vo vnútroštátnom práve – na stíhania a sankcie, ktoré treba považovať za trestnoprávne z dôvodu samotnej povahy porušenia a stupňa prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. Pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa samotnej povahy porušenia, toto kritérium predpokladá overenie, či predmetné opatrenie sleduje najmä represívny účel, pričom samotná okolnosť, že sleduje tiež preventívny účel, nie je takej povahy, aby ho zbavila kvalifikácie ako trestnoprávnej sankcie. ( 58 )

58.

Hoci v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či opatrenia na konfiškáciu, o ktoré ide vo veci samej, možno kvalifikovať ako „sankcie trestnej povahy“, možno uviesť, že tieto opatrenia sa prijímajú vo vzťahu k majetku, a nie vo vzťahu k osobe, a sú zamerané na odstránenie „špinavých peňazí“ alebo nezákonne nadobudnutého nehnuteľného a hnuteľného majetku z oficiálnych hospodárskych a finančných obehov, pričom cieľom je predchádzať trestnej činnosti tým, že sa jej odoberú finančné prostriedky, a zabezpečiť spoľahlivosť a integritu hospodárskeho a finančného systému. Tieto skutočnosti však neumožňujú jasne vylúčiť vyššie uvedenú kvalifikáciu.

59.

Pripomínam, že opatrenia na konfiškáciu boli nariadené v nadväznosti na stíhanie začaté na trestnom súde podľa § 627 ods. 1 Trestného poriadku vo veci „nezákonného nadobudnutia majetku“ proti právnickým a fyzickým osobám, ktoré boli zároveň predmetom samostatného konania s cieľom určiť ich trestnoprávnu zodpovednosť za trestný čin prania špinavých peňazí. Postupy spojené s prijatím sporného opatrenia však nesporne predstavujú relevantnú skutočnosť na účely jeho kvalifikácie. ( 59 ) Okrem toho samotné znenie uvedeného ustanovenia jednoznačne odkazuje na individuálne správanie, ktoré sa zdá byť nevyhnutné sankcionovať, čo odráža represívnu povahu opatrenia na konfiškáciu voči osobám, ktoré majú v držbe majetok, ktorá dopĺňa preventívny účel. Naopak, zdá sa, že konfiškácia nezákonne nadobudnutého majetku, ktorá má podobu prevodu tohto majetku na štát, nesleduje konkrétny cieľ spočívajúci v náhrade škody, ktorý je charakteristický pre opatrenie občianskoprávnej povahy. V každom prípade ciele prevencie a náhrady škody možno zosúladiť s represívnym cieľom a považovať ich za základné prvky samotného pojmu trest. Nakoniec treba konštatovať, že lotyšská právna úprava stanovuje za určitých podmienok domnienku nezákonného pôvodu majetku a priznáva trestným súdom širokú právomoc konfiškácie na základe stupňa presvedčenia, ktorý je odrazom jednoduchého zváženia pravdepodobnosti. ( 60 ) Čo sa týka prísnosti sankcie spočívajúcej v konfiškácii, je spôsobilá podporiť názor, že toto opatrenie má trestnú povahu, pokiaľ ide o úplné a definitívne odňatie tohto majetku v prospech štátu bez náhrady. ( 61 ) Opatrenie na konfiškáciu treba za týchto okolností považovať za sankciu trestnej povahy.

60.

Po druhé treba zdôrazniť, že podľa odôvodnenia 33 smernice 2014/42 táto smernica podstatným spôsobom zasahuje do práv osôb, a to nielen podozrivých alebo obvinených osôb, ale aj do práv tretích osôb, ktoré nie sú trestne stíhané, a preto je potrebné stanoviť osobitné záruky a prostriedky súdnej nápravy, aby sa zaručila ochrana ich základných práv pri vykonávaní tejto smernice. Odôvodnenie 38 tejto smernice stanovuje, že smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v Charte a Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ako ich v judikatúre vykladá Európsky súd pre ľudské práva, pričom táto smernica by sa mala vykonávať v súlade s týmito právami a zásadami.

61.

Pokiaľ ide o základné práva, ktoré sú relevantné v kontexte prejednávaných vecí, treba zohľadniť článok 17 ods. 1 Charty, ktorý najmä stanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý oprávnene nadobudol, užívať ho a nakladať s ním. Okrem toho z článku 8 ods. 1 smernice 2014/42 vyplýva, že normotvorca Únie priznal dotknutým osobám rovnako ako účastníkom konaní vo veciach samých ochranné procesné postavenie prostredníctvom opatrení upravených najmä v článku 2 ods. 4 tejto smernice, pričom prvé ustanovenie stanovuje všeobecnú povinnosť každého členského štátu prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby tieto osoby mali právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces na ochranu svojich práv. Okrem článku 47 Charty sa teda na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu javí ako relevantný aj článok 48 ods. 1 a 2 Charty, ktorý zakotvuje prezumpciu neviny a zásadu dodržiavania práva na obhajobu.

62.

Okrem vyššie uvedenej všeobecnej povinnosti treba uviesť, že článok 8 smernice 2014/42 obsahuje osobitné ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby prijatie príkazu na konfiškáciu sprevádzali osobitné záruky pre prijímanie súdnych rozhodnutí, najmä tie, ktoré sa týkajú dodržiavania základných práv dotknutej osoby, predovšetkým práva na účinnú súdnu ochranu. Podľa článku 8 ods. 6 a 7 tejto smernice musí byť teda každý príkaz na konfiškáciu riadne odôvodnený a oznámený dotknutej osobe, ktorá je informovaná o svojom práve na prístup k právnemu zástupcovi počas celého konania o konfiškácii, pokiaľ ide o určenie príjmov a prostriedkov, a má právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na súd. Táto smernica však nestanovuje pravidlá určujúce spôsoby preukazovania pôvodu majetku, ktorý je predmetom konania o konfiškácii bez odsudzujúceho rozsudku, ani neupravuje prístup osôb, ktoré majú určitú súvislosť s týmto majetkom, k spisu konania, čím ponecháva členským štátom právomoc voľnej úvahy pri určovaní konkrétnych postupov, ktoré sa v tejto súvislosti uplatnia.

63.

Hoci článok 8 smernice 2014/42 ponecháva členským štátom voľnú úvahu pri prijímaní opatrení potrebných na účely tohto ustanovenia, nemení to nič na tom, že podľa článku 51 ods. 1 Charty a ako vyplýva z odôvodnenia 38 tejto smernice, úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy stanovené Chartou a EDĽP. ( 62 ) Konanie o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku bez odsúdenia musí byť organizované tak, aby si osoby, ktoré majú určitú súvislosť s týmto majetkom, mohli v rámci tohto konania uplatniť svoje základné práva, čo je ešte dôležitejšie v systéme, v ktorom, ako je to v prejednávanej veci, rozhodnutie prijaté príslušným súdom na konci tohto konania, ktoré v prípade potreby nariaďuje konfiškáciu majetku, s konečnou platnosťou rieši majetkovú otázku.

64.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), článok 47 prvý a druhý odsek Charty, ktorý zakotvuje právo na účinný prostriedok nápravy a na prístup k nestrannému súdu, zodpovedá právu na spravodlivé súdne konanie, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 1 EDĽP, zatiaľ čo článok 48 ods. 1 Charty týkajúci sa prezumpcie neviny zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 EDĽP. Z toho podľa článku 52 ods. 3 Charty vyplýva, že na účely výkladu článkov 47 a 48 Charty treba ako úroveň minimálnej ochrany vziať do úvahy článok 6 EDĽP. ( 63 ) Okrem toho akékoľvek obmedzenie výkonu týchto práv, ako aj majetkového práva ( 64 ) opatrením nariadeným v súlade so smernicou 2014/42 musí byť v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 52 ods. 1 Charty, čo najmä predpokladá, že predmetné obmedzenie skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia, a nepredstavuje vo vzťahu k sledovanému cieľu neprimeraný a neúnosný zásah, ktorým by bola zasiahnutá samotná podstata takto zaručeného práva. ( 65 )

65.

Vo veci C‑767/22 a svojou druhou otázkou vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorej právo osoby, ktorá má určitú súvislosť s majetkom, ktorý je predmetom konania o konfiškácii, oboznámiť sa so spisom môže byť obmedzené v prípade, že by zverejnenie spisu predstavovalo ohrozenie základných práv tretích osôb, verejného záujmu alebo možnosti dosiahnutia účelu trestného konania.

66.

Treba pripomenúť, že vnútroštátne konanie o konfiškácii predmetného majetku sa nemôže začať, ak neexistuje trestné konanie zamerané na určenie viny údajného páchateľa trestného činu. Konanie vo veci individuálnej trestnoprávnej zodpovednosti sa preto musí začať vždy a toto konanie najčastejšie pokračuje, ako je to v konaniach, ktoré viedli k postúpeniu veci vnútroštátnemu súdu, po skončení konania týkajúceho sa majetku, a to aj vtedy, keď došlo k jeho konfiškácii.

67.

Podľa § 627 ods. 4 Trestného poriadku sa na spisový materiál v konaní týkajúcom sa nezákonne získaného majetku vzťahuje dôvernosť vyšetrovania a môže doň nahliadnuť osoba zodpovedná za konanie, prokurátor a súd, ktorý prejednáva vec, pričom osoby, ktoré majú určitú súvislosť s majetkom, môžu získať prístup k spisovému materiálu len s povolením osoby zodpovednej za konanie v rozsahu, ktorý určí táto osoba. Odsek 5 tohto ustanovenia stanovuje, že rozhodnutie osoby zodpovednej za konanie, ktorým sa zamietne žiadosť o prístup k spisovému materiálu, možno napadnúť na súde, pričom príslušný súd si môže vyžiadať spisový materiál v trestnom konaní a nahliadnuť doň s cieľom určiť, či prístup k spisovému materiálu ohrozuje základné práva osôb alebo verejný záujem alebo bráni dosiahnutiu cieľa trestného konania.

68.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vo veciach týkajúcich sa správneho súdneho konania Súdny dvor rozhodol, že zásada rovnosti zbraní, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zásady účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie a ktorá je zakotvená v článku 47 Charty, keďže je rovnako ako najmä zásada kontradiktórnosti logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces, znamená povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. Cieľom tejto zásady je zabezpečiť procesnú rovnováhu medzi účastníkmi súdneho konania, ktorá zaručuje rovnosť práv a povinností týchto účastníkov konania, najmä pokiaľ ide o pravidlá upravujúce predkladanie dôkazov a kontradiktórne konanie na súde, ako aj práva týchto účastníkov konania podanie opravného prostriedku. Na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania. ( 66 ) Súdny dvor rozhodol, že existencia porušenia práva na obhajobu vrátane práva na prístup k spisu sa musí posudzovať v závislosti od osobitných okolností každého prípadu, najmä od povahy dotknutého aktu, kontextu, v ktorom bol prijatý, a právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. ( 67 )

69.

Súdny dvor zohľadnil zásadu rovnosti zbraní aj v rámci výkladu ustanovení smernice 2012/13, ktorú treba zohľadniť pri vykonávaní smernice 2014/42 v súlade s jej odôvodnením 40. Uviedol tak, že články 6 a 7 tejto smernice majú konkrétne za cieľ zaručiť účinný výkon práva na obhajobu, ako aj spravodlivé konanie. Tento cieľ pritom ukladá povinnosť, aby obvinená osoba dostala podrobné informácie o obvinení a mala možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom v takom čase, ktorý jej umožní účinne si pripraviť obhajobu. Týmto informovaním a týmto prístupom je obvinená osoba, alebo jej právny zástupca, presne informovaná o skutkoch, pre ktoré bolo voči nej vznesené obvinenie, a o ich právnej kvalifikácií, ako aj o dôkazoch, na ktorých tieto skutky spočívajú. Možnosť oboznámiť sa s týmito informáciami a týmito dôkazmi najneskôr v čase, keď sa začne pojednávanie, je dôležitá na to, aby sa tejto osobe alebo jej právnemu zástupcovi umožnilo účinne sa zúčastniť tohto pojednávania v súlade so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní tak, aby účinne obhájila svoje stanovisko. ( 68 )

70.

Treba však zdôrazniť, že článok 7 ods. 4 smernice 2012/13 stanovuje výnimku z prístupu podozrivých alebo obvinených osôb alebo ich právnych zástupcov k dôkazovému materiálu v neprospech alebo v prospech pod podmienkou dodržania spravodlivého konania a práva na obhajobu, ako sú definované v odsekoch 2 a 3 tohto ustanovenia. Preto za predpokladu, že nie je dotknuté právo na spravodlivý proces, prístup k určitým dokumentom môže byť zamietnutý, ak takýto prístup môže predstavovať vážne ohrozenie života alebo základných práv tretej osoby alebo ak je odmietnutie prístupu nevyhnutne potrebné na ochranu dôležitého verejného záujmu, ako aj v prípadoch, keď je pravdepodobné, že takýto prístup ohrozí prebiehajúce vyšetrovanie alebo vážne naruší národnú bezpečnosť členského štátu, v ktorom sa trestné konanie začalo. Okrem toho musia členské štáty zabezpečiť, aby v súlade s postupmi vnútroštátneho práva rozhodnutie o zamietnutí prístupu k určitým dokumentom podľa tohto odseku prijal súdny orgán alebo aby aspoň podliehalo súdnemu preskúmaniu.

71.

V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že článok 8 ods. 2 smernice 2014/42 odráža rovnaké úsilie o ochranu verejného záujmu spojeného s riadnym vedením prebiehajúceho vyšetrovania. Príkaz na zaistenie sa musí dotknutej osobe oznámiť čo najskôr po jeho vykonaní s uvedením dôvodov, ktoré však môžu byť stručné a oznámenie môže byť odložené, ak je to potrebné na to, aby sa zabránilo ohrozeniu vyšetrovania trestného činu. ( 69 )

72.

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o opatrenie na konfiškáciu, treba po prvé uviesť, že kópia rozhodnutia o začatí stíhania vo veci nezákonného nadobudnutia majetku sa okamžite doručí osobám, ktoré majú určitú súvislosť s majetkom, pričom v tomto rozhodnutí musia byť uvedené informácie o skutočnostiach, ktoré môžu preukázať súvislosť medzi majetkom a trestným činom alebo nezákonný pôvod majetku, ako aj o materiáli, ktorý bol oddelený od spisu vo vyšetrovanej trestnej veci týkajúcej sa nezákonného nadobudnutia majetku. ( 70 ) Tieto osoby teda zjavne požívajú právo na informácie o obsahu spisu, ktoré im umožňuje oboznámiť sa s presným skutkovým základom stíhania v súvislosti s majetkom, ktorý majú v držbe.

73.

Po druhé tieto informácie treba dať do súvislosti s výsadami priznanými týmto osobám, konkrétne s právom zúčastniť sa na konaní týkajúcom sa nezákonne nadobudnutého majetku, ( 71 ) vyjadriť na súde ústne alebo písomne svoje stanovisko k prijatému rozhodnutiu a podávať návrhy na súd. ( 72 ) Dotknuté osoby teda majú možnosť spochybniť obsah poskytnutých informácií, ich úplnosť a spoľahlivosť a dosiahnuť, aby sa súd oboznámil so spisovým materiálom týkajúcim sa nezákonne nadobudnutého majetku, na ktorý sa vzťahuje dôvernosť vyšetrovania.

74.

Po tretie posúdenie prístupu k spisu orgánmi zodpovednými za trestné stíhanie podlieha súdnemu preskúmaniu podľa § 627 ods. 5 Trestného poriadku v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej podľa návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Lotyšská vláda uviedla, že pri vykonávaní § 627 ods. 4 a 5 Trestného poriadku sú osoba zodpovedná za konanie a príslušný súd pri rozhodovaní o práve osoby na nahliadnutie do spisu povinné nájsť rovnováhu medzi záujmami účastníkov konania a záujmami trestného konania a verejnej bezpečnosti.

75.

Za týchto podmienok sa podľa môjho názoru možno domnievať, že článok 8 smernice 2014/42 v spojení s článkom 7 ods. 4 smernice 2012/13 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neukladá orgánom, ktoré začnú stíhanie vo veci nezákonného nadobudnutia majetku, všeobecnú povinnosť poskytnúť osobám dotknutým navrhovaným opatrením na konfiškáciu úplný prístup k spisu konania, ale tento prístup podmieňuje žiadosťou týchto osôb a posúdením uvedených orgánov. Tieto osoby musia mať možnosť, aby im boli na ich žiadosť poskytnuté informácie a dokumenty obsiahnuté v spise konania o konfiškácii, ktoré orgány verejnej moci zohľadnia na účely možného prijatia príkazu na konfiškáciu príslušným súdom, pokiaľ ciele týkajúce sa najmä ochrany života alebo základných práv tretej osoby alebo zachovania riadneho priebehu prebiehajúceho vyšetrovania trestného činu neodôvodňujú obmedzenie prístupu k takýmto informáciám a dokumentom.

76.

V rámci súdneho preskúmania úplného alebo čiastočného zamietnutia prístupu prináleží súdu, aby zabezpečil spravodlivú rovnováhu medzi dodržiavaním práva na obhajobu a na spravodlivý proces na jednej strane a potrebou chrániť základné práva osôb uvedených v dôkazoch a zabezpečiť účinnosť prebiehajúceho vyšetrovania trestných činov a potláčanie trestnej činnosti na druhej strane. Toto hľadanie rovnováhy však vzhľadom na význam práv zakotvených v článkoch 47 a 48 Charty nemôže viesť k tomu, že súdna ochrana dotknutej osoby bude zbavená potrebného účinku a právo podať opravný prostriedok stanovené v článku 8 ods. 6 smernice 2014/42 v prípade prijatia príkazu na konfiškáciu stratí svoj zmysel, najmä tým, že osobe alebo prípadne jej právnemu poradcovi nebude oznámený aspoň základný spisový materiál vrátane materiálu z prebiehajúcej trestnej veci, z ktorého vyplýva súvislosť medzi majetkom v držbe tejto osoby a predmetným trestným činom. ( 73 )

77.

Tento prístup podľa môjho názoru zodpovedá prahu minimálnej ochrany prijatému v judikatúre ESĽP. Uvedený súd sa domnieva, že akékoľvek trestné konanie vrátane jeho procesných aspektov musí mať kontradiktórnu povahu a musí zaručovať rovnosť zbraní medzi obžalobou a obhajobou. Právo na kontradiktórny trestný proces zahŕňa tak pre obžalobu, ako aj pre obhajobu možnosť oboznámiť sa s pripomienkami alebo dôkazmi predloženými druhou stranou. Právo na sprístupnenie relevantných dôkazov však podľa ESĽP nie je absolútne a v danom trestnom konaní môže byť nevyhnutné zatajiť určité dôkazy pred obhajobou, aby sa zachovali základné práva inej osoby alebo aby sa chránil dôležitý verejný záujem, pričom od obžalovaného možno očakávať, že svoju žiadosť o prístup k informáciám osobitne odôvodní. Podľa článku 6 ods. 1 EDĽP sú však legitímne len absolútne nevyhnutné opatrenia obmedzujúce právo na obhajobu. ( 74 ) Pokiaľ ide o ochranu dôležitého verejného záujmu, ESĽP uznáva potrebu účinného vedenia vyšetrovania trestných činov, čo môže znamenať, že časť informácií zhromaždených v priebehu takéhoto vyšetrovania zostane utajená, aby sa zabránilo manipulácii podozrivých s dôkazmi a mareniu výkonu spravodlivosti. ( 75 )

78.

Vo veci C‑161/23 a svojou druhou otázkou vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ( 76 ) ktorá zavádza skutkovú domnienku týkajúcu sa nezákonného pôvodu majetku a ukladajúcu osobe, ktorá má určitú súvislosť s týmto majetkom, dôkazné bremeno týkajúce sa zákonnosti jeho pôvodu, s článkom 8 ods. 1 smernice 2014/42 v spojení s článkami 47 a 48 Charty, pričom posledné uvedené ustanovenie zakotvuje zásadu prezumpcie neviny.

79.

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že právna úprava dotknutá vo veci samej skutočne stanovuje domnienku nezákonného pôvodu predmetného majetku, ak osoba, ktorá ho má v držbe, nie je schopná preukázať zákonnosť tohto pôvodu vzhľadom na dôkazy predložené orgánom zodpovedným za trestné stíhanie, z ktorých vyplýva, že tento majetok má s najväčšou pravdepodobnosťou nezákonný pôvod, čo zodpovedá nižšiemu dôkaznému štandardu, než je požadovaný na preukázanie viny jednotlivca, t. j. „nad rámec dôvodných pochybností“.

80.

Pokiaľ ide o otázku preukázania nezákonného pôvodu majetku, vzhľadom na zásadu prezumpcie neviny treba pri vykonávaní smernice 2014/42 zohľadniť smernicu 2016/343 rovnako ako smernicu 2012/13. ( 77 ) Článok 6 ods. 1 smernice 2016/343 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby prokuratúra niesla dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb v súlade so zásadou prezumpcie neviny stanovenou v článku 3 tejto smernice, ktorý členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, „aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina“. Súdny dvor rozhodol, že odkaz týkajúci sa zisťovania „viny“ uvedený v článku 6 ods. 1 a 2 smernice 2016/343 musí byť chápaný v tom zmysle, že toto ustanovenie má za cieľ upraviť rozdelenie dôkazného bremena iba pri prijímaní súdnych rozhodnutí o vine. ( 78 ) Je však nesporné, že cieľom konania, o aké ide vo veci samej, nie je určiť vinu dotknutej osoby, ale rozhodnúť o prípadnej konfiškácii majetku na základe toho, či jeho pôvod je alebo nie je protiprávny, a preto sa nezdá, že článok 6 ods. 1 smernice 2016/343 sa uplatní na príslušné vnútroštátne právne predpisy. ( 79 )

81.

Súdny dvor sa však domnieva, že zásada prezumpcie neviny zakotvená v článku 48 Charty sa uplatní, ak ide o určenie objektívnych znakov skutkových podstát porušenia, ktoré môžu viesť k uloženiu správnych sankcií trestnej povahy. To isté platí pre právo odoprieť výpoveď, ktoré vyplýva z článku 47 druhého odseku a článku 48 Charty. ( 80 ) S výhradou konečného posúdenia trestnoprávnej povahy opatrenia na konfiškáciu bez odsúdenia vnútroštátnym súdom by analogické uplatnenie tejto judikatúry malo viesť k záveru, že prezumpcia neviny a právo odoprieť výpoveď sa uplatnia vo veciach, ktoré viedli k postúpeniu veci tomuto súdu.

82.

Zohľadňujúc judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 6 ods. 2 EDĽP, ktorý zodpovedá článku 48 Charty, sa Súdny dvor domnieva, že právo každej osoby obžalovanej z trestného činu na prezumpciu neviny a na to, aby dôkazné bremeno týkajúce sa obvinení vznesených proti nej znášala prokuratúra, nie je absolútne, pričom každý právny systém pozná skutkové alebo právne domnienky. Hoci je pravda, že článok 48 Charty nebráni tomu, aby členský štát považoval hmotnoprávny alebo objektívny skutok sám osebe za trestný a stanovil skutkové alebo právne domnienky, ukladá členským štátom povinnosť neprekračovať v trestných veciach určitú hranicu. Konkrétne zásada prezumpcie neviny zakotvená v tomto ustanovení ukladá uvedenému členskému štátu povinnosť stanoviť domnienky v jeho trestnom práve v primeranej miere s prihliadnutím na závažnosť problematiky a pri zachovaní práva na obhajobu, inak by táto zásada bola neprimerane porušená. Táto hranica je prekročená, ak domnienka zbavuje osobu akejkoľvek možnosti zbaviť sa viny vo vzťahu k skutkom, ktoré sú jej vytýkané, čím ju zbavuje výhody vyplývajúcej z tejto zásady. ( 81 )

83.

Na základe tej istej judikatúry Súdny dvor uviedol, že právo odoprieť výpoveď je všeobecne uznávanou medzinárodnou normou, ktorá je jadrom pojmu spravodlivé súdne konanie. Tým, že toto právo chráni obvineného pred neprimeraným nátlakom zo strany orgánov, pomáha zabrániť justičným omylom a zaručiť výsledok spravodlivého súdneho konania. Keďže cieľom ochrany práva odoprieť výpoveď je zabezpečiť, aby v trestnej veci obžaloba podložila svoju argumentáciu bez použitia dôkazov získaných pomocou donútenia alebo nátlaku v rozpore s vôľou obvineného, toto právo je porušené okrem iného v situácii podozrivého, ktorému hrozia sankcie, ak nebude vypovedať, a preto buď vypovedá, alebo je potrestaný za to, že odmietol vypovedať. Právo odoprieť výpoveď nemožno dôvodne obmedziť na priznanie porušení alebo na poznámky, ktoré vypočúvanú osobu priamo obviňujú, ale vzťahuje sa aj na informácie o skutkových otázkach, ktoré môžu byť neskôr použité na podporu obžaloby, a mať tak vplyv na odsúdenie alebo sankciu uloženú tejto osobe. Právo odoprieť výpoveď však nemôže odôvodniť nedostatok spolupráce s príslušnými orgánmi, a teda nepredstavuje absolútnu výsadu. ( 82 )

84.

Zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy treba posúdiť vo svetle predchádzajúcich úvah s prihliadnutím na to, že Súdny dvor môže poskytnúť usmernenie týkajúce sa skutočností, ktoré treba zohľadniť pri posúdení primeranosti porušenia zásady prezumpcie neviny a práva odoprieť výpoveď, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu. V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že príslušný vnútroštátny súd sa musí ubezpečiť o nezákonnom pôvode majetku a práve orgánu zodpovednému za trestné stíhanie prináleží predložiť súdu na začiatku dôkazy v tomto smere. ( 83 ) Tieto skutočnosti sa považujú za preukázané, ak existujú dôvody domnievať sa, že majetok má so všetkou pravdepodobnosťou pôvod v trestnej činnosti. ( 84 )

85.

Po druhé je nesporné, že držiteľ majetku má možnosť vyvrátiť uvedenú domnienku. Podľa lotyšskej právnej úpravy, ak táto osoba tvrdí, že majetok nemožno považovať za nezákonne nadobudnutý, prináleží jej, aby preukázala zákonnosť jeho pôvodu poskytnutím vierohodného vysvetlenia v tejto súvislosti. ( 85 ) Toto vyvrátenie má dotknutá osoba možnosť vykonať ešte pred začatím konania o konfiškácii na základe § 626 Trestného poriadku. Keď je totiž majetok zaistený počas predbežného vyšetrovania v dôsledku toho, že orgán zodpovedný za trestné stíhanie je presvedčený o tom, že pochádza z trestnej činnosti, tento orgán je podľa § 356 ods. 5 Trestného poriadku povinný oznámiť dotknutej osobe „možnosť“ predložiť informácie o zákonnosti pôvodu majetku v lehote 45 dní od oznámenia a informovať ju o dôsledkoch nepredloženia takýchto informácií. Okrem toho, ako už bolo uvedené, dotknutá osoba má právo zúčastniť sa na konaní o konfiškácii, ktoré zahŕňa pojednávanie, ktoré sa musí uskutočniť do desiatich dní od doručenia rozhodnutia o začatí tohto konania a na ktorom majú osoby zúčastnené na konaní rovnaké právo vzniesť námietky alebo návrhy, ako aj predložiť súdu dôkazy a písomné pripomienky. ( 86 )

86.

Podľa môjho názoru lotyšská právna úprava nevytvára situáciu probatio diabolica, ktorá by zjavne neprimeraným spôsobom porušila zásadu prezumpcie neviny a právo na obhajobu. Je úplne logické a rozumné požadovať od držiteľa dotknutého majetku, aby predložil dôkaz o pozitívnej skutočnosti a o nesprávnosti záverov orgánu zodpovedného za trestné stíhanie. Aby som použil znenie odôvodnenia 34 smernice 2024/1260, pri určovaní, či by sa majetok mal skonfiškovať alebo nie, by vnútroštátne súdy mali zohľadniť najmä neexistenciu vierohodného legálneho zdroja majetku, „keďže pôvod legálne nadobudnutého majetku možno za normálnych okolností vysvetliť“. Nie je uvedená osoba v najlepšej pozícii na to, aby poskytla vysvetlenia, ktoré umožňujú napríklad pochopiť právnu a finančnú štruktúru týkajúcu sa majetku a odôvodniť jeho hospodársku racionálnosť?

87.

Po tretie treba uviesť, že súd, ktorý má vydať príkaz na konfiškáciu, sa musí uistiť, že dotknutý majetok bol nadobudnutý nezákonne, a na tento účel preskúmať všetky dôkazy, ktoré sa ho týkajú, v súlade s § 630 ods. 1 Trestného poriadku. Odsek 2 tohto ustanovenia stanovuje, že „ak súd zistí, že nebola preukázaná súvislosť medzi majetkom a trestným činom alebo že majetok nie je nezákonného pôvodu, rozhodne o ukončení konania“. Toto znenie sa výslovne odvoláva na preukázanie nezákonného pôvodu majetku a potvrdzuje informácie poskytnuté lotyšskou vládou ( 87 ) o dôkaznom bremene orgánu zodpovedného za trestné stíhanie, ktoré nemôže byť znížené, aj keď ho možno považovať za zmiernené. Nezdá sa teda, že by predmetný režim dokazovania ako taký mohol viesť k skutočnému obráteniu dôkazného bremena, keďže tento režim takto ponecháva orgánu zodpovednému za trestné stíhanie bremeno preukázať rôzne indície, ktorých spojenie v prípade potreby umožní súdu, ktorému bola vec predložená, preukázať svoje presvedčenie o existencii nezákonného pôvodu majetku. ( 88 ) Z tohto konštatovania vyplýva, že ak osoba, ktorá má určitú súvislosť s majetkom, neodpovie na oznámenie orgánu zodpovedného za trestné stíhanie o možnosti predložiť informácie o zákonnom pôvode majetku, nemôže to samo osebe viesť k príkazu na konfiškáciu. ( 89 ) Možno to však považovať za dôkaz vierohodnosti ďalších dôkazov predložených orgánom zodpovedným za trestné stíhanie. ( 90 )

88.

Posúdenie pôvodu dotknutého majetku príslušným vnútroštátnym súdom sa vykonáva na základe zváženia pravdepodobnosti, čo zodpovedá stupňu presvedčenia stanovenému v článku 5 smernice 2014/42 v spojení s odôvodnením 21 tejto smernice, pokiaľ ide o rozšírenú konfiškáciu majetku osoby odsúdenej za trestný čin. Toto opatrenie totiž môže súd uložiť, ak sa domnieva, že majetok pochádza z trestnej činnosti, na základe okolností prípadu, čo neznamená, že sa musí preukázať, že majetok pochádza z trestnej činnosti, ale že súd sa na základe kritéria najväčšej pravdepodobnosti domnieva alebo dôvodne predpokladá, že je podstatne pravdepodobnejšie, že majetok bol získaný trestnou činnosťou než inými činnosťami.

89.

Po štvrté vnútroštátny súd zdôrazňuje, že posúdenie prípadného nezákonného pôvodu majetku úzko súvisí s otázkou, či tento majetok bol predmetom prania špinavých peňazí, a mohlo by viesť ku konštatovaniu, že znaky skutkovej podstaty takého trestného činu sú splnené, čo by si vyžadovalo, aby osoba, ktorá má určitú súvislosť s týmto majetkom, vyvrátila prezumpciu viny z trestného činu prania špinavých peňazí. Okrem toho, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania neobsahujú definíciu trestného činu prania špinavých peňazí podľa lotyšského práva, pripomínam, že Súdnemu dvoru neprináleží, aby v rámci systému súdnej spolupráce zavedeného článkom 267 ZFEÚ vykladal vnútroštátne zákony a iné právne predpisy. ( 91 ) Faktom zostáva, že pranie špinavých peňazí vo všeobecnosti znamená proces zameraný na opätovné zavedenie príjmov z trestnej činnosti do legálnej ekonomiky, a tým na vytvorenie zdania legálneho pôvodu finančných prostriedkov, nehnuteľného alebo hnuteľného majetku získaného týmito činnosťami. Keďže pranie špinavých peňazí ako trestný čin nemôže existovať, ak dotknutý majetok nemá nezákonný pôvod, je ľahké pochopiť súvislosť s konaním o konfiškácii, o aké ide vo veci samej, ktorú stanovil vnútroštátny súd.

90.

V tejto súvislosti možno na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu spresniť, že podľa článku 4 ods. 1 prvej vety smernice 2016/343 prislúcha členským štátom, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby konkrétne súdne rozhodnutia okrem rozhodnutí o vine neoznačovali podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, kým sa jej vina nepreukáže zákonným spôsobom. Z odôvodnenia 16 smernice 2016/343 vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je zaručenie prezumpcie neviny. Podľa tohto odôvodnenia by takéto súdne rozhodnutia teda nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. ( 92 ) Uvedené súdne rozhodnutia podľa môjho názoru môžu zahŕňať také rozhodnutia, ktorými sa na konci konania, o ktoré ide vo veci samej, vyhlási konfiškácia majetku v držbe osoby, voči ktorej sa súčasne vedie konanie smerujúce k určeniu jej zodpovednosti za spáchanie trestného činu.

91.

Na účely výkladu článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 Súdny dvor výslovne odkázal na judikatúru ESĽP, ktorý sa domnieva, že zásada prezumpcie neviny je porušená, ak súdne rozhodnutie alebo oficiálne vyhlásenie týkajúce sa obvineného pri neexistencii konečného odsúdenia obsahuje jasné vyhlásenie, podľa ktorého sa dotknutá osoba dopustila daného trestného činu. ESĽP v tejto súvislosti zdôraznil význam výrazov použitých súdnymi orgánmi, ako aj osobitných okolností, za ktorých boli formulované, a povahy a kontextu predmetného konania. V dôsledku toho treba konštatovať, že ak príslušný vnútroštátny súd musí v príkaze na konfiškáciu odôvodniť svoje presvedčenie, že dotknutý majetok s najväčšou pravdepodobnosťou má nezákonný pôvod, toto odôvodnenie musí byť formulované tak, aby sa zabránilo prípadnému predčasnému rozsudku o vine osôb, ktoré majú tento majetok v držbe, čo by mohlo ohroziť spravodlivé preskúmanie obvinení vznesených proti nim v samostatnom konaní týkajúcom sa základného trestného činu, z ktorého majetok pochádza, alebo trestného činu prania špinavých peňazí. ( 93 )

92.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy a na zásadnosť výzvy spojenej s bojom proti organizovanej trestnej činnosti ( 94 ) treba konštatovať, že spôsob preukazovania pôvodu majetku, ktorý je predmetom konania o konfiškácii, nie je spôsobilý zjavne neprimeraným spôsobom porušiť zásadu prezumpcie neviny a právo odoprieť výpoveď, ako aj právo na obhajobu, ktoré sú zaručené držiteľovi takéhoto majetku podľa článku 8 ods. 1 smernice 2014/42 v spojení s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343 a so zreteľom na články 47 a 48 Charty.

93.

Svojou druhou a treťou otázkou vo veci C‑49/23, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 6 smernice 2014/42 v spojení s článkami 17 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neupravuje právo podať opravný prostriedok proti príkazu na konfiškáciu vydanému druhostupňovým súdom po tom, čo prvostupňový súd rozhodol o ukončení konania vo veci nezákonného nadobudnutia majetku na základe zistenia, že neexistujú dostatočné dôkazy o súvislosti medzi majetkom a trestným činom alebo o nezákonnom pôvode majetku. ( 95 )

94.

Podľa § 630 a 631 Trestného poriadku môže súd, ktorý vedie konanie vo veci nezákonného nadobudnutia majetku, v závislosti od posúdenia dôkazov, ktoré má k dispozícii, nariadiť konfiškáciu majetku, ktorý považuje za nezákonne nadobudnutý, a v opačnom prípade ukončiť konanie bez prijatia reštriktívnych opatrení. Proti tomuto rozhodnutiu súdu sa osoba, ktorá má určitú súvislosť s majetkom, alebo orgán zodpovedný za trestné stíhanie môže odvolať na krajský súd, ktorý znovu rozhodne v konaní vzhľadom na devolutívny účinok odvolania a v prípade, že zruší postúpené rozhodnutie, prijme nové rozhodnutie s rovnakými právomocami ako prvostupňový súd. Proti poslednému uvedenému rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

95.

Článok 8 ods. 6 druhá veta smernice 2014/42 zas stanovuje, že členské štáty zabezpečia osobe, voči ktorej bola nariadená konfiškácia, účinnú možnosť napadnúť rozhodnutie na súde. Účastníci konania vo veci samej, ktorí sa zameriavajú na reštriktívny doslovný výklad tohto ustanovenia, sa v podstate domnievajú, že toto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť zaviesť konanie, ktoré nevyhnutne zahŕňa súdny orgán umožňujúci preskúmanie zákonnosti príkazu na konfiškáciu bez ohľadu na štádium, v ktorom bol prijatý.

96.

Tento výklad podľa môjho názoru nemožno prijať. Rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia treba určiť v jeho kontexte, t. j. že je súčasťou všeobecnej povinnosti členských štátov definovanej v článku 8 ods. 1 smernice 2014/42, ktorou je zabezpečiť, aby osoby, ktorých sa týkajú opatrenia stanovené touto smernicou, mali právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces. Z odôvodnení ani z iných ustanovení tejto smernice nijako nevyplýva, že jej cieľom je uložiť členským štátom povinnosť zaviesť druhý stupeň súdneho konania, t. j. možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odvolaní podanom proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že pokiaľ ide o príkaz na zaistenie, článok 8 ods. 4 smernice 2014/42 stanovuje len možnosť napadnúť ho na súde v súlade s postupmi stanovenými vnútroštátnym právom, nepožaduje však existenciu druhého stupňa súdneho konania. Takáto požiadavka by navyše bola v rozpore s cieľmi uvedenej smernice, ktoré spočívajú v účinnosti a rýchlosti.

97.

Tento záver podľa môjho názoru podporuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa iných ustanovení sekundárneho práva, ktoré požadujú účinný prostriedok nápravy, akým je najmä článok 46 ods. 1 smernice 2013/32/EÚ, ( 96 ) článok 13 ods. 1 smernice 2008/115/ES ( 97 ) a článok 29 ods. 1 a 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013. ( 98 ) Tieto ustanovenia majú s článkom 8 ods. 6 druhou vetou smernice 2014/42 spoločné podobné znenie, keďže požadujú zavedenie účinného prostriedku nápravy proti aktom spôsobujúcim ujmu a v prospech konkrétne menovaných osôb. Pri výklade týchto ustanovení vo svetle článku 47 Charty Súdny dvor rozhodol, že ochrana, ktorú poskytujú, je obmedzená na existenciu súdneho prostriedku nápravy a nevyžaduje si zavedenie viacstupňových súdnych konaní. Zdá sa teda, že dôležitá je len existencia opravného prostriedku na súdnom orgáne, v prejednávanej veci zaručená článkom 8 ods. 6 druhou vetou smernice 2014/42, keďže zásada účinnej súdnej ochrany priznáva jednotlivcovi právo na prístup k súdu, a nie k viacstupňovému súdnemu konaniu. ( 99 ) Preto skutočnosť, že voči rozhodnutiu odvolacieho orgánu, ktorým bol majetok vyhlásený za nezákonne nadobudnutý a skonfiškovaný po opätovnom hmotnoprávnom preskúmaní dôkazov o pôvode takéhoto majetku, nie je prípustný opravný prostriedok v súlade s § 631 Trestného poriadku, nezasahuje do práva osôb, ktoré majú takýto majetok v držbe, na spravodlivé súdne konanie. Ako zdôrazňuje lotyšská vláda, vnútroštátna právna úprava bola koncipovaná tak, že otázku, či bol majetok nadobudnutý nezákonne a či môže byť skonfiškovaný, môžu preskúmať dva súdy, z ktorých každý nezávisle skúma pôvod majetku.

98.

Tento výklad podľa môjho názoru nie je v rozpore s judikatúrou ESĽP. Z nej totiž vyplýva, že ani článok 6 ods. 1, ani článok 13 EDĽP nezaručuje právo na opravný prostriedok alebo na druhý stupeň súdneho konania, ktoré článok 2 protokolu č. 7 priznáva len osobám odsúdeným za trestný čin, a nevyžadujú si existenciu viacerých stupňov súdneho konania. ( 100 ) Okrem toho sa ESĽP domnieva, že článok 13 EDĽP sa v zásade neuplatní, ak k údajnému porušeniu EDĽP došlo v rámci súdneho konania, ibaže by sa výhrady založené na tomto článku týkali nedodržania požiadavky „primeranej lehoty“. ( 101 )

99.

Vzhľadom na trestnoprávnu povahu konania o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku a sankcie, ktorú konfiškácia predstavuje, je potrebné pripomenúť obsah článku 2 protokolu č. 7 k EDĽP, pričom treba zdôrazniť, že tento protokol ratifikovali všetky členské štáty, niektoré z nich s výhradami a vyhláseniami. Odsek 1 tohto článku stanovuje, že „každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa“. Za predpokladu, že by sa toto ustanovenie uplatnilo v prípade vyššie uvedeného konania, a podľa môjho názoru sa uplatní vzhľadom na povahu opatrenia na konfiškáciu ako trestnoprávnej sankcie, treba zdôrazniť, že podľa článku 2 ods. 2 tohto protokolu môže byť uvedené právo predmetom výnimiek. Medzi ne patrí situácia, v ktorej bola dotknutá osoba odsúdená po podaní opravného prostriedku proti oslobodzujúcemu rozsudku, čo je práve situácia podobná tej, ktorú uvádza vnútroštátny súd vo svojej druhej a tretej otázke vo veci C‑49/23.

100.

Preto sa domnievam, že článok 8 ods. 6 smernice 2014/42 v spojení s článkami 17 a 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neupravuje právo podať opravný prostriedok proti príkazu súdu druhého stupňa na konfiškáciu majetku kvalifikovaného ako nezákonne nadobudnutý, ktorý vydal v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu orgánu zodpovedného za trestné stíhanie na určenie, že tento majetok má nezákonný pôvod.

101.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy nie je potrebné odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku položenú vo veciach C‑767/22 a C‑161/23 ani na štvrtú prejudiciálnu otázku položenú vo veci C‑49/23, ktoré sa týkajú výkladu zásady prednosti.

102.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Latvijas Republikas Satversmes tiesa (Ústavný súd, Lotyšsko), takto:

Článok 8 ods. 1 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii v spojení s článkom 7 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní a s článkom 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní a so zreteľom na články 17, 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza konanie o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku alebo majetku súvisiaceho s trestným činom bez predchádzajúceho odsúdenia, ktoré sa začne v rámci konania o určení viny údajného páchateľa trestného činu, ktorého majetok bol zaistený, a je vedené súbežne s týmto konaním, pričom táto právna úprava stanovuje: