–

Instituto do Cinema e do Audiovisual IP, v zastúpení: M. Ferreira, A. Moura Portugal, I. Teixeira a A. T. Tiago, advogados,

–

NOWO Communications SA, v zastúpení: R. Camacho Palma, advogado,

–

grécka vláda, v zastúpení: A. Magrippi, O. Patsopoulou, M. Tassopoulou, a D. Tsagkaraki, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Afonso, G. Braun a M. Mataija, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 56 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Instituto do Cinema e do Audiovisual IP (Filmový a audiovizuálny inštitút, ďalej len „ICA“) a spoločnosťou NOWO Communications SA (ďalej len „NOWO“) vo veci uloženia dane, ktorú majú platiť prevádzkovatelia predplatených televíznych služieb.

3

ICA je orgán, ktorý je podľa Lei n.o 55/2012 – Princípios de ação do Estado no quadro do fomento, desenvolvimento e proteção da arte do cinema e das atividades cinematoficas e audiovisuais (zákon č. 55/2012 o zásadách upravujúcich konanie štátu v rámci podpory, rozvoja a ochrany filmovej a audiovizuálnej tvorby) zo 6. septembra 2012 (Diário da República, 1. séria, č. 173/2012 zo 6. septembra 2012) zodpovedný za poskytovanie podpory, najmä finančnej, určenej pre filmovú a audiovizuálnu tvorbu.

4

Túto podporu financujú najmä príjmy z každoročnej dane z predplatného odvádzanej prevádzkovateľmi predplatených televíznych služieb podľa článku 10 ods. 2 tohto zákona (ďalej len „daň z predplatného“) a z dane z vysielania reklamy stanovenej v článku 10 ods. 1 uvedeného zákona.

5

V auguste 2013 ICA ako subjekt poverený výberom dane z predplatného vyzval NOWO, poskytujúcu predplatené televízne služby, aby zaplatila 886042,50 eura z titulu tejto dane.

6

NOWO napadla túto výzvu na Tribunal Administrativo e Fiscal de Almada (Správny a daňový súd Almada, Portugalsko), pričom sa v podstate odvolávala na nesúlad dane z predplatného s právom Únie.

7

Tento súd vyhovel žalobe spoločnosti NOWO a konštatoval, že vzhľadom na účel a vlastnosti režimu podpory filmovej a audiovizuálnej tvorby je uvedený režim v rozpore s článkom 56 ZFEÚ. Konkrétne usúdil, že príjmy plynúce z výberu dane z predplatného slúžili výlučne na financovanie propagácie a šírenia portugalských filmových diel, takže použitie týchto príjmov znížilo náklady domácej výroby v porovnaní s nákladmi na zahraničnú výrobu, a preto nepriamo diskriminovalo cezhraničné poskytovanie týchto služieb v porovnaní s ich vnútroštátnym poskytovaním.

8

ICA podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd a tvrdí, že daň z predplatného je v súlade s právom Únie, keďže najmä neporušuje článok 56 ZFEÚ.

9

V tejto súvislosti ICA uvádza, že neexistuje žiadna cezhraničná okolnosť odôvodňujúca uplatnenie článku 56 ZFEÚ, keďže činnosť poskytovania predplatených televíznych služieb sa obmedzuje na portugalské územie. Okrem toho prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, že daň z predplatného slúži výlučne na financovanie propagácie a šírenia portugalských filmových diel, pričom prospech z tohto financovania majú aj európske diela. ICA sa napokon domnieva, že aj keby príjmy z tejto dane boli určené na financovanie vnútroštátnych diel, pokiaľ neexistuje dôkaz o tom, že prevádzkovatelia televíznych služieb uprednostňovali nadobúdanie vnútroštátnych diel na úkor európskych diel z dôvodu financovania a podpory priznanej vnútroštátnym dielam, nemožno dospieť k záveru, že uvedená daň je v rozpore s právom Únie.

10

Vnútroštátny súd považoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor, keďže existujú vážne pochybnosti o súlade dane z predplatného s článkom 56 ZFEÚ.

11

Za týchto okolností Supremo Tribunal Administrativo (Najvyšší správny súd, Portugalsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

12

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 56 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza daň určenú na financovanie propagácie a šírenia filmových a audiovizuálnych diel.

13

V prvom rade treba poznamenať, že táto otázka je založená na predpoklade, že príjmy z dane z predplatného zavedenej článkom 10 ods. 2 zákona č. 55/2012 sú určené na financovanie propagácie a šírenia portugalských filmových a audiovizuálnych diel.

14

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru však vyplýva, že tento výklad vnútroštátneho práva jednak jednoznačne nevyplýva z ustanovení tohto zákona a jednak ho pred vnútroštátnym súdom spochybňuje ICA, a v rámci tohto konania tak ICA, ako aj Komisia.

15

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti (rozsudok zo 6. októbra 2015, Târşia, C‑69/14, EU:C:2015:662, bod 12 a citovaná judikatúra).

16

V rámci systému súdnej spolupráce, ktorý je ustanovený v článku 267 ZFEÚ, predovšetkým Súdnemu dvoru neprináleží overovať alebo spochybňovať správnosť výkladu vnútroštátneho práva poskytnutého vnútroštátnym súdom, pretože takýto výklad patrí výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu. Súdny dvor, na ktorý sa vnútroštátny súd obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, sa musí pridŕžať výkladu vnútroštátneho práva, ktorý mu uvedený súd predložil (rozsudok zo 6. októbra 2015, Târşia, C‑69/14, EU:C:2015:662, bod 13 a citovaná judikatúra).

17

Výklad predmetného vnútroštátneho práva podaný vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide najmä o použitie príjmov z dane z predplatného, preto nemôže byť Súdnym dvorom spochybnený.

18

V druhom rade Komisia a Helénska republika v rámci konania pred Súdnym dvorom uviedli, že vzhľadom na to, že z portugalskej právnej úpravy výslovne nevyplýva, že príjmy z dane z predplatného sú určené výlučne na podporu portugalskej filmovej a audiovizuálnej tvorby, treba túto daň posudzovať s ohľadom na iné ustanovenia práva Únie, než je článok 56 ZFEÚ. Na jednej strane je teda podľa Komisie daň z predplatného súčasťou schémy pomoci pre audiovizuálne diela v zmysle článku 54 nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014, ktorým sa určité kategórie pomoci vyhlasujú za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 187, 2014, s. 1). Na druhej strane podľa tejto inštitúcie a Helénskej republiky je daň z predplatného v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1), ktorej ustanovenia umožňujú členským štátom ukladať finančné príspevky poskytovateľom mediálnych služieb so sídlom na ich vlastnom území, ak sú vybraté finančné prostriedky určené na podporu výroby európskych diel.

19

V tejto súvislosti je pravda, že podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že vnútroštátny súd predložil otázku s odkazom len na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť potrebné na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, či už na ne v predložených otázkach odkázal alebo nie (rozsudok zo 7. marca 2017, X a X, C‑638/16 PPU, EU:C:2017:173, bod 39).

20

Treba však pripomenúť, že len vnútroštátnemu súdu prislúcha definovať predmet otázok, ktoré mieni položiť Súdnemu dvoru. Rovnako prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré o spore rozhodujú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru (rozsudok z 11. júla 2013, Belgian Electronic Sorting Technology, C‑657/11, EU:C:2013:516, bod 28).

21

Hoci nie je vylúčené, že ustanovenia nariadenia č. 651/2014 a smernice 2010/13 sú relevantné v oblasti propagácie filmových a audiovizuálnych diel, ako aj ich financovania, nič to nemení na skutočnosti, že Súdnemu dvoru neprináleží meniť predmet tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorým vnútroštátny súd na účely posúdenia súladu dane z predplatného s článkom 56 ZFEÚ obmedzil svoju žiadosť o výklad len na toto ustanovenie.

22

Pokiaľ ide o výklad uvedeného ustanovenia, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 56 ZFEÚ sú zakázané obmedzenia slobodného poskytovania služieb v rámci Únie vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v inom členskom štáte ako príjemca služieb.

23

Vnútroštátne opatrenia, ktoré výkon tejto slobody zakazujú, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým, predstavujú obmedzenia slobodného poskytovania služieb (rozsudok z 3. marca 2020, Google Ireland, C‑482/18, EU:C:2020:141, bod 26 a citovaná judikatúra).

24

Takéto obmedzenia slobodného poskytovania služieb možno pripustiť len vtedy, ak sa nimi sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou o FEÚ a možno ich odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, pokiaľ sú v danom prípade spôsobilé zaručiť dosiahnutie cieľa, ktorý sledujú, a nepresahujú rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie (rozsudok z 18. júna 2019, Rakúsko/Nemecko, C‑591/17, EU:C:2019:504, bod 139 a citovaná judikatúra).

25

Rovnako treba pripomenúť, že v zmysle ustálenej judikatúry slobodné poskytovanie služieb prospieva tak poskytovateľovi, ako aj príjemcovi služieb (rozsudok z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C‑42/07, EU:C:2009:519, bod 51, ako aj citovaná judikatúra).

26

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či daň z predplatného obmedzuje poskytovanie služieb v rámci Únie, keďže použitie príjmov z tejto dane na výrobu a propagáciu portugalských filmových a audiovizuálnych diel znižuje náklady na služby poskytované poskytovateľmi usadenými v Portugalsku a uľahčuje využívanie týchto služieb na úkor služieb poskytovaných poskytovateľmi usadenými v iných členských štátoch.

27

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že tak poskytovatelia audiovizuálnych mediálnych služieb, ako aj prevádzkovatelia predplatených televíznych služieb, ako je NOWO, sú v rámci svojich činností príjemcami služieb v oblasti tvorby filmových a audiovizuálnych diel a môžu sa odvolávať na článok 56 ZFEÚ.

28

Po druhé z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že cieľom článku 10 ods. 2 zákona č. 55/2012 nie je regulovať služby v oblasti tvorby filmových a audiovizuálnych diel, ale zaviesť daň zaťažujúcu prevádzkovateľov predplatených televíznych služieb, ktorej cieľom je financovať propagovanie a šírenie takýchto diel.

29

Z ustálenej judikatúry v tejto súvislosti vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorej predmetom nie je úprava podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb dotknutých podnikov, pričom jej obmedzujúce účinky, ktoré by mohla mať na slobodné poskytovanie služieb, sú príliš náhodné a príliš nepriame na to, aby sa ňou stanovená povinnosť mohla považovať za spôsobilú obmedziť túto slobodu, neodporuje zákazu stanovenému v článku 56 ZFEÚ (rozsudok z 27. apríla 2022, Airbnb Ireland, C‑674/20, EU:C:2022:303, bod 42 a citovaná judikatúra).

30

Keďže v prejednávanej veci na jednej strane nie je presne určená celková výška príjmov z dane z predplatného a príjmy z tejto dane sú určené na podporu tvorby filmových a audiovizuálnych diel na úrovni celého tohto hospodárskeho odvetvia, nemožno preukázať, že uvedená daň má obmedzujúce účinky na slobodné poskytovanie služieb.

31

Predovšetkým s ohľadom na spis predložený Súdnemu dvoru nie je možné vyčísliť celkovú výšku podpory tvorby a produkcie filmových a audiovizuálnych diel financovaných z príjmov z dane z predplatného. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nanajvýš vyplýva, že v prejednávanej veci suma uložená spoločnosti NOWO z titulu tejto dane dosahuje za rok 2013 výšku 886042,50 eura, pričom príjmy z uvedenej dane z predplatného musia byť použité na podporu odvetvia filmovej a audiovizuálnej tvorby ako celku, a táto suma sa musí posúdiť z hľadiska celkových nákladov na výrobu filmových a audiovizuálnych diel.

32

Treba ďalej uviesť, že tvorba filmového alebo audiovizuálneho diela si vyžaduje súčinnosť mnohých poskytovateľov rôznych služieb konajúcich v rôznych štádiách produkcie a ponúkajúcich odlišné služby.

33

Napokon, keďže rozdelenie príjmov z dane z predplatného je nepredvídateľné, nemožno tvrdiť, že z nich má prospech každé vyrobené dielo.

34

Z toho vyplýva, že finančná podpora, ktorej celková výška nie je určená, je rozdelená medzi veľký počet filmových a audiovizuálnych diel a poskytovateľov služieb, ktorí pôsobia v rôznych štádiách produkcie, takže vplyv tejto podpory na cenu služieb súvisiacich s tvorbou filmových a audiovizuálnych diel treba vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, považovať za neistý, či dokonca hypotetický.

35

Na druhej strane cena nie je jedinou premennou, určujúcou, či bude filmové a audiovizuálne dielo zakúpené.

36

Rozhodnutie prevádzkovateľa televíznych služieb zakúpiť filmové alebo audiovizuálne diela tiež závisí od kultúrnych faktorov, najmä od osobitostí prevládajúcich v každom členskom štáte, ako aj od očakávaní verejnosti.

37

Vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, preto nemožno preukázať, že použitie príjmov z dane z predplatného by viedlo k zvýhodneniu služieb v oblasti tvorby portugalských filmových a audiovizuálnych diel na úkor služieb poskytovaných poskytovateľmi usadenými v iných členských štátoch, takže za týchto podmienok treba prípadné účinky, ktoré by daň z predplatného mohla mať, pokiaľ ide o poskytovanie služieb v oblasti tvorby audiovizuálnych a filmových diel, považovať za príliš náhodné a nepriame, aby predstavovali obmedzenie v zmysle článku 56 ZFEÚ.

38

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza daň určenú na financovanie propagácie a šírenia filmových a audiovizuálnych diel, pokiaľ sú jej prípadné účinky na slobodné poskytovanie služieb v oblasti tvorby takýchto diel príliš náhodné a príliš nepriame na to, aby predstavovali obmedzenie v zmysle tohto ustanovenia.

39

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či skutočnosť, že v iných členských štátoch Únie existujú rovnaké alebo podobné režimy, ako je systém stanovený zákonom č. 55/2012, môže zmeniť odpoveď na prvú otázku.

40

Druhá otázka je založená na predpoklade, že daň z predplatného spadá do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 56 ZFEÚ. Z odpovede na prvú otázku však vyplýva, že vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, to tak nie je. Na túto otázku teda nie je potrebné odpovedať.

41

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza daň určenú na financovanie propagácie a šírenia filmových a audiovizuálnych diel, pokiaľ sú jej prípadné účinky na slobodné poskytovanie služieb v oblasti tvorby takýchto diel príliš náhodné a príliš nepriame na to, aby predstavovali obmedzenie v zmysle tohto ustanovenia.