–

„Ekofrukt“ EOOD, v zastúpení: D. Y. Kirilova,

–

Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno‑osiguritelna praktika“ – Veliko Tărnovo, v zastúpení: B. Nikolov,

–

bulharská vláda, v zastúpení: M. Georgieva a L. Zacharieva, splnomocnené zástupkyne,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: J. Očková, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun, D. Drambozova a P.‑J. Loewenthal, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 25 ods. 1, článku 26 a prílohy I nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES (Ú. v. EÚ L 257, 2014, s. 73).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Ekofrukt“ EOOD so sídlom v Bulharsku a Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno‑osiguritelna praktika“ – Veliko Tărnovo (riaditeľ Riaditeľstva pre opravné prostriedky a prax v oblasti daní a sociálneho zabezpečenia, Veliko Tarnovo, Bulharsko, ďalej len „riaditeľ“) vo veci dodatočného platobného výmeru týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty (DPH), ktorú má zaplatiť Ekofrukt za zdaňovacie obdobia august až október 2014.

3

Odôvodnenia 21, 23, 33 a 49 nariadenia č. 910/2014 znejú takto:

…

…

…

4

Článok 2 tohto nariadenia s názvom „Rozsah pôsobnosti“ v odseku 3 stanovuje:

„Toto nariadenie nemá vplyv na vnútroštátne právo ani právo Únie súvisiace s uzatváraním a platnosťou zmlúv alebo iných právnych či procesných záväzkov týkajúcich sa formy.“

5

Podľa článku 3 uvedeného nariadenia, nazvaného „Vymedzenie pojmov“:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…

…

…

…“

6

Článok 17 toho istého nariadenia, nazvaný „Orgán dohľadu“, v podstate stanovuje, že členské štáty určia orgán dohľadu, ktorý okrem iného dohliada na kvalifikovaných poskytovateľov dôveryhodných služieb s cieľom zaručiť, aby títo poskytovatelia a kvalifikované dôveryhodné služby, ktoré poskytujú, spĺňali požiadavky stanovené v nariadení č. 910/2014, a tiež udeľuje poskytovateľom dôveryhodných služieb a službám, ktoré poskytujú, kvalifikovaný štatút a odníma ho.

7

Článok 25 tohto nariadenia s názvom „Právne účinky elektronických podpisov“ znie:

„1.   Právny účinok elektronického podpisu a jeho prípustnosť ako dôkazu v súdnom konaní sa nesmie odmietnuť výlučne z toho dôvodu, že má elektronickú formu alebo že nespĺňa požiadavky pre kvalifikované elektronické podpisy.

2.   Kvalifikovaný elektronický podpis má právny účinok rovnocenný s vlastnoručným podpisom.

…“

8

Článok 26 uvedeného nariadenia nazvaný „Požiadavky na zdokonalené elektronické podpisy“, stanovuje:

„Zdokonalený elektronický podpis musí spĺňať tieto požiadavky:

9

Príloha I toho istého nariadenia vymenúva pod názvom „Požiadavky na kvalifikované certifikáty pre elektronické podpisy“ rôzne informácie, ktoré musia kvalifikované certifikáty pre elektronické podpisy obsahovať. Podľa písmen b) až d) tejto prílohy musia tieto certifikáty obsahovať súbor údajov, ktoré jednoznačne reprezentujú kvalifikovaného poskytovateľa dôveryhodných služieb, ktorý vydáva kvalifikované certifikáty, ďalej aspoň meno podpisovateľa alebo pseudonym, pričom ak sa použije pseudonym, musí to byť jasne uvedené, a napokon údaje na validáciu elektronického podpisu, ktoré zodpovedajú údajom na vyhotovenie elektronického podpisu.

10

Príloha II nariadenia č. 910/2014, nazvaná „Požiadavky na zariadenia na vyhotovenie kvalifikovaného elektronického podpisu“, v bode 1 najmä stanovuje, že zariadenia na vyhotovenie kvalifikovaného elektronického podpisu musia vhodnými technickými a procedurálnymi prostriedkami zabezpečovať prinajmenšom, aby bola v primeranej miere zaručená dôvernosť údajov na vyhotovenie elektronického podpisu, aby sa tieto údaje mohli v praxi objaviť iba raz, aby bol elektronický podpis spoľahlivo chránený proti falšovaniu a aby oprávnený podpisovateľ mohol tieto údaje spoľahlivo chrániť pred použitím inými osobami. Okrem toho bod 3 tejto prílohy stanovuje, že generovať alebo spravovať údaje na vyhotovenie elektronického podpisu v mene podpisovateľa môže výhradne kvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodných služieb.

11

Podľa článku 3 Zakon za elektronnija dokument i elektronnite udostoveritelni uslugi (zákon o elektronickom dokumente a dôveryhodných elektronických službách, DV č. 34 zo 6. apríla 2001) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o elektronickom dokumente“) je „elektronický dokument“ elektronickým dokumentom v zmysle článku 3 bodu 35 nariadenia č. 910/2014.

12

Podľa článku 13 zákona o elektronickom dokumente:

„1.   Elektronický podpis je elektronický podpis v zmysle článku 3 bodu 10 [nariadenia č. 910/2014].

2.   Zdokonalený elektronický podpis je elektronický podpis v zmysle článku 3 bodu 11 [nariadenia č. 910/2014].

3.   Kvalifikovaný elektronický podpis je elektronický podpis v zmysle článku 3 bodu 12 [nariadenia č. 910/2014].

4.   Právne účinky elektronického podpisu a zdokonaleného elektronického podpisu zodpovedajú právnym účinkom vlastnoručného podpisu, ak si to strany dohodli.“

13

Žalobkyňa vo veci samej, spoločnosť Ekofrukt, je obchodná spoločnosť, ktorej predmet činnosti spočíva vo veľkoobchodnom a maloobchodnom predaji ovocia a zeleniny na viacerých predajných miestach. Táto spoločnosť bola v súvislosti s DPH predmetom daňovej kontroly týkajúcej sa zdaňovacích období od augusta do novembra 2014.

14

Po skončení tejto kontroly prijali daňové orgány 4. mája 2017 dodatočný platobný výmer. Riaditeľ, ktorý rozhodoval o sťažnosti podanej žalobkyňou vo veci samej, tento výmer zrušil rozhodnutím zo 4. augusta 2017 a nariadil vykonanie novej daňovej kontroly.

15

V rámci tejto novej kontroly daňové orgány prijali 8. februára 2018 v súvislosti s DPH nový platobný výmer v celkovej výške 30915,50 bulharských levov (BGN) (približne 15800 eur) za zdaňovacie obdobia august až október 2014, zvýšený o úroky z omeškania. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím riaditeľa z 18. septembra 2018.

16

Všetky dokumenty daňovej správy vydané v rámci tejto daňovej kontroly boli vyhotovené vo forme elektronických dokumentov podpísaných elektronickými podpismi.

17

Žalobkyňa vo veci samej podala na Administrativen săd Veliko Tărnovo (Správny súd Veliko Tarnovo, Bulharsko), teda na vnútroštátny súd, žalobu proti rozhodnutiu riaditeľa z 18. septembra 2018.

18

V rámci tejto žaloby spochybňuje platnosť vydaných elektronických dokumentov a tvrdí, že na jednej strane nič nenasvedčuje tomu, že tieto dokumenty sú elektronickými dokumentmi podpísanými elektronickými podpismi, a na druhej strane chýba „kvalifikovaný elektronický podpis“.

19

Vnútroštátnemu súdu boli predložené výňatky z registra elektronických podpisov a vyplýva z nich, že poskytovateľ dôveryhodných služieb kvalifikoval podpisy daňových orgánov ako „profesionálne elektronické podpisy“. Podľa znaleckých posudkov predložených vnútroštátnemu súdu elektronické podpisy na elektronických dokumentoch, ktoré žalobkyňa vo veci samej spochybňuje, nie sú „kvalifikovanými elektronickými podpismi“ v zmysle článku 3 bodu 12 nariadenia č. 910/2014.

20

Vnútroštátny súd však považuje za potrebné, aby bol tento pojem spresnený. Okrem toho uvádza, že sa vyžadujú dodatočné údaje, pokiaľ ide o rozsah kontroly týkajúcej sa súladu uvedených podpisov s informáciami, ktoré musia v zmysle zákona obsahovať kvalifikované certifikáty pre elektronický podpis, aby mohol dospieť k záveru o existencii alebo neexistencii takéhoto podpisu. V tejto súvislosti sa najmä pýta, aká je hodnota „profesionálneho elektronického podpisu“, ako je ten, ktorý použil poskytovateľ dôveryhodných služieb, hoci tento pojem v bulharskom právnom poriadku neexistuje.

21

Okrem toho podľa uvedeného súdu sa v zásade pripúšťa, že článok 25 nariadenia č. 910/2014 zavádza zákaz spochybniť elektronické dokumenty, takže aj keby sa preukázalo, že na elektronickom dokumente je nekvalifikovaný elektronický podpis, tento dokument by sa považoval za platný. Tento prístup by mal za následok nerovnováhu medzi dokumentom v papierovej podobe s vlastnoručným podpisom na jednej strane a elektronickým dokumentom s elektronickým podpisom na strane druhej. V prípade sťažnosti proti dokumentu vyhotovenému v papierovej podobe, ktorá by viedla ku konštatovaniu, že podpis, ktorý sa nachádza na tomto dokumente, nie je podpisom uvedeného autora, by bol predmetný dokument vyhlásený za neplatný z dôvodu chýbajúceho podpisu. Naopak, pokiaľ ide o elektronický dokument, aj keby sa konštatovalo, že elektronický podpis nepredstavuje „kvalifikovaný elektronický podpis“, nebolo by možné z toho vyvodiť, že dokument nie je podpísaný, a tento dokument by preto bol platný.

22

Za týchto okolností Administrativen săd Veliko Tărnovo (Správny súd Veliko Tarnovo) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Európska komisia sa v podstate domnieva, že druhá a štvrtá otázka sú neprípustné, lebo nie sú relevantné na účely vyriešenia sporu vo veci samej, keďže podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania elektronické podpisy vo veci samej nepredstavujú „kvalifikované elektronické podpisy“ v zmysle článku 3 bodu 12 nariadenia č. 910/2014.

24

Riaditeľ tiež tvrdí, že položené otázky sú hypotetické, keďže úvahy vnútroštátneho súdu spočívajú na nesprávnom skutkovom predpoklade, že správny akt, ktorý bol pred ním napadnutý, bol podpísaný iným podpisom než „kvalifikovaným elektronickým podpisom“.

25

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, založeného na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Rovnako prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Z toho vyplýva, že pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 26. mája 2011, Stichting Natuur en Milieu a i., C‑165/09 až C‑167/09, EU:C:2011:348, bod 47, ako aj citovaná judikatúra).

26

Keďže jedine vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav sporu, ktorý mu bol predložený, Súdny dvor musí v zásade obmedziť svoje skúmanie na tie prvky posúdenia, ktoré sa mu vnútroštátny súd rozhodol poskytnúť, a musí sa preto pridŕžať situácie, ktorú uvedený súd považuje za preukázanú, a nemôže byť viazaný teóriami vyjadrenými jedným z účastníkov konania vo veci samej (rozsudok z 2. apríla 2020, Coty Germany, C‑567/18, EU:C:2020:267, bod 22 a citovaná judikatúra).

27

Súdny dvor nie je povinný rozhodovať najmä vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej alebo ak ide o problém hypotetickej povahy (rozsudok z 26. mája 2011, Stichting Natuur en Milieu a i., C‑165/09 až C‑167/09, EU:C:2011:348, bod 48, ako aj citovaná judikatúra).

28

V prejednávanej veci však nejde o taký prípad.

29

Odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania je síce nepochybne stručné, nič to však nemení na tom, že vnútroštátny súd nevyvodil definitívne závery, pokiaľ ide o otázku, či sa dotknuté elektronické podpisy majú alebo nemajú považovať za „kvalifikované elektronické podpisy“. Vnútroštátny súd totiž výslovne uvádza, že „potrebuje ďalšie spresnenia týkajúce sa intenzity skúmania súladu konkrétnych podpisov s obsahom, ktorý predpisuje zákon, aby mohol zistiť, či ide alebo nejde o kvalifikovaný elektronický podpis“.

30

Na rozdiel od tvrdenia Komisie a riaditeľa teda nie je zjavné, že by výklad práva Únie, ako ho požaduje vnútroštátny súd, nemal nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo že nastolený problém je hypotetický.

31

Preto sa návrh na začatie prejudiciálneho konania musí považovať za prípustný.

32

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 25 ods. 1 nariadenia č. 910/2014 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bol správny akt vyhotovený vo forme elektronického dokumentu vyhlásený za neplatný, ak je podpísaný elektronickým podpisom, ktorý nespĺňa požiadavky tohto nariadenia na to, aby sa považoval za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle jeho článku 3 bodu 12.

33

Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie podľa jeho obvyklého významu v bežnom jazyku, ale aj kontext a ciele, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou (rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i., C‑160/20, EU:C:2022:101, bod 29, ako aj citovaná judikatúra).

34

V prvom rade treba uviesť, že podľa samotného znenia článku 25 ods. 1 nariadenia č. 910/2014 právny účinok a prípustnosť elektronického podpisu ako dôkazu na súde nemožno odmietnuť len z dôvodu, že tento podpis má elektronickú formu alebo že nespĺňa požiadavky kvalifikovaného elektronického podpisu.

35

Z toho vyplýva, že uvedené ustanovenie nezakazuje vnútroštátnym súdom, aby vyhlásili elektronické podpisy za neplatné, ale stanovuje všeobecnú zásadu, ktorá uvedeným súdom zakazuje odmietnuť právny účinok a dôkaznú silu elektronických podpisov v súdnych konaniach len preto, že tieto podpisy majú elektronickú podobu alebo že nespĺňajú požiadavky stanovené nariadením č. 910/2014 na to, aby sa elektronický podpis mohol považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“.

36

V druhom rade treba konštatovať, že tento výklad má oporu v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 910/2014 v spojení s jeho odôvodneniami 21 a 49, z ktorých vyplýva, že definovať právny účinok vyvolaný elektronickými podpismi prináleží vnútroštátnemu právu. Podľa tohto ustanovenia totiž členské štáty môžu slobodne rozhodnúť, či oznámenia a výmery vydané najmä daňovou správou v súvislosti so zdaniteľnými osobami môžu mať elektronickú formu, a prípadne určiť, aký typ elektronického podpisu sa vyžaduje za konkrétnych okolností. Nariadenie č. 910/2014 nestanovuje, ktorý osobitný druh elektronického podpisu treba použiť v rámci vypracovania daného právneho aktu, najmä správneho rozhodnutia prijatého vo forme elektronického dokumentu. Preto prináleží členským štátom, aby určili, či takéto správne rozhodnutie vyžaduje výlučne kvalifikovaný elektronický podpis a aké sú prípadné dôsledky nedodržania tejto požiadavky.

37

Jediná výnimka v tejto súvislosti spočíva v požiadavke stanovenej v článku 25 ods. 2 nariadenia č. 910/2014, podľa ktorej právny účinok kvalifikovaného elektronického podpisu musí byť rovnaký ako právny účinok vlastnoručného podpisu. Cieľ tohto ustanovenia, ktoré zakotvuje domnienku „stotožnenia“ s vlastnoručným podpisom iba v prospech kvalifikovaného elektronického podpisu, by bol ohrozený, ak by elektronický podpis, ktorý nespĺňa požiadavky tohto nariadenia na to, aby sa považoval za „kvalifikovaný elektronický podpis“, mal porovnateľné, ba dokonca významnejšie účinky, keďže rozšírený výklad článku 25 ods. 1 nariadenia č. 910/2014 by znemožnil akékoľvek spochybnenie tohto podpisu, alebo by takéto spochybnenie v porovnaní s vlastnoručným podpisom prinajmenšom sťažil. Ako správne uviedol vnútroštátny súd, takýto prístup by mal za následok vznik nerovnováhy medzi dokumentom v papierovej podobe s vlastnoručným podpisom a elektronickým dokumentom s elektronickým podpisom.

38

V prejednávanej veci z vnútroštátneho právneho rámca opísaného vnútroštátnym súdom vyplýva, že podľa článku 13 ods. 4 zákona o elektronickom dokumente je právny účinok elektronického podpisu a zdokonaleného elektronického podpisu rovnocenný právnemu účinku vlastnoručného podpisu, len ak sa tak strany dohodli.

39

V treťom rade treba zdôrazniť, že nariadenie č. 910/2014 má za cieľ zabezpečiť, ako vyplýva z jeho článku 2 ods. 3 v spojení s jeho odôvodnením 49, aby sa elektronickému podpisu neodopieral jeho právny účinok len z dôvodu, že má takúto podobu, pričom však nebráni členským štátom, aby sa sami rozhodli, pokiaľ ide o formálne požiadavky. Naopak, nemožno sa domnievať, že v rámci hierarchického systému jednotlivých elektronických podpisov stanoveného nariadením č. 910/2014 sa vyžaduje, aby sa elektronickému podpisu, ktorý nespĺňa požiadavky tohto nariadenia, aby sa mohol považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“, pripisoval významnejší právny účinok, ako má vlastnoručný podpis.

40

Treba preto konštatovať, že článok 25 ods. 1 nariadenia č. 910/2014 nezakazuje vnútroštátnym súdom vyhlásiť za neplatné elektronické podpisy, ktoré nespĺňajú požiadavky tohto nariadenia, aby sa mohli považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle článku 3 bodu 12 tohto nariadenia, pod podmienkou, že jediným dôvodom vyhlásenia neplatnosti týchto podpisov nie je len skutočnosť, že sú v elektronickej forme.

41

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať, že článok 25 ods. 1 nariadenia č. 910/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby bol správny akt vyhotovený vo forme elektronického dokumentu vyhlásený za neplatný, ak je podpísaný elektronickým podpisom, ktorý nespĺňa požiadavky tohto nariadenia na to, aby sa považoval za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle článku 3 bodu 12 tohto nariadenia, pod podmienkou, že jediným dôvodom vyhlásenia neplatnosti tohto aktu nie je len skutočnosť, že podpis na ňom má elektronickú podobu.

42

Svojou treťou otázkou, ktorou sa treba zaoberať ešte pred druhou otázkou, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 bod 12 nariadenia č. 910/2014 vykladať v tom zmysle, že ak neexistuje „kvalifikovaný certifikát pre elektronický podpis“ v zmysle článku 3 bodu 15 tohto nariadenia, označenie elektronického podpisu kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb ako „profesionálneho elektronického podpisu“ namiesto „kvalifikovaného elektronického podpisu“ postačuje na to, aby sa dotknutému podpisu táto druhá uvedená vlastnosť nepriznala.

43

Treba uviesť, že článok 3 bod 12 nariadenia č. 910/2014 stanovuje tri kumulatívne požiadavky na to, aby sa elektronický podpis mohol považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“. Po prvé podpis musí byť „zdokonaleným elektronickým podpisom“, ktorý má v zmysle článku 3 bodu 11 spĺňať požiadavky stanovené v článku 26 tohto nariadenia. Po druhé podpis sa musí vyhotoviť s použitím „zariadenia na vyhotovenie kvalifikovaného elektronického podpisu“, ktoré má v zmysle článku 3 bodu 23 tohto nariadenia spĺňať požiadavky stanovené v prílohe II rovnakého nariadenia. Po tretie musí byť podpis založený na „kvalifikovanom certifikáte pre elektronické podpisy“ v zmysle článku 3 bodu 15 nariadenia č. 910/2014. Podľa tohto ustanovenia je na to potrebné, aby predmetný certifikát vydal „kvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodných služieb“ a aby spĺňal požiadavky stanovené v prílohe I tohto nariadenia.

44

Bez ohľadu na okolnosť, že kvalifikovaný poskytovateľ dôveryhodných služieb vo veci samej kvalifikoval predmetný elektronický podpis ako „profesionálny elektronický podpis“, čo je pojem, ktorý nie je stanovený nariadením č. 910/2014, treba uviesť, že existencia „kvalifikovaného certifikátu pre elektronický podpis“ v zmysle článku 3 bodu 15 tohto nariadenia, ktorý bol vydaný kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb a je v súlade s požiadavkami uvedenými v prílohe II uvedeného nariadenia, predstavuje jednu z troch kumulatívnych požiadaviek stanovených v článku 3 bode 12 tohto nariadenia, ktorých splnenie je potrebné, aby sa elektronický podpis mohol považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“.

45

Preto skutočnosť, že elektronický podpis nespĺňa túto požiadavku, stačí na to, aby ho nebolo možné považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle nariadenia č. 910/2014.

46

Okrem toho, ako správne zdôraznila bulharská vláda vo svojich písomných pripomienkach, okolnosť, že vo veci samej dotknutý poskytovateľ dôveryhodných služieb použil označenie „profesionálny elektronický podpis“, nevylučuje uznanie toho istého podpisu ako „kvalifikovaného elektronického podpisu“. Skutočnosť, že elektronický podpis sa kvalifikuje ako„profesionálny elektronický podpis“, totiž nemá nijaký vplyv v rámci preskúmania, či tento elektronický podpis spadá do pôsobnosti pojmu „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle nariadenia č. 910/2014.

47

Na tretiu otázku preto treba odpovedať, že článok 3 bod 12 nariadenia č. 910/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že neexistencia „kvalifikovaného certifikátu pre elektronický podpis“ v zmysle článku 3 bodu 15 tohto nariadenia postačuje na preukázanie, že elektronický podpis nie je „kvalifikovaným elektronickým podpisom“ v zmysle tohto článku 3 bodu 12, pričom jeho prípadná kvalifikácia ako „profesionálneho elektronického podpisu“ nie je v tejto súvislosti relevantná.

48

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa nariadenie č. 910/2014 má vykladať v tom zmysle, že zápis elektronického podpisu do certifikátu vydaného poskytovateľom dôveryhodných služieb postačuje, aby tento podpis zodpovedal požiadavkám stanoveným týmto nariadením na to, aby sa považoval za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle článku 3 bodu 12 uvedeného nariadenia, alebo či je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd overil, či tento podpis spĺňa požiadavky článku 26 a prílohy I tohto nariadenia.

49

Po prvé je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z článku 43 tohto rozsudku, článok 3 bod 12 nariadenia č. 910/2014 stanovuje tri kumulatívne požiadavky, ktorých splnenie je potrebné na to, aby sa elektronický podpis mohol považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“, pričom existencia „kvalifikovaného certifikátu pre elektronický podpis“ je jednou z nich. Ostatné podmienky okrem iného zahŕňajú skutočnosť, že požiadavky stanovené v článku 26 tohto nariadenia majú byť splnené v čase podpisu a že podpis má byť vyhotovený s použitím zariadenia na vyhotovenie kvalifikovaného elektronického podpisu.

50

Z toho vyplýva, že na účely určenia, či elektronický podpis spĺňa požiadavky stanovené nariadením č. 910/2014 na to, aby mohol byť považovaný za „kvalifikovaný elektronický podpis“, nestačí samotná skutočnosť, že podpis je založený na kvalifikovanom certifikáte vydanom kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb.

51

Po druhé treba zdôrazniť, že hoci, ako uviedli belgická vláda a Komisia vo svojich písomných pripomienkach, všetky požiadavky nariadenia č. 910/2014 uplatniteľné na kvalifikovaných poskytovateľov, ako aj na kvalifikovaný elektronický podpis a na kvalifikovaný certifikát už boli predmetom overenia zo strany akreditovaného orgánu posudzovania zhody, definovaného v článku 3 bode 18 uvedeného nariadenia, v rámci postupu auditu a zo strany orgánu dohľadu určeného podľa článku 17 rovnakého nariadenia, je pravda, že ak účastník vnútroštátneho konania spochybní skutočnosť, že elektronický podpis skutočne je „kvalifikovaným elektronickým podpisom“ v zmysle článku 3 bodu 12 nariadenia č. 910/2014, vnútroštátny súd musí overiť, či sú splnené tri podmienky vyplývajúce z tohto ustanovenia.

52

Po tretie tieto úvahy nemôžu byť spochybnené pripomienkami bulharskej vlády a riaditeľa, podľa ktorých odôvodnenie 23 nariadenia č. 910/2014 zakladá povinnosť uznať dôveryhodnú službu, ktorá zodpovedá požiadavkám tohto nariadenia, pričom režim kontroly a certifikácie zavedený nariadením č. 910/2014 by stratil svoj zmysel, ak by sa preskúmanie vnútroštátnym súdom neobmedzovalo len na overenie, či dotknutý elektronický podpis bol založený na kvalifikovanom certifikáte pre elektronický podpis vydanom kvalifikovaným poskytovateľom dôveryhodných služieb, ktorý je zapísaný v dôveryhodnom vnútroštátnom registri.

53

Z uvedeného odôvodnenia však nemožno vyvodiť, že jeho cieľom je úplne vyňať zo súdneho preskúmania dôveryhodné služby, ktoré sa stali záväznými na základe nariadenia č. 910/2014, z dôvodu, že tieto služby už boli predmetom správnej kontroly, či už zo strany akreditovaného orgánu posudzovania zhody, ako je definovaný v článku 3 bode 18 tohto nariadenia, v rámci postupu auditu alebo zo strany orgánu dohľadu určeného podľa článku 17 rovnakého nariadenia.

54

Toto odôvodnenie totiž len uvádza, že adresát povinnosti uznať takúto dôveryhodnú službu môže túto službu odmietnuť len vtedy, ak nie je schopný ju prečítať alebo overiť z technických dôvodov, na ktoré nemá bezprostredný dosah.

55

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že nariadenie č. 910/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že zápis elektronického podpisu do certifikátu vydaného poskytovateľom dôveryhodných služieb nestačí na to, aby tento podpis zodpovedal požiadavkám stanoveným týmto nariadením na to, aby sa považoval za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle článku 3 bodu 12 uvedeného nariadenia. Ak je takáto kvalifikácia spochybnená v rámci súdneho konania, vnútroštátny súd je povinný overiť, či sú splnené všetky kumulatívne podmienky stanovené v uvedenom článku 3 bode 12, z čoho vyplýva najmä jeho povinnosť overiť, či sú splnené podmienky uvedené v článku 26 a prílohe I toho istého nariadenia.

56

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 bod 12 a príloha I nariadenia č. 910/2014 majú vykladať v tom zmysle, že okolnosť, že mená podpisovateľa, ktorý na ich napísanie obvykle používa cyriliku, boli prepísané do latinky, vedie pri kontrole súladu kvalifikovaného elektronického podpisu s požiadavkami uvedenej prílohy k tomu, že tento podpis nemožno považovať za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle tohto článku 3 bodu 12.

57

Predovšetkým je v tejto súvislosti potrebné na jednej strane pripomenúť, že aby mohol byť elektronický podpis „kvalifikovaným elektronickým podpisom“ v zmysle článku 3 bodu 12 nariadenia č. 910/2014, musí byť založený na „kvalifikovanom certifikáte pre elektronický podpis“, ktorý má v zmysle článku 3 bodu 15 tohto nariadenia spĺňať požiadavky uvedené jeho v prílohe I. Podľa bodu c) uvedenej prílohy kvalifikované certifikáty pre elektronické podpisy obsahujú okrem iného aspoň meno podpisovateľa alebo pseudonym, pričom ak sa použije pseudonym, musí to byť jasne uvedené. Pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa používania takýchto pseudonymov, v odôvodnení 33 tohto nariadenia sa uvádza, že tieto ustanovenia by nemali brániť členským štátom, aby vyžadovali identifikáciu osôb podľa vnútroštátneho práva alebo práva Únie.

58

Na druhej strane jedna z troch kumulatívnych požiadaviek stanovených v článku 3 bode 12 nariadenia č. 910/2014 potrebných na to, aby sa elektronický podpis považoval za „kvalifikovaný elektronický podpis“, spočíva v tom, že ide o „zdokonalený elektronický podpis“ v zmysle bodu 11 toho istého článku. Článok 26 písm. a) a b) nariadenia č. 910/2014 pritom stanovuje, že na to, aby sa elektronický podpis považoval za „zdokonalený elektronický podpis“, musí byť jedinečne spojený s podpisovateľom a umožniť určenie jeho totožnosti.

59

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať, že článok 3 bod 12 a príloha I nariadenia č. 910/2014 sa majú vykladať v tom zmysle, že pri kontrole súladu kvalifikovaného elektronického podpisu s požiadavkami uvedenej prílohy nebráni okolnosť, že mená podpisovateľa, ktorý na ich napísanie obvykle používa cyriliku, boli prepísané do latinky, tomu, aby bol elektronický podpis tejto osoby považovaný za „kvalifikovaný elektronický podpis“ v zmysle uvedeného článku 3 bodu 12 za predpokladu, že tento podpis je jedinečne spojený s podpisovateľom a umožňuje určenie jeho totožnosti, čo musí posúdiť vnútroštátny súd.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto: