1.

Je podľa článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS (1) z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách prípustná vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej, ak len časť pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá pravdepodobne obsahuje nekalé podmienky, je predmetom rozsudku, ktorý sa stal právoplatným a ktorý má hmotnú právnu silu rozhodnutej veci, záver, ktorý prijal súd, ktorý vydal rozsudok, že zmluvné podmienky zaväzujú spotrebiteľa a nie sú nekalé, zaväzuje súdy, ktoré sa zaoberajú neskôr podanými návrhmi, aby spotrebiteľa zaviazali na zaplatenie zvyšnej sumy svojho záväzku, v súvislosti s otázkou, či je táto zvyšná suma dlžná?

2.

Ak je odpoveď na prvú otázku kladná (teda vnútroštátna judikatúra je v súlade s právom Únie), je v súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13/EHS, ak rozsudok, v ktorom sa určí, že neexistujú nekalé podmienky, síce obsahuje odôvodnenie k tomuto bodu, toto odôvodnenie však nie je dostatočne jasné alebo sa netýka konkrétnych nekalých podmienok? Na základe akých kritérií by mal vnútroštátny súd v druhom konaní posúdiť úplnosť odôvodnenia?