1

Svojou žalobou Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Bulharská republika si tým, že:

nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 8 ods. 2, článku 7 ods. 2 písm. b) a článku 9 ods. 4 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/54/ES z 18. júna 2009 o využívaní a uvádzaní na trh prírodných minerálnych vôd (Ú. v. EÚ L 164, 2009, s. 45).

2

Podľa odôvodnení 5, 7 a 9 smernice 2009/54:

…

…

3

Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Táto smernica sa týka vôd ťažených zo zeme členského štátu a uznaných zodpovedným orgánom tohto členského štátu za prírodnú minerálnu vodu spĺňajúcu ustanovenia prílohy I, oddiel I.“

4

Článok 7 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Etikety na prírodných minerálnych vodách poskytujú aj nasledujúce povinné informácie:

…

b) miesto vyťažovania [využívania – neoficiálny preklad] zdroja a názov zdroja,

…“

5

Článok 8 tej istej smernice znie:

„1.   Názov lokality, dediny alebo miesta sa môže použiť v znení obchodného označenia za predpokladu, že prírodná minerálna voda, na ktorú sa názov vzťahuje, sa ťaží zo zdroja v mieste uvedenom v obchodnom označení a že názov nie je klamlivý s ohľadom na miesto ťažby [využívania – neoficiálny preklad] zdroja.

2.   Zakazuje sa uvádzanie na trh prírodnej minerálnej vody z jedného a toho istého zdroja pod viac ako jedným obchodným označením.

3.   V prípade, že etikety alebo nápisy na obaloch, v ktorých sa prírodné minerálne vody predávajú, obsahujú obchodný názov odlišujúci sa od názvu zdroja alebo miesta jeho využitia, údaj o mieste jeho využitia alebo názve zdroja sa označí písmenami najmenej jeden a pol krát väčšími a širšími, ako sú najväčšie písmená použité na obchodný názov.

Prvý pododsek platí primerane a v rovnakom význame, ak ide o dôležitosť názvu zdroja alebo miesta jeho využitia s ohľadom na obchodný názov používaný v reklame v akejkoľvek forme vzťahujúcej sa na prírodné minerálne vody.“

6

Článok 9 smernice 2009/54 v odseku 4 stanovuje:

„Názov ,pramenitá voda‘ je vyhradený pre vodu určenú na ľudskú konzumáciu v jej prírodnom stave a plnenú do fliaš pri svojom zdroji, ktorá:

…

…“

7

Príloha I k tejto smernici obsahuje časť I s názvom „Definícia“, ktorá v bode 1 stanovuje:

„‚Prírodná minerálna voda‘ je mikrobiologicky bezchybná voda v zmysle článku 5, vyvierajúca na zemský povrch z [majúca pôvod vo vodnej tabuli alebo podzemnom ložisku a pochádzajúca zo zdroja využívaného prostredníctvom – neoficiálny preklad] jednej alebo viacerých prirodzených alebo umelo vyvŕtaných výstupných ciest.

…“

8

Článok 22 ods. 3 Naredba za iziskvanijata kăm butiliranite naturalni mineralni, izvorni i trapezni vodi, prednaznačeni za pitejni celi (uznesenie o požiadavkách uplatniteľných na balené prírodné minerálne, pramenité a stolové vody určené na pitie, DV č. 68 z 3. augusta 2004) (ďalej len „uznesenie z roku 2004“) znie takto:

„V súlade s ustanoveniami Naredba za iziskvanijata za etiketiraneto i predstavjaneto na chranite [uznesenie o požiadavkách na označovanie etiketami a prezentáciu potravín (DV č. 62 z 28. júla 2000)]…, etiketa predajných obalov prírodných minerálnych vôd obsahuje aj tieto povinné informácie:

9

Článok 23 tohto uznesenia stanovuje:

„1.   Obchodné označenie (obchodná značka) prírodnej minerálnej vody môže obsahovať názov lokality alebo obce, ktorá sa viaže na miesto vývodu vody a ložisko, za predpokladu, že nie je zavádzajúci, pokiaľ ide o miesto využívania miesta vývodu vody.

2.   Zakazuje sa uvádzanie na trh prírodnej minerálnej vody z jedného a toho istého miesta vývodu pod viac ako jedným obchodným označením.“

10

Článok 26 ods. 3 uvedeného uznesenia stanovuje, že v súlade s uznesením o požiadavkách na označovanie etiketami a prezentáciu potravín musí etiketa predajných obalov prírodných minerálnych vôd obsahovať aj povinné informácie týkajúce sa názvu miesta vývodu vody v súlade s vydaným povolením na odber vody, a názvu miesta, kde sa pramenitá voda plní do fliaš.

11

Podľa článku 26 ods. 4 toho istého uznesenia:

„Etikety na pramenitých vodách podliehajú aj požiadavkám článkov 23 a 24.“

12

V § 1 bode 4 doplňujúcich ustanovení uznesenia z roku 2004 sa pojem „miesto vývodu vody“ vymedzuje takto:

„‚Miesto vývodu vody‘: je stavba určená na odber podzemnej vody, ktorá pozostáva z povrchových zariadení. Jednotlivé typy vývodov podzemných vôd sú uvedené v článku 89 ods. 1 Naredba no 1 ot 2007 g. za proučvane, polzvane i opazvane na podzemnite vodi [uznesenie č. 1 z roku 2007 o prieskume, využívaní a ochrane podzemných vôd, (DV č. 87 z 30. októbra 2007, ďalej len ‚uznesenie č. 1 z roku 2007‘)].“

13

V § 1 bode 5 týchto doplňujúcich ustanovení sa definuje pojem „ložisko minerálnej vody“ takto:

„‚Ložisko minerálnej vody‘ je útvar podzemnej vody pozostávajúci z minerálnej vody.“

14

Článok 89 ods. 1 uznesenia č. 1 z roku 2007 stanovuje:

„Stavby určené na odber podzemnej vody podľa ich umiestnenia v útvare podzemných vôd sú nasledujúce:

15

Ustanovenie § 1 doplňujúcich ustanovení Zakon za vodite (zákon o vode, DV č. 67 z 27. júla 1999) stanovuje v bodoch 61 a 98:

„61. ‚Útvar podzemnej vody‘ je vymedzený objem podzemnej vody v rámci jedného alebo viacerých kolektorov, ktorý sa vyznačuje určitým stavom podzemných vôd.

…

98. ‚Ložisko minerálnej vody‘ je útvar podzemnej vody alebo jej časť, ktorý obsahuje minerálne vody jednotného zloženia a chemických vlastností.“

16

Dňa 2. júla 2020 Komisia zaslala Bulharskej republike formálnu výzvu z dvoch dôvodov: po prvé tým, že právne predpisy tohto členského štátu povoľujú uvádzanie na trh prírodnej minerálnej vody a pramenitej vody z jedného a toho istého zdroja pod viac ako jedným obchodným označením, nespĺňajú požiadavky článku 8 ods. 2 smernice 2009/54, a po druhé tým, že tieto právne predpisy neukladajú povinnosť, aby na etiketách uvedených vôd bol označený názov zdroja, nespĺňajú požiadavky článku 7 ods. 2 písm. b) a článku 9 ods. 4 písm. c) tejto smernice.

17

Bulharská republika odpovedala listom z 29. septembra 2020, v ktorom sa zaviazala oznámiť Komisii do 30. októbra 2020 opatrenia na správne prebratie smernice 2009/54. Dňa 24. novembra 2020 bulharské orgány predložili Komisii návrh uznesenia týkajúceho sa požiadaviek uplatniteľných na balené minerálne, pramenité a stolové minerálne vody určené na pitie.

18

Po preskúmaní oznámených opatrení Komisia 23. septembra 2021 zaslala Bulharskej republike odôvodnené stanovisko, v ktorom stanovila lehotu dvoch mesiacov od doručenia tohto stanoviska na zosúladenie bulharských právnych predpisov. V tomto odôvodnenom stanovisku vytýkala uvedenému členskému štátu, že si nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 8 ods. 2, článku 7 ods. 2 písm. b) a článku 9 ods. 4 písm. c) smernice 2009/54 tým, že stále správne neprebral túto smernicu do bulharského právneho poriadku, a najmä pojem „zdroj“, ako je vyložený v rozsudku z 24. júna 2015, Hotel Sava Rogaška (C‑207/14, ďalej len „rozsudok Hotel Sava Rogaška, EU:C:2015:414).

19

Po predĺžení lehoty na zaslanie odpovede do 21. januára 2022 Bulharská republika 17. januára 2022 oznámila Komisii svoj postoj k odôvodnenému stanovisku a predložila revidovaný návrh uznesenia o požiadavkách uplatniteľných na balené minerálne, pramenité a stolové vody určené na pitie. V následnej výmene názorov, po tom, čo Komisia tomuto členskému štátu oznámila, že plánované opatrenia sú nedostatočné, sa Bulharská republika zaviazala zmeniť okrem iného svoje právne predpisy o potravinách.

20

Vzhľadom na to, že tento členský štát neprijal dodatočné opatrenia na správne prebratie smernice 2009/54, Komisia podala 24. júla 2023 túto žalobu.

21

Na podporu svojej žaloby Komisia uvádza dve výhrady založené na porušení jednak článku 8 ods. 2 smernice 2009/54 a jednak článku 7 ods. 2 písm. b) a článku 9 ods. 4 písm. c) tejto smernice.

22

Hoci Bulharská republika nevzniesla námietku neprípustnosti tejto žaloby, uvádza, že v rámci konania pred podaním žaloby v súlade so zásadou lojálnej spolupráce predložila Komisii niekoľko návrhov na zmenu platnej vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré preberali samotné ustanovenia smernice 2009/54, ako boli vyložené v rozsudku Hotel Sava Rogaška, pričom všetky tieto návrhy boli vyhodnotené ako nedostatočné. Podľa tohto členského štátu táto okolnosť v skutočnosti poukazuje na ťažkosti spôsobené nedostatočným vymedzením základných pojmov použitých v smernici 2009/54, z ktorých niektoré sú navyše v rozpore s pojmami podobného významu použitými v iných aktoch práva Únie.

23

V tejto súvislosti uvedený členský štát, ktorý tvrdí, že bol ako jediný požiadaný, aby vo svojom vnútroštátnom práve definoval tie isté pojmy bez toho, aby dostal presné údaje o ich obsahu, zdôrazňuje úlohu Komisie ako inštitúcie s právomocou legislatívnej iniciatívy, a to prijímať opatrenia zamerané na spresnenie práva Únie v prípadoch, keď je potrebné aktualizovať existujúci právny rámec. Ten istý členský štát uvádza, že v prejednávanej veci bolo prijatie nových vnútroštátnych ustanovení odložené práve preto, aby sa počkalo na súhlas tejto inštitúcie s plánovaným prístupom. Komisia však tri mesiace po tom, čo jej boli oznámené posledné opatrenia, podala túto žalobu bez toho, aby uskutočnila ďalšie konzultácie.

24

V tejto súvislosti, pokiaľ ide tvrdenia Bulharskej republiky, ktoré treba chápať tak, že sa týkajú údajného porušenia povinnosti lojálnej spolupráce zo strany Komisie podaním tejto žaloby, treba konštatovať, že okrem toho, že Komisia nemá právomoc definitívne určovať stanoviskami, ktoré prijíma v rámci konania pred podaním žaloby, práva a povinnosti členského štátu, ani mu poskytovať záruky týkajúce sa zlučiteľnosti konkrétneho konania s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2003, Komisia/Nemecko, C‑135/01, EU:C:2003:171, bod 24 a citovanú judikatúru), zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že v prejednávanej veci Bulharská republika v žiadnom prípade neuviedla v priebehu tohto konania žiadne ťažkosti pri výklade pojmov použitých v smernici 2009/54, ktoré sú uvádzané v tejto žalobe.

25

Nemožno preto tvrdiť, že Komisia vyvolala v tomto členskom štáte neistotu, pokiaľ ide o rozsah jeho povinností, alebo že mu zabránila ukončiť porušenie, ktoré sa mu vytýka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2003, Komisia/Nemecko, C‑135/01, EU:C:2003:171, bod 23).

26

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prináleží Komisii posúdiť možnosť podať žalobu voči členskému štátu, určiť ustanovenia, ktoré porušil, a zvoliť moment, v ktorom voči nemu začne konanie o nesplnenie povinnosti, pričom úvahy, ktoré ovplyvňujú túto voľbu, nemôžu mať vplyv na prípustnosť žaloby. V tejto súvislosti, zatiaľ čo Komisia sama posudzuje možnosť podania žaloby a trvania na žalobe o nesplnenie povinností, Súdny dvor musí preskúmať, či namietané porušenie existuje, alebo neexistuje, bez toho, aby bol oprávnený vyjadrovať sa k uplatňovaniu výkonu voľnej úvahy Komisie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Komisia/Maďarsko (Spotrebná daň z cigariet), C‑856/19, EU:C:2021:253, bod 57 a citovanú judikatúru].

27

Z toho vyplýva, že tvrdenia Bulharskej republiky nie sú také, aby spochybnili prípustnosť tejto žaloby.

28

Komisia tvrdí, že článok 8 ods. 2 smernice 2009/54 v spojení s jej článkom 9 ods. 4 písm. c) zakazuje uvádzanie na trh prírodných minerálnych vôd a pramenitých vôd z jedného a toho istého zdroja pod viac ako jedným obchodným označením, v zmysle výkladu, ktorý podal Súdny dvor v rozsudku Hotel Sava Rogaška, teda prírodné minerálne vody a pramenité vody, ktoré majú pôvod v jednej a tej istej vodnej tabuli alebo v jednom a tom istom podzemnom ložisku a ktoré majú vo všetkých prirodzených alebo umelo vyvŕtaných výstupných cestách týchto vôd totožné vlastnosti.

29

Zákaz stanovený v článku 23 ods. 2 a článku 26 ods. 4 uznesenia z roku 2004, teda v ustanoveniach, ktorými sa toto pravidlo preberá do bulharského práva, má však iný rozsah, keďže sa nevzťahuje na „zdroj“, ale na „miesto vývodu vody“, ako je definované v § 1 bode 4 doplňujúcich ustanovení uznesenia z roku 2004 a v článku 89 ods. 1 uznesenia č. 1 z roku 2007. Podľa článku 23 ods. 2 a článku 26 ods. 4 uznesenia z roku 2004 sa teda tento zákaz vzťahuje na uvádzanie prírodnej minerálnej vody alebo pramenitej vody získanej z tej istej „stavby určenej na odber podzemnej vody“ na trh pod viac ako jedným obchodným označením. Za týchto okolností by predmetná vnútroštátna právna úprava zo svojej podstaty považovala každé miesto vývodu vody za samostatný zdroj, a preto by voda pochádzajúca z toho istého zdroja mohla mať rôzne obchodné označenia.

30

Bulharská republika uvádza, že smernica 2009/54 nedefinuje pojem „zdroj“ a tento pojem nie je podľa tohto členského štátu definovaný ani v judikatúre Súdneho dvora, čo znemožňuje určiť presnú povahu útvaru podzemnej vody, ktorý má byť kvalifikovaný ako „zdroj“ na účely tejto smernice. Z toho vyplýva, že členské štáty by mali možnosť nielen definovať tento pojem vo svojom vnútroštátnom práve, ale aj použiť existujúce vnútroštátne ustanovenia na dosiahnutie cieľov stanovených uvedenou smernicou.

31

Bulharská republika v tejto súvislosti pripomína, že v bulharčine sa pod pojmom „zdroj vody“ rozumie práve zdroj so zariadením na jeho využívanie, z ktorého sa využíva prírodná minerálna voda alebo pramenitá voda z jedného alebo viacerých prirodzených alebo vŕtaných zdrojov. Takto chápané poskytovanie informácií o „zdroji vody“ by spotrebiteľom umožnilo čo najpresnejšie identifikovať pôvod príslušnej vody a rozlíšiť prírodnú minerálnu vodu od inej prírodnej minerálnej vody v závislosti od miesta využívania zdroja.

32

Články 23 a 26 uznesenia z roku 2004 by teda umožnili dosiahnuť cieľ smernice 2009/54 ako celku, ako aj špecifický cieľ sledovaný článkom 8 tejto smernice. Zákaz obsiahnutý v týchto článkoch by navyše odrážal podmienku, podľa ktorej prírodná minerálna voda musí mať na všetkých svojich výstupných cestách rovnaké vlastnosti, aby sa mohla považovať za vodu pochádzajúcu z toho istého zdroja. V tomto ohľade bola zohľadnená skutočnosť, že v Bulharsku má voda z tej istej vodnej tabule alebo toho istého ložiska a ktorá vyviera z viacerých prirodzených alebo umelo vyvŕtaných výstupných ciest, odlišné vlastnosti z dôvodu vzdialenosti, ktorá ich oddeľuje, a Komisia nepreukázala, že by uplatnenie týchto vnútroštátnych ustanovení ohrozilo ciele smernice 2009/54.

33

Článok 8 ods. 2 smernice 2009/54 zakazuje uvádzanie na trh prírodnej minerálnej vody z jedného a toho istého zdroja pod viac ako jedným obchodným označením.

34

Pokiaľ ide po prvé o údajné nesprávne pochopenie rozsahu pojmu „zdroj“ uvedeného v tomto ustanovení, treba na úvod pripomenúť, že v bode 45 rozsudku Hotel Sava Rogaška Súdny dvor rozhodol, že pojem „prírodná minerálna voda z jedného a toho istého zdroja“ uvedený v tomto článku 8 ods. 2, označuje prírodnú minerálnu vodu využívanú z jednej alebo viacerých prirodzených alebo umelo vyvŕtaných výstupných ciest, ktorá má pôvod v jednej a tej istej vodnej tabuli alebo v jednom a tom istom podzemnom ložisku, ak má táto voda vo všetkých týchto prirodzených alebo umelo vyvŕtaných výstupných cestách rovnaké vlastnosti, s ohľadom na kritériá uvedené v prílohe I k tejto smernici, ktoré zostávajú stabilné v rámci limitov prirodzenej fluktuácie.

35

Pri tomto závere Súdny dvor výslovne uviedol, že pojem „zdroj“ nemožno asimilovať s pojmom „vývod“, keďže znenie definície prírodnej minerálnej vody uvedené v oddiele I bode 1 prvom odseku prílohy I k smernici 2009/54 výslovne stanovuje, že zdroj môže byť využívaný „prostredníctvom jednej alebo viacerých prirodzených alebo umelo vyvŕtaných výstupných ciest“. Súdny dvor teda rozhodol, že pre rozhodnutie, či takáto voda je alebo nie je prírodnou minerálnou vodou „z jedného a toho istého zdroja“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 2009/54, je irelevantné, že sa využíva z jedného alebo viacerých vývodov (rozsudok Hotel Sava Rogaška, bod 30).

36

Súdny dvor uviedol, že tento výklad je nielen podporený všeobecnou systematikou smernice 2009/54, ktorej všeobecný výklad potvrdzuje rozhodujúcu úlohu, ktorú majú pri jeho uplatnení vlastnosti prírodných minerálnych vôd, ale že je jediným, ktorý môže zaručiť dosiahnutie cieľov sledovaných touto smernicou vzhľadom na odôvodnenia 5, 7 a 9 uvedenej smernice. Keďže obchodné označenie prírodnej minerálnej vody je nevyhnutne spojené s vlastnosťami tejto vody, spotrebitelia by boli uvedení do omylu a pokiaľ ide o ochranu zdravia, nemohli by sa informovane rozhodnúť na základe prípadných vlastností prírodnej minerálnej vody, ak by bolo možné predávať pod rôznymi obchodnými označeniami prírodné minerálne vody majúce ten istý pôvod a rovnaké vlastnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Hotel Sava Rogaška, body 36 a 39 až 41).

37

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že článok 8 ods. 2 smernice 2009/54 bol prebratý do bulharského práva článkom 23 ods. 2 uznesenia z roku 2004, ktorý zakazuje uvádzanie na trh prírodnej minerálnej vody z jedného a toho istého „miesta vývodu vody“ pod viac ako jedným obchodným označením, pričom tento pojem je v § 1 bode 4 doplňujúcich ustanovení tohto uznesenia definovaný ako „stavba určená na odber podzemnej vody, ktorá pozostáva z povrchových zariadení“, ktorý patrí do pôsobnosti článku 89 ods. 1 uznesenia č. 1 z roku 2007.

38

Vzhľadom na ich obsah sa tieto vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa obmedzujú na zákaz uvádzania na trh iba prírodných minerálnych vôd z jedného a toho istého miesta vývodu pod viac ako jedným obchodným označením, musia považovať za odporujúce ustanoveniam článku 8 ods. 2 smernice 2009/54, ako ich vykladá Súdny dvor v rozsudku Hotel Sava Rogaška, ktorý v bode 30 tohto rozsudku výslovne vylučuje akúkoľvek totožnosť medzi pojmami „zdroj“ a „vývod“.

39

Uvedené vnútroštátne ustanovenia tiež nezohľadňujú ciele sledované touto smernicou, ako sú uvedené v jej odôvodnení 5. Ako uvádza Komisia, v rozsahu, v akom uvedené ustanovenia považujú každú „stavbu… určenú na odber vody“ za samostatný zdroj, môžu byť vody využívané z týchto stavieb označené samostatnými obchodnými označeniami, pričom nemožno vylúčiť, že voda z týchto rôznych vývodov je v skutočnosti vodou rovnakého pôvodu a rovnakých vlastností. Ako však Súdny dvor výslovne uviedol v bode 41 rozsudku Hotel Sava Rogaška, takáto možnosť by mohla uviesť do omylu spotrebiteľov, ktorí by sa už nemohli informovane rozhodnúť na základe prípadných vlastností prírodnej minerálnej vody z hľadiska ochrany zdravia.

40

Pokiaľ ide o argumentáciu Bulharskej republiky týkajúcu sa údajných geologických a hydrologických osobitostí tejto krajiny a nedostatočnosti dôkazov predložených Komisiou, treba zdôrazniť, že táto výhrada sa týka spôsobu prebratia smernice 2009/54 do bulharského práva, a nie konkrétneho výsledku uplatňovania preberanej právnej úpravy. Na preukázanie nedostatočného alebo nesprávneho prebratia tejto smernice teda nie je potrebné preukázať konkrétne účinky vnútroštátnej právnej úpravy prijatej na účely tohto prebratia, pretože nedostatočnú alebo nesprávnu povahu prebratia odhaľujú samotné ustanovenia tejto právnej úpravy [pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2024, Komisia/Slovensko (Odborné kvalifikácie), C‑773/22, EU:C:2024:645, bod 42 a citovanú judikatúru].

41

Pokiaľ ide o argumentáciu zhrnutú v bodoch 22 a 23 tohto rozsudku, vzhľadom na samotné znenia ustanovení článku 8 ods. 2 smernice 2009/54 v spojení s definíciou pojmu „prírodná minerálna voda“ uvedenou v oddiele I bode 1 prvom odseku prílohy I k tejto smernici sa Bulharská republika nemôže odvolávať na údajnú neexistenciu definície pojmov použitých v tejto smernici, aby odôvodnila nesplnenie povinností. To platí o to viac, že Súdny dvor, ako uviedol v bodoch 34 až 36 tohto rozsudku, už mal príležitosť objasniť výklad tých istých ustanovení v rozsudku Hotel Sava Rogaška, ktorý bol navyše vyhlásený viac ako šesť rokov pred uplynutím lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku.

42

V dôsledku toho je potrebné vyhovieť prvej výhrade Komisie v rozsahu, v akom sa týka neexistencie zákazu uvádzania prírodnej minerálnej vody z jedného a toho istého zdroja na trh pod viac ako jedným obchodným označením.

43

Po druhé, pokiaľ sa táto výhrada týka aj neexistencie zákazu uvádzania pramenitej vody z jedného a toho istého zdroja na trh pod viac ako jedným obchodným označením, treba uviesť, že na základe článku 9 ods. 4 písm. c) smernice 2009/54 sa zákaz stanovený v článku 8 ods. 2 tejto smernice vzťahuje aj na uvádzanie tejto kategórie balených vôd na trh.

44

Keďže, ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, toto pravidlo bolo do bulharského práva prebraté článkom 26 ods. 4 uznesenia z roku 2004, podľa ktorého „etikety na pramenitých vodách podliehajú aj požiadavkám článkov 23 a 24“, so zreteľom na rozsah článku 23 ods. 2 tohto uznesenia, ako je pripomenuté v bode 37 tohto rozsudku, a z podobných dôvodov, ako sú uvedené vyššie, treba vyhovieť aj tejto prvej výhrade v rozsahu, v akom sa týka uvádzania tohto druhu vody na trh.

45

Komisia tvrdí, že záväzné pravidlá na etikety na prírodných minerálnych vodách a pramenitých vodách stanovené v článkoch 22 a 26 uznesenia z roku 2004 neobsahujú povinnosť uvádzať na etiketách týchto výrobkov názov zdroja.

46

V tejto súvislosti Komisia po prvé pripomína, že článok 22 ods. 3 bod 1 tohto uznesenia, ktorým sa do bulharského právneho poriadku preberá článok 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54, vyžaduje, aby etiketa balenia prírodnej minerálnej vody obsahovala „názov miesta vývodu vody a označenie ložiska minerálnej vody v súlade s osvedčením uvedeným v článku 5“. Ani povinnosť uviesť „miesto vývodu vody“, ktoré je podľa § 1 bodu 4 doplňujúcich ustanovení uznesenia z roku 2004 definované ako „stavba určená na odber podzemnej vody“, ani povinnosť uviesť „ložisko minerálnej vody“, ktoré je podľa § 1 bodu 5 týchto doplňujúcich ustanovení definované ako „útvar podzemnej vody pozostávajúci z minerálnej vody“, však nemôžu spĺňať požiadavku stanovenú v článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54.

47

Po druhé podľa názoru Komisie, keďže bulharské vnútroštátne ustanovenia nestanovujú požiadavky na etikety podľa článku 7 ods. 2 písm. b) a článku 8 tejto smernice, tieto ustanovenia, v rozpore s článkom 9 ods. 4 písm. c) uvedenej smernice, ktorý bol prebratý do bulharského práva článkom 26 ods. 3 bodom 1 uznesenia z roku 2004, umožňujú uvádzať na trh ako „pramenitú vodu“ vodu, ktorá nespĺňa požiadavky uvedené v týchto článkoch.

48

Bulharská republika tvrdí, že pri zavádzaní článku 22 ods. 3 bodu 1 a článku 26 ods. 3 bodu 1 uznesenia z roku 2004 do svojho vnútroštátneho práva zastávala názor, že na účely informovania spotrebiteľov stačí na etiketách prírodných minerálnych vôd a pramenitých vôd uviesť zdroj vody, ktorým sa rozumie zdroj so zariadením umožňujúcim jeho využívanie. Ako vyplýva z bodu 33 rozsudku Hotel Sava Rogaška, názov zdroja a názov miesta, kde sa využíva, by sa mohli na tento účel použiť nezávisle. V každom prípade zo zoznamu prírodných minerálnych vôd uznaných členskými štátmi (Ú. v. EÚ C 315, 2013, s. 1), konkrétne z časti obsahujúcej zoznam prírodných minerálnych vôd uznaných Bulharskou republikou, vyplýva, že položky „Názov zdroja“ a „Miesto využitia“ obsahujú rovnaké názvy, takže uvedenie jednej z nich by zabezpečilo informovanosť spotrebiteľov.

49

Pokiaľ ide v prvom rade o požiadavky na etikety vyplývajúce z článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54, zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že etikety na prírodných minerálnych vodách musia ako povinnú informáciu obsahovať miesto využívania zdroja a názov zdroja.

50

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že pojem „zdroj“ prírodnej minerálnej vody v zmysle tejto smernice nemožno spájať s pojmom „vodná tabuľa alebo podzemné ložisko“, keďže znenie definície prírodnej minerálnej vody uvedené v oddiele I bode 1 prvom odseku prílohy I k uvedenej smernici jasne rozlišuje oba pojmy, ani, ako už bolo zdôraznené v bode 35 tohto rozsudku, s pojmom „vývod“, pretože to isté znenie výslovne spresňuje, že zdroj môže byť využívaný „prostredníctvom jednej alebo viacerých prirodzených alebo umelo vyvŕtaných výstupných ciest“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Hotel Sava Rogaška, body 29 a 30).

51

Ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, článok 22 ods. 3 bod 1 uznesenia z roku 2004 v spojení s § 1 bodmi 4 a 5 doplňujúcich ustanovení tohto uznesenia, ktorým sa preberá článok 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54 do bulharského práva, pričom ukladá povinnosť uvádzať na etiketách obalov prírodných minerálnych vôd názov „miesta vývodu vody“, ktorým sa rozumie „stavba… určená na odber vody“, resp. označenie „ložiska minerálnej vody“, chápaného v podstate ako „útvar podzemnej vody pozostávajúci z minerálnej vody“, naopak nestanovuje, že etikety predmetných výrobkov musia obsahovať „názov zdroja“.

52

Vzhľadom na to, ako vyplýva z bodu 50 tohto rozsudku, že tento posledný uvedený pojem má nevyhnutne iný rozsah ako pojem „miesto vývodu vody“ a „ložisko vody“, treba dospieť k záveru, že Bulharská republika nesprávne prebrala článok 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54.

53

Tvrdenia predložené týmto členským štátom toto posúdenie nespochybňujú.

54

Po prvé v rozpore s tvrdením Bulharskej republiky totiž nemožno z použitia slova „alebo“ v bode 33 rozsudku Hotel Sava Rogaška vyvodiť záver, že na splnenie požiadaviek článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54 stačí na etiketách na prírodných minerálnych vodách uviesť buď miesto využívania zdroja, alebo jeho názov.

55

Súdny dvor síce v bode 33 rozsudku Hotel Sava Rogaška uviedol, že cieľom článku 8 smernice 2009/54 ako celku je zaručiť, že názov zdroja prírodnej minerálnej vody alebo uvedenie miesta jeho využitia umožňovali v každom prípade spotrebiteľovi pri kúpe jednoznačne identifikovať pôvod dotknutej vody a na základe tohto názvu alebo uvedenia miesta odlíšiť danú prírodnú minerálnu vodu od všetkých ostatných prírodných minerálnych vôd. Takáto identifikácia však môže byť zaručená vo všetkých prípadoch len vtedy, ak sú na etikete uvedené oba tieto údaje, ktoré umožňujú alternatívne alebo spoločne jednoznačnú identifikáciu tohto pôvodu.

56

V každom prípade zo samotného znenia bodu 33 tohto rozsudku vyplýva, že spresnenie uvedené v tomto bode sa netýka článku 7 ods. 2 písm. b) tejto smernice, ale jej článku 8. Nijako teda nespochybňuje jasné znenie tohto článku 7 ods. 2 písm. b), pričom Súdny dvor navyše v bode 34 uvedeného rozsudku výslovne uviedol, že význam úlohy priznanej názvu zdroja a miestu jeho využitia pri identifikácii prírodnej minerálnej vody vyplýva tiež z tohto posledného ustanovenia, ktoré stanovuje, že etikety na prírodných minerálnych vodách poskytujú aj povinné informácie o mieste využívania zdroja a o názve zdroja.

57

Po druhé, pokiaľ ide o argumentáciu Bulharskej republiky, že názov zdroja a názov miesta, kde sa využíva, sú v praxi v tomto členskom štáte totožné, takže spotrebitelia by boli dostatočne informovaní, ak by sa na príslušných etiketách uvádzal len jeden z nich, treba poznamenať, že aj keby sa takáto totožnosť preukázala, v žiadnom prípade by to nezbavilo členský štát osobitnej povinnosti, ktorá mu vyplýva podľa článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54, stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve povinnosť uvádzať názov zdroja na etiketách dotknutých výrobkov. Preto aj za predpokladu, že v uvedenom členskom štáte v súčasnosti neexistuje skutočný rozdiel medzi názvom zdroja vody a názvom miesta, kde sa voda využíva, sa od tohto členského štátu stále vyžaduje riadne prebratie článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54.

58

V tomto kontexte treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry musia byť ustanovenia smernice vykonané s nespochybniteľnou záväznosťou, dostatočne špecificky, presne a jasne, aby bola splnená požiadavka právnej istoty [rozsudok z 20. júna 2024, Komisia/Bulharsko (Ochrana osobitných chránených území), C‑85/22, EU:C:2024:535, bod 52 a citovaná judikatúra], aby všetky subjekty práva v Únii vedeli, aké sú ich práva a povinnosti za každých okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2011, Komisia/Poľsko, C‑362/10, EU:C:2011:703, bod 64 a citovanú judikatúru).

59

V druhom rade Komisia v podstate tvrdí, že sporná vnútroštátna právna úprava povoľuje používať pojem „pramenitá voda“ pre vodu, ktorá nespĺňa požiadavky v tomto ohľade. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v článku 9 ods. 4 písm. c) smernice 2009/54 sa stanovuje, že pojem „pramenitá voda“ je vyhradený pre vodu určenú na ľudskú spotrebu v jej prírodnom stave a plnenú do fliaš pri svojom zdroji, ktorá vyhovuje požiadavkám označovania etiketami stanovenými v článku 7 ods. 2 písm. b) a c), ako aj v článku 8 tejto smernice. Zo znenia tohto článku 9 ods. 4 písm. c) teda vyplýva, že požiadavky na etikety na prírodných minerálnych vodách stanovené najmä v článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 2009/54 sa vzťahujú aj na pramenité vody, ktoré sa nemôžu uvádzať na trh ako pramenité vody, ak nespĺňajú tieto požiadavky.

60

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že článok 26 ods. 3 bod 1 uznesenia z roku 2004, ktorým sa toto pravidlo preberá do bulharského práva, vyžaduje, aby etikety na pramenitých vodách obsahovali názov „miesta vývodu vody“, teda v súlade s § 1 bodom 4 doplňujúcich ustanovení tohto uznesenia „stavbu… určenú na odber vody“, bez toho, aby sa odkazovalo na povinnosť uviesť na nich „názov zdroja“, hoci, ako bolo zdôraznené v bode 52 tohto rozsudku, tieto pojmy nie sú totožné.

61

Z týchto dôvodov treba konštatovať, ako tvrdí Komisia, že Bulharská republika povoľuje uvádzať na trh ako pramenité vody také vody, ktoré vyhovujú požiadavkám označovania etiketami, na ktoré odkazuje článok 9 ods. 4 písm. c) smernice 2009/54, hoci tento článok neobsahuje žiadnu možnosť odchýliť sa od týchto požiadaviek.

62

Z toho vyplýva, že druhej výhrade treba vyhovieť.

63

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že Bulharská republika si tým, že:

nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú podľa článku 8 ods. 2, článku 7 ods. 2 písm. b) a článku 9 ods. 4 písm. c) smernice 2009/54.

64

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť Bulharskej republike povinnosť nahradiť trovy konania a tá nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: