1.

Podľa článku 25 smernice 2014/17/EÚ ( 2 ) majú spotrebitelia právo splniť úplne alebo čiastočne svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere týkajúcej sa nehnuteľností určených na bývanie pred uplynutím jej platnosti.

2.

Doteraz sa Súdny dvor musel vyjadriť k rozsahu zníženia celkových nákladov spojených s úverom (v prospech spotrebiteľa), ktoré je nerozlučne spojené s predčasným splnením povinností spotrebiteľa. ( 3 )

3.

Toto prejudiciálne konanie poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť po prvý raz (pokiaľ sa nemýlim) sa zaoberať druhou stranou tejto rovnice: právom veriteľa na „spravodlivú a objektívnu náhradu, ak je takáto náhrada odôvodnená“, možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru.

4.

V odôvodnení 66 sa uvádza:

„Schopnosť spotrebiteľa splatiť úver pred uplynutím platnosti zmluvy o úvere môže zohrávať dôležitú úlohu pri podpore hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu a voľného pohybu občanov Únie, ako aj pri podpore poskytnutia flexibility počas trvania zmluvy o úvere potrebnej na podporu finančnej stability v súlade s odporúčaniami Rady pre finančnú stabilitu. … Členské štáty by preto mali zabezpečiť, či už prostredníctvom právnych predpisov, alebo inými prostriedkami, ako sú napríklad zmluvné ustanovenia, aby spotrebitelia mali právo na predčasné splatenie úveru. … V podmienkach, ktoré určia členské štáty, sa môže stanoviť, že veriteľ má nárok na spravodlivú a objektívne odôvodnenú náhradu možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru. V prípade, že členské štáty stanovia, že veriteľ má nárok na náhradu, malo by ísť o spravodlivé a objektívne odôvodnené odškodnenie za prípadné náklady priamo spojené s predčasným splatením úveru, a to v súlade s vnútroštátnymi predpismi upravujúcimi náhrady. Výška náhrady by nemala prekročiť výšku finančnej straty veriteľa.“

5.

V zmysle článku 25:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby mal spotrebiteľ právo splniť úplne alebo čiastočne svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred uplynutím platnosti tejto zmluvy. V takých prípadoch má spotrebiteľ právo na zníženie celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, pričom takéto zníženie tvoria úroky a náklady na zostávajúcu dobu trvania zmluvy.

2.   Členské štáty môžu ustanoviť, že uplatnenie práva uvedeného v odseku 1 podlieha určitým podmienkam. Takéto podmienky môžu zahŕňať časové obmedzenie uplatnenia práva, rozdielne zaobchádzanie v závislosti od typu úrokovej sadzby úveru alebo od okamihu, keď si spotrebiteľ uplatní svoje právo, alebo obmedzenia, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých sa môže právo uplatniť.

3.   Členské štáty môžu ustanoviť, že veriteľ má nárok na spravodlivú a objektívnu náhradu, ak je takáto náhrada odôvodnená, možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru, avšak nemôže spotrebiteľovi uložiť pokutu. Náhrada v tejto súvislosti neprekračuje finančnú stratu veriteľa. Členské štáty môžu za týchto podmienok ustanoviť, že náhrada nesmie prekročiť určitú úroveň alebo že sa umožňuje len za určité obdobie.

4.   Ak chce spotrebiteľ splniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere pred uplynutím platnosti zmluvy, veriteľ mu po prijatí žiadosti bezodkladne poskytne na papieri alebo na inom trvalom nosiči informácie potrebné na posúdenie tejto možnosti. V týchto informáciách sa minimálne kvantifikujú dôsledky, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú zo splnenia jeho povinností pred uplynutím platnosti zmluvy o úvere, a jasne sa uvádzajú všetky použité predpoklady. Všetky použité predpoklady musia byť primerané a odôvodnené.

5.   Ak predčasné splatenie úveru spadá do obdobia, v ktorom je úroková sadzba úveru fixná, môžu členské štáty ustanoviť, že uplatnenie práva uvedeného v odseku 1 je podmienené existenciou legitímneho záujmu na strane spotrebiteľa.“

6.

Pre túto vec sú relevantné viaceré ustanovenia Bürgerliches Gesetzbuch (nemecký Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“), najmä § 252 („Ušlý zisk“), § 490 („Právo na vypovedanie zmluvy z mimoriadnych dôvodov“) ods. 2, § 500 („Právo dlžníka vypovedať zmluvu; predčasné splatenie úveru“) ods. 2, § 502 („Náhrada za predčasné splatenie úveru“) a § 812 („Právo na vrátenie“).

7.

MW a CY uzavreli 11. januára 2019 so spoločnosťou VR Bank Ravensburg‑Weingarten eG (ďalej len „VR Bank“) zmluvu o úvere týkajúcu sa nehnuteľnosti na účely nadobudnutia bytu do vlastníctva. Dohodli si fixnú úrokovú sadzbu úveru do 30. januára 2029.

8.

Podľa zmluvy mohol dlžník počas doby fixácie úrokovej sadzby úveru predčasne splniť svoje povinnosti len v prípade, ak preukáže legitímny záujem.

9.

V ustanoveniach zmluvy bolo okrem iného uvedené:

10.

Dňa 19. mája 2020 MW a CY predali byt (ktorý nadobudli v predchádzajúcom roku) ( 5 ) a vypovedali zmluvu o úvere s účinnosťou od 30. júna 2020.

11.

Dňa 9. júna 2020 VR Bank požiadala MW a CY o náhradu škody za predčasné splatenie úveru, ktorú MW a CY zaplatili.

12.

Dňa 19. apríla 2021 MW a CY vyzvali spoločnosť VR Bank, aby im vrátila náhradu za predčasné splatenie úveru. V konaní vedenom na vnútroštátnom súde tiež uplatňujú nárok na vrátenie tejto sumy.

13.

Žalobcovia zastávajú názor, že VR Bank nemala nárok na získanie náhrady, lebo zmluva o úvere neobsahovala postačujúce údaje týkajúce sa jej výpočtu. Navyše sa domnievajú, že podľa smernice 2014/17 náhrada môže pokrývať len skutočne vzniknuté náklady, a nie úroky, o ktoré prišiel veriteľ, resp. jeho ušlý zisk. Tiež považujú hypotetický výpočet podľa finančno‑matematických vzorcov za neprípustný.

14.

VR Bank vyjadrila nesúhlas so žalobou, pričom uviedla, že

15.

Za týchto okolností Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg, Nemecko) predkladá Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 10. augusta 2022.

17.

Písomné pripomienky predložili VR Bank, nemecká vláda a Európska komisia. Nariadenie pojednávania sa nepovažovalo za nevyhnutné.

18.

Smernicou 2014/17 sa ustanovuje „spoločný rámec pre určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv vzťahujúcich sa na úvery pre spotrebiteľov, ktoré sú zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti alebo iným spôsobom, a ktoré sa týkajú nehnuteľností určených na bývanie…“. ( 6 )

19.

Harmonizácia, ktorú stanovuje smernica 2014/17, je – s obmedzeným množstvom výnimiek – minimálna. V rámci jej vecnej pôsobnosti:

20.

Článok 25 smernice 2014/17, ktorý má názov „Predčasné splatenie úveru“, zaručuje spotrebiteľovi právo oslobodiť sa od zmluvného záväzku pred dohodnutou dobou. Také právo však nie je bezpodmienečné a je potrebné poskytnúť zaň určité protiplnenie: súčasťou tohto protiplnenia môže byť náhrada možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru pre veriteľa.

21.

Členské štáty sú povinné stanoviť právo spotrebiteľa na predčasné splatenie úveru týkajúceho sa nehnuteľností určených na bývanie s následným znížením celkových nákladov spojených s týmto úverom (v jeho prospech). V smernici 2014/17 sú uvedené položky, na ktoré sa uplatní toto zníženie.

22.

Naopak smernica 2014/17 sama osebe nezaručuje právo veriteľa na náhradu škody, ktorá mu vznikne v dôsledku predčasného splatenia úveru. Len dovoľuje, aby každý vnútroštátny zákonodarca zaviedol toto právo a upravil ho, pričom zaručí jeho podmienky. ( 8 ) Ak ju však vnútroštátny predpis pripúšťa, náhrada musí spĺňať určité minimálne požiadavky, ktoré určuje samotná smernica 2014/17.

23.

Vnútroštátny súd sa pýta, či spravodlivá a objektívna náhrada možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru zahŕňa aj ušlý zisk veriteľa. ( 9 ) Pod tento pojem zaraďuje najmä úroky, s ktorých získaním v budúcnosti veriteľ počítal, a ktoré už nevyberie. ( 10 )

24.

Podľa môjho názoru smernica 2014/17 nebráni tomu, aby sa náhrada vypočítala s prihliadnutím na uvedené úroky, z čoho vyplýva, že na prvú prejudiciálnu otázku treba odpovedať kladne. V nasledujúcich úvahách na tento účel vyložím článok 25 ods. 3 uvedenej smernice v súlade s obvyklými výkladovými kritériami.

25.

Znenie predmetného ustanovenia ( 11 ) by mohlo na prvý pohľad vyvolávať určité pochybnosti:

26.

Domnievam sa však, že doslovný výklad článku 25 ods. 3 smernice 2014/17 nebráni názoru, ktorý presadzujem.

27.

Pojem „náklady“, ktorý je použitý v uvedenej smernici, ( 13 ) nie je presný ani neoznačuje úplne jasný obsah ( 14 ). Z doslovného hľadiska sú v tejto smernici úroky prezentované ako „náklady“, a to napríklad v článku 14 týkajúcom sa predzmluvných informácií. ( 15 )

28.

Okrem toho, ak sú podľa článku 25 ods. 1 smernice 2014/17 „náklady“ súčasťou „celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, a teda „poplatkami“, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť, ( 16 )„úroky“ sú podľa definície „celkových nákladov spojených s úverom“ tiež „poplatkami“ ( 17 ).

29.

V článku 25 ods. 3 smernice 2014/17 sa navyše uvádza, že náhrada „neprekračuje finančnú stratu veriteľa“ ( 18 ). Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že strata budúcich úrokov sa chápe ako náklady, ktoré vzniknú (alebo by prípadne mohli vzniknúť) veriteľovi v dôsledku predčasného splatenia úveru a ktoré možno nahradiť, ak tak rozhodne vnútroštátny zákonodarca.

30.

Použitie slovného spojenia „možné náklady“ tiež nebráni tomu, aby sa ušlý zisk považoval za súčasť náhrady, ktorá sa má vyplatiť veriteľovi. Veriteľ v dôsledku predčasného splatenia úveru prestane dostávať dohodnuté úroky (teda úroky, na ktoré by mal podľa zmluvy nárok počas celej doby platnosti zmluvy). Práve z tohto dôvodu možno stratu úrokov označiť za finančný dôsledok, ktorý je priamo spojený so splatením úveru.

31.

Z tohto hľadiska je tvrdenie, že nárok na úroky zaniká nevyhnutne, a nie len prípadne, vo všeobecnosti správne. Nemožno však vylúčiť, že z úveru s variabilnou úrokovou sadzbou (za určitých trhových podmienok) prestanú plynúť úroky pred splatením úveru a nezávisle od neho. ( 19 )

32.

Tiež by sa mohlo stať, že v praxi predčasné splatenie istiny nespôsobí veriteľovi škodu v podobe úrokov, ktoré nezíska, ak opätovne investuje sumu zodpovedajúcu istine a úroková sadzba uplatniteľná po tomto opätovnom investovaní je výhodnejšia. V tomto prípade nemožno vopred konštatovať, či škoda vznikne alebo nevznikne.

33.

Iné údaje uvedené v článku 25 smernice 2014/17 potvrdzujú, že je správne označiť úroky, ktoré sa nevyberú, za neoddeliteľnú súčasť náhrady pre veriteľa, lebo táto náhrada nie je obmedzená len na poplatky za realizáciu transakcií:

34.

Napokon v časti B oddiele 9 („Predčasné splatenie úveru“) Európskeho štandardizovaného informačného formulára (ďalej len „formulár ESIS“) prílohy II k smernici 2014/17, ktorý sa týka informácií, ktoré musí obsahovať tento formulár, sa uvádza, že „keď výška náhrady závisí od rôznych faktorov, ako napríklad od… úrokovej sadzby prevažujúcej v okamihu predčasného splatenia…“. V tomto oddiele sa tak zdôrazňuje, že úroky, ktoré sa nevyberú, sú jednou z položiek, ktoré sa môžu zahrnúť do výpočtu náhrady.

35.

Pri skúmaní prípravných dokumentov týkajúcich sa smernice 2014/17 som nenašiel odkazy na náhradu za predčasné splatenie úveru, ktoré by smerovali k harmonizácii spôsobu jej výpočtu alebo položiek, ktoré možno nahradiť. Existujú však indície o tom, že sa zvažovala možnosť začleniť do tejto náhrady ušlý zisk veriteľa.

36.

Parlament vo svojej správe týkajúcej sa návrhu Komisie navrhol, aby sa pri určovaní náhrady zohľadnili náklady pre veriteľa, ale tiež možné úspory, ktoré mu prinesie splatenie úveru. ( 21 ) Do článkov návrhu navyše vložil obmedzenie náhrady v maximálnej výške finančnej straty veriteľa. ( 22 )

37.

V niektorých dokumentoch Rady je náhrada spomenutá ako niečo, čo je oddelené od „iných dodatočných nákladov“, ako sú napríklad administratívne náklady alebo náklady na uzavretie zmluvy. ( 23 )

38.

Okrem toho Rada popri prípadnej úprave predčasného splatenia úveru s náhradou nákladov spojených s jeho splatením pre veriteľa členskými štátmi spomenula splatenie úveru bez protiplnenia („free of charge for the consumer“), pričom ako príklad uviedla úver s variabilnou úrokovou sadzbou. ( 24 ) Táto zmienka podľa môjho názoru svedčí o tom, že podľa Rady náhrada mohla zahŕňať úroky, ktoré sa nevyberú od predčasného splatenia úveru.

39.

Ako som už uviedol, smernica 2014/17 automaticky nepriznáva veriteľovi právo na náhradu za predčasné splatenie úveru. O stanovení alebo nestanovení tohto práva musí rozhodnúť každý vnútroštátny zákonodarca, ktorý však musí rešpektovať účel článku 25 tejto smernice.

40.

Vnútroštátny systém, podľa ktorého sa ušlý zisk veriteľa zohľadní pri výpočte náhrady za predčasné splatenie úveru, podľa môjho názoru môže byť v súlade s uvedeným účelom.

41.

Súdny dvor v rozsudku UniCredit Bank Austria po tom, čo spojil právo na predčasné splatenie úveru s článkom 1 smernice 2014/17, v súvislosti s jej odôvodnením 15 pripomenul, že cieľom tejto smernice je v prípade zmlúv vzťahujúcich sa na úvery pre spotrebiteľov zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti alebo iné úvery súvisiace s nehnuteľnosťami určenými na bývanie „zabezpečiť týmto spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany“ ( 25 ).

42.

Objavilo sa tvrdenie, že vylúčenie ušlého zisku veriteľa z nákladov, ktoré možno nahradiť, by bolo riešením, ktoré lepšie chráni spotrebiteľa (keďže odstraňuje prekážky uplatnenia jeho práva na predčasné splatenie úveru). ( 26 ) Z tohto hľadiska by zníženie úrokov a nákladov, ktoré vyplýva z práva na splatenie úveru podľa článku 25 ods. 1 smernice 2014/17, bránilo zahrnutiu budúcich úrokov, ktoré sa nevyberú, do náhrady. ( 27 )

43.

Podľa tohto názoru by stotožnenie ušlého zisku veriteľa s výnosmi, ktoré by veriteľ dosiahol, ak by zmluva zostala v platnosti, vylúčilo jednu z výhod práva na predčasné splatenie úveru, ktorým je ušetrenie nákladov, a spochybnilo by zmysel tohto práva. Bez osobitného odôvodnenia alebo akýchkoľvek obmedzení by uvedené stotožnenie nebolo zlučiteľné so smernicou 2014/17.

44.

Domnievam sa však, že uvedené stanovisko nie je stanoviskom, ktoré vyplýva zo smernice 2014/17. Táto smernica súčasne so zavedením práva na predčasné splatenie úveru (ktoré je samo osebe nezrušiteľné) umožnila každému členskému štátu, aby začlenil toto právo do svojho právneho poriadku, pričom zachová špecifiká tohto právneho poriadku a zohľadní špecifiká svojho trhu s hypotekárnymi úvermi. ( 28 )

45.

Ak členský štát na základe uvedeného oprávnenia prizná veriteľovi právo na náhradu, je povinný dodržať určité minimálne podmienky, ( 29 ) ale nič mu nebráni v tom, aby pri výpočte náhrady zohľadnil ušlý zisk veriteľa.

46.

V smernici 2014/17 nie je vymedzené slovné spojenie „spravodlivá náhrada“ ( 30 ), ktoré treba vykladať jednotne a ktoré sa vzťahuje tak na dôvod, ako aj na výšku náhrady. Tak ako v iných oblastiach práva Únie, ( 31 ) prívlastok „spravodlivá“, ktorý sa vzťahuje na náhradu za predčasné splatenie úveru, odkazuje na náhradu škody vzniknutej určitému subjektu a súčasne na rovnováhu medzi protichodnými záujmami spotrebiteľa a veriteľa:

47.

Za týchto okolností začlenenie ušlého zisku medzi súčasti náhrady môže podporiť ciele smernice 2014/17, ktoré nie sú obmedzené len na zámer poskytnúť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľom. Ďalším z jej deklarovaných cieľov je vytvorenie efektívneho a konkurencieschopného vnútorného trhu so zmluvami o úvere týkajúcimi sa nehnuteľností určených na bývanie, ( 33 ) čo je odôvodnené zámerom dosiahnuť finančnú stabilitu. ( 34 ) Podľa odôvodnenia 66 tejto smernice je právo na predčasné splatenie úveru nástrojom, ktorý slúži na tieto účely. ( 35 )

48.

Ako som uviedol, pokiaľ je v členskom štáte uznané právo na náhradu, smernica 2014/17 poskytuje široký manévrovací priestor na účely úpravy uplatnenia tohto práva. Takto umožňuje uvedenému členskému štátu, aby zohľadnil špecifiká svojho úverového trhu bez toho, aby konal v rozpore s cieľmi tejto smernice.

49.

Rozhodnutie, či sa stanoví alebo nestanoví náhrada pre veriteľa v prípade predčasného splatenia úveru, a ak sa stanoví, aký bude jej rozsah, môže mať prípadne značné dôsledky. V oblasti úverov týkajúcich sa nehnuteľností, ktorá je prevažne domáca, by tieto dôsledky ovplyvnili v prvom rade miestny trh a miestne hospodárstvo, no nemožno vylúčiť možnosť, že sa rozšíria aj na širšie oblasti.

50.

V prípade, ak právna úprava neumožňuje, aby veritelia získali náhradu za stratu očakávaných úrokov, možno si predstaviť, že veritelia si zvolia stratégie, ktoré prípadne budú mať nežiaduci vplyv na ciele smernice 2014/17: ( 36 ) napríklad to môže byť obmedzenie škály ponúkaných úverových produktov alebo účtovanie vyšších úrokov všetkým spotrebiteľom. ( 37 )

51.

Ak článok 25 ods. 3 smernice 2014/17 priznáva členským štátom oprávnenie rozhodnúť, či stanovia náhradu, vopred ju neobmedzuje na náklady spojené s realizáciou splatenia úveru alebo na iné administratívne poplatky, ktoré sú spojené s jeho splatením. Vnútroštátny zákonodarca má teda široký manévrovací priestor, takže môže začleniť do náhrady ušlý zisk veriteľa, ak sa domnieva, že je to nevyhnutné na to, aby sa v konečnom dôsledku podporili ciele smernice 2014/17 na jeho vlastnom trhu s nehnuteľnosťami určenými na bývanie.

52.

V preambule smernice 2014/17 je pripomenuté, že jej výklad má byť v súlade s ostatnými aktmi Únie, najmä so smernicou 2008/48, a má ich dopĺňať. ( 38 ) Aj keď sú v nej tiež uvedené obmedzenia tohto kritéria systematického výkladu, žiadne z nich sa netýka práva na predčasné splatenie úveru. ( 39 )

53.

V smernici 2008/48 (odôvodnenie 39) sa uznáva rozdiel medzi spotrebiteľským úverom a „iným[i] produkt[mi], ktoré sa financujú prostredníctvom dlhodobých mechanizmov financovania, ako napríklad hypotekárne úvery s fixnou úrokovou sadzbou“. Práve preto, lebo tento posledný dlhodobý model financovania nie je obvyklým modelom financovania v prípade spotrebiteľských úverov, maximálna výška náhrady pre veriteľa v prípade predčasného splatenia týchto úverov sa má spravidla stanoviť paušálne.

54.

V smernici 2008/48 výnimka z uvedeného pravidla potvrdzuje, že úroky, ktoré sa nevyberú od predčasného splatenia úveru, sa majú (alebo môžu) nahradiť:

55.

Ak je to pritom tak v smernici 2008/48, tým skôr to môže platiť pre úver týkajúci sa nehnuteľnosti (zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti alebo rovnocenným právom) na účely výkladu článku 25 smernice 2014/17. ( 41 ) Takto sa potvrdzuje, že finančná strata zodpovedajúca úrokom sa môže zahrnúť medzi možné náklady spojené s predčasným splatením úveru v súlade s vnútroštátnymi predpismi týkajúcimi sa náhrady.

56.

Aby som to zhrnul, domnievam sa, že nič nebráni tomu, aby právne predpisy členského štátu stanovili, že v rámci náhrady podľa článku 25 ods. 3 smernice 2014/17 sa zohľadní škoda súvisiaca so stratou úrokov, ktoré sa v dôsledku predčasného splatenia úveru už nestanú splatnými.

57.

Pre prípad, že by (ako navrhujem) odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku bola kladná, sa vnútroštátny pýta, či článok 25 ods. 3 smernice 2014/17 obsahuje „usmernenia týkajúce sa výpočtu príjmov veriteľa z opätovného investovania predčasne splateného spotrebiteľského úveru týkajúceho sa nehnuteľnosti, ktoré sa majú zohľadniť v prípade ušlého zisku“.

58.

V smernici 2014/17 nie je spomenutý konkrétny spôsob výpočtu náhrady, ktorá sa má vyplatiť veriteľovi. ( 42 ) Metóda výpočtu (tak ako iné aspekty náhrady, len s niekoľkými podmienkami, ktoré som už spomenul a ktoré teraz zopakujem) sa ponecháva na voľnú úvahu členských štátov.

59.

Túto myšlienku potvrdzuje odôvodnenie 66 smernice 2014/17, v ktorom sa konštatuje, že náhrada sa má určiť „v súlade s vnútroštátnymi predpismi“.

60.

Na účely stanovenia náhrady smernica 2014/17 nevyžaduje ani nezakazuje zohľadniť spôsob, akým veriteľ skutočne použije predčasne splatenú sumu, ( 43 ) alebo ktorúkoľvek inú obdobnú metódu, pričom tieto rozhodnutia závisia od každého členského štátu.

61.

Obmedzenia stanovené v smernici 2014/17, pokiaľ ide o náhradu, spočívajú len v tom, aby náhrada nepredstavovala pokutu pre spotrebiteľa a neprekračovala finančnú stratu veriteľa a aby bola „spravodlivá“ ( 44 ) a „objektívna“.

62.

Požiadavka, aby bola náhrada „objektívna“, odkazuje na abstraktný a vopred určený spôsob výpočtu, ktorého parametre nemôže svojvoľne určiť jedna zo strán. Táto metóda musí navyše slúžiť na zistenie prípadov, v ktorých je náhrada neodôvodnená. ( 45 ) Pokiaľ sú však splnené tieto znaky, výpočet náhrady prostredníctvom metódy, ktorej súčasťou je hypotetický prvok, môže byť podľa môjho názoru možnosťou, ktorá nie je v rozpore so smernicou 2014/17.

63.

Podľa opisu uvedeného v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, ktorý odkazuje na vnútroštátnu judikatúru, ( 46 ) pri metóde aktív a pasív finančná škoda veriteľa zodpovedá rozdielu dvoch súm:

64.

Na uskutočnenie tohto výpočtu nie je nevyhnutné, aby sa opätovné investovanie ako také uskutočnilo. Vychádza sa z výšky výnosov z investície s rovnakou splatnosťou. ( 47 )

65.

Suma rozdielu sa navyše musí znížiť o rizikové náklady a administratívne náklady ušetrené ku dňu vyplatenia náhrady za predčasné splatenie a aktualizuje sa na základe tohto dátumu vyplatenia.

66.

Pri tejto metóde:

67.

Tak ako všetci účastníci prejudiciálneho konania – a s výhradou konečného posúdenia tejto otázky vnútroštátnym súdom – sa pritom domnievam, že metóda „aktív a pasív“ spĺňa minimálne podmienky týkajúce sa náhrady, ktoré stanovuje smernica 2014/17.

68.

Okrem toho spomenutá metóda je podobná metóde, ktorá sa používa v článku 16 ods. 4 in fine smernice 2008/48 na výpočet skutočnej finančnej straty veriteľa, ak sa členské štáty chcú výnimočne odchýliť od pravidla paušálne stanovenej maximálnej sumy (článok 16 ods. 2 tejto smernice).

69.

Výpočet náhrady pre veriteľa, ktorú pripúšťa smernica 2008/48 o spotrebiteľských úveroch, totiž – tak ako metóda „aktív a pasív“ – zahŕňa prvok hypotetického (a nie nevyhnutne skutočného) investovania splatenej sumy. ( 48 ) Keďže je tento prvok povolený v oblasti spotrebiteľských úverov, ľahšie ho možno pripustiť aj v prípade úverov zabezpečených záložným právom k nehnuteľnosti alebo rovnocenným právom.

70.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa článok 25 smernice 2014/17 uplatní za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, za ktorých spotrebiteľ pred splatením úveru vypovie zmluvu, ktorú uzavrel, na základe práva vypovedať zmluvu, ktoré mu priznáva vnútroštátny právny poriadok.

71.

Táto otázka sa kladie v súvislosti s nemeckými právnymi predpismi, ktoré upravujú dve situácie predčasného splatenia úveru s fixnou úrokovou sadzbou:

72.

Dôsledky uplatnenia jednej alebo druhej právnej úpravy sú odlišné, pokiaľ ide o náhradu pre veriteľa:

73.

Vzhľadom na to, že v právnej náuke existujú odlišné názory, vnútroštátny súd pochybuje o tom, či sa článok 25 smernice 2014/17 vzťahuje aj na splatenie úveru, ku ktorému dôjde po vypovedaní zmluvy upravenom v § 490 ods. 2 BGB.

74.

Podľa vnútroštátneho súdu „mnohé nasvedčuje tomu, že článok 25 smernice 2014/17 sa uplatní aj v prípade, ak spotrebiteľ pred predčasným splatením úveru vypovie zmluvu… podľa § 490 ods. 2 BGB“.

75.

Tento súd ďalej uviedol, že v opačnom prípade by „mnohí spotrebitelia… nemohli využiť svoje právo na predčasné splatenie úveru…. Ak by sa náhrada za predčasné splatenie v prípade uplatnenia práva predčasne vypovedať zmluvu podľa § 490 ods. 2 BGB počítala inak než v rámci predčasného splatenia podľa § 500 a 502 BGB, malo by to za následok, že spotrebiteľ, ktorý predčasne vypovie zmluvu o úvere, ktorú uzavrel, by sa prípadne nachádzal v menej výhodnej situácii než dlžník, ktorý uplatní svoje právo na predčasné splatenie bez výpovede“.

76.

Vnútroštátny súd na záver konštatoval, že „vzhľadom na skutočnosť, že toto právo má slúžiť na ochranu spotrebiteľa, možno preto považovať za potrebné, aby sa článok 25 smernice 2014/17 uplatnil aj v prípade výpovede podanej pred splatením úveru“.

77.

Súhlasím so stanoviskom vnútroštátneho súdu týkajúcim sa uplatniteľnosti článku 25 smernice 2014/17. Naopak mám výhrady, pokiaľ ide o niektoré z úvah, na ktorých je toto stanovisko založené.

78.

Z abstraktného hľadiska je otázne, či každý členský štát môže upraviť právo na náhradu veriteľa odlišne ( 52 ) podľa toho, či ho spojí alebo nespojí s uplatnením mimoriadneho práva spotrebiteľa na vypovedanie zmluvy.

79.

Podľa môjho názoru nemožno vylúčiť kladnú odpoveď na túto konkrétnu otázku. Inak povedané, nazdávam sa, že argumenty, ako je argument, že spotrebiteľ sa môže nachádzať „v menej výhodnej situácii“ ( 53 ) než iný spotrebiteľ v dôsledku toho, že využije jednu z možností, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok, namiesto inej možnosti, nepostačujú na obmedzenie miery normatívnej voľnej úvahy členských štátov.

80.

V každom prípade je potrebné, aby každá možnosť, ktorú stanovuje vnútroštátna právna úprava, bola v súlade nielen so všeobecným ustanovením článku 2 smernice 2014/17, ale aj s jej článkom 25.

81.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na otázku, či zásady, ktorými sa riadi náhrada v rámci § 490 ods. 2 BGB (a ktoré umožňujú zahrnúť ušlý zisk v prospech veriteľa), musia alebo nemusia byť v súlade s článkom 25 ods. 3 smernice 2014/17, treba odpovedať kladne. ( 54 )

82.

Článok 25 smernice 2014/17 priznáva spotrebiteľom právo splniť úplne alebo čiastočne svoje povinnosti bez toho, aby museli čakať na ich splatnosť. V tomto ustanovení nie sú uvedené podmienky uplatnenia tohto práva: možno ho uplatniť ako výlučný hmotnoprávny úkon splatenia úveru alebo ako dôsledok uplatnenia práva vypovedať zmluvu o úvere.

83.

Ochrana, ktorú smernica 2014/17 poskytuje spotrebiteľovi, musí existovať vždy, nezávisle od toho, pre ktorý z dvoch uvedených spôsobov uplatnenia práva na predčasné splnenie svojich povinností sa rozhodne. Bez ohľadu na to, akú právnu úpravu členský štát prijme na základe oprávnenia, ktoré mu priznáva smernica 2014/17, miera jeho voľnej úvahy podlieha podmienkam stanoveným v článku 25 ods. 3 tejto smernice. Uvedené podmienky sa teda uplatnia tak v prípade, ak k predčasnému splateniu úveru dôjde po vypovedaní zmluvy, ako aj v prípade, ak jeho splatenie nesúvisí s vypovedaním zmluvy.

84.

Podľa môjho názoru skutočnosť, že v článku 25 ods. 1 a 4 smernice 2014/17 je uvedené právo na splatenie úveru „pred uplynutím platnosti“ zmluvy, nepodporuje stanovisko, ktoré presadzuje VR Bank. ( 55 ) Článok 25 smernice 2014/17 nemá za cieľ zaviesť časové obmedzenia uplatnenia práva spotrebiteľa na predčasné splnenie svojich povinností. Jeho účelom je skôr zdôrazniť, že toto právo má prednosť pred štandardným režimom súkromných zmlúv, podľa ktorého sú obe strany povinné splniť to, čo bolo dohodnuté, a to za dohodnutých (tiež časových) podmienok.

85.

So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Landgericht Ravensburg (Krajinský súd Ravensburg, Nemecko), takto:

Článok 25 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010

sa má vykladať v tomto zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa pri určovaní náhrady, ktorá sa má vyplatiť veriteľovi, berie do úvahy škoda spojená so stratou úrokov, ktoré sa v dôsledku predčasného splatenia úveru spotrebiteľom už nestanú splatnými,

nebráni metóde výpočtu náhrady za predčasné splatenie úveru pre veriteľa, ktorá je založená na fiktívnom opätovnom investovaní splatenej sumy do bezpečných kapitálových prostriedkov s rovnakou dobou splatnosti, ako je doba splatnosti úveru,

uplatní sa, ak spotrebiteľ využije svoje právo na predčasné splnenie svojich povinností po tom, čo vypovedal zmluvu o úvere týkajúcom sa nehnuteľnosti.