1

Európska investičná banka (EIB) (vec C‑212/21 P) a Európska komisia (vec C‑223/21 P) vo svojich odvolaniach navrhujú zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 27. januára 2021, ClientEarth/EIB (T‑9/19, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2021:42). Týmto rozsudkom Všeobecný súd zrušil rozhodnutie EIB oznámené organizácii ClientEarth listom z 30. októbra 2018, ktorým sa zamieta ako neprípustná žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia Správnej rady EIB z 12. apríla 2018 o schválení financovania projektu elektrárne na biomasu v Galícii (Španielsko) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorú ClientEarth podala 9. augusta 2018 podľa článku 10 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13), a rozhodnutie Komisie 2008/50/ES z 13. decembra 2007, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru vzťahujúcich sa na žiadosti o vnútorné preskúmanie správneho aktu (Ú. v. EÚ L 13, 2008, s. 24).

2

Článok 2 ods. 2 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol podpísaný 25. júna 1998 v Aarhuse (Dánsko) a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“), stanovuje, že na účely tohto dohovoru:

„‚Orgán verejnej moci‘ znamená:

…

Táto definícia nezahŕňa orgány alebo inštitúcie, ak vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú moc.“

3

Článok 9 Aarhuského dohovoru, nazvaný „Prístup k spravodlivosti“, v odsekoch 3 a 4 stanovuje, že každá strana tohto dohovoru zabezpečí, aby členovia verejnosti, ktorí spĺňajú prípadné kritériá stanovené v jej vnútroštátnom práve, mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, a že tieto postupy musia zabezpečiť zodpovedajúcu a účinnú nápravu a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé.

4

Odôvodnenia 3, 7, 10, 11, 18 a 20 nariadenia č. 1367/2006 stanovujú:

…

…

…

…

5

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia definuje jeho cieľ takto:

„Cieľom tohto nariadenia je prispievať k vykonávaniu záväzkov vyplývajúcich z [Aarhuského dohovoru], stanovovaním pravidiel na uplatňovanie ustanovení [tohto] dohovoru na inštitúcie a orgány [Únie], najmä:

…

6

Podľa článku 2 uvedeného nariadenia:

„1.   Na účely tohto nariadenia:

…

…

…“

7

Článok 10 toho istého nariadenia, nazvaný „Žiadosť o vnútorné preskúmanie správneho aktu“, v odseku 1 stanovuje:

„Akákoľvek mimovládna organizácia, ktorá spĺňa podmienky [kritériá – neoficiálny preklad] uvedené v článku 11, je oprávnená požiadať o vnútorné preskúmanie inštitúciu alebo orgán [Únie], ktorý prijal správny akt podľa zákona o životnom prostredí…“

8

Článok 12 nariadenia č. 1367/2006, nazvaný „Konania pred Súdnym dvorom“, v odseku 1 stanovuje:

„Mimovládna organizácia, ktorá požiadala o vnútorné preskúmanie podľa článku 10, môže začať konanie pred Súdnym dvorom v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy.“

9

Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z bodov 37 až 62 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

10

Uznesením z 12. apríla 2018, ktoré bolo uverejnené na internetovej stránke EIB 28. júna 2018, Správna rada EIB schválila návrh financovania projektu výstavby elektrárne na výrobu elektrickej energie z biomasy nachádzajúcej sa v provincii Coruña v Galícii (Španielsko) s kapacitou približne 50 megawattov elektriny zásobovanej lesným odpadom zozbieraným v okruhu 100 km (ďalej len „projekt Curtis“) vo forme pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá účelovo vytvorenému subjektu v maximálnej výške 60 miliónov eur (ďalej len „uznesenie z 12. apríla 2018“).

11

Listom z 13. apríla 2018 EIB informovala prekladateľa projektu Curtis o uznesení z 12. apríla 2018, pričom uviedla, že predbežné schválenie financovania tohto projektu nezakladá EIB nijakú povinnosť poskytnúť pôžičku, ale umožňuje tomuto predkladateľovi prijať potrebné opatrenia na účely vyriešenia formálnych náležitostí tejto pôžičky.

12

Dňa 23. júla 2018 útvary EIB podpísali internú dohodu o podmienkach zmluvy týkajúcej sa financovania projektu Curtis. Príslušná zmluvná dokumentácia bola podpísaná 25. júla 2018. Prvá platba súvisiaca s financovaním EIB bola poskytnutá 29. augusta 2018.

13

Dňa 9. augusta 2018 ClientEarth, mimovládna organizácia, ktorá sa venuje ochrane životného prostredia, podala na EIB na základe článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018.

14

Sporným rozhodnutím oznámeným organizácii ClientEarth listom z 30. októbra 2018, ktorý podpísala generálna tajomníčka, ako aj zástupkyňa vedúceho právneho servisu EIB, bola táto žiadosť zamietnutá ako neprípustná, a to z dôvodu, že uznesenie z 12. apríla 2018 nepredstavuje „správny akt“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, a teda nemôže byť predmetom vnútorného preskúmania vykonaného EIB.

15

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. januára 2019 ClientEarth podala žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia, na podporu ktorej uviedla dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod bol založený na nesprávnom posúdení pri uplatnení dvoch podmienok, ktoré musí uznesenie z 12. apríla 2018 spĺňať, aby mohlo byť kvalifikované ako „správny akt“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, a to jednak, že akt je prijatý „podľa práva životného prostredia“, a jednak, že tento akt má „právne záväzný a vonkajší účinok“. Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení povinnosti odôvodnenia prislúchajúcej EIB.

16

EIB podporovaná Komisiou navrhla, aby Všeobecný súd túto žalobu zamietol. Na úvod EIB tvrdila, že žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018, ktorú podala ClientEarth, je nezlučiteľná s nezávislosťou EIB v oblasti jej finančných operácií, a je teda neprípustná.

17

Všeobecný súd najprv v bodoch 86 až 92 napadnutého rozsudku zamietol tento dôvod obrany EIB ako neprípustný. Uviedol, že v spornom rozhodnutí sa konštatuje len to, že uznesenie z 12. apríla 2018 nie je „správnym aktom“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 z dôvodu, že nebolo prijaté „podľa práva životného prostredia“ a nevyvoláva žiadne „právne záväzné a vonkajšie účinky“. Podľa Všeobecného súdu sa EIB odvolala „na obchodnú a politickú diskrečnú právomoc, ktorú jej priznávajú Zmluvy a jej štatút, ako aj na svoje inštitucionálne postavenie a úlohu, ktoré jej prináležia na základe uvedeného štatútu… iba v rámci preskúmania týchto dvoch poddôvodov, a nie v rámci samostatného dôvodu, a to neurčitým a všeobecným spôsobom“. Všeobecný súd tak v bode 91 tohto rozsudku rozhodol, že posúdenie údajnej nezlučiteľnosti žiadosti o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018 s nezávislosťou EIB v oblasti jej finančných operácií by znamenalo nahradiť odôvodnenie, ktoré EIB uviedla na podporu sporného rozhodnutia, svojím vlastným odôvodnením.

18

Okrem toho Všeobecný súd odkázal na bod 92 napadnutého rozsudku, aby v bode 151 tohto rozsudku zamietol ako neprípustnú argumentáciu založenú na tom, že vzhľadom na článok 271 písm. c) ZFEÚ a nezávislosť EIB v oblasti jej finančných operácií nemožno uznesenie z 12. apríla 2018 kvalifikovať ako „správny akt“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006.

19

Všeobecný súd ďalej v bodoch 102 až 104 napadnutého rozsudku preskúmal druhý žalobný dôvod, ktorý ClientEarth uviedla na podporu svojej žaloby, a rozhodol, že sporné rozhodnutie jej umožňovalo pochopiť dôvody, pre ktoré EIB zamietla ako neprípustnú jej žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018, ako aj spochybniť dôvodnosť týchto dôvodov. Keďže toto rozhodnutie tiež umožnilo Všeobecnému súdu vykonať súdne preskúmanie, zamietol druhý žalobný dôvod ako nedôvodný.

20

Pokiaľ ide napokon o prvý žalobný dôvod uvedený organizáciou ClientEarth na podporu jej žaloby, ktorý Všeobecný súd preskúmal ako posledný, z bodu 107 napadnutého rozsudku vyplýva, že tento súd na úvod uviedol, že obe podmienky stanovené v bode 15 tohto rozsudku a uvedené v článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 sa majú vykladať v čo najväčšej možnej miere „s prihliadnutím na článok 9 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru…, a teda vzhľadom na požiadavku zabezpečiť účinný prístup [organizácie ClientEarth] k spravodlivosti“.

21

Pokiaľ ide v prvom rade o druhú časť tohto žalobného dôvodu založenú na nesprávnom uplatnení podmienky týkajúcej sa prijatia aktu „podľa práva životného prostredia“, Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku pripomenul, že normotvorca Európskej únie zamýšľal priznať pojmu „právo životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006 „široký význam, ktorý sa neobmedzuje na otázky súvisiace s ochranou prírodného prostredia v úzkom [slova] zmysle“.

22

V bode 121 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že odkaz na „právne predpisy [Únie]“ uvedený v tomto článku 2 ods. 1 písm. f) treba chápať tak, že sa vzťahuje na „všetky ustanovenia sekundárneho práva Únie so všeobecnou pôsobnosťou“, na rozdiel od „správneho aktu“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia. V tejto súvislosti Všeobecný súd uviedol, že vzhľadom na to, že v čase prijatia uvedeného nariadenia nebolo rozlišovanie medzi legislatívnymi aktmi prijatými riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom a regulačnými aktmi prijatými iným postupom stanovené na úrovni Zmlúv Únie, pojem „právne predpisy“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. f) uvedeného nariadenia nemožno vykladať v tom zmysle, že vylučuje zohľadnenie ustanovení „regulačného aktu“ prijatého v tejto oblasti ako súčasti „práva životného prostredia“.

23

V bodoch 122 až 124 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že za právne predpisy v oblasti „práva životného prostredia“ v zmysle tohto článku 2 ods. 1 písm. f) treba považovať všeobecne záväzné pravidlá upravujúce činnosť EIB v oblasti poskytovania pôžičiek na účely dosiahnutia cieľov Zmluvy o FEÚ v oblasti životného prostredia, najmä tie, ktoré vyplývajú na jednej strane z vyhlásenia o environmentálnych a sociálnych zásadách a normách, schváleného Správnou radou EIB 3. februára 2009 (ďalej len „vyhlásenie z roku 2009“), a na druhej strane zo stratégie v oblasti klímy, ktorej cieľom je mobilizácia finančných prostriedkov na prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo odolné voči klimatickým zmenám, ktorá bola prijatá EIB 22. septembra 2015 (ďalej len „klimatická stratégia“).

24

V bode 126 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že pojem „správny akt“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa „všetky opatrenia individuálneho určenia podliehajúce požiadavkám sekundárneho práva Únie, ktoré nezávisle od ich právneho základu [priamo] smerujú k uskutočňovaniu cieľov politiky Únie v oblasti životného prostredia“.

25

V bodoch 138 až 140 napadnutého rozsudku Všeobecný súd usúdil, že uznesenie z 12. apríla 2018 v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že projekt Curtis zodpovedá cieľom činnosti EIB v oblasti poskytovania pôžičiek a kritériám environmentálnej povahy týkajúcim sa oprávnenosti projektov na financovanie týmto orgánom, ktoré boli stanovené vo vyhlásení z roku 2009 a v klimatickej stratégii, je opatrením individuálneho určenia prijatým „podľa práva životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia. Preto vyhovel druhej časti prvého žalobného dôvodu tejto žaloby.

26

Pokiaľ ide v druhom rade o prvú časť prvého žalobného dôvodu založenú na nesprávnom uplatnení podmienky, že akt vyvoláva „právne záväzný a vonkajší účinok“, Všeobecný súd v bodoch 167 až 170 napadnutého rozsudku konštatoval, že uznesenie z 12. apríla 2018 vyjadruje konečné stanovisko Správnej rady EIB, pokiaľ ide o oprávnenosť projektu Curtis na financovanie zo strany tohto orgánu z hľadiska jeho environmentálnych a sociálnych aspektov, a tak „možno následné rozhodnutie predstavenstva o poskytnutí pôžičky po tom, ako pokračoval audit projektu Curtis zameraný na ostatné aspekty, ktoré bolo potrebné preskúmať, nanajvýš považovať za rozhodnutie, ktoré má len povahu jednoduchého vykonávacieho rozhodnutia“.

27

Všeobecný súd po tom, čo konštatoval, že žiadosť o vnútorné preskúmanie, ktorú podala ClientEarth, sa „aspoň čiastočne týkala konečných právnych účinkov… uznesenia [z 12. apríla 2018] voči tretím osobám“, v bodoch 171 a 172 napadnutého rozsudku vyhovel prvej časti prvého žalobného dôvodu žaloby, a teda zrušil sporné rozhodnutie.

28

EIB vo svojom odvolaní vo veci vo veci C‑212/21 P navrhuje, aby Súdny dvor:

29

Komisia vo svojom odvolaní vo veci C‑223/21 P navrhuje, aby Súdny dvor:

30

ClientEarth vo svojom vyjadrení k obidvom odvolaniam navrhuje, aby Súdny dvor:

31

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 30. apríla 2021 boli veci C‑212/21 P a C‑223/21 P spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

32

Na podporu svojich odvolaní Komisia a EIB uvádzajú tri odvolacie dôvody, ktorými Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri posudzovaní funkčnej nezávislosti, na ktorú sa odvoláva EIB v oblasti svojich finančných operácií, ako aj pri výklade a uplatňovaní Aarhuského dohovoru a pojmu „správny akt“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006.

33

EIB v prvom odvolacom dôvode a v druhej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P a Komisia v treťom odvolacom dôvode vo veci C‑223/21 P vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa najmä v bodoch 89 až 92 a 151 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol ako neprípustný dôvod obrany založený na nezávislosti EIB v oblasti jej finančných operácií. Podľa nich Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že sporné rozhodnutie nevychádzalo z tejto nezávislosti „v rámci samostatného dôvodu“, aby zamietol ako neprípustnú žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018. V každom prípade bola podľa EIB otázka, či žiadosť o vnútorné preskúmanie tohto uznesenia narúša uvedenú nezávislosť, keďže táto nezávislosť vyplýva z primárneho práva Únie, otázkou verejného poriadku a Všeobecný súd ju mal preskúmať ex offo.

34

V tejto súvislosti EIB v prvom rade vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 90 napadnutého rozsudku zjavne skreslil obsah sporného rozhodnutia, keďže tvrdenie založené na nezávislosti EIB v oblasti jej finančných operácií bolo výslovne uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Na rozdiel od konštatovania v bode 91 uvedeného rozsudku by teda preskúmanie tohto tvrdenia neviedlo Všeobecný súd k tomu, že by odôvodnenie EIB nahradil svojím vlastným odôvodnením, ani k „nerovnováhe medzi účastníkmi konania“ v zmysle rozsudku z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo (C‑114/19 P, EU:C:2020:457, bod 59), keďže ClientEarth je skúsenou organizáciou, ktorá pozná právo Únie.

35

V druhom rade EIB a Komisia tvrdia, že žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesení Správnej rady EIB podaná na základe článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 by narušila nezávislosť tohto orgánu na finančných trhoch, ktorá je nevyhnutná na plnenie úloh vo všeobecnom záujme, ktorú mu zveruje článok 309 ZFEÚ. Takáto žiadosť by tiež mohla poškodiť dobrú povesť a dôveryhodnosť EIB na týchto trhoch. Počas obdobia, v ktorom by sa táto žiadosť mohla podať, ako aj počas celého trvania tohto preskúmania a prípadných následných súdnych konaní by totiž EIB prakticky nemohla rokovať a podpisovať zmluvnú dokumentáciu týkajúcu sa financovania projektov, ktoré už schválila jej správna rada. Neistota, ktorá z toho vyplýva, by sa zvýšila z dôvodu nepredvídateľného počtu žiadostí o vnútorné preskúmanie, ktoré by mohli byť podané.

36

Všeobecný súd mal ex offo preskúmať prípustnosť žiadosti o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018, ktorá bola podaná na základe článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006, s prihliadnutím na článok 15 ods. 3, článok 271 písm. c) a články 308 a 309 ZFEÚ, ako aj relevantné ustanovenia Štatútu EIB. Navyše Všeobecný súd mal pri zamietnutí žaloby podanej organizáciou ClientEarth vychádzať ex offo z článku 271 písm. c) ZFEÚ, keďže toto ustanovenie v spojení s článkom 19 Štatútu EIB vylučuje rokovania správnej rady tohto orgánu z akejkoľvek formy meritórneho súdneho preskúmania.

37

V tejto súvislosti tak EIB, ako aj Komisia zdôrazňujú, že vnútorné preskúmanie správneho aktu na základe článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 je neoddeliteľné od súdnej žaloby uvedenej v článku 12 tohto nariadenia, a ďalej to, že článok 271 písm. c) ZFEÚ je jedným z „príslušných ustanovení Zmluvy“, ktoré sa podľa tohto článku 12 musia zohľadniť pri posudzovaní procesnej spôsobilosti, ktorú posledné uvedené ustanovenie priznáva mimovládnym organizáciám na ochranu životného prostredia. Tento článok 271 písm. c) by bol pritom porušený, ak by uznesenie Správnej rady EIB, ktorého sa týka žiadosť o vnútorné preskúmanie, bolo predmetom žaloby podanej na základe článku 12 nariadenia č. 1367/2006 so zreteľom na obavy v oblasti životného prostredia vyjadrené mimovládnou organizáciou, ktorá túto žiadosť podala.

38

ClientEarth spochybňuje dôvodnosť všetkých týchto tvrdení.

39

EIB a Komisia svojou argumentáciou vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 89 až 92 a 151 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol ako neprípustné tvrdenie založené na narušení nezávislosti EIB v oblasti jej finančných operácií, ktorú zaručuje primárne právo Únie, keďže toto tvrdenie nebolo uvedené ako samostatný dôvod sporného rozhodnutia. Uvedené tvrdenie však malo byť v každom prípade preskúmané ako otázka verejného poriadku, ktorá by mohla viesť k zamietnutiu žaloby podanej organizáciou ClientEarth.

40

Pokiaľ ide v prvom rade o údajné zjavné skreslenie obsahu sporného rozhodnutia, ku ktorému došlo v bodoch 89 až 91 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o nezávislosť EIB v oblasti jej finančných operácií, zo štvrtého, piateho a siedmeho odseku tohto rozhodnutia vyplýva, že žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018 bola zamietnutá ako neprípustná z dôvodu, že toto uznesenie nie je „správnym aktom“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, keďže nebolo prijaté „podľa práva životného prostredia“ a nevyvoláva „právne záväzný a vonkajší účinok“, a nie z dôvodu, že táto žiadosť o vnútorné preskúmanie narušuje nezávislosť EIB v oblasti jej finančných operácií.

41

Sporné rozhodnutie totiž v šiestom odseku uvádza, že „na akékoľvek rozhodnutie EIB o podporení alebo nepodporení potenciálne oprávneného projektu, a prípadne aj o forme tejto podpory, sa vzťahuje obchodná a politická diskrečná úvaha [EIB], ktorú jej priznávajú Zmluvy a štatút“, a v ôsmom odseku uvádza, že výklad pojmu „právo životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. f) uvedeného nariadenia, ktorý podporuje ClientEarth, „by už nebo[l] v súlade s inštitucionálnym postavením EIB, a ani s úlohou, ktorá jej vyplýva zo štatútu“.

42

Všeobecný súd tak mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bodoch 89 a 90 napadnutého rozsudku rozhodnúť, že EIB sa v spornom rozhodnutí odvolala „na obchodnú a politickú diskrečnú právomoc, ktorú jej priznávajú Zmluvy a jej štatút, ako aj na svoje inštitucionálne postavenie a úlohu, ktoré jej prináležia na základe uvedeného štatútu… neurčitým a všeobecným spôsobom“, nie ako samostatný dôvod neprípustnosti žiadosti o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018, ale iba v rámci preskúmania dvoch poddôvodov uvedených v bode 40 tohto rozsudku. Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že zjavne skreslil obsah uvedeného rozhodnutia.

43

V tejto súvislosti treba dodať, že súd Únie nie je povinný zohľadniť doplňujúce vysvetlenia, ktoré až v priebehu konania poskytol autor dotknutého aktu na účely posúdenia dodržania povinnosti odôvodnenia, pretože inak by došlo k narušeniu rozdelenia právomocí medzi administratívou a súdom Únie a k oslabeniu preskúmania zákonnosti aktov administratívy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo, C‑114/19 P, EU:C:2020:457, bod 58).

44

Pokiaľ ide v druhom rade o povinnosť Všeobecného súdu preskúmať ex offo údajné narušenie nezávislosti EIB v oblasti jej finančných operácií, ku ktorému došlo v dôsledku žiadosti o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018, ktorú tento orgán opiera najmä o článok 15 ods. 3, článok 271 písm. c) a články 308 a 309 ZFEÚ, ako aj o niektoré ustanovenia Štatútu EIB, treba na úvod uviesť, že údajné porušenie primárneho práva Únie nepostačuje na to, aby súdu Únie vznikla povinnosť preskúmania ex offo.

45

Hoci niektoré žalobné dôvody, akými sú neexistencia alebo nedostatok odôvodnenia predmetného rozhodnutia, môžu či dokonca musia byť vzaté do úvahy ex offo, naproti tomu žalobný dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti uvedeného rozhodnutia, patriaci medzi porušenia Zmlúv alebo každého právneho predpisu týkajúceho sa ich vykonania v zmysle článku 263 ZFEÚ, môže súd Únie preskúmať len vtedy, ak ho uvádza žalobca (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Komisia/Taliansko, C‑467/15 P, EU:C:2017:799, body 14 a 15, ako aj citovanú judikatúru).

46

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď meritórne nepreskúmal tvrdenie EIB založené na narušení jej nezávislosti v oblasti jej finančných operácií, ktoré vyplýva z článku 15 ods. 3 a článkov 308 a 309 ZFEÚ, ako aj z niektorých ustanovení Štatútu EIB.

47

Skutočnosť, že sa EIB odvoláva na ochranu svojej nezávislosti v oblasti svojich finančných operácií v spojení s článkom 271 písm. c) ZFEÚ, ako to vyplýva z bodu 110 vyjadrenia k žalobe, ktoré predložila Všeobecnému súdu, však možno chápať ako spochybnenie právomoci Súdneho dvora Európskej únie preskúmať, hoci aj nepriamo, uznesenie Správnej rady EIB v rámci žaloby o neplatnosť smerujúcej proti odmietnutiu EIB vykonať vnútorné preskúmanie tohto uznesenia. EIB, ktorú v tomto bode podporuje Komisia, okrem toho najmä na pojednávaní pred Súdnym dvorom, tvrdila, že medzi právom podať žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia Správnej rady EIB a právom podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktoré EIB prijala po tomto preskúmaní, existuje neoddeliteľná spojitosť. Ochrana nezávislosti EIB si preto podľa nich vyžaduje, aby mimovládne organizácie na ochranu životného prostredia, ako je ClientEarth, nemali právo požiadať o vnútorné preskúmanie takéhoto uznesenia, ani právo podať žalobu o neplatnosť proti prípadnému zamietavému rozhodnutiu.

48

V tejto súvislosti Všeobecnému súdu prináležalo, aby ex offo overil právomoc súdu Únie rozhodnúť o žalobe o neplatnosť smerujúcej proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o žiadosti o vnútorné preskúmanie uznesenia Správnej rady EIB. Keďže otázka právomoci Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať vo veci je otázkou prekážky konania z dôvodu verejného poriadku, takúto otázku môže Súdny dvor skúmať kedykoľvek, dokonca aj ex offo (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Bank Refah Kargaran/Rada, C‑134/19 P, EU:C:2020:793, bod 25 a citovanú judikatúru).

49

V súlade s článkom 271 písm. c) ZFEÚ konanie proti takýmto opatreniam Správnej rady EIB môžu za podmienok stanovených v článku 263 ZFEÚ začať „len členské štáty alebo Komisia, a to… výlučne len za porušenie postupu, ako je vymedzené v článku 19 ods. 2, 5, 6 a 7 Štatútu [EIB]“.

50

Zo samotného znenia článku 271 písm. c) ZFEÚ vyplýva, že toto ustanovenie podmieňuje možnosť podať žalobu o neplatnosť proti uzneseniam Správnej rady EIB prísnejšími podmienkami, než sú podmienky stanovené v článku 263 ZFEÚ. Článok 271 písm. c) ZFEÚ tak obsahuje obmedzenie všeobecnej právomoci, ktorú táto Zmluva priznáva Súdnemu dvoru Európskej únie, na preskúmavanie zákonnosti aktov inštitúcií Únie, a preto sa má vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok z 3. júna 2021, Maďarsko/Parlament, C‑650/18, EU:C:2021:426, bod 31). Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 63 a 64 svojich návrhov, toto obmedzenie sa týka jednak okruhu potenciálnych žalobcov a jednak právomoci súdu Únie týkajúcej sa meritórneho preskúmania.

51

Z toho vyplýva, že článok 271 písm. c) ZFEÚ priamo neupravuje prípad žaloby podanej podľa článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 proti rozhodnutiu EIB, ktorým sa rozhodlo o žiadosti o vnútorné preskúmanie uznesenia jej správnej rady. Nič to však nemení na tom, že uvedený článok 271 písm. c) ZFEÚ predstavuje príslušné ustanovenie Zmluvy v zmysle tohto článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006, ktoré treba zohľadniť pri určení možnosti začať konanie pred súdom Únie.

52

Ako pritom v podstate uviedla generálna advokátka v bode 68 svojich návrhov, článok 271 písm. c) ZFEÚ by bol zbavený potrebného účinku, ak by v rámci žaloby proti rozhodnutiu EIB, ktorým sa rozhodlo o žiadosti o vnútorné preskúmanie uznesenia jej správnej rady, súd Únie nepriamo preskúmal dôvodnosť tohto uznesenia.

53

Naproti tomu vzhľadom na bod 50 tohto rozsudku a na rozdiel od tvrdení EIB a Komisie, článok 271 písm. c) ZFEÚ v zásade nebráni tomu, aby mimovládna organizácia v súlade s článkom 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 požiadala o vnútorné preskúmanie uznesenia Správnej rady EIB, ani tomu, aby bola na súd Únie na základe článku 12 ods. 1 tohto nariadenia podaná žaloba o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia Správnej rady EIB vyhlásená za neprípustnú.

54

V tomto poslednom uvedenom prípade totiž žaloba nesmeruje k tomu, aby súd Únie preskúmal zákonnosť alebo dôvodnosť uznesenia Správnej rady EIB, ale len to, či EIB bola oprávnená zamietnuť ako neprípustnú žiadosť o vnútorné preskúmanie takéhoto uznesenia. Ako uviedla generálna advokátka v bode 73 svojich návrhov, ak by sa takejto žalobe vyhovelo, malo by to za následok len to, že by EIB musela sama vykonať vnútorné preskúmanie uvedeného uznesenia.

55

V prejednávanej veci bolo predmetom žaloby, ktorú podala ClientEarth na Všeobecný súd, zrušenie sporného rozhodnutia na základe článku 2 ods. 1 písm. g) v spojení s článkom 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006, ktoré bolo oznámené organizácii ClientEarth listom z 30. októbra 2018, podpísané generálnym tajomníkom a zástupcom vedúceho právneho servisu EIB, ktorým bola žiadosť o vnútorné preskúmanie uznesenia z 12. apríla 2018 zamietnutá ako neprípustná.

56

Keďže predmetom tejto žaloby podanej na základe článku 12 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 bolo zrušenie sporného rozhodnutia z dôvodu, že EIB údajne nesprávne právne kvalifikovala uznesenie z 12. apríla 2018 s ohľadom na článok 2 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia v rámci svojho posúdenia prípustnosti žiadosti o vnútorné preskúmanie tohto uznesenia, a nie dôvodnosť uvedeného uznesenia, článok 271 písm. c) ZFEÚ nemôže brániť podaniu takejto žaloby.

57

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že má právomoc rozhodovať o žalobe, ktorú podala ClientEarth proti spornému rozhodnutiu. Za týchto podmienok okolnosť, že výslovne nepreskúmal tvrdenia založené na článku 271 písm. c) ZFEÚ, nemôže odôvodniť zrušenie napadnutého rozsudku.

58

Vzhľadom na už vyššie uvedené dôvody treba prvý odvolací dôvod a druhú časť druhého odvolacieho dôvodu EIB vo veci C‑212/21 P, ako aj tretí odvolací dôvod Komisie vo veci C‑223/21 P zamietnuť ako nedôvodné.

59

EIB v tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P a Komisia v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P vytýkajú Všeobecnému súdu, že v bodoch 107, 125 a 126 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že podmienky uvedené v článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 sa majú vykladať s prihliadnutím na článok 9 Aarhuského dohovoru.

60

Po prvé judikatúra Súdneho dvora, najmä rozsudky z 13. januára 2015, Rada a Komisia/Stichting Natuur en Milieu a Pesticide Action Network Europe (C‑404/12 P a C‑405/12 P, EU:C:2015:5), a z 3. septembra 2020, Mellifera/Komisia (C‑784/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:630), vylučuje povinnosť vykladať nariadenie č. 1367/2006 v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru.

61

Po druhé z bodu 40 rozsudku zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia (C‑612/13 P, EU:C:2015:486), vyplýva, že vzhľadom na to, že Aarhuský dohovor bol koncipovaný s prihliadnutím na vnútroštátne právne poriadky, a nie na právne osobitosti organizácií regionálnej hospodárskej integrácie, akou je Únia, nemožno nájsť žiadnu analógiu medzi vykonávaním tohto dohovoru členskými štátmi a jeho uplatňovaním na úrovni Únie. Všeobecný súd teda nemohol v bode 107 napadnutého rozsudku pri výklade článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 s prihliadnutím na článok 9 ods. 3 a 4 tohto dohovoru vychádzať z „podobných dôvodov“, ktoré navyše neboli vysvetlené.

62

Po tretie Všeobecný súd v bodoch 125 a 126 napadnutého rozsudku nesprávne vychádzal zo zásady výkladu v súlade s Aarhuským dohovorom pri posúdení, či uznesenie z 12. apríla 2018 predstavuje „opatrenie individuálneho určenia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, pričom tento pojem treba vykladať výlučne na základe kritérií vyplývajúcich z článkov 263 a 288 ZFEÚ. V tejto súvislosti z bodu 25 rozsudku z 3. decembra 2020, Région de Bruxelles‑Capitale/Komisia (C‑352/19 P, EU:C:2020:978), vyplýva, že Aarhuský dohovor nemôže diktovať výklad primárneho práva Únie.

63

EIB v prvej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P a Komisia v druhej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa v bode 107 napadnutého rozsudku navyše dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článkov 2 a 9 Aarhuského dohovoru. Prijatím uznesenia z 12. apríla 2018 totiž Správna rada EIB nekonala ako „orgán verejnej moci“ v zmysle článku 2 ods. 2 tohto dohovoru, a tak článok 9 ods. 3 tohto dohovoru sa neuplatní. Prijatie tohto uznesenia naopak spadá do finančnej činnosti EIB ako banky.

64

ClientEarth spochybňuje dôvodnosť všetkých týchto tvrdení.

65

EIB a Komisia vo svojej argumentácii tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 107, 125 a 126 napadnutého rozsudku dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení pri výklade a uplatňovaní Aarhuského dohovoru.

66

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že právne predpisy Únie sa majú, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom zlučiteľným s medzinárodným právom, najmä ak sú tieto právne predpisy špecificky určené na vykonanie medzinárodnej zmluvy uzatvorenej Úniou (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júla 1998, Safety Hi‑Tech, C‑284/95, EU:C:1998:352, bod 22, ako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 38).

67

Tak je to v prípade nariadenia č. 1367/2006, ktorého cieľom je, pokiaľ ide o inštitúcie Únie, vykonať ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, EU:C:2011:125, bod 41).

68

Aj keď sa na tento článok 9 ods. 3 nemožno odvolávať na účely posúdenia zákonnosti článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. januára 2015, Rada a i./Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, C‑401/12 P až C‑403/12 P, EU:C:2015:4, bod 61, ako aj z 13. januára 2015, Rada a Komisia/Stichting Natuur en Milieu a Pesticide Action Network Europe, C‑404/12 P a C‑405/12 P, EU:C:2015:5, bod 53), takéto konštatovanie nebráni tomu, aby sa ustanovenia tohto nariadenia v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 66 tohto rozsudku vykladali v čo najväčšej možnej miere s prihliadnutím na Aarhuský dohovor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2020, Mellifera/Komisia, C‑784/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:630, bod 77).

69

Takýto výklad totiž predstavuje základný prostriedok na to, aby sa v súlade s vôľou normotvorcu Únie vyjadrenou v odôvodnení 3 uvedeného nariadenia zabezpečilo, že ustanovenia práva Únie zostanú v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru.

70

Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenie EIB a Komisie, podľa ktorého Správna rada EIB pri prijímaní uznesenia z 12. apríla 2018 nekonala ako „orgán verejnej moci“ v zmysle článku 2 ods. 2 Aarhuského dohovoru, treba pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 2 písm. d) Aarhuského dohovoru sa inštitúcie akejkoľvek regionálnej hospodárskej integračnej organizácie, ktorá je rovnako ako Únia zmluvnou stranou tohto dohovoru, musia na účely uvedeného dohovoru považovať za orgány verejnej moci, s výnimkou prípadu, keď konajú v rámci výkonu súdnej alebo zákonodarnej právomoci.

71

Podľa článku 2 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1367/2006 sa pojem „inštitúcia alebo orgán [Únie]“, na ktorý sa toto nariadenie uplatňuje v súlade s článkom 1 ods. 1 tohto nariadenia, vzťahuje na „verejn[ú] inštitúci[u], orgán, úrad alebo agentúr[u] zriaden[ú] zmluvou alebo na jej základe s výnimkou prípadov, keď vykonáva súdnu alebo zákonodarnú moc“. V tejto súvislosti odôvodnenie 7 uvedeného nariadenia spresňuje, že tejto pojem je definovaný „širokým a funkčným spôsobom“ z dôvodu, že Aarhurský dohovor definuje orgány verejnej moci, na ktoré sa uplatňuje, „široko“, aby pri výkone verejnej moci existovali práva pre jednotlivcov a ich organizácie. Okrem toho sa v odôvodnení 11 toho istého nariadenia uvádza, že by sa mali vylúčiť aj „iné vyšetrovacie postupy, ak inštitúcie alebo orgány [Únie] konajú ako orgán správneho preskúmavania na základe ustanovení zmluvy“.

72

Z toho vyplýva, že činnosť „inštitúcií a orgánov [Únie]“ môže byť vylúčená z pôsobnosti nariadenia č. 1367/2006 a Aarhuského dohovoru len vtedy, ak tieto inštitúcie a orgány vykonávajú súdnu alebo zákonodarnú právomoc alebo konajú ako orgán správneho preskúmavania podľa Zmluvy.

73

V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad. Uznesenie z 12. apríla 2018, ktorým sa schvaľuje návrh financovania projektu Curtis na základe článku 9 ods. 1 a článku 19 ods. 3 Štatútu EIB, totiž nevyplýva z výkonu súdnej alebo zákonodarnej právomoci Správnej rady EIB, ktorá nekonala ani ako „orgán správneho preskúmavania na základe ustanovení zmluvy“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1367/2006 v spojení s odôvodnením 11 tohto nariadenia.

74

Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 92 až 94 svojich návrhov, EIB vykonáva pri poskytovaní financovania na základe zmluvy právomoci dvojakej povahy. Pri tejto príležitostí síce koná ako súkromný partner príjemcu, ale zároveň plní úlohy vo verejnom záujme. Výklad článku 2 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia v tom zmysle, že EIB musí byť pri výkone svojej činnosti spočívajúcej v poskytovaní financovania kvalifikovaná ako „orgán [Únie]“, teda zabezpečuje, že uvedené nariadenie sa vykonáva spôsobom, ktorý je zlučiteľný s článkom 2 ods. 2 písm. d) Aarhuského dohovoru.

75

Vzhľadom na už vyššie uvedené dôvody treba prvú časť druhého odvolacieho dôvodu a tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P, ako aj prvý odvolací dôvod vo veci C‑223/21 P zamietnuť ako nedôvodné.

76

EIB v prvej a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P a Komisia v prvej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P vytýkajú Všeobecnému súdu, že v bodoch 120 až 124 a 138 až 140 napadnutého rozsudku nesprávne považoval kritériá environmentálnej povahy týkajúce sa oprávnenosti projektov na financovanie zo strany EIB, ktoré vyplývajú z vyhlásenia z roku 2009 a z klimatickej stratégie, za právne predpisy Únie v oblasti životného prostredia v zmysle článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006, a teda že konštatoval, že uznesenie z 12. apríla 2018 bolo prijaté „podľa práva životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia.

77

V tejto súvislosti EIB a Komisia v prvom rade tvrdia, že pojem „právne predpisy“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. f) uvedeného nariadenia je formálnym pojmom, ktorý je vymedzený postupom prijímania dotknutého aktu. V súlade s článkom 289 ZFEÚ tak za „právne predpisy“ možno kvalifikovať len ustanovenia obsiahnuté v akte Únie prijatom na základe ustanovenia Zmlúv, ktoré stanovuje prijatie tohto aktu buď riadnym legislatívnym postupom, alebo mimoriadnym legislatívnym postupom. Všeobecný súd teda v bodoch 120 až 124 napadnutého rozsudku nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z článku 289 ZFEÚ, a pristúpil k výkladu, ktorý ide nad rámec pojmov „právo“ a „právne predpisy“ uvedených v článku 2 ods. 1 písm. f) a g) nariadenia č. 1367/2006. Konkrétne v bode 121 napadnutého rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže Všeobecný súd v ňom rozhodol, že rozlišovanie medzi legislatívnymi aktmi a regulačnými aktmi zavedené Lisabonskou zmluvou nie je na účely výkladu článku 2 ods. 1 písm. f) tohto nariadenia relevantné.

78

EIB a Komisia ďalej Všeobecnému súdu vytýkajú, že dospel k záveru, že vyhlásenie z roku 2009 a klimatická stratégia majú záväznú povahu. Tieto dva nástroje sa obmedzujú na riadenie činnosti EIB v rôznych fázach hodnotenia projektov bez toho, aby obmedzovali výkon diskrečnej právomoci, ktorou tento orgán disponuje. Skutočnosť, že projekt spĺňa kritériá oprávnenosti na financovanie vyplývajúce z uvedených nástrojov, nezakladá žiadne právo na získanie financovania zo strany EIB, ani žiadnu povinnosť jej správnej rady schváliť toto financovanie, ani žiadnu povinnosť EIB podpísať zmluvu o pôžičke, a to ani po schválení správnou radou.

79

Aj za predpokladu, že vyhlásenie z roku 2009 a klimatická stratégia obmedzujú výkon voľnej úvahy EIB, nemožno zastávať názor, že takéto obmedzenie bolo uložené právnou normou. Okrem toho interná smernica, ktorej jediným účinkom je prinútiť inštitúciu, ktorá sa od nej odchýli, aby odôvodnila svoje rozhodnutie, však nepredstavuje prameň práva. Pojem „právne predpisy“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006 sa teda vzťahuje len na pravidlá, ktoré majú pre občana bezprostredne záväzný právny účinok. To však nie je prípad usmernení, podľa ktorých inštitúcia obmedzuje výkon svojej voľnej úvahy do budúcnosti.

80

EIB a Komisia napokon spochybňujú analógiu stanovenú v bode 123 napadnutého rozsudku medzi úverovými politikami EIB v oblasti životného prostredia a jej vnútornými pravidlami pre zamestnancov. Tvrdia, že v tejto poslednej uvedenej oblasti EIB koná ako správny orgán, keďže jej rozhodnutia môžu byť predmetom súdneho preskúmania, zatiaľ čo úverová činnosť EIB v oblasti životného prostredia patrí do výkonu jej finančnej úlohy a nevedie k správnym rozhodnutiam, ktoré by mohli byť predmetom meritórneho súdneho preskúmania.

81

ClientEarth spochybňuje dôvodnosť všetkých týchto tvrdení.

82

EIB a Komisia svojou argumentáciou vytýkajú Všeobecnému súdu, že v bodoch 120 až 124 a 138 až 140 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že tak vyhlásenie z roku 2009, ako aj klimatická stratégia patria pod pojem „právo životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006, a teda že uznesenie z 12. apríla 2018 bolo prijaté „podľa práva životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia.

83

Pojem „právo životného prostredia“ je definovaný v článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006 ako „právne predpisy [Únie], ktoré bez ohľadu na svoj právny základ prispievajú k dosahovaniu cieľov environmentálnej politiky [Únie]“ uvedených v článku 191 ods. 1 ZFEÚ. Ako vyplýva z odôvodnenia 10 tohto nariadenia, odkaz na tieto ciele je odôvodnený tým, že „právo životného prostredia sa stále vyvíja“.

84

Zo samotného znenia článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006 v spojení s odôvodnením 10 tohto nariadenia vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle priznať pojmu „právo životného prostredia“ širokú pôsobnosť.

85

V tejto súvislosti okolnosť, že v niektorých jazykových verziách, ako je španielska, anglická, francúzska alebo portugalská jazyková verzia, článok 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006 odkazuje na „legislatívu“ alebo „akékoľvek legislatívne ustanovenie“, nemôže na rozdiel od stanoviska EIB a Komisie znamenať, že pojem „právo životného prostredia“ sa na účely uplatnenia tohto nariadenia obmedzuje na legislatívne akty v zmysle článku 289 ods. 3 ZFEÚ. Ako totiž uviedla generálna advokátka v bode 118 svojich návrhov, v iných jazykových verziách, najmä v nemeckej jazykovej verzii, sa v článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006 používa širší pojem „právne normy“, ktorý môže zahŕňať akýkoľvek právne záväzný akt so všeobecnou pôsobnosťou.

86

Za týchto podmienok sa musí v súlade s judikatúrou Súdneho dvora toto ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právnej úpravy, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2022, Tiketa, C‑536/20, EU:C:2022:112, bod 27 a citovanú judikatúru).

87

Vzhľadom na bod 84 tohto rozsudku, ako aj na ciele politiky Únie v oblasti životného prostredia je však potrebné vykladať pojem „právo životného prostredia“ široko v tom zmysle, že zahŕňa každý akt Únie, ktorý bez ohľadu na svoj právny základ prispieva k dosiahnutiu cieľov tejto politiky, ako sú definované v článku 191 ods. 1 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Deutsche Umwelthilfe (Typové schválenie motorových vozidiel), C‑873/19, EU:C:2022:857, bod 53]. Okolnosť, že podľa samotného znenia článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006 nie je právny základ, na ktorom je akt prijatý, relevantným kritériom na účely jeho kvalifikácie ako „právo životného prostredia“, umožňuje vyvodiť záver, že ani postup prijímania takéhoto aktu, ktorý v súlade s článkom 289 ZFEÚ určuje, či má alebo nemá legislatívnu povahu, nie je na účely tejto kvalifikácie relevantným kritériom.

88

V prejednávanej veci sa Správna rada EIB pri rozhodovaní o poskytnutí financovania na základe článku 9 ods. 1 a článku 19 ods. 3 štatútu EIB nemôže bez odôvodnenia odchýliť od kritérií environmentálnej povahy týkajúcich sa oprávnenosti projektov na financovanie, ktoré vyplývajú z vyhlásenia z roku 2009 a z klimatickej stratégie, ktoré sa EIB sama zaviazala dodržiavať pri svojej úverovej činnosti pod hrozbou prípadnej sankcie z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri analogicky rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 209 až 211).

89

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 122 až 124 napadnutého rozsudku konštatoval, že tak vyhlásenie z roku 2009, ako aj klimatická stratégia patria pod pojem „právo životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. f) nariadenia č. 1367/2006, keďže definujú kritériá environmentálnej povahy týkajúce sa oprávnenosti projektov na financovanie zo strany EIB, a teda vymedzujú jej činnosť v oblasti poskytovania úverov na účely dosiahnutia cieľov Zmluvy o FEÚ v oblasti životného prostredia.

90

Všeobecný súd sa tiež nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 138 až 140 napadnutého rozsudku rozhodol, že tým, že sa v uznesení z 12. apríla 2018 konštatovalo, že projekt Curtis spĺňa kritériá environmentálnej povahy týkajúce sa oprávnenosti projektov na financovanie zo strany EIB vyplývajúce z týchto dvoch aktov, bolo prijaté „podľa práva životného prostredia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006.

91

Vzhľadom na už vyššie uvedené dôvody treba prvú a druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P, ako aj prvú časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P zamietnuť ako nedôvodné.

92

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 126 až 142 napadnutého rozsudku nezohľadnil judikatúru, podľa ktorej sa má pojem „opatrenie individuálneho určenia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 vykladať v súlade s kritériami vyplývajúcimi z článkov 263 a 288 ZFEÚ. Všeobecný súd totiž v rozpore so zásadami, ktoré vyplývajú z bodov 65 až 67 a 84 až 86 rozsudku z 3. septembra 2020, Mellifera/Komisia (C‑784/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:630), rozhodol, že na to, aby uznesenie z 12. apríla 2018 bolo kvalifikované ako „opatrenie individuálneho určenia“, stačí, aby Správna rada EIB týmto uznesením rozhodla s konečnou platnosťou o dosiahnutí určitých environmentálnych cieľov. Tento prístup by tak znamenal, že nezáväzné akty, ako sú odporúčania a stanoviská, by mohli byť predmetom žiadosti o vnútorné preskúmanie na základe článku 10 ods. 1 tohto nariadenia a následne žaloby podľa článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia.

93

Na podporu Komisie EIB tvrdí, že uznesenie z 12. apríla 2018 predstavuje interný akt, ktorého jediným účinkom je umožniť útvarom tohto orgánu pokračovať v zmluvných rokovaniach o schválenom financovaní, a tak sa individuálne netýka externých záležitostí.

94

ClientEarth uvádza, že tvrdenie, podľa ktorého akt, ktorý je predmetom žiadosti o vnútorné preskúmanie, treba považovať za „opatrenie individuálneho určenia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, EIB ani Komisia v konaní pred Všeobecným súdom neuviedli, a tak Komisia nie je oprávnená uviesť toto tvrdenie v štádiu odvolania, a to vzhľadom na jeho novosť. V každom prípade je uznesenie z 12. apríla 2018„opatrením individuálneho určenia“, keďže sa uplatňuje na konkrétnu žiadosť týkajúcu sa financovania projektu Curtis.

95

Komisia svojou argumentáciou vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 126 až 142 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade a uplatnení pojmu „opatrenie individuálneho určenia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 tým, že uzneseniu z 12. apríla 2018 priznal takúto pôsobnosť.

96

Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, ktorú položila ClientEarth, a to či je Komisia oprávnená spochybniť v štádiu odvolania napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom nesprávne kvalifikoval uznesenie z 12. apríla 2018 ako „opatrenie individuálneho určenia“, treba pripomenúť, že odvolateľ má právo podať odvolanie na Súdny dvor s uvedením dôvodov a tvrdení vyplývajúcich zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré smerujú k spochybneniu jeho dôvodnosti z právneho hľadiska (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:730, bod 17, a zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 47, ako aj citovanú judikatúru).

97

Komisia teda môže v štádiu odvolania spochybniť kvalifikáciu uznesenia z 12. apríla 2018 ako „opatrenia individuálneho určenia“, ktorú Všeobecný súd vykonal v bodoch 140 a 142 napadnutého rozsudku.

98

V druhom rade, pokiaľ ide o dôvodnosť tejto kvalifikácie, treba pripomenúť, že na účely určenia všeobecnej alebo individuálnej pôsobnosti aktu musí súd Únie v prvom rade zohľadniť jeho predmet a obsah. Akt je všeobecne záväzný v zmysle článku 288 ZFEÚ, pokiaľ sa uplatňuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky voči všeobecne a abstraktne vymedzeným kategóriám osôb. Pokiaľ ide o toto druhé kritérium, všeobecnú pôsobnosť aktu nespochybňuje ani možnosť s väčšou či menšou presnosťou určiť počet alebo dokonca totožnosť právnych subjektov, na ktoré sa v danom okamihu tento akt uplatňuje, pokiaľ je nesporné, že k tomuto uplatňovaniu dochádza na základe objektívnej právnej alebo skutkovej situácie definovanej aktom, ktorá súvisí s účelom tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2020, Mellifera/Komisia, C‑784/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:630, body 65 až 67 a citovanú judikatúru).

99

V prejednávanej veci sa uznesenie z 12. apríla 2018 v rozsahu, v ktorom schvaľuje návrh financovania projektu Curtis vzhľadom na jeho environmentálne a sociálne aspekty, týka konkrétnej situácie, a to financovania tohto projektu, a má právne účinky voči predkladateľovi uvedeného projektu tým, že mu umožňuje prijať opatrenia potrebné na účely vyriešenia formálnych náležitostí pôžičky.

100

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 140 a 142 napadnutého rozsudku rozhodol, že toto uznesenie predstavuje „opatrenie individuálneho určenia“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006.

101

Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.

102

EIB v druhej a tretej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P a Komisia v tretej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P vytýkajú Všeobecnému súdu, že nesprávne rozhodol, že uznesenie z 12. apríla 2018 vyvoláva právne záväzné a vonkajšie účinky v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 v rozsahu, v akom vyjadruje konečné stanovisko Správnej rady EIB, pokiaľ ide o oprávnenosť projektu Curtis na financovanie zo strany EIB vzhľadom na jeho environmentálne a sociálne aspekty. Takéto uznesenie totiž nezakladá individuálne právo na získanie financovania zo strany EIB, keďže vzťah medzi týmto orgánom a potenciálnym dlžníkom sa stane právne záväzným až podpisom príslušnej zmluvy. S týmto uznesením teda nemožno spájať žiadny právne záväzný účinok.

103

Napadnutý rozsudok navyše obsahuje rozpor v odôvodnení, keďže Všeobecný súd konštatoval, že uznesenie z 12. apríla 2018 vyvoláva právne účinky voči predkladateľovi projektu Curtis, a zároveň v bodoch 167 až 170 tohto rozsudku, že toto uznesenie nezakladalo „právny záväzok týkajúci sa poskytnutia pôžičky“ a že konanie po jeho prijatí pokračovalo.

104

EIB v tejto súvislosti tvrdí, že uznesenie jej správnej rady, ktoré bolo prijaté na základe článku 19 ods. 3 Štatútu EIB, predstavuje jediné rozhodnutie o financovaní projektu bez toho, aby bolo možné od neho oddeliť „finančnú časť“, ktorá nie je konečná a nevyvoláva záväzný a vonkajší účinok, a „environmentálnu časť“, ktorá je konečná a právne záväzná voči tretím osobám.

105

V každom prípade existencia právne záväzných a vonkajších účinkov v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 mala byť preukázaná vo vzťahu k právnemu postaveniu organizácie ClientEarth. Všeobecný súd po tom, čo v bode 170 napadnutého rozsudku preskúmal právne postavenie predkladateľa projektu Curtis, potvrdil, že vo vzťahu k organizácii ClientEarth nedošlo k žiadnemu účinku tohto typu.

106

ClientEarth spochybňuje dôvodnosť všetkých týchto tvrdení.

107

EIB a Komisia svojou argumentáciou vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 167 až 171 napadnutého rozsudku rozhodol, že uznesenie z 12. apríla 2018 je aktom, ktorý má „právne záväzný a vonkajší účinok“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006.

108

V tejto súvislosti z bodu 149 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd „v záujme všeobecnej konzistentnosti“ vyložil tento pojem v súlade s pojmom „akty… ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám“ uvedeným v článku 263 prvom odseku ZFEÚ, ktorý v zásade vylučuje akty, ktoré vyvolávajú účinky len vo vnútornej sfére inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie, ktoré sú ich autorom, bez toho, aby vo vzťahu k tretím osobám zakladali akékoľvek právo alebo povinnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 1988, Les Verts/Parlament, 190/84, EU:C:1988:94, bod 8, a z 25. júna 2020, SATCEN/KF, C‑14/19 P, EU:C:2020:492, bod 73, ako aj citovanú judikatúru).

109

V bodoch 167 až 171 napadnutého rozsudku pritom Všeobecný súd na základe tejto judikatúry konštatoval, že uznesenie z 12. apríla 2018 s konečnou platnosťou stanovuje stanovisko Správnej rady EIB, pokiaľ ide o oprávnenosť projektu Curtis na financovanie zo strany tohto orgánu vzhľadom na environmentálne a sociálne aspekty tohto projektu, a teda, že toto uznesenie vyvoláva právne účinky voči tretím osobám, najmä voči predkladateľovi tohto projektu, v rozsahu, v akom konštatuje oprávnenosť uvedeného projektu na financovanie zo strany EIB vzhľadom na jeho environmentálne a sociálne aspekty, čo umožňuje tomuto predkladateľovi prijať opatrenia potrebné na účely vyriešenia formálnych náležitostí pôžičky.

110

Nemožno nájsť nijaký rozpor medzi na jednej strane konštatovaním, že environmentálne aspekty projektu Curtis boli predmetom konečného posúdenia, a na druhej strane okolnosťami, ktoré sú tiež uvedené v daných bodoch napadnutého rozsudku, že uznesenie z 12. apríla 2018 nezakladalo „právny záväzok týkajúci sa poskytnutia pôžičky“ a že konanie o poskytnutí tohto financovania pokračovalo, keďže zostávalo preveriť ďalšie technické, hospodárske a finančné aspekty uvedeného projektu.

111

Okrem toho tvrdenie EIB, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 167 až 170 napadnutého rozsudku rozhodol, že uznesenie z 12. apríla 2018 obsahuje „finančnú časť“ oddeliteľnú od „environmentálnej časti“ a že len posledná uvedená časť je konečná a právne záväzná vo vzťahu k tretím osobám, vychádza z nesprávneho výkladu týchto bodov. Všeobecný súd sa v nich totiž obmedzil na konštatovanie, že toto uznesenie s konečnou platnosťou konštatuje oprávnenosť projektu Curtis na financovanie zo strany EIB vzhľadom na environmentálne a sociálne aspekty tohto projektu, ale vôbec nerozhodol, že uvedené uznesenie spočíva na formálnom oddelení posledných uvedených aspektov od finančných alebo iných aspektov týkajúcich sa uvedeného projektu.

112

Okrem toho tvrdenie, podľa ktorého mal Všeobecný súd v bode 170 napadnutého rozsudku posúdiť, či uznesenie z 12. apríla 2018 má „právne záväzný a vonkajší účinok“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 vo vzťahu k organizácii ClientEarth, nemá žiadnu oporu v tomto nariadení. Ani toto ustanovenie, ani článok 10 ods. 1 uvedeného nariadenia totiž nevyžadujú, aby správny akt, ktorý je predmetom žiadosti o vnútorné preskúmanie, mal právne záväzný a vonkajší účinok vo vzťahu k mimovládnej organizácii, ktorá podáva túto žiadosť.

113

Vzhľadom na už vyššie uvedené dôvody treba druhú a tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑212/21 P, ako aj tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑223/21 P zamietnuť ako nedôvodné.

114

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

115

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

116

Keďže ClientEarth navrhla zaviazať EIB a Komisiu na náhradu trov konania a EIB a Komisia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli organizácii ClientEarth v oboch odvolaniach.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: