I. Úvod

II. Právny rámec

A. Právo Európskej únie

B. Právo Svetovej obchodnej organizácie

III. Skutkový stav a sporné nariadenie

IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

V. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

VI. Posúdenie odvolania

A. O prípustnosti žaloby v prvostupňovom konaní

1. O prvej námietke neprípustnosti v rozsahu, v akom žalobu o neplatnosť podala CCCME vo vlastnom mene

a) Úvodné poznámky

b) Všeobecné kritériá týkajúce sa aktívnej legitimácie obchodných združení podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ

c) Postavenie priznané Komisiou počas antidumpingového konania

d) Zainteresovaná strana a/alebo zastupujúce združenie

1) Pojem zainteresovaná strana

2) Pojem združenie zastupujúce výrobcov

i) Obchodné alebo podnikateľské združenie

– Všeobecné kritériá

– Vzťah s pojmom sloboda združovania

– Stanovy združenia

– Autonómia verzus zásah štátu

– Priebežný záver

ii) Členmi sú výrobcovia, vývozcovia alebo dovozcovia výrobku, ktorý je predmetom prešetrovania

2. O druhej námietke neprípustnosti v rozsahu, v akom žalobu podala CCCME v mene svojich členov

3. O tretej námietke neprípustnosti v rozsahu, v akom žalobu podali odvolateľky, ktoré CCCME nezastupuje

B. O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu

1. Použitie referenčných údajov

2. Odmietnutie alternatívnych údajov

C. O druhom odvolacom dôvode

D. O piatom odvolacom dôvode

1. Prvá časť

2. Druhá časť

3. Tretia časť

VII. O trovách

VIII. Návrh

1.

China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products (ďalej len „CCCME“) je združenie založené podľa čínskeho práva, ktorého členmi sú čínski vyvážajúci výrobcovia určitých výrobkov z liatiny.

2.

Týmto odvolaním CCCME a ďalších deväť odvolateliek, ktoré sú výrobcami liatinových výrobkov s pôvodom v Čínskej ľudovej republike (ďalej len „ČĽR“) (ďalej spoločne len „odvolateľky“), navrhujú, aby Súdny dvor zrušil rozsudok z 19. mája 2021, China Chamber of Commerce for Import and Export of Machinery and Electronic Products/Komisia (ďalej len „napadnutý rozsudok“). ( 2 ) Uvedeným rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateliek o neplatnosť vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2018/140 (ďalej len „sporné nariadenie“), ( 3 ) ktorým bolo uložené antidumpingové clo na dovoz určitých výrobkov z liatiny s pôvodom v ČĽR. Týmito výrobkami sú najmä poklopy vstupov do šácht.

3.

Toto odvolanie vyvoláva množstvo otázok, z ktorých tri sú možno dôležitejšie ako tie ostatné. Prvá má procesnú povahu. Je to prvýkrát, čo CCCME napadla antidumpingové nariadenie. Z toho vyplýva, že prejednávaná vec nastoľuje otázku pojmu „osobná a priama dotknutosť“ vo vzťahu k obchodnej organizácii, ktorej členovia spolupracovali v rámci antidumpingového konania a o ktorej Európska komisia tvrdí, že je odnožou ČĽR. Vyvoláva aj otázku vymedzenia združenia zastupujúceho vývozcov podľa nariadenia (EÚ) 2016/1036 (ďalej len „základné nariadenie“). ( 4 ) V dôsledku toho bude musieť Súdny dvor stanoviť podmienky, za akých je prípustné, aby takéto združenie mohlo podať žalobu o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vo vlastnom mene a v mene svojich členov.

4.

Druhá otázka má vecnú povahu. Týka sa pravidiel určenia ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu EÚ. Odvolateľky spochybňujú extrapolácie a úpravy údajov Eurostatu, ( 5 ) ktoré vykonala Komisia na účely stanovenia tejto ujmy. Súdny dvor preto musí definovať požiadavky stanovené v článku 3 ods. 2, 3 a 5 základného nariadenia, podľa ktorého sa určenie ujmy musí zakladať na nesporných dôkazoch a zahŕňať objektívne preskúmanie.

5.

Tretia otázka sa týka procesných pravidiel, ktorými sa riadi antidumpingové správne konanie, a najmä informačnej povinnosti, ktorú má Komisia.

6.

Článok 3 základného nariadenia, nazvaný „Stanovenie ujmy“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ nie je stanovené inak, na účely tohto nariadenia pojem ,ujma‘ znamená značnú ujmu spôsobenú výrobnému odvetviu Únie, hrozbu značnej ujmy výrobnému odvetviu Únie alebo značné oneskorenie v založení tohto výrobného odvetvia a interpretuje sa v súlade s ustanoveniami tohto článku.

2.   Stanovenie ujmy je založené na nesporných dôkazoch a zahŕňa objektívne preskúmanie:

3.   Pokiaľ ide o objem dumpingových dovozov, pozornosť sa venuje tomu, či došlo k významnému nárastu dumpingových dovozov v absolútnom vyjadrení alebo relatívnom vyjadrení vo vzťahu k výrobe alebo spotrebe v Únii. Pokiaľ ide o vplyv dumpingových dovozov na ceny, pozornosť sa venuje tomu, či došlo prostredníctvom dumpingových dovozov k významnému zníženiu cien v porovnaní s cenou podobného výrobku výrobného odvetvia Únie, alebo či vplyv takýchto dovozov inak spôsobí cenové podhodnotenie vo významnej miere alebo zabráni vo významnej miere rastu cien, ku ktorému by inak došlo. Ani jeden alebo ani viacero z týchto faktorov nemôžu byť nevyhnutne smerodajných.

…

5.   Vyhodnotenie dosahu dumpingových dovozov na dotknuté výrobné odvetvie Únie zahŕňa vyhodnotenie všetkých relevantných hospodárskych faktorov a ukazovateľov, ktoré majú vplyv na stav výrobného odvetvia…

6.   Zo všetkých relevantných dôkazov predložených vo vzťahu k odseku 2 sa musí preukázať, že dumpingové dovozy spôsobujú ujmu v zmysle tohto nariadenia. Špecificky to znamená preukázanie toho, že objem a/alebo úrovne cien špecifikované podľa odseku 3 majú dôsledky na výrobné odvetvie Únie tak, ako je stanovené v odseku 5, a že tieto dôsledky sú takého rozsahu, že ho možno klasifikovať ako značný.

…“

7.

Článok 5 ods. 10 a 11 základného nariadenia stanovuje:

„10.   Oznámenie o začatí konania oznámi začatie prešetrovania, uvedie sa v ňom názov výrobku a dotknutých krajín, súhrn prijatých informácií a uvedie sa, že všetky ďalšie relevantné údaje treba oznámiť Komisii.

Okrem toho obsahuje lehoty, v rámci ktorých sa môžu zainteresované strany prihlásiť, predložiť svoje písomné vyjadrenia a poskytnúť informácie, aby sa tieto vyjadrenia a informácie mohli zohľadniť pri prešetrovaní. Uvedie aj obdobie, v priebehu ktorého zainteresované strany majú právo požiadať, aby ich Komisia vypočula v súlade s článkom 6 ods. 5.

11.   Komisia oznámi vývozcom, dovozcom a združeniam zastupujúcim dovozcov a vývozcov, o ktorých vie, že sa ich záležitosť týka, ako aj krajine pôvodu, krajine vývozu a navrhovateľom začatie konania a s náležitým ohľadom na zachovanie ochrany dôverných informácií poskytne známym vývozcom a orgánom krajiny vývozu úplné znenie písomného podnetu v zmysle odseku 1 a na požiadanie ho sprístupní ostatným zainteresovaným stranám. Ak je počet vývozcov príliš veľký, môže byť úplné znenie písomného podnetu poskytnuté len orgánom krajiny vývozu alebo príslušnému obchodnému zväzu.“

8.

Článok 6 ods. 7 základného nariadenia stanovuje:

„Osoby, ktoré podali podnet, dovozcovia a vývozcovia a ich zastupujúce združenia, organizácie užívateľov a spotrebiteľov, ktorí sa prihlásili v súlade s článkom 5 ods. 10, ako aj zástupcovia krajiny vývozu sa môžu na základe písomnej žiadosti zoznámiť so všetkými informáciami, ktoré poskytla strana dotknutá prešetrovaním, s výnimkou interných dokumentov pripravených orgánmi Únie alebo jeho členských štátov, a ktoré sú relevantné na predloženie ich prípadu a nie sú dôverné v zmysle článku 19 a boli použité pri prešetrovaní.

Tieto strany môžu reagovať na uvedené informácie a ich pripomienky sa zohľadnia v prípade, že sú dostatočne odôvodnené.“

9.

Článok 19 základného nariadenia, nazvaný „Ochrana dôverných informácií“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.   Všetky informácie dôverného charakteru (napr. ktorých vyzradenie by mohlo poskytnúť veľkú konkurenčnú výhodu konkurentovi, malo nepriaznivé dôsledky pre osobu poskytujúcu informácie alebo pre osobu, od ktorej osoba poskytujúca informácie získala informácie), prípadne informácie poskytnuté dôverne stranami pri prešetrovaní, ak je na to dobrý dôvod, považujú príslušné orgány za dôverné.

2.   Od zainteresovaných strán, ktoré poskytujú dôverné informácie, sa vyžaduje, aby predložili súhrn týchto informácií, ktorý nemá dôverný charakter. Tento súhrn musí byť dostatočne podrobný, aby umožnil pochopiť podstatu dôverne poskytnutých informácií. Za mimoriadnych okolností môžu tieto strany uviesť, že predmetné informácie nemožno predložiť vo forme súhrnu. V týchto výnimočných prípadoch treba uviesť dôvody, pre ktoré nie je možné dané informácie zhrnúť.

3.   Ak sa žiadosť o dôverné zaobchádzanie považuje za neopodstatnenú alebo ak dodávateľ informácií buď nie je ochotný sprístupniť informácie, alebo nesúhlasí s ich zverejnením vo všeobecnej alebo súhrnnej podobe, možno od zohľadnenia týchto informácií upustiť, pokiaľ nemožno pomocou vhodných zdrojov uspokojivo dokázať, že predmetné informácie sú správne. Žiadosti o dôverné zaobchádzanie nesmú byť zamietnuté svojvoľne.“

10.

Článok 20 ods. 1 a 2 základného nariadenia stanovuje:

„1.   Osoby, ktoré podali podnet, dovozcovia, vývozcovia a ich zastupujúce združenia, ako aj zástupcovia krajiny vývozu môžu požiadať o poskytnutie podrobných informácií o skutočnostiach, na základe ktorých boli uložené predbežné opatrenia. Žiadosti o poskytnutie týchto informácií sa predložia písomne bezodkladne po uložení predbežných opatrení a predmetné informácie sa poskytnú písomne, len čo to bude možné.

2.   Strany uvedené v odseku 1 môžu požiadať o konečné poskytnutie informácií, resp. dôvodov, na základe ktorých má byť odporučené uloženie konečných opatrení, ukončenie prešetrovania alebo zastavenie konania bez uloženia opatrení, pričom osobitnú pozornosť treba venovať poskytovaniu iných informácií, než sú tie, z ktorých sa vychádzalo pri predbežných opatreniach.“

11.

Dohoda o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode z roku 1994 (GATT) ( 6 ) (ďalej len „antidumpingová dohoda z roku 1994“) sa nachádza v prílohe 1A k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), schválenej rozhodnutím Rady 94/800/ES. ( 7 )

12.

Článok 6.1.3 antidumpingovej dohody z roku 1994, nazvaný „Dôkazy“, stanovuje:

„Ihneď po začatí prešetrenia úrady poskytnú úplný text písomnej žiadosti prijatej v súlade s článkom 5 ods. 1 známym vývozcom[16] a úradom vyvážajúceho člena a na požiadanie ju poskytnú ďalším zúčastneným stranám. Náležitá pozornosť sa bude venovať požiadavke na ochranu dôverných informácií, ako je uvedené v odseku 5.“

13.

Za týmto článkom nasleduje poznámka pod čiarou, podľa ktorej „tam, kde je počet zúčastnených vývozcov zvlášť vysoký, úplný text písomnej žiadosti by sa mal poskytovať len úradom vyvážajúceho člena alebo príslušným obchodným združeniam“.

14.

Článok 6.11 antidumpingovej dohody z roku 1994 stanovuje:

„Na účely tejto dohody bude výraz ‚zúčastnené strany‘ zahŕňať:

15.

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 9 napadnutého rozsudku a na účely tohto konania ich možno zhrnúť takto.

16.

Na Komisiu bol 31. októbra 2016 v súlade s článkom 5 základného nariadenia podaný podnet s cieľom dosiahnuť, aby začala antidumpingové prešetrovanie týkajúce sa dovozu určitých výrobkov z liatiny s pôvodom v ČĽR a Indickej republike. Tento podnet podalo sedem výrobcov z EÚ. ( 8 )

17.

Oznámením uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie10. decembra 2016 ( 9 ) začala Komisia antidumpingové konanie týkajúce sa predmetného dovozu.

18.

Výrobkom, ktorého sa týkalo prešetrovanie, boli „určité výrobky z liatiny s lamelárnou štruktúrou grafitu (sivá liatina) alebo z liatiny s guľôčkovým grafitom (známej aj ako tvárna liatina), a ich časti a súčasti[, pričom] tieto výrobky [boli] druhu používaného na… zakrytie podzemných a/alebo podpovrchových systémov a/alebo otvorov do podzemných alebo podpovrchových systémov, ako aj… umožnenie prístupu do podzemných alebo podpovrchových systémov a/alebo umožnenie pohľadu do podzemných alebo podpovrchových systémov“ (ďalej len „dotknutý výrobok“).

19.

Prešetrovanie dumpingu a ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. októbra 2015 do 30. septembra 2016 (ďalej len „obdobie prešetrovania“). Preskúmanie trendov relevantných z hľadiska posúdenia ujmy sa vzťahovalo na obdobie od 1. januára 2013 do konca obdobia prešetrovania (ďalej len „posudzované obdobie“).

20.

Komisia prijala 16. augusta 2017 vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/1480 (ďalej len „predbežné nariadenie“) ( 10 ).

21.

V nadväznosti na antidumpingové konanie Komisia 29. januára 2018 prijala sporné nariadenie.

22.

CCCME sa zúčastnila na správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia. Ostatnými právnickými osobami sú uvedení deviati čínski vyvážajúci výrobcovia, z ktorých dvoch vybrala Komisia ako súčasť vzorky čínskych vyvážajúcich výrobcov použitej na účely prešetrovania.

23.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. apríla 2018 odvolateľky podali žalobu o neplatnosť sporného nariadenia. CCCME na Všeobecnom súde uviedla na podporu svojej žaloby šesť žalobných dôvodov. Komisia spochybnila tak prípustnosť, ako aj dôvodnosť tejto žaloby.

24.

Uznesením z 24. októbra 2018 predseda prvej komory Všeobecného súdu povolil spoločnosti EJ Picardie a ostatným právnickým osobám ( 11 ) (ďalej len „vedľajší účastníci konania“) vstup do konania.

25.

V napadnutom rozsudku sa Všeobecný súd najprv zaoberal tvrdeniami Komisie, ktoré sa týkajú prípustnosti žaloby CCCME. Všeobecný súd konštatoval, že žaloba je prípustná v rozsahu, v akom ju podala po prvé CCCME vo vlastnom mene s cieľom chrániť svoje procesné práva, po druhé CCCME v mene 19 členov, ktorých uviedla, a po tretie ostatné právnické osoby, ktorých mená sú uvedené v prílohe I napadnutého rozsudku.

26.

Pokiaľ ide o dôvodnosť žaloby, Všeobecný súd zamietol všetkých šesť žalobných dôvodov, ktoré uviedla CCCME, a v dôsledku toho zamietol žalobu v celom rozsahu.

27.

Toto odvolanie podala CCCME vo vlastnom mene a v mene svojich členov, ako aj ostatné odvolateľky, ktoré nezastupuje CCCME.

28.

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok; vyhovel ich návrhom uvedeným v žalobe podanej na Všeobecný súd; zrušil sporné nariadenie v rozsahu, v akom sa týka CCCME, jednotlivých spoločností a dotknutých členov; uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania na Všeobecnom súde a odvolacieho konania vrátane trov konania, ktoré vynaložili odvolateľky, a zaviazať vedľajších účastníkov konania, aby znášali svoje vlastné trovy konania.

29.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom vyhlasuje žalobu podanú v prvostupňovom konaní za prípustnú; vyhlásil žalobu podanú na Všeobecný súd za neprípustnú, zamietol odvolanie a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania na Všeobecnom súde a odvolacieho konania.

30.

Vedľajší účastníci konania navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie v celom rozsahu; rozhodol, že CCCME nemôže byť zastupujúcim združením na účely základného nariadenia; a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené odporkyňami.

31.

Súdny dvor položil účastníkom konania niekoľko písomných otázok, na ktoré mali písomne odpovedať. Účastníci konania odpovedali 29. augusta 2022. Všetci vyššie uvedení účastníci konania boli na Súdnom dvore vypočutí na pojednávaní 5. októbra 2022. Na pojednávaní boli účastníci konania vyzvaní, aby svoje prednesy zamerali na otázky prípustnosti a na prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, ako aj na druhý a piaty odvolací dôvod, na ktoré sa tieto návrhy obmedzia v súlade požiadavkou Súdneho dvora.

32.

Najprv preskúmam námietku Komisie a vedľajších účastníkov konania založenú na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď vyhlásil žalobu o neplatnosť za prípustnú (časť A). Ďalej sa budem zaoberať dvoma odvolacími dôvodmi, ktoré sa týkajú určenia ujmy. Začnem analýzou prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka objemu dovozu (časť B). Následne preskúmam problematiku nesporných dôkazov, ktorá bola nastolená v rámci druhého odvolacieho dôvodu (časť C). Nakoniec posúdim piaty odvolací dôvod, ktorý sa týka dodržiavania práva zainteresovaných strán na obhajobu a povinnosti Komisie sprístupniť im údaje (časť D).

33.

Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil žalobu za prípustnú.

34.

Po prvé treba pripomenúť, že podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môže každá fyzická alebo právnická osoba za podmienok stanovených v prvom a druhom odseku tohto článku podať žalobu okrem iného proti aktom, ktoré sa jej priamo a osobne týkajú. Právo združení, a najmä obchodných združení, podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť vyplýva z práva súkromných osôb podať takúto žalobu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

35.

Podľa judikatúry sú žaloby podané združeniami prípustné v troch presne vymedzených situáciách: po prvé ak združenie zastupuje záujmy podnikov, ktoré by boli oprávnené samostatne podať žalobu, a teda samy majú aktívnu legitimáciu; po druhé ak je združenie individualizované z dôvodu zásahu do jeho vlastných záujmov ako združenia, najmä preto, že jeho postavenie vyjednávača bolo dotknuté aktom, ktorého zrušenie sa navrhuje, a po tretie ak mu právne ustanovenie výslovne priznáva určité práva procesnej povahy. ( 12 )

36.

V prejednávanej veci je predmetom námietok neprípustnosti vznesených Komisiou prvá a tretia situácia. Prvá námietka neprípustnosti sa týka situácie, v ktorej obchodné združenie podá žalobu vo vlastnom mene z dôvodu, že má vlastný záujem (časť 1), a druhá námietka neprípustnosti sa týka prípustnosti obchodného združenia, ktoré zastupuje svojich členov, ktorí majú vlastnú aktívnu legitimáciu (časť 2). Komisia okrem toho spochybňuje platnosť splnomocnení poskytnutých právnickými osobami, ktorá je predmetom tretej námietky neprípustnosti (časť 3).

37.

Komisia podporovaná vedľajšími účastníkmi konania tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bodoch 52 až 75 napadnutého rozsudku, keď rozhodol, že uznanie CCCME ako združenia zastupujúceho výrobcov počas správneho konania postačuje na preukázanie jej osobnej a priamej dotknutosti v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Otázka, či subjekt požíva alebo nepožíva procesné práva v danom správnom konaní, je určená legislatívnymi pravidlami prijatými normotvorcom EÚ, a nie rozhodnutím správneho orgánu, ktoré tieto pravidlá nerešpektuje. Všeobecný súd sám neposúdil, či CCCME objektívne spĺňa všetky podmienky stanovené základným nariadením na to, aby bola združením zastupujúcim výrobcov. V odpovediach na otázky Súdneho dvora Komisia kládla veľký dôraz na povinnosť vykladať pojem obchodné združenie v zmysle základného nariadenia s ohľadom na článok 12 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a zodpovedajúci článok 11 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

38.

Komisia a vedľajší účastníci konania tvrdia, že CCCME nie je združením zastupujúcim vyvážajúcich výrobcov, lebo konala pod dohľadom, riadením a obchodným vedením dotknutých ministerstiev v ČĽR. Vedľajší účastníci konania ďalej uvádzajú, že CCCME sa neobmedzuje len na prijímanie pokynov od štátu, ale koná v mene štátu pri organizácii obchodných činností vyvážajúcich výrobcov a pri kontrole hospodárskej súťaže týmto štátom na domácom a vývoznom trhu.

39.

CCCME tvrdí, že je združením zastupujúcim výrobcov podľa základného nariadenia, a teda je zainteresovanou stranou. Z dôvodov, ktoré uviedol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, CCCME uvádza, že je priamo a osobne dotknutá sporným nariadením. CCCME predovšetkým zdôrazňuje, že Komisia ju považovala za zainteresovanú stranu tak počas prešetrovania, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia, ako aj počas predchádzajúcich prešetrovaní. Na pojednávaní CCCME ďalej uviedla, že Komisia by mala overiť, či je subjekt zainteresovanou stranou, počas prešetrovania, a nie vo fáze súdneho konania. Tvrdila tiež, že článok 12 Charty a článok 11 EDĽP nie sú relevantné na účely tohto konania.

40.

Na úvod pripomínam, že Všeobecný súd v bodoch 46 až 76 napadnutého rozsudku preskúmal aktívnu legitimáciu CCCME a zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou. Po prvé rozhodol, že CCCME je osobne dotknutá sporným nariadením, lebo Komisia považovala CCCME za zainteresovanú stranu v zmysle základného nariadenia, a teda priznala tomuto združeniu procesné práva počas konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia (ďalej len „antidumpingové konanie“). Okrem toho Všeobecný súd zamietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého CCCME nemožno považovať za zainteresovanú stranu v zmysle základného nariadenia, ale len za zastupujúcu stranu. Po druhé Všeobecný súd rozhodol, že CCCME je priamo dotknutá, keďže dodržiavanie jej procesných práv môže zabezpečiť len vtedy, ak má možnosť napadnúť sporné nariadenie.

41.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ na účely určenia, či sú právnické osoby, akou je CCCME, oprávnené podať žalobu vo vlastnom mene, je potrebné preskúmať, či tieto osoby majú jednak aktívnu legitimáciu a jednak záujem na konaní. ( 13 ) Konkrétne pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorá nie je spochybnená v tomto odvolacom konaní, ( 14 ) chcem poukázať na to, že v bodoch 78 a 79 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že zrušenie sporného nariadenia by si vyžadovalo, aby Komisia opätovne otvorila antidumpingové konanie a prípadne umožnila CCCME vstúpiť do konania ako vedľajší účastník, aby získala jej pripomienky v súlade so základným nariadením. Keďže zrušenie môže mať takéto účinky, mohlo by mať právne dôsledky pre CCCME konajúcu vo vlastnom mene. Inými slovami, ak by došlo k porušeniu procesných práv CCCME, ovplyvnilo by to výsledok antidumpingového prešetrovania, a teda CCCME má záujem namietať také porušenie. V dôsledku toho jej záujem podať žalobu na Všeobecný súd vo vlastnom mene spočíva v ochrane jej procesných práv.

42.

Na úvod treba pripomenúť, že pravidlá upravujúce aktívnu legitimáciu právnických osôb na účely napadnutia aktu EÚ sú stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. V prejednávanej veci treba preskúmať druhú časť tohto ustanovenia, podľa ktorej možno podať žalobu, ak sa akt priamo a osobne týka združení. ( 15 )

43.

Na účely určenia, či má CCCME v prejednávanej veci aktívnu legitimáciu z dôvodu, že sporný akt sa jej dotýka vo vlastnom mene ako združenia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že iné osoby ako tie, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sú osobne dotknuté, len ak sa ich toto rozhodnutie týka okrem iného na základe okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizujú rovnako ako osobu, ktorej je akt určený. ( 16 )

44.

V prejednávanej veci je podľa môjho názoru zrejmé, že uložením antidumpingového cla sa nezmenila právna situácia CCCME, pokiaľ ide o jej individuálne postavenie, keďže samotný tento subjekt nie je povinný platiť uvedené clo. ( 17 ) Skutočnosť, že určitá osoba sa zúčastňuje na konaní, ktoré vedie k prijatiu aktu EÚ, ju však môže individualizovať vo vzťahu k predmetnému aktu, ktorý má pre ňu záväzné právne účinky, ak jej uplatniteľná právna úprava EÚ priznáva určité procesné záruky. ( 18 ) Presný rozsah práva CCCME na podanie žaloby vo vlastnom mene teda závisí od právneho postavenia tohto subjektu, ktoré mu priznáva právo Únie s cieľom chrániť oprávnené záujmy priznané uvedenému subjektu. ( 19 )

45.

Všeobecný súd sa domnieval, že Komisia považuje CCCME za zainteresovanú stranu, ktorej by sa mali priznať procesné práva stanovené v základnom nariadení počas celého správneho konania. V bodoch 53 až 57 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k viacerým zisteniam, podľa ktorých Komisia priznala CCCME právo zúčastniť sa na dvoch vypočutiach uskutočnených v rámci prešetrovania, ako je stanovené v článku 6 ods. 5 základného nariadenia. Ďalej uviedol, že CCCME dostala od Komisie podľa článku 6 ods. 7 základného nariadenia povolenie na prístup k vyšetrovaciemu spisu a že Komisia následne zaslala CCCME v súlade s článkom 20 ods. 1 základného nariadenia predbežné závery, ku ktorým dospela a ku ktorým CCCME predložila písomné pripomienky. Okrem toho Všeobecný súd zdôraznil, že CCCME dostala v súlade s článkom 20 ods. 2 základného nariadenia konečné závery, podľa ktorých Komisia zamýšľala navrhnúť uloženie konečných opatrení. Na základe týchto zistení Všeobecný súd dospel k záveru, že CCCME v prejednávanej veci spĺňa požiadavky na to, aby sa mohla považovať za osobne dotknutú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

46.

Podľa môjho názoru je východiskom tejto analýzy záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd, že Komisia sa počas správneho konania dopustila pochybenia, keď priznala CCCME postavenie zainteresovanej strany a procesné práva vyplývajúce z tohto postavenia. Hoci Komisia toto pochybenie nespochybňuje, ( 20 ) musím pripomenúť, že Všeobecný súd sa nevyjadril k otázke, či sa toto pochybenie preukázalo alebo nie. ( 21 ) Naopak, v bode 68 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vychádza z toho, že samotná Komisia pokladá CCCME za zainteresovanú stranu, pričom cituje konkrétne odôvodnenie 25 sporného nariadenia, v ktorom Komisia uviedla, že CCCME treba považovať za zainteresovanú stranu zastupujúcu najmä čínsky liatinový priemysel.

47.

Podľa judikatúry týkajúcej sa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ však skutočnosť, že sa určitá osoba nejakým spôsobom zúčastňuje na procese vedúcom k prijatiu aktu EÚ, túto osobu individuálne neodlišuje vo vzťahu k predmetnému aktu, pokiaľ príslušná právna úprava Únie nestanovuje pre takú osobu osobitné procesné záruky. ( 22 ) Preto zastupujúce združenia môžu byť priamo a osobne dotknuté porušením procesných práv, ktoré im priznáva základné nariadenie. Práve na základe tohto nariadenia musí Všeobecný súd preskúmať, či subjekt, akým je CCCME, treba individualizovať v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

48.

Z toho vyplýva, že právnu kvalifikáciu CCCME ako zainteresovanej strany na účely uplatnenia základného nariadenia nemožno predpokladať. Na účely článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ prináleží Všeobecnému súdu overiť, či subjekt, akým je CCCME, možno považovať za združenie zastupujúce výrobcov podľa základného nariadenia, a to tým viac, že Komisia a vedľajší účastníci konania spochybňujú postavenie CCCME v zmysle tohto nariadenia. ( 23 )

49.

Hoci teda Komisia v priebehu správneho konania uznala CCCME za zainteresovanú stranu a priznala jej z toho vyplývajúce procesné práva, takéto uznanie a priznanie práv predstavuje správnu prax, ktorá nie je záväzná na účely posúdenia vykonaného súdom Únie v rámci žaloby o neplatnosť. Postavenie, ktoré Komisia priznala CCCME, musí byť v súlade so základným nariadením, ktoré je dôvodom na prijatie sporného nariadenia. Ako v tejto súvislosti správne uvádza Komisia, to, či subjekt požíva alebo nepožíva procesné práva v danom správnom konaní, určuje normotvorca Únie pri prijímaní právneho rámca, konkrétne v prejednávanej veci základného nariadenia, a nie prax správneho orgánu.

50.

To však neznamená, že nesprávna prax Komisie nemá nijaké dôsledky, najmä ak táto inštitúcia zbaví určitú osobu procesných práv. Naopak, za osobitných okolností prejednávanej veci uznanie CCCME za zainteresovanú stranu nezbavilo túto osobu jej práv, ale skôr jej priznalo viac práv, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní. Z tohto dôvodu vyššie uvedené uznanie Komisiou nemá negatívne dôsledky na právo CCCME na obhajobu. ( 24 )

51.

V dôsledku toho zastávam názor, že na účely preukázania prípustnosti žaloby o neplatnosť prináleží Všeobecnému súdu, aby overil, aké postavenie a aké (prípadné) procesné práva mali byť priznané CCCME v súlade so základným nariadením. Zdá sa však, že keď Všeobecný súd v bodoch 53 až 71 napadnutého rozsudku posudzoval, či bola CCCME osobne dotknutá, keď konala vo svojom vlastnom mene, toto overenie nevykonal. Uviedol len, že na účely prípustnosti žaloby o neplatnosť je CCCME osobne dotknutá len z dôvodu, že jej Komisia priznala procesné práva. ( 25 ) Zastávam teda názor, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že CCCME bola osobne a priamo dotknutá z dôvodu, že Komisia jej priznala procesné práva počas antidumpingového konania, pričom neoveril, či je priznanie týchto práv v súlade so základným nariadením.

52.

Vzhľadom na vyššie uvedené pochybenie prináleží Súdnemu dvoru, aby overil, či podľa základného nariadenia bola Komisia skutočne povinná uznať CCCME ako zainteresovanú stranu a/alebo zastupujúce združenie a priznať jej určité procesné práva. To vyvoláva otázku, či je CCCME zainteresovanou stranou a/alebo združením zastupujúcim výrobcov.

53.

Pokiaľ ide o subjekty uvedené v základnom nariadení, na úvod treba poznamenať, že jeho ustanovenia odkazujú na rôzne subjekty, akými sú „vývozcovia“, „dovozcovia“ (a ich) „zastupujúce združenia“, „zastupujúce združenia dovozcov alebo vývozcov“, „osoby, ktoré podali podnet“, „zástupcovia vyvážajúcej krajiny“, „vláda vyvážajúcej krajiny“, „združenia užívateľov a spotrebiteľov“ a „zainteresované strany“. Hoci tieto kategórie nie sú v základnom nariadení definované, z jeho článkov 5, 6, 10, 11 a 19 vyplýva, že nariadenie priznáva týmto subjektom odlišné práva. ( 26 )

54.

Vzhľadom na doslovný a systematický výklad článku 5 ods. 10 a 11 základného nariadenia sa však zdá, že pojem „zainteresované strany“ je zastrešujúcim pojmom a zahŕňa všetky vyššie uvedené subjekty. Predovšetkým ak sa osoba prihlási v súlade s článkom 5 ods. 10 tohto nariadenia, stáva sa zainteresovanou stranou.

55.

Keďže rôzne subjekty majú rôzne práva, na účely určenia postavenia zainteresovanej strany počas správneho konania a jej procesných práv by sa malo rovnako určiť postavenie, v rámci ktorého koná, konkrétne ako vývozca, dovozca, zastupujúce združenie alebo iný subjekt. ( 27 ) V tejto súvislosti by som ďalej mala uviesť, že hoci základné nariadenie rozlišuje medzi zastupujúcimi združeniami vývozcov a zástupcami vyvážajúcej krajiny, ( 28 ) zdá sa, že toto nariadenie ani judikatúra neposkytujú presné údaje, pokiaľ ide o kritériá, ktoré treba zohľadniť pri definovaní týchto pojmov.

56.

Vzniká otázka, či CCCME je združením zastupujúcim výrobcov v zmysle základného nariadenia. Účastníci konania celkom prirodzene dospeli k dvom protichodným odpovediam. Podľa CCCME v základnom nariadení nie sú uvedené nijaké procesné ani vecné kritériá, ktoré by slúžili na vymedzenie združenia zastupujúceho výrobcov. Opierajúc sa o obvyklý význam pojmov „zástupca“ a „združenie“ CCCME tvrdí, že každý orgán alebo subjekt, ktorý koná pre vyvážajúcich výrobcov alebo z ich poverenia, možno pokladať za združenie zastupujúce výrobcov v zmysle základného nariadenia. Pridanie ďalších kritérií by znamenalo stanovenie neodôvodnených dodatočných podmienok pre postavenie združenia zastupujúceho výrobcov. Naproti tomu Komisia a vedľajší účastníci konania tvrdia, že pojem „združenie zastupujúce výrobcov“ treba definovať s prihliadnutím na konkrétne hmotnoprávne a procesné kritériá. Konkrétne tvrdia, že pojem „združenie“ by sa mal podľa spoločných tradícií členských štátov EÚ chápať tak, že sa týka subjektu, ktorý je založený a koná demokraticky a ktorý je nezávislý od vlády.

57.

Ako uviedla Komisia na pojednávaní, z toho vyplýva, že na účely týchto návrhov je výklad pojmu „združenie“ rozhodujúci. V tejto súvislosti základné nariadenie a jeho kontext stanovujú hmotnoprávne a procesné kritériá, ktoré vymedzujú „združenie zastupujúce výrobcov“. Konkrétne pokiaľ ide o procesné kritériá, základné nariadenie v článku 5 ods. 10 druhom pododseku stanovuje, že zainteresované strany sa musia prihlásiť. ( 29 ) Pokiaľ ide o vecné kritériá, zdá sa, že základné nariadenie nevymedzuje pojem „združenie zastupujúce výrobcov“. V tejto súvislosti pripomínam, že tento výraz sa prvýkrát objavil v nariadení Rady (ES) č. 3284/94, ( 30 ) ktorým sa vykonávala antidumpingová dohoda z roku 1994, zatiaľ čo všetky predchádzajúce znenia základného antidumpingového nariadenia odkazovali na výraz „obchodné združenie“ ( 31 ).

58.

Hoci pojem „obchodné združenie“ bol prijatý v práve WTO, konkrétne v článku 6.11 bode i) antidumpingovej dohody z roku 1994, ( 32 ) Komisia na ústnom pojednávaní na Súdnom dvore nebola schopná vysvetliť, prečo Rada počas prijímania nariadenia č. 3284/94 a vykonávania tejto dohody uskutočnila zmeny v navrhovanom znení a odkiaľ pochádza pojem „zastupujúce združenie“ ( 33 ). Nie je teda jasné, prečo Európska únia prijala výraz „zastupujúce združenie“ a nepoužila rovnakú terminológiu, aká je použitá v tejto dohode. Je to o to prekvapivejšie, že článok 5 ods. 11 základného nariadenia odkazuje na pojem „obchodné združenie“, ktorý, ako sa účastníci konania zhodli na pojednávaní, jasne označuje „zastupujúce združenie“.

59.

V každom prípade vzhľadom na to, že základné nariadenie preberá do práva Únie medzinárodnú povinnosť vyplývajúcu z antidumpingovej dohody z roku 1994, na účely definície výrazu „zastupujúce združenie“ v zmysle základného nariadenia treba zohľadniť pojem „obchodné alebo podnikateľské združenie“ v zmysle článku 6.11 bodu i) tejto dohody. ( 34 ) Podľa uvedeného ustanovenia musí subjekt, ktorý patrí do jeho pôsobnosti, spĺňať dve kritériá: po prvé musí ísť o „obchodné alebo podnikateľské združenie“ a po druhé väčšinu jeho členov by mali tvoriť výrobcovia, vývozcovia alebo dovozcovia výrobku, ktorý je predmetom prešetrovania. Tieto dve kritériá preskúmam nižšie.

60.

Účastníci konania sa na pojednávaní zhodli na tom, že výraz „obchodné alebo podnikateľské združenie“ podľa článku 6.11 bodu i) antidumpingovej dohody z roku 1994 bol do základného nariadenia implementovaný odkazom na „zastupujúce združenie“ ( 35 ). Keďže v tomto článku nie je uvedená definícia ani odkaz na vnútroštátne zákony, tento výraz treba v súlade s článkom 31 ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969„vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy“.

61.

V tejto súvislosti musím najprv poukázať na to, že medzi jazykovými zneniami článku 6.11 bodu i) antidumpingovej dohody z roku 1994 existujú určité nezrovnalosti, keďže dva z troch úradných jazykov WTO odkazujú na „združenie“ – „trade or business association“ v angličtine ( 36 ) a „las asociaciones mercantiles, gremiales o empresariales“ v španielčine ( 37 ) –, zatiaľ čo tretí jazyk odkazuje na „zoskupenie“ – „un groupement professionnel commercial ou industriel“ ( 38 ) vo francúzštine. Zdá sa, že obvyklý význam týchto pojmov sa vzťahuje na rôzne typy organizácií, ktoré združujú a podporujú spoločnosti a zamestnávateľov určitého priemyselného odvetvia, ako aj chránia ich práva. Okrem toho chcem pre úplnosť uviesť, že v rôznych právnych systémoch historická definícia „obchodného združenia“ zahŕňala obchodné komory a obchodné rady; združenia alebo inštitúty; spoločnosti na ochranu obchodu; nezáujmové združenia poskytujúce všeobecné obchodné služby; poradné komory pre remeslá a výrobu; syndikátne obchodné a priemyselné komory. ( 39 ) V dôsledku toho obvyklý význam tohto pojmu nepodporuje prístup, ktorý obhajuje Komisia. Nič v tejto dohode nenasvedčuje výkladu článku 6.11 bodu i) antidumpingovej dohody z roku 1994 v tom zmysle, že „zastupujúce združenie“ existuje len vtedy, ak je demokraticky riadené. ( 40 )

62.

Preto nie je dôvodné odvolávať sa len na význam „združenia“ v tom zmysle, ako ho chápu spoločné tradície členských štátov EÚ – teda združenie, ktoré je založené a koná demokraticky a ktoré je nezávislé od vlády. Naopak, obvyklý význam tohto pojmu označuje subjekt, ktorý podporuje spoločnosti určitého priemyselného odvetvia a chráni ich práva.

63.

Pokiaľ ide o kontext, pojem „obchodné alebo podnikateľské združenie“ sa objavuje v multilaterálnom kontexte WTO, ktorej prácu vykonávajú zástupcovia vlád, ale ktorej korene spočívajú v každodennej činnosti priemyslu a obchodu. Škála subjektov, ktoré možno z právneho hľadiska kvalifikovať ako „obchodné združenia“ alebo „podnikateľské združenia“, je teda mimoriadne široká. Podľa môjho názoru sa môže pohybovať od obchodných komôr a združení obchodných komôr až po priemyselné obchodné skupiny, podnikateľské združenia, odvetvové združenia alebo priemyselné orgány. ( 41 ) Keďže pojem „obchodné alebo podnikateľské združenie“ vyplýva z multilaterálneho rámca WTO, ktorý tvoria krajiny s rôznymi politickými a hospodárskymi režimami, dovolím si tvrdiť, že právny štandard uplatnený na tento pojem je odlišný od štandardu uplatňovaného na pojem združenie podľa vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov EÚ alebo iných oblastí práva EÚ. Z toho vyplýva, že na účely uplatňovania základného nariadenia, ktorým sa vykonáva článok 6.11 bod i) antidumpingovej dohody z roku 1994, by sa mal pojem „zastupujúce združenie“ vykladať široko v tom zmysle, že označuje všetky druhy subjektov zastupujúcich priemyselné odvetvia, ktoré sú predmetom antidumpingového konania.

64.

Podľa Komisie združenie nemôže byť zatupujúce, ak nespĺňa požiadavky stanovené v článku 12 ods. 1 Charty. Naopak, CCCME na pojednávaní tvrdila, že toto ustanovenie by nemalo byť relevantné.

65.

Pokiaľ ide v prvom rade o právo na slobodu združovania zakotvené v článku 12 ods. 1 Charty, toto právo zodpovedá právu zaručenému v článku 11 ods. 1 EDĽP, a preto ho treba v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty považovať za právo s rovnakým zmyslom a rozsahom ako uvedené právo. Ustanovenia základného nariadenia by sa preto mali vykladať spôsobom, ktorý zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). ( 42 )

66.

V tejto súvislosti po prvé podľa judikatúry ESĽP právo na slobodu združovania predstavuje jeden zo základných kameňov demokratickej a pluralitnej spoločnosti, keďže umožňuje občanom konať kolektívne v oblastiach spoločného záujmu, a tým prispievať k riadnemu fungovaniu verejného života. ( 43 ) Po druhé toto právo zahŕňa nielen možnosť vytvoriť alebo zrušiť združenie, ( 44 ) ale vzťahuje sa aj na možnosť tohto združenia konať, čo okrem iného znamená, že musí byť schopné vykonávať svoju činnosť a pôsobiť bez neodôvodnených zásahov štátu. ( 45 )

67.

Hoci je teda pravda, že znenie základného nariadenia sa má vykladať najmä s ohľadom na právo na slobodu združovania zakotvené v článku 12 ods. 1 Charty a takým spôsobom, aby sa zabránilo neodôvodnenému obmedzeniu tohto práva, tento výklad nemožno použiť ako prostriedok na obmedzenie práv subjektu, ktorý sa ani nedovoláva práva na takú slobodu. Napríklad ustanovenia základného nariadenia by sa mali vykladať tak, aby hospodársky subjekt nebol nútený ani povinný stať sa členom obchodného alebo podnikateľského združenia s výnimkou prípadov, keď je takýto zásah odôvodnený a primeraný. ( 46 )

68.

Komisia najmä nemôže využiť slobodu združovania zakotvenú v týchto ustanoveniach na obmedzenie práv subjektu, ktorý tvrdí, že zastupuje podniky alebo odvetvie. ( 47 ) Inými slovami, povinnosť vykladať základné nariadenie vo svetle Charty a EDĽP môže zahŕňať priznanie práv stranám zúčastneným na antidumpingovom konaní, ale nemôže sa použiť ako prostriedok na odradenie týchto strán od výkonu ich práva na obhajobu zaručeného článkom 41 alebo 47 Charty.

69.

V tejto súvislosti zastávam názor, že rozsah slobody združovania v zmysle článku 12 ods. 1 Charty a článku 11 EDĽP je užší ako pojem „zastupujúce združenie“ podľa základného nariadenia; tento pojem zahŕňa slobodu združovania, ale aj pojem „obchodné alebo podnikateľské združenie“ v zmysle medzinárodného obchodného práva. Inými slovami, ak sa táto sloboda neuplatní, subjekt môže byť stále zástupcom svojich členov v zmysle základného nariadenia a v rámci medzinárodného obchodného práva.

70.

Komisia sa preto nemôže odvolávať na túto slobodu s cieľom obmedziť pojem zastupujúce združenie v zmysle základného nariadenia a zabrániť organizácii, aby zastupovala svojich členov alebo odvetvie. Ak by sa Súdny dvor riadil prístupom Komisie, dotknutý subjekt by musel na to, aby bol právne kvalifikovaný ako zastupujúce združenie podľa základného nariadenia, vždy dodržiavať tieto ustanovenia bez ohľadu na to, či sa subjekt dovoláva práva na túto slobodu alebo nie. Z toho vyplýva, že Súdny dvor by mal zamietnuť tvrdenie, ktoré predtým uviedla Komisia a podľa ktorého verejná moc vykonávaná dotknutým subjektom ( 48 ) vylučuje jeho kvalifikáciu ako združenia, keďže nespĺňa požiadavky článku 12 ods. 1 Charty a článku 11 EDĽP. Z tých istých dôvodov sa domnievam, že treba zamietnuť tvrdenie Komisie, podľa ktorého dotknutý subjekt nemôže mať regulačné právomoci, keďže nespĺňa tieto požiadavky.

71.

V každom prípade v prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by výklad základného nariadenia v tom zmysle, že umožňuje považovať CCCME za združenie zastupujúce výrobcov, predstavoval neodôvodnené obmedzenie tohto základného práva v zmysle uvedených ustanovení.

72.

Z praktického hľadiska by sa otázka, či je subjekt „obchodným alebo podnikateľským združením“, mala posúdiť s prihliadnutím na jeho stanovy. V prejednávanej veci zo stanov CCCME vyplýva, že ide najmä o neziskovú organizáciu tvorenú podnikmi a inštitúciami, ktoré sa zaoberajú vývozom, investíciami a spoluprácou v oblasti strojárskych a elektronických výrobkov. ( 49 ) Podľa článkov 2 a 3 stanov je účelom CCCME poskytovať svojim členom koordináciu, poradenstvo a služby, chrániť legitímne práva a záujmy svojich členov a podporovať rozvoj strojárskeho a elektronického priemyslu. ( 50 ) Podľa môjho názoru účel definovaný v stanovách nenecháva nijaký priestor na pochybnosti o tom, že CCCME je združením, ktoré aspoň formálne zastupuje určitých výrobcov a vývozcov ČĽR.

73.

Ďalšou otázkou, ktorá vzniká, je to, či je CCCME združením zastupujúcim výrobcov konkrétnych výrobkov, ktoré sú predmetom prešetrovania. Ako naznačuje jej názov, CCCME je subjekt, ktorý zastupuje výrobcov a vývozcov „strojárskych a elektronických výrobkov“ a „strojárskeho a elektronického priemyslu“ ( 51 ). Je pravda, že tieto vágne pojmy nespresňujú, či subjekt zahŕňa výrobcov a vývozcov konkrétnych výrobkov, akými sú niektoré výrobky z liatiny (poklopy vstupov do šácht). Zo živnostenských oprávnení členov CCCME však tiež vyplýva, že činnosti týchto členov zahŕňajú výrobu liatiny. ( 52 )

74.

Okrem toho na rozdiel od tvrdení Komisie síce výrobky, ktoré sú predmetom prešetrovania, predstavujú len zlomok všetkých výrobkov, ktoré vyrábajú členovia združenia, čo je zrejme prípad prejednávanej veci, združenie však môže stále zastupovať výrobcov predmetného výrobku, ak títo výrobcovia predstavujú značný počet hospodárskych subjektov v dotknutom odvetví. ( 53 ) V rozsudku BEUC/Komisia ( 54 ) Všeobecný súd rozhodol, že zainteresovaná strana musí byť schopná preukázať objektívnu súvislosť medzi svojou činnosťou a dotknutým výrobkom. ( 55 ) To, či sú tieto výrobky uvedené na internetovej stránke CCCME, by na rozdiel od tvrdení vedľajších účastníkov konania nemalo byť relevantné. ( 56 )

75.

Prejdem preto k jadru otázky: do akej miery by sa mala zohľadniť nezávislosť subjektu od štátu na účely jeho právnej kvalifikácie ako združenia zastupujúceho výrobcov podľa základného nariadenia?

76.

Vzniká otázka, do akej miery má subjekt takú väzbu na vládu štátu, v ktorom je usadený, ktorá mu bráni v zastupovaní jeho členov.

77.

Na úvod by som chcela zdôrazniť, že v medzinárodnom obchodnom práve je v závislosti od vnútroštátneho práva možné, že určité združenia, ktoré zastupujú svojich členov, majú isté väzby na vládu svojej krajiny, keďže združenia požívajú rôznu mieru slobody a autonómie podľa právnych predpisov rôznych štátov. Okrem toho, ak je združenie založené v treťom štáte a spravuje sa jeho právom, ako je to v prejednávanej veci, stupeň autonómie je ťažké alebo dokonca nemožné posúdiť. Komisia by musela preukázať, že pokiaľ ide o rozhodnutia týkajúce sa antidumpingového konania, sporné združenie zastupuje štát, čo vylučuje zastupovanie jeho členov.

78.

V prejednávanej veci sa Komisia odvoláva na stanovy CCCME s cieľom preukázať, že CCCME je pod „dohľadom, riadením a obchodným vedením“ rôznych ministerstiev ČĽR. ( 57 ) Pojmy „dohľad, riadenie a obchodné vedenie“ sú však veľmi široké, keďže môžu zahŕňať rôzne stupne vplyvu alebo zasahovania. Z tohto dôvodu a vzhľadom na dôkazy predložené Komisiou a vedľajšími účastníkmi konania ( 58 ) sa síce CCCME javí ako subjekt, nad ktorým čínsky štát vykonáva určitú kontrolu, takéto široké pojmy však nepostačujú na preukázanie toho, že štát vykonáva kontrolu spôsobom, ktorý vylučuje zastupovanie záujmov vývozcov, alebo že subjekt predstavuje odnož ČĽR.

79.

Okrem toho na účely antidumpingového konania podľa základného nariadenia treba preukázať, že kontrola vykonávaná štátom sa vzťahuje konkrétne na rozhodnutia prijaté týmto združením v súvislosti s týmto konaním. Preto určité väzby alebo napojenie na vládu nevyhnutne automaticky nevylučujú súčasné zastupovanie výrobcov alebo vývozcov združením v kontexte antidumpingového konania. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci je síce isté, že štát vykonáva určitú kontrolu, nebolo však preukázané, že dotknutý subjekt nezastupuje svojich členov v konkrétnom predmetnom antidumpingovom konaní.

80.

V každom prípade v oblasti medzinárodného obchodného práva, kde sú záujmy štátov a spoločností často prepojené, sa autonómia združenia vo vzťahu k štátu zdá byť relevantná vtedy, keď štát a vývozcovia, ktorých toto združenie zastupuje, majú protichodné záujmy. Inými slovami, ak majú členovia združenia rovnaký záujem ako štát, nemá to vplyv na rozlišovanie medzi ich záujmami a záujmami štátu. V prejednávanej veci protichodnosť záujmov nebola preukázaná.

81.

V praxi niektoré subjekty využívajú zákonný monopol na riadenie určitej činnosti. Je možné, že v rámci medzinárodného obchodu majú tieto subjekty najlepšie predpoklady na to, aby zastupovali svojich členov. V takom prípade by dotknutý subjekt mal mať možnosť zúčastniť sa na správnom konaní vedúcom k uloženiu antidumpingového cla.

82.

Preto argumentácia založená na zasahovaní štátu nepostačuje na vylúčenie možnosti, že CCCME môže konať v záujme čínskych vývozcov.

83.

Také posúdenie nie je spochybnené rozsudkom z 10. júla 1986, DEFI/Komisia, ( 59 ) v ktorom Súdny dvor v podstate konštatoval, že podľa príslušnej francúzskej právnej úpravy má francúzska vláda právomoc určovať riadenie a politiku dotknutej organizácie, a teda definovať záujmy, ktoré má táto organizácia chrániť. Po prvé v uvedenej veci bol štát adresátom rozhodnutia Komisie o štátnej pomoci a podniky, ktoré boli príjemcami pomoci, boli v tomto konaní považované len za „zainteresované strany“, a preto sa predpokladalo, že samy sa nemôžu usilovať o kontradiktórnu diskusiu s Komisiou rovnakým spôsobom ako uvedený členský štát. ( 60 ) Naopak, v prejednávanej veci základné nariadenie zaobchádza so všetkými podnikmi, zastupujúcimi združeniami spoločností a zástupcami dotknutých krajín ako so zainteresovanými stranami. Vyššie uvedené rozlišovanie medzi štátom a podnikom v práve štátnej pomoci preto nie je smerodajné na účely antidumpingového konania. Po druhé v uvedenej veci samotná organizácia uznala, že nezastupuje príjemcov spornej pomoci, ale zastupuje vlastné záujmy. Ako však v prejednávanej veci Komisia uznala, CCCME môže byť organizáciou zastupujúcou čínsky priemysel ako celok. Keďže teda v prejednávanej veci situácia CCCME nie je rovnaká ako situácia dotknutej francúzskej organizácie, analogické uplatnenie uvažovania Súdneho dvora uvedeného v rozsudku z 10. júla 1986, DEFI/Komisia ( 61 ), nie je možné.

84.

Nakoniec Komisia vo svojich odpovediach na písomné otázky Súdneho dvora odkázala na povinné členstvo, aby preukázala, že taký subjekt, akým je CCCME, nemôže byť zastupujúcim združením. Na pojednávaní však Komisia uznala, že jej tvrdenie sa týkalo len zásahov štátu a že otázka povinného členstva nie je relevantná na účely tohto konania. V každom prípade treba uviesť, že Komisia v prejednávanej veci nepredložila nijaký dôkaz o takom členstve. Na pojednávaní CCCME uviedla, že členstvo v nej nie je povinné, a keďže neexistujú dôkazy o opaku, nie je dôvod pochybovať o správnosti tohto tvrdenia.

85.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že bez ohľadu na údajné zasahovanie ČĽR do CCCME tento subjekt spĺňa prvé kritérium definície obchodného združenia v zmysle článku 6.11 bodu i) antidumpingovej dohody z roku 1994, a teda zastupujúceho združenia v zmysle článku 5 ods. 11 základného nariadenia.

86.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, podľa článku 6.11 bodu i) antidumpingovej dohody z roku 1994 by väčšinu členov dotknutého subjektu mali tvoriť výrobcovia, vývozcovia alebo dovozcovia výrobku, ktorý je predmetom prešetrovania.

87.

Komisia v podstate tvrdí, že výrobcovia a vývozcovia liatiny nepredstavujú väčšinu členov CCCME, v dôsledku čoho sa nemožno domnievať, že združenie zastupuje týchto výrobcov a vývozcov. Na pojednávaní Komisia ďalej uviedla, že väčšina členov dotknutého subjektu musí byť dotknutá prešetrovaním Komisie.

88.

V tejto súvislosti by som chcela poukázať na to, že výrobok, ktorý je predmetom prešetrovania, môže byť veľmi špecifický, ako je to v prejednávanej veci. Situácia, v ktorej vývozcovia alebo výrobcovia špecifického výrobku, akým sú určité výrobky z liatiny, netvoria väčšinu členov združenia, ako je to v prejednávanej veci, je viac než pravdepodobná. Nezdá sa byť rozumné požadovať, aby existovalo združenie pre každý konkrétny výrobok. To by v podstate viedlo k situácii, v ktorej ak má antidumpingové prešetrovanie veľmi úzku vecnú pôsobnosť, nijaké združenie by sa nikdy nemohlo pokladať za „združenie zastupujúce výrobcov“. Preto zastávam názor, že článok 6.11 bod i) antidumpingovej dohody z roku 1994 treba vykladať v tom zmysle, že združenie musí zastupovať „značný počet hospodárskych subjektov v dotknutom odvetví“ ( 62 ).

89.

Vzhľadom na vyššie uvedené kritériá sa domnievam, že v prejednávanej veci nič nebráni tomu, aby bola CCCME považovaná za združenie zastupujúce výrobcov predmetného výrobku. V dôsledku toho zastávam názor, že CCCME bola oprávnená požívať procesné práva podľa základného nariadenia ako zastupujúce združenie vývozcov čínskeho odvetvia výroby liatiny.

90.

V dôsledku toho treba CCCME považovať za osobne dotknutú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ z dôvodu nedodržania jej procesných práv.

91.

Pokiaľ ide o požiadavku priamej dotknutosti, chcela by som zdôrazniť, že Komisia sa vo vyjadrení k odvolaniu obmedzuje na konštatovanie, že „to isté nesprávne právne posúdenie má vplyv aj na konštatovanie priamej dotknutosti uvedené v bodoch 71 až 75 [napadnutého rozsudku], lebo priamy účinok je založený na konštatovaní vzniku procesných práv CCCME…, takže aj toto konštatovanie musí byť zrušené“. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a vzhľadom na neexistenciu lepšie podloženého spochybnenia zo strany Komisie sa však domnievam, že Všeobecný súd sa v bodoch 71 až 75 napadnutého rozsudku správne domnieval, že CCCME možno považovať aj za priamo dotknutú, keďže môže zabezpečiť dodržiavanie svojich procesných práv len vtedy, ak má možnosť napadnúť sporné nariadenie.

92.

V dôsledku toho z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor zrušil odôvodnenie uvedené v bodoch 58 až 60 a 68 až 70 napadnutého rozsudku, keďže konštatovanie, podľa ktorého Komisia uznala postavenie CCCME ako zainteresovanej strany počas správneho konania, nemôže z právneho hľadiska postačovať na splnenie požiadaviek na osobnú dotknutosť v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Ak však odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výrok sa preukáže ako dôvodný z iných právnych dôvodov, také porušenie nemôže viesť k zrušeniu tohto rozsudku. Namiesto toho je potrebné nahradiť odôvodnenie. ( 63 ) V prejednávanej veci navrhujem, aby Súdny dvor konštatoval, že CCCME treba pokladať za zastupujúce združenie vývozcov čínskeho odvetvia výroby liatiny, a teda ju treba považovať za osobne a priamo dotknutú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ z dôvodu nedodržania jej procesných práv. Pripomínam však, že presný rozsah procesných záruk priznaných tomuto združeniu, ktorý je meritórnou otázkou, a nie otázkou prípustnosti, bude závisieť od všetkých záujmov, ktoré zastupuje, ( 64 ) a bude predmetom analýzy piateho odvolacieho dôvodu.

93.

Komisia tvrdí, že CCCME nemožno považovať za zastupujúce združenie, a preto nie je osobne ani priamo dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Komisia vysvetľuje, že na Všeobecnom súde tvrdila, že právo združení podať žalobu, ak konajú v mene svojich členov, majú len združenia, ktoré zastupujú týchto členov. Všeobecný súd sa tým, že v bodoch 98 až 103 napadnutého rozsudku zamietol požiadavku, aby združenie mohlo byť zastupujúce len vtedy, ak je organizované demokratickým spôsobom, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

94.

Komisia tvrdí, že obchodné združenie, ktoré je zodpovedné za ochranu kolektívnych záujmov svojich členov, nemôže byť zároveň odnožou štátu, ktorý je organizovaný na základe komunistického systému jednej strany. Ako obchodné združenie by muselo brániť záujmy svojich členov, demokraticky definované týmito členmi, voči samotnému štátu, ktorého je odnožou. Podľa Komisie výklad, podľa ktorého je obchodné združenie súčasťou štátu a zároveň bráni kolektívne záujmy svojich členov voči tomuto štátu, nie je v súlade so základnými zásadami zastupiteľskej demokracie, lebo tie sú spoločnou tradíciou členských štátov. Zohľadnenie osobitných čŕt štátu, v ktorom je združenie založené, by bolo v rozpore so zásadou stanovenou v článku 3 ods. 5 ZEÚ, podľa ktorého Európska únia vo svojich vzťahoch s okolitým svetom potvrdzuje a podporuje svoje hodnoty. V dôsledku toho Komisia vyzýva Súdny dvor, aby zrušil konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého je CCCME obchodným združením oprávneným podávať žaloby v mene svojich členov.

95.

Vedľajší účastníci konania tvrdia, že CCCME nie je zastupujúcim združením v zmysle článku 6 ods. 7 základného nariadenia, ale zástupcom vyvážajúcej krajiny v zmysle tohto ustanovenia. CCCME, pološtátny orgán, kontroluje a koordinuje činnosti vyvážajúcich výrobcov, ktorých zastupuje. Služba v záujme vyvážajúcich výrobcov je teda len dôsledkom jeho pološtátnej a prvoradej úlohy pri riadení domácich a vývozných trhov. Ak má ísť o zastupujúce združenie, kritérium reprezentatívnosti musí mať prednosť pred kritériom kontroly.

96.

CCCME popiera, že by bola „odnožou“ ČĽR, a tvrdí, že Komisia nepredložila Všeobecnému súdu dôkaz o opaku. Existencia väzby na tento štát nie je postačujúca, keďže obchodné komory majú veľmi úzke väzby so svojimi štátmi. Okrem toho CCCME tvrdí, že Komisia po prvé nespochybnila skutkové zistenie uvedené v bode 91 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o ciele CCCME, po druhé nepreukázala, že CCCME nie je organizovaná demokratickým spôsobom, a po tretie nespochybnila, že medzi predmety činnosti CCCME patrí účasť na súdnych konaniach zameraných na ochranu záujmov jej členov. CCCME tiež zdôrazňuje, že z jej stanov vyplýva, že jej členovia majú hlasovacie právo.

97.

Na úvod by som chcela zdôrazniť, že otázka, či subjekt predstavuje „združeni[e] zastupujúc[e]… vývozcov“ v zmysle základného nariadenia, ( 65 ) je odlišná od otázky, či tento subjekt môže zastupovať svojich členov v konaní o priamej žalobe o neplatnosť podanej na Všeobecný súd. Ako som teda vysvetlila vyššie, ( 66 ) druhú námietku neprípustnosti treba odlíšiť od prvej námietky neprípustnosti v rozsahu, v akom sa týka možnosti CCCME podať žalobu o neplatnosť v mene svojich členov. Možnosť združenia zastupovať svojich členov na súdoch Európskej únie, konkrétne jeho aktívna legitimácia, závisí od kritérií stanovených v judikatúre týkajúcej sa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

98.

Pripomínam, že združenie, ktoré je poverené ochranou kolektívnych záujmov výrobcov, je v zásade oprávnené podať žalobu o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ len vtedy, ak podniky, ktoré zastupuje, alebo niektoré z týchto podnikov majú aktívnu legitimáciu. ( 67 ) Podľa tohto ustanovenia je teda žaloba podaná združením konajúcim namiesto jedného alebo viacerých svojich členov, ktorí by sami mohli podať prípustnú žalobu, prípustná ( 68 ) za predpokladu, že títo členovia sami nepodali žalobu na ochranu svojich záujmov. ( 69 )

99.

Treba však zdôrazniť, že v primárnom práve Únie neexistuje jednotná definícia ani kritériá združenia, ktoré je zodpovedné za ochranu kolektívnych záujmov svojich členov. V tejto súvislosti, keďže článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ neobsahuje nijaký odkaz na vnútroštátne právne predpisy, pokiaľ ide o význam, ktorý sa má priznať pojmu pridruženie, treba tento pojem považovať za autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne na celom území Európskej únie. ( 70 ) Podľa judikatúry sa má tento pojem vykladať s prihliadnutím na znenie tohto ustanovenia, ale aj na kontext, v ktorom sa nachádza, a na ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 71 )

100.

Keďže na účely uplatnenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ ustanovenia primárneho práva Únie ani judikatúra Súdneho dvora nedefinujú pojem „združenie“, ( 72 ) prejdem na kontext pravidiel, ktorými sa riadia združenia. Súhlasím s Komisiou, že podľa spoločných tradícií členských štátov pojem združenia znamená, že tieto subjekty sa môžu slobodne riadiť bez zásahu štátu v súlade s vlastnými pravidlami a postupmi a najmä nezávisle od vlády a iných orgánov verejnej moci. ( 73 ) Tieto charakteristiky vyplývajú zo základného práva na slobodu združovania v zmysle článku 12 Charty a článku 11 EDĽP. ( 74 ) Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa vykonáva toto základné právo uznané všetkými členskými štátmi, preto musia byť v súlade s týmito požiadavkami. V tejto súvislosti Komisia správne tvrdí, že podľa vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov sa štát vo všeobecnosti nezúčastňuje na rozhodovaní združení. ( 75 ) Ako som však už uviedla, ( 76 ) táto sloboda nemôže byť použitá na odradenie účastníkov konania od výkonu ich práva na obhajobu zaručeného článkami 41 a 47 Charty na účely aktívnej legitimácie v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

101.

Je pravda, že Súdny dvor pripúšťa zásahy zastupujúcich združení, ktorých cieľom je chrániť záujmy ich členov v prípadoch vyvolávajúcich zásadné otázky, ktoré sa môžu týchto členov dotýkať. ( 77 ) V rozsudku Venezuela/Rada ( 78 ) však Súdny dvor rozhodol, že kontextový a teleologický výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vzhľadom na zásady účinného súdneho preskúmania a právneho štátu svedčí v prospech konštatovania aktívnej legitimácie štátu, ak sú splnené ostatné podmienky uvedené v tomto ustanovení. ( 79 ) Pripomínam, že v uvedenej veci Súdny dvor nepodmienil možnosť podať žalobu o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ demokratickým rozhodovacím procesom v treťom štáte, hoci otázka spôsobilosti tohto štátu demokraticky zastupovať záujmy môže byť sporná. Súdny dvor tak zaujal „hodnotovo neutrálny“ prístup v tom zmysle, že aktívna legitimácia štátu – ktorý možno chápať okrem iného ako politické a kultúrne spoločenstvo, s ktorým sú jednotlivci spojení na základe rôznych kritérií, akým je štátna príslušnosť, bydlisko alebo náboženstvo ( 80 ) – nie je podmienená jeho režimom a demokratický rozhodovací proces nie je v nijakom prípade faktorom pri tomto rozhodovaní.

102.

Vzhľadom na tento výklad v rozsahu, v akom Komisia v prejednávanej veci odôvodňuje požiadavku na dodatočnú podmienku, pokiaľ ide o reprezentatívnosť predmetného združenia na základe základných zásad demokracie a zásady stanovenej v článku 3 ods. 5 ZEÚ, ( 81 ) by táto požiadavka mala za následok neprimerané obmedzenie prístupu CCCME k súdom v mene jej členov a zasahuje do zásady účinnej súdnej ochrany zaručenej článkom 47 Charty.

103.

Pokiaľ ide o poslednú uvedenú zásadu, Súdny dvor rozhodol, že hoci podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sa majú vykladať s ohľadom na základné právo na účinnú súdnu ochranu, takýto výklad nemôže mať za následok vylúčenie uplatnenia podmienok výslovne stanovených v uvedenej Zmluve. ( 82 ) V prejednávanej veci však také podmienky neexistujú. Naopak, výklad tohto ustanovenia, ktorý navrhuje Komisia, predstavuje pridanie novej podmienky, ktorá má za následok obmedzenie prístupu určitých subjektov k Všeobecnému súdu.

104.

Okrem toho dôvody na to, aby bolo združeniu umožnené konať v mene jeho členov, môžu Všeobecný súd oslobodiť od prejednávania viacerých žalôb a sú v súlade s požiadavkou riadneho výkonu spravodlivosti, lebo môžu zabrániť podaniu veľkého počtu žalôb proti tomu istému aktu členmi združenia zastupujúceho ich záujmy. ( 83 ) Uvedená dodatočná podmienka, ktorú navrhla Komisia, preto nie je odôvodnená vzhľadom na dôvod existencie zastupovania združením v konaní na súde.

105.

Druhým odvolacím dôvodom Komisia spochybňuje body 89 až 103 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd zamietol výhradu týkajúcu sa možnosti CCCME podať žalobu v mene svojich členov. V týchto bodoch Všeobecný súd odmietol výklad, ktorý navrhla Komisia a podľa ktorého rozsudok z 28. februára 2019, Rada/Growth Energy a Renewable Fuels Association ( 84 ), zaviedol požiadavku týkajúcu sa reprezentatívnosti sporného združenia.

106.

Podľa môjho názoru však na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, rozsudok z 28. februára 2019, Rada/Growth Energy a Renewable Fuels Association, nezavádza dodatočnú podmienku, pokiaľ ide o reprezentatívnosť sporného združenia. Okrem toho nič v tomto rozsudku nenasvedčuje tomu, že demokratické rozhodovanie by malo byť faktorom pri preukazovaní reprezentatívnosti obchodného združenia.

107.

Konkrétne v bode 123 tohto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že „nemožno však pripustiť, že skutočnosť, že niektorí členovia združenia nedisponujú hlasovacím právom alebo iným nástrojom, ktorý by im umožnil presadzovať svoje záujmy v rámci tohto združenia, stačí na preukázanie, že cieľom uvedeného združenia nie je zastupovať takýchto členov“. Dospel k záveru, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že prináleží spornému združeniu, aby preukázalo nielen priamu a osobnú dotknutosť svojich členov v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ale aj to, že členovia, ktorých záujmy zamýšľa brániť, musia mať možnosť presadzovať svoje individuálne záujmy v rámci tohto združenia. Súdny dvor tým výslovne odmietol presadzovanie individuálnych práv v rámci združení, teda požiadavku, aby členovia združenia mali možnosť, že ich záujmy budú v rámci tohto združenia prevažovať. ( 85 )

108.

Okrem toho, ako už bolo uvedené v analýze týkajúcej sa prvej námietky neprípustnosti, problematika štátnej kontroly a demokratického rozhodovania vyvoláva otázku preukázania takého rozhodovania. ( 86 ) V tejto súvislosti pripomínam, že Komisia na Všeobecnom súde spochybnila dôkazy o zastupovaní, pričom uviedla, že „rozhodnutie CCCME podať [žalobu o neplatnosť]“ a splnomocnenia udelené CCCME nepostačujú na preukázanie existencie demokratického procesu v rámci združenia. Zároveň sa odvolala na článok 4 stanov CCCME, ktorý odkazuje na kontrolu zo strany ministerstiev. ( 87 )

109.

Takáto väzba na štát, ako som už uviedla, ( 88 ) nepostačuje na konštatovanie, že CCCME je odnožou štátu alebo že nie je organizovaná demokratickým spôsobom. Otázka, či je CCCME organizovaná demokratickým spôsobom, je totiž príliš široká na to, aby rozhodovala o jej reprezentatívnosti. ( 89 ) Samotná Komisia súhlasí s tým, že v prejednávanej veci nejde o štruktúru hlasovacích práv, ale o údajnú skutočnosť, že CCCME koná na základe pokynov príslušných ministerstiev ČĽR. ( 90 ) Chcela by som však zdôrazniť, že v prejednávanej veci neexistuje dôkaz o tom, akým spôsobom bolo prijaté rozhodnutie o podaní žaloby na Všeobecný súd, ani o tom, že pri prijímaní tohto rozhodnutia zohrávala úlohu vláda. Dôkazy predložené Všeobecnému súdu nepostačujú na preukázanie toho, že rozhodnutie začať súdne konanie bolo prijaté bez súhlasu členov a na príkaz vlády.

110.

Domnievam sa preto, že Súdny dvor by mal zamietnuť druhú námietku neprípustnosti založenú na tom, že CCCME nie je zástupkyňou svojich členov v súdnom konaní.

111.

Komisia zdôrazňuje, že pokiaľ ide o ostatné odvolateľky, ktoré CCCME nezastupuje, na Všeobecnom súde tvrdila, že existujú pochybnosti o tom, či osoby, ktoré podpísali splnomocnenia, boli na to oprávnené. Podľa Komisie sa Všeobecný súd tým, že v bodoch 133 až 137 napadnutého rozsudku odmietol overiť, či tieto osoby mali na to oprávnenie, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

112.

Táto inštitúcia sa odvoláva na rozsudok Barge/Vysoký úrad ( 91 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že advokát konajúci za účastníka konania nie je povinný pri podávaní návrhu predložiť riadne vyhotovené oprávnenie konať, s výhradou, že v prípade námietky musí preukázať, že je na to oprávnený. Podľa Komisie článok 38 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora platného v tom čase nestanovoval povinnosť predložiť plnú moc v prípade žalôb podaných súkromnými osobami. V uvedenej veci však Súdny dvor, opierajúc sa o svoj štatút, umožnil druhému účastníkovi konania napadnúť existenciu „riadne vyhotoveného poverenia“ a rozhodol, že v takej situácii musí Súdny dvor požadovať dôkaz o poverení. Zmena Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu nemôže byť v rozpore s požiadavkou stanovenou v tomto štatúte, ktorý je vyššou normou ako rokovací poriadok.

113.

V prejednávanej veci Komisia navrhuje, aby Súdny dvor požiadal ostatné odvolateľky o predloženie dokumentov potrebných na overenie, či sú plnomocenstvá riadne vyhotovené.

114.

Odvolateľky tvrdia, že Komisia na Všeobecnom súde nevyjadrila pochybnosti o tom, či boli osoby, ktoré podpísali splnomocnenia, na to oprávnené, ale spochybnila úplnosť formálnych dokumentov. Všeobecný súd správne potvrdil, že jeho rokovací poriadok nepožaduje dôkaz o tom, že poverenie udelila advokátovi osoba oprávnená na tento účel. Nekonštatoval však, že už nemusí skúmať, či osoba, ktorá podpísala splnomocnenie, bola na to skutočne oprávnená. Všeobecný súd sa obmedzil na konštatovanie, že povinné dokumenty sú v poriadku. Komisia nespochybnila skutočnosť, že plnomocenstvá udelili osoby, ktoré boli na tento účel oprávnené. V prípade neexistencie podložených tvrdení, ktoré by mohli spochybniť vyššie uvedené, Všeobecný súd nie je povinný požadovať predloženie takého dôkazu.

115.

Na úvod by som chcela poukázať na to, že Komisia na Všeobecnom súde tvrdila, že pokiaľ ide o sedem z ostatných právnických osôb, ktorých mená sú uvedené v prílohe I napadnutého rozsudku, osoba, ktorá podpísala splnomocnenie, mala funkciu „generálneho riaditeľa“, „výkonného riaditeľa“, „finančného kontrolóra“ alebo „riaditeľa“ bez ďalšieho vysvetlenia alebo odôvodnenia, pokiaľ ide o to, či táto osoba mohla podpísať také plnomocenstvo podľa čínskeho práva. Pokiaľ ide o dve ostatné právnické osoby, ktorých mená sú uvedené v tejto prílohe, Komisia tvrdila, že predložili splnomocnenie, v ktorom nie je uvedená funkcia osoby, ktorá ho podpísala, pričom navyše nepripojili nijaké dokumenty, ktoré by preukazovali, že táto osoba mala právomoc podpísať taký dokument.

116.

V tejto súvislosti podľa článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatní na konanie na Všeobecnom súde podľa článku 53 štatútu, ( 92 ) iné strany, než sú členské štáty a inštitúcie Európskej únie, musia byť zastúpené advokátom oprávneným vystupovať pred súdom členského štátu.

117.

Na to, aby bola žaloba o neplatnosť prípustná, je potrebné preukázať, že dotknutá osoba skutočne rozhodla o podaní žaloby a že advokáti, ktorí tvrdia, že ju zastupujú, sú na to skutočne oprávnení. ( 93 ) V tejto súvislosti článok 51 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu požaduje, aby advokáti, ak je účastník konania, ktorého zastupujú, právnickou osobou súkromného práva, uložili v kancelárii Všeobecného súdu plnomocenstvo vystavené touto osobou, keďže nepredloženie plnomocenstva môže mať v súlade s článkom 51 ods. 4 tohto rokovacieho poriadku za následok formálnu neprípustnosť žaloby.

118.

Pokiaľ ide o článok 51 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, musím uviesť, že na rozdiel od skoršieho znenia tohto rokovacieho poriadku ( 94 ) uvedené ustanovenie nestanovuje, že účastník konania musí predložiť dôkaz o tom, že plnomocenstvo bolo jeho advokátovi riadne udelené osobou, ktorá je na to oprávnená. Všeobecný súd vo vlastnej judikatúre zo zmeny rokovacieho poriadku vyvodil, že takéto dôkazy sa nevyžadujú. ( 95 )

119.

Zastávam však názor, že zmiernenie procesných pravidiel v štádiu podania žaloby o neplatnosť nemá vplyv na vyššie uvedenú hmotnoprávnu požiadavku na zastupovanie žalobcov advokátmi stanovenú v článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý je vyššou normou ako rokovací poriadok. V nedávnom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že podmienka nezávislosti, ktorú článok 19 ukladá zástupcom neprivilegovaných účastníkov konania, môže podliehať obmedzenému preskúmaniu súdmi Európskej únie. ( 96 ) Analogicky by sa mala rovnaká miera preskúmania uplatniť na požiadavku týkajúcu sa zastúpenia v súvislosti s platnosťou plnomocenstva udeleného advokátovi žalobcu.

120.

Preto skutočnosť, že nové ustanovenie, článok 51 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, neobsahuje výslovný odkaz na požiadavku predložiť taký dôkaz, nezbavuje Všeobecný súd povinnosti preskúmať platnosť právomoci osoby podpisujúcej splnomocnenie, ak druhý účastník konania túto platnosť výslovne spochybňuje. Komisia správne poukazuje na to, že v prípade spochybnenia platnosti poverenia udeleného účastníkom konania jeho advokátovi musí byť tento účastník konania schopný preukázať, že osoba podpisujúca splnomocnenie je na to riadne oprávnená. ( 97 )

121.

Preto sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že vzhľadom na to, že jeho rokovací poriadok nepožaduje dôkaz o tom, že poverenie udelené advokátovi bolo vystavené osobou oprávnenou na tento účel, je potrebné zamietnuť námietku nezákonnosti tohto poverenia, ktorú podala Komisia.

122.

Ak sa však Komisia usiluje spochybniť výkon takej právomoci, mala by prinajmenšom niesť dôkazné bremeno v tomto smere. V prejednávanej veci sa Komisia opiera len o tvrdenia. Po prvé sa odvoláva na skutočnosť, že niektoré osoby, ktoré podpísali sporné plnomocenstvá, neuviedli svoje funkcie a nepriložili nijaké dokumenty osvedčujúce ich oprávnenie podpisovať také akty. Po druhé Komisia zakladá svoje tvrdenia na skutočnosti, že niektoré podpisujúce osoby, ktorí uviedli, že majú funkciu výkonného riaditeľa, generálneho riaditeľa, finančného kontrolóra alebo riaditeľa, nepreukázali, že podľa čínskeho práva sú oprávnené podpísať také plnomocenstvá. Také tvrdenia však musia byť riadne podložené. ( 98 )

123.

Z toho vyplýva, že bod 136 napadnutého rozsudku je postihnutý nesprávnym právnym posúdením. Ak však odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výrok sa preukáže ako dôvodný z iných právnych dôvodov, také porušenie nemôže viesť k zrušeniu tohto rozsudku. Namiesto toho je potrebné nahradiť odôvodnenie. ( 99 ) V prejednávanej veci navrhujem, aby Súdny dvor zrušil tento bod a konštatoval, že tvrdenia Komisie nepredstavujú vecné spochybnenie toho, že splnomocnenie udelené advokátovi žalobkyne bolo riadne udelené osobou, ktorá je na to oprávnená.

124.

Teraz sa budem zaoberať meritom veci, pričom sa zameriam najmä na prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, ako aj na druhý a piaty odvolací dôvod.

125.

Podľa odvolateliek sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia v bodoch 152 až 211 a 398 až 403 napadnutého rozsudku, keď nekonštatoval porušenie článku 3 ods. 2, 3, 5, 6 a 7 základného nariadenia, ako aj zásady riadnej správy vecí verejných, pokiaľ ide o údaje o dovoze.

126.

Na úvod pripomínam, že Komisia vykonala úpravy údajov o dovoze, ktoré sú opísané v bodoch 159 až 166 napadnutého rozsudku. Tieto úpravy v podstate vychádzali z myšlienky, že podiely objemov rôznych výrobkov patriacich pod ten istý číselný znak výrobku sa v čase a medzi jednotlivými krajinami nezmenili. Odvolateľky napadli tieto úpravy na Všeobecnom súde, pričom tvrdili, že táto metóda je založená na neodôvodnených a neprimeraných domnienkach, v dôsledku ktorých sa zohľadnené objemy nezakladali na nesporných dôkazoch.

127.

V bode 196 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tieto tvrdenia zamietol. Rozhodol, že vzhľadom na neexistenciu presnejších a novších informácií, ktoré by boli rovnako spoľahlivé alebo spoľahlivejšie, vzhľadom na primeranosť a prijateľnosť odhadov predložených Komisiou a vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou táto inštitúcia disponuje, bol objem dovozu stanovený správne.

128.

Na Súdnom dvore odvolateľky uviedli dve tvrdenia, ktoré preskúmam nižšie.

129.

Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že údaje o dovoze, o ktoré sa Komisia opierala, možno považovať za nesporné dôkazy a že ich použitie bolo odôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku sa nezaoberá výhradami založenými na predpoklade, z ktorého vychádzala Komisia, že podiel objemov a cien výrobkov patriacich pod daný číselný znak odvodený z kombinovanej nomenklatúry (KN) ( 100 ) vo východiskových rokoch zostal počas nasledujúcich rokov nezmenený a uplatňoval sa na rôzne pôvody. Tvrdia, že Všeobecný súd sa tým, že potvrdil, že Komisia bola oprávnená zohľadniť údaje za referenčný rok, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Odvolateľky spochybňujú najmä bod 194 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd súhlasí s uplatnením odhadov, z ktorých Komisia vychádzala pri zamietnutí prvej časti prvého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní. Podľa odvolateliek sa Všeobecný súd nezaoberá ich tvrdením, podľa ktorého Komisia nebola oprávnená vychádzať z vyššie uvedeného predpokladu.

130.

Odvolateľky tvrdia, že bez podporných dôkazov takýto predpoklad nemôže byť odôvodnený a nespĺňa požiadavku nesporného dôkazu podľa článku 3 ods. 2 základného nariadenia. Údaje o dovoze sa osobitne používajú pri posudzovaní vývoja dovozu a rozdielov medzi krajinami. Odvolateľky preto zastávajú názor, že predpoklad, podľa ktorého k takému vývoju nedochádza, je absurdný.

131.

Komisia podporovaná vedľajšími účastníkmi konania tvrdí, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že požiadavka na nesporné dôkazy stanovená v článku 3 ods. 2 základného nariadenia bola splnená.

132.

Na úvod pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry inštitúcie EÚ disponujú širokou mierou voľnej úvahy najmä v oblasti antidumpingových opatrení a stanovenia ujmy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré majú skúmať. ( 101 )

133.

V tejto súvislosti podľa článku 3 ods. 2 základného nariadenia prináleží Komisii predložiť nesporné dôkazy a vykonať objektívne posúdenie údajov, ktoré sa týkajú prvkov ujmy. ( 102 )

134.

Súd Únie teda musí preskúmať nielen existenciu nesprávneho právneho posúdenia, ale aj dodržanie príslušných procesných pravidiel, vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých sa sporná voľba zakladá, a prípadnú existenciu zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci. Platí to najmä v súvislosti so stanovením ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu EÚ, ktoré si vyžaduje posúdenie zložitých hospodárskych situácií. ( 103 ) Okrem toho prináleží žalobcovi, aby predložil dôkazy, ktoré Súdnemu dvoru umožnia konštatovať, že Komisia sa pri určovaní ujmy dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. ( 104 )

135.

Okrem toho preskúmanie dôkazov, na ktorých inštitúcie Únie založili svoje zistenia, Všeobecným súdom nepredstavuje nové posúdenie skutkového stavu, ktoré by nahradilo posúdenie vykonané inštitúciami. Toto preskúmanie nezasahuje do širokej miery voľnej úvahy týchto inštitúcií v oblasti obchodnej politiky, ale obmedzuje sa na posúdenie, či tieto dôkazy mohli podporiť závery, ku ktorým inštitúcie dospeli. Všeobecnému súdu teda prináleží nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súdržnosť, ale tiež overiť, či tieto dôkazy predstavujú všetky relevantné skutočnosti, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili. ( 105 )

136.

V prejednávanej veci musí Súdny dvor rozhodnúť, či Všeobecný súd správne súhlasil s prístupom Komisie, ktorá extrapolovala absolútne a relatívne objemy dovozu dotknutého výrobku za referenčné roky a krajiny na nasledujúce roky a na iné krajiny.

137.

Pokiaľ ide o použitie údajov Eurostatu, Súdny dvor nielenže rozhodol, že je vhodné použiť ich na účely stanovenia ujmy, ( 106 ) ale že Komisia ich musí „s náležitou starostlivosťou“ aj preskúmať, ak sú tieto údaje spochybnené. ( 107 ) Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že „spochybnenie“ údajov Eurostatu znamená, že účastníci konania musia preukázať existenciu skutkových nepresností, ktoré sa rovnajú vecným chybám. ( 108 ) Takéto pravidlo vyplýva z vyššie uvedenej judikatúry, podľa ktorej prináleží žalobcovi, aby predložil dôkazy, ktoré Súdnemu dvoru umožnia konštatovať, že Komisia sa pri určovaní ujmy dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Je potrebné poukázať na to, že odvolateľky na Všeobecnom súde tvrdili, že Komisia ani osoby, ktoré podali podnet, nevysvetlili, prečo sú tieto predpoklady oprávnené alebo primerané, že Komisia sa neusilovala získať informácie na overenie správnosti týchto predpokladov, a teda že údaje o dovoze sa nezakladajú na nesporných dôkazoch. ( 109 ) Tým sa odvolateľky v podstate usilovali preniesť dôkazné bremeno na Komisiu a zbaviť sa povinnosti spochybniť spoľahlivosť použitých údajov.

138.

Všeobecný súd preto správne rozhodol, že ak chcú účastníci konania spochybniť vierohodnosť údajov použitých Komisiou v súvislosti s objemom dumpingového dovozu, musia svoje tvrdenia podložiť dôkazmi, ktoré sú spôsobilé konkrétne spochybniť vierohodnosť metódy alebo údajov použitých touto inštitúciou. ( 110 ) V prejednávanej veci Všeobecný súd nezistil takúto vecnú chybu a Súdny dvor by sa v tomto štádiu mal zdržať opätovného posúdenia skutkového stavu, ktoré nepatrí do jeho právomoci v rámci odvolania.

139.

Pokiaľ ide o úpravy a extrapolácie na účely určenia ujmy, Súdny dvor nestanovil štandard toho, čo predstavuje prípustnú úpravu alebo extrapoláciu. Súdny dvor by mal teda posúdiť, či sú sporné úpravy a extrapolácie prípustné podľa správ odvolacieho orgánu WTO vo vzťahu k článku 3.1 antidumpingovej dohody z roku 1994.

140.

V tejto súvislosti odvolací orgán WTO v správe „USA – Oceľ valcovaná za tepla“ rozhodol, že pojem „nesporné dôkazy“ sa vzťahuje na „kvalitu dôkazov, o ktoré sa orgány môžu opierať pri rozhodovaní“, a že výraz „nesporné“ znamená, „že dôkazy musia mať pozitívnu, objektívnu a overiteľnú povahu a musia byť vierohodné“. ( 111 )

141.

Okrem toho v správe „Mexiko – Antidumpingové clá na ryžu“ odvolací orgán WTO uznal, že v medziach voľnej úvahy, ktorou disponuje prešetrujúci orgán pri prijímaní metodiky, ktorou sa bude riadiť jeho analýza ujmy, možno očakávať, že tento orgán sa bude musieť opierať o dôvodné predpoklady alebo vyvodzovať závery. Dodal však, že vyšetrovací orgán pritom musí overiť, či sa jeho zistenia zakladajú na „nesporných dôkazoch“. Ak teda určenie vychádza z predpokladov, tieto predpoklady by sa mali odvodiť ako dôvodné závery z dôveryhodného skutkového základu a mali by byť dostatočne vysvetlené, aby bolo možné overiť ich objektivitu a dôveryhodnosť. ( 112 ) V uvedenej veci odvolací orgán WTO rozhodol, že od dotknutého prešetrujúceho orgánu sa očakávalo, že „preukáže dôvodnosť a vierohodnosť konkrétnych predpokladov“ ( 113 ).

142.

Z týchto správ vyplýva, že ak údaje umožňujúce priamo preukázať existenciu určitých skutočností nie sú k dispozícii, vyšetrovací orgán môže určiť existenciu ujmy na základe upravených údajov vyvodených z dôvodných záverov alebo dôvodných predpokladov. To vyvoláva otázku, čo je dôvodný záver alebo dôvodný predpoklad. Podľa môjho názoru je predpoklad alebo záver dôvodný, ak je väčšia pravdepodobnosť, že je pravdivý, než že nie je. Ide o posúdenie pravdepodobnosti scenárov, v ktorých je vysoká pravdepodobnosť, že dôvodné závery sú pravdivé. Po prvé, ak sa Komisia na tento účel opiera o záver vyvodený na základe úprav známych údajov, tieto údaje musia byť spoľahlivé a správne. Komisia preto vo všeobecnosti využíva údaje Eurostatu, zhromaždené pomocou osvedčeného postupu, ktorý zahŕňa dostatočnú mieru kontroly. Po druhé úpravy sa musia vykonať uplatnením spoľahlivej a transparentnej metódy, čím sa zabezpečí vysoko pravdepodobný záver, ktorý môže predstavovať dôvodný záver alebo dôvodný predpoklad. ( 114 )

143.

V dôsledku toho, pokiaľ ide o posúdenie úprav a extrapolácií na účely stanovenia ujmy, súdne preskúmanie sa musí obmedziť na overenie, či sa predpoklad, o ktorý sa opiera Komisia, zakladá na spoľahlivých a správnych údajoch a či sa úpravy vykonávajú na základe spoľahlivej a transparentnej metódy. Vzhľadom na tieto úvahy mal Všeobecný súd preskúmať, či úpravy a extrapolácie údajov Eurostatu týkajúcich sa dotknutých výrobkov, ktoré vykonala Komisia, predstavujú dôvodný záver alebo dôvodný predpoklad.

144.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd veľmi podrobne vysvetlil spôsob, akým Komisia vykonala úpravy a extrapolácie, a či údaje použité Komisiou možno právne kvalifikovať ako nesporné dôkazy. ( 115 ) Po prvé opísal odhad vo výške 30 % objemu dumpingového dovozu na obdobie po roku 2014. Komisia v podstate vychádzala zo známych existujúcich údajov, teda z rozdelenia dovážaných výrobkov pred rokom 2014. ( 116 ) Po druhé, keďže presný percentuálny podiel rozdelenia podľa krajiny pôvodu pri určitých výrobkoch nebol známy, Všeobecný súd vysvetlil metódu na účely odhadu percentuálneho podielu objemu dovozu dotknutého výrobku podľa krajiny pôvodu. ( 117 ) Po tretie Všeobecný súd objasnil, ako Komisia ex offo odvodila objem konkrétnej kategórie výrobkov (mreže odvodňovacích žľabov) tým, že zohľadnila priemerný predaj týchto výrobkov uskutočnený vyvážajúcimi výrobcami zaradenými do vzorky počas obdobia prešetrovania. ( 118 ) Vzhľadom na tieto podrobné vysvetlenia Všeobecný súd na prvý pohľad preukázal, že tieto metódy sú prijateľné a transparentné. Všeobecný súd ďalej podrobne posúdil tri výhrady vznesené odvolateľkami. ( 119 )

145.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Všeobecný súd vo svojom posúdení v podstate konštatoval, že Komisia vychádzala zo spoľahlivých a presných podielov týkajúcich sa predchádzajúcich období alebo rôznych krajín pôvodu. V bode 196 napadnutého rozsudku tak Všeobecný súd rozhodol, že odhady predložené Komisiou boli „primerané“ a „prijateľné“. V podstate zohľadnil skutočnosť, že úpravy a extrapolácie vychádzali z vierohodného základu a že boli primerané. Všeobecný súd tým preskúmal neexistenciu zjavne nesprávneho posúdenia a primeranú pravdepodobnosť pravdivosti predpokladu, čo je podľa môjho názoru, ako som vysvetlila vyššie, ( 120 ) správny právny štandard.

146.

Odvolateľky na pojednávaní najmä tvrdili, že určite došlo k zmenám podielov predmetných výrobkov a že predpoklad, že k zmenám nedošlo, je „zjavne nelogický“. Tvrdili, že podľa „jednoduchej logiky“ sa podiely výrobkov časom menia. Podľa môjho názoru Všeobecný súd správne rozhodol, že odhady sú prijateľné a primerané, a preto bolo dôvodné, aby Komisia predpokladala, že objem dovozu dotknutého výrobku daného číselného znaku KN alebo z danej krajiny sa v priebehu času nezmenil. Ako uviedli vedľajší účastníci konania na pojednávaní na Súdnom dvore, možno dôvodne predpokladať, že dopyt po oboch predmetných výrobkoch, a to mestskom mobiliári a poklopoch vstupov do šácht, bol stabilný pred rokom 2014 a po ňom, keďže tieto dva výrobky majú pomerne dlhú životnosť a objem dovozu týchto výrobkov zostal v priebehu času stabilný. Existovala teda vysoká pravdepodobnosť, že podiel týchto výrobkov bol rovnaký pred rokom 2014, keď existovali údaje o tomto podiele, a po roku 2014, keď tieto údaje neexistovali. Ako som vysvetlila vyššie, Komisia sa opierala o známe údaje a postupovala podľa spoľahlivej a transparentnej metódy, čím zabezpečila, že jej záver bude s vysokou pravdepodobnosťou pravdivý. V dôsledku toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že záver, ktorý Komisia vyvodila, bol dôvodný.

147.

Preto vzhľadom na uvedené správy odvolacieho orgánu WTO, ktoré akceptujú „dôvodné závery“ ( 121 ), a širokú mieru voľnej úvahy priznanú Komisii ( 122 ) zastávam názor, že údaje týkajúce sa príslušného výrobku možno extrapolovať a upraviť tak, ako bolo vysvetlené. ( 123 ) Sporné úpravy a extrapolácia predstavujú nesporný dôkaz v zmysle správ odvolacieho orgánu WTO a v zmysle článku 3 ods. 2 základného nariadenia. Všeobecný súd sa teda v bodoch 183 až 196 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho posúdenia, keď zamietol výhrady žalobkýň a súhlasil so spornými odhadmi.

148.

Vo svojom odvolaní odvolateľky nesúhlasia s tým, že Všeobecný súd v bodoch 178 a 179 napadnutého rozsudku odmietol alternatívne údaje, ktoré predložili. Na Všeobecnom súde odvolateľky tvrdili, že Komisia mala zohľadniť údaje o colnom vývoze z Číny, z ktorých vyplýva, že odhady EÚ boli nadhodnotené. ( 124 )

149.

Aby sa odvolateľky nemuseli vyjadriť k údajom, ktoré Komisia skutočne použila, predložili alternatívne údaje. V bodoch 178 a 179 napadnutého rozsudku Všeobecný súd správne odmietol tvrdenia odvolateliek, keď uviedol, že žalobcom v prvostupňovom konaní prináleží, aby v prípade, že chcú spochybniť vierohodnosť údajov o objeme dumpingového dovozu použitých Komisiou, podložili svoje tvrdenia dôkazmi, ktoré môžu konkrétne spochybniť spoľahlivosť metódy alebo údajov použitých touto inštitúciou. Všeobecný súd tak pripomenul, že žalobca nemôže len predložiť alternatívne číselné údaje, ale musí predložiť dôkazy, ktoré sú spôsobilé spochybniť údaje poskytnuté Komisiou.

150.

V odvolacom konaní sa zdá, že odvolateľky nepoukazujú na nijaké konkrétne nesprávne právne posúdenie v tejto analýze, v dôsledku čoho je toto tvrdenie neprípustné. V každom prípade treba tvrdenie zamietnuť ako nedôvodné. Z dôvodov, ktoré som vysvetlila vyššie, ( 125 ) účastníci konania musia podložiť svoje tvrdenia dôkazmi, ktoré sú spôsobilé konkrétne spochybniť vierohodnosť metódy alebo údajov použitých touto inštitúciou, ( 126 ) a nie len predložiť alternatívne údaje z odlišných zdrojov. Ako bolo vysvetlené vyššie, žalobcovi prináleží predložiť dôkazy, ktoré Súdnemu dvoru umožnia konštatovať, že Komisia sa pri určovaní ujmy dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. ( 127 )

151.

Za týchto podmienok navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvú časť prvého odvolacieho dôvodu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú.

152.

Odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 302 až 311 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu, že preskúmal len ich tvrdenia týkajúce sa výrobných nákladov jedného z podnikov EÚ (spoločnosť Saint‑Gobain PAM), a nie tvrdenia týkajúce sa jeho ziskovosti. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že Saint‑Gobain PAM predávala dotknutý výrobok tak priamo nezávislým zákazníkom, ako aj nepriamo prostredníctvom prepojených predajných subjektov, jediným spôsobom, ako zistiť skutočný zisk skupiny spoločnosti Saint‑Gobain PAM, bolo porovnať na jednej strane predajné ceny neprepojeným zákazníkom a na druhej strane výrobné náklady výrobcu a predajné, všeobecné a administratívne náklady ďalších predajcov.

153.

Komisia tým, že zohľadnila len výrobné náklady, ktoré vynaložila Saint‑Gobain PAM v rámci výroby, bez ohľadu na typ predaja, ktorý sa mal následne uskutočniť, nevzala pri výpočte celkovej ziskovosti tohto podniku do úvahy „skryté“ zisky dosiahnuté výrobcom z predaja prepojeným subjektom. Odvolateľky na pojednávaní tvrdili, že Komisia vylúčila náklady nezávislých ďalších predajcov.

154.

Odvolateľky konkrétne tvrdia, že v situácii, keď prepojené predajné subjekty dosahujú zisk 2 % z predaja neprepojeným zákazníkom a výrobca dosahuje zisk 10 % z predaja prepojeným predajným subjektom, skutočný celkový zisk skupiny Saint‑Gobain PAM by bol súčtom číselných údajov, ku ktorým sa dospelo na základe týchto percentuálnych podielov. Komisia však uplatnením vlastnej metódy v tejto situácii podľa všetkého dospela k záveru, že skupina Saint‑Gobain PAM dosiahla celkový zisk iba 2 %. Dodatočný zisk vo výške 10 %, ktorý výrobca dosiahol z predaja prepojeným predajným subjektom, zostáva „skrytý“ a tento predaj sa na účely analýzy ujmy považuje za náklady.

155.

Komisia podporovaná vedľajšími účastníkmi konania tvrdí, že druhý odvolací dôvod je neprípustný.

156.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 2 základného nariadenia sa stanovenie ujmy zakladá na nesporných dôkazoch a zahŕňa objektívne preskúmanie vplyvu dumpingového dovozu na ceny podobných výrobkov na trhu EÚ. Pokiaľ ide konkrétnejšie o vplyv dumpingového dovozu na ceny, článok 3 ods. 3 uvedeného nariadenia stanovuje povinnosť posúdiť, či pri tomto dovoze došlo k významnému zníženiu cien v porovnaní s cenou podobného výrobku výrobného odvetvia Únie alebo či je účinkom takého dovozu podhodnotenie cien vo významnej miere alebo významné zabránenie rastu cien, ku ktorému by inak došlo.

157.

Pokiaľ ide o posúdenie tohto vplyvu, článok 3 ods. 5 základného nariadenia stanovuje, že posúdenie musí byť založené na vyhodnotení všetkých relevantných hospodárskych faktorov a ukazovateľov, ktoré majú vplyv na stav výrobného odvetvia Únie. Toto ustanovenie obsahuje zoznam skutočností, ktoré možno zohľadniť. Spresňuje tiež, že tento výpočet nie je taxatívny a že nijaká z týchto skutočností nie je nevyhnutne rozhodujúcim vodidlom. ( 128 )

158.

Pokiaľ ide o tento odvolací dôvod, treba uviesť dve úvodné pripomienky.

159.

Po prvé, pokiaľ ide o faktory uvedené v predchádzajúcom bode, je dôležité rozlišovať medzi makroekonomickými a mikroekonomickými ukazovateľmi. Na jednej strane, pokiaľ ide o makroekonomické ukazovatele, akým je výroba, výrobná kapacita, využitie kapacity, objem predaja, podiel na trhu, zamestnanosť, rast, produktivita, veľkosť dumpingového rozpätia a zotavenie sa z minulého dumpingu, tieto ukazovatele vychádzajú z údajov výrobného odvetvia EÚ ako celku, t. j. všetkých výrobcov v EÚ. ( 129 ) Na druhej strane, pokiaľ ide o mikroekonomické ukazovatele, patria sem priemerné jednotkové ceny, jednotkové náklady, náklady na prácu, zásoby, ziskovosť, peňažný tok, investície, návratnosť investícií a schopnosť navyšovať kapitál. Z odôvodnení 161 až 167 predbežného nariadenia vyplýva, že tieto faktory boli preskúmané na základe informácií získaných z odpovedí výrobcov EÚ zaradených do vzorky na dotazník Komisie o ujme. ( 130 )

160.

Zdá sa, že druhý odvolací dôvod sa týka jedného konkrétneho ukazovateľa mikroekonomickej ujmy, a to ziskovosti výrobného odvetvia EÚ. Keďže ide o ukazovateľ mikroekonomickej ujmy, Komisia založila svoje výpočty na odpovediach na tento dotazník. ( 131 )

161.

Po druhé výpočet ziskovosti je vysvetlený v odôvodnení 161 predbežného nariadenia a jeho výsledky sú uvedené v tabuľke 12 tohto nariadenia. Komisia vysvetľuje, že „stanovila ziskovosť troch výrobcov EÚ zaradených do vzorky tak, že vyjadrila čistý zisk pred zdanením z predaja podobného výrobku neprepojeným zákazníkom v [Európskej únii] ako percentuálny podiel obratu z tohto predaja“. Ako vysvetlila Komisia vo svojich odpovediach na otázky Súdneho dvora, je to „rozdiel medzi výrobnými nákladmi skupiny, ktoré zahŕňajú predajné, všeobecné a administratívne náklady prepojenej predajnej spoločnosti, a cenou, ktorú zaplatil prvý nezávislý zákazník“. ( 132 ) Z toho vyplýva, že ziskovosť je rozdiel medzi dvoma číselnými hodnotami, a to výrobnými nákladmi podniku na jednej strane a cenou zaplatenou prvým nezávislým zákazníkom na druhej strane.

162.

Na Všeobecnom súde odvolateľky v piatej časti prvého žalobného dôvodu tvrdili, že „Komisia na účely výpočtu ujmy, ktorú utrpelo výrobné odvetvie Únie, použila v prípade spoločnosti Saint‑Gobain PAM ceny účtované za ďalší predaj v rámci skupiny spoločností, ktorej súčasťou je tento výrobca (použitie transferových cien), pričom neposúdila nezávislosť týchto kúpnych cien“ ( 133 ). Odvolateľky konkrétne na Všeobecnom súde tvrdili, že Komisia mala použiť výrobné náklady spoločnosti Saint‑Gobain PAM (Francúzsko) zvýšené o príslušné predajné, všeobecné a administratívne náklady spoločnosti Saint‑Gobain v Nemecku, Španielsku a Taliansku a porovnať tieto výrobné náklady s cenami uvedených prepojených predajných spoločností pre prvého nezávislého zákazníka. Táto druhá metóda by vylúčila akékoľvek umelé zvýšenie predajnej ceny dohodnuté medzi spoločnosťou Saint‑Gobain PAM a prepojenými spoločnosťami.

163.

Na Súdnom dvore odvolateľky spochybňujú preskúmanie Všeobecného súdu týkajúce sa zahrnutia vnútroskupinových cien do výpočtu nákladov výrobného odvetvia EÚ. ( 134 ) Podľa odvolateliek sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia v bodoch 302 až 311 napadnutého rozsudku z dôvodu, že preskúmal len ich tvrdenia týkajúce sa nákladov, a nie tie, ktoré sa týkajú ziskovosti spoločnosti Saint‑Gobain PAM.

164.

V tejto súvislosti sú konštatovania Všeobecného súdu uvedené v bodoch 305 a 306 napadnutého rozsudku. Konštatoval, že skutočnosť, že spoločnosť Saint‑Gobain PAM predávala dotknutý výrobok nielen priamo nezávislým zákazníkom, ale aj nepriamo prostredníctvom prepojených subjektov, nemá vplyv na stanovenie výrobných nákladov. V bode 307 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že skutočnosť, že niektoré predaje sa uskutočňovali prostredníctvom prepojených spoločností, nemala vplyv na výpočet výrobných nákladov spoločnosti Saint‑Gobain PAM, a teda ani na posúdenie ujmy, ktorú utrpelo výrobné odvetvie Únie.

165.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že argumentácia odvolateliek na Všeobecnom súde a Súdnom dvore sa zaoberá prvým faktorom určujúcim ziskovosť, a to výrobnými nákladmi. Konštatovanie, podľa ktorého určenie výrobných nákladov nezávisí od predaja v rámci skupiny, je skutkovým zistením, ktoré nemožno napadnúť v odvolacom konaní. Treba poukázať na to, že Všeobecný súd na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, nepreukázal ( 135 ), že výpočet zisku bol založený na vnútroskupinovej kúpnej cene dohodnutej medzi spoločnosťou Saint‑Gobain PAM a prepojenými subjektmi. Preto treba zamietnuť argumentáciu, podľa ktorej Komisia neodhalila „skryté“ zisky z dôvodu predaja v rámci skupiny, keďže tento predaj nebol relevantný na určenie výrobných nákladov.

166.

V každom prípade sa na základe jej vysvetlení poskytnutých Súdnemu dvoru zdá, že Komisia nepoužila zisky v rámci skupiny na výpočet ziskovosti spoločnosti Saint‑Gobain PAM. Ako Komisia vysvetlila, najprv vypočítala výrobné náklady pre každý výrobok vyrobený výrobcom EÚ zaradeným do vzorky. ( 136 ) Tieto výrobné náklady sa potom porovnali s predajnými cenami účtovanými prvému nezávislému zákazníkovi na trhu EÚ. Inými slovami, ak výrobca EÚ najprv predá výrobok prepojenému subjektu, Komisia použije cenu, ktorú tento prepojený subjekt účtuje prvému nezávislému zákazníkovi. Výpočet ziskovosti preto nezahŕňal nijakú cenu, ktorá sa účtuje medzi dvoma prepojenými subjektmi jedného výrobcu EÚ. ( 137 ) Nakoniec na základe ziskovosti každého výrobcu z EÚ zaradeného do vzorky, ktorý vyplnil dotazník, Komisia zhrnula údaje a spriemerovala ich tak, aby vytvorili ukazovateľ ujmy nazývaný „ziskovosť“. ( 138 ) Preto sa domnievam, že Všeobecný súd v bode 306 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že pokiaľ ide o výpočet výrobných nákladov výrobcu, predajné ceny v rámci skupiny naň nemajú vplyv.

167.

Z tohto dôvodu si nemyslím, že Všeobecnému súdu možno vytýkať, že prijal prístup Komisie. Stanovenie ujmy sa teda zdá byť založené na objektívnych prvkoch. Za týchto podmienok navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhý odvolací dôvod ako nedôvodný.

168.

V prvej časti piateho odvolacieho dôvodu odvolateľky spochybňujú čiastočnú neprípustnosť tretieho žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní, ktorý sa týkal možnosti rôznych subjektov namietať porušenie svojho práva na obhajobu.

169.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd vymedzil tri situácie, ktoré závisia od povahy subjektu, ktorý uplatňuje žalobný dôvod. V prvej situácii CCCME koná vo vlastnom mene a tvrdí, že došlo k porušeniu jej vlastných procesných práv. V druhej situácii tento žalobný dôvod uvádzajú členovia CCCME a ostatné právnické osoby, ktorých názvy sú uvedené v prílohe I napadnutého rozsudku a ktoré napádajú sporné nariadenie z dôvodu, že im neboli oznámené informácie, ktoré sú nevyhnutné na obhajobu ich záujmov. Tretia situácia zahŕňa dva rôzne scenáre. Po prvé ostatné právnické osoby, ktorých názvy sú uvedené v tejto prílohe, tvrdia, že boli porušené procesné práva CCCME. ( 139 ) Po druhé členovia CCCME tvrdia, že došlo k porušeniu ich vlastných procesných práv v dôsledku toho, že CCCME údajne vykonávala procesné práva svojich členov počas antidumpingového konania. ( 140 )

170.

Odvolateľky napádajú druhú a tretiu situáciu.

171.

Pokiaľ ide o druhú situáciu, odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa v bodoch 434 až 438 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že členovia CCCME a deväť ostatných odvolateliek sa nezúčastnili na prešetrovaní, a teda že ich výhrada založená na neoznámení informácií týkajúcich sa určenia dumpingu a ujmy je neprípustná. Podľa odvolateliek sa tieto osoby na prešetrovaní zúčastnili, lebo spolupracovali, pokiaľ ide o zloženie vzorky, alebo boli do nej zaradené.

172.

Tieto tvrdenia vyvolávajú otázku, či vyplnenie dotazníka na účely výberu vzorky a ochota byť súčasťou vzorky z právneho hľadiska postačujú na to, aby sa vyvážajúci výrobca považoval za zainteresovanú stranu v zmysle článku 5 ods. 10 druhého pododseku základného nariadenia, v dôsledku čoho môže táto strana využívať procesné záruky stanovené v uvedenom nariadení.

173.

Pred zodpovedaním tejto otázky by som mala uviesť, že spôsob, akým Komisia vykonala výber vzorky čínskych výrobcov podľa článku 17 základného nariadenia, je opísaný v odôvodneniach 22 a 23 predbežného nariadenia. Komisia vysvetlila, že s cieľom rozhodnúť o potrebe výberu vzorky a v prípade kladného rozhodnutia tento výber uskutočniť požiadala všetkých vyvážajúcich výrobcov v ČĽR, aby poskytli informácie uvedené v oznámení o začatí konania. ( 141 ) Osemdesiatjeden vyvážajúcich výrobcov v ČĽR poskytlo požadované informácie a súhlasilo so zaradením do vzorky; 78 z nich bolo považovaných za oprávnených na zaradenie do vzorky. ( 142 ) Na základe najväčšieho reprezentatívneho objemu vývozu do Európskej únie Komisia predbežne vybrala vzorku troch spolupracujúcich výrobcov. V súlade s článkom 17 ods. 2 základného nariadenia bol výber vzorky konzultovaný so všetkými dotknutými známymi vyvážajúcimi výrobcami a orgánmi ČĽR. Na žiadosť niektorých strán Komisia zmenila vzorku zahrnutím piatich najväčších vyvážajúcich výrobcov do Európskej únie. Zastúpenie ČĽR pri Európskej únii vyjadrilo podporu konečnej vzorke. Z tohto opisu, ako aj z vysvetlení poskytnutých Komisiou na pojednávaní na Súdnom dvore vyplýva, že v skutočnosti existovali tri kategórie vyvážajúcich výrobcov, a to po prvé vyvážajúci výrobcovia, ktorí odpovedali na oznámenie o začatí konania, čím sa stali zainteresovanými stranami, po druhé tí, ktorí boli zaradení do vzorky, a po tretie tí, ktorí spolupracovali s Komisiou na účely stanovenia zloženia vzorky.

174.

Na Všeobecnom súde vyvážajúci výrobcovia tvrdili, že došlo k porušeniu ich vlastného práva na obhajobu. Uvedený súd zamietol tretí dôvod žaloby o neplatnosť, ktorá mu bola predložená, v rozsahu, v akom ho vzniesli vyvážajúci výrobcovia zaradení do vzorky a ostatní spolupracujúci vyvážajúci výrobcovia. ( 143 ) Na Súdnom dvore odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu. ( 144 ) Podľa odvolateliek osoby, ktoré vyplnili dotazník na účely výberu vzorky, treba pokladať za vyvážajúcich výrobcov zúčastňujúcich sa na prešetrovaní. ( 145 )

175.

V tejto súvislosti treba uviesť, že je nesporné, že niektoré osoby spolupracovali pri výbere vzorky a boli do nej aj zaradené. S cieľom určiť povahu účasti týchto osôb na správnom konaní treba preskúmať, či nedochádza k prekrývaniu pojmu účastníci prešetrovania podľa článku 5 ods. 10 základného nariadenia a účastníci výberu vzorky podľa článku 17 uvedeného nariadenia.

176.

Na jednej strane článok 5 ods. 10 prvý pododsek základného nariadenia stanovuje, že „oznámenie o začatí konania oznámi začatie prešetrovania“ a najmä obsahuje „lehoty, v rámci ktorých sa môžu zainteresované strany prihlásiť, predložiť svoje písomné vyjadrenia a poskytnúť informácie, aby sa tieto vyjadrenia a informácie mohli zohľadniť pri prešetrovaní“. Ako som už uviedla, ( 146 ) toto ustanovenie sa má vykladať spolu so zoznamom zainteresovaných strán uvedeným v článku 5 ods. 11 základného nariadenia, ktorými sú „vývozco[via], dovozco[via] a združeni[a] zastupujúc[e] dovozcov a vývozcov, o ktorých vie, že sa ich záležitosť týka, ako aj krajin[a] pôvodu, krajin[a] vývozu a navrhovate[lia]“. Odvolateľky v podstate tvrdia, že tento zoznam nie je taxatívny a že osoby spolupracujúce pri výbere vzorky a osoby, ktoré boli do nej zaradené, by mali mať rovnaké postavenie ako osoby uvedené v tomto zozname. To, či je tento zoznam úplný alebo nie, nie je v základnom nariadení výslovne stanovené. ( 147 )

177.

Na druhej strane článok 17 ods. 1 základného nariadenia stanovuje, že v prípadoch, keď je počet osôb, ktoré podali podnet, vývozcov alebo dovozcov, druhov výrobkov alebo transakcií veľký, prešetrovanie sa môže obmedziť na výber primeraného počtu strán, výrobkov alebo transakcií použitím vzoriek. Spoločnosť, ktorá chce mať prospech z osobitného cla, môže preto vyplniť dotazník podľa článku 17 ods. 2 uvedeného nariadenia ( 148 ), ktorý však predstavuje len jeden krok prešetrovania.

178.

Odvolateľky tvrdia, že vzhľadom na to, že Komisia môže prijať akékoľvek opatrenie podľa článku 5 ods. 10 základného nariadenia, predloženie dotazníka na účely výberu vzorky predstavuje spôsob, akým môže vyvážajúci výrobca „kontaktovať“ Komisiu v odpovedi na oznámenie o začatí konania podľa tohto ustanovenia.

179.

Podľa môjho názoru však zo základného nariadenia nemožno vyvodiť, že vyplnením dotazníka vývozcov na účely výberu vzorky sa vývozca stáva zainteresovanou stranou podľa článku 5 ods. 10 a 11 základného nariadenia. Zo všeobecnej štruktúry základného nariadenia totiž vyplýva, že pojem zainteresované strany v tomto článku je odlišný od pojmu strany uvedené v článku 17 základného nariadenia.

180.

Po prvé článok 17 ods. 1 základného nariadenia, ktorý sa týka výberu vzorky, umožňuje Komisii vybrať vzorku, a teda zúžiť počet strán, výrobkov alebo transakcií v prípadoch, „kde je počet osôb, ktoré podali podnet, vývozcov alebo dovozcov, druhov výrobkov alebo transakcií veľký“ ( 149 ). Účelom tohto ustanovenia je preto umožniť Komisii zhromaždiť a analyzovať údaje od podskupiny hospodárskych subjektov s cieľom vyvodiť závery v súvislosti s väčším množstvom údajov. Inými slovami, umožňuje Komisii pracovať s malým a zvládnuteľným množstvom údajov namiesto toho, aby sa musela zaoberať všetkými dostupnými údajmi. Nemá zmysel, aby Komisia využívala dotazníky na účely výberu vzorky, ak to znamená, že každý účastník dotazníka by sa stal zainteresovanou stranou v zmysle článku 5 ods. 10 druhého pododseku základného nariadenia.

181.

Po druhé zo znenia článku 9 ods. 6 tohto nariadenia vyplýva, že existujú dve osobitné kategórie subjektov, a to „vývozcov[ia] alebo výrobcov[ia], ktorí sa prihlásili v súlade s článkom 17, ale neboli zahrnutí do prešetrovania“, a „strany vo vzorke“. Zdá sa, že odkaz na článok 17 základného nariadenia, a nie na jeho článok 5, naznačuje, že osoby zúčastňujúce sa na výbere vzorky sa odlišujú od zainteresovaných strán podľa článku 5 ods. 10 a 11 tohto nariadenia.

182.

Dodávam, že rozlišovanie medzi „zúčastnenými stranami“ a „vývozcami alebo zahraničnými výrobcami, ktorí dostali dotazníky“, je prítomné aj v článku 6.1 antidumpingovej dohody z roku 1994, ktorý stanovuje, že „všetky strany zúčastnené na antidumpingovom prešetrení sa oboznámia s tým, aké informácie úrady požadujú“, zatiaľ čo článok 6.1.1 tejto dohody stanovuje, že „vývozcom alebo zahraničným výrobcom, ktorí dostali dotazníky používané v antidumpingovom prešetrení, sa poskytne najmenej 30 dní na odpoveď“.

183.

Preto treba konštatovať, že základné nariadenie stanovuje rôzne stupne práv osôb, ktoré mu podliehajú, teda osôb zúčastňujúcich sa na výbere vzorky a zainteresovaných strán zúčastňujúcich sa na prešetrovaní. Z tohto rozlíšenia vyplýva, že procesné práva priznané týmto osobám sú odlišné. Pokiaľ ide o zainteresované strany, združenie zastupujúce výrobcov môže požiadať o nahliadnutie do informácií (článok 6 ods. 7 základného nariadenia) a získať informácie (článok 20 ods. 1 základného nariadenia). Zdá sa však, že z účasti na výbere vzorky takéto práva nevyplývajú. Podľa môjho názoru z nej vyplýva len právo zaujať stanovisko k výberu vzorky navrhnutej Komisiou, ale nie k ďalším prvkom vyšetrovania.

184.

Preto sa domnievam, že Všeobecný súd správne odlíšil osoby, ktoré nepreukázali svoju účasť na prešetrovaní alebo nepodali žiadosti o poskytnutie príslušných informácií, od zainteresovaných strán v zmysle článku 5 ods. 10 druhého pododseku základného nariadenia. ( 150 ) Zastávam teda názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že osoby, ktoré spolupracovali výlučne na výbere vzorky, nie sú oprávnené na vznesenie žalobného dôvodu založeného na tom, že informácie, ktoré im mali byť oznámené, im neboli oznámené.

185.

Pokiaľ ide o tretiu situáciu, odvolateľky tvrdia, že v bodoch 443 až 447 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že CCCME môže brániť procesné práva len tých svojich členov, vo vzťahu ku ktorým sa preukázalo, že počas vyšetrovania od nich dostala splnomocnenie, ktoré jej umožňovalo vykonávať ich procesné práva v ich mene, pričom CCCME vystupovala počas celého prešetrovania ako subjekt zastupujúci čínske výrobné odvetvie ako celok. ( 151 )

186.

Odvolateľky predovšetkým tvrdia, že Všeobecný súd uplatnil nesprávny právny štandard, keď rozhodol, že CCCME nemohla v priebehu konania vykonávať procesné práva jednotlivých spoločností ani dotknutých členov. Všeobecný súd tým, že rozhodol, že rôzne dotknuté spoločnosti a členovia nemajú aktívnu legitimáciu, uplatnil nesprávny právny štandard a spôsobil neplatnosť práva rôznych dotknutých spoločností a členov na obhajobu. Tvrdenie, že zastupujúce združenia majú menej rozsiahle procesné práva ako vyvážajúci výrobcovia, je z právneho hľadiska nepodložené.

187.

V bode 444 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že združenie môže vykonávať procesné práva niektorých svojich členov, pokiaľ „počas prešetrovania prejavil[o] úmysel konať v postavení zástupcu niektorých zo svojich členov, čo si vyžaduje, aby títo členovia v tom čase boli označení a aby tento subjekt bol schopný preukázať, že od nich dostal splnomocnenie, ktoré mu dovoľuje uplatniť tieto procesné práva v ich mene“. V bode 445 tohto rozsudku rozhodol, že „zo spisu… vyplýva, že CCCME sa v prejednávanom prípade takto neprezentovalo Komisii počas prešetrovania, ale naopak počas celého prešetrovania vystupovalo ako subjekt zastupujúci čínske výrobné odvetvie posudzované ako celok“. Toto zistenie založil na pripomienkach k predbežnému nariadeniu, ktoré CCCME predložila 15. septembra 2017. ( 152 )

188.

V tejto súvislosti musím pripomenúť, že dodržiavanie práva na obhajobu má kľúčový význam v antidumpingových prešetrovaniach. ( 153 ) Toto pravidlo sa má vykladať s prihliadnutím na článok 41 ods. 2 písm. b) Charty, ktorý zahŕňa právo na prístup k spisu ako súčasť práva na riadnu správu vecí verejných. Právo na prístup k spisu umožňuje stranám oboznámiť sa s dôkazmi, aby mohli účinne vyjadriť svoje názory.

189.

Najmä v rámci oznamovania informácií dotknutým podnikom počas prešetrovania dodržiavanie ich práva na obhajobu predpokladá, že tieto podniky mali mať v priebehu správneho konania možnosť účinne sa vyjadriť k správnosti a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností, ako aj k dôkazom predloženým Komisiou na podporu jej tvrdenia o existencii dumpingu a z neho vyplývajúcej ujmy. ( 154 ) Tieto požiadavky sú zakotvené v článku 20 ods. 1 a 2 základného nariadenia, v ktorom sa stanovuje, že vývozcovia a ich zastupujúce združenia „môžu požiadať o konečné poskytnutie informácií, resp. dôvodov, na základe ktorých má byť odporučené uloženie konečných opatrení“.

190.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že právo na obhajobu sa priznáva jednotlivo konkrétnym subjektom. ( 155 ) Na rozdiel od Všeobecného súdu si nemyslím, že základný dôvod, pre ktorý sa porušenia práva na obhajobu môže dovolávať len dotknutá osoba, spočíva v tom, že povaha porušenia týchto práv je subjektívna. ( 156 ) V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, že porušenie subjektívnych práv môžu namietať iné osoby. ( 157 ) Podľa môjho názoru dôvod, pre ktorý má právo na obhajobu v antidumpingovom konaní osobnú povahu, vyplýva zo skutočnosti, že toto právo je úzko spojené s osobou, ktorej bolo priznané, keďže iba dotknutý subjekt môže sám určiť hospodársky a právny dosah opatrení Komisie, pokiaľ ide o jeho osobitnú situáciu. Inými slovami, keďže v antidumpingovom konaní sa právo na obhajobu týka samotného subjektu, toto právo môže vykonávať len tento subjekt. Výlučnosť tohto práva vyplýva z povahy práva na obhajobu v správnom konaní, ktoré nemôže obhajovať iná osoba. ( 158 ) CCCME sa preto ako zastupujúce združenie môže odvolávať na svoje vlastné procesné záruky, ktoré vyplývajú z jej vlastnej účasti na správnom konaní. ( 159 )

191.

Okrem toho členstvo v združení neznamená automatický prevod procesných práv a práva na obhajobu na predmetné združenie v rámci tohto konania. K takému prevodu musí jednoznačne dôjsť zo strany členov združenia. Ak združenie vykonáva procesné práva svojich členov, musí jasne uviesť, ktorých členov zastupuje, a musí preukázať, aké práva mu boli udelené. Táto požiadavka vyplýva z článku 5 ods. 10 druhého pododseku základného nariadenia, ktorý umožňuje zainteresovaným stranám prihlásiť sa – čo zahŕňa predloženie ich plnej moci. ( 160 ) Okrem toho článok 5 ods. 11 základného nariadenia výslovne rozlišuje medzi vyvážajúcimi spoločnosťami a ich zastupujúcimi združeniami. ( 161 )

192.

Preto sa domnievam, že Všeobecný súd správne rozhodol, že možnosť vykonávať procesné práva niektorých svojich členov počas antidumpingového konania podlieha podmienke, že subjekt počas tohto konania – a nie ex post facto – preukázal úmysel konať ako zástupca niektorých svojich členov. Ako uviedol Všeobecný súd, títo členovia musia byť jasne označení a združenie musí byť schopné preukázať, že od nich dostalo splnomocnenie, ktoré mu umožňuje vykonávať uvedené procesné práva v ich mene. ( 162 ) Z toho vyplýva, že aj keď má združenie na základe svojho postavenia za cieľ zastupovať všetky subjekty pôsobiace v určitom odvetví, ak chce vykonávať procesné práva svojich členov, musí byť riadne poverené každým z nich, aby mohlo vykonávať procesné práva v ich mene.

193.

Na rozdiel od tvrdení odvolateliek sa výkon procesných práv v antidumpingovom prešetrovaní neriadi rovnakou logikou ako hromadné žaloby združení v súdnych konaniach. Súdny dvor rozhodol, že je prípustné, ak združenie zastupuje záujmy podnikov, ktoré sú oprávnené podať žalobu samostatne, pričom nemusí mať od členov osobitné poverenie. ( 163 ) Je to odôvodnené procesnými výhodami, keďže to vylučuje podanie viacerých samostatných žalôb proti tým istým rozhodnutiam. ( 164 ) Pokiaľ však ide o procesné práva zainteresovaných strán v antidumpingových prešetrovaniach, situácia je odlišná. Z dôvodu individuálnej povahy a rozsahu práva na obhajobu hromadná žaloba nevylučuje podanie veľkého počtu rovnakých žalôb proti tomu istému rozhodnutiu, ale skôr spája rôzne účastnícke žaloby, ktoré preto musia byť identifikovateľné a výslovne uvedené.

194.

V prejednávanej veci sa v odôvodnení 25 sporného nariadenia uvádza, že CCCME treba považovať za zainteresovanú stranu zastupujúcu najmä čínsky zlievarenský priemysel. ( 165 ) Chcem však poukázať na to, že toto odôvodnenie neobsahuje nijakú zmienku o tom, že by zastupovalo jednotlivých vyvážajúcich výrobcov. Okrem toho odôvodnenia 30 a 62 až 74 uvedeného nariadenia odkazujú na tvrdenia CCCME, ale neuvádzajú, že tieto tvrdenia boli predložené v mene vyvážajúcich výrobcov. Sporné nariadenie preto podľa všetkého naznačuje, že CCCME konala vo vlastnom mene ako zástupca čínskeho liatinového priemyslu.

195.

Treba poukázať na to, že odvolateľky nepredložili dôkazy o tom, že by ktorýkoľvek z vyvážajúcich výrobcov udelil CCCME plnú moc alebo ju akýmkoľvek iným spôsobom splnomocnil počas správneho konania vedeného Komisiou, aby ho zastupovala, alebo že by tieto spoločnosti boli členmi CCCME v rozhodnej dobe. Preto skutočnosť, že CCCME počas antidumpingového konania vystupovala ako združenie zastupujúce všetkých čínskych výrobcov pôsobiacich v dotknutom odvetví v ČĽR a že ju ako takú uznala Komisia, nepostačuje na to, aby mohla vykonávať procesné práva všetkých svojich členov počas antidumpingového konania.

196.

Preto zastávam názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 444 napadnutého rozsudku rozhodol, že možnosť združenia vykonávať procesné práva niektorých svojich členov počas antidumpingového konania podlieha podmienke, že subjekt počas prešetrovania preukázal úmysel konať ako zástupca niektorých svojich členov, čo si vyžaduje, aby títo členovia boli označení a aby tento subjekt bol schopný preukázať, že od nich dostal splnomocnenie, ktoré mu dovoľuje uplatniť tieto procesné práva v ich mene.

197.

Tento záver nie je spochybnený článkom 20 základného nariadenia, ktorý stanovuje, že zastupujúce združenia môžu požiadať o informácie o podstatných skutočnostiach a dôvodoch, na základe ktorých sa uvažuje okrem iného o uložení konečných opatrení. Ako som uviedla vyššie, toto ustanovenie treba vykladať vo svetle odôvodnenia 29 tohto nariadenia, ktoré zdôrazňuje súvislosť s procesným právom účastníkov obhajovať svoje záujmy. Právo na poskytnutie informácií podľa článku 20 základného nariadenia je základným pilierom práva zainteresovaných strán na obhajobu ( 166 ), a preto si vyžaduje účasť dotknutej strany na prešetrovaní, aby mohla následne namietať prípadné nedostatky na súdoch EÚ.

198.

Preto zastávam názor, že Všeobecný súd správne rozhodol, že tretí žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, ktorým sa Komisii vytýkalo, že odmietla odvolateľkám poskytnúť informácie relevantné na určenie dumpingu a ujmy, môže vzniesť CCCME, konajúc vo vlastnom mene ako združenie zastupujúce čínske výrobné odvetvie ako celok, a zamietol ako neprípustné tvrdenia predložené v rámci tohto žalobného dôvodu členmi CCCME a ostatnými právnickými osobami, ktorých mená sú uvedené v prílohe I napadnutého rozsudku. ( 167 )

199.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvú časť piateho odvolacieho dôvodu.

200.

Druhá časť sa týka časti napadnutého rozsudku, ktorá sa zaoberá tvrdením CCCME, podľa ktorého mala Komisia predložiť výpočty v súhrnnej podobe, najmä pokiaľ ide po prvé o výpočty (i) normálnej hodnoty; (ii) účinkov čínskeho dovozu na ceny a (iii) úrovní odstránenia ujmy a po druhé odhady týkajúce sa makroekonomických ukazovateľov. ( 168 ) Na výpočty, z ktorých vychádzalo preskúmanie mikroekonomických a makroekonomických ukazovateľov a ktoré umožnili posúdenie ujmy spôsobenej výrobnému odvetviu EÚ, CCCME získala celkové údaje podľa ukazovateľov a podľa rokov, ako sa uvádza v odôvodneniach 137 až 166 predbežného nariadenia. ( 169 )

201.

Prvou výhradou CCCME spochybňuje bod 507 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že predloženie dôverných údajov v súhrnnej podobe nevyhnutne neznamená, že tieto údaje už nie sú dôverné, a že nebolo potrebné nariadiť zverejnenie ukazovateľov makroekonomickej ujmy z dôvodu ich dôvernosti. ( 170 ) Konkrétne na jednej strane tvrdí, že vzhľadom na to, že Komisia nikdy netvrdila, že súhrnné údaje o makroekonomickej ujme sú samy osebe dôverné, Všeobecný súd sa na to nemohol odvolávať ako na tvrdenie bez toho, aby protiprávne nahradil Komisiu. Odôvodnenie 130 sporného nariadenia sa netýka dôvernosti, ale existencie údajov. CCCME na druhej strane tvrdí, že právna kvalifikácia odhadovaných ukazovateľov makroekonomickej ujmy ako dôverných údajov zo strany Všeobecného súdu je nesprávna. Zverejnenie súhrnných údajov za výrobné odvetvie EÚ ako celok by zainteresovaným stranám neumožnilo overiť presnosť týchto údajov, najmä pokiaľ ide o odhady.

202.

Na úvod by som chcela zdôrazniť, že cieľom práva na prístup k informáciám a povinnosti poskytnúť informácie je umožniť účastníkom konania oboznámiť sa s dôkazmi, aby sa mohli účinne vyjadriť. ( 171 ) Povinnosť poskytnúť informácie je zakotvená v článku 20 základného nariadenia.

203.

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Komisia počas správneho konania ani vo svojich písomných podaniach na Všeobecnom súde nikdy formálne nekvalifikovala súhrnné odhady makroekonomického ukazovateľa ako dôverné, treba uviesť, že Komisia tvrdí, a dokonca opätovne potvrdila na pojednávaní na Súdnom dvore – čo odvolateľky v tejto súvislosti nespochybnili –, že tieto údaje nikdy neexistovali. Keďže je nesporné, že súhrnné údaje nikdy neexistovali, je jasné, že Komisia ich nemohla formálne kvalifikovať ako dôverné počas správneho konania ani vo svojich písomných podaniach na Všeobecnom súde. Z tohto dôvodu navrhujem zamietnuť procesné tvrdenie odvolateliek.

204.

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého jedinou rozhodujúcou otázkou je to, či makroekonomické údaje, hoci aj v súhrnnej forme, sú stále dôverné, pripomínam, že v rozsudku Timex/Rada a Komisia ( 172 ) Súdny dvor rozhodol, že všetky informácie, ktoré nie sú dôverné, bez ohľadu na zdroj musia byť zverejnené, aby sa navrhovateľ mohol presvedčiť o tom, či boli skutkové okolnosti v danom prípade správne zistené. V rozsudku Al‑Jubail ( 173 ) Súdny dvor právo na prístup k informáciám vnímal a považoval za súčasť práva byť vypočutý. Inštitúcie EÚ musia pri plnení svojej povinnosti poskytnúť všetky informácie, ktoré sú potrebné na úspešnú obhajobu strán, konať s náležitou starostlivosťou a zároveň zabezpečiť ochranu navrhovateľov a spolupracujúcich výrobcov, o ktorých sa antidumpingové prešetrovanie opiera.

205.

Informačná povinnosť sa vykonáva v súlade s povinnosťou náležitej starostlivosti, teda „povinnosťou príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu“ ( 174 ), čo nevyhnutne zahŕňa určitú mieru voľnej úvahy správneho orgánu. Podľa ustálenej judikatúry musia byť zásady práva na informácie v súlade s požiadavkami dôvernosti, najmä s povinnosťou inštitúcií dodržiavať obchodné tajomstvo. ( 175 ) V tejto súvislosti povinnosť inštitúcií zabezpečiť dôverné zaobchádzanie s informáciami, ktorých zverejnenie by značne ohrozilo podnik, ktorý ich poskytol, nemôže zbaviť ostatné zainteresované strany, najmä vývozcov, procesných záruk stanovených v základnom nariadení, ani zbaviť podstaty práva, ktoré im vyplývajú z tých istých ustanovení. ( 176 )

206.

Rozhodnutie zachovať dôvernosť údajov preto znamená dosiahnutie rovnováhy medzi ochranou údajov výrobcov EÚ (ktorí iniciujú konanie a ktorých podnet je základom prešetrovania) a právami vyvážajúcich výrobcov z tretích krajín a ich zastupujúcich združení.

207.

V prejednávanej veci je pravda, že predloženie údajov v súhrnnej podobe obmedzuje možnosť CCCME overiť správnosť sporných údajov. Vzhľadom na rovnováhu, ktorú treba dosiahnuť medzi týmito právami a ochranou dôverných údajov, by sa však malo vychádzať z toho, že predloženie údajov v tejto podobe nevyhnutne nevedie k porušeniu práva CCCME na obhajobu. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že ak sú makroekonomické údaje založené na znalostiach trhu, mali by byť chránené bez ohľadu na to, či sa týkajú výrobcov z tretích krajín alebo z EÚ, keďže spolupráca týchto výrobcov predstavuje základ antidumpingového prešetrovania.

208.

Pripomínam, že Všeobecný súd už rozhodol, že odhadovaná výroba dotknutého výrobku dotknutými výrobcami EÚ, z ktorej Komisia vychádzala pri výpočte spotreby, sa správne považuje za dôvernú, keďže sa zakladá na znalostiach navrhovateľov o trhu. Všeobecný súd preto ďalej konštatoval, že keď Komisia uviedla len celkový objem výroby, konala v súlade so základným nariadením. ( 177 ) Súhlasím s týmto prístupom, keďže antidumpingové prešetrovania sa môžu opierať o údaje poskytnuté malým počtom výrobcov alebo malým segmentom trhu. ( 178 ) Dokonca aj v súhrnnej forme a aj keď sú založené len na odhadoch, je teoreticky možné odvodiť ekonomické údaje týkajúce sa konkrétnych priemyselných subjektov, konkrétnych výrobkov alebo dokonca konkrétnej spoločnosti, a teda odhaliť prostredníctvom odvodenia určité obchodné tajomstvá.

209.

V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení 130 sporného nariadenia vysvetlila, že zdrojmi údajov boli skutočné údaje a „odhad[y] poskytnut[é] navrhovateľmi pre zvyšok výrobného odvetvia Únie“. Súhlasím s Komisiou, že skutočnosť, že navrhovatelia poskytli odhady pre zvyšok výrobného odvetvia EÚ, znamená, že tieto odhady boli založené na ich znalostiach trhu tohto výrobného odvetvia. Podania založené na prieskume trhu – aj keď sú to len odhady a aj keď sú v súhrnnej forme – môžu odhaľovať obchodné tajomstvá navrhovateľov alebo spolupracujúcich výrobcov antidumpingového konania a majú dôvernú povahu, ako rozhodol Všeobecný súd v bode 507 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v tomto bode konštatoval, že makroekonomické údaje predložené v súhrnnej forme môžu byť stále dôverné. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvú výhradu.

210.

Druhú a tretiu výhradu treba preskúmať spoločne, keďže obe sa týkajú tej istej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Po prvé CCCME tvrdí, že Všeobecný súd v bode 509 napadnutého rozsudku skreslil skutkové okolnosti, keď konštatoval, že súhrnné výpočty cenového podhodnotenia, ktoré požadovala CCCME, neexistovali, lebo cenové podhodnotenie bolo vypočítané výlučne podľa druhu výrobku a vyvážajúceho výrobcu. CCCME tvrdí, že v tejto súvislosti predložila dôkazy a že Komisia nemôže vypočítať cenové podhodnotenie bez zhrnutia údajov o cenách na úrovni výrobného odvetvia EÚ.

211.

Na úvod by som mala poukázať na to, že v odôvodnení 24 sporného nariadenia Komisia uviedla, že súhrnné výpočty cenového podhodnotenia, ktoré požadovala CCCME, neexistovali, lebo cenové podhodnotenie bolo vypočítané výlučne podľa druhu výrobku a podľa vyvážajúceho výrobcu. Každý čínsky vyvážajúci výrobca zaradený do vzorky teda dostal výpočty cenového podhodnotenia pre každý druh výrobku, ktorý vyvážal. CCCME tvrdí, že Komisia nemôže dospieť k záveru, že „62,6 % celkového predaja výrobcami z Únie zaradenými do vzorky v Únii bolo cenovo podhodnotených“, bez zhrnutia výpočtov cenového podhodnotenia. ( 179 ) Chcela by som však zdôrazniť, že CCCME nepredkladá nijaké dôkazy na podporu takého tvrdenia. Skreslenie, ktoré namieta CCCME, teda nebolo preukázané. CCCME len namieta skreslenie skutkových okolností, takéto konštatovanie však nepreukázala.

212.

Po druhé CCCME tvrdí, že Všeobecný súd uplatnil nesprávny právny štandard, keď dospel k záveru, že zverejnenie výpočtov cenového podhodnotenia v súhrnnej forme by bolo príliš zaťažujúce na to, aby bolo v súlade s článkom 20 základného nariadenia. CCCME na pojednávaní ďalej uviedla, že príprava takých údajov by nezabrala takmer nijaký čas.

213.

Vzniká otázka, či je Komisia povinná predložiť nové dokumenty na základe existujúcich údajov na účely ochrany práva na obhajobu. V tejto súvislosti by som chcela zdôrazniť, že predloženie nových dokumentov Komisiou sa rovná poskytnutiu informácií, ktoré sa týkajú navrhovateľov a ostatných spolupracujúcich spoločností. Keďže by to potenciálne mohlo ostatným zainteresovaným stranám osobám umožniť prístup k obchodnému tajomstvu, nemožno taký krok považovať za automatizované vytvorenie tabuľky obsahujúcej hospodárske údaje. Naopak, vzhľadom na povinnosť náležitej starostlivosti, ktorá zahŕňa povinnosť Komisie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné aspekty konkrétneho prípadu, ( 180 ) Komisia musí zvážiť každú informáciu, ktorú sa rozhodne zverejniť.

214.

V praxi musí Komisia v prípade každého dokumentu zverejneného v priebehu antidumpingového konania, ktorý obsahuje nové súhrnné údaje, určiť, či tieto údaje porušujú dôvernosť údajov, ktoré jej účastníci konania zverili a ktorými disponuje. Vytváranie a zverejňovanie nových súhrnných údajov si tak vyžaduje, aby Komisia našla rovnováhu medzi dôvernosťou a právom dotknutých strán na obhajobu. Hoci pracovné zaťaženie Komisie nemôže byť samo osebe námietkou, je faktorom pri určovaní tejto rovnováhy, keďže samotná ochrana údajov navrhovateľov alebo spolupracujúcich strán môže závisieť od tohto pracovného zaťaženia. Inými slovami, ak je Komisia systematicky povinná predkladať nové súhrnné údaje, je tiež povinná overiť, či sprístupnenie týchto údajov môže ohroziť dôvernosť údajov, ktoré jej zverili jednotlivé strany. Táto posledná požiadavka sa musí zohľadniť pri dosahovaní uvedenej rovnováhy. Preto súhlasím s tvrdením Všeobecného súdu, že CCCME v tomto prípade požaduje taký objem informácií, že činnosť a prešetrovanie vedené Komisiou by mohli byť narušené, ak by musela poskytnúť všetky tieto informácie vo forme prispôsobenej výlučne potrebám CCCME. ( 181 )

215.

V bode 513 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v podstate rozhodol, že CCCME mala k dispozícii „podstatné skutkové okolnosti a úvahy, na základe ktorých Komisia zvažovala prijatie konečných opatrení“, a že „tento subjekt teda mohol účinne brániť svoje záujmy ako združenie zastupujúce čínske výrobné odvetvie“. Na základe posúdenia skutkového stavu Všeobecným súdom sa preto treba domnievať, že CCCME mohla brániť svoje záujmy, čo spôsobuje, že prípadné pochybenie v bodoch 511 a 512 napadnutého rozsudku je neúčinné.

216.

CCCME nakoniec v podstate tvrdí, že konštatovanie Všeobecného súdu v bodoch 511 a 512 napadnutého rozsudku porušuje článok 20 ods. 2 základného nariadenia, keďže CCCME bol zamietnutý prístup k požadovaným údajom, hoci tieto údaje neboli dôverné alebo mohli byť zverejnené nedôverným spôsobom. CCCME okrem toho tvrdí, že Všeobecný súd nevyvážil prípadné obavy týkajúce sa dôvernosti a právo na obhajobu tým, že odmietol CCCME oznámiť makroekonomické údaje vo forme súhrnných údajov.

217.

Nesúhlas CCCME so zistením Všeobecného súdu, že CCCME mala k dispozícii podstatné skutkové okolnosti a úvahy, sa týka skutkovej okolnosti, ktorú nemožno napadnúť v odvolacom konaní. Tvrdenia, ktoré CCCME predložila Súdnemu dvoru, nepostačujú na preukázanie nesprávneho právneho posúdenia pri uplatňovaní článku 20 ods. 2 základného nariadenia. Predovšetkým ako bolo uvedené v bodoch 451 až 470 a 484 až 504 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd podrobne preskúmal posúdenie Komisie týkajúce sa práva CCCME na obhajobu.

218.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor zamietol druhú časť piateho odvolacieho dôvodu.

219.

Po prvé CCCME tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 524 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď neposkytol tomuto subjektu prístup k informáciám týkajúcim sa vlastností výrobkov – nad rámec informácií obsiahnutých v číselných znakoch výrobkov – z dôvodu, že uvedené informácie neumožňujú tomuto subjektu lepšie chrániť jeho právo na obhajobu. CCCME tvrdí, že je z právneho hľadiska nesprávne, že len spolupracujúci vyvážajúci výrobcovia môžu byť oprávnení formulovať žiadosti o úpravu, a že tieto informácie by preto neboli užitočné pre CCCME, ktorá má všeobecné znalosti trhu.

220.

CCCME tvrdí, že Všeobecný súd v podstate vytvoril podkategóriu zainteresovaných strán, čím stanovil rozdiel medzi zastupujúcimi združeniami a inými zainteresovanými stranami, čo je v rozpore s článkom 20 ods. 2 základného nariadenia. CCCME tvrdí, že je združením zastupujúcim vyvážajúcich výrobcov, takže to, čo je relevantné pre jej členov, je relevantné aj pre CCCME. Na podporu svojich tvrdení sa CCCME odvoláva na rozsudok z 20. marca 1985, Timex/Rada a Komisia ( 182 ), pričom uvádza, že Komisia bola povinná poskytnúť prinajmenšom všetky informácie potrebné na určenie predmetných položiek, aby mohla overiť, či inštitúcie správne zistili skutkový stav. ( 183 )

221.

Na úvod treba uviesť, že Všeobecný súd zvážil obavy týkajúce sa práva na obhajobu a dôvernosti, ako vyplýva z bodov 451 až 470 a 484 až 504 napadnutého rozsudku, ktoré neboli spochybnené.

222.

Pokiaľ ide o požadovaný prístup k informáciám o vlastnostiach výrobkov, CCCME na Všeobecnom súde vytýkala Komisii, že jej v súvislosti s výrobkami indických výrobcov a výrobcov z Únie, ktoré boli porovnávané s dovážanými výrobkami, neoznámila iné informácie než vlastnosti uvedené v číselných znakoch výrobkov. V bodoch 523 a 524 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozlišuje medzi situáciou vyvážajúceho výrobcu a situáciou CCCME. CCCME je v tomto prípade združením zastupujúcim čínske výrobné odvetvie ako celok. ( 184 ) Všeobecný súd rozhodol, že informácie týkajúce sa vlastností výrobkov by CCCME neumožnili zmysluplne porovnať dotknuté výrobky, keďže vo všeobecnosti nemá k dispozícii vzory výrobkov uvádzaných na trh čínskymi vyvážajúcimi výrobcami zaradenými do vzorky, ktoré boli porovnané s indickými výrobkami.

223.

Domnievam sa, že toto posúdenie nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia, aj keď zavádza rozlišovanie medzi podstatnými skutkovými okolnosťami a úvahami, ktoré má k dispozícii zastupujúce združenie a ktoré boli sprístupnené ďalším zainteresovaným stranám. Zastávam názor, že Komisia môže rozlišovať medzi zastupujúcim združením a vyvážajúcimi výrobcami, lebo musí nájsť spravodlivú rovnováhu medzi právom na obhajobu a ochranou dôvernosti. ( 185 ) Keďže informácie sa týkajú vlastností výrobkov a ako také predstavujú obchodné tajomstvo, Komisia ich musí chrániť. Z toho vyplýva, že Komisia pri hľadaní vyššie uvedenej rovnováhy môže a mala by rozlišovať medzi subjektmi žiadajúcimi o prístup k týmto informáciám.

224.

Po druhé CCCME napáda bod 529 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že CCCME mala počas antidumpingového konania k dispozícii všetky informácie týkajúce sa metódy, ktorú Komisia použila na výpočet objemov dovozu. Podľa CCCME toto posúdenie neberie do úvahy skutočnosť, že údaje o predmetnom dovoze neboli verejne dostupnými informáciami. Určenie objemov dovozu pozostávalo z veľmi zložitého výpočtu založeného na niekoľkých predpokladoch a údaje sa zakladali najmä na informáciách a metodike, ktoré poskytli navrhovatelia. CCCME tvrdí, že je úplne neprimerané očakávať, že zainteresovaná strana zopakuje taký zložitý výpočet, ktorý má niekoľko rôznych fáz a zahŕňa viacero predpokladov, keď Komisia ho mohla ľahko zverejniť, keďže neobsahoval dôverné informácie a tieto údaje a výpočty predstavovali podstatné skutkové okolnosti a úvahy.

225.

Na úvod by som chcela poukázať na niektoré skutkové zistenia Všeobecného súdu.

226.

Po prvé CCCME bola počas antidumpingového konania informovaná o metóde, ktorú Komisia použila na výpočet objemov dovozu. CCCME si bola vedomá najmä (i) percentuálnych podielov zaznamenaných pri dovoze s pôvodom v ČĽR, Indii a iných tretích krajinách v súvislosti s predchádzajúcimi podpoložkami číselných znakov, ktoré sa používali pred zavedením všeobecného číselného znaku KN ex73251000 v roku 2014; (ii) pevného množstva, ktoré sa má odpočítať od číselného znaku KN ex73259910 s cieľom získať dovoz s pôvodom v ČĽR, v Indii a v ostatných tretích krajinách, a (iii) percentuálneho podielu, ktorý sa má odpočítať od celkového dovozu, aby sa vylúčili mreže odvodňovacích žľabov.

227.

Po druhé, keďže údaje použité na určenie tohto dovozu boli získané zo štatistík poskytnutých Eurostatom, ktoré sú dostupné v databáze Comext, CCCME mala k dispozícii všetky informácie potrebné na reprodukciu výpočtov Komisie, v súvislosti s ktorými požadovala zverejnenie.

228.

Ak teda CCCME chcela overiť spoľahlivosť výpočtov vykonaných Komisiou, mala na to príslušné údaje. V prejednávanej veci CCCME nijako nepodložila tvrdenie, že nie je schopná reprodukovať výpočty. Je odôvodnené očakávať, že zainteresovaná strana, akou je CCCME, sama overí sporné výpočty. Napríklad vo veci Bricmate ( 186 ) zainteresované strany spochybnili presnosť priemerných dovozných cien predmetných výrobkov vo vzťahu k určitým členským štátom. Pochybnosti vznesené vnútroštátnym súdom, ktoré viedli k preskúmaniu antidumpingových opatrení, boli preto opodstatnené. ( 187 ) V dôsledku toho sa domnievam, že Všeobecný súd správne rozhodol, že CCCME mala k dispozícii všetky informácie potrebné na reprodukovanie výpočtov Komisie, v súvislosti s ktorými požadovala zverejnenie. ( 188 )

229.

Po tretie CCCME kritizuje posúdenie uvedené v bode 538 napadnutého rozsudku z dôvodu, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď skutočné súhrnné údaje a odhady kvalifikoval ako dôverné. CCCME tvrdí, že keďže tieto údaje neboli dôverné, musia byť oznámené zainteresovaným stranám v súlade s článkom 6 ods. 7 základného nariadenia a predstavujú podstatné skutkové okolnosti a úvahy podľa článku 20 ods. 2 uvedeného nariadenia.

230.

Treba poukázať na to, že CCCME spochybňuje konštatovanie uvedené v bode 538 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia nie je povinná vykonať také rozlíšenie pri posudzovaní ujmy spôsobenej Európskej únii, keďže ujma sa posudzuje pre výrobné odvetvie Únie ako celok. Hoci je to pravda, toto hodnotiace kritérium nepostačuje na odôvodnenie neoznámenia konkrétnych sporných súhrnných a odhadovaných údajov. Komisia tak môže byť povinná predložiť tento dokument na účely ochrany práva na obhajobu. V prejednávanej veci však Všeobecný súd rozhodol – a CCCME toto konštatovanie v odvolacom konaní nespochybnila –, že skutočné údaje výrobcov zaradených do vzorky a ostatných navrhovateľov na jednej strane a odhady týkajúce sa ostatných výrobcov na strane druhej sú dôverné, aj keď majú súhrnnú podobu. Podľa môjho názoru sú tieto dôvody postačujúce na odôvodnenie neoznámenia týchto údajov CCCME.

231.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor zamietol tretiu časť piateho odvolacieho dôvodu a tento odvolací dôvod v celom rozsahu.

232.

Súdny dvor ma požiadal, aby som preskúmala len námietky neprípustnosti a prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, ako aj druhý a piaty odvolací dôvod. Keďže konečné rozhodnutie o odvolaní bude závisieť od stanoviska, ktoré Súdny dvor zaujme nielen vo vzťahu k týmto námietkam a odvolacím dôvodom, ale aj k druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ako aj k tretiemu a štvrtému odvolaciemu dôvodu, neuvádzam nijaké odporúčanie k náhrade trov konania v prejednávanej veci.

233.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ako aj tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu Súdnym dvorom, navrhujem, aby Súdny dvor zamietol prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, ako aj druhý a piaty odvolací dôvod.