1

Žalobou podanou na základe článku 270 ZFEÚ a článku 50a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa žalobca LR domáha jednak zrušenia rozhodnutia Európskej investičnej banky (EIB) z 9. januára 2020, ktorým mu bol zamietnutý nárok na príspevok na presídlenie (ďalej len„napadnuté rozhodnutie“), a jednak toho, aby bola EIB uložená povinnosť zaplatiť príspevok na presídlenie spolu s úrokmi z omeškania vypočítanými podľa sadzby Európskej centrálnej banky (ECB) zvýšenej o 2 body.

2

Žalobca bol prijatý do zamestnania v EIB dňa [dôverné] a odišiel do dôchodku dňa [dôverné].

3

Počas tohto obdobia žalobca býval so svojou rodinou v [dôverné].

4

Dňa 4. septembra 2019 žalobca požiadal EIB o vyplatenie príspevku na presídlenie z dôvodu, že po svojom odchode do dôchodku sa presťahoval do [dôverné].

5

Dňa 9. januára 2020 EIB napadnutým rozhodnutím zamietla žiadosť žalobcu z dôvodu, že je vlastníkom domu, do ktorého sa presídlil, a že v dôsledku toho nespĺňa podmienky na priznanie príspevku na presídlenie stanovené v článku 13 administratívnych predpisov uplatniteľných na zamestnancov EIB (ďalej len „administratívne predpisy“).

6

Dňa 19. februára 2020 žalobca požiadal prezidenta EIB v prvom rade o poskytnutie príspevku na presídlenie v prípade, ak Všeobecný súd vo veci, v ktorej bol medzičasom vydaný rozsudok z 12. mája 2021, DF a DG/EIB (T‑387/19, neuverejnený, EU:T:2021:258), rozhodne v prospech žalobcov, a subsidiárne o preskúmanie napadnutého rozhodnutia v súlade s článkom 41 Služobného poriadku zamestnancov EIB.

7

Rozhodnutím z 15. mája 2020, oznámeným 20. mája 2020, EIB zamietla žiadosť žalobcu o preskúmanie (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o preskúmanie“) z dôvodu, že podľa jej výkladu pojem „vlastná domácnosť“, ktorý sa nachádza v článku 13 prvom odseku druhej zarážke administratívnych predpisov, označuje vlastníctvo zamestnanca alebo jeho rodinného príslušníka.

8

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

9

EIB navrhuje, aby Všeobecný súd:

10

Vo svojom druhom žalobnom návrhu žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o preskúmanie.

11

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa najmä Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ktorú treba analogicky uplatniť na prejednávanú vec, návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, majú v prípade, že toto rozhodnutie nemá samostatný obsah, za následok to, že Všeobecnému súdu je predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2021, EJ/EIB, T‑585/19, neuverejnený, EU:T:2021:142, bod 22 a citovanú judikatúru).

12

V prejednávanej veci treba uviesť, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o preskúmanie nemení zmysel ani dosah napadnutého rozhodnutia, ktorým EIB odmietla priznať žalobcovi príspevok na presídlenie pri jeho presídlení do [dôverné].

13

V dôsledku toho treba konštatovať, že EIB v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o preskúmanie opätovne nepreskúmala situáciu žalobcu s ohľadom na nové právne a skutkové okolnosti, ktoré mohol žalobca uviesť proti napadnutému rozhodnutiu, ale v odpovedi na žiadosť žalobcu o preskúmanie z 19. februára 2020 len spresnila dôvody tohto rozhodnutia. Takéto spresnenia však nemôžu odôvodniť, aby sa zamietnutie žiadosti o preskúmanie považovalo za samostatný akt spôsobujúci žalobcovi ujmu.

14

Návrhy na zrušenie teda treba považovať za návrhy smerujúce iba proti napadnutému rozhodnutiu, ktorého zákonnosť však treba preskúmať s prihliadnutím na odôvodnenie nachádzajúce sa v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o preskúmanie, ktoré sa považuje za zhodné s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2021, KO/Komisia, T‑389/20, neuverejnený, EU:T:2021:436, bod 15 a citovanú judikatúru).

15

Na podporu prvého žalobného návrhu žalobca uvádza štyri žalobné dôvody založené po prvé na porušení článku 13 administratívnych predpisov, po druhé na porušení povinnosti konzultácie so zástupcami zamestnancov EIB, po tretie na porušení zásad proporcionality, ochrany nadobudnutých práv, ochrany legitímnej dôvery a povinnosti stanoviť prechodný režim a po štvrté na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných.

16

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, žalobca tvrdí, že EIB nesprávne vykladá článok 13 administratívnych predpisov týkajúci sa náhrady nákladov a paušálneho príspevku pri skončení služobného pomeru.

17

Žalobca tvrdí, že EIB nesprávne vykladá pojem „vlastná domácnosť“ tak, že označuje „nehnuteľnosť, v ktorej má zamestnanec alebo jeho manžel/ka majetkový podiel, hoci len minimálny“, aj keď v nej dotknutý zamestnanec alebo jeho rodina nebývajú a nikdy nebývali.

18

Podľa EIB sa napadnuté rozhodnutie nezakladá na novom výklade pojmu „vlastná domácnosť“, ale na správnom uplatnení článku 13 administratívnych predpisov, ktorý sa vykladá s ohľadom na jeho kontext, všeobecnú štruktúru a účel. EIB sa domnieva, že výklad článku 13 prvého odseku druhej zarážky administratívnych predpisov, ktorý podporuje žalobca, by zbavil toto ustanovenie potrebného účinku.

19

Podľa ustálenej judikatúry treba na účely výkladu ustanovenia práva Európskej únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. Aj z genézy ustanovenia práva Únie môžu vyplývať skutočnosti relevantné na jeho výklad (rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM, C‑337/20, EU:C:2021:671, bod 31; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 10. marca 2021, AM/EIB, T‑134/19, EU:T:2021:119, bod 60).

20

Po prvé treba pripomenúť, že článok 13 administratívnych predpisov v znení uplatniteľnom na spor znie takto:

„Dotknutá osoba, ktorá zmenila svoje bydlisko po skončení služobného pomeru s cieľom zriadiť si ho vo vzdialenosti najmenej 50 [kilometrov (km)] od svojho posledného miesta zamestnania, má nárok na:

…

13.3. Príspevok na presídlenie

Dotknutá osoba, ktorá odpracovala tri roky služby – alebo bez ohľadu na podmienku trvania služby, ak [EIB] vypovedala alebo neobnovila jej zmluvu – dostane po svojom skutočnom presídlení do nového miesta svojho bydliska príspevok na presídlenie vo výške zodpovedajúcej jej poslednému základnému mesačnému platu, pokiaľ nebola prepustená zo závažného dôvodu.

Okrem toho dotknutá osoba, ktorej rodina – pokiaľ s ňou žila v spoločnej domácnosti – sa skutočne usídlila v novom mieste bydliska, ktoré sa nachádza vo vzdialenosti najmenej 50 km vzdušnou čiarou od miesta zamestnania, dostane druhýkrát rovnakú sumu.

Ak majú nárok na príspevok na presídlenie obaja manželia zamestnaní v [EIB], tento príspevok sa vypláca len tomu manželovi, ktorého základný mesačný plat je vyšší.“ [neoficiálny preklad]

21

Pokiaľ ide o znenie článku 13 administratívnych predpisov, treba konštatovať, že tento článok stanovuje vyplatenie paušálneho príspevku na presídlenie zamestnancovi EIB, ktorý zmenil miesto svojho bydliska po skončení služobného pomeru s cieľom zriadiť si ho vo vzdialenosti najmenej 50 kilometrov (km) od svojho posledného miesta zamestnania.

22

Článok 13 prvý odsek druhá zarážka administratívnych predpisov však nárok na tento príspevok podmieňuje tým, že dotknutý zamestnanec si nezriadil svoje bydlisko vo svojej vlastnej domácnosti.

23

Keďže v administratívnych predpisoch chýba definícia pojmov „bydlisko“ a „domácnosť“, treba tieto pojmy vykladať v súlade s ich obvyklým významom v bežnom jazyku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2021, Phantasialand, C‑406/20, EU:C:2021:720, body 28 a 29).

24

Treba však uviesť, že francúzsky výraz „foyer“, ktorý je uvedený vo francúzskom znení administratívnych predpisov, bol preložený výrazom „home“ v anglickom znení uvedených predpisov a že EIB vychádzala z tohto posledného uvedeného znenia tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o preskúmanie.

25

Anglický výraz „home“ pritom označuje tiež dom alebo byt, takže výraz „own home“ možno vykladať tak, že odkazuje, ako tvrdí EIB, na pojem nehnuteľnosť.

26

Naproti tomu francúzsky výraz „foyer“ podľa Dictionnaire de l'Académie française označuje miesto, kde je ohnisko, a v širšom zmysle miesto bydliska rodiny určitej osoby. Pokiaľ ide o francúzske prídavné meno „propre“, ktoré sa nachádza pred výrazom „foyer“, jeho jediným účelom je – posilnením privlastňovacieho zámena „svoje“ – zdôrazniť skutočnosť, že daná domácnosť je skutočne domácnosťou zamestnanca.

27

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôže slúžiť ako jediný základ pre výklad tohto ustanovenia, ani mu nemožno dať prednosť pred ostatnými jazykovými verziami. Ustanovenia práva Únie sa totiž majú vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Trapeza Peiraios, C‑243/20, EU:C:2021:1045, bod 32 a citovanú judikatúru).

28

V prejednávanej veci pritom znenie článku 13 administratívnych predpisov uplatniteľné na spor vychádza z návrhu vypracovaného a prijatého vo francúzštine a EIB sa rozhodla v poslednom odseku úvodu administratívnych predpisov výslovne uviesť, že anglické a nemecké znenie uvedených ustanovení je „prekladom pôvodného francúzskeho znenia“ [neoficiálny preklad].

29

Za týchto osobitných okolností je preto na účely objektívneho určenia úmyslu autora sporného ustanovenia pri jeho prijatí potrebné, aby Všeobecný súd v prejednávanej veci vykladal pojmy „résidence“ a „foyer“ v súlade s ich obvyklým významom vo francúzskom jazyku.

30

Pojem „résidence“ tak na základe definície uvedenej v Dictionnaire de l’Académie française zodpovedá skutočnosti byť dlhodobo alebo trvale usadený na určitom mieste a v širšom zmysle označuje miesto, kde je určitá osoba usadená.

31

Zo znenia článku 13 administratívnych predpisov teda vyplýva, že zamestnanec EIB, ktorý zmenil miesto svojho bydliska po skončení služobného pomeru s cieľom zriadiť ho vo vzdialenosti najmenej 50 kilometrov od svojho posledného miesta zamestnania, má nárok na príspevok za presídlenie, pokiaľ sa toto miesto bydliska nezhoduje s miestom, kde býva jeho rodina.

32

V tejto súvislosti treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí EIB, okolnosť, že úradník alebo zamestnanec má nehnuteľnosť v určitej krajine, najmä v krajine svojho pôvodu, nemôže stačiť na preukázanie, že tam mal trvalý alebo obvyklý pobyt alebo že mal v úmysle sa v tejto krajine usadiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2020, UI/Komisia, T‑362/19, neuverejnený, EU:T:2020:562, bod 82).

33

Okolnosť, že úradník alebo zamestnanec si prenajíma alebo vlastní svoje obydlie v určitej krajine – čo je skutočnosť, na ktorú sa vzťahuje sloboda organizovať si svoj osobný a rodinný život – tak nemôže sama osebe preukázať, že si táto osoba v uvedenej krajine určila trvalé alebo obvyklé centrum svojich záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2010, Cvetanova/Komisia, F‑33/09, EU:F:2010:18, bod 52).

34

Napokon obydlie vo vlastníctve určitej osoby nemusí nevyhnutne alebo systematicky zodpovedať miestu bydliska rodinných príslušníkov tejto osoby.

35

V dôsledku toho treba vychádzať z toho, že časť vety „pokiaľ si nezriadila svoje bydlisko vo svojej vlastnej domácnosti“, ktorá je uvedená v článku 13 prvom odseku druhej zarážke administratívnych predpisov, vylučuje nárok na príspevok na presídlenie, ak dotknutý zamestnanec premiestni svoje obvyklé bydlisko do miesta, kde bývajú jeho rodinní príslušníci, a nie, keď mu bydlisko, do ktorého sa zamestnanec presídľuje, patrí.

36

Po druhé kontextuálny výklad článku 13 prvého odseku druhej zarážky administratívnych predpisov podporuje doslovný výklad tohto článku.

37

Po prvé v článku 1.3 druhom odseku prvej vete administratívnych predpisov týkajúcom sa príspevku na usídlenie, článku 5 druhom odseku prílohy VII k administratívnym predpisom, ktorý sa týka príspevku na usídlenie pre zamestnancov vyslaných do externých kancelárií, a v článku 6 druhom odseku uvedenej prílohy, ktorý sa týka obydlia zamestnancov zamestnaných v externých kanceláriách mimo Únie, sa pojem „domácnosť“ používa na označenie bydliska zamestnanca, pokiaľ s ním bývajú jeho rodinní príslušníci.

38

Rovnako tak článok 3.10 prvý odsek písm. b) a tretí odsek prílohy X k administratívnym predpisom týkajúci sa administratívnych postupov v zdravotných záležitostiach, vyžaduje, aby zamestnanec bezodkladne informoval zdravotnú službu EIB o každom prípade závažnej nákazlivej choroby, ktorá postihla jeho samotného alebo iných „členov jeho domácnosti“ [neoficiálny preklad].

39

Tieto ustanovenia tak podporujú výklad, podľa ktorého pojem „domácnosť“ uvedený v článku 13 prvom odseku druhej zarážke administratívnych predpisov zodpovedá miestu, kde majú rodinní príslušníci zamestnanca obvyklé bydlisko, a nie obydlie, ktoré je vo vlastníctve zamestnanca.

40

Po druhé treba uviesť, že článok 1 prvý odsek druhá zarážka administratívnych predpisov týkajúci sa náhrady nákladov a paušálnych príspevkov pri nástupe do služby alebo pri pridelení na iné miesto výkonu práce obsahuje ustanovenie o vylúčení nároku na príspevok na usídlenie, ktorého znenie je zhodné so znením článku 13 prvého odseku druhej zarážky tých istých predpisov.

41

Okrem toho článok 5 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku týkajúci sa príspevku na usídlenie obsahuje tiež ustanovenie o vylúčení z nároku na tento príspevok, pokiaľ bol úradník pridelený na miesto, kde býva jeho rodina.

42

V tejto súvislosti je pravda, že EIB má na základe článku 308 ZFEÚ funkčnú a inštitucionálnu samostatnosť, a najmä vylúčením uplatnenia článku 336 ZFEÚ, ktorý oprávňuje Európsky parlament a Radu Európskej únie prijímať ustanovenia služobného poriadku a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov inštitúcií Únie, štatút EIB priznáva EIB funkčnú autonómiu pri určovaní podmienok zamestnávania jej zamestnancov. EIB si teda pri výkone tejto právomoci zvolila skôr zmluvný režim než režim podľa služobného poriadku, takže je vylúčené, aby sa ustanovenia služobného poriadku mohli ako také uplatniť na pracovné pomery medzi EIB a jej zamestnancami (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2003, Komisia/EIB, C‑15/00, EU:C:2003:396, bod 101, a zo 16. decembra 2004, De Nicola/EIB, T‑120/01 a T‑300/01, EU:T:2004:367, bod 57 a citovanú judikatúru).

43

EIB však v prejednávanej veci nepreukázala, v čom je jej funkčná samostatnosť porušená výkladom článku 13 prvého odseku druhej zarážky administratívnych predpisov, ktorý vyplýva z analogického uplatnenia judikatúry týkajúcej sa služobného poriadku a vyplývajúcej z rozsudku spomenutého v bode 44 nižšie.

44

Ustanovenie o vylúčení z nároku na príspevok na usídlenie stanovené v článku 5 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku sa tak uplatní v prípade, že je úradník pridelený na miesto, kde už býva jeho rodina, a presťahuje sa za ňou, pretože v takomto prípade nebude musieť vynaložiť výdavky na usídlenie (rozsudok z 18. novembra 2015, FH/Parlament, F‑26/15, EU:F:2015:137, bod 35).

45

Okrem toho z judikatúry týkajúcej sa služobného poriadku, ktorú možno uplatniť v prejednávanej veci, vzhľadom na rovnaké znenie článkov 1 a 13 administratívnych predpisov, vyplýva, že nielenže neexistuje nijaký rozdiel vo funkcii medzi príspevkami na usídlenie a príspevkami na presídlenie, ale naopak, že medzi nimi existuje úzka analógia, pokiaľ ide o ich účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2001, Miranda/Komisia, T‑37/99, EU:T:2001:122, bod 29).

46

Judikatúra citovaná v bode 44 vyššie, ktorá sa týka príspevku na usídlenie stanoveného v článku 5 prílohy VII k služobnému poriadku, sa teda analogicky uplatňuje na príspevok na presídlenie stanovený v článku 6 uvedenej prílohy a v článku 13 administratívnych predpisov, ako aj na príspevok na usídlenie upravený v článku 1 uvedených predpisov.

47

Medzi článkom 1 prvým odsekom druhou zarážkou a článkom 13 prvým odsekom druhou zarážkou administratívnych predpisov na jednej strane a článkom 5 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku na druhej strane nepochybne existujú rozdiely v znení.

48

Nezdá sa však, že by tento čisto redakčný rozdiel znemožňoval použiť výklad ustanovenia o vylúčení z nároku na príspevok na usídlenie stanoveného v článku 5 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku na príspevky na usídlenie a príspevky na presídlenie stanovené v administratívnych predpisoch pre zamestnancov EIB.

49

Nakoniec po tretie teleologický výklad článku 13 prvého odseku druhej zarážky administratívnych predpisov potvrdzuje jeho doslovný a kontextový výklad.

50

V tejto súvislosti, ako správne uvádza EIB, je účelom príspevku na presídlenie, ako vyplýva z judikatúry týkajúcej sa príspevku na presídlenie stanoveného v článku 6 prílohy VII k služobnému poriadku, pokryť a znížiť náklady vyplývajúce z presídlenia bývalého úradníka alebo zamestnanca do nového prostredia na neurčitý, ale dlhší čas z dôvodu zmeny hlavného bydliska po definitívnom skončení jeho služobného pomeru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2001, Miranda/Komisia, T‑37/99, EU:T:2001:122, bod 29).

51

Hoci článok 13 prvý odsek administratívnych predpisov podmieňuje poskytnutie príspevku na presídlenie len premiestnením bydliska dotknutého zamestnanca do miesta, ktoré sa nachádza aspoň 50 kilometrov od miesta zamestnania, premiestnenie bydliska uvedené v tomto ustanovení nevyhnutne predpokladá skutočné premiestnenie obvyklého bydliska tohto zamestnanca do nového miesta uvedeného ako miesto presídlenia (pozri analogicky rozsudok z 24. apríla 2001, Miranda/Komisia, T‑37/99, EU:T:2001:122, bod 30 a citovanú judikatúru).

52

Za týchto podmienok sa predpokladá, že náklady, ktoré je bývalý zamestnanec povinný znášať v dôsledku zmeny svojho hlavného bydliska po definitívnom skončení svojho služobného pomeru, sú vyššie v prípade, ak sa presídli so svojou rodinou, čo odôvodňuje, aby v takýchto prípadoch dostal takýto zamestnanec v súlade s článkom 13.3 druhým odsekom administratívnych predpisov príspevok na presídlenie vo výške dvojnásobku posledného základného mesačného platu (pozri analogicky rozsudok z 19. novembra 2015, van der Spree/Komisia, F‑37/15, EU:F:2015:139, bod 29 a citovanú judikatúru).

53

V prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď sa zamestnanec pri skončení služobného pomeru presídli so svojou rodinou, ktorá s ním bývala v mieste jeho posledného zamestnania, sa však nezdá, že vlastnícke právo k obydliu, do ktorého sa zamestnanec presídli, ho oslobodzuje od všetkých nákladov spojených s premiestnením jeho hlavného a rodinného bydliska a s jeho začlenením, ako aj členov jeho domácnosti, do jeho nového miesta bydliska na významnú dobu.

54

Treba totiž uviesť, že povaha nákladov, ktoré pokrýva príspevok na presídlenie stanovený v článku 13 prvom odseku druhej zarážke administratívnych predpisov, nie je vymedzená, čo napokon zjednodušuje úlohu administratívy tým, že nie je potrebné overovať výdavky, ktoré zamestnancovi skutočne vznikli (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 1978, Verhaaf/Komisia, C‑140/77, EU:C:1978:197, bod 17).

55

Tento paušálny príspevok je teda určený na pokrytie výdavkov, ktoré nevyhnutne vzniknú, ale ktoré je ťažké vyčísliť a ktorých stanovenie by bolo pre administratívu príliš nákladné a nepraktické (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Slynn vo veci Evens/Dvor audítorov, 79/82, EU:C:1982:389, s. 4045).

56

Okolnosť, že sa zamestnanec pri skončení služobného pomeru presídli do obydlia, ktorého je vlastníkom alebo spoluvlastníkom, môže zaiste znížiť určité náklady spojené s jeho presídlením, pretože sa vyhne najmä nákladom na prenájom svojho nového obydlia.

57

Na rozdiel od toho, čo tvrdí EIB, však z takejto okolnosti nemožno vyvodiť všeobecnú domnienku, že začlenenie dotknutého zamestnanca do iného prostredia, ako je prostredie jeho posledného miesta zamestnania, ho nevystavuje nijakým výdavkom.

58

Nemožno totiž vylúčiť, že rozhodnutie osoby premiestniť svoje obvyklé bydlisko do druhého bydliska môže byť sprevádzané napríklad opravami alebo rekonštrukčnými prácami, ktoré, ak toto premiestnenie nasleduje po skončení služby, predstavujú náklady, na ktorých pokrytie je určený príspevok na presídlenie.

59

V tejto súvislosti sa úradník alebo zamestnanec, ktorý sa presťahuje do obydlia, ktorého je vlastníkom, nenachádza v rovnakej situácii ako úradník alebo zamestnanec, ktorý si zriadi svoje nové bydlisko vo svojej vlastnej domácnosti.

60

V tomto poslednom uvedenom prípade sa totiž domnienka, že dotknutý úradník alebo zamestnanec nie je vystavený výdavkom na presídlenie, logicky odvodzuje od intenzity väzieb, ktoré má osoba v zásade so svojimi rodinnými príslušníkmi a ktoré vedú túto osobu k tomu, aby sa čo najčastejšie vracala do miesta bydliska svojej rodiny.

61

Vzhľadom na intenzitu týchto väzieb sa nemožno dôvodne domnievať, že pri skončení služobného pomeru zamestnanca a premiestnení jeho obvyklého bydliska do jeho vlastnej domácnosti, sa uvedený zamestnanec musí prispôsobiť novému prostrediu.

62

Z vyššie uvedeného vyplýva, že EIB tým, že žalobcovi odmietla priznať príspevok na presídlenie z dôvodu, že je vlastníkom obydlia, do ktorého sa presídlil, vychádzala z dôvodu, ktorý nie je stanovený v článku 13 prvom odseku druhej zarážke administratívnych predpisov, a porušila tak toto ustanovenie.

63

V dôsledku toho treba zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody.

64

Vo svojom treťom žalobnom návrhu žalobca navrhuje, aby bola EIB uložená povinnosť zaplatiť príspevok na presídlenie spolu s úrokmi z omeškania vypočítanými podľa sadzby ECB zvýšenej o 2 body až do úplného zaplatenia uvedeného príspevku.

65

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry súd Únie nemôže bez toho, aby zasiahol do právomocí správneho orgánu, nariadiť inštitúcii alebo orgánu Únie prijať osobitné opatrenia, ktoré si vyžaduje vykonanie rozsudku, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2014, Strack/Komisia, C‑127/13 P, EU:C:2014:2250, bod 145 a citovaná judikatúra).

66

Súd Únie má pritom v sporoch finančného charakteru neobmedzenú právomoc, ktorá je mu priznaná na základe článku 91 ods. 1 služobného poriadku, z ktorej mu vyplýva povinnosť rozhodnúť v sporoch, ktoré mu boli predložené, v celom rozsahu, to znamená rozhodnúť o všetkých právach a povinnostiach zamestnanca, ak nerozhodne, že uvedenú časť rozsudku vykoná pod jeho dohľadom príslušná inštitúcia za presných podmienok, ktoré určí (rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 67).

67

„Spory finančného charakteru“ v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku tak predstavujú nielen žaloby o určenie zodpovednosti podané zamestnancami proti inštitúcii, ale tiež všetky žaloby, na základe ktorých má inštitúcia vyplatiť zamestnancovi určitú sumu, na ktorú má podľa svojho názoru nárok podľa služobného poriadku alebo iného aktu, ktorý upravuje ich pracovnoprávny vzťah (rozsudok z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 65).

68

Súdu Únie prislúcha prípadne rozhodnúť, že inštitúcia má povinnosť zaplatiť sumu, na ktorú má žalobca nárok podľa služobného poriadku alebo iného právneho aktu (rozsudky z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, EU:C:2007:812, bod 68, a z 10. septembra 2015, Preskúmanie Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, C‑417/14 RX‑II, EU:C:2015:588, bod 40).

69

Okrem toho podľa judikatúry treba na spory, ktoré vznikli medzi EIB a jej zamestnancami, uplatniť pravidlo obsiahnuté v článku 91 ods. 1 druhej vete služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2001, EIB/Hautem, C‑449/99 P, EU:C:2001:502, bod 95).

70

V prejednávanej veci má návrh žalobcu smerujúci k tomu, aby mu EIB vyplatila sumu príspevku na presídlenie a aby táto suma bola zvýšená o úroky z omeškania, finančný charakter v zmysle článku 91 ods. 1 služobného poriadku.

71

EIB okrem toho nepreukázala, a dokonca ani netvrdila, že žalobca nesplnil ostatné podmienky stanovené v článku 13 administratívnych predpisov na priznanie príspevku na presídlenie.

72

Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia je preto potrebné vyhovieť návrhu žalobcu a uložiť EIB povinnosť vyplatiť mu príspevok na presídlenie, ktorý mu prináleží odo dňa prijatia jeho žiadosti, teda od 4. septembra 2019, ako aj úroky z omeškania s vyplatením tohto príspevku až do jeho úplného zaplatenia, pričom úroky z omeškania sa stanovia v úrokovej sadzbe uplatňovanej ECB pre jej hlavné refinančné operácie a platnej v prvý deň mesiaca, v ktorom je platba splatná, zvýšenej o dva body.

73

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže EIB nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora)

rozhodol takto: