1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania priamo nadväzuje na rozsudky Súdneho dvora G4S Secure Solution, ( 2 ) Bougnaoui a ADDH ( 3 ) a WABE, ( 4 ) ktoré sa týkajú diskriminácie na základe náboženstva alebo viery v zmysle smernice 2000/78. ( 5 ) Návrh bol podaný v rámci sporu medzi LF a spoločnosťou SCRL, v ktorom ide o nevyhovenie spontánnej žiadosti o stáž z dôvodu, že uchádzačka odmietla dodržiavať interné pravidlo neutrality uložené zamestnancom podniku. Toto pravidlo zakazovalo prejavy akéhokoľvek náboženského, filozofického alebo politického presvedčenia, najmä prostredníctvom oblečenia, na pracovisku. ( 6 )

2.

V prejednávanej veci sa má Súdny dvor opäť zaoberať otázkou, či zamestnancom súkromného podniku, vrátane stážistov, môže byť zakázané nosiť na pracovisku určitý odev na základe náboženských prikázaní. Takisto musí Súdny dvor preskúmať voľnú úvahu, ktorú členským štátom priznáva článok 8 smernice 2000/78 a na základe ktorej môžu prijať ustanovenia, ktoré sú pre ochranu zásady rovnakého zaobchádzania priaznivejšie než ustanovenia smernice, a to najmä tým, že budú náboženstvo a náboženské presvedčenie pokladať za samostatný dôvod diskriminácie. Na žiadosť Súdneho dvora sa v týchto návrhoch obmedzím na túto poslednú otázku.

3.

Smernica 2000/78 stanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Jej účelom je boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe „náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“ ( 7 ).

4.

Na účely smernice 2000/78 sa pod pojmom „zásada rovnakého zaobchádzania“ rozumie, že nemá existovať priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1 smernice. ( 8 )

5.

O priamu diskrimináciu ide predovšetkým vtedy, ak sa z niektorého z týchto dôvodov zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie, ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou. ( 9 ) Naopak, o nepriamu diskrimináciu ide, ak by zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax uviedli osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, ( 10 ) pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné. ( 11 )

6.

Smernica 2000/78 nemá vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných. ( 12 )

7.

Členské štáty môžu tiež stanoviť, že rozdiel v zaobchádzaní, ktorý je založený na charakteristike súvisiacej s niektorým z dôvodov zakotvených v smernici 2000/78, nie je diskrimináciou, keď pre povahu určitých dotknutých pracovných činnosti alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, táto charakteristika tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka je primeraná. ( 13 )

8.

Nakoniec na účely prejednávanej veci je dôležité mať na pamäti, že odôvodnenie 28 smernice 2000/78 stanovuje, že v smernici sú upravené minimálne požiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Vykonávanie smernice 2000/78 nesmie spôsobiť zníženie už dosiahnutej úrovne ochrany v jednotlivých členských štátoch. Navyše článok 8 ods. 1 smernice 2000/78, nazvaný „Minimálne požiadavky“, stanovuje, že členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti predpisy, ktoré sú pre ochranu zásady rovnakého zaobchádzania výhodnejšie než ustanovenia tejto smernice. Článok 8 ods. 2 smernice 2000/78 tiež stanovuje, že vykonávanie tejto smernice za nijakých okolností nie je dôvodom na zníženie úrovne ochrany proti diskriminácii už poskytovanej členskými štátmi v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje táto smernica.

9.

Loi du 10 mai 2007 tendant à lutter contre certaines formes de discrimination (zákon z 10. mája 2007 o boji proti určitým formám diskriminácie, ďalej len „všeobecný antidiskriminačný zákon“) ( 14 ) preberá smernicu 2000/78 do belgického práva. ( 15 ) Jeho cieľom je vytvoriť všeobecný rámec na boj proti diskriminácii v oblasti zamestnania a povolania. ( 16 ) Vzťahuje sa na pracovnoprávne vzťahy, ( 17 ) ktoré zahŕňajú okrem iného vzťahy vytvorené ako súčasť neplatenej práce, práce vykonávanej v rámci stáže alebo učňovskej prípravy alebo vzťahy vyplývajúce z dohôd o výkone praxe. ( 18 )

10.

Kritériá chránené pred diskrimináciou sú uvedené v článku 4 ods. 4 všeobecného antidiskriminačného zákona ako „vek, sexuálna orientácia, osobný stav, narodenie, majetok, náboženské alebo filozofické presvedčenie, politické presvedčenie, odborové presvedčenie, jazyk, súčasný alebo budúci zdravotný stav, postihnutie, telesná alebo genetická črta, sociálny pôvod“.

11.

Podľa článku 7 všeobecného antidiskriminačného zákona akékoľvek priame rozlišovanie na základe jedného z vyššie uvedených chránených kritérií predstavuje priamu diskrimináciu, pokiaľ toto rozlišovanie nie je objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nie sú primerané a nevyhnutné. Článok 8 ods. 1 tohto zákona však stanovuje, že priame rozlišovanie okrem iného na základe náboženského alebo filozofického presvedčenia môže byť odôvodnené len skutočnými a rozhodujúcimi požiadavkami na zamestnanie.

12.

LF, žalobkyňa vo veci samej, je moslimka a nosí moslimskú šatku. SCRL, žalovaný podnik, sa zaoberá predovšetkým prenájmom a prevádzkou sociálneho bývania určeného pre osoby s obmedzeným prístupom na trh súkromného prenájmu.

13.

V marci 2018 LF požiadala o neplatenú stáž v spoločnosti SCRL v trvaní šiestich týždňov v rámci svojho odborného štúdia v oblasti automatizácie kancelárií. O týždeň neskôr bola pozvaná na pohovor, počas ktorého sa jej pýtali, či by súhlasila s dodržiavaním pravidla neutrality, ktoré platí v podniku. Podľa tohto pravidla stanoveného v pracovnom poriadku spoločnosti SCRL „pracovníci sa zaväzujú, že budú dodržiavať politiku prísnej neutrality, ktorá platí v rámci podniku. Budú preto dbať na to, aby nijakým spôsobom, slovami, oblečením ani inak nevyjadrovali akékoľvek svoje náboženské, filozofické alebo politické presvedčenie.“ Na otázku v tomto smere LF odpovedala, že odmieta chodiť bez šatky, aby dodržala toto pravidlo.

14.

Vzhľadom na to, že v súvislosti s jej žiadosťou neboli podniknuté nijaké ďalšie kroky, LF v apríli 2018 znova podala žiadosť o stáž v spoločnosti SCRL a navrhla, že bude nosiť iný typ pokrývky hlavy. V odpovedi na túto žiadosť ju však SCRL informovala, že jej stáž nemôže byť poskytnutá, lebo v jej priestoroch nie je povolené nosiť nijaký druh pokrývky hlavy, či už ide o čiapku, klobúk alebo šatku.

15.

LF podala na vnútroštátny súd žalobu o zdržanie sa konania, ktorou napadla odmietnutie poskytnúť jej stáž, ktoré je podľa nej priamo alebo nepriamo založené na jej náboženskom presvedčení, a teda ide o porušenie ustanovení všeobecného antidiskriminačného zákona. ( 19 )

16.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že žiadosť LF o stáž v spoločnosti SCRL predstavuje pracovnoprávny vzťah, ktorý patrí do pôsobnosti smernice 2000/78 a všeobecného antidiskriminačného zákona. Domnieva sa však, že výklad pojmu priama diskriminácia na základe náboženstva alebo viery v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 si vyžaduje ďalšie objasnenie zo strany Súdneho dvora. Vnútroštátny súd sa okrem iného pýta na to, či si môže uplatniť právomoc voľnej úvahy pri posudzovaní porovnateľnosti situácií, ktoré podľa rozsudku G4S Secure Solutions prináleží vnútroštátnym súdom a z ktorého možno vyvodiť, že došlo k priamej diskriminácii.

17.

Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či Súdny dvor v rozsudku G4S Secure Solutions chcel zlúčiť náboženské presvedčenie, filozofické presvedčenie a politické presvedčenie do jediného chráneného kritéria, aby už nebolo potrebné rozlišovať medzi týmito dôvodmi diskriminácie. To by znamenalo, že článok 1 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že náboženstvo a viera sú dve strany toho istého chráneného kritéria. Podľa názoru vnútroštátneho súdu je odpoveď na túto otázku rozhodujúca, lebo ak by sa náboženstvo a náboženské presvedčenie mali zaradiť k ďalším druhom presvedčení (iných ako náboženských), významne by to ovplyvnilo porovnanie, ktoré sa má vykonať na účely posúdenia existencie priamej diskriminácie.

18.

Vnútroštátny súd sa nakoniec domnieva, že táto otázka vyvoláva ďalšiu otázku, a to či ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré poskytuje osobitnú ochranu náboženskému, filozofickému a politickému presvedčeniu, možno považovať za priaznivejšie ustanovenie na ochranu zásady rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 8 smernice 2000/78.

19.

Za týchto okolností Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Brusel, Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru okrem iného túto prejudiciálnu otázku:

„…

…“

20.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 27. júla 2020. Písomné pripomienky predložilo Belgické kráľovstvo, Poľská republika, Európska komisia a účastníci konania vo veci samej.

21.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa v týchto návrhoch zaoberám len otázkou, ktorou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či také ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, akým je článok 4 ods. 4 všeobecného antidiskriminačného zákona, možno považovať za priaznivejšie ustanovenie na ochranu zásady rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 8 smernice 2000/78 a vykladať v tom zmysle, že náboženské, filozofické a politické presvedčenie predstavujú samostatné dôvody diskriminácie.

22.

Na úvod musím zdôrazniť, že v rozsudku WABE vydanom po podaní prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdny dvor konštatoval, že „na účely uplatnenia smernice 2000/78 sa pojmy ‚náboženstvo‘ a ‚viera‘ považujú za dve strany toho istého a jediného dôvodu diskriminácie“. Presnejšie Súdny dvor uviedol, že „dôvod diskriminácie založenej na náboženstve alebo viere treba odlišovať od dôvodu založeného na ‚politickom alebo inom zmýšľaní‘ a vzťahuje sa tak na náboženské vyznanie, ako aj filozofické alebo duchovné presvedčenie“ ( 20 ).

23.

Otázka položená v prejednávanej veci si teda vyžaduje preskúmať, či napriek tomuto výkladu poskytnutému Súdnym dvorom v rozsudku WABE článok 8 smernice 2000/78 priznáva členským štátom právomoc voľnej úvahy pri prijímaní a výklade vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré poskytujú ochranu náboženstvu a náboženskému presvedčeniu na jednej strane a filozofickému alebo duchovnému presvedčeniu na strane druhej ako samostatným dôvodom diskriminácie.

24.

V týchto návrhoch sa budem najprv zaoberať normatívnym obsahom článku 8 smernice 2000/78, ako aj mierou voľnej úvahy, ktorú Súdny dvor priznal členským štátom pri prijímaní ustanovení, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu zásady rovnosti zaobchádzania. Potom vysvetlím dôvody prejudiciálnej otázky a stanovisko, ktoré Súdny dvor zaujal v rozsudkoch G4S Secure Solutions a WABE, pokiaľ ide o posúdenie diskriminácie v súvislosti s interným pravidlom neutrality súkromného podniku. Okrem toho preskúmam, či by členské štáty mali mať právomoc voľnej úvahy pri ochrane náboženstva a náboženského presvedčenia ako samostatného dôvodu diskriminácie. Na záver preskúmam, či také vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 4 ods. 4 všeobecného antidiskriminačného zákona, možno vykladať tak, že poskytuje priaznivejšiu ochranu z hľadiska rovnakého zaobchádzania na pracovisku, pokiaľ ide o náboženstvo a náboženské presvedčenie.

25.

Podľa článku 1 smernice 2000/78 je účelom tejto smernice stanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.

26.

Odôvodnenie 28 smernice 2000/78 stanovuje, že v tejto smernici sú stanovené len minimálne požiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Podľa tohto odôvodnenia vykonávanie smernice 2000/78 nesmie spôsobiť zníženie už dosiahnutej úrovne ochrany v členských štátoch.

27.

Vyhlásenie obsiahnuté v odôvodnení 28 smernice 2000/78 nadobúda konkrétnu podobu v jej článku 8, ktorý je nazvaný „Minimálne požiadavky“. Článok 8 ods. 1 konkrétne stanovuje, že členské štáty môžu zaviesť alebo ponechať v platnosti predpisy, ktoré sú pre ochranu zásady rovnakého zaobchádzania výhodnejšie než ustanovenia tejto smernice. Smernica 2000/78 teda obsahuje ustanovenie, na základe ktorého môžu členské štáty prijať právnu úpravu, ktorá stanovuje vyššiu úroveň ochrany, než zaručuje smernica. ( 21 ) Článok 8 ods. 2 smernice 2000/78 ďalej stanovuje, že vykonávanie smernice za nijakých okolností nie je dôvodom na zníženie úrovne ochrany proti diskriminácii už poskytovanej členskými štátmi v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje táto smernica.

28.

Pred rozsudkom WABE Súdny dvor pri viacerých príležitostiach vykladal článok 8 smernice 2000/78, aj keď výlučne v súvislosti s dodržiavaním procesných pravidiel. ( 22 ) Napríklad v rozsudku Bulicke Súdny dvor vyhlásil, že článok 8 smernice 2000/78 nebráni vnútroštátnemu procesnému pravidlu prijatému na účely vykonávania tejto smernice, ktoré má za následok zmenu skoršej právnej úpravy, ktorá stanovila lehotu na uplatnenie nároku na náhradu za diskrimináciu na základe pohlavia. ( 23 ) V nedávnejšej minulosti Súdny dvor v rozsudku Associazione Avvocatura per i diritti LGBTI uviedol, že článok 8 smernice 2000/78 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá združeniu advokátov, ktorého predmetom činnosti je súdna ochrana osôb s určitou sexuálnou orientáciou, automaticky priznáva aktívnu legitimáciu na začatie súdneho konania s cieľom zabezpečiť dodržiavanie povinností vyplývajúcich z tejto smernice a prípadne domôcť sa náhrady škody. ( 24 )

29.

Naopak v rozsudku WABE sa Súdny dvor musel z hmotnoprávneho hľadiska zaoberať tým, či vnútroštátne ústavné ustanovenia na ochranu slobody náboženského vyznania a svedomia možno zohľadniť ako priaznivejšie ustanovenia v zmysle článku 8 ods. 1 smernice 2000/78 pri skúmaní primeranosti rozdielneho zaobchádzania nepriamo založeného na náboženstve alebo viere podľa článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) smernice. Cieľom položenej otázky bolo v podstate objasnenie rozsudku G4S Secure Solutions, pokiaľ ide o váhu, ktorá sa má pripísať slobode náboženského vyznania a svedomia v kontexte hľadania rovnováhy medzi touto slobodou a inými legitímnymi cieľmi, ktoré možno uplatniť na odôvodnenie nepriamej diskriminácie na základe náboženstva alebo viery.

30.

Použijúc prístup, ktorý evokuje štruktúru uvažovania v rozsudku Melloni, ( 25 ) Súdny dvor konštatoval, že smernica 2000/78 svedčí o tom, že samotný normotvorca EÚ nevykonal potrebné zosúladenie medzi slobodou myslenia, svedomia a náboženského vyznania na jednej strane a legitímnymi cieľmi, ktoré možno uplatniť na odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania, na strane druhej. Podľa Súdneho dvora prináleží členským štátom a ich súdom, aby dosiahli toto zosúladenie ( 26 ) s prihliadnutím na osobitný kontext každého členského štátu. ( 27 ) Súdny dvor takisto uznal, že smernica 2000/78 priznáva členským štátom priestor na voľnú úvahu pri dosahovaní potrebného zosúladenia medzi rôznymi dotknutými právami a záujmami s cieľom zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi nimi, ( 28 ) čo umožňuje napríklad zavedenie prísnejších požiadaviek pri skúmaní odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania nepriamo založeného na náboženstve alebo viere. ( 29 )

31.

Otázka položená vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok WABE, sa týkala uplatnenia článku 8 ods. 1 smernice 2000/78 v súvislosti s nepriamou diskrimináciou a jej odôvodnením podľa článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) tejto smernice. Z tohto dôvodu uvedený rozsudok nerieši spornú otázku v prejednávanej veci, ktorou je to, či ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy možno považovať za priaznivejšie pre ochranu pred nerovnakým zaobchádzaním v zmysle článku 8 ods. 1 smernice 2000/78, ak má vplyv na porovnanie, ktoré sa má vykonať na posúdenie existencie priamej diskriminácie podľa článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78.

32.

Odpoveď na túto otázku závisí predovšetkým od úrovne harmonizácie, ktorú priniesla smernica 2000/78, pričom aj touto problematikou sa zaoberal rozsudok WABE. V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že smernica 2000/78 ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, pričom zohľadňuje rozmanitosť ich prístupov, pokiaľ ide o miesto priznané náboženstvu a viere v rámci ich príslušných systémov. ( 30 )

33.

Z dôvodov, ktoré si nevyžadujú hlbšie skúmanie vzhľadom na jasné vyhlásenie Súdneho dvora v rozsudku WABE, ( 31 ) sa zdá byť nesporné, že keďže smernica 2000/78 stanovuje minimálne požiadavky, bola prijatá len s cieľom zaviesť čiastočnú harmonizáciu príslušných pravidiel rovnakého zaobchádzania v oblasti zamestnania a povolania. Ponecháva tak priestor na prijatie rôznych prístupov na vnútroštátnej úrovni, pokiaľ ide o konkurenčné názory na to, ako správne a legitímne riešiť diskrimináciu. ( 32 ) Čo sa týka náboženstva a viery, miera jednotnosti alebo rozmanitosti uprednostňovaná v niektorých členských štátoch určite môže ovplyvniť tieto rozhodnutia, ako vysvetlím neskôr v týchto návrhoch.

34.

Na otázku, či právomoc voľnej úvahy priznaná členským štátom podľa článku 8 smernice 2000/78, ako uznáva Súdny dvor, umožňuje ochranu náboženstva a náboženského vyznania ako samostatného dôvodu diskriminácie vo vnútroštátnom práve, treba odpovedať s úplným zohľadnením vplyvu tohto prístupu na porovnanie, ktoré sa má vykonať v každom konkrétnom prípade, a na stupeň ochrany, ktorá z toho vyplýva. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že napriek ich zjavnej objektivite oba typy porovnania použitého na posúdenie existencie diskriminácie a referenčný okruh vymedzený na tento účel zahŕňajú ďalekosiahle úsudky o požadovanej úrovni rovnosti v spoločnosti. ( 33 )

35.

Aby bolo možné pochopiť dôvod prejudiciálnej otázky, musím pripomenúť, že na konštatovanie diskriminácie, pokiaľ ide o zamestnanie a povolanie, smernica 2000/78 požaduje existenciu rozdielneho zaobchádzania alebo znevýhodnenia okrem iného vo vzťahu k „náboženstvu alebo viere“. Táto diskriminácia je podľa článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 priama, ak sa s určitou osobou, ktorá vyznáva isté náboženstvo alebo vieru, zaobchádza menej priaznivo ako s inou osobou v porovnateľnej situácii. Na to je v podstate potrebné určiť, či existuje neoddeliteľná súvislosť medzi posudzovaným nerovnakým zaobchádzaním a dôvodom založeným na náboženstva alebo viere. ( 34 ) Diskriminácia je, naopak, nepriama podľa článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78, ak zdanlivo neutrálne pravidlo alebo prax v skutočnosti vedie k tomu, že osoby, ktoré vyznávajú určité náboženstvo alebo vieru, sú v porovnaní s inými osobami osobitne znevýhodnené. ( 35 )

36.

V oboch prípadoch zohráva zásadnú úlohu spôsob, akým sa toto porovnanie uskutočňuje na účely posúdenia existencie rozdielneho zaobchádzania, keďže môže ovplyvniť druh diskriminácie, ktorá sa vyskytuje v konkrétnom prípade. Bolo by to nepodstatné, keby odôvodnenia jednotlivých druhov diskriminácie neboli výrazne odlišné, a teda by nebola rozdielna úroveň kontroly, ktorá sa má uplatniť vo vzťahu ku každému z nich. ( 36 )

37.

Chcem poukázať na to, že smernica 2000/78 sa tradične vykladá v tom zmysle, že zakazuje diskrimináciu medzi jednotlivcami patriacimi do skupiny a nepatriacimi do skupiny, čo v podstate znamená porovnávanie jednotlivcov, ktorí majú určitú chránenú črtu (v rámci skupiny), s tými, ktorí ju nemajú (mimo skupiny). ( 37 )

38.

Nedávne rozsudky Súdneho dvora však poukazujú na posun smerom k prístupu, ktorý sa nezameriava na diskrimináciu medzi skupinami, ale skôr na diskrimináciu v rámci skupiny. Predovšetkým v rozsudku VL, ( 38 ) ktorý sa týkal diskriminácie na základe zdravotného postihnutia, Súdny dvor výslovne uviedol, že smernica 2000/78 nijako nešpecifikuje osobu alebo skupinu osôb, ktorú možno použiť ako referenčnú hodnotu na posúdenie existencie diskriminácie z tohto dôvodu. Domnieval sa teda, že zákaz diskriminácie sa nemôže obmedziť len na rozdiely v zaobchádzaní medzi osobami so zdravotným postihnutím a osobami bez postihnutia, ale namiesto toho by sa mal zamerať na existenciu rozdielneho zaobchádzania medzi osobami, ktorých sa tento spoločný dôvod týka.

39.

Vnútro‑skupinové porovnanie si vyžaduje posúdenie existencie diskriminácie v rámci skupiny zloženej z jednotlivcov, ktorí majú rovnakú chránenú črtu. Jeho cieľom je podľa Súdneho dvora zabrániť zníženiu ochrany poskytovanej smernicou 2000/78 ( 39 ) zameraním sa na odhaľovanie relatívnej záťaže, ktorú znášajú určité osoby patriace do skupiny, ktorej sa týka tá istá chránená črta, namiesto hľadania podobností a rozdielov medzi dvoma skupinami, ktoré táto spoločná črta nespája. ( 40 ) Z tohto hľadiska porovnanie v rámci skupiny rozširuje dosah smernice 2000/78 vďaka zvýšenej citlivosti na menej viditeľné znevýhodnenia ( 41 ) a tiež rozširuje ochranu rovnosti na menej privilegovaných jednotlivcov v rámci konkrétnej skupiny. Neskôr v týchto návrhoch ukážem, ako Súdny dvor v rozsudku WABE vychádzal z porovnania v rámci skupiny na účely posúdenia existencie diskriminácie na základe náboženstva alebo viery.

40.

Účinnejšia ochrana rovnosti vyplývajúca z porovnávania v rámci skupiny však vo veľkej miere závisí od okruhu osôb vymedzeného na účely vykonania tohto porovnania. Ako uviedol generálny advokát Bobek v návrhoch prednesených vo veci Cresco Investigation, ( 42 ) vymedzenie porovnávacieho okruhu – širokého alebo úzkeho – môže formovať definície priamej a nepriamej diskriminácie podľa smernice 2000/78 a môže viesť k rozdielnym výsledkom, aj keď ide o podobný skutkový stav.

41.

V podstate ak je náboženstvo a náboženské presvedčenie chránené spolu s filozofickým a duchovným presvedčením, okruh referenčných osôb na účely porovnateľnosti sa zužuje z dôvodu rozšírenia okruhu osôb tvoriacich porovnávaciu skupinu, ktorej sa týka chránený dôvod. Pokiaľ ide o interné pravidlo neutrality na pracovisku, zamestnanec, ktorý tvrdí, že je diskriminovaný pre svoje náboženstvo alebo náboženské presvedčenie, by sa považoval za súčasť skupiny zahŕňajúcej aj osoby, ktoré vyznávajú filozofické alebo duchovné presvedčenie. Priamu diskrimináciu v zásade nemožno konštatovať, ak interné pravidlo neutrality platí rovnako pre všetkých členov tejto skupiny, lebo priama príčinná súvislosť medzi týmto pravidlom a chráneným kritériom bude menej viditeľná. Tak by to bolo aj v prípade zamestnancov podniku, ktorých sa týka povinnosť náboženského odevu.

42.

Naopak, ak je náboženstvo a náboženské presvedčenie chránené ako samostatný dôvod diskriminácie, porovnanie sa uskutoční medzi jednotlivcami dotknutými z dôvodu ich náboženstva a náboženského presvedčenia, pričom sa vylúčia jednotlivci dotknutí z dôvodu filozofického alebo duchovného presvedčenia. Porovnanie v rámci skupiny – vo vzťahu k predmetnému internému pravidlu neutrality – by potom znamenalo posúdenie situácie zamestnancov, ktorí dodržiavajú povinnosť náboženského odevu, so situáciou zamestnancov, ktorí takú povinnosť nemajú. Nerovnaké zaobchádzanie vyplývajúce z pravidla, ktoré zakazuje nosenie odevov predpísaných náboženstvom pri práci, sa bude s väčšou pravdepodobnosťou považovať za neoddeliteľne spojené s chráneným kritériom, ak sa uplatní na zamestnancov, ktorí majú povinnosť náboženského odevu, lebo títo zamestnanci by neboli schopní splniť požiadavky tohto pravidla, pokiaľ by sa nevzdali dodržiavania povinností stanovených svojou vierou.

43.

Z toho vyplýva, že rozšírenie okruhu porovnávaných osôb v rámci skupiny podporuje jednotu v rámci tejto skupiny oslabením rozlišovacích znakov, ktoré individualizujú jej členov, zatiaľ čo zúženie tohto okruhu osôb podporuje rozmanitosť tým, že zviditeľňuje rozlišovacie znaky, ktoré potrebujú ochranu.

44.

Nie je potrebné podrobne sa zaoberať tým, ako vymedzenie porovnávacej skupiny skutočne ovplyvňuje záver o tom, či interné pravidlo neutrality môže viesť k priamej alebo nepriamej diskriminácii v zmysle smernice 2000/78. Chcela by som len poukázať na to, že duch, na ktorom je založená smernica 2000/78 týkajúca sa diskriminácie na základe náboženstva alebo náboženského presvedčenia, sa prejavuje odlišne v závislosti od toho, či sa zamestnanci s povinnosťou náboženského odevu považujú za priamo alebo nepriamo diskriminovaných vo vzťahu k internému pravidlu neutrality. Totiž zatiaľ čo zistenie priamej diskriminácie sa opiera o prístup, ktorý v zásade zakazuje praktiky diskriminujúce týchto zamestnancov, pričom sa na nich vzťahuje len obmedzený okruh prípustných odôvodnení, pri konštatovaní nepriamej diskriminácie je možné nájsť rovnováhu medzi protichodnými právami a slobodami v rámci jej odôvodnenia, a preto ide o dôslednejší pohľad na diskrimináciu.

45.

Je dôležité mať na pamäti, že voľba medzi oboma prístupmi je nevyhnutná pri rozhodovaní o tom, či interné pravidlo neutrality predstavuje priamu alebo nepriamu diskrimináciu vo vzťahu k zamestnancom, ktorí musia dodržiavať povinnosť náboženského odevu. V tejto súvislosti je rozhodujúce, či sa rozdiely vyplývajúce z náboženstva alebo náboženského presvedčenia, konkrétne povinnosť nosiť určitý odev, majú riešiť podporou jednotnosti na pracovisku prostredníctvom všeobecného zákazu týchto rozdielov stanoveného v pracovnom poriadku podniku alebo podporou rozmanitosti prostredníctvom normalizácie týchto rozdielov.

46.

Veľká komora Súdneho dvora zaujala jasné stanovisko najprv v rozsudku G4S Secure Solutions a následne v rozsudku WABE, pokiaľ ide o to, akú má mať štruktúru posudzovanie diskriminácie na základe náboženstva alebo viery vo vzťahu k zamestnancom, ktorých sa týka povinnosť náboženského odevu, v rámci uplatňovania interného pravidla neutrality.

47.

Súdny dvor predovšetkým vyhlásil, že interné pravidlo neutrality zakazujúce nosenie akýchkoľvek viditeľných symbolov politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku nepredstavuje priamu diskrimináciu za predpokladu, že sa vzťahuje na akýkoľvek prejav takého presvedčenia bez rozdielu a zaobchádza so všetkými zamestnancami podniku rovnakým spôsobom tým, že od nich požaduje, aby sa obliekali neutrálne. ( 43 ) Súdny dvor sa domnieva, že pokiaľ sa so všetkými zamestnancami podniku, chápaným homogénne, zaobchádza rovnako, pri uplatňovaní takého pravidla nedochádza k priamej diskriminácii, a to ani vo vzťahu k zamestnancom, ktorí dodržiavajú povinnosť náboženského odevu. ( 44 )

48.

Je dôležité poukázať po prvé na to, že aby mohol Súdny dvor uviesť predchádzajúce konštatovanie, v rozsudku WABE preukázal, že posúdenie diskriminácie na základe náboženstva alebo viery vo veci, ktorá sa týka interného pravidla neutrality, musí vychádzať z porovnania v rámci skupiny. S odvolaním sa na rozsudok VL ( 45 ) Súdny dvor výslovne uviedol, že znenie, kontext a účel smernice 2000/78 si vyžadujú, aby okruh osôb, s ktorými možno porovnávať, nebol obmedzený na osoby, ktoré nevyznávajú konkrétne náboženstvo alebo vieru. ( 46 ) Súdny dvor sa domnieva, že vzhľadom na to, že cieľom smernice 2000/78 je zaviesť všeobecný rámec na boj proti diskriminácii najmä na základe náboženstva a viery, musí smernica každému poskytnúť účinnú ochranu pred diskrimináciou predovšetkým z tohto dôvodu. ( 47 )

49.

Po druhé pokiaľ ide o vymedzenie referenčného okruhu na účely porovnania, Súdny dvor ho definoval tak, že zahŕňa nielen zamestnancov vyznávajúcich náboženstvo alebo náboženské presvedčenie, ale zohľadnil aj tých zamestnancov, ktorí majú filozofické alebo duchovné presvedčenie. Ako som už uviedla, je to dôsledok toho, že na účely smernice 2000/78 sa výraz „náboženstvo alebo viera“ v článku 1 smernice vzťahuje na oba druhy presvedčenia. ( 48 ) Súdny dvor navyše v odôvodnení vychádzal z toho, že „každá osoba môže mať buď náboženstvo alebo vieru“. V praxi to vedie k začleneniu všetkých zamestnancov podniku do referenčnej porovnávacej skupiny a k záveru, že interné pravidlo neutrality nezavádza rozdiel v zaobchádzaní na základe kritéria, ktoré je neoddeliteľne spojené s náboženstvom alebo s vierou, za predpokladu, že sa uplatňuje všeobecne a nediferencovaným spôsobom. ( 49 )

50.

Musím priznať, že podľa môjho názoru Súdny dvor v rozsudku WABE vykladal skupinu na účely porovnania tak, že oslabil odkazy na rozdielne zaobchádzanie so zamestnancami, ktorí nielen majú náboženstvo alebo náboženské presvedčenie, ale ho aj dodržiavajú tým, že nosia osobitné oblečenie. Z tohto hľadiska sa zdá, že aj keď sa tento prístup často cituje, odkláňa sa od rozsudku VL ( 50 ), v ktorom Súdny dvor zdôraznil relatívne znevýhodnenie určitých osôb v rámci skupiny, ktorej sa týka rovnaká chránená črta. Naopak, v dôsledku rozsudku WABE čelia zamestnanci dodržiavajúci povinnosť náboženského odevu v doslovnom zmysle slova dileme, ( 51 ) či si udržať pracovné miesto v podniku alebo si plniť povinnosti, ktoré im predpisuje viera. Vymedzený okruh slúži aj ako základ pre vyhlásenie Súdneho dvora, podľa ktorého uplatňovanie interného pravidla neutrality môže zamestnancom, ktorí majú povinnosť nosiť náboženský odev, spôsobiť len „osobitné nepohodlie“ ( 52 ).

51.

Rozsudky G4S Secure Solutions a WABE však svedčia o rozhodnom prístupe Súdneho dvora k posudzovaniu existencie diskriminácie na základe náboženstva alebo viery pri skúmaní interného pravidla neutrality. Tento prístup vylučuje priamu diskrimináciu aj vo vzťahu k pracovníkom, ktorým ich náboženstvo alebo náboženské presvedčenie ukladá povinnosti týkajúce sa odevu. Jedine výslovný zákaz nosenia nápadných rozmerných symbolov náboženského presvedčenia v rámci interného pravidla neutrality môže viesť ku konštatovaniu priamej diskriminácie. ( 53 ) Súdny dvor však ponecháva vnútroštátnym súdom možnosť posúdiť, či uplatňovanie interného pravidla neutrality možno považovať za nepriamu diskrimináciu, ktorá môže byť objektívne odôvodnená, ak sú osoby vyznávajúce určité náboženstvo alebo vieru osobitne znevýhodnené. ( 54 ) V tejto súvislosti rovnováha medzi slobodou podnikania, ktorá je uznaná v článku 16 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ( 55 ) na jednej strane a slobodou myslenia, náboženstva a svedomia zaručenou v článku 10 Charty na druhej strane nadobúda veľký význam. ( 56 )

52.

Na účely určenia, či miera voľnej úvahy poskytnutá členským štátom podľa článku 8 smernice 2000/78 a uznaná Súdnym dvorom umožňuje samostatnú ochranu náboženstva a náboženského vyznania podľa vnútroštátneho práva, by som chcela na úvod zdôrazniť, že jediná línia uvažovania, ktorá presadzuje, že náboženstvo a náboženské presvedčenie na jednej strane a filozofické a duchovné presvedčenie na strane druhej sa majú považovať za dve strany toho istého a jediného dôvodu diskriminácie, vyplýva z bodu 47 rozsudku WABE.

53.

Podľa odôvodnenia Súdneho dvora tento výklad vychádza zo znenia článku 1 smernice 2000/78, ktorý uvádza „náboženstvo alebo vieru“ spoločne, oddelené len predložkou „alebo“, pričom to isté platí pre článok 19 ZFEÚ, podľa ktorého normotvorca EÚ môže prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej okrem iného na „náboženskom vyznaní alebo viere“, a pre článok 21 Charty, ktorý medzi inými dôvodmi diskriminácie, ktoré upravuje, spomína „náboženstvo alebo vieru“.

54.

Je teda zrejmé, že Súdny dvor nestanovil totožnosť medzi náboženstvom a náboženským presvedčením na jednej strane a filozofickým a duchovným presvedčením na strane druhej, čo by mohlo členským štátom z koncepčného hľadiska brániť v tom, aby upravili samostatnú a odlišnú ochranu každého z týchto prvkov. Naopak, z rozsudku WABE podľa všetkého vyplýva, že vnútroštátne právo, ktorým sa vykonáva smernica 2000/78, môže priznať samostatnú ochranu tým, že – ak sa mám riadiť odôvodnením Súdneho dvora – v zozname dôvodov diskriminácie uvedie „náboženstvo a náboženské presvedčenie, filozofické presvedčenie“.

55.

Okrem toho ak sa má podľa rozsudku WABE článok 8 smernice 2000/78 chápať v tom zmysle, že priznáva členským štátom právomoc voľnej úvahy podľa toho, aké miesto má náboženstvo a viera v rámci ich príslušných systémov, táto právomoc sa musí nevyhnutne vzťahovať na každý prvok posudzovania existencie diskriminácie, ktorý by mohol mať vplyv na také miesto, ako aj na význam a zmysel náboženstva a náboženského vyznania v dotknutom členskom štáte. Vzhľadom na to, že ako som už vysvetlila, rozhodnutie chrániť náboženstvo a náboženské presvedčenie ako samostatný dôvod diskriminácie môže mať vplyv na konštatovanie priamej alebo nepriamej diskriminácie v konkrétnom prípade, a teda na stupeň ochrany priznaný tomuto dôvodu v rámci členského štátu, vnútroštátne ustanovenie, ktoré upravuje takú samostatnú ochranu, patrí podľa môjho názoru do pôsobnosti článku 8 smernice 2000/78.

56.

V tejto súvislosti je dôležité pochopiť, že ak by bola miera voľnej úvahy priznaná článkom 8 smernice 2000/78 obmedzená len na fázu odôvodňovania nepriamej diskriminácie, ako už Súdny dvor uznal v rozsudku WABE, a nevzťahovala by sa na ďalšie prvky, ktoré by mohli ovplyvniť vymedzenie referenčného okruhu osôb na účely porovnania, členským štátom by to mohlo brániť v rozhodovaní o citlivých a legitímnych aspektoch týkajúcich sa náboženstva a náboženského presvedčenia, ktoré v konečnom dôsledku určujú úroveň jednotnosti alebo rozmanitosti, ktorú by mohli chcieť zaviesť – alebo zachovať – vo svojich spoločnostiach. Nemyslím si, že cieľom smernice 2000/78 je zabrániť členským štátom v prijímaní takých rozhodnutí tým, že stanoví minimálne požiadavky na príslušné pravidlá rovnakého zaobchádzania v oblasti zamestnania a povolania.

57.

V týchto návrhoch som vysvetlila, ako samostatná ochrana náboženstva a náboženského presvedčenia môže pravdepodobne viesť k tomu, že interné pravidlo neutrality sa pri porovnávaní v rámci skupiny považuje za neoddeliteľne spojené s týmto kritériom ochrany, keď sa uplatňuje na zamestnancov, ktorých sa týka povinnosť nosiť náboženský odev. ( 57 ) Toto pravidlo by sa potom pravdepodobne považovalo za pravidlo, ktoré vedie k nerovnakému zaobchádzaniu s týmito zamestnancami, zakázanému ako priama diskriminácia, keďže by neboli schopní splniť jeho požiadavky, pokiaľ by sa nevzdali dodržiavania povinností stanovených svojou vierou.

58.

Rovnako som poukázala na to, že nad rámec technických právnych aspektov vyplývajúcich zo zistenia priamej alebo nepriamej diskriminácie v súvislosti s interným pravidlom neutrality priama diskriminácia reaguje na prístup, ktorý v zásade zakazuje nerovnaké zaobchádzanie, pričom podlieha len režimu obmedzeného počtu prípustných dôvodov, medzi ktoré patrí napríklad verejná bezpečnosť a predchádzanie trestnej činnosti, požiadavky na zamestnanie a pozitívne konanie. Naopak, nepriama diskriminácia reaguje na dôslednejší prístup, lebo umožňuje odôvodnenie na základe vyváženia protichodných práv a slobôd, konkrétne práva na podnikanie a slobody náboženského vyznania, svedomia a myslenia. Následne sa vyskytnú prípady, keď právo podnikať bude mať prednosť pred slobodou náboženského vyznania, svedomia a myslenia.

59.

Ďalej by som chcela uviesť, že zistenie, podľa ktorého interné pravidlo neutrality spôsobuje buď priamu diskrimináciu, alebo prípadne nepriamu diskrimináciu, sa tiež opiera o dva protichodné názory na to, ako riešiť predsudky voči rozdielom vyplývajúcim z náboženstva alebo z náboženského vyznania v spoločnosti. Prístup „priamej diskriminácie“ je v podstate založený na normalizácii týchto rozdielov na pracovisku prostredníctvom prísnejšieho preskúmania predsudkov. Vychádza z predpokladu, že rozdiely vyplývajúce z náboženstva a náboženského presvedčenia sa lepšie riešia podporou tolerancie a rešpektu, čo zas vedie k akceptovaniu vyššieho stupňa rozmanitosti. Naopak, prístup „nepriamej diskriminácie“ predpokladá potrebu tolerovať určitý stupeň predsudkov verejnosti voči náboženským rozdielom, ( 58 ) ak sa preukáže, že dotknutý podnik by inak mohol utrpieť závažné negatívne hospodárske následky. ( 59 ) Rozdiely vyplývajúce z náboženstva a náboženského presvedčenia sa v tomto kontexte považujú za lepšie riešené na pracovisku podporou jednotnosti prostredníctvom všeobecného zákazu vyplývajúceho z interného pravidla neutrality.

60.

Mojím cieľom nie je v týchto návrhoch zaoberať sa tým, aký spôsob je najvhodnejší – ako som už uviedla v bode 44 vyššie – na vyjadrenie ducha právnych predpisov bojujúcich proti diskriminácii z dôvodu náboženstva alebo náboženského presvedčenia. Predchádzajúce úvahy však ukazujú, že ochrana náboženstva a náboženského presvedčenia ako samostatného dôvodu diskriminácie má vplyv na postavenie náboženstva a náboženského presvedčenia v členských štátoch, najmä pokiaľ ide o jednotnosť alebo rozmanitosť. Domnievam sa preto, že článok 8 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom prijať takúto samostatnú ochranu ako prostriedok na legitímne určenie po prvé toho, či by sa zamestnanci s povinnosťou nosiť náboženský odev v zásade nemali dostať do situácie, v ktorej si budú musieť vybrať medzi dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo svojej viery a udržaním zamestnania. Po druhé si musia zachovať právomoc definovať spôsob, akým chcú čeliť predsudkom voči rozdielom vyplývajúcim z náboženstva alebo náboženského presvedčenia na pracovisku.

61.

Ďalším legitímnym prvkom, ku ktorému by členské štáty mali mať možnosť zaujať stanovisko a ktorý úzko súvisí s predchádzajúcim prvkom, je to, či sa náboženstvo a náboženské presvedčenie majú považovať za „neoddeliteľnú črtu“ osôb.

62.

Nemožno totiž vylúčiť, že náboženstvo a povinnosti, ktoré s ním súvisia, by sa v niektorých členských štátoch mohli pokladať za tak úzko spojené s osobou, že si zaslúžia ochranu ako neoddeliteľná črta jej bytia. V tejto súvislosti sa ochrana zamestnanca, ktorého interné pravidlo neutrality núti zriecť sa požiadaviek na odev predpísaných jeho vierou, ak si chce udržať prácu, môže považovať za lepšie riešenú prístupom, ktorý by považoval takéto pravidlo za neoddeliteľne spojené s náboženstvom ako samostatne chápaným dôvodom, a teda za nerovnaké zaobchádzanie zakázané ako priama diskriminácia. V tejto súvislosti treba upozorniť na skutočnosť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa osobitný obsah náboženských povinností vrátane povinností týkajúcich sa odevov a ich záväznej povahy zakladá na posúdení, ktoré môžu vykonať len vnútroštátne súdy. ( 60 )

63.

Rada by som poukázala na to, že v súvislosti so smernicou 2000/78 Súdny dvor uznal takúto priamu ochranu pred diskrimináciou v prípadoch, keď sa dotknutá osoba nemohla zriecť neoddeliteľnej črty svojej bytosti, akou je vek ( 61 ) alebo sexuálna orientácia. ( 62 ) Napríklad v rozsudku Hay Súdny dvor rozhodol, že rozdielne zaobchádzanie na základe rodinného stavu zamestnancov, hoci nie je výslovne založené na ich sexuálnej orientácii, je stále priamou diskrimináciou, lebo v členskom štáte dotknutom touto vecou sa môžu sobášiť len osoby rôzneho pohlavia a homosexuálni zamestnanci preto nie sú schopní splniť podmienku požadovanú na získanie spornej dávky. ( 63 )

64.

Vzhľadom na to, že náboženstvo a náboženské presvedčenie možno považovať za črtu, ktorá je neoddeliteľná od bytia osoby, si myslím, že je legitímne, aby členské štáty podľa článku 8 smernice 2000/78 presadzovali podobný prístup ako Súdny dvor v rozsudku Hay, ktorý poskytuje priamu ochranu zamestnancom s povinnosťou nosiť náboženský odev prostredníctvom ochrany náboženstva a náboženského presvedčenia ako samostatného dôvodu diskriminácie. Aj keď v rozsudku WABE Súdny dvor v súvislosti s výkladom minimálnych požiadaviek stanovených v smernici 2000/78 (najmä článok 1 a článok 2 ods. 2 smernice) dospel k inému záveru, rada by som ho vyzvala, aby vzal do úvahy, že je to aspekt, ku ktorému možno pristupovať z rôznych a veľmi citlivých uhlov pohľadu, ktoré v konečnom dôsledku závisia od konkrétneho významu náboženstva a náboženského presvedčenia pre jednotlivcov v každom členskom štáte. Nevidím nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo podporiť názor, že normotvorca EÚ chcel prijatím smernice 2000/78, najmä jej článku 8, zabrániť členským štátom, aby rozhodovali o takom aspekte.

65.

Nakoniec aj v súvislosti s predchádzajúcimi úvahami si členské štáty musia zachovať schopnosť odkloniť sa od chápania, podľa ktorého zamestnanci, ktorých sa týka povinnosť náboženského odevu, aby som použila presný výraz použitý v rozsudku WABE, čelia „osobitnému nepohodliu“, keď sa na nich uplatní interné pravidlo neutrality. Posúdenie záťaže vyplývajúcej z interného pravidla neutrality napokon v určitých prípadoch nemusí byť rovnaké, lebo členské štáty by ju skôr mohli chápať ako prekážku prístupu na trh práce, a teda za spôsob, ako ďalej vylúčiť zamestnancov, ktorí sú povinní plniť tieto povinnosti. V tomto smere chcem zdôrazniť, že zamestnanie, povolanie a odborná príprava, ktorých sa týka smernica 2000/78, sú vstupnými bodmi pre požiadavky, ktoré presahujú rozsah vecného znevýhodnenia, a zahŕňajú sťaženie účasti na spoločenskom živote a uznávania rozmanitosti a rozdielov. ( 64 )

66.

Napríklad ak zamestnávatelia presadzujú interné pravidlá neutrality ako všeobecnú politiku, moslimské ženy môžu v skutočnosti zažívať nielen „osobitné nepohodlie“, ale hlboké znevýhodnenie, ktoré im bráni zamestnať sa. To môže následne viesť k ich vylúčeniu z trhu práce – zdroja osobného rozvoja a sociálnej integrácie –, čo môže viesť k tomu, že diskriminácia ide nad rámec náboženstva a rozšíri sa aj na rodovú rovnosť. ( 65 ) Prináleží síce vnútroštátnym súdom, aby vykonali potrebné zistenia na určenie, či sú tieto potenciálne problémy potvrdené skutočnosťami, ( 66 ) považujem však za dôležité zdôrazniť, že dvojitá diskriminácia je reálnou možnosťou, ktorú môžu členské štáty legitímne riešiť zvýšením úrovne ochrany náboženstva a náboženského presvedčenia ako samostatného dôvodu diskriminácie podľa článku 8 smernice 2000/78.

67.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti musím dospieť k záveru, že vnútroštátna právna úprava sa má považovať za priaznivejšiu pre ochranu zásady rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 8 smernice 2000/78, ak sa týka nielen analýzy odôvodnenia uplatniteľného na nepriamu diskrimináciu, ale aj posúdenia existencie diskriminácie a následne zistenia priamej alebo nepriamej diskriminácie v konkrétnom prípade. To zahŕňa vnútroštátne právne predpisy, ktoré vykonávajú smernicu 2000/78 s upravujú samostatnú ochranu náboženstva a náboženského presvedčenia ako jediného dôvodu diskriminácie. Takýto prístup neohrozuje základy smernice 2000/78, ktorá sa má chápať, ako uznal Súdny dvor, ako nástroj umožňujúci členským štátom prijímať legitímne rozhodnutia, ktoré sa týkajú miesta priznaného náboženstvu a náboženskému presvedčeniu v rámci ich systémov. Neohrozuje to rozsudky G4S Secure Solutions a WABE ani zásadu prednosti práva EÚ, keďže oba rozsudky sa odvolávajú na výklad článku 1 a článku 2 ods. 2 smernice 2000/78 – ktoré stanovujú minimálne požiadavky na boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní –, a preto nevylučujú možnosť priznať podľa článku 8 smernice vyšší stupeň ochrany pred nerovnakým zaobchádzaním.

68.

Podľa mojich predchádzajúcich úvah sa má článok 8 smernice 2000/78 vykladať v tom zmysle, že členským štátom umožňuje vykonávať uvedenú smernicu ochranou náboženstva a náboženského presvedčenia ako samostatného dôvodu diskriminácie. Ďalej musím v tejto fáze uviesť, že aby to tak bolo, musí sa vnútroštátny zákonodarca zaoberať týmto rozdielom pri prijatí – alebo následnej zmene – právnej úpravy, ktorou sa vykonáva smernica 2000/78 v rámci členského štátu.

69.

Prejednávaná vec si teda vyžaduje preskúmať, či bola smernica 2000/78 prebratá do belgického práva tak, že samostatne upravuje náboženstvo a náboženské presvedčenie, oddelene od dôvodu spojeného s filozofickým a duchovným presvedčením.

70.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že smernica 2000/78 je do belgického práva prebratá všeobecným antidiskriminačným zákonom. Jeho cieľom je vytvoriť všeobecný rámec na boj proti diskriminácii v oblasti zamestnania a povolania. ( 67 )

71.

Chránené kritériá sú uvedené v článku 4 ods. 4 všeobecného antidiskriminačného zákona, ( 68 ) v ktorom sa spomína vek, sexuálna orientácia, osobný stav, narodenie, majetok, náboženské alebo filozofické presvedčenie, politické presvedčenie, odborové presvedčenie, jazyk, súčasný alebo budúci zdravotný stav, postihnutie, telesná alebo genetická črta, sociálny pôvod.

72.

Na jednej strane chcem poukázať na to, že článok 4 ods. 4 všeobecného antidiskriminačného zákona má znenie, ktoré je takmer totožné so znením článku 1 smernice 2000/78, pokiaľ ide o náboženské a filozofické presvedčenie ako dôvod diskriminácie. Obe sú zaradené do zoznamu chránených kritérií, oddelené len predložkou „alebo“. Článok 8 všeobecného antidiskriminačného zákona používa rovnaké znenie, keď stanovuje, že priame rozlišovanie okrem iného na základe „náboženského alebo filozofického presvedčenia“ môže byť odôvodnené len skutočnými a rozhodujúcimi požiadavkami na zamestnanie.

73.

Na druhej strane zo znenia všeobecného antidiskriminačného zákona vyplýva, že belgický zákonodarca odlíšil politické presvedčenie a následne odborové presvedčenie ( 69 ) ako samostatné dôvody diskriminácie v zozname uvedenom v článku 4 ods. 4 všeobecného antidiskriminačného zákona. Z tohto pohľadu sa zdá, že zatiaľ čo belgický zákonodarca sa rozhodol odlíšiť politické presvedčenie a odborové presvedčenie od iných druhov presvedčení, v prípade náboženského a filozofického presvedčenia to tak nie je.

74.

Preto je na základe informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania ťažké dospieť k záveru, že na rozdiel od článku 1 smernice 2000/78, v zmysle jeho výkladu poskytnutého Súdnym dvorom v rozsudku WABE, belgický zákonodarca chápal náboženstvo a náboženské presvedčenie na jednej strane a filozofické presvedčenie na strane druhej ako samostatné dôvody diskriminácie. Práve naopak, zdá sa, že na účely všeobecného antidiskriminačného zákona oba typy presvedčení predstavujú vzhľadom na odôvodnenie rozsudku WABE dve strany toho istého a jediného dôvodu diskriminácie.

75.

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že v prípade neexistencie rozlišovania medzi náboženským a filozofickým presvedčením nemožno ustanovenie, ktoré odkazuje na „náboženské alebo filozofické presvedčenie“ v zozname dôvodov diskriminácie v rámci vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva smernica 2000/78, vykladať v tom zmysle, že tieto presvedčenia sú samostatnými chránenými kritériami. V opačnom prípade by došlo k rozporu s rozhodnutím Súdneho dvora v rozsudku WABE ( 70 ), v ktorom poskytol výklad týchto pojmov uvedených v článku 1 smernice 2000/78, ako som už spomenula. Z toho istého dôvodu nemožno článok 8 smernice 2000/78 považovať za dostatočný základ na to, aby sa toto vnútroštátne ustanovenie pokladalo za priaznivejšie ustanovenie na ochranu zásady rovnakého zaobchádzania. Neumožňuje teda vnútroštátnym súdom vykladať ho v tom zmysle, že náboženské a filozofické presvedčenie sú samostatnými dôvodmi diskriminácie podľa vnútroštátneho práva.

76.

Na základe predchádzajúcej analýzy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny prvostupňový súd pre pracovnoprávne spory Brusel, Belgicko), takto:

Článok 8 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom vykonávať túto smernicu tak, aby bolo náboženstvo a náboženské presvedčenie chránené ako samostatný dôvod diskriminácie.

Článok 8 smernice 2000/78 však bráni výkladu ustanovenia, ktoré odkazuje na „náboženské alebo filozofické presvedčenie“ v zozname dôvodov diskriminácie v rámci vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva táto smernica, ako výhodnejšieho ustanovenia na ochranu zásady rovnosti zaobchádzania, čo najmä znamená, že náboženské presvedčenie a filozofické presvedčenie sú samostatnými dôvodmi ochrany.