–

Dexia Nederland BV, v zastúpení: J. de Bie Leuveling Tjeenk, J. M. K. P. Cornegoor a P. W. Post, advocaten,

–

XXX, v zastúpení: J. B. Maliepaard, advocaat,

–

Z, v zastúpení: J. B. Maliepaard, advocaat,

–

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne N. Ruiz García, P. Vanden Heede a M. van Beek, neskôr N. Ruiz García a P. Vanden Heede, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi spoločnosťou Dexia Nederland BV (ďalej len „Dexia“) a spotrebiteľmi vo veci odmietnutia zaplatiť konečné vyúčtovania vyhotovené touto spoločnosťou v dôsledku odstúpenia od zmlúv o akciovom lízingu uzavretých medzi týmito spotrebiteľmi a spoločnosťou, ktorej právnou nástupkyňou je Dexia.

3

Trináste odôvodnenie smernice 93/13 znie:

„keďže sa v zákonných alebo regulačných opatreniach členských štátov, ktoré priamo alebo nepriamo určujú podmienky spotrebiteľských zmlúv, nepredpokladá, že budú obsahovať nekalé podmienky; keďže sa z toho dôvodu nejaví potrebné zaoberať sa podmienkami odrážajúcimi povinné zákonné alebo regulačné opatrenia a zásady alebo ustanovenia medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou sú členské štáty alebo [Európska únia]; keďže v tomto ohľade znenie ‚kogentné zákonné alebo regulačné opatrenia‘ uvedené v článku 1 ods. 2 zahŕňa pravidlá, ktoré podľa zákona platia medzi zmluvnými stranami za predpokladu, že neboli vytvorené žiadne iné dohody.“

4

Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„1.   Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [týkajú] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

2.   Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo [Únia] zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“

5

Článok 3 ods. 1 a 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

…

3.   Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

6

Medzi podmienkami, ktoré sú vymenované v tejto prílohe, sa nachádzajú najmä v jej bode 1 písm. e) podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je „požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu“.

7

Článok 4 ods. 1 tej istej smernice spresňuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“

8

Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

9

Článok 7 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

10

Článok 6:271 Burgerlijk Wetboek (Občiansky zákonník) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „BW“) stanovuje:

„Odstúpenie od zmluvy oslobodzuje zmluvné strany od záväzkov prijatých na základe tejto zmluvy. V rozsahu, v akom tieto záväzky už boli splnené, zostáva zachovaný právny základ na dodržanie týchto záväzkov, zmluvným stranám však vzniká záväzok vrátiť alebo nahradiť už získané plnenia.“

11

Článok 6:277 BW znie:

„1.   V prípade úplného alebo čiastočného odstúpenia od zmluvy je zmluvná strana, ktorej nesplnenie povinnosti bolo dôvodom na odstúpenie od zmluvy, povinná druhej zmluvnej strane nahradiť škodu, ktorá jej vznikla z dôvodu, že zmluva nebola obomi zmluvnými stranami splnená, ale bola predmetom odstúpenia.

…“

12

Článok 7A:1576e BW znie takto:

„1.   Kupujúci je vždy oprávnený vopred zaplatiť jednu alebo viaceré splátky kúpnej ceny, ktorá sa má zaplatiť.

2.   V prípade jedinej platby celej dlžnej sumy vopred má nárok na odpočítanie vypočítané v sadzbe 5 % ročne z každej splátky, ktorá bola takto vopred zaplatená.

3.   Zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení tohto článku v prospech kupujúceho.“

13

Spory vo veci samej majú svoj pôvod v tom, že XXX a Z odmietli uhradiť zvyšné splátky uvedené v konečných vyúčtovaniach vyhotovených spoločnosťou Dexia v dôsledku odstúpenia od zmlúv o akciovom lízingu, ktoré XXX a Z uzavreli s právnym predchodcom spoločnosti Dexia, z dôvodu omeškania so zaplatením mesačných splátok dlžných spoločnosti Dexia.

14

V rámci tohto typu zmlúv dlžník, ktorý je obvykle spotrebiteľom, si na určité obdobie od banky požičiava peňažnú sumu, označovanú ako „hlavnú“, s ktorou táto banka nadobúda akcie na účet a v prospech dlžníka. Uvedená banka zostáva vlastníkom týchto akcií až do úplného splatenia takto požičanej sumy, ale prípadné dividendy sú vyplácané príjemcovi. Počas celého trvania lízingovej zmluvy platí dlžník mesačnú splátku zodpovedajúcu úrokom, ktoré sa majú zaplatiť z istiny, a v určitých prípadoch na splatenie tejto istiny. Na konci zmluvy sa akcie prevedú a dlžník získa príjem z prevodu týchto akcií po odpočítaní zostatku istiny a mesačných splátok, ktoré sú prípadne ešte splatné banke.

15

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že Dexia predčasne ukončila lízingové zmluvy z dôvodu omeškania s platbou v súlade s osobitnými podmienkami zmlúv, o ktoré ide vo veci samej. Pri odstúpení od týchto zmlúv Dexia vypracovala konečné vyúčtovania podľa článkov 6 a 15 týchto osobitných podmienok. Tieto články uvádzajú:

„6. Ak a) dlžník napriek výzve naďalej nezaplatí jednu alebo viaceré mesačné splátky alebo neplní akúkoľvek inú povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, alebo z akejkoľvek inej podobnej lízingovej zmluvy, ktorá je predmetom danej zmluvy, alebo ak b) dlžník požiada o súdne vyrovnanie, alebo ak je na jeho majetok vyhlásený konkurz, banka je oprávnená okamžite odstúpiť od zmluvy a všetkých podobných lízingových zmlúv a požadovať zaplatenie celej výšky zostatku sumy/súm lízingu dohodnutých na základe všetkých lízingových zmlúv podobných tejto zmluve a predať cenné papiere na burze, alebo inak, v čase určenom bankou. Banka musí odpočítať výnos z predaja od sumy, ktorú jej dlhuje dlžník. Prípadný kladný zostatok vyplatí banka dlžníkovi.

15. … V prípade odstúpenia od zmluvy bude záväzok dlžníka predstavovať sumu rovnajúcu sa trhovej hodnote cenných papierov ku dňu odstúpenia po odpočítaní sumy zodpovedajúcej aktualizovanej hodnote nezaplateného zostatku celkovej dohodnutej sumy lízingu. Aktualizovaná hodnota sa vypočíta v súlade s ustanovením článku 7A:1576e ods. 2 BW.“

16

Vnútroštátne súdy spresňujú, že Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) nedávno rozhodoval o zlučiteľnosti týchto podmienok so smernicou 93/13 a v rozsudku z 21. apríla 2017 (NL:HR:2017:773, Dexia/Tijhuis) rozhodol, že článok 6 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na ujmu spotrebiteľa.

17

Okrem toho z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) metóda výpočtu výšky sumy, ktorú je Dexia oprávnená požadovať podľa článku 6 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, nezohľadňuje výhodu, ktorá jej vyplýva z odstúpenia, keďže zo sumy, ktorú Dexia prijíma, opäť narastajú úroky a skutočnosť, že Dexia podľa článku 15 osobitných podmienok aktualizuje výšku mesačných splátok, ktoré sú ešte dlžné, znížením o 5 % ročne, kompenzuje túto výhodu iba vo veľmi obmedzenom rozsahu. Táto metóda výpočtu má totiž za následok, že zisk, ktorý by Dexia mohla dosiahnuť tým, že by predčasne investovala finančné prostriedky na kapitálovom trhu, bol stanovený na 5 % ročne. Pokiaľ je teda trhová sadzba vyššia ako 5 %, rozdiel medzi paušálnou sadzbou a reálnou trhovou sadzbou zvýhodňuje Dexia. Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) zdôrazňuje, že podľa úrokovej sadzby a dátumu odstúpenia alebo vypovedania zmluvy môže byť výhoda, ktorú Dexia získava z predčasného ukončenia zmluvy, veľmi veľká.

18

Napokon Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) uviedol, že v prípade nezaplatenia si Dexia naďalej zachováva možnosť odstúpiť od zmluvy, a môže sa teda podľa článku 6:277 BW domáhať náhrady škody.

19

Počas roka 1999 XXX uzavrel dve lízingové zmluvy so spoločnosťou, ktorej právnou nástupkyňou je Dexia.

20

Dňa 6. júna 2005 Dexia z dôvodu omeškania s platením, po tom, čo XXX vyzvala na zaplatenie, predčasne ukončila dotknuté lízingové zmluvy a vyhotovila konečné vyúčtovania.

21

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že Dexia vypracovala konečné vyúčtovania na základe článkov 6 a 15 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, a fakturovala XXX dlžný zostatok uvedený na týchto vyúčtovaniach.

22

XXX podal súdne žaloby, ktorými sa domáhal, aby boli obe lízingové zmluvy zrušené alebo vypovedané a aby jej boli vrátené sumy vyplatené spoločnosti Dexia. Táto spoločnosť podala protinávrh, ktorým sa domáhala, aby bola XXX uložená povinnosť zaplatiť sumu zodpovedajúcu celkovej sume zvýšenej o úroky z omeškania, ktoré ešte boli splatné na základe dvoch lízingových zmlúv.

23

Rozsudkom z 19. novembra 2008 Kantonrechter (Okresný súd, Holandsko) uložil spoločnosti Dexia povinnosť zaplatiť XXX sumu 2507,69 eura za lízingovú zmluvu vo forme náhrady škody zvýšenej o zákonné úroky, a zamietol vzájomný návrh spoločnosti Dexia.

24

Obaja účastníci konania vo veci C‑229/19 podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam, Holandsko). Dexia navrhuje zamietnuť návrh XXX a vyhovieť jej vzájomnému návrhu. XXX sa domáha vyššej náhrady škody, než aká mu bola priznaná v prvostupňovom konaní.

25

V tomto kontexte Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam) zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že spor, ktorý prejednáva, sa týka zmlúv uzavretých medzi poskytovateľom finančných služieb a spotrebiteľmi, musí ex offo preskúmať, či je zmluvná podmienka osobitných podmienok zmlúv dotknutých vo veci samej nekalá vzhľadom na kritériá stanovené v smernici 93/13, a v prípade kladnej odpovede zrušiť túto podmienku ex offo. V nadväznosti na rozsudok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), citovaný v bodoch 16 až 18 tohto rozsudku, v ktorom bol článok 6 osobitných podmienok zmlúv dotknutých vo veci samej považovaný za nekalú podmienku v zmysle smernice 93/13, má Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam) pochybnosti, pokiaľ ide o uplatnenie týchto kritérií.

26

Podľa vnútroštátneho súdu vo veci C‑229/19 sa totiž Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) obmedzil na abstraktné preskúmanie toho, či podmienka môže mať vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa, a dospel k záveru, že samotná možnosť existencie znevýhodnenia pre spotrebiteľa postačuje na to, aby sa takáto podmienka považovala za nekalú v zmysle smernice 93/13.

27

Tento vnútroštátny súd sa však domnieva, že treba zohľadniť najmä skutočnosť, že zmluvy o akciovom lízingu sú zmluvami s postupným plnením uzavretými na obdobie, ktoré môže dosahovať až 20 rokov, čo znamená, že pri uzavretí týchto zmlúv v zásade ešte nie je isté, či poskytovateľ finančných služieb, akým je Dexia, získa v prípade predčasného ukončenia zmluvy akúkoľvek výhodu. Výška tejto výhody sa totiž mení v závislosti od sadzby platnej ku dňu predčasného ukončenia dotknutej zmluvy, ktorou sa môže úročiť suma získaná predčasne počas zostávajúceho obdobia platnosti tejto zmluvy.

28

V prejednávanej veci článok 15 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, vopred stanovuje potenciálnu výhodu veriteľa v prípade predčasného ukončenia zmluvy na 5 % neuhradeného zostatku sumy dohodnutej v lízingovej zmluve ročne počas zvyškového obdobia trvania zmluvy. Podľa uvedeného vnútroštátneho súdu je teda potrebné v prvom rade overiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, v deň uzavretia zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, určenie tejto potenciálnej výhody spoločnosti Dexia je alebo nie je nekalé napríklad porovnaním tejto podmienky s podmienkami, ktoré sa bežne používajú v podobných prípadoch predaja na splátky, alebo s úrokovou sadzbou uplatnenou v rámci súdnych konaní pri aktualizácii súm pri zmluvách s kapitálom a s dobou trvania porovnateľnou s kapitálom a dobou trvania dotknutých zmlúv.

29

Ďalej v súlade s judikatúrou Súdneho dvora by bolo potrebné určiť, či by priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, mohol pri uzatváraní dotknutej zmluvy súhlasiť s tým, aby v prípade predčasného ukončenia zmluvy výhoda spoločnosti Dexia bola ako výnimka z uplatniteľnej právnej úpravy stanovená na základe článkov 6 a 15 osobitných podmienok zmlúv dotknutých vo veci samej, s prihliadnutím na odborné znalosti a vedomosti tejto banky, pokiaľ ide o potenciálny vývoj týchto sadzieb a s vedomím toho, že v prípade uplatnenia ustanovení článku 6:277 BW by stanovenie takej výhody neexistovalo (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz, C‑415/11, EU:C:2013:164, body 68 a 69, ako aj z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, body 57 a 58).

30

Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu vo veci C‑229/19 rozsudok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), citovaný v bodoch 16 až 18 tohto rozsudku, je v rozpore s rozsudkom zo 7. augusta 2018, Banco Santander a Escobedo Cortés (C‑96/16 a C‑94/17, EU:C:2018:643). V tomto rozsudku totiž Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) nestanovil konkrétne kritériá umožňujúce vnútroštátnym súdom posúdiť, či je článok 6 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, nekalý, a naopak sa domnieval, že toto ustanovenie je v každom prípade nezlučiteľné so smernicou 93/13 v rozsahu, v akom môže mať nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa v závislosti od určitých okolností počas zmluvného obdobia.

31

Napokon sa vnútroštátny súd vo veci C‑229/19 pýta, aké dôsledky treba vyvodiť zo zrušenia článkov 6 a 15 osobitných podmienok zmlúv dotknutých vo veci samej. V tejto súvislosti uvádza, že na jednej strane zmluva o akciovom lízingu zostáva pre zmluvné strany záväzná aj po zrušení týchto článkov, keďže táto zmluva môže bez nich existovať. Na druhej strane podľa tohto vnútroštátneho súdu by Dexia nemala mať možnosť dovolávať sa ustanovení BW, ktoré sú za okolností prejednávanej veci vo vzťahu k spotrebiteľovi ešte menej výhodné.

32

Za týchto okolností Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že podmienka sa má z hľadiska kritérií stanovených v tejto smernici považovať za nekalú už vtedy, ak táto podmienka pri posúdení z hľadiska všetkých okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy poskytuje samotnú možnosť značnej nerovnováhy v závislosti od okolností, ktoré nastanú počas doby platnosti zmluvy, najmä preto, lebo táto podmienka vopred stanovuje možnú výhodu pre predajcu, ktorá vznikne v okamihu predčasného ukončenia zmluvy, vo výške určitej percentuálnej sadzby zostávajúcej lízingovej sumy, na rozdiel od uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov, podľa ktorých táto výhoda nie je stanovená vopred, ale má sa určiť na základe okolností súvisiacich s ukončením zmluvy, najmä na základe výšky sadzby, ktorou sa predčasne získaná suma môže úročiť počas zostávajúcej doby platnosti?“

33

Dňa 17. marca 2000 podpísal Z ako dlžník dve zmluvy o akciovom lízingu so spoločnosťou, ktorej právnym nástupcom je Dexia.

34

V priebehu roka 2006 z dôvodu omeškania s platbou Dexia predčasne ukončila zmluvy o akciovom lízingu uzavreté so Z a na základe článkov 6 a 15 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, vypracovala konečné vyúčtovania, v ktorých sa uvádzajú dlžné zostatky, ktoré Z odmietol zaplatiť.

35

Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v priebehu sporu medzi spoločnosťou Dexia a Z Dexia uznala, že finančná situácia Z bola taká, že platobné záväzky vyplývajúce z týchto zmlúv predstavovali pre dotknutú osobu neprimerane veľkú finančnú záťaž a že z tohto dôvodu podľa vnútroštátnej judikatúry týkajúcej sa dôsledkov nedodržania povinnosti náležitej starostlivosti bankou mu mala zaplatiť náhradu škody. Podľa spoločnosti Dexia sa v zmysle tejto judikatúry táto náhrada škody vyčísľuje ako dve tretiny už zaplatených mesačných splátok po odpočítaní už vyplatených dividend a dvoch tretín zostatkového dlhu, ale domnieva sa, že má ešte nárok na zaplatenie jednej tretiny mesačných splátok, ktoré ešte neboli zaplatené.

36

Rozsudkom z 21. mája 2013 Kantonrechter (Okresný súd) uložil spoločnosti Dexia na základe vzájomného návrhu Z, aby mu zaplatila sumu vo výške 18804,60 eura. Vo veci C‑289/19 Dexia podala proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd.

37

Rozsudkom z 29. novembra 2016 tento vnútroštátny súd prerušil konanie až do rozhodnutia Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok citovaný v bodoch 16 až 18 tohto rozsudku.

38

Vzhľadom na odpovede, ktoré poskytol Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), Z a Dexia sa teraz pred uvedeným vnútroštátnym súdom rozchádzajú v názore na otázku, či sa za neexistencie práva dovolávať sa článku 6 osobitných podmienok zmlúv dotknutých vo veci samej napriek tomu môže Dexia domáhať náhrady škody podľa ustanovení uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy.

39

Ten istý vnútroštátny súd uvádza, že otázka, či vnútroštátny súd môže nahradiť nekalú podmienku ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, už bola dotknutá v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Wahl v spojených veciach Banco Santander a Escobedo Cortés (C‑96/16 a C‑94/17, EU:C:2018:216), kde sa dospelo k záveru, že táto možnosť by mala byť obmedzená na prípady, v ktorých by vyhlásenie neplatnosti nekalej podmienky zaväzovalo súd, aby zrušil zmluvu v celom jej rozsahu, čím by spotrebiteľa vystavil dôsledkom, ktorými by bol spotrebiteľ penalizovaný. Vzhľadom na to, že Súdny dvor sa v týchto spojených veciach domnieval, že na otázku týkajúcu sa tohto bodu nie je potrebné odpovedať, žiada sa naďalej objasnenie.

40

Za týchto podmienok Gerechtshof Den Haag (Odvolací súd Haag, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

41

Svojou prejudiciálnou otázkou sa Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam) v podstate pýta Súdneho dvora, či v súlade s ustanoveniami smernice 93/13 v zmluve závislej od budúcej neistej udalosti, ako sú zmluvy o akciovom lízingu, o ktoré ide vo veci samej, podmienka stanovujúca vopred výhodu, ktorú má predajca alebo dodávateľ v prípade predčasného ukončenia zmluvy, sa má považovať za nekalú len z dôvodu, že ak sa posudzuje výlučne vzhľadom na okolnosti uzatvorenia dotknutej zmluvy, táto podmienka môže počas plnenia zmluvy spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe tejto zmluvy.

42

V prejednávanej veci, ako bolo pripomenuté v bode 15 tohto rozsudku, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že podľa článku 6 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, má Dexia v prípade predčasného ukončenia týchto zmlúv od dátumu ukončenia zmluvy právo na nezaplatené úroky až do dňa predčasného ukončenia dotknutej zmluvy, ako aj na istinu a úroky, ktoré by boli splatné počas obdobia od tohto predčasného ukončenia do pôvodne dohodnutého ukončenia tejto zmluvy. Článok 15 týchto osobitných podmienok stanovuje aktualizáciu 5 % ročne z tejto istiny a týchto úrokov, v dôsledku čoho vopred stanovuje výhodu, ktorú má Dexia v prípade predčasného ukončenia zmluvy, keďže táto spoločnosť získa uvedenú istinu a uvedené úroky rýchlejšie späť a môže ich opätovne investovať.

43

Na úvod treba uviesť, že otázka, ktorú položil Gerechtshof te Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam), vychádza z predpokladu, že články 6 a 15 osobitných podmienok zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, sa majú vykladať v ich spojení, aj keď medzi účastníkmi konania neexistuje zhoda v tomto bode.

44

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry výlučne vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ktorú prejednáva, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo (rozsudok z 8. júna 2016, Hünnebeck, C‑479/14, EU:C:2016:412, bod 36). Prináleží Súdnemu dvoru, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi neho a vnútroštátne súdy zohľadnil skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu (rozsudok zo 6. decembra 2018, Preindl, C‑675/17, EU:C:2018:990, bod 24).

45

Okrem toho treba spresniť, že podľa ustálenej judikatúry právomoc Súdneho dvora v danej oblasti zahŕňa výklad pojmu „nekalá podmienka“ uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 93/13 a v prílohe k tejto smernici, ako aj stanovenie kritérií, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí uplatniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky z hľadiska ustanovení tejto smernice, pričom uvedenému súdu vzhľadom na uvedené kritériá prináleží vyjadriť sa ku konkrétnej kvalifikácii príslušnej zmluvnej podmienky podľa osobitných okolností daného prípadu. Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor sa musí obmedziť na to, aby vnútroštátnemu súdu poskytol údaje, ktoré musí tento súd zohľadniť pri posúdení nekalej povahy dotknutej podmienky (rozsudok z 3. septembra 2020, Profi Credit Polska, C‑84/19, C‑222/19 a C‑252/19, EU:C:2020:631, bod 91 a citovaná judikatúra).

46

Podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa podmienka považuje za „nekalú“, ak ku škode spotrebiteľa spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy uzavretej medzi týmto spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

47

Tým, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 odkazuje na pojmy „dôvera“ a „značná nerovnováha“ v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nekalú povahu (rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz, C‑415/11, EU:C:2013:164, bod 67 a citovaná judikatúra).

48

Súdny dvor tak rozhodol, že s cieľom určiť, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami v tomto zmysle. Na základe takejto porovnávacej analýzy môže vnútroštátny súd posúdiť, či a prípadne do akej miery je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Rovnako sa zdá, že na tento účel je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok (rozsudok z 26. januára 2017, Banco Primus, C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 59 a citovaná judikatúra),

49

Navyše preskúmanie existencie prípadnej „značnej nerovnováhy“ sa nemôže obmedzovať na kvantitatívne ekonomické posúdenie spočívajúce v porovnaní jednak celkovej hodnoty transakcie, ktorá je predmetom zmluvy, a jednak nákladov, ktoré na základe tejto podmienky znáša spotrebiteľ. Značná nerovnováha totiž môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa spotrebiteľ ako strana predmetnej zmluvy nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone, alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa (rozsudok z 3. októbra 2019, Kiss a CIB Bank, C‑621/17, EU:C:2019:820, bod 51).

50

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že zmluva musí transparentným spôsobom vyjadrovať konkrétne fungovanie mechanizmu, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj prípadne vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami, aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 45, ako aj citovanú judikatúru).

51

Článok 4 ods. 1 smernice 93/13 spresňuje, že nekalá povaha zmluvnej podmienky sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, ktoré sú predmetom dotknutej zmluvy, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj na všetky ostatné podmienky uvedenej zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

52

Z tohto ustanovenia, ako aj z článku 3 tejto smernice, ako ich vykladá Súdny dvor, vyplýva, že posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky sa má uskutočniť s odkazom na dátum uzatvorenia dotknutej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Ibercaja Banco, C‑452/18, EU:C:2020:536, bod 48).

53

Podľa ustálenej judikatúry totiž okolnosti uvedené v článku 4 ods. 1 uvedenej smernice sú tie, o ktorých predajca alebo dodávateľ mohol vedieť ku dňu uzavretia dotknutej zmluvy a ktoré mohli mať vplyv na jej neskoršie plnenie, pričom zmluvná podmienka môže spôsobiť nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy, ktorá sa prejaví až v priebehu plnenia tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C‑186/16, EU:C:2017:703, bod 54; z 5. júna 2019, GT, C‑38/17, EU:C:2019:461, bod 40, ako aj z 9. júla 2020, Ibercaja Banco, C‑452/18, EU:C:2020:536, bod 48).

54

Z tejto judikatúry teda vyplýva, že podľa smernice 93/13 vnútroštátny súd musí v rámci posúdenia nekalej povahy podmienky vychádzať len z dátumu uzavretia dotknutej zmluvy a posúdiť z hľadiska všetkých okolností tohto uzavretia, či táto podmienka sama osebe spôsobila nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v prospech predajcu alebo dodávateľa. Hoci takéto posúdenie môže zohľadniť plnenie zmluvy, nemôže v žiadnom prípade závisieť od udalostí, ktoré nastali po uzavretí zmluvy a ktoré sú nezávislé od vôle zmluvných strán.

55

Hoci je teda nesporné, že v určitých prípadoch sa nerovnováha uvedená v článku 3 ods. 1 smernice 93/13 môže prejaviť až v priebehu plnenia zmluvy, treba overiť, či odo dňa uzavretia tejto zmluvy podmienky uvedenej zmluvy prinášali túto nerovnováhu, a to aj napriek tomu, že k uvedenej nerovnováhe môže dôjsť len vtedy, ak sa vyskytnú určité okolnosti, alebo že za iných okolností by uvedená podmienka mohla byť dokonca pre spotrebiteľa prospešná.

56

Na jednej strane opačné odôvodnenie by viedlo k tomu, že posúdenie nekalej povahy podmienky by podliehalo podmienkam, za ktorých prebieha plnenie zmluvy, a prípadným budúcim vývojom okolností, ktoré majú na toto plnenie vplyv, takže predajcovia alebo dodávatelia by mohli o tomto plnení a vývoji uvažovať špekulatívne, ako aj zahrnúť potenciálne nekalú podmienku, vykonajúc stávku na skutočnosť, že táto podmienka nebude za určitých okolností kvalifikovaná ako nekalá.

57

Na druhej strane treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, a preto sa nekalé podmienky musia považovať za podmienky, ktoré nikdy neexistovali. Ak by posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky mohlo závisieť od toho, či následne po uzavretí zmluvy nastali udalosti, ktoré sú nezávislé od vôle zmluvných strán, vnútroštátny súd by sa mohol obmedziť na vylúčenie uplatnenia spornej podmienky len na tie obdobia, keď by sa dotknutá podmienka musela považovať za nekalú.

58

Okrem toho treba tiež pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátny súd musí pri posudzovaní prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, na ktorej bol založený návrh, ktorý mu bol podaný, zohľadniť všetky ostatné podmienky dotknutej zmluvy [rozsudok z 10. septembra 2020, A (Podnájom sociálneho bývania), C‑738/19, EU:C:2020:687, bod 25].

59

Za predpokladu, že zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom svojou povahou závisí od budúcej neistej udalosti, ako je to v prípade zmlúv o akciovom lízingu, o ktoré ide vo veci samej, vnútroštátny súd musí tiež overiť, či podmienka vzhľadom na vzájomné prepojenie s ostatnými ustanoveniami, ktoré sú súčasťou zmluvy, nemá za následok veľmi nerovné rozdelenie rizík, ktoré znášajú zmluvné strany tejto zmluvy.

60

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na otázku položenú vo veci C‑229/19 treba odpovedať tak, že ustanovenia smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že podmienka nachádzajúca sa v zmluve závislej od budúcej neistej udalosti, uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ako sú zmluvy o akciovom lízingu, sa má považovať za nekalú, keď vzhľadom na okolnosti uzatvorenia predmetnej zmluvy a pri posudzovaní ku dňu jej uzavretia táto podmienka môže počas plnenia tejto zmluvy spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to aj napriek tomu, že k tejto nerovnováhe môže dôjsť len vtedy, ak sa vyskytnú určité okolnosti, alebo že za iných okolností by uvedená podmienka mohla byť dokonca pre spotrebiteľa prospešná. Za týchto okolností vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či zmluvná podmienka stanovujúca vopred výhodu, ktorú má predajca alebo dodávateľ v prípade predčasného ukončenia zmluvy, vzhľadom na okolnosti súvisiace s uzavretím tejto zmluvy, mohla od uzavretia uvedenej zmluvy spôsobiť takúto nerovnováhu.

61

Svojimi dvoma prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa Gerechtshof Den Haag (Odvolací súd Haag) v podstate pýta, či sa predajca alebo dodávateľ, ktorý ako predávajúci uložil spotrebiteľovi podmienku, ktorú vnútroštátny súd vyhlásil za nekalú a v dôsledku toho neplatnú, môže domáhať náhrady škody stanovenej ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, ktoré by bolo uplatniteľné v prípade neexistencie tejto podmienky.

62

Podľa ustálenej judikatúry prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 neuplatnil nekalé podmienky tak, aby tieto podmienky nemali záväzné účinky voči spotrebiteľovi, s výnimkou prípadu, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 58 a citovanú judikatúru). Táto zmluva však musí v zásade naďalej existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia právne možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2019, GT, C‑38/17, EU:C:2019:461, bod 42 citovanú judikatúru).

63

V dôsledku toho, keď vnútroštátny súd konštatuje neplatnosť nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, tento súd nemôže doplniť túto zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 59 a citovanú judikatúru).

64

Súdny dvor totiž rozhodol, že ak by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takejto zmluve, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice 93/13. Táto možnosť by prispela k odstráneniu odradzujúceho účinku voči predajcom alebo dodávateľom tým, že by sa tieto podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnili, keďže by to predajcov alebo dodávateľov mohlo zvádzať k používaniu uvedených podmienok, pretože by vedeli, že aj keby sa malo rozhodnúť o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmluvu v nevyhnutnom rozsahu doplniť, takže záujmy týchto predajcov alebo dodávateľov by týmto spôsobom boli zabezpečené (rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C‑618/10, EU:C:2012:349, bod 69; z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai, C‑26/13, EU:C:2014:282, bod 79; z 26. marca 2019, Abanca Corporación Bancaria a Bankia, C‑70/17 a C‑179/17, EU:C:2019:250, bod 54, ako aj z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 60).

65

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že zmluvy o akciovom lízingu, o ktoré ide vo veciach samých, môžu naďalej existovať bez nekalej podmienky.

66

V tejto súvislosti treba uviesť, že z judikatúry citovanej v bodoch 62 až 64 tohto rozsudku vyplýva, že v prípade, o aký ide vo veci C‑289/19, v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 vnútroštátny súd nemá právomoc nahradiť nekalú podmienku ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, keďže určenie neplatnosti tejto podmienky nezaväzuje súd vyhlásiť zmluvu za neplatnú v celom jej rozsahu, čím by bol spotrebiteľ vystavený mimoriadne škodlivým dôsledkom, takže by bol penalizovaný.

67

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na otázky položené vo veci C‑289/19 je potrebné odpovedať tak, že ustanovenia smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že predajca alebo dodávateľ, ktorý ako predávajúci uložil spotrebiteľovi podmienku, ktorú vnútroštátny súd vyhlásil za nekalú a v dôsledku toho neplatnú, sa nemôže domáhať náhrady škody stanovenej ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, ktoré by bolo uplatniteľné v prípade neexistencie uvedenej podmienky, pokiaľ zmluva môže naďalej existovať bez tejto podmienky.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: