–

JZ, v zastúpení: S. J. van der Woude a J. P. W. Temminck Tuinstra, advocaten,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, M. H. S. Gijzen a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil, A. Brabcová a A. Pagáčová, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: R. Kanitz, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a R. Troosters, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti JZ, narodenému v Alžírsku v roku 1969, ktorý je štátnym príslušníkom tejto tretej krajiny, z dôvodu, že sa 21. októbra 2015 zdržiaval v Holandsku, hoci vedel, že mu bol uložený zákaz vstupu rozhodnutím prijatým 19. marca 2013.

3

Odôvodnenia 2, 4 a 14 smernice 2008/115 stanovujú:

…

…

4

Článok 1 smernice 2008/115 s názvom „Predmet úpravy“ stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

5

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…“

6

Článok 6 uvedenej smernice, nazvaný „Rozhodnutie o návrate“, stanovuje:

„1.   Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.

…

6.   Táto smernica nebráni členským štátom prijať rozhodnutie o ukončení legálneho pobytu spolu s rozhodnutím o návrate a/alebo rozhodnutím o odsune a/alebo o zákaze vstupu v jednom správnom alebo súdnom rozhodnutí alebo akte v zmysle ustanovení ich vnútroštátnych právnych predpisov, a to bez toho, aby boli dotknuté procesné záruky ustanovené v kapitole III a v iných príslušných ustanoveniach práva [Únie] a vnútroštátneho práva.“

7

Článok 7 tej istej smernice, nazvaný „Dobrovoľný obchod“, stanovuje:

„1.   V rozhodnutí o návrate sa poskytne primeraná lehota na dobrovoľný odchod v dĺžke od siedmich do tridsiatich dní bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 a 4. …

…

4.   Ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.“

8

Článok 8 smernice 2008/115 s názvom „Odsun“ stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.

…

3.   Členské štáty môžu vydať osobitné správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým nariadia odsun.

…“

9

Článok 11 tejto smernice, nazvaný „Zákaz vstupu“, stanovuje:

„1.   K rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu:

V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.

2.   Dĺžka trvania zákazu vstupu sa určí s náležitým zohľadnením všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a v zásade nesmie presiahnuť päť rokov. Päť rokov však môže presiahnuť v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

3.   Členské štáty zvážia zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol podľa odseku 1 druhého pododseku tento zákaz vstupu uložený, môže dokázať, že opustil územie členského štátu v plnom súlade s rozhodnutím o návrate.

…“

10

Podľa článku 20 uvedenej smernice členské štáty musia uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 24. decembra 2010.

11

Wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) (zákon o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb 2000, č. 495) v znení neskorších predpisov účinných od 31. decembra 2011 s cieľom prebrať smernicu 2008/115 do holandského práva (ďalej len „Vw“) vo svojom § 61 ods. 1 stanovuje, že cudzí štátny príslušník, ktorý sa v Holandskom kráľovstve nezdržiava oprávnene alebo sa tam zdržiava už neoprávnene, musí v lehote podľa § 62 Vw, ktorého odsekmi 1 a 2 sa preberá článok 7 ods. 1 a 4 smernice 2008/115, z vlastnej vôle opustiť Holandsko.

12

§ 66a Vw, ktorého cieľom je prebrať článok 11 ods. 2 smernice 2008/115 do holandského práva, stanovuje vo svojom odseku 1, že rozhodnutie o zákaze vstupu sa prijme vo vzťahu k cudziemu štátnemu príslušníkovi, ktorý z vlastnej vôle neopustil územie Holandského kráľovstva v určenej lehote.

13

Podľa § 66a ods. 4 Vw sa zákaz vstupu uloží na určité obdobie, ktoré nepresiahne päť rokov, s výnimkou prípadov, keď cudzí štátny príslušník predstavuje vážne riziko pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť. Toto obdobie sa počíta odo dňa, keď cudzí štátny príslušník skutočne opustil územie Holandského kráľovstva.

14

Podľa § 66a ods. 7 Vw cudzí štátny príslušník, na ktorého sa vzťahuje zákaz vstupu, nemôže mať na území Holandského kráľovstva v žiadnom prípade legálny pobyt, ak:

15

Podľa § 197 Wetboek van Strafrecht (Trestný zákon) v znení zákona z 15. decembra 2011 (Stb. 2011, č. 663) (ďalej len „Trestný zákon“) sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Holandského kráľovstva, hoci vie alebo má vážny dôvod predpokladať, že bol v súlade s právnymi predpismi vyhlásený za „nežiaducu osobu“ alebo že bol proti nemu vydaný zákaz vstupu v zmysle § 66a ods. 7 Vw, potrestá najmä trestom odňatia slobody neprevyšujúcim šesť mesiacov.

16

Rozhodnutím zo 14. apríla 2000 bol JZ vyhlásený za „nežiaducu osobu“ podľa vnútroštátnej právnej úpravy platnej v tom čase.

17

Rozhodnutím Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko) z 19. marca 2013 bolo vyhlásenie voči JZ zrušené na jeho návrh po nadobudnutí účinnosti ustanovení preberajúcich smernicu 2008/115 do holandského práva. Toto rozhodnutie však ukladá dotknutej osobe povinnosť okamžite opustiť územie Holandského kráľovstva, pričom spresňuje, že podľa holandského práva sa oznámenie uvedeného rozhodnutia považuje v zmysle článku 6 tejto smernice za „rozhodnutie o návrate“. Okrem toho to isté rozhodnutie ukladá JZ zákaz vstupu na päť rokov z dôvodu, že boli voči nemu vydané viaceré odsudzujúce rozhodnutia v trestnom konaní.

18

Dňa 21. októbra 2015 sa zistilo, že JZ sa v rozpore s rozhodnutím z 19. marca 2013 zdržiaval v Amsterdame (Holandsko).

19

JZ, ktorý bol podľa § 197 Trestného zákona odsúdený v prvostupňovom konaní za tento trestný čin, podal odvolanie na Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam, Holandsko), v ktorom tvrdil, že cieľom tohto ustanovenia je výlučne trestne stíhať pobyt v rozpore so zákazom vstupu, ktorý však vyvolával právne účinky až vtedy, keď dotknutá osoba opustila územie členských štátov. Keďže JZ neopustil územie Holandského kráľovstva po tom, ako mu bol uložený zákaz vstupu, neboli naplnené znaky uvedeného trestného činu, takže mu podľa uvedeného ustanovenia Trestného zákona nemožno uložiť trest.

20

Rozsudkom zo 4. mája 2017 však Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam) odsúdil JZ na základe toho istého ustanovenia Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní dvoch mesiacov.

21

JZ podal proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko). Tento súd uvádza, že v rozsudku z 26. júla 2017, Ouhrami (C‑225/16, EU:C:2017:590), Súdny dvor okrem iného rozhodol, že zákaz vstupu vyvoláva právne účinky až odo dňa, keď sa štátny príslušník tretej krajiny skutočne vrátil do svojej krajiny pôvodu alebo do inej tretej krajiny. Časť doktríny by z toho vyvodila dôsledok, že na základe § 197 Trestného zákona nie je možné trestne stíhať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa ešte v skutočnosti nevrátil do svojej krajiny pôvodu alebo do inej tretej krajiny. Naopak, podľa inej časti doktríny tento rozsudok nemožno takto vykladať, keďže toto ustanovenie Trestného zákona odkazuje len na dátum uloženia zákazu vstupu a na skutočnosť, že štátny príslušník tretej krajiny o tomto uložení zákazu vedel.

22

Za týchto podmienok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je ustanovenie vnútroštátneho trestného práva, podľa ktorého sa trestného činu dopustí ten, kto sa ako štátny príslušník tretej krajiny zdržiava na území Holandska po tom, ako mu bol podľa § 66a ods. 7 Vw uložený zákaz vstupu, ak z vnútroštátneho práva tiež vyplýva, že tento cudzinec nemá v Holandsku legálny pobyt a že jednotlivé fázy konania o návrate upraveného v smernici [2008/115] sa už uskutočnili, ale nedošlo ku skutočnému návratu, v súlade s právom Únie, najmä s rozsudkom Súdneho dvora… z 26. júla 2017, Ouhrami (C‑225/16, EU:C:2017:590, bod 49), podľa ktorého zákaz vstupu upravený v článku 11 tejto smernice vyvoláva ‚právne účinky‘ až od okamihu návratu cudzinca do jeho krajiny pôvodu alebo do inej tretej krajiny?“

23

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115, a najmä jej článok 11, vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že trest odňatia slobody možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má nelegálny pobyt a voči ktorému bolo konanie o návrate podľa tejto smernice ukončené, uložiť bez toho, aby dotknutá osoba skutočne opustila územie členských štátov, ak je trestne stíhané konanie definované ako nelegálny pobyt s vedomím o zákaze vstupu, ktorý bol uložený najmä z dôvodu, že dotknutá osoba má záznam v registri trestov alebo z dôvodu hrozby, ktorú predstavuje pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta najmä na relevantnosť rozsudku z 26. júla 2017, Ouhrami (C‑225/16, EU:C:2017:590).

24

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že podľa odôvodnenia 2 smernice 2008/115 je jej cieľom zaviesť účinnú politiku odsunu a repatriácie založenú na spoločných normách pre osoby, ktoré majú byť vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich ľudských práv a dôstojnosti. Odôvodnenie 4 tejto smernice v tejto súvislosti spresňuje, že takáto efektívna politika návratu predstavuje nevyhnutný prvok dobre riadenej migračnej politiky. Ako vyplýva tak z názvu smernice 2008/115, ako aj z jej článku 1, táto smernica na tento účel zavádza „spoločné normy a postupy“, ktoré majú členské štáty uplatňovať na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín (rozsudky z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, body 31 a 32, ako aj z 30. mája 2013, Arslan, C‑534/11, EU:C:2013:343, bod 42).

25

Smernica 2008/115 sa však vzťahuje výhradne na návrat štátnych príslušníkov tretích krajín s neoprávneným pobytom a jej cieľom teda nie je v celom rozsahu zosúladiť právne predpisy členských štátov týkajúce sa pobytu cudzincov. Smernica teda nebráni tomu, aby právny poriadok členského štátu označoval neoprávnený pobyt za trestný čin a stanovoval trestné sankcie slúžiace na odradenie od spáchania takého trestného činu (rozsudky zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 28, a zo 6. decembra 2012, Sagor, C‑430/11, EU:C:2012:777, point 31).

26

Podľa ustálenej judikatúry však nemôže členský štát uplatňovať trestnoprávnu úpravu, ktorá môže ohroziť dosiahnutie cieľov sledovaných smernicou 2008/115, a tým ju zbaviť potrebného účinku. Aj keď totiž trestnoprávna úprava a pravidlá trestného konania patria v zásade do právomoci členských štátov, táto oblasť práva môže byť aj napriek tomu dotknutá právom Únie. Hoci ani článok 63 prvý odsek bod 3 písm. b) ES, čo je ustanovenie, ktoré bolo prevzaté v článku 79 ods. 2 písm. c) ZFEÚ, ani smernica 2008/115, ktorá bola prijatá najmä na základe uvedeného ustanovenia Zmluvy ES, nevylučujú trestnú právomoc členských štátov v oblasti nelegálneho prisťahovalectva a neoprávneného pobytu, preto členské štáty musia upraviť svoje právne predpisy v tejto oblasti tak, aby bolo zaistené dodržiavanie práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, body 53 až 55; zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 33, ako aj zo 6. decembra 2012, Sagor, C‑430/11, EU:C:2012:777, bod 32).

27

Súdny dvor tak rozhodol, že smernica 2008/115 bráni právnej úprave členského štátu, ktorá potláča neoprávnený pobyt trestnými sankciami, pokiaľ umožňuje uväznenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území daného členského štátu a ktorý nemal možnosť opustiť územie dobrovoľne, pričom voči nemu neboli uplatnené donucovacie opatrenia podľa článku 8 tejto smernice, a v prípade, že bol na čas prípravy a výkonu svojho odsunu zaistený, mu neuplynula maximálna doba na toto zaistenie (rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 50).

28

Súdny dvor však spresnil, že to nevylučuje možnosť členských štátov v súlade so zásadami uvedenými v smernici 2008/115 a s jej cieľom prijať alebo ponechať v platnosti ustanovenia trestnoprávnej povahy upravujúce situáciu, v ktorej donucovacie opatrenia neumožnili odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na ich území zdržiava neoprávnene. V dôsledku toho táto smernica nebráni uvedenej právnej úprave, ak umožňuje uväznenie štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému bolo uplatnené konanie o návrate podľa smernice a ktorý sa neoprávnene zdržiava na území dotknutého členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa (rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, body 46, 48 a 50).

29

Treba preto konštatovať, že podľa tejto judikatúry Holandské kráľovstvo v zásade môže vo svojej právnej úprave stanoviť možnosť uložiť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny trest odňatia slobody v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej podľa zistení uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo konanie o návrate upravené smernicou 2008/115 ukončené, ale dotknutá osoba sa na svojom území naďalej neoprávnene zdržiava bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa.

30

V druhom rade treba preskúmať otázku, či je zlučiteľné so smernicou 2008/115, aby bolo konanie, ktoré má za následok trestnosť takého nelegálneho pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny po neúspešnom uplatnení konania o návrate, definované vzhľadom na vedomosť tohto štátneho príslušníka o zákaze vstupu, ktorý mu bol uložený, najmä z dôvodu, že má záznam v registri trestov alebo hrozby, ktorú predstavuje pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť.

31

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 11 ods. 1 smernice 2008/115 sa k rozhodnutiam o návrate pripája zákaz vstupu, ak nebola poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod alebo ak sa nesplnila povinnosť návratu. V ostatných prípadoch sa k týmto rozhodnutiam o návrate môže pripojiť takýto zákaz vstupu.

32

V bodoch 45 až 51 rozsudku z 26. júla 2017, Ouhrami (C‑225/16, EU:C:2017:590), na ktorého rozsah pôsobnosti sa vnútroštátny súd pýta, Súdny dvor v podstate uviedol, že z použitia výrazu „zákaz vstupu“, zo znenia článku 3 bodov 4 a 6 smernice 2008/115, zo znenia a účelu tohto článku 11 ods. 1, ako aj zo štruktúry tejto smernice, ktorá stanovuje jasný rozdiel medzi na jednej strane rozhodnutím o návrate a prípadným rozhodnutím o vyhostení a na druhej strane zákazom vstupu, vyplýva, že takýto zákaz má doplniť rozhodnutie o návrate tým, že zakáže dotknutej osobe na dobu neurčitú po jej „návrate“, a teda po jej odchode z územia členského štátu, znovu vstúpiť na toto územie a následne sa na ňom zdržiavať. Prípadný zákaz vstupu je tak prostriedkom na zvýšenie účinnosti politiky Únie v oblasti návratu tým, že sa zaručuje, že počas určitého obdobia po odsune sa štátny príslušník tretej krajiny s nelegálnym pobytom už nebude môcť legálne vrátiť na územie členských štátov. Takýto zákaz teda nadobudne účinok za predpokladu, že dotknutá osoba predtým opustí toto územie.

33

Z vyššie uvedeného vyplýva, že až do okamihu dobrovoľného alebo núteného výkonu povinnosti návratu sa na neoprávnený pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny vzťahuje rozhodnutie o návrate, a nie zákaz vstupu, ktorý vyvoláva účinky až od okamihu, keď tento štátny príslušník skutočne opustí územie členských štátov.

34

Treba tak konštatovať, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej dotknutá osoba neopustila Holandsko v nadväznosti na prijatie rozhodnutia o návrate, a že v dôsledku toho povinnosť návratu uložená týmto rozhodnutím nebola nikdy splnená, sa táto osoba nachádza v protiprávnej situácii vyplývajúcej z pôvodného nelegálneho pobytu, a nie z následného nelegálneho pobytu, ktorý by bol dôsledkom porušenia zákazu vstupu v zmysle článku 11 smernice 2008/115 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Ouhrami, C‑225/16, EU:C:2017:590, bod 55).

35

V takejto situácii nemôže byť dotknutej osobe uložená trestnoprávna sankcia za porušenie zákazu vstupu, keďže k takémuto porušeniu práva nedošlo.

36

Podľa JZ pritom najmä z vývoja § 197 Trestného zákona vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je uloženie trestnoprávnej sankcie za porušenie zákazu vstupu, a nie za pôvodný nelegálny pobyt. Ak by to tak skutočne bolo, čo prináleží určiť vnútroštátnemu súdu, smernica 2008/115, a najmä jej článok 11, by bránila tomu, aby sa uvedené vnútroštátne ustanovenie uplatňovalo v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej dotknutá osoba nikdy neopustila územie členských štátov.

37

Naopak, podľa holandskej vlády je cieľom § 197 Trestného zákona uložiť trestnoprávnu sankciu za každý nelegálny pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý vedel o tom, že mu bol uložený zákaz vstupu, nezávisle od toho, či tento zákaz dotknutý štátny príslušník skutočne porušil. Holandský zákonodarca sa totiž týmto ustanovením rozhodol trestne stíhať „kvalifikovaný nelegálny pobyt“, teda každý nelegálny pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý vie alebo má vážne dôvody domnievať sa, že mu bol na základe § 66a ods. 7 Vw uložený zákaz vstupu, zatiaľ čo za „obyčajný nelegálny pobyt“ holandské právo neukladá trestnoprávnu sankciu. Tento § 66a ods. 7 sa uplatňuje, ak bolo voči dotknutej osobe vydané odsudzujúce rozhodnutie, ktoré sa stalo právoplatným, z dôvodu spáchania trestného činu, za ktorý jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch alebo viac rokov, ak predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť alebo vážnu hrozbu v zmysle tohto § 66 ods. 4, alebo ak sa jej má na základe zmluvy alebo v záujme medzinárodných vzťahov Holandského kráľovstva odoprieť akýkoľvek pobyt.

38

Ak by mal vnútroštátny súd prijať tento posledný uvedený výklad § 197 Trestného zákona, treba uviesť, že vzhľadom na to, že podľa judikatúry citovanej v bode 28 tohto rozsudku členské štáty môžu v zásade sankcionovať trestom odňatia slobody akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému sa uplatnilo konanie o návrate a ktorý sa naďalej neoprávnene zdržiava na ich území bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa, existuje o to väčší dôvod, aby tieto štáty uložili taký trest len tým osobám, ktoré majú napríklad trestný záznam alebo predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť.

39

Navyše skutočnosť, že vnútroštátne právo definuje trestne stíhané konanie štátneho príslušníka tretej krajiny vzhľadom na jeho nelegálny pobyt v dotknutom členskom štáte, ktorý vie o tom, že mu bol uložený zákaz vstupu z dôvodu takého správania alebo hrozby, nie je v zásade nezlučiteľná so smernicou 2008/115, a najmä s článkom 11 tejto smernice.

40

Ako však bolo uvedené v bodoch 32 až 36 tohto rozsudku, zákaz vstupu nevyvoláva účinky v prípade nesplnenia povinnosti návratu a nemožno ho preto považovať za porušený v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej dotknutá osoba nikdy neopustila územie členských štátov. V dôsledku toho na to, aby mohol byť takýto zákaz uplatniteľný v tejto situácii, trestne stíhané konanie nemôže byť definované požadovaním takéhoto porušenia.

41

Napokon treba pripomenúť, že uloženie trestných sankcií štátnym príslušníkom tretích krajín, voči ktorým sa uplatnilo konanie o návrate a ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa, je podriadené rešpektovaniu základných práv, predovšetkým tých, ktoré sú zakotvené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 49). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pritom musí byť zákon, ktorý oprávňuje súd pozbaviť určitú osobu jeho slobody, dostatočne dostupný, presný a predvídateľný, aby sa zabránilo akémukoľvek nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok ESĽP z 21. októbra 2013, Del Río Prada v. Španielsko, CE:ECHR:2013:1021JUD 004275009, § 125).

42

Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil či uplatnenie § 197 Trestného zákona na situáciu, o akú ide vo veci samej, spĺňa tieto požiadavky.

43

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že smernica 2008/115, a najmä jej článok 11, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že trest odňatia slobody možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má nelegálny pobyt a voči ktorému bolo konanie o návrate podľa tejto smernice ukončené, uložiť bez toho, aby dotknutá osoba skutočne opustila územie členských štátov, ak je trestne stíhané konanie definované ako nelegálny pobyt s vedomím o zákaze vstupu, ktorý bol uložený najmä z dôvodu, že dotknutá osoba má záznam v registri trestov alebo z dôvodu hrozby, ktorú predstavuje pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť, pod podmienkou, že trestne stíhané konanie nie je definované vzhľadom na porušenie tohto zákazu vstupu a že táto právna úprava je dostatočne dostupná, presná a predvídateľná, aby sa zabránilo akémukoľvek nebezpečenstvu svojvôle, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

44

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a najmä jej článok 11, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje, že trest odňatia slobody možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má nelegálny pobyt a voči ktorému bolo konanie o návrate podľa tejto smernice ukončené, uložiť bez toho, aby dotknutá osoba skutočne opustila územie členských štátov, ak je trestne stíhané konanie definované ako nelegálny pobyt s vedomím o zákaze vstupu, ktorý bol uložený najmä z dôvodu, že dotknutá osoba má záznam v registri trestov alebo z dôvodu hrozby, ktorú predstavuje pre verejný poriadok alebo národnú bezpečnosť, pod podmienkou, že trestne stíhané konanie nie je definované vzhľadom na porušenie tohto zákazu vstupu a že táto právna úprava je dostatočne dostupná, presná a predvídateľná, aby sa zabránilo akémukoľvek nebezpečenstvu svojvôle, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.