1.

Otázka, aký rozsah majú právomoci inštitúcií Únie v oblasti zahraničného obchodu, má nielen podstatný praktický význam, ale aj ústavnoprávnu povahu. ( 2 ) Preto neprekvapuje, že táto problematika často vyvoláva právne spory.

2.

V prejednávanej veci musí Súdny dvor rozhodnúť o tom, či Európska únia mala uzatvoriť medzinárodnoprávnu dohodu o ochrane poskytovateľov určitých audiovizuálnych služieb a určitých služieb informačnej spoločnosti v rámci svojej spoločnej obchodnej politiky alebo ako súčasť jej politík vnútorného trhu. Treba pritom správne vymedziť rozsah pôsobnosti článkov 207 ZFEÚ a 114 ZFEÚ. Okrem toho treba rozhodnúť o tom, či právomoc Únie na uzatvorenie takejto dohody je výlučnej povahy v zmysle článku 2 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 3 ZFEÚ, teda či Únia mohla dohodu uzavrieť sama alebo len v mene svojich členských štátov ako zmiešanú dohodu.

3.

Tieto otázky sa kladú v súvislosti s Európskym dohovorom o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu ( 3 ) (ďalej len „dohovor“), ktorý má prispieť k ochrane audiovizuálnych služieb a služieb informačnej spoločnosti, ktoré sa poskytujú za odplatu a podliehajú podmienenému prístupu (napríklad zakódované televízne relácie plateného televízneho vysielania), pred neoprávneným prístupom.

4.

Rada povolila podpis tohto dohovoru rozhodnutím 2011/853/EÚ ( 4 ) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Zatiaľ čo Komisia zastáva názor, že dohovor mala uzatvoriť Únia na základe článku 207 ZFEÚ a v samostatnej právomoci, Rada sa oprela o článok 114 ZFEÚ ( 5 ) a vychádzala z toho, že musí ísť o zmiešanú dohodu Únie a jej členských štátov. ( 6 )

5.

Ktorý z týchto názorov má prednosť, závisí v neposlednom rade od toho, či a v akej miere sa sporný dohovor prekrýva so smernicou 98/84/ES ( 7 ) (ďalej len „smernica“), ktorá obsahuje interné ustanovenia Únie o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu.

6.

Rozsudok Súdneho dvora v tejto veci bude rozhodujúcim pre ohraničenie vonkajších právomocí Únie a jej členských štátov po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy. Okrem toho by mohol byť dôležitým prínosom k rozvinutiu „doktríny ERTA“ ( 8 ) v rámci súčasného článku 3 ods. 2 ZFEÚ a článku 216 ods. 1 ZFEÚ.

7.

V prvej časti Zmluvy o FEÚ („Zásady“) hlave I („Druhy a oblasti právomocí Únie“) sa nachádza článok 3 ZFEÚ, ktorý znie v príslušnej časti takto:

„1.   Únia má výlučnú právomoc v týchto oblastiach:

…

2.   Únia má tiež výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, ak je jej uzavretie ustanovené v legislatívnom akte Únie alebo ak je jej uzavretie potrebné na to, aby Únia mohla vykonávať svoju vnútornú právomoc, alebo ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti.“

8.

Tretia časť Zmluvy o FEÚ („Vnútorné politiky a činnosti únie“) hlavy I („Vnútorný trh“) obsahuje ako úvodné ustanovenie článok 26 ZFEÚ, ktorého prvý odsek znie takto:

„Únia prijíma opatrenia s cieľom vytvoriť vnútorný trh alebo zabezpečiť jeho fungovanie v súlade s príslušnými ustanoveniami zmlúv.“

9.

Takisto v tretej časti Zmluvy o FEÚ sa v hlave VII kapitole 3 pod nadpisom „Aproximácia práva“ nachádza článok 114 ZFEÚ (predtým článok 100a Zmluvy o ES), ktorého prvý odsek znie takto:

„Nasledujúce ustanovenia sa použijú na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 26, pokiaľ zmluvy neustanovujú inak. Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijímajú opatrenia na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu.“

10.

Nakoniec treba odkázať na článok 216 ods. 1 ZFEÚ, ktorý sa nachádza v piatej časti ZFEÚ („Vonkajšia činnosť Únie“), v hlave V („Medzinárodné dohody“), a ktorý má tento obsah:

„Únia môže uzavierať dohody s jednou alebo viacerými tretími krajinami alebo medzinárodnými organizáciami, keď to ustanovujú zmluvy alebo keď je uzavretie dohody buď potrebné na dosiahnutie jedného z cieľov stanovených zmluvami v rámci politík Únie, alebo je ustanovené v právne záväznom akte Únie, alebo sa môže dotknúť spoločných pravidiel alebo pozmeniť ich pôsobnosť.“

11.

Pri „službách založených na podmienenom prístupe“, o ktorých ochranu v prejednávanej veci ide, ide hlavne o televízne vysielanie, rozhlasové vysielanie a služby informačnej spoločnosti, ktoré nemožno voľne žiadať alebo prijímať. Na ochranu týchto služieb pred neoprávneným prístupom sa používajú technické opatrenia a zariadenia, ktoré umožňujú „podmienený prístup“, napríklad prostredníctvom kódovania vysielaní a zavedenia spoplatnených dekodérov alebo hesiel na ich prijímanie.

12.

Európsky dohovor o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu je medzinárodnoprávny dohovor, ktorý bol dohodnutý pred viac ako desiatimi rokmi v rámci Rady Európy so súčinnosťou vtedajšieho Európskeho spoločenstva.

13.

Dohovor bol nakoniec prijatý 6. októbra 2000 Výborom ministrov Rady Európy. Dňa 24. januára 2001 bol predložený na podpis a 1. júla 2003 nadobudol účinnosť.

14.

V súčasnosti je päť členských štátov Európskej únie stranami dohovoru: Bulharská republika, Francúzska republika, Cyperská republika, Holandské kráľovstvo a Rumunsko. Chorvátsko, ktoré pristúpi k Únii o niekoľko dní, 1. júla 2013, dohovor už takisto ratifikovalo. Luxemburské veľkovojvodstvo síce dohovor podpísalo, ale ešte neratifikovalo.

15.

V roku 2008 vyjadrila Komisia názor, že ratifikácia dohovoru Európskym spoločenstvom je žiaduca, pretože by umožnila členom Rady Európy „obnovenie medzinárodného konania“; dohovor poskytuje „medzinárodnému rozšíreniu ochrany služieb pozostávajúcich z podmieneného prístupu značné možnosti mimo územia Európskej únie“. ( 9 )

16.

Dňa 15. decembra 2010 navrhla Komisia Rade jednak podpis ( 10 ) a jednak uzavretie ( 11 ) dohovoru, pričom oba návrhy oprela o článok 207 ods. 4 ZFEÚ.

17.

Následne Rada 29. novembra 2011 prijala rozhodnutie 2011/853/EÚ o podpise dohovoru v mene Únie, ktoré je napadnuté v tomto konaní. Na rozdiel od návrhu Komisie však Rada neoprela toto rozhodnutie o článok 207 ods. 4 ZFEÚ, ale o článok 114 ZFEÚ. Na rozdiel od Komisie zastávala Rada okrem toho názor, že dohovor by mala podpísať tak Európska únia, ako aj jej členské štáty, ( 12 ) a teda by mal mať charakter zmiešanej dohody.

18.

Komisia trvala na svojom stanovisku, že Únia má na základe článku 3 ods. 3 ZFEÚ výlučnú právomoc na uzavretie dohovoru a že článok 207 ZFEÚ predstavuje správny právny základ. Svoj právny názor týkajúci sa tejto záležitosti vyjadrila vo vyhlásení k zápisnici Rady a vyhradila si všetky právne kroky. ( 13 )

19.

Podaním z 12. marca 2012, ktoré bolo doručené kancelárii Súdneho dvora 14. marca 2012, Komisia podala na základe článku 263 druhého odseku ZFEÚ prejednávanú žalobu o neplatnosť.

20.

Uznesením zo 6. augusta 2012 povolil predseda Súdneho dvora Európskemu parlamentu vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi na strane Komisie, ako aj Francúzskej republike, Holandskému kráľovstvu, Poľskej republike, Švédskemu kráľovstvu a Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska ako vedľajším účastníkom na strane Rady.

21.

Komisia, ktorú podporuje Parlament, navrhuje, aby Súdny dvor:

22.

Rada, ktorú takisto podporujú jej vedľajší účastníci konania, navrhuje, aby Súdny dvor:

23.

Pred Súdnym dvorom sa o žalobe Komisie rokovalo písomne a 30. apríla 2013 ústne. ( 15 )

24.

Pre pochopenie daného právneho sporu sú významné tieto ustanovenia smernice 98/84 a dohovoru.

25.

Článok 1 smernice 98/84, ktorý má nadpis „Rozsah pôsobnosti“, definuje ako cieľ tejto smernice „aproximáci[u] právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa opatrení proti nezákonným zariadeniam, ktoré poskytujú neoprávnený prístup k chráneným službám“.

26.

Článok 2 smernice 98/84 obsahuje mnoho definícií. „Na účely tejto smernice

alebo poskytovanie podmieneného prístupu k uvedeným službám, ktoré sa samotné považuje za službu;

…

…“

27.

Podľa článku 4 smernice 98/84 („Protizákonné činnosti“) platí:

„Členské štáty na svojom území zakážu všetky tieto činnosti:

28.

Na záver sa pod nadpisom „Sankcie a opravné prostriedky“ v článku 5 smernice 98/84 uvádza:

„1.   Sankcie musia byť účinné, varujúce a úmerné potenciálnemu vplyvu protizákonnej činnosti.

2.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby poskytovatelia chránených služieb, ktorých záujmy boli ovplyvnené protizákonnou činnosťou uvedenou v článku 4, vykonávanou na ich území, mali prístup k primeraným opravným prostriedkom vrátane podania žaloby o odškodné a získanie súdneho príkazu alebo iného preventívneho opatrenia a prípadne žiadosti o odstránenie nezákonných zariadení z obchodných kanálov.“

29.

V článku 1 dohovoru, ktorý patrí pod „Všeobecné ustanovenia“ v oddiele I, sa pod nadpisom „Predmet a účel“ uvádza toto:

„Tento dohovor sa vzťahuje na služby informačnej spoločnosti a vysielacie služby, ktoré sú poskytované za odplatu a ktoré sú založené na podmienenom prístupe alebo pozostávajú z podmieneného prístupu. Účelom tohto dohovoru je ustanoviť za protizákonný určitý počet činností vykonávaných na území strán dohovoru, ktoré umožňujú nepovolený prístup k chráneným službám, a zblížiť právne predpisy strán dohovoru v tejto oblasti.“

30.

Ako súčasť oddielu II „Protizákonné činnosti“ obsahuje dohovor v článku 4 množstvo definícií „protizákonných činností“, ktoré v podstate zodpovedajú definíciám v článku 4 smernice 98/84.

31.

Ďalej sa v oddiele III dohovoru, ktorý má nadpis „Sankcie a opravné prostriedky“, nachádzajú tieto ustanovenia:

„Článok 5

Sankcie za protizákonné činnosti

Strany dohovoru prijmú opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby protizákonné činnosti uvedené v článku 4 podliehali trestným, správnym alebo iným sankciám. Tieto opatrenia sú účinné, odradzujúce a úmerné potenciálnemu vplyvu protizákonnej činnosti.

Článok 6

Konfiškácia

Strany dohovoru prijmú náležité opatrenia, ktoré by mohli byť nevyhnutné na zadržanie a konfiškáciu nezákonných zariadení alebo propagačného, marketingového alebo reklamného materiálu použitého na páchanie zločinu, ako aj konfiškáciu všetkých príjmov a finančných ziskov vyplývajúcich z protizákonnej činnosti.

Článok 7

Občianskoprávne konanie

Strany dohovoru prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby poskytovatelia chránených služieb, ktorých záujmy sú poškodzované protizákonnou činnosťou uvedenou v článku 4, mali prístup k primeraným opravným prostriedkom a aby mohli predovšetkým podať žaloby o odškodné a dosiahnuť súdny zákaz/príkaz alebo iné preventívne opatrenie, a prípadne požiadať o odstránenie nezákonných zariadení z obchodných kanálov.“

32.

V oddiele IV dohovoru, ktorý má nadpis „Vykonávanie a zmeny dohovoru“, sa nachádza článok 8 „Medzinárodná spolupráca“:

„Strany dohovoru sa zaväzujú, že si budú navzájom poskytovať pomoc pri vykonávaní tohto dohovoru. Strany dohovoru si v súlade s ustanoveniami príslušných medzinárodných nástrojov o medzinárodnej spolupráci v trestnej alebo správnej oblasti a v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi navzájom poskytnú čo najširšie opatrenia spolupráce pri vyšetrovaniach a súdnych konaniach v súvislosti s trestnými alebo správnymi porušeniami ustanovenými v súlade s týmto dohovorom.“

33.

Nakoniec treba poukázať na článok 11 ods. 4 dohovoru, ktorý takisto patrí do oddielu IV „Vykonávanie a zmeny dohovoru“ a v súvislosti so „Vzťah[om] k iným dohovorom alebo dohodám“ stanovuje toto:

„Strany dohovoru, ktoré sú členskými štátmi Európskeho spoločenstva, uplatňujú vo vzájomných vzťahoch pravidlá Spoločenstva, takže pravidlá vyplývajúce z tohto dohovoru uplatňujú iba vtedy, keď konkrétnu záležitosť neupravuje žiadne pravidlo Spoločenstva.“

34.

Komisia považuje napadnuté rozhodnutie z dvojakého hľadiska za protiprávne. Jednak zastáva názor, že Rada toto rozhodnutie založila na nesprávnom právnom základe (prvý žalobný dôvod, pozri v tejto súvislosti nasledujúcu časť A). Na druhej strane uvádza, že Únia má na uzatvorenie tohto dohovoru výlučnú právomoc bez ohľadu na to, ktorý z dvoch prejednávaných právnych základov je správny (druhý žalobný dôvod, pozri v tejto súvislosti časť B nižšie). Komisia sa domnieva, že Rada chcela svojím postupom umelo vytvoriť zmiešanú dohodu, aby umožnila členským štátom medzinárodne vystúpiť na strane Únie.

35.

Prvým žalobným dôvodom sa Rade vytýka, že pri voľbe právneho základu napadnutého rozhodnutia urobila právnu chybu. Podľa názoru Komisie a Parlamentu vyplýva právomoc na podpis dohovoru Európskou úniou z článku 207 ZFEÚ, a nie z článku 114 ZFEÚ, ako to tvrdí Rada a členské štáty, ktoré ju podporujú.

36.

V tomto prípade je sporná len voľba hmotnoprávneho základu na podpis dohovoru Úniou. Účastníci konania sa naopak zhodujú v tom, že z procesnoprávneho hľadiska je uplatniteľný článok 218 ods. 5 ZFEÚ, ako to jasne vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia. ( 16 )

37.

Podľa ustálenej judikatúry musí byť voľba právneho základu aktu Únie založená na objektívnych prvkoch, ktoré možno preskúmať v rámci súdneho preskúmania, medzi ktoré patria predovšetkým cieľ a obsah aktu. ( 17 )

38.

Napadnutým rozhodnutím sa v zásade sledujú dve požiadavky: jednak by sa mali predpisy o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu, ktoré platia na európskom vnútornom trhu a ktoré boli vytvorené smernicou 98/84, rozšíriť mimo územia Únie. ( 18 ) Na druhej strane by mali strany dohovoru stanoviť v rámci ich platných sankcií a opravných prostriedkov za protizákonné činnosti aj zadržanie a konfiškáciu určitých predmetov (článok 6 dohovoru). ( 19 )

39.

Je nesporné, že na dosiahnutie týchto cieľov sa majú okrem iného harmonizovať právne predpisy strán dohovoru (článok 1 dohovoru). Medzi účastníkmi konania je však sporné, či pri tom ide, z pohľadu Únie, v prvom rade o harmonizáciu, ktorá má slúžiť na vytvorenie a fungovanie európskeho vnútorného trhu a ktorá sa preto môže zakladať na článku 114 ZFEÚ (pozri v tejto súvislosti nasledujúci časť 1), alebo o harmonizáciu, ktorá sa v zásade týka vonkajších obchodných vzťahov Únie a tretích krajín, a preto by mala byť realizovaná na základe článku 207 ZFEÚ (pozri v tejto súvislosti časť 2 nižšie).

40.

Ako prvé treba posúdiť, či sa podpis dohovoru môže ako opatrenie na vytvorenie vnútorného trhu zakladať na článku 114 ZFEÚ, tak ako to predpokladala Rada v napadnutom rozhodnutí.

41.

V tejto súvislosti treba v prvom rade poznamenať, že článok 114 ZFEÚ nemôže byť správnou kompetenčnou normou pre podpis dohovoru len preto, lebo Únia na tomto právnom základe už interne prijala smernicu, konkrétne smernicu 98/84. Na rozdiel od toho, čo je podľa všetkého názorom Poľska, nie je totiž v žiadnom prípade nevyhnutné, aby sa uzatvorenie medzinárodného dohovoru muselo zakladať na presne tom istom hmotnoprávnom základe ako prijatie legislatívneho aktu, v ktorom sa nachádza vnútorná právna úprava Únie týkajúca sa v podstate toho istého predmetu. Takáto prísna viazanosť právnych základov pre vnútornú a vonkajšiu činnosť nie je v Zmluvách zakotvená.

42.

Naopak v systéme Zmlúv sa rozlišuje medzi vnútornými a vonkajšími právomocami Únie. Od účinnosti Lisabonskej zmluvy sú vonkajšie právomoci Únie v zmluvách jasnejšie definované a systematizované, čo okrem iného vyplýva z doplnených ustanovení článku 216 ods. 1 ZFEÚ a článku 3 ods. 2 ZFEÚ.

43.

Zásadné pochybnosti boli predložené najmä v súvislosti s vhodnosťou článku 114 ZFEÚ ako právneho základu pre uzatvorenie medzinárodnej dohody Úniou. Znenie článku 114 ods. 1 ZFEÚ je síce široko koncipované a umožňuje v druhej vete vo všeobecnosti prijímať „opatrenia“, pod čo môže teoreticky spadať aj uzatvorenie medzinárodných dohôd. Takýto výklad by však nebol v súlade s účelom článku 114 ZFEÚ: toto ustanovenie slúži na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 26 ZFEÚ, smeruje teda k vytvoreniu vnútorného trhu a zabezpečeniu jeho fungovania. Má umožňovať činnosť Parlamentu a Rady v rámci Únie. ( 20 ) Potvrdzuje sa to, ak sa upriami pozornosť na systematické postavenie článku 114 ZFEÚ: toto ustanovenie sa nachádza v tretej časti ZFEÚ, ktorá sa zaoberá „vnútornými politikami a činnosťami Únie“, a naopak „vonkajšia činnosť Únie“ je predmetom špeciálnych ustanovení v piatej časti ZFEÚ.

44.

Pripúšťam, že Únia síce môže aj v súvislosti s jej vnútornými politikami jednorázovo nadobudnúť vonkajšiu právomoc, a to síce okrem iného vtedy, ak to treba na uskutočnenie jedného z cieľov zakotvených v Zmluvách, v tomto prípade napríklad na vytvorenie a zabezpečenie fungovania vnútorného trhu v zmysle článku 26 ods. 1 ZFEÚ. Takáto vonkajšia právomoc však nevyplýva z článku 114 ZFEÚ, ako sa podľa všetkého domnievajú Rada a vedľajší účastníci konania na jej strane, ale z článku 216 ods. 1 ZFEÚ, ktorý od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy kodifikuje skoršiu judikatúru. ( 21 )

45.

Na základe toho treba konštatovať, že Rada sa v každom prípade dopustila právnej chyby tým, že použila článok 114 ZFEÚ ako hmotnoprávny základ podpisu dohovoru, namiesto toho, aby sa aspoň doplňujúco oprela o článok 216 ods. 1 ZFEÚ.

46.

Túto právnu chybu však možno samu osebe považovať za čisto formálnu chybu, ktorá by ako taká neodôvodňovala vyhlásenie neplatnosti napadnutého rozhodnutia. ( 22 ) Preto treba ešte objasniť, či podpísanie dohovoru možno obsahovo považovať za opatrenie na vytvorenie vnútorného trhu v zmysle článku 114 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 26 ods. 1 ZFEÚ, tak ako to dôrazne tvrdila Rada a vedľajší účastníci konania na jej strane.

47.

Pri povrchnom pozorovaní by skutočne mohol vzniknúť dojem, že dohovor slúži v rámci Únie na aproximáciu právnych predpisov vo vnútornom trhu. Podľa článku 1 sleduje totiž dohovor okrem iného „úče[l]… zblížiť právne predpisy strán dohovoru…“. Podľa všetkého sa dohovor zameriava na opatrenia, ktoré sa veľmi často prijímajú aj v rámci Únie na uskutočnenie vnútorného trhu a na zabezpečenie jeho fungovania.

48.

Pri bližšom pozorovaní však vyjde najavo, že Únia neuzatvorila dohovor preto, že chcela vytvoriť alebo posilniť vlastný vnútorný trh v oblasti právnej ochrany služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu, ale preto, že chcela zaistiť rozšírenie právnych predpisov z tejto oblasti, ktoré vnútri Únie už existujú, mimo hraníc vnútorného trhu do tretích krajín, v ktorých je právna ochrana služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu ešte neúplná. ( 23 ) Podpísanie dohovoru má výslovne „prisp[ieť] k rozšíreniu uplatňovania ustanovení podobných ustanoveniam smernice 98/84/ES mimo hraníc Únie a k zavedeniu právnych predpisov v oblasti služieb založených na podmienenom prístupe, ktoré by platili na celom európskom kontinente“. ( 24 )

49.

Preto v popredí nie je ani tak vytvorenie jednotných predpisov na európskom vnútornom trhu, ale skôr snaha „exportovať“ interné acquis Únie do tretích krajín. Inými slovami, podpísanie dohovoru nepredstavuje opatrenie na „internú harmonizáciu“ v rámci Únie, ale skôr príspevok na „externú harmonizáciu“ vo vzťahu k tretím krajinám.

50.

Tento predpoklad sa potvrdí, ak sa upriami pozornosť na oddeľovaciu doložku v článku 11 ods. 4 dohovoru. Táto doložka stanovuje, že strany dohovoru, ktoré sú členskými štátmi Európskej únie, vo vzájomných vzťahoch neuplatňujú dohovor, ale „pravidlá Spoločenstva“.

51.

Na rozdiel od názoru Rady môže byť takáto oddeľovacia doložka predsa dôležitá pri posudzovaní právomocí na uzatvorenie medzinárodných dohôd. ( 25 )

52.

V tomto prípade spôsobuje oddeľovacia doložka uvedená v článku 11 ods. 4 dohovoru, že väčšina ustanovení dohovoru sa v Únii nebude uplatňovať, pretože na základe smernice 98/84 už existujú „pravidlá Spoločenstva“, ktoré obsahovo zodpovedajú pravidlám dohovoru. ( 26 ) Toto tvrdenie nakoniec neuznalo Francúzsko.

53.

Za týchto okolností nemožno uzatvorenie dohovoru Úniou považovať v prvom rade za opatrenie na aproximáciu právnych predpisov jej členských štátov v rámci európskeho vnútorného trhu.

54.

Pripúšťam, že článok 11 ods. 4 dohovoru stanovuje, že členské štáty Európskej únie uplatňujú vo vzájomných vzťahoch pravidlá vyplývajúce z dohovoru iba vtedy, keď konkrétnu záležitosť neupravuje „žiadne pravidlo Spoločenstva“. To sa týka, ako uznala Rada, len „konfiškácie“ v zmysle článku 6 dohovoru (t. j. zadržania a konfiškácie určitých predmetov), ďalej medzinárodnej spolupráce v zmysle článku 8 dohovoru, pokiaľ sa týka konfiškačných opatrení v zmysle článku 6. Lebo len v súvislosti s týmito prvkami neobsahuje smernica 98/84 žiadnu špecifickú úpravu.

55.

Pokiaľ ide o konfiškačné opatrenia a s tým súvisiacu spoluprácu medzi členskými štátmi, uzatvorenie dohovoru Úniou bude mať nepochybne aj určité spätné účinky na európsky vnútorný trh a bude dopĺňať alebo v každom prípade spresňovať „predpisy Spoločenstva“, ktoré tam už platia na základe smernice 98/84.

56.

Napriek tomu by bolo problematické tvrdiť, že konfiškácie a na nich zameraná medzinárodná spolupráca tvoria hlavný predmet dohovoru. Preto okolnosť, že dohovor obsahuje v článkoch 6 a 8 dodatočné úpravy, nemôže viesť k tomu, že sa jeho podpis Úniou bude považovať za opatrenie na vytvorenie vnútorného trhu zakladajúce sa na článku 114 ZFEÚ v spojení s článkom 216 ods. 1 ZFEÚ. Je to z dôvodu, že voľba právneho základu sa má v prípade právneho aktu Únie riadiť podstatou obsahu jeho úpravy. ( 27 ) Ako už bolo uvedené, ( 28 ) v tomto prípade touto podstatou nie je vytvorenie európskeho vnútorného trhu alebo zabezpečenie jeho fungovania.

57.

Bez ohľadu na články 6 a 8 dohovoru je pravdepodobné, že vytvorenie jednotného práva pre služby založené na podmienenom prístupe, ktoré bude platiť na celom európskom kontinente, môže mať nakoniec pozitívne účinky aj na poskytovanie takýchto služieb v rámci Únie, teda na európskom vnútornom trhu. Keď sa totiž v celej Európe zamedzí protizákonným činnostiam týkajúcim sa služieb založených na podmienenom prístupe, môžu sa takisto zlepšiť právne a ekonomické rámcové podmienky pre poskytovanie takýchto služieb aj v rámci Únie.

58.

Tieto všeobecné pozitívne účinky dohovoru na vnútorný trh majú však len nepriamy charakter. Ide len o nepriame účinky dohovoru. Takéto účinky nepostačujú na to, aby klasifikovali podpísanie dohovoru Úniou ako opatrenie na vytvorenie alebo na zabezpečenie fungovania vnútorného trhu v zmysle článku 114 ZFEÚ (v spojení s článkom 216 ods. 1 ZFEÚ). Je to tak preto, že cieľom takýchto opatrení musí byť nevyhnutne zlepšenie podmienok na vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu, ( 29 ) a musia byť schopné mať priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu. ( 30 ) V tomto prípade žiadna z týchto dvoch podmienok nebola splnená.

59.

Treba zamietnuť aj argument Rady, že dohovor slúži na vytvorenie vnútorného trhu, pretože zmenšovaním rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami prispieva k vytvoreniu jednotných právnych rámcových podmienok („level playing field“).

60.

Podľa článku 114 ZFEÚ síce môžu byť harmonizačné opatrenia prijímané s cieľom odstrániť právne rozdiely medzi členskými štátmi, ak by tieto rozdiely mohli byť prekážkou pri uplatňovaní základných slobôd a mohli by súčasne mať priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu. ( 31 ) Vždy však musí byť cieľom odstránenie právnych rozdielov medzi členskými štátmi Európskej únie, nie naopak odstránenie právnych rozdielov medzi členskými štátmi Európskej únie a tretími krajinami. V tomto prípade však dohovor, ako už bolo uvedené, neslúži v prvom rade na internú harmonizáciu, ale primárne na externú harmonizáciu. ( 32 )

61.

Na základe vyššie uvedeného teda možno konštatovať, že vytvorenie a fungovanie európskeho vnútorného trhu nie sú pri podpise dohovoru Úniou rozhodujúce. Preto si Rada tým, že sa oprela o článok 114 ZFEÚ, nezvolila správny právny základ napadnutého rozhodnutia.

62.

Keďže na základe vyššie uvedeného ( 33 ) platí, že článok 114 ZFEÚ nie je vhodným právnym základom napadnutého rozhodnutia, treba po druhé objasniť, či sa toto rozhodnutie, ako navrhla Komisia a Parlament, malo ako súčasť spoločnej obchodnej politiky zakladať na článku 207 ZFEÚ.

63.

Článok 207 ods. 1 ZFEÚ objasňuje, že spoločná obchodná politika nie je obmedzená na obchod s tovarom, ale že okrem iného zahŕňa aj obchod so službami. Článok 207 ods. 4 ZFEÚ poveruje Radu na uzatvorenie obchodnopolitických dohôd, ktorých predmetom môže byť v neposlednom rade aj obchod s audiovizuálnymi službami.

64.

Proti uplatneniu článku 207 ZFEÚ Rada a vedľajší účastníci konania na jej strane v prvom rade uvádzajú, že predmetom a cieľom dohovoru nie je úprava vonkajších vzťahov Únie, ale, ako vyplýva z článku 1 dohovoru, len zblíženie vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu.

65.

Táto námietka nie je presvedčivá.

66.

Opatrenia na harmonizáciu vnútroštátnych právnych predpisov nie sú v rámci spoločnej obchodnej politiky v žiadnom prípade vylúčené. Článok 207 ods. 6 ZFEÚ síce zakazuje harmonizáciu právnych predpisov členských štátov, „pokiaľ zmluvy takúto harmonizáciu vylučujú“. Z toho však a contrario vyplýva, že vo všetkých ostatných prípadoch výkon právomocí Únie v oblasti spoločnej obchodnej politiky môže napriek tomu viesť k harmonizácii právnych predpisov. Toto musela uznať aj Rada v konaní pred Súdnym dvorom.

67.

A fortiori môže článok 207 ZFEÚ slúžiť ako právny základ opatrení, ktoré nevedú v rámci Únie k harmonizácii právnych predpisov členských štátov (interná harmonizácia), ale tak ako v tomto prípade vo vonkajších vzťahoch prispievajú k zbližovaniu právnych predpisov platných v Únii a v tretích štátoch (externá harmonizácia). Predmetom množstva moderných obchodných dohôd je práve takáto harmonizácia: tieto dohody stanovujú vytvorenie jednotných právnych štandardov – prípadne vo forme minimálnych štandardov – pre určité výrobky, činnosti alebo odvetvia, aby sa týmto spôsobom uľahčil cezhraničný obchod. ( 34 )

68.

Rada a členské štáty, ktoré ju podporujú, však namietajú, že harmonizácia vnútroštátneho práva stanovená v článku 1 dohovoru má obchodnopolitický charakter v zmysle článku 207 ZFEÚ.

69.

Na základe ustálenej judikatúry totiž v skutočnosti akt spadá do pôsobnosti spoločnej obchodnej politiky podľa článku 207 ZFEÚ iba vtedy, ak sa špecificky vzťahuje na medzinárodnú výmenu tovarov a služieb tým, „že jeho účelom je podporovať, uľahčovať alebo upravovať obchodné vzťahy a má priamy a bezprostredný účinok na obchod s dotknutými tovarmi“. ( 35 )

70.

Je potrebné súhlasiť s Radou a vedľajšími účastníkmi konania na jej strane, že dohovor obsahuje len na jedinom mieste, a to v článku 4 písm. b), úpravu, ktorá sa výslovne vzťahuje na obchod tým, že nariaďuje zákaz dovozu nezákonných zariadení na obchodné účely.

71.

Na rozdiel od toho, čo sa domnieva Rada a členské štáty, ktoré ju podporujú, to však neznamená, že dohovor sa inak netýka obchodu medzi Úniou a tretími krajinami. Ako totiž správne vysvetlila Komisia, účelom dohovoru ako celku je uľahčiť poskytovanie služieb v oblasti služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu, a to aj a práve vo vzťahu Únie a tretích krajín.

72.

Dohovor sa predstavuje ako súčasť spoločnej politiky všetkých strán dohovoru zacielenej na ochranu služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu. ( 36 ) Ako už bolo spomenuté, dohovorom sa majú rozšíriť štandardy právnej ochrany uvedených služieb, ktoré už platia v rámci Únie, na tretie krajiny, tak aby sa mohli zaviesť právne predpisy v oblasti služieb založených na podmienenom prístupe, ktoré by platili na celom európskom kontinente. ( 37 )

73.

Týmto spôsobom sa v celej Európe, tak vnútri, ako aj mimo európskeho vnútorného trhu, vytvoria jednotné právne rámcové podmienky („level playing field“) poskytovania uvedených služieb.

74.

Tým sa jednak uľahčí podnikom so sídlom v Európskej únii poskytovať služby v oblasti služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu mimo európskeho vnútorného trhu do iných členských štátov Rady Európy. Na druhej strane sa podnikom a osobám so sídlom v členských štátoch Rady Európy mimo územia Európskej únie sťaží rušenie alebo poškodzovanie atraktívnosti poskytovania takýchto služieb prostredníctvom neoprávneného prístupu. Keď sa na celom európskom kontinente bude proti protizákonným činnostiam postupovať podľa jednotných právnych štandardov, bude pre pôvodcov týchto činností ťažšie ako doteraz, aby si ešte našli „oázy“ v Európe, ktoré podľa všetkého doteraz existovali v niektorých členských štátoch Rady Európy mimo Európskej únie. ( 38 )

75.

Dohovor teda nielen uľahčuje podnikom, ktoré majú sídlo v európskom vnútornom trhu, legálne poskytovať služby do tretích krajín, ale vedie tiež k tomu, že možno účinnejšie ako doteraz bojovať proti nezákonným praktikám smerujúcim proti týmto službám (takzvané „pirátstvo“), ktoré majú pôvod v tretích krajinách.

76.

Týmto spôsobom sa odstránia obchodné prekážky medzi Úniou a tretími krajinami, ktoré vyplývajú z rozdielnych vnútroštátnych právnych poriadkov strán dohovoru. Skutočnosť, že pritom ide o obchodné prekážky, ktoré nemajú nič spoločné s poskytovaním samotných dotknutých služieb, ale skôr súvisia s (doteraz nedostatočnou) právnou ochranou týchto služieb v niektorých tretích krajinách, nesvedčí, na rozdiel od názoru Švédska, proti uplatneniu článku 207 ZFEÚ. Pretože aj obchodné prekážky, ktoré vyplývajú z nedostatočnej právnej ochrany tovaru alebo služieb v tretích krajinách, spadajú do rozsahu pôsobnosti modernej obchodnej politiky, a preto môžu byť predmetom opatrení podľa článku 207 ZFEÚ. ( 39 )

77.

Na rozdiel od názoru Rady a vedľajších účastníkov konania na jej strane nie je zlepšenie právnej ochrany dotknutých služieb pre medzinárodný obchod v žiadnom prípade len druhotriedne alebo s nepriamym charakterom. Naopak, čo najjednotnejšie a najspoľahlivejšie právne rámcové podmienky majú v súčasnosti v mnohých oblastiach pre medzinárodný obchod rozhodujúci význam, najmä vtedy, keď ide o komplexný a drahý tovar alebo služby, pri ktorých výrobe alebo predaji v podstatnej miere záleží na duševnom vlastníctve alebo tvorivej činnosti.

78.

Presne tak je to v prípade audiovizuálnych služieb a služieb informačnej spoločnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. Ako je totiž výslovne uznané v preambule dohovoru, nezákonný prístup ohrozuje hospodársku životaschopnosť subjektov, ktoré poskytujú vysielacie služby a služby informačnej spoločnosti, a v dôsledku toho môže negatívne ovplyvniť rozmanitosť programov a služieb ponúkaných verejnosti. ( 40 )

79.

Na základe vyššie uvedeného je nepochybné, že dohovorom vyvolaný export do tretích krajín z hľadiska Európskej únie v rámci platných právnych štandardov európskeho vnútorného trhu, predstavuje z pohľadu Únie čisto obchodnopolitické opatrenie.

80.

Rada a niektorí vedľajší účastníci konania na jej strane, konkrétne Švédsko a Poľsko, navyše tvrdia, že ustanovenia článkov 6 a 8 dohovoru o konfiškáciách a s tým súvisiacej medzinárodnej spolupráci, sa tematicky nemajú priradiť k spoločnej obchodnej politike, ale k justičnej spolupráci a tým k priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, na základe čoho podpísanie dohovoru nemožno zakladať na článku 207 ZFEÚ.

81.

Táto námietka nie je presvedčivá.

82.

Pri samostatnom pozorovaní síce možno konfiškácie a na nich zameranú medzinárodnú spoluprácu priradiť k politickej oblasti justičnej spolupráce v občianskych a trestných veciach. Ale, ako už bolo uvedené, ( 41 ) v tomto prípade netvoria konfiškácie a na nich zameraná medzinárodná spolupráca, hlavný predmet dohovoru. Keďže podstata dohovoru sa nachádza v obchodnopolitickej oblasti, podpísanie celého dohovoru sa musí zakladať výlučne na článku 207 ZFEÚ. ( 42 ) Uplatnenie iných právnych základov, ako napríklad článku 83 ods. 2 ZFEÚ, nie je prípustné.

83.

Tento záver nespochybňujú ani protokoly č. 21 ( 43 ) a č. 22 ( 44 ) k Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ. V oboch týchto protokoloch sa nachádzajú ustanovenia o postavení Spojeného kráľovstva, Írska a Dánska v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktoré týmto trom členským štátom priznávajú určité špeciálne práva.

84.

Vecná pôsobnosť uvedených osobitných úprav je výslovne obmedzená na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Okrem toho, ako ustanovenia o výnimke, ich treba vykladať reštriktívne. Nie je účelom ani cieľom protokolov č. 21 a č. 22, aby sa v ostatných čiastkových oblastiach práva Únie, najmä v rámci spoločnej obchodnej politiky (alebo aj vnútorného trhu), presunula účasť na opatreniach, ktoré prijali inštitúcie Únie, a ich záväznosť do voľnej úvahy Spojeného kráľovstva, Írska a Dánska. ( 45 )

85.

Protokoly č. 21 a č. 22 nemôžu viesť k odklonu od všeobecne uznaných pravidiel voľby správneho právneho základu aktu Únie. K týmto pravidlám, ktoré koniec koncov spočívajú na štruktúre Zmlúv ako celku, patrí najmä to, že voľba právneho základu sa má v prípade právneho aktu Únie riadiť podstatou obsahu jeho úpravy, a to aj vtedy, ak okrem toho okrajovo obsahuje aj úpravy, ktoré sa týkajú priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. ( 46 )

86.

Takisto nie je možné preniesť procesnoprávne osobitné úpravy stanovené v protokoloch č. 21 a č. 22 ( 47 ) na iné čiastkové oblasti práva Únie, ako je priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Je to z dôvodu, že voľbu právneho základu aktu nedefinujú postupy, ale naopak, právny základ aktu určuje postupy, ktoré treba dodržať na účely jeho prijatia. ( 48 )

87.

Z toho vyplýva, že Spojené kráľovstvo, Írsko a Dánsko sa v súvislosti s právnym aktom, ktorý sa podľa svojej podstaty má priradiť k spoločnej obchodnej politike, nemôžu odvolávať na svoje osobitné práva podľa protokolov č. 21 a č. 22 a Rada nemusí pri prijatí takého právneho aktu brať do úvahy tieto osobitné práva, a to ani pokiaľ ide o jednotlivé prvky alebo súčasti týchto právnych aktov.

88.

Na základe vyššie uvedeného by preto správnym právnym základom napadnutého rozhodnutia nemal byť článok 114 ZFEÚ, ale článok 207 ZFEÚ. Podpis celého dohovoru Úniou možno zakladať na článku 207 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod uvedený Komisiou je dôvodný.

89.

Druhým žalobným dôvodom Komisia namieta proti právnemu názoru Rady, podľa ktorého by dohovor „mala podpísať tak Únia, ako aj jej členské štáty“, ( 49 ) teda ako zmiešanú dohodu. Podľa názoru Komisie a Parlamentu takýto postup porušuje výlučnú právomoc Únie na uzavretie dohovoru. Rada a vedľajší účastníci konania na jej strane majú opačný názor.

90.

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Rada konštatovala, že druhý žalobný dôvod Komisie je neúčinný (francúzsky: „inopérant“). Podľa názoru Rady napadnuté rozhodnutie upravuje len podpis dohovoru Úniou a neobsahuje žiadne záväzné ustanovenia týkajúce sa otázky, či okrem Únie musia alebo smú byť stranami dohovoru aj jej členské štáty. Z toho Rada vyvodzuje, že druhý žalobný dôvod Komisie, aj keby bol dôvodný, nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

91.

Táto námietka nie je presvedčivá.

92.

Výrok napadnutého rozhodnutia je síce skutočne obmedzený na to, že povoľuje podpis dohovoru v mene Únie (pozri článok 1 tohto rozhodnutia). Právny a praktický dosah takéhoto povolenia sa však výrazne líši v závislosti od toho, či dohovor má byť podpísaný výlučne Úniou alebo ako zmiešaná dohoda súčasne Úniu a jej členskými štátmi.

93.

V tomto prípade Rada v preambule napadnutého rozhodnutia jasne vyjadrila svoj právny názor, že článok 6 dohovoru a časti článku 8 dohovoru nepatria do oblasti vonkajšej právomoci Únie a že sa preto dohovor má uzavrieť ako zmiešaná dohoda. ( 50 ) To znamená, že v rámci Únie interné povolenie na podpis dohovoru, tak ako ho vyjadruje Rada v článku 1 napadnutého rozhodnutia, sa netýka článkov 6 a 8 dohovoru, a preto sa okrem podpisu dohovoru v mene Únie vyžaduje aj podpis všetkých členských štátov. ( 51 )

94.

Druhým žalobným dôvodom sa v podstate kladie otázka, či je napadnuté rozhodnutie protiprávne, pretože Rada v ňom udelila povolenie, ktorého rozsah nie je dostatočný. Ide pritom o právnu otázku, ktorá musí byť v rámci žaloby o neplatnosť preskúmaná Súdnym dvorom. Ak Súdny dvor rozhodne, že dohovor spadá do výlučnej právomoci Únie, tak sa napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože Rada vydala povolenie, ktoré svojím rozsahom a dosahom nepokrýva to, čo sa vyžadovalo z právneho hľadiska.

95.

Druhý žalobný dôvod je dôvodný, ak má Únia výlučnú právomoc na uzatvorenie dohovoru.

96.

Takáto exkluzívna právomoc môže vyplývať jednak z článku 3 ods. 1 písm. e) ZFEÚ [pozri v tejto súvislosti nasledujúcu časť a)] a jednak z článku 3 ods. 2 ZFEÚ [pozri v tejto súvislosti nižšie časť b)]. Ak existuje, nemôžu existovať žiadne paralelné kompetencie členských štátov. ( 52 ) Naopak z výlučnej právomoci Únie vyplýva všeobecný zákaz činnosti členských štátov (článok 2 ods. 1 druhá časť vety ZFEÚ). Preto je vylúčené aj možné dobrovoľné pôsobenie členských štátov na strane Únie ako zmluvných strán medzinárodnej dohody. ( 53 ) Je to tak preto, že na medzinárodnej úrovni môže vystupovanie členských štátov vo vlastnom mene popri Únii ovplyvniť výsledok rokovaní a okrem toho spochybňuje samostatnú vonkajšiu právomoc Únie na uzatvorenie dohody.

97.

Ako sa uvádza vyššie, ( 54 ) dohovor ako celok sa musí zakladať na článku 207 ZFEÚ, spadá teda do oblasti pôsobnosti spoločnej obchodnej politiky. Preto Únia má výlučnú vonkajšiu právomoc na uzavretie dohovoru [článok 3 ods. 1 písm. e) ZFEÚ].

98.

Už z tohto dôvodu treba s druhým žalobným dôvodom Komisie súhlasiť.

99.

Ak Súdny dvor v rozpore s mojím návrhom nepriradí dohovor k spoločnej obchodnej politike (článok 207 ZFEÚ), ale bude ho považovať za harmonizačné opatrenie na vytvorenie európskeho vnútorného trhu (článok 114 ZFEÚ), musí sa alternatívne posúdiť, či napriek tomu neexistuje výlučná vonkajšia právomoc Únie na uzatvorenie tohto dohovoru. Komisia a Parlament tvrdia, že takáto výlučná právomoc vyplýva z článku 3 ods. 2 ZFEÚ, Rada a členské štáty, ktoré ju podporujú, vehementne spochybňujú, že sú splnené podmienky uplatnenia tohto ustanovenia.

100.

Do úvahy v tomto prípade prichádza len tretí variant uvedený v článku 3 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého má Únia výlučnú právomoc uzavrieť medzinárodnú dohodu, „ak môžu byť uzavretím zmlúv dotknuté spoločné pravidlá alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“. Formulácia „môžu“ v článku 3 ods. 2 ZFEÚ zdôrazňuje, že nemusí dôjsť k skutočnému ovplyvneniu alebo pozmeneniu rozsahu pôsobnosti spoločných pravidiel, naopak stačí, aby medzinárodná dohoda bola schopná vyvolať takýto účinok, t. j. s dohodou musí byť spojené konkrétne riziko takéhoto ovplyvnenia alebo pozmenenia rozsahu pôsobnosti spoločných pravidiel.

101.

V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné podotknúť, že riziko ovplyvnenia spoločných pravidiel nie je vylúčené len preto, že ustanovenia medzinárodnej dohody a právnej úpravy existujúcej vnútri Únie, tak ako v tomto prípade, ( 55 ) sú z obsahového hľadiska v rozsiahlej miere totožné. ( 56 ) Aj pri obsahovej totožnosti sa totiž redukuje právomoc normotvorcu Únie, pokiaľ sa uzatvárajú medzinárodné záväzky voči tretím krajinám. Na tom mimochodom nič nezmení ani taká oddeľovacia doložka, akou je článok 11 ods. 4 dohovoru, naopak takéto ustanovenie možno považovať dokonca za indíciu rizika ovplyvnenia spoločných pravidiel. ( 57 )

102.

V súlade s tým aj Rada v prejednávanej veci uznáva, že riziko ovplyvnenia spoločných pravidiel v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ, čiže výlučnej právomoci Únie, existuje vo všetkých tých záležitostiach, v ktorých sa dohovor a smernica 98/84 v podstate zhodujú. To sa týka najmä vymedzení pojmov, v ktorých sa definuje, čo treba chápať pod „chránenou službou“, „podmieneným prístupom“, „zariadením podmieneného prístupu“ a „nezákonným zariadením“. ( 58 ) To isté platí pre stanovenie činností, ktoré majú byť ako „protizákonné činnosti“ zakázané. ( 59 )

103.

Medzi účastníkmi konania je však sporné to, či takáto výlučná právomoc Únie na uzavretie dohovoru v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ existuje aj v súvislosti s konfiškáciami podľa článku 6 dohovoru, ako aj v súvislosti s medzinárodnou spoluprácou podľa článku 8 dohovoru, pokiaľ sa týka konfiškácií v zmysle článku 6. Z pohľadu Rady vedú práve tieto dva body nevyhnutne k tomu, že dohovor je nutné považovať za zmiešanú dohodu. ( 60 )

104.

V tejto súvislosti treba jednak objasniť, či z článkov 6 a 8 dohovoru vyplýva konkrétne riziko ovplyvnenia článku 5 ods. 1 smernice 98/84 [pozri v tejto súvislosti nasledujúcu časť ii)], a jednak, či sa dohovor ako celok týka oblasti vo veľkej miere pokrytej pravidlami Spoločenstva [pozri v tejto súvislosti nižšie časť iii)].

105.

Komisia a Parlament zastávajú názor, že konfiškácie spomenuté v článku 6 dohovoru sú už upravené ako sankcie v článku 5 ods. 1 smernice 98/84. Preto existuje aj v súvislosti s touto časťou dohovoru výlučná právomoc Únie v zmysle článku 3 ods. 2 ZFEÚ.

106.

Toto tvrdenie je nedôvodné.

107.

Ako presvedčivo vysvetlila Rada a členské štáty, ktoré ju podporujú, článok 5 ods. 1 smernice 98/84 obsahuje len veľmi všeobecný a základný záväzok pre členské štáty, aby stanovili sankcie, ktoré musia „byť účinné, varujúce a úmerné potenciálnemu vplyvu protizákonnej činnosti“. Členským štátom pritom zostáva široká diskrečná právomoc na to, aby vo svojich vnútroštátnych právnych poriadkoch stanovili vhodné sankcie. K nim môžu patriť zabavenie a konfiškácie predmetov, ( 61 ) podľa smernice to však nie je záväzné. ( 62 )

108.

Koniec koncov, členské štáty len spoločne prijímajú opatrenie na splnenie ich povinnosti podľa článku 5 ods. 1 smernice 98/84, a to stanoviť účinné, varujúce a primerané sankcie, keď uzatvárajú, samy alebo spolu s tretími krajinami, medzinárodný dohovor, ktorý konfiškácie záväzne predpisuje, tak ako je to v článku 6 dohovoru. Členské štáty v tomto prípade len vykonávajú svoju diskrečnú právomoc, ktorá im patrí pri danom stave práva Únie, a okrem toho prispievajú k uskutočneniu cieľov smernice 98/84.

109.

Na základe uvedeného nie je zrejmé, ako konkrétne by mohli články 6 a 8 dohovoru ovplyvniť ustanovenie o sankciách uvedené v článku 5 ods. 1 smernice 98/84 a rozsah jeho pôsobnosti.

110.

Hoci so samotnými článkami 6 a 8 dohovoru nie je spojené riziko ovplyvnenia článku 5 ods. 1 smernice 98/84, môže napriek tomu dohovor ako celok spadať do výlučnej právomoci Únie. Podľa ustálenej judikatúry ( 63 ) treba totiž predpokladať existenciu exkluzívnej právomoci Únie na podpis dohody vždy vtedy, keď sa to týka oblasti, ktorá je vo veľkej miere pokrytá pravidlami Spoločenstva.

111.

Rada a niektorí vedľajší účastníci konania na jej strane síce vo všeobecnosti namietajú, že táto judikatúra už nie je po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy relevantná, keďže článkom 3 ods. 2 ZFEÚ došlo k užšiemu vymedzeniu výlučných právomocí Únie v oblasti zahraničného obchodu. Túto námietku však treba zamietnuť. Neexistujú nijaké oporné body pre tvrdenie, že autori Lisabonskej zmluvy mali takéto užšie vymedzenie v úmysle. Ani na pojednávaní pred Súdnym dvorom Rada na moju výzvu nepredložila na potvrdenie svojej hypotézy žiadne dôkazy, napríklad z oblasti prípravných prác Európskeho konventu k Zmluve o Ústave pre Európu alebo z oblasti prípravných prác k Lisabonskej zmluve.

112.

Podľa môjho názoru ide pri treťom variante článku 3 ods. 2 ZFEÚ o kodifikáciu doterajšej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výlučných právomocí Únie na uzatvorenie zmlúv v rámci „doktríny ERTA“. ( 64 ) Na pojednávaní pred Súdnym dvorom to výslovne uznalo aj Francúzsko.

113.

Na základe toho by sa mali výklad a uplatnenie tretieho variantu článku 3 ods. 2 ZFEÚ orientovať podľa doterajšej judikatúry. Na to, aby sa mohla predpokladať výlučná právomoc Únie na uzatvorenie medzinárodnej dohody v zmysle tretieho variantu článku 3 ods. 2 ZFEÚ, preto aj naďalej stačí, aby bola dotknutá oblasť, ktorá je vo veľkej miere pokrytá pravidlami Spoločenstva.

114.

Nič iné nevyplýva ani z protokolu č. 25 k Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ ( 65 ), ktorý stanovuje, že výkon spoločných právomocí Úniou zahŕňa „len tie prvky, ktoré sú upravené dotknutým aktom Únie, a teda nevzťahuje sa na celú oblasť“.

115.

Podľa jeho znenia sa totiž protokol č. 25 týka len vykonávania spoločných právomocí Únie v zmysle článku 2 ods. 2 ZFEÚ, nie však dosahu jej výlučných právomocí v zmysle článku 2 ods. 1 ZFEÚ. A fortiori neexistujú oporné body pre tvrdenie, že by autori Lisabonskej zmluvy chceli týmto protokolom priamo alebo nepriamo zúžiť práve rozsah pôsobnosti výlučných právomocí Únie na uzatvorenie dohôd podľa tretieho variantu článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Proti takémuto zúženiu svedčí v neposlednom rade skutočnosť, že protokol č. 25 neobsahuje nijaký odkaz na článok 3 ods. 2 ZFEÚ.

116.

Okrem toho treba zdôrazniť, že výlučná právomoc podľa tretieho variantu článku 3 ods. 2 ZFEÚ nezávisí v prvom rade len od existencie alebo neexistencie spoločných pravidiel v určitej oblasti, ale od rizika ovplyvnenia týchto spoločných pravidiel alebo zmeny rozsahu ich pôsobnosti. Takéto riziko môže existovať už vtedy, ak medzinárodná dohoda obsahuje ustanovenia, ktoré majú úzku obsahovú súvislosť s pravidlami Spoločenstva, ktoré dotknutú vecnú oblasť už v rozsiahlej miere upravujú v rámci práva Únie. Takéto pravidlá Spoločenstva môžu byť totiž negatívne ovplyvnené medzinárodnou dohodou už vtedy, ak pravidlá Spoločenstva a medzinárodná dohoda neupravujú presne tie isté „prvky“ (v zmysle protokolu č. 25).

117.

Na základe toho kritérium oblasti vo veľkej miere pokrytej pravidlami Spoločenstva, ktoré bolo vytvorené judikatúrou, nestratilo ani po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy nič zo svojho významu v súvislosti so stanovením výlučných právomocí Únie na uzatvorenie dohôd podľa tretieho variantu článku 3 ods. 2 ZFEÚ.

118.

Treba ešte preskúmať, či v tomto prípade v súvislosti s oblasťou, ktorá je pokrytá dohovorom, ide o oblasť vo veľkej miere pokrytú pravidlami Spoločenstva. Pritom treba hodnotiť nielen rozsah predmetných pravidiel, ale aj ich povahu a obsah. Ďalej treba zohľadňovať nielen súčasný stav práva Únie v dotknutej oblasti, ale aj vyhliadky jeho vývoja, pokiaľ sú v čase hodnotenia predvídateľné. ( 66 )

119.

Oblasť pokrytá dohovorom je právna ochrana služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu.

120.

Normotvorca Únie túto oblasť v rámci Únie už v rozsiahlej miere harmonizoval prijatím smernice 98/84. Pritom v žiadnom prípade neprijal len minimálne štandardy, ale podrobil mnohé prvky dotknutej oblasti úplnej harmonizácii. Najmä zaviedol na celom území Únie jednotné definície (článok 2 smernice) a v rámci Únie jednotne upravil, ktoré činnosti sú v rámci vnútorného trhu zakázané (článok 4 smernice). Existuje tiež, samozrejme veľmi všeobecné, pravidlo Spoločenstva o sankciách a opravných prostriedkoch (článok 5 smernice).

121.

Skutočnosť, že normotvorca Únie ponechal členských štátom v článku 5 ods. 1 smernice 98/84 rozsiahlu diskrečnú právomoc pri voľbe sankcií, nevyvracia možnosť, že oblasť právnej ochrany služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu je už ako celok vo veľkej miere determinovaná právom Spoločenstva.

122.

Z tohto pohľadu sú preto podmienky tretieho variantu článku 3 ods. 2 ZFEÚ, tak ako sú spresnené v judikatúre, ( 67 ) splnené.

123.

Z toho vyplýva, že Únia má na základe tretieho variantu článku 3 ods. 2 ZFEÚ výlučnú právomoc na uzatvorenie dohovoru, pretože sa dohovor týka oblasti vo veľkej miere pokrytej pravidlami Spoločenstva. Aj z tohto dôvodu je druhý žalobný dôvod Komisie opodstatnený.

124.

Oba žalobné dôvody Komisie sú preto opodstatnené a každý z nich už sám osebe oprávňuje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia (článok 263 prvý a druhý odsek ZFEÚ v spojení s článkom 264 prvým odsekom ZFEÚ).

125.

Ak Súdny dvor zruší napadnuté rozhodnutie, tak by mal na základe článku 264 druhého odseku ZFEÚ zachovať jeho účinky až do vydania nového rozhodnutia zakladajúceho sa na správnom právnom základe. Týmto spôsobom sa na medzinárodnej úrovni vylúčia akékoľvek pochybnosti o právomoci osôb poverených zastupovaním Únie na podpis dohovoru, právne účinky prípadne už uskutočnených podpisov sa nemôžu spochybňovať a nenastanú prieťahy v ratifikačnom procese.

126.

Okrem toho sú členské štáty na základe ich povinnosti lojálnej spolupráce s Úniou povinné (článok 4 ods. 3 ZEÚ) zdržať sa akéhokoľvek opatrenia, ktoré by mohlo poškodiť výlučnú právomoc Únie. ( 68 ) K tomu patrí, že tie členské štáty, ktoré dohovor ešte nepodpísali, sa podpisu aj naďalej zdržia, a tie členské štáty, ktoré ho už podpísali, ho nebudú ratifikovať.

127.

Súdny dvor podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku z 25. septembra 2012 uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže v riešení, ktoré navrhujem, Rada nemala úspech vo svojich dôvodoch a Komisia v príslušnom zmysle predložila návrh, uloží sa Rade povinnosť nahradiť trovy konania. Okrem toho Francúzsko, Holandsko, Poľsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo a Európsky parlament ako vedľajší účastníci konania podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú svoje vlastné trovy konania.

128.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: