1

Svojím odvolaním sa Európska komisia domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. marca 2011, Portugalsko/Komisia (T-33/09, Zb. s. II-1429, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zrušil rozhodnutie Komisie K(2008) 7419 v konečnom znení z 25. novembra 2008 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) týkajúce sa návrhu na zaplatenie penále v rámci výkonu rozsudku Súdneho dvora z 10. januára 2008, Komisia/Portugalsko (C-70/06, Zb. s. I-1, ďalej len „rozsudok z roku 2008“).

2

Rozsudkom zo 14. októbra 2004, Komisia/Portugalsko (C‑275/03, ďalej len „rozsudok z roku 2004“), Súdny dvor rozhodol, že „Portugalská republika si tým, že nezrušila nariadenie č. 48051 z 21. novembra 1967 [ďalej len ‚zákonný dekrét č. 48 051‘], ktorým podmieňuje poskytnutie náhrady škody osobám, ktoré boli poškodené porušením práva Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania alebo porušením vnútroštátnych predpisov, ktoré toto právo preberajú, predložením dôkazu o nedbanlivosti alebo úmysle, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z… smernice Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác [Ú. v. ES L 395, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 246]“.

3

Keďže Komisia usúdila, že Portugalská republika nedosiahla súlad s týmto rozsudkom, rozhodla sa podať žalobu podľa článku 228 ods. 2 ES za nesplnenie povinností, ktoré uložil rozsudok z roku 2004.

4

V rozsudku z roku 2008 Súdny dvor v bodoch 16 a 17 usúdil, že vzhľadom na znenie výroku rozsudku z roku 2004 treba na účely preskúmania, či Portugalská republika prijala opatrenia potrebné na vykonanie tohto rozsudku, určiť, či bol zákonný dekrét č. 48 051 zrušený. V tomto ohľade v bode 19 rozsudku z roku 2008 konštatoval, že k dátumu, keď uplynula lehota stanovená v odôvodnenom stanovisku z 13. júla 2005, Portugalská republika ešte tento zákonný dekrét nezrušila. Súdny dvor navyše v bode 36 tohto rozsudku uviedol, že splnomocnený zástupca tohto členského štátu na pojednávaní 5. júla 2007 potvrdil, že uvedený zákonný dekrét bol k tomuto dňu stále účinný.

5

V rozsudku z roku 2008 teda Súdny dvor v bode 1 jeho výroku rozhodol, že „Portugalská republika si tým, že nezrušila [zákonný dekrét č. 48 051], neprijala potrebné opatrenia, ktoré vyžaduje vykonanie [rozsudku z roku 2004], a z tohto dôvodu si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 228 ods. 1 ES“.

6

V bode 2 výroku rozsudku z roku 2008 Súdny dvor takisto rozhodol, že „Portugalská republika je povinná zaplatiť Komisii Európskych spoločenstiev na účet ‚Vlastné zdroje Európskeho spoločenstva‘ penále vo výške 19392 eur za každý deň omeškania s vykonaním opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s [rozsudkom z roku 2004] odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do dňa vykonania uvedeného [rozsudku z roku 2004]“.

7

Dňa 31. decembra 2007, teda niekoľko dní pred vyhlásením rozsudku z roku 2008, Portugalská republika prijala zákon č. 67/2007, ktorým sa prijíma úprava občianskoprávnej mimozmluvnej zodpovednosti štátu a iných verejnoprávnych subjektov (Diário da República, prvá séria, č. 251 z 31. decembra 2007, s. 9117, ďalej len „zákon č. 67/2007“), ktorý upravuje okrem iného zodpovednosť za škody spôsobené výkonom legislatívnej, súdnej a správnej činnosti. Tento zákon, ktorého článok 5 zrušuje zákonný dekrét č. 48 051, nadobudol účinnosť 30. januára 2008.

8

Dňa 28. januára 2008 na stretnutí splnomocnených zástupcov Komisie s predstaviteľmi Portugalskej republiky títo predstavitelia tvrdili, že vzhľadom na prijatie zákona č. 67/2007, ktorý zrušil zákonný dekrét č. 48 051, tento členský štát prijal všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z roku 2004, a preto má Portugalská republika uhradiť sumu iba za obdobie odo dňa vyhlásenia rozsudku z roku 2008, čiže 10. januára 2008, do dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 67/2007, čiže 30. januára 2008. Naopak, Komisia v podstate usudzovala, že tento zákon nepredstavuje opatrenie zabezpečujúce primerané a úplné vykonanie rozsudku z roku 2004.

9

Dňa 15. júla 2008 Komisia zaslala Portugalskej republike list, ktorým ju vyzvala na uhradenie sumy 2753664 eur ako dlžného penále na základe rozsudku z roku 2008 za obdobie od 10. januára do 31. mája 2008, keďže sa domnievala, že tento štát ešte neprijal všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku z roku 2004.

10

Dňa 4. augusta 2008 Portugalská republika odpovedala na uvedený list Komisie. Zopakovala svoj názor, podľa ktorého zákon č. 67/2007 je v súlade s rozsudkom z roku 2004, a uviedla, že napriek tomu sa rozhodla prijať zákon č. 31/2008 zo 17. júla 2008, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 67/2007 (ďalej len „zákon č. 31/2008“), aby sa zamedzilo predlžovaniu sporu týkajúceho sa správnosti výkladu zákona č. 67/2007.

11

V spornom rozhodnutí Komisia v podstate usúdila, že zákon č. 67/2007 síce nepredstavuje primerané vykonanie rozsudku z roku 2004, ale od 18. júla 2008, dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 31/2008, Portugalská republika napokon tento rozsudok vykonala. Komisia preto potvrdila výzvu na zaplatenie penále obsiahnutú v jej liste z 15. júla 2008 a navyše vyzvala na zaplatenie dodatočnej sumy 911424 eur, ktorá zodpovedá obdobiu od 1. júna do 17. júla 2008.

12

Portugalská republika podala na Všeobecnom súde žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia.

13

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd na úvod overil svoju právomoc rozhodnúť o takej žalobe.

14

Na tento účel predovšetkým v bode 62 napadnutého rozsudku pripomenul, že Komisii prináleží, aby vymáhala od členského štátu sumy, ktoré sa majú vložiť do rozpočtu Únie v rámci vykonania rozsudku Súdneho dvora vydaného podľa článku 228 ods. 2 ES.

15

Ďalej v bodoch 63 až 65 napadnutého rozsudku uviedol, že Zmluva o ES neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie, pokiaľ ide o riešenie sporov medzi členským štátom a Komisiou, ktoré vznikajú v súvislosti s takým rozsudkom, takže sa uplatnia procesné prostriedky stanovené Zmluvou o ES. Preto podľa Všeobecného súdu rozhodnutie, ktorým Komisia stanovuje sumu dlžnú členským štátom z dôvodu penále, ktoré mu uložil Súdny dvor, môže byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 ES. Z tohto dôvodu Všeobecný súd vyhlásil, že je príslušný rozhodnúť o takej žalobe na základe článku 225 ods. 1 prvého pododseku ES.

16

Napokon Všeobecný súd v bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku spresnil, že výkon tejto právomoci mu však nesmie umožniť zasahovať do výlučnej právomoci, ktorú články 226 ES a 228 ES vyhradzujú Súdnemu dvoru, a tak rozhodnúť o otázke týkajúcej sa nesplnenia povinností členským štátom vyplývajúcich zo Zmluvy o ES, o ktorej Súdny dvor predtým nerozhodol.

17

Na základe týchto úvodných úvah sa Všeobecný súd po prvé v bodoch 68 a 69 napadnutého rozsudku oprel o znenie výroku rozsudku z roku 2004 v spojení s dôvodmi uvedenými Súdnym dvorom v bodoch 16 až 19 rozsudku z roku 2008 a rozhodol, že na dosiahnutie súladu s rozsudkom z roku 2004 stačilo, aby Portugalská republika zrušila zákonný dekrét č. 48 051, a že penále sa dlhuje do tohto zrušenia.

18

V bodoch 71 a 72 napadnutého rozsudku z toho vyvodil, že Komisia porušila výrok rozsudku z roku 2008, keď usúdila, že prijatie zákona č. 67/2007, ktorým sa zrušuje uvedený zákonný dekrét, nepredstavuje primerané vykonanie rozsudku z roku 2004 a že Portugalská republika vykonala tento rozsudok až od 18. júla 2008, dátumu nadobudnutia účinnosti zákona č. 31/2008. Z tohto dôvodu Všeobecný súd rozhodol, že sporné rozhodnutie musí byť zrušené.

19

Po druhé Všeobecný súd v bodoch 80 a nasl. napadnutého rozsudku preskúmal tvrdenie Komisie, podľa ktorého Súdny dvor v rozsudkoch z roku 2004 a z roku 2008 pre ukončenie nesplnenia povinnosti, ktoré konštatoval v prvom z týchto rozsudkov, od Portugalskej republiky vyžadoval nielen zrušenie zákonného dekrétu č. 48 051, ale všeobecnejšie zosúladenie vnútroštátnej právnej úpravy s požiadavkami smernice 89/665. Podľa Komisie preto vytýkané nesplnenie povinnosti pretrvávalo, dokiaľ bolo v portugalskom vnútroštátnom práve podmienené priznanie náhrady škody osobám, ktoré boli poškodené porušením práva Únie, predložením dôkazu o nedbanlivosti alebo úmysle.

20

V tomto ohľade Všeobecný súd v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku rozhodol, že výkon voľnej úvahy Komisie vo vzťahu k opatreniam, ktoré členský štát prijal na vykonanie rozsudku Súdneho dvora ukladajúceho penále, nemôže zasahovať ani do procesných práv členských štátov, ktoré vyplývajú z konania upraveného článkom 226 ES, ani do výlučnej právomoci Súdneho dvora rozhodovať o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie.

21

Všeobecný súd osobitne v bode 88 napadnutého rozsudku usúdil, že určenie práv a povinností členských štátov a posúdenie ich správania môže vyplývať výlučne z rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho podľa článkov 226 ES až 228 ES.

22

V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 89 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia nemohla v rámci overenia vykonania rozsudku z roku 2008 rozhodnúť, že zákon č. 67/2007 nie je v súlade s právom Únie, a potom z toho vyvodiť dôsledky pre vypočítanie penále stanoveného Súdnym dvorom. V rovnakom bode dodal, že pokiaľ sa Komisia domnievala, že právny režim zavedený novým zákonom nepredstavuje správne prebratie smernice 89/665, mala začať konanie podľa článku 226 ES.

23

Po tretie Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku usúdil, že priznanie väčšej miery voľnej úvahy Komisii, pokiaľ ide o posúdenie opatrení na vykonanie rozsudku vydaného na základe článku 228 ods. 2 ES, by malo za následok, že v dôsledku toho, že členský štát napadol posúdenie Komisie, ktoré prekračuje samotné znenie výroku rozsudku Súdneho dvora, by Všeobecný súd nevyhnutne musel rozhodnúť o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie. Takéto posúdenie pritom patrí do výlučnej právomoci Súdneho dvora a nie do právomoci Všeobecného súdu.

24

Vzhľadom na tieto úvahy Všeobecný súd vyhovel žalobe Portugalskej republiky a zrušil sporné rozhodnutie.

25

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

26

Portugalská republika navrhuje, aby odvolanie bolo zamietnuté a Komisii bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania na prvom stupni i konania o odvolaní.

27

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 27. októbra 2011 bol Českej republike, Spolkovej republike Nemecko, Helénskej republike, Španielskemu kráľovstvu, Francúzskej republike, Holandskému kráľovstvu, Poľskej republike a Švédskemu kráľovstvu povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom konania na podporu Portugalskej republiky.

28

Komisia v podstate spochybňuje výklad Všeobecného súdu v bodoch 82 až 89 napadnutého rozsudku, podľa ktorého posúdenie obsahu novej právnej úpravy prijatej členským štátom na vykonanie rozsudku, ktorý Súdny dvor vydal na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ, patrí v každom prípade do výlučnej právomoci Súdneho dvora a v prípade nezhody medzi Komisiou a uvedeným členským štátom musí byť predmetom nového konania podľa článku 258 ZFEÚ.

29

Takým výkladom Všeobecný súd nesprávne obmedzil právomoci Komisie v rámci vymáhania penále, ktoré bolo uložené na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ, ako aj svoje vlastné právomoci týkajúce sa súdneho preskúmania aktov Komisie.

30

Po prvé tým, že v bodoch 87 až 89 napadnutého rozsudku vylúčil možnosť, aby Komisia posúdila obsah zákona č. 67/2007 s cieľom overiť, či Portugalská republika správne vykonala rozsudok z roku 2004 a tak ukončila nesplnenie povinnosti, Všeobecný súd nesprávne obmedzil právomoci Komisie, ktorá má vykonať rozpočet Únie a zabezpečiť potrebný účinok konania o nesplnení povinnosti, na iba „čistú formálnu kontrolu“, ktorá má určiť, či zákonný dekrét č. 48 051 bol, alebo nebol zrušený. Podľa tohto prístupu by sa totiž Komisia pri preskúmaní, či opatrenia, ktoré prijal dotknutý členský štát, mu umožňujú dosiahnuť súlad s rozsudkom Súdneho dvora, musela obmedziť na konštatovanie, že tento členský štát prijal nové opatrenia, a zdržať sa vykonania kontroly, ktorá by mala konkrétne overiť, či tieto opatrenia sú spôsobilé na vykonanie uvedeného rozsudku.

31

Okrem toho, ak by v prípade nezhody medzi Komisiou a členským štátom v otázke, či právna úprava, ktorú tento štát prijal, mu umožňuje dosiahnuť súlad s rozsudkom vydaným na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ, Komisia nemohla preskúmať túto právnu úpravu, aby sa ubezpečila, že zodpovedá požiadavkám Súdneho dvora, čiže by bola nútená, ako to uvádza Všeobecný súd, podať na Súdny dvor novú žalobu podľa článku 258 ZFEÚ, aby preskúmal nové právne predpisy, bola by spochybnená efektívnosť konania o nesplnení povinnosti a osobitne penále.

32

Po druhé Komisia tvrdí, že nie je správne, že právomoc Všeobecného súdu v oblasti preskúmania Komisie v rámci overenia zákonnosti sporného rozhodnutia bola obmedzená.

33

Osobitne mal Všeobecný súd preskúmať posúdenie novej právnej úpravy, ktorú Portugalská republika prijala, Komisiou, aby konkrétne overil, či táto inštitúcia sporným rozhodnutím skutočne zostala v rámci predmetu nesplnenia povinnosti a nedopustila sa chýb vo svojom hodnotení pretrvávania nesplnenia povinnosti.

34

Všeobecný súd sa naopak obmedzil na uskutočnenie „čisto formálneho“ preskúmania, keď v bode 84 napadnutého rozsudku iba konštatoval, že právna situácia dotknutého členského štátu, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že nie je v súlade so smernicou 89/665, sa zmenila v dôsledku samotného prijatia nového zákona, konkrétne zákona č. 67/2007, ktorý obsahuje „podstatné zmeny“ v porovnaní so skoršou úpravou vyplývajúcou zo zákonného dekrétu č. 48 051, a to nezávisle od otázky, či toto opatrenie bolo spôsobilé účinným spôsobom ukončiť nesplnenie povinnosti, ktoré Súdny dvor konštatoval.

35

Umožniť Všeobecnému súdu, aby takto obmedzil svoju právomoc preskúmania, by pritom znamenalo pripustiť, že akékoľvek nové opatrenie, ktoré členský štát prijme v dôsledku rozsudku Súdneho dvora vydaného na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ, spôsobuje, že je nevyhnutné systematicky začínať nové konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ. Také riešenie by spochybnilo účinnosť uvedených ustanovení a navyše by v každom prípade bolo v rozpore so samotnou logikou konaní o nesplnení povinnosti.

36

Portugalská republika spochybňuje túto argumentáciu Komisie.

37

Podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ, ak Súdny dvor zistí, že členský štát si nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zmlúv, tento štát je povinný urobiť potrebné opatrenia, aby vyhovel rozsudku Súdneho dvora.

38

V zmysle odseku 2 tohto článku, ak sa Komisia domnieva, že dotknutý členský štát neprijal potrebné opatrenia, aby vyhovel takému rozsudku, môže predložiť vec Súdnemu dvoru, aby tomuto štátu uložil povinnosť zaplatiť paušálnu pokutu a/alebo penále.

39

Na rozdiel od konania zavedeného článkom 258 ZFEÚ, ktorého cieľom je určiť a ukončiť konanie členského štátu predstavujúce porušenie práva Únie (pozri rozsudky zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 27, ako aj zo 6. decembra 2007, Komisia/Nemecko, C-456/05, Zb. s. I-10517, bod 25), je predmet konania upraveného v článkun260 ZFEÚ omnoho obmedzenejší, lebo jeho cieľom je iba to, aby podnietil porušujúci členský štát vykonať rozsudok o nesplnení povinnosti (rozsudky z 12. júla 2005, Komisia/Francúzsko, C-304/02, Zb. s. I-6263, bod 80, ako aj z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C-514/07 P, C-528/07 P a C-532/07 P, Zb. s. I-8533, bod 119).

40

Preto sa toto konanie musí považovať za osobitné súdne konanie na vykonanie rozsudkov Súdneho dvora, teda inými slovami za spôsob výkonu rozhodnutí (rozsudok Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 92). V dôsledku toho možno v rámci takého konania konať len o nesplneniach povinností vyplývajúcich členskému štátu zo Zmluvy o FEÚ, ktoré Súdny dvor na základe článku 258 ZFEÚ považoval za dôvodné (rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Portugalsko, C-457/07, Zb. s. I-8091, bod 47).

41

Pokiaľ Súdny dvor uloží dotknutému členskému štátu povinnosť zaplatiť penále, overenie opatrení, ktoré tento štát prijal na vykonanie takého rozsudku, Komisiou a vymáhanie súm dlžných na základe uložených sankcií sa musí o to viac uskutočňovať so zreteľom na vymedzenie nesplnenia povinnosti, ako ho Súdny dvor urobil vo svojich rozsudkoch vydaných na základe článkov 258 ZFEÚ a 260 ZFEÚ.

42

V prejednávanej veci z výroku rozsudku z roku 2004 i z výroku rozsudku z roku 2008 vyplýva, že nesplnenie povinnosti konštatované Súdnym dvorom spočíva v nezrušení zákonného dekrétu č. 48 051, ktorý podmieňoval poskytnutie finančnej náhrady osobám, ktoré boli poškodené porušením práva Únie v oblasti verejného obstarávania, predložením dôkazu o nedbanlivosti alebo úmysle.

43

Na vykonanie rozsudku z roku 2004 Portugalská republika prijala zákon č. 67/2007. Tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť niekoľko dní po vyhlásení rozsudku z roku 2008, zrušil zákonný dekrét č. 48 051.

44

Po preskúmaní uvedeného zákona však Komisia usúdila, že nie je v súlade s právom Únie, a teda nezabezpečuje primerané vykonanie rozsudku z roku 2004.

45

To vyústilo do sporu medzi touto inštitúciou a Portugalskou republikou týkajúceho sa právneho dosahu a výkladu zákona č. 67/2007, ktorý viedol k prijatiu sporného rozhodnutia, v ktorom Komisia vypočítala sumu penále uloženého Súdnym dvorom práve tak, že sa opierala o svoj vlastný výklad účinkov tohto zákona.

46

Pritom sa Komisia vyslovila o otázke súladu zákona č. 67/2007 so smernicou 89/665, hoci, ako Všeobecný súd správne uviedol v bodoch 83 až 85 napadnutého rozsudku, tento zákon zaviedol režim zodpovednosti, ktorý sa odlišuje od režimu zavedeného zákonným dekrétom č. 48 051 a ktorý Súdny dvor nemohol predtým preskúmať.

47

Pritom je síce pravda, ako to Všeobecný súd v podstate uviedol v bode 81 napadnutého rozsudku, že v rámci vykonania rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa členskému štátu ukladá penále, musí mať Komisia možnosť posúdiť opatrenia prijaté členským štátom na vyhovenie odsudzujúcemu rozsudku.

48

Ako však Všeobecný súd správne rozhodol v bode 82 napadnutého rozsudku, túto voľnú úvahu nemožno vykonávať takým spôsobom, aby zasahovala do výlučnej právomoci Súdneho dvora rozhodovať o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie.

49

Podľa systému zavedeného článkami 258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ totiž určenie práv a povinností členských štátov i posúdenie ich správania môže vyplývať len z rozsudku Súdneho dvora (rozsudok z 29. septembra 1998, Komisia/Nemecko, C-191/95, Zb. s. I-5449, bod 45 a citovaná judikatúra).

50

Súdny dvor má teda v tomto ohľade výlučnú právomoc, ktorú mu zveruje priamo a výslovne Zmluva o FEÚ a do ktorej Komisia nesmie zasiahnuť v rámci overenia vykonania rozsudku vydaného Súdnym dvorom podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ.

51

Rovnako, ako sa správne uvádza v bode 90 napadnutého rozsudku, ani Všeobecný súd sa nemôže vysloviť o posúdení, ktoré Komisia uskutočnila, pokiaľ ide o spôsobilosť vnútroštátnych postupov alebo právnej úpravy, ktoré predtým neboli preskúmané Súdnym dvorom, zabezpečiť vykonanie takého rozsudku vydaného vo veci nesplnenia povinnosti. Všeobecný súd by totiž pritom nevyhnutne musel rozhodnúť o súlade takých postupov alebo právnej úpravy s právom Únie, a tým by zasiahol do výlučnej právomoci Súdneho dvora v tomto ohľade.

52

Z toho vyplýva, že ak v rámci overenia vykonania rozsudku, ktorý Súdny dvor vydal na základe článku 260 ZFEÚ, existuje spor medzi Komisiou a dotknutým členským štátom, pokiaľ ide o spôsobilosť vnútroštátnych postupov alebo právnej úpravy, ktoré predtým neboli preskúmané Súdnym dvorom, vykonať taký rozsudok, Komisia nemôže prijatím rozhodnutia sama taký spor vyriešiť a vyvodiť z toho dôsledky, ktoré sú nevyhnutné na výpočet penále.

53

Na Všeobecný súd síce môže byť, ako je to v prejednávanej veci, podaná žaloba o neplatnosť proti takému rozhodnutiu a rozsudok, ktorý vydá Všeobecný súd, môže byť predmetom odvolania pred Súdnym dvorom.

54

Analýza, ktorú by Všeobecný súd v rámci takého konania vykonal vo vzťahu k posúdeniu, ktoré Komisia uskutočnila o spôsobilosti vnútroštátnych postupov alebo právnej úpravy, ktoré ešte Súdny dvor nepreskúmal, zabezpečiť riadne vykonanie rozsudku o nesplnení povinnosti, by však viedla nielen k porušeniu výlučnej právomoci, ktorú Zmluva zveruje Súdnemu dvoru v rámci konaní o nesplnenie povinnosti z dôvodov uvedených v bodoch 50 a 51 tohto rozsudku, ale aj k neoprávnenému obmedzeniu jeho možnosti opätovne preskúmať skutkové zistenia, na ktorých Všeobecný súd založil svoju analýzu, lebo Súdnemu dvoru ich neprináleží preskúmať v rámci odvolania.

55

Okrem toho priznanie väčšej miery voľnej úvahy Komisii, pokiaľ ide o hodnotenie opatrení na vykonanie rozsudku, ktorý bol vydaný na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ, by viedlo k porušeniu procesného práva na obhajobu, ktoré majú členské štáty v rámci konaní o nesplnení povinnosti.

56

Podľa článkov 258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ totiž členské štáty, o ktorých Komisia tvrdí, že nedodržali svoje povinnosti vyplývajúce z práva Únie, môžu okrem iného objasniť svoje stanovisko počas konania pred podaním žaloby. Táto časť konania má práve za cieľ poskytnúť dotknutému členskému štátu príležitosť, aby sa prispôsobil svojim povinnostiam alebo aby účelne uviedol svoje dôvody obrany proti výhradám Komisie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 67 a citovanú judikatúru).

57

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neobmedzil neoprávnene právomoci Komisie v rámci overenia, či Portugalská republika vykonala rozsudok z roku 2008, a v dôsledku toho ani svoje vlastné právomoci týkajúce sa preskúmania posúdenia, ktoré Komisia uskutočnila v tomto ohľade.

58

Za týchto okolností musí byť prvá časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

59

Druhou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že uskutočnil čiastočný a formalistický výklad výroku rozsudku z roku 2008, a tak neoprávnene obmedzil predmet nesplnenia povinnosti konštatovaného Súdnym dvorom v rozsudku z roku 2004 i v rozsudku z roku 2008. Všeobecný súd totiž v bode 69 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že podľa tohto výroku na dosiahnutie súladu s rozsudkom z roku 2004 stačí, aby Portugalská republika zrušila zákonný dekrét č. 48 051, a preto sa penále dlhuje iba do tohto zrušenia.

60

Naopak, podľa Komisie výrok rozsudku z roku 2004 jasne vyžaduje, aby Portugalská republika prijala opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto rozsudkom, čo mal Všeobecný súd konkrétne overiť namiesto toho, aby len konštatoval zrušenie uvedeného zákonného dekrétu, ktorého výsledkom navyše bolo vytvorenie právneho vákua v portugalskom vnútroštátnom práve.

61

Komisia teda bola oprávnená analyzovať zlučiteľnosť zákona č. 67/2007 so smernicou 89/665, aby overila, či Portugalská republika dosiahla súlad s rozsudkom z roku 2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom z roku 2008, a po zistení, že v portugalskej právnej úprave je poskytnutie náhrady škody naďalej podmienené predložením dôkazu o nedbanlivosti alebo úmysle, z toho vyvodila, že nesplnenie povinnosti pretrváva.

62

Portugalská republika spochybňuje túto argumentáciu Komisie.

63

Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu spočíva na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého Komisia bola oprávnená rozhodnúť o otázke zlučiteľnosti zákona č. 67/2007 so smernicou 89/665, aby overila, či Portugalská republika dosiahla súlad s rozsudkom z roku 2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom z roku 2008.

64

V dôsledku toho by Všeobecný súd v rámci preskúmania posúdenia, ktoré Komisia uskutočnila v spornom rozhodnutí, takisto musel konkrétne overiť, či uvedený zákon je v súlade s právom Únie.

65

Z preskúmania prvej časti prvého odvolacieho dôvodu však vyplýva, že Komisia a Všeobecný súd za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, nesmú zasahovať do výlučnej právomoci Súdneho dvora, ktorá je upravená v článkoch 258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ, pokiaľ ide o konštatovanie, že členský štát si nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie.

66

Preto nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmal konkrétny právny dosah zákona č. 67/2007.

67

Za týchto okolností musí byť druhá časť prvého dôvodu, ktorý Komisia uvádza na podporu svojho odvolania, zamietnutá, a teda je opodstatnené zamietnuť tento dôvod v celom rozsahu ako nedôvodný.

68

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie na základe nedostatočného a rozporného odôvodnenia napadnutého rozsudku.

69

Pokiaľ ide o nedostatočnosť odôvodnenia, Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že pri zrušení sporného rozhodnutia vychádzal len zo skutočnosti uvedenej v bode 85 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia sama v tomto rozhodnutí uznala, že zákon č. 67/2007 potenciálne uľahčuje uchádzačom poškodeným protiprávnym aktom verejného obstarávateľa získať náhradu škody, a vo svojich písomných vyjadreniach uznáva, že portugalský zákonodarca sa neuspokojil so zrušením zákonného dekrétu č. 48 051, ale týmto zákonom zaviedol novú právnu úpravu.

70

Čo sa týka rozpornosti odôvodnenia, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd síce v bode 81 napadnutého rozsudku tvrdil, že Komisia musí mať možnosť posúdiť opatrenia prijaté členským štátom s cieľom vyhovieť rozsudku Súdneho dvora, aby sa zabránilo tomu, že tento štát prijme len opatrenia s rovnakým obsahom ako tie, ktoré sú predmetom uvedeného rozsudku, ale v bode 87 tohto rozsudku obmedzil právomoc Komisie na čisto formálnu kontrolu zameranú iba na určenie toho, či zákonný dekrét č. 48 051 bol, alebo nebol zrušený.

71

Portugalská republika spochybňuje túto argumentáciu Komisie.

72

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musia byť z odôvodnenia rozsudku jasne a nepochybne zrejmé úvahy Všeobecného súdu, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať súdne preskúmanie (pozri najmä rozsudok z 2. apríla 2009, France Télécom/Komisia, C-202/07 P, Zb. s. I-2369, bod 29 a citovanú judikatúru).

73

V prejednávanej veci Všeobecný súd vo svojich úvahách nachádzajúcich sa v bodoch 68 až 91 napadnutého rozsudku podrobne uvádza dôvody zrušenia sporného rozhodnutia a tie v dôsledku toho spĺňajú podmienky pripomenuté v predchádzajúcom bode.

74

Také odôvodnenie totiž spočíva na logickom, koherentnom a úplnom preskúmaní okolností prejednávanej veci, ktoré začína v bode 68 napadnutého rozsudku analýzou znenia rozsudku z roku 2008 so zreteľom na jeho odôvodnenie a výrok, pokračuje v bodoch 73 až 90 tohto rozsudku vysvetlením dôvodov, ktoré Všeobecný súd viedli k zamietnutiu výkladu Komisie, podľa ktorého mohla overiť súlad zákona č. 67/2007 so smernicou 89/665, a končí v bode 91 rovnakého rozsudku zrušením sporného rozhodnutia.

75

Je teda nutné konštatovať, že Komisia nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd použil na odôvodnenie zrušenia uvedeného sporného rozhodnutia iba dôvod vysvetlený v bode 85 napadnutého rozsudku.

76

Rovnako nemožno prijať ani tvrdenie Komisie, že napadnutý rozsudok spočíva na rozpornom odôvodnení.

77

V tomto ohľade treba uviesť, že v bode 81 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vo všeobecnosti uznal právomoc Komisie posúdiť opatrenia, ktoré členský štát prijal na dosiahnutie súladu s rozsudkom Súdneho dvora vydaným na základe článku 260 ZFEÚ.

78

Je však nutné konštatovať, že Všeobecný súd v bode 82 uvedeného rozsudku usúdil, že túto právomoc možno vykonávať iba v presných hraniciach so zreteľom najmä na výlučnú právomoc Súdneho dvora rozhodovať o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie.

79

Všeobecný súd pritom vychádzal práve z tohto predpokladu, keď v bodoch 83 až 88 napadnutého rozsudku rozhodol, že v prejednávanej veci Komisia nebola vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor sa vo svojich rozsudkoch z rokov 2004 a 2008 nevyslovil o súlade zákona č. 67/2007 s právom Únie, oprávnená uskutočniť sama také posúdenie ani z neho vyvodiť dôsledky na účely výpočtu penále.

80

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, je namieste záver, že úvahy Všeobecného súdu nie sú postihnuté nijakou nedostatočnosťou ani rozpornosťou odôvodnenia, a preto je opodstatnené zamietnuť druhý dôvod, ktorý Komisia uvádza na podporu svojho odvolania.

81

Z uvedeného vyplýva, že ani jednému z dvoch odvolacích dôvodov, ktoré uvádza Komisia na podporu svojho odvolania, nemožno vyhovieť, a preto musí byť odvolanie zamietnuté v celom rozsahu.

82

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa na konanie o odvolaní uplatní v zmysle jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Portugalská republika navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia vo svojich dôvodoch nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov tohto konania. Podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý sa rovnako uplatní na konanie o odvolaní, je opodstatnené rozhodnúť, že členské štáty, ktoré vstúpili do tohto konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: