29.11.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 321/57

(1)

Prostredníctvom elektronickej notifikácie z 9. januára 2014 talianske orgány oznámili v súlade s článkom 108 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) dodatočnú náhradu priznanú regionálnym správnym súdom pre región Piemont spoločnosti Arfea (Aziende Riunite Filovie ed Autolinee) za poskytovanie služieb osobnej autobusovej dopravy na základe koncesií, ktoré jej udelil taliansky región Piemont (ďalej len „región“), počas obdobia rokov 1997 – 1998 (ďalej len „posudzované obdobie“).

(2)

Notifikácia bola zaregistrovaná ako vec číslo SA.38132. Na základe žiadosti o informácie, ktorú Komisia poslala 7. februára 2014 s cieľom objasniť skutočnosť, či bola dodatočná náhrada vyplatená, región 11. marca 2014 potvrdil, že dodatočnú náhradu vyplatil spoločnosti Arfea 7. februára 2014, teda po tom, čo talianska vláda oznámila toto opatrenie Komisii. Opatrenie sa preto považuje za neoznámené opatrenie.

(3)

Ďalšie informácie poskytli talianske orgány 7. apríla 2014 a 21. mája 2014 a na základe žiadosti o informácie, ktorú Komisia poslala 24. júla 2014, poskytli talianske orgány dodatočné informácie 20. augusta 2014.

(4)

Listom z 23. februára 2015 Komisia informovala Taliansko o tom, že sa v súvislosti s touto pomocou rozhodla začať konanie podľa ustanovení článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Talianske orgány predložili svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania listom zo 16. apríla 2015.

(5)

Komisia vo svojom rozhodnutí o začatí konania, ktoré bolo zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (2), vyzvala zainteresované strany, aby predložili pripomienky k opatreniu.

(6)

Jedinou treťou stranou, ktorá predložila pripomienky v reakcii na rozhodnutie o začatí konania, bola spoločnosť Arfea, príjemca opatrenia. Komisia dostala pripomienky 30. júla 2015 a 18. augusta 2015 ich odoslala Taliansku, ktoré dostalo možnosť reagovať. Pripomienky Talianska dostala Komisia listom z 24. septembra 2015.

(7)

Arfea je súkromná spoločnosť, ktorá poskytuje služby miestnej verejnej dopravy na základe koncesií a súkromné komerčné služby v oblasti dopravy. Konkrétnejšie, podľa talianskych orgánov spoločnosť Arfea ako koncesionár prevádzkovala počas posudzovaného obdobia (v rokoch 1997 a 1998) sieť autobusových liniek v provincii Alessandria a provincii Asti (ďalej len „provincie“). Spoločnosť poskytovala aj ďalšie súkromné služby, ako napríklad služby v oblasti cestovného ruchu a prenájom autobusov.

(8)

Podľa informácií poskytnutých talianskymi orgánmi región už spoločnosti Arfea vyplatil verejné príspevky za uvedenú službu počas obdobia rokov 1997 – 1998 na základe rámcového rozhodnutia regionálnej štátnej správy (Delibera della Giunta Regionale alebo D.G.R.) č. 658-2041 zo 16. februára 1984 (ďalej len „rámcové rozhodnutie z roku 1984“), ktorým sa vykonáva zákon č. 151/1981 (3) a regionálny zákon č. 16/1982 (4). V týchto zákonoch sa stanovili pravidlá poskytovania verejných príspevkov na investície a prevádzkové deficity subjektov alebo podnikov poskytujúcich služby osobnej dopravy. Podľa článku 1 regionálneho zákona č. 16/82 sú takéto služby „spravidla určené na hromadnú prepravu ľudí alebo tovaru, vykonávanú sústavne alebo periodicky, s tarifami, časmi, frekvenciami a vopred stanovenými trasami a s nediferencovanou ponukou“. V roku 1997 spoločnosť Arfea takisto požiadala o dodatočné verejné príspevky od regiónu na rok 1997 podľa článku 12 zákona č. 472/1999 a získala ich. Keďže sa zdá, že tieto verejné príspevky boli spoločnosti Arfea priznané viac ako desať rokov predtým, než Komisia zaslala talianskemu štátu svoju prvú žiadosť o informácie, tieto príspevky nebudú predmetom posudzovania v súčasnom rozhodnutí.

(9)

Na základe rozsudku talianskeho najvyššieho správneho súdu (Consiglio di Stato), ktorým sa poskytovateľovi dopravných služieb priznala retroaktívna náhrada za služby vo verejnom záujme priamo podľa nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 (5), popri náhrade, ktorú už dostal na základe vnútroštátnych právnych predpisov (6), spoločnosť Arfea v roku 2007 požiadala región o dodatočnú náhradu za služby vo verejnom záujme na základe uvedeného nariadenia z dôvodu hospodárskych nevýhod spôsobených záväzkami vyplývajúcimi zo služieb vo verejnom záujme, ktoré jej údajne boli uložené v rokoch 1997 a 1998. Výška náhrady, ako bola vypočítaná podľa vnútroštátnych právnych predpisov, podľa spoločnosti Arfea neumožňovala úplnú náhradu prevádzkových deficitov spôsobených záväzkami vyplývajúcimi zo služieb vo verejnom záujme. Región žiadosť zamietol oznámeniami zo 14. mája 2007 a z 25. januára 2008. Odvolaniami č. 913/2007 a 438/2008 spoločnosť Arfea a ďalší poskytovatelia služieb spochybnili tieto oznámenia zamietajúce ich žiadosti o dodatočnú náhradu.

(10)

Rozsudkami z 18. februára 2010 (č. 976 a 977/2010) regionálny správny súd pre región Piemont (ďalej len „regionálny správny súd“) vyhovel odvolaniam spoločnosti Arfea a dospel k záveru, že spoločnosť bola v súlade s nariadením (EHS) č. 1191/69 oprávnená prijať dodatočnú náhradu za vykonané služby vo verejnom záujme.

(11)

V týchto rozsudkoch regionálny správny súd rozhodol, že podniku, ktorý prevádzkuje služby vo verejnom záujme, nemožno uprieť jeho nárok na vrátenie skutočných nákladov, ktoré mu vznikli pri poskytovaní týchto služieb. Nedostatočná úroveň príspevku poskytovaného Talianskom by predstavovala neoprávnené znevýhodnenie koncesionára. Regionálny správny súd ďalej usúdil, že spoločnosť Arfea bola oprávnená prijať náhradu za služby vo verejnom záujme aj v prípade neexistencie predchádzajúcej žiadosti o zrušenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme. Podľa regionálneho správneho súdu presnú výšku dodatočnej náhrady dlhovanej spoločnosti Arfea mal stanoviť región na základe spoľahlivých údajov z účtovníctva spoločnosti, z ktorých vyplýva rozdiel medzi nákladmi na tú časť činností spoločnosti Arfea, ktoré súvisia so záväzkom vyplývajúcim zo služieb vo verejnom záujme, a zodpovedajúcimi príjmami. Región však nevypočítal výšku náhrady, ktorá sa má vyplatiť spoločnosti Arfea, ako to nariadil regionálny správny súd.

(12)

Uzneseniami (ordinanze istruttorie) č. 198 a 199 zo 14. februára 2013 regionálny správny súd vymenoval odborníka (ďalej len „odborník“) na overenie, či sumy uvádzané spoločnosťou Arfea (1 446 526 EUR za rok 1997 a 421 884 EUR za rok 1998) boli vypočítané v súlade s nariadením (EHS) č. 1191/1969 a bodmi 87 až 95 rozsudku vo veci Altmark (7). Z rozsudkov regionálneho správneho súdu (giudizio per l'ottemperanza) č. 1070 a 1071/2013 z 10. októbra 2013 podľa všetkého vyplýva, že odborník potvrdil hospodársku nevýhodu, ktorú spoločnosť Arfea utrpela vo forme nedostatočnej náhrady vo výške 1 196 780 EUR za rok 1997 a 102 814 EUR za rok 1998. Regionálny správny súd na základe toho vyčíslil výšku dodatočnej náhrady, ktorú bol región povinný vyplatiť spoločnosti Arfea, a nariadil vyplatenie týchto súm do 7. februára 2014. Talianske orgány potvrdili, že región vyplatil tieto sumy spoločnosti Arfea 7. februára 2014.

(13)

Práve tieto dodatočné náhrady pre spoločnosť Arfea, ktoré jej vyplatil región na základe rozsudkov č. 1070 a 1071/2013, predstavujú neoznámené opatrenia a predmet tohto rozhodnutia.

(14)

Ako bolo vysvetlené v predchádzajúcej časti, regionálny správny súd poveril odborníka určením výšky dodatočnej náhrady, ktorú región dlhuje spoločnosti Arfea. Dňa 17. júna 2013 odborník vydal dve správy, jednu za rok 1997 a jednu za rok 1998. Odborník vykonal účtovné opravy vo výpočte výšky náhrady, ktorý urobili konzultanti spoločnosti Arfea, ale potvrdil, že metodika použitá na výpočet dodatočnej náhrady bola v súlade s článkom 10 a ďalšími článkami nariadenia (EHS) č. 1191/1969 a s bodmi 87 až 95 rozsudku vo veci Altmark. Odborník použil túto metodiku:

(15)

Odborník vo svojich správach vysvetľuje, že údaje použité na overovanie potvrdil región. Na rozdiel od tvrdenia talianskych orgánov sa odborník domnieva, že je možné na základe účtovníctva spoločnosti Arfea určiť, ktoré náklady boli vynaložené na plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, údajne uložených regiónom Piemont. Podľa odborníka možno niektoré náklady vykázať priamo, zatiaľ čo niektoré spoločné náklady je možné iba rozdeliť nepriamym priradením takých nákladov k činnostiam spoločnosti Arfea vo verejnom záujme a k súkromným činnostiam. Nepriame vykazovanie spoločných nákladov sa vykonávalo na základe parametrov stanovených v tzv. základnom modeli (modelli base), ktorý vypracovala spoločnosť Arfea údajne podľa pokynov poskytnutých regiónom (tzv. „pokyny 97“). Tieto parametre určovali percentuálny podiel mestskej a medzimestskej činnosti vo verejnom záujme vykonávanej v regióne a percentuálny podiel ostatných súkromných činností (napr. prenájom autobusov). Odborník uplatnil tieto hodnoty percentuálneho podielu na spoločné náklady, pre ktoré údajne nebolo možné viesť samostatné účty.

(16)

Pokiaľ ide o súlad s rozsudkom vo veci Altmark, odborník neposudzuje, či spoločnosti Arfea boli skutočne zverené jasne vymedzené záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, keďže to nebolo súčasťou jeho poverenia. Potvrdzuje, že parametre na výpočet verejných príspevkov boli stanovené rámcovým rozhodnutím z roku 1984 a dodatočná náhrada overovaná v jeho správach neprekračuje sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov vzniknutých pri plnení záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme alebo ich časti, pričom sa zohľadnia súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov.

(17)

Odborník súhlasí s výpočtami konzultantov spoločnosti Arfea, pokiaľ ide o primeraný zisk, ktorý je vymedzený ako odmena za kapitál, na základe týchto predpokladov:

(18)

Odborník napokon tvrdí, že jednotkové náklady spoločnosti Arfea v rokoch 1997 a 1998 zodpovedajú jednotkovým nákladom priemerného, dobre riadeného podniku poskytujúceho podobné služby na trhu.

(19)

Výsledkom je, že dodatočné náhrady za roky 1997 a 1998 (vo výške 1 196 780 EUR za rok 1997 a 102 814 EUR za rok 1998) by zodpovedali rozdielu medzi overeným deficitom a čistým finančným vplyvom mínus verejné príspevky, ktoré už región vyplatil.

(20)

Talianske orgány vydali 28 koncesií (disciplinari di concessione), ktoré jednotlivé provincie udelili spoločnosti Arfea na poskytovanie služieb na 27 regionálnych trasách a jednej medziregionálnej trase, s rôznou lehotou platnosti. Niektoré koncesie boli v posudzovanom období jednoznačne platné, kým v prípade ďalších neexistujú nijaké dôkazy o ich obnovení, iba o následných zmenách:

(21)

Všetky koncesie sú ročné koncesie, na obnovenie ktorých je potrebné podať žiadosť najneskôr jeden mesiac pred uplynutím lehoty platnosti koncesie a je potrebné zaplatiť koncesný poplatok. Vo všetkých koncesiách sa uvádza, že služby sa poskytujú v celom rozsahu na riziko podniku. Viaceré koncesie sa odvolávajú na regionálne tabuľky, v ktorých sú stanovené výšky taríf. V piatich koncesiách sa uvádza, že poskytovanie služieb nevytvára právo na dotáciu alebo náhradu akéhokoľvek druhu. V zostávajúcich 23 koncesiách sa uvádza, že prístup k verejným príspevkom podlieha splneniu ustanovení koncesie a že príslušné výpočty sa vykonajú na základe rámcového rozhodnutia z roku 1984 (10).

(22)

Ako sa objasňuje v rozhodnutí o začatí konania, Komisia mala určité pochybnosti o zlučiteľnosti opatrenia s vnútorným trhom.

(23)

Po prvé Komisia mala pochybnosti, či boli splnené štyri podmienky, ktoré stanovil Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci Altmark.

(24)

Po druhé Komisia mala pochybnosti, či predmetné opatrenie bolo vyňaté z notifikačnej povinnosti podľa článku 17 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69. Komisia predovšetkým vyjadrila pochybnosti, po prvé, či záväzok vyplývajúci zo služieb vo verejnom záujme uložil región spoločnosti Arfea jednostranne, a po druhé, či predmetná náhrada spĺňala požiadavky stanovené v nariadení (EHS) č. 1191/69. Ak sa preukáže, že ani jedna z týchto podmienok nebola splnená, zlučiteľnosť notifikovaného opatrenia sa bude musieť posúdiť podľa nariadenia (ES) č. 1370/2007.

(25)

Po tretie Komisia mala pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť predmetného opatrenia podľa nariadenia (ES) č. 1370/2007. Komisia mala pochybnosti, či spoločnosti Arfea boli záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme v zmysle nariadenia (ES) č. 1370/2007 zverené na základe zmluvy o službe vo verejnom záujme alebo na základe všeobecných pravidiel. Keďže koncesné zmluvy by sa mohli považovať za zmluvy o službe vo verejnom záujme, Komisia mala pochybnosti, či tieto zmluvy spĺňajú požiadavky stanovené v článku 4 nariadenia (ES) č. 1370/2007, v ktorom sa určuje povinný obsah zmlúv o službe vo verejnom záujme. Komisia mala tiež pochybnosti, či výpočet náhrady poskytnutej spoločnosti Arfea spĺňa požiadavky stanovené v nariadení (ES) č. 1370/2007, ktorých cieľom je zabrániť poskytnutiu nadmernej náhrady.

(26)

Po štvrté Komisia mala pochybnosti, pokiaľ ide o presný charakter predmetného opatrenia. Komisia predovšetkým mala pochybnosti, či by sa predmetné opatrenie nemohlo namiesto priznania náhrady za služby vo verejnom záujme považovať za priznanie náhrady škôd spôsobených nesprávnym konaním, ktorá nepredstavuje výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(27)

Talianske orgány vo svojich pripomienkach uviedli, že notifikované opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a to najmä preto, lebo nespĺňa všetky podmienky stanovené Súdnym dvorom v rozsudku vo veci Altmark. Talianske orgány sa takisto domnievajú, že náhrada priznaná regiónom nebola v súlade s nariadením (EHS) č. 1191/69 ani s nariadením (ES) č. 1370/2007. Taliansko v tejto súvislosti predložilo v zásade nasledujúce argumenty.

(28)

Talianske orgány zdôraznili, že počas daného obdobia neexistovala možnosť jednostranného ani zmluvného uloženia záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme v oblasti služieb autobusovej dopravy. Po prvé Taliansko tvrdí, že spoločnosť Arfea pôsobila na základe koncesií, ktoré sa mali na jej žiadosť každý rok obnovovať. Tieto koncesie (spolu 28 koncesií uvedených v odôvodnení 19) zahŕňali povinnosť používať tarifný systém schválený regiónom pre vopred určený cestovný poriadok výmenou za výlučné právo na poskytovanie príslušných služieb, ale neurčovali nijaké konkrétne záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme v zmysle článku 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69. Podobne, podľa názoru talianskych orgánov sa v týchto koncesiách neuvádzali vopred stanovené parametre náhrad, ktoré sa vzťahujú na konkrétne záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme. Priznanie náhrady ex post prostredníctvom rozsudku vnútroštátneho súdu by nebolo zlučiteľné s touto požiadavkou.

(29)

Po druhé vo všetkých dokumentoch týkajúcich sa koncesií je uvedené, že služby sa poskytujú v celom rozsahu na vlastné riziko spoločnosti a že náklady v plnej miere znáša poskytovateľ služieb. Napriek skutočnosti, že v koncesiách udelených talianskymi orgánmi sa uvádzalo, že služby sa poskytujú v celom rozsahu na vlastné riziko spoločnosti, spoločnosť Arfea opakovane požiadala o predĺženie týchto koncesií.

(30)

Po tretie z dokumentov týkajúcich sa koncesií takisto vyplýva, že trasy, na ktorých autobusy spoločnosti poskytovali služby, sa na žiadosť spoločnosti viackrát menili, a preto možno vylúčiť, že by regionálne alebo provinčné orgány udeľujúce koncesie uložili nejaké záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, a to ani implicitne.

(31)

Talianske orgány okrem toho vysvetlili, že spoločnosť dostala výmenou za výlučné právo na poskytovanie dopravných služieb, za podmienok stanovených v rámci zmien vykonaných na jej žiadosť, prevádzkové príspevky podľa talianskych právnych predpisov ako odmenu za poskytované služby, a to na základe štandardných nákladov vypočítaných v súlade s rámcovým rozhodnutím z roku 1984. Štandardné náklady služby sa vypočítavali v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi (zákon č. 151/81 a regionálny zákona č. 16/82), ktorými sa upravovalo vyplácanie príspevku na náklady poskytovania služieb miestnej verejnej dopravy na základe štandardných oprávnených výdavkov. Cieľom bolo úplné pokrytie prevádzkových deficitov spoločnosti. Podľa talianskych právnych predpisov mali takéto prevádzkové príspevky umožniť poskytovateľovi služieb dosiahnutie hospodárskej rovnováhy, zatiaľ čo akékoľvek ďalšie deficity sa mali pripísať neefektívnemu riadeniu zo strany poskytovateľa služieb. Podobne bolo výslovne stanovené, že všetky takéto deficity mala znášať spoločnosť, na základe predpokladu, že neprijala všetky potrebné opatrenia na zníženie nákladov a zvýšenie príjmov.

(32)

Talianske orgány tiež tvrdia, že výpočet dodatočnej náhrady, ktorý ex post vykonal odborník poverený súdom, je zjavným porušením požiadaviek spoločného postupu pri náhrade, stanovených v článku 10 a nasl. nariadenia (EHS) č. 1191/1969. Odborník, s ktorým konzultoval súd, podľa talianskych orgánov jednoducho analyzoval náklady a príjmy, ktoré predložil konzultant spoločnosti a ktoré boli stanovené ex post a bez riadneho oddelenia účtov. Potom dospel k záveru, že s výnimkou niekoľkých položiek, pri ktorých sa zistili nezrovnalosti, bol získaný výsledok v zásade správny.

(33)

Talianske orgány sa ďalej domnievajú, že náhrada nespĺňa ani požiadavky stanovené v nariadení (ES) č. 1370/2007. Predovšetkým sa pri výpočte výšky náhrady nepostupovalo podľa metódy stanovenej v prílohe k nariadeniu (ES) č. 1370/2007 na výpočet čistého finančného vplyvu plnenia záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme.

(34)

Talianske orgány napokon tvrdia, že rozsudkami regionálneho správneho súdu sa nariadilo vyplatenie finančnej náhrady spoločnosti Arfea za plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme v rokoch 1997 a 1998, ale nepriznala sa náhrada za škody vzniknuté v dôsledku nevyplatenia týchto príspevkov. Talianske orgány vysvetlili, že spoločnosť Arfea podala 6. júna 2014 žiadosť o priznanie náhrady škôd ako doplnok k náhrade, ktorú jej už priznal regionálny správny súd. Podľa talianskych orgánov to preukazuje, že náhrada, ktorú spoločnosti Arfea priznal regionálny správny súd a ktorá je predmetom tohto rozhodnutia, nepredstavovala priznanie náhrady škôd.

(35)

Jedinou zainteresovanou stranou, ktorá predložila pripomienky v reakcii na rozhodnutie o začatí konania, bola spoločnosť Arfea, príjemca opatrenia. Spoločnosť Arfea v rámci svojich pripomienok nesúhlasí s predbežnými stanoviskami Komisie v rozhodnutí o začatí konania.

(36)

Spoločnosť Arfea v prvom rade tvrdí, že zlučiteľnosť a zákonnosť predmetného opatrenia by mala Komisia posudzovať iba podľa nariadenia (EHS) č. 1191/69 a nie podľa nariadenia (ES) č. 1370/2007. Podľa spoločnosti Arfea sa nariadenie (ES) č. 1370/2007 nemôže uplatňovať v situáciách, ktoré majú pôvod v období pred nadobudnutím účinnosti nariadenia, t. j. pred 3. decembrom 2009, ako potvrdil Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 20. marca 2013 vo veci Andersen (T-92/11). Spoločnosť Arfea však tvrdí, že náhrady, ktoré jej boli poskytnuté, v každom prípade spĺňajú požiadavky stanovené v nariadení (ES) č. 1370/2007.

(37)

Po druhé spoločnosť Arfea tvrdí, že jej boli zverené záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme v zmysle článku 2 ods. 1 a 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69. Podľa spoločnosti Arfea sú služby miestnej verejnej dopravy službami vo verejnom záujme. V Taliansku sa poskytovanie týchto služieb zveruje na základe administratívnych koncesií a záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, spojené s poskytovaním týchto služieb, sa ustanovia v koncesných zmluvách, ako aj v dohodách a úpravách priložených k týmto koncesným zmluvám. V prípade spoločnosti Arfea sa záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme týkajú prevádzkových programov, autobusových trás, zastávok a taríf. Pokiaľ ide o skutočnosť, že v koncesiách je stanovené vykonávanie služieb na vlastné riziko spoločností, spoločnosť Arfea tvrdí, že sa to týka bezpečnostných rizík pre cestujúcich a tretie strany, a nie všeobecného obchodného rizika.

(38)

Po tretie spoločnosť Arfea tvrdí, že nepodanie žiadosti o zrušenie týchto záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, ako sa požaduje v článku 4 nariadenia (EHS) č. 1191/69, ju nezbavuje práva na náhradu podľa nariadenia (EHS) č. 1191/69. Podľa spoločnosti Arfea sa postup stanovený v článku 4 nariadenia (EHS) č. 1191/69 neuplatňuje na záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ktoré boli podniku uložené po nadobudnutí účinnosti nariadenia (EHS) č. 1191/69. Tento výklad článku 4 nariadenia (EHS) č. 1191/69 je podľa spoločnosti Arfea podporený rozsudkom Súdneho dvora z 3. marca 2014 vo veci CTP (C-518/12).

(39)

Po štvrté pokiaľ ide o výpočet výšky náhrady, ktorú spoločnosti Arfea priznal regionálny správny súd pre región Piemont, spoločnosť tvrdí, že Komisia nemôže spochybňovať správu odborníka povereného súdom, lebo ide o predbežnú technickú činnosť, za ktorú zodpovedajú výlučne vnútroštátne súdy. Podľa spoločnosti Arfea boli v každom prípade parametre na výpočet výšky náhrady vopred stanovené v rozhodnutí regionálnej rady zo 16. februára 1984 a nedošlo k poskytnutiu nadmernej náhrady. Predmetné náhrady preto spĺňajú požiadavky stanovené v tejto súvislosti v nariadení (EHS) č. 1191/69.

(40)

Po piate podľa spoločnosti Arfea platia argumenty zhrnuté v odôvodneniach 37 až 39 aj pre posudzovanie zlučiteľnosti predmetnej náhrady s požiadavkami stanovenými v nariadení (ES) č. 1370/2007. Pokiaľ však ide o súlad náhrady s formálnymi požiadavkami, ktoré sú stanovené v tomto nariadení a ktoré Komisia uvádza v odôvodnení 64 a v ďalších odôvodneniach svojho rozhodnutia o začatí konania, spoločnosť Arfea tvrdí, že by sa v predmetnom prípade nemali uplatňovať. Podľa spoločnosti Arfea je právne a logicky nemožné preukázať súlad s týmito požiadavkami, keďže predmetná situácia o mnoho rokov predchádzala nadobudnutiu účinnosti nariadenia (ES) č. 1370/2007.

(41)

Napokon spoločnosť Arfea tvrdí, že náhrady, ktoré jej priznal regionálny správny súd pre región Piemont, spĺňajú štyri podmienky uvedené v rozsudku vo veci Altmark. Po prvé, spoločnosť Arfea bola poverená plnením jasne vymedzených záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme v súlade s prvou podmienkou uvedenou v rozsudku vo veci Altmark. Po druhé, parametre na výpočet výšky náhrady boli vopred transparentne a objektívne stanovené v rozhodnutí regionálnej rady zo 16. februára 1984, v súlade s druhou podmienkou uvedenou v rozsudku vo veci Altmark. Po tretie, odborník vo svojej správe uvádza, že náhrada neprekročila sumu nákladov na plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme vrátane primeraného zisku, v súlade s treťou podmienkou uvedenou v rozsudku vo veci Altmark. Napokon, spoločnosť Arfea bola hodnotená ako priemerný a dobre riadený podnik v zmysle štvrtého kritéria uvedeného v rozsudku vo veci Altmark, ako to dokazuje skutočnosť, že jej priemerné náklady na kilometer sú nižšie než štandardné náklady v rámci regiónu.

(42)

Talianske orgány vo svojich pripomienkach k pripomienkam spoločnosti Arfea opätovne potvrdili svoje stanovisko vyjadrené v pripomienkach k rozhodnutiu o začatí konania, bez doplňujúcich pripomienok.

(43)

Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ „pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.

(44)

Preto aby sa opatrenie pomoci mohlo považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musí kumulatívne spĺňať všetky tieto podmienky:

(45)

Komisia poznamenáva, že na základe rozsudkov regionálneho správneho súdu sa od regiónu požaduje, aby spoločnosti Arfea vyplatil dodatočnú náhradu so zreteľom na poskytovanie služieb pravidelnej autobusovej dopravy v rokoch 1997 a 1998 na regionálnych trasách. Odborník potvrdil, že spoločnosť Arfea utrpela hospodársku nevýhodu vo forme nedostatočnej náhrady vo výške 1 196 780 EUR za rok 1997 a 102 814 EUR za rok 1998 v dôsledku záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, ktoré údajne boli spoločnosti uložené. Dňa 7. februára 2014 región skutočne vyplatil túto sumu spoločnosti Arfea, aby vyhovel uvedeným rozsudkom.

(46)

Skutočnosť, že región bol na základe rozsudku vnútroštátneho súdu povinný vyplatiť podniku náhradu, neznamená, že pomoc nemožno pripísať regiónu, ktorý vyhovel danému rozsudku, keďže vnútroštátne súdy daného štátu sa majú považovať za orgány tohto štátu, a teda sú povinné plniť si povinnosť lojálnej spolupráce (11).

(47)

Za opatrenie je teda zodpovedný štát a zdroje, z ktorých bola táto náhrada vyplatená, sú štátnymi zdrojmi.

(48)

Komisia na začiatku poznamenáva, že spoločnosť Arfea vykonáva hospodársku činnosť, konkrétne osobnú dopravu za odmenu. Spoločnosť Arfea sa preto musí považovať za „podnik“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(49)

Poskytnutie opatrenia by sa takisto malo považovať za selektívne, lebo zvýhodňuje len spoločnosť Arfea.

(50)

Pokiaľ ide o poskytnutie hospodárskej výhody, z rozsudku vo veci Altmark vyplýva, že náhrada priznaná štátom alebo zo štátnych zdrojov podnikom v súvislosti so záväzkami vyplývajúcimi zo služieb vo verejnom záujme, ktoré im boli uložené, neposkytuje predmetným podnikom takúto výhodu, a teda nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, za predpokladu, že sú splnené štyri kumulatívne podmienky:

(51)

V rozsudku vo veci Altmark sa vyžaduje, aby všetky štyri podmienky boli splnené kumulatívne, s cieľom vylúčiť vznik hospodárskej výhody, ak sa náhrada poskytuje podnikom ako protihodnota za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ktoré im boli uložené.

(52)

Pokiaľ ide o prvú podmienku uvedenú v rozsudku vo veci Altmark, Komisia v prvom rade poznamenáva, že je na členských štátoch, aby preukázali, že konkrétnemu podniku boli zverené záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme a že uloženie takýchto záväzkov je odôvodnené napĺňaním všeobecného záujmu (12). Talianske orgány však nevysvetlili, aké záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme odôvodnené napĺňaním všeobecného záujmu boli uložené spoločnosti Arfea. Naopak, tvrdili, že spoločnosti Arfea neboli zverené nijaké záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme.

(53)

Po druhé Komisia poznamenáva, že pojem záväzku vyplývajúceho zo služieb vo verejnom záujme sa vzťahuje na podmienky uložené poskytovateľovi služieb, ktoré by tento poskytovateľ bez náhrady neprijal alebo neprijal v rovnakej miere, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy. Tieto podmienky okrem toho musí príslušný orgán jasne určiť v poverovacom akte. Spoločnosť Arfea v tejto súvislosti nebola schopná presne vysvetliť, aké záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme jej boli uložené, ani preukázať, že tieto záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme boli jasne určené v poverovacom akte. Komisia sa okrem toho z dôvodov vysvetlených v odôvodneniach 77 až 82 domnieva, že existujú závažné indície o tom, že spoločnosti Arfea neboli uložené žiadne takéto jasne určené záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme.

(54)

Pokiaľ ide o druhú podmienku uvedenú v rozsudku vo veci Altmark, Komisia uvádza, že parametre na výpočet výšky náhrady priznanej spoločnosti Arfea na základe rozsudkov regionálneho správneho súdu neboli určené vopred. Určené boli výlučne výpočtom, ktorý poverený odborník vykonal ex post na základe rôznych predpokladov, bez riadneho vysvetlenia a bez oddelenia účtov.

(55)

V protiklade s tvrdením spoločnosti Arfea nie je možné uznať, že parametre na výpočet výšky uvedených náhrad boli stanovené v rozhodnutí regionálnej rady zo 16. februára 1984. Náhrady, ktoré spoločnosti Arfea priznal regionálny správny súd, sú v skutočnosti dodatočnými náhradami, ktorých presným účelom bolo pokryť finančnú záťaž záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme údajne uložených spoločnosti Arfea, keďže túto záťaž úplne nepokryli náhrady už poskytnuté spoločnosti na základe rozhodnutia regionálnej rady zo 16. februára 1984.

(56)

Takýto prístup je v rozpore s druhou podmienkou uvedenou v rozsudku vo veci Altmark a akákoľvek náhrada poskytnutá na tomto základe predstavuje štátnu pomoc. Súd vo svojom rozsudku vo veci Altmark skutočne vyjasnil, že „kompenzácia poskytnutá členským štátom na krytie strát, ktoré dosiahol podnik bez toho, aby boli predtým jasne stanovené kritériá, pokiaľ sa neskôr ukáže, že realizácie určitých služieb v rámci výkonu záväzkov služby vo verejnom záujme nebolo ekonomicky možné, predstavuje finančnú intervenciu, ktorá spadá pod pojem štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“ (13).

(57)

Komisia preto dospela k záveru, že notifikované opatrenie nespĺňa druhú podmienku uvedenú v rozsudku vo veci Altmark.

(58)

Pokiaľ ide o tretiu podmienku uvedenú v rozsudku vo veci Altmark, Komisia sa v prvom rade domnieva, že ak podnik vykonáva činnosti, na ktoré sa vzťahujú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, aj činnosti, na ktoré sa takéto záväzky nevzťahujú, nie je možné bez riadneho oddelenia účtov medzi jednotlivými činnosťami poskytovateľa služieb presne určiť, aké náklady vznikli pri plnení záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme.

(59)

V tomto prípade talianske orgány tvrdili, že spoločnosť Arfea nezaviedla riadne oddelenie účtov medzi svojimi činnosťami, na ktoré sa údajne vzťahujú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, uložené regiónom Piemont, a ostatné svoje činnosti. Komisia tiež vyjadrila pochybnosti, či spoločnosť Arfea zaviedla takéto oddelenie účtov, a spoločnosť k tejto otázke neuviedla nijaké pripomienky. Okrem toho výňatky z účtu spoločnosti Arfea, ktoré odborník poverený súdom použil na určenie výšky náhrad, nepreukazujú žiadne oddelenie účtov medzi rôzne činnosti spoločnosti Arfea. Odborník poverený súdom vykonal stanovenie nákladov ex post podľa základného modelu, ktorý vypracovali konzultanti spoločnosti Arfea a v rámci ktorého sa určovali percentuálne podiely nákladov priradené rôznym činnostiam spoločnosti Arfea.

(60)

Po druhé Komisia sa domnieva, že miera zisku, ktorú odborník použil na výpočet výšky náhrady, je vyššia než hodnota, ktorú možno považovať za primeraný zisk v zmysle tretej podmienky uvedenej v rozsudku vo veci Altmark.

(61)

Odborník považoval za primeranú mieru zisku návratnosť investovaného kapitálu 12,89 % za rok 1997 a 10,81 % za rok 1998. Tieto hodnoty boli založené na výnose talianskych desaťročných štátnych dlhopisov (6,8 % v roku 1997) plus priemerná riziková prémia (4,8 % za rok 1997) zvýšená tak, aby zohľadňovala vlastnú finančnú situáciu spoločnosti Arfea (koeficientom 1,28 za rok 1997).

(62)

Komisia v tejto súvislosti uvádza, že riziková prémia určená odborníkom je značne vysoká vzhľadom na skutočnosť, že riziko, ktorému bola spoločnosť Arfea vystavená, bolo pomerne obmedzené. Spoločnosť Arfea skutočne pôsobila na základe koncesií s výlučným právom, ktoré ju chránilo pred konkurenciou zo strany ostatných prevádzkovateľov, pričom náhrada, ktorú stanovil odborník, plne kompenzovala údajné náklady vznikajúce pri plnení záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme.

(63)

Okrem toho Komisia poznamenáva, že odborník konštatoval nižší prínos priemerného rizika v odvetví dopravy, než je trhový, preto zvýšil rizikovú prémiu tak, aby zohľadňovala vlastnú finančnú expozíciu spoločnosti Arfea, ktorá bola vyššia než priemer v odvetví. Odborník tak nebral do úvahy riziko priemernej dopravnej spoločnosti, ale vlastné riziko spoločnosti Arfea, ktoré bolo vyššie než priemer v odvetví.

(64)

S ohľadom na uvedené skutočnosti sa Komisia domnieva, že tretia podmienka uvedená v rozsudku vo veci Altmark nie je splnená.

(65)

Vzhľadom na kumulatívny charakter podmienok uvedených v rozsudku vo veci Altmark a na skutočnosť, že predmetné opatrenie nespĺňa prvé tri z týchto podmienok, nie je potrebné, aby Komisia preskúmala, či je splnená štvrtá podmienka uvedená v rozsudku vo veci Altmark.

(66)

Na základe uvedeného sa Komisia domnieva, že dodatočná náhrada vyplatená spoločnosti Arfea za vykonané služby počas posudzovaného obdobia nespĺňa štyri kumulatívne podmienky uvedené v rozsudku vo veci Altmark, a preto poskytuje tejto spoločnosti selektívnu hospodársku výhodu na účely článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(67)

Komisia v prvom rade poznamenáva, že predmetné náhrady boli spoločnosti Arfea priznané na základe dvoch rozsudkov regionálneho správneho súdu pre región Piemont z 10. októbra 2013 a región Piemont ich vyplatil 7. februára 2014, t. j. s veľkým časovým odstupom po tom, ako bol trh v oblasti autobusovej osobnej dopravy otvorený hospodárskej súťaži v EÚ.

(68)

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci Altmark uvádza, že od roku 1995 viacero členských štátov otvorilo niektoré trhy v oblasti dopravy hospodárskej súťaži pre podniky so sídlom v iných členských štátoch; takže viaceré podniky v danom čase už ponúkali svoje služby mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy v iných členských štátoch, ako je štát ich pôvodu.

(69)

Preto by sa akákoľvek náhrada poskytnutá spoločnosti Arfea mala považovať za opatrenie, ktoré pravdepodobne môže narušiť hospodársku súťaž v oblasti poskytovania služieb autobusovej osobnej dopravy a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v takej miere, že negatívne ovplyvňuje schopnosť dopravných podnikov so sídlom v iných členských štátoch ponúkať služby v Taliansku a posilňuje postavenie spoločnosti Arfea na trhu tým, že ju oslobodzuje od nákladov, ktoré by inak musela znášať v rámci svojich každodenných obchodných činností.

(70)

Komisia ďalej poznamenáva, že spoločnosť Arfea pôsobí na iných trhoch, ako napríklad v oblasti súkromných dopravných služieb, a preto na týchto trhoch konkuruje iným spoločnostiam v rámci Únie. Každá náhrada poskytnutá spoločnosti Arfea môže tiež hroziť narušením hospodárskej súťaže a takisto ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi na týchto trhoch.

(71)

Komisia preto dospela k záveru, že toto opatrenie narúša hospodársku súťaž a ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

(72)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia dospela k záveru, že opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(73)

Na podloženie argumentácie regionálneho správneho súdu, že spoločnosť Arfea bola oprávnená prijať dodatočnú náhradu za záväzok vyplývajúci zo služieb vo verejnom záujme podľa nariadenia (EHS) č. 1191/69 by bolo potrebné, aby spoločnosť Arfea získala právo na dodatočnú náhradu v čase, keď vykonávala tieto služby, a príslušné platby náhrady boli vyňaté z postupu povinnej notifikácie podľa článku 17 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69. V opačnom prípade, v rozsahu, v akom náhrada predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, by sa nesplnením notifikačnej povinnosti takáto náhrada považovala za neoprávnenú v súlade s článkom 108 ZFEÚ. Zdôvodňuje sa to skutočnosťou, že podľa článku 17 ods. 2 uvedeného nariadenia je náhrada vyplatená v súlade s týmto nariadením vyňatá z predbežného informačného postupu ustanoveného v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, a teda sa na ňu nevzťahuje notifikačná povinnosť.

(74)

Z rozsudku vo veci Combus v tejto súvislosti vyplýva, že pojem „náhrada za službu vo verejnom záujme“ v zmysle tohto ustanovenia sa musí vykladať veľmi zúžene (14). Vyňatie z notifikačnej povinnosti podľa článku 17 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69 sa týka len náhrady za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ktoré sa podniku jednostranne uložili podľa článku 2 uvedeného nariadenia, pričom táto náhrada je vypočítaná s použitím metódy opísanej v článkoch 10 až 13 uvedeného nariadenia (spoločný postup pri náhrade). Netýka sa to však zmlúv o poskytovaní služieb vo verejnom záujme vymedzených v článku 14 uvedeného nariadenia. Náhrada vyplatená na základe zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme vymedzenej v článku 14 nariadenia (EHS) č. 1191/69, ktorá predstavuje štátnu pomoc, sa musí vopred notifikovať Komisii. Ak sa tak nestane, táto náhrada sa bude považovať za neoprávnene poskytnutú pomoc v súlade s článkom 108 ZFEÚ.

(75)

Odpoveď na otázku, či boli talianske orgány na základe článku 17 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69 skutočne vyňaté z povinnosti predchádzajúcej notifikácie v tejto veci, teda závisí po prvé od toho, či región naozaj jednostranne uložil spoločnosti Arfea záväzok vyplývajúci zo služieb vo verejnom záujme, a po druhé od toho, či náhrada vyplatená v súvislosti s týmto záväzkom je v súlade s nariadením (EHS) č. 1191/69. Komisia postupne preskúma obidve otázky.

(76)

Podľa spoločnosti Arfea región Piemont jej uložil záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ktoré boli vymedzené v koncesných zmluvách o poskytovaní služieb autobusovej dopravy, ako aj v dohodách a úpravách priložených k týmto koncesným zmluvám. Tieto záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme sa týkajú prevádzkových programov, autobusových trás, zastávok a taríf.

(77)

Komisia v prvom rade poznamenáva, že v koncesných zmluvách sa jasne predpokladalo, že platia iba jeden rok a sú obnoviteľné na žiadosť poskytovateľa dopravy, pričom je potrebné zaplatiť koncesný poplatok. Z toho vyplýva, že tieto koncesie vytvorili základ zmluvného vzťahu medzi spoločnosťou Arfea a regiónom Piemont, do ktorého spoločnosť Arfea dobrovoľne vstúpila.

(78)

Preto nie je možné tvrdiť, že záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme v zmysle nariadenia (EHS) č. 1191/69 boli spoločnosti Arfea jednostranne uložené na základe uvedených zmlúv. Ako pripomenul Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 3. marca 2016 vo veci Simet (T-15/14), dobrovoľné pristúpenie k zmluvnému vzťahu je odlišné od jednostranného uloženia záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme a neznamená vznik povinnosti poskytnúť náhradu podľa nariadenia (EHS) č. 1191/69 (15).

(79)

Po druhé Komisia poznamenáva, že spoločnosť Arfea neuviedla jasne dohody a úpravy priložené ku koncesným zmluvám, v ktorých by sa jej ukladali záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme. Komisia však chápe, že spoločnosť Arfea uvádza dohody o autobusových trasách a cestovných poriadkoch, ktoré boli priložené ku koncesným zmluvám a k tabuľkám stanovujúcim regionálne tarify, na ktoré sa niektoré koncesné zmluvy odvolávajú.

(80)

Pokiaľ ide o dohody o autobusových trasách a cestovných poriadkoch, Komisia poznamenáva, že tieto dohody sa nemôžu považovať za jednostranné uloženie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme spoločnosti Arfea. V skutočnosti platí, že spoločnosť Arfea ich uzavrela dobrovoľne, takisto ako samotné koncesné zmluvy. Obsah týchto dohôd, napríklad o autobusových trasách, sa navyše v prípade viacerých koncesií menil na žiadosť spoločnosti Arfea. Preto sa nemôžu považovať za jednostranné uloženie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme v zmysle článku 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69.

(81)

Pokiaľ ide o tabuľky stanovujúce regionálne tarify, ktorými sa určuje maximálna výška taríf pre všetkých cestujúcich, Komisia poznamenáva, že Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 3. marca 2016 vo veci Simet (T-15/14) jasne vysvetlil, že takýmito všeobecnými pravidlami o tarifách sa neukladajú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme v zmysle článku 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69. Podľa súdu sa pojem záväzkov v oblasti výšky taríf v zmysle uvedeného ustanovenia obmedzuje na maximálnu výšku taríf stanovenú pre určitú kategóriu cestujúcich alebo výrobkov a nezahŕňa všeobecné opatrenia cenovej politiky (16).

(82)

Napokon Komisia poznamenáva, že v každom prípade skutočnosť, že spoločnosť Arfea požiadala o obnovenie koncesií a dokonca za to zaplatila koncesný poplatok, je ťažko zlučiteľná s ukladaním akéhokoľvek záväzku vyplývajúceho zo služieb vo verejnom záujme v zmysle článku 2 ods. 1 nariadenia (EHS) č. 1191/69. Podľa tohto ustanovenia sa skutočne pod záväzkami vyplývajúcimi zo služieb vo verejnom záujme „rozumejú záväzky, ktoré by uvedený dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej miere, či za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy“. Ako uviedol Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 3. marca 2016 vo veci Simet (T-15/14), je ťažké pripustiť, že by podnik požiadal o obnovenie koncesie pri zohľadnení záväzkov, ktoré sú s ňou spojené, ak by realizácia tejto koncesie nebola v jeho obchodnom záujme.

(83)

Aj keby sa preukázalo, že záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme boli v tomto prípade spoločnosti Arfea uložené jednostranne, čo sa nestalo, náhrada za tieto služby by aj tak musela byť v súlade so spoločným postupom pri náhrade (oddiel IV) stanoveným v nariadení (EHS) č. 1191/69, aby mohla byť vyňatá z predchádzajúcej notifikácie podľa článku 17 ods. 2 uvedeného nariadenia. Komisia sa domnieva, že v tomto prípade to neplatí.

(84)

Komisia v tejto súvislosti pripomína po prvé, že z článkov 10 a 11 nariadenia (EHS) č. 1191/69 vyplýva, že náhrada nesmie byť vyššia ako finančná záťaž, ktorú podnik znášal v dôsledku uložených záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme. Okrem toho je v článku 1 ods. 5 nariadenia (EHS) č. 1191/69, vo verzii platnej od 1. júla 1992, stanovené, že: „Ak dopravný podnik nevykonáva len služby podliehajúce ustanoveniam o záväzkoch služby vo verejnom záujme, ale sa zaoberá aj inými činnosťami, musia byť služby vo verejnom záujme vykonávané samostatnými divíziami, ktoré musia spĺňať aspoň nasledovné podmienky:

[…]“

(85)

Po druhé Komisia pripomína, že v článku 13 nariadenia (EHS) č. 1191/69 sa vyžaduje, aby správne orgány vopred stanovili výšku náhrady.

(86)

Komisia sa domnieva, že v tomto prípade náhrady priznané spoločnosti Arfea tieto požiadavky nespĺňajú.

(87)

Po prvé Komisia poznamenáva, že ako je uvedené v odôvodnení 59, nepreukázalo sa, že by spoločnosť Arfea zaviedla riadne oddelenie účtov medzi svojimi činnosťami, na ktoré sa údajne vzťahujú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, a ostatné svoje činnosti, ako sa to požaduje v článku 1 ods. 5 písm. a) nariadenia (EHS) č. 1191/69. Naopak, výňatky z účtov spoločnosti Arfea za roky 1997 a 1998, ktoré odborník poverený súdom použil na určenie výšky náhrad, skôr preukazujú, že náklady neboli oddelené podľa jednotlivých činností.

(88)

Po druhé Komisia poznamenáva, že v rozpore s článkom 13 nariadenia (EHS) č. 1191/69 náhrada priznaná spoločnosti Arfea nebola stanovená vopred, ale bola určená na základe posudzovania ex post, ako to nariadil regionálny správny súd.

(89)

Na základe týchto zistení Komisia dospela k záveru, že dodatočné náhrady, ktoré regionálny správny súd pre región Piemont priznal spoločnosti Arfea, neboli vyňaté z povinnosti predchádzajúcej notifikácie podľa článku 17 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69.

(90)

Keďže sa nepreukázalo, že posudzované opatrenie bolo vyňaté z povinnosti predchádzajúcej notifikácie podľa článku 17 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1191/69, bude potrebné preskúmať zlučiteľnosť týchto platieb s vnútorným trhom, lebo sa považujú za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako sa vysvetľuje v oddiele 6.1.

(91)

Článok 93 ZFEÚ v tejto súvislosti obsahuje pravidlá zlučiteľnosti štátnej pomoci v oblasti koordinácie dopravy a záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme v oblasti dopravy a predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 107 ods. 3, ako aj k článku 106 ods. 2, keďže obsahuje osobitné pravidlá na posúdenie zlučiteľnosti štátnej pomoci. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že v tomto ustanovení sa „uznáva, že pomoc na dopravu je zlučiteľná s vnútorným trhom len v presne vymedzených prípadoch, ktoré neohrozujú všeobecné záujmy [Únie]“ (17).

(92)

Dňa 3. decembra 2009 nadobudlo účinnosť nariadenie (ES) č. 1370/2007, ktorým sa zrušilo nariadenie (EHS) č. 1191/69 a nariadenie Rady (EHS) č. 1107/70 (18). Nariadenie (ES) č. 1370/2007 sa uplatňuje na náhradu za záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme týkajúce sa služieb verejnej osobnej železničnej a cestnej dopravy.

(93)

Komisia sa domnieva, že posúdenie zlučiteľnosti neoznámeného opatrenia by sa malo vykonať v súlade s nariadením (ES) č. 1370/2007, lebo v čase prijatia tohto rozhodnutia bol účinný tento právny predpis. Komisia takisto poznamenáva, že dodatočná náhrada, ktorú regionálny správny súd priznal spoločnosti Arfea, bola vyplatená 7. februára 2014 (19).

(94)

V článku 9 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1370/2007 sa uvádza, že „[ú]hrada za poskytované služby vo verejnom záujme v osobnej doprave alebo za plnenie záväzkov v oblasti výšky tarify stanovenej prostredníctvom všeobecných pravidiel vyplatená v súlade s týmto nariadením je zlučiteľná s [vnútorným] trhom. Táto úhrada je oslobodená od povinnosti predbežného oznámenia stanovenej v článku [108 ods. 3] zmluvy.“

(95)

Z dôvodov uvedených v ďalšej časti sa Komisia domnieva, že neoznámená náhrada nie je v súlade s nariadením (ES) č. 1370/2007, takže ju nemožno považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa článku 9 ods. 1 uvedeného nariadenia.

(96)

Po prvé Komisia poznamenáva, že koncesné zmluvy nespĺňajú požiadavky stanovené v článku 4 uvedeného nariadenia, v ktorom je určený povinný obsah všeobecných pravidiel a zmlúv o poskytovaní služieb vo verejnom záujme, stanovujúcich záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme:

(97)

Po druhé Komisia poznamenáva, že predmetné opatrenie nespĺňa príslušné požiadavky stanovené v nariadení (ES) č. 1370/2007 týkajúce sa výpočtu výšky náhrady.

(98)

V článku 6 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1370/2007 sa stanovuje, že v prípade priamo zadaných zmlúv o službách vo verejnom záujme musí byť náhrada v súlade s ustanoveniami nariadenia (ES) č. 1370/2007 a s ustanoveniami uvedenými v prílohe, čím sa zabezpečí, aby náhrada nesiahala nad rámec toho, čo je nevyhnutné na plnenie záväzku vyplývajúceho zo služieb vo verejnom záujme.

(99)

V bode 2 prílohy k nariadeniu (ES) č. 1370/2007 sa stanovuje, že náhrada nesmie prekročiť sumu zodpovedajúcu sume, ktorá pozostáva z týchto faktorov: náklady vzniknuté v súvislosti so záväzkom vyplývajúcim zo služieb vo verejnom záujme mínus príjmy z cestovných lístkov, mínus akékoľvek pozitívne finančné výsledky získané v rámci siete prevádzkovanej podľa záväzku vyplývajúceho zo služieb vo verejnom záujme, plus primeraný zisk. V bode 4 prílohy sa vyžaduje, aby sa výpočet nákladov a výnosov uskutočnil v súlade s platnými účtovnými a daňovými pravidlami. V bode 5 prílohy sa stanovuje: „Ak poskytovateľ služieb vo verejnom záujme neposkytuje len služby, za ktoré sa poskytuje úhrada a ktorými plní záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, ale vykonáva aj iné činnosti, účtovníctvo uvedených služieb vo verejnom záujme musí byť oddelené a spĺňať aspoň tieto podmienky:

(100)

Ako však bolo uvedené v odôvodnení 59, spoločnosť Arfea nezaviedla riadne oddelenie účtov medzi svojimi činnosťami, na ktoré sa údajne vzťahujú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, a ostatné svoje činnosti, ako sa to požaduje v bode 5 prílohy k nariadeniu (ES) č. 1370/2007. Preto bez ohľadu na výšku náhrady, ktorá by jej napokon bola priznaná, nie je možné preukázať, že táto náhrada neprekročila sumu zodpovedajúcu čistému finančnému vplyvu, ktorý zodpovedá súčtu vplyvov, pozitívnych alebo negatívnych, z dodržiavania záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme na náklady a výnosy poskytovateľa služieb vo verejnom záujme [bod 2 prílohy k nariadeniu (ES) č. 1370/2007]. Okrem toho, vzhľadom na to, že parametre náhrady neboli ustanovené vopred, akýkoľvek výpočet výšky náhrady sa musí nevyhnutne vykonať ex post na základe ľubovoľných predpokladov, ako to urobili konzultanti spoločnosti Arfea a odborník poverený regionálnym správnym súdom pre región Piemont. Napokon, ako bolo vysvetlené v odôvodneniach 60 až 63, miera zisku, ktorú odborník použil na výpočet výšky náhrady, je vyššia než hodnota, ktorú možno považovať za primeraný zisk.

(101)

Po tretie Komisia poznamenáva, že samotná spoločnosť Arfea uznala, že v tomto prípade neboli splnené požiadavky stanovené v nariadení (ES) č. 1370/2007, pričom tvrdila, že takýto súlad by bol právne a logicky nemožný, keďže predmetná situácia o mnoho rokov predchádzala nadobudnutiu účinnosti uvedeného nariadenia.

(102)

Komisia sa preto domnieva, že dodatočná náhrada nariadená regionálnym správnym súdom nebola vyplatená v súlade s nariadením (ES) č. 1370/2007 a že z tohto dôvodu dodatočná náhrada nie je zlučiteľná s vnútorným trhom.

(103)

V rozhodnutí o začatí konania Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k tomu, či sa rozsudky regionálneho správneho súdu týkajú priznania náhrady škôd za údajné porušenie práva, a nie priznania náhrady za službu vo verejnom záujme na základe uplatniteľných nariadení Rady. Pripomienky v tejto súvislosti predložili iba talianske orgány, ktoré tvrdili, že predmetné opatrenie predstavovalo priznanie náhrady za plnenie záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, a nie priznanie náhrady škôd.

(104)

Komisia v tejto súvislosti poznamenáva, že za určitých okolností náhrada škôd z dôvodu nesprávneho konania alebo iného konania vnútroštátnych orgánov (20) nepredstavuje výhodu, a preto sa nemá považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (21). Cieľ náhrady za utrpenú škodu je iný ako cieľ štátnej pomoci, keďže spočíva v úsilí navrátiť poškodenú stranu do situácie, v ktorej sa nachádzala pred poškodením, ako keby k poškodeniu nedošlo (uvedenie do predchádzajúceho stavu).

(105)

Na to, aby náhrada škôd mohla patriť mimo rozsahu pôsobnosti pravidiel štátnej pomoci, však musí byť založená na všeobecnom pravidle náhrady (22). Súdny dvor Európskej únie okrem toho v rozsudku vo veci Lucchini konštatoval, že vnútroštátny súd nemohol uplatniť vnútroštátne právo, ak by uplatnenie tohto práva malo účinok, že by „zabránilo uplatneniu práva Spoločenstva, čo by znemožnilo vrátenie štátnej pomoci, ktorá bola poskytnutá v rozpore s právom Spoločenstva“ (23). Zásada, na ktorej je založené toto vyhlásenie, spočíva v tom, že pravidlo vnútroštátneho práva sa nemôže uplatniť, ak by jeho uplatnenie narušilo riadne uplatňovanie práva Únie (24). Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 3. marca 2016 vo veci Simet (T-15/14) v tejto súvislosti konštatoval, že priznanie náhrady škôd, ktoré by spočívalo v náhrade škody spôsobenej uložením záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, nemôže uniknúť označeniu za štátnu pomoc len preto, že spočíva v priznaní náhrady škôd, keďže to by umožnilo obídenie článkov 107 a 108 ZFEÚ (25).

(106)

Pokiaľ ide o dodatočné náhrady priznané spoločnosti Arfea regionálnym správnym súdom, Komisia poznamenáva, že po prvé v rozsudkoch regionálneho správneho súdu sa odvoláva na právo spoločnosti Arfea na získanie súm vo forme náhrady podľa článkov 6, 10 a 11 nariadenia (EHS) č. 1191/69, pričom túto náhradu musí stanoviť správny orgán na základe spoľahlivých údajov. To naznačuje, že podľa regionálneho správneho súdu právo spoločnosti Arfea na dodatočnú náhradu nevyplýva zo všeobecného pravidla náhrady škôd z dôvodu nesprávneho konania alebo iného konania vnútroštátnych orgánov, ale z práv, ktoré údajne vyplývajú z nariadenia (EHS) č. 1191/69.

(107)

Po druhé Komisia poznamenáva, že spoločnosť Arfea podala 6. júna 2014 talianskym súdom žiadosť o vyplatenie náhrady škôd regiónom Piemont ako doplnok k náhrade, ktorú jej už priznal regionálny správny súd. Spoločnosť Arfea vo svojej žiadosti tvrdila, že utrpela škody v dôsledku neskorého uznania a vyplatenia náhrad, ktoré jej región dlhoval za roky 1997 a 1998. To naznačuje, že samotná spoločnosť Arfea sa nedomnieva, že náhrady, ktoré jej už priznal regionálny správny súd, predstavujú priznanie náhrady škôd.

(108)

Po tretie Komisia sa domnieva, že priznanie náhrady škôd v prospech spoločnosti Arfea za finančnú záťaž spôsobenú údajným nezákonným jednostranným uložením záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme talianskymi orgánmi, by v každom prípade bolo v rozpore s článkami 107 a 108 ZFEÚ.

(109)

Je to preto, lebo priznanie tejto náhrady by pre spoločnosť Arfea malo rovnaký výsledok ako priznanie náhrady za službu vo verejnom záujme za posudzované obdobie, a to napriek skutočnosti, že koncesné zmluvy, ktorými sa riadia predmetné služby, neboli vyňaté z predchádzajúcej notifikácie ani nespĺňali podstatné požiadavky stanovené v nariadení (EHS) č. 1191/69 alebo nariadení (ES) č. 1370/2007, ako sa už preukázalo vyššie.

(110)

Priznanie tejto náhrady by teda v podstate umožnilo obísť pravidlá štátnej pomoci a podmienky ustanovené zákonodarcom Únie, na základe ktorých príslušné orgány, ktoré ukladajú alebo zadávajú záväzky vyplývajúce zo služieb vo verejnom záujme, nahrádzajú poskytovateľom služby vo verejnom záujme náklady, ktoré im vznikli pri plnení záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme. Priznanie náhrady škôd rovnajúcej sa súčtu súm pomoci, ktorých poskytnutie sa plánovalo, by skutočne vytvorilo nepriamu štátnu pomoc, ktorá by sa považovala za protiprávnu a nezlučiteľnú s vnútorným trhom (26). Ako už bolo pripomenuté, Všeobecný súd vyjasnil, že za takých okolností sa pravidlá štátnej pomoci nesmú obchádzať len preto, že predmetné opatrenie by predstavovalo priznanie náhrady škôd (27).

(111)

Komisia preto nepovažuje rozsudok regionálneho správneho súdu za priznanie náhrady škôd, ktoré utrpela spoločnosť Arfea v dôsledku nesprávneho konania alebo iného konania vnútroštátnych orgánov, ale skôr za poskytnutie neoprávnenej a nezlučiteľnej štátnej pomoci, ktoré je zakázané podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(112)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia dospela k záveru, že neoznámené opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorá nie je zlučiteľná s vnútorným trhom.

(113)

Podľa ZFEÚ a ustálenej judikatúry Súdneho dvora je Komisia oprávnená rozhodnúť, že príslušný členský štát musí zrušiť alebo zmeniť pomoc, keď sa zistí, že je nezlučiteľná s vnútorným trhom (28). Súdny dvor takisto dôsledne trvá na tom, že povinnosť členského štátu zrušiť pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, je určená na obnovenie predtým existujúcej situácie (29).

(114)

V tejto súvislosti Súdny dvor potvrdil, že cieľ je dosiahnutý vtedy, keď prijímateľ vráti sumy poskytnuté v podobe neoprávnenej pomoci, a tým stratí výhodu, ktorú mal v porovnaní so svojimi konkurentmi na trhu, a obnoví sa situácia spred vyplatenia pomoci (30).

(115)

V súlade s touto judikatúrou sa v článku 16 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 2015/1589 (31) uvádza, že „ak sa prijmú záporné rozhodnutia v prípadoch neoprávnenej pomoci, Komisia rozhodne, že dotknutý členský štát prijme všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu […]“.

(116)

Preto vzhľadom na to, že predmetné opatrenia sa uskutočňovali v rozpore s článkom 108 ZFEÚ a musia sa považovať za protiprávnu a nezlučiteľnú pomoc, je potrebné ich zrušiť s cieľom obnoviť situáciu, ktorá existovala na trhu pred ich poskytnutím. Vymáhanie by sa malo vzťahovať na obdobie od poskytnutia výhody spoločnosti Arfea, teda od momentu, keď jej bola pomoc daná k dispozícii (t. j. 7. februára 2014), až do dňa jej vrátenia v plnej výške, a sumy, ktoré sa majú vymôcť, by mali zahŕňať aj úroky až do dňa ich vrátenia v plnej výške,

a)

celkovú sumu (istinu a úroky z vymáhanej sumy), ktorá sa má od prijímateľa vymôcť;

b)

podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím;

c)

dokumenty potvrdzujúce, že sa príjemcovi nariadilo vrátenie pomoci.

—

náklady vynaložené v súvislosti so záväzkom vyplývajúcim zo služieb vo verejnom záujme alebo s balíkom záväzkov vyplývajúcich zo služieb vo verejnom záujme, ktoré uložil príslušný orgán/orgány a sú uvedené v zmluve o službe vo verejnom záujme a/alebo vo všeobecnom pravidle,

—

mínus akékoľvek pozitívne finančné výsledky vytvorené sieťou v rámci príslušného(-ých) záväzku(-ov) vyplývajúceho(-ich) zo služieb vo verejnom záujme,

—

mínus príjmy z prepravy alebo akékoľvek iné výnosy vytvorené pri plnení príslušného(-ých) záväzku(-ov) vyplývajúceho(-ich) zo služieb vo verejnom záujme,

—

plus primeraný zisk