1.

Má sa článok 5 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1370/2007 (1) vykladať v tom zmysle, že právna úprava priameho zadania zmluvy o poskytovaní služby vo verejnom záujme v osobnej doprave spoločnosti „in house“ podľa uvedeného článku 5 ods. 2 vyžaduje overenie existencie prenesenia prevádzkového rizika na interného poskytovateľa, ktorému sa zmluva zadala, pričom sa nevzťahuje na situáciu, v ktorej k takémuto preneseniu rizika nedochádza, alebo je toto ustanovenie úplne nezávislé od analýzy prenesenia prevádzkového rizika, a to z dôvodu, že spoločnosť „in house“ – ktorá sa vyznačuje požiadavkou podobnej kontroly – sa ako subjekt nelíši od dotknutého správneho orgánu?

2.

Bráni právo [Európskej únie], a najmä článok 5 ods. 2 nariadenia [č. 1370/2007], pokiaľ ide o priame zadanie zmluvy o poskytovaní služby vo verejnom záujme v osobnej doprave internému poskytovateľovi, v časti podľa ktorej je predmetné zadanie možné, „pokiaľ to nezakazuje vnútroštátne právo“, takej vnútroštátnej právnej úprave, aká sa stanovuje v článku 192 ods. 2 [legislatívneho dekrétu č. 50/2016], ktorá síce úplne nezakazuje využitie zadania zákazky „in house“, pripúšťa ho však s obmedzeniami, pričom správnym orgánom predovšetkým povoľuje využiť takýto model obstarávania len v prípade preukázaného zlyhania trhu a nie výlučne na základe posúdenia hospodárskej a administratívnej výhodnosti?