–

Centrul Român pentru Administrarea Drepturilor Artiștilor Interpreți (Credidam), v zastúpení: S. Brăileanu, A.‑M. Gheorghişan a M. Niculeasa, avocaţi,

–

rumunská vláda, v zastúpení: E. Gane, R. I. Hațieganu a A. Rotăreanu, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Armenia a M. Herold, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 24 ods. 1 a článku 25 písm. c) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1, ďalej len „smernica o DPH“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Centrul Român pentru Administrarea Drepturilor Artiștilor Interpreți (Credidam) na jednej strane a Guvernul României (rumunská vláda) a Ministerul Finanțelor (ministerstvo financií) na druhej strane vo veci zmeny právnej úpravy, ktorá podriaďuje dani z pridanej hodnoty (DPH) činnosť organizácií kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv týkajúcu sa výberu, rozdeľovania a vyplácania odmien prináležiacim nositeľom týchto práv, ak tieto odmeny nepatria do pôsobnosti smernice o DPH.

3

Článok 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH stanovuje:

„DPH podliehajú tieto transakcie:

…

4

Článok 9 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„‚Zdaniteľná osoba‘ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti.

‚Ekonomická činnosť‘ je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe.“

5

Podľa článku 24 ods. 1 uvedenej smernice:

„Poskytovaním služieb je každá transakcia, ktorá nie je dodaním tovaru.“

6

Článok 25 smernice o DPH znie:

„Poskytovanie služieb môže okrem iného pozostávať z jednej z týchto transakcií:

…

7

Článok 28 tejto smernice stanovuje:

„Ak sa zdaniteľná osoba, ktorá koná vo vlastnom mene, ale na účet inej osoby, podieľa na poskytovaní služieb, predpokladá sa, že sama uvedené služby prijala aj poskytla.“

8

Podľa článku 73 uvedenej smernice:

„V prípade dodania tovaru a poskytovania služieb, ktoré nie sú uvedené v článkoch 74 až 77, zahŕňa základ dane všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú získal alebo má získať dodávateľ alebo poskytovateľ za tieto transakcie od odberateľa alebo od tretej strany vrátane dotácií priamo spojených s cenou týchto transakcií.“

9

Článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ z 26. februára 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 84, 2014, s. 72) stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

10

Článok 268 Legea nr. 227/2015 privind Codul fiscal (zákon č. 227/2015 o Daňovom zákonníku, ďalej len „Daňový zákonník“), ktorý má názov „Zdaniteľné plnenia“, znie:

„1.   Na účely DPH sú v Rumunsku zdaňované plnenia, ktoré súčasne spĺňajú tieto podmienky:

…“

11

Článok 271 Daňového zákonníka s názvom „Poskytovanie služieb“ stanovuje:

„1.   Poskytovaním služieb je každé plnenie, ktorá nie je dodaním tovaru vymedzeným v článku 270.

2.   Ak sa zdaniteľná osoba, ktorá koná vo vlastnom mene, ale na účet inej osoby, podieľa na poskytovaní služieb, predpokladá sa, že sama uvedené služby prijala aj poskytla.

3.   Poskytovanie služieb zahŕňa plnenia ako:

12

Článok 144 Legea nr. 8/1996 privind dreptul de autor și drepturile conexe (zákon č. 8/1996 o autorských právach a právach súvisiacich s autorskými právami) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 489 zo 14. júna 2018, ďalej len „zákon č. 8/1996“) stanovuje:

„1.   Autor alebo nositeľ autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva uplatňuje práva, ktoré mu priznáva tento zákon, individuálne alebo kolektívne v súlade s ustanoveniami tohto zákona.

…“

13

Podľa článku 145 zákona č. 8/1996:

„1.   Kolektívna správa je povinná v prípade uplatňovania týchto práv:

2.   Organizácie kolektívnej správy zastupujú v prípade práv uvedených v odseku 1 aj tých nositeľov práv, ktorí im neudelili splnomocnenie.“

14

Článok 150 tohto zákona znie:

„1.   Organizácie kolektívnej správy sú v zmysle tohto zákona právnické osoby zriadené slobodným združením, ktorých jediným alebo hlavným predmetom činnosti je správa autorských práv alebo práv s nimi súvisiacich, kategórií práv, druhov diel alebo iných predmetov ochrany, ktorú im zverili viacerí autori alebo nositelia autorských práv v ich spoločný prospech.

2.   …na organizácie kolektívnej správy nemôžu previesť alebo im postúpiť autorské práva alebo s nimi súvisiace práva, ani výkon týchto práv.

3.   Na účely odseku 1 kolektívna správa práv, kategórií práv, druhov diel alebo iných predmetov ochrany zahŕňa udeľovanie licencií, kontrolu používania práv alebo druhov spravovaných diel, zabezpečenie dodržiavania týchto práv, výber, rozdeľovanie a vyplácanie súm prislúchajúcich autorom alebo nositeľom autorských práv alebo práv s nimi súvisiacich, pochádzajúcich z odmien vyplatených za využívanie spravovaných práv alebo z investovania príjmov z týchto práv.“

15

Článok 169 uvedeného zákona stanovuje:

„1.   Kolektívna správa sa vykonáva podľa týchto pravidiel:

…

…

…

16

Bod 8 ods. 12 a 13 hlavy VII Normele metodologice de aplicare a Legii nr. 227/2015 privind Codul fiscal, aprobate prin Hotărârea Guvernului nr. 1/2016 (vykonávacie pravidlá k zákonu č. 227/2015 o Daňovom zákonníku, schválené rozhodnutím vlády č. 1/2016) zo 6. januára 2016 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 22 z 13. januára 2016), v znení Hotărârea Guvernului nr. 354/2018 pentru modificarea și completarea Normelor metodologice de aplicare a Legii nr. 227/2015 privind Codul fiscal, aprobate prin Hotărârea Guvernului nr. 1/2016 (rozhodnutie vlády č. 354/2018, ktorým sa menia a dopĺňajú vykonávacie pravidlá k zákonu č. 227/2015 o Daňovom zákonníku, schválené rozhodnutím vlády č. 1/2016) zo 16. mája 2018 (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 442 z 25. mája 2018), stanovuje:

„12. Podľa článku 271 Daňového zákonníka nositelia práv na rozmnožovanie neposkytujú službu v zmysle DPH výrobcom a dovozcom prázdnych nosičov a zariadení pre záznam a rozmnožovanie, z ktorých organizácie kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv vyberajú na účet týchto nositeľov práv, ale vo vlastnom mene, kompenzačnú odmenu z titulu predaja týchto zariadení a nosičov. Článok 271 ods. 2 Daňového zákonníka sa neuplatňuje na výber kompenzačnej odmeny za rozmnoženinu na súkromné použitie, pretože táto nie je protihodnotou za poskytnutie služieb, ktoré patria do pôsobnosti DPH. Organizácie kolektívnej správy poskytujú služby spadajúce do pôsobnosti dane v prospech nositeľov práv na rozmnožovanie, ktorých protihodnotou je poplatok za správu z vybratých súm.

13. Článok 271 ods. 2 Daňového zákonníka sa uplatňuje na iné sumy než tie, ktoré sú uvedené v odseku 12 a vyberajú ich organizácie kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv, pričom pochádzajú zo spravovaných práv.“

17

Credidam je organizácia kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv, ktorá pôsobí vo forme združenia výkonných umelcov. Jej cieľom je najmä výber a rozdeľovanie odmien, ktoré výkonným umelcom prináležia od používateľov ich umeleckých výkonov. Z tohto dôvodu vyberá poplatok za správu určený na pokrytie jej prevádzkových nákladov, ktorý sa zráža z týchto odmien.

18

Dňa 20. júla 2018 podala Credidam na Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) žalobu proti rumunskej vláde, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia vlády č. 354/2018, ktorým sa menia a dopĺňajú vykonávacie predpisy Daňového zákonníka, v rozsahu, v akom toto rozhodnutie zaviedlo do bodu 8 hlavy VII vykonávacích pravidiel k zákonu č. 227/2015 o Daňovom zákonníku, schválených rozhodnutím vlády č. 1/2016, odseky 12 a 13, ktoré sú uvedené v bode 16 tohto rozsudku (ďalej len „napadnuté ustanovenia“). Tieto ustanovenia uvádzajú, že odmeny za rozmnoženinu na súkromné použitie, ktoré organizácie kolektívnej správy vyberajú v mene nositeľov práv, nepatria do pôsobnosti DPH, ale že poplatky za správu, ktoré tieto organizácie zrážajú z týchto odmien, tejto dani podliehajú.

19

Na podporu svojich návrhov Credidam uviedla, že sporné ustanovenia sú v rozpore so smernicou o DPH, ako ju vo svojom rozsudku z 18. januára 2017, SAWP (C‑37/16, EU:C:2017:22), vyložil Súdny dvor, ako aj vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o identifikáciu činností organizácií kolektívnej správy, ktoré podliehajú DPH, a to najmä tým, že zahŕňajú poplatky za správu, ktoré tieto organizácie zrazili z odmien prináležiacich nositeľom práv.

20

Rozsudkom z 21. mája 2019 Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) vyhovel odvolaniu podanému zo strany Credidam a zrušil sporné ustanovenia. Podľa tohto súdu majú poplatky za správu určené pre správcovské organizácie doplnkovú povahu vo vzťahu k odmenám nositeľov práv, z ktorých sa zrážajú, takže ak tieto odmeny nepatria do pôsobnosti smernice o DPH ako odmena za rozmnoženinu na súkromné použitie, musí to isté platiť pre súvisiace poplatky za správu.

21

Rumunská vláda a ministerstvo financií, ktoré vstúpilo do konania na podporu rumunskej vlády na prvom stupni, podali kasačný opravný prostriedok na Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko), teda na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu svojho opravného prostriedku uvádzajú, že sporné ustanovenia správne identifikovali plnenia organizácií kolektívnej správy podliehajúce DPH, najmä pokiaľ ide o uvedené poplatky za správu.

22

Rumunská vláda a ministerstvo financií pred týmto súdom tvrdili, že tieto ustanovenia v rozsahu, v akom stanovujú, že organizácie kolektívnej správy sú zdaniteľnými osobami na účely DPH a že poplatky za správu, ktoré dostávajú od nositeľov práv, predstavujú protihodnotu za plnenie poskytnuté v prospech nositeľov práv, sú v súlade s právom Únie a okrem toho zodpovedajú aj usmerneniam Výboru pre DPH prijatým na jeho 111. zasadnutí 30. novembra 2018. Okrem toho uviedli, že Súdny dvor sa v rozsudku z 18. januára 2017, SAWP (C‑37/16, EU:C:2017:22), nevyjadril k otázke, či takéto poplatky podliehajú DPH.

23

Credidam tvrdila, že ani poplatky za správu zrazené z odmien, ktoré nepodliehajú DPH a navyše zahŕňajú nielen odmenu za rozmnoženinu na súkromné použitie, ale aj spravodlivú odmenu za iné kategórie autorských práv a s nimi súvisiacich práv, nepatria do pôsobnosti smernice o DPH, keďže tieto poplatky majú vo vzťahu k takýmto odmenám doplnkovú povahu, a teda podliehajú rovnakému daňovému režimu.

24

Podľa Credidam uvedené poplatky aj za predpokladu, že nemajú doplnkovú povahu, rozhodne nemožno považovať za protihodnotu za plnenie, pretože medzi organizáciami kolektívnej správy a nositeľmi práv neexistuje nijaký právny vzťah, v rámci ktorého by došlo k výmene vzájomných plnení, keďže povinnosť zaplatiť tieto poplatky je stanovená zákonom, ktorý tiež určuje ich výšku ako percentuálny podiel z uvedených odmien.

25

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že hoci môže na základe judikatúry Súdneho dvora rozhodnúť o daňovom režime, ktorý sa má uplatniť na odmeny, ktoré organizácie kolektívnej správy práv vyberajú v mene nositeľov práv, nie je to tak v prípade režimu uplatniteľného na poplatky za správu zrazené z týchto odmien.

26

V tejto súvislosti v prvom rade vychádza z predpokladu, že organizácie kolektívnej správy majú postavenie zdaniteľných osôb v zmysle smernice o DPH, keďže vykonávajú ekonomickú činnosť spočívajúcu najmä v zastupovaní záujmov nositeľov práv, ktorých repertoár spravujú, a v sprostredkovateľských službách v právnych vzťahoch medzi nositeľmi práv a konečnými používateľmi.

27

Pýta sa však, či takéto plnenia v oblasti správy uskutočnené vo vzťahu k nositeľom práv predstavujú poskytovanie služieb za protihodnotu v zmysle tejto smernice, keďže poplatky za správu zrazené v súvislosti s týmito plneniami sú splatné na základe zákona bez ohľadu na to, či je kolektívna správa práv povinná alebo dobrovoľná a či nositelia práv majú alebo nemajú postavenie členov organizácie kolektívnej správy.

28

Tento súd v druhom rade spresňuje, že v situácii, o akú ide vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 21. januára 2021, UCMR – ADA (C‑501/19, EU:C:2021:50), a v ktorej sa organizácia kolektívnej správy v zmysle článku 28 smernice o DPH podieľala na poskytovaní služieb zo strany nositeľa práv v prospech konečného používateľa, musí organizácia kolektívnej správy zaslať konečným používateľom faktúru zahŕňajúcu DPH vypočítanú z celkovej sumy odmeny, ktorú táto organizácia získala, vrátane percentuálneho podielu z tejto odmeny zodpovedajúcemu poplatku za správu. V takejto situácii by poplatok za správu podliehal DPH ako časť odmeny získanej v mene nositeľov práv.

29

Vzniká však otázka, či poplatok za správu patrí do pôsobnosti smernice o DPH aj vtedy, keď odmena, ktorej sa týka, nie je protihodnotou za poskytnutie služieb podliehajúcich DPH, akou je odmena za rozmnoženinu na súkromné použitie. V tejto situácii totiž vnútroštátny súd nevylučuje, že by organizácia kolektívnej správy mohla v prípade tohto poplatku využiť rovnaký daňový režim, ako je ten, ktorý sa uplatňuje na samotnú odmenu, a to podobne ako pri riešení prijatom v rozsudku zo 14. júla 2011, Henfling a i. (C‑464/10, EU:C:2011:489, bod 36), podľa ktorého je právny vzťah medzi komitentom a komisionárom oslobodený od DPH, ak poskytovanie služieb, na ktorom sa komisionár podieľa, je samo osebe oslobodené od DPH.

30

Podľa vnútroštátneho súdu je teda potrebné určiť, či za predpokladu, že poplatok za správu, ktorý zrazí organizácia kolektívnej správy, predstavuje protihodnotu za plnenie odlišné od plnenia spočívajúceho vo výbere odmeny prislúchajúcej nositeľovi práv, je prvé plnenie nezávislé od druhého alebo je vo vzťahu k nemu doplnkové.

31

Za týchto podmienok Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

32

Z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom, ako sú zhrnuté v bodoch 28 a 29 tohto rozsudku, vyplýva, že jeho otázky sa týkajú daňového zaobchádzania, ktoré sa má na účely smernice o DPH uplatniť na činnosť správy vykonávanej organizáciou kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv v prospech dotknutých nositeľov práv, a to za predpokladu, že táto činnosť nijako nesúvisí s prípadnými zdaniteľnými plneniami vykonávanými týmito nositeľmi.

33

Za týchto podmienok treba konštatovať, že svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 ods. 1 písm. c), článok 24 ods. 1 a článok 25 písm. c) smernice o DPH majú vykladať v tom zmysle, že organizácia kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv poskytuje služby v zmysle týchto ustanovení, ak na jednej strane vyberá, rozdeľuje a vypláca na základe zákona nositeľom práv odmeny, ktoré im prináležia od používateľov definovaných zákonom, a na druhej strane si z týchto odmien zrazí poplatok za správu, ktorý jej prináleží od týchto nositeľov práv a je určený na pokrytie nákladov vzniknutých v rámci uvedenej činnosti, za predpokladu, že odmena takto vybratá v mene uvedených nositeľov práv nepredstavuje protihodnotu za poskytovanie služieb v zmysle tejto smernice, ktoré poskytujú uvedení nositelia práv v prospech týchto používateľov.

34

Podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH tejto dani podlieha poskytovanie služieb za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká. Navyše v zmysle článku 24 ods. 1 tejto smernice každá transakcia, ktorá nie je dodaním tovaru, sa má považovať za poskytnutie služby. Článok 25 uvedenej smernice demonštratívne vymenúva tri transakcie predstavujúce poskytovanie služieb, medzi ktoré patrí transakcia uvedená v písmene c), konkrétne vykonávanie služieb na základe príkazu vydaného orgánom verejnej moci alebo v jeho mene alebo na základe zákona.

35

Keďže vnútroštátny súd dospel k záveru, že transakcie výberu, rozdeľovania a vyplácania, o ktoré ide vo veci samej, sú súčasťou ekonomickej činnosti, ktorú vykonáva dotknutá organizácia kolektívnej správy ako zdaniteľná osoba v zmysle článku 9 ods. 1 smernice o DPH, jeho pochybnosti sa týkajú v prvom rade otázky, či takto poskytované služby sú poskytované „za protihodnotu“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) tejto smernice.

36

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že predpokladom možnosti kvalifikovať poskytovanie služieb ako plnenie za protihodnotu je výlučne existencia priamej súvislosti medzi týmto poskytovaním a protihodnotou, ktorú zdaniteľná osoba skutočne získala. Takáto priama súvislosť je preukázaná vtedy, ak medzi poskytovateľom služieb a príjemcom existuje právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, pričom odmena prijatá poskytovateľom predstavuje skutočnú protihodnotu za službu poskytnutú príjemcovi (rozsudok z 15. apríla 2021, Administration de l’Enregistrement, des Domaines et de la TVA, C‑846/19, EU:C:2021:277, bod 36).

37

V prejednávanej veci podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom na jednej strane dotknutá organizácia kolektívnej správy práv, teda Credidam, poskytuje nositeľom práv, ktorých zastupuje, najmä služby správy na základe režimu povinnej kolektívnej správy stanoveného v článku 145 zákona č. 8/1996, medzi ktoré patria služby týkajúce sa „práva na kompenzačnú odmenu za rozmnoženinu na súkromné použitie“ uvedeného v odseku 1 písm. a) tohto článku 145, porovnateľné so službami vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 18. januára 2017, SAWP (C‑37/16, EU:C:2017:22). Tieto služby kolektívnej správy zahŕňajú podľa článku 150 ods. 3 tohto zákona najmä „výber, rozdeľovanie a vyplácanie súm prislúchajúcich autorom alebo nositeľom autorských práv alebo práv s nimi súvisiacich“ z titulu ich práv.

38

Na druhej strane v súlade s článkom 169 ods. 1 písm. h) uvedeného zákona sú nositelia práv povinní organizácii kolektívnej správy zaplatiť poplatok za správu stanovený vo výške maximálne 15 % vybratých súm, „aby sa pokryli všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s činnosťou organizácie kolektívnej správy, výberom, rozdeľovaním a vyplácaním odmien“, pričom tento poplatok sa zráža v okamihu rozdelenia prislúchajúcich súm.

39

S výhradou overení, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, sa teda zdá, že podľa vyššie uvedených ustanovení vnútroštátneho práva vzniká medzi dotknutou organizáciou kolektívnej správy a nositeľmi práv, ktorých zastupuje, právny vzťah, v rámci ktorého dochádza k výmene vzájomných plnení, pričom tento vzťah vytvára priamu súvislosť medzi službami kolektívnej správy poskytovanými touto organizáciou a peňažným plnením zo strany týchto nositeľov práv spočívajúcim v zaplatení poplatku za správu. Tento poplatok sa totiž platí len v rozsahu, v akom sa uvedené služby kolektívnej správy poskytujú a predstavuje skutočnú protihodnotu za ne.

40

Toto posúdenie nemôže spochybniť okolnosť, že poskytovanie dotknutých služieb kolektívnej správy, ako aj uhradenie poplatku za správu, ktorý sa má z tohto dôvodu zaplatiť, sú upravené zákonom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2021, UCMR – ADA, C‑501/19, EU:C:2021:50, body 36 a 37). Na jednej strane totiž -– ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku – práve tento legislatívny rámec vytvára priamu súvislosť medzi poskytovaním týchto plnení a zaplatením poplatku za správu. Na druhej strane článok 25 písm. c) smernice o DPH výslovne stanovuje, že poskytovanie služieb môže spočívať okrem iného vo vykonávaní služieb na základe zákona.

41

Skutočnosť, že dotknutý orgán kolektívnej správy je neziskovou organizáciou, je v tomto kontexte irelevantná, keďže poplatok za správu je určený len na pokrytie výdavkov tejto organizácie. Podľa článku 9 ods. 1 smernice o DPH sa za zdaniteľnú osobu považuje osoba, ktorá nezávisle vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. októbra 2015, Saudaçor, C‑174/14, EU:C:2015:733, body 39 a 40).

42

Za týchto podmienok sa činnosť kolektívnej správy, o akú ide vo veci samej, musí kvalifikovať ako poskytovanie služieb za protihodnotu v zmysle článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH v spojení s článkom 24 ods. 1 a článkom 25 písm. c) tejto smernice.

43

V druhom rade vnútroštátny súd spresňuje, že činnosť kolektívnej správy sa môže uskutočňovať aj v súvislosti so službami poskytovanými samotnými nositeľmi práv, a preto sa na ňu musí nazerať tak, že organizácia kolektívnej správy sa na týchto službách podieľa, čo je situácia, na ktorú sa vzťahuje článok 28 smernice o DPH.

44

Podľa tohto súdu by však uplatnenie tohto článku 28, ako ho vyložil Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 14. júla 2011, Henfling a i. (C‑464/10, EU:C:2011:489, bod 36), malo za následok, že poplatok za správu by potom podliehal DPH ako časť odmien vybratých v mene nositeľov práv a riadil by sa daňovým režimom uplatniteľným na tieto odmeny. V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta, či by takéto riešenie nebolo analogicky platné aj v prípade, keď – ako v prejednávanej veci – odmena, z ktorej sa zráža poplatok za správu, nepredstavuje protihodnotu za poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje smernica o DPH, a teda nie je zdaňovaná.

45

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zohľadnenie hospodárskej a obchodnej reality predstavuje základné kritérium na uplatnenie spoločného systému DPH (rozsudok z 12. novembra 2020, ITH Comercial Timişoara, C‑734/19, EU:C:2020:919, bod 48).

46

Je pravda, že z článku 28 smernice o DPH vyplýva, že ak sa zdaniteľná osoba, ktorá koná vo vlastnom mene, ale na účet inej osoby, podieľa na poskytovaní služieb, predpokladá sa, že sama uvedené služby prijala aj poskytla.

47

Uvedené ustanovenie teda vytvára právnu domnienku dvoch poskytnutí identických služieb v postupnej nadväznosti. Podľa tejto domnienky subjekt, ktorý sa podieľa na poskytnutí služieb a ktorý je komisionárom, sa najprv považuje za príjemcu predmetných služieb od subjektu, na účet ktorého koná, a ktorý je komitentom, predtým, než tieto služby následne osobne poskytne zákazníkovi (rozsudok zo 4. mája 2017, Komisia/Luxembursko, C‑274/15, EU:C:2017:333, bod 86 a citovaná judikatúra).

48

Ako však uviedol vnútroštátny súd a ako zdôraznili aj rumunská vláda a Európska komisia, článok 28 smernice o DPH nie je uplatniteľný na prípad, o aký ide vo veci samej, keďže nositelia práv neposkytujú žiadne služby, na ktorých by sa podieľala organizácia kolektívnej správy.

49

V prejednávanej veci totiž s prihliadnutím na ekonomickú a obchodnú realitu dotknutej činnosti ide na účely uplatnenia smernice o DPH len o poskytovanie služieb priamo nositeľom práv dotknutou správcovskou organizáciou, ktoré spočívajú vo výbere, rozdeľovaní a vyplácaní odmien ako vo veci samej, pričom poplatok za správu je skutočnou protihodnotou za tieto služby.

50

Skutočnosť, že uvedené služby zahŕňajú vyberanie odmien od používateľov a v mene týchto nositeľov práv, ktoré vyplývajú z právneho vzťahu existujúceho medzi týmito stranami, pričom tento vzťah ako taký nezakladá zdaniteľné plnenia, a najmä nie poskytovanie služieb v zmysle smernice o DPH – ako je to v prípade vzťahu, ktorý uvedeným nositeľom dáva voči týmto používateľom právo na odmenu za rozmnoženinu na súkromné použitie –, a že tieto služby sú teda „doplnkové“ k uskutočňovaniu transakcií nepodliehajúcich DPH, nemôže zbaviť uvedené služby poskytované organizáciou kolektívnej správy ich zdaniteľnej povahy na účely DPH.

51

V tomto kontexte treba pripomenúť, že hoci je pravda, že smernica o DPH vymedzuje veľmi širokú pôsobnosť DPH, táto daň sa týka iba činností, ktoré majú ekonomický charakter. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že činnosť môže byť kvalifikovaná ako ekonomická činnosť v zmysle článku 9 ods. 1 druhého pododseku smernice o DPH iba vtedy, ak zodpovedá jednej z transakcií uvedených v článku 2 ods. 1 tejto smernice (rozsudok z 15. apríla 2021, Administration de l’Enregistrement, des Domaines et de la TVA, C‑846/19, EU:C:2021:277, body 31 a 32, ako aj citovaná judikatúra), vrátane poskytovania služieb za protihodnotu.

52

Z toho vyplýva, že nezdaniteľné plnenia, ako sú plnenia uvedené v bode 50 tohto rozsudku, nemožno kvalifikovať ako „ekonomickú činnosť“ na účely smernice o DPH, a preto nepatria do jej pôsobnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2017, SAWP, C‑37/16, EU:C:2017:22, bod 32).

53

Keďže takéto plnenia nie sú v smernici o DPH upravené, za týchto okolností ich nemožno zohľadniť ani na základe analógie s článkom 28 tejto smernice, ani inak na účely spochybnenia zdaniteľnej povahy iného plnenia, o ktorom je nesporné, že predstavuje poskytovanie služieb za protihodnotu v zmysle uvedenej smernice, pokiaľ v tej istej smernici neexistuje nijaký základ stanovený na tento účel.

54

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené v bode 49 tohto rozsudku, uvedené plnenia nie je potrebné zohľadniť ani s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora vyplývajúcu najmä z bodov 40 až 42 rozsudku zo 4. marca 2021, Frenetikexito (C‑581/19, EU:C:2021:167), ktoré sa týkajú možnosti analyzovať v prípade potreby ekonomické plnenie ako plnenie pozostávajúce z hlavnej služby a z jednej alebo viacerých doplnkových služieb.

55

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 2 ods. 1 písm. c), článok 24 ods. 1 a článok 25 písm. c) smernice o DPH sa majú vykladať v tom zmysle, že organizácia kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv poskytuje služby v zmysle týchto ustanovení, ak na jednej strane vyberá, rozdeľuje a vypláca na základe zákona nositeľom práv odmeny, ktoré im prináležia od určitých používateľov definovaných zákonom, a na druhej strane si z týchto odmien zráža poplatok za správu, ktorý jej prináleží od týchto nositeľov práv a je určený na pokrytie nákladov vzniknutých v dôsledku uvedenej činnosti, za predpokladu, že odmeny takto získané v mene uvedených nositeľov práv nepredstavujú protihodnotu za poskytovanie služieb v zmysle tejto smernice, ktoré poskytujú uvedení nositelia práv v prospech týchto používateľov.

56

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 2 ods. 1 písm. c), článok 24 ods. 1 a článok 25 písm. c) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

organizácia kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv poskytuje služby v zmysle týchto ustanovení, ak na jednej strane vyberá, rozdeľuje a vypláca na základe zákona nositeľom práv odmeny, ktoré im prináležia od určitých používateľov definovaných zákonom, a na druhej strane si z týchto odmien zráža poplatok za správu, ktorý jej prináleží od týchto nositeľov práv a je určený na pokrytie nákladov vzniknutých v dôsledku uvedenej činnosti, za predpokladu, že odmeny takto získané v mene uvedených nositeľov práv nepredstavujú protihodnotu za poskytovanie služieb v zmysle tejto smernice, ktoré poskytujú uvedení nositelia práv v prospech týchto používateľov.