1

Žalobkyňa, Šachla Machlúf sa svojou žalobou domáha na jednej strane na základe článku 263 ZFEÚ po prvé zrušenia vykonávacieho rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/242 z 21. februára 2022, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 40, 2022, s. 26), a vykonávacieho nariadenia (EÚ) 2022/237 z 21. februára 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 40, 2022, s. 6) (ďalej spoločne len „pôvodné akty“), a po druhé zrušenia rozhodnutia Rady (SZBP) 2023/1035 z 25. mája 2023, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 139, 2023, s. 49), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2023/1027 z 25. mája 2023, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 139, 2023, s. 1) (ďalej spoločne len „akty o zachovaní“), v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú (ďalej spoločne len „napadnuté akty“), a na druhej strane sa na základe článku 268 ZFEÚ domáha náhrady škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku prijatia napadnutých aktov.

2

Žalobkyňa je jednou z dcér Mohammeda Machlúfa, podnikateľa so sýrskou štátnou príslušnosťou.

3

Prejednávaná vec súvisí s reštriktívnymi opatreniami, ktoré od roku 2011 prijala Rada Európskej únie voči Sýrii a osobám zodpovedným za násilný zásah proti sýrskemu civilnému obyvateľstvu.

4

Rada 9. mája 2011 prijala rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, 2011, s. 11), ktorým „ostro odsúdila násilné potlačenie pokojných protestov… na rôznych miestach Sýrie“. Zaviedla okrem iného obmedzenia vstupu na územie Európskej únie a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov určitých osôb a subjektov „zodpovedný[ch] za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii“. Keďže Rada sa domnievala, že regulačné opatrenia na úrovni Únie sú potrebné na zabezpečenie vykonávania rozhodnutia 2011/273, prijala aj nariadenie (EÚ) č. 442/2011 z 9. mája 2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, 2011, s. 1).

5

Mená osôb „zodpovedný[ch] za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii“, ako aj mená fyzických alebo právnických osôb a subjektov, ktoré sú s nimi spriaznené, boli uvedené v prílohe rozhodnutia 2011/273 a v prílohe II nariadenia č. 442/2011.

6

Rada 1. augusta 2011 prijala vykonávacie rozhodnutie 2011/488/SZBP, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 199, 2011, s. 74), a vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 755/2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 199, 2011, s. 33), s cieľom zahrnúť okrem iného meno Mohammeda Machlúfa do príslušných príloh so zoznamom osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia (pozri bod 5 vyššie).

7

Rada prijala 18. januára 2012 nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 16, 2012, s. 1), a 31. mája 2013 rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, 2013, s. 14) (ďalej spoločne len „základné akty“) najmä s cieľom uložiť reštriktívne opatrenia voči osobám, ktoré majú prospech z politiky sýrskeho režimu alebo ho podporujú, a osobám, ktoré sú s nimi spojené. Ich mená sú teraz uvedené v prílohe II nariadenia č. 36/2012 a v prílohe rozhodnutia 2013/255 (ďalej len „sporné zoznamy“).

8

Vzhľadom na závažnosť situácie v Sýrii, ako vyplýva z jeho odôvodnenia 5, Rada 12. októbra 2015 prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/1836, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255 (Ú. v. EÚ L 266, 2015, s. 75), a nariadenie (EÚ) 2015/1828, ktorým sa mení nariadenie č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 266, 2015, s. 1) (ďalej spoločne len „akty z roku 2015“).

9

V tejto súvislosti Rada vzhľadom na to, že sa domnievala, že reštriktívne opatrenia pôvodne prijaté rozhodnutím 2011/273 neumožňujú skoncovať s násilnými represiami sýrskeho režimu voči civilnému obyvateľstvu, rozhodla, ako vyplýva z odôvodnenia 5 rozhodnutia 2015/1836, že „je potrebné zachovať a zabezpečiť účinnosť uložených reštriktívnych opatrení ich ďalším rozpracovaním, pričom sa zachová cielený a rozdielny prístup a prihliadne sa na humanitárnu situáciu sýrskeho obyvateľstva“, pričom sa domnievala, že „vzhľadom na osobitnú situáciu v Sýrii majú z hľadiska účinnosti týchto reštriktívnych opatrení osobitný význam určité kategórie osôb a subjektov“.

10

V dôsledku toho bolo rozhodnutím 2015/1836 zmenené znenie článkov 27 a 28 rozhodnutia 2013/255. Tieto články teraz stanovujú obmedzenia vstupu na územie členských štátov alebo prechodu cez územie členských štátov a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb patriacich do kategórií osôb uvedených v odseku 2 písm. a) až g), ktorých zoznam sa nachádza v prílohe I, pričom výnimkou je situácia uvedená v odseku 3 týchto článkov, keď existuje „dostatok informácií, že [tieto osoby] nie sú alebo už nie sú spojené s režimom alebo že naň nemajú vplyv alebo že nepredstavujú reálne riziko obchádzania reštriktívnych opatrení“.

11

Predovšetkým vzhľadom na to, že ako vyplýva z odôvodnenia 7 rozhodnutia 2015/1836, „v Sýrii sú rodinné väzby tradične základom mocenských štruktúr [a]… v rámci súčasného sýrskeho režimu sa moc sústreďuje v rukách vplyvných členov rodiny Asadovcov a Makhloufovcov“, bolo potrebné stanoviť reštriktívne opatrenia voči niektorým členom týchto rodín s cieľom jednak priamo ovplyvniť sýrsky režim prostredníctvom členov týchto rodín, aby zmenil svoju represívnu politiku, a jednak predísť riziku obchádzania reštriktívnych opatrení prostredníctvom rodinných príslušníkov.

12

Po prijatí aktov z roku 2015 teda článok 27 ods. 2 písm. b) a článok 28 ods. 2 písm. b) rozhodnutia 2013/255 stanovujú reštriktívne opatrenia aj voči „členom rodín Assadovcov alebo Machlúfovcov“ (ďalej len „kritérium rodinnej príslušnosti“). Zároveň bol článok 15 nariadenia č. 36/2012 doplnený o odsek 1a písm. b), ktorý stanovuje zmrazenie majetku členov týchto rodín [spolu s článkom 27 ods. 2 písm. b) a článkom 28 ods. 2 písm. b) rozhodnutia 2013/255 ďalej len „ustanovenia stanovujúce kritérium rodinnej príslušnosti“].

13

Dňa 12. septembra 2020 zomrel Mohammed Machlúf (ďalej len „zosnulý“). K tomuto dátumu jeho meno ešte figurovalo v sporných zoznamoch.

14

Dňa 21. februára 2022 Rada pôvodnými aktmi zapísala meno žalobkyne do riadku 320 sporných zoznamov z tohto dôvodu:

„Dcéra Mohammeda Makhloufa. Členka rodiny Machlúfovcov (Makhlouf).“

15

S cieľom odôvodniť zapísanie mena žalobkyne do sporných zoznamov Rada vychádzala z rozhodnutia sýrskeho súdu z 27. septembra 2020 o začatí dedičského konania po zosnulom (ďalej len „rozhodnutie o začatí dedičského konania“).

16

Tri dni po prijatí pôvodných aktov, teda 24. februára 2022, Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2022/306, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2013/255 (Ú. v. EÚ L 46, 2022, s. 95), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2022/299, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 46, 2022, s. 1), s cieľom odstrániť meno zosnulého zo sporných zoznamov.

17

Dňa 12. apríla 2022 žalobkyňa zaslala Rade žiadosť o výmaz svojho mena zo sporných zoznamov.

18

Rada zamietla túto žiadosť o preskúmanie listom z 31. mája (ďalej len „odpoveď Rady“) s odôvodnením, že existujú dostatočné dôvody na zachovanie zápisu mena žalobkyne v sporných zoznamoch ako členky rodiny Machlúfovcov a dedičky zosnulého. Pri tejto príležitosti žalobkyni na podporu dôvodu zápisu jej mena do uvedených zoznamov oznámila rozhodnutie o začatí dedičského konania.

19

Rada vo svojej odpovedi informovala žalobkyňu o prijatí rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/849 z 30. mája 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255 (Ú. v. EÚ L 148, 2022, s. 52), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/840 z 31. mája 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 148, 2022, s. 8), ktorými ponechala jej meno na sporných zoznamoch až do 1. júna 2023.

20

Dňa 25. mája 2023 Rada prijala akty o zachovaní, ktorými v podstate predĺžila uplatňovanie základných aktov a sporných zoznamov, najmä vo vzťahu k žalobkyni, do 1. júna 2024.

21

V nadväznosti na úpravu žaloby podľa článku 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

22

Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

23

Žalobkyňa sa svojím návrhom na úpravu žaloby usiluje rozšíriť pôsobnosť žaloby na základe článku 86 rokovacieho poriadku tak, aby bolo jej predmetom zrušenie aktov o zachovaní v rozsahu, v akom sa jej týkajú.

24

Rada na pojednávaní spochybnila prípustnosť úpravy žaloby, pričom tvrdila, že žalobkyňa nenapadla rozhodnutie 2022/849 ani vykonávacie nariadenie 2022/840, ktorými bol zachovaný v platnosti zápis jej mena do sporných zoznamov pred prijatím aktov o zachovaní.

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku, „ak je akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, nahradený alebo zmenený iným aktom s rovnakým predmetom, žalobca môže pred skončením ústnej časti konania… upraviť žalobu tak, aby prihliadala na túto novú okolnosť“.

26

V prejednávanej veci treba po prvé uviesť, že tak pôvodné akty, ako aj akty o zachovaní v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, majú za cieľ uložiť jej individuálne reštriktívne opatrenia pozostávajúce z obmedzení vstupu a zmrazenia všetkých jej finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov.

27

Po druhé v rámci režimu, ktorým boli zavedené reštriktívne opatrenia voči Sýrii, majú individuálne reštriktívne opatrenia formu zapísania mien dotknutých osôb, subjektov alebo orgánov do sporných zoznamov uvedených v prílohách rozhodnutia 2013/255 a nariadenia č. 36/2012.

28

V tejto súvislosti boli pôvodnými aktmi zmenené prílohy rozhodnutia 2013/255 a nariadenia č. 36/2012 s cieľom zapísať do sporných zoznamov najmä meno žalobkyne. Pokiaľ ide o akty o zachovaní, treba na jednej strane konštatovať, že rozhodnutím 2023/1035 sa do 1. júna 2024 predĺžila uplatniteľnosť rozhodnutia 2013/255, v ktorého prílohe I zmenenej vykonávacím rozhodnutím 2022/242 je spomenuté uvedené meno, a na druhej strane, že vykonávacím nariadením 2023/1027 bola zmenená príloha II k nariadeniu č. 36/2012, pričom zápis tohto mena v poslednej uvedenej prílohe bol prinajmenšom implicitne zachovaný. Preto treba vychádzať z toho, že akty o zachovaní nahrádzajú v zmysle článku 86 ods. 1 rokovacieho poriadku pôvodné akty.

29

Z toho vyplýva, že v súlade s cieľom hospodárnosti konania, na ktorom je založený článok 86 rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Almaz‑Antey/Rada, T‑515/15, neuverejnený, EU:T:2018:545, body 43 a 44), bola žalobkyňa po tom, čo sa žalobou domáhala zrušenia pôvodných aktov, v rámci tohto konania oprávnená upraviť žalobu s cieľom domáhať sa aj zrušenia aktov o zachovaní, hoci predtým neupravila žalobu s cieľom domáhať sa zrušenia rozhodnutia 2022/849 a vykonávacieho nariadenia 2022/840.

30

Je preto potrebné dospieť k záveru, že úprava žaloby je prípustná.

31

Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody, ktoré sú v podstate založené:

32

Všeobecný súd považuje za užitočné začať skúmanie žaloby analýzou druhého žalobného dôvodu.

33

V rámci tohto žalobného dôvodu, ktorý je formálne založený na zjavne nesprávnom posúdení, žalobkyňa spochybňuje zákonnosť napadnutých aktov, a teda dôvodnosť zápisu jej mena do sporných zoznamov. Podľa nej samotná skutočnosť, že patrí do rodiny Machlúfovcov, nemôže odôvodniť prijatie reštriktívnych opatrení voči nej.

34

Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

35

Na úvod treba poukázať na to, že tento žalobný dôvod treba považovať za založený na nesprávnom posúdení, a nie na zjavne nesprávnom posúdení. Hoci totiž je pravda, že Rada disponuje určitou mierou voľnej úvahy, keď v jednotlivých prípadoch rozhoduje o tom, či sú splnené právne kritériá, na ktorých sú založené predmetné reštriktívne opatrenia, nič to nemení na tom, že súdy Únie musia zabezpečiť v zásade úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie (rozsudok z 26. októbra 2022, Ovsyannikov/Rada, T‑714/20, neuverejnený, EU:T:2022:674, bod 61 a citovaná judikatúra).

36

Účinnosť súdneho preskúmania zaručeného v článku 47 Charty si vyžaduje, aby sa súd Únie uistil o tom, či sa rozhodnutie, ktorým boli prijaté alebo zachované reštriktívne opatrenia a ktoré má individuálny dosah, pokiaľ ide o dotknutú osobu alebo subjekt, opiera o dostatočne silný skutkový základ. Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 119).

37

Súdu Únie teda prináleží v rámci tohto preskúmania prípadne vyzvať príslušný orgán Únie, aby predložil informácie a dôkazy, či už dôverné alebo nie, ktoré sú relevantné pre toto preskúmanie (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 120).

38

V prípade pochybností je úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 121).

39

Nevyžaduje sa, aby uvedený orgán na tento účel predložil súdu Únie všetky skutočnosti a dôkazy týkajúce sa dôvodov uvedených v akte, ktorého zrušenie sa požaduje. Je však potrebné, aby boli dôvody použité proti dotknutej osobe podložené informáciami a dôkazmi (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 122).

40

Ak príslušný orgán Únie predloží relevantné informácie alebo dôkazy, súd Únie musí overiť vecnú správnosť uvádzaných skutočností s prihliadnutím na tieto informácie alebo dôkazy a posúdiť ich dôkaznú silu v závislosti od okolností veci a s ohľadom na prípadné pripomienky, ktoré k nim predloží najmä dotknutá osoba alebo subjekt (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 124).

41

Posúdenie dôvodnosti zaradenia do zoznamov sa musí vykonať preskúmaním dôkazov nie izolovane, ale v kontexte, do ktorého patria (pozri rozsudok zo 16. marca 2022, Sabra/Rada, T‑249/20, EU:T:2022:140, bod 41 a citovanú judikatúru).

42

Nakoniec v rámci posúdenia závažnosti problematiky, ktorá je súčasťou posúdenia primeranosti predmetných reštriktívnych opatrení, možno zohľadniť kontext, do ktorého patria tieto opatrenia, skutočnosť, že bolo naliehavé prijať takéto opatrenia, ktorých účelom je vytvoriť tlak na sýrsky režim s cieľom zastaviť násilné zásahy proti civilnému obyvateľstvu, a ťažkosti pri získavaní konkrétnejších dôkazov v štáte s autoritatívnym režimom, ktorý je v stave občianskej vojny (pozri rozsudok zo 16. marca 2022, Sabra/Rada, T‑249/20, EU:T:2022:140, bod 42 a citovanú judikatúru).

43

Podľa judikatúry sa teda vzhľadom na neexistenciu vyšetrovacích právomocí v tretích krajinách posúdenie orgánov Únie musí v skutočnosti zakladať na verejne dostupných zdrojoch informácií, správach, článkoch v tlači alebo iných podobných zdrojoch informácií (pozri rozsudok zo 16. decembra 2020, Haswani/Rada, T‑521/19, neuverejnený, EU:T:2020:608, bod 142 a citovanú judikatúru).

44

Práve z hľadiska týchto zásad treba analyzovať tento žalobný dôvod.

45

Meno žalobkyne bolo zaradené do sporných zoznamov z dôvodu, že je „dcéra Mohammeda Makhloufa[; č]lenka rodiny Machlúfovcov (Makhlouf)“ (pozri bod 10 vyššie). Rada teda vychádzala z kritéria rodinnej príslušnosti, aby v napadnutých aktoch odôvodnila prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, pričom sa opierala o rozhodnutie o začatí dedičského konania (pozri bod 17 vyššie), z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola jedným z dedičov zosnulého.

46

Je potrebné uviesť, že žalobkyňa na jednej strane nespochybňuje ani pravosť, ani dôkaznú hodnotu rozhodnutia o začatí dedičského konania. Na druhej strane nespochybňuje ani svoj príbuzenský vzťah so zosnulým, a teda svoju príslušnosť k rodine Machlúfovcov.

47

Za týchto podmienok sa Rada mohla odvolávať na rozhodnutie o začatí dedičského konania s cieľom podložiť dôvod zapísania mena žalobkyne do sporných zoznamov.

48

Žalobkyňa však tvrdí, že ustanovenia, ktoré upravujú kritérium rodinnej príslušnosti, bránia systematickému zapisovaniu do zoznamov len na základe samotnej príslušnosti k rodine Machlúfovcov. Pripomína, že podľa rozhodnutia 2015/1836 môžu byť reštriktívne opatrenia z dôvodu situácie v Sýrii uložené len voči vplyvnému členovi tejto rodiny.

49

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že všeobecné kritérium spriaznenosti so sýrskym režimom na zaradenie do zoznamov uvedené v článku 27 ods. 1 a článku 28 ods. 1 rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, ktoré zodpovedá, pokiaľ ide o zmrazenie finančných prostriedkov, článku 15 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 36/2012, zmeneného nariadením 2015/1828, umožňuje zapísať do sporných zoznamov osobu alebo subjekt, ktorý má zo sýrskeho režimu prospech alebo ho podporuje, a osoby, ktoré sú s ním spojené.

50

V roku 2015 sa k všeobecnému kritériu spojenia so sýrskym režimom následne pridali osobitné kritériá na zaradenie do zoznamu. V súčasnosti sú uvedené v článku 27 ods. 2 a článku 28 ods. 2 rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, ako aj v článku 15 ods. 1a písm. b) nariadenia č. 36/2012, zmeneného nariadením 2015/1828. Podľa judikatúry tieto ustanovenia zavádzajú vyvrátiteľnú domnienku väzieb na sýrsky režim vo vzťahu k siedmim kategóriám osôb, ktoré patria do určitých skupín. Medzi tieto kategórie patria najmä „členovia rodín Assadovcov alebo Machlúfovcov“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, Machlúf/Rada, C‑157/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:777, bod 98).

51

Nakoniec Súdny dvor rozhodol, že osobitné kritériá na zaradenie do zoznamu pre sedem kategórií osôb, uvedené v bode 50 vyššie, sú nezávislé od všeobecného kritéria spojenia so sýrskym režimom, takže samotná príslušnosť k jednej z týchto siedmich kategórií osôb postačuje na prijatie reštriktívnych opatrení stanovených v týchto článkoch, pričom nie je potrebné predložiť dôkaz o podpore, ktorú dotknuté osoby poskytujú existujúcemu sýrskemu režimu, alebo o výhodách, ktoré z neho majú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, Machlúf/Rada, C‑157/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:777, bod 83).

52

Z toho treba vyvodiť, že kritérium rodinnej príslušnosti zavedené aktmi z roku 2015 predstavuje objektívne kritérium, ktoré je autonómne a samo osebe postačujúce na odôvodnenie prijatia reštriktívnych opatrení voči „členom rod[iny]… Makhloufovcov“ zaradením ich mien do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú takéto opatrenia, len z toho dôvodu, že patria do uvedenej rodiny. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa v bode 48 vyššie, kritérium nie je obmedzené na „vplyvných“ členov tejto rodiny.

53

Nič to však nemení na tom, že článok 27 ods. 3 a článok 28 ods. 3 rozhodnutia 2013/255, zmeneného rozhodnutím 2015/1836, ako aj článok 15 ods. 1b nariadenia č. 36/2012, zmeneného nariadením 2015/1828, v podstate stanovujú, že osoby, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia upravujúce kritériá na zaradenie do zoznamov, sa do sporných zoznamov nezapíšu, ak existujú dostatočné informácie o tom, že nie sú spojené so sýrskym režimom, že naň nemajú nijaký vplyv alebo že pri nich neexistuje reálne riziko obchádzania reštriktívnych opatrení.

54

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 50 až 52 vyššie teda Rada bola a priori oprávnená vzhľadom na rozhodnutie o začatí dedičského konania zapísať meno žalobkyne do sporných zoznamov na základe vyvrátiteľnej domnienky väzby na sýrsky režim, ktorá vyplýva z kritéria rodinnej príslušnosti.

55

Následne prináležalo žalobkyni, aby v rámci spochybnenia napadnutých aktov predložila dôkazy s cieľom vyvrátiť domnienku väzby na sýrsky režim, z ktorej vychádzala Rada.

56

V tejto súvislosti judikatúra konštatovala, ako bolo pripomenuté v bode 38 vyššie, že vzhľadom na to, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o dôvodnosť dôvodov reštriktívnych opatrení, v zásade znáša Rada, žalobcovi nemožno stanoviť neprimeranú mieru dokazovania, aby vyvrátil domnienku spojenia so sýrskym režimom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 2022, Sabra/Rada, T‑249/20, EU:T:2022:140, body 132 a 133 a citovanú judikatúru).

57

Na žalobcu teda treba hľadieť tak, že sa mu podarilo vyvrátiť domnienku spojenia s režimom, ktorá vypláva najmä z ustanovení upravujúcich kritérium rodinnej príslušnosti, pokiaľ uvedie tvrdenia alebo dôkazy, ktoré by mohli vážne spochybniť vierohodnosť dôkazov predložených Radou alebo ich posúdenie alebo ak súdu Únie predloží súbor konkrétnych, presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov o neexistencii alebo zániku spojitosti so sýrskym režimom, o neexistencii vplyvu na uvedený režim alebo o neexistencii reálneho rizika obchádzania reštriktívnych opatrení v súlade s článkom 27 ods. 3 a článkom 28 ods. 3 rozhodnutia 2013/255 v znení rozhodnutia 2015/1836, ako aj s článkom 15 ods. 1b nariadenia č. 36/2012 v znení nariadenia 2015/1828 (pozri rozsudok zo 16. marca 2022, Sabra/Rada, T‑249/20, EU:T:2022:140, bod 133 a citovanú judikatúru).

58

S cieľom vyvrátiť domnienku väzieb na sýrsky režim žalobkyňa tvrdí, že detstvo a dospievanie strávila so svojou matkou v Libanone a že v Sýrii nikdy nežila. V tejto súvislosti uvádza, že sa narodila z manželstva, ktoré trvalo len niekoľko mesiacov, medzi zosnulým a jeho bývalou manželkou pani Nawal Jazaeri, a dodáva, že s otcom sa stretla až vo veku 11 rokov a následne sa s ním stretávala len veľmi málo. Nakoniec uvádza, že je sýrskou štátnou príslušníčkou, ale v roku 1990 emigrovala so svojou matkou do Spojených štátov, kde získala americké občianstvo a študovala na vysokej škole. Tvrdí, že žije v Spojených štátoch so svojím manželom, saudskoarabským štátnym príslušníkom, za ktorého sa vydala v roku 1999, a s ich dvoma deťmi, ktoré sú tiež americkými občanmi.

59

Na podporu svojej argumentácie žalobkyňa uvádza tieto dôkazy:

60

Na úvod treba uviesť, že dôkazy predložené žalobkyňou, z ktorých niektoré pochádzajú od vládnych a správnych orgánov, ako aj od súkromných podnikov, ktoré žalobkyňa v zásade nemôže zmanipulovať alebo ovplyvniť, boli vystavené in tempore non suspecto nezávisle od ich použitia v rámci tohto konania alebo správneho konania, ktoré mu predchádzalo.

61

Okrem toho tvrdenie žalobkyne, že nikdy nežila v Sýrii, potvrdzuje kópia jej pasu, v ktorom je ako miesto jej narodenia uvedený Libanon, a stredoškolský diplom vydaný libanonskou školou.

62

Z ďalších dôkazov vyplýva, že žalobkyňa žije v Spojených štátoch už niekoľko desaťročí, že je vydatá za štátneho príslušníka Saudskej Arábie a že ich deti sú občanmi Spojených štátov, kde navštevujú školu.

63

Podľa judikatúry samotná skutočnosť, že určitá osoba žije mimo Sýrie, sama osebe nestačí na prijatie záveru, že nemá väzby so sýrskym režimom (rozsudky z 12. marca 2014, Al Assad/Rada, T‑202/12, EU:T:2014:113, bod 104, a zo 14. apríla 2021, Al‑Tarazi/Rada, T‑260/19, neuverejnený, EU:T:2021:187, bod 149), a Rada, ktorá nespochybňuje ani jeden z dôkazov predložených žalobkyňou, sa domnieva, že tieto dôkazy nie sú spôsobilé vyvrátiť domnienku väzby na režim, ktorá vyplýva z kritéria rodinnej príslušnosti.

64

V štádiu repliky však žalobkyňa predložila oznámenie o úmrtí svojho otca uverejnené v arabčine (ďalej len „úmrtné oznámenie“), o ktorom tvrdí, že sa o ňom dozvedela až po tom, čo bolo zaslané tretím osobám v priebehu iného súdneho konania. Uvádza, že ho v čase podania žaloby nemala, lebo žila úplne mimo sýrskeho kontextu a nezúčastnila sa na pohrebe zosnulého.

65

Na jednej strane je toto vyhlásenie potvrdené skutočnosťou, že v úmrtnom oznámení sú uvedené mená piatich synov a dvoch dcér zosnulého, nie však meno žalobkyne.

66

Na druhej strane sú v úmrtnom oznámení uvedené mená dvoch manželiek zosnulého, a to pani Ghada Mhana a pani Hala Tarif Almaghout, nespomína sa v ňom však matka žalobkyne pani Nawal Jazaeri. Toto opomenutie je o to výraznejšie, že v uvedenom oznámení sú spomenutí ďalší príbuzní zosnulého, ktorí zomreli pred ním.

67

Neuvedenie mena matky žalobkyne v úmrtnom oznámení tak môže potvrdzovať tvrdenie žalobkyne, že vzťah medzi jej matkou a zosnulým trval krátko.

68

V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobkyňa sa narodila v roku 1967, zatiaľ čo zo sporných zoznamov vyplýva, že Rami Machlúf, najstarší syn zosnulého a jeho druhej manželky, sa narodil v roku 1969, čo tiež môže potvrdiť krátke trvanie zväzku medzi rodičmi žalobkyne.

69

Tieto skutočnosti vyplývajúce z úmrtného oznámenia môžu vo všeobecnosti podporiť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého žila od detstva vzdialene nielen od sýrskeho kontextu, ale aj od rodiny zosnulého, pre ktorú je cudzia.

70

Tento záver je ešte viac presvedčivý vzhľadom na dôkazy predložené žalobkyňou, ktoré preukazujú, že odkedy sa v roku 1990 presťahovala, jej centrum záujmov sa nachádza v Spojených štátoch. Na jednej strane to potvrdzujú dva diplomy vydané americkými univerzitami, prvý z roku 1992 a druhý z roku 2016.

71

Na druhej strane žalobkyňa predkladá aj rôzne faktúry týkajúce sa zriadenia jej domácnosti vo Fairfaxe.

72

Vzhľadom na úvahy uvedené v bode 60 vyššie treba konštatovať, ( 1 ) že dôkazy predložené žalobkyňou sa zhodujú a sú dôveryhodné a že ako celok z právneho hľadiska dostatočne podporujú jej tvrdenia o tom, že sa odcudzila rodine Machlúfovcov.

73

Dôkazy predložené žalobkyňou teda predstavujú súbor dostatočne konkrétnych, presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov o neexistencii alebo zániku väzby na sýrsky režim, o neexistencii vplyvu na tento režim alebo o neexistencii reálneho rizika obchádzania reštriktívnych opatrení v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 57 vyššie, takže treba konštatovať, že žalobkyňa platne vyvrátila domnienku väzby na sýrsky režim vyplývajúcu z kritéria rodinnej príslušnosti.

74

V tejto súvislosti sa Rada vo svojich písomných podaniach obmedzuje na tvrdenie, že cieľom napadnutých aktov bolo nielen zabrániť prevodu dedičstva zosnulého na jeho dedičov vrátane žalobkyne, ako vyplýva z odôvodnenia 3 pôvodných aktov, ale aj zabrániť tomu, aby sa štyria synovia zosnulého, na ktorých sa už vzťahovali reštriktívne opatrenia, dohodli so žalobkyňou s cieľom vyhnúť sa zmrazeniu dedičských podielov, ktoré im prináležia. Ďalej na pojednávaní tvrdila, že fyzické vzdialenie žalobkyne, teda jej pobyt v Spojených štátoch, neznamená, že sa žalobkyňa dištancovala od sýrskeho režimu alebo od zvyšku rodiny Machlúfovcov.

75

Takáto všeobecná, ba dokonca hypotetická argumentácia, ktorá nie je nijako podložená, však nespochybňuje vierohodnosť nepriamych dôkazov predložených žalobkyňou s cieľom vyvrátiť domnienku väzby na sýrsky režim.

76

Z toho vyplýva, že Rada neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináleží na účely preukázania dôvodnosti napadnutých aktov v nadväznosti na to, že žalobkyňa spochybnila napadnuté akty podpornými dôkazmi v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 38 až 40 vyššie.

77

Za týchto podmienok sú napadnuté akty postihnuté nesprávnym posúdením.

78

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba vyhovieť druhému žalobnému dôvodu a v dôsledku toho zrušiť napadnuté akty, pričom nie je potrebné analyzovať prvý, tretí a štvrtý žalobný dôvod.

79

Pokiaľ ide o návrh, ktorý Rada subsidiárne predložila vo svojom vyjadrení k žalobe a ktorým sa domáha zachovania účinkov vykonávacieho rozhodnutia 2022/242 až do nadobudnutia účinnosti čiastočného zrušenia vykonávacieho nariadenia 2022/237 vo vzťahu k žalobkyni, treba pripomenúť, že týmto rozhodnutím Rada s účinnosťou od 21. februára 2022 zapísala meno žalobkyne do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedeného v prílohe I rozhodnutia 2013/255. Po prijatí rozhodnutia 2022/849 (pozri bod 19 vyššie) bol zápis žalobkyne do sporných zoznamov predĺžený do 1. júna 2023.

80

Okrem toho Rada rozhodnutím 2023/1035 aktualizovala prílohu I k rozhodnutiu 2013/255 tak, že v nej ponechala meno žalobkyne do 1. júna 2024 (pozri bod 20 vyššie).

81

Rozhodnutím Rady (SZBP) 2024/1510 z 27. mája 2024, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255 (Ú. v. EÚ L, 2024/1510), však Rada aktualizovala zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedený v prílohe I rozhodnutia 2013/255, pričom meno žalobkyne v ňom ponechala do 1. júna 2025.

82

Hoci teda zrušenie vykonávacieho rozhodnutia 2022/242 a rozhodnutia 2023/1035 v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne, má za následok zrušenie zaradenia jej mena do zoznamu uvedeného v prílohe I rozhodnutia 2013/255 na obdobie od 21. februára 2022 do 1. júna 2024, takéto zrušenie sa, naopak, nevzťahuje na rozhodnutie 2024/1510, ktoré nie je predmetom tejto žaloby.

83

V dôsledku toho, keďže sa na žalobkyňu v súčasnosti vzťahujú nové reštriktívne opatrenia, subsidiárny návrh Rady týkajúci sa časových účinkov čiastočného zrušenia vykonávacieho rozhodnutia 2022/242, pripomenutý v bode 80 vyššie, sa stal bezpredmetným.

84

Žalobkyňa tvrdí, že nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustila Rada a ktorým sú postihnuté napadnuté akty, predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Ďalej uvádza, že napadnuté akty vážne poškodzujú jej dobrú povesť.

85

Rada spochybňuje tvrdenia žalobkyne a najmä tvrdí, že napadnuté akty nie sú protizákonné, a preto návrhy na náhradu škody musia byť automaticky zamietnuté.

86

Rada tiež poukazuje na to, že žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by umožňoval s dostatočnou presnosťou určiť povahu, existenciu a rozsah nemajetkovej ujmy, na ktorú sa odvoláva. Má preto pochybnosti o prípustnosti návrhu na náhradu škody.

87

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že mimozmluvná zodpovednosť Únie za protiprávne konanie jej inštitúcií v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienená splnením viacerých podmienok, a to protiprávnosti správania vytýkaného inštitúciám, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a uvádzanou škodou. Okrem toho vzhľadom na to, že tieto tri podmienky zodpovednosti sú kumulatívne, nesplnenie jednej z nich postačuje na zamietnutie návrhu na náhradu škody, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné podmienky (rozsudok z 22. júna 2022, Haswani/Rada, T‑479/21, neuverejnený, EU:T:2022:383, bod 155).

88

Na podporu svojich návrhov na náhradu škody sa žalobkyňa v podstate odvoláva na skutočnosť, že Rada sa v dôsledku toho, že nedisponovala informáciami alebo dôkazmi preukazujúcimi dôvodnosť reštriktívnych opatrení prijatých voči nej, dopustila dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, v zmysle judikatúry založenej na článku 340 druhom odseku ZFEÚ.

89

Treba teda určiť, či nesprávne posúdenie konštatované v rámci druhého žalobného dôvodu predstavuje protiprávnosť, ktorá môže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

90

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry konštatovanie protiprávnosti právneho aktu Únie, nech je akokoľvek poľutovaniahodná, nepostačuje na to, aby sa z neho automaticky vyvodil vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie týkajúcej sa protiprávnosti konania jednej z jej inštitúcií. Na to, aby bola táto podmienka splnená, judikatúra požaduje, aby žalobca preukázal, že dotknutá inštitúcia sa nedopustila jednoduchej protiprávnosti, ale dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri rozsudok zo 7. júla 2021, HTTS/Rada, T‑692/15 RENV, EU:T:2021:410, bod 53 a citovanú judikatúru).

91

Podľa judikatúry však na posúdenie toho, či je porušenie pravidla práva Únie dostatočne závažné, súd Únie berie do úvahy predovšetkým komplexnosť situácií, ktoré treba upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov a zvlášť mieru voľnej úvahy, ktorú má autor sporného aktu (rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 42).

92

Záver o vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie môže byť teda vyvodený len zo zistenia takého pochybenia, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán (rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 43).

93

Dôkaz o dostatočne závažnom porušení má najmä v oblasti reštriktívnych opatrení zabrániť tomu, aby poslanie, ktoré má dotknutá inštitúcia splniť vo všeobecnom záujme Únie a jej členských štátov, bolo narušené rizikom, že táto inštitúcia bude nakoniec povinná nahradiť škody, ktoré by prípadne mohli utrpieť osoby dotknuté jej aktmi, a to bez toho, aby títo jednotlivci boli zaťažení hmotnými alebo nehmotnými účinkami porušení povinností, ktorých by sa dotknutá inštitúcia dopustila zjavným a neospravedlniteľným spôsobom (pozri rozsudok zo 7. júla 2021, Bateni/Rada, T‑455/17, EU:T:2021:411, bod 87 a citovanú judikatúru).

94

V prejednávanej veci, ako je uvedené v bode 15 vyššie, mala Rada v čase zapísania mena žalobkyne do sporných zoznamov k dispozícii rozhodnutie o začatí dedičského konania po zosnulom, ktoré okrem iného svedčí o tom, že patrí do rodiny Machlúfovcov. Žalobkyňa nespochybňuje ani presnosť či pravdivosť skutkových informácií, ani dôkaznú hodnotu tohto rozhodnutia. Tento dokument vydaný sýrskym súdom tak predstavuje dostatočný dôkaz umožňujúci Rade a priori podložiť dôvod zapísania žalobkyne do sporných zoznamov na základe kritéria rodinnej príslušnosti.

95

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritérium rodinnej príslušnosti je objektívnym, samostatným a dostatočným kritériom na zaradenie do zoznamu, takže Rada nebola povinná preukázať existenciu väzby medzi žalobkyňou, členkou rodiny Machlúfovcov, a sýrskym režimom (pozri bod 52 vyššie).

96

V čase prijatia napadnutých aktov tak mala Rada k dispozícii dostatočný dôkaz na to, aby sa domnievala, že podmienky na domnienku väzby so sýrskym režimom sú splnené, takže tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustila Rada, v podstate predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, nemožno prijať.

97

Nesprávne posúdenie ako žalobný dôvod na podporu žaloby o neplatnosť treba totiž odlišovať od zjavného a závažného prekročenia právomoci posúdenia, ktoré sa v rámci žaloby o náhradu škody vytýka na účely konštatovania dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júla 2021, Bateni/Rada, T‑455/17, EU:T:2021:411, bod 113).

98

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobkyňa neuvádza nijakú konkrétnu argumentáciu, ktorá by umožňovala pochopiť, v akom zmysle skutočnosť, že sa Rada dopustila nesprávneho posúdenia, predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, ktoré môže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Namieta iba neschopnosť Rady predložiť dôkazy umožňujúce preukázať dôvodnosť napadnutých aktov.

99

Existencia nesprávneho posúdenia však na rozdiel od tvrdenia žalobkyne automaticky nevedie k záveru, že Rada sa dopustila dostatočne závažného porušenia hmotnoprávnych podmienok na zaradenie mena žalobkyne do sporných zoznamov.

100

Preto bez ohľadu na protiprávnosť, ktorou sú postihnuté napadnuté akty, v súvislosti s rozhodnutím o začatí dedičského konania posudzovaným s ohľadom na domnienku väzby na sýrsky režim, ktorá vyplýva z kritéria rodinnej príslušnosti, nemožno konštatovať, že Rada zjavne a závažne porušila hranice svojej voľnej úvahy, čím vznikla mimozmluvná zodpovednosť Únie.

101

Za týchto podmienok, aj keď Rada neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináleží na účely preukázania dôvodnosti napadnutých aktov v rámci konania o neplatnosť, nemožno sa domnievať, že toto nesprávne posúdenie bolo zjavné a neospravedlniteľné v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 95 a 96 vyššie a že by sa ho za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán.

102

Keďže podmienky vzniku zodpovednosti Únie sú kumulatívne, návrh na náhradu škody sa musí zamietnuť, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné podmienky uvedené v bode 89 vyššie a už vôbec nie prípustnosť tohto návrhu.

103

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol takto: