–

Volvo AB, v zastúpení: N. Gómez Bernardo, abogada,

–

Transsaqui SL, v zastúpení: J. Bonet Martínez, J. Bonet Sánchez a A. Penalba Ferrer, abogados, a F. Pérez Cruz, procurador,

–

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz, splnomocnený zástupca,

–

česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Baches Opi, M. Domecq a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v spojení s článkom 101 ZFEÚ a článkom 53 Charty.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Volvo AB a spoločnosťou Transsaqui SL vo veci škody, ktorú údajne utrpela spoločnosť Transsaqui SL v dôsledku porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „Dohoda o EHP“), ktorého sa dopustili viacerí výrobcovia nákladných vozidiel, medzi ktorými je aj Volvo.

3

Odôvodnenia 2, 8, 11, 12, 16 a 17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch („doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 (Ú. v. EÚ L 324, 2007, s. 79) stanovovali:

…

…

…

4

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odsekoch 1 a 2 stanovoval:

„1.   Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach, keď sa má odoslať súdna alebo mimosúdna písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci alebo na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone jeho verejnej moci (acta iure imperii).

2.   Toto nariadenie sa neuplatní, ak nie je známa adresa osoby, ktorej sa má písomnosť doručiť.“

5

Článok 5 uvedeného nariadenia, nazvaný „Preklad písomností“, znie takto:

„1.   Odosielajúci orgán, ktorému žiadateľ predloží písomnosť na odoslanie, žiadateľa poučí, že adresát môže odmietnuť písomnosť prijať, ak nie je vyhotovená v jednom z jazykov podľa článku 8.

2.   Žiadateľ znáša všetky náklady na preklad pred odoslaním písomnosti bez toho, aby bola dotknutá možnosť neskoršieho rozhodnutia súdu alebo príslušného orgánu o tom, kto tieto náklady uhradí.“

6

Článok 8 toho istého nariadenia s názvom „Odmietnutie prevzatia písomnosti“ v odseku 1 stanovuje:

„Prijímajúci orgán na vzorovom tlačive uvedenom v prílohe II informuje adresáta o tom, že môže doručovanú písomnosť odmietnuť prevziať pri jej doručení alebo ju môže vrátiť prijímajúcemu orgánu v lehote jedného týždňa, pokiaľ písomnosť nie je napísaná v jednom z nasledujúcich jazykov alebo k nej nie je pripojený preklad do niektorého z nasledujúcich jazykov:

7

Článok 11 nariadenia č. 1393/2007 s názvom „Náklady doručenia“ v odseku 2 druhom pododseku stanovuje:

„Náklady vynaložené na zapojenie súdneho úradníka alebo osoby príslušnej podľa právneho poriadku prijímajúceho členského štátu zodpovedajú jednorazovému fixnému poplatku, ktorý vopred stanoví tento členský štát a ktorý spĺňa zásadu proporcionality a zákazu diskriminácie. Členské štáty oznámia tieto fixné poplatky [Európskej k]omisii.“

8

Podľa článku 14 tohto nariadenia:

„Každý členský štát môže doručovať súdne písomnosti osobám bývajúcim v inom členskom štáte priamo použitím poštových služieb doporučeným listom s potvrdením o doručení alebo iným rovnocenným dokladom.“

9

Článok 19 uvedeného nariadenia s názvom „Neprítomnosť odporcu v konaní“ v odseku 1 stanovoval:

„Ak sa do iného členského štátu malo odoslať predvolanie alebo iná rovnocenná písomnosť podľa ustanovení tohto nariadenia a odporca sa nedostavil, nemožno vydať rozsudok, pokiaľ sa nezistí, že:

a že v každom z týchto prípadov sa doručenie alebo odovzdanie uskutočnilo v dostatočnom časovom predstihu, aby sa odporca mohol hájiť.“

10

Článok 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1) s názvom „Osobitná právomoc“ stanovuje:

„Osobu s bydliskom [bydliskom alebo sídlom – neoficiálny preklad] na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…

…“

11

Podľa článku 28 ods. 2 a 3 tohto nariadenia:

„2.   Súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennú písomnosť v dostatočnom čase, aby si mohol pripraviť svoju obhajobu, alebo že sa na tento účel prijali všetky potrebné kroky.

3.   Článok 19 nariadenia [č. 1393/2007] sa uplatní namiesto odseku 2, ak sa písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť musela doručovať z jedného členského štátu do iného členského štátu podľa tohto nariadenia.“

12

V článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa stanovuje:

„Uznanie rozsudku sa na návrh zainteresovaného účastníka zamietne:

…

…“

13

Podľa článku 63 ods. 1 tohto nariadenia:

„Na účely tohto nariadenia má obchodná spoločnosť alebo iná právnická osoba alebo združenie fyzických alebo právnických osôb bydlisko [sídlo – neoficiálny preklad] v mieste, kde má:

14

Článok 155 Ley 1/2000, de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o občianskom súdnom konaní) zo 7. januára 2000 (BOE č. 7 z 8. januára 2000) stanovuje:

„1.   Ak strany nie sú zastúpené právnym zástupcom alebo ak ide o prvú výzvu alebo predvolanie žalovaného, písomnosti sa doručujú na adresu bydliska alebo sídla strán sporu. …

2.   Bydlisko alebo sídlo žalobcu je miesto uvedené v návrhu, žalobe alebo návrhu na začatie konania. Žalobca tiež na účely prvého predvolania alebo doručenia výzvy označí ako bydlisko alebo sídlo žalovaného jedno alebo viacero miest uvedených v nasledujúcom odseku. Ak žalobca označí ako bydlisko alebo sídlo viacero miest, musí uviesť poradie, v ktorom môže byť oznámenie podľa jeho názoru úspešne uskutočnené.

…

3.   Na účely oznamovania sa za adresu na doručovanie považuje adresa, ktorá je uvedená v obecnom registri alebo ktorá je úradne evidovaná na iné účely, ako aj adresa, ktorá je uvedená v úradnom registri alebo v publikáciách profesijných združení v prípade spoločností a iných subjektov alebo osôb, ktoré vykonávajú povolanie, v súvislosti s ktorým musia byť povinne členmi profesijného združenia. Za adresu na doručovanie možno na tento účel považovať aj miesto výkonu inej než dočasnej podnikateľskej alebo zamestnaneckej činnosti.

…

Ak žaloba smeruje proti právnickej osobe, možno tiež uviesť ako bydlisko alebo sídlo adresu ktorejkoľvek osoby, ktorá vystupuje ako konateľ, riaditeľ alebo splnomocnenec obchodnej spoločnosti, alebo predseda, člen alebo riadiaci člen predstavenstva ktoréhokoľvek združenia, ktoré je zapísané v úradnom registri.

…“

15

Podľa článku 510 ods. 1 tohto zákona platí, že:

„Právoplatný rozsudok možno preskúmať:

…

16

Dňa 19. júla 2016 Komisia prijala rozhodnutie C(2016) 4673 týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (Vec AT.39824 – Nákladné vozidlá), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie6. apríla 2017 (Ú. v. EÚ C 108, 2017, s. 6). Volvo patrí medzi osoby, ktorým bolo určené toto rozhodnutie.

17

V uvedenom rozhodnutí Komisia konštatovala, že pätnásť výrobcov nákladných vozidiel, vrátane spoločnosti Volvo, sa zúčastnilo na karteli vo forme jediného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP, ktoré sa týkalo utajených dohôd, jednak o stanovovaní cien a zvyšovaní brutto cien stredne veľkých a ťažkých nákladných vozidiel v Európskom hospodárskom priestore (EHP) a jednak o časovom harmonograme a prenesení nákladov spojených so zavádzaním emisných technológií stanovených normami Euro 3 až Euro 6.

18

Pokiaľ ide o Volvo, bolo preukázané, že toto porušenie trvalo od 17. januára 1997 do 18. januára 2011.

19

Dňa 12. júla 2018 podala spoločnosť Transsaqui, ktorá v roku 2008 nadobudla dva nákladné vozidlá s ochrannou známkou Volvo, na Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia, Španielsko) žalobu o náhradu škody proti spoločnosti Volvo, ktorou sa domáhala náhrady škody, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku kartelu konštatovaného v rozhodnutí z 19. júla 2016, uvedenom v bode 16 tohto rozsudku, a ktorá zodpovedá navýšeniu ceny, ktoré táto spoločnosť vyčíslila na 24420,69 eura.

20

Transsaqui vo svojej žalobe uviedla, že sídlo spoločnosti Volvo sa nachádza v Göteborgu (Švédsko), pričom spresnila, že predvolanie na konanie sa má doručiť do sídla dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti v Španielsku, teda spoločnosti Volvo Group España SAU (ďalej len „Volvo España“), so sídlom v Madride (Španielsko).

21

Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) vyhlásil žalobu za prípustnú a s cieľom predvolať Volvo na konanie a získať vyjadrenie tejto spoločnosti k žalobe jej zaslal doporučený list obsahujúci kópiu žaloby a jej prílohy na adresu sídla spoločnosti Volvo España. Tento list bol odmietnutý a bola k nemu pripojená rukou písaná poznámka týkajúca sa adresy spoločnosti Volvo vo Švédsku.

22

Na pojednávaní pred týmto súdom Transsaqui predložila pripomienky, v ktorých kvalifikovala odmietnutie spoločnosti Volvo España prevziať predvolanie adresované spoločnosti Volvo ako zdržovací úkon vykonaný v zlej viere, pričom tvrdila, že vzhľadom na to, že Volvo España je v 100 % vlastníctve spoločnosti Volvo, tieto spoločnosti spolu tvoria jeden podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže.

23

Dňa 22. mája 2019 uvedený súd vydal rozhodnutie, ktorým na základe zásady „jednotnosti podniku“ uznal, že Volvo bude predvolaná na konanie v mieste bydliska alebo sídla svojej dcérskej spoločnosti v Španielsku. Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) zaslal madridským súdom žiadosť o súdnu spoluprácu s cieľom doručiť predvolanie.

24

Dňa 5. septembra 2019 sa tieto súdy pokúsili doručiť spoločnosti Volvo predvolanie na adresu spoločnosti Volvo España. Advokát, ktorý sa predstavil ako právny zástupca spoločnosti Volvo España, však odmietol doručenie, pričom tvrdil, že doručenie sa má uskutočniť v sídle spoločnosti Volvo vo Švédsku.

25

Dňa 30. októbra 2019 pri ďalšom pokuse o doručenie na adresu spoločnosti Volvo España bolo predvolanie skutočne doručené osobe, ktorá sa predstavila ako zamestnanec právneho oddelenia spoločnosti Volvo España.

26

Po každom z týchto pokusov o doručenie Volvo España zaslala Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) list, v ktorom uviedla dôvody, pre ktoré nesúhlasí s doručením predvolania určeného spoločnosti Volvo.

27

Uviedla v ňom najmä, že:

28

Keďže Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) dospel k záveru, že predvolanie bolo spoločnosti Volvo riadne doručené, a táto spoločnosť sa nedostavila na konanie v stanovenej lehote, vyhlásil, že sa nedostavila a predvolal účastníkov konania na predbežné pojednávanie upravené španielskym procesným právom s cieľom objasniť predmet sporu a navrhnúť dôkazy. Tento súd sa pokúsil doručiť toto rozhodnutie spoločnosti Volvo na adresu spoločnosti Volvo España, ale táto spoločnosť opätovne odmietla doručenie, pričom tvrdila, že sídlo spoločnosti Volvo sa nachádza vo Švédsku.

29

Dňa 26. februára 2020 uvedený súd vydal rozsudok, ktorým vyhovel žalobe spoločnosti Transsaqui a uložil spoločnosti Volvo povinnosť zaplatiť jej sumu 24420,69 eura, zvýšenú o zákonné úroky odo dňa kúpy nákladných vozidiel, ako povinnosť nahradiť trovy konania (ďalej len „rozsudok z 26. februára 2020“).

30

Tento rozsudok bol spoločnosti Volvo doručený doporučeným listom s potvrdením o doručení zaslaným na adresu spoločnosti Volvo España, ktorá si ho 10. marca 2020 prevzala. Volvo España však zaslala Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) list, v ktorom spochybnila, že rozsudok bol týmto riadne doručený spoločnosti Volvo, pričom zopakovala tvrdenia, ktoré uviedla predtým.

31

Transsaqui navrhla, aby tento súd určil výšku trov konania, ktoré bola Volvo povinná nahradiť. Uvedený súd, ktorý dospel k záveru, že jeho rozsudok z 26. februára 2020 nadobudol právoplatnosť, rozhodol o určení výšky trov konania.

32

Doporučeným listom s potvrdením o doručení, ktorý bol zaslaný na adresu spoločnosti Volvo España, Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) vyzval Volvo na účasť na pojednávaní o stanovení trov konania, aby mohla napadnúť takto stanovené trovy konania. Táto zásielka bola odovzdaná osobe nachádzajúcej sa na tejto adrese, ktorá podpísala potvrdenie o doručení.

33

O niekoľko dní neskôr Volvo España zaslala tomuto súdu list, v ktorom z vyššie uvedených dôvodov spochybnila skutočnosť, že určenie výšky trov konania, ktoré bola Volvo povinná nahradiť, bolo riadne doručené.

34

Keďže Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) dospel k záveru, že Volvo nespochybnila trovy konania v lehote stanovenej zákonom, vydal rozhodnutie, ktorým schválil ich výšku určenú na sumu 8310,64 eura. Toto rozhodnutie bolo spoločnosti Volvo oznámené doporučeným listom s potvrdením o doručení zaslaným na adresu spoločnosti Volvo España, na ktorej ho prijala osoba, ktorá bola na tejto adrese prítomná a podpísala potvrdenie o doručení. Následne Volvo España zaslala tomuto súdu list, v ktorom odmietla, že uvedené rozhodnutie bolo spoločnosti Volvo riadne doručené.

35

Uvedený súd vyhovel návrhu spoločnosti Transsaqui na vykonanie rozsudku z 26. februára 2020 a vyzval Volvo, aby v lehote desiatich dní priznala majetok a práva, ktoré mala, na účely ich zaistenia. Rozhodnutia vydané na tento účel boli doručené do sídla spoločnosti Volvo España 17. marca 2021.

36

Dňa 15. júna 2021 Volvo podala proti rozsudku z 26. februára 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť, návrh na obnovu konania podľa článku 510 ods. 1 bodu 4 zákona č. 1/2000 o občianskom súdnom konaní na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu svojho návrhu Volvo uviedla, že Transsaqui dosiahla vyhlásenie tohto rozsudku podvodným konaním. Dodala, že o existencii uvedeného rozsudku sa nepriamo dozvedela, keď boli rozhodnutia nariaďujúce jeho výkon doručené 17. marca 2021 na adresu spoločnosti Volvo España.

37

Transsaqui tvrdí, že Volvo nekonala v dobrej viere, keď prijala šikanóznu procesnú stratégiu, ktorej cieľom bolo, podobne ako v prípade mnohých ďalších žalobcov nachádzajúcich sa v porovnateľnej situácii, aby Transsaqui vzala svoju žalobu späť. Tvrdí tiež, že Juzgado de lo Mercantil no 1 de Valencia (Obchodný súd č. 1 Valencia) súhlasil s tým, aby sa predvolanie a oznámenia doručovali spoločnosti Volvo na adresu spoločnosti Volvo España z dôvodu hospodárnosti konania a v súlade so zásadou „jednotnosti podniku“. Okrem toho odmietnutie zo strany Volvo España z dôvodu, že táto spoločnosť a Volvo sú samostatné právnické osoby, nie je dôvodné, keďže tieto dve spoločnosti na účely práva hospodárskej súťaže spoločne tvoria jeden a ten istý podnik.

38

Vnútroštátny súd, ktorý vychádza z predpokladu, že existencia hospodárskej jednotnosti medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou by mohla odôvodniť doručovanie písomností, ktoré sú určené materskej spoločnosti, dcérskej spoločnosti, sa v podstate pýta, či sa má článok 47 Charty v spojení s článkom 101 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa predvolanie na konanie pred súdom členského štátu, určené materskej spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte, doručilo do sídla dcérskej spoločnosti nachádzajúcej sa v členskom štáte, v ktorom bola podaná žaloba, pokiaľ táto dcérska spoločnosť neuvádza nijakú okolnosť, ktorá by vylučovala existenciu jednotnosti podniku medzi týmito dvoma spoločnosťami na účely práva hospodárskej súťaže.

39

Na jednej strane podľa tohto súdu by si požiadavka, aby sa za takýchto okolností doručovalo do sídla materskej spoločnosti, vyžadovala vysoké náklady na preklad, ktoré by mohli skomplikovať alebo dokonca brániť výkonu práva na účinný súdny prostriedok nápravy, pokiaľ ide o osoby poškodené porušením práva hospodárskej súťaže a vážne narušiť potrebný účinok článku 101 ZFEÚ, keďže takáto požiadavka by mohla odradiť mnohé poškodené osoby od domáhania sa náhrady škody.

40

Ak je požadovaná náhrada škody nízka a žalobkyňa je malým alebo stredným podnikom, takéto náklady by mohli predstavovať vážnu prekážku práva na účinný súdny prostriedok nápravy. Platí to o to viac v prípade, keď tak ako v Španielsku procesné právo dotknutého členského štátu stanovuje, že v prípade čiastočného vyhovenia návrhu každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť polovicu spoločných nákladov.

41

Na druhej strane povinnosť doručovať súdne písomnosti v inom členskom štáte by viedla k predĺženiu lehôt, ktoré by bolo odôvodnené len za predpokladu, že doručenie na adresu nachádzajúcu sa v členskom štáte, v ktorom prebieha súdne konanie, by vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci bránilo žalovanému skutočne sa oboznámiť so sporom.

42

Vnútroštátny súd dodáva, že by bolo paradoxné, keby osoba poškodená porušením práva hospodárskej súťaže mohla podať žalobu proti dcérskej spoločnosti a táto dcérska spoločnosť by mohla byť odsúdená za správanie materskej spoločnosti, avšak dcérskej spoločnosti by nebolo možné doručiť predvolanie alebo súdnu písomnosť vzťahujúcu sa priamo na materskú spoločnosť, s ktorou na účely práva hospodárskej súťaže tvorí jeden a ten istý podnik.

43

Aj za predpokladu, že doručenie predvolania určeného materskej spoločnosti na adresu jej dcérskej spoločnosti v členskom štáte, v ktorom sa rozhoduje o spore, je v súlade s požiadavkami práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného článkom 47 Charty, ktoré sa vzťahuje aj na žalovaného, tento súd uvádza, že podľa článku 53 Charty sa nijaké ustanovenie Charty nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti ústavami členských štátov. V rámci iných vecí týkajúcich sa žalôb o náhradu škody podaných kupujúcimi nákladných vozidiel, ktorí boli tiež osobami poškodenými kartelom uvedeným v bode 17 tohto rozsudku, Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko), na ktorý podala žalobu materská spoločnosť, ktorá neuspela v snahe dosiahnuť zrušenie konania, v súvislosti s ktorým boli súdne písomnosti, ktoré jej boli určené, doručené jej dcérskej spoločnosti, dospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody, ktoré žalovanej priznáva španielska Ústava.

44

V dôsledku toho by článok 53 Charty mohol brániť tomu, aby sa predvolanie na konanie určené materskej spoločnosti, ktoré však bolo doručené na adresu jej dcérskej spoločnosti, napriek tomu, že medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou existuje hospodárska jednotnosť, považovalo za riadne doručené na základe existencie takejto jednotnosti. Vnútroštátny súd sa však pýta, či by takýto výklad článku 53 Charty nepredstavoval vážnu prekážku práva osoby poškodenej kartelom na účinný prostriedok nápravy, ako aj vážnu prekážku pre potrebný účinok článku 101 ZFEÚ.

45

Za týchto podmienok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

46

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 47 Charty v spojení s článkom 101 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že materská spoločnosť, proti ktorej bola podaná žaloba o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže, bola riadne predvolaná, ak jej bola žaloba doručená na adresu jej dcérskej spoločnosti, ktorá má sídlo v členskom štáte, v ktorom bola žaloba podaná a s ktorou tvorí hospodársku jednotku.

47

Vnútroštátny súd sa najmä pýta, či by vzhľadom na právo na účinný prostriedok nápravy zaručené článkom 47 Charty okolnosť, že v rámci výkladu článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa konštatovalo, že materská spoločnosť a jedna z jej dcérskych spoločností, ktorej sídlo sa nachádza v inom členskom štáte, tvorili v čase skutkových okolností jednu a tú istú hospodársku jednotku, mohla odôvodniť, že by sa písomnosti určené materskej spoločnosti doručovali na adresu sídla dcérskej spoločnosti, a to s cieľom znížiť náklady na preklad a doručovanie súdnych písomností vypracovaných žalobkyňou, ako aj zabrániť predlžovaniu konania.

48

V tejto súvislosti je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že v rámci žaloby o náhradu škody, ktorá sa zakladá na existencii porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ konštatovaného Komisiou v rozhodnutí, môže byť právny subjekt, ktorý nie je označený v tomto rozhodnutí ako subjekt, ktorý sa dopustil porušenia práva hospodárskej súťaže, napriek tomu na tomto základe zodpovedný z dôvodu protiprávneho konania iného právneho subjektu, pokiaľ sú obe tieto osoby súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky, a teda tvoria podnik, ktorý je autorom porušenia v zmysle uvedeného článku 101 ZFEÚ (rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19, EU:C:2021:800, bod 48).

49

Po prvé však, hoci pojem „podnik“ a prostredníctvom neho pojem „hospodárska jednotka“ automaticky zakladá spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť subjektov, ktoré tvoria hospodársku jednotku v čase, keď došlo k porušeniu, takýto podnik nemá vlastnú právnu subjektivitu, nezávislú od právnych subjektov, z ktorých sa skladá, a osoba poškodená predmetným protisúťažným konaním tak nemôže podať žalobu o náhradu škody proti tomuto podniku ako takému, ale musí nevyhnutne žalovať jeden z právnych subjektov, z ktorých je tento podnik zložený (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19, EU:C:2021:800, body 44 a 51).

50

Po druhé, aj keby dcérska spoločnosť tvorila so svojou materskou spoločnosťou jednu a tú istú hospodársku jednotku v zmysle hmotného práva hospodárskej súťaže, táto okolnosť neznamená, že uvedená dcérska spoločnosť bola výslovne splnomocnená alebo označená materskou spoločnosťou za osobu oprávnenú prijímať v jej mene súdne písomnosti, ktoré sú jej určené. Takéto oprávnenie totiž nemožno predpokladať, lebo inak by hrozilo porušenie práva uvedenej materskej spoločnosti na obranu.

51

V tejto súvislosti treba uviesť, že záruka skutočného a účinného prevzatia písomností, teda ich doručenia žalovanému, ako aj existencia dostatočného času na to, aby si žalovaný mohol pripraviť obranu, je požiadavkou dodržiavania práva na účinnú súdnu ochranu, zakotvenou v článku 47 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudky z 2. marca 2017, Henderson, C‑354/15, EU:C:2017:157, bod 72, a z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznanie a výkon peňažných sankcií), C‑671/18, EU:C:2019:1054, bod 39].

52

V dôsledku toho v prípade, ako je to vo veci samej, keď sa osoba údajne poškodená kartelom, ktorého súčasťou bola hospodárska jednotka zložená z materskej spoločnosti a jednej alebo viacerých jej dcérskych spoločností, rozhodne podať svoju žalobu o náhradu škody radšej proti tejto materskej spoločnosti než proti jednej z dcérskych spoločností so sídlom v členskom štáte, v ktorom má bydlisko uvedená poškodená osoba, pričom mala v zásade právo si takto vybrať, táto poškodená osoba sa nemôže následne odvolávať na existenciu takejto jednotky na účely doručovania alebo oznamovania súdnych písomností určených tejto materskej spoločnosti na adresu uvedenej dcérskej spoločnosti.

53

Bez ohľadu na pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom, ani článok 47 Charty, ktorý zakotvuje právo osoby údajne poškodenej kartelom na spravodlivý proces, ani potrebný účinok článku 101 ods. 1 ZFEÚ nemôžu odôvodniť iné riešenie, a to ani v prípade, keď by povinnosť doručovať súdne písomnosti do iného členského štátu spôsobovalo vznik dodatočných obmedzení údajným poškodeným osobám.

54

V prvom rade treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že hoci sa osoby údajne poškodené porušením práva Únie môžu dovolávať práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 47 Charty, toto právo chráni aj žalovaného, a to aj vtedy, ak sa predtým konštatovalo, že žalovaný porušil článok 101 ods. 1 ZFEÚ. Na rozdiel od tohto posledného uvedeného ustanovenia, ktoré sa týka podnikov, totiž právo na spravodlivý proces zaručené článkom 47 Charty chráni každú právnickú osobu posudzovanú individuálne. Spory v oblasti hospodárskej súťaže teda nie sú vyňaté z procesných záruk vyplývajúcich z tohto článku, ktoré vyžadujú, aby súdne písomnosti určené určitej osobe boli tejto osobe skutočne a účinne doručené.

55

V druhom rade normotvorca Únie prijal viacero právnych aktov, ktoré sa uplatňujú na cezhraničné spory patriace do oblasti občianskych a obchodných vecí, najmä nariadenia č. 1215/2012 a č. 1393/2007, ktorých cieľom je uľahčiť voľný pohyb súdnych rozhodnutí a zlepšiť odosielanie súdnych a mimosúdnych písomností na účely doručovania, a tým podporiť prístup k spravodlivosti.

56

Na jednej strane nariadenie č. 1215/2012 v článku 4 stanovuje, že ako všeobecné pravidlo sa osoby s bydliskom alebo sídlom na území členského štátu bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Článok 7 bod 2 tohto nariadenia ako výnimka z tohto pravidla stanovuje, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. Článok 63 uvedeného nariadenia stanovuje, že na účely uplatňovania tohto nariadenia majú obchodné spoločnosti a iné právnické osoby sídlo v mieste, kde majú svoje registrované sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti.

57

V prejednávanej veci je nesporné, že vo veci samej sa žalobkyňa v prvostupňovom konaní, teda osoba údajne poškodená protisúťažným správaním, odvolala na článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012, aby mohla svoju žalobu o náhradu škody podať na súd podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, teda španielsky súd, zatiaľ čo sídlo žalovanej v zmysle článku 63 uvedeného nariadenia sa nachádza vo Švédsku, kde má žalovaná svoje registrované sídlo. Pre uvedenú žalobkyňu tak bolo na základe uplatnenia tohto istého nariadenia možné mať prospech z uľahčeného prístupu k spravodlivosti.

58

Na druhej strane nariadenie č. 1393/2007 stanovuje súbor pravidiel upravujúcich spôsoby odosielania a doručovania súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach. Podľa jeho článku 1 ods. 1 sa toto nariadenie uplatňuje, keď sa má odoslať písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila, s cieľom uľahčiť toto odosielanie, a v dôsledku toho zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu v súlade s jeho odôvodneniami 2 a 11.

59

Zo spoločného výkladu článku 1 ods. 2 a odôvodnenia 8 nariadenia č. 1393/2007 tak najmä vyplýva, že normotvorca Únie stanovil len dve okolnosti, v prípade ktorých je doručenie súdnej písomnosti medzi členskými štátmi vyňaté z jeho pôsobnosti, a to po prvé, ak je bydlisko alebo obvyklý pobyt osoby, ktorej je písomnosť určená, neznáme, a po druhé, ak táto osoba určila splnomocneného zástupcu v štáte, v ktorom prebieha súdne konanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2012, Alder, C‑325/11, EU:C:2012:824, bod 24).

60

Okrem týchto dvoch prípadov, pokiaľ má osoba, ktorej je písomnosť určená, bydlisko alebo sídlo v inom členskom štáte, doručovanie tejto písomnosti nevyhnutne patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1393/2007, a teda sa musí, ako stanovuje článok 1 ods. 1 tohto nariadenia, uskutočniť podľa podmienok, ktoré na tento účel stanovuje uvedené nariadenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2012, Alder, C‑325/11, EU:C:2012:824, bod 25).

61

Keďže v prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 57 tohto rozsudku, sa sídlo adresáta súdnych písomností nachádza vo Švédsku, zatiaľ čo súdne konanie prebieha v Španielsku, takéto písomnosti sa mali zaslať z jedného členského štátu do druhého podľa článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007. Okrem toho sa s výhradou overenia vnútroštátnym súdom na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, nevzťahujú predpoklady uvedené v bode 59 tohto rozsudku, a tak sa uplatňujú pravidlá doručovania súdnych písomností medzi členskými štátmi stanovené nariadením č. 1393/2007.

62

Viacero ustanovení nariadenia č. 1393/2007 pritom výslovne smeruje k zladeniu účinnosti a rýchlosti odosielania súdnych písomnosti s požiadavkou zabezpečiť primeranú ochranu práva adresátov na obranu, a to najmä prostredníctvom zabezpečenia skutočného a účinného prevzatia týchto súdnych písomnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2012, Alder, C‑325/11, EU:C:2012:824, bod 36).

63

Pokiaľ teda ide o náklady vzniknuté doručením súdnej písomnosti v prijímajúcom členskom štáte, treba uviesť, že podľa odôvodnenia 16 a článku 11 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 1393/2007 tieto náklady musia na to, aby sa uľahčil prístup k spravodlivosti, zodpovedať jednorazovému fixnému poplatku, ktorý vopred stanoví tento členský štát a ktorý spĺňa zásadu proporcionality a zákazu diskriminácie.

64

Pokiaľ ide o prípadné náklady na preklad pred odoslaním písomnosti, z článku 5 ods. 2 tohto nariadenia nepochybne vyplýva, že ich znáša žalobca. Okrem toho články 5 a 8 uvedeného nariadenia v spojení s odôvodnením 12 tohto nariadenia umožňujú adresátovi odmietnuť prevziať doručovanú písomnosť, pokiaľ nie je napísaná v jazyku, ktorému rozumie, ani v úradnom jazyku miesta, kde sa má doručiť.

65

Nariadenie č. 1393/2007 však nevyžaduje, aby bola doručovaná písomnosť preložená za každých okolností, keďže, ako vyplýva z článku 8 nariadenia č. 1393/2007, adresát písomnosti môže odmietnuť jej prijatie len vtedy, ak nie je napísaná v jazyku, ktorému rozumie, alebo v úradnom jazyku dožiadaného členského štátu alebo ak k nej nie je priložený preklad do tohto jazyka. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že ak sú k dotknutej písomnosti priložené prílohy tvorené dokumentmi obsahujúcimi dôkazy, ktoré nie sú vyhotovené v jazyku prijímajúceho členského štátu alebo v jazyku odosielajúceho členského štátu, ktorému adresát rozumie, adresát nemá právo odmietnuť prevzatie tejto písomnosti, pokiaľ táto písomnosť umožní tomuto adresátovi uplatniť svoje práva v rámci súdneho konania v odosielajúcom členskom štáte, a ak tieto prílohy majú len dôkaznú funkciu a nie sú nevyhnutné na pochopenie predmetu a dôvodu návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2008, Weiss und Partner, C‑14/07, EU:C:2008:264, bod 78).

66

Okrem toho prevzatím nákladov na preklad žalobcom nie je dotknuté žiadne následné rozhodnutie súdu alebo príslušného orgánu o opatreniach týkajúcich sa rozdelenia trov, ktoré vznikli v súvislosti s konaním.

67

Navyše, pokiaľ ide o pochybnosti, ktoré vnútroštátny súd vyjadril o tom, či by pre osobu údajne poškodenú protisúťažným konaním nemožnosť doručovať súdne písomnosti určené materskej spoločnosti na adresu jej dcérskej spoločnosti, ktorá má sídlo na tom istom území ako táto osoba, narušila právo tejto osoby na spravodlivý proces zaručené článkom 47 Charty, resp. dokonca potrebný účinok článku 101 ZFEÚ z dôvodu nákladov na preklad a doručenie súdnych písomností, v rozsahu, v akom sú v spojení so skutočnosťou, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa priznania náhrady trov konania môže žalobca získať náhradu trov konania, ktoré vynaložil na účely podania svojej žaloby, len v prípade, že sa tejto žalobe v celom rozsahu vyhovie, treba zdôrazniť, že prípadný nesúlad tejto vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa výlučne trov konania s právom Únie nemôže mať sám osebe za následok neuplatniteľnosť ustanovení upravujúcich doručovanie súdnych písomností.

68

Rovnako, pokiaľ ide o predĺženie lehôt súvisiacich so žalobou, je pravda, že článok 47 druhý odsek Charty zakotvuje právo každého na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná spravodlivo, verejne a v primeranej lehote. Aj keby sa však predpokladalo, že napriek nariadeniu č. 1393/2007 môže povinnosť doručovať súdne písomnosti v inom členskom štáte viesť k značnému predĺženiu procesných lehôt, takéto predĺženie samo osebe neznamená porušenie tohto ustanovenia, keďže primeranosť lehoty na rozhodnutie sa musí posúdiť v závislosti od okolností každej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, bod 181), a teda prípadne aj od cezhraničného charakteru sporu.

69

V treťom rade Súdny dvor vyložil článok 101 ods. 1 ZFEÚ v tom zmysle, že ak materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť tvoria hospodársku jednotku, osoba poškodená protisúťažným postupom tohto podniku môže podať žalobu o náhradu škody bez rozdielu proti materskej spoločnosti, ktorá bola sankcionovaná Komisiou na základe tohto postupu v rozhodnutí, alebo proti dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti, aj keď nie je uvedená v tomto rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19, EU:C:2021:800, bod 51). V dôsledku toho by údajný poškodený, ktorý chce uplatniť práva, ktoré mu vyplývajú z uvedeného článku 101 ods. 1, v zásade mohol podať žalobu o náhradu škody proti dcérskej spoločnosti, ktorej sídlo sa nachádza v členskom štáte súdu, na ktorý bola podaná žaloba, čo by mu umožnilo vyhnúť sa tomu, že by musel znášať prípadné náklady na preklad alebo doručenie súdnych písomností do iného členského štátu.

70

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 47 Charty a článok 101 ZFEÚ v spojení s nariadením č. 1393/2007 sa majú vykladať v tom zmysle, že materská spoločnosť, proti ktorej bola podaná žaloba o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže, nebola riadne predvolaná, ak jej bola žaloba doručená na adresu jej dcérskej spoločnosti, ktorá má sídlo v členskom štáte, v ktorom bola žaloba podaná, ani v prípade, že materská spoločnosť tvorí s touto dcérskou spoločnosťou hospodársku jednotku.

71

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v zásade pýta, či sa má v prípade, že je odpoveď na prvú otázku kladná, článok 53 Charty vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu vyžadovať, aby k doručeniu žaloby došlo v sídle spoločnosti, ktorej je táto písomnosť adresovaná, a nie na adrese dcérskej spoločnosti tejto spoločnosti.

72

Ako vyplýva zo znenia druhej otázky, táto otázka sa kladie len pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal na prvú otázku kladne.

73

Ako sa však uvádza v bode 70 tohto rozsudku, odpoveď na prvú otázku je záporná.

74

Vzhľadom na odpoveď, ktorá je poskytnutá na prvú otázku, netreba odpovedať na druhú otázku.

75

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 47 Charty základných práv Európskej únie a článok 101 ZFEÚ v spojení s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch („doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 sa majú vykladať v tom zmysle, že materská spoločnosť, proti ktorej bola podaná žaloba o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže, nebola riadne predvolaná, ak jej bola žaloba doručená na adresu jej dcérskej spoločnosti, ktorá má sídlo v členskom štáte, v ktorom bola žaloba podaná, ani v prípade, že materská spoločnosť tvorí s touto dcérskou spoločnosťou hospodársku jednotku.