–

Financijska agencija, v zastúpení: S. Pejaković, experte,

–

chorvátska vláda, v zastúpení: G. Vidović Mesarek, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann, M. Mataija a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci troch sporov, a to v prípade prvých dvoch medzi na jednej strane Financijska agencija (Finančná agentúra, Chorvátsko) a na druhej strane HANN‑INVEST d.o.o. (C‑554/21), MINERAL‑SEKULINE d.o.o. (C‑622/21), vo veci vymáhania nákladov tejto agentúry súvisiacich s jej činnosťami v rámci konkurzného konania, a v prípade tretieho sporu, ktorý podal spoločnosť UDRUGA KHL MEDVEŠČAK ZAGREB, vo veci návrhu na začatie reštrukturalizačného konania (C‑727/21).

3

Článok 14 Zakon o sudovima (zákon o organizácii súdnictva) (Narodne novine, br. 28/13, 33/15, 82/15, 82/16, 67/18, 126/19, 130/20) (ďalej len „zákon o organizácii súdnictva“) stanovuje:

„1.   V Chorvátsku vykonávajú súdnu právomoc všeobecné súdy, špecializované súdy a Vrhovni sud (Najvyšší súd, Chorvátsko).

…

3.   Špecializovanými súdmi sú Trgovački sudovi (obchodné súdy, Chorvátsko), Upravni sudovi (správne súdy, Chorvátsko), Visoki trgovački sud (Vyšší obchodný súd, Chorvátsko), Visoki upravni sud (Vyšší správny súd, Chorvátsko), Visoki prekršajni sud (Vyšší priestupkový súd, Chorvátsko) a Visoki kazneni sud (Vyšší trestný súd, Chorvátsko).

4.   Najvyšším súdom Chorvátska je Vrhovni sud (Najvyšší súd).

…“

4

Článok 24 tohto zákona uvádza:

„Visoki trgovački sud (Vyšší obchodný súd)

1.   rozhoduje o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam Trgovački sudovi (obchodné súdy),

2.   určuje miestnu príslušnosť medzi Trgovački sudovi (obchodné súdy) a rozhoduje o delegovaní právomoci medzi týmito súdmi,

…“

5

Článok 38 uvedeného zákona stanovuje:

„1.   Zasadnutia kolégií sú venované posudzovaniu otázok relevantných pre prácu tohto kolégia, najmä otázok organizácie vnútornej činnosti, kontroverzných právnych otázok, zjednotenia judikatúry a otázok relevantných na uplatňovanie predpisov v každej právnej oblasti, ako aj kontroly práce a odbornej prípravy sudcov, súdnych poradcov a justičných čakateľov pridelených kolégiu.

2.   V rámci zasadnutí kolégií Županijski sud (župný súd, Chorvátsko), Visoki trgovački sud Republike Hrvatske (Vyšší obchodný súd), Visoki upravni sud Republike Hrvatske (Vyšší správny súd), Visoki kazneni sud Republike Hrvatske (Vyšší trestný súd) a Visoki prekršajni sud Republike Hrvatske (Vyšší priestupkový súd) sa posudzujú aj otázky spoločného záujmu súdov nižšieho stupňa patriacich do obvodu týchto súdov.

3.   Zasadnutia kolégia Vrhovni sud Republike Hrvatske (Najvyšší súd) sú venované posudzovaniu otázok spoločného záujmu všetkých alebo niektorých súdov na území Chorvátskej republiky, ako aj preskúmaniu a formulovaniu stanoviska k návrhom právnych predpisov v konkrétnej právnej oblasti.“

6

Podľa článku 39 tohto istého zákona:

„1.   Predseda kolégia alebo predseda daného súdu zvolá zasadnutie kolégia vždy, keď je to potrebné, a to najmenej štvrťročne, a vedie toto zasadnutie. Keď sa predseda súdu zúčastňuje na práci zasadnutia kolégia, tomuto zasadnutiu predsedá a zúčastňuje sa na rozhodovacom procese.

2.   Zasadnutie všetkých sudcov súdu sa zvolá, ak o to požiada kolégium tohto súdu alebo štvrtina všetkých jeho sudcov.

3.   Na zasadnutiach sudcov súdu alebo jeho kolégia sa rozhodnutia prijímajú väčšinou hlasov sudcov tohto súdu alebo sudcov tohto kolégia.

4.   Z daného zasadnutia sa vyhotovuje zápisnica.

5.   Predseda súdu alebo kolégia môže tiež pozvať významných vedcov a odborníkov v konkrétnej právnej oblasti, aby sa zúčastnili na zasadnutí všetkých sudcov tohto súdu alebo kolégia.“

7

Článok 40 zákona o organizácii súdnictva stanovuje:

„1.   Zasadnutie kolégia alebo sudcov sa zvolá, ak sa zistí, že pri otázkach týkajúcich sa uplatňovania právneho poriadku existujú medzi oddeleniami, senátmi alebo sudcami rozdiely vo výklade, alebo ak sa senát alebo sudca príslušného oddelenia odchýli od predtým prijatého právneho stanoviska.

2.   Právne stanovisko prijaté na zasadnutí všetkých sudcov alebo kolégia Vrhovni sud (Najvyšší súd), Visoki trgovački sud (Vyšší obchodný súd), Visoki upravni sud (Vyšší správny súd), Visoki kazneni sud (Vyšší trestný súd), Visoki prekršajni sud (Vyšší priestupkový súd) a na zasadnutí oddelenia Županijski sud (župný súd) je záväzné pre všetky senáty alebo sudcov druhého stupňa tohto kolégia alebo súdu.

3.   Predseda kolégia môže v prípade potreby pozvať na zasadnutie tohto kolégia profesorov z právnickej fakulty, významných vedcov alebo odborníkov v danej oblasti práva.“

8

Článok 177 ods. 3 Sudski poslovnik (Rokovací poriadok súdov) (Narodne novine, br. 37/14, 49/14, 8/15, 35/15, 123/15, 45/16, 29/17, 33/17, 34/17, 57/17, 101/18, 119/18, 81/19, 128/19, 39/20, 47/20, 138/20, 147/20, 70/21, 99/21 et 145/21) (ďalej len „rokovací poriadok súdov“) stanovuje:

„Na súde druhého stupňa sa vec považuje za skončenú ku dňu odoslania rozhodnutia z kancelárie daného sudcu po vrátení tejto veci z oddelenia registrácie. Odo dňa prijatia dotknutého spisu je oddelenie registrácie povinné vrátiť ho kancelárii tohto sudcu v čo najkratšej lehote. Toto rozhodnutie sa následne odošle v novej lehote ôsmich dní.“

9

Na Visoki trgovački sud (Vyšší obchodný súd), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, boli podané tri odvolania. Vo veciach C‑554/21 a C‑622/21 sa odvolania týkajú uznesení, ktorými boli zamietnuté žiadosti Finančnej agentúry o náhradu nákladov súvisiacich s činnosťami vykonanými touto agentúrou v rámci konkurzného konania. Vo veci C‑727/21 sa odvolanie týka uznesenia o zamietnutí návrhu tejto agentúry na začatie reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu.

10

Vnútroštátny súd zasadajúci v senátoch pozostávajúcich z troch sudcov preskúmal tieto tri odvolania a jednomyseľne ich zamietol, čím potvrdil prvostupňové rozhodnutia. Sudcovia tohto súdu podpísali svoje rozsudky a následne ich postúpili oddeleniu registrácie v súlade s článkom 177 ods. 3 Rokovacieho poriadku súdov.

11

Sudca oddelenia registrácie (ďalej len „registrový sudca“) však odmietol zaregistrovať tieto súdne rozhodnutia a vrátil ich príslušným rozhodovacím zloženiam spolu s listom, v ktorom sa uvádza, že nesúhlasí s riešeniami prijatými v týchto rozhodnutiach.

12

Vo veci C‑554/21 list poukazuje na veci, v ktorých vnútroštátny súd za podobných okolností rozhodol odlišne, ale aj na vec, v ktorej tento súd rozhodol rovnakým spôsobom ako rozhodovacie zloženie, ktoré rozhodovalo vo veci samej. Registrový sudca na základe toho dospel k záveru, že vec sama musí byť vrátená dotknutému senátu a že ak tento senát zotrvá na svojom rozhodnutí, táto vec sa musí preskúmať na „zasadnutí dotknutého kolégia“. Registrový sudca tak podmienil registráciu súdneho rozhodnutia v uvedenej veci samej prijatím odlišného riešenia, čím uprednostnil jednu z dvoch rozdielnych tendencií zistených v judikatúre tohto súdu, pričom spresnil, že ak tento senát nepreskúma dotknutú vec a nezmení prijaté riešenie, postúpi toto súdne rozhodnutie na preskúmanie kolégiu pre obchodné spory a iné spory uvedeného súdu na účely prijatia „právneho stanoviska“ týkajúceho sa spôsobu rozhodnutia vo veciach tohto druhu.

13

Vo veci C‑622/21 list registrového sudcu odôvodňuje vrátenie veci samej senátu dotknutému existenciou dvoch rozhodnutí vnútroštátneho súdu, kde boli prijaté rozdielne riešenia, než je riešenie prijaté v tejto veci. Tento súd však uvádza, že tieto rozhodnutia boli prijaté po prijatí rozhodnutia vydaného v uvedenej veci samej. V skutočnosti bola registrácia tohto posledného uvedeného rozhodnutia pozastavená a nebude odoslané, pokým tieto neskoršie rozhodnutia, ktoré odrážajú odlišný právny názor, nebudú odoslané.

14

Vo veci C‑727/21 z listu registrového sudcu vyplýva, že tento sudca nesúhlasí s právnym výkladom prijatým rozhodovacím zložením, ktoré rozhodovalo vo veci samej. V tomto liste sa však nespomína iné rozhodnutie, ktoré by sa líšilo od rozhodnutia prijatého týmto rozhodovacím zložením.

15

V tomto konaní vo veci samej sa uvedený senát po zamietnutí zápisu svojho prvého súdneho rozhodnutia zišiel na nové rozhodovania, počas ktorých opätovne preskúmal odvolanie a stanovisko registrového sudcu predtým, ako rozhodol, že nezmení riešenie, ktoré predtým prijal. Vydal teda nové súdne rozhodnutie a postúpil ho oddeleniu registrácie.

16

Keďže registrový sudca uprednostňoval iné právne riešenie, postúpil uvedenú vec vo veci samej kolégiu pre obchodné spory a iné spory vnútroštátneho súdu, aby bola sporná právna otázka preskúmaná na zasadnutí tohto kolégia.

17

Toto kolégium na svojom zasadnutí prijalo „právne stanovisko“, v ktorom sa priklonilo k riešeniu uprednostňovanému registrovým sudcom. V dôsledku toho bola tá istá vec vrátená dotknutému rozhodovaciemu zloženiu, aby rozhodlo v súlade s týmto „právnym stanoviskom“.

18

Vo všetkých troch veciach vnútroštátny súd uvádza, že podľa článku 177 ods. 3 Rokovacieho poriadku súdov práca súdu vo veci, o ktorej sa rozhoduje na druhom stupni, považuje za ukončenú len vtedy, ak bolo dotknuté súdne rozhodnutie zaregistrované oddelením registrácie. Až po takejto registrácii a následnom zaslaní tohto rozhodnutia účastníkom konania sa vec považuje za ukončenú. Podľa vysvetlení vnútroštátneho súdu, hoci toto súdne rozhodnutie bolo prijaté kolegiálne rozhodovacím zložením, sa považuje za ukončené, až keď ho potvrdí registrový sudca, ktorého vymenúva predseda príslušného súdu ako osoba vykonávajúca funkciu súdnej správy v rámci ročného harmonogramu prideľovania sudcov. Tento súd tiež spresňuje, že zásah a meno registrového sudcu nie sú účastníkom konania známe a že hoci konanie o registrácii nie je zákonom stanovené ako podmienka prijatia súdneho rozhodnutia, takýto dôsledok vyplýva z praxe súdov druhého stupňa podľa Rokovacieho poriadku súdov.

19

Vnútroštátny súd sa domnieva, že sudca, akým je registrový sudca, ktorý nie je známy účastníkom konania a ktorého úloha nie je stanovená procesnými pravidlami uplatniteľnými na odvolania, pričom bez toho, aby bol súdom vyššieho stupňa, môže žiadať od rozhodovacieho zloženia rozhodujúceho o veci zmenu rozhodnutia, môže mať významný vplyv na nezávislosť sudcov.

20

Vo veci C‑554/21 vnútroštátny súd dodáva, že napriek prehodnoteniu judikatúry, ku ktorému došlo v skoršom rozhodnutí prijatom jedným z jeho rozhodovacích zložení k tej istej právnej otázke, registrový sudca nekonal pri tejto vážnej zmene rovnakým spôsobom ako vo veci samej a schválil a zaregistroval rozhodnutie, ktorým došlo k uvedenému zvratu, a tým umožnil zaslanie tohto rozhodnutia účastníkom konania, čo podľa tohto súdu preukazuje výkon podstatného vplyvu registrového sudcu na nezávislosť sudcov tvoriacich príslušné rozhodovacie zloženie.

21

Vo veci C‑622/21 vnútroštátny súd zdôrazňuje, že tento vplyv potvrdzuje skutočnosť, že registrový súd rozhodol bez toho, aby predložil otázku zasadnutiu dotknutého kolégiá, potvrdiť registráciu a doručiť súdne rozhodnutia, ktoré boli prijaté inými senátmi po rozhodnutí prijatom vo veci samej, pričom rozhodol o odklade zápisu súdneho rozhodnutia v tejto veci a o jeho vrátení dotknutému senátu len preto, že nesúhlasil s riešením prijatým v tomto poslednom uvedenom rozhodnutí.

22

Vnútroštátny súd v týchto dvoch veciach uvádza, že existencia mechanizmu registrácie súdnych rozhodnutí bola až doteraz odôvodnená potrebou zabezpečiť koherenciu judikatúry. Spôsob, akým oddelenie registrácie postupuje po prijatí súdneho rozhodnutia, je však podľa názoru tohto súdu v rozpore s nezávislosťou súdnictva. Ako o tom svedčia okolnosti konaní vo veciach samých, súdny register vyberie rozhodnutia, ktoré budú zaslané súdom druhého stupňa, a rozhoduje o prípadoch, v ktorých treba alebo netreba zverejniť rozhodnutie, ktoré sa odchyľuje od judikatúry.

23

Vo veci C‑727/21 vnútroštátny súd v súvislosti so zasadnutiami kolégií tiež uvádza, že nie sú upravené Rokovacím poriadkom súdov a že len registroví sudcovia a predsedovia súdov rozhodujú o bodoch, ktoré sa majú zaradiť do programu tohto zasadnutia. Účastníci jednotlivých konaní nepoznajú úlohu tohto zasadnutia a nemôžu sa ho zúčastniť. Podľa článku 40 zákona o organizácii súdnictva „právne stanoviská“ prijaté na zasadnutí oddelenia súdu vyššieho stupňa sú záväzné pre všetkých sudcov alebo senáty tohto oddelenia v osobitných konaniach, o ktorých rozhodujú. Vnútroštátny súd sa teda domnieva, že táto kvázi legislatívna úloha kolégií súdov je v rozpore s trojdeľbou moci a právnym štátom, ako aj so zásadou nezávislosti sudcov. Spresňuje však, že „právne stanoviská“ prijaté na zasadnutí sudcov druhostupňových súdov nie sú záväzné pre súdy vyššieho stupňa a že v mnohých prípadoch najvyššie súdy v rámci skúmania opravných prostriedkov, ktoré im boli predložené, prijali „právne stanoviská“ odlišné od tých, ktoré prijali súdy druhého stupňa.

24

Za týchto okolností Visoki trgovački sud (Vyšší obchodný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku, ktorá má vo veciach C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 rovnaké znenie:

„Má sa vychádzať z toho, že pravidlo uvedené v článku 177 ods. 3 druhej časti prvej vety a článku 177 ods. 3 druhej vete [Rokovacieho poriadku súdov], ktoré stanovuje, že ,v konaniach na súdoch druhého stupňa sa vec považuje za skončenú dňom odoslania rozhodnutia z kancelárie sudcu po tom, čo bola vrátená z oddelenia… registrácie…[, že] po prijatí spisu je oddelenie… registrácie… povinné vrátiť ho do kancelárie sudcu v čo najkratšej lehote [a že] rozhodnutie sa potom zašle v ďalšej lehote ôsmich dní‘, je v súlade s článkom 19 ods. 1 ZEÚ a článkom 47 [Charty]?“

25

Okrem toho vo veci C‑727/21 Visoki trgovački sud (Vyšší obchodný súd) rozhodol položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je článok 40 ods. 2 [zákona o organizácii súdnictva], ktorý stanovuje, že , právne stanovisko prijaté na zasadnutí všetkých sudcov alebo kolégia Vrhovni sud (Najvyšší súd), Visoki trgovački sud (Vyšší obchodný súd), Visoki upravni sud (Vyšší správny súd), Visoki kazneni sud (Vyšší trestný súd), Visoki prekršajni sud (Vyšší priestupkový súd) a na zasadnutí kolégia Županijski sud (župný súd) je záväzné pre všetky senáty alebo sudcov druhého stupňa tohto kolégia alebo súdu‘, v súlade s článkom 19 ods. 1 ZEÚ a článkom 47 [Charty]?“

26

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora z 8. novembra a 15. novembra 2021 boli veci C‑554/21 a C‑622/21 prerušené až do konečného rozhodnutia vo veci C‑361/21, PET‑PROM.

27

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 4. februára 2022 bola vec C‑727/21 prerušená až do doručenia odpovede vnútroštátneho súdu vo veci C‑361/21, PET‑PROM, pokiaľ ide o stav konania vo veci samej v tejto poslednej uvedenej veci, vzhľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom vo veci C‑727/21.

28

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 14. marca 2022 sa pokračovalo v konaní vo veciach C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 vzhľadom na skutočnosť, že existencia sporu vo veci samej, ktorý viedol k veci C‑361/21, vyvolávala pochybnosti. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z toho istého dňa boli veci C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a na účely vyhlásenia rozsudku.

29

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry samotnému Súdnemu dvoru prináleží preskúmať podmienky, za akých sa naň vnútroštátny súd obrátil, s cieľom preveriť svoju právomoc alebo prípustnosť návrhu, ktorý mu bol predložený [rozsudok z 22. marca 2022, Prokurator Generalny (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), C‑508/19, EU:C:2022:201, bod 59 a citovaná judikatúra].

30

Po prvé treba v tejto súvislosti pripomenúť, že v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor vykladať právo Únie iba v medziach právomocí, ktoré mu boli priznané [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 77, ako aj citovaná judikatúra].

31

Pôsobnosť Charty v súvislosti s konaním členských štátov je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 78, ako aj citovaná judikatúra].

32

Pokiaľ ide v prejednávanej veci konkrétne o článok 47 Charty, vnútroštátny súd neinformoval o tom, že by sa spory vo veci samej týkali výkladu alebo uplatnenia pravidla práva Únie, ktoré by bolo vykonané na vnútroštátnej úrovni.

33

V prejednávaných veciach preto Súdny dvor nemá právomoc vykladať článok 47 Charty ako taký.

34

Po druhé treba pripomenúť, že podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ členské štáty ustanovia pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu. Členským štátom teda prináleží, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v týchto oblastiach (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 32, ako aj citovaná judikatúra).

35

Pokiaľ ide o pôsobnosť ratione materiae článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, toto ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na situáciu, v ktorej členské štáty vykonávajú toto právo (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 29, ako aj z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 33, ako aj citovanú judikatúru).

36

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má uplatniť najmä voči všetkým vnútroštátnym orgánom, ktoré môžu rozhodovať ako súd v otázkach týkajúcich sa výkladu alebo uplatňovania práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa vzťahuje toto právo (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).

37

Je to tak v prípade vnútroštátneho súdu, ktorý môže rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a ako „súdny orgán“ v zmysle tohto práva patrí do chorvátskeho systému opravných prostriedkov v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, takže tento súd musí spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany (pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 35, ako aj citovanú judikatúru).

38

Súdny dvor má preto v prejednávaných veciach právomoc podať výklad článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

39

Podľa ustálenej judikatúry je konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú. Odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespočíva vo formulovaní poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale v potrebe, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu [rozsudok z 22. marca 2022, Prokurator Generalny (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), C‑508/19, EU:C:2022:201, bod 60 a citovaná judikatúra].

40

Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, o ktorej rozhoduje [rozsudok z 22. marca 2022, Prokurator Generalny (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu –Vymenovanie), C‑508/19, EU:C:2022:201, bod 61 a citovaná judikatúra].

41

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že tri rozhodovacie zloženia rozhodujúce o veciach samých čelia vo veciach C‑554/21 a C‑622/21 pokynom registrového sudcu a vo veci C‑727/21 povinnosti rozhodnúť v súlade s „právnym stanoviskom“ zasadnutia oddelenia pre obchodné spory a iné spory tohto súdu. Uvádza, že tieto pokyny a „právne stanovisko“ sa týkajú obsahu rozhodnutí, ktoré už prijali tieto tri rozhodovacie zloženia, a že ich dodržanie podmieňuje konečné ukončenie konaní vo veciach samých, ako aj registráciu týchto rozhodnutí a ich doručenie účastníkom konania. Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa pritom konkrétne pýta, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni takým „zásahom“, o aké ide vo veci samej, do súdnej činnosti rozhodovacieho zloženia súdu iných osôb vykonávajúcich funkciu v rámci tohto súdu. Odpoveď Súdneho dvora na tieto prejudiciálne otázky je preto potrebná na to, aby vnútroštátny súd mohol s konečnou platnosťou ukončiť všetky tri konania vo veci samej.

42

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

43

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne právo určovalo vnútorný mechanizmus vnútroštátnemu súdu, podľa ktorého na jednej strane súdne rozhodnutie možno zaslať účastníkom konania na účely ukončenia dotknutej veci len vtedy, ak registrový sudca ktorý nie je súčasťou rozhodovacieho zloženia, ktoré prijalo toto rozhodnutie, schvaľuje obsah uvedeného rozhodnutia, a na druhej strane zasadnutie kolégia tohto vnútroštátneho súdu má právomoc prijímať „právne stanoviská“, ktoré sú záväzné pre všetky senáty alebo súdy uvedeného súdu.

44

Na úvod treba pripomenúť, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch, najmä zriadenie, zloženie, právomoci a fungovanie vnútroštátnych súdov, patrí do právomoci týchto štátov, tieto štáty sú pri výkone tejto právomoci povinné plniť povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie, a najmä z článku 19 ZEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov), C‑204/21, EU:C:2023:442, bod 63, ako aj citovanú judikatúru].

45

V tejto súvislosti zásada účinnej súdnej ochrany, na ktorú odkazuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá bola zakotvená najmä v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorému zodpovedá článok 47 druhý odsek Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C‑357/19, C‑379/19, C‑547/19, C‑811/19 a C‑840/19, EU:C:2021:1034, bod 219, ako aj citovanú judikatúru). Toto posledné uvedené ustanovenie sa teda musí náležite zohľadniť na účely výkladu uvedeného článku 19 ods. 1 druhého pododseku [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 102 a citovaná judikatúra].

46

Navyše v rozsahu, v akom Charta stanovuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť potrebnú koherenciu medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP, a to bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie. Podľa Vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad, ktorý podáva v prejednávaných veciach, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá nie je v rozpore s úrovňou zaručenou článkom 6 ods. 1 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 123 a citovanú judikatúru].

47

Na základe toho treba pripomenúť, že každý členský štát má podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť, aby orgány, ktoré v zmysle práva Únie ako „súdne orgány“ môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu tohto práva, a z tohto dôvodu patria do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany, vrátane požiadavky nezávislosti [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 40, ako aj citovaná judikatúra].

48

V dôsledku toho každé vnútroštátne opatrenie alebo prax, ktorých cieľom je vyhnúť sa rozporom v judikatúre, alebo ich napraviť a zabezpečiť tak právnu istotu vyplývajúcu zo zásady právneho štátu, musí byť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

49

V prvom rade treba tejto súvislosti pripomenúť, že požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je vnútornou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd, patrí do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, a zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 58 a citovaná judikatúra].

50

Podľa ustálenej judikatúry má uvedená požiadavka nezávislosti dve hľadiská. Prvé, vonkajšie hľadisko, vyžaduje, aby dotknutý orgán vykonával svoje úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal, ani nebol nikomu podriadený a od nikoho neprijímal príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 121].

51

Druhé, vnútorné hľadisko, sa pripája k pojmu „nestrannosť“ a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich jednotlivých záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Toto hľadisko vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu mimo striktného uplatnenia právneho predpisu [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 122].

52

Tieto záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadujú existenciu pravidiel týkajúcich sa najmä zloženia dotknutého orgánu, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť tohto orgánu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 123].

53

V tejto súvislosti je dôležité, aby sudcovia boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich sudcovskej funkcie musia predovšetkým umožniť vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a tým vylúčiť absenciu dojmu nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci [rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 60 a citovaná judikatúra].

54

Hoci „vonkajšia“ zložka nezávislosti má v podstate za cieľ zachovať nezávislosť súdov od zákonodarnej a výkonnej moci v súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, túto zložku treba chápať tak, že jej cieľom je aj ochrana sudcov pred neprimeranými vplyvmi pochádzajúcimi z dotknutého súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 22. decembra 2009, Parlov‑Tkalčić v. Chorvátsko (CE:ECHR:2009:1222JUD002481006, bod 86).

55

V druhom rade vzhľadom na neoddeliteľné väzby, ktoré existujú medzi zárukami nezávislosti a nestrannosti sudcov, ako aj prístupom k súdu vopred zriadeného zákonom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, Krajowa Rada Sądownictwa (Zotrvanie v sudcovskej funkcii), C‑718/21, EU:C:2023:1015, bod 59 a citovanú judikatúru], článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vyžaduje tiež existenciu súdu „zriadeného zákonom“. Tento výraz, ktorý odráža najmä zásadu právneho štátu, sa týka nielen právneho základu samotnej existencie dotknutého súdu, ale aj zloženia rozhodovacieho zloženia zasadajúceho v každej veci [pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 2020, Réexamen Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II, EU:C:2020:232, bod 73, ako aj z 22. marca 2022, Prokurator Generalny (Disciplinárny senát Najvyššieho súdu – Vymenovanie), C‑508/19, EU:C:2022:201, bod 73]. Z tejto zásady najmä vyplýva, že rozhodovacia komora rozhodujúca o veci samej prijíma rozhodnutie, ktorým sa ukončí konanie.

56

Výraz „zriadený zákonom“ má za cieľ najmä zabrániť tomu, aby organizácia súdneho systému bola ponechaná na voľnú úvahu výkonnej moci, a zabezpečiť, aby táto oblasť bola upravená zákonom. Okrem toho v krajinách kodifikovaného práva nemožno organizáciu súdneho systému ponechať ani na voľnú úvahu samotných súdnych orgánov, aj keď to neznamená, že by súdy nemali vlastný priestor na výklad vnútroštátnych ustanovení v danej oblasti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 168 a citovanú judikatúru].

57

„Súd zriadený zákonom“ je charakterizovaný svojou súdnou úlohou, a to rozhodnúť na základe právnych noriem a na základe organizovaného konania o akejkoľvek otázke, ktorá patrí do jeho právomoci. Okrem nezávislosti a nestrannosti svojich členov teda musí spĺňať aj ďalšie podmienky, najmä podmienku týkajúcu sa existencie záruk poskytovaných v konaní pred ním (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 22. júna 2000, Coëme a i. v. Belgicko, CE:ECHR:2000:0622JUD003249296, § 99).

58

Medzi tieto záruky patrí v treťom rade zásada kontradiktórnosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces a účinnú súdnu ochranu [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, EU:C:2009:804, bod 59; zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C‑189/18, EU:C:2019:861, bod 61; z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20, EU:C:2021:341, bod 92, ako aj z 10. februára 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Premlčacia lehota), C‑219/20, EU:C:2022:89, bod 46]. Z tejto zásady najmä vyplýva, že účastníci konania sa môžu v rámci kontradiktórnosti vyjadriť ku všetkým skutkovým a právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (rozsudky z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 56, ako aj zo 17. decembra 2009, Réexamen M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, EU:C:2009:804, bod 41).

59

Požiadavky uvedené v bodoch 47 až 58 tohto rozsudku tak vyžadujú najmä existenciu transparentných a známych pravidiel pre osoby podliehajúce súdnej právomoci, pokiaľ ide o zloženie rozhodovacieho zloženia, ktoré by mohli vylúčiť akýkoľvek neprimeraný zásah do rozhodovacieho procesu týkajúceho sa danej veci osôb, ktoré nie sú členmi rozhodovacieho zloženia rozhodujúceho o tejto veci a pred ktorými účastníci konania nemohli uplatniť svoje tvrdenia.

60

Hoci je nesporné, že vnútroštátnemu súdu prináleží uplatňovať všetky zásady, ktoré boli pripomenuté, Súdny dvor môže v rámci súdnej spolupráce stanovenej v článku 267 ZFEÚ na základe okolností uvedených v spise podať tomuto súdu výkladové prvky práva Únie, ktoré môžu byť pre tento súd užitočné pri posudzovaní účinkov daného ustanovenia tohto práva [rozsudok zo 6. októbra 2021, W.Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Vymenovanie), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 133 a citovaná judikatúra].

61

Pokiaľ ide o zásah registrového sudcu dotknutý vo veci samej, zo spisov, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že článok 177 ods. 3 Rokovacieho poriadku súdov nestanovuje, že tento súd má právomoc akýmkoľvek spôsobom preskúmať obsah súdneho rozhodnutia a zabrániť tomu, aby bolo toto rozhodnutie formálne vydané a doručené účastníkom konania, ak nesúhlasí s jeho obsahom.

62

Z týchto spisov tiež vyplýva, že takáto právomoc nie je upravená ani v zákone o organizácii súdnictva, najmä v jeho článku 40 ods. 2, ktorý sa týka záväznosti „právnych stanovísk“ zasadnutí kolégií.

63

Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom a ako ilustrujú skutkové okolnosti troch konaní vo veci samej, sa však zdá, že tieto ustanovenia sa v praxi uplatňujú tak, že úloha registrového sudcu ide nad rámec funkcie registrácie.

64

Hoci totiž tento súd nemôže svojím posúdením nahradiť posúdenie rozhodovacieho zloženia povereného dotknutou vecou, môže skutočne zablokovať registráciu prijatého súdneho rozhodnutia, a tak brániť zavŕšeniu rozhodovacieho procesu a oznámeniu tohto rozhodnutia účastníkom konania tým, že vec vráti tomuto rozhodovaciemu zloženiu na opätovné preskúmanie uvedeného rozhodnutia s prihliadnutím na jeho vlastné právne pripomienky, a v prípade pretrvávania nezhody s uvedeným rozhodovacím zložením tým, že vyzve predsedu dotknutého kolégia, aby zvolal zasadnutie kolégia, aby prijalo „právne stanovisko“, ktoré bude záväzné najmä pre toto isté rozhodovacie zloženie.

65

Následkom takéhoto postupu je umožnenie zásahu registrového sudcu do predmetnej veci, pričom tento zásah môže viesť k tomu, že tento súd ovplyvní konečné rozhodnutie, ktoré bude prijaté v tejto veci.

66

Po prvé, ako vyplýva z bodov 61 a 62 tohto rozsudku, vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, zrejme nestanovuje takýto zásah registrového sudcu.

67

Po druhé k tomuto zásahu dochádza po tom, čo rozhodovacie zloženie, ktorému bola dotknutá vec pridelená, prijalo na záver svojich rozhodnutí svoje súdne rozhodnutie, hoci tento sudca nepatrí do tohto rozhodovacieho zloženia, a teda sa nezúčastnil na predchádzajúcich štádiách konania, ktoré viedlo k tomuto prijatiu rozhodnutia. Uvedený súd tak môže mať vplyv na obsah súdnych rozhodnutí vydaných rozhodovacími zloženiami, ktorých nie je súčasťou.

68

Po tretie sa nezdá, že by právomoc registrového sudcu bola ohraničená jasne vymedzenými objektívnymi kritériami odrážajúcimi osobitné odôvodnenie, ktoré by bolo vhodné na vyhnutie sa výkonu diskrečnej právomoci. V spore vo veci samej, ktorý viedol k veci C‑554/21, tak registrový súd konštatoval, že súdne rozhodnutie, ktoré mu bolo predložené, je v súlade s iným skorším rozhodnutím, ale nie s dvoma ďalšími predchádzajúcimi rozhodnutiami, a uprednostnil jedno z dvoch odlišných právnych riešení. V spore vo veci samej, ktorý viedol k veci C‑622/21, registrový sudca odôvodnil vrátenie veci rozhodovaciemu zloženiu, ktorého sa týka konanie vo veci samej, existenciou rozhodnutí, ktoré po prijatí rozhodnutia dotknutého vo veci samej v tejto veci uprednostňovali opačný názor. V spore vo veci samej, ktorý viedol k veci C‑727/21, registrový sudca rozhodujúci o registrácii vrátil vec dotknutému rozhodovaciemu zloženiu, ktoré však vo svojom vlastnom rozhodnutí odkázalo na skoršie rozhodnutie, z dôvodu, že sa nestotožnilo s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí, o ktoré ide vo veci samej.

69

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti taká prax, o akú ide vo veci samej, podľa ktorej súdne rozhodnutie prijaté rozhodovacím zložením rozhodujúcim o veci možno považovať za konečné a zaslané účastníkom konania len vtedy, ak jeho obsah schválil registrový sudca, ktorý nie je súčasťou tohto rozhodovacieho zloženia, nie je zlučiteľná s požiadavkami vyplývajúcimi z práva na účinnú súdnu ochranu.

70

Pokiaľ ide o účasť na zasadnutiach kolégií, o aké ide vo veci samej, zo znenia článku 40 ods. 1 a 2 zákona o organizácii súdnictva vyplýva, že zasadnutie kolégií alebo sudcov súdu možno zvolať najmä vtedy, ak existujú rozdiely vo výklade otázok týkajúcich sa uplatňovania zákona medzi kolégiami, senátmi alebo sudcami tohto súdu, a že následne toto stretnutie príjme „právne stanovisko“, ktoré je záväzné pre všetky senáty alebo sudcov tohto kolégia alebo súdu.

71

Z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom okrem toho vyplýva, že takéto zasadnutie kolégia môže byť zvolané predsedom kolégia na žiadosť registrového sudcu, ak tento sudca nesúhlasí s registráciou súdneho rozhodnutia, ktoré mu bolo zaslané rozhodovacím zložením rozhodujúcim v dotknutej veci, prinajmenšom ak toto rozhodovacie zloženie zamýšľa zachovať svoje rozhodnutie po tom, ako tento sudca opätovne preskúma rozhodnutie.

72

Podľa týchto vysvetlení sa na tomto zasadnutí môžu zúčastniť všetci sudcovia dotknutého kolégia vrátane sudcov, ktorí zasadajú v dotknutej veci, a registrového sudcu. V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci sa zdá, ako vyplýva zo spisu týkajúceho sa veci C‑727/21, že sudca alebo sudcovia dotknutého rozhodovacieho zloženia sa zúčastnili na predmetnom zasadnutí kolégia, väčšina sudcov, ktorí sa zúčastnili na tomto zasadnutí sú iní sudcovia, ktorí sú členmi dotknutého súdu, ale nepatria do tohto rozhodovacieho zloženia. Navyše podľa článku 40 ods. 3 zákona o organizácii súdnictva sa „odborníci právnej fakulty, vedci alebo odborníci v určitej oblasti práva“, ktorí sú osobami mimo dotknutého súdu, môžu za určitých podmienok zúčastniť na takomto zasadnutí kolégia, a teda na súdnom konaní.

73

Z uvedených vysvetlení tiež vyplýva, že nie je úlohou zasadnutia kolégia rozhodnúť s konečnou platnosťou o veci, ktorá mu bola predložená, alebo navrhnúť konkrétne riešenie v tejto veci. Aj keď je však „právne stanovisko“ tohto zasadnutia formulované viac alebo menej abstraktne a je záväzné pre všetkých sudcov, uvedené zasadnutie na účely vydania tohto právneho stanoviska vykladá právo s prihliadnutím na konkrétne prípady.

74

Podľa článku 40 ods. 2 zákona o organizácii súdnictva je rozhodovacie zloženie, ktoré prijalo súdne rozhodnutie vo veci, v ktorej začalo konanie, dodržiavanie „právneho stanoviska“ kolégia, najmä ak toto rozhodnutie ešte nebolo zaregistrované alebo odoslané. Registrový sudca, ktorý má v praxi za úlohu dbať na dodržiavanie „právnych stanovísk“ prijatých na zasadnutí dotknutého kolégia, môže zamietnuť registráciu „nového“ súdneho rozhodnutia prijatého týmto rozhodovacím zložením, ak sa toto rozhodovacie zloženie odchyľuje od tohto „právneho stanoviska“.

75

Zásah zasadnutia kolégia v skutočnosti umožňuje zásah všetkých sudcov zúčastnených na zasadnutí tohto kolégia do konečného riešenia veci, o ktorej sa predtým rokovalo a o ktorej rozhodlo príslušné rozhodovacie zloženie, ale ktorá ešte nebola zaregistrovaná a odoslaná.

76

Perspektíva, že toto rozhodovacie zloženie bude v prípade zotrvania na právnom názore, ktorý je opačný ako názor registrového sudcu, vidieť svoje súdne rozhodnutie podliehajúce preskúmaniu zasadnutia kolégia ako aj povinnosť uvedeného rozhodovacieho zloženia rešpektovať po uzneseniach, ktoré už boli ukončené, „právne stanovisko“, ktoré bolo definované týmto kolégiom totiž môžu mať vplyv na konečný obsah tohto rozhodnutia.

77

Po prvé sa nezdá, že by právomoc kolégia zasiahnuť, o ktorú ide vo veci samej, bola dostatočne vymedzená objektívnymi a uplatňovanými kritériami. Hoci je pravda, že článok 40 ods. 1 zákona o organizácii súdnictva stanovuje zvolanie zasadnutia kolégia, „ak sa zistí, že pri otázkach týkajúcich sa uplatňovania právneho poriadku existujú medzi oddeleniami, senátmi alebo sudcami rozdiely vo výklade, alebo ak sa senát alebo sudca príslušného kolégia odchýli od skôr prijatého právneho stanoviska“, z opisu skutkových okolností v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vo veci C‑727/21 vyplýva, že dotknuté zasadnutie kolégia bolo zvolané len z dôvodu, že registrový sudca sa nestotožnil s právnym názorom príslušného rozhodovacieho zloženia, pričom sa ani neodvolával na žiadne rozhodnutie, ktoré by vyjadrovalo odklon tohto názoru od predchádzajúcich súdnych rozhodnutí.

78

Po druhé sa zdá, že zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii vo veci C‑727/21, vyplýva, že podobne ako zásah registrového sudcu, ani zvolanie zasadnutia kolégia a prijatie záväzného „právneho stanoviska“ týmto kolégiom najmä pre rozhodovacie zloženie rozhodujúce o tejto veci, nie sú účastníkom konania nikdy oznámené. Zdá sa teda, že títo účastníci konania nemajú možnosť uplatniť svoje procesné práva pred takýmto zasadnutím kolégia.

79

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje zasadnutiu kolégia vnútroštátneho súdu vydaním „právneho stanoviska“ uložiť rozhodovaciemu zloženiu rozhodujúcemu o veci povinnosť zmeniť obsah súdneho rozhodnutia, ktoré predtým prijalo, zatiaľ čo toto zasadnutie kolégia zahŕňa aj iných sudcov, než sú sudcovia tohto rozhodovacieho zloženia, ako aj prípadne osoby mimo dotknutého súdu, pred ktorými účastníci konania nemajú možnosť uplatniť svoje tvrdenia, nie je zlučiteľná s požiadavkami vyplývajúcimi z práva na účinnú súdnu ochranu, ani na spravodlivý proces.

80

Treba ešte spresniť, že s cieľom vyhnúť sa rozdielom v judikatúre alebo ich napraviť a zabezpečiť tak právnu istotu, ktorá je vlastná zásade právneho štátu, procesný mechanizmus, ktorý umožňuje sudcovi vnútroštátneho súdu, ktorý nie je členom príslušného rozhodovacieho zloženia, postúpiť vec rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu tohto súdu, nie je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ pod podmienkou, že vec ešte nebola prerokovaná pôvodne určeným rozhodovacím zložením, okolnosti, za ktorých môže byť takýto odkaz vykonaný, sú jasne uvedené v uplatniteľnej právnej úprave, a že uvedený odkaz nezbavuje dotknuté osoby možnosti zúčastniť sa na konaní pred týmto rozšíreným rozhodovacím zložením. Okrem toho o takomto postúpení môže vždy rozhodnúť pôvodne určené rozhodovacie zloženie.

81

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne právo stanovovalo vnútroštátnemu súdu vnútorný mechanizmus, podľa ktorého:

82

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby vnútroštátne právo stanovovalo vnútroštátnemu súdu interný mechanizmus, podľa ktorého: