—

International Jet Management GmbH, v zastúpení: J. Janezic a P. Ehlers, Rechtsanwälte,

—

nemecká vláda, v zastúpení: A. Wiedmann a T. Henze, splnomocnení zástupcovia,

—

španielska vláda, v zastúpení: S. Martínez‑Lage Sobredo, splnomocnený zástupca,

—

francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a M. Perrot, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

—

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer a G. Eberhard, splnomocnení zástupcovia,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a M. Szpunar, splnomocnení zástupcovia,

—

fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: K. Simonsson, F. Bulst a T. van Rijn, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 18 ES.

2

Tento návrh bol predložený v rámci trestného konania, ktoré sa vedie proti International Jet Management GmbH (ďalej len „International Jet Management“), leteckej spoločnosti, ktorej sídlo sa nachádza v Rakúsku, pretože táto spoločnosť vykonala mimoriadne lety z Moskvy (Rusko) a z Ankary (Turecko) do Nemecka, bez toho, aby disponovala povolením, ktoré vyžaduje právna úprava tohto členského štátu, na vstup do nemeckého vzdušného priestoru.

3

Článok 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, s. 1; Mim. vyd. 17/008, s. 1), stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje:

4

Na základe článku 2 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 785/2004 z 21. apríla 2004 o požiadavkách na poistenie leteckých dopravcov a prevádzkovateľov lietadiel (Ú. v. EÚ L 138, s. 1) sa toto nariadenie vzťahuje na všetkých leteckých dopravcov a všetkých prevádzkovateľov lietadiel, ktorí lietajú v rámci územia, z územia, na územie alebo cez územie členského štátu, na ktoré sa vzťahuje Zmluva.

5

Článok 5 ods. 2 a 4 uvedeného nariadenia znejú:

„2.   Na účely tohto článku ‚príslušný členský štát‘ znamená členský štát, ktorý udelil prevádzkovú licenciu leteckému dopravcovi spoločenstva alebo členský štát, v ktorom je lietadlo prevádzkovateľa lietadla registrované. Pre leteckých dopravcov mimo spoločenstva alebo prevádzkovateľov lietadiel používajúcich lietadlo registrované mimo spoločenstva ‚príslušný členský štát‘ znamená členský štát, z ktorého územia alebo na ktorého územie sa lety vykonávajú.

…

4.   Bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článku 8 ods. 6, je pre všetky členské štáty dostatočné, aby leteckí dopravcovia spoločenstva a prevádzkovatelia lietadiel registrovaných v spoločenstve uložili v členskom štáte uvedenom v odseku 2 dôkaz o poistení.“

6

Podľa znenia článku 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 847/2004 z 29. apríla 2004 o rokovaniach a vykonávaní dohôd o leteckej dopravnej službe medzi členskými štátmi a tretími krajinami (Ú. v. EÚ L 157, s. 7; Mim. vyd. 07/008, s. 193):

„Pokiaľ sa leteckí dopravcovia a ostatné zainteresované strany zúčastnia rokovaní uvedených v článku 1, členské štáty musia rovnako zaobchádzať so všetkými leteckými dopravcami spoločenstva, založenými na ich príslušných územiach, na ktoré sa zmluva vzťahuje.“

7

Článok 3 tohto nariadenia stanovuje:

„Členský štát neuzavrie s treťou krajinou žiadne ujednanie, ktoré znižuje počet leteckých dopravcov spoločenstva, ktorí podľa existujúcich ujednaní môžu byť určení na poskytovanie služieb medzi jeho územím a uvedenou treťou krajinou ani z hľadiska celého trhu leteckej dopravy medzi oboma stranami, ani z hľadiska určitého spojenia dvojice miest.“

8

Článok 5 uvedeného nariadenia uvádza:

„Ak členský štát uzavrie dohodu alebo dohodne zmenu alebo doplnenie dohody, alebo jej príloh, ktorá ohraničuje využívanie prepravných práv alebo počet leteckých dopravcov spoločenstva, ktorí môžu byť určení na využívanie prepravných práv, tento členský štát zabezpečí rozdelenie prepravných práv medzi možných leteckých dopravcov spoločenstva na základe nediskriminačného a transparentného postupu.“

9

Odôvodnenie 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1008/2008 z 24. septembra 2008 o spoločných pravidlách prevádzky leteckých dopravných služieb v Spoločenstve (Ú. v. EÚ L 293, s. 3) uvádza:

„V snahe dobudovať vnútorný letecký trh by sa mali zrušiť stále existujúce obmedzenia platné medzi členskými štátmi, ako sú napr. obmedzenia pri spoločnom označovaní liniek na trasách do tretích krajín alebo pri stanovovaní cien na trasách do tretích krajín s medzipristátím v inom členskom štáte (lety šiestej slobody).“

10

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Týmto nariadením sa upravujú postupy udeľovania licencií leteckých dopravcov Spoločenstva, právo leteckých dopravcov Spoločenstva vykonávať letecké dopravné služby vnútri Spoločenstva a tvorby cien leteckých dopravných služieb vnútri Spoločenstva.“

11

Článok 2 uvedeného nariadenia spresňuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…

…

…

…

…

12

Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1008/2008 je formulovaný takto:

„1.   Žiadny podnik usadený v Spoločenstve nesmie prepravovať cestujúcich, poštu ani náklad za úhradu a/alebo v prenájme, pokiaľ mu nebola udelená príslušná prevádzková licencia.

Podnik, ktorý spĺňa požiadavky tejto kapitoly, je oprávnený získať prevádzkovú licenciu.

2.   Príslušný licenčný úrad neudelí prevádzkové licencie ani ich neponechá v platnosti, ak nie sú splnené akékoľvek požiadavky tejto kapitoly.“

13

Článok 4 tohto nariadenia stanovuje:

„Príslušný licenčný úrad členského štátu udelí prevádzkovú licenciu podniku za predpokladu, že:

…

…

…“

14

Článok 15 uvedeného nariadenia s nadpisom „Poskytovanie leteckých dopravných služieb vnútri Spoločenstva“ sa nachádza v jeho kapitole III, ktorá má názov „Prístup k trasám“. Podľa znenia tohto článku:

„1.   Leteckí dopravcovia Spoločenstva majú právo prevádzkovať letecké dopravné služby vnútri Spoločenstva.

2.   Členské štáty nepodmienia prevádzku leteckých dopravných služieb vnútri Spoločenstva vykonávanú leteckým dopravcom Spoločenstva žiadnym povolením ani oprávnením. Členské štáty nebudú vyžadovať od leteckých dopravcov Spoločenstva, aby predložili dokumenty alebo informácie, ktoré už poskytli príslušnému licenčnému úradu, za predpokladu, že príslušné informácie možno získať od príslušného licenčného úradu v primeranom čase.

…

5.   Bez ohľadu na ustanovenia dvojstranných dohôd medzi členskými štátmi a s výhradou súťažných pravidiel Spoločenstva uplatniteľných na podniky dotknutý(‑é) členský(‑é) štát(‑y) povolí(‑ia) leteckým dopravcom Spoločenstva kombinovať letecké dopravné služby a uzatvárať dohody o spoločnom označovaní liniek (code share) s akýmkoľvek leteckým dopravcom v prípade leteckých dopravných služieb smerujúcich na letisko, ktoré sa nachádza na jeho/ich území, z neho alebo cez neho z akéhokoľvek/akýchkoľvek bodu(‑ov) alebo na akýkoľvek/akékoľvek bod(‑y) v tretích krajinách.

Členský štát môže v rámci dvojstranných dohôd o leteckých dopravných službách s dotknutou treťou krajinou uložiť obmedzenia týkajúce sa spoločného označovania liniek medzi leteckými dopravcami Spoločenstva a leteckými dopravcami z tretej krajiny najmä v prípade, ak dotknutá tretia krajina neposkytuje podobné obchodné príležitosti leteckým dopravcom Spoločenstva, ktorí poskytujú služby z dotknutého členského štátu. Týmto členské štáty zabezpečia, že obmedzenia uložené podľa týchto dohôd neobmedzia súťaž medzi leteckými dopravcami Spoločenstva, budú nediskriminačné a nebudú reštriktívnejšie, ako je potrebné.“

15

Článok 22 toho istého nariadenia s nadpisom „Voľná tvorba cien“ nachádzajúci sa v jeho kapitole IV, ktorá má názov „Ustanovenia o tvorbe cien“ je formulovaný takto:

„1.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 16 ods. 1, leteckí dopravcovia Spoločenstva a na základe reciprocity leteckí dopravcovia tretích krajín voľne stanovujú letecké cestovné a letecké sadzby za letecké dopravné služby vnútri Spoločenstva.

2.   Bez ohľadu na ustanovenia dvojstranných dohôd medzi členskými štátmi členské štáty nemôžu diskriminovať leteckých dopravcov na základe štátnej príslušnosti alebo totožnosti a povolia leteckým dopravcom Spoločenstva stanovenie leteckého cestovného a leteckých sadzieb za letecké dopravné služby medzi svojím územím a treťou krajinou. Týmto sa nahrádzajú akékoľvek zostávajúce obmedzenia tvorby cien vrátane obmedzení pre trasy do tretích krajín, ktoré vyplývajú z dvojstranných dohôd medzi členskými štátmi.“

16

§ 2 ods. 1, 7 a 8 zákona o leteckej doprave (Luftverkehrsgesetz) v jeho znení uverejnenom 10. mája 2007 (BGB1. 2007 I, s. 698, ďalej len „LuftVG“) je formulovaný takto:

„1.   Nemecké lietadlá sú oprávnené vykonať let, len ak majú na to povolenie (povolenie k letu) a sú zapísané, ak to právna úprava vyžaduje, v nemeckom registri lietadiel (letecký register). Okrem toho smie lietadlo vykonať let len vtedy, ak:

…

7.   Lietadlá, ktoré nie sú registrované a homologované na území pôsobnosti tohto zákona, na toto územie môžu vstúpiť alebo inak byť na toto územie nasmerované na účely vykonávania letov iba po získaní povolenia. Toto povolenie nie je potrebné vtedy, ak zmluva medzi štátom pôvodu a Spolkovou republikou Nemecko alebo dohovor záväzný pre oba štáty stanovuje inak.

8.   Povolenie uvedené v odsekoch 6 a 7 možno udeliť ako všeobecné povolenie alebo pre konkrétny prípad; môže obsahovať povinnosti a dobu platnosti. …“

17

§ 58 LuftVG stanovuje:

„1.   Dopúšťa sa deliktu, kto úmyselne alebo z nedbanlivosti,

…

…

2.   Za delikt uvedený v odseku 1 bode… 12a možno uložiť pokutu až do výšky 10000 eur…“

18

§ 94 vyhlášky o licenciách na prevádzkovanie leteckej dopravy (Luftverkehrs‑Zulassungs‑Ordnung) z 10. júla 2008 (BGB1. 2008 I, s. 1229, ďalej len „LuftVZO“) uvádza:

„Povolenie na vstup do vzdušného priestoru Spolkovej republiky Nemecko upravené v § 2 ods. 7 [LuftVG] vydáva Bundesministerium für Verkehr, Bau und Stadtentwicklung [(spolkové ministerstvo dopravy, výstavby a mestského rozvoja)] alebo iný ním poverený orgán.“

19

§ 95 LuftVZO je formulovaný takto:

„1.   Žiadosť o povolenie musí obsahovať tieto údaje:

Orgán vydávajúci povolenie môže požadovať ďalšie informácie. Bundesministerium für Verkehr, Bau und Stadtentwicklung alebo akýkoľvek iný ním označený orgán stanoví podrobnosti týkajúce sa konania o žiadosti o vydanie povolenia v podobe všeobecných správnych ustanovení.

2.   S výnimkou prípadu uvedeného v odseku 3 sa žiadosť o povolenie na vykonanie nepravidelného letu na komerčné účely s pristátím (príležitostné súkromné lety) musí predložiť príslušnému povoľujúcemu orgánu najneskôr dva úplné pracovné dni pred odletom plánovaného letu a v prípade série viac ako štyroch letov najneskôr štyri týždne pre začiatkom plánovaných letov. Na účel výpočtu lehoty sa sobota nepovažuje za pracovný deň.

…“

20

International Jet Management je leteckou spoločnosťou so sídlom v Rakúsku. Prevádzkuje nepravidelné súkromné lety, teda komerčné príležitostné lety (charterové lety). Ponúka nielen letecké dopravné služby v rámci Európskej únie, ale používa tiež svoju flotilu, ako to bolo v rámci konania vo veci samej, pre lety s odletmi z tretích krajín do Únie.

21

V čase vzniku skutočností týkajúcich sa konania vo veci samej, bola spoločnosť International Jet Management držiteľom prevádzkovej licencie vydanej rakúskym ministerstvom dopravy v súlade s nariadením č. 1008/2008. Okrem toho mala AOC, ktoré jej bolo udelené spoločnosťou Austro Control GmbH, spoločnosťou vykonávajúcou činnosti vo verejnom záujme, ktorej obchodné podiely sú majetkom Rakúskej republiky.

22

V čase od 9. decembra 2008 do 15. marca 2009 International Jet Management vykonala súkromné lety s odletom v Moskve, a to šesťkrát, a Ankare, jedenkrát, s miestom určenia v Nemecku.

23

International Jet Management nemala pre žiadny z uvedených letov povolenie na vstup do nemeckého vzdušného priestoru uvedené v § 2 ods. 7 LuftVG, v spojení s § 94 a nasl. LuftVZO. V troch prípadoch jej Luftfahrtbundesamt (Spolkový úrad pre leteckú dopravu) odmietol vydať povolenie na vstup do nemeckého vzdušného priestoru z dôvodu, že spoločnosť nepredložila „vyhlásenie o indisponibilite“, teda vyhlásenie, podľa ktorého leteckí dopravcovia, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej nemeckými úradmi, buď nemohli, alebo neboli schopní predmetný let vykonať. V ďalších prípadoch Luftfahrtbundesamt o takejto žiadosti o povolenie v čase vykonania sporných letov ešte nerozhodol.

24

V nadväznosti na tieto lety bola International Jet Management rozsudkom Amtsgericht Braunschweig (Nemecko) z 24. mája 2011 odsúdená na zaplatenie rôznych pokút za porušenie platnej právnej úpravy.

25

International Jet Management podala proti tomuto rozsudku odvolanie pred vnútroštátnym súdom. Na podporu odvolania uvádza v prvom rade, že nariadenie č. 1008/2008 jej priznáva právo na voľný let cez európsky vzdušný priestor bez povinnosti predchádzajúceho získania povolenia, ktoré na tento účel vydávajú dotknuté členské štáty. V súlade s účelom tohto nariadenia je trh voľný pre letecké spoločnosti, ktoré majú sídlo v členských štátoch a chcú vykonávať letecké dopravné služby.

26

V nadväznosti na to všeobecný zákaz akejkoľvek diskriminácie zakotvený v článku 18 ZFEÚ je jednoznačne prekážkou ukladania pokút, aké boli uložené spoločnosti International Jet Management. Požiadavka povolenia na vstup do nemeckého vzdušného priestoru na poskytovanie leteckých služieb s odletom z tretích krajín je diskriminačná, pretože Luftfahrtbundesamt v skutočnosti posudzuje len okolnosti, ktoré už preskúmali rakúske orgány, čo je v rozpore s výkladom tohto ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ktorý Súdny dvor uviedol v jeho rozsudku z 25. januára 2011, Neukirchinger (C-382/08, Zb. s. I-139).

27

Nakoniec sa International Jet Management subsidiárne odvoláva na nezlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy v konaní vo veci samej so slobodným poskytovaním služieb, ktoré zaručuje článok 56 ZFEÚ.

28

Generálna prokuratúra naopak navrhuje zamietnuť odvolanie, ktoré podala International Jet Management. Uvádza, že pravidlo ukladajúce získanie povolenia, ktoré uvádza § 2 ods. 7 LuftVG je opatrením na ochranu národného hospodárstva, ktoré Spolková republika Nemecko môže zaviesť, lebo, po prvé, nariadenie č. 1008/2008 sa vzťahuje len na letecké dopravné služby v rámci Únie, po druhé, slobodné poskytovanie služieb, zaručené článkom 56 ZFEÚ sa v leteckej doprave neuplatňuje a, po tretie, v danom prípade nie je dotknutá ani pôsobnosť zákazu diskriminácie stanovená v článku 18 ZFEÚ.

29

Podľa Generálnej prokuratúry sú členské štáty oprávnené uprednostniť svoje národné spoločnosti v rámci výkonu svojej regulačnej právomoci. Letecké spoločnosti z iných členských štátov sa preto majú v nemeckých spoločnostiach vopred informovať, aby sa uistili, že žiadna z nich nie je schopná vykonať predmetný let za porovnateľných podmienok. Uvedená prax je odôvodnená potrebou predchádzať akémukoľvek narušeniu hospodárskej súťaže, pretože aj ostatné členské štáty chránia svoje národné spoločnosti v ich vzťahoch s tretími krajinami.

30

Požiadavka povolenia na vstup do nemeckého vzdušného priestoru slúži nielen ochrane národného hospodárstva, ale zodpovedá tiež bezpečnostným požiadavkám. Úrad, ktorý vydáva povolenia, totiž od spoločností z iných členských štátov vyžaduje nielen, aby predložili vyhlásenie o indisponibilite, ale aj doklad o poistení a tiež AOC, ktorý vydal ich členský štát pôvodu. Hoci Generálna prokuratúra uznáva, že úrad vydávajúci povolenia neposudzuje žiadny údaj, ktorý by nebol povinný preskúmať členský štát sídla leteckej spoločnosti, uvádza, že prax napriek tomu ukazuje, že členské štáty často nesplnili svoju povinnosť kontroly. Dodatočné kontroly, ktoré môže Spolková republika Nemecko vykonávať v prípade leteckých spoločností usadených v inom členskom štáte, ak ide o lety s odletom alebo s cieľom v tretích krajinách, sú teda odôvodnené.

31

Nakoniec Generálna prokuratúra uvádza, že už citovaný rozsudok Neukirchinger nie je v prejednávanej veci relevantný, pretože sa týkal leteckej dopravy v rámci Spoločenstva. Od predmetnej veci, ktorej sa týka tento rozsudok, sa výrazne odlišuje v tom, že v prípade letov, o ktoré ide v konaní vo veci samej, lietadlá štartovali z tretích krajín.

32

Vnútroštátny súd má pochybnosti týkajúce sa výkladu, ktorý treba dať článku 18 ZFEÚ, ako aj jeho uplatniteľnosti na spor, ktorý prejednáva.

33

Za týchto podmienok Oberlandesgericht Braunschweig rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

34

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 18 ZFEÚ, ktorý zakotvuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, je uplatniteľný na situáciu, akou je situácia v konaní vo veci samej, v ktorej prvý členský štát vyžaduje od leteckého dopravcu, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej druhým členským štátom, aby získal povolenie na vstup do vzdušného priestoru prvého členského štátu, na vykonanie súkromných nepravidelných letov s odletom z tretej krajiny a s určením v predmetnom prvom členskom štáte, keď sa takéto povolenie nevyžaduje od leteckých dopravcov, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej uvedeným prvým členským štátom.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 18 ZFEÚ stanovuje, že v rámci pôsobnosti Zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti.

36

Podľa článku 58 ods. 1 ZFEÚ slobodu poskytovať služby v oblasti dopravy upravujú ustanovenia hlavy o doprave, konkrétne hlava VI Zmluvy o FEÚ. Slobodné poskytovanie služieb v doprave teda v rámci primárneho práva podlieha osobitnému právnemu režimu.

37

Treba konštatovať, že letecká doprava, podobne ako námorná doprava, je Zmluvou o FEÚ odlíšená od iných druhov dopravy.

38

Podľa článku 100 ods. 1 a 2 ZFEÚ sa na leteckú dopravu, pokiaľ normotvorca Únie nerozhodne inak, nevzťahujú pravidlá hlavy VI uvedenej Zmluvy. Ako to poznamenal generálny advokát v bode 30 svojich návrhov, opatrenia na liberalizáciu služieb leteckej dopravy teda možno prijať výlučne na základe článku 100 ods. 2 ZFEÚ.

39

V prejednávanej veci, hoci je pravda, že normotvorca Únie v tomto štádiu na základe spoločnej právomoci, ktorá mu je udelená v oblasti dopravy článkom 4 ods. 2 písm. g) ZFEÚ, neprijal opatrenia založené na článku 100 ods. 2 Zmluvy o FEÚ a týkajúce sa liberalizácie služieb leteckej dopravy súvisiacich so spojeniami medzi členskými štátmi a tretími krajinami, článok 18 ZFEÚ sa napriek tomu na takéto služby má uplatniť, pokiaľ tieto služby patria do pôsobnosti Zmlúv v zmysle uvedeného článku (pozri v tomto zmysle rozsudok Neukirchinger, už citovaný, bod 21 a citovaná judikatúra).

40

Treba teda určiť, či v situácii, ako je situácia v konaní vo veci samej, týkajúcej sa leteckého dopravcu, ktorého sídlo sa nachádza v jednom členskom štáte, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej úradmi tohto členského štátu podľa nariadenia č. 1008/2008 a ktorý je pri poskytovaní leteckých dopravných služieb s určením v inom členskom štáte konfrontovaný s požiadavkou predchádzajúceho povolenia, okolnosť, že predmetné služby boli poskytnuté s odletom z tretích krajín, môže vylúčiť uplatniteľnosť článku 18 ZFEÚ.

41

V tejto súvislosti nariadenie č. 1008/2008, ako vyplýva z jeho článku 1, upravuje nielen právo „leteckých dopravcov Spoločenstva“ vykonávať „letecké dopravné služby vnútri Spoločenstva“, ale tiež licencie uvedených leteckých dopravcov, ktoré sú predmetom kapitoly II tohto nariadenia.

42

Z článku 3 ods. 1 prvého pododseku uvedeného nariadenia vyplýva, že žiadny podnik usadený v Únii nesmie prepravovať cestujúcich, poštu ani náklad za úhradu a/alebo v prenájme, pokiaľ mu nebola udelená príslušná prevádzková licencia. Nariadenie č. 1008/2008 teda neoslobodzuje od uplatňovania tohto pravidla leteckých dopravcov usadených v Únii, ktorí vykonávajú leteckú dopravu pasažierov s odletom z tretích krajín a s miestom určenia v členských štátoch.

43

Podľa článku 3 ods. 1 druhého pododseku tohto nariadenia každý podnik, ktorý spĺňa požiadavky stanovené v jeho kapitole II, môže získať prevádzkovú licenciu.

44

Treba poznamenať, že medzi podmienkami, ktoré uvádza článok 4 uvedeného nariadenia na účely udelenia prevádzkovej licencie podniku zo strany príslušného úradu členského štátu, figuruje najmä podmienka, podľa ktorej „hlavné miesto podnikania“ tohto podniku sa nachádza v tomto členskom štáte a podľa ktorej jeho hlavným predmetom podnikania je prevádzkovať „letecké dopravné služby“ samostatne alebo v kombinácii spolu s akoukoľvek inou obchodnou činnosťou lietadla alebo opravou a údržbou lietadla.

45

Pojmy „hlavné miesto podnikania“ a „letecké dopravné služby“ sú definované v článku 2 nariadenia č. 1008/2008. Podľa bodu 26 tohto článku je hlavným miestom podnikania „ústredie alebo sídlo leteckého dopravcu Spoločenstva v členskom štáte, v ktorom sa vykonávajú hlavné finančné operácie a prevádzková kontrola vrátane riadenia letovej spôsobilosti leteckého dopravcu Spoločenstva“. Článok 2 bod 4 tohto nariadenia zase definuje „leteckú dopravnú službu“ ako „let alebo sériu letov, pri ktorých sa prepravujú cestujúci, náklad a/alebo pošta za odplatu a/alebo v prenájme“.

46

Ako to zdôraznil generálny advokát v bode 47 svojich návrhov, tento pojem zahŕňa nielen lety vykonané vnútri Únie, ale tiež lety zabezpečujúce spojenie medzi treťou krajinou a členským štátom. V tejto súvislosti treba poznamenať, že nariadenie č. 1008/2008 rozlišuje „letecké dopravné služby“ od „leteckých dopravných služieb vnútri Spoločenstva“, ktoré sa podľa článku 2 bodu 13 tohto nariadenia týkajú leteckých dopravných služieb vykonávaných v rámci Únie.

47

Z týchto rozličných ustanovení vyplýva, že pre poskytovanie leteckých dopravných služieb, vrátane tých, ktoré zabezpečujú spojenie medzi členským štátom a treťou krajinou, letecký dopravca, ako je International Jet Management, ktorého hlavné miesto podnikania sa nachádza v členskom štáte, musí byť držiteľom prevádzkovej licencie vydanej príslušným úradom tohto členského štátu, v súlade s ustanoveniami kapitoly II nariadenia č. 1008/2008.

48

Takáto prevádzková licencia, ktorej podmienky vydania boli harmonizované nariadením č. 1008/2008, zaručuje, že tento letecký dopravca ju získal pri dodržaní spoločných pravidiel, najmä pravidiel bezpečnosti, a musí byť teda uznaná ako platná ostatnými členskými štátmi.

49

V tomto kontexte z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa všeobecných administratívnych pravidiel uvedených v § 95 ods. 1 LuftVZO úrad, ktorý vydáva povolenie na vstup do nemeckého vzdušného priestoru, pred udelením tohto povolenia leteckému dopravcovi, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie udelenej príslušným úradom iného členského štátu, overuje rôzne skutočnosti, ktoré musí kontrolovať posledný menovaný úrad v súlade s ustanoveniami kapitoly II nariadenia č. 1008/2008.

50

Odôvodnenie 10 nariadenia č. 1008/2008 uvádza, že v snahe dobudovať vnútorný letecký trh by sa mali zrušiť stále existujúce obmedzenia platné medzi členskými štátmi, najmä obmedzenia pri spoločnom označovaní liniek na trasách do tretích krajín alebo pri stanovovaní cien na trasách do tretích krajín s medzipristátím v inom členskom štáte. Ako to zdôraznila Európska komisia na pojednávaní, z toho vyplýva, že pokiaľ má toto nariadenie vykonať vnútorný letecký trh, normotvorca Únie zastával názor, že dosiahnutiu tohto cieľa môžu brániť obmedzenia uplatňované na letecké spojenia s tretími krajinami. Okrem toho odkazom na takéto obmedzenia v článku 15 ods. 5 druhom pododseku a v článku 22 ods. 2 nariadenia č. 1008/2008 normotvorca Únie skombinoval tento odkaz s výslovným odkazom v tých istých ustanoveniach, na povinnosť členských štátov dodržiavať zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti vo vzťahu k leteckým dopravcom Spoločenstva.

51

Navyše, ako to uvádza fínska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, iné nariadenia sekundárneho práva Únie týkajúce sa odvetvia leteckej dopravy tiež možno uplatňovať na služby leteckej dopravy poskytované medzi treťou krajinou a členským štátom zo strany leteckého dopravcu, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej iným členským štátom.

52

Takým je najmä prípad nariadenia č. 261/2004, ako vyplýva z jeho článku 3 ods. 1 písm. b), a nariadenia č. 785/2004, ako vyplýva z jeho článku 2 ods. 1. Takým je aj prípad nariadenia č. 847/2004, ktoré zavádza spoluprácu medzi členskými štátmi a Komisiou pri rokovaniach a vykonávaní dohôd o leteckej dopravnej službe medzi členskými štátmi a tretími krajinami, ak predmet týchto dohôd patrí čiastočne do pôsobnosti Únie. Okrem toho bola dojednaná séria dohôd týkajúcich sa leteckých dopravných služieb medzi Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a tretími krajinami na strane druhej, vrátane dohôd nazývaných „vertikálne“, ktoré oprávňujú akéhokoľvek leteckého dopravcu Únie poskytovať letecké dopravné služby medzi všetkými členskými štátmi a dotknutými tretími krajinami [pozri najmä dohody uzavreté so Spojenými štátmi americkými a Kanadou, ktorých podpis a predbežné vykonávanie boli schválené v uvedenom poradí rozhodnutím 2007/339/ES z 25. apríla 2007 (Ú. v. EÚ L 134, s. 1) a rozhodnutím 2010/417/ES z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 207, s. 30)].

53

Zo súhrnu úvah uvedených v bodoch 41 až 52 tohto rozsudku vyplýva, že letecké dopravné služby poskytované medzi tretími krajinami a členským štátom leteckým dopravcom, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej iným členským štátom, sú predmetom právnej úpravy sekundárneho práva a že za situácie, aká je opísaná v bode 40 tohto rozsudku, skutočnosť, že letecké dopravné služby boli poskytované s odletom z tretích krajín, nevylučuje túto situáciu z oblasti pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ.

54

Z toho vyplýva, že toto ustanovenie je uplatniteľné na situáciu, o akú ide v konaní vo veci samej.

55

Nemecká a francúzska vláda však v podstate uvádzajú, že uplatňovanie článku 18 ZFEÚ na takú situáciu, o akú ide v konaní vo veci samej, by v skutočnosti zbavilo článok 58 ods. 1 ZFEÚ akéhokoľvek užitočného účinku. Francúzska vláda v tejto súvislosti zdôrazňuje, že ak by bol členský štát v oblasti prevádzkovania leteckých dopravných služieb medzi jeho územím a treťou krajinou povinný rovnako zaobchádzať na jednej strane s leteckými dopravcami usadenými na jeho území a, na druhej strane, leteckými dopravcami usadenými na území jedného alebo viacerých iných členských štátov a nedisponujúcimi miestom podnikania na jeho území, viedlo by to k rozšíreniu slobodného poskytovania služieb podľa článku 56 ZFEÚ na tieto letecké dopravné služby.

56

Takéto tvrdenia nemožno prijať.

57

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 56 ZFEÚ vyžaduje nielen vylúčenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb na základe jeho štátnej príslušnosti alebo okolnosti, že je usadený v inom členskom štáte než v tom, v ktorom sa má služba poskytnúť, ale aj odstránenie všetkých obmedzení, i keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou (rozsudok z 12. septembra 2013, Konstantinides, C‑475/11, bod 44 a citovaná judikatúra).

58

Toto ustanovenie Zmluvy o FEÚ má teda dosah, ktorý prekračuje zákaz diskriminácie stanovený v článku 18 ZFEÚ.

59

Preto, hoci členské štáty sú oprávnené zaviesť podľa článku 58 ods. 1 ZFEÚ určité obmedzenia na poskytovanie služieb leteckej dopravy súvisiacich so spojeniami medzi tretími krajinami a Úniou, keďže ako bolo uvedené v bode 39 tohto rozsudku normotvorca Únie neuplatnil právomoc, ktorú mu priznáva článok 100 ods. 2 ZFEÚ pre liberalizáciu tohto druhu služieb, uvedené členské štáty zostávajú podriadené všeobecnej zásade zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti zakotvenej v článku 18 ZFEÚ.

60

Rozsudok z 13. decembra 1989, Corsica Ferries (France) (C-49/89, Zb. s. 4441), ani rozsudok zo 7. novembra 1991, Pinaud Wieger (C-17/90, Zb. s. I-5253), ktoré uvádzala nemecká a francúzska vláda a ktoré sa týkali situácií, v ktorých Rada ešte neprijala právnu úpravu vykonávajúcu slobodné poskytovanie služieb v oblastiach námornej a cestnej dopravy, zdá sa nemôžu spochybniť uplatniteľnosť článku 18 ZFEÚ na situáciu, akou je situácia v konaní vo veci samej.

61

Súdny dvor totiž nepreskúmaval spornú právnu úpravu vo svojich rozsudkoch z hľadiska článku 7 Zmluvy o EHS, teraz článok 18 ZFEÚ, ale z hľadiska článkov Zmluvy o EHS týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb v legislatívnom kontexte, ktorý sa odlišuje od kontextu uvedeného v bodoch 41 až 52 tohto rozsudku.

62

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať, že článok 18 ZFEÚ, ktorý zakotvuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, je uplatniteľný na situáciu, akou je situácia v konaní vo veci samej, v ktorej prvý členský štát vyžaduje od leteckého dopravcu, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej druhým členským štátom, aby získal povolenie na vstup do vzdušného priestoru prvého členského štátu, na vykonanie súkromných nepravidelných letov s odletom z tretej krajiny a s určením v predmetnom prvom členskom štáte, keď sa takéto povolenie nevyžaduje od leteckých dopravcov, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej uvedeným prvým členským štátom.

63

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 18 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave prvého členského štátu, ktorá pod hrozbou peňažnej pokuty v prípade jej nerešpektovania vyžaduje od leteckého dopravcu, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej druhým členským štátom, aby získal povolenie na vstup do vzdušného priestoru prvého členského štátu, na vykonanie súkromných nepravidelných letov s odletom z tretej krajiny a s určením v predmetnom prvom členskom štáte, keď sa takéto povolenie nevyžaduje od leteckých dopravcov, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej uvedeným prvým členským štátom, a ktorá podriaďuje udelenie tohto povolenia predložením vyhlásenia preukazujúceho, že leteckí dopravcovia, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej týmto prvým členským štátom, buď nemôžu, alebo nie sú schopní vykonať tieto lety.

64

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že predpisy rovnosti zaobchádzania medzi štátnymi príslušníkmi a cudzincami zakazujú nielen zjavnú diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti alebo, pokiaľ ide o spoločnosti, na mieste sídla, ale aj všetky skryté formy diskriminácie, ktoré pri uplatnení ďalších rozlišovacích kritérií v skutočnosti vedú k tomu istému výsledku (rozsudky z 27. októbra 2009, ČEZ, C-115/08, Zb. s. I-10265, bod 92, a Neukirchinger, už citovaný, bod 32).

65

Právna úprava prvého členského štátu, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá od leteckého dopravcu, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej druhým členským štátom vyžaduje, aby získal povolenie na vstup do vzdušného priestoru prvého členského štátu, na lety s odletom z tretej krajiny, keď sa takéto povolenie nevyžaduje od leteckých dopravcov, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej prvým členským štátom, zavádza rozlišovacie kritérium, ktoré v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku ako kritérium založené na štátnej príslušnosti.

66

Keďže podľa článku 4 písm. a) nariadenia č. 1008/2008 prevádzkovú licenciu udelí príslušný úrad členského štátu v ktorom má letecký dopravca svoje hlavné miesto podnikania v zmysle článku 2 bodu 26 toho istého nariadenia, takáto právna úprava prakticky znevýhodňuje iba leteckých dopravcov, ktorí majú svoje sídlo v inom členskom štáte.

67

Je to tak aj v prípade právnej úpravy prvého členského štátu, akou je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá ukladá iba leteckým dopravcom, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej druhým členským štátom, na účely udelenia povolenia na vstup do vzdušného priestoru prvého členského štátu na lety s odletom z tretej krajiny, aby predložili vyhlásenie o indisponibilite preukazujúce, že leteckí dopravcovia, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej týmto prvým členským štátom, buď nemôžu, alebo nie sú schopní vykonať tieto lety.

68

Takéto rozdielne zaobchádzanie možno odôvodniť iba vtedy, ak sa opiera o objektívne dôvody nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a primerané cieľu legitímne sledovanému vnútroštátnym právom (rozsudky z 15. marca 2005, Bidar, C-209/03, Zb. s. I-2119, bod 54, a Neukirchinger, už citovaný, bod 35).

69

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Generálna prokuratúra zastáva názor, že požiadavka povolenia na vstup do nemeckého vzdušného priestoru, o ktorú ide v konaní vo veci samej, zodpovedá požiadavkám ochrany národného hospodárstva a bezpečnosti.

70

Pokiaľ ide o ochranu národného hospodárstva, treba konštatovať, že ide o výlučne hospodársky cieľ, ktorý nemôže odôvodňovať rozdielne zaobchádzanie, o aké ide v konaní vo veci samej (pozri analogicky, pokiaľ ide o odôvodnenie obmedzenia základných slobôd, rozsudok z 5. júna 1997, SETTG, C-398/95, Zb. s. I-3091, bod 23, a zo 7. apríla 2011, Komisia/Portugalsko, C-20/09, Zb. s. I-2637, bod 65).

71

Pokiaľ ide o cieľ bezpečnosti, hoci takýto cieľ nesporne predstavuje legitímny cieľ, nemožno sa ho platne dovolávať v rámci konania vo veci samej.

72

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vydanie povolenia na vstup do nemeckého vzdušného priestoru podlieha okrem predloženia vyhlásenia o indisponibilite tiež predloženiu potvrdenia o poistení zodpovednosti za škodu a AOC. Vnútroštátny súd spresňuje, že skutočnosti, ktorých sa týkajú tieto dokumenty, sú skutočnosťami, ktoré už museli byť kontrolované zo strany Rakúskej republiky, ktorá spoločnosti International Jet Management vydala prevádzkovú licenciu.

73

V tejto súvislosti treba konštatovať, že medzi podmienkami pre udelenie prevádzkovej licencie podniku zo strany príslušného úradu členského štátu podľa článku 4 písm. h) nariadenia č. 1008/2008 figuruje najmä podmienka, podľa ktorej tento podnik spĺňa požiadavky na poistenie stanovené v článku 11 tohto nariadenia a v nariadení č. 785/2004. Podľa článku 4 písm. b) a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1008/2008 tiež prevádzkovú licenciu môže tento úrad vydať, iba ak podnik, ktorý ju žiada, je držiteľom platného AOC. Podľa definície AOC uvedenej v článku 2 bode 8) tohto nariadenia preukazuje osvedčenie leteckého prevádzkovateľa, že letecký dopravca má profesionálnu spôsobilosť a organizáciu na zaistenie bezpečnosti činností špecifikovaných v AOC.

74

Preto skutočnosť, že Spolková republika Nemecko žiada od leteckého dopravcu, akým je International Jet Management, držiteľ prevádzkovej licencie vydanej iným členským štátom, aby mu bolo vydané povolenie na vstup do jej vzdušného priestoru, o aké ide v konaní vo veci samej, nie je primeraná sledovanému legitímnemu cieľu. Záujmy bezpečnosti, na ktoré poukazuje Generálna prokuratúra, totiž už boli zohľadnené pri vydaní prevádzkovej licencie spoločnosti International Jet Management zo strany príslušného rakúskeho úradu (pozri v tomto zmysle rozsudok Neukirchinger, už citovaný, bod 42).

75

Okrem toho treba poznamenať, že nemecká vláda na pojednávaní uviedla, že pokiaľ leteckí dopravcovia, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej druhým členským štátom, vykonávajú lety s odletom z tretej krajiny a s určením na nemeckom území a uskutočnia medzipristátie na území tohto druhého členského štátu, povolenie na vstup do nemeckého vzdušného priestoru sa od nich nepožaduje. Keďže nemecká vláda nespresnila dôvody, pre ktoré za takejto hypotézy možno ignorovať záujmy spojené s bezpečnosťou, ktorých sa dovolávala, právna úprava, ktorej sa týka konanie vo veci samej, sa v žiadnom prípade nezdá byť odôvodniteľná takýmito záujmami.

76

Z vyššie uvedeného vyplýva, že taká právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, predstavuje diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, zvýraznenú pokutou uloženou v prípade nerešpektovania tejto právnej úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok Neukirchinger, už citovaný, bod 43).

77

V dôsledku toho treba na druhú a tretiu otázku odpovedať, že článok 18 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave prvého členského štátu, ktorá pod hrozbou peňažnej pokuty v prípade jej nerešpektovania vyžaduje od leteckého dopravcu, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej druhým členským štátom, aby získal povolenie na vstup do vzdušného priestoru prvého členského štátu, na vykonanie súkromných nepravidelných letov s odletom z tretej krajiny a s určením v predmetnom prvom členskom štáte, keď sa takéto povolenie nevyžaduje od leteckých dopravcov, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej uvedeným prvým členským štátom, a ktorá podriaďuje udelenie tohto povolenia predložením vyhlásenia preukazujúceho, že leteckí dopravcovia, ktorí sú držiteľmi prevádzkovej licencie vydanej týmto prvým členským štátom, buď nemôžu, alebo nie sú schopní vykonať tieto lety.

78

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: