EURÓPSKA KOMISIA

V Bruseli19. 7. 2018

COM(2018) 547 final

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

Ochrana investícií v rámci EÚ

I.Úvod

Podpora a ochrana investícií v EÚ

Jednotný trh Európskej únie je jedinečný priestor pre investičné príležitosti. Hlavným cieľom Investičného plánu pre Európu 1  je vytvoriť predvídateľnejšie, stabilnejšie a jasnejšie regulačné prostredie na podporu investícií. V rámci tohto úsilia sa v Akčnom pláne na vybudovanie únie kapitálových trhov (CMU) 2 a v jeho preskúmaní v polovici trvania 3 zdôrazňuje, že stabilné podnikateľské prostredie je veľmi dôležité na podporu väčších investícií v Európskej únii. Komisia chce zachovať a zlepšiť predvídateľné, stabilné a jasné regulačné prostredie a zároveň účinné presadzovanie práv investorov. Cieľom tohto oznámenia je poskytnúť usmernenie o existujúcich pravidlách EÚ v súvislosti so spôsobom zaobchádzania s cezhraničnými investíciami EÚ.

Právo Únie, ako sa postupne vyvíjalo počas viacerých desaťročí, poskytuje investorom vysokú úroveň ochrany, aj keď nerieši všetky problémy, s ktorými sa investori môžu stretávať pri svojej činnosti. Právo Únie bolo základom rozvoja jednotného trhu ako priestoru, v ktorom môžu investori slobodne založiť podnik, investovať do spoločností, dovážať a vyvážať tovar a poskytovať služby cezhranične a mať prospech z rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania mimo svojho štátu. Voľný pohyb kapitálu je základom každej investície a v zmluve sa zakazujú opatrenia, ktoré neoprávnene zabraňujú cezhraničným pohybom kapitálu a platieb alebo od nich odrádzajú.

Právo Únie zároveň umožňuje reguláciu trhov na sledovanie oprávnených verejných záujmov, ako sú verejná bezpečnosť, verejné zdravie, sociálne práva, ochrana spotrebiteľov alebo ochrana životného prostredia, ktoré môžu mať dôsledky aj pre investície. Subjekty verejného sektora EÚ a členských štátov majú povinnosť a zodpovednosť chrániť investície a regulovať trhy. EÚ a členské štáty môžu preto oprávnene prijímať opatrenia na ochranu týchto záujmov, ktoré môžu mať negatívny vplyv na investície. Môžu tak však robiť len za určitých okolností, pri určitých podmienkach a v súlade s právom Únie.

Cezhraniční investori v EÚ sa môžu opierať o priamo uplatniteľné práva EÚ, ktoré sú nadradené vnútroštátnemu právu. Vnútroštátni sudcovia zohrávajú pri ochrane investícií osobitnú úlohu a majú v tejto oblasti aj osobitnú zodpovednosť. Vnútroštátni sudcovia musia spoločne so Súdnym dvorom Európskej únie prostredníctvom prejudiciálneho konania 4 celkom nezávisle zabezpečiť úplné uplatňovanie práva Únie a súdnu ochranu práv jednotlivcov vo všetkých členských štátoch. Práva cezhraničných investorov sú v EÚ navyše chránené aj viacerých verejnými mechanizmami zameranými na zabránenie porušovaniu predpisov a riešenie ťažkostí, s ktorými sa investori môžu stretávať v súvislosti s vnútroštátnymi orgánmi.

Vlády v posledných desaťročiach podporujú cezhraničné investície uzatváraním bilaterálnych investičných zmlúv. Tieto bilaterálne investičné zmluvy spravidla zahŕňajú právo na národné zaobchádzanie a zaobchádzanie podľa doložky najvyšších výhod, na spravodlivé a objektívne zaobchádzanie, ochranu pred vyvlastnením a na voľný prevod finančných prostriedkov. Investori sa môžu na porušovanie týchto ustanovení sťažovať na rozhodcovskom súde, ktorý rozhoduje o veciach medzi investormi a štátom. Podobné ustanovenia sa uvádzajú v Zmluve o energetickej charte, čo je viacstranná investičná zmluva, ktorú iniciovala EÚ na stimuláciu investícií do sektora energetiky 5 . EÚ sa pustila do značnej reformy týchto zmlúv vo vonkajšom kontexte EÚ.

Niektoré krajiny, s ktorými členské štáty EÚ predtým uzavreli bilaterálne investičné zmluvy, odvtedy pristúpili k EÚ. V dôsledku pristúpenia sa hmotnoprávne pravidlá bilaterálnych investičných zmlúv uplatňované medzi členskými štátmi (bilaterálne investičné zmluvy v rámci EÚ) stali paralelným systémom zmlúv, ktorý sa prelína s pravidlami jednotného trhu, čo zabraňuje plnému uplatňovaniu práva Únie. Ide napríklad o prípad, keď sa bilaterálne investičné zmluvy v rámci EÚ vykladajú tak, že predstavujú základ na udelenie neoprávnenej štátnej pomoci v rozpore s rovnakými podmienkami na jednotnom trhu.

Bilaterálnymi investičnými zmluvami v rámci EÚ sa práva udeľujú len vo vzťahu k investorom z jedného z dvoch dotknutých členských štátov, čo je v rozpore so zásadou nediskriminácie investorov EÚ na jednotnom trhu podľa práva Únie. Bilaterálnymi investičnými zmluvami v rámci EÚ sa navyše zriadením alternatívneho systému riešenia sporov odnímajú vnútroštátnemu súdnictvu konania týkajúce sa vnútroštátnych opatrení a práva Únie. Tieto konania sa zverujú súkromným rozhodcom, ktorí nemôžu riadne uplatňovať právo Únie, bez nevyhnutného súdneho dialógu so Súdnym dvorom Európskej únie.

Európska komisia z týchto dôvodov konzistentne zastáva názor, že bilaterálne investičné zmluvy v rámci EÚ sú nezlučiteľné s právom Únie. Komisia prostredníctvom svojho odôvodneného stanoviska z 23. septembra 2016 poslala Rakúsku, Holandsku, Rumunsku, Slovensku a Švédsku formálnu žiadosť o ukončenie ich bilaterálnych investičných zmlúv v rámci EÚ.

Súdny dvor Európskej únie v nedávnom prejudiciálnom rozhodnutí týkajúcom sa veci Achmea 6 potvrdil, že rozhodcovské doložky medzi investorom a štátom v bilaterálnych investičných zmluvách v rámci EÚ sú protiprávne.

Komisia po rozsudku vo veci Achmea zintenzívnila dialóg so všetkými členskými štátmi a vyzvala ich, aby prijali opatrenia na ukončenie bilaterálnych investičných zmlúv v rámci EÚ so zreteľom na ich nepopierateľnú nezlučiteľnosť s právom Únie. Komisia bude monitorovať pokrok v tejto oblasti a v prípade potreby môže rozhodnúť, že následne uplatní postup v prípade porušenia povinnosti.

Po rozsudku vo veci Achmea môže protiprávnosť rozhodcovského konania medzi investorom a štátom v rámci EÚ viesť k dojmu, že v práve Únie nie sú pre investorov v rámci EÚ ustanovené primerané hmotnoprávne a procesné záruky. Právny systém EÚ však chráni cezhraničných investorov na jednotnom trhu, pričom zároveň zabezpečuje náležité zohľadnenie ostatných oprávnených záujmov. Keď investori vykonávajú jednu zo základných slobôd, ťažia z ochrany, ktorú im poskytujú tieto nástroje: i) pravidlá uvedené v zmluve, v ktorých sa ustanovujú tieto slobody; ii) Charta základných práv Európskej únie („charta“); iii) všeobecné zásady práva Únie; a iv) rozsiahle sektorové právne predpisy, ktoré pokrývajú oblasti, ako sú finančné služby, doprava, energetika, telekomunikácie, verejné obstarávanie, odborná kvalifikácia, duševné vlastníctvo a právo obchodných spoločností 7 .

V tomto oznámení, ktoré nie je vyčerpávajúce, sa pripomínajú najvýznamnejšie hmotnoprávne a procesné normy práva Únie na zaobchádzanie s cezhraničnými investíciami v EÚ. Vyplýva z neho, že právo Únie chráni všetky formy cezhraničných investícií EÚ počas celého ich životného cyklu. Pripomína záväzok členských štátov zabezpečiť, aby vnútroštátne opatrenia, ktoré prijímajú na ochranu oprávnených verejných záujmov, nenáležite neobmedzovali investície. Investori sa upozorňujú na práva EÚ, ktorých sa môžu dovolávať pred správnymi orgánmi a súdmi.

Rozsudok vo veci Achmea a jeho dôsledky

Súdny dvor Európskej únie vo veci Achmea rozhodol, že rozhodcovské doložky medzi investorom a štátom stanovené v bilaterálnych investičných zmluvách v rámci EÚ narúšajú systém právnych prostriedkov nápravy stanovený v zmluvách EÚ, takže ohrozujú autonómiu, účinnosť, prednosť a priamy účinok práva Únie a zásadu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi. Využívanie takýchto doložiek narúša prejudiciálne konanie stanovené v článku 267 ZFEÚ a nie je v súlade so zásadou lojálnej spolupráce. Z toho vyplýva, že všetky rozhodcovské doložky medzi investormi a štátom v bilaterálnych investičných dohodách v rámci EÚ sú neuplatniteľné a že rozhodcovský súd zriadený na základe takýchto doložiek nemá právomoc z dôvodu chýbajúcej platnej rozhodcovskej zmluvy. Vnútroštátne súdy sú v dôsledku toho povinné zrušiť akýkoľvek rozhodcovský rozsudok, ktorý vznikol na tomto základe, a odmietnuť ho vykonávať. Členské štáty, ktoré sú účastníkmi prebiehajúcich konaní v akomkoľvek postavení, musia zároveň z rozsudku vo veci Achmea vyvodiť všetky potrebné dôsledky. Podľa zásady právnej istoty sú okrem toho viazané formálne odstúpiť od svojich bilaterálnych investičných zmlúv v rámci EÚ.

Rozsudok vo veci Achmea je, pokiaľ ide o vzťahy v rámci EÚ, významný aj pre rozhodcovský mechanizmus medzi investormi a štátmi stanovený v článku 26 Zmluvy o energetickej charte. Ak sa toto ustanovenie vykladá správne, nie je v ňom stanovená rozhodcovská doložka medzi investormi a štátmi uplatniteľná na vzťahy medzi investormi z členských štátov EÚ a investormi z iných členských štátov EÚ. So zreteľom na prednosť práva Únie je táto doložka, ak sa vykladá ako uplatňujúca sa na vzťahy v rámci EÚ, nezlučiteľná s primárnym právom Únie, a teda je neuplatniteľná. Odôvodnenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Achmea sa v skutočnosti vzťahuje rovnako na uplatňovanie takejto doložky na vzťahy v rámci EÚ, ktorá, podobne ako v prípade doložiek bilaterálnych investičných zmlúv v rámci EÚ, otvára možnosť predložiť tieto spory orgánu, ktorý nie je súčasťou súdneho systému EÚ. To, že EÚ je takisto stranou Zmluvy o energetickej charte, nemá vplyv na tento záver: účasťou EÚ na tejto zmluve sa len vytvorili práva a povinnosti medzi EÚ a tretími krajinami a nie sú ňou ovplyvnené vzťahy medzi členskými štátmi EÚ.

Rozsah pôsobnosti tohto oznámenia

Toto oznámenie sa zameriava na investície v rámci EÚ, a teda sa netýka investícií, ktoré investori EÚ uskutočnia v tretích krajinách, ani investícií, ktoré investori z tretích krajín uskutočnia v EÚ 8 . Pravidlá zmluvy o voľnom pohybe sa vzťahujú na situácie s cezhraničným prvkom alebo na situácie, keď je cezhraničný pohyb aspoň možný 9 . Niektoré smernice a nariadenia EÚ, v ktorých sa bližšie určujú a ďalej rozvíjajú základné slobody, sa však môžu vzťahovať aj na čisto vnútroštátne situácie, takže prospech majú všetci investori vrátane vnútroštátnych investorov. Toto oznámenie sa zameriava na ochranu investorov pred vnútroštátnymi opatreniami a nie pred opatreniami prijatými inštitúciami a orgánmi EÚ.

Základné slobody a väčšina súvisiacich sekundárnych právnych predpisov EÚ sa v zásade vzťahuje aj na Island, Lichtenštajnsko a Nórsko prostredníctvom Dohody o Európskom hospodárskom priestore („Dohoda o EHP“), ktorá je súčasťou práva Únie 10 . Jednotný trh v dôsledku toho vo všeobecnosti zahŕňa aj tieto tri krajiny 11 .

II.Právo Únie chráni všetky cezhraničné investície EÚ počas celého ich životného cyklu

Investície na jednotnom trhu môžu mať rôzne formy, čo odzrkadľuje rozmanitú hospodársku realitu. Právo Únie zahŕňa a chráni každú formu investície. V skutočnosti patrí každá hospodárska činnosť do rozsahu pôsobnosti minimálne jednej zo základných slobôd 12 a základné slobody platia aj vtedy, keď účelom činnosti nie je tvorba zisku 13 .

V práve Únie sa v kontexte jednotného trhu na rozdiel od medzinárodného investičného práva zvyčajne nepoužívajú pojmy „investícia“ a „investor“ a hospodárske subjekty sa obvykle označujú výrazom „štátni príslušníci“ (súkromné osoby alebo spoločnosti) 14 alebo „rezident“ či „nerezident“.

Právo Únie zahŕňa a chráni najmä investície, ktoré so sebou prinášajú pohyby kapitálu a zriaďovanie. Tieto pojmy označujú:

·úkony investovania, nadobúdania a zriaďovania spoločností,

·právo na nadobudnutie a používanie nehnuteľného majetku alebo na disponovanie s ním,

·spätné odkúpenie akcií a dlhopisov, s ktorými sa obchoduje na burze cenných papierov a ktoré sú tam kótované,

·prijímanie dividend a úrokov,

·komerčné poskytovanie úverov (vrátane spotrebiteľských úverov),

·nadobúdanie podielových listov investičných fondov, hypotéky, odkazy, úvery atď. 15 a

·nadobúdanie patentov, ochranných známok a iných práv duševného vlastníctva 16 .

Právo Únie chráni prístup na trh, operácie na trhu a ústup z trhu.

i) Prístup na trh

Vytvorenie novej hospodárskej činnosti je chránené najmä trhovými slobodami EÚ. Ide o tieto slobody: právo investorov na prevod kapitálu do iných členských štátov (článok 63 ZFEÚ) vrátane finančného aj fyzického kapitálu (ako sú stroje, továrne alebo iné výrobné faktory); a právo usadiť sa v iných členských štátoch, zriadiť agentúry, pobočky alebo dcérske spoločnosti (článok 49 ZFEÚ) 17 . V sekundárnych právnych predpisoch sa stanovujú limity pre schémy schvaľovania, ktoré môžu zaviesť členské štáty, 18 a zakazujú sa určité druhy požiadaviek 19 .

„Zriaďovanie“ je najmä začatie a vykonávanie podnikania s cieľom stabilne a neustále sa zúčastňovať na hospodárskom živote členského štátu, ktorý sa líši od krajiny pôvodu 20 .

Pre investorov, ktorí sú ochotní investovať cezhranične v EÚ, je prístup k verejnému obstarávaniu dôležitým prvkom európskeho investičného ekosystému, v ktorom sú zaručené rovnaké príležitosti prístupu na trh. Na určité druhy ponúk sa vzťahujú harmonizované pravidlá o verejnom obstarávaní 21 . V práve Únie sa okrem toho stanovuje, že verejné koncesie a verejné obstarávacie konania, ktoré predstavujú cezhraničný záujem, sa musia udeľovať prostredníctvom otvoreného a nediskriminačného postupu na základe objektívnych, nediskriminačných a primeraných kritérií 22 .

ii) Pôsobenie na trhu

Keď investori EÚ začnú prevádzkovať podnik v inom členskom štáte alebo vykonávať iný druh investície, ďalej sa uplatňuje právo Únie podľa výkladu Súdneho dvora Európskej únie. Vo všeobecnosti ich chráni pred verejnými opatreniami, ktoré by investorom znemožňovali používať ich majetok alebo ktoré by obmedzovali podnikateľskú činnosť, ktorú vykonávajú, aj keď sa takéto opatrenia rovnako vzťahujú na vnútroštátne subjekty 23 .

Investori môžu založiť spoločnosť v členskom štáte, ktoré si zvolia, a zriadiť sekundárnu prevádzku v inom členskom štáte bez ohľadu na to, kde hodlajú vykonávať hlavnú alebo celú činnosť 24 . Členské štáty musia uznať spoločnosti, ktoré boli platne vytvorené na základe právnych predpisov iného členského štátu, najmä pokiaľ ide o právnu spôsobilosť spoločnosti začať konanie v právnom spore 25 .

Ak sa chce európska spoločnosť presťahovať a premeniť sa na spoločnosť, ktorá sa riadi právnymi predpismi iného členského štátu, požíva slobodu usadiť sa. Členský štát pôvodu nemôže v tejto súvislosti uložiť žiadne obmedzenia na presun a premenu s výnimkou závažných dôvodov týkajúcich sa verejného záujmu a primeraným spôsobom 26 . Napríklad povinná likvidácia spoločnosti v krajine pôvodu ako základná podmienka na jej premiestnenie do iného členského štátu je neprimeraná, a teda je v rozpore s právom Únie 27 . Členské štáty môžu zabrániť podvodu alebo ho penalizovať v súlade s právom Únie. Skutočnosť, že spoločnosť si zriadi sídlo alebo skutočné ústredie v inom členskom štáte na účely využívania priaznivejších právnych predpisov, však sama osebe nepredstavuje zneužívanie 28 .

Komisia nedávno navrhla rámec, ktorý umožňuje spoločnostiam jednoducho pôsobiť na jednotnom trhu, a to aj keď sa rozrastajú a reštrukturalizujú cezhranične s cieľom prispôsobiť sa meniacim sa trhovým podmienkam 29 . Iniciatíva zahŕňa spoločné postupy EÚ pre cezhraničné premeny a rozdelenia a aktualizuje existujúce pravidlá o cezhraničných zlúčeniach. V súlade s judikatúrou sa ňou zriaďujú silné záruky na ochranu oprávnených práv a záujmov zamestnancov, akcionárov a veriteľov a na zabránenie využívaniu týchto postupov na zriaďovanie umelých opatrení zameraných najmä na získanie neprimeraného daňového zvýhodnenia.

Spoločnosť EÚ, ktorá chce poskytovať služby dočasne a nechce sa usadiť v inom členskom štáte, má nárok vybaviť sa potrebnou infraštruktúrou v hostiteľskom členskom štáte 30 . Členské štáty nemôžu poskytovanie služieb na svojom území podmieniť dodržiavaním všetkých podmienok požadovaných na usadenie sa, keďže by sa tým sloboda poskytovať služby stala neúčinnou 31 . Vzťahuje sa to napríklad na odbornú kvalifikáciu 32 , sociálne dávky pre zamestnancov 33 , licencie 34 , komplexné ohlasovacie povinnosti pre poskytovateľov služieb 35 či komplexné povinnosti na preklad podpornej dokumentácie 36 .

Okrem toho sú chránení aj investori, ktorí sa venujú výrobe, lebo s tovarom, ktorý je legálne prítomný na trhu v jednom členskom štáte, sa vďaka voľnému pohybu tovaru v zásade môže voľne obchodovať na jednotnom trhu 37 . Viacerými predpismi EÚ sa harmonizovali náležité záležitosti a zriadili mechanizmy, aby v praxi fungovala zásada vzájomného uznávania medzi členskými štátmi pre voľný pohyb tovaru 38 .

Investori si môžu pri cezhraničnom investovaní najať aj pracovnú silu v hostiteľskom štáte 39 . Pracovníci EÚ majú rovnako právo na voľný pohyb (článok 45 ZFEÚ). Hostiteľský členský štát nemôže pre poskytovateľov, ktorí dočasne poskytujú svoje služby v inom členskom štáte, podmieniť pohyb zamestnancov vrátane pracovníkov z tretích krajín neoprávnenými alebo neprimeranými obmedzeniami, ako je povinnosť získať pracovné povolenie 40 . S cieľom uviesť do súladu voľný pohyb na jednotnom trhu a ochranu pracovníkov sa pracovné právo hostiteľskej krajiny uplatňuje na vyslaných pracovníkov, pokiaľ ide o záležitosti uvedené v smernici 96/71/ES o vysielaní pracovníkov 41 .

Právo Únie o jednotnom trhu zahŕňa aj daňové pravidlá, ktoré sú pre investorov veľmi dôležité. Smernice EÚ upravujú napríklad DPH, spotrebné dane a zdaňovanie energie. Navyše, aj keď v súčasnej situácii práva Únie patrí priame zdaňovanie do rozsahu právomocí členských štátov, túto právomoc musia vykonávať v súlade s právom Únie vrátane základných slobôd 42 . V sekundárnych právnych predpisoch EÚ sú okrem toho stanovené aj určité limity tejto vnútroštátnej právomoci. Napríklad v záujme zabezpečenia daňovej neutrality sú na základe smernice o materských a dcérskych spoločnostiach 43 od zrážkovej dane oslobodené zisky, ktoré dcérska spoločnosť distribuuje svojej materskej spoločnosti. Členské štáty teda nemôžu jednostranne zaviesť reštriktívne opatrenia a podmieňovať právo na oslobodenie od zrážkovej dane podľa článku 5 ods. 1 tejto smernice rôznymi podmienkami 44 .

iii) Odchod z trhu

Práva investorov podľa práva Únie zahŕňajú slobodu určiť povahu a rozsah svojej hospodárskej činnosti. Súdny dvor Európskej únie preto uznal aj právo hospodárskych subjektov na rozhodovanie o veľkosti svojich investícií a slobodu následne zmenšiť svoju činnosť alebo sa jej úplne vzdať 45 . Túto slobodu možno obmedziť len na základe náležite oprávnených dôvodov a primeraným spôsobom.

III.Právo Únie chráni investorov pred neodôvodnenými obmedzeniami

Obmedzenia investícií môžu mať rôzne formy. Medzi ne patria:

·zákaz nadobúdania účastí na kapitáli spoločnosti v inom členskom štáte 46 ,

·zákaz predaja akcií v systéme distribúcie elektrickej energie a plynu súkromným investorom (t. j. zákaz privatizácie),

·zákaz zakazujúci dôchodkovým fondom investovať viac než 5 % ich aktív v zahraničí 47 ,

·pravidlá, ktorými sa stanovuje povinné uloženie cenných papierov, ktoré boli vydané alebo sú splatné v zahraničí, v schválenej banke alebo zahraničnej banke, ktorú vybrala schválená banka 48 ,

·osobitné práva, ktoré si členské štáty ponechávajú v určitých podnikoch po ich privatizácii (tzv. zlaté akcie) 49 a

·mechanizmy predchádzajúceho schválenia pre investície do nehnuteľností (napríklad do poľnohospodárskej pôdy) 50 .

Subjekty verejného sektora však pri obmedzovaní práv investorov EÚ musia dodržiavať obmedzenia stanovené v práve Únie.

1.Diskriminácia a vnútroštátne obmedzenia práv investorov sú v zásade zakázané

Podľa zmluvy sú diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, ako aj iné formy diskriminácie v zásade zakázané a sú zákonné len za výnimočných okolností. Tento zákaz zahŕňa nepriamu diskrimináciu, takže pokrýva opatrenia využívajúce kritériá, o ktorých sa zdá, že sú neutrálne, ale v praxi vedú k výsledku rovnocennému s diskrimináciou 51 .

Zákonodarca EÚ vyhlásil za úplne nezákonnú akúkoľvek priamu či nepriamu diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti v určitých oblastiach, ktoré sú vyčerpávajúco alebo čiastočne harmonizované, napríklad v smernici o službách alebo v smerniciach v telekomunikačnom sektore 52 .

V zmluve je okrem diskriminácie stanovené aj to, že obmedzením je aj akékoľvek nejasne uplatniteľné 53 opatrenie, ktoré môže zakázať a znížiť atraktívnosť vykonávania jednej zo základných slobôd alebo odradiť od jej vykonávania, a to aj nepriamo a potenciálne.

Takéto obmedzenie je zakázané, pokiaľ nie je náležite odôvodnené a v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie a základnými právami, 54 aj keď je jeho rozsah pôsobnosti obmedzený alebo má malý význam 55 a takisto ak ho prijme domáci členský štát investora 56 . Tento zákaz sa týka najmä vnútroštátnych právnych predpisov, iných všeobecne uplatniteľných opatrení a individuálnych administratívnych rozhodnutí.

2.Vnútroštátne obmedzenia musia byť odôvodnené

Trhové slobody a základné práva nie sú absolútne, subjekty verejného sektora ich však musia porovnať s ostatnými verejnými politickými cieľmi.

a)    Určité obmedzenia nemôžu byť nikdy odôvodnené

Určité druhy obmedzení sú samé osebe nezlučiteľné so zmluvou, napríklad podmienky reciprocity voči iným členským štátom 57 alebo predpoklad podvodu vo vzťahu k cudzincom 58 .

Navyše niektoré vážne druhy obmedzení postavil zákonodarca EÚ úplne mimo zákona (napríklad „čiernym zoznamom“ uvedeným v článku 14 smernice o službách sa zakazuje povinnosť mať hlavnú prevádzku) 59 .

Okrem toho v prípade záležitostí, ktoré nie sú úplne harmonizované, sa pravidlami EÚ znižuje diskrečná právomoc EÚ alebo vnútroštátnych orgánov, napríklad stanovením kritérií na obozretné posudzovanie kvalifikovaných účastí vo finančných inštitúciách 60 .

b)    Určité obmedzenia môžu byť odôvodnené oprávnenými verejnými cieľmi

Právo Únie povoľuje obmedzenia základných slobôd, pokiaľ sú odôvodnené cieľmi, ktoré sú výslovne uvedené v zmluve. Napríklad v článku 52 zmluvy sa povoľujú obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb z dôvodu verejnej politiky, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia.

Obmedzenia, ktoré nediskriminujú na základe štátnej príslušnosti, môžu byť takisto odôvodnené na základe závažných dôvodov týkajúcich sa verejných záujmov uznaných v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Medzi ne patria:

·ochrana životného prostredia 61 ,

·súdržnosť daňového systému 62 ,

·boj proti daňovým únikom 63 ,

·zachovanie poľnohospodárskeho spoločenstva a boj proti nadmernej špekulácií s pozemkami 64 ,

·územné plánovanie (napríklad obmedzenia druhého sídla) 65 ,

·ochrana spotrebiteľa 66 ,

·ochrana pracovníkov 67 , ako aj

·ochrana veriteľov a menšinových akcionárov 68 .

Zoznam závažných dôvodov týkajúcich sa verejného záujmu sa vyvíjal v nadväznosti na to, ako judikatúra Súdneho dvora Európskej únie uznávala neprestajne sa meniace záujmy našich spoločností. Právo Únie však nepovoľuje, aby vnútroštátne opatrenia obmedzovali základné slobody z administratívnych alebo čisto hospodárskych dôvodov 69 . Navyše oprávnené verejné záujmy pripustené v zmluve a judikatúre sa musia vykladať striktne 70 .

3.Všetky obmedzenia musia byť v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie (proporcionalita, právna istota a oprávnené očakávania)

Každé vnútroštátne opatrenie, ktoré prijme členský štát v rámci práva Únie a ktoré ovplyvňuje práva investorov EÚ, musí byť v súlade s príslušnými všeobecnými zásadami práva Únie, ktoré môžu byť ďalej upravené v právnych predpisoch EÚ 71 .

Po prvé, vnútroštátne obmedzenia musia byť proporcionálne, čo znamená, že reštriktívne ustanovenia sú vhodné na dosiahnutie zamýšľaného cieľa vrátane toho, že musia slúžiť oprávnenému verejnému cieľu súdržným a systematickým spôsobom 72 . Nemali by presahovať rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie verejného záujmu 73 . Reštriktívne opatrenie nie je proporcionálne, ak existuje možné alternatívne opatrenie, ktoré môže sledovať predmetný verejný záujem spôsobom, ktorý menej obmedzuje voľný pohyb 74 .

V praxi zohráva zásada proporcionality ústrednú úlohu. Súdny dvor Európskej únie vykonáva hĺbkové preskúmanie, keď ide o proporcionalitu vnútroštátnych opatrení, ktoré obmedzujú základné slobody. Pri posudzovaní proporcionality by sa mali zohľadňovať všetky faktické a právne okolnosti veci. Je na vnútroštátnych orgánoch, aby preukázali, že ich právne predpisy sú v súlade so zásadou proporcionality. Dôvody, na ktoré sa môže členský štát odvolávať ako na odôvodnenie, musia byť v tomto ohľade podložené primeranými dôkazmi alebo analýzou vhodnosti a proporcionality reštriktívneho opatrenia 75 .

Po druhé, právna istota je všeobecná zásada práva Únie, ktorá je významná aj pre investorov. Vyžaduje, aby boli pravidlá EÚ a vnútroštátne pravidlá jasné, presne stanovené a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinok, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre súkromné osoby a podniky 76 . Táto požiadavka sa musí dodržiavať o to striktnejšie, ak môžu mať pravidlá negatívne dôsledky pre súkromné osoby a podniky 77 alebo ak môžu pravidlá spôsobiť finančné dôsledky pre dotknuté osoby 78 . Keď subjekty verejného sektora konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie, musia svoju diskrečnú právomoc vykonávať na základe objektívnych, nediskriminačných, dostatočne konkrétnych a jasných kritérií, ktoré sú vopred známe 79 .

Právna istota navyše zahŕňa aj ochranu oprávnených očakávaní 80 . Napadnúť zmenu existujúcich pravidiel alebo prijatie nových pravidiel, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Únie, však investori EÚ môžu len za určitých okolností na základe ochrany svojich oprávnených očakávaní.

Na to, aby sa hospodárske subjekty mohli spoliehať na ochranu oprávnených očakávaní, musia konať v dobrej viere 81 , opatrne a obozretne 82 . To znamená, že ak investor vedel alebo mal dôvodne vedieť, že zdroj jeho požiadavky, pravidlá, na ktorých založil svoju žalobu, správanie verejného orgánu, ktorý vykonáva tieto pravidlá, alebo konanie tohto verejného orgánu boli v rozpore s právom Únie, nemôže sa odvolávať na zásadu oprávneného očakávania 83 .

Hospodárske subjekty nemôžu očakávať, že zostane vždy zachovaný existujúci právny režim 84 . Na druhej strane, keď EÚ alebo členský štát prijmú nové opatrenie spôsobom, ktorý negatívne ovplyvňuje záujmy investorov, musia v náležitých prípadoch zabezpečiť úpravy nových pravidiel, ktoré zohľadnia konkrétnu situáciu dotknutých investorov, s výnimkou situácie, že im závažný dôvod týkajúci sa verejného záujmu bráni zabezpečiť takéto úpravy 85 .

Investori EÚ by sa v zásade na ochranu oprávnených očakávaní mali odvolávať len príležitostne, lebo zvyčajne sa môžu spoliehať na uplatňovanie základných slobôd zakotvených v zmluve (vrátane proporcionality a nediskriminácie) a na sekundárne právne predpisy EÚ. Pravidlá EÚ v skutočnosti spôsobujú právne účinky od momentu ich nadobudnutia účinnosti 86 . Rovnako sú okamžite uplatniteľné a záväzné pre nové členské štáty od dátumu ich pristúpenia, takže sa vzťahujú na budúce účinky situácií, ktoré vznikli pred pristúpením tohto nového členského štátu k EÚ 87 .

4.Všetky vnútroštátne obmedzenia musia byť v súlade so základnými právami

Cezhraniční investori sa v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie môžu odvolávať aj na základné práva, ako sú sloboda podnikania, právo vlastniť majetok a právo na účinnú súdnu ochranu, pri konaní v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie 88 . Keď členský štát (vrátane vnútroštátneho zákonodarcu) prijme opatrenie, ktoré sa odchyľuje od jednej zo základných slobôd zaručených v práve Únie, toto opatrenie patrí do rozsahu pôsobnosti práva Únie. Preto sa v plnom rozsahu uplatňuje ochrana zaručená právom Únie vrátane základných práv zakotvených v charte 89 .

Na slobodu podnikania sa možno úspešne odvolávať v prípade vážnych obmedzení zmluvnej slobody investora 90 . Právo vlastniť majetok (t. j. vlastniť, používať a nakladať s vlastným právoplatne nadobudnutým majetkom) má zásadný význam pre každý režim ochrany investícií. Na základe európskeho práva sa základné právo vlastniť majetok vzťahuje na „majetok“ v najširšom zmysle slova 91 a rovnako zahŕňa aj pokojné užívanie tohto práva. Zahŕňa priamo právo na kompenzáciu za odňatie majetku vo všeobecnom záujme 92 . Ochrana poskytnutá na tomto základe je osobitne dôležitá v prípade vyvlastnenia alebo rovnocenných opatrení.

Tieto práva nie sú absolútne a ich vykonávanie môže podliehať obmedzeniam, pokiaľ sú tieto obmedzenia odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu uznanými právom Únie a sú proporcionálne. Význam cieľov, ktoré sledujú reštriktívne opatrenia, môže odôvodniť negatívne dôsledky pre niektoré subjekty, aj keď sú významné. Obmedzenia však so zreteľom na sledovaný cieľ nesmú predstavovať neprimeraný a neprijateľný zásah narúšajúci samotnú podstatu týchto práv 93 .

5.Investori sa voči vnútroštátnym opatreniam môžu odvolávať na pravidlá hospodárskej súťaže EÚ

Na jednotnom trhu EÚ musia byť zabezpečené nenarušená hospodárska súťaž a rovnaké podmienky pre podniky. Členské štáty preto nesmú poskytnúť štátnu pomoc, ak nie je zlučiteľná s vnútorným trhom 94 . Členské štáty navyše nesmú požadovať alebo uprednostňovať prijatie dohôd, rozhodnutí alebo zosúladených postupov v rozpore s článkami 101 alebo 102 ZFEÚ alebo zvýšiť ich účinky alebo situáciu, keď zbavujú svoje vlastné pravidlá charakteru právnych predpisov delegovaním zodpovednosti za prijímanie rozhodnutí ovplyvňujúcich hospodársku oblasť na súkromné hospodárske subjekty 95 . Článok 102 ZFEÚ a článok 106 ods. 1 ZFEÚ sa porušujú, aj keď opatrenie pripísateľné členskému štátu, a najmä opatrenie, ktorým členský štát udeľuje osobitné alebo výlučné práva v zmysle článku 106 ods. 1 ES, spôsobuje riziko zneužívania dominantného postavenia 96 .

IV.Presadzovanie práv investorov na základe práva Únie

Hoci sa medzinárodné investičné právo (napríklad bilaterálne investičné zmluvy) zameriava najmä na kompenzáciu investorov v prípade porušenia, právo Únie umožňuje ochranu cezhraničných investorov v EÚ viacerými spôsobmi a na rôznych úrovniach. Cezhraniční investori sú v EÚ chránení viacerými mechanizmami zameranými na zabránenie alebo vyriešenie porušení ich práv, ktorých sa dopustili zákonodarca, správne alebo súdne orgány. Súdne vymáhanie práv vyplývajúcich z práva Únie je jedným z viacerých možných riešení. Ak sa súdne vymáhanie považuje za najvhodnejší spôsob alebo ak boli vyčerpané ostatné možnosti, jednotlivec sa môže oprieť o plnohodnotný a úplný systém súdnych prostriedkov nápravy v rámci práva Únie.

1.Mechanizmy na predchádzanie porušeniam a mimosúdne riešenia

Predchádzajúce preskúmanie vnútroštátnych opatrení, ktorými môžu byť obmedzované práva jednotlivcov na základe práva Únie

Predchádzanie porušeniam práv jednotlivcov na základe práva Únie je osobitne významné pre investorov, ktorí majú osobitnú potrebu plánovať a vykonávať svoje hospodárske rozhodnutia v predvídateľnom a stabilnom regulačnom prostredí.

S cieľom zabezpečiť rovnaké podmienky pre podniky na jednotnom trhu sa v článku 108 ZFEÚ stanovuje systém predchádzajúcich oznámení, ktorých cieľom je umožniť Európskej komisii, aby zabezpečila zlučiteľnosť opatrení štátnej pomoci (vrátane vnútroštátnych právnych predpisov) s jednotným trhom pred nadobudnutím ich platnosti.

Pokiaľ ide o pravidlá EÚ o voľnom pohybe, zákonodarca ustanovil, že členské štáty musia určité opatrenia legislatívnej alebo administratívnej povahy oznámiť pred ich prijatím a predložiť ich na preskúmanie Európskou komisiou a prípadne ostatnými členskými štátmi. Zatiaľ čo v niektorých prípadoch je Komisia splnomocnená len na vydanie odporúčania pre dotknutý členský štát 97 , v iných prípadoch zákonodarca Komisiu splnomocnil na vydávanie rozhodnutí podľa článku 288 ZFEÚ, ktoré sú pre dotknutý členský štát záväzné 98 . Táto rozhodovacia právomoc Komisie je iná a oddelená od právomoci Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať o porušeniach, ktorých sa dopustili členské štáty 99 . Napríklad v smernici o službách 100 sa Komisii udeľuje rozhodovacia právomoc, pokiaľ ide o odôvodnenie a proporcionalitu určitých nových vnútroštátnych prekážok, ktoré určil zákonodarca EÚ ako osobitne škodlivé pre dosiahnutie jednotného trhu s určitými službami. V záujme zabezpečenia účinnosti oznamovacej povinnosti v praxi Komisia nedávno predložila návrh smernice o oznamovaní 101 .

Uplatňovanie pravidiel zo strany správnych orgánov v súlade s právom Únie

Vnútroštátne správne orgány sú zvyčajne prvým a najbežnejším partnerom, s ktorými sa investori stretávajú v členskom štáte, keď začnú investíciu, alebo v priebehu prevádzkovania svojej činnosti. Vnútroštátne správne orgány musia právo Únie uplatňovať účinne, vnútroštátne právne predpisy musia vykladať v súlade s právom Únie, musia zrušiť vnútroštátne pravidlá, ktoré sú v rozpore s právom Únie, a napraviť dôsledky porušenia práva Únie (napr. vrátenie nenáležitých poplatkov). Tieto zásady, ktoré vyplývajú z povinnosti členských štátov týkajúcej sa lojálnej spolupráce podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ a prednosti práva Únie 102 , umožňujú správne a účinné uplatňovanie práv vyplývajúcich z práva Únie bez potreby využiť súdne prostriedky. Musia sa dodržiavať, aj keď nie sú výslovne stanovené vo vnútroštátnych procesných pravidlách 103 .

Každá osoba má právo na vypočutie, keď orgány členských štátov prijímajú individuálne opatrenia, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Únie a ktoré by mohli mať vplyv na túto osobu 104 . Správny orgán musí pravidlá uplatňovať nestranne, musí zohľadniť všetky náležité informácie bez diskriminácie 105 a musí uviesť riadne odôvodnenie svojich rozhodnutí 106 . Keď členský štát uložil poplatky v rozpore s pravidlami práva Únie, v zásade musí vrátiť náležité sumy aj s úrokom 107 .

Komisia a členské štáty zriadili v roku 2002 sieť SOLVIT, lebo uznávajú potrebu rýchlych mimosúdnych riešení cezhraničných problémov týkajúcich sa uplatňovania práva Únie. Cieľom siete SOLVIT je poskytovať pragmatické riešenia občanom a podnikom EÚ/EHP, keď sa stretávajú s ťažkosťami týkajúcimi dodržiavania ich práv EÚ zo strany subjektov verejného sektora. Komisia sa vo svojom oznámení s názvom Akčný plán na posilnenie siete SOLVIT: Poskytovanie výhod jednotného trhu občanom a podnikom 108 zaviazala spoločne s členskými štátmi prijať ďalšie kroky na posilnenie strategickej úlohy siete SOLVIT s cieľom reálne zlepšiť fungovanie jednotného trhu pre občanov a podniky.

2.Účinná súdna ochrana práv investorov na základe práva Únie

Úplný systém súdnych prostriedkov nápravy na úrovni EÚ a na úrovni členských štátov

Podľa článku 19 ods. 1 ZEÚ sú členské štáty povinné ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany 109 . Na základe článku 47 charty, ktorý je priamo uplatniteľný, má každý právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivé súdne konanie 110 . Vnútroštátne justičné systémy v Únii podliehajú normám nezávislosti, kvality a efektívnosti, čo sa uvádza v rozsiahlej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva 111 .

Jednotlivci majú na vnútroštátnych súdoch k dispozícii viaceré prostriedky nápravy

Jednotlivci majú na vnútroštátnych súdoch k dispozícii viaceré súdne prostriedky nápravy, ktoré tvoria najmä:

oprechodné opatrenia (predbežné opatrenie) 112 ,

opovinnosť vykladať vnútroštátne právne predpisy spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie 113 ,

opovinnosť sudcu z vlastného podnetu ignorovať akýkoľvek úkon (aj keď ústavnej povahy), ktorý je v rozpore s právom Únie 114 ,

oodstránenie dôsledkov porušenia práva Únie 115 ,

opriznanie náhrady škôd za porušenie práva Únie (vrátane súdneho previnenia) 116 .

Tieto prostriedky nápravy majú priamy právny základ v práve Únie. Keď sú preto splnené podmienky, vnútroštátne súdy ich musia poskytnúť bez ohľadu na to, či sú stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Zároveň možno vnútroštátne rozsudky presadzovať prostredníctvom všetkých nástrojov stanovených vo vnútroštátnych právnych predpisoch.

Členské štáty sú na základe práva Únie povinné zriadiť účinné postupy, ktoré umožnia občanom a podnikom vrátane investorov nárokovať si náhradu škôd za porušenia svojich práv na základe práva Únie zo strany členských štátov. Komisia uznáva, že cezhraniční investori sa môžu stretávať s ťažkosťami pri domáhaní sa zodpovednosti štátu z dôvodu rôznorodosti vnútroštátnych procesných právnych predpisov. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie však nie je ustanovená len zásada takejto zodpovednosti, sú v nej stanovené aj viaceré minimálne požiadavky pre mimozmluvnú zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie 117 .

Požiadavky EÚ a podpora týkajúce sa nezávislosti, kvality a účinnosti vnútroštátneho súdnictva

Nezávislosť vnútroštátneho súdnictva je spoločná zásada ústavných tradícií práva členských štátov a Únie 118 a uznáva sa ako nevyhnutná na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany 119 . Pre záruky nezávislosti a nestrannosti sú potrebné pravidlá o zložení súdneho orgánu a vymenovaní, dĺžke výkonu funkcie a dôvodoch abstencie, odmietnutí a prepustení jeho členov. Účelom je vylúčiť akékoľvek dôvodné pochybnosti v mysliach jednotlivcov, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť tohto orgánu vonkajšími faktormi a jeho neutralitu vo vzťahu k záujmom, o ktorých rozhoduje 120 .

Ako sa uvádza v oznámení s názvom Právo EÚ: Lepšie výsledky pomocou lepšieho uplatňovania práva 121 , Komisia podporuje členské štáty a pomáha im v rozširovaní ich kapacít na presadzovanie práva Únie a poskytovanie nápravy, aby sa zabezpečilo, že koneční používatelia práva Únie – či už súkromné osoby, alebo podniky – môžu plne uplatňovať svoje práva.

Komisia podporuje modernizáciu orgánov presadzovania práva prostredníctvom európskeho semestra a v prípade potreby prostredníctvom osobitných právnych predpisov. Komisia pracuje s členskými štátmi na ďalšom zlepšení účinnosti justičných systémov vrátane ich nezávislosti, kvality a efektívnosti. Zlepšenie účinnosti justičných systémov je prioritou európskeho semestra a Rada na základe návrhov Komisie pravidelne prijíma odporúčania pre jednotlivé krajiny na zlepšenie vnútroštátnych justičných systémov.

EÚ finančne podporuje určité justičné reformy prostredníctvom európskych štrukturálnych a investičných fondov. V období rokov 2007 – 2023 minie 16 členských štátov viac ako 900 miliónov EUR na zvýšenie kvality a efektívnosti svojich justičných systémov 122 . Finančné prostriedky EÚ umožnili napríklad zavedenie nových systémov správy prípadov a používateľsky ústretové elektronické služby na súdoch.

Vnútroštátne postupy musia zabezpečiť účinné presadzovanie práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie

Okrem nariadenia 1215/2012 123 , ktorého cieľom je uľahčiť prístup k spravodlivosti, najmä stanovením pravidiel o právomoci súdov EÚ v cezhraničných prípadoch, a o rýchlom a jednoduchom uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach 124 , právo Únie zvyčajne ponecháva procesné pravidlá na určenie vnútroštátnymi právnymi predpismi 125 . Existujú však výnimky, napríklad smernice o opravných prostriedkoch, ktorými sa harmonizujú procesné aspekty týkajúce sa presadzovania a opravné prostriedky v oblasti verejného obstarávania 126 .

Aj v prípadoch, keď právo Únie neharmonizuje postupy, sa v ňom v každom prípade stanovujú minimálne požiadavky týkajúce sa týchto postupov. Napríklad postupy na presadzovanie práv EÚ by nemali byť menej výhodné ako postupy upravujúce podobné vnútroštátne situácie (zásada rovnocennosti) a nemali by v praxi znemožniť či neprimerane sťažiť výkon týchto práv (zásada účinnosti) 127 . Náklady postupu by nemali byť neprimerane vysoké a právna pomoc sa musí poskytnúť osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky, pokiaľ je táto pomoc potrebná na zaistenie účinného prístupu k spravodlivosti, pričom v odôvodnených prípadoch sa táto pomoc poskytne aj právnickým osobám 128 . Jednotlivci majú navyše právo, aby sa o ich veci rozhodlo a vykonala sa v primeranej lehote 129 .

Predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie

Vnútroštátne súdy konajú ako súdy EÚ a sú povinné z vlastného podnetu neuplatňovať vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s priamo účinnými ustanoveniami práva Únie. Keď sa výkon práv EÚ zakladá na otázke výkladu práva Únie na vnútroštátnom súde, tento súd môže Súdny dvor Európskej únie požiadať o prejudiciálne rozhodnutie. Keď je táto otázka predložená vnútroštátnemu súdu, proti ktorému nie sú na základe vnútroštátnych právnych predpisov žiadne súdne prostriedky nápravy, tento vnútroštátny súd musí záležitosť postúpiť Súdnemu dvoru Európskej únie 130 . Prejudiciálne otázky sa môžu týkať aj platnosti pravidiel EÚ: keď sú tieto otázky relevantné, vnútroštátny súd musí vec postúpiť Súdnemu dvoru Európskej únie, ktorý má výlučnú právomoc preskúmať platnosť aktov EÚ 131 . Na to, aby sa orgán považoval za „vnútroštátny súdny orgán“ podľa článku 267 ZFEÚ, a teda mohol predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie, musí splniť viaceré kritériá 132 . Súkromní rozhodcovia a rozhodcovské súdy stanovené v bilaterálnych investičných zmluvách v rámci EÚ nespĺňajú tieto kritériá, takže sa nemôžu považovať za „vnútroštátne súdne orgány“ podľa článku 267 ZFEÚ 133 .

Výklad uvedený v prejudiciálnom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie je pre vnútroštátny súd záväzný na účely rozhodnutia, ktoré sa vynesie vo vnútroštátnom konaní 134 . Všetky vnútroštátne orgány sú povinné prijať akékoľvek rozhodnutie, či už všeobecné alebo konkrétne, na čo najskoršie splnenie prejudiciálneho rozhodnutia 135 . Vnútroštátny sudca nemusí požiadať alebo čakať, kým zruší ustanovenia v rozpore s právom Únie prostredníctvom legislatívnych alebo iných ústavných prostriedkov 136 .

Podľa článku 19 ZEÚ má Súdny dvor Európskej únie právomoc zabezpečovať dodržiavanie práva Únie, a teda zohráva ústrednú úlohu pri zabezpečovaní účinnosti a jednotnosti pravidiel EÚ, ktorými sa poskytujú práva cezhraničným investorom.

3.Úloha Komisie ako ochrankyne zmluvy

V článku 17 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii sa Komisii ukladá zodpovednosť za účinné uplatňovanie, vykonávanie a presadzovanie práva Únie. Komisia môže v tejto úlohe preskúmavať vnútroštátne opatrenia a konať s cieľom zabezpečiť dodržiavanie záruk EÚ na ochranu investorov. Hlavným účelom postupu v prípade nesplnenia povinnosti je zabezpečiť, aby konania alebo opomenutia členských štátov boli uvedené do súladu s právom Únie (napríklad zmenou vnútroštátnych právnych predpisov) ako cieľ všeobecného záujmu. Úkony jednotlivých investorov, ktorí požadujú zrušenie vnútroštátnych opatrení alebo požadujú finančnú náhradu za škody spôsobené týmito opatreniami, patria do právomoci vnútroštátnych súdov.

Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na dodržanie rozhodnutia Súdneho dvora, v ktorom sa konštatuje porušenie. Komisia je v prípade zlyhania splnomocnená požiadať Súdny dvor o uloženie peňažnej sankcie členským štátom, ktoré neplnia svoje povinnosti 137 .

Komisia je odhodlaná konať prísne v prípade nesplnenia povinnosti, ktoré obmedzuje vykonávanie dôležitých politických cieľov EÚ alebo ktoré hrozí narušením štyroch základných slobôd 138 , ktoré sú pre investorov veľmi dôležité. Komisia prisudzuje vysokú prioritu nesplneniam povinnosti, ktoré odhaľujú systémový nedostatok, a to najmä nesplneniam, ktoré ovplyvňujú schopnosť vnútroštátnych justičných systémov prispievať k účinnému presadzovaniu práva Únie. Treba poznamenať, že viacero prípadov nesplnenia povinnosti sa rieši pred postúpením Súdnemu dvoru Európskej únie, keď dotknutý členský štát zmení alebo zruší predmetné právne predpisy alebo prijme pozitívne opatrenia na nápravu nesplnenia povinnosti.

V.Záver

Umožnenie, podporovanie a ochrana investícií patria medzi hlavné priority EÚ na jednotnom trhu. Právom Únie sa podľa výkladu Súdneho dvora Európskej únie dosahuje rovnováha medzi ochranou investícií a ostatnými cieľmi oprávneného verejného záujmu a slúži na prospech jej občanom. Toto nastoľovanie rovnováhy medzi rôznymi verejnými záujmami by sa malo vykonávať, aj keď členské štáty konajú na vnútroštátnej úrovni v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie.

Právo Únie nerieši všetky problémy, s ktorými sa investori môžu stretnúť pri svojej činnosti. Práva investorov EÚ sú však na jednotnom trhu chránené právom Únie, ktoré umožňuje vykonávanie a rozvoj hospodárskych činností vo všetkých členských štátoch. Investori môžu svoje práva presadzovať pred vnútroštátnymi správnymi orgánmi a súdmi podľa vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré majú zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv.

Investori EÚ sa nemôžu odvolávať na bilaterálne investičné zmluvy v rámci EÚ, ktoré sú nezlučiteľné s právom Únie a na jednotnom trhu už nie sú potrebné. Nemôžu využívať rozhodcovské súdy zriadené na základe týchto bilaterálnych investičných zmlúv v rámci EÚ alebo pre spory v rámci EÚ rozhodcovské súdy zriadené na základe Zmluvy o energetickej charte. Právny systém EÚ však pre cezhraničných investorov na jednotnom trhu poskytuje primeranú a účinnú ochranu a pritom zabezpečuje náležité a zákonné zohľadnenie ostatných oprávnených záujmov. Keď investori vykonávajú jednu zo základných slobôd, ako je sloboda usadiť sa alebo voľný pohyb kapitálu, konajú v rámci platného práva Únie, takže požívajú ochranu poskytovanú týmto právom.

Členské štáty majú zodpovednosť a právomoc presadzovať právo Únie všeobecne a konkrétne práva investorov EÚ. Komisia sa usiluje zvýšiť účinnosť systému presadzovania v EÚ vrátane opatrení na podporu budovania administratívnej kapacity alebo posilnenie justičných systémov a na riešenie porušení práva Únie zo strany vnútroštátnych orgánov.

(1)

    https://ec.europa.eu/commission/priorities/jobs-growth-and-investment/investment-plan-europe-juncker-plan_sk

(2)

     COM(2015) 0468 final.

(3)

     COM(2017) 292 final.

(4)

     Článok 267 ZFEÚ.

(5)

     Zmluvu o energetickej charte podpísali EÚ, jej členské štáty a viaceré tretie krajiny.

(6)

     C-284/16, Achmea, ECLI:EU:C:2018:158, body 56 a 58.

(7)

     Aj keď sa v tomto oznámení spomínajú určité príklady zo sektorových právnych predpisov, podrobná analýza týchto právnych predpisov by značne prekročila rozsah jeho pôsobnosti.

(8)

     Zmluva chráni aj pohyby kapitálu do tretích krajín a z tretích krajín. Rada však môže na základe článku 64 ods. 3 ZFEÚ jednomyseľne prijať opatrenia, ktoré predstavujú krok späť, pokiaľ ide o liberalizáciu pohybu kapitálu do a z tretích krajín. V kontexte spoločnej obchodnej politiky navyše Komisia 14. septembra 2017 navrhla európsky rámec na preverovanie priamych zahraničných investícií z tretích krajín členskými štátmi z dôvodov bezpečnosti alebo verejného poriadku: návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovuje rámec na preverovanie priamych zahraničných investícií do Európskej únie, COM(2017) 0487 final: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=COM:2017:487:FIN.

(9)

     C-67/08, Block, ECLI:EU:C:2009:92, bod 21; C-98/15, Berlington Maďarsko, ECLI:EU:C:2015:386, bod 28; spojené veci C-197/11 a C-203/11, Libert, ECLI:EU:C:2013:288, bod 34; spojené veci C-570/07 a C-571/07, Blanco Pérez a Chao Gómez, ECLI:EU:C:2010:300, bod 40; spojené veci C-51/96 a C-191/97, Deliège, ECLI:EU:C:2000:199, bod 58.

(10)

     Súdny dvor Európskej únie objasnil, že so zreteľom na cieľ Dohody o EHP jednotne vykladať a uplatňovať jej ustanovenia, ktoré sú v zásade totožné s ustanoveniami právnych predpisov EÚ, základné slobody na ochranu investícií sa mutatis mutandis vzťahujú na investície medzi EÚ a uvedenými štátmi Európskeho združenia voľného obchodu („EZVO“). Pozri C-476/10, Pepic, ECLI:EU:C:2011:422, body 33 – 35; C-72/09, Établissements Rimbaud, ECLI:EU:C:2010:645, body 20 – 22.

(11)

     C-452/01, Ospelt, ECLI:EU:C:2003:493, bod 29.

(12)

     C-452/04, Fidium-Finanz, ECLI:EU:C:2006:631, bod 32.

(13)

     C-281/06, Jundt, ECLI:EU:C:2007:816, bod 33.

(14)

     Každá právnická osoba založená v súlade s právom obchodných spoločností platným v členskom štáte je právnická osoba na základe článku 54 ZFEÚ, a teda požíva základné slobody stanovené v zmluve (pozri napríklad C-6/16, Eqiom, ECLI:EU:C:2017:641, body 48 až 49).

(15)

     Ustálenou judikatúrou je, že smernica 88/361/EHS sa spoločne s nomenklatúrou, ktorá je k nej priložená, môže použiť na vymedzenie pohybu kapitálu, pozri C-483/99, Komisia/Francúzsko, ECLI:EU:C:2002:327, bod 36; spojené veci C-578/10 až C-580/10, Van Putten, ECLI:EU:C:2012:246, body 28 až 36.

(16)

     C-255/97, Pfeiffer, ECLI:EU:C:1999:240.

(17)

     Investície do spoločnosti môžu byť vo forme kontroly (priame investície) alebo sa môžu realizovať na účely zisku bez akéhokoľvek úmyslu kontrolovať či ovplyvňovať rozhodnutia (portfóliové investície).

(18)

     Pozri napríklad články 5 až 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 27.12.2006, s. 36) („smernica o službách“).

(19)

     Napríklad hospodárske testy boli zakázané na základe článku 14 smernice o službách.

(20)

     C-221/89, Factortame, ECLI:EU:C:1991:320, bod 20.

(21)

     Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (Ú. v. EÚ L 94, 28.3.2014, s. 65); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/25/EÚ z 26. februára 2014 o obstarávaní vykonávanom subjektmi pôsobiacimi v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb a o zrušení smernice 2004/17/ES (Ú. v. EÚ L 94, 28.3.2014, s. 243); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií (Ú. v. EÚ L 94, 28.3.2014, s. 1); smernica Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác (Ú. v. ES L 395, 30.12.1989, s. 33), ktorá bola následne zmenená.

(22)

     C-458/03, Parking Brixen, ECLI:EU:C:2005:605, bod 72; C-380/05, Centro Europa 7, ECLI:EU:C:2008:59, bod 120; spojené veci C-458/14 a C-67/15, Promoimpresa, ECLI:EU:C:2016:558, body 64 až 65.

(23)

     Spojené veci C‑52/16 a C‑113/16, SEGRO, ECLI:EU:C:2018:157, bod 65; C-179/14, Komisia/Maďarsko, ECLI:EU:C:2016:108.

(24)

     C-212/97, Centros, ECLI:EU:C:1999:126; C-167/01 Inspire Art, ECLI:EU:C:2003:512, bod 105.

(25)

     C-208/00, Überseering, ECLI:EU:C:2002:632, bod 9.

(26)

     C-210/06, Cartesio, ECLI:EU:C:2008:723, bod 113.

(27)

     C-106/16, Polbud, ECLI:EU:C:2017:804, bod 65.

(28)

     C-106/16, Polbud, ECLI:EU:C:2017:804, bod 62.

(29)

     Pozri návrhy Komisie na smernicu Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení smernica (EÚ) 2017/1132, pokiaľ ide o cezhraničné premeny, zlúčenia alebo splynutia a rozdelenia: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=COM%3A2018 %3A241 %3AFIN.

(30)

     C-55/94, Gebhard, ECLI:EU:C:1995:411, bod 27.

(31)

     C-76/90, Säger, ECLI:EU:C:1991:331, bod 13.

(32)

     C-342/14, X-Steuerberatungsgesellschaft, ECLI:EU:C:2015:827; C-76/90, Säger, ECLI:EU:C:1991:331, bod 21.

(33)

     C-272/94, Guiot, ECLI:EU:C:1996:147, body 14 a 15.

(34)

     C-496/01, Komisia/Francúzsko, ECLI:EU:C:2004:137, bod 65.

(35)

     C-577/10, Komisia/Belgicko („Limosa“), ECLI:EU:C:2012:814, bod 47; C-490/04, Komisia/Nemecko, ECLI:EU:C:2007:430, bod 89.

(36)

     C-490/04, Komisia/Nemecko, ECLI:EU:C:2007:430, body 68 a 69.

(37)

     Články 28 a 29 ZFEÚ.

(38)

     Pozri najmä oznámenie Komisie s názvom „Balík návrhov o výrobkoch: posilnenie dôvery v jednotný trh“ z 19. decembra 2017 (COM/2017/0787 final).

(39)

     C-201/15, AGET Iraklis, ECLI:EU:C:2016:972, bod 52.

(40)

     C-113/89, Rush Portuguesa, ECLI:EU:C:1990:142, bod 12.

(41)

     Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (Ú. v. ES L 18, 21.1.1997, s. 1). Pozri aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“) (Ú. v. EÚ L 159, 28.5.2014, s. 11).

(42)

     C-319/02, Manninen, ECLI:EU:C:2004:484, bod 19.

(43)

     Článok 5 smernice Rady 2011/96/EÚ z 30. novembra 2011 o spoločnom systéme zdaňovania uplatňovanom v prípade materských spoločností a dcérskych spoločností v rozličných členských štátoch (Ú. v. EÚ L 345, 29.12.2011, s. 8) v znení zmien.

(44)

     Spojené veci C-504/16 a 613/16, Deister Holding, ECLI:EU:C:2017:1009, body 51 až 52.

(45)

     C-201/15, AGET Iraklis, ECLI:EU:C:2016:972, bod 53.

(46)

     C-148/91, Veronica, ECLI:EU:C:1993:45, bod 8 a nasl.

(47)

     C-271/09, Komisia/Poľsko, ECLI:EU:C:2011:855, bod 51 (obmedzenia dôchodkových fondov).

(48)

     C-157/85, Brugnoni, ECLI:EU:C:1986:258, bod 21.

(49)

     Tieto úkony začali po oznámení Komisie o určitých právnych aspektoch súvisiacich s investíciami v rámci EÚ, 19. júla 1997: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX %3A31997Y0719 %2803 %29 .

(50)

     Pozri Výkladové oznámenie Komisie o nadobúdaní poľnohospodárskej pôdy a práve Európskej únie:
http://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/ALL/?uri=OJ:C:2017:350:TOC.

(51)

     C-83/14, CHEZ Bulgaria, ECLI:EU:C:2015:480, bod 94. Diskriminácia nepredpokladá, že len štátni príslušníci sú privilegovaní alebo že len cudzinci sú v nevýhode (C-388/01, Komisia/Taliansko, ECLI:EU:C:2003:30, bod 14).

(52)

     Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, 24.4.2002, s. 21), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 18.12.2009, s. 37); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 24.4.2002, s. 33), zmenená smernicou 2009/140/ES; smernica Komisie 2002/77/ES zo 16. septembra 2002 o hospodárskej súťaži na trhoch elektronických komunikačných sietí a služieb (Ú. v. ES L 249, 17.9.2002, s. 21).

(53)

     T. j. vzťahuje sa rovnako na štátnych príslušníkov aj cudzincov.

(54)

     C-492/14, Essent Belgium, ECLI:EU:C:2016:732, body 96 a 97.

(55)

     C-315/13, De Clercq, ECLI:EU:C:2014:2408, bod 61.

(56)

     C-384/93, Alpine Investments, ECLI:EU:C:1995:126, body 29 až 31.

(57)

   C-5/94, Hedley Lomas, ECLI:EU:C:1996:205, body 19 až 20; C-266/03, Komisia/Luxembursko, ECLI:EU:C:2005:341, bod 35.

(58)

   C-577/10, Komisia/Belgicko („Limosa“), ECLI:EU:C:2012:814, bod 53; C-106/16, Polbud, ECLI:EU:C:2017:804, bod 63.

(59)

     C-593/13, Rina Services, ECLI:EU:C:2015:399; C-179/14 Komisia/Maďarsko, ECLI:EU:C:2016:108, bod 47.

(60)

     Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (balík CRD IV) (Ú. v. EÚ L 176, 27.6.2013, s. 338); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ (MiFID II) (Ú. v. EÚ L 173, 12.6.2014, s. 349); smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) (Ú. v. EÚ L 335, 17.12.2009, s. 1).

(61)

     C-400/08, Komisia/Španielsko („obchodné centrá v Katalánsku“), ECLI:EU:C:2011:172, bod 74. Pozri aj článok 3 ods. 3 ZEÚ a články 11 a 191 ZFEÚ.

(62)

     C-204/90, Bachmann, ECLI:EU:C:1992:35, bod 28.

(63)

     C-72/09, Etablissements Rimbaud, ECLI:EU:C:2010:645, bod 33 a nasl.

(64)

     C-370/05, Festersen, ECLI:EU:C:2007:59, bod 27.

(65)

     C-213/04, Ewald Burtscher/Josef Stauderer, ECLI:EU:C:2005:731, bod 46.

(66)

     C-342/14, X-Steuerberatungsgesellschaft, ECLI:EU:C:2015:827, bod 53.

(67)

     C-341/05, Laval, ECLI:EU:C:2007:809, bod 103.

(68)

     C-106/16, Polbud, ECLI:EU:C:2017:804, bod 53.

(69)

     C-367/98, Komisia/Portugalsko, ECLI:EU:C:2002:326, bod 52; C-174/04, Komisia/Taliansko, ECLI:EU:C:2005:350, bod 37.

(70)

     Pozri okrem iného spojené veci C-52/16 a C-113/16, SEGRO a Horváth, ECLI:EU:C:2018:157, bod 96.

(71)

     Pozri na tento účel C-17/03, VEMW, ECLI:EU:C:2005:362, bod 57 a nasl. V tomto kontexte pozri aj C-195/12, Industrie du bois, ECLI:EU:C:2013:598.

(72)

     C-243/01, Gambelli, ECLI:EU:C:2003:597, bod 67; C-169/07, Hartlauer, ECLI:EU:C:2009:141, bod 55 a tam citovaná judikatúra.

(73)

     Spojené veci C-52/16 a C-113/16, SEGRO a Horváth, ECLI:EU:C:2018:157, bod 76.

(74)

     C-452/01, Ospelt, ECLI:EU:C:2003:493, bod 41.

(75)

     C-333/14, Scotch Whisky, ECLI:EU:C:2015:845, bod 53; spojené veci C‑52/16 a C‑113/16, SEGRO a Horváth, ECLI:EU:C:2018:157, bod 85.

(76)

     C-318/10, SIAT, ECLI:EU:C:2012:415, bod 58.

(77)

     C-17/03, VEMW, ECLI:EU:C:2005:362, bod 80; C-347/06, ASM Brescia, ECLI:EU:C:2008:416, bod 69; C-362/12, Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation, ECLI:EU:C:2013:834, bod 44.

(78)

     C-17/01, Sudholz, ECLI:EU:C:2004:242, bod 34.

(79)

     C-169/07, Hartlauer, ECLI:EU:C:2009:141, bod 64; C-54/99, Association Église de Scientologie de Paris, ECLI:EU:C:2000:124, bod 22; C-483/99, Komisia/Francúzsko („Elf Aquitaine“), ECLI:EU:C:2002:327, bod 50.

(80)

     C-17/03, VEMW, ECLI:EU:C:2005:362, body 73 až 74.

(81)

     C-316/88, Krücken, ECLI:EU:C:1988:201, body 23 až 24; C-5/89, Komisia/Nemecko, ECLI:EU:C:1990:320, bod 14.

(82)

     C-310/04, Španielsko/Rada, ECLI:EU:C:2006:521, bod 81.

(83)

     C-24/95, Land Rheinland-Pfalz/Alcan Deutschland, ECLI:EU: 1997:163, body 25 a 49; C-169/95, Španielsko/Komisia, ECLI:EU:C:1997:10, bod 51.

(84)

     C-17/03, VEMW, ECLI:EU:C:2005:362, bod 81; C-201/08, Plantanol, ECLI:EU:C:2009:539, bod 53.

(85)

     C-17/03, VEMW, ECLI:EU:C:2005:362, bod 81; C-201/08, Plantanol, ECLI:EU:C:2009:539, bod 49.

(86)

     Spojené veci C-10/97 a C-22/97, IN.CO.GE.'90, ECLI:EU:C:1998:498, bod 23.

(87)

     C-122/96, Saldanha, ECLI:EU:C:1997:458, bod 14.

(88)

     Články 16, 17 a 47 charty. Na základe článku 52 ods. 3 charty v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v uvedenom dohovore; toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany.

(89)

     C-685/15, Online Games Handels, ECLI:EU:C:2017:452, bod. 56.

(90)

     C-426/11, Alemo-Herron a.O., ECLI:EU:C:2013:521, bod 35.

(91)

     Európsky súd pre ľudské práva pri viacerých príležitostiach rozhodol, že práva podobné majetku pokrýva článok 1 protokolu 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a to na základe toho, že pojem „držba“ má samostatný význam, ktorý nie je obmedzený na vlastníctvo fyzických statkov; preto možno určité ďalšie práva a záujmy, ktoré predstavujú aktíva, takisto považovať za „práva vlastniť majetok“, takže za „držbu“ na účely tohto ustanovenia (pozri napríklad rozsudky vo veciach Handyside/Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 7. decembra 1976; James/Spojené kráľovstvo z 21. februára 1986, pokiaľ ide o nájom; Wittek/Nemecko z 12. decembra 2002, pokiaľ ide o prevoditeľné užívacie právo na pozemok; Bruncrona/Fínsko zo 16. februára 2005, pokiaľ ide o prenájom).

(92)

     Spojené veci C-78/16 a C-79/16, Pesce a. O., ECLI:EU:C:2016:428, bod 86.

(93)

     C-44/79, Hauer, ECLI:EU:C:1979:290, bod 15 a nasl.; C-5/88, Wachauf, ECLI:EU:C:1989:321, bod 18.

(94)

     Pozri najmä články 107 až 109 ZFEÚ.

(95)

     C-198/01, CIF, ECLI:EU:C:2003:430, bod 46.

(96)

     C-49/07, MOTOE, ECLI:EU:C:2008:376, bod 50; C-553/12 P, C-553/12 P, Komisia/Grécko (DEI), body 41 až 43.

(97)

     Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 17.9.2015, s. 1). Členské štáty musia komisii oznámiť určité technické predpisy pred ich prijatím. Tým sa má prostredníctvom preventívnej kontroly chrániť voľný pohyb tovaru a služieb, ktorý je jedným zo základov Únie. Na to, aby bola táto kontrola účinná, sa všetky návrhy technických predpisov, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, musia oznamovať a okrem výnimočných prípadov odôvodnených naliehavosťou sa ich prijatie alebo nadobudnutie platnosti musí pozastaviť počas období stanovených v smernici (pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, pozri C-443/98, Unilever, ECLI:EU:C:2000:496, bod 40 a nasl.). Pozri napríklad aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady o opatreniach na zaistenie bezpečnosti dodávky plynu, ktorým sa zrušuje smernica Rady 2004/67/ES.

(98)

     Pozri napríklad článok 9 smernice Rady 96/67/ES z 15. októbra 1996 o prístupe k trhu služieb pozemnej obsluhy na letiskách Spoločenstva (Ú. v. ES L 272, 25.10.1996, s. 36). Na základe uvedeného nariadenia Komisia prijala rozhodnutie najmenej v desiatich konkrétnych prípadoch a občas vydala negatívne rozhodnutie vo vzťahu k navrhnutému reštriktívnemu opatreniu. Pozri aj článok 3 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 15.4.2010, s. 1).

(99)

     Spojené veci C-15/76 a C-16/76, Francúzsko/Komisia, ECLI:EU:C:1979:29, body 26 až 28; C-325/94 P, An Taisce, ECLI:EU:C:1996:293, bod 25.

(100)

     Pozri článok 15 ods. 7 smernice o službách.

(101)

     Návrh smernice o presadzovaní smernice o službách na vnútornom trhu, ktorou sa stanovuje postup oznamovania pre systémy udeľovania povolení a požiadavky súvisiace so službami [COM(2016) 821 final].

(102)

     Pozri okrem iného veci C-103/88, Costanzo, ECLI:EU:C:1989:256, bod 32; C-224/97, Ciola, ECLI:EU:C:1999:212, bod 30; C-341/08, Petersen, ECLI:EU:C:2010:4, bod 80.

(103)

     Pozri na tento účel C-349/07, Sopropé, ECLI EU:C:2008:746, bod 38.

(104)

     C-349/07, Sopropé, ECLI EU:C:2008:746, bod 36.

(105)

     C-55/94, Gebhard, ECLI:EU:C:1995:411, bod 37; C-269/90, Technische Universität München, EU:C:1991:438, bod 14.

(106)

     C-19/92, Dieter Kraus, ECLI:EU:C:1993:125, bod 40; C-34/17, Donnellan, ECLI:EU:C:2018:282, bod 55.

(107)

     Spojené veci C-10/97 až C-22/97, IN.CO.GE.'90, ECLI:EU:C:1998:498, bod 24; C-591/10, Littlewoods Retail a.O., ECLI:EU:C:2012:478, body 25 – 26; C-69/14, Dragoş, ECLI:EU:C:2015:662, bod 24 a tam citovaná judikatúra.

(108)

      http://ec.europa.eu/solvit/_docs/2017/com-2017-255_en.pdf.

(109)

     C-64/16, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, ECLI:EU:C:2018:117, bod 29.

(110)

     C-414/16, Vera Egenberger, ECLI:EU:C:2018:257, bod 78.

(111)

     Pozri články 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je relevantná pri výklade základných práv, lebo v článku 52 ods. 3 charty sa uvádza, že keď práva obsiahnuté v charte zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ich zmysel a rozsah sú rovnaké, pokiaľ právo Únie neposkytuje väčšiu ochranu.

(112)

     C-213/89, Factortame, ECLI:EU:C:1990:257; spojené veci C-143/88 a C-92/89, Zuckerfabrik, Süderdithmarschen ECLI:EU:C:1991:65.

(113)

     C-106/89, Marleasing ECLI:EU:C:1990:395; C-91/92, Faccini Dori, ECLI:EU:C:1994:292.

(114)

     Spojené veci C-188/10 a 189/10, Melki a Abdeli, ECLI:EU:C:2010:363, body 43 až 44. Táto povinnosť zahŕňa ignorovanie kolíznej judikatúry: pozri C-689/13, Puligienica, ECLI:EU:C:2016:199, bod 38.

(115)

     C-503/04, Komisia/Nemecko, ECLI:EU:C:2007/432, body 33 a nasl.; C-276/07, Plantanol, ECLI:EU:C:2008:282, bod 23. Pozri aj nižšie, pokiaľ ide o vrátenie nenáležite predpísaných poplatkov.

(116)

     Pozri ex multis spojené veci C-6/90 a C-9/90, Francovich, ECLI:EU:C:1991:428; C-224/01, Köbler, ECLI:EU:C:2003:513.

(117)

     Podmienky pre zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie sa v zásade nelíšia od podmienok, ktoré upravujú zodpovednosť EÚ a jej inštitúcií za tieto škody v súlade s článkom 340 ods. 2 ZFEÚ; spojené veci C-46/93 a C-48/93, Brasserie du Pêcheur a Factortame, ECLI:EU:C:1996:79 body 40 až 42.

(118)

     Článok 47 ods. 2 charty a článok 19 Zmluvy o Európskej únii.

(119)

     C-64/16, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, ECLI:EU:C:2018:117, bod 41.

(120)

     C-506/04, Wilson, ECLI:EU:C:2006:587, body 50 až 53.

(121)

     Oznámenie Právo EÚ: Lepšie výsledky pomocou lepšieho uplatňovania práva (2017/C 18/02) dostupné na adrese https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:52017XC0119(01) .

(122)

     Porovnávací prehľad EÚ v oblasti justície za rok 2018, dostupný na adrese https://ec.europa.eu/info/sites/info/files/justice_scoreboard_2018_en.pdf , grafy 2 a 3.

(123)

     Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 20.12.2012, s. 1 – 32).

(124)

     Nariadenie 1215/2012 sa uplatňuje len v sporoch týkajúcich sa občianskych a obchodných vecí. Neuplatňuje sa teda v sporoch, v ktorých strana (napr. štátny orgán) vykonáva verejnú moc. V oblasti občianskych a obchodných záležitostí existujú takisto viaceré nariadenia, ktorými sa ustanovujú osobitné európske postupy, ktoré môžu investori použiť, ako napríklad nariadenie o európskom platobnom rozkaze (1896/2006) alebo nariadenie o európskom príkaze na zablokovanie účtov (655/2014).

(125)

     C‑362/12, Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation, ECLI:EU:C:2013:834, bod 31.

(126)

     Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2007/66/ES z 11. decembra 2007, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 89/665/EHS a 92/13/EHS, pokiaľ ide o zvýšenie účinnosti postupov preskúmania v oblasti zadávania verejných zákaziek (Ú. v. EÚ L 335, 20.12.2007, s. 31).

(127)

     C‑169/14, Sánchez Morcillo, ECLI:EU:C:2014:2099, bod 31.

(128)

     C-279/09, DEB, ECLI:EU:C:2010:811, bod 59.

(129)

     C-612/15, Kolev, ECLI:EU:C:2018:392, body 70 až 72.

(130)

     Článok 267 ZFEÚ.

(131)

     C-314/85, Foto-Frost, ECLI:EU:C:1987:452.

(132)

     Súdny dvor Európskej únie na tento účel berie do úvahy viaceré faktory, ako napríklad to, či je orgán zriadený na základe právnych predpisov, či je trvalý, či je jeho právomoc obligatórna, či je jeho konanie inter partes, či uplatňuje právne normy a či je nezávislý (C-54/96, Dorsch Consult, ECLI:EU:C:1997:413, bod 23).

(133)

     Pozri príslušne C-102/81, Nordsee, ECLI:EU:C:1982:107, body 10 až 13 a C-284/16, Achmea, ECLI:EU:C:2018:158, body 43 a nasl.

(134)

     C‑689/13, Puligienica, ECLI:EU:C:2016:199, bod 38.

(135)

     Spojené veci C-231/06 až C-233/06, Jonkman, ECLI:EU:C:2007:373, bod 38.

(136)

     C‑689/13, Puligienica, ECLI:EU:C:2016:199, bod 40.

(137)

     Článok 260 ods. 2 ZFEÚ.

(138)

     Oznámenie Právo EÚ: Lepšie výsledky pomocou lepšieho uplatňovania práva (2017/C 18/02) dostupné na adrese https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:52017XC0119(01) .