Vec T‑40/06

Trioplast Industrier AB

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s plastovými priemyselnými vrecami – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dĺžka trvania porušenia – Pokuty – Závažnosť porušenia – Poľahčujúce okolnosti – Spolupráca počas správneho konania – Proporcionalita – Solidárna zodpovednosť – Zásada právnej istoty“

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie – Povinnosť Komisie predložiť dôkaz o porušení a o dĺžke jeho trvania – Rozsah dôkazného bremena

(Článok 81 ods. 1 ES)

2.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Podnik viackrát prevedený v priebehu porušenia – Časové nástupníctvo viacerých materských spoločností

(Nariadenie Rady č. 1/2003; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

3.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Posúdenie – Zohľadnenie hospodárskej reality v období, keď došlo k porušeniu

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 3; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

4.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Poľahčujúce okolnosti – Pasívna úloha podniku alebo úloha nasledovateľa – Kritériá posúdenia

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 3 tretia zarážka)

5.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Voľná úvaha Komisie – Povinnosť zabezpečiť úmernosť medzi výškou pokuty a celkovým objemom trhu s dotknutým výrobkom – Neexistencia

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 3)

6.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Maximálna výška – Výpočet – Obrat, ktorý sa má zohľadniť – Pokuta vyššia než ročný obrat dosiahnutý s dotknutým výrobkom – Porušenie zásady proporcionality – Neexistencia

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2)

7.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Solidárna zodpovednosť za zaplatenie – Určenie výšky pokuty, ktorú musí zaplatiť solidárne zodpovedný podnik – Podnik viackrát prevedený v priebehu porušenia – Časové nástupníctvo viacerých materských spoločností

(Nariadenie Rady č. 1/2003; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

1.      Povinnosťou Komisie je dokázať nielen existenciu kartelu, ale aj dĺžku jeho trvania. V tejto súvislosti je potrebné, aby sa Komisia pri neexistencii dôkazov spôsobilých priamo preukázať dĺžku trvania porušenia opierala prinajmenšom o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma dátumami.

V situácii, keď sa preukázalo, že sa podnik podieľal na porušení pred určitým obdobím i po ňom tým, že sa zúčastnil na sérii protisúťažných stretnutí bez toho, aby sa verejne dištancoval od ich obsahu, možno pripustiť, že porušenie trvalo neprerušene, ak bol podnik pozvaný zúčastniť sa na protisúťažných stretnutiach, ku ktorým došlo počas tohto obdobia, a ak sa za svoju neúčasť viackrát ospravedlnil.

(pozri body 41, 42, 46 – 48)

2.      V rámci výpočtu výšky pokút uložených za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže nemožno považovať za neprimeraný prístup Komisie, ktorý spočíva v tom, že materskej spoločnosti ukladá rovnakú východiskovú sumu pokuty ako dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo zúčastnila na karteli, bez toho, aby bola táto suma v prípade časového nástupníctva viacerých materských spoločností rozdelená. Cieľom, ktorý Komisia použitím tejto metódy stanovovania sleduje, je totiž umožniť, aby materskej spoločnosti zodpovednej za porušenie z dôvodu jej pripísania mohla byť uložená rovnaká východisková suma pokuty ako suma, ktorá by jej bola uložená za predpokladu, že by sa samotná materská spoločnosť priamo zúčastnila na karteli. To je pritom v súlade s cieľom politiky hospodárskej súťaže a najmä s cieľom nástroja tejto politiky, ktorý vytvárajú pokuty, spočívajúcim v orientovaní správania podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže.

Okolnosť, podľa ktorej kumulácia súm uložených nástupníckym materským spoločnostiam prevyšuje sumu uloženú ich dcérskej spoločnosti, nemôže viesť k záveru, že táto metóda stanovovania je zjavne nesprávna. Vzhľadom na uplatnenie spôsobu uvedeného v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO a vzhľadom na zásadu individualizácie trestov a sankcií totiž Komisia môže, keď sa preukáže existencia hospodárskej jednotky zúčastnenej na karteli, vyvodiť voči jednej z právnických osôb, ktorá do nej patrí alebo patrila, či už ide o materskú spoločnosť, alebo o dcérsku spoločnosť, zodpovednosť za zaplatenie vyššej pokuty, než akú je povinná zaplatiť iná právnická osoba alebo iné právnické osoby, ktoré tvoria alebo tvorili uvedenú hospodársku jednotku. Z toho vyplýva, že v prípade porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, ktorá počas porušenia postupne patrila viacerým hospodárskym jednotkám, nemožno a priori považovať za neprimerané, ak kumulácia súm pokút uložených materským spoločnostiam je vyššia ako suma alebo kumulácia súm uložených uvedenej dcérskej spoločnosti.

(pozri body 74, 76)

3.      V rámci výpočtu výšky pokút uložených za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže sa posúdenie závažnosti porušenia musí týkať hospodárskej reality aktuálnej v období, keď došlo k danému porušeniu. V tejto súvislosti sú relevantnými skutočnosťami, ktoré treba zohľadniť, najmä veľkosť a hospodárska sila každého podniku, ako aj rozsah porušenia, ktorého sa každý z nich dopustil. Na účely posúdenia týchto skutočností je nevyhnutne potrebné odkázať na obrat dosiahnutý v dotknutom období.

Referenčným rokom nemusí byť nevyhnutne posledný celý rok trvania porušenia.

Pokiaľ Komisia v rámci stanovovania pokút uplatňuje individualizovaný prístup, ktorého účelom je zaobchádzať s osobami, ktorým bolo rozhodnutie určené a ktoré sú zodpovedné len ako materské spoločnosti, ako s priamymi účastníkmi na porušení, referenčným rokom nemôže byť bez ďalších relevantných dôkazov rok, počas ktorého ešte neexistovala hospodárska jednotka vytvorená materskou a dcérskou spoločnosťou.

(pozri body 91, 93, 95)

4.      Podľa bodu 3 prvej zarážky usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO „výlučne pasívna úloha alebo úloha nasledovateľa“ podniku pri realizácii porušenia predstavuje, ak je dokázaná, poľahčujúcu okolnosť. Pasívna úloha spočíva v jeho „malej aktivite“, teda chýbajúcej aktívnej účasti na vypracovaní protisúťažnej dohody alebo dohôd.

Spomedzi skutočností, ktoré môžu preukázať pasívnu úlohu podniku v rámci kartelu, možno zobrať do úvahy najmä citeľne sporadickejší charakter zúčastňovania sa na rokovaniach v porovnaní s bežnými účastníkmi kartelu, ako aj jeho oneskorený vstup na trh, ktorý je predmetom porušenia, nezávisle od dĺžky jeho účasti na porušení, alebo aj existenciu výslovných vyhlásení v tomto zmysle zo strany tretích podnikov, ktoré sa podieľali na porušení.

Okrem toho skutočnosť, že iné podniky zúčastňujúce sa na jednom a tom istom karteli mohli byť aktívnejšie ako daný účastník, neznamená, že tento účastník mal výlučne pasívnu úlohu alebo úlohu nasledovateľa. Zohľadnená by totiž mohla byť len úplná pasivita a tá musí byť preukázaná účastníkom konania, ktorý ju uvádza.

(pozri body 106 – 108)

5.      Pri stanovení sumy pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Komisia disponuje voľnou úvahou a nie je na tento účel povinná použiť presný matematický vzorec. Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy sa výška pokuty stanoví na základe závažnosti porušenia a dĺžky jeho trvania. Navyše uvedená suma je výsledkom viacerých číselných posúdení vykonaných Komisiou podľa usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO. Stanovenie uvedenej sumy závisí najmä od rôznych okolností súvisiacich s individuálnym správaním predmetného podniku, akými je existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností.

Z tohto právneho rámca nie je možné vyvodiť, že Komisia musí zabezpečiť úmernosť medzi takto vypočítanou celkovou sumou pokuty uloženou účastníkom kartelu a objemom trhu s dotknutým výrobkom počas konkrétneho roku porušenia, keď porušenie trvalo viac než dvadsať rokov a výšky pokút závisia aj od iných okolností spojených s individuálnym správaním dotknutých podnikov.

(pozri body 141, 142)

6.      Účelom článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy je zamedziť tomu, aby boli pokuty neproporcionálne. V situácii, keď konečná výška pokuty neprekračuje hornú hranicu 10 % z obratu, nemožno ju považovať za neproporcionálnu z dôvodu, že celková suma pokút prekračuje celkový objem relevantného trhu, ani z dôvodu, že pokuta prekračuje ročné obraty, ktoré podnik dosiahol s dotknutým výrobkom. Horná hranica 10 % z obratu sa má uplatniť bez toho, aby sa musela zohľadniť osobitná úloha podniku v karteli.

Pokiaľ ide o porovnanie medzi podnikmi, ktorým je určené rozhodnutie o uložení pokút, rozdielne zaobchádzanie môže byť priamym dôsledkom maximálnej hranice stanovenej pre pokuty nariadením č. 1/2003, ktorá sa zjavne uplatňuje len v prípadoch, keby zamýšľaná výška pokuty prekročila 10 % z obratu dotknutého podniku. Takéto rozdielne zaobchádzanie nemôže predstavovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.

(pozri body 144, 147)

7.      Zásada právnej istoty predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje najmä jasnosť a presnosť všetkých aktov inštitúcií Únie, osobitne pokiaľ tieto akty ukladajú alebo umožňujú ukladať sankcie, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, a podľa toho konať.

Keď materská spoločnosť a dcérska spoločnosť sú alebo boli hospodárskou jednotkou, ktorá sa zúčastnila na karteli, Komisia ich môže uznať za solidárne zodpovedné za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.

V prípade dcérskej spoločnosti, ktorá postupne patrila viacerým materským spoločnostiam, nič nebráni tomu, aby Komisia uznala rôzne materské spoločnosti za solidárne zodpovedné za zaplatenie pokuty uloženej ich dcérskej spoločnosti. Naopak rozhodnutie, ktoré zveruje Komisii úplnú slobodu, pokiaľ ide o vymáhanie pokuty od jednej alebo druhej dotknutej právnickej osoby, podľa ktorého sa Komisia môže rozhodnúť o vymáhaní celej pokuty alebo jej časti od dcérskej spoločnosti alebo od jednej alebo všetkých materských spoločností, ktoré postupne kontrolovali dcérsku spoločnosť, až do jej úplného splatenia, robí, bez uvedenia akéhokoľvek odôvodnenia založeného na odstrašujúcom charaktere pokuty, sumu pokuty skutočne vymáhanú od jednej z materských spoločností závislú od súm vymáhaných od iných spoločností. Pritom pokiaľ tieto nástupnícke materské spoločnosti spolu nikdy netvorili jednu spoločnú hospodársku jednotku, nemôžu byť vzájomne solidárne zodpovedné. Zásada individualizácie trestov a sankcií vyžaduje, aby suma pokuty skutočne zaplatená jednou z materských spoločností neprekročila podiel jej solidárnej zodpovednosti. Keď rozhodnutie nespresňuje podiel prislúchajúci materským spoločnostiam, pričom Komisii zveruje úplnú slobodu, pokiaľ ide o uplatnenie solidárnych zodpovedností nástupníckych materských spoločností, ktoré medzi sebou nikdy netvorili jednu hospodársku jednotku, je nezlučiteľné s povinnosťou Komisie, ktorá vyplýva zo zásady právnej istoty, umožniť týmto spoločnostiam jednoznačne poznať presnú výšku pokuty, ktorú musia zaplatiť, s ohľadom na obdobie, za ktoré sú solidárne zodpovedné za porušenie spolu s dcérskou spoločnosťou. Takéto rozhodnutie porušuje tak zásadu právnej istoty, ako aj zásadu individualizácie trestov a sankcií.

(pozri body 161, 163 – 167, 169, 170)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 13. septembra 2010 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s plastovými priemyselnými vrecami – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dĺžka trvania porušenia – Pokuty – Závažnosť porušenia – Poľahčujúce okolnosti – Spolupráca počas správneho konania – Proporcionalita – Solidárna zodpovednosť – Zásada právnej istoty“

Vo veci T‑40/06,

Trioplast Industrier AB, so sídlom v Smålandsstenare (Švédsko), v zastúpení: T. Pettersson a O. Larsson, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Castillo de la Torre, P. Hellström a V. Bottka, neskôr F. Castillo de la Torre, L. Parpala a V. Bottka, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2005) 4634 v konečnom znení z 30. novembra 2005, ktoré sa týka konania podľa článku 81 [ES] (vec COMP/F/38.354 – Priemyselné vrecia) o karteli na trhu s plastovými priemyselnými vrecami, ako aj subsidiárne návrhu na zníženie pokuty uloženej žalobcovi,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory A. W. H. Meij (spravodajca), sudcovia V. Vadapalas a L. Truchot,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. júna 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobca Trioplast Industrier AB je materská spoločnosť skupiny Trioplast. Je adresátom rozhodnutia, ktoré je predmetom tejto žaloby, ako materská spoločnosť spoločnosti Trioplast Wittenheim SA so sídlom vo Wittenheime (Francúzsko), ktorá je výrobcom priemyselných vriec, fólií a vriec.

2        V roku 1999 žalobca odkúpil Trioplast Wittenheim, v tom čase pod názvom Silvallac, prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Trioplanex France SA od Nyborg Plast International A/S, spoločnosti založenej podľa dánskeho práva, ktorá bola neskôr premenovaná na FLS Plast A/S. Tento prevod sa uskutočnil 19. januára 1999, s retroaktívnym účinkom od 1. januára 1999.

3        Samotná FLS Plast nadobudla 60 % akcií Trioplastu Wittenheim v decembri 1990 od spoločnosti Cellulose du Pin, člena skupiny vo vlastníctve Compagnie de Saint‑Gobain SA. Zostávajúcich 40 % previedla Cellulose du Pin na FLS Plast v decembri 1991.

 Správne konanie

4        V novembri 2001 spoločnosť British Polythene Industries informovala Komisiu o existencii kartelu v odvetví priemyselných vriec (ďalej len „kartel“). Vyjadrila svoje želanie spolupracovať v rámci ustanovení oznámenia Komisie o neukladaní alebo znižovaní pokút vo veciach kartelov (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

5        V dňoch 26. a 27. júna 2002 Komisia vykonala šetrenie v trinástich podnikoch podľa článku 14 ods. 2 a 3 nariadenia Rady (EHS) č. 17, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3). Medzi týmito podnikmi sa nachádzal aj Trioplast Wittenheim.

6        V období od 14. novembra 2002 do 21. februára 2003 Komisia zaslala podľa článku 11 nariadenia č. 17 žiadosti o informácie viacerým podnikom vrátane Trioplastu Wittenheim.

7        Listom z 19. decembra 2002, doplneným listom zo 16. januára 2003, samotný Trioplast Wittenheim uviedol, že chce spolupracovať na vyšetrovaní Komisie v rámci oznámenia o spolupráci, a poskytol písomné vysvetlenia.

8        Dňa 4. augusta 2003 Komisia zaslala žiadosť o doplňujúce informácie Trioplastu Wittenheim a ostatným dotknutým podnikom.

9        Dňa 29. apríla 2004 Komisia začala správne konanie a prijala oznámenie o výhradách proti viacerým spoločnostiam, medzi nimi najmä proti žalobcovi a Trioplastu Wittenheim. Účastníci konania boli vypočutí od 26. do 28. júla 2004.

 Napadnuté rozhodnutie

10      Dňa 30. novembra 2005 Komisia prijala na základe nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) rozhodnutie K(2005) 4634 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] (vec COMP/F/38.354 – Priemyselné vrecia) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 26. októbra 2007 (L 282, s. 41). Medzi osobami, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, sú uvedení Trioplast Wittenheim, ktorého účasť na porušení je podľa Komisie zjavná, a žalobca, ktorého Komisia označila za súčasť hospodárskej jednotky zodpovednej za porušenie v rokoch 1999 až 2002. FLS Plast a FLSmidth & Co. A/S (ďalej len „FLSmidth“), holding skupiny FLS, predtým nazývanej FLS Industries A/S, sú tiež osobami, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené. Hospodársku jednotku s Trioplastom Wittenheim tvorili v rokoch 1990 až 1999.

11      V napadnutom rozhodnutí a najmä v odôvodneniach č. 417 až 548 Komisia konštatovala, že v rozpore s článkom 81 ES sa viacero podnikov zúčastnilo na protisúťažných dohodách alebo zosúladených postupoch na územiach Belgicka, Nemecka, Španielska, Francúzska, Luxemburska a Holandska. Podľa odôvodnení č. 549 až 576 napadnutého rozhodnutia k porušeniu dochádzalo od januára 1982 do júna 2002, pričom táto doba bola v jednotlivých podnikoch rôzna.

12      V odôvodneniach č. 3 až 14 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že na účely napadnutého rozhodnutia boli dotknutými výrobkami plastové priemyselné vrecia určené na balenie základných druhov tovaru a vo všeobecnosti na balenie surovín, hnojív, polymérov, stavebných materiálov, poľnohospodárskych a záhradníckych výrobkov a krmív pre zvieratá. Podľa napadnutého rozhodnutia tieto vrecia, vyrábané z rovnakej suroviny, ktorou je polyetylén, ale na základe rôznych postupov, možno zaradiť do štyroch druhov: otvorené vrecia, ventilové vrecia, FFS vrecia („Form, Fill and Seal“, teda tvarovanie za tepla, plnenie a hermetické uzatvorenie) a blokové vrecia. Komisia dospela k záveru, že hoci v porovnaní s ostatnými môžu vykazovať určité zvláštnosti, tieto druhy vriec tvoria relatívne homogénny celok.

13      Podľa odôvodnení č. 165 až 186 napadnutého rozhodnutia bol kartel schematicky organizovaný na dvoch úrovniach, a to:

–        na globálnej úrovni Európskym združením výrobcov plastových ventilových vriec (ďalej len „Valveplast“) a z neho vzniknutými funkčnými podskupinami, konkrétne podskupinou „blokové vrecia“, a

–        na úrovni regionálnych podskupín, ktoré boli alebo neboli prepojené na Valveplast, a to podskupina „Benelux“, podskupina „Belgicko“, podskupina „Nemecko“, podskupina „Francúzsko“ a skupina „Teppema“ (organizácia vytvorená holandskými výrobcami otvorených vriec, ktorá sa týkala najmä holandského trhu a občasne aj belgického trhu).

14      Z odôvodnení č. 187 až 416 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že predmetné protisúťažné dohody a postupy mali tieto formy:

–        mechanizmus pravidelnej výmeny neanonymných informácií o objemoch predaja a trhových podieloch členov v každej skupine a podskupine,

–        globálny systém určenia a kontroly kvót predaja podľa geografických oblastí a v rámci každej geografickej oblasti podľa podnikov,

–        spoločné modely výpočtu predajných cien pre zákazníkov,

–        zavedenie systémov vedúcich zákazníkov vo vzťahu k veľkým zákazníkom na úrovni skupín a podskupín,

–        mechanizmus sankcií v prípade prekročenia kvót alebo nedodržania stanovených cien,

–        zosúladenie a kartel, pokiaľ ide o ceny a objemy dodávok týkajúcich sa osobitne zákazníkov, a

–        rozdelenie verejných obstarávaní a predkladanie zosúladených ponúk s krycími ponukami.

15      Podľa odôvodnení č. 443 a 459 napadnutého rozhodnutia sa Komisia domnievala, že s výnimkou spoločnosti Stempher bolo správanie všetkých podnikov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené a ktoré sa na rôznych stupňoch zúčastňovali na stretnutiach Valveplast alebo na stretnutiach jednej alebo viacerých podskupín, jediným a nepretržitým porušením.

16      V odôvodnení č. 765 napadnutého rozhodnutia Komisia hodnotila porušenie ako veľmi závažné a dospela k záveru, že ak aj nie je možné presne merať skutočný dopad všetkých predmetných kartelových dohôd, možno tvrdiť, že tieto dohody boli vykonané, a preto nevyhnutne mali dopad na trh.

17      V odôvodneniach č. 766 až 777 napadnutého rozhodnutia Komisia ďalej rozdelila dotknuté podniky do šiestich kategórií podľa ich relatívneho významu na relevantnom trhu, pričom vychádzala z podielov na trhu, ktoré každý z týchto podnikov dosiahol pre dotknutý výrobok v roku 1996 na príslušnom území. Na tomto základe Komisia určila východiskové sumy pokút v rozpätí od 5,5 milióna do 35 miliónov eur. Komisia stanovila východiskovú sumu pokuty pre Trioplast Wittenheim na 8,5 milióna eur (kategória päť), pričom jeho podiel na príslušnom trhu sa v roku 1996 zvýšil na 2,8 %. Keďže žalobca, ako aj FLS Plast a FLSmidth sa na karteli podieľali ako materské spoločnosti Trioplastu Wittenheim, bola im určená rovnaká východisková suma.

18      Z odôvodnení č. 779 až 783 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že východiskové sumy pokút sa zvýšili o 10 % za každý celý rok porušenia a o 5 % za každé dodatočné obdobie v trvaní 6 mesiacov alebo viac, maximálne však jeden rok. V prípade Trioplastu Wittenheim sa tak východisková suma pokuty zvýšila o 200 %, čo zodpovedá obdobiu porušenia v trvaní 20 rokov a 5 mesiacov, v dôsledku čoho základná suma pokuty dosiahla 25,50 milióna eur. Zvýšenie východiskovej sumy pokuty FLS Plast (ako aj FLSmidth) bolo stanovené na 80 % a žalobcu na 30 %, čo viedlo k základným sumám pokuty vo výške 15,30 milióna eur pre FLS Plast a FLSmidth a 11,05 milióna eur pre žalobcu.

19      Ako vyplýva z odôvodnení č. 802 a 812 až 822 napadnutého rozhodnutia, základné sumy pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim a jeho materským spoločnostiam neboli zvýšené ani znížené na základe zohľadnenia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ani z dôvodu uplatnenia pravidla určujúceho hornú hranicu pokuty na 10 % z celkového obratu dotknutého podniku za predchádzajúci obchodný rok, ako ju stanovuje článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (ďalej len „horná hranica 10 % z obratu“). Komisia naopak uplatnila bod D oznámenia o spolupráci s cieľom zohľadniť spoluprácu Trioplastu Wittenheim. V odôvodnení č. 841 napadnutého rozhodnutia uznala, že Trioplast Wittenheim a žalobca majú nárok na zníženie pokuty vo výške 30 % zo sumy, ktorá by im bola uložená bez tejto spolupráce. Naopak, základné sumy pokuty FLS Plast a FLSmidth neboli z tohto dôvodu znížené.

20      Konečná suma pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim bola preto stanovená na 17,85 milióna eur. Z tejto sumy boli spoločnosti FLS Plast a FLSmidth uznané za solidárne zodpovedné v sume 15,30 milióna eur. Žalobca bol uznaný za solidárne zodpovedného v sume 7,73 milióna eur.

21      Výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje najmä tieto ustanovenia:

„Článok 1

1.      Tieto podniky porušili článok 81 ES tým, že sa v uvedených obdobiach podieľali na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví plastových priemyselných vriec na území Belgicka, Nemecka, Španielska, Francúzska, Luxemburska a Holandska, ktoré spočívali v stanovovaní pevných cien a zavedení spoločných modelov na výpočet cien, rozdelení trhov a prideľovaní predajných kvót, prideľovaní zákazníkov, obchodov a objednávok, predkladaní ponúk zosúladených s určitými verejnými obstarávaniami a výmene špecifických informácií:

…

g)      Trioplast Wittenheim… od 6. januára 1982 do 26. júna 2002 a [žalobca] od 21. januára 1999 do 26. júna 2002;

h)      FLS Plast… a FLSmidth… od 31. decembra 1990 do 19. januára 1999;

…

Článok 2

Za porušenia uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

…

f)      Trioplast Wittenheim…: 17,85 milióna eur. Z tejto sumy boli spoločnosti FLSmidth… a FLS Plast… uznané za spoločne a solidárne zodpovedné v sume 15,30 milióna eur a [žalobca] bol uznaný za spoločne a solidárne zodpovedného v sume 7,73 milióna eur;

…

Článok 3

Spoločnosti uvedené v článku 1 ihneď ukončia porušenie uvedené v spomenutom článku, pokiaľ tak ešte neurobili.

V budúcnosti sa zdržia akéhokoľvek konania alebo správania uvedeného v článku 1 a akéhokoľvek konania alebo správania s rovnakým alebo podobným cieľom alebo účinkom.

…“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

22      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 9. februára 2006 žalobca podal túto žalobu.

23      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        čiastočne zrušil článok 1 ods. 1 písm. g) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka doby, počas ktorej je žalobca uznaný za zodpovedného za porušenie,

–        čiastočne zrušil článok 2 ods. 1 písm. f) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka výšky jemu uloženej pokuty, a subsidiárne znížil túto pokutu,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

24      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

25      Keďže zloženie komôr Všeobecného súdu sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený k šiestej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

26      Uznesením z 15. júna 2010 predseda šiestej komory po vypočutí účastníkov konania rozhodol v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o spojení tejto veci s vecou T‑26/06 (Trioplast Wittenheim/Komisia) na účely ústnej časti konania.

27      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 30. júna 2010.

 Právny stav

28      Na podporu svojich návrhov žalobca uvádza šesť žalobných dôvodov.

29      Prvý žalobný dôvod sa týka tak zákonnosti napadnutého rozhodnutia v jeho článku 1 ods. 1 písm. g), ako aj zákonnosti určenia výšky pokuty žalobcu Komisiou. Žalobca totiž prostredníctvom tretej časti tohto žalobného dôvodu namieta zákonnosť napadnutého rozhodnutia v tom rozsahu, že toto rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho posúdenia pri stanovení dĺžky trvania porušenia, ktorého sa žalobca dopustil. Prvá a druhá časť tohto žalobného dôvodu sa týkajú jednak zákonnosti spôsobu výpočtu pokuty, ktorý Komisia uplatnila, a jednak zákonnosti určenia závažnosti porušenia, najmä pokiaľ ide o voľbu referenčného roka. Preto treba preskúmať najskôr tretiu časť prvého žalobného dôvodu a potom prvú a druhú časť tohto žalobného dôvodu.

30      Ďalších päť žalobných dôvodov smeruje k zrušeniu článku 2 ods. 1 písm. f) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka výšky pokuty uloženej žalobcovi. Žalobca totiž druhým žalobným dôvodom namieta dôvodnosť zamietnutia Komisie prihliadnuť v jeho prospech na poľahčujúce okolnosti. Tretí žalobný dôvod je založený na nedodržaní hornej hranice 10 % z obratu. Štvrtý žalobný dôvod smeruje k preukázaniu toho, že Komisia nesprávne posúdila spoluprácu žalobcu v rámci oznámenia o spolupráci. Piaty žalobný dôvod sa týka porušenia zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania Komisiou. Napokon šiesty žalobný dôvod je založený na nedodržaní zásady riadnej správy vecí verejných a zásady právnej istoty v rámci určenia solidárnej zodpovednosti žalobcu.

31      Na pojednávaní vzal žalobca späť tretí žalobný dôvod. Preto ho už netreba skúmať.

1.     O návrhoch smerujúcich k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozhodnutia

 O prvom žalobnom dôvode založenom na existencii pochybení v rámci určenia dĺžky trvania porušenia a výšky pokuty

 K tretej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa zákonnosti určenia dĺžky trvania porušenia

–       Tvrdenia účastníkov konania

32      Žalobca namieta analýzu Komisie, podľa ktorej porušenie, ktorého sa Trioplast Wittenheim dopustil, trvalo 20 rokov a 5 mesiacov, teda od januára 1982 do júna 2002. Žalobca sa domnieva, že výšku jeho pokuty treba znížiť na základe okolností, ktoré uviedol v súvislosti s dĺžkou účasti Trioplastu Wittenheim na porušení.

33      Žalobca najskôr uvádza, že účasť Trioplastu Wittenheim na protisúťažných postupoch bola ukončená na stretnutí združenia Valveplast 23. marca 1999. Porušenie zo strany Trioplastu Wittenheim by tak trvalo 17 rokov a 2 mesiace a obdobie, na základe ktorého by žalobca musel prevziať solidárnu zodpovednosť, podľa neho trvá od 21. januára do 23. marca 1999. Predmetné protisúťažné postupy totiž po prvýkrát vzbudili pozornosť žalobcu, ktorý pár týždňov predtým získal Trioplast Wittenheim, na stretnutí 23. marca 1999. Podľa žalobcu sa M. B., jeden z jeho riaditeľov, ktorý sa stal novým predsedom predstavenstva Trioplastu Wittenheim a ktorý túto spoločnosť zastupoval, do protiprávnych rokovaní nezapojil. Žalobca následne zaviedol internú smernicu, ktorou nariadil ukončiť porušenie.

34      Žalobca, ktorý priznáva, že Trioplast Wittenheim sa zúčastnil na troch stretnutiach združenia Valveplast v roku 2001, tvrdí, že na týchto stretnutiach viedol Valveplast rokovania v rámci odvetvia, ktoré sa týkali dvoch projektov považovaných za zákonné, a to jednak spôsobu výpočtu cien FFS vriec s cieľom uľahčiť prechod na tenšie fólie a jednak parametrov, ktoré sa majú určiť pre predaje na internetových dražbách. V rozsahu, v akom sa ukázalo, že tieto rokovania mali protisúťažnú povahu, im Trioplast Wittenheim neprikladal nijaký význam. Cieľom Trioplastu Wittenheim teda nebolo využiť kartel vo svoj prospech.

35      Ďalej za predpokladu, že by Všeobecný súd rozhodol, že Trioplast Wittenheim sa podieľal na porušení tým, že sa zúčastnil na troch stretnutiach združenia Valveplast v roku 2001, žalobca tvrdí, že Trioplast Wittenheim vystúpil z kartelu v období od 23. marca 1999 do 27. marca 2001 a definitívne ukončil svoju účasť na karteli v júli 2001. Za tohto predpokladu by porušenie, ktorého sa dopustil Trioplast Wittenheim, trvalo maximálne 17 rokov a 6 mesiacov.

36      Pokiaľ ide o neúčasť jeho dcérskej spoločnosti na karteli v období rokov 1999 až 2001, žalobca uvádza, že počas predmetného obdobia bolo cieľom Trioplastu Wittenheim ukončiť protiprávnu spoluprácu, ktorú začali predchádzajúci majitelia alebo predchádzajúce vedenie, konať samostatne a v súlade s trhom a následne zvýšiť svoj objem obchodov a podiel na trhu, ako aj nezohľadňovať vo svojej obchodnej činnosti informácie získané v rámci predmetných protisúťažných postupov.

37      Pokiaľ ide o konečný odchod zo združenia Valveplast, žalobca uvádza, že Trioplast Wittenheim sa po stretnutí konanom 12. júla 2001 nezúčastnil na žiadnych ďalších stretnutiach. Žalobca dodáva, že skupina Trioplast prijala v novembri 2001 program súladu so súťažným právom, čím preukázala, že sa dištancuje od akéhokoľvek protisúťažného správania. Žalobca dodáva, že Trioplast Wittenheim sa nikdy nepodieľal na prípadnej koordinácii internetových dražieb, ktoré boli predmetom diskusií počas stretnutí, na ktorých sa zúčastnil. V tom období sa Trioplast Wittenheim zúčastnil len na jednej dražbe, ktorá nebola predmetom koordinácie.

38      Komisia navrhuje, aby sa táto časť prvého žalobného dôvodu zamietla.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

39      Podľa judikatúry je povinnosťou Komisie dokázať nielen existenciu kartelu, ale aj dĺžku jeho trvania. V tejto súvislosti je potrebné, aby sa Komisia pri neexistencii dôkazov spôsobilých priamo preukázať dĺžku trvania porušenia opierala prinajmenšom o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79, a zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 51). Okrem toho treba spresniť, že ak aj obdobie medzi dvoma prejavmi určitého protisúťažného správania predstavuje relevantné kritérium na stanovenie nepretržitej povahy porušenia, nič to nemení na tom, že otázku, či uvedené obdobie je, alebo nie je dostatočne dlhé na to, aby mohlo predstavovať prerušenie porušenia, nie je možné preskúmať abstraktne. Práve naopak, treba ju preskúmať v kontexte fungovania daného kartelu (rozsudok Všeobecného súdu z 19. mája 2010, IMI a i./Komisia, T‑18/05, Zb. s. II‑1769, bod 89).

40      Toto rozdelenie dôkazného bremena sa preto môže odlišovať v rozsahu, v akom skutkové okolnosti, ktoré uvádza jeden účastník konania, môžu byť takej povahy, že by druhého účastníka konania zaväzovali predložiť vysvetlenie alebo odôvodnenie, ktorých nepredloženie by umožňovalo dospieť k záveru, že dôkazné bremeno sa unieslo (rozsudok Súdu prvého stupňa Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 53; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 79, a zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, Zb. s. I‑5361, bod 21).

41      Z tohto hľadiska, ak je spochybnená účasť na karteli, stupeň tejto účasti alebo dĺžka jej trvania, považuje sa za postačujúce, aby Komisia preukázala, že dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutiach, počas ktorých boli uzavreté protisúťažné dohody, bez toho, aby voči nim zjavne vyjadril námietky. Ak bola dokázaná účasť na týchto stretnutiach, úlohou uvedeného podniku je poskytnúť dôkazy preukazujúce, že jeho účasť na nich nemala protisúťažný charakter, a to tým, že tento podnik oznámil svojim konkurentom, že hoci sa zúčastňoval na stretnutiach, jeho názor bol odlišný (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 81).

42      Ak sa totiž podnik zúčastní na danom stretnutí bez verejného dištancovania sa od jeho obsahu, umožní tak ostatným účastníkom domnievať sa, že súhlasí s jeho výsledkom a že sa mu podriadi (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 82).

43      V prejednávanej veci je nesporné, že Trioplast Wittenheim sa na karteli zúčastnil od januára 1982 do 23. marca 1999 a že žalobca v období od 21. januára 1999 do 23. marca 1999 porušil článok 81 ES tým, že bol súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky ako Trioplast Wittenheim. Žalobca však namieta voči tomu, že sa Trioplast Wittenheim zúčastnil na karteli v období od 23. marca 1999 do júna 2002. Žalobca subsidiárne tvrdí, že Trioplast Wittenheim vystúpil z kartelu v období od 23. marca 1999 do 27. marca 2001 a definitívne ukončil svoju účasť na stretnutiach združenia Valveplast 12. júla 2001.

44      Po prvé treba konštatovať, že žalobca pripúšťa, že Trioplast Wittenheim sa zúčastnil na protisúťažných stretnutiach združenia Valveplast 23. marca 1999 a 27. marca, 8. júna a 12. júla 2001, ktoré sa zaoberali najmä modelom výpočtu cien FFS vriec a koordináciou internetových dražieb. Zo spisu vyplýva, že M. B., v tom období riadiaci člen skupiny a predseda predstavenstva Trioplastu Wittenheim, zastupoval na týchto stretnutiach Trioplast Wittenheim, s výnimkou stretnutia 12. júla 2001, na ktorom sa zúčastnil istý M. W.

45      Je teda potrebné dospieť k záveru, že keďže účasť Trioplastu Wittenheim na týchto stretnutiach je nesporná, úlohou žalobcu bolo poskytnúť dôkazy preukazujúce, že účasť Trioplastu Wittenheim na uvedených stretnutiach nemala protisúťažný charakter. Hoci teda žalobca uvádza skutočnosť, že Trioplast Wittenheim nemal svojím príchodom na spomínané stretnutia v úmysle zúčastniť sa na protiprávnom karteli a nezúčastnil sa na protiprávnych rokovaniach, nepreukazuje, že by sa bol Trioplast Wittenheim verejne dištancoval od obsahu týchto stretnutí. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Trioplast Wittenheim ukončil svoju účasť na karteli 23. marca 1999, nemožno prijať.

46      Po druhé, pokiaľ ide o obdobie od 23. marca 1999 do 27. marca 2001, treba konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia a najmä z jeho prílohy č. 1 týkajúcej sa detailov stretnutí združenia Valveplast vyplýva, že Komisia nemá k dispozícii priame dôkazy o účasti Trioplastu Wittenheim na stretnutiach združenia Valveplast, ktoré sa konali počas uvedeného obdobia. Komisia toto konštatovanie nespochybňuje.

47      Naopak, je preukázané, že Trioplast Wittenheim bol pozvaný zúčastniť sa na týchto stretnutiach a že sa za neúčasť viackrát ospravedlnil. Jednak totiž Komisia detailne uviedla túto skutočnosť nielen vo svojich vyjadreniach, ale aj na pojednávaní, pričom žalobca ju vôbec nepoprel. Jednak je tvrdenie Komisie podopreté viacerými písomnosťami v spise, ktorých existenciu ani obsah žalobca nespochybňuje. Ide najmä o zápisnice zo stretnutí, ktoré sa konali 27. augusta a 25. novembra 1999 a 23. marca a 18. augusta 2000, z ktorých vyplýva, že Trioplast Wittenheim ospravedlnil svoju neúčasť, a o zápisnicu zo stretnutia 5. decembra 2000, ktorá aspoň preukazuje, že Trioplast Wittenheim bol na toto stretnutie pozvaný.

48      Za týchto okolností možno na základe skutočností uvedených Komisiou pripustiť, že porušenie trvalo neprerušene od 23. marca 1999 do 27. marca 2001. Žalobca navyše nepredložil nijaký dôkaz o tom, že by sa Trioplast Wittenheim dištancoval od kartelu na stretnutí 23. marca 1999 alebo v období nasledujúcom po uvedenom stretnutí. Tvrdením žalobcu, podľa ktorého Trioplast Wittenheim konal na trhu samostatne bez toho, žeby vo svojej obchodnej činnosti zohľadnil informácie predtým získané prostredníctvom kontaktov s ostatnými účastníkmi na karteli, nie je toto konštatovanie spochybnené.

49      Po tretie, pokiaľ ide o obdobie od stretnutia 12. júla 2001 do stretnutia 26. júna 2002, je postačujúce konštatovať, že žalobca nepreukázal, že by sa Trioplast Wittenheim na predmetnom stretnutí alebo v období nasledujúcom po tomto stretnutí výslovne dištancoval od obsahu stretnutia z 12. júla 2001 vo vzťahu k ostatným účastníkom. Taktiež nie je preukázané, že sa Trioplast Wittenheim v zmysle judikatúry dištancoval od kartelu v období od 12. júla 2001 do 26. júna 2002.

50      V tejto súvislosti treba zohľadniť skutočnosť, že zo spisu vyplýva, že 10. decembra 2001 M. T. písomne pozval Trioplast Wittenheim na stretnutie, ktoré sa malo konať v nasledujúci deň v Paríži. Navyše v poznámkach z tohto posledného stretnutia sa uvádza, že ostatní účastníci nepoznali úmysly Trioplastu Wittenheim týkajúce sa jeho účasti na karteli. Úvodná časť uvedených poznámok totiž znie takto: „Účastníci: len Fardem, B‑K, RKW, Cofira a my, BPI už viac nie a TRIO [Trioplast] nevieme.“

51      Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Trioplast Wittenheim definitívne ukončil svoju účasť na karteli 12. júla 2001, preto nemožno prijať.

52      Žalobca teda nesprávne tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je protiprávne, pokiaľ ide o určenie dĺžky trvania porušenia, ktorého sa dopustila jeho dcérska spoločnosť Trioplast Wittenheim, a v dôsledku toho aj pokiaľ ide o určenie dĺžky trvania jeho vlastného porušenia ako materskej spoločnosti.

53      Tretia časť prvého žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť a v dôsledku toho sa musí zamietnuť aj návrh smerujúci k čiastočnému zrušeniu článku 1 ods. 1 písm. g) napadnutého rozhodnutia.

 K prvej časti žalobného dôvodu týkajúcej sa zákonnosti spôsobu výpočtu pokuty

–       Tvrdenia účastníkov konania

54      Žalobca tvrdí, že metóda, ktorú Komisia použila na výpočet jemu uloženej pokuty, je založená na základnej chybe a navyše je v rozpore s judikatúrou. Podľa žalobcu uvedená metóda nebola nikdy predtým uplatnená.

55      Žalobca pripomína, že voči nemu nebola vyvodená zodpovednosť za to, že by sám nedodržal pravidlá hospodárskej súťaže. Žalobca sa považoval za solidárne zodpovedného len z dôvodu účasti Trioplastu Wittenheim na protisúťažnom postupe v období, v ktorom bol vlastníkom tejto spoločnosti, a to v období od 21. januára 1999 do 26. júna 2002.

56      Pochybenie, ktorého sa Komisia dopustila, teda spočívalo v tom, že pri výpočte pokuty nezohľadnila skutočnosť, že porušenie, ktorého sa Trioplast Wittenheim dopustil, trvalo počas troch rôznych období, a to v období, keď bola táto spoločnosť vo vlastníctve Compagnie de Saint‑Gobain, ďalej v období, keď bola vo vlastníctve FLS Plast a FLSmidth, ako aj v období, keď patrila skupine Trioplast. Pokiaľ ide o FLS Plast, FLSmidth a žalobcu, spôsob výpočtu použitý Komisiou mal za následok, že kumulovaná solidárna zodpovednosť týchto spoločností prekročila celkovú výšku pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim, čo je absurdné. Uvedeným spoločnostiam bola taktiež uložená solidárna pokuta za obdobie, v ktorom žiadna z nich Trioplast Wittenheim nevlastnila. Tento postup bol v rozpore s judikatúrou a najmä s rozsudkom Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia (C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693).

57      Žalobca jednak pripomína, že zo základných zásad týkajúcich sa solidárnej zodpovednosti vyplýva, že ide o spoločnú zodpovednosť so solidárnou osobou a nemožno ju stanoviť odlišne. Žalobca mal byť preto solidárne zodpovedný spolu s Trioplastom Wittenheim za tú časť pokuty, ktorá zodpovedá obdobiu, v ktorom vlastnil túto dcérsku spoločnosť, teda obdobiu troch rokov. Žalobca tiež pripomína, že z metódy uplatnenej Komisiou vyplýva, že tri roky, počas ktorých žalobca vlastnil Trioplast Wittenheim, boli započítané dvakrát, keďže predmetné roky boli pripísané Trioplastu Wittenheim a zároveň aj jemu samotnému.

58      Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že táto metóda stanovovania nebola predtým uplatnená, žalobca sa domnieva, že okolnosť uvedená Komisiou, podľa ktorej bola daná metóda použitá v sérii rozhodnutí od veci AstraZeneca (vec COMP/A.37.507/F3 – AstraZeneca, Ú. v. EÚ L 332, 2006, s. 24), je irelevantná. Predmetné rozhodnutia neboli súdmi Spoločenstva preskúmané a nemôžu predstavovať zavedenú ustálenú prax.

59      Ako žalobca tvrdí, vzhľadom na nevýhody uplatnenej metódy mala Komisia uplatniť metódu, ktorú použila v určitých predchádzajúcich veciach, konkrétne vo veci Organické peroxidy (vec COMP/E‑2/37.857 – Organické peroxidy, Ú. v. EÚ L 110, 2005, s. 44). V tejto veci, týkajúcej sa dcérskej spoločnosti, ktorá sa na dotknutom porušení zúčastňovala dlhšie ako jej materská spoločnosť, Komisia stanovila jednu východiskovú sumu pokuty a na rozdiel od toho, ako postupovala vo veci Trioplastu Wittenheim a jej materských spoločností, rozdelila túto pokutu medzi dve postupne zapojené hospodárske jednotky, a to hospodársku jednotku tvorenú dcérskou spoločnosťou a hospodársku jednotku tvorenú dcérskou spoločnosťou a jej materskou spoločnosťou. Pre každú z týchto hospodárskych jednotiek potom bola východisková suma pokuty upravená podľa dĺžky trvania účasti, priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a hornej hranice 10 % z obratu. So zreteľom na parametre, ktoré Komisia stanovila v prípade žalobcu, bolo výsledkom tejto metódy to, že žalobca bol solidárne zodpovedný spolu s Trioplastom Wittenheim vo výške 2,58 milióna eur.

60      Druhá metóda, ktorú podľa žalobcu mohla Komisia použiť, by spočívala v rozdelení celkovej sumy pokuty Trioplastu Wittenheim, teda 17,85 milióna eur, na 20 rokov, čo je celková dĺžka trvania porušenia, čoho výsledkom je 0,89 milióna eur na jeden rok. Na určenie sumy, za ktorú by solidárne zodpovedali jednak FLS Plast a FLSmidth a jednak žalobca, by podľa tejto metódy Komisia mala vynásobiť ročnú sumu vo výške 0,89 ôsmimi rokmi pre FLS Plast a FLSmidth a tromi rokmi pre žalobcu. Podľa tejto metódy mal byť žalobca uznaný za solidárne zodpovedného spolu s Trioplastom Wittenheim vo výške 2,67 milióna eur.

61      V prípade, že by Všeobecný súd akceptoval metódu stanovovania pokút uplatnenú v prejednávanej veci, žalobca je toho názoru, že bol diskriminovaný s ohľadom na podniky, ktorým bola pokuta uložená podľa zásad vedúcich k prijatiu rozhodnutia vydaného vo veciach Organické peroxidy a Medené inštalačné rúry (vec C.38.069 – Medené inštalačné rúry, Ú. v. EÚ L 192, 2006, s. 21). Žalobca sa navyše domnieva, že bol diskriminovaný s ohľadom na podniky zaviazané na zaplatenie pokuty podľa usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „nové usmernenia k metóde stanovovania pokút“), ktorých uplatnením by bola žalobcovi uložená nižšia pokuta.

62      Komisia navrhuje, aby sa táto časť prvého žalobného dôvodu zamietla.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

63      Treba uviesť, že článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že Trioplast Wittenheim, FLS Plast, FLSmidth a žalobca porušili 81 ES. Je tu spresnené, že porušenie zo strany Trioplastu Wittenheim trvalo od 6. januára 1982 do 26. júna 2002, porušenie FLS Plast a FLSmidth od 31. decembra 1990 do 19. januára 1999 a porušenie žalobcu od 21. januára 1999 do 26. júna 2002. Podľa článku 2 ods. 1 písm. f) napadnutého rozhodnutia bola Trioplastu Wittenheim uložená pokuta 17,85 milióna eur a z tejto sumy sú spoločnosti FLS Plast a FLSmidth solidárne zodpovedné v sume 15,30 milióna eur a žalobca v sume 7,73 milióna eur.

64      V rámci tohto žalobného dôvodu žalobca v podstate napáda dôvodnosť metódy výpočtu použitú Komisiou na účely stanovenia výšky „pokút“. V tejto súvislosti Všeobecný súd na úvod pripomína, že najmä v odôvodnení č. 879 napadnutého rozhodnutia Komisia rozlišuje medzi pokutami uloženými určitým osobám, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, a výškami súm, do akých boli ostatné osoby, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, solidárne zodpovedné. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že v uvedenom odôvodnení č. 879 napadnutého rozhodnutia Komisia v určitých prípadoch ukladá sumy pokút, ku ktorým dospela na základe uplatnenia svojej metódy výpočtu, ako pokuty dcérskym spoločnostiam, ktoré sa na karteli priamo zúčastnili, a ako hornú hranicu sumy, v akej sú solidárne zodpovedné, materským spoločnostiam. V iných prípadoch sú tieto sumy naopak pridelené materským spoločnostiam ako pokuty a dcérskym spoločnostiam priamo sa zúčastňujúcim kartelu ako horná hranica sumy, v akej sú tieto dcérske spoločnosti solidárne zodpovedné za zaplatenie pokuty.

65      Treba tiež pripomenúť, že Komisia používa pojem pokuta bez rozdielu na označenie pokuty, ako aj na označenie hornej hranice sumy, v akej osoba, ktorej je rozhodnutie určené, solidárne zodpovedá za zaplatenie pokuty. Toto nerozdielne používanie pojmu pokuta vychádza najmä z odôvodnení č. 784, 841 a 867 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Komisia tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia, označuje stanovené sumy tak z dôvodu pokuty, ako aj z dôvodu solidárnej zodpovednosti za zaplatenie uvedenej pokuty.

66      Treba teda konštatovať, že metóda výpočtu uplatnená Komisiou sa týka výlučne určenia súm, ktoré majú byť udelené osobám, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, a to nezávisle od dôvodu, z akého im je táto suma udelená. Keďže táto metóda výpočtu neurčuje dôvod, z akého sú stanovené sumy uložené osobám, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené, teda z dôvodu pokuty alebo z dôvodu hornej hranice sumy, v akej spoločnosť solidárne zodpovedá za zaplatenie pokuty, Všeobecný súd sa v rámci tohto žalobného dôvodu obmedzí na preskúmanie dôvodnosti napadnutej metódy výpočtu použitej Komisiou v rozsahu, v akom táto metóda určuje stanovenie uložených súm.

67      Pokiaľ ide o výpočet sumy udelenej Trioplastu Wittenheim, v bodoch 17 až 20 vyššie sa uvádza, že Komisia dospela ku konečnej sume 17,85 milióna, pričom ho v rámci rozdielneho zaobchádzania a na základe podielu na trhu dosiahnutého s dotknutým výrobkom na príslušnom území zaradila do piatej kategórie a stanovila mu východiskovú sumu pokuty 8,5 milióna eur. Komisia potom zvýšila východiskovú sumu 8,5 milióna eur o 200 % z dôvodu dĺžky trvania jeho účasti na karteli, ktorú stanovila na 20 rokov a 5 mesiacov, čo viedlo k základnej sume 25,5 milióna eur. Z dôvodu neexistencie priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a neexistencie vplyvu hornej hranice 10 % z obratu Komisia podľa oznámenia o spolupráci len znížila základnú sumu o 30 %.

68      Ďalej pokiaľ ide o výpočet pokuty udelenej žalobcovi, Komisia stanovila rovnakú východiskovú sumu ako v prípade Trioplastu Wittenheim. Potom Komisia zvýšila východiskovú sumu o 30 %, aby základná suma odrážala dĺžku trvania účasti na porušení, teda 3 roky. Základná suma 11,05 milióna eur bola znížená o 30 % na základe oznámenia o spolupráci. Pokuta udelená žalobcovi preto dosiahla 7,73 milióna eur.

69      Rovnaká metóda bola uplatnená aj na FLS Plast, bývalú materskú spoločnosť Trioplastu Wittenheim, a na jej holding FLSmidth, ktorým bola uložená pokuta 15,30 milióna eur. V ich prípade nebolo priznané nijaké zvýšenie alebo zníženie pokuty na základe priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a na rozdiel od žalobcu ani na základe oznámenia o spolupráci.

70      S prihliadnutím na tieto úvahy treba pod podmienkou posúdenia ostatných žalobných dôvodov vznesených žalobcom rozhodnúť, že žalobca nepreukázal, že by Komisia v rámci určovania súm pokút udelených Trioplastu Wittenheim a žalobcovi porušila nariadenie č. 1/2003 alebo že by sa odklonila od usmernení k metóde stanovovania pokút podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3, ďalej len „usmernenia k metóde stanovovania pokút“). V rámci tejto časti žalobného dôvodu totiž žalobca neuviedol nijaké tvrdenie umožňujúce domnievať sa, že by táto metóda stanovovania bola založená na základnej chybe alebo že by bola v rozpore s judikatúrou.

71      V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že nemožno prijať tvrdenie žalobcu, podľa ktorého on sám dodržal pravidlá hospodárskej súťaže. Žalobcovi, ktorému bolo pripísané protisúťažné konanie Trioplastu Wittenheim v období od 21. januára 1999 do 26. júna 2002, bola totiž podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 uložená pokuta na základe jeho zodpovednosti za porušenie, ktorého sa z dôvodu tohto pripísania mal sám dopustiť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä‑Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, bod 28). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pripísanie správania Trioplastu Wittenheim žalobcovi vôbec nemožno spochybniť.

72      Po tretie treba poznamenať, že žalobca nesprávne uvádza, že Komisia nezohľadnila skutočnosť, že počas kartelu trvajúceho viac ako 20 rokov patril Trioplast Wittenheim postupne trom materským spoločnostiam. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že pri určovaní súm pokút uložených žalobcovi, ako aj spoločnostiam FLS Plast a FLSmidth Komisia preukázala úzku súvislosť medzi týmito sumami a dĺžkou zapojenia každej materskej spoločnosti Trioplastu Wittenheim. Ako sa uvádza v bode 68 vyššie, v prípade žalobcu Komisia zvýšila východiskovú sumu 8,5 milióna eur o 30 %, teda o 10 % za každý celý rok, počas ktorého žalobca vlastnil kapitál Trioplastu Wittenheim. Rovnaký postup bol použitý aj v prípade FLS Plast a FLSmidth.

73      Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého by bol uznaný za zodpovedného za iné porušenie, než ktorého sa dopustil, je preto bez akéhokoľvek základu. V tejto súvislosti je rozsudok Cascades/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, ktorý žalobca uvádza, irelevantný, keďže na rozdiel od prejednávaného prípadu sa týka zodpovednosti materskej spoločnosti za protiprávne skutky, ktorých sa dcérska spoločnosť dopustila ešte predtým, ako ju materská spoločnosť nadobudla.

74      Navyše v rozsahu, v akom žalobca tvrdí, že Komisia mala rozdeliť východiskovú sumu tromi predtým, než ju zmenila na základe ďalších skutočností, stačí konštatovať, že na jednej strane žalobca neuviedol nijakú právnu normu alebo zásadu, ktorá by Komisii ukladala povinnosť v tomto zmysle. Na druhej strane prístup, ktorý spočíva v tom, že materskej spoločnosti ukladá rovnakú východiskovú sumu pokuty ako dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo zúčastnila na karteli, bez toho, aby bola táto suma v prípade časového nástupníctva viacerých materských spoločností rozdelená, nemožno považovať za neprimeraný. Cieľom, ktorý Komisia použitím tejto metódy stanovovania sleduje, je totiž umožniť, aby materskej spoločnosti zodpovednej za porušenie z dôvodu jej pripísania mohla byť uložená rovnaká východisková suma pokuty ako suma, ktorá by jej bola uložená za predpokladu, že by sa samotná materská spoločnosť priamo zúčastnila na karteli. To je pritom v súlade s cieľom politiky hospodárskej súťaže a najmä s cieľom nástroja tejto politiky, ktorý vytvárajú pokuty, spočívajúcim v orientovaní správania podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T‑150/89, Zb. s. II‑1165, bod 59).

75      V každom prípade povinnosť spočívajúca v rozdelení východiskovej sumy za podmienok uvedených v bode 74 vyššie nemôže vyplývať len zo samotnej okolnosti, že takéto rozdelenie bolo vykonané pri prejednávaní takých predchádzajúcich vecí, akou je vec Organické peroxidy. Keďže rozhodovací postup týkajúci sa metódy výpočtu výšok pokút bol Komisiou stanovený v období rozhodnutí uvádzaných žalobcom, nemožno vôbec namietať, že tento postup mohol byť v tejto veci zrušený alebo zmenený. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec na stanovenie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže ten je vymedzený výlučne nariadením č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 233 a citovanú judikatúru; pozri tiež analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 234).

76      Po tretie v nadväznosti na predchádzajúce body treba uviesť, že okolnosť, podľa ktorej kumulácia súm uložených na jednej strane žalobcovi a na druhej strane spoločnostiam FLS Plast a FLSmidth prevyšuje sumu uloženú ich dcérskej spoločnosti Trioplast Wittenheim, nemôže viesť k záveru, že metóda stanovovania uplatnená Komisiou je zjavne nesprávna. Vzhľadom na uplatnenie spôsobu uvedeného v usmerneniach k metóde stanovovania pokút a vzhľadom na zásadu individualizácie trestov a sankcií podľa okolností prejednávanej veci totiž Komisia môže, keď sa preukáže existencia hospodárskej jednotky zúčastnenej na karteli, vyvodiť voči jednej z právnických osôb, ktorá do nej patrí alebo patrila, či už ide o materskú spoločnosť, alebo o dcérsku spoločnosť, zodpovednosť za zaplatenie vyššej pokuty, než akú je povinná zaplatiť iná právnická osoba alebo iné právnické osoby, ktoré tvoria alebo tvorili uvedenú hospodársku jednotku. Z toho vyplýva, že v prípade porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, ktorá počas porušenia postupne patrila viacerým hospodárskym jednotkám, nemožno a priori považovať za neprimerané, ak kumulácia súm pokút uložených materským spoločnostiam je vyššia ako suma alebo kumulácia súm uložených uvedenej dcérskej spoločnosti.

77      Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Komisia porušila základné zásady uplatňované v oblasti solidárnej zodpovednosti, treba uviesť, že žalobca v rámci rozvinutia tohto žalobného dôvodu nespresňuje povahu alebo obsah týchto zásad. V prípade, že žalobca tvrdí, že tri tvrdenia uvedené v bodoch 71 až 76 vyššie sú v skutočnosti porušením týchto zásad, stačí zopakovať, že tieto tvrdenia nie sú dôvodné, a to bez ohľadu na povahu alebo obsah predmetných zásad. Túto výhradu preto nemožno prijať.

78      Okrem toho v rozsahu, v akom žalobca napáda výšku sumy v akej je solidárne zodpovedný za zaplatenie pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim z dôvodu, že kumulované výšky súm, do akých jeho solidárna zodpovednosť na jednej strane a solidárna zodpovednosť spoločností FLS Plast a FLSmidth na druhej strane prevyšovala výšku hlavnej pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim, treba uviesť, že táto výhrada je predmetom šiesteho žalobného dôvodu. Táto výhrada bude teda osobitne preskúmaná pri posudzovaní uvedeného žalobného dôvodu.

79      Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého tri roky, počas ktorých žalobca vlastnil Trioplast Wittenheim, boli v rámci uplatnenia metódy stanovovania zohľadnené dvakrát, treba uviesť, že Komisii nič nebránilo v tom, aby zohľadnila toto obdobie troch rokov tak pri stanovení výšky pokuty uloženej žalobcovi, ako aj pri stanovení výšky pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim. Keďže totiž v prípade solidárnej zodpovednosti je pohľadávka každého veriteľa vo vzťahu k spoluzodpovedným osobám hlavného dlžníka, ako je dlžník v predmetnej veci, uspokojená každou platbou nezávisle od toho, od ktorej osoby pochádza, solidárna zodpovednosť vylučuje dvojité plnenie.

80      Napokon tvrdenie žalobcu, podľa ktorého metóda stanovovania pokút nebola predtým uplatnená, nie je vecne podložené, pretože z pojednávania pred Všeobecným súdom vyplýva, že Komisia skutočne použila túto metódu v sérii rozhodnutí predchádzajúcich napadnutému rozhodnutiu. Toto konštatovanie nemožno spochybniť len tou skutočnosťou, že v danom období neboli uvedené rozhodnutia preskúmané súdmi Únie. Okrem toho so zreteľom na judikatúru citovanú v bode 75 vyššie je okolnosť, že Komisia uplatnila vo veciach predchádzajúcich veci AstraZeneca odlišnú metódu, irelevantná.

81      Vzhľadom na tvrdenie uvedené žalobcom v rámci prvej časti žalobného dôvodu nemožno dospieť k záveru, že sa preukázalo, že Komisia nebola oprávnená použiť túto metódu stanovovania na účely určenia výšky pokuty uloženej žalobcovi. Nemožno ani prijať výhradu založenú na tom, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania a nové usmernenia k metóde stanovovania pokút, ktoré sa navyše v prejednávanej veci ani neuplatňujú. V tejto súvislosti stačí odkázať na judikatúru citovanú v bode 75 vyššie týkajúcu sa rozhodovacej praxe Komisie a na judikatúru, podľa ktorej samotná okolnosť, že uplatnenie metódy stanovenej v nových usmerneniach k metóde stanovovania pokút by mohlo viesť k uloženiu nižšej pokuty, než je pokuta uložená v napadnutom rozhodnutí, nemôže preukázať neprimeranosť takejto sumy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑329/01, Zb. s. II‑3255, bod 380).

82      Prvá časť prvého žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať metódy stanovovania pokuty navrhnuté žalobcom.

 K druhej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa zákonnosti určenia závažnosti porušenia v rámci stanovovania pokuty

–       Tvrdenia účastníkov konania

83      Žalobca Komisii vytýka, že pri určovaní východiskovej sumy vychádzal z trhového podielu Trioplastu Wittenheim v roku 1996, ktorý bol podľa napadnutého rozhodnutia posledným rokom porušenia, keď všetky spoločnosti, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, ešte aktívne pôsobili na trhu s priemyselnými vrecami.

84      Komisia tým, že si v rámci rozdielneho zaobchádzania zvolila rok 1996 za referenčný rok, nedodržala prax, ktorú sama zaviedla na určovanie závažnosti porušenia. Podľa tejto praxe, ktorú schválili aj súdy Spoločenstva, musel byť referenčným rokom posledný celý rok trvania porušenia, aby bolo možné najprimeranejšie zhodnotiť hospodársku silu každého z účastníkov. V tejto veci mal byť preto referenčným rokom rok 2001.

85      Žalobca tiež tvrdí, že ak by bola pravda, že metóda Komisie mala za cieľ udeliť spoločnostiam FLS Plast a FLSmidth aj jemu samému im vlastnú východiskovú sumu pokuty, teda sumu odlišnú od sumy uloženej Trioplastu Wittenheim, táto suma mala súvisieť s obdobím, v ktorom materské spoločnosti postupne vlastnili Trioplast Wittenheim. Východisková suma, ktorá mu bola uložená, tak nemohla byť zákonne založená na trhovom podiele Trioplastu Wittenheim, keďže žalobca ju nadobudol až v roku 1999.

86      Ak by však Všeobecný súd schválil výber roka 1996 za referenčný rok, žalobca tvrdí, že Komisia nedodržala zásadu proporcionality. Tým, že použila trhový podiel Trioplastu Wittenheim v roku 1996, ktorý bol 2,8 %, Komisia zahrnula aj výrobu otvorených vriec a ventilových vriec, ktorých výrobu Trioplast Wittenheim ukončil v roku 1997. Vzhľadom na trhový podiel Trioplastu Wittenheim v roku 2001, ktorý dosiahol približne 0,4 %, Komisia mala začleniť Trioplast Wittenheim do šiestej kategórie podnikov, alebo dokonca do siedmej kategórie, a nie do piatej.

87      Odvolajúc sa na mieru voľnej úvahy, ktorou v tejto súvislosti disponuje, Komisia tvrdí, že výber roka 1996 ako referenčného roka je zákonný, keďže zohľadnenie obratu dosiahnutého v tomto roku Komisii umožnilo posúdiť veľkosť a hospodársku silu každého podniku v odvetví, ako aj rozsah porušenia, ktorého sa každý z nich dopustil. Zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby Komisia použila jediný referenčný rok, a to aj v prípade, že by výber daného roka ako referenčného roka znamenal, že niektoré podniky môžu zaznamenať vyšší alebo nižší obrat ako v ostatných rokoch.

88      Podľa Komisie bola voľba roka 1996 za referenčný rok odôvodnená, aj keď žalobca nadobudol Trioplast Wittenheim od FLS Plast v roku 1999. Trioplast Wittenheim totiž pokračoval v účasti na karteli aj po zmene materskej spoločnosti. Komisia uvádza, že referenčný rok môže spadať buď do obdobia, v ktorom bola zapojená spoločnosť FLS Plast, alebo do obdobia, v ktorom bol zapojený žalobca, ale nie do oboch zároveň.

89      Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady proporcionality, Komisia zdôrazňuje, že skutočnosť, že Trioplast Wittenheim ukončil danú výrobu v roku 1997, je okolnosťou, ktorá skôr hovorí v prospech výberu roka 1996 za referenčný rok, keďže lepšie odráža postavenie Trioplastu Wittenheim na trhu a vo vzťahu k ostatným členom kartelu počas väčšej časti (približne tri štvrtiny) celkového obdobia trvania porušenia.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

90      Predovšetkým treba uviesť, že Komisia, ako vyplýva z bodu 75 vyššie, nie je viazaná svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami. Z toho dôvodu aj za predpokladu, že by určenie referenčného roka v tejto veci predstavovalo zmenu zavedenej praxe, táto okolnosť nemala žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

91      Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že posúdenie závažnosti porušenia sa musí týkať hospodárskej reality aktuálnej v období, keď došlo k danému porušeniu; v tejto súvislosti sú relevantnými skutočnosťami, ktoré treba zohľadniť, najmä veľkosť a hospodárska sila každého podniku, ako aj rozsah porušenia, ktorého sa každý z nich dopustil (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Sarrió/Komisia, T‑334/94, Zb. s. II‑1439, bod 397 a citovaná judikatúra). Na účely posúdenia týchto skutočností je nevyhnutne potrebné odkázať na obrat dosiahnutý v dotknutom období (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, bod 86 a citovaná judikatúra).

92      Ak je pravda, ako uvádza žalobca, že vo veci, ktorá viedla k rozsudkom zo 14. mája 1998, Sarrió/Komisia (už citovaný v bode 91 vyššie), a zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia (už citovaný v bode 91 vyššie), bola použitá metóda stanovovania založená na obrate dosiahnutom za posledný celý rok obdobia trvania porušenia, z tejto okolnosti nevyplýva, že tento výber musí byť použitý vždy. Ako totiž vyplýva z tej istej judikatúry, treba vybrať metódu stanovovania pokút umožňujúcu zohľadniť veľkosť a hospodársku silu každého dotknutého podniku, ako aj rozsah porušenia, ktorého sa každý z nich dopustil, v závislosti od hospodárskej reality aktuálnej v období, keď došlo k porušeniu (rozsudok zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 88). Okrem toho Všeobecný súd dospel k záveru, že je potrebné vymedziť obdobie, ktoré sa má zohľadniť tak, aby dosiahnuté obraty boli čo najporovnateľnejšie (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Fiskeby Board/Komisia, T‑319/94, Zb. s. II‑1331, bod 42).

93      Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu, podľa ktorého referenčným rokom musí byť nevyhnutne posledný celý rok trvania porušenia, nemožno prijať.

94      V prejednávanej veci však treba v každom prípade uviesť, že porušenie trvalo viac ako 20 rokov a že počet podnikov zapojených do porušenia a štruktúra každého z nich sa mohli v priebehu týchto 20 rokov vyvíjať, rovnako ako veľkosť a hospodárska sila každého z nich. V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobca, ako sa uvádza v odôvodnení č. 767 napadnutého rozhodnutia, hoci mal odlišné postavenie medzi osobami, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, nepatrí do celku podnikov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené a ktoré počas roka 1996 zvoleného za referenčný rok aktívne pôsobili na trhu s priemyselnými vrecami. Okrem toho zo spisu vyplýva, že hospodárska jednotka, ktorého bol žalobca súčasťou v období od 21. januára 1999 do 26. júna 2002, teda na konci obdobia trvania porušenia, sa už aktívne nezaoberal výrobou dvoch výrobkov patriacich do odvetvia priemyselných vriec predtým vyrábaných Trioplastom Wittenheim a jeho podiel na trhu bol v tom istom období okolo 0,4 až 0,5 %. Za týchto okolností nemožno tvrdiť, že obrat a trhový podiel, ktorý použila Komisia, teda obrat a trhový podiel Trioplastu Wittenheim za rok 1996, môžu odrážať veľkosť a hospodársku silu podniku, ktorého súčasťou bol žalobca od roku 1999.

95      Z toho istého hľadiska treba uviesť, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v rámci stanovovania pokút uplatnila individualizovaný prístup, ktorého účelom bolo zaobchádzať s osobami, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené a ktoré boli zodpovedné len ako materské spoločnosti, ako s priamymi účastníkmi na porušení. Keďže teda žalobca a Trioplast Wittenheim tvorili hospodársku jednotku, ktorá pred rokom 1999 neexistovala, použitie roka 1996 ako referenčného roka pre takúto jednotku nemôže bez ďalších relevantných dôkazov zodpovedať hospodárskej realite, aká bola aktuálna v období, keď sa tento podnik zúčastňoval na porušení. Tento referenčný rok preto nemôže byť ukazovateľom rozsahu porušenia pripísateľného žalobcovi.

96      Tvrdenia, ktoré Komisia uvádza v tomto kontexte, nemôžu tento záver spochybniť. Ak totiž Komisia najmä v odpovedi na otázky Všeobecného súdu zamýšľala odkázať na svoju diskrečnú právomoc v danej oblasti, z bodov 94 a 95 vyššie vyplýva, že tým, že v rámci rozdielneho zaobchádzania zahrnula žalobcu do kategórie pridelenej Trioplastu Wittenheim na základe jeho trhového podielu v roku 1996, sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Okrem toho v situácii, ktorá sa vyvíjala tak ako v prejednávanej veci, môže použitie trhového podielu v referenčnom roku, ktorý nemožno porovnať s predchádzajúcimi rokmi, viesť k diskriminácii, keďže sa posudzujú situácie odlišné z časového hľadiska na základe jedného a toho istého referenčného kritéria.

97      Navyše tvrdenie, podľa ktorého postavenie Trioplastu Wittenheim v roku 1996 odrážalo jeho postavenie na relevantnom trhu počas celého trvania porušenia lepšie, než by ho mohlo odrážať jeho postavenie po skončení výroby niektorých výrobkov spadajúcich do odvetvia priemyselných vriec v roku 1997, nezohľadňuje skutočnosť, že v tejto veci bola žalobcovi pri stanovovaní pokuty uložená suma odlišná od tej, ktorú Komisia prijala pre jeho dcérsku spoločnosť. V tejto súvislosti je tvrdenie, podľa ktorého bol pri rozdielnom zaobchádzaní so žalobcom zohľadnený trhový podiel Trioplastu Wittenheim, irelevantné, keďže toto rozdielne zaobchádzanie je založené na obrate, na ktorom sa žalobca nepodieľal. Tento obrat preto nemôže zodpovedať hospodárskej realite v období, v ktorom žalobca tvoril hospodársku jednotku s Trioplastom Wittenheim.

98      S ohľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že druhá časť prvého žalobného dôvodu musí byť prijatá. Napadnuté rozhodnutie preto musí byť zrušené v rozsahu, v akom sa východisková suma pokuty uložená žalobcovi zakladá na trhovom podiele Trioplastu Wittenheim dosiahnutom v referenčnom roku 1996.

 O druhom žalobnom dôvode týkajúcom sa dôvodnosti zamietnutia Komisie prihliadnuť na poľahčujúce okolnosti

 Tvrdenia účastníkov konania

99      Žalobca sa domnieva, že Komisia mala v rámci určovania sumy pokuty zohľadniť poľahčujúce okolnosti charakterizujúce účasť Trioplastu Wittenheim na porušení.

100    Po prvé žalobca tvrdí, že Trioplast Wittenheim sa na protiprávnych stretnutiach zúčastňoval len sporadicky. V tejto súvislosti žalobca uvádza viacero zápisníc zo stretnutí preukazujúcich predovšetkým to, že účasť Trioplastu Wittenheim bola ostatnými subjektmi spochybnená a že žalobca na stretnutiach pravidelne chýbal. Rovnaké dokumenty navyše potvrdili, že Trioplast Wittenheim bol okrajovou hospodárskou jednotkou disponujúcou malým podielom na trhu a že táto spoločnosť nemala proaktívny prístup k otázkam prejednávaným v rámci protisúťažných postupov.

101    Po druhé žalobca zdôrazňuje, že Trioplast Wittenheim bol súčasťou len troch zo šiestich podskupín, a to podskupín „Francúzsko“, „Benelux“ a „blokové vrecia“, a že z týchto podskupín odišiel najneskôr vo februári 1997. Ak účasť v podskupinách predstavovala porušenie článku 81 ES, žalobca tvrdí, že toto porušenie zo strany Trioplastu Wittenheim je chránené pravidlami premlčania. V každom prípade tak obmedzená účasť Trioplastu Wittenheim na úrovni podskupín, ako aj jeho relatívne predčasný odchod z nich sú skutočnosti, ktoré bolo treba uznať za poľahčujúce okolnosti.

102    Po tretie v prípade, že by Všeobecný súd rozhodol, že Trioplast Wittenheim sa zúčastnil na porušení v období od 23. marca 1999, žalobca tvrdí, že osobitná úloha tejto spoločnosti v rámci združenia Valveplast v období, v ktorom bola jej dcérskou spoločnosťou, sa mala považovať za poľahčujúcu okolnosť. Žalobca v tomto kontexte zdôrazňuje, že po prvýkrát sa o protisúťažných postupoch združenia Valveplast dozvedel na stretnutí konanom 23. marca 1999. Vyplývalo to zo zmluvy o postúpení akcií medzi FLS Plast a Trioplanex France a z rozhodcovského rozhodnutia, ktoré vyplynulo z konania týkajúceho sa prípadného nedodržania tejto zmluvy. Okrem toho po tomto stretnutí došlo k zmene postoja v rámci Trioplastu Wittenheim, keď bol jeho zamestnancom uložený zákaz zúčastňovať sa na protisúťažných činnostiach združenia Valveplast, pričom Trioplast Wittenheim sa v dobrej viere potom zúčastnil na troch stretnutiach v roku 2001 v nádeji, že sa budú prejednávať zákonné otázky.

103    V nadväznosti na túto argumentáciu žalobca zdôrazňuje, že skutočnosti uvedené Komisiou proti existencii poľahčujúcich okolností, ako je účasť v podskupinách, sú v súvislosti s ním irelevantné, keďže sa týkajú obdobia, v ktorom žalobca ešte nepristúpil k nadobudnutiu Trioplastu Wittenheim. V prípade, že by Všeobecný súd zachoval stanovenie jemu vlastnej pokuty, žalobca sa domnieva, že Komisia mala zohľadniť poľahčujúce okolnosti existujúce po uvedenom nadobudnutí, prinajmenšom čo sa týka jeho zodpovednosti.

104    Komisia navrhuje, aby sa tento žalobný dôvod zamietol.

 Posúdenie Všeobecným súdom

105    Podľa judikatúry, ak sa porušenia dopustilo viac podnikov, je potrebné preskúmať závažnosť účasti na porušení každého z nich (rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, bod 623), aby sa zistilo, či je vhodné zohľadniť poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti.

106    Podľa bodu 3 prvej zarážky usmernení k metóde stanovovania pokút „výlučne pasívna úloha alebo úloha nasledovateľa“ podniku pri realizácii porušenia predstavuje, ak je dokázaná, poľahčujúcu okolnosť. Pasívna úloha spočíva v jeho „malej aktivite“, teda chýbajúcej aktívnej účasti na vypracovaní protisúťažnej dohody alebo dohôd (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 167).

107    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že spomedzi skutočností, ktoré môžu preukázať pasívnu úlohu podniku v rámci kartelu, možno zobrať do úvahy najmä citeľne sporadickejší charakter zúčastňovania sa na rokovaniach v porovnaní s bežnými účastníkmi kartelu, ako aj jeho oneskorený vstup na trh, ktorý je predmetom porušenia, nezávisle od dĺžky jeho účasti na porušení, alebo aj existenciu výslovných vyhlásení v tomto zmysle zo strany tretích podnikov, ktoré sa podieľali na porušení (rozsudky Súdu prvého stupňa Cheil Jedang/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 168, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 331).

108    Okrem toho Všeobecný súd už spresnil, že skutočnosť, že iné podniky zúčastňujúce sa na jednom a tom istom karteli mohli byť aktívnejšie ako daný účastník, neznamená, že tento účastník mal výlučne pasívnu úlohu alebo úlohu nasledovateľa. Zohľadnená by totiž mohla byť len úplná pasivita a tá musí byť preukázaná účastníkom konania, ktorý ju uvádza (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02 a T‑126/02, T‑128/02 a T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 611).

109    V prejednávanej veci sa treba domnievať, že nemožno prijať nijaké tvrdenia týkajúce sa pasívnej úlohy alebo úlohy nasledovateľa, ktorú žalobca zohrával v rámci kartelu. Tieto tvrdenia sú vyjadrené v troch skupinách: prvá sa týka najmä neúčasti Trioplastu Wittenheim na stretnutiach združenia Valveplast a jeho postavenia na trhu, druhá sa týka jeho účasti v podskupinách a tretia sa týka okolností, ktoré nastali v období po roku 1999.

110    Po prvé z prílohy napadnutého rozhodnutia, ktorá obsahuje množstvo detailov týkajúcich sa stretnutí združenia Valveplast v rokoch 1984 až 2002, vyplýva, že okrem obdobia po roku 1999, ako sa uvádza v bodoch 44 až 50 vyššie, sa Trioplast Wittenheim pravidelne zúčastňoval na stretnutiach združenia Valveplast a niekoľkokrát sa ospravedlnil za neúčasť. Tieto údaje neboli spochybnené a bez toho, že by bolo v tomto štádiu potrebné zvažovať frekvenciu účasti Trioplastu Wittenheim na stretnutiach podskupín, v prejednávanej veci nemožno Komisii vytýkať, že v prípade tejto spoločnosti nekonštatovala pasívnu úlohu alebo úlohu nasledovateľa z dôvodu obmedzenej frekvencie účasti na stretnutiach združenia Valveplast.

111    V tejto súvislosti treba spresniť, že Komisia nemala ani dôvod predpokladať, že ostatné hospodárske subjekty mali skutočné pochybnosti týkajúce sa účasti Trioplastu Wittenheim. Žalobca v tomto ohľade nepredložil nijaké dôkazy, ako sú vyhlásenia ostatných hospodárskych subjektov zúčastnených na karteli o osobitnej úlohe, ktorú by Trioplast Wittenheim zohrával. Tvrdenia žalobcu sa zakladajú len na obsahu zápisníc zo stretnutí združenia Valveplast, ktoré nemôžu odôvodňovať návrhy, ktoré by chcel vzniesť na ich základe. Pripomienka v zápisnici zo stretnutia z 2. marca 1993 týkajúca sa zmeny „pasívnej účasti“ M. G., zástupcu Trioplastu Wittenheim, na „aktívnu účasť“ nie je nevyhnutne dôkazom o pochybnostiach ostatných členov týkajúcich sa zapojenia tejto spoločnosti, pretože túto spoločnosť pred rokom 1992 zastupovali iné osoby. V každom prípade zápisnica uvádza, že účasť M. G. sa vyvíjala smerom k aktívnej účasti na karteli od marca 1993. Ani okolnosť, že v roku 2000 bol jeden účastník zo združenia Valveplast poverený kontaktovať sa so zástupcom Trioplastu Wittenheim kvôli prerokovaniu jeho budúceho zastupovania, neodôvodňuje spochybnenie jeho účasti na karteli.

112    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého bol Trioplast Wittenheim okrajovým hráčom na trhu, treba zdôrazniť, že to tak nie je a Trioplast Wittenheim pôsobil aktívne tak na relevantnom trhu, ako aj v rámci združenia Valveplast a jeho podskupín. Z odôvodnení č. 134, 135 a 400 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Trioplast Wittenheim vyrábal všetky štyri výrobky, ktoré boli predmetom kartelu, teda otvorené vrecia, ventilové vrecia, FFS vrecia a blokové vrecia. Ako vyplýva z odôvodnení č. 173, 179, 185 a 205 napadnutého rozhodnutia, v tomto kontexte sa Trioplast Wittenheim podieľal na činnosti nielen združenia Valveplast, ale aj podskupín „blokové vrecia“, „Francúzsko“ a „Benelux“.

113    Tvrdenie, podľa ktorého Trioplast Wittenheim nezaujal proaktívny prístup k otázkam prejednávaným v rámci protisúťažných postupov, je tiež bez akéhokoľvek základu. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia a najmä z jeho odôvodnenia č. 802, Trioplast Wittenheim patriaci medzi zakladateľov kartelu sa opakovane podieľal na viacerých predmetných kartelových postupoch, najmä na systéme výmeny informácií o objemoch predaja a trhových podieloch a na rozdeľovaní zákazníkov.

114    Po druhé, pokiaľ ide o okolnosť, podľa ktorej Trioplast Wittenheim bol súčasťou len troch zo šiestich podskupín a z týchto podskupín odišiel najneskôr vo februári 1997, treba na jednej strane uviesť, že účasť v troch podskupinách nie je obzvlášť nevšedná v porovnaní s účasťou ostatných členov kartelu, čo je dôkazom porovnateľného stupňa účasti na úrovni podskupín. Z odôvodnení č. 173 až 185 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva. že len spoločnosti Wavin a Fardem Packaging sa zúčastňovali na stretnutiach viac než troch podskupín. Na druhej strane vzhľadom na skutočnosť, že Trioplast Wittenheim sa skutočne zúčastňoval na troch vyššie uvedených podskupinách počas troch štvrtín dĺžky trvania porušenia, nie je možné dospieť k záveru, že odchod z uvedených podskupín by mohol znamenať pasívnu úlohu Trioplastu Wittenheim.

115    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu založené na tom, že porušenie zo strany Trioplastu Wittenheim bolo premlčané v tom rozsahu, v akom ide o jeho účasť v podskupinách, stačí uviesť, že žalobca nenapáda kvalifikovanie porušenia ako jediného a nepretržitého porušenia. Vzhľadom na to, že jediné a nepretržité porušenie bolo skončené 26. júna 2002, a teda ho nemožno považovať za premlčané, skončenie účasti Trioplastu Wittenheim v podskupinách je irelevantné.

116    Po tretie treba uviesť, že aj za predpokladu, že žalobca vôbec nevedel o protisúťažných postupoch v rámci združenia Valveplast pri nadobudnutí Trioplastu Wittenheim v roku 1999, nepreukázal úplnú pasivitu svojej dcérskej spoločnosti v zmysle judikatúry citovanej v bode 108 vyššie, pokiaľ ide o jej účasť na karteli v období od januára 1999 do júna 2002. Ako vyplýva z posúdenia tretej časti prvého žalobného dôvodu a najmä z bodov 44 a 45 vyššie, Trioplast Wittenheim sa zúčastnil na troch stretnutiach v roku 2001, v priebehu ktorých boli vypracované dva podstatné prvky kartelu, a to model výpočtu cien a koordinácia internetových dražieb.

117    Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď na základe poľahčujúcich okolností nepriznala zníženie sumy, v akej je žalobca solidárne zodpovedný za zaplatenie pokuty, druhý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode týkajúcom sa žiadosti o zhovievavosť

 Tvrdenia účastníkov konania

118    Žalobca sa domnieva, že zníženie pôvodnej sumy pokuty o 30 %, ktoré mu Komisia priznala podľa bodu D oznámenia o spolupráci, malo byť vyššie.

119    Žalobca najskôr uvádza, že na základe svojej žiadosti o zníženie pokuty Trioplast Wittenheim a on sám účinne spolupracovali s Komisiou. Žalobca tvrdí, že jednak predložil vyhlásenia a dokumenty užitočné pre Komisiu pri jej práci v rámci stanovenia porušenia a jednak skutočnosť, že počas správneho konania namietal určité skutočnosti vyplývajúce z oznámenia o výhradách, nemala vyústiť do obmedzenia zníženia pokuty. Žalobca totiž len zdôraznil určité okolnosti, ktoré Komisia zle pochopila, pričom nikdy nenamietal existenciu protisúťažného postupu. Komisia následne vykonala viacero zmien týkajúcich sa opisu skutočností. Žalobca sa v tejto súvislosti domnieva, že by mal mať právo poukázať na posúdenie skutočností „marginálne“ sa líšiace od posúdenia Komisie bez toho, aby bol za to sankcionovaný pri zohľadnení jeho žiadosti o zhovievavosť.

120    Žalobca ďalej uvádza, že Komisia priznala zníženie pokuty o 25 % spoločnosti Bischof+Klein a že podľa napadnutého rozhodnutia nenamietanie vecnej správnosti skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách prispelo k zníženiu pokuty tejto spoločnosti. Keďže ani žalobca nenamietal vecnú správnosť protisúťažného postupu a predložil viac dôkazov než spoločnosť Bischof+Klein, malo mu byť priznané výraznejšie zníženie pokuty.

121    Komisia navrhuje, aby sa tento žalobný dôvod zamietol.

 Posúdenie Všeobecným súdom

122    Treba pripomenúť, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovovania pokút, a že v tejto súvislosti môže zohľadniť viacero skutočností, medzi ktoré patrí aj spolupráca dotknutých podnikov počas vyšetrovania vedeného službami tejto inštitúcie. V rámci toho musí Komisia vykonať také komplexné posúdenia skutočností, ako je posúdenie týkajúce sa spolupráce týchto podnikov (rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 81).

123    Komisia disponuje v tomto ohľade širokou mierou voľnej úvahy pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom, predovšetkým v porovnaní s príspevkami ostatných podnikov (rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 88). Komisia však nemôže v rámci tohto posudzovania porušovať zásadu rovnosti zaobchádzania (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 2010, BST/Komisia, T‑452/05, Zb. s. II‑1373, bod 142).

124    V oznámení o spolupráci Komisia definovala podmienky, za ktorých budú môcť byť podniky, ktoré s ňou v priebehu jej vyšetrovania kartelu spolupracujú, oslobodené od pokuty alebo zvýhodnené znížením pokuty, ktorú by inak museli zaplatiť (bod A ods. 3 oznámenia o spolupráci).

125    Bod D oznámenia o spolupráci stanovuje:

„1.      Ak podnik spolupracuje bez toho, aby boli splnené všetky podmienky stanovené v [bodoch] B a C, bude mu v rozsahu od 10 do 50 % znížená pokuta, ktorá by mu bola uložená pri neexistujúcej spolupráci.

2.      Ide najmä o prípad, ak:

–        pred zaslaním oznámenia o výhradách podnik poskytne Komisii informácie, dokumenty alebo iné dôkazy prispievajúce k potvrdeniu existencie porušenia, ktorého sa dopustil,

–        po prijatí oznámenia o výhradách podnik informuje Komisiu, že nepopiera vecnú správnosť skutkových zistení, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia“ [neoficiálny preklad].

126    V prejednávanej veci treba jednak poukázať na to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že podrobné vysvetlenia žalobcu k fungovaniu kartelu v rámci združenia Valveplast a jeho podskupín, najmä podskupiny „Francúzsko“, ako aj ku kvótam a k mechanizmom rozdeľovania zákazníkov a doručenie tabuliek zobrazujúcich trhové podiely prispeli k potvrdeniu existencie porušenia. Komisia tiež zohľadnila skutočnosť, že žalobca namietal určité skutočnosti vyplývajúce z oznámenia o výhradách. Tieto úvahy ju viedli k zníženiu pokuty žalobcu o 30 %.

127    Predovšetkým pokiaľ ide o konštatovanie Komisie, že žalobca namietal určité skutočnosti vyplývajúce z oznámenia o výhradách, a o následné priznanie menšieho zníženia pokuty, za ktorej zaplatenie je žalobca solidárne zodpovedný, nemožno to považovať za zjavne nesprávne posúdenie.

128    Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že žalobca namietal určité skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách spôsobom, ktorý prekračuje jednoduché uvedenie vecných údajov, ktoré si Komisia nesprávne vyložila. Podľa odôvodnení č. 275 a 276 napadnutého rozhodnutia žalobca tvrdil, že Trioplast Wittenheim sa nezúčastnil na zavedení systému koordinácie internetových dražieb. Je však preukázané, že Trioplast Wittenheim sa zúčastnil na stretnutí združenia Valveplast 8. júna 2001, na ktorom bola táto otázka nastolená, a že sa verejne nedištancoval od obsahu tohto stretnutia. Podľa odôvodnenia č. 301 napadnutého rozhodnutia žalobca zamietol akúkoľvek účasť na vypracovaní modelu výpočtu cien FFS vriec, zatiaľ čo je nesporné, že žalobca sa zúčastnil na stretnutí združenia Valveplast 15. septembra 2000, kde sa rozhodlo o vytvorení na to určenej pracovnej skupiny. Trioplast Wittenheim sa navyše ani nedištancoval od obsahu tohto stretnutia.

129    Tieto námietky žalobcu v správnom konaní nemožno považovať len za odlišné posúdenia skutočností „na margo“ posúdení Komisie. Týkajú sa dvoch podstatných prvkov kartelu, a to koordinácie internetových dražieb a modelu výpočtu cien. Toto posúdenie navyše nie je spochybnené ani skutočnosťou, že po odpovedi žalobcu napadnuté rozhodnutie obsahuje určité rozdielnosti oproti oznámeniu o výhradách, pokiaľ ide o prezentáciu skutočností.

130    Ďalej pokiaľ ide o porovnanie situácie žalobcu so situáciou spoločnosti Bischof+Klein, ktorej bolo navyše priznané menšie zníženie pokuty ako 30 % priznaných žalobcovi, treba poznamenať, že z odôvodnenia č. 851 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že spoločnosť Bischof+Klein vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že nenamieta vecnú správnosť skutkových okolností vyplývajúcich z uvedeného oznámenia. Zosúladila sa teda s bodom D.2 druhou zarážkou oznámenia o spolupráci, na rozdiel od žalobcu, ktorý, ako vyplýva zo spisu, nikdy výslovne neodkázal na toto ustanovenie.

131    Navyše, hoci sa preukázalo, že žalobca počas správneho konania namietal určité skutočnosti, nepredložil nič, čím by preukázal, že spoločnosť Bischof+Klein napriek vyhláseniu vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách namietala vecnú správnosť skutkových okolností počas uvedeného konania. Preto aj za predpokladu, že by Komisia buď priznala zníženie pokuty uloženej spoločnosti Bischof+Klein, alebo by jej priznala väčšie zníženie, než by jej bola predtým priznala, a to z dôvodu, že táto spoločnosť nenamietala vecnú správnosť skutkových okolností, a zároveň by nepriznala takéto zníženie pokuty žalobcovi, nemožno sa domnievať, že by tu išlo o zjavne nesprávne posúdenie.

132    Napokon treba uviesť, že žalobca netvrdil ani a fortiori nepreukázal, že dôkazy, ktoré poskytol Komisii, prispeli k potvrdeniu porušenia významnejšie, než dôkazy spoločnosti Bischof+Klein. Preto nemožno prijať ani nesprávne posúdenie Komisie z tohto dôvodu.

133    Štvrtý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode týkajúcom sa dodržiavania zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania

 Tvrdenia účastníkov konania

134    Žalobca tvrdí, že Komisia nedodržala zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

135    Po prvé sa žalobca domnieva, že je neprimerané, keď suma kumulovaných pokút všetkých podnikov zúčastnených na porušení, teda suma 290,71 milióna eur po uplatnení hornej hranice 10 % z obratu a uplatnení oznámenia o spolupráci (predtým viac než 600 miliónov eur) prekračuje ročný obrat celého relevantného trhu, ktorý je okolo 250 miliónov eur. Žalobca tiež vytýka Komisii skutočnosť, že pokuta Trioplastu Wittenheim a pokuta, ktorá bola uložená jemu z dôvodu jeho solidárnej zodpovednosti, je príliš vysoká vo vzťahu k obratu dosiahnutému na dotknutom trhu. Žalobca v tejto súvislosti namieta skutočnosť, že na predmetný prípad je uplatniteľný rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia (T‑224/00, Zb. s. II‑2597), pretože na rozdiel od žalobcu zohrával Archer Daniels Midland v dotknutom karteli úlohu vodcu.

136    Po druhé sa žalobca domnieva, že Komisia zaobchádzala s podobnými prípadmi rozdielne a nedodržala vlastnú prax týkajúcu sa pokút. Žalobca jednak odkazuje na iné veci, napríklad na vec Metionín (vec C.37.519 – Metionín, Ú. v. EÚ L 255, 2003, s. 1), v ktorých bol primeranejší pomer medzi uloženými pokutami a obratmi dosiahnutými na relevantných trhoch. Žalobca tiež tvrdí, že výška pokuty Trioplastu Wittenheim je neprimeranejšia vo vzťahu k jeho obratu, než je výška pokút ostatných osôb, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, ako sú spoločnosti Bischof+Klein, Nordenia International a Cofira‑Sac.

137    Žalobca dodáva, že pomer medzi východiskovými sumami uloženými podnikom prvej kategórie a východiskovými sumami uloženými podnikom štvrtej kategórie je približne štyri k jednej. Podľa žalobcu mala byť konečná suma pokuty Trioplastu Wittenheim znížená tak, aby sa rovnala (približne) aspoň štvrtine konečnej pokuty splatnej spoločnosťou Bischof+Klein, ktorá bola zaradená do prvej kategórie.

138    Po tretie žalobca tvrdí, že Trioplast Wittenheim bol malou hospodárskou jednotkou bez významného vplyvu na trhu a že zo svojej účasti na protisúťažnom postupe nedosiahol žiaden zisk. Žalobca v tejto súvislosti uvádza, že pokuta vo výške 7,3 milióna eur, v akej je solidárne zodpovedný, bola 21‑násobne vyššia, než bol kumulovaný zisk z predaja dotknutých výrobkov skupiny Trioplast v rokoch 1999, 2000 a 2001. Komisia navyše pri stanovovaní výšky pokuty nezohľadnila efektívnu kapacitu Trioplastu Wittenheim zaplatiť ju. Podľa žalobcu sa jeho konkurzu mohlo zabrániť, keby Komisia zohľadnila jeho zlú situáciu a pri prijatí napadnutého rozhodnutia uznala priamu finančnú zodpovednosť jeho predchádzajúceho vlastníka, teda spoločnosti FLS Plast.

139    Po štvrté žalobca tvrdí, že pokuty uložené v prejednávanej veci by boli výrazne nižšie, keby sa uplatnili nové usmernenia k metóde stanovovania pokút.

140    Komisia navrhuje, aby sa tento žalobný dôvod zamietol.

 Posúdenie Všeobecným súdom

141    Po prvé a v rozsahu, v akom je piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality, treba pripomenúť judikatúru, podľa ktorej pri stanovení sumy každej pokuty disponuje Komisia voľnou úvahou a nie je na tento účel povinná použiť presný matematický vzorec (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Mo och Domsjö/Komisia, C‑283/98 P, Zb. s. I‑9855, bod 47, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T‑303/02, Zb. s. II‑4567, bod 151). Okrem toho podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa výška pokuty stanoví na základe závažnosti porušenia a dĺžky jeho trvania. Navyše uvedená suma je výsledkom viacerých číselných posúdení vykonaných Komisiou podľa usmernení k metóde stanovovania pokút. Stanovenie uvedenej sumy závisí najmä od rôznych okolností súvisiacich s individuálnym správaním predmetného podniku, akými je existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, body 82 a 85).

142    Z tohto právneho rámca nie je možné vyvodiť, že Komisia musí zabezpečiť úmernosť medzi takto vypočítanou celkovou sumou pokuty uloženou účastníkom kartelu a objemom trhu s dotknutým výrobkom počas konkrétneho roku porušenia, keď porušenie trvalo viac než dvadsať rokov a výšky pokút závisia aj od iných okolností spojených s individuálnym správaním dotknutých podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 342).

143    V rozsahu, v akom ide o pomer medzi ročným obratom žalobcu a výškou jemu uloženej pokuty, treba poznamenať jednak to, že Komisia pri určení závažnosti porušenia, ktorého sa žalobca dopustil, skutočne vychádzala z obratu dosiahnutého v roku 1996, a jednak to, že východisková suma 8,5 milióna eur, ktorá z neho vyplynula, bola nižšia než východisková suma, ktorú mu bolo možné uložiť podľa bodu A tretej zarážky usmernení k metóde stanovovania pokút, a to 20 miliónov eur (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 180). Okolnosť, podľa ktorej mala Komisia zohľadniť obrat z toho roku, v ktorom žalobca pôsobil na relevantnom trhu, nemôže mať vplyv na túto analýzu.

144    V každom prípade účelom článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je zamedziť tomu, aby boli pokuty neproporcionálne. Keďže v prejednávanej veci konečná výška pokuty neprekračuje hornú hranicu 10 % z obratu, nemožno ju považovať za neproporcionálnu z dôvodu, že celková suma pokút prekračuje celkový objem relevantného trhu, ani z dôvodu, že pokuta Trioplastu Wittenheim a pokuta žalobcu prekračujú ich ročné obraty dosiahnuté s dotknutým výrobkom (pozri v tomto zmysle rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 200). V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, horná hranica 10 % z obratu sa má uplatniť bez toho, aby sa musela zohľadniť osobitná úloha podniku v karteli.

145    Po druhé, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, treba na jednej strane konštatovať, že pokiaľ ide o porovnanie vykonané žalobcom s inými rozhodnutiami Komisie vydanými v oblasti pokút, najmä vzhľadom na pomer medzi celkovou výškou pokút a veľkosťou dotknutého trhu, tieto rozhodnutia môžu byť relevantné vo vzťahu k dodržiavaniu zásady rovnosti zaobchádzania len vtedy, ak sa preukáže, že okolnosti vecí týkajúcich sa týchto iných rozhodnutí, ako sú trhy, výrobky, krajiny, podniky a dotknuté obdobia, sú porovnateľné s okolnosťami prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, Zb. s. II‑3627, bod 316).

146    Samotná zmienka žalobcu týkajúca sa celkových pokút a obratov dosiahnutých na dotknutých trhoch uvedených v predmetných rozhodnutiach nemôže byť postačujúca na vyvodenie záveru, že v prejednávanej veci boli rovnaké podmienky. Žalobca tak nepreukázal, že trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia boli porovnateľné s tými, ktoré sú charakteristické pre túto vec.

147    Na druhej strane, pokiaľ ide o porovnanie s ostatnými adresátmi napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobca vykonal, treba uviesť, že horná hranica 10 % z obratu sa v prejednávanej veci uplatnila v prípade spoločností Bischof+Klein, Nordenia International a Cofira‑Sac. Toto pravidlo však neviedlo k zníženiu pokuty, v akej je žalobca solidárne zodpovedný, čo vo veľkej miere vysvetľuje to, čo žalobca kvalifikuje ako nepomer medzi konečnými sumami pokút. Podľa judikatúry teda túto okolnosť nemožno považovať za diskrimináciu. Rozdielne zaobchádzanie je totiž priamym dôsledkom maximálnej hranice stanovenej pre pokuty nariadením č. 1/2003, ktorej zákonnosť nebola spochybnená a ktorá sa zjavne uplatňuje len v prípadoch, keby zamýšľaná výška pokuty prekročila 10 % z obratu dotknutého podniku (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 185).

148    Po tretie, pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca nemal z kartelu nijaký prospech, treba zdôrazniť, že skutočnosť, že podnik v dôsledku porušenia nezískal nijaký prospech z porušenia, nemôže brániť tomu, aby mu bola uložená pokuta, pretože inak by sa stratil jej odstrašujúci charakter. Z toho vyplýva, že Komisia nie je povinná pri určení výšky pokút preukázať, že v dôsledku porušenia dané podniky získali nenáležitú výhodu, prípadne nie je povinná ani zohľadniť, že v dôsledku predmetného porušenia nebol nadobudnutý prospech (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 4881). Toto tvrdenie je teda neúčinné.

149    Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa nezohľadnenia zlej finančnej situácie Trioplastu Wittenheim v období správneho konania, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Komisia nie je pri určení výšky pokuty povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu podniku, keďže uloženie takejto povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnenej súťažnej výhody pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu (rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369, body 54 a 55).

150    Navyše bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť k odkazu Komisie v bode 5 písm. b) usmernení k metóde stanovovania pokút, ktorý však žalobca neuviedol, podľa ktorého sa musí zohľadniť reálna platobná schopnosť podniku, treba poznamenať, že tieto usmernenia nijako nespochybňujú uvedenú judikatúru. Táto schopnosť sa totiž použije iba v „špecifickom sociálnom [spoločenskom – neoficiálny preklad] kontexte“ tvorenom dôsledkami, ktoré by zaplatenie pokuty mohlo mať najmä na zvýšenie nezamestnanosti alebo na poškodenie dodávateľských a odberateľských hospodárskych odvetví dotknutého podniku (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977, body 105 a 106). V prejednávanej veci teda nebola v správnom konaní uvedená žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byť spôsobilá odôvodniť existenciu takéhoto kontextu.

151    Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na situáciu spoločnosti FLS Plast, treba konštatovať, že napriek tomu, že ho Všeobecný súd vyzval, aby na pojednávaní spresnil svoje postavenie, žalobca nepredložil žiadne skutočnosti umožňujúce preukázať súvislosť medzi vyhlásením konkurzu Trioplastu Wittenheim a spôsobom, akým Komisia zaobchádzala so spoločnosťou FLS Plast.

152    Po štvrté nie je potrebné porovnávať výšky pokút uložených v prejednávanej veci s hypotetickými výškami pokút, ktoré by boli stanovené na základe nových usmernení k metóde stanovovania pokút, ako to odporúča žalobca. Usmernenia k metóde stanovovania pokút sú totiž relevantným právnym rámcom pre túto vec a skutočnosť, že Komisia neskôr zverejnila nové usmernenia k metóde stanovovania pokút, nemá nijaký vplyv na uplatniteľnosť ratione temporis predchádzajúcich usmernení.

153    Z predchádzajúceho vyplýva, že piaty žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O šiestom žalobnom dôvode týkajúcom sa dodržiavania zásad riadnej správy vecí verejných a právnej istoty

 Tvrdenia účastníkov konania

154    Na jednej strane žalobca Komisii vytýka jednak porušenie ustanovení nariadenia č. 1/2003 a zásad, ktoré sú základom článku 23 ods. 1 tohto nariadenia, a jednak porušenie zásady riadnej správy vecí verejných uvedenej v judikatúre a v Charte základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1). Podľa žalobcu z týchto zásad vyplýva, že každý akt inštitúcií, ktorý spôsobuje právne účinky, musí byť jasný a presný a musí byť adresátovi oznámený takým spôsobom, aby sa mohol s istotou ubezpečiť o účinkoch a dôsledkoch tohto aktu.

155    Žalobca v tejto súvislosti tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nestanovuje jasne rozsah, v akom je žalobca zodpovedný za porušenie Trioplastu Wittenheim a presnú výšku pokuty, ktorú bude musieť nakoniec zaplatiť. Nebolo totiž spresnené, akým spôsobom sa má zaplatenie pokuty 17,85 milióna eur uloženej Trioplastu Wittenheim rozdeliť medzi žalobcu a spoločnosti FLS Plast a FLSmidth, keďže celkové sumy, v akých sú tieto materské spoločnosti solidárne zodpovedné, prekračujú výšku pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim. Napadnuté rozhodnutie teda vytvorilo právnu neistotu, ktorá by mohla viesť k sporu medzi rôznymi materskými spoločnosťami pred vnútroštátnymi súdmi alebo rozhodcom, keďže by im ešte prináležalo stanoviť rozdelenie ich vzájomnej zodpovednosti.

156    Žalobca sa domnieva, že s ohľadom na skutočnosť, že kumulácia súm pokút, v akej sú nástupnícke materské spoločnosti solidárne zodpovedné, prekračuje pokutu uloženú Trioplastu Wittenheim, Komisia sa nemôže odvolávať na svoju diskrečnú právomoc vyžadovať zaplatenie pokuty od spoločnosti, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou schopná platiť. Žalobca v tomto kontexte uvádza, že každá materská spoločnosť bola solidárne zodpovedná s Trioplastom Wittenheim len za rôzne časti porušenia. Podľa žalobcu solidárna zodpovednosť dáva Komisii právomoc požadovať iba časť pokuty podľa dotknutého obdobia buď od spoločností FLS Plast a FLSmidth alebo Trioplastu Wittenheim, alebo od žalobcu alebo Trioplastu Wittenheim. V prejednávanom prípade si Komisia vymyslela solidárnu zodpovednosť za skutok medzi spoločnosťami FLS Plast a FLSmidth a žalobcom, pre ktorú neexistoval nijaký právny základ.

157    Na druhej strane žalobca opakuje tvrdenia, ktoré uviedol v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu, týkajúce sa nezohľadnenia skutočnosti, že Trioplast Wittenheim patril spoločnosti Compagnie de Saint‑Gobain a že kumulovaná solidárna zodpovednosť týchto spoločností prekračuje výšku pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim. Žalobca zdôrazňuje, že Komisia mala použiť jednu z metód stanovovania pokút, ktorú navrhol.

158    Komisia predovšetkým pripomína, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Trioplast Wittenheim je zodpovedný za zaplatenie pokuty vo výške 17,85 milióna eur. Z tejto pokuty boli FLS Plast a FLSmidth solidárne zodpovedné za zaplatenie maximálnej sumy vo výške 15,30 milióna eur a žalobca sumy v maximálnej výške 7,73 milióna eur. Každá platba vykonaná jednou z týchto štyroch spoločností sa musí podľa Komisie odpočítať od celkovej pokuty 17,85 milióna eur. Komisia tvrdí, že disponuje diskrečnou právomocou žiadať platbu od spoločnosti, ktorá je v najväčšej miere schopná splniť túto povinnosť. Po vykonaní platby jednou alebo viacerými solidárne zodpovednými spoločnosťami musia tieto spoločnosti určiť, za akú časť platby každý adresát rozhodnutia zodpovedá a aké musia byť prípadné kompenzácie medzi nimi.

159    Komisia spresňuje, že netvrdí, že existuje solidárna zodpovednosť medzi spoločnosťami FLS Plast a FLSmidth a žalobcom. Žalobca bol solidárne zodpovedný s Trioplastom Wittenheim len za časť obdobia trvania porušenia, ktorá sa ho týka. Komisia sa navyše domnieva, že nebolo potrebné, aby spresnila spôsob, akým sa má v konečnom dôsledku rozdeliť platba pokuty medzi žalobcu a Trioplast Wittenheim alebo medzi spoločnosti FLS Plast a FLSmidth a Trioplast Wittenheim.

160    Komisia napokon s odvolaním sa na skutočnosti uvedené v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu odmieta tvrdenia týkajúce sa zodpovednosti súvisiacej s obdobím, v ktorom Trioplast Wittenheim patril spoločnosti Compagnie de Saint‑Gobain a prekročenia výšky pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim.

 Posúdenie Všeobecným súdom

161    Treba pripomenúť, že zásada právnej istoty predstavuje všeobecnú zásadu práva Európskej únie, ktorá vyžaduje najmä jasnosť a presnosť všetkých aktov inštitúcií Európskej únie, osobitne pokiaľ tieto akty ukladajú alebo umožňujú ukladať sankcie, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, a podľa toho konať (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia a Rada, C‑266/06 P, neuverejnený v Zbierke, bod 43, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 66).

162    Výhrady žalobcu sú v podstate založené na tom, že z dôvodu, že kumulácia súm, v akých sú žalobca na jednej strane a spoločnosti FLS Plast a FLSmidth na druhej strane solidárne zodpovední, prevyšuje výšku pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim, napadnuté rozhodnutie presne nestanovuje výšku pokuty, akú musí v konečnom dôsledku zaplatiť, a na tom, že Komisia vytvorila solidárnu zodpovednosť za skutok medzi žalobcom a spoločnosťami FLS Plast a FLSmidth.

163    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že keď materská spoločnosť a dcérska spoločnosť sú alebo boli hospodárskou jednotkou, ktorá sa zúčastnila na karteli, Komisia ich môže uznať solidárne zodpovednými za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, body 58 a 59).

164    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Trioplast Wittenheim tvoril hospodársku jednotku postupne najskôr so spoločnosťami FLS Plast a FLSmidth v období od 31. decembra 1990 do 19. januára 1999 a potom so žalobcom v období od 21. januára 1999 do 26. júna 2002. Nič teda nebráni tomu, aby Komisia uznala tak spoločnosti FLS Plast a FLSmidth, ako aj žalobcu za solidárne zodpovedných za zaplatenie pokuty uloženej ich dcérskej spoločnosti Trioplast Wittenheim. Komisia tak uložila Trioplastu Wittenheim pokutu vo výške 17,85 milióna eur a za solidárne zodpovedné za zaplatenie tejto pokuty uznala spoločnosti FLS Plast a FLSmidth vo výške 15,30 milióna eur a žalobcu vo výške 7,73 milióna eur.

165    Navyše, ako uvádza Komisia, článok 2 prvý odsek písm. f) napadnutého rozhodnutia jej zveruje úplnú slobodu, pokiaľ ide o vymáhanie pokuty od jednej alebo druhej dotknutej právnickej osoby v závislosti od ich platobnej schopnosti. Komisia teda môže rozhodnúť o vymáhaní celej pokuty alebo jej časti od dcérskej spoločnosti alebo od jednej alebo všetkých materských spoločností, ktoré postupne kontrolovali dcérsku spoločnosť, až do jej úplného splatenia. V rozsahu, v akom si Komisia zvolí vymáhanie pokuty od materských spoločností, môže byť prípadne vedená k vymáhaniu maximálnej sumy, v akej je preukázaná jeho solidárna zodpovednosť, teda 7,73 milióna eur, od žalobcu a k vymáhaniu zvyšnej sumy pokuty od spoločností FLS Plast a FLSmidth, ktorá bude nevyhnutne nižšia ako suma 15,30 milióna eur, ktorá bola stanovená ako výška ich solidárnej zodpovednosti. Za tohto predpokladu bude môcť od žalobcu vymáhať len sumu nižšiu, než je výška pokuty, v akej bola stanovená jeho solidárna zodpovednosť.

166    Zdá sa teda, že bez uvedenia akéhokoľvek odôvodnenia založeného na odstrašujúcom charaktere pokuty, podľa slobody voľby Komisie pri výkone článku 2 prvého odseku písm. f) napadnutého rozhodnutia závisí suma pokuty skutočne vymáhaná od žalobcu od súm vymáhaných od spoločností FLS Plast a FLSmidth a opačne.

167    Je teda dôležité uviesť, že žalobca a spoločnosti FLS Plast a FLSmidth nikdy netvorili spoločnú hospodársku jednotku. Tieto materské spoločnosti postupne tvorili s Trioplastom Wittenheim dve odlišné hospodárske jednotky, pričom každá z nich bola individuálne zodpovedná za kartel v rozličných obdobiach a za rozličných podmienok. Keďže z tohto dôvodu nemôžu byť nástupnícke materské spoločnosti vzájomne solidárne zodpovedné, napadnuté rozhodnutie nemôže Komisii dovoliť, aby suma pokuty skutočne vymáhaná od žalobcu závisela od sumy vymáhanej od ostatných materských spoločností a opačne.

168    V tomto ohľade je pravda, že napadnuté rozhodnutie preukazuje osobnú zodpovednosť každej materskej spoločnosti za uvedené porušenie, pričom zohľadňuje dĺžku obdobia, v ktorom mali kontrolu nad Trioplastom Wittenheim, neexistenciu s nimi súvisiacich priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a spoluprácu s Komisiou v priebehu vyšetrovania, ako to vyplýva z jeho odôvodnení č. 782, 783, 785 až 812, 836 až 841 a 862 až 865. Takto stanovené sumy pokuty však predstavujú maximálne sumy, v akých Komisia stanovila solidárnu zodpovednosť nástupníckych materských podnikov s Trioplastom Wittenheim.

169    Keďže teda žalobca a spoločnosti FLS Plast a FLSmidth nikdy spolu netvorili jednu hospodársku jednotku, zásada individualizácie trestov a sankcií vyžaduje, aby suma pokuty skutočne zaplatená žalobcom neprekročila podiel jeho solidárnej zodpovednosti. Tento podiel zodpovedá časti pokuty uloženej žalobcovi vo vzťahu k celkovej výške súm, v akých boli nástupnícke materské spoločnosti postupne solidárne zodpovedné za zaplatenie pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zásada individualizácie trestov a sankcií, podľa ktorej hospodárska jednotka môže byť sankcionovaná len za skutky, ktoré sa jej osobne vytýkajú, sa uplatňuje v každom konaní, ktoré môže viesť k sankciám podľa pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Union Pigments/Komisia, T‑62/02, Zb. s. II‑5057, bod 119).

170    Keďže článok 2 prvý odsek písm. f) napadnutého rozhodnutia nespresňuje podiel prislúchajúci žalobcovi, pričom Komisii zveruje úplnú slobodu, pokiaľ ide o uplatnenie solidárnych zodpovedností nástupníckych materských spoločností, ktoré medzi sebou nikdy netvorili jednu hospodársku jednotku, toto ustanovenie je nezlučiteľné s povinnosťou Komisie, ktorá vyplýva zo zásady právnej istoty, umožniť žalobcovi jednoznačne poznať presnú výšku pokuty, ktorú má zaplatiť, s ohľadom na obdobie, za ktoré je solidárne zodpovedný za porušenie spolu s Trioplastom Wittenheim. Napadnuté rozhodnutie teda porušuje tak zásadu právnej istoty, ako aj zásadu individualizácie trestov a sankcií.

171    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa šiesty žalobný dôvod musí prijať. Preto bez toho, aby bolo potrebné skúmať tento žalobný dôvod z hľadiska zásady riadnej správy vecí verejných, treba zrušiť článok 2 prvý odsek písm. f) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobcu.

2.     O subsidiárne vznesenom návrhu smerujúcom k zníženiu výšky pokuty

172    V rozsahu, v akom sú žalobné dôvody vznesené žalobcom uvedené na podporu jeho bodu návrhu smerujúceho k zníženiu pokuty, z bodov 94 až 98 vyššie vyplýva, že napadnuté rozhodnutie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie týkajúce sa toho, že Komisia vo vzťahu k žalobcovi uplatnila rok 1996 ako referenčný rok na určenie závažnosti porušenia. Je teda potrebné, aby Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003 stanovil novú východiskovú sumu na výpočet výšky pokuty, v akej je žalobca solidárne zodpovedný za zaplatenie pokuty uloženej jej dcérskej spoločnosti. So zreteľom na predchádzajúce úvahy sa Všeobecný súd domnieva, že k riadnemu posúdeniu okolností prejednávanej veci tak, ako vyplývajú zo spisu, dôjde stanovením východiskovej sumy pokuty žalobcu na 3 milióny eur.

173    V dôsledku toho so zreteľom na potrebné zvýšenie pokuty na základe dĺžky účasti žalobcu na karteli na jednej strane a zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci na druhej strane treba stanoviť sumu uloženú žalobcovi na 2,73 milióna eur. Zo záveru založeného na bode 171 vyššie, podľa ktorého sa šiesty žalobný dôvod musí prijať, vyplýva, že táto suma je základom, na ktorom sa musí určiť podiel žalobcu na solidárnej zodpovednosti nástupníckych materských spoločností na zaplatenie pokuty uloženej Trioplastu Wittenheim.

174    Keďže ostatné skutočnosti nevyhnutné na stanovenie podielu prislúchajúceho žalobcovi, ako sa uvádza v bode 169 vyššie, a spomedzi nich najmä výška pokuty uloženej ostatným materským spoločnostiam Trioplastu Wittenheim, nie sú konečné a nie je možné ich preukázať v rámci tohto konania, Komisii bude prináležať, aby na základe svojej povinnosti prijať opatrenia, aby vyhovela tomuto rozsudku podľa článku 266 ZFEÚ, stanovila podiel žalobcu na základe konečných skutočností nevyhnutných na tento účel.

 O trovách

175    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov.

176    Keďže v prejednávanej veci bola časť žaloby podanej žalobcom prijatá, Všeobecný súd je toho názoru, že je potrebné zaviazať žalobcu na náhradu polovice svojich vlastných trov konania a polovice trov konania Komisie, pričom Komisia bude znášať polovicu svojich vlastných trov konania a polovicu trov konania vzniknutých žalobcovi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 2 prvý odsek písm. f) rozhodnutia Komisie K(2005) 4634 v konečnom znení z 30. novembra 2005 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 ES (vec COMP/F/38.354 – Priemyselné vrecia) sa zrušuje v časti týkajúcej sa Trioplast Industrier AB.

2.      Výška pokuty uloženej Trioplast Industrier sa stanovuje na 2,73 milióna eur, pričom na základe nej je potrebné určiť jej podiel na solidárnej zodpovednosti nástupníckych materských spoločností za zaplatenie pokuty uloženej Trioplast Wittenheim SA.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Trioplast Industrier znáša polovicu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania Komisie.

5.      Komisia znáša polovicu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania vzniknutých Trioplast Industrier.

Meij

Vadapalas

Truchot

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. septembra 2010.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Správne konanie

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O návrhoch smerujúcich k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozhodnutia

O prvom žalobnom dôvode založenom na existencii pochybení v rámci určenia dĺžky trvania porušenia a výšky pokuty

K tretej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa zákonnosti určenia dĺžky trvania porušenia

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

K prvej časti žalobného dôvodu týkajúcej sa zákonnosti spôsobu výpočtu pokuty

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

K druhej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa zákonnosti určenia závažnosti porušenia v rámci stanovovania pokuty

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O druhom žalobnom dôvode týkajúcom sa dôvodnosti zamietnutia Komisie prihliadnuť na poľahčujúce okolnosti

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O štvrtom žalobnom dôvode týkajúcom sa žiadosti o zhovievavosť

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O piatom žalobnom dôvode týkajúcom sa dodržiavania zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O šiestom žalobnom dôvode týkajúcom sa dodržiavania zásad riadnej správy vecí verejných a právnej istoty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O subsidiárne vznesenom návrhu smerujúcom k zníženiu výšky pokuty

O trovách

---

* Jazyk konania: švédčina.