ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (odvolacia komora)

z 5. októbra 2009

Spojené veci T‑40/07 P a T‑62/07 P

José António de Brito Sequeira Carvalho

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

a

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

José António de Brito Sequeira Carvalho

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Dovolenka – Nemocenská dovolenka – Nariadenie nemocenskej dovolenky ex offo – Predĺženie nemocenskej dovolenky ex offo – Predchádzajúce nové lekárske vyšetrenie – Právomoc Súdu pre verejnú službu – Zmena predmetu konania“

Predmet: Odvolania podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 13. decembra 2006, de Brito Sequeira Carvalho/Komisia (F‑17/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑149, II‑A‑1‑577), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku

Rozhodnutie: Odvolanie vo veci T‑40/07 P sa zamieta. Vo veci T‑40/07 P José António de Brito Sequeira Carvalho znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Komisie Európskych spoločenstiev v rámci konania na tomto stupni. Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 13. decembra 2006, de Brito Sequeira Carvalho/Komisia (F‑17/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑149, II-A‑1‑577), sa zrušuje v rozsahu, v akom zrušil rozhodnutie z 13. júla 2004 a rozhodnutia o predĺžení nemocenskej dovolenky ex offo, ktoré nasledovali po rozhodnutí z 22. septembra 2004. Žaloba, ktorú podal J. de Brito Sequeira Carvalho na Súd pre verejnú službu vo veci F‑17/05, sa zamieta ako neprípustná v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia z 13. júla 2004 a rozhodnutí o predĺžení nemocenskej dovolenky ex offo, ktoré nasledovali po rozhodnutí z 22. septembra 2004. V zostávajúcej časti sa odvolanie vo veci T‑62/07 P zamieta. Vo veci T‑62/07 P J. de Brito Sequeira Carvalho znáša polovicu svojich vlastných trov konania tak v konaní pred Súdom pre verejnú službu, ako aj v tomto konaní. Vo veci T‑62/07 P Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania pána de Brito Sequeira Carvalho tak v konaní pred Súdom pre verejnú službu, ako aj v tomto konaní.

Abstrakt

1.      Úradníci – Rozhodnutie ovplyvňujúce administratívne postavenie úradníka – Zohľadnenie okolností neuvedených v osobnom spise, ale skôr oznámených dotknutému úradníkovi – Zákonnosť – Podmienky

(Služobný poriadok úradníkov, článok 26 prvý odsek)

2.      Konanie – Opatrenia na zabezpečenie priebehu konania – Písomné otázky položené účastníkom konania – Absencia automatických dôsledkov na rozhodnutie v spore

(Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, články 49, 64 a 65; rozhodnutie Rady 2004/752, článok 3 ods. 4)

3.      Konanie – Predloženie dôkazov – Lehota – Oneskorené podanie návrhov na vykonanie nových dôkazov

(Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 48 ods. 1)

4.      Konanie – Návrh na nariadenie vykonania dokazovania – Predloženie po ukončení ústnej časti konania – Návrh na opätovné otvorenie ústnej časti konania

(Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 62)

5.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Lehoty – Charakter verejného poriadku

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

6.      Akty inštitúcií – Prezumpcia platnosti – Ničotný právny akt – Pojem

(Článok 249 ES)

7.      Úradníci – Menovací orgán – Právomoci – Výkon

(Služobný poriadok úradníkov, článok 2)

8.      Úradníci – Žaloba – Dôvody – Zneužitie právomoci

9.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Lehoty – Preklúzia – Ospravedlniteľný omyl

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

1.      Zákonnosť posúdenia žaloby úradníka súdom Spoločenstva nie je vôbec podmienená dodržaním povinnosti žalovanej inštitúcie sprostredkovať osobný spis uvedeného úradníka podľa článku 26 služobného poriadku. Jedine súdu Spoločenstva prislúcha možnosť zvážiť prijatie prípadných opatrení na zabezpečenie priebehu konania a nariadiť prípadné opatrenia na dokazovanie.

Cieľom článku 26 prvého odseku služobného poriadku je zaručiť právo na obranu úradníka tým, že zabraňuje, aby rozhodnutia prijaté administratívou, ktoré sa týkajú jeho služobného postavenia a služobného postupu, boli založené na skutočnostiach týkajúcich sa jeho spôsobilosti, výkonnosti a správania, ktoré nie sú uvedené v jeho osobnom spise. Z toho vyplýva, že rozhodnutie založené na takých skutkových okolnostiach je v rozpore so zárukami služobného poriadku a musí byť zrušené ako rozhodnutie prijaté v konaní, ktoré je postihnuté nezákonnosťou.

Samotná skutočnosť, že písomnosti uvedené v článku 26 služobného poriadku neboli založené do osobného spisu, nemôže odôvodniť zrušenie rozhodnutia, pokiaľ dotknutá osoba bola skutočne oboznámená s ich obsahom. Voči úradníkovi totiž nemožno uplatniť len písomnosti týkajúce sa jeho spôsobilosti, výkonnosti a správania, s ktorými predtým nebol oboznámený. Netýka sa písomností, ktoré – hoci s nimi bol oboznámený – neboli ešte vložené do jeho osobného spisu, lebo inštitúcii nemožno brániť, aby prijala rozhodnutie v záujme služby na základe písomností, s ktorými bola daná osoba predtým oboznámená len preto, že neboli vložené do jeho osobného spisu. Z toho vyplýva, že inštitúcia poruší článok 26 služobného poriadku a právo úradníka na obranu, pokiaľ prijme rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jeho postavenia bez toho, aby ho predtým oboznámila s faktickými skutočnosťami neuvedenými v jeho osobnom spise, ktoré odôvodňujú prijatie tohto rozhodnutia. V tomto ohľadu nemožno samotnú preukázanú vedomosť úradníka o týchto skutočnostiach považovať za dostatočný dôkaz o tom, že mal možnosť užitočne brániť svoje záujmy pred prijatím rozhodnutia, ktoré mu spôsobuje ujmu. Aby bolo zaručené dodržanie jeho práva na obranu treba, aby inštitúcia akýmkoľvek spôsobom preukázala, že ho predtým upozornila, že dotknuté faktické skutočnosti, hoci nevložené do jeho osobného spisu, mohli odôvodniť rozhodnutie, ktoré mu spôsobuje ujmu. Ak to tak nie je, nemožno mať za to, že došlo k oboznámeniu vyžadovanému článkom 26 služobného poriadku.

(pozri body 91 – 94)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 13. decembra 2005, Cwik/Komisia, T‑155/03, T‑157/03 a T‑331/03, Zb. VS s. I‑A‑411, II‑1865, body 50 a 51 a tam citovaná judikatúra, a bod 52; 28. novembra 2006, Milbert a i./Komisia, T‑47/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑281, II‑A‑2‑1455, bod 83

2.      Súd pre verejnú službu sa môže voľne rozhodnúť, či položí účastníkom konania písomné otázky, keďže kedykoľvek v priebehu konania môže rozhodnúť o prijatí akéhokoľvek opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo nariadiť vykonanie dokazovania podľa článkov 64 a 65 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Výkon tohto oprávnenia však v žiadnom prípade nemá automatické dôsledky na rozhodnutie v spore, pretože Súd pre verejnú službu môže naďalej voľne posúdiť, aký význam bude pripisovať jednotlivým skutkovým okolnostiam a dôkazným prostriedkom, ktoré mu boli predložené alebo ktoré mohol sám zadovážiť.

(pozri bod 105)

Odkaz: Súdny dvor, 29. októbra 2004, Ripa di Meana/Parlament, C‑360/02 P, Zb. s. I‑10339, bod 28

3.      Pokiaľ ide o výnimku z pravidiel, ktoré upravujú predkladanie dôkazov, článok 48 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa ukladá účastníkom konania povinnosť odôvodniť omeškanie s takýmto návrhom dôkazov. Táto povinnosť znamená, že súd Spoločenstva má právomoc kontrolovať odôvodnenie omeškania s predložením týchto navrhovaných dôkazov a prípadne ich obsah, ako aj právomoc tieto dôkazy odmietnuť, ak návrh na ich predloženie nie je odôvodnený právne dostatočným spôsobom. A fortiori je to tak aj v prípade návrhu dôkazov predložených po podaní dupliky.

(pozri bod 115)

Odkaz: Súdny dvor, 14. apríla 2005, M/Súdny dvor, C‑243/04 P, neuverejnený v Zbierke, bod 33

4.      Po ukončení ústnej časti konania môže účastník konania navrhnúť opatrenia na zabezpečenie priebehu konania len vtedy, ak Súd pre verejnú službu rozhodne o opätovnom otvorení ústnej časti konania. Keďže Súd pre verejnú službu má podľa článku 62 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa v tejto oblasti diskrečnú právomoc, musí návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania vyhovieť, len ak ho dotknutý účastník konania zakladá na takých skutočnostiach, ktoré by mohli rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť výsledok sporu a ktoré nemohol uplatniť pred koncom ústnej časti konania.

(pozri bod 131)

Odkaz: Súdny dvor, 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. II‑4287, body 126 a 128; 27. apríla 2006, L/Komisia, C‑230/05 P, neuverejnené v Zbierke, bod 68

5.      Lehota troch mesiacov na podanie sťažnosti proti aktu spôsobujúcemu ujmu, rovnako ako lehota troch mesiacov na podanie žaloby proti explicitnému alebo implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, ktoré sú stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, majú kogentný charakter a účastníci konania ani súd ich nemôžu svojvoľne meniť, pretože boli zavedené s cieľom zabezpečiť jasnosť a právnu istotu. Tieto lehoty preto treba považovať za lehoty, ktoré sa uplatňujú na akékoľvek spochybnenie aktu, ktorý je predmetom preskúmania súdom Spoločenstva, bez ohľadu na jeho povahu. Články 90 a 91 služobného poriadku totiž nerobia nijaký rozdiel medzi podmienkami prípustnosti sťažnosti a žaloby podľa závažnosti vady postihujúcej napadnutý administratívny akt.

(pozri body 145 a 146)

Odkaz: Súdny dvor, 6. decembra 2001, Reyna González del Valle/Komisia, C‑219/01 P, neuverejnené v Zbierke, bod 10; 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 101; Súd prvého stupňa, 28. marca 2001, Reyna González del Valle/Komisia, T‑130/00, neuverejnené v Zbierke, bod 39; 8. marca 2006, Lantzoni/Súdny dvor, T‑289/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑39, II‑A‑2‑171, body 40 a 41; 25. októbra 2007, Estaser El Mareny/Komisia, T‑274/06, neuverejnené v Zbierke, bod 40

6.      Akty inštitúcií Spoločenstva v zásade požívajú domnienku legality, a vyvolávajú teda právne účinky, aj keď sú postihnuté vadou, pokiaľ nie sú zrušené alebo odvolané. Ako výnimka zo zásady prezumpcie platnosti sa akty postihnuté vadou, ktorej závažnosť je natoľko zrejmá, že nemôže byť právnym poriadkom Spoločenstva tolerovaná, musia považovať za akty, ktoré nemajú nijaký právny účinok, dokonca ani dočasný, teda za akty právne ničotné. Táto výnimka smeruje k zachovaniu rovnováhy medzi dvomi základnými, ale niekedy si odporujúcimi požiadavkami, ktoré právny poriadok musí spĺňať, a to požiadavky stability právnych vzťahov a rešpektovania zákonnosti. Závažnosť následkov, ktoré sa spájajú s vyslovením ničotnosti aktu inštitúcií, vyžaduje, aby z dôvodov právnej istoty bolo toto vyslovenie vyhradené pre skutočne výnimočné prípady. To neplatí v situácii, keď nezrovnalosť týkajúca sa právomoci a formálna vada spočívajúca v nedodržaní povinnosti odôvodnenia nie je tak zrejme závažná, že by sa toto rozhodnutie muselo považovať za právne ničotné.

(pozri body 150 – 153)

Odkaz: Súdny dvor, 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, Zb. s. I‑2555, body 48 až 50; 8. júla 1999, Chemie Linz/Komisia, C‑245/92 P, Zb. s. I‑4643, body 93 až 95; 5. októbra 2004, Komisia/Grécko, C‑475/01, Zb. s. I‑8923, body 18 až 20

7.      Ďalšie prenesenie právomoci alebo výnimka z kritérií rozdeľovania právomocí zverené služobným poriadkom menovaciemu orgánu môže spôsobiť neplatnosť aktu administratívy iba v prípade, keby takéto prenesenie právomocí alebo výnimka mohli ohrozovať niektorú záruku priznanú úradníkom služobným poriadkom, alebo pravidlá riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov. Rozhodnutie Komisie prijaté na základe článku 2 služobného poriadku totiž znamená skôr rozdelenie vecí v rámci útvarov Komisie a nie rigidné rozdelenie, ktorého nedodržanie by bolo sankcionované neplatnosťou aktov vykonaných mimo určeného rámca.

(pozri bod 155)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 15. septembra 1998, De Persio/Komisia, T‑23/96, Zb. VS s. I‑A‑483, II‑1413, bod 111; 7. februára 2007, Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, Zb. VS s. I‑A‑2–37, II‑A–2–253, body 68 a 71

8.      Pojem zneužitie právomoci má presne vymedzený rozsah, ktorý sa týka prípadu, keď administratíva uplatní svoje právomoci s iným cieľom, ako je ten, na ktorý jej boli udelené. O zneužitie právomoci pri rozhodnutí ide iba vtedy, keď sa zdá na základe objektívnych, relevantných a súhlasných nepriamych dôkazov, že rozhodnutie bolo prijaté na dosiahnutie iného ako stanoveného cieľa.

V tomto smere sa na podporu svojich tvrdení nestačí dovolávať určitých skutočností, ale je potrebné poskytnúť dostatočne presné, objektívne a súhlasné nepriame dôkazy, ktoré môžu potvrdiť ich pravdivosť alebo aspoň ich pravdepodobnosť, pričom v opačnom prípade nemožno spochybniť vecnú správnosť tvrdenia dotknutej inštitúcie.

(pozri body 172 a 173)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 5. júla 2000, Samper/Parlament, T‑111/99, Zb. VS s. I‑A‑135, II‑611, bod 64; 19. septembra 2001, E/Komisia, T‑152/00, Zb. VS s. I‑A‑179, II‑813, bod 69; Cwik/Komisia, už citovaný, body 179 a 180; 2. decembra 2008, Karatzoglou/EAR, T‑471/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 49 a 50

9.      Pojem ospravedlniteľný omyl sa musí vykladať reštriktívne a môže sa týkať len výnimočných okolností, v ktorých inštitúcie konali takým spôsobom, ktorý je spôsobilý samotný alebo v rozhodujúcej miere vyprovokovať pochopiteľný zmätok v úsudku osoby podliehajúcej súdnej právomoci a konajúcej v dobrej viere, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovanej osoby. Vzhľadom na to, že ospravedlniteľný omyl predstavuje výnimku zo sankcie neprípustnosti v prípade nedodržania lehôt na podanie sťažnosti a žaloby, ktoré majú kogentný charakter, musí byť pojem ospravedlniteľný omyl tvrdený a preukázaný tým účastníkom konania, ktorý z neho môže mať prospech, pričom súd nemôže existenciu takéhoto omylu konštatovať ex offo.

Okrem toho hoci ospravedlniteľný omyl môže viesť k zachovaniu lehoty, a teda umožní prípustnosť sťažnosti nebo žaloby aj napriek nedodržaniu lehôt stanovených v článku 90 ods. 2 alebo článku 91 ods. 3 služobného poriadku, nemôže viesť k tomu, že by žalobca nemusel začať konanie pred podaním žaloby stanovené v článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktoré je výslovnou podmienkou prípustnosti žaloby na základe článku 91 ods. 2 služobného poriadku a mohol podať priamo žalobu na Súd pre verejnú službu.

(pozri body 204 – 206)

Odkaz: Súdny dvor, 15. decembra 1994, Bayer/Komisia, C‑195/91 P, Zb. s. I‑5619, bod 26; 15. mája 2003, Pitsiorlas/Rada a ECB, C‑193/01 P, Zb. s. I‑4837, bod 24; Súd prvého stupňa, 16. marca 1993, Blackman/Parlament, T‑33/89 a T‑74/89, Zb. s. II‑249, body 32 a 33; 11. novembra 2008, Speiser/Parlament, T‑390/07 P, neuverejnený v Zbierke, bod 33