EUR-Lex Přístup k právu Evropské unie
Tento dokument je výňatkem z internetových stránek EUR-Lex
Dokument 62010CC0572
Advocate General’s Opinion - 15 December 2011#Amedee#Case C-572/10#Advocate General: Jääskinen
Návrhy - 15. december 2011
Amedee
Prípad C-572/10
Generálny advokát: Jääskinen
Návrhy - 15. december 2011
Amedee
Prípad C-572/10
Generálny advokát: Jääskinen
Identifikátor ECLI: ECLI:EU:C:2011:846
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 15. decembra 2011 (1)
Vec C‑572/10
Clément Amédée
proti
Garde des Sceaux, Ministre de la Justice et des Libertés
a
Ministre du Budget, des Comptes publics, de la Fonction publique et de la Réforme de l’État
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal administratif de Saint‑Denis de la Réunion (Francúzsko)]
„Sociálna politika – Časová pôsobnosť (protokol Barber) – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Rovnosť odmeňovania – Starobné dôchodky – Bonifikácia priznaná štátnym zamestnancom bez ohľadu na pohlavie za výchovu detí pod podmienkou prerušenia pracovnej činnosti – Neexistencia právneho rámca umožňujúceho mužom v štátnej službe využiť platenú dovolenku zodpovedajúcu materskej dovolenke poskytovanej ženám v štátnej službe – Nepriama diskriminácia“
I – Úvod
1. Prejudiciálne otázky položené Súdnemu dvoru v tejto veci boli predložené v rámci sporu medzi C. Amédéem na jednej strane a ministre de la Justice et des Libertés (minister spravodlivosti a slobôd, ďalej len „minister spravodlivosti“) a ministre du Budget, des Comptes publics, de la Fonction publique et de la Réforme de l’État (minister pre rozpočet, verejné účty, štátnu službu a reformu štátu, ďalej len „minister pre rozpočet“) Francúzskej republiky na druhej strane vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým mu bol ako bývalému štátnemu zamestnancovi priznaný dôchodok.
2. C. Amédée francúzskym orgánom vytýkal, že mu spôsobili ujmu, keď mu ako mužovi v štátnej službe odopreli bonifikáciu priznávanú rodičom, ktorí sa venovali výchove svojich detí, ku ktorej majú ženy v štátnej službe podľa jeho názoru ľahší prístup vďaka dvojmesačnej materskej dovolenke, ktorá je len v ich prípade automatická a platená. Zákonnú podmienku priznania uvedenej bonifikácie spočívajúcu v prerušení výkonu činnosti po dobu najmenej dvoch po sebe idúcich mesiacov považuje za nezlučiteľnú s právom Spoločenstva, lebo výsledkom tejto požiadavky je de facto nepriama diskriminácia pracovníkov mužského pohlavia.
3. Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal administratif de Saint‑Denis de la Réunion (Francúzsko) (Správny súd v Saint‑Denis de la Réunion), ktorý bol predmetom odvolania, sa týka výkladu článku 157 ZFEÚ,(2) ako aj článku 6 ods. 3 dohody o sociálnej politike(3) a smernice Rady č. 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením.(4)
4. Hneď na úvod však uvediem, že vzhľadom na to, že C. Amédéemu bol priznaný dôchodok 22. decembra 2003, sú ustanoveniami, na základe ktorých by sa v skutočnosti mali preskúmať otázky položené v tejto veci, ustanovenia použiteľné v danej oblasti k uvedenému dátumu, čiže článok 141 ES(5) a smernica Rady 86/378/EHS z 24. júla 1986 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia(6) v znení smernice 96/97/ES(7).
5. Chcel by som spresniť, že Súdny dvor už mal v rozsudku Griesmar(8) príležitosť rozhodovať o francúzskom dôchodkovom systéme štátnych zamestnancov, najmä o mechanizme bonifikácie rovnocennom s mechanizmom, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, ale v podobe pred zmenou, ktorú francúzsky zákonodarca zaviedol v roku 2003 práve s cieľom odstrániť rozpor s právom Spoločenstva, ktorý uvedený rozsudok skonštatoval.(9) Nová právna úprava sa teda líši od úpravy, ktorá bola dôvodom na vydanie tohto rozsudku, v tom, že predtým na získanie tejto bonifikácie stačilo, ak žena v štátnej službe bola biologickou matkou, zatiaľ čo muž v štátnej službe, ktorý zabezpečoval výchovu svojich detí, sa spornej bonifikácie vôbec nemohol domáhať.
6. Ďalej poukazujem na to, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zdá byť zvlášť dôležitý, lebo z pripomienok, ktoré C. Amédée predložil Súdnemu dvoru, vyplýva, že na vnútroštátny súd bolo podaných približne päťdesiat žalôb porovnateľných so žalobou v tejto veci a že tento súd si vybral túto žalobu, aby na základe nej „súborne“ rozhodol o všetkých prebiehajúcich veciach.
II – Právny rámec
7. Ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré v sú v tejto veci rozhodujúce, sú ustanovenia francúzskeho civilného a vojenského dôchodkového zákonníka (ďalej len „dôchodkový zákonník“) v znení zákona č. 2003‑775 z 21. augusta 2003 o dôchodkovej reforme(10) (ďalej len „zákon č. 2003‑775“).
8. Článkom 48 ods. I tohto zákona, ktorý je súčasťou hlavy III s názvom „Ustanovenia týkajúce sa systémov verejnej služby“, bol článok L. 12 písm. b) dôchodkového zákonníka zmenený takto:
„K skutočne odpracovaným rokom sa pri splnení podmienok stanovených dekrétom Conseil d’État pripočítajú tieto bonifikácie:
...
Štátni zamestnanci a príslušníci armády získajú bonifikáciu vo výške jedného roka, ktorá sa pripočíta k skutočne odpracovaným rokom, za každé manželské dieťa a nemanželské dieťa narodené pred 1. januárom 2004, za každé dieťa osvojené pred 1. januárom 2004, ak ho vychovávali najmenej deväť rokov pred dovŕšením veku dvadsaťjeden rokov, za každé ďalšie dieťa uvedené v článku L. 18 ods. II, o ktoré sa začali starať pred 1. januárom 2004, za predpokladu, že prerušili výkon činnosti za podmienok stanovených dekrétom Conseil d’État.“
9. Článkom 48 ods. I zákona č. 2003‑775 bol do dôchodkového zákonníka doplnený aj článok L. 12 písm. b) bis, ktorý stanovuje, že „štátne zamestnankyne a príslušníčky armády, ktorým sa narodilo dieťa počas štúdia pred prijatím do verejnej služby, získavajú bonifikáciu uvedenú v písm. b), ak boli prijaté v lehote dvoch rokov od získania diplomu potrebného na účasť na výberovom konaní, pričom podmienka prerušenia výkonu činnosti sa na ne nevzťahuje.“
10. Článok 48 ods. II zákona č. 2003‑775 stanovuje, že „ustanovenia článku L. 12 písm. b) dôchodkového zákonníka... vychádzajúce zo znenia ods. I bod 2 sa použijú na dôchodky priznané po 28. máji 2003.“
11. Článkom 6 dekrétu č. 2003‑1305 z 26. decembra 2003(11) (ďalej len „dekrét č. 2003‑1305“) bol do dôchodkového zákonníka vložený nový článok R. 13, ktorý vymedzuje podmienky, za akých môže štátny zamestnanec získať bonifikáciu stanovenú v novom článku L. 12 písm. b) tohto zákonníka, takto:
„Získanie bonifikácie podľa článku L. 12 písm. b) je podmienené nepretržitým prerušením výkonu činnosti po dobu najmenej dvoch mesiacov v rámci materskej dovolenky, materskej alebo rodičovskej dovolenky v prípade osvojenia, rodičovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky na účely osobitnej starostlivosti o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom... alebo v rámci uvoľnenia na výchovu dieťaťa mladšieho než osem rokov...“
III – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
12. C. Amédéemu, bývalému štátnemu zamestnancovi, bol umožnený odchod do predčasného dôchodku rozhodnutím z 22. decembra 2003, čiže po 28. máji 2003, hraničnom dátume stanovenom prechodným ustanovením článku 48 ods. II zákona č. 2003‑775. Na jeho situáciu sa teda vzťahujú ustanovenia dôchodkového zákonníka v znení uvedeného zákona.
13. C. Amédée požiadal o priznanie bonifikácie za deti podľa článku L. 12 písm. b) dôchodkového zákonníka. Táto bonifikácia mu nebola priznaná z dôvodu, že nespĺňa podmienky uvedené v článku R. 13 tohto zákonníka.
14. V rámci prvého konania podal C. Amédée na Tribunal administratif de Saint‑Denis de la Réunion žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia, ktorým mu táto bonifikácia bola odopretá. Uvedená žaloba bola zamietnutá rozsudkom z 22. júla 2005, ktorý bol potvrdený rozsudkom Conseil d’État z 22. augusta 2007.
15. Dňa 23. mája 2009 podal C. Amédée na Tribunal administratif de Saint‑Denis de la Réunion novú žalobu, ktorou žiada, aby bol francúzsky štát odsúdený na náhradu škody spôsobenej jednak nesúladom už citovaných ustanovení zákona č. 2003‑775 a ustanovení vykonávacieho dekrétu k tomuto zákonu s medzinárodnými zmluvami a jednak obsahom už citovaných rozhodnutí uvedeného súdu a Conseil d’État z toho dôvodu, že nimi bolo zjavne porušené právo Spoločenstva, ktorého cieľom je priznať práva jednotlivcom.
16. Podľa C. Amédéeho predstavuje podmienka prerušenia výkonu činnosti zavedená zákonom č. 2003‑775 zakázanú nepriamu diskrimináciu mužov. Tvrdí, že ženy v štátnej službe uvedenú podmienku systematicky spĺňajú vďaka automatickej, povinnej a platenej materskej dovolenke, zatiaľ čo neexistencia zákonného mechanizmu, ktorý by mužom v štátnej službe umožnil prerušiť výkon činnosti za podmienok zodpovedajúcich materskej dovolenke, pre veľkú väčšinu z nich vylučuje možnosť získať bonifikáciu.
17. V tomto kontexte sa Tribunal administratif de Saint‑Denis de la Réunion rozsudkom vyhláseným 25. novembra 2010 rozhodol prerušiť konanie vo veci samej a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Možno mechanizmus zavedený ustanoveniami článku L. 12 písm. b)... dôchodkového zákonníka v znení ustanovení článku 48 zákona z 21. augusta 2003 a ustanoveniami článku R. 13 tohto zákonníka v znení ustanovení článku 6 dekrétu z 26. decembra 2003 považovať v zmysle článku 157 [ZFEÚ, bývalého článku 141 ES](12) za nepriamo diskriminačný voči biologickým rodičom detí z hľadiska percenta mužov, ktorí môžu splniť podmienku súvisiacu s nepretržitým prerušením činnosti najmenej po dobu dvoch mesiacov, a to najmä z dôvodu neexistencie právneho rámca, ktorý by im umožnil splnenie tejto podmienky v rámci platenej dovolenky?
2. Možno v prípade kladnej odpovede na prvú otázku takto zavedenú nepriamu diskrimináciu odôvodniť ustanoveniami článku 6 ods. 3 dohody pripojenej k protokolu č. 14 o sociálnej politike?
3. Bránia v prípade zápornej odpovede na druhú otázku ustanovenia smernice 79/7... ponechaniu ustanovení článkov L. 12 písm. b) a R. 13... dôchodkového zákonníka v platnosti?
4. Má sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku a zápornej odpovede na druhú a tretiu otázku spochybnenie ustanovení uvedených článkov obmedziť len na diskrimináciu, ktorá z nich vyplýva, alebo sa toto spochybnenie prejaví tým, že sa výhody vyplývajúcej z uvedených ustanovení nebudú môcť dovolávať štátni zamestnanci oboch pohlaví?“
18. Podľa listu doručeného do kancelárie Súdneho dvora 21. marca 2011 vnútroštátny súd informoval Súdny dvor, že dňa 15. februára 2011 podal minister spravodlivosti na Cour administrative d’appel de Bordeaux (Odvolací správny súd v Bordeaux) odvolanie proti rozsudku, ktorý vydal Tribunal administratif de Saint‑Denis de La Réunion 25. novembra 2010. Uvedený Cour administrative d’appel zaslal Súdnemu dvoru vyjadrenie z 9. júna 2011, podľa ktorého sa aj minister pre rozpočet z rovnakých dôvodov domáha zrušenia tohto rozhodnutia. Dňa 6. júla 2011 oznámil Súdnemu dvoru, že C. Amédée podal vzájomné odvolanie zamerané najmä na zrušenie rozsudku týkajúceho sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania a na úpravu z tohto dôvodu položených otázok. Listom z 8. novembra 2011 tento súd oznámil, že dňa 15. decembra 2011 sa uskutoční pojednávanie týkajúce sa sporu vo veci samej.
19. V rámci konania prebiehajúceho pred Súdnym dvorom predložil C. Amédée, francúzska vláda a Európska komisia písomné a ústne pripomienky.
IV – Analýza
A – Úvodné poznámky
1. O skutkových okolnostiach
20. Zdá sa, že C. Amédée netvrdí, že by z dôvodu zabezpečenia výchovy svojich detí prerušil pracovnú činnosť alebo skrátil svoju pracovnú dobu, a tým bol znevýhodnený v kariérnom postupe. Tvrdí len to, že je diskriminovaný na základe pohlavia, lebo ženám v štátnej službe, ktoré prerušili pracovnú činnosť z dôvodu materskej dovolenky po dobu najmenej dvoch po sebe idúcich mesiacov, je na rozdiel od mužov v štátnej službe dotknutá bonifikácia automaticky priznaná.
21. Keďže žalobca vo veci samej Súdnemu dvoru neposkytol nijaké informácie, podľa ktorých by sa skutočne podieľal na výchove svojich detí prostredníctvom prerušenia pracovnej činnosti, prípadne skrátenia pracovného času, ako si podľa všetkého vyžaduje už citovaný rozsudok Griesmar, je možné zaoberať sa hypotetickou povahou otázok položených vnútroštátnym súdom.(13) Podľa ustálenej judikatúry však nie je cieľom prejudiciálneho konania a v dôsledku toho ani v právomoci Súdneho dvora vydávanie poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam.(14)
2. O časových okolnostiach
22. Považujem za dôležité zdôrazniť problém časovej pôsobnosti práva Spoločenstva v tejto veci, najmä článku 141 ES. Protokol č. 17, ktorý je prílohou Zmluvy ES,(15) totiž stanovuje, že na účely uplatnenia článku 141 ES sa dávky vyplácané v systéme zamestnaneckého sociálneho zabezpečenia vo všeobecnosti nepokladajú za odmenu, ak sa týkajú obdobia zamestnania pred 17. májom 1990, čiže dňom vyhlásenia rozsudku Barber.(16)
23. O otázke použiteľnosti tohto protokolu č. 17, tzv. protokolu Barber, sa diskutovalo vo veci Griesmar,(17) no Súdny dvor v tomto smere nezaujal výslovné stanovisko. Zdá sa mi však, že vychádzal z predpokladu, že uvedený protokol v tejto veci nie je možné použiť, lebo rozhodujúcim dátumom bol deň priznania dôchodku, ku ktorému došlo po 17. máji 1990.
24. Pokiaľ ide o francúzsku právnu úpravu v znení zmenenom zákonom č. 2003‑775, v tejto veci je potrebné nájsť odpoveď na otázku, či by predmetnú bonifikáciu bolo možné priznať za obdobia zamestnania C. Amédéeho pred 17. májom 1990, lebo treba pripomenúť, že skutočnosťou zakladajúcou nárok na bonifikáciu je prerušenie pracovnej činnosti po dobu najmenej dvoch mesiacov v jednom z prípadov uvedených v článku 6 dekrétu č. 2003‑1305, ktorým bol do dôchodkového zákonníka zavedený článok R. 13.
25. Poukazujem na to, že deti C. Amédéeho, pre ktoré sa domáha práva na bonifikáciu, sa podľa spisu narodili 7. júna 1981, 14. januára 1984 a 13. novembra 1985, čiže pred hraničným dátumom stanoveným v protokole Barber. Vzhľadom na dátum narodenia posledného z detí a s prihliadnutím na jednotlivé druhy dovoleniek vymenované v článku R. 13 dôchodkového zákonníka si len ťažko dokážem predstaviť obdobie, v ktorom by vznikli nároky C. Amédéeho na využitie dôchodkového systému zahŕňajúceho bonifikáciu, ktorej sa domáha. Sám C. Amédée uvádza, že po narodení detí si nemohol zobrať rodičovskú dovolenku, lebo tento druh dovolenky mohli muži v štátnej službe na základe francúzskej právnej úpravy využívať až od roku 1986.
26. Ide teda o to, ktorý dátum by mal byť rozhodujúci na prípadné priznanie dotknutej bonifikácie C. Amédéemu. Podľa môjho názoru v tomto smere existujú tri možnosti: dátum materských dovoleniek po narodení detí C. Amédéeho, dátumy, ku ktorým mohol C. Amédée využiť niektorý z druhov dovoleniek uvedených v článku 6 dekrétu č. 2003‑1305, alebo dátum priznania jeho dôchodku, ku ktorému došlo v decembri 2003. V prípade prvého riešenia by sa článok 141 ES v tejto veci vzhľadom na dátumy narodenia všetkých troch detí C. Amédéeho z hľadiska časovej pôsobnosti nepoužil. Čo sa týka zvyšných dvoch riešení, odkazujú na obdobia zamestnania po 17. máji 1990.
27. Vzhľadom na povahu predmetnej bonifikácie, ktorá sa chápe skôr ako ďalší faktor, ktorý treba zohľadniť pri určení výšky dôchodku ku dňu jeho priznania, než ako získaný dôchodkový nárok, ktorý treba priznať na základe odvodov zaplatených v priebehu daného obdobia zamestnania,(18) sa mi zdá, že prípad predložený Súdnemu dvoru patrí do časovej pôsobnosti článku 141 ES. Rovnako je podľa môjho názoru potrebné posúdiť existenciu či neexistenciu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vzhľadom na okamih odchodu dotknutého štátneho zamestnanca do dôchodku, a nie na obdobie, v ktorom mohol využiť zákonom stanovenú dovolenku na výchovu detí, v porovnaní s tým, čo by v danom čase mohla urobiť žena v štátnej službe.
B – O prípadnej existencii nepriamej diskriminácie
28. Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zdanlivo neutrálne kritérium súvisiace s nepretržitým prerušením činnosti počas najmenej dvoch mesiacov vzhľadom na svoje účinky, najmä pokiaľ ide o podiel mužov, ktorí túto podmienku môžu splniť, týchto mužov nepriamo diskriminuje predovšetkým s prihliadnutím na to, že muži na rozdiel od žien a ich materskej dovolenky nemôžu využiť platenú rodičovskú dovolenku.
29. Pripomínam, že nepriamou diskrimináciou je diskriminácia, keď by v dôsledku zdanlivo neutrálneho ustanovenia, kritéria alebo postupu mohla byť osobitne znevýhodnená jedna osoba v porovnaní s inými. Takéto rozlišovanie je v právnom poriadku Spoločenstva zakázané, pokiaľ nie je objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa nie sú vhodné a nevyhnutné.(19)
30. Na úvod treba poznamenať, že Súdny dvor už rozhodol, že dôchodky vyplácané na základe francúzskeho dôchodkového systému štátnych zamestnancov patria do vecnej pôsobnosti článku 141 ES.(20) Zdá sa mi, že bonifikácia stanovená v článku L. 12 dôchodkového zákonníka v znení zákona č. 2003‑775 je skutočne odmenou vyplácanou na základe zamestnania, ktorá podlieha zásade rovnosti pracovníkov mužského a ženského pohlavia zakotvenej v článku 141 ES.
31. Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnakého zaobchádzania chápaná ako všeobecná zásada práva Spoločenstva zakazuje, aby sa s podobnými situáciami zaobchádzalo rozdielne alebo s rozdielnymi situáciami rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.(21) Požiadavka rovnakej odmeny, ktorá je osobitným vyjadrením všeobecnej zásady zákazu diskriminácie, tak predpokladá, že dotknutí pracovníci mužského a ženského pohlavia sa nachádzajú v porovnateľných situáciách.(22) Kritérium súvisiace s touto porovnateľnosťou je teda základným prvkom pri zisťovaní prípadnej diskriminácie.
32. V už citovanom rozsudku Griesmar Súdny dvor rozhodol, že dôchodkový systém platný vo Francúzsku v čase uvedenej veci mal za následok priamu diskrimináciu, lebo vyhradzoval právo na bonifikáciu odpracovaných rokov poskytovanú v okamihu priznania dôchodku len ženám v štátnej službe, ktoré mali deti, hoci takéto rozdielne zaobchádzanie s mužmi nebolo odôvodnené. Na základe tohto rozsudku bol článkom L. 12 písm. b) dôchodkového zákonníka v znení zákona č. 2003‑775 prístup k uvedenému bonifikačnému systému rozšírený na mužov v štátnej službe. Bola stanovená nová podmienka prístupu, a to prerušenie pracovnej činnosti po dobu najmenej dvoch po sebe idúcich mesiacov v rámci materskej dovolenky, materskej alebo rodičovskej dovolenky v prípade osvojenia, rodičovskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky na účely osobitnej starostlivosti o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, prípadne uvoľnenia na výchovu dieťaťa, pričom treba poukázať na to, že okrem prvej z týchto dovoleniek uvedených v článku R. 13 dôchodkového zákonníka zavedenom dekrétom č. 2003‑1305 sú všetky ostatné určené na dobrovoľnom základe pre mužov i pre ženy a nie je za ne poskytovaná odmena.
33. Existencia povinnej a platenej materskej dovolenky je uložená právnymi predpismi prijatými na úrovni Európskej únie.(23) Toto právo, ktoré biologickým matkám priznávajú aj dohovory Medzinárodnej organizácie práce (MOP),(24) chápe Súdny dvor ako prostriedok sociálnoprávnej ochrany s osobitným významom.(25)
34. Účel povinnej povahy tejto dovolenky je dvojaký: na jednej strane ide o ochranu telesného stavu ženy počas tehotenstva a na druhej strane o ochranu osobitných vzťahov medzi ženou a jej dieťaťom počas obdobia, ktoré nasleduje po pôrode, a o zabránenie narušeniu týchto vzťahov nahromadením povinností vyplývajúcich zo súčasného výkonu pracovnej činnosti.(26)
35. Pokiaľ ide o finančné aspekty materskej dovolenky, smernica 92/85 s cieľom zachovania potrebného účinku s ňou súvisiacich ustanovení stanovuje, že tehotným pracovníčkam, pracovníčkam krátko po pôrode a dojčiacim pracovníčkam sú zachované všetky práva vyplývajúce z pracovnej zmluvy a predovšetkým je im zachovaná mzda a/alebo nárok na primeranú dávku.(27) Z judikatúry vyplýva, že hoci výška tejto dávky sa nemusí rovnať plnej výške odmeny dotknutej osoby, ale môže byť nižšia, požaduje sa, aby táto suma nebola taká nízka, že by ženy odrádzala od plodenia detí, a tým by ohrozila cieľ ochrany sledovaný právom Únie.(28) Zachovanie odmeny pre ženu, ktorá je zo zákona povinná prerušiť pracovnú činnosť a zobrať si materskú dovolenku, predstavuje opatrenie nevyhnutné na kompenzovanie početných nevýhod, ktorým musí žena v pracovnom živote čeliť z dôvodu neprítomnosti v práci súvisiacej s materstvom.(29)
36. Okrem osobitného prípadu materskej dovolenky právo Únie nevyžaduje, aby členské štáty zaviedli ďalšie platené dovolenky z rodinných dôvodov. Podľa smernice 96/34/ES sa však pracujúcim mužom i ženám priznáva individuálne právo na rodičovskú dovolenku z dôvodu narodenia alebo osvojenia dieťaťa, aby sa o toto dieťa mohli starať po dobu najmenej troch mesiacov.(30) V jej znení je spresnené, že túto dovolenku si je možné zobrať do stanoveného veku dotknutého dieťaťa, najviac do veku 8 rokov. Na druhej strane režim pracovnej zmluvy alebo pracovného pomeru po dobu trvania dovolenky stanovenej rámcovou dohodou, ktorá je prílohou tejto smernice, patrí do právomoci členských štátov.(31) Členské štáty v dôsledku toho nemajú povinnosť dotknutým rodičom priznať alebo zachovať odmenu počas rodičovskej dovolenky.
37. Dovolenky zakladajúce právo na spornú bonifikáciu, ktoré sú stanovené v článku R. 13 dôchodkového zákonníka a ktorých zoznam je uvedený vyššie, si môžu zobrať štátni zamestnanci oboch pohlaví s výnimkou materskej dovolenky, na ktorú má nárok vždy nevyhnutne žena. Napriek tomuto konštatovaniu Komisia nesprávne tvrdí, že ženy vďaka materskej dovolenke automaticky spĺňajú podmienku súvisiacu s prerušením pracovnej činnosti na najmenej dva po sebe idúce mesiace. Je totiž možné, že by sa štátnej zamestnankyni narodilo dieťa pred prijatím do verejnej služby za takých podmienok, že by sa osobitné pravidlo uvedené v článku L. 12 písm. b) bis dôchodkového zákonníka nepoužilo. V takom prípade by jej nárok na bonifikáciu závisel od prerušenia pracovnej činnosti na základe inej formy dovolenky, než je materská dovolenka, uvedenej v tomto článku. Tá istá poznámka sa vzťahuje na ženy, ktoré prerušili pracovnú činnosť, aby sa starali o nevlastné dieťa, čiže osvojené dieťa, dieťa svojho manžela alebo dieťa patriace do inej kategórie uvedenej v článku L. 18 dôchodkového zákonníka.(32)
38. Vzhľadom na osobitné podmienky materskej dovolenky zastávam názor, že situácia matiek, ktoré povinne prerušili pracovnú činnosť z dôvodu uvedenej dovolenky, nie je porovnateľná so situáciou tých, ktorí majú možnosť využiť jednu z ďalších foriem dovolenky stanovených v článku R. 13 dôchodkového zákonníka.
39. Z judikatúry tiež vyplýva, že zásada rovnakého odmeňovania nebráni tomu, aby bola výhoda poskytnutá len pracovníčke ženského pohlavia, ak má kompenzovať pracovné znevýhodnenie vyplývajúce pre takúto pracovníčku z prerušenia pracovnej činnosti v súvislosti s materskou dovolenkou.(33) Porušenie uvedenej zásady je v tomto kontexte vylúčené, lebo situácia pracovníka mužského pohlavia je odlišná od situácie pracovníčky ženského pohlavia v tom, že na rozdiel od biologických matiek, ktoré majú povinnosť prerušiť pracovnú činnosť, sa biologickí otcovia môžu rozhodnúť, či sa chcú alebo nechcú výraznejšie venovať výchove svojich detí. Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že finančné podmienky materskej dovolenky môžu byť v závislosti od právnych predpisov členského štátu odlišné a výhodnejšie než podmienky ostatných druhov dovolenky z rodinných dôvodov.(34)
40. V rámci tejto veci by síce bolo možné vychádzať z toho, že muži a ženy sú v porovnateľnej situácii z hľadiska francúzskej právnej úpravy, keďže bonifikácia má kompenzovať kariérne znevýhodnenia, ktoré môžu vyplývať z doby, ktorú otec či matka strávi výchovou dieťaťa.(35) Predmetná vnútroštátna právna úprava sa totiž vzťahuje na štátnych zamestnancov, ktorí sú rodičmi, bez ohľadu na pohlavie. V tomto smere sa zdá, že situácia ženy v štátnej službe je porovnateľná so situáciou muža v štátnej službe.
41. V rozsudku Griesmar Súdny dvor rozhodol, že treba preukázať, či bonifikácia priznávaná za podmienok platných v danom čase, čiže priznávaná len ženám a len na základe toho, že sa im narodilo dieťa, mala kompenzovať pracovné znevýhodnenie vyplývajúce pre matky z prerušenia pracovnej činnosti v období po pôrode, pričom v takom prípade situácia pracovníka mužského pohlavia nie je porovnateľná so situáciou pracovníčky ženského pohlavia, alebo či mala predovšetkým kompenzovať pracovné znevýhodnenie vyplývajúce pre ženy v štátnej službe z výchovy detí, pričom za takéhoto predpokladu je potrebné preskúmať, či je situácia muža v štátnej službe porovnateľná so situáciou ženy v štátnej službe.(36)
42. Súdny dvor mal tiež príležitosť vyjadriť sa k hraniciam jednotlivých opatrení sociálnej politiky zavedených členskými štátmi, najmä v už citovanom rozsudku Roca Álvarez, ktorý sa týkal prestávky na dojčenie vyhradenej španielskymi právnymi predpismi ženám a mužom, ktorých manželky pracujú. Keďže toto voľno bolo možné oddeliť od biologického aktu dojčenia a mohol si ho zobrať bez rozdielu zamestnaný otec alebo zamestnaná matka, Súdny dvor skonštatoval, že uvedené voľno v skutočnosti zahŕňa len výživu a čas venovaný starostlivosti o dieťa. Keďže tento prínos môže dieťaťu poskytnúť otec rovnako ako matka, Súdny dvor ďalej dospel k záveru, že predmetné voľno sa poskytuje pracovníkom ako rodičom dieťaťa.(37) Súdny dvor tak mohol nielen porovnať situáciu muža a ženy z hľadiska ich rodičovských funkcií, ale aj jasne odlíšiť v oblasti sociálnej ochrany poskytovanej pracovníčkam ženského pohlavia aspekt súvisiaci s biologickou ochranou ženy a aspekt týkajúci sa ženy ako matky.
43. Rozlíšenie potrebné v oblasti povinností matky a otca po narodení dieťaťa súvisí skôr s otázkou preukázania osobitnej účasti na výchove dotknutého dieťaťa. V rozsudku Griesmar Súdny dvor nevyžadoval, aby bola bonifikácia automaticky priznaná všetkým biologickým otcom, ktorí by tak mali rovnaké postavenie ako biologické matky. Jasne uviedol, že muži v štátnej službe by mali mať prístup k bonifikácii, len ak dokážu preukázať, že sa osobitne zapojili do výchovy svojich detí.(38)
44. Na priznanie bonifikácie z tohto dôvodu teda nie je nelegitímna samotná požiadavka predmetných vnútroštátnych ustanovení, aby sa preukázala skutočná osobitná účasť muža na starostlivosti o dieťa, ktorá presahuje rámec postavenia biologického otca finančne zabezpečujúceho svoje dieťa. Pokiaľ však ide o ženy, keďže materská dovolenka je povinná pre všetky biologické matky a keďže sa predpokladá, že počas tohto obdobia zabezpečujú výchovu svojho dieťaťa s výnimkou výnimočných situácií, akou je napríklad príliš zložitý zdravotný stav po pôrode, bonifikácia sa im priznáva bez osobitného preukazovania, lebo vo vzťahu k nim v istom zmysle existuje predpoklad účasti na výchove.
45. Skutočnosť, že situácia žien na trhu práce je v porovnaní so situáciou mužov zložitejšia, čo sa týka odmeňovania i kariérneho postupu, sa dá do veľkej miery vysvetliť nerovným rozdelením záťaže súvisiacej s výchovou detí medzi obe pohlavia.(39) Nezávisle od prerušenia pracovnej činnosti v súvislosti s materskou dovolenkou sú totiž ženy omnoho náchylnejšie než muži meniť svoju pracovnú činnosť z rodinných dôvodov prostredníctvom rodičovskej dovolenky alebo úpravy inej povahy, napríklad skrátenia pracovnej doby, a to aj bez finančnej kompenzácie.(40)
46. Predmetné vnútroštátne ustanovenia ukladajú podmienku skutočného prerušenia pracovnej činnosti, ktorá má reštriktívnu povahu. Zdá sa však, že táto podmienka neobmedzuje mužom prístup k bonifikácii viac než ženám, lebo každý otec, ktorý sa rozhodne prerušiť pracovnú činnosť na najmenej dva po sebe idúce mesiace, aby sa venoval výchove svojho dieťaťa, môže bonifikáciu získať, hoci je pravda, že obdobie stanovené francúzskym zákonodarcom presne zodpovedá minimálnej dĺžke materskej dovolenky. Samotná okolnosť, že v praxi využíva spornú bonifikáciu viac žien než mužov, nepostačuje na konštatovanie, že ide o zdroj nepriamej diskriminácie. Podľa môjho názoru muži nemôžu tvrdiť, že sú diskriminovaní, len z toho dôvodu, že sa so ženami nechcú rovnomerne deliť o rodičovské povinnosti.
47. Uvedená podmienka síce nezohľadňuje ďalšie možnosti úpravy pracovnej činnosti, ktoré môže biologický otec, napokon rovnako ako adoptívna matka alebo náhradný rodič, využiť, aby sa mohol venovať výchove dieťaťa, a to kratšiu rodičovskú dovolenku alebo prácu na čiastočný úväzok. Samotná skutočnosť, že francúzske právne predpisy relevantné pre spor vo veci samej(41) nepriznávali skráteniu pracovnej doby rovnaký účinok ako úplnému prerušeniu pracovnej činnosti, však neznamená, že situácia žien, ktoré si museli zobrať materskú dovolenku, je porovnateľná so situáciou mužov, u ktorých prerušenie pracovnej činnosti z rodinných dôvodov závisí od ich rozhodnutia.
48. Podľa môjho názoru je v skutočnosti veľký rozdiel medzi dôsledkami období úplnej neprítomnosti pracovníka, napríklad v rámci materskej dovolenky, materskej alebo rodičovskej dovolenky v prípade osvojenia alebo rodičovskej dovolenky, ktoré môžu spomaliť či dokonca zastaviť kariérny postup dotknutého rodiča, na jednej strane a dôsledkami ďalších možností úpravy pracovnej doby, napríklad práce na čiastočný úväzok, s ktorými je spojená len čiastočná neprítomnosť a ktoré sú pre zamestnávateľa menej problematické z hľadiska nahradenia dotknutého zamestnanca a prerozdelenia jeho úloh, na druhej strane. Súdny dvor odôvodnene zaujal stanovisko, podľa ktorého tehotenstvo a materstvo môžu skutočne znevýhodniť ženy v ich pracovnom živote.(42)
49. Vnútroštátny zákonodarca má podľa môjho názoru širokú právomoc voľnej úvahy,(43) čo sa týka minimálneho rozsahu účasti na výchove, ktorú musí dotknutý rodič preukázať, ak chce z tohto dôvodu získať bonifikáciu, pričom táto bonifikácia predstavuje doplnkový dôchodkový nárok, na ktorý dotknutý zamestnanec neprispieval v súlade s bežnými pravidlami v oblasti odvodov.
50. Stačilo by napríklad na jeho priznanie skrátenie pracovnej doby o 10 % alebo rodičovská dovolenka v obmedzenej dĺžke dvoch týždňov? Podľa môjho názoru tieto dva prípady rozhodne nie sú rovnocenné s núteným dvojmesačným prerušením činnosti z dôvodu materskej dovolenky, lebo so sebou neprinášajú porovnateľné obete v oblasti pracovného života, a v každom prípade sú neprimerané vo vzťahu k poskytnutej výhode predstavujúcej ekvivalent dodatočného odpracovaného roku, ktorý sa zohľadní pri výpočte dôchodku.
51. Bez ohľadu na to usudzujem, že rozhodnutie, či a v akom rozsahu prerušenie činnosti alebo skrátenie pracovného času odôvodňuje poskytnutie výhody v oblasti dôchodkových práv, má predovšetkým politickú povahu, a to aj napriek existencii právnych obmedzení. Záujmy sociálnej politiky, napríklad vôľa neodrádzať pracovníčky od materstva, môžu byť v tomto smere rozhodujúce. Nie je teda možné pristupovať k porovnateľnosti situácie žien a mužov v oblasti zamestnania a práce čisto mechanicky.
C – O odôvodnení prípadnej nepriamej diskriminácie
52. Druhou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či by prípadná nepriama diskriminácia vyvolaná bonifikáciou stanovenou predmetnými vnútroštátnymi ustanoveniami mohla byť odôvodnená z hľadiska článku 6 ods. 3 dohody o sociálnej politike, v ktorom je stanovené, že uvedený článok nemôže členskému štátu zabrániť, „aby zachoval alebo prijal opatrenia poskytujúce osobitné výhody určené na uľahčenie výkonu pracovnej činnosti ženám alebo na predchádzanie nevýhodám v ich pracovnom živote či na ich vyrovnávanie“. [neoficiálny preklad]
53. Zdôrazňujem, že po nadobudnutí účinnosti Amsterdamskej zmluvy dňa 1. mája 1999 boli uvedené ustanovenia vložené do článku 141 ods. 4 ES, ktorý je v skutočnosti relevantným ustanovením z hľadiska časovej pôsobnosti na účely posúdenia zlučiteľnosti predmetného vnútroštátneho mechanizmu s právom Spoločenstva, ako som uviedol v úvode týchto návrhov.
54. Vzhľadom na to, že Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal záporne, a vzhľadom na to, že podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania je v takom prípade táto subsidiárna otázka neúčinná, domnievam sa, že nie je potrebné preskúmať druhú prejudiciálnu otázku s cieľom poskytnúť na ňu odpoveď.
55. Chcel by som však v tomto smere uviesť niekoľko poznámok pre prípad, že by Súdny dvor nepostupoval v súlade s mojím návrhom odpovede na prvú otázku.
56. V takom prípade by podľa môjho názoru bolo potrebné odpovedať na druhú otázku na základe rovnakého stanoviska ako to, ktoré Súdny dvor zaujal v už citovanom rozsudku Griesmar v súvislosti s otázkou zodpovedajúcou otázke položenej v tejto veci, ktorá sa tiež týkala francúzskeho dôchodkového systému štátnych zamestnancov. V uvedenom rozsudku bolo rozhodnuté, že bonifikačné opatrenie stanovené v článku L. 12 písm. b) dôchodkového zákonníka v znení platnom v danom čase nemožno považovať za pozitívne opatrenie, ktoré má ženám pomôcť viesť pracovný život za rovnakých podmienok ako muži v zmysle článku 6 ods. 3 dohody o sociálnej politike, lebo sa obmedzuje na to, že matkám priznáva bonifikáciu odpracovaných rokov v okamihu odchodu do dôchodku v rovnakom režime ako otcom, no nerieši problémy, s ktorými sa môžu stretnúť v priebehu pracovného života.(44)
57. Z rovnakých dôvodov nemožno v tejto veci bonifikáciu stanovenú ustanoveniami zákona č. 2003‑775 a dekrétu č. 2003‑1305 odôvodniť na základe článku 141 ods. 4 ES. Toto riešenie vyplýva z už citovaného rozsudku Griesmar, ktorý vydalo zloženie zodpovedajúce veľkej komore. Prípadnú zmenu judikatúry by pritom mohlo uskutočniť len porovnateľné zloženie.
58. Uplatnený prístup však bol podľa môjho názoru sporný. Súdny dvor sa totiž rozhodol pre úzke chápanie nevýhod „v pracovnom živote“ v zmysle predmetných ustanovení práva Spoločenstva, ktoré vylučovalo ich kompenzáciu neskôr pri odchode do dôchodku, čiže keď dotknutí štátni zamestnanci prestali pracovať. Pre členské štáty to znamená povinnosť zakonzervovať hospodársku nerovnosť medzi ženami a mužmi aj počas dôchodku, ako na pojednávaní v tejto veci zdôraznila francúzska vláda,(45) čo považujem za ťažko zlučiteľné so zásadou zákazu diskriminácie.
59. Logika, ktorou sa riadi táto judikatúra, sa mi nezdá byť udržateľná, lebo všetky uplatnenia zásady zákazu diskriminácie v oblasti zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia vychádzajú z myšlienky rovnakej odmeny za rovnakú prácu. Chcem poukázať na to, že dôchodok síce má povahu odmeny, no predstavuje časť odmeny, ktorá je odložená na okamih ukončenia pracovnej činnosti. Ženy sú však v tomto smere znevýhodnené, lebo tehotenstvo a materstvo brzdia ich kariérny postup, ako už Súdny dvor skonštatoval.(46) Vzhľadom na to, že opatrenia, ktoré môžu členské štáty prijať na kompenzáciu znevýhodnenia žien v pracovnom živote z dôvodu výkonu rodičovských povinností sa mi javia ako vylúčené (napríklad v prípade príplatku za tehotenstvo, ktorý predstavuje priamu diskrimináciu na základe pohlavia) alebo veľmi obmedzené (ako stanovuje už citovaný rozsudok Kalanke, pokiaľ ide o takzvanú „pozitívnu“ diskrimináciu zameranú na podporu kariérneho postupu žien), priznanie doplnkového dôchodkového nároku je podľa môjho názoru často jediným spôsobom zabránenia pretrvávaniu tejto nerovnosti aj po odchode do dôchodku.
D – O zlučiteľnosti predmetných vnútroštátnych ustanovení so smernicou 79/7
60. Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či ustanovenia smernice 79/7 treba vykladať tak, že bránia zachovaniu vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej.
61. C. Amédée, francúzska vláda a Komisia vyjadrili spoločné stanovisko v tom zmysle, že podľa nich sa smernica 79/7 na túto vec nevzťahuje. Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, aj ja s uvedeným stanoviskom súhlasím.
62. Smernica 79/7, ktorá sa týka rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením, sa totiž vzťahuje na dávky vyplácané v rámci zákonných systémov poskytujúcich ochranu,(47) čiže kategórie zvyčajne označovanej ako „prvý pilier“.(48) Spor vo veci samej sa však týka dôchodku vyplácaného z francúzskeho dôchodkového systému štátnych zamestnancov, ktorý patrí do kategórie zamestnaneckých systémov, ako už Súdny dvor rozhodol,(49) čo zodpovedá „druhému pilieru“. V čase odchodu C. Amédéeho do dôchodku, čiže v decembri 2003, boli takéto zamestnanecké dôchodky upravené smernicou 86/378 v znení smernice 96/97, pričom od 15. augusta 2009 sú tieto smernice zmenené a doplnené smernicou 2006/54.
63. Keďže smernica 79/7 z hľadiska časovej pôsobnosti nie je použiteľná na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, domnievam sa, že na tretiu prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať.
E – O právnych dôsledkoch prípadnej nezlučiteľnosti predmetných vnútroštátnych ustanovení s právom Spoločenstva
64. Vnútroštátny súd podmieňuje svoju štvrtú prejudiciálnu otázku trojakým predpokladom: aby bola odpoveď na prvú otázku kladná a aby bola odpoveď na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku záporná. Konkrétne to znamená, že by Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že v zmysle primárneho práva Spoločenstva z predmetných vnútroštátnych ustanovení vyplýva nepriama diskriminácia, ktorú na druhej strane nemožno odôvodniť, ale že sekundárne právo Spoločenstva zároveň nebráni zachovaniu uvedených ustanovení.
65. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, aké právne dôsledky by mali vyplývať z nezlučiteľnosti bonifikácie z dôvodu detí, ktorá je stanovená v článkoch L. 12 písm. b) a R. 13 dôchodkového zákonníka, s právom Spoločenstva. Pýta sa, či kým francúzsky zákonodarca neprijme opatrenia na odstránenie predpokladanej nepriamej diskriminácie, by táto nezlučiteľnosť znamenala len to, že by bolo treba odstrániť diskrimináciu vyplývajúcu z uvedených ustanovení vo vzťahu k mužom v štátnej službe, ktorí sú ňou postihnutí, alebo či by bola prekážkou toho, aby sa predmetná bonifikácia poskytovala ženám i mužom v štátnej službe.
66. Vzhľadom na stanovisko, ktoré Súdnemu dvoru navrhujem prijať, pokiaľ ide o ostatné prejudiciálne otázky, čiže zápornú odpoveď na prvú otázku, súvzťažné nerozhodnutie o druhej otázke a konštatovanie bezpredmetnosti tretej otázky, však usudzujem, že na túto otázku nie je potrebné odpovedať, lebo tri podmienky, ktoré vnútroštátny súd výslovne uvádza ako východiskové predpoklady, podľa môjho názoru nie sú splnené.
67. Bez ohľadu na to však pripomínam, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že za predpokladu preukázania diskriminácie, ktorá je v rozpore s právom Únie, musia vnútroštátne orgány prijať všeobecné alebo osobitné opatrenia vhodné na zabezpečenie dodržiavania práva Únie, kým nebude schválená zmena vnútroštátneho práva určená na odstránenie tohto nerovného zaobchádzania. Ako uviedol C. Amédée a Komisia, predmetné orgány vystupujúce ako zamestnávateľ sú teda povinné z úradnej moci poskytnúť znevýhodnenej kategórii osôb, ktorou by v tejto veci boli muži v štátnej službe, rovnaké výhody v oblasti zaobchádzania ako uprednostňovanej kategórii osôb, čiže v tomto prípade ženám v štátnej službe. Súdny dvor tiež opakovane rozhodol, že vnútroštátny súd je zas povinný vylúčiť uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je z hľadiska právneho poriadku Spoločenstva diskriminačná, pričom nemusí žiadať o jej predchádzajúce zrušenie vnútroštátnym zákonodarcom alebo naň čakať, a uplatniť na členov znevýhodnenej skupiny rovnaký režim ako na ostatných pracovníkov. Takúto povinnosť má nezávisle od toho, či vnútroštátne právo obsahuje ustanovenie, ktoré mu priznáva právomoc na uvedené konanie.(50)
68. Ak by Súdny dvor konštatoval existenciu nepriamej diskriminácie, musel by vnútroštátnemu súdu poskytnúť všetky informácie potrebné na rozhodnutie o tom, akým konkrétnym spôsobom a na aký dlhý čas by muž v štátnej službe musel upraviť svoju pracovnú činnosť a venovať sa výchove dieťaťa, aby mu predmetná bonifikácia mohla byť poskytnutá. Komisia najmä predkladá otázku, o ktorej by Súdny dvor v takom prípade musel rozhodnúť, konkrétne otázku, či je podmienka úplného prerušenia činnosti najmenej na dva mesiace stanovená v článku R. 13 dôchodkového zákonníka príliš reštriktívna predovšetkým vo vzťahu k mužom, a teda by sa nemala uplatňovať, lebo vylučuje poskytnutie uvedenej bonifikácie otcom, ktorí sa venovali výchove detí inou formou než prerušením pracovnej činnosti, najmä v rámci prechodu na čiastočný pracovný úväzok.
V – Návrh
69. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal administratif de Saint‑Denis de la Réunion, odpovedal takto:
1. Také vnútroštátne ustanovenia, o aké ide v spore vo veci samej, ktoré na priznanie bonifikácie odpracovaných rokov v súvislosti s výchovou dieťaťa požadujú prerušenie pracovnej činnosti najmenej po dobu dvoch po sebe idúcich mesiacov, nemožno považovať za nepriamo diskriminačné z hľadiska článku 141 ES len preto, že ich pri stanovení dôchodku využije viac žien než mužov z dôvodu zo zákona povinnej platenej materskej dovolenky, ktorá sa vzťahuje na biologické matky.
2. Vzhľadom na zápornú odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať na druhú a štvrtú prejudiciálnu otázku.
3. Tretia prejudiciálna otázka, ktorá sa týka ustanovení smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením, je bezpredmetná a v dôsledku toho na ňu nie je potrebné odpovedať.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je uvedené „článok 157 [ZEÚ], bývalý článok 141 [ES]“. Ide zjavne o chybu v písaní, lebo Zmluva o EÚ neobsahuje článok s číslom 157 a článok 141 ES týkajúci sa zásady rovnakej odmeny pre pracovníkov mužského a ženského pohlavia bol v skutočnosti nahradený článkom 157 ZFEÚ.
3 – Dohoda o sociálnej politike uzatvorená medzi členskými štátmi Európskeho spoločenstva s výnimkou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES C 191, 1992, s. 91), ktorá tvorí prílohu protokolu č. 14 o sociálnej politike pripojeného k Zmluve o EÚ (ďalej len „dohoda o sociálnej politike“).
4 – Ú. v. ES L 6, s. 24; Mim. vyd. 05/001, s. 215.
5 – Len odsek 3 tohto článku sa líši od článku 157 ZFEÚ v tom zmysle, že stanovuje iný postup pri prijímaní opatrení na zabezpečenie uplatňovania zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v otázkach zamestnania a práce.
6 – Ú. v. ES L 225, s. 40; Mim. vyd. 05/001, s. 327.
7 – Smernica Rady z 20. decembra 1996, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 86/378/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia (Ú. v. ES L 46, s. 20; Mim. vyd. 05/003, s. 232).
8 – Rozsudok z 29. novembra 2001, C‑366/99, Zb. s. I‑9383.
9 – ACCOYER, B.: Rapport à l’Assemblée nationale n° 898 sur le projet de loi portant réforme des retraites. Zv. 1, druhá časť, jún 2003, najmä s. 77 a nasl.
10 – JORF č. 193 z 22. augusta 2003, s. 14310. Tento zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2004, ale jeho článok 48 ods. II stanovuje, že „ustanovenia článku L. 12 písm. b) dôchodkového zákonníka... vyplývajúce zo znenia ods. I bodu 2 [uvedeného článku 48] sa použijú na dôchodky priznané po 28. máji 2003“.
11 – Dekrét prijatý na vykonávanie zákona č. 2003‑775 (JORF č. 301 z 30. decembra 2003, s 22473). Ustanovenia tohto dekrétu nadobudli podobne ako ustanovenia uvedeného zákona účinnosť 1. januára 2004. Zdá sa mi, že vnútroštátny súd a účastníci konania predpokladajú časovú pôsobnosť dekrétu na dôchodky priznané pred týmto dátumom, ale až po dátume, od ktorého sa začali prejavovať retroaktívne účinky zákona, čiže po 28. máji 2003, v súlade s článkom 48 ods. II tohto zákona.
12 – Pozri poznámku pod čiarou 2 vyššie.
13 – Podotýkam, že hypotetická či nehypotetická povaha prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom bude závisieť od odpovede, ktorú prípadne poskytne vo veci samej Súdny dvor v súvislosti so stupňom nevyhnutnej účasti rodiča na výchove detí, ktorý by mu zakladal nárok na bonifikáciu podľa predmetných vnútroštátnych ustanovení.
14 – Najmä rozsudky z 15. júna 1995, Zabala Erasun a i., C‑422/93 až C‑424/93, Zb. s. I‑1567, bod 29, a z 11. septembra 2003, Safalero, C‑13/01, Zb. s. I‑8679, bod 40, ako aj judikatúra citovaná v týchto rozsudkoch.
15 – Protokol (č. 17) k článku 141 ES z roku 1992, ktorému zodpovedá protokol (č. 33) k článku 157 ZFEÚ.
16 – Rozsudok zo 17. mája 1990, C‑262/88, Zb. s. I‑1889.
17 – Pozri body 41 a 42 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Alber vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Griesmar, v ktorých je uvedené stanovisko Komisie v tomto ohľade.
18 – Pozri analogicky rozsudok z 10. mája 2011, Römer, C‑147/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 66, ako aj články 44 a 94 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 284, s. 1).
19 – Definícia uvedená okrem iného v článku 2 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 204, s. 23).
20 – Rozsudok Griesmar, už citovaný, bod 38.
21 – Pozri najmä rozsudky zo 7. júla 1993, Španielsko/Komisia, C‑217/91, Zb. s. I‑3923, bod 37, a z 1. marca 2011, Association belge des Consommateurs Test-Achats a i., C‑236/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 28.
22 – Rozsudok zo 16. septembra 1999, Abdoulaye a i., C‑218/98, Zb. s. I‑5723, bod 16.
23 – Smernica Rady 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok (desiata samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) (Ú. v. ES L 348, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 110).
24 – Tri dohovory MOP o ochrane materstva (č. 3 z roku 1919, č. 103 z roku 1952 a č. 183 z roku 2000) stanovujú povinnú šesťtýždňovú dovolenku po narodení dieťaťa, počas ktorej matka nie je oprávnená vrátiť sa do práce. Účelom je zabrániť tomu, aby ju zamestnávateľ prinútil znova začať pracovať, čo by mohlo negatívne ovplyvniť jej zdravie i zdravie dieťaťa. Táto zásada je základným ochranným prvkom zaručeným normami MOP. Pozri La maternité au travail – Une revue de la législation nationale, Bureau international du travail (Medzinárodný úrad práce), Genève, druhé vydanie, 2010, s. 13, dokument dostupný aj v anglickom a španielskom jazyku.
25 – Rozsudok z 20. septembra 2007, Kiiski, C‑116/06, Zb. s. I‑7643, bod 49.
26 – Rozsudky z 27. októbra 1998, Boyle a i., C‑411/96, Zb. s. I‑6401, bod 41; Kiiski, už citovaný, bod 46, a z 30. septembra 2010, Roca Álvarez, C‑104/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 27, ako aj judikatúra citovaná v týchto rozsudkoch.
27 – Pozri sedemnáste odôvodnenie, ako aj články 8 a 11 tejto smernice.
28 – Rozsudok z 8. septembra 2005, McKenna, C‑191/03, Zb. s. I‑7631, body 42 a 59, ako aj citovaná judikatúra.
29 – V už citovanom rozsudku Abdoulaye a i., bod 19, sú uvedené rôzne príklady týchto nevýhod. Súdny dvor pravidelne pripomína, že tehotenstvo a materstvo de facto znevýhodňujú ženy v pracovnom živote: pozri najmä rozsudky z 12. júla 1984, Hofmann, 184/83, Zb. s. 3047, bod 27, a zo 17. októbra 1995, Kalanke, C‑450/93, Zb. s. I‑3051, bod 18 a nasl.
30 – Smernica Rady z 3. júna 1996 o rámcovej dohode o rodičovskej dovolenke uzavretej medzi UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 145, s. 4; Mim. vyd. 05/002, s. 285), najmä doložka 2 bod 1 uvedenej rámcovej dohody.
31 – Tento odkaz na právomoc členských štátov je pripomenutý v už citovanom rozsudku Kiiski (body 35 a 36).
32 – Ide o dieťa, u ktorého došlo k preneseniu rodičovských práv a povinností na osobu, ktorej je priznaný dôchodok, alebo na jej manžela či manželku, dieťa zverené do poručníctva osoby, ktorej je priznaný dôchodok, alebo jej manžela či manželky, s ktorým je spojená faktická a trvalá starostlivosť o toto dieťa, alebo dieťa prijaté do rodiny osobou, ktorej je priznaný dôchodok, alebo jej manželom, ktorý prevzal faktickú a trvalú starostlivosť o toto dieťa.
33 – Pozri už citované rozsudky Abdoulaye a i., body 20 a 22, a Griesmar, bod 41.
34 – Pripomínam, že z dohovorov MOP ani z práva Únie členským štátom nevyplýva povinnosť stanoviť platenú rodičovskú dovolenku. Pokiaľ ide o rozdiely medzi materskou dovolenkou a rodičovskou dovolenkou súvisiace najmä s povinnou povahou materskej dovolenky, pozri rozsudok z 8. júna 2004, Österreichischer Gewerkschaftsbund, C‑220/02, Zb. s. I‑5907, bod 60.
35 – Pozri Rapport à l’Assemblée nationale n° 898 sur le projet de loi portant réforme des retraites, c. d., s. 85 a nasl.
36 – Rozsudok Griesmar, už citovaný, bod 46 a nasl.
37 – Rozsudok Roca Álvarez, už citovaný, body 28 až 31.
38 – Rozsudok Griesmar, už citovaný, bod 67.
39 – Pokiaľ ide o tradičné rozdelenie úloh medzi mužov a ženy v oblasti výkonu ich rodičovskej funkcie, pozri rozsudok Roca Álvarez, už citovaný, bod 36.
40 – V štúdii Medzinárodného úradu práce sa uvádza, že podľa databázy MOP obsahujúcej vnútroštátne právne predpisy 167 krajín týkajúce sa ochrany materstva si muži berú rodičovskú dovolenku omnoho zriedkavejšie než ženy (c. d., s. 59). Pokiaľ ide o skrátenie pracovnej doby, Komisia pripomenula, že zo štatistík Eurostatu za rok 2009 vyplýva, že vo Francúzsku pracovalo na čiastočný úväzok 30 % žien v porovnaní so 6 % mužov.
41 – Ako vyplýva zo spisu, na základe konania o nesplnenie povinnosti začatého proti Francúzskej republike v roku 2004 boli podmienky požadované na priznanie predmetnej bonifikácie rozšírené tak, aby bolo obmedzenie pracovnej činnosti prípustné rovnako ako jej prerušenie (pozri zákon č. 2010‑1330 z 9. novembra 2010 o dôchodkovej reforme, JORF č. 261 z 10. novembra 2010, s. 20034, a vykonávací dekrét č. 2010‑1741 z 30. decembra 2010, JORF č. 303 z 31. decembra 2010, text č. 94).
42 – Pozri už citované rozsudky Hofmann, Kalanke, ako aj Abdoulaye a i.
43 – Pozri analogicky rozsudok z 20. októbra 2011, Brachner, C‑123/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 73 a citovanú judikatúru.
44 – Rozsudok Griesmar, už citovaný, body 60 až 67.
45 – Zástupca Francúzskej republiky uviedol, že na území Francúzska štatisticky omnoho viac žien než mužov v štátnej službe preruší činnosť pri príležitosti narodenia dieťaťa alebo na účely účasti na jeho výchove, z čoho vyplýva, že ich dôchodky sú v priemere o 10 % až 20 % nižšie než dôchodky mužov.
46 – Pozri už citované rozsudky Hofmann, Kalanke, ako aj Abdoulaye a i.
47 – Pozri článok 3 ods. 1 a 3 tejto smernice.
48 – Pozri napríklad body 58 a 59 návrhov, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Römer.
49 – Rozsudky Griesmar, už citovaný, bod 25 a nasl., a z 13. decembra 2001, Mouflin, C‑206/00, Zb. s. I‑10201, bod 23.
50 – Pozri najmä rozsudky z 28. septembra 1994, Van den Akker, C‑28/93, Zb. s. I‑4527, bod 16 a nasl.; z 21. júna 2007, Jonkman a i., C‑231/06 až C‑233/06, Zb. s. I‑5149, bod 39 a nasl., a z 22. júna 2011, Landtová, C‑399/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 51, ako aj judikatúru citovanú v týchto rozsudkoch.