Vec C‑104/09

Pedro Manuel Roca Álvarez

proti

Sesa Start España ETT SA

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal Superior de Justicia de Galicia)

„Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania s pracovníkmi mužského a ženského pohlavia – Smernica 76/207/EHS – Články 2 a 5 – Právo na dovolenku v prospech matiek v pracovnom pomere – Možné využitie zo strany matky v závislom pracovnom pomere alebo otca v závislom pracovnom pomere – Matka, ktorá nie je v závislom pracovnom pomere – Vylúčenie práva na dovolenku pre otca v závislom pracovnom pomere“

Abstrakt rozsudku

Sociálna politika – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Prístup k zamestnaniu a pracovné podmienky – Rovnosť zaobchádzania

(Smernica Rady 76/207, článok 2 ods. 1, 3 a 4 a článok 5)

Článok 2 ods. 1, 3 a 4, ako aj článok 5 smernice Rady 76/207 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, sa má vykladať v tom zmysle, že bránia takému vnútroštátnemu opatreniu, ktoré upravuje, že zamestnankyne, ktoré majú dieťa a sú v postavení zamestnankyne v závislom pracovnom pomere, si počas prvých deviatich mesiacov po narodení tohto dieťaťa môžu rôznymi spôsobmi uplatniť nárok na prestávku, zatiaľ čo zamestnanci, ktorí majú dieťa a sú v rovnakom postavení, si túto prestávku môžu uplatniť iba vtedy, keď je matka tohto dieťaťa zamestnankyňou v závislom pracovnom pomere.

Keďže si totiž takúto prestávku môže vziať rovnako tak otec v závislom pracovnom pomere, ako aj matka v závislom pracovnom pomere, pretože kŕmenie a čas starostlivosti o dieťa môže zabezpečiť rovnako dobre otec aj matka, takáto prestávka sa poskytuje pracovníkom z dôvodu, že sú rodičmi dieťaťa. Táto prestávka sa teda nedá chápať ako ochrana biologického stavu ženy v dôsledku jej tehotenstva alebo ochrana osobitných vzťahov medzi matkou a jej dieťaťom. Okrem toho zamietnutie poskytnúť nárok na uvedenú prestávku otcom v postavení zamestnancov iba z toho dôvodu, že matka dieťaťa nemá také postavenie, by mohol mať za účinok, že žena, ktorá je samostatne zárobkovo činná, bude donútená obmedziť svoju zárobkovú činnosť a sama znášať záťaž vyplývajúcu z narodenia jej dieťaťa bez možnosti prijať pomoc otca dieťaťa. V dôsledku toho sa takéto opatrenie nemôže chápať ani ako opatrenie majúce za následok odstraňovanie alebo obmedzenie existujúcich faktických nerovností, ktoré sa môžu vyskytovať pre ženy v sociálnom živote v zmysle článku 2 ods. 4 smernice 76/207, ani ako opatrenie, ktorého účelom je dosiahnutie materiálnej rovnosti a nie formálnej rovnosti obmedzením faktických nerovností, ktoré sa môžu vyskytovať v sociálnom živote, a takto v súlade s článkom 157 ods. 4 ZFEÚ predchádzať alebo vyrovnávať nevýhody v profesionálnej kariére dotknutých osôb.

(pozri body 31, 37 – 39 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 30. septembra 2010 (*)

„Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania s pracovníkmi mužského a ženského pohlavia – Smernica 76/207/EHS – Články 2 a 5 – Právo na dovolenku v prospech matiek v pracovnom pomere – Možné využitie zo strany matky v závislom pracovnom pomere alebo otca v závislom pracovnom pomere – Matka, ktorá nie je v závislom pracovnom pomere – Vylúčenie práva na dovolenku pre otca v závislom pracovnom pomere“

Vo veci C‑104/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Tribunal Superior de Justicia de Galicia (Španielsko) z 13. februára 2009 a doručený Súdnemu dvoru 19. marca 2009, ktorý súvisí s konaním:

Pedro Manuel Roca Álvarez

proti

Sesa Start España ETT SA,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia P. Lindh (spravodajkyňa), A. Rosas, U. Lõhmus a A. Ó Caoimh,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        španielska vláda, v zastúpení: B. Plaza Cruz, splnomocnená zástupkyňa,

–        Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. van Beek a S. Pardo Quintillán, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 6. mája 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1, 3 a 4, ako aj článku 5 smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 39, s. 40; Mim. vyd. 05/001, s. 187).

2        Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi P. M. Rocom Álvarezom a jeho zamestnávateľom, spoločnosťou Sesa Start España ETT SA, vo veci zamietnutia priznať mu platené prestávky s názvom „prestávky na dojčenie“.

 Právny rámec

 Právna úprava Únie

3        Článok 1 ods. 1 smernice 76/207 upravuje aj toto:

„Účelom tejto smernice je uviesť v členských štátoch do platnosti zásadu rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, ako aj o sociálne zabezpečenie za podmienok uvedených v odseku 2. Táto zásada sa ďalej uvádza len ako ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘.“

4        Článok 2 tejto smernice uvádza:

„1.      Na účely ďalej uvádzaných ustanovení sa zásadou rovnakého zaobchádzania rozumie, že neexistuje žiadna priama ani nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia, najmä s odvolaním sa na manželský alebo rodinný stav.

…

3.      Táto smernica sa nedotýka ustanovení na ochranu žien, najmä pokiaľ ide o tehotenstvo a materstvo.

4.      Táto smernica sa nedotýka opatrení na podporu rovnakej príležitosti pre mužov a ženy, najmä prostredníctvom odstraňovania existujúcich nerovností ovplyvňujúcich príležitosti žien v oblastiach uvedených v článku 1 ods. (1).“

5        V zmysle článku 5 tejto smernice:

„1.      Uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o pracovné podmienky, vrátane podmienok upravujúcich prepustenie, znamená, že mužom aj ženám sa zaručia rovnaké podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia.

2.      Na tento účel členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že:

a)      všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sú v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, sa zrušia;

b)      všetky ustanovenia, ktoré sú v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a ktoré sú zahrnuté v kolektívnych zmluvách, jednotlivých pracovných zmluvách, vnútropodnikových predpisoch alebo v predpisoch upravujúcich nezávislé povolania a profesie, sa vyhlásia alebo môžu vyhlásiť za neplatné alebo sa zmenia;

c)      zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sú v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ak záujem o ochranu, ktorý ich pôvodne podnietil, už nie je odôvodnený, sa zmenia; ak sú podobné ustanovenia súčasťou kolektívnych zmlúv, zástupcovia pracovníkov a zamestnávateľov sa požiadajú o ich vhodnú zmenu.“

6        Smernica 76/207 bola zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/73/ES z 23. septembra 2002 (Ú. v. EÚ L 269, s. 15; Mim. vyd. 05/004, s. 255) a zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 204, s. 23).

 Vnútroštátna právna úprava

7        V zmysle článku 1^.ods. 1 Zákonníka práce (Estatuto de los trabajadores) v znení vyplývajúcom z Real Decreto Legislativo 1/1995 (kráľovský legislatívny dekrét) z 24. marca 1995 (BOE č. 75 z 29. marca 1995, s. 9654, ďalej iba „Zákonník práce“) sa tento uplatní na osoby, ktoré dobrovoľne ponúkajú svoje služby za odplatu pre inú osobu v rámci organizácie a na základe pokynov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá sa nazýva „zamestnávateľ“.

8        Článok 1 ods. 3 Zákonníka práce upravuje, že každá činnosť vykonaná mimo rámca definovaného v článku 1 ods. 1 je vyňatá z rozsahu pôsobnosti Zákonníka práce.

9        Článok 37 ods. 4 Zákonníka práce upravuje platené prestávky s názvom „prestávky na dojčenie“. V znení platnom v čase podania žaloby v konaní vo veci samej toto ustanovenie uvádzalo:

„Zamestnankyne majú z dôvodu dojčenia dieťaťa do konca deviateho mesiaca jeho veku nárok na hodinovú prestávku v práci, ktorú môžu rozdeliť na dve časti. Na rovnaký účel sa môže žena rozhodnúť nahradiť tento nárok skrátením denného pracovného času o pol hodiny. Túto prestávku môže využiť bez rozdielu matka alebo otec v prípade, že sú obaja zamestnaní.“

10      Toto opatrenie bolo zmenené organickým zákonom č. 3/2007 o skutočnej rovnosti medzi ženami a mužmi (ley orgánica de Igualdad efectiva de mujeres y hombres) z 22. marca 2007 (BOE č. 71 z 23. marca 2007, s. 12611), teda až po skutočnostiach v konaní vo veci samej. Znie takto:

„Zamestnankyne majú právo na neprítomnosť v práci po dobu jednej hodiny, ktorú je možné rozdeliť na dve časti z dôvodu dojčenia dieťaťa, a to až do deviatich mesiacov veku dieťaťa. Trvanie prestávky na dojčenie sa zvýši proporcionálne v prípade viacnásobného pôrodu.

Zamestnankyňa si môže slobodne zvoliť namiesto hodiny platenej prestávky skrátenie denného pracovného času o pol hodinu alebo si tento nárok spojiť na celé pracovné dni v súlade s kolektívnou zmluvou alebo podľa dohody so zamestnávateľom pri dodržaní prípadných predpisov v kolektívnej zmluve.

Túto prestávku môže využiť bez rozdielu matka alebo otec v prípade, že sú obaja zamestnaní.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

11      P. M. Roca Álvarez je od júla 2004 zamestnancom podniku Sesa Start España ETT SA. Dňa 7. marca 2005 požiadal žalobca svojho zamestnávateľa o platenú prestávku podľa článku 37 ods. 4 Zákonníka práce na obdobie od 4. januára 2005 do 4. októbra 2005. Zamestnávateľ tento návrh zamietol z dôvodu, že manželka žalobcu je samostatne zárobkovo činná osoba a nie je zamestnankyňou. Štatút matky ako zamestnankyne je conditio sine qua non nároku na požadovanú prestávku.

12      Proti tomuto zamietnutiu podal P. M. Roca Álvarez žalobu na Juzgado de lo Social de A Coruña, ktorou napadol rozhodnutie svojho zamestnávateľa. Podľa názoru prvostupňového súdu, keďže prestávka na dojčenie je vyhradená „zamestnankyniam“, priznáva sa teda výlučne matkám. Okrem toho matka musí byť v závislom pracovnom pomere, čo je podmienka, ktorú matka dieťaťa P. M. Rocu Álvareza nespĺňa. V dôsledku toho bola žaloba zamietnutá.

13      P. M. Roca Álvarez proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie na Tribunal Superior de Justicia de Galicia.

14      Tento súd sa domnieva, že vnútroštátna právna úprava bola interpretovaná správne. Konštatoval však, že prestávka na dojčenie, upravená týmto nariadením, bolo oddelené od biologickej skutočnosti prirodzeného dojčenia, takže je možné sa domnievať, že ide o čistý čas venovaný starostlivosti o dieťa. Rovnako uvádza, že v prípade „rizika počas prirodzeného dojčenia“ existuje iný mechanizmus ochrany zamestnankyne v závislom pracovnom pomere. Okrem toho poznamenáva, že v súčasnosti sporná právna úprava pripúšťa, že toto voľno môže využiť bez rozdielu otec alebo matka, ale len v prípade, že „sú obaja zamestnaní“, a otec môže využiť tento nárok namiesto matky len v prípade, že matka je zamestnankyňou a z tohto dôvodu má nárok na uvedené prestávky na dojčenie.

15      Vnútroštátny súd sa pýta, či sa nárok na prestávku na dojčenie nemá uznať tak mužom, ako aj ženám a či skutočnosť, že sa priznáva iba ženám zamestnaným v závislom pracovnom pomere a otcom ich detí nepredstavuje diskriminačné opatrenie, ktoré je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a smernicou 76/207.

16      Vnútroštátny súd si ďalej myslí, že prestávka upravená v článku 37 ods. 4 Zákonníka práce smeruje skôr k „rodičovskej dovolenke“ v zmysle smernice 96/34/ES z 3. júna 1996 o rámcovej dohode o rodičovskej dovolenke uzavretej medzi UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 145, s. 4; Mim. vyd. 05/002, s. 285).

17      Za týchto podmienok Cour administrative rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je vnútroštátny zákon (konkrétne článok 37 ods. 4 Zákonníka práce), ktorý priznáva výlučne matkám vykonávajúcim závislú prácu v pracovnom pomere právo na platené prestávky spočívajúce v skrátení denného pracovného času o pol hodiny alebo v prestávke v práci trvajúcej jednu hodinu, ktorú je možné rozdeliť na dve časti, a ktoré sú dobrovoľné a platené zamestnávateľom, a to až do deviatich mesiacov veku dieťaťa, a ktorý naopak toto právo nepriznáva otcom vykonávajúcim závislú prácu v pracovnom pomere, v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, ktorá zakazuje akúkoľvek diskrimináciu založenú na pohlaví, zakotvenú v článku 13 ES, v smernici Rady 76/207/EHS… a smernici 2002/73…?“

 O prejudiciálnej otázke

 O smernici 76/207

18      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 76/207 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu opatreniu, akým je opatrenie, ktoré je predmetom konania vo veci samej, ktoré upravuje, že zamestnankyne, matky dieťaťa v postavení zamestnancov v závislom pracovnom pomere, môžu počas prvých deviatich mesiacov po narodení dieťaťa rôznymi spôsobmi uplatniť nárok na prestávku, zatiaľ čo pracovníci, ktorí majú dieťa a postavenie zamestnanca, si môžu uplatniť nárok na tú istú prestávku iba v prípade, pokiaľ má matka dieťaťa aj postavenie zamestnankyne v závislom pracovnom pomere.

19      Podľa článku 1 ods. 1 smernice 76/207 je účelom tejto smernice uviesť v členských štátoch do platnosti zásadu rovnosti zaobchádzania s mužmi a so ženami, pokiaľ ide najmä o pracovné podmienky.

20      Táto zásada je upravená v článkoch 2 a 5 tejto smernice. Článok 2 ods. 1 upravuje, že zásada rovnakého zaobchádzania znamená že neexistuje žiadna priama ani nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia, najmä s odvolaním sa na manželský alebo rodinný stav. Článok 5 ods. 1 tejto smernice upravuje, že táto zásada rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o pracovné podmienky vrátane podmienok upravujúcich prepustenie, znamená, že mužom aj ženám sa zaručia rovnaké podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia.

21      Treba uviesť, že opatrenie, ktoré je predmetom konania vo veci samej, upravuje, že „prestávky na dojčenie“ majú konkrétne formu ospravedlnenej neprítomnosti počas pracovných dní alebo v skrátení trvania pracovnej doby. Účinkom tohto opatrenia je úprava pracovnej doby. Dotýka sa teda pracovných podmienok v zmysle článku 5 smernice 76/207 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2003, Kutz-Bauer,C‑187/00, Zb. s. I‑2741, body 44 a 45).

22      Okrem toho, keďže opatrenie v zásade priznáva nárok na dotknutú prestávku iba matkám detí, otec dieťaťa si nemôže uplatniť nárok na túto prestávku, iba ak pod podmienkou, že obidvaja rodičia sú zamestnancami v závislom pracovnom pomere.

23      Z toho vyplýva, že matky, ktoré sú zamestnankyňami v závislom pracovnom pomere, si môžu vždy uplatniť nárok na „prestávku na dojčenie“, zatiaľ čo otcovia, zamestnanci v závislom pracovnom pomere, si ho môžu uplatniť, iba ak matka dieťaťa je tiež zamestnankyňou. Teda rodičovstvo nie je dostatočnou skutočnosťou na to, aby dovolil mužom v postavení zamestnanca v závislom pracovnom pomere uplatniť si nárok na túto prestávku tak, ako ho majú ženy v rovnakom postavení.

24      Situácie zamestnanca otca a zamestnankyne matky maloletého dieťaťa sú porovnateľné, pokiaľ ide o prípadnú potrebu skrátiť pracovnú dobu na účel starostlivosti o dieťa (pozri analogicky, pokiaľ ide o situáciu zamestnancov a zamestnankýň zabezpečujúcich vzdelávanie ich detí, rozsudok z 29. novembra 2001, Griesmar, C‑366/99, Zb. s. I‑9383, bod 56, a pokiaľ ide o situáciu zamestnancov pri využívaní zariadení starostlivosti o deti, rozsudok z 19. marca 2002, Lommers, C‑476/99, Zb. s. I‑2891, bod 30).

25      Je potrebné zdôrazniť, že opatrenie vo veci samej zakladá „diskrimináciu z dôvodu pohlavia“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 76/207 medzi matkami v postavení zamestnankýň v závislom pracovnom pomere a otcami v rovnakom postavení.

26      Pokiaľ ide o odôvodnenie takéhoto odlišného zaobchádzania, článok 2 ods. 3 a 4 smernice 76/207 upresňuje, že táto smernica sa nedotýka ustanovení na ochranu žien, najmä pokiaľ ide o tehotenstvo a materstvo, ani opatrení na podporu rovnosti príležitostí pre mužov a ženy, najmä prostredníctvom odstraňovania existujúcich nerovností ovplyvňujúcich príležitosti žien, pokiaľ ide o pracovné podmienky.

27      Pokiaľ ide o ochranu tehotenstva a materstva, Súdny dvor opakovane rozhodol, že článok 2 ods. 3 smernice 76/207 tým, že vyhradzuje členským štátom právo zachovať alebo prijať ustanovenia zamerané na túto ochranu, uznáva z pohľadu zásady rovnosti zaobchádzania bez rozdielu pohlavia zákonnosť ochrany biologických podmienok ženy počas tehotenstva a následne po ňom, ochrany osobitných vzťahov medzi ženou a jej dieťaťom počas doby, ktorá nasleduje po pôrode (pozri rozsudky z 12. júla 1984, Hofmann, 184/83, Zb. s. 3047, bod 25; zo 14. júla 1994, Webb, C‑32/93, Zb. s. I‑3567 bod 20; z 30. júna 1998, Brown, C‑394/96, Zb. s. I‑4185, bod 17, a z 1. februára 2005, Komisia/Rakúsko, C‑203/03, Zb. s. I‑935, bod 43).

28      Podľa vnútroštátneho súdu bola prestávka na dojčenie, upravená v článku 37 ods. 4 Zákonníka práce, jeho súčasťou od začiatku, od roku 1900, a to na účely uľahčenia prirodzeného dojčenia matkám. Vzhľadom na skutočnosť, že vývojom právnej úpravy sa postupne spojenie medzi prestávkou na dojčenie a skutočným prirodzeným dojčením oddelilo, dojčenie sa už v nej neuvádza. Okrem toho judikatúra už dlho pripúšťa, aby sa nárok na túto prestávku priznal aj v prípade kŕmenia dieťaťa z fľašky. Vnútroštátny súd uvádza, že toto pracovné voľno sa oddelilo od biologickej skutočnosti dojčenia a teraz sa považuje čisto za čas venovaný starostlivosti o dieťa a za opatrenie slúžiace na skĺbenie rodinného a profesijného života po materskej dovolenke.

29      Skutočnosť, že vývoj vnútroštátneho predpisu a jeho interpretácia súdmi postupne oddelili „prestávku na dojčenie“ od biologickej skutočnosti prirodzeného dojčenia, nedovoľuje považovať toto opatrenie za zabezpečujúce ochranu biologických podmienok ženy v dôsledku tehotenstva v zmysle judikatúry uvedenej v bode 27 tohto rozsudku. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že prestávku na dojčenie v konaní vo veci samej si môže vziať bez rozdielu otec alebo matka, pričom jedinou podmienkou je, že otec má tiež postavenie zamestnanca.

30      Táto situácia sa odlišuje od tej, ktorá bola prejednávaná v už citovanom rozsudku Hofmann, v ktorej predmetné vnútroštátne nariadenie upravuje udelenie dodatočnej materskej dovolenky po uplynutí ochrannej doby a túto dovolenku priznáva iba matke s vylúčením všetkých ostatných osôb (pozri rozsudok Hofmann, už citovaný, bod 26).

31      Skutočnosť, že prestávku vo veci samej si môže vziať rovnako tak otec v závislom pracovnom pomere, ako aj matka v závislom pracovnom pomere, vedie k záveru, že kŕmenie a čas starostlivosti o dieťa môže zabezpečiť rovnako dobre otec, aj matka. Zdá sa, že táto prestávka sa poskytuje pracovníkom z dôvodu, že sú rodičmi dieťaťa. Táto prestávka sa nedá chápať ako ochrana biologického stavu ženy v dôsledku jej tehotenstva alebo ochrana osobitných vzťahov medzi matkou a jej dieťaťom.

32      Na druhej strane je potrebné podporiť rovnosť šancí medzi mužmi a ženami a znižovanie existujúcich nerovností ovplyvňujúcich šance žien, pokiaľ ide o pracovné podmienky. Španielska vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že cieľom, ktorý sleduje priznanie výhody prestávky matkám je v prvom rade kompenzácia znevýhodnení žien na rozdiel od mužov, pokiaľ ide o udržanie ich zamestnania v dôsledku pôrodu dieťaťa. Podľa tejto vlády je ťažšie pre matky maloletých detí zladiť pracovný svet alebo v ňom ostať.

33      Z uvedenej judikatúry vyplýva, že presným a výhradným cieľom článku 2 ods. 4 smernice 76/207 je povoliť opatrenia, ktoré, hoci sú podľa ich prejavu diskriminačné, smerujú účinne k odstráneniu alebo k obmedzeniu faktických nerovností, ktoré môžu v skutočnosti v sociálnom živote existovať. Toto ustanovenie povoľuje vnútroštátne opatrenia v oblasti prístupu k zamestnaniu, ktoré majú za cieľ špeciálnym uprednostňovaním žien zlepšiť ich možnosti súťažiť na pracovnom trhu a vykonávať svoje povolanie zarovno s mužmi (pozri rozsudky zo 17. októbra 1995, Kalanke, C‑450/93, Zb. s. I‑3051, body 18 a 19; z 11. novembra 1997, Marcachall, C‑409/95, Zb. s. I‑6363, body 26 a 27; z 28. marca 2000, Badeck a i., C‑158/97, Zb. s. I‑1875, bod 19, ako aj Lommers, už citovaný, bod 32).

34      Článok 2 ods. 4 smernice smeruje k dosiahnutiu materiálnej, a nie formálnej rovnosti obmedzením faktických nerovností, ktoré sa môžu vyskytovať v sociálnom živote, a takto v súlade s článkom 157 ods. 4 ZFEÚ predchádzať alebo vyrovnávať nevýhody v profesionálnej kariére dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky Kalanke, už citovaný, bod 19; zo 6. júla 2000, Abrahamsson a Anderson, C‑407/98, Zb. s. I‑5539, bod 48, ako aj z 30. septembra 2004, Briheche, C‑319/03, Zb. s. I‑8807, bod 25).

35      Ako už bolo uvedené v bode 21 tohto rozsudku, prestávka na dojčenie, ktorá je predmetom v konaní vo veci samej, má formu ospravedlnenej neprítomnosti počas pracovných dní alebo skrátenia dennej pracovnej doby. Je isté, že takéto opatrenie by mohlo viesť k zvýhodňovaniu žien, lebo dovoľuje matkám v postavení zamestnankyne v závislom pracovnom pomere zachovať si svoje zamestnanie a môcť venovať čas svojmu dieťaťu. Tento účinok je zosilnený faktom, že ak má otec dieťaťa sám postavenie zamestnanca v závislom pracovnom pomere, má možnosť čerpať prestávku na dojčenie namiesto matky, ktorá tak z dôvodu starostlivosti a pozornosti venovanej svojmu dieťaťu nebude trpieť negatívnymi dôsledkami, pokiaľ ide o pracovné postavenie.

36      No ako uviedla španielska vláda, skutočnosť, že iba matka v postavení zamestnankyne v závislom pracovnom pomere má nárok na čerpanie prestávky na dojčenie, ktorá je predmetom sporu v konaní vo veci samej, zatiaľ čo otec s tým istým postavením si môže uplatniť toto právo bez toho, aby sa stal oprávnenou osobou, svojou povahou skôr pomáha zachovať tradičné rozdelenie rolí medzi mužmi a ženami, tým, že umožňuje zachovať podporné postavenie mužov vo vzťahu k postaveniu žien, pokiaľ ide o výkon ich rodičovských úloh (pozri v tomto zmysle rozsudok Lommers, už citovaný, bod 41).

37      Ako uviedla generálna advokátka v bode 47 svojich návrhov, zamietnutie poskytnúť nárok na prestávku na dojčenie, ktorá je predmetom konania vo veci samej, otcom v postavení zamestnancov iba z toho dôvodu, že matka dieťaťa nemá také postavenie, by mohol mať za účinok, že žena, akou je matka dieťaťa pána M. Roca Álvareza, ktorá je samostatne zárobkovo činná, bude donútená obmedziť svoju zárobkovú činnosť a sama znášať záťaž vyplývajúcu z narodenia jej dieťaťa bez možnosti prijať pomoc otca dieťaťa.

38      V dôsledku toho sa opatrenie akým je opatrenie v konaní vo veci samej nemôže chápať ani ako opatrenie majúce za následok odstraňovanie alebo obmedzenie existujúcich faktických nerovností, ktoré sa môžu vyskytovať pre ženy v sociálnom živote v zmysle článku 2 ods. 4 smernice 76/207 ani ako opatrenie, ktorého účelom je dosiahnutie materiálnej rovnosti a nie formálnej rovnosti znížením faktických nerovností, ku ktorým môže dochádzať v sociálnom živote a tým k predchádzaniu alebo kompenzovaniu nevýhod v profesijnej kariére dotknutej osoby v súlade s článkom 157 ods. 4 ZFEÚ.

39      Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že článok 2 ods. 1, 3 a 4 ako aj článok 5 smernice 76/207 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takému vnútroštátnemu opatreniu, akým je to v konaní vo veci samej, ktoré upravuje, že zamestnankyne, ktoré majú dieťa a sú v postavení zamestnankyne v závislom pracovnom pomere, si počas prvých deviatich mesiacov po narodení tohto dieťaťa môžu rôznymi spôsobmi uplatniť nárok na prestávku na dojčenie, zatiaľ čo zamestnanci, ktorí majú dieťa a sú v rovnakom postavení, si túto prestávku na dojčenie môžu uplatniť iba vtedy, keď je matka dieťaťa zamestnankyňou v závislom pracovnom pomere.

 O smerniciach 2002/73 a 96/34

40      Pokiaľ ide o smernicu 2002/73, vnútroštátny súd sa pýta, či sa má táto smernica, ktorá zmenila smernicu 76/207, vykladať v tom zmysle, že bráni opatreniam, ktoré sú predmetom konania vo veci samej.

41      Smernica 2002/73, hoci nadobudla účinnosť v deň svojho vyhlásenia, sa musí prebrať najneskôr 5. októbra 2005, teda až po tom, ako nastali skutkové okolnosti v konaní vo veci samej. Preto sa ratione temporis neuplatní na tieto udalosti. V každom prípade za predpokladu uplatniteľnosti ratione temporis smernice 76/207, zmenenej a doplnenej smernicou 2002/73, práve táto nič nezmení na výklade uvedenom v bode 39 tohto rozsudku.

42      Pokiaľ ide o smernicu 96/34, je dôležité uviesť, že vo svojich vyjadreniach sa Komisia Európskych spoločenstiev domnieva, že opatrenie v konaní vo veci samej by bolo v rozpore s touto smernicou.

43      Z dôvodu neexistencie podkladov v rozhodnutí vnútroštátneho súdu k obsahu vnútroštátneho predpisu o rodičovskej dovolenke a neexistencie výslovnej žiadosti v tomto zmysle, však nie je potrebné vykladať smernicu 96/34.

 O trovách

44      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 2 ods. 1, 3 a 4, ako aj článok 5 smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takému vnútroštátnemu opatreniu, akým je to v konaní vo veci samej, ktoré upravuje, že zamestnankyne, ktoré majú dieťa a sú v postavení zamestnankyne v závislom pracovnom pomere, si počas prvých deviatich mesiacov po narodení tohto dieťaťa môžu rôznymi spôsobmi uplatniť nárok na prestávku na dojčenie, zatiaľ čo zamestnanci, ktorí majú dieťa a sú v rovnakom postavení, si túto prestávku na dojčenie môžu uplatniť iba vtedy, keď je matka tohto dieťaťa zamestnankyňou v závislom pracovnom pomere.

Podpisy

---

* Jazyk konania: španielčina.