ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 26. novembra 2002 (*)

„Voľný pohyb osôb – Obmedzenia – Verejný poriadok – Policajné opatrenia obmedzujúce právo pobytu štátneho príslušníka iného členského štátu na časť územia“

Vo veci C‑100/01,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Conseil d’État (Francúzsko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Ministre de l’Intérieur

a

Aitor Oteiza Olazabal

Súdny dvor rozhodol o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu článkov 6, 8a a 48 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 12 ES, 18 ES a 39 ES), ako aj smernice Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (Ú. v. ES 1964, 56, s. 850; Mim. vyd. 05/001, s. 11),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J.‑P. Puissochet, M. Wathelet a R. Schintgen, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, A. La Pergola, P. Jann (spravodajca) a V. Skouris, F. Macken a N. Colneric, S. von Bahr a J. N. Cunha Rodrigues,

generálny advokát: A. Tizzano,

tajomník: M.-F. Contet, referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pán Oteiza Olazabal, v zastúpení: D. Rouget, advokát,

–        francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham, G. de Bergues a C. Chevallier, splnomocnení zástupcovia,

–        španielska vláda, v zastúpení: Abogacía del Estado,

–        talianska vláda, v zastúpení: U. Leanza, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci F. Quadri, avvocato dello Stato,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: D. Martin a C. O’Reilly, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli pán Oteiza Olazabal, v zastúpení: D. Rouget, francúzska vláda, v zastúpení: R. Abraham a C. Bergeot, splnomocnená zástupkyňa, belgická vláda, v zastúpení: A. Snoecx, splnomocnená zástupkyňa, španielska vláda, v zastúpení: Abogacía del Estado, a Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: D. Martin a C. O’Reilly, na pojednávaní 15. januára 2002,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. apríla 2002,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 29. decembra 2000, doručeným Súdnemu dvoru 28. februára 2001, Conseil d’État požiadala formou prejudiciálnej otázky v súlade s článkom 234 ES o výklad článkov 6, 8a a 48 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 12 ES, 18 ES a 39 ES) a tiež smernice Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (Ú. v. ES 1964, 56, s. 850; Mim. vyd. 05/001, s. 11).

2        Táto otázka bola položená v rámci konania medzi ministre de l’Intérieur française (francúzsky minister vnútra) a pánom Oteizom Olazabalom, španielskym štátnym príslušníkom, týkajúceho sa zákonnosti opatrení obmedzujúcich právo na pobyt pána Oteizu Olazabala iba na časť francúzskeho územia.

 Právny rámec

 Právo Spoločenstva

3        Článok 6 prvý odsek Zmluvy stanovuje:

„V rámci pôsobnosti tejto zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.“

4        Článok 8a ods. 1 Zmluvy stanovuje:

„Každý občan únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, rešpektujúc obmedzenia a podmienky stanovené v tejto zmluve a v predpisoch prijatých na ich vykonanie.“

5        Podľa článku 48 Zmluvy:

„1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci spoločenstva (najneskôr do vypršania prechodného obdobia).

2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

3. S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo:

a)      uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta;

b)      voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov;

c)      na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu,

…“

6        Článok 2 ods. 1 smernice 64/221 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na všetky opatrenia členských štátov prijatých na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia ktoré priamo súvisia so vstupom na ich územie, vydávanie alebo obnovovanie povolení na pobyt alebo vyhostenia z ich územia.“

7        Článok 3 ods. 1 a 2 smernice 64/221 stanovuje:

„1. Opatrenia podniknuté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa zakladajú výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby.

2. Predchádzajúce odsúdenie v trestnom konaní nie je dôvodom pre podniknutie takýchto opatrení.“

8        Podľa znenia článku 6 ods. 1 písm. a) smernice Rady 68/360/EHS z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok pohybu a pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 13; Mim. vyd. 05/001, s. 27) povolenie na pobyt prisťahovaného pracovníka „musí platiť na celom území členského štátu, ktorý ho vydal“.

9        Podľa článku 10 smernice 68/360:

„Členské štáty sa neodchýlia od ustanovení tejto smernice, s výnimkou prípadov, ak by to bolo z dôvodu ochrany verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo z dôvodu ochrany verejného zdravia.“

 Vnútroštátne právo

10      Článok 2 dekrétu č. 46-448 z 18. marca 1946 vykonávajúci články 8 a 36 nariadenia z 2. novembra 1945 o podmienkach vstupu a pobytu cudzincov vo Francúzsku, novelizovaný dekrétom č. 93-1285 zo 6. decembra 1993 (JORF z 8. decembra 1993, s. 17045, ďalej len „dekrét č. 46-448“), stanovuje:

„S výnimkou ustanovení podľa článku 1 sa cudzinci môžu voľne usadzovať a pohybovať po materskom území Francúzska.

Minister vnútra však môže rozhodnutím vymedziť určité departamenty, v ktorých sa od dátumu platnosti daného rozhodnutia cudzinci nemôžu usadiť bez toho, že by najprv nedostali povolenie prefekta oblasti, do ktorej sa chystajú odísť.

Povolenia na pobyt cudzincov majúcich v týchto departamentoch bydlisko musia obsahovať špeciálny údaj oprávňujúci ich na pobyt v danom departamente.

Pokiaľ je cudzinec, ktorý nedostal povolenie na trvalý pobyt z dôvodu jeho správania alebo životnej minulosti, podrobený osobitnému dohľadu, minister vnútra mu môže zakázať pobyt v jednom alebo v niekoľkých departamentoch. Komisár republiky môže za tých istých okolností na základe vlastného rozhodnutia obmedziť územnú platnosť povolenia na pobyt alebo obdobného dokumentu, ktorý má v držbe dotyčná osoba, na územie departamentu alebo na jeden alebo viac obvodov v rámci departamentu. O rozhodnutí ministra vnútra a decentralizácie alebo komisára republiky sa urobí záznam v povolení na pobyt dotyčnej osoby.

Cudzinci uvedení v predchádzajúcom odseku nemôžu opustiť územie platné pre ich povolenie na pobyt bez toho, že by dostali sprievodný list vydaný policajným komisárom alebo, ak list nebol vydaný policajným komisárom, príslušným policajným orgánom v mieste ich bydliska.

Cudzincovi, ktorý sa usadí alebo sa bude zdržiavať v územnom obvode v rozpore s ustanoveniami tohto článku, budú uložené tresty určené za priestupky piatej triedy.“

 Spor vo veci samej

11      Z vnútroštátneho rozhodnutia, ako aj zo spisového materiálu vyplýva, že pán Oteiza Olazabal, španielsky štátny príslušník baskického pôvodu, opustil v júli 1986 Španielsko, aby vstúpil na územie Francúzska, kde požiadal o štatút utečenca, ktorý mu bol odoprený.

12      Dňa 23. apríla 1988 bol pán Oteiza Olazabal na francúzskom území vypočúvaný v súvislosti s konaním nariadeným po únose priemyselníka v Bilbau (Španielsko), ku ktorému sa prihlásila E.T.A. Dňa 8. júla 1991 ho Tribunal de grande instance de Paris (Francúzsko), rozhodujúci v trestnoprávnom konaní, odsúdil na trest odňatia slobody v dĺžke osemnásť mesiacov, z toho podmienečne na osem mesiacov, a na štvorročný zákaz pobytu za účasť v zločineckej skupine majúcej za cieľ ohrozovanie verejného poriadku hrozbou a terorom.

13      Odvolávajúc sa na svoj štatút štátneho príslušníka Spoločenstva, pán Oteiza Olazabal požiadal o udelenie povolenia na trvalý pobyt. Francúzske správne orgány zamietli jeho žiadosť, udelili mu však dočasné povolenie na pobyt. Na druhej strane pán Olazabal bol podrobený osobitnému dohľadu v súlade s článkom 2 dekrétu č. 46-448, zakazujúcim mu pobyt v deviatich departamentoch. Platnosť tohto opatrenia uplynula v júli 1995.

14      V roku 1996 pán Oteiza Olazabal, ktorý mal dovtedy pobyt v departamente Hauts‑de‑Seine (región Ile-de-France), sa rozhodol usadiť v departamente Pyrénées-Atlantiques (región Aquitaine), ktorý hraničí so Španielskom, presnejšie s Autonómnou oblasťou Baskicka.

15      Vzhľadom na údaje vyplývajúce z policajných správ, že pán Oteiza Olazabal pokračoval v udržiavaní vzťahov s E.T.A., minister vnútra rozhodnutím z 21. marca 1996 prijatým na základe článku 2 dekrétu č. 46-448 zakázal pánovi Oteizovi Olazabalovi pobyt v 31 departamentoch s cieľom vzdialiť ho od španielskej hranice. Rozhodnutím z 25. júna 1996 mu prefekt departamentu Hauts-de-Seine zakázal opustiť územie tohto departamentu bez povolenia.

16      Pán Oteiza Olazabal podal návrh na zrušenie oboch rozhodnutí na Tribunal administratif de Paris (Administratívny súd v Paríži), ktorému súd rozsudkom zo 7. júla 1997 vyhovel. Tento rozsudok Cour administratif d‘appel de Paris (Odvolací administratívny súd v Paríži) potvrdil rozsudkom z 18. februára 1999.

17      Obidva vnútroštátne súdy stanovili, že ustanovenia článkov 6, 8a a 48 Zmluvy, ako aj ustanovenia smernice 64/221, v zmysle výkladu Súdneho dvora v rozsudku z 28. októbra 1975, Rutili (36/75 Zb. s. 1219), zamedzujú prijatiu obdobných opatrení, aké boli prijaté voči pánovi Oteizovi Olazabalovi.

18      Minister vnútra sa voči rozsudku cour administratif d‘appel odvolal na Conseil d’État (Štátnu radu).

19      Conseil d’État najprv skonštatovala, že aj keď článok 8a Zmluvy priznáva každému občanovi Únie právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, toto právo podlieha obmedzeniam a podmienkam upraveným v zmluve a v predpisoch prijatých na jej vykonanie. Podobne zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti je zakotvený v článku 6 Zmluvy len v rámci aplikácie Zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia. Navyše článok 48 Zmluvy ustanovujúci v odseku 1, že voľný pohyb osôb v rámci Spoločenstva je zaručený, a upresňujúci v odseku 3, že toto právo zahrnuje slobodu uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta a slobodu voľne sa na tento účel pohybovať na území členských štátov, výslovne vyhradzuje prípady obmedzení z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrany verejného zdravia.

20      Conseil d’État potom uviedla, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora výhrada stanovená v článku 48 ods. 3 Zmluvy umožňuje členským štátom prijať z dôvodov verejného poriadku nevyhnutné opatrenia zakazujúce štátnym príslušníkom iných členských štátov vstúpiť na vnútroštátne územie alebo ich z neho vyhostiť, ktoré však nemôžu uplatniť voči vlastným štátnym príslušníkom.

21      Nakoniec Conseil d’État skonštatovala, že zásada proporcionality vyžaduje, aby opatrenia prijaté na ochranu verejného poriadku boli primerané snahe dosiahnuť stanovený cieľ a nepresahovali obmedzenia nevyhnutné na tento účel. Z tohto dôvodu zdôraznila, že opatrenie obmedzujúce územnú platnosť povolenia na pobyt bolo menej prísne než rozhodnutie o vyhostení.

22      Conseil d’État, ochybujúc vzhľadom na dané okolnosti o platnosti opatrenia obmedzujúceho právo na pobyt štátneho príslušníka iného členského štátu na časť vnútroštátneho územia, rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bránia články 6, 8a a 48 Rímskej zmluvy, teraz články 12 ES, 18 ES a 39 ES, zásada proporcionality aplikovaná v práve Spoločenstva, ako aj ustanovenia sekundárneho práva prijaté na zabezpečenie vykonania Zmluvy, najmä smernica 64/221/EHS z 25. februára 1964, členskému štátu prijať proti štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Zmluvy, administratívne opatrenie polície, ktorého zákonnosť podlieha súdnemu preskúmaniu, obmedzujúce jeho pobyt na časť vnútroštátneho územia, keď dôvody verejného poriadku vylučujú jeho pobyt na zvyšku územia; alebo za tohto predpokladu je jediným reštriktívnym opatrením obmedzujúcim jeho pobyt, ktoré je možné uložiť v súlade so zákonom proti tomuto štátnemu príslušníkovi, úplný zákaz pobytu na celom území prijatý v súlade s vnútroštátnym právom?“

 O prejudiciálnych otázkach

23      Na úvod je nevyhnutné určiť, ktoré ustanovenia Zmluvy sú použiteľné v rámci konania vo veci samej. Treba však brať ohľad na to, že z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že pán Oteiza Olazabal pracoval počas celého obdobia, relevantného pre priebeh vnútroštátneho sporu, ako zamestnanec vo Francúzsku.

24      Za týchto okolností sa zdá, že vec spadá do rámca článku 48 Zmluvy.

25      Z tohto dôvodu nie je nevyhnutné vykladať článok 6 Zmluvy. Toto ustanovenie, ktoré zakotvuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, má uplatniť nezávisle len za okolností upravených právom Spoločenstva, pre ktoré Zmluva nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie (pozri najmä rozsudok z 25. júna 1997, Mora Romero, C‑131/96, Zb. s. I‑3659, bod 10).

26      Treba pripomenúť, že článok 8a Zmluvy, ktorý všeobecným spôsobom formuluje právo každého občana Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, nachádza svoj osobitný výraz, pokiaľ ide o voľný pohyb pracovníkov, v článku 48 Zmluvy. Vzhľadom na to, že na konanie vo veci samej sa vzťahuje na toto ustanovenie, nie je nevyhnutné vyjadrovať sa k výkladu článku 8a Zmluvy (pozri v súvislosti so slobodou usadiť sa rozsudok z 29. februára 1996, Skanavi a Chryssanthakopoulos, C‑193/94, Zb. s. I‑929, bod 22).

27      Článok 48 Zmluvy okrem iného garantuje občanovi členského štátu právo na pobyt v niektorom z členských štátov na účel zamestnania. Z odseku 3 tohto článku však vyplýva, že toto právo môže podliehať obmedzeniam odôvodneným verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia.

28      V už citovanej veci Rutili, na ktorú sa odvoláva vnútroštátny súd, bol Súdny dvor požiadaný o výklad pojmu „obmedzenia odôvodnené verejným poriadkom“ a uviedol určitý počet vysvetlení.

29      Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky tak, že po prvé, pojem v článku 48 Zmluvy „s výhradou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom“ sa netýka len právnych predpisov prijatých každým členským štátom s cieľom obmedziť na vlastnom území voľný pohyb a pobyt štátnych príslušníkov iných členských štátov, ale zahŕňa aj individuálne rozhodnutia prijaté na vykonanie týchto právnych predpisov.

30      Po druhé, Súdny dvor rozhodol, že odôvodnenosť opatrení majúcich za cieľ ochranu verejného poriadku musí byť posúdená s ohľadom na všetky pravidlá práva Spoločenstva, ktorých cieľom je na jednej strane obmedziť voľnosť konania členských štátov v týchto veciach a na druhej strane zabezpečiť ochranu práv osôb, ktoré spadajú pod dané obmedzujúce opatrenia.

31      Súdny dvor dodal, že dané obmedzenia a záruky vyplývajú hlavne z povinnosti uloženej členským štátom prijať takéto opatrenia len na základe individuálneho správania osôb, ktorých sa týkajú; vyhnúť sa prijatiu akýchkoľvek opatrení v tejto oblasti s iným cieľom ako ochrana verejného poriadku alebo opatrení, ktoré zasahujú do výkonu odborových práv; a (s výnimkou prípadov odporujúcich záujmu štátnej bezpečnosti) oznámiť bez meškania všetkým osobám postihnutým obmedzujúcimi opatreniami dôvody, na základe ktorých bolo dané rozhodnutie prijaté, umožňujúc im účinne využiť možnosť opravných prostriedkov.

32      Súdny dvor zvlášť zdôraznil, že členský štát nemôže opatrenia obmedzujúce právo na pobyt, ktoré sa týkajú len časti vnútroštátneho územia, uložiť voči štátnym príslušníkom iných členských štátov v súvislosti s ustanoveniami Zmluvy s výnimkou prípadov a okolností, za ktorých tieto opatrenia môžu byť použité voči občanom daného členského štátu.

33      V záujme podať užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu v tomto prípade je nevyhnutné uviesť poslednú vetu, ktorá tvorí podstatu tohto prípadu v rámci jej kontextu.

34      V tomto ohľade je dôležité pripomenúť, že už citovaná vec Rutili sa týkala situácie, keď talianskemu štátnemu príslušníkovi žijúcemu od svojho narodenia vo Francúzsku bolo právo na pobyt obmedzené z dôvodov jeho politických a odborových aktivít. Bol obvinený z vykonávania určitých aktivít, ktoré v podstate súviseli s politickými činmi v čase parlamentných volieb v marci 1967 a s udalosťami z mája – júna 1968, ako aj z účasti na manifestácii pri príležitosti výročia 14. júla 1968.

35      Žalovaný vo veci samej bol navyše vo vnútroštátnom konaní vo Francúzsku odsúdený na osemnásť mesiacov odňatia slobody a na štvorročný zákaz pobytu za účasť v zločineckej skupine majúcej za cieľ ohrozovanie verejného poriadku hrozbou a terorom. Ako vyplýva zo spisu, prijatie administratívnych policajných opatrení voči žalovanému, ktorých platnosť tvorí skutkovú podstatu vnútroštátneho konania, bolo motivované faktom, že žalovaný bol členom ozbrojenej a organizovanej skupiny, ktorej činnosť ohrozuje verejný poriadok na francúzskom území. Opatrenia zamedzujúce takejto činnosti môžu byť okrem iného považované za náležité na udržanie verejnej bezpečnosti.

36      Ďalej by sa malo poukázať na fakt, že v už citovanej veci Rutili vnútroštátny súd mal pochybnosti o tom, či špecifická situácia, taká ako v prípade pána Rutili, ktorý vykonával svoje odborové práva, umožnila prijatie opatrenia zameraného na ochranu verejného poriadku. Naopak, v tomto prípade vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že dôvody verejného poriadku tvoria prekážku pobytu dotyčného prisťahovaného pracovníka na časti územia a že v prípade, že by takáto možnosť zakázať pobyt na časti územia neexistovala, mohli by odôvodňovať opatrenie zakazujúce pobyt na celom území.

37      Za týchto okolností je nevyhnutné posúdiť, či článok 48 Zmluvy bráni členskému štátu uložiť voči prisťahovanému pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, administratívne policajné opatrenia obmedzujúce jeho právo na pobyt na časť vnútroštátneho územia.

38      Ako generálny advokát správne poznamenal v bode 29 svojich návrhov, zo znenia článku 48 ods. 3 Zmluvy nevyplýva, že obmedzenia voľného pohybu pracovníkov založené na dôvodoch verejného poriadku musia mať rovnaký územný dosah ako práva vyplývajúce z tohto ustanovenia. Ani sekundárne právo nevylučuje tento výklad. Aj keď článok 6 ods. 1 písm. a) smernice 68/360 vyžaduje, aby povolenie na prechodný pobyt platilo na celom území členského štátu, ktorý ho vydal, článok 10 tejto smernice umožňuje odchýliť sa od jej ustanovení, najmä z dôvodu verejného poriadku.

39      Je potrebné pripomenúť, že výhrada uvedená v článku 48 ods. 3 Zmluvy umožňuje členským štátom čeliacim skutočnej a dostatočne závažnej hrozbe postihujúcej základné záujmy spoločnosti uvaliť obmedzenia na voľný pohyb pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. októbra 1977, Bouchereau, 30/77, Zb. s. 1999, bod 35, a z 5. februára 1991, Roux, C‑363/89, Zb. s. I‑273, bod 30).

40      Súdny dvor už niekoľkokrát rozhodol, že výhrady uvedené v článku 48 Zmluvy a článku 56 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 46 ES) umožňujú členským štátom prijať, s ohľadom na štátnych príslušníkov iných členských štátov a hlavne z dôvodov verejného poriadku, opatrenia, ktoré nemôžu byť uplatnené na ich vlastných štátnych príslušníkov v tom zmysle, že nemajú právomoc vyhostiť vlastných štátnych príslušníkov zo štátneho územia alebo im zakázať vstup na územie (pozri rozsudky zo 4. decembra 1974, Van Duyn, 41/74, Zb. s. 1337, body 22 a 23; z 18. mája 1982, Adoui a Cornuaille, 115/81 a 116/81, Zb. s. 1665, bod 7; zo 17. júna 1997, Shingara a Radiom, C‑65/95 a C‑111/95, Zb. s. I‑3343, bod 28; a z 19. januára 1999, Calfa, C‑348/96, Zb. s. I‑11, bod 20).

41      V situáciách, keď štátni príslušníci iných členských štátov môžu byť podrobení vyhosteniu alebo opatreniu zakazujúcemu pobyt, je tiež možné voči nim použiť menej prísne opatrenia, ktoré čiastočne obmedzujú ich práva na pobyt a sú odôvodnené výhradou verejného poriadku, bez toho, aby museli byť podobné opatrenia použité daným členským štátom voči jeho vlastným občanom.

42      V každom prípade treba poznamenať, že členský štát nemôže, odvolávajúc sa na výhradu verejného poriadku uvedenú v článkoch 48 a 56 Zmluvy, prijať voči štátnemu príslušníkovi iného členského štátu opatrenia z dôvodu takého správania, ktoré v prípade, ak sa týka občanov prvého členského štátu, neodôvodňuje použitie represívnych opatrení alebo iných faktických a účinných opatrení určených na zamedzenie takéhoto správania (pozri v tomto zmysle rozsudok Adoui a Cornuaille, už citovaný, bod 9).

43      Je potrebné tiež pripomenúť, že opatrenie obmedzujúce jednu zo základných slobôd garantovaných Zmluvou nemôže byť odôvodnené, iba ak je v súlade so zásadou proporcionality. V tomto zmysle musí byť takéto opatrenie schopné zaručiť splnenie sledovaného cieľa a nesmie presahovať hranice na jeho dosiahnutie (rozsudok z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, bod 37).

44      Je nutné zdôrazniť, že úlohou vnútroštátnych súdov je zistiť, či opatrenia použité v tomto prípade sa naozaj vzťahujú na individuálne správanie, ktoré zakladá skutočnú a dostatočne závažnú hrozbu verejnému poriadku alebo verejnej bezpečnosti a či sú v súlade so zásadou proporcionality.

45      Na prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že článok 48 Zmluvy ani ustanovenia sekundárneho práva, ktoré vykonávajú slobodný pohyb pracovníkov, nebránia členskému štátu prijať vo vzťahu k migrujúcemu pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, administratívne policajné opatrenia obmedzujúce jeho právo na pobyt na časť vnútroštátneho územia za predpokladu,

–        že sú odôvodnené výhradou verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti založenej na jeho individuálnom správaní,

–        že v prípade, ak to nie je možné, tieto dôvody môžu vzhľadom na ich závažnosť viesť len k prijatiu opatrenia zákazu pobytu alebo vyhostenia z celého vnútroštátneho územia a

–        že správanie, ktorému sa daný členský štát snaží predísť, má v prípade, že je konaním jeho vlastných štátnych príslušníkov, za následok prijatie sankčných opatrení alebo iných skutočných a účinných opatrení určených na zamedzenie takéhoto správania.

 O trovách

46      Francúzska, belgická, španielska a talianska vláda, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR,

rozhodujúc o otázke, ktorú mu predložila Conseil d’État uznesením z 29. decembra 2000, rozhodol takto:

Článok 48 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 39 ES) ani ustanovenia sekundárneho práva, ktoré vykonávajú slobodný pohyb pracovníkov, nebránia členskému štátu prijať vo vzťahu k migrujúcemu pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu, administratívne policajné opatrenia obmedzujúce jeho právo na pobyt na časť vnútroštátneho územia za predpokladu,

–        že sú odôvodnené výhradou verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti založenej na jeho individuálnom správaní,

–        že v prípade, ak to nie je možné, tieto dôvody môžu vzhľadom na ich závažnosť viesť len k prijatiu opatrenia zákazu pobytu alebo vyhostenia z celého vnútroštátneho územia a

–        že správanie, ktorému sa daný členský štát snaží predísť, má v prípade, že je konaním jeho vlastných štátnych príslušníkov, za následok prijatie sankčných opatrení alebo iných skutočných a účinných opatrení určených na zamedzenie takéhoto správania.

Rodríguez Iglesias

Puissochet

Wathelet

Schintgen

Gulmann

Edward

La Pergola

Jann

Skouris

Macken

Colneric

von Bahr

Cunha Rodrigues

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 26. novembra 2002.

Tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesias

---

* Jazyk konania: francúzština.