1

Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV) je poradným orgánom reprezentujúcim európske organizácie zamestnávateľov, zamestnancov a ďalšie reprezentatívne subjekty občianskej spoločnosti, predovšetkým v sociálno‑ekonomickej, občianskej, profesijnej a kultúrnej oblasti. Pozostáva z troch skupín, ktorými sú skupina zamestnávateľov (ďalej len „skupina I“), skupina pracovníkov a skupina „Rozmanitá Európa“. Každá z týchto skupín má svoj vlastný sekretariát, na ktorý sa prijímajú do zamestnania dočasní zamestnanci na základe článku 2 písm. c) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“).

2

Dňa 11. júla 2000 bola žalobkyňa, pani Paula Correia, prijatá do zamestnania ako dočasný zamestnanec v rámci skupiny I v platovej triede C 3 (teraz AST 4), s nástupom do zamestnania 1. septembra 2000, a to na základe zmluvy na dobu neurčitú v zmysle článku 2 písm. c) PZOZ.

3

Dňa 9. januára 2008 bola žalobkyňa novo zaradená z platovej triedy AST 4, platového stupňa 5, do platovej triedy AST 5, platový stupeň 1, s účinnosťou od 1. januára 2007. Dňa 18. januára 2016 bola novo zaradená z platovej triedy AST 5, platového stupňa 3, do platovej triedy AST 6, platový stupeň 1, s účinnosťou od 1. januára 2016.

4

Dňa 26. marca 2019 sa medzi žalobkyňou a predsedom skupiny I uskutočnilo stretnutie (ďalej len „stretnutie z 26. marca 2019“). Dňa 28. marca 2019 mala žalobkyňa schôdzku s riaditeľkou ad interim riaditeľstva E pre ľudské zdroje a financie v rámci EHSV (ďalej len „stretnutie z 28. marca 2019“ a „riaditeľstvo pre personál“).

5

Dňa 12. apríla 2019 sa žalobkyňa zúčastnila na stretnutí so svojím vedúcim útvaru, týkajúcom sa hodnotenia za rok 2018 (ďalej len „stretnutie z 12. apríla 2019“).

6

Dňa 10. júla 2019 podala žalobkyňa sťažnosť (ďalej len „sťažnosť“) na základe článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) proti rozhodnutiu neuskutočniť jej nové zaradenie do platovej triedy AST 7 v roku 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tejto sťažnosti okrem iného uviedla, že nepozná dátum, v ktorý bolo toto rozhodnutie prijaté.

7

Dňa 21. októbra 2019 zaslal EHSV žalobkyni list, aby jej oznámil, že orgán splnomocnený uzatvárať zamestnanecké zmluvy s EHSV (ďalej len „OSUZZ“) nemôže odpovedať na jej sťažnosť v lehote stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

8

Dňa 10. novembra 2019 bola sťažnosť implicitne zamietnutá.

9

Dňa 16. januára 2020 oznámil EHSV žalobkyni, že jej sťažnosť bola zamietnutá (ďalej len „rozhodnutie o sťažnosti“).

10

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. decembra 2019 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Vyjadrenie k žalobe, replika a duplika boli podané 16. marca, 30. júna a 17. júla 2020.

11

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

12

EHSV navrhuje, aby Všeobecný súd:

13

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. januára 2021 vyjadrila žalobkyňa dve pripomienky k správe pre pojednávanie, z ktorých jedna sa týkala existencie stretnutia z 28. marca 2019.

14

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté počas pojednávania 13. januára 2021.

15

Pokiaľ ide o list uvedený v bode 13 vyššie, žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že upúšťa od spochybňovania existencie stretnutia z 28. marca 2019, ale že spochybňuje predmet uvedeného stretnutia. V odpovedi na pripomienky žalobkyne k správe pre pojednávanie predložil EHSV na pojednávaní e‑mail z 15. marca 2019, pochádzajúci od predsedu skupiny I a adresovaný generálnemu tajomníkovi EHSV (ďalej len „generálny tajomník“), s cieľom podať dôkaz o znení a obsahu stretnutia z 28. marca 2019 (ďalej len „list z 15. marca 2019“). Žalobkyňa namietla neprípustnosť tohto dokumentu z dôvodu, že bol predložený neskoro. Všeobecný súd založil tento dokument do spisu bez toho, aby tým bolo dotknuté preskúmanie jeho prípustnosti.

16

EHSV vo vyjadrení k žalobe vznáša námietku neprípustnosti z dôvodu, že žalobkyňa nepodala sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu v lehote troch mesiacov, stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. EHSV v tejto súvislosti tvrdí, že na stretnutí z 26. marca 2019 predseda skupiny I žalobkyňu informoval o svojom rozhodnutí, že v rámci nového zaraďovania uskutočňovaného v roku 2019 nenavrhne generálnemu tajomníkovi jej nové zaradenie. Už samotné toto rozhodnutie predstavovalo akt, ktorý mohol žalobkyni spôsobiť ujmu, keďže na jeho základe stratila akúkoľvek šancu na nové zaradenie v roku 2019, takže jej sťažnosť podaná 10. júla 2019 je neprípustná, rovnako ako aj táto žaloba.

17

Žalobkyňa nesúhlasí s námietkou neprípustnosti, ktorú vzniesol EHSV a v podstate tvrdí, že stretnutie z 26. marca 2019 sa týkalo iba rekonštrukcie jej kariéry, a nie rozhodnutia neuskutočniť jej nové zaradenie. Na pojednávaní žalobkyňa dodala, že keďže išlo o stretnutie neformálneho charakteru, nemožno ho považovať za príležitosť oznámiť individuálne rozhodnutie v zmysle článku 25 druhého odseku služobného poriadku. Navyše vzhľadom na to, že rozhodnutia týkajúce sa nového zaradenia dočasných zamestnancov pôsobiacich v EHSV nie sú predmetom uverejnenia, žalobkyňa nemôže vedieť, ku ktorému dátumu bolo napadnuté rozhodnutie prijaté. Žalobkyňa zdôrazňuje, že sa o ňom dozvedela náhodou na stretnutí z 12. apríla 2019, ktorý sa týkal hodnotenia za rok 2018.

18

Žalobkyňa sa teda domnieva, že jej sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti napadnutému rozhodnutiu, ktorá bola podaná 10. júla 2019, nemožno považovať za podanú po lehote, takže je jej žaloba prípustná.

19

V replike žalobkyňa zdôrazňuje, že v rozhodnutí o sťažnosti, ktoré jej bolo oznámené 16. januára 2020, to znamená po podaní tejto žaloby, EHSV neskonštatoval neprípustnosť jej sťažnosti. Tým EHSV implicitne pripustil, že žalobkyňa mohla byť o napadnutom rozhodnutí informovaná až na stretnutí z 12. apríla 2019.

20

V tejto súvislosti treba hneď na úvod uviesť, že bez ohľadu na námietku neprípustnosti vznesenú vo vyjadrení k žalobe, EHSV v bode 5 šiestom odseku rozhodnutia o sťažnosti výslovne priznal, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobkyni oznámené na stretnutí 12. apríla 2019, tak ako to táto tvrdí.

21

V súlade s ustálenou judikatúrou a tak, ako na to poukázal EHSV na pojednávaní, však lehoty na podanie sťažnosti a žaloby, stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, sú zákonnými lehotami a nemôžu byť ponechané na vôli účastníkov konania a sudcu, ktorého úlohou je dokonca z úradnej moci preveriť, či sú dodržané (pozri rozsudky z 8. septembra 2008, Kerstens/Komisia, T‑222/07 P, EU:T:2008:314, bod 53 a citovanú judikatúru, a z 12. decembra 2019, Feral/Výbor regiónov, T‑529/16, neuverejnený, EU:T:2019:851, bod 34 a citovanú judikatúru).

22

Podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktorý sa na dočasných zamestnancov uplatňuje na základe článku 46 PZOZ, sťažnosti sa musia podať do troch mesiacov odo „dň[a] oznámenia rozhodnutia dotknutej osobe, ale v každom prípade najneskôr odo dňa prijatia tohto oznámenia príslušnou osobou, ak opatrenie postihuje uvedenú osobu“, tak ako v prejednávanej veci.

23

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry je úlohou účastníka konania, ktorý sa odvoláva na zmeškanie lehoty, t. j. v prejednávanej veci EHSV, aby predložil dôkaz o tom, v ktorý deň začala uvedená lehota plynúť (pozri uznesenie zo 7. septembra 2005, Krahl/Komisia, T‑358/03, EU:T:2005:301, bod 53, a rozsudok z 9. júla 2020, Komisia/HM, C‑70/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:544, bod 123 a citovanú judikatúru).

24

V zmysle ustálenej judikatúry tiež platí, že dôkaz o momente, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o individuálnom rozhodnutí, môže vyplývať z iných okolností, než je formálne oznámenie o uvedenom rozhodnutí. V tejto súvislosti, hoci by jednoduché indície, ktoré naznačujú, že rozhodnutie bolo doručené, nemohli postačovať, tento dôkaz môže okrem iného vyplývať z e‑mailu dotknutej osoby, z ktorého nespochybniteľne vyplýva, že sa táto osoba užitočne dozvedela o uvedenom rozhodnutí pred uvádzaným dátumom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2012, AT/EACEA, F‑113/10, EU:F:2012:20, bod 39 a citovanú judikatúru).

25

V tejto súvislosti sa EHSV opiera jednak o výmenu e‑mailov medzi žalobkyňou a riaditeľstvom pre personál a jednak o výpis z elektronického kalendára tohto riaditeľstva. Na pojednávaní EHSV vyjadril svoj úmysel poukázať ešte na jednu ďalšiu skutočnosť, a to konkrétne na e‑mail z 15. marca 2019.

26

Pokiaľ ide v prvom rade o výmenu e‑mailov, ktoré sú priložené k vyjadreniu k žalobe, zo spisu vyplýva, že 26. marca 2019 zaslala žalobkyňa riaditeľstvu pre personál žiadosť v tomto znení:

„[Predseda skupiny I] ma práve informoval, že v nadväznosti na Váš posledný rozhovor je potrebné, aby som Vás kontaktovala na účely dohodnutia stretnutia. Dôvodom tejto žiadosti je hľadanie spôsobu na presadzovanie rekonštrukcie mojej kariéry a môjho nového zaradenia.“

27

EHSV tvrdí, že žalobkyňa by o toto naliehavé stretnutie nepožiadala, ak by sa v ten istý deň nedozvedela, že v rámci nového zaraďovania uskutočňovaného v roku 2019 nie je jej spis navrhnutý na nové zaradenie.

28

Žalobkyňa v replike spresnila, že uvedený e‑mail poslala v nadväznosti na rozhovor s predsedom skupiny I, ktorý sa zastavil u nej v kancelárii. Za prítomnosti jedného ďalšieho kolegu jej tento poradil kontaktovať riaditeľstvo pre personál vo veci rekonštrukcie jej kariéry. Pokiaľ ide o zmienku o „novom zaradení“ v tomto e‑maile, žalobkyňa na pojednávaní poznamenala, že postup rekonštrukcie kariéry so sebou nevyhnutne prináša nové zaradenie do platovej triedy.

29

Dňa 27. marca 2019 riaditeľstvo pre personál odpovedalo na e‑mail žalobkyne, uvedený v bode 26 vyššie, takto:

„V nadväznosti na Vašu žiadosť, mohli by ste mi dať vedieť, kedy sa budeme môcť stretnúť na účely prediskutovania stavu vašej kariéry…“

30

S ohľadom na judikatúru citovanú v bode 24 vyššie pritom treba konštatovať, že táto výmena e‑mailov sama osebe nijako nepreukazuje obsah stretnutia z 26. marca 2019. Nie je teda spôsobilá osvedčiť, že na tomto stretnutí bolo napadnuté rozhodnutie oznámené žalobkyni, tak ako to tvrdí EHSV.

31

Ako totiž vyplýva z vysvetlenia poskytnutého žalobkyňou na pojednávaní (pozri bod 28 vyššie), iba na základe toho, že vo svojom e‑maile z 26. marca 2019 zmienila svoje nové zaradenie, nemožno bez pochybností dospieť k záveru, že sa o napadnutom rozhodnutí dozvedela v deň, ktorý uvádza EHSV. Je to tak o to viac, že v tomto e‑maile žalobkyňa vyjadrila starosti iba o „presadzovanie“ svojho nového zaradenia, a nie starosti z dôvodu odmietnutia jej ho priznať, čo predstavuje celkom pochopiteľný krok v rámci žiadosti o rekonštrukciu kariéry.

32

V druhom rade, okrem tejto výmeny e‑mailov predkladá EHSV výpis z elektronického kalendára riaditeľstva pre personál, ktorý má svedčiť o stretnutí z 28. marca 2019, trvajúcom približne jednu hodinu, medzi žalobkyňou a týmto riaditeľstvom. Na tomto stretnutí uvedené riaditeľstvo informovalo žalobkyňu o dôvodoch napadnutého rozhodnutia, o ktorom sa žalobkyňa údajne dozvedela 26. marca 2019. Treba však hneď na úvod poznamenať, že toto tvrdenie je v rozpore s rozhodnutím o sťažnosti, tak ako to vyplýva z bodu 20 vyššie.

33

Okrem toho uvedené tvrdenie nie je nijako podložené dôkazmi. Predovšetkým výpis z elektronického kalendára, uvedený v bode 32 vyššie, neobsahuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o predmet stretnutia z 28. marca 2019, a EHSV neoznámil ani zápisnicu z tohto stretnutia, ba ani vyhlásenie pochádzajúce z riaditeľstva pre personál, ktoré by obsahovalo zmienky o témach prediskutovaných počas tohto stretnutia.

34

V treťom rade EHSV poukazuje na e‑mail z 15. marca 2019, ktorý predložil v priebehu pojednávania a ktorým predseda skupiny I navrhol nové zaradenie dvoch zamestnancov pôsobiacich na sekretariáte uvedenej skupiny. Podľa názoru EHSV z neho vyplýva, že žalobkyňa sa nevyhnutne dozvedela o napadnutom rozhodnutí na stretnutí z 26. marca 2019.

35

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 85 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu okrem iného stanovuje, že účastníci konania môžu označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené.

36

V prejednávanej veci však EHSV neodôvodnil omeškanie pri označení dôkazu uvedeného v bode 34 vyššie. Toto konštatovanie platí o to viac, že žalobkyňa už v štádiu repliky spochybnila tvrdenie EHSV, uvedené vo vyjadrení k žalobe, pokiaľ ide o obsah stretnutia z 28. marca 2019. Z toho vyplýva, že predloženie e‑mailu z 15. marca 2019 treba považovať za oneskorené, a to na základe uplatnenia článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku, takže tento dokument musí byť odmietnutý ako neprípustný.

37

V každom prípade treba konštatovať, že e‑mail z 15. marca 2019 predstavuje iba návrh na nové zaradenie, pochádzajúci od predsedu skupiny I, ktorý ako prípravný akt nepredstavuje rozhodnutie, ktorým generálny tajomník, ako OSUZZ, odmietol nové zaradenie žalobkyne.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o zrušenie, sú len opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky takej povahy, že sa dotýkajú záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie. V prípade, že ide o akty alebo rozhodnutia, ktorých vyhotovenie sa uskutočňuje vo viacerých fázach, predovšetkým v priebehu interného postupu, akým je aj rozhodnutie týkajúce sa postupu v oblasti nového zaradenia dočasných zamestnancov, predstavujú napadnuteľné akty len tie opatrenia, ktoré s konečnou platnosťou zakotvujú stanovisko inštitúcie po skončení tohto postupu. Naopak predbežné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie, nespôsobujú ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku a je možné ich napadnúť iba incidenčne v rámci žaloby proti aktom, ktoré je možné zrušiť (pozri analogicky rozsudky z 5. marca 2003, Staelen/Parlament, T‑24/01, EU:T:2003:52, bod 32 a citovanú judikatúru, a z 21. septembra 2015, Anagnostu a i./Komisia, F‑72/11, EU:F:2015:103, bod 38).

39

Treba však konštatovať, že aj za predpokladu, že by sa neexistencia zmienky žalobkyne v e‑maile z 15. marca 2019 dala považovať za rozhodnutie predsedu skupiny I nenavrhnúť generálnemu tajomníkovi jej nové zaradenie, tento akt predstavuje iba jednu z po sebe nasledujúcich etáp postupu nového zaradenia, ktorý je ukončený vydaním rozhodnutia o novom zaradení prípadne iných dočasných zamestnancov – t. j. rozhodnutia, ktoré by napokon malo byť predmetom uverejnenia v zmysle článku 25 tretieho odseku služobného poriadku, ktorý sa na dočasných zamestnancov uplatňuje na základe článku 11 PZOZ. Až v momente vyhotovenia zoznamu dočasných zamestnancov s novým zaradením, ktorý je riadne uverejnený, môže byť dotknuté právne postavenie dočasných zamestnancov, ktorí prichádzajú do úvahy na nové zaradenie. Z toho vyplýva, že návrhy predsedu skupiny I predstavujú prípravné akty k rozhodnutiu OSUZZ, ktorým sa zostavuje zoznam dočasných zamestnancov s novým zaradením (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 19. marca 2003, Tsarnavas/Komisia, T‑188/01 až T‑190/01, EU:T:2003:77, bod 73 a citovanú judikatúru, a z 21. septembra 2015, Anagnostu a i./Komisia, F‑72/11, EU:F:2015:103, bod 39).

40

V každom prípade vzhľadom na to, že je nesporné, že rozhodnutia týkajúce sa nového zaradenia dočasných zamestnancov, prijaté generálnym tajomníkom, neboli predmetom uverejnenia podľa článku 25 tretieho odseku služobného poriadku, a že EHSV v priebehu pojednávania vyhlásil, že dátum prijatia rozhodnutia generálneho tajomníka ako OSUZZ, ktoré sa týkalo návrhov na nové zaradenie, obsiahnuté v e‑maile z 15. marca 2019, mu nebol známy, žalobkyňa už vôbec nemohla vedieť, v akom momente bolo napadnuté rozhodnutie prijaté. EHSV tak nemôže platne tvrdiť, že žalobkyňa sa o uvedenom rozhodnutí užitočne dozvedela najneskôr 26. marca 2019, takže sťažnosť nebola podaná po lehote.

41

V dôsledku uvedeného je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesol EHSV, a vyhlásiť túto žalobu za prípustnú.

42

Na podporu svojho návrhu na zrušenie uvádza žalobkyňa štyri žalobné dôvody. Vzhľadom na obsah žaloby je však potrebné ich narátať päť. Prvý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení povinnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Spomedzi ďalších štyroch žalobných dôvodov je druhý založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, tretí na porušení zásady právnej istoty, štvrtý na zjavne nesprávnom posúdení, a piaty na porušení povinnosti starostlivosti.

43

Za okolností prejednávanej veci Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať v prvom rade druhý a tretí žalobný dôvod, ktoré sú založené na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a právnej istoty, a preskúmať ich spoločne.

44

Žalobkyňa vytýka EHSV v podstate, to, že porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, na základe ktorej bol povinný stanoviť objektívne a transparentné kritériá umožňujúce dočasným zamestnancom poznať podmienky pre svoje nové zaradenie, a tvrdí, že neexistencia jasného, presného, predvídateľného a transparentného postupu v tejto oblasti porušuje zásadu právnej istoty.

45

EHSV vznáša námietku neprípustnosti, pokiaľ ide o druhý a tretí žalobný dôvod, a to z dôvodu, že žalobkyňa nevysvetlila, ako jej neexistencia písomných pravidiel v oblasti nového zaradenia dočasných zamestnancov mala osobne spôsobiť ujmu, takže tvrdenia uvádzané v rámci týchto žalobných dôvodov sú uvádzané iba čisto v záujme zákona, a v dôsledku toho by sa mali považovať za neprípustné.

46

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že hoci podľa ustálenej judikatúry nie je úradník oprávnený konať v záujme zákona alebo inštitúcií, a na podporu svojej žaloby o zrušenie môže uvádzať iba takú ujmu, ktorú utrpel osobne, v každom prípade stačí, aby namietaná nezákonnosť mala dôsledky na jeho právne postavenie, s tým cieľom, aby sa ujma, o ktorej žalobca tvrdí, že z tejto nezákonnosti vyplýva, považovala za osobnú ujmu (rozsudok z 10. novembra 2011, Merhzaoui/Rada, F‑18/09, EU:F:2011:180, bod 63). V prejednávanej veci pritom žalobkyňa uvádza práve to, že v rámci nového zaraďovania uskutočňovaného v roku 2019 bolo jej osobné právne postavenie dotknuté neexistenciou jasných a presných kritérií v oblasti nového zaradenia dočasných zamestnancov, v rozpore so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že druhý a tretí žalobný dôvod sú prípustné.

47

Zásada právnej istoty má za cieľ zaručiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov, na ktoré sa vzťahuje právo Únie (rozsudok z 3. júla 2019, PT/EIB, T‑573/16, EU:T:2019:481, bod 233), a vyžaduje, aby každý akt orgánu, ktorý vyvoláva právne účinky, bol jasný a presný, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti, a v dôsledku toho prijať príslušné opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. januára 2016, DF/Komisia, T‑782/14 P, EU:T:2016:29, bod 45 a citovanú judikatúru). Táto požiadavka platí osobitne v prípade, že predmetný akt môže mať na dotknuté osoby nepriaznivé dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. mája 2017, Deza/ECHA, T‑115/15, EU:T:2017:329, bod 135).

48

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že EHSV rozhodnutím č. 114/16 A, týkajúcim sa prijatia pravidiel v oblasti povyšovania, stanovil písomné a kodifikované pravidlá v oblasti nového zaradenia zmluvných zamestnancov a úradníkov.

49

Naopak, je nesporné, že EHSV neprijal žiadne rozhodnutie takejto povahy v oblasti nového zaradenia dočasných zamestnancov. Neexistuje tak žiaden záväzný text, ani žiaden ďalší dokument spresňujúci prvky analýzy, s ohľadom na ktoré títo zamestnanci môžu mať prospech z nového zaradenia, alebo súvislosť, ktorá by mohla existovať medzi opatreniami spočívajúcimi v hodnotení dočasných zamestnancov, zavedenými EHSV, a možnosťami nového zaradenia, ani záruky vzťahujúce sa na preskúmavanie individuálnych situácií pred prijatím rozhodnutí v tejto oblasti.

50

EHSV sa však odvoláva na existenciu ustálenej praxe v oblasti nového zaradenia dočasných zamestnancov, ktorú títo zamestnanci poznajú a ktorá je v súlade s požiadavkami PZOZ a judikatúry. Žalobkyňa spochybňuje existenciu takejto praxe a v každom prípade sa domnieva, že nie je v súlade ani so zásadou rovnosti zaobchádzania, ani so zásadou právnej istoty.

51

Článok 80 ods. 3 Rokovacieho poriadku EHSV stanovuje, že právomoci OSUZZ, pokiaľ ide o uplatnenie okrem iného článku 10 ods. 3 PZOZ, upravujúceho nové zaradenie dočasných zamestnancov, vykonáva generálny tajomník, na základe návrhov predkladaných predsedami troch skupín EHSV. Samotné tieto návrhy vychádzajú z návrhov pripravených vedúcimi oddelenia pre dočasných zamestnancov, ktorí sú pridelení na ich oddelenie, a navyše závisia od dostupnosti rozpočtových prostriedkov.

52

Zo spresnení, ktoré poskytol EHSV na pojednávaní, vyplýva, že prax, na ktorú sa odvoláva, sa týka najmä procesného priebehu nového zaraďovania, zatiaľ čo z obsahového hľadiska sa nové zaradenie dočasných zamestnancov uskutočňuje na základe porovnania zásluh a pri rešpektovaní zásady rovnosti zaobchádzania. EHSV však zdôraznil, že jeho špecifickosť, predovšetkým „vysoko politický“ charakter jeho zloženia, bráni tomu, aby sa mohol vybaviť takým systémom nového zaradenia dočasných zamestnancov, ktorý je založený na posudzovaní zásluh, porovnateľným so systémom uplatňujúcim sa na úradníkov na základe článku 45 služobného poriadku. V tejto súvislosti EHSV dodal, že relevantné kritériá pre nové zaraďovanie dočasných zamestnancov sú „zásadne odlišné“ od tých, ktoré sa berú do úvahy v rámci povyšovania úradníkov.

53

EHSV vo svojich písomných podaniach tiež tvrdí, že na účely nového zaradenia dočasných zamestnancov v rámci troch skupín, z ktorých je zložený, berie do úvahy najmä dostupnosť rozpočtových položiek, ako aj sadzby pri povýšení, stanovené v prílohe I.B k služobnému poriadku s cieľom zohľadňovať odpracované roky zamestnancov v ich platovej triede (priemerná dĺžka je štyri odpracované roky v platovej triede).

54

Podľa judikatúry majú inštitúcie možnosť slobodného výberu, pokiaľ ide o organizáciu a správu personálu, a predovšetkým v dôsledku toho nemajú povinnosť prijať určitý konkrétny systém hodnotenia a nového zaradenia viac ako nejaký iný (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2007, Simões Dos Santos/ÚHVT, T‑435/04, EU:T:2007:50, bod 132 a citovanú judikatúru), za predpokladu, že dodržiavajú všeobecné zásady práva Únie, predovšetkým zásadu rovnosti zaobchádzania.

55

Navyše PZOZ neupravujú žiadne také špecifické ustanovenie týkajúce sa nového zaradenia dočasných zamestnancov, akými sú ustanovenia uvedené v článku 45 služobného poriadku, ktoré sa uplatňujú na úradníkov. EHSV v tejto súvislosti správne tvrdí, že pravidlá uplatniteľné na nové zaradenie dočasných zamestnancov nemôžu byť rovnaké ako pravidlá uplatniteľné na úradníkov. Dočasní zamestnanci totiž nemajú rovnaké právo na služobný postup ako úradníci v rámci svojej inštitúcie (pozri v súvislosti s právom úradníkov na služobný postup rozsudok z roku 2007, Silva/Komisia, F‑21/06, EU:F:2007:116, body 70, 71 a 76). Rovnako platí, že posudzovanie profesionálnych zásluh dočasných zamestnancov, ktorí boli, tak ako žalobkyňa, prijatí do zamestnania na základe článku 2 písm. c) PZOZ, môže spočívať na prvkoch analýzy zohľadňujúcich špecifickosť pracovnoprávneho vzťahu s inštitúciou, predovšetkým existenciu vzťahu dôvery osobitnej povahy, a prípadne politický kontext, v akom sa ich pracovné úlohy vykonávajú.

56

Nič to nemení na skutočnosti, že každé nové zaraďovanie sa musí uskutočňovať pri dodržaní základných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania, rovnako zakotvená aj v článku 21 Charty základných práv Európskej únie, ktorú musia dodržiavať všetky orgány, úrady a inštitúcie Únie, ako aj zásada právnej istoty (pozri rozsudky z 13. júla 2018, K. Chrysostomides & Co. a i./Rada a i., T‑680/13, EU:T:2018:486, bod 440, a z 3. júla 2019, PT/EIB, T‑573/16, EU:T:2019:481, bod 233 a citovanú judikatúru). To napokon EHSV nespochybnil.

57

V tejto súvislosti v zmysle ustálenej judikatúry platí, že rovnosť zaobchádzania je všeobecnou a základnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a aby sa v rozdielnych situáciách nepostupovalo rovnako, pokiaľ nie je takýto postup objektívne odôvodnený. O porušenie zásady rovnosti zaobchádzania ide v prípade, keď na dve kategórie osôb, ktorých skutková a právna situácia nevykazuje podstatné rozdiely, sa uplatňuje rozdielne zaobchádzanie, alebo v prípade, že sa v rozdielnych situáciách postupuje rovnako (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. februára 2009, Komisia/Bertolete a i., T‑359/07 P až T‑361/07 P, EU:T:2009:40, body 37 a 38 a citovanú judikatúru).

58

Dodržiavanie uvedenej zásady si vyžaduje, aby inštitúcia, orgán alebo úrad Únie disponovali celým radom prvkov analýzy, akými sú hodnotiace správy, s cieľom odôvodniť svoje posúdenie zásluh, aby zabránili riziku svojvoľnosti a zabezpečili rovnaké zaobchádzanie medzi kandidátmi, ktorí prichádzajú do úvahy na povýšenie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 15. decembra 2015, Bonazzi/Komisia, F‑88/15, EU:F:2015:150, bod 61 a citovanú judikatúru).

59

Hoci v súlade s judikatúrou citovanou v bode 54 vyššie disponujú inštitúcie voľnou úvahou, súdu Únie prináleží preskúmavať, či predmetná inštitúcia, orgán alebo úrad Únie, ktorým je v predmetnom prípade EHSV, dodržal zásady rovnosti zaobchádzania a právnej istoty v rámci organizácie nového zaraďovania dočasných zamestnancov, a predovšetkým v rámci porovnávacieho hodnotenia, z ktorého toto nové zaraďovanie vychádza (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 2018, K. Chrysostomides & Co. a i./Rada a i., T‑680/13, EU:T:2018:486, bod 440, a z 3. júla 2019, PT/EIB, T‑573/16, EU:T:2019:481, bod 233 a citovanú judikatúru).

60

Ako pritom vyplýva z bodu 49 vyššie, pokiaľ ide o nové zaradenie dočasných zamestnancov, EHSV nezaviedol prvky analýzy umožňujúce uskutočniť porovnanie zásluh, ktoré by rešpektovalo zásadu rovnosti zaobchádzania. Len samotné podmienky uvedené v bode 53 vyššie nemôžu postačovať na rozhodnutie medzi dočasnými zamestnancami, ktorí sa uchádzajú o nové zaradenie. Prax, ktorú v tejto oblasti uplatňuje EHSV, tak nezaručuje, aby boli návrhy na nové zaradenie vyhotovené na spoločných základoch pre všetkých vedúcich oddelení a predsedov skupiny a aby rozhodnutia generálneho tajomníka ako OSUZZ rešpektovali zásadu rovnosti zaobchádzania.

61

Táto neexistencia prvkov analýzy je tým problematickejšia, že tak ako bolo uvedené v bode 40 vyššie, rozhodnutia v oblasti nového zaradenia nie sú uverejňované v rámci EHSV podľa článku 25 tretieho odseku služobného poriadku, čo je v rozpore aj so zásadou právnej istoty.

62

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť transparentnosti je dôsledkom zásady rovnosti zaobchádzania, pretože jej cieľom je zaručiť primeranú úroveň publicity, umožňujúcu preskúmanie nestrannosti a neexistencie svojvoľnosti zo strany administratívy (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 15. apríla 2011, IPK International/Komisia, T‑297/05, EU:T:2011:185, bod 124).

63

Z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že EHSV neuverejňuje rozhodnutia o novom zaradení, je nielenže v rozpore s právnymi predpismi, ale tiež môže porušovať práva dočasných zamestnancov pridelených na sekretariáty jednotlivých skupín EHSV, keďže zabraňuje preskúmaniu nestrannosti zo strany administratívy pri novom zaraďovaní.

64

Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že na rozdiel od svojich kolegov, ktorí sú tiež pridelení na sekretariáty troch skupín EHSV, bola jej kariéra predmetom obzvlášť pomalého postupu. Za 19 rokov bolo totiž jej zaradenie zmenené len dvakrát, a to s účinnosťou od 1. januára 2007 a od 1. januára 2016.

65

Na podporu svojej argumentácie predkladá porovnávaciu tabuľku, ktorú vyhotovila a cieľom ktorej je preukázať, že jej kolegovia, dočasní zamestnanci zamestnaní v rámci troch skupín EHSV, mali rýchlejší vývoj kariéry než ona.

66

Uplatňovanie kritéria štyroch odpracovaných rokov v oblasti uskutočňovania nového zaradenia dočasných zamestnancov, rovnako ako aj uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania, na ktoré sa snaží odvolávať EHSV (pozri bod 53 vyššie), pritom z porovnávacej tabuľky vyhotovenej žalobkyňou nevyplývajú. Táto tabuľka totiž preukazuje existenciu významných rozdielov, čo sa týka tempa nového zaradenia medzi jednotlivými dočasnými zamestnancami pridelenými na sekretariáty troch skupín EHSV. Napríklad pokiaľ ide o skupinu I, na ktorú je pridelená žalobkyňa, z tejto tabuľky vyplýva, že jeden dočasný zamestnanec postúpil o tri platové triedy (z AST 2 do AST 5) za sotva dva roky, zatiaľ čo jeden ďalší zamestnanec dosiahol porovnateľný postup (z AST 3 do AD 6) za takmer šesť rokov. Rovnako to platí aj pokiaľ ide o dočasných zamestnancov pôsobiacich na sekretariáte skupiny pracovníkov, pri ktorých sú rozdiely v kariérnom postupe ešte výraznejšie. Pre ilustráciu, javí sa, že v tejto druhej uvedenej skupine postúpil jeden dočasný zamestnanec o dve platové triedy (z AST 4 do AST 6) za šesť rokov, zatiaľ čo jeden ďalší zamestnanec postúpil o tri platové triedy (z AST 4 do AST 7) za devätnásť rokov.

67

EHSV neuvádza žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo vyvrátiť obsah tejto tabuľky alebo tvrdenia žalobkyne týkajúce sa rozdielov, čo sa týka tempa postupu kariéry medzi dočasnými zamestnancami pôsobiacimi na sekretariátoch skupín EHSV, najmä na sekretariáte skupiny I. Konkrétne EHSV neuvádza žiadnu informáciu, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že k uplatňovaniu kritérií, s ohľadom na ktoré sa údajne vykonáva nové zaradenie dočasných zamestnancov, t. j. predovšetkým dostupnosť pracovných miest a pravidlo počtu odpracovaných rokov v platovej triede, dochádza pri rešpektovaní zásady rovnosti zaobchádzania.

68

Vzhľadom na existenciu súboru dostatočne sa zhodujúcich indícií, ktoré podporujú argumentáciu žalobcu, prináleží inštitúcii, ktorá je žalovanou, aby predložila dôkaz o existencii praxe, ktorá je s uvedenou zásadou v súlade, a to na základe objektívnych skutočností, ktoré môžu byť predmetom súdneho preskúmania (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 8. novembra 2018, RA/Dvor audítorov, T‑874/16, neuverejnený, EU:T:2018:757, bod 56).

69

Je pritom potrebné uviesť, že EHSV opisuje spôsob, akým bolo zorganizované nové zaraďovanie v roku 2019, tak, že len vyhýbavo spresňuje, akú metódu uplatnil OSUZZ na účely uskutočnenia porovnania zásluh dočasných zamestnancov, ktorí sa uchádzajú o nové zaradenie. Vysvetlenia, ktoré poskytol EHSV, totiž neumožňujú zistiť, ani akým spôsobom, ani na akom základe OSUZZ, či dokonca predseda skupiny I, skutočne viedol toto porovnanie zásluh v závislosti od prvkov analýzy, v ktorých sa odzrkadľuje štruktúra, potreby a špecifická organizácia EHSV (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 8. novembra 2018, RA/Dvor audítorov, T‑874/16, neuverejnený, EU:T:2018:757, bod 57).

70

Tieto úvahy nie sú spochybnené ďalšími tvrdeniami uvádzanými EHSV.

71

V prvom rade EHSV tvrdí, že nemôže zaviesť režim nového zaradenia dočasných zamestnancov, akým je režim povyšovania úradníkov, ktorý je založený výlučne na systéme porovnávania zásluh, a to vzhľadom na to, že nové zaradenie dočasných zamestnancov v rámci EHSV sa uskutočňuje v závislosti od odlišných úvah. V tejto súvislosti uvádza rozličné obmedzenia zásadnej povahy.

72

Po prvé podľa EHSV nové zaradenie dočasného zamestnanca predpokladá značnú zmenu v úlohách, ktoré tento zamestnanec vykonáva. Po druhé EHSV poznamenáva, že dočasní zamestnanci pôsobiaci v rámci EHSV patria do iného rozpočtového riadku, než je rozpočtový riadok týkajúci sa úradníkov, a to vzhľadom na to, že sú umiestnení na pracovných miestach, ktoré nie sú trvalé. Z tohto dôvodu akékoľvek zaradenie podlieha dostupnosti každoročne prideľovaného rozpočtu. Po tretie a v dôsledku uvedeného, keďže počet pracovných miest plánovaných pre dočasných zamestnancov je fixne stanovený z dôvodu rozpočtových obmedzení, nové zaradenie dočasného zamestnanca sa môže uskutočniť len vtedy, ak sa stane dostupným voľné pracovné miesto zodpovedajúce novej platovej triede. V tejto súvislosti EHSV poznamenáva okrem iného to, že režim nového zaradenia, založený na porovnávaní zásluh, akým je aj režim týkajúci sa povyšovania úradníkov, neumožňuje zabezpečiť homogénne rozvrhnutie pracovných úloh zodpovedajúcich platovým triedam AST 1 až AST 9 v rámci EHSV, a to predovšetkým v subjektoch fungujúcich s veľmi malým počtom zamestnancov, akými sú aj sekretariáty skupín, z ktorých pozostáva.

73

Treba však konštatovať, že obmedzenia, na ktoré sa odvoláva EHSV, nie sú ako také ani príznačné pre štruktúru a organizáciu sekretariátov uvedených skupín, ani neprekonateľné, a nemožno ich považovať za obmedzenia majúce takú povahu, že by mohli brániť zavedeniu jasných, objektívnych a transparentných porovnávajúcich prvkov analýzy v rámci nového zaraďovania dočasných zamestnancov, umožňujúcich zabezpečiť dodržiavanie zásad právnej istoty a rovnosti zaobchádzania.

74

Pokiaľ ide o rozpočtové dôvody, na ktoré sa odvoláva EHSV, treba zdôrazniť, že tieto samy osebe nemôžu odôvodniť neexistenciu jasného, presného a nediskriminačného postupu alebo vnútorných pravidiel v oblasti nového zaradenia dočasných zamestnancov (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 20. júla 2016, RN/Komisia, F‑104/15, EU:F:2016:163, bod 72).

75

V druhom rade EHSV na pojednávaní uviedol, že vzhľadom na to, že je orgánom, ktorý má „vysoko politický“ charakter, zásluhy, ktoré sa majú brať do úvahy v rámci nového zaradenia jeho dočasných zamestnancov sa odlišujú od tých, ktoré sa majú brať do úvahy v rámci povyšovania úradníkov, upraveného v článku 45 služobného poriadku.

76

Je pravda, že tak ako vyplýva z bodov 54 a 59 vyššie, inštitúcie si môžu slobodne vymedziť prvky analýzy podľa svojich vlastných služobných potrieb a svojich príslušných organizačných špecifík, a nie sú povinné uplatňovať rovnaké pravidlá, ktoré sa uplatňujú na povyšovanie úradníkov, aj na nové zaradenie dočasných zamestnancov.

77

V tejto súvislosti EHSV uvádza, že hoci sa na základe článku 16 prvého odseku PZOZ ustanovenia článku 45 služobného poriadku uplatňujú na dočasných zamestnancov pridelených k politickým skupinám Európskeho parlamentu, a nie na dočasných zamestnancov pôsobiacich v skupinách EHSV, kritériá uvedeného článku 45, zamerané na porovnávanie zásluh a zohľadňovanie počtu odpracovaných rokov v platovej triede, predstavujú zásady, ktoré sú vlastné všetkým interným smerniciam uplatniteľným na personál EHSV.

78

Platí však, že po prvé toto tvrdenie všeobecnej povahy neumožňuje ani porozumieť tomu, ako sa kritériá uvedené v článku 45 služobného poriadku uplatňujú na nové zaradenie dočasných zamestnancov EHSV, ani preskúmať, či boli skutočne uplatnené v prejednávanej veci.

79

Po druhé a v každom prípade toto tvrdenie sa zdá byť v rozpore s tvrdením, ktoré EHSV uviedol na pojednávaní a podľa ktorého jeho „vysoko politický“ charakter bráni tomu, aby mohol zaviesť režim uskutočňovania nového zaradenia dočasných zamestnancov založený na porovnávaní zásluh, akým je napríklad systém povyšovania upravený v článku 45 služobného poriadku. Navyše stačí poznamenať, že vzhľadom na to, že toto ustanovenie, vykladané v spojení s článkom 16 prvým odsekom PZOZ, stanovuje systém povyšovania, založený na zásluhách, okrem iného pre dočasných zamestnancov pridelených k politickým skupinám Parlamentu, ktoré sú politickými skupinami par excellence, EHSV nemôže odôvodnene tvrdiť, že politická povaha skupín, z ktorých je zložený, mu zabraňuje vybaviť sa systémom na porovnávanie zásluh dočasných zamestnancov pôsobiacich v uvedených skupinách.

80

Je úlohou inštitúcií, orgánov a úradov Únie, aby v rámci výkonu svojej slobody zvoliť si organizačnú štruktúru, zmienenej v bodoch 54 a 59 vyššie, vopred vymedzili porovnávacie prvky analýzy, s cieľom rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania a právnej istoty pri súčasnom zohľadnení ich špecifických služobných potrieb. Z uvedeného vyplýva, že EHSV sa nemôže odôvodnene odvolávať na nemožnosť, ktorá je pre neho údajne špecifická, prijať transparentné, predvídateľné a nediskriminačné prvky analyzovania zásluh, a to s tým cieľom, aby sa jeho personálu poskytla možnosť posúdiť zákonnosť rozhodnutí o novom zaradení a Všeobecnému súdu preskúmať túto zákonnosť z hľadiska zásad právnej istoty a rovnosti zaobchádzania.

81

Za týchto okolností je potrebné vyhovieť druhému a tretiemu žalobnému dôvodu a v dôsledku toho napadnuté rozhodnutie zrušiť, a to vzhľadom na to, že porušuje zásady rovnosti zaobchádzania a právnej istoty, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody uvádzané žalobkyňou v rámci jej návrhu na zrušenie.

82

Žalobkyňa sa domnieva, že jej vznikla nemajetková ujma z dôvodu situácie neistoty, v ktorej sa nachádza, pokiaľ ide o vývoj jej kariéry, a ktorá je dôsledkom toho, že EHSV neprijal jasné, transparentné a nediskriminačné kritériá v oblasti nového zaradenia dočasných zamestnancov. Žalobkyňa usudzuje, že vždy bude existovať pochybnosť, pokiaľ ide o hodnotenie zásluh, ktoré by mohla vedieť preukázať, ak by boli vopred stanovené jasné a presné kritériá. V dôsledku uvedeného navrhuje, aby bola EHSV zaviazaná zaplatiť jej náhradu škody, posúdenú ex aequo et bono na 2000 eur.

83

EHSV sa domnieva, že tvrdenia, ktoré žalobkyňa uvádza v rámci návrhu na náhradu škody, sú nedôvodné. Po prvé EHSV sa nedopustil nezákonnosti takej povahy, že by mohol žalobkyni spôsobiť ujmu. Po druhé vzhľadom na to, že k napadnutému rozhodnutiu došlo v kontexte, ktorý bol žalobkyni známy, žalobkyňa sa na účely založenia svojho návrhu na náhradu škody nemôže odvolávať na existenciu neistoty, pokiaľ ide o vývoj jej kariéry.

84

Hneď na úvod treba pripomenúť, že založenie zodpovednosti inštitúcie, orgánu alebo úradu Únie je podmienené splnením celého radu podmienok, ktorými sú konkrétne nezákonnosť konania, ktoré sa mu vytýka, skutočná existencia namietanej ujmy a existencia príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a namietanou ujmou, pričom tieto tri podmienky sú kumulatívne (pozri rozsudok z 3. októbra 2019, DQ a i./Parlament, T‑730/18, EU:T:2019:725, bod 47 a citovanú judikatúru).

85

V prejednávanej veci sú tri kumulatívne podmienky uvedené v bode 84 vyššie, to znamená nezákonnosť, ktorej sa dopustil EHSV, ujma vzniknutá žalobkyni a príčinná súvislosť medzi týmito dvomi prvkami, splnené.

86

Podľa judikatúry zrušenie nezákonného aktu, akým je aj napadnuté rozhodnutie, predstavuje samo osebe primeranú a v zásade dostatočnú nápravu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorá je oddeliteľná od nezákonnosti zakladajúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu nahradená týmto zrušením (pozri rozsudky z 19. mája 2015, Brune/Komisia, F‑59/14, EU:F:2015:50, bod 80 a citovanú judikatúru, a zo 16. júla 2015, Murariu/AEAPP, F‑116/14, EU:F:2015:89, bod 150 a citovanú judikatúru).

87

V prejednávanej veci však zrušenie napadnutého rozhodnutia nie je ako také spôsobilé v plnom rozsahu nahradiť nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobkyni.

88

Je pravda, že na základe článku 266 ZFEÚ je EHSV povinný vykonať tento rozsudok tak, že nové zaraďovanie dočasných zamestnancov založí na jasných, transparentných a nediskriminačných prvkoch analýzy. Nezákonnosť vzťahujúcu sa na neexistenciu uvedených prvkov pred podaním tejto žaloby však nebude možné ľahko napraviť retroaktívne. Je totiž nemožné predvídať charakteristické znaky prvkov analýzy, ktoré by EHSV mohol prijať, a je ťažké posúdiť, ako by pracovný výkon žalobkyne mohol byť hodnotený vzhľadom na tieto prvky. Bez ohľadu na to, aký bude obsah opatrení prijatých EHSV, tak bude pretrvávať pochybnosť, pokiaľ ide o perspektívu nového zaradenia žalobkyne retroaktívne, ako aj prípadne pokiaľ ide o výkonnosť, ktorú by žalobkyňa mohla preukázať, ak by prvky analýzy v oblasti nového zaradenia boli stanovené vopred. Táto pochybnosť zakladá ujmu vyplývajúcu priamo z nezákonnosti, ktorej sa dopustil EHSV, a neistota, ktorú pociťovala žalobkyňa, pokiaľ ide o vývoj jej kariéry, nemôže byť napravená opatreniami spočívajúcimi vo výkone tohto rozsudku, ktoré EHSV prijme (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 12. mája 2011, AQ/Komisia, F‑66/10, EU:F:2011:56, bod 110).

89

Za týchto okolností Všeobecný súd, ktorý ujmu takto vzniknutú žalobkyni posúdil ex æquo et bono, usudzuje v súlade s návrhom žalobkyne, že suma 2000 eur predstavuje primeranú náhradu za nemateriálnu ujmu vzniknutú z dôvodu nezákonnosti, ktorej sa dopustil EHSV.

90

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastníkov konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže EHSV nemal vo veci úspech, je opodstatnené ho zaviazať na náhradu trov konania v súlade s návrhmi žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto: