1. 

Tri odvolania, ktoré sú predmetom týchto spojených vecí, smerujú k čiastočnému zrušeniu rozsudku Všeobecného súdu z 3. marca 2011, Siemens AG Österreich a i./Komisia ( 2 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Týmto rozsudkom Všeobecný súd čiastočne zrušil a následne upravil rozhodnutie Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení ( 3 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorým uvedená inštitúcia konštatovala existenciu protisúťažnej kartelovej dohody v odvetví rozvádzačov izolovaných plynom („gas insulated switch gear“) (ďalej len „RIP“) ( 4 ) a podnikom, ktoré sa na tomto karteli zúčastnili, uložila niekoľko pokút.

2. 

Prvé odvolanie, ktoré podala Komisia vo veci C‑231/11 P, otvára dôležitú právnu otázku, ktorej rozhodnutie môže mať jednak vplyv na inštitucionálnu rovnováhu medzi orgánmi Únie a členských štátov, keďže sa týka príslušných oblastí právomocí Komisie a vnútroštátnych súdov, a jednak významný vplyv na to, ako Komisia v praxi vykonáva pravidlá hospodárskej súťaže Únie. Komisia svojím odvolaním spochybňuje rozsudok Všeobecného súdu, najmä pokiaľ ide o skutočnosť, že ak táto inštitúcia ukladá sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktorú má zaplatiť viacero osôb solidárne, tento rozsudok jej priznáva právomoc a povinnosť stanoviť vnútorné vzťahy medzi spoludlžníkmi pokuty uloženej Komisiou (tzv. vzťahy vnútornej solidarity) ( 5 ) a z tohto dôvodu stanoviť vo vzťahu ku každému subjektu, ktorý je solidárne zaviazaný na zaplatenie sankcie, príslušný podiel na sume pokuty, ktorý je povinný znášať ( 6 ).

3. 

Naopak, druhé (vec C‑232/11 P) a tretie odvolanie (vec C‑233/11 P) podali tri spoločnosti, ktorým bola uložená sankcia za účasť na karteli týkajúcom sa GIS, a ich cieľom je v podstate spochybniť pokuty, ktoré im Všeobecný súd uložil v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci.

4.

Odvolateľky v rámci druhého a tretieho odvolania v prejednávanej veci sú tri spoločnosti, pri ktorých niet pochýb o ich účasti na karteli a ktoré boli v období uplatňovania kartelovej dohody, t. j. v rokoch 1988 až 2004, predmetom viacerých zložitých korporátnych operácií, ktoré treba v krátkosti zhrnúť.

5.

Predovšetkým odvolateľka vo veci C‑232/11 P, spoločnosť Siemens Transmission & Distribution Ltd (predtým Reyrolle Ltd a následne VA Tech Reyrolle Ltd, ďalej len „Reyrolle“), bola v rokoch 1988 až 1998 dcérskou spoločnosťou skupiny Rolls‑Royce. Dňa 20. septembra 1998 ju nadobudla spoločnosť VA Technologie AG (ďalej len „VA Technologie“), ktorá ju 13. marca 2001 – prostredníctvom svojej 100 % dcérskej spoločnosti VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG (ďalej len „KEG“) – použila ako vklad do operácie zameranej na vytvorenie novej spoločnosti VA Tech Schneider High Voltage GmbH (ďalej len „VAS“). V spoločnosti VAS mala spočiatku podiel 60 % spoločnosť VA Technologie a podiel 40 % spoločnosť Schneider Electric SA (ďalej len „Schneider“) ( 7 ).

6.

Dve odvolateľky vo veci C‑233/11 P, spoločnosti Siemens Transmission & Distribution SA (ďalej len „SEHV“) a Nuova Magrini Galileo SpA (ďalej len „Magrini“), boli do marca 2001 dcérskymi spoločnosťami spoločnosti Schneider, ktorá v nich mala podiel 100 %. Spoločnosť Schneider vložila k uvedenému dátumu obe predmetné spoločnosti do novovytvorenej spoločnosti VAS ( 8 ).

7.

V októbri 2004 nadobudla VA Technologie prostredníctvom spoločnosti KEG od spoločnosti Schneider Electric celé základné imanie spoločnosti VAS. ( 9 ) Nakoniec v roku 2005 získala spoločnosť Siemens AG prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Siemens AG Österreich (ďalej len „Siemens Österreich“) výlučnú kontrolu nad skupinou, ktorej materskou spoločnosťou bola VA Technologie (súčasťou skupiny boli spoločnosti VAS, Reyrolle, SEHV, Magrini a KEG, ďalej len spoločne „skupina VA Tech“). Po tejto akvizícii sa spoločnosti VA Technologie a neskôr VAS zlúčili so spoločnosťou Siemens Österreich. ( 10 )

8.

Z bodov 4 až 11 napadnutého rozsudku vyplýva, že v dôsledku žiadosti o oslobodenie od pokút podanej v marci 2004, ( 11 ) v ktorej sa Komisii oznámilo, že v oblasti RIP dochádza k protisúťažným postupom, začala Komisia vyšetrovanie, v priebehu ktorého uskutočnila inšpekcie najmä v priestoroch spoločností patriacich do skupiny VA Tech, ktorej súčasťou boli odvolateľky v prejednávaných veciach, a následne doručila oznámenie o výhradách 20 spoločnostiam vrátane odvolateliek.

9.

Dňa 24. januára 2007 prijala Komisia sporné rozhodnutie. V tomto rozhodnutí konštatovala, že v rámci kartelu týkajúceho sa RIP sa zúčastnené podniky okrem iného dohodli na rozdelení trhov na celosvetovej úrovni, ( 12 ) na stanovení cien a na výmene citlivých informácií. Komisia tiež uviedla, že kartelová dohoda sa vzťahovala na obdobie od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004, účasť spoločností skupiny VA Tech na karteli sa však v období od decembra 2000 do apríla 2002 prerušila. ( 13 ) Na základe týchto záverov uložila Komisia podnikom, ktoré sa zúčastnili na karteli, rozličné pokuty.

10.

Predovšetkým v článku 1 písm. m), q) a r) sporného rozhodnutia Komisia konštatovala, že spoločnosti Reyrolle, SEHV a Magrini sa zúčastnili na porušení príslušných pravidiel v období od 15. apríla 1988 do 13. decembra 2000 a od 1. apríla 2002 do 11. mája 2004. V článku 1 písm. p) a t) sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že spoločnosti Siemens Österreich a KEG sa zúčastnili na porušení v období od 20. septembra 1998 do 13. decembra 2000 a od 1. apríla 2002 do 11. mája 2004. V článku 1 písm. n) sporného rozhodnutia Komisia konštatovala, že spoločnosť Schneider sa zúčastnila na protiprávnom konaní v období od 15. apríla 1988 do 13. decembra 2000.

11.

Podľa článku 2 sporného rozhodnutia uložila Komisia za uvedené porušenia tieto pokuty:

„…

12.

V rámci rozhodovania o žalobách spoločností, ktoré tvorili súčasť skupiny VA Tech, proti spornému rozhodnutiu zrušil Všeobecný súd, ako sa neskôr uvedie podrobnejšie, toto rozhodnutie predovšetkým v častiach, ktoré sa týkajú pokút uložených žalobkyniam na prvom stupni, ( 14 ) a následne toto rozhodnutie zmenil pri výkone svojej neobmedzenej právomoci, pričom vo vzťahu k rôznym pokutám stanovil aj výšky podielov, ktoré má každá spoločnosť znášať v rámci vnútorných vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi. ( 15 )

13.

Body 2 a 3 výroku napadnutého rozsudku z tohto dôvodu stanovujú:

14.

Podaním z 13. mája 2011 podala Komisia odvolanie vo veci C‑231/11 P, pričom navrhla čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku. Samostatnými podaniami zo 17. mája 2011 podala spoločnosť Reyrolle a rovnako spoločnosti SEHV a Magrini odvolanie vo veciach C‑232/11 P a C‑233/11 P, pričom navrhli čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku.

15.

Uznesením z 1. júla 2011 predseda Súdneho dvora spojil všetky tri veci na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

16.

Pojednávanie sa konalo 2. mája 2013.

17.

Na podporu svojho odvolania uvádza Komisia sedem odvolacích dôvodov, ktoré majú všetky, hoci z rôznych uhlov, spochybniť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd konštatoval, že určiť vnútorné vzťahy medzi spoludlžníkmi pokuty, uloženej solidárne rôznym subjektom za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, prislúcha výlučne Komisii, a tiež v rozsahu, v akom Všeobecný súd vyvodil z uvedenej zásady konkrétne dôsledky a určil príslušné podiely na sume pokuty vo vzťahu k rôznym spoločnostiam, ktorým bola uložená solidárna povinnosť túto pokutu zaplatiť.

18.

Pred podrobnou analýzou jednotlivých odvolacích dôvodov Komisie treba stručne pripomenúť základné body úvahy Všeobecného súdu v tých častiach rozsudku, ktoré sú predmetom odvolania, a potom sa zaoberať aj niektorými otázkami predbežného charakteru týkajúcimi sa predmetu a rozsahu odvolania, čiže otázkami, ktorých riešenie môže mať vplyv na prípustnosť odvolania a na jeho účinnosť.

19.

V bodoch 137 až 167 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vysvetľuje dôvody, ktoré ho vedú k zrušeniu sporného rozhodnutia v časti týkajúcej sa pokuty uloženej žalobkyniam na prvom stupni. Konkrétnejšie, po tom, čo Všeobecný súd preskúmal a potvrdil analýzu Komisie vo veci vymedzenia rôznych spoločností, ktorým možno pripočítať za vinu konanie podnikov zúčastňujúcich sa na karteli, ( 16 ) sa Všeobecný súd zaoberá problematikou výpočtu výšky pokuty, ktorá sa má týmto spoločnostiam uložiť. ( 17 ) V bodoch 150 a 151 napadnutého rozsudku vychádza Všeobecný súd zo súboru zásad, ktoré vyvodzuje z judikatúry, aby neskôr, v bodoch 153 až 159, rozviedol celý rad úvah týkajúcich sa solidarity vo vnútorných vzťahoch medzi spoludlžníkmi. Odvolanie Komisie výslovne smeruje práve proti týmto úvahám.

20.

Všeobecný súd najmä uvádza, že zo zásady individuálnosti trestov a sankcií vyplýva, že každá spoločnosť musí mať možnosť vyvodiť z rozhodnutia, ktoré jej ukladá solidárne zaplatenie pokuty s jednou alebo viacerými spoločnosťami, výšku podielu, ktorého zaplatenie jej prináleží vo vzťahu k jej solidárnym spoludlžníkom, len čo bude pohľadávka Komisie uspokojená. Na tieto účely musí Komisia spresniť obdobia, počas ktorých sú dotknuté spoločnosti (spolu)zodpovedné za porušujúce správanie podnikov zúčastňujúcich sa na karteli, prípadne stupeň zodpovednosti uvedených spoločností na tomto správaní. Všeobecný súd okrem toho zastáva názor, že pojem „solidárna zodpovednosť za zaplatenie pokút“ je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý je potrebné vykladať s odkazom na ciele práva hospodárskej súťaže. ( 18 )

21.

V tejto súvislosti rozhodnutie, ktorým Komisia ukladá viacerým podnikom, aby solidárne zaplatili určitú pokutu, spôsobuje podľa názoru Všeobecného súdu tie isté účinky, aké sa z právneho hľadiska vzťahujú k právnemu režimu platenia pokút v rámci práva hospodárskej súťaže, a to tak vo (vonkajších) vzťahoch medzi veriteľmi a solidárnymi spoludlžníkmi, ako aj vo (vnútorných) vzťahoch medzi solidárnymi spoludlžníkmi navzájom. Preto prislúcha výlučne Komisii, aby v rámci výkonu svojej právomoci ukladať pokuty na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ( 19 ) stanovila jednotlivé podiely rôznych spoločností v rámci pokút, na ktorých zaplatenie boli solidárne zaviazané, keďže boli súčasťou toho istého podniku, pričom táto úloha nemôže byť ponechaná na vnútroštátne súdy. ( 20 )

22.

Ak sa v rozhodnutí Komisie neuvádza, či majú niektoré spoločnosti vzhľadom na iné spoločnosti väčšiu mieru zodpovednosti za účasť podniku, ktorého sú alebo boli súčasťou, na zistenom porušení v určitom období, treba podľa Všeobecného súdu dospieť k záveru, že tieto spoločnosti majú rovnakú zodpovednosť a že podiel na sumách, na ktorých zaplatenie sú solidárne zaviazané, je z tohto dôvodu rovnaký. ( 21 )

23.

Po tomto vymedzení právneho režimu solidárnych záväzkov týkajúcich sa pokút za porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže Všeobecný súd vo vzťahu k prejednávanej veci identifikuje v bodoch 161 až 165 napadnutého rozsudku tri dôvody nezákonnosti vzťahujúce sa na postup Komisie pri stanovení pokút. ( 22 ) Vzhľadom na skutočnosť, že Komisia porušila zásadu individuálnosti trestov a sankcií, Všeobecný súd čiastočne ruší článok 2 sporného rozhodnutia, ako sa uvádza v bode 2 výroku rozsudku, citovanom v bode 13 vyššie.

24.

Neskôr, v bodoch 236 až 264 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci upravuje sporné rozhodnutie. V tomto ohľade postačuje v tejto veci poznamenať, že okrem stanovenia výšky pokút, ktoré majú žalobkyne na prvom stupni solidárne zaplatiť Komisii, Všeobecný súd v bodoch 245, 247, 261 a 263 konkrétne určil podiel na sume pokuty, ktorý musí znášať každá spoločnosť v rámci vnútorných vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi. Všeobecný súd pri tomto rozdelení výslovne vychádzal zo svojich úvah uvedených v bodoch 158 a 159 napadnutého rozsudku (ktoré sú zhrnuté v bode 22 vyššie), pričom stanovil, že pri neexistencii údajov v spornom rozhodnutí týkajúcich sa miery zodpovednosti každej spoločnosti musia spoločnosti, ktoré súd zaväzuje na solidárne zaplatenie pokuty, prispieť rovnakým dielom.

25.

Komisia vo svojom podaní výslovne uvádza, že odvolanie, ktoré podáva, smeruje výlučne proti bodom 153 až 159 napadnutého rozsudku (ktoré sú zhrnuté v bodoch 20 až 22 vyššie), ako aj proti následnému stanoveniu výšky podielu na pokute, ktorý musí každá spoločnosť znášať vo vnútorných vzťahoch medzi solidárnymi spoludlžníkmi a ktoré Všeobecný súd určil na základe uvedených úvah v bodoch 245, 247, 262 a 263 napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že Komisia obmedzila svoje odvolanie na uvedené dva aspekty napadnutého rozsudku, napokon potvrdzuje znenie jej návrhov. ( 23 )

26.

Treba však konštatovať, čo napokon pripúšťa samotná Komisia, že ani úvahy týkajúce sa právnej úpravy vnútornej solidarity uvedené v bodoch 153 až 159 napadnutého rozsudku, ani dôsledky, ktoré Všeobecný súd vyvodzuje z uvedených úvah v bodoch 245, 247, 262 a 263 napadnutého rozsudku na účel opätovného stanovenia pokút v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci, sa do výroku napadnutého rozsudku formálne nepremietli. Ako totiž vyplýva z bodu 13 vyššie, výrok napadnutého rozsudku neobsahuje nijaký výslovný odkaz týkajúci sa stanovenia výšky podielu na pokute, ktorý musí znášať každá spoločnosť zaviazaná Všeobecným súdom na solidárne zaplatenie pokuty.

27.

Okrem toho úvahy Všeobecného súdu v bodoch 153 až 159 nie sú podľa môjho názoru ani priamym základom čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia, ktoré Všeobecný súd vyhlásil v bode 2 výroku rozsudku. Tri dôvody nezákonnosti, ktoré Všeobecný súd konštatoval v bodoch 161 až 165 napadnutého rozsudku ( 24 ) a ktoré Komisia vo svojom odvolaní nenapadla, sa týkajú porušenia zásady individuálnosti trestov vo vzťahu k otázkam súvisiacim s vonkajším aspektom solidarity spoločností, ktoré súd zaviazal na zaplatenie pokuty, teda ich zodpovednosti za zaplatenie pokuty Komisii, a nie problematiky vnútorných vzťahov medzi týmito spoločnosťami, ktoré sú v postavení solidárnych spoludlžníkov pokuty. ( 25 ) Hoci, ako sa podrobnejšie uvádza ďalej, dané úvahy s určitosťou predstavujú základ stanovenia konkrétnych podielov Všeobecným súdom v bodoch 245, 247, 262 a 263 napadnutého rozsudku, poznámky uvedené v bodoch 153 až 159 tohto rozsudku predstavujú podľa všetkého určitý druh obiter dictum v rámci analýzy Všeobecného súdu, ktorá vedie k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia, vyhlásenému v bode 2 výroku napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu nezastávam názor Komisie, podľa ktorej uvedené úvahy predstavujú hlavné dôvody, ktoré sú základom predmetného čiastočného zrušenia sporného rozhodnutia, a to nezávisle od skutočnosti, že Všeobecný súd v bode 160 napadnutého rozsudku vytýka Komisii, že nezohľadňuje „zásady uvedené vyššie“.

28.

S ohľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že aj v prípade, ak by Súdny dvor plne vyhovel odvolaniu Komisie a zrušiť by tak tie body rozsudku, proti ktorým odvolanie smeruje, výrok rozsudku by sa v každom prípade formálne nezmenil. Situácia tohto druhu vyvoláva rad otázok, ktoré si zaslúžia hlbšiu analýzu.

29.

Po prvé v prípade, ak odvolateľ nemôže prostredníctvom svojho odvolania reálne dosiahnuť zrušenie výroku napadnutého rozsudku, vzniká otázka o jeho záujme na konaní vo vzťahu k samotnému odvolaniu. V tejto súvislosti však nemôžem prehliadnuť skutočnosť, že judikatúra vôbec nie je jednoznačná, pokiaľ ide o otázku, či je, alebo nie je nevyhnutné, aby inštitúcia alebo všeobecnejšie privilegovaní odvolatelia, akým je Komisia, preukazovali existenciu záujmu na podaní odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu na Súdny dvor.

30.

Z prvého smerovania judikatúry, ktoré pôvodne vedie k rozsudku vo veci Anic Partecipazioni ( 26 ), nesporne vyplýva, že bez ohľadu na skutočnosť, či boli, alebo neboli účastníkom konania na prvom stupni, „inštitúcie Spoločenstva nemusia… preukazovať nijaký záujem, aby mohli podať odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa“ ( 27 ). Túto zásadu, ktorej základ vedie k ustanoveniu článku 56 tretieho odseku Protokolu o štatúte Súdneho dvora Európskej únie, ( 28 ) Súdny dvor výslovne prebral vo svojich ďalších rozsudkoch, ( 29 ) z ktorých jeden vyhlásila veľká komora. ( 30 )

31.

Napriek tomu Súdny dvor v rôznych iných rozsudkoch v rámci rozhodovania o odvolaní proti rozsudku Všeobecného súdu analyzoval existenciu potrebného záujmu na konaní na strane privilegovaných odvolateľov, pričom najmä vo vzťahu ku Komisii dospel dokonca k rozhodnutiu o vyhlásení čiastočnej neprípustnosti niektorých odvolaní z dôvodu nedostatku záujmu tejto inštitúcie na konaní. ( 31 )

32.

Medzi uvedenými dvoma smerovaniami judikatúry sa prikláňam k prvému. Jednak sa mi javí, že rozsudky, ktoré vedú k tomuto smerovaniu, predstavovali, na rozdiel od rozsudkov vedúcich k druhému smerovaniu, jasnú voľbu Súdneho dvora, voľbu, ktorú neskôr potvrdil rozsudok veľkej komory. Tiež zastávam názor, že obdobne, ako sa stanovuje v prípade žaloby o neplatnosť, ktorú môžu podľa ustálenej judikatúry podať privilegovaní žalobcovia bez toho, aby museli preukázať záujem na konaní, ( 32 ) zvýhodnené zaobchádzanie s týmito subjektmi v prípade odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu môže mať zmysel vzhľadom na osobitné postavenie týchto subjektov v rámci právneho poriadku Únie, ktoré môže odôvodniť skutočnosť, že v ich prospech sa priznáva aktívna legitimácia odvolať sa nezávisle od preukázania vlastného záujmu na konaní. ( 33 )

33.

Tento dôvod sa napokon premieta v ustanoveniach článku 56 druhého a tretieho odseku Protokolu o štatúte Súdneho dvora Európskej únie, ktoré inštitúciám Únie a členským štátom zabezpečujú výnimku z podmienok odvolania s cieľom uľahčiť im podanie tohto opravného prostriedku. To však neznamená, ako sa napokon uvádza v nasledujúcom bode, že títo odvolatelia majú neobmedzenú možnosť podávať odvolania na Súdnom dvore proti rozsudkom Všeobecného súdu. ( 34 )

34.

Po druhé, a bez ohľadu na problematiku týkajúcu sa záujmu na konaní, si treba v prípade, ako je ten, ktorý je uvedený v bode 28 vyššie, položiť otázku, v akom rozsahu je možné podať odvolanie, aj keď v postavení privilegovaného odvolateľa, ktorého cieľom je zrušenie častí odôvodnenia rozsudku, bez toho, aby toto zrušenie malo formálny vplyv na výrok rozsudku. Na jednej strane treba podľa judikatúry odvolanie proti bodom odôvodnenia, ktoré nemajú vplyv na výrok napadnutého rozsudku, zamietnuť ako neúčinné. ( 35 ) Napokon práve z toho hľadiska, aby sa predišlo podávaniam odvolaní, ktorých jediným predmetom je napadnutie odôvodnenia rozsudku Všeobecného súdu, sa navrhol článok 169 nového Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. ( 36 ) Na druhej strane judikatúra pripúšťa v rámci veľmi úzko vymedzených hraníc možnosť navrhnúť Súdnemu dvoru, aby upravil odôvodnenie rozsudku. ( 37 )

35.

Domnievam sa však, že v prejednávanej veci nie je možné usudzovať, že odvolanie smeruje proti bodom odôvodnenia, ktoré nemajú vplyv na výrok napadnutého rozsudku. Aj keď odvolanie Komisie smeruje, ako sa uvádza v bode 25 vyššie, výlučne proti právnym úvahám nachádzajúcim sa v odôvodnení rozsudku a tiež proti príslušným dôsledkom, ktoré Všeobecný súd z týchto úvah v konkrétnom prípade vyvodil – úvahám a dôsledkom, ktoré sa výslovne nepremietajú do výroku napadnutého rozsudku, s tým, že vyhovenie odvolaniu by neviedlo nevyhnutne k formálnej zmene tohto výroku –, v každom prípade zastávam názor, že tieto úvahy, ako aj príslušné dôsledky, hoci nie sú výslovne vyjadrené vo výroku rozsudku, predstavujú neoddeliteľnú súčasť právneho riešenia uplatneného v napadnutom rozsudku, ( 38 ) a preto sú nevyhnutným prvkom chápania a výkladu tohto rozsudku a najmä jeho výroku.

36.

V prípade, že výrok rozsudku v bode 3 nariaďuje, že rôznym spoločnostiam sa „solidárne“ ukladajú pokuty – vo výškach, ktoré nanovo stanovil Všeobecný súd –, tento výrok sa nemôže vykladať oddelene od ustanovení bodov 245, 247, 262 a 263 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd určil pomernú časť, ktorú má každá spoločnosť, ktorá je solidárnou dlžníčkou, znášať v rámci vnútorných vzťahov s ostatnými solidárnymi spoludlžníkmi. Aj keď výrok v prejednávanej veci neobsahuje výslovný odkaz na rozdelenie pokuty medzi solidárnych dlžníkov navzájom, solidárna zodpovednosť spoločností, ktorú tu Všeobecný súd konštatuje, sa musí chápať s ohľadom na ustanovenia uvedených bodov napadnutého rozsudku, ktorých výslovným a nevyhnutným základom sú napokon právne úvahy Všeobecného súdu uvedené v bodoch 153 až 159 napadnutého rozsudku a z tohto dôvodu sú od nich neoddeliteľné.

37.

V tomto ohľade je tiež významné pripomenúť judikatúru, z ktorej vyplýva, že výrok rozsudku treba vykladať so zreteľom na odôvodnenie, z ktorého vychádza a ktoré predstavuje jeho potrebnú oporu v tom zmysle, že odôvodnenie je nevyhnutné na určenie presného významu toho, čo sa vyhlasuje vo výroku. ( 39 )

38.

Judikatúra napokon tiež stanovuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré predstavuje nevyhnutný základ jeho výroku, s tým, že je od výroku neoddeliteľné, nadobúda právnu silu rozhodnutej veci ( 40 ) a Komisia je povinná odôvodnenie rešpektovať, keďže je nevyhnutné na určenie presného významu výroku rozsudku. ( 41 ) Z tohto dôvodu, ako upozornila Komisia, môžu časti napadnutého rozsudku, ktoré sú predmetom jej odvolania a týkajú sa jej právomoci určiť vnútorné vzťahy medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty, nadobudnúť právoplatnosť a zaväzovať Komisiu pri jej budúcom praktickom uplatňovaní sankčného režimu v oblasti hospodárskej súťaže.

39.

Na záver som s ohľadom na predchádzajúce úvahy dospel k názoru, že odvolanie Komisie je prípustné, ale je neúčinné ( 42 ) v časti, v ktorej sa navrhuje zrušiť bod 2 výroku napadnutého rozsudku. Ako sa uvádza v bode 27 vyššie, úvahy uvedené v bodoch 153 až 159 napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolanie výslovne smeruje, nie sú základom zrušenia článku 2 sporného rozhodnutia, takže aj v prípade, ak by Súdny dvor vyhovel odvolaniu Komisie a zrušil uvedené body rozsudku, nemalo by to nijaký vplyv na bod 2 výroku tohto rozsudku.

40.

Naopak sa domnievam, že odvolanie Komisie je prípustné a účinné v tej časti, v ktorej sa navrhuje zrušiť bod 3 výroku napadnutého rozsudku. Ako totiž vyplýva z bodov 35 až 38 vyššie, prípadné kladné rozhodnutie Súdneho dvora o tomto návrhu a následné zrušenie ustanovení, prostredníctvom ktorých Všeobecný súd určil v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci podiely na sume pokuty, by malo vplyv na výklad presného významu toho, čo Všeobecný súd vyhlásil v bode 3 výroku napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti treba konštatovať, že subsidiárny návrh Komisie smerujúci k zrušeniu napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom sa v bodoch 153 až 159 uvádza, že určiť pomerné sumy pokuty, ktoré majú zaplatiť solidárni spoludlžníci, prislúcha tejto inštitúcii, je tiež prípustný a účinný, keďže toto tvrdenie predstavuje nevyhnutný a neoddeliteľný základ stanovenia daných súm v bode 3 výroku rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje.

41.

Z uvedeného vyplýva, že v ďalšom texte sa analýza odvolania Komisie obmedzí na tieto dva aspekty, čiže na stanovenie podielov na pokute Všeobecným súdom v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci a na právne úvahy uvedené v bodoch 153 až 159 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom tieto úvahy predstavujú nevyhnutný a neoddeliteľný základ uvedeného stanovenia podielov.

42.

Podľa názoru Komisie sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 23 nariadenia č. 1/2003, keďže tým, že v napadnutom rozsudku stanovil, že Komisia má určovať príslušné pomerné sumy pre solidárnych spoludlžníkov týkajúce sa zaplatenia pokuty, ktorá sa im uložila za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, jej Všeobecný súd priznal právomoci a nariadil povinnosti, ktoré podľa Komisie presahujú rámec toho, čo je nevyhnutné na účel stíhania porušenia týchto pravidiel, čím poškodil právne systémy členských štátov. Určovanie vnútorných vzťahov medzi spoludlžníkmi vrátane ich prípadných vzájomných regresných nárokov patrí podľa Komisie do rozsahu pôsobnosti práva členských štátov a na riešenie príslušných sporov by boli z tohto dôvodu príslušné vnútroštátne súdy.

43.

Prvý odvolací dôvod v prejednávanej veci otvára problematiku týkajúcu sa rozdelenia právomocí medzi orgány Únie, konkrétne Komisiu, a členské štáty, konkrétne vnútroštátne súdy, ako aj problematiku týkajúcu sa príslušného rozsahu pôsobnosti práva Únie a práva členských štátov.

44.

V tomto ohľade je užitočné pripomenúť, ako sa už uviedlo v bodoch 21 a 22 vyššie, že Všeobecný súd na základe svojich úvah uvedených v bodoch 153 až 156 napadnutého rozsudku potvrdil v bode 157 tohto rozsudku, že je výlučne úlohou Komisie, aby v rozsahu výkonu svojej právomoci ukladala pokuty podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, stanovila príslušné pomerné sumy pre rôzne spoločnosti, ktoré súd zaviazal na solidárne zaplatenie pokuty, keďže sú súčasťou toho istého podniku, a že touto úlohou nie je možné poveriť vnútroštátne súdy. Z bodov 158 a 159 napadnutého rozsudku však vyplýva, že ak v rozhodnutí Komisie neexistuje údaj, podľa ktorého sú určité spoločnosti zodpovedné vo väčšej miere než iné, je potrebné predpokladať, že majú rovnakú zodpovednosť a v dôsledku toho aj rovnaký podiel na sumách pokút, ktoré im boli uložené ako solidárnym spoludlžníčkam.

45.

S ohľadom na uvedené musím predbežne konštatovať, že hoci Komisia uvádza vo svojom odvolaní pri niekoľkých príležitostiach, že Všeobecný súd jej uložil „povinnosť“ stanoviť vzťahy vnútornej solidarity medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty, ( 43 ) formulácie rozsudku Všeobecného súdu nie sú, pokiaľ ide o to, či sa v tejto veci ukladá, alebo neukladá skutočná povinnosť, úplne jasné. Napriek tomu, že ustanovenie v bode 153 ( 44 ) zrejme predpokladá existenciu tejto povinnosti, použitie výrazu „prislúcha Komisii“ ( 45 ) v bode 157 nerieši pochybnosti o zámere Všeobecného súdu uložiť tejto inštitúcii skutočnú povinnosť, o to viac, že v každom prípade v systéme navrhnutom Všeobecným súdom nevykonanie tejto právomoci podľa všetkého nevedie k zrušeniu rozhodnutia, ale skôr k automatickému uplatneniu pravidla, podľa ktorého sa predpokladá, že zodpovednosť (a teda podiel na sumách pokuty) sa rozdeľuje medzi spoludlžníkov rovnakým dielom.

46.

Vzhľadom na uvedené niet pochýb, že v systéme koncipovanom Všeobecným súdom sa Komisii priznáva výlučná právomoc stanoviť tieto podiely, s tým dôsledkom, že sa v tejto veci vylučuje právomoc vnútroštátnych súdov. Okrem toho táto právomoc sa v uvedenom systéme môže v zásade vykonávať v každom prípade, v ktorom Komisia uloží viacerým subjektom solidárnu povinnosť zaplatiť pokutu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, pričom nevykonanie tejto právomoci vedie k uplatneniu pravidla o rozdelení zodpovednosti a pokuty rovnakým dielom.

47.

Prvý odvolací dôvod treba analyzovať so zreteľom na uvedené súvislosti.

48.

Treba predovšetkým pripomenúť, že podľa zásady prenesenia právomocí Únia koná len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty v zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich vymedzených (článok 5 ods. 2 prvá veta ZEÚ). Právomoci, ktoré na Úniu neboli Zmluvami prenesené, zostávajú právomocami členských štátov (článok 4 ods. 1 a článok 5 ods. 2 druhá veta ZEÚ). Predovšetkým podľa článku 3 ods. 1 písm. b) ZFEÚ má Únia výlučnú právomoc, pokiaľ ide o ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu.

49.

Výkon právomocí Únie sa zakladá na zásade proporcionality, podľa ktorej neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv. Inštitúcie Únie sú povinné túto zásadu uplatňovať (článok 5 ods. 4 ZEÚ). Okrem toho každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami (článok 13 ods. 2 prvá veta ZEÚ).

50.

Právnym základom právomoci prenesenej na Komisiu ukladať sankcie za porušenie právnych predpisov Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže je článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý bol prijatý na základe článku 103 ZFEÚ (predtým článok 83 ES). Z odseku 2 písm. a) tohto článku vyplýva, že právomoc ukladať pokuty prenesená na Úniu má za úlohu zaručiť dodržiavanie zákazov uvedených v ustanoveniach ZFEÚ o hospodárskej súťaži. Súdny dvor okrem toho vysvetlil, že účelom uvedeného ustanovenia je najmä zabezpečenie efektivity kontroly kartelov a zneužitia dominantného postavenia. ( 46 )

51.

Právomoc ukladať pokuty podnikom, ktoré úmyselne alebo z nedbanlivosti porušujú články 101 a 102 ZFEÚ, je pôvodnou právomocou Komisie, ktorá jej vyplýva z ustanovení Zmluvy. ( 47 ) Táto právomoc predstavuje jeden z prostriedkov priznaných Komisii s cieľom umožniť jej plniť dozorné poslanie, ktoré jej ukladá právo Únie, ( 48 ) ako aj jej úlohu inštitúcie zodpovednej za vykonávanie a smerovanie politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže. ( 49 )

52.

Najmä oprávnenie Komisie solidárne zaviazať subjekty, ktoré sa v rámci hospodárskej jednotky predstavujúcej podnik priamo alebo nepriamo zúčastnili na porušení súvisiacom so zaplatením pokuty, nestanovuje výslovne nijaké pravidlo Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Toto oprávnenie však priznala Komisii judikatúra, keďže mechanizmus solidarity predstavuje doplňujúci právny nástroj z hľadiska potreby zaručiť efektivitu činnosti Komisie zameranej na zabezpečenie účinnosti vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže Únie, ako aj potláčania ich porušovania. ( 50 ) Tým, že mechanizmus solidarity rozširuje okruh osôb, od ktorých môže Komisia žiadať zaplatenie pokuty v plnej výške, podporuje účinné vymáhanie sankcie, keďže znižuje riziko platobnej neschopnosti a podvodných transakcií, ktorých cieľom je vyhnúť sa zaplateniu pokuty, a teda sa podieľa, ako sa napokon uvádza v bode 151 napadnutého rozsudku, na odstrašujúcom účinku, ktorý má zaistiť, aby podniky dodržiavali pravidlá hospodárskej súťaže Únie. ( 51 )

53.

Právomoc uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie viacerým subjektom patriacim k rovnakému podniku, s tým, že sa týmto subjektom uloží vzájomný (vonkajší) záväzok solidarity, patrí podľa môjho názoru nepochybne do rozsahu sankčnej právomoci Komisie, ako ju stanovuje článok 103 ods. 2 písm. a) ZFEÚ a konkretizuje článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, čo sa ostatne v prejednávanej veci nespochybňuje.

54.

Pokiaľ ide osobitne o určenie tzv. vzťahov vnútornej solidarity, konštatujem, že ani zo znenia, ani z významu článku 103 ods. 2 písm. a) ZFEÚ a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nevyplýva nijaká skutočnosť, ktorá by bránila Komisii v rámci výkonu jej právomoci ukladať pokuty podnikom za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, stanoviť podiel sumy pokuty, ktorý musí znášať každý spoludlžník zaviazaný solidárne na zaplatenie pokuty, a to v rozsahu, v akom to Komisia uzná za potrebné v konkrétnom prípade, aby sa zabezpečilo dosiahnutie účelu, ktorý výkon právomoci ukladať sankcie sleduje, teda zaručiť dodržiavanie zákazov uvedených v ustanoveniach práva Únie o hospodárskej súťaži. Z tohto dôvodu a do tej miery, pokiaľ je to nevyhnutné na splnenie uvedeného účelu, nie je podľa môjho názoru možné v abstraktnej rovine poprieť právomoc Komisie stanoviť vnútorné rozdelenie pokuty medzi solidárnych spoludlžníkov v rámci jej právomoci ukladať sankcie. ( 52 )

55.

Naopak, v niektorých prípadoch je stanovenie pomernej sumy pre dlžníkov solidárne zaviazaných na zaplatenie pokuty podľa môjho názoru nevyhnutné vzhľadom na požiadavky týkajúce sa dodržiavania zásad, akými sú zásada právnej istoty alebo zásada individuálnosti trestov, ako napríklad v prípade – ktorý sa podrobnejšie analyzuje v rámci tretieho odvolacieho dôvodu ( 53 ) –, keď hospodárska jednotka, ktorá sa dopustila porušenia, v okamihu prijatia rozhodnutia už neexistuje vo forme, v akej existovala v čase, kedy prišlo k protiprávnemu konaniu. a zámerom Komisie je uložiť v rámci svojej voľnej úvahy sankciu za toto porušenie solidárne právnickým osobám, ktoré už nie sú hospodársky, organizačne ani právne previazané spôsobom, ktorý by zakladal ich príslušnosť k rovnakému podniku podľa práva hospodárskej súťaže.

56.

Vzhľadom na uvedené však podľa môjho názoru nie je možné predpokladať, že by Komisii prislúchalo stanoviť vnútorné vzťahy medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty systematickým spôsobom, a ešte nepravdepodobnejšie je, že by mala v tejto súvislosti nejakú povinnosť. Za bežných okolností a s výnimkou špecifických prípadov nemá toto stanovenie obdobný význam ako určenie zodpovednosti opísané v bode 52 vyššie, ktoré je dôvodom na nastolenie väzieb vonkajšej solidarity. Ak totiž niektorá zo solidárne zaviazaných osôb, ktoré tvoria podnik, pokutu zaplatí a v konkrétnom prípade sa tak zabezpečilo vymoženie sankcie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, účel zaručiť účinnosť vykonávania týchto pravidiel a odstrašiť od budúcich porušení, ktorý patrí k právomoci ukladať sankcie prenesenej na Komisiu, bol zvyčajne splnený, s tým dôsledkom, že stanovenie vzťahov vnútornej solidarity medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty nie je zrejme na splnenie tohto účelu vo všeobecnosti potrebné.

57.

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že právo hospodárskej súťaže Únie, ako uvádza ustálená judikatúra, sa týka činnosti podnikov, ( 54 ) ktorým sú pravidlá hospodárskej súťaže Únie adresované. Tieto pravidlá preto v zásade neupravujú vzťahy medzi subjektmi, ktoré podnik tvoria.

58.

Z praktického hľadiska treba okrem toho poznamenať, že stanovenie všeobecnej povinnosti Komisie určiť v každom prípade podiel zodpovednosti právnických osôb, ktoré sú súčasťou hospodárskej jednotky konajúcej v rozpore s pravidlami, solidárne zaviazaných na zaplatenie príslušnej pokuty by mohlo výrazne spomaliť vyšetrovanie Komisie a ohroziť účinnosť vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže Únie, ( 55 ) ktorá je, ako sa uviedlo v bode 52 vyššie, účelom právneho nástroja solidarity.

59.

Z tohto dôvodu som dospel k záveru, že nie je možné v abstraktnej rovine poprieť skutočnosť, že Komisia v rámci výkonu svojej právomoci ukladať sankcie môže stanoviť, ako sa pokuta rozdelí medzi solidárnych dlžníkov navzájom (tzv. vzťahy vnútornej solidarity). V rozsahu, v akom je činnosť Komisie v rámci výkonu tejto právomoci, ktorú na ňu preniesli Zmluvy, viazaná podľa uvedenej zásady proporcionality tým, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, ktorý sa s touto právomocou spája, však Komisia môže stanoviť vzťahy vnútornej solidarity medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty výlučne do tej miery, v akej je to nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, čiže cieľa zaručiť dodržiavanie zákazov uvedených v ustanoveniach Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže. Prislúcha Komisii, aby podľa povahy jednotlivých prípadov zhodnotila potrebu vykonať túto právomoc, s výnimkou prípadov, ako je ten, ktorý je uvedený v bode 55 vyššie, a neskôr podrobne analyzovaný v bodoch 83 a nasl., keď je výkon tejto právomoci nevyhnutný.

60.

Podľa môjho názoru z uvedeného vyplýva, že nie je možné súhlasiť s tvrdením Komisie, ktorá úplne popiera existenciu svojej právomoci tohto druhu, nie je však ani možné konštatovať, ako vyplýva z bodov 153 až 159 napadnutého rozsudku, že Komisii všeobecne prislúcha stanoviť podiel sumy pre solidárnych spoludlžníkov zaviazaných na zaplatenie pokuty.

61.

Pokiaľ ide o rozsah právomoci vnútroštátnych súdov, treba konštatovať, že na základe právomocí, ktoré na ne prenášajú vnútroštátne právne predpisy, môžu tieto súdy v rámci vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže Únie zasahovať rôznym spôsobom. ( 56 ) Na vnútroštátne súdy sa možno obrátiť, aby uplatnili uvedené pravidlá v súkromnoprávnych sporoch, ale môžu zasiahnuť aj ako orgán zodpovedný za vykonávanie týchto pravidiel vo verejnom záujme alebo ako súd príslušný na preskúmavanie správnych rozhodnutí.

62.

Osobitná funkcia vnútroštátnych súdov v rámci vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže Únie však spočíva v ochrane subjektívnych práv, ktoré tieto pravidlá zaručujú v súkromnoprávnych sporoch. ( 57 ) Vnútroštátne súdy majú v tomto ohľade doplnkovú úlohu, ktorá sa odlišuje od úlohy spočívajúcej vo vykonávaní pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže v rámci správneho konania a vo verejnom záujme. ( 58 )

63.

Na úvod konštatujem, že prístup Všeobecného súdu uplatnený v napadnutom rozsudku, ( 59 ) ako aj prístup Komisie v jej odvolaní vychádzajú z myšlienky, že existuje výlučná právomoc stanoviť podiel sumy pokuty pre každého solidárneho spoludlžníka, ktorá podľa Všeobecného súdu prislúcha Komisii, ale podľa Komisie ide o právomoc vnútroštátnych súdov. Nevidím však nijaký dôvod, pre ktorý by si bolo nevyhnutne potrebné osvojiť prístup smerujúci k tomu, aby sa určitému orgánu stanovila výlučná právomoc, ktorá nepripúšťa možnosť, že túto právomoc by mohol mať iný orgán. Naopak, v tejto súvislosti poznamenávam, že systém vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže sa zakladá – o to viac po modernizácii vykonávania týchto pravidiel prostredníctvom nariadenia č. 1/2003 – na systéme spoločne uplatňovaných a paralelných právomocí Komisie a vnútroštátnych orgánov členských štátov (vrátane vnútroštátnych súdov). ( 60 )

64.

Z tohto pohľadu preto usudzujem, že v rozsahu, v akom sa vec prejednávaná pred vnútroštátnym súdom týka riešenia problematiky súvisiacej so vzťahmi vnútornej solidarity vo vzťahu k zaplateniu pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, ktorá vedie k potrebe chrániť subjektívne práva spoludlžníka, možno predpokladať, že vnútroštátny súd je príslušný na rozhodnutie o tejto problematike, za predpokladu, že sa ňou už v rámci svojej príslušnosti v uvedenej veci nezaoberala Komisia.

65.

V tomto bode treba napokon objasniť, či – a na akom základe – disponuje solidárny spoludlžník, ktorý zaplatil Komisii pokutu v plnej výške, subjektívnym právom vo vzťahu k ostatným spoludlžníkom týkajúcim sa regresného nároku, pokiaľ ide o ich pomerné časti na pokute, ktoré môže v prípade, že sa otázkou vnútornej solidarity nezaoberala Komisia, uplatniť pred vnútroštátnym súdom.

66.

V tejto súvislosti vopred uvádzam, že súhlasím s tvrdením Všeobecného súdu v bode 155 napadnutého rozsudku, kde sa uvádza, že „pojem ‚solidárna zodpovednosť za zaplatenie pokút‘ je autonómnym pojmom (práva Únie), ktorý je potrebné vykladať s odkazom na ciele a systém práva hospodárskej súťaže, na ktorých sa podieľa“. Z mojich úvah v bodoch 52 až 59 vyššie napokon jednoznačne vyplýva, že pojem solidarita treba vykladať s ohľadom na tieto ciele a tento systém. ( 61 )

67.

Bez ohľadu na uvedené však treba konštatovať, že rozhodnutie Komisie, ktoré spoločne solidárne zaväzuje viaceré subjekty na zaplatenie pokuty, má nepochybne niektoré právne účinky, ktoré by mohli medzi týmito subjektmi zakladať dlžnícke alebo veriteľské vzťahy. Rozhodnutie Komisie naozaj zakladá spoločnú a nerozdielnu povinnosť všetkých týchto subjektov zaplatiť pokutu. Zaplatenie celej výšky pokuty jedným z uvedených subjektov, ktorému sa táto pokuta uložila spoločne s ostatnými subjektmi, zbavuje všetkých ostatných spoludlžníkov záväzku voči Komisii a vedie k vzniku regresného nároku v prospech spoludlžníka, ktorý zaplatil. Vznik tohto nároku je podľa môjho názoru logickým dôsledkom skutočnosti, že jeden subjekt zaplatil dlh, ktorý ho zaťažoval spoločne a nerozdielne s inými subjektmi, ktorým sa daná pokuta uložila za rovnaké jednotné nedovolené správanie, ktorým sa dopustili porušenia právnych predpisov Únie (konkrétne predpisov o hospodárskej súťaži).

68.

Tento regresný nárok sa však podľa môjho názoru nemôže vymedziť ako nárok, ktorý jednotlivcom priznáva právo Únie, ktorého súdnu ochranu musia podľa judikatúry Súdneho dvora súdy zaručiť. ( 62 ) Nevidím v skutočnosti nič, čo by ma priviedlo k predpokladu, že pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže priamo priznávajú solidárnemu spoludlžníkovi nárok na vyplatenie podielov ostatných spoludlžníkov na pokute, ktorú v celej výške zaplatil prvý uvedený spoludlžník. Podľa mňa ide zrejme skôr o jednoduchú pohľadávku vyplývajúcu z vykonania záväzku, pričom ten naozaj vyplýva z aktu Únie, ktorý zaťažuje spoločne viac subjektov. Existenciu a uplatnenie tejto pohľadávky preto podľa môjho názoru neupravuje právo Únie, ale patria do pôsobnosti vnútroštátneho práva.

69.

Bude teda úlohou vnútroštátneho súdu, na ktorom sa regresný nárok uplatnil žalobou, aby podľa pravidiel vlastného vnútroštátneho práva stanovil podmienky prípadnej existencie regresného nároku v prospech solidárneho spoludlžníka, ktorý zaplatil pokutu v plnej výške, a tiež aby použil príslušné hmotnoprávne a procesné pravidlá potrebné na výkon daného nároku. V rámci výkonu tejto právomoci môže vnútroštátny súd nepochybne, pokiaľ je to nevyhnutné, využiť nástroje spolupráce s Komisiou, ktoré mu dáva k dispozícii nariadenie č. 1/2003.

70.

Vnútroštátny súd môže zjavne určiť regresný nárok spoludlžníka, a teda stanoviť vnútorné vzťahy medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty iba v tom rozsahu, v akom toto určenie nevykonala predtým Komisia v rámci výkonu svojich právomocí podľa kritéria uvedeného v bode 59 vyššie. V prípade, že rozhodla Komisia, úloha vnútroštátneho súdu sa obmedzí na výkon rozhodnutia.

71.

Na záver konštatujem, že pokiaľ ide o prejednávanú vec, zo všetkého, čo bolo uvedené, podľa môjho názoru vyplýva, že v rozsahu, v akom Všeobecný súd v bode 157 napadnutého rozsudku uviedol, že prislúcha výlučne Komisii, aby v rámci výkonu svojej právomoci ukladať pokuty stanovila jednotlivé podiely rôznych spoločností v rámci súm pokuty, na ktorých zaplatenie boli solidárne zaviazané, a že táto úloha nemôže byť ponechaná na vnútroštátne súdy, sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Konkrétnymi dôsledkami tohto pochybenia sa budem zaoberať v bode 125 a nasl. nižšie.

72.

Po objasnení problematiky týkajúcej sa právomoci, ktorá má logicky predbežný charakter vo vzťahu k ďalším otázkam, je v tejto chvíli podľa môjho názoru vhodné preskúmať tretí odvolací dôvod Komisie a spoločne s ním siedmy odvolací dôvod, ktorý sa mi javí ako dodatok k tretiemu dôvodu. Tieto odvolacie dôvody so sebou prinášajú niektoré zásadné otázky, ktoré treba podľa mňa analyzovať skôr, ako sa budem zaoberať ostatnými odvolacími dôvodmi.

73.

Tretím odvolacím dôvodom Komisia poukazuje na skutočnosť, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď predpokladal, že zo zásady individuálnosti trestov a sankcií vyplýva, že každý adresát rozhodnutia, ktoré ho zaväzuje na solidárne zaplatenie pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, má mať možnosť vyvodiť z tohto rozhodnutia podiel sumy pokuty, ktorý musí znášať vo vnútorných vzťahoch so solidárnymi spoludlžníkmi po tom, čo sa uskutočnila platba v prospech Komisie. Stanovenie individuálnej zodpovednosti každej spoločnosti, ktoré je základom určenia pomerných súm pre každého solidárneho spoludlžníka, t. j. povinnosti, ktorú Všeobecný súd priznal Komisii, je podľa názoru tejto inštitúcie nezlučiteľné s pojmom podnikateľ ako adresátom zákazov uvedených v článkoch 101 a 102 ZFEÚ a ako zodpovedným subjektom za porušenie týchto zákazov. Siedmym odvolacím dôvodom Komisia namieta, že povinnosť, ktorú jej priznal Všeobecný súd, tiež neoprávnene zasahuje do jej právomoci určiť subjekty vnútri podniku, ktorým sa má pripísať zodpovednosť za porušenie.

74.

Predovšetkým treba pripomenúť, že zásada individuálnosti trestov a sankcií, ktorou Všeobecný súd, ako vyplýva z bodu 20 vyššie, v bode 153 napadnutého rozsudku odôvodnil potrebu, aby Komisia stanovila podiel sumy každej spoločnosti, ktorá je spoludlžníčkou z hľadiska zaplatenia pokuty, je dôsledkom zásady osobnej zodpovednosti a spolu s touto zásadou predstavuje základnú záruku trestného práva, ktorá obmedzuje výkon ius puniendi orgánov verejnej moci. ( 63 ) Tieto zásady sa uplatňujú v oblasti práva hospodárskej súťaže aj vo vzťahu k právnickým osobám, ( 64 ) a to vzhľadom na „takmer trestnoprávny“ charakter sankcií, ktoré môže uložiť Komisia v rámci postihovania protisúťažných správaní. ( 65 )

75.

Najmä na základe zásady osobnej zodpovednosti, ktorá je zasa dôsledkom zásady zavinenia, ( 66 ) je každý zodpovedný len za vlastné konanie. ( 67 ) Konkrétnejšie, podľa zásady individuálnosti trestov a sankcií možno niekomu uložiť sankciu výlučne za skutky, ktoré sa danej osobe individuálne pripisujú. ( 68 ) Z tohto dôvodu môže na základe uvedenej zásady podliehať sankcii iba páchateľ príslušného porušenia, ( 69 ) čiže sankciou nie je možné postihnúť inú osobu. ( 70 )

76.

Okrem toho, ako som uviedol v bode 57 vyššie, právo hospodárskej súťaže Únie sa týka činnosti podnikov. Podľa ustálenej judikatúry pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od svojho právneho postavenia a spôsobu svojho financovania. ( 71 ) V tomto ohľade Súdny dvor tiež spresnil, že pojem podnik, použitý v tejto súvislosti, sa má chápať v tom zmysle, že označuje hospodársku jednotku – z hľadiska dohody –, hoci z právneho hľadiska tvoria túto hospodársku jednotku viaceré fyzické alebo právnické osoby. ( 72 )

77.

V prípade, že tento hospodársky subjekt poruší pravidlá stanovené pre oblasť hospodárskej súťaže, je podľa ustálenej judikatúry rovnako povinný zodpovedať sa na základe zásady osobnej zodpovednosti za dané porušenie. ( 73 ) Z toho vyplýva, že zásada osobnej zodpovednosti sa vzťahuje v prvom rade na podnik, ktorý ak sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustí porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie, ktoré sú preň určené, musí za toto porušenie zodpovedať osobne, keďže ide o jednotný hospodársky subjekt, aj keď nie nevyhnutne vybavený vlastnou právnou subjektivitou. ( 74 )

78.

Keď však podnik, ktorý sa dopustil porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, tvoria rôzne právnické osoby, vzniká otázka týkajúca sa subjektu alebo subjektov, voči ktorým možno vyvodiť zodpovednosť za uvedené porušenie tým spôsobom, že sa im uloží pokuta. Hoci sa pravidlá hospodárskej súťaže Únie týkajú podnikov a sú vo vzťahu k nim priamo uplatniteľné nezávisle od ich organizácie a právnej formy, z potrebnej účinnosti vykonávania uvedených pravidiel vyplýva, že rozhodnutie Komisie prijaté s cieľom potlačiť a sankcionovať porušenie sa musí adresovať konkrétnym subjektom – osobám, voči ktorým možno postupovať na účel vymáhania zaplatenia príslušnej pokuty. ( 75 )

79.

Práve táto dualita medzi pojmom podnik, ktorý je chápaný jednak ako hospodárska jednotka, pre ktorú sú určené pravidlá hospodárskej súťaže, jednak ako jednotlivé právnické osoby, ktoré, keďže im je uložená pokuta, majú konkrétnu zodpovednosť za porušenie, vytvára určitú neistotu týkajúcu sa konkrétneho rozsahu pôsobnosti uvedených zásad, ktoré sa napriek judikatúre Súdneho dvora uvedenej v bode 77 vyššie často neuplatňujú vo vzťahu k podniku, ale vo vzťahu k jednotlivým právnickým osobám, ktoré ho tvoria. ( 76 )

80.

V tejto súvislosti v každom prípade zastávam názor, že možno usudzovať, že v prípade podniku tvoreného viacerými právnickými osobami sa subjekty, ktoré sa zúčastnili na karteli, ako aj osoba, ktorá má na tieto subjekty rozhodujúci vplyv, môžu spoločne považovať za právne subjekty vytvárajúce jednotný podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže, voči ktorým je možné vyvodzovať zodpovednosť za konanie podniku. ( 77 ) Preto ak Komisia zistí, že sa podnik úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustil porušenia pravidiel hospodárskej súťaže Únie, môže konštatovať spoločnú osobnú zodpovednosť všetkých právnych subjektov, ktoré tvoria hospodársku jednotku ( 78 ) a ktoré sa prostredníctvom jednotného konania priamo alebo nepriamo ( 79 ) zúčastnili na páchaní porušenia.

81.

Práve z tohto dôvodu dospel Súdny dvor k názoru, že je v súlade zo zásadou osobnej zodpovednosti – ako aj s cieľom účinného vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže –, keď sa vyvodzuje solidárna zodpovednosť voči právnickým osobám, ktoré sa zúčastnili na porušení, a spoločne s nimi voči osobe, ktorá na ne mala rozhodujúci vplyv, a to práve preto, lebo uvedené osoby sú súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky a v súlade s judikatúrou citovanou v bode 76 vyššie tvoria jeden podnik. ( 80 ) Z rovnakého dôvodu ich spoločnej príslušnosti k podniku a s rovnakým cieľom zaručiť účinnosť výkonu sankcie priznal Súdny dvor Komisii priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o rozhodnutie, či uložiť sankciu iba dcérskej spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na porušení, alebo iba materskej spoločnosti, ktorá ju v období účasti na porušení ovládala, ( 81 ) alebo či ju uložiť obom spoločnostiam solidárne. ( 82 )

82.

Z predchádzajúcich úvah, ako aj zo samotného významu mechanizmu solidarity, tak ako sa uvádza v bode 52 vyššie, vyplýva, že oprávnenie Komisie, ktoré jej priznáva judikatúra, solidárne zaviazať viacero osôb na zaplatenie pokuty za porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa odvodzuje zo samotného pojmu podnik a je odôvodnené iba do tej miery, v akej sú dotknuté subjekty súčasťou – alebo boli súčasťou – jednotného hospodárskeho subjektu, voči ktorému sa zodpovednosť za toto porušenie vyvodzuje. Inými slovami, predpokladom toho, aby Komisia mohla nejaké osoby solidárne zaviazať na zaplatenie pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, je, že solidárne zaviazané subjekty patria – alebo patrili – k rovnakej hospodárskej jednotke, ktorá sa tohto porušenia dopustila, a preto je zaň osobne zodpovedná. ( 83 ) Tieto právne subjekty, ktoré sú súčasťou jednotného podniku v zmysle práva hospodárskej súťaže, preto možno považovať za osobne a prípadne solidárne zodpovedné za konanie podniku. ( 84 )

83.

Čo však s prípadom, ak jedna (alebo viacero) z právnických osôb, ktoré sa ako súčasť hospodárskej jednotky zúčastnili na porušení pravidiel hospodárskej súťaže, prestane byť jej súčasťou, napríklad – ako spoločnosti SEHV a Magrini v prejednávanej veci – v dôsledku jej predaja, ktorý sa uskutočnil počas obdobia, keď sa kartel uplatňoval, s tým, že v okamihu prijatia rozhodnutia Komisie už daná právnická osoba nepatrí k hospodárskej jednotke, ktorá sa dopustila porušenia? Môže Komisia stále zaviazať takú právnickú osobu za porušenie solidárne s osobami, s ktorými bola súčasťou jednotného hospodárskeho subjektu?

84.

Predovšetkým zastávam názor, že v tomto prípade a v rámci uplatnenia toho, čo som uviedol v bode 80 vyššie, si právne subjekty, ktoré tvorili hospodársku jednotku, zachovávajú svoju osobnú spoločnú zodpovednosť za skutky, ktorých sa dopustil hospodársky subjekt, ktorého boli súčasťou počas jeho existencie. ( 85 ) Keďže navyše je jednotný charakter konania hospodárskeho subjektu na trhu dôvodom toho, že nezákonné konanie hospodárskeho subjektu sa pripisuje ako celok solidárne každej právnickej osobe, ktorá je jeho súčasťou, alebo ktorá bola jeho súčasťou, keď k takémuto konaniu prišlo, uvedené právnické osoby sa navonok stále zodpovedajú Komisii za zaplatenie pokuty v plnej výške. ( 86 )

85.

Ak už však hospodárska jednotka v okamihu prijatia rozhodnutia Komisie neexistuje v tej forme, ktorú mala v čase spáchania porušenia, pri uložení povinnosti solidárne zaplatiť pokutu zo zásady individuálnosti trestov podľa môjho názoru vyplýva potreba istoty, pokiaľ ide o určenie sankcie pre subjekty, ktorý už nie sú súčasťou hospodárskej jednotky. Tieto subjekty si síce navonok zachovávajú zodpovednosť voči Komisii týkajúcu sa zaplatenia plnej výšky pokuty za porušenie, ktorého sa dopustil podnik, ale keďže v okamihu prijatia rozhodnutia už nie sú súčasťou hospodárskej jednotky, musia mať možnosť oboznámiť sa s podielom, ktorý majú znášať v rámci vnútorných vzťahov so svojimi solidárnymi spoludlžníkmi, na ktorých už nemajú také hospodárske, organizačné a právne väzby, ktoré by odôvodňovali ich začlenenie do hospodárskej jednotky so spoludlžníkmi. ( 87 )

86.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, keď je v rámci uvedeného priestoru na voľnú úvahu týkajúcu sa rozhodovania, ktorému zo zodpovedných subjektov uloží sankciu za konanie, za ktoré je podnik zodpovedný, zámerom Komisie stanoviť solidárnu zodpovednosť subjektov, ktoré v období, keď došlo k porušeniu, tvorili hospodársku jednotku, ale v okamihu prijatia rozhodnutia už nie sú súčasťou tejto jednotky, sa táto inštitúcia nemôže zbaviť povinnosti určiť podiel sumy pokuty, ktorý musí subjekt, už bez prepojenia odôvodňujúceho jeho začlenenie do hospodárskej jednotky, zaplatiť vo vnútorných vzťahoch s ostatnými spoludlžníkmi. V tejto súvislosti treba poznamenať, že solidárne uloženie sankcie týmto subjektom predstavuje iba možnosť, ktorá sa ponecháva na voľné uváženie Komisie. ( 88 )

87.

Z tohto pohľadu usudzujem, že ak sa Komisia rozhodne ísť touto cestou, vždy si to vyžiada analýzu konkrétneho prípadu na určenie miery zodpovednosti daného subjektu, pokiaľ ide o zavinenie v rámci jednotného konania podniku. V tejto súvislosti samotná Komisia uvádza rad okolností, ktoré sa môžu, aj keď ich judikatúra týkajúca sa analýzy určenia existencie rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť zamietla, v každom prípade zobrať do úvahy pri určení príslušnej miery zavinenia medzi materskou a dcérskou spoločnosťou. Komisia sa osobitne odvoláva na skutočnosti, že materská spoločnosť sa priamo na porušení nezúčastnila, že nemá záujmy v odvetví, ktorého sa kartel týka, že o porušení nevedela alebo že dcérske spoločnosti sa na karteli zúčastnili napriek pokynom, aby sa od tohto správania dištancovali. ( 89 ) Ďalej som toho názoru, že tak, ako je tomu analogicky pri určovaní pokút, musí byť Komisii pri posudzovaní relevantnosti a významnosti takýchto faktorov, ktoré nemôžu byť podľa môjho názoru taxatívne a záväzne uvedené, priznaná určitá miera voľného uváženia v závislosti od vlastností každého jednotlivého prípadu.

88.

Potreba analyzovať z prípadu na prípad, ktorá vyplýva priamo z uplatnenia zásad osobnej zodpovednosti a individuálnosti trestov, podľa môjho názoru zrejme vylučuje možnosť stanoviť pravidlo, ako je to, ktoré konštatoval Všeobecný súd v bodoch 158 a 159 napadnutého rozsudku, podľa ktorého ak sa neuvádza miera zodpovednosti jednotlivých právnických osôb za účasť podniku na karteli, malo by sa konštatovať, že sú zodpovedné rovnako. Toto pravidlo, ktoré je podľa všetkého prevzaté z právneho režimu solidárneho záväzku podľa občianskeho práva, ktorý obsahujú právne poriadky niektorých členských štátov, ( 90 ) nielen že nie je podľa môjho názoru zlučiteľné s uvedenými zásadami osobnej zodpovednosti a individuálnosti trestov, ( 91 ) keďže predpokladá akúsi domnienku rovnakej zodpovednosti solidárnych spoludlžníkov pokuty za účasť na spoločnom konaní podniku, ktorá nie je nevyhnutne rovnaká pre všetky dotknuté subjekty, ale chýba mu aj právny základ alebo aspoň vhodná zásada, o ktorú by sa opieralo. Na vytvorenie pravidla tohto druhu totiž podľa mňa nepostačuje všeobecný odkaz na záväzkový právny režim podľa občianskeho práva bez akéhokoľvek iného vysvetlenia týkajúceho sa dôvodov, prečo by sa mala zásada odvodená z tohto režimu uplatňovať v oblasti hospodárskej súťaže, keď, ako konštatoval samotný Všeobecný súd, charakter platobného záväzku zaťažujúceho spoločnosti, ktorým Komisia uložila z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže solidárne splatné pokuty, je odlišný od charakteru záväzku spoludlžníkov podľa súkromného práva.

89.

V tejto súvislosti musím tiež pripustiť, že mám určitý problém s uznaním vhodnosti odkazu na body 100 a 101 rozsudku Aristrain/Komisia ( 92 ), ktorý sa nachádza v bode 158 napadnutého rozsudku. V uvedenom rozsudku totiž Súdny dvor v žiadnom ohľade neuznal zásadu stanovenú Všeobecným súdom v tomto bode napadnutého rozsudku. Súdny dvor skôr kritizoval Všeobecný súd za to, že nepostihol nedostatok odôvodnenia rozhodnutia Komisie, ktorá uložila pokutu spoločnosti, ktorej pripísala konanie inej s ňou spojenej spoločnosti, bez toho, aby sa medzi nimi preukázala existencia hospodárskej jednotky. ( 93 ) V uvedenej veci teda nešlo ani o solidárne uloženie pokuty viacerým subjektom.

90.

Požiadavky právnej istoty týkajúcej sa podielu na sankcii, ako sú požiadavky uvedené v bode 85 vyššie, sa podľa môjho názoru zrejme uplatnia v oveľa menšej miere v prípade, keď subjekty, ktorým sa uložila pokuta ako solidárnym dlžníkom, v okamihu prijatia rozhodnutia Komisie naďalej patria k rovnakej hospodárskej jednotke, čiže k tomu istému podniku, ktorý sa dopustil porušenia. Hoci nie je možné úplne vylúčiť, že spory o podiel na sumách pokuty, ktorý má každá spoločnosť zaplatiť, vzniknú medzi solidárne zaviazanými subjektmi patriacimi k rovnakému hospodárskemu subjektu, riešenie týchto otázok by mohlo všeobecne patriť dovnútra skupiny. Pokiaľ sa hospodárska jednotka nerozpadne, je za porušenie osobne zodpovedný podnik a na oprávnenie Komisie uložiť príslušnú pokutu solidárnym spoludlžníkom sa nevzťahujú požiadavky právnej istoty obdobné tým, ktoré sa uplatňujú v prípade rozpadu hospodárskej jednotky. Napokon, ako som už uviedol v bodoch 57 a 76 vyššie, pravidlá hospodárskej súťaže Únie v zásade neupravujú vzťahy medzi subjektmi, ktoré tvoria podnik.

91.

S ohľadom na všetky predchádzajúce úvahy som dospel k záveru, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vychádzal z predpokladu, že zo zásady individuálnosti trestov a sankcií vyplýva, že každý adresát rozhodnutia, ktorým sa mu ukladá solidárne zaplatiť pokutu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, má mať vždy možnosť vyvodiť z tohto rozhodnutia podiel sumy, ktorý musí znášať v rámci vnútorných vzťahov so solidárnymi spoludlžníkmi po tom, čo sa pokuta zaplatila Komisii, a keď na základe tejto úvahy a podľa pravidla rozdelenia na rovnaké časti následne konkrétne stanovil podiel sumy pokuty pre každú jednu dotknutú spoločnosť. ( 94 ) Z predchádzajúcich úvah však tiež vyplýva, že v prípade solidárneho uloženia sankcie subjektom, ktoré v okamihu prijatia rozhodnutia už nepatria k hospodárskej jednotke, ktorá sa porušenia dopustila, je stanovenie ich podielov na sume pokuty nevyhnutné. Konkrétne dôsledky tohto pochybenia Všeobecného súdu sú predmetom analýzy v bode 125 a nasl. nižšie.

92.

Komisia namieta, že tým, že Všeobecný súd vykladá článok 23 nariadenia č. 1/2003 v tom zmysle, že zahŕňa aj právomoc, či dokonca povinnosť upraviť otázky týkajúce sa vnútorných vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty, a tým, že na tomto základe konkrétne stanovil pomerné sumy pre rôzne spoločnosti, ktoré sa na Všeobecný súd obrátili, prekročil uvedený súd podľa názoru Komisie oprávnenia, ktoré má v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci. Týmto žalobným dôvodom Komisia v podstate spochybňuje, že na stanovenie podielov, ktoré musí znášať každý solidárny spoludlžník pokuty v rámci svojich vnútorných vzťahov s ostatnými spoludlžníkmi, sa vzťahuje neobmedzená právomoc, ktorú súdom Únie priznávajú článok 261 ZFEÚ a článok 31 nariadenia č. 1/2003.

93.

V tomto ohľade treba predovšetkým pripomenúť, že podľa už ustálenej judikatúry neobmedzená právomoc oprávňuje Všeobecný súd zmeniť žalobou napadnutý akt, a to mimo rámca jednoduchého preskúmania zákonnosti, ktoré umožňuje iba zamietnuť žalobu o neplatnosť alebo napadnutý akt zrušiť, t. j. Všeobecný súd môže aj bez zrušenia aktu nahradiť posúdenie Komisie svojím posúdením, pričom na účel zrušenia, zníženia alebo zvýšenia výšky uloženej pokuty zohľadní všetky skutkové okolnosti. ( 95 ) Neobmedzená právomoc plní funkciu dodatočnej záruky pre podnikateľov, že výška im uloženej pokuty podlieha najprísnejšej kontrole nezávislých a nestranných súdov. ( 96 )

94.

Z judikatúry teda vyplýva, že keď Všeobecný súd vykonáva svoju neobmedzenú právomoc, disponuje najširšími oprávneniami, ktoré sa musia týkať všetkých aspektov týkajúcich sa stanovenia pokuty. Domnievam sa však, že pokiaľ Všeobecný súd môže pri výkone týchto oprávnení „nahradiť posúdenie Komisie svojím posúdením“ ( 97 ), môže sa tak stať výlučne v medziach právomocí, ktoré má táto inštitúcia na základe Zmlúv. Inými slovami, Všeobecný súd nemôže pri zmene sankcie vykonávať právomoci, ktoré prekračujú právomoci prenesené na Komisiu.

95.

V rámci analýzy prvého odvolacieho dôvodu som upozornil na skutočnosť, ( 98 ) že Komisia disponuje právomocou vnútorne rozdeliť pokutu medzi solidárnych spoludlžníkov iba do tej miery, pokiaľ je to nevyhnutné na zaručenie dodržiavania zákazov uvedených v ustanoveniach práva Únie o hospodárskej súťaži, a že v niektorých osobitných prípadoch, ako v prípade, keď je zámerom Komisie solidárne zaviazať spoločnosti, ktoré v období porušenia patrili k rovnakej hospodárskej jednotke, ale v okamihu prijatia rozhodnutia už nie sú jej súčasťou, je Komisia povinná toto rozdelenie vykonať. Všeobecný súd môže preto podľa môjho názoru vykonávať svoje neobmedzené právomoci vo veci stanovenia vnútorných vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi iba v rámci týchto obmedzení.

96.

Konkrétne treba v prejednávanej veci podľa môjho názoru rozlišovať prípad spoločností, ktoré boli pôvodne súčasťou skupiny Schneider a neskôr, v roku 2001, ich nadobudla skupina VA Tech (t. j. spoločnosti SEHV a Magrini), a to pokiaľ ide o obdobie pred ich akvizíciou, od prípadu ostatných spoločností patriacich ku skupine VA Tech. ( 99 )

97.

Spoločnosti SEHV a Magrini už naozaj neboli v okamihu prijatia sporného rozhodnutia súčasťou podniku vedeného spoločnosťou Schneider, ktorej chcela Komisia uložiť sankciu za porušenie trvajúce v období od apríla 1988 do decembra 2000. Z úvah uskutočnených v rámci analýzy prvého a tretieho odvolacieho dôvodu vyplýva, že ak bolo za týchto okolností zámerom Komisie solidárne zaviazať uvedené spoločnosti spolu s ich bývalou materskou spoločnosťou (čiže spoločnosťou Schneider), bola povinná konkretizovať podiel na sume pokuty, ktorý mala každá z daných spoločností znášať v rámci vnútorných vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníčkami, ktoré už nie sú súčasťou rovnakého podniku.

98.

Všeobecný súd solidárne zaviazal v rámci zmeny pokuty pri výkone svojej neobmedzenej právomoci spoločnosti Schneider, SEHV a Magrini na zaplatenie pokuty v celkovej výške 8,1 milióna eur, pričom určil výšky príslušných podielov, ktoré majú znášať v rámci vnútorných vzťahov. Keďže so zreteľom na predchádzajúce konštatovanie je Komisia v takomto prípade povinná stanoviť výšky týchto podielov, podľa môjho názoru nie je možné dospieť k záveru, že Všeobecný súd tým, že určil vnútorné vzťahy medzi týmito solidárnymi spoludlžníkmi, prekročil svoje neobmedzené právomoci. ( 100 ) Napokon v súlade s tým, čo som uviedol v bodoch 87 a 88 vyššie, usudzujem, že Všeobecný súd tým, že uplatnil pravidlo rozdelenia pokuty na rovnaké časti, ktoré sám stanovil v bodoch 158 a 159 napadnutého rozsudku, v každom prípade pochybil pri určení výšky podielov.

99.

Naopak, pokiaľ ide o spoločnosti patriace ku skupine VA Tech, neexistuje nijaký dôvod, ktorý by viedol k záveru, že stanovenie príslušných výšok podielov na pokute pre tieto spoločnosti by súviselo s potrebou zaručiť dodržiavanie zákazov uvedených v ustanoveniach práva Únie o hospodárskej súťaži. Napokon Všeobecný súd neposkytol v tomto ohľade nijaké usmernenie. Za týchto okolností sa preto domnievam, že určením príslušných pomerných súm, ktoré musia uvedené spoločnosti znášať v rámci svojich vnútorných vzťahov, prekročil Všeobecný súd rámec svojej neobmedzenej právomoci.

100.

Nakoniec sa treba ešte raz zaoberať problematikou týkajúcou sa výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu v prejednávanej veci. Komisia totiž upozorňuje na skutočnosť, že aj keď Všeobecný súd pokutu zmenil, celkovú výšku pokuty uloženej dvom sankcionovaným podnikom (podnik, ktorý tvoria spoločnosti skupiny VA Tech, ( 101 ) a podnik zložený zo spoločností Schneider, SEHV a Magrini pred ich prevodom ( 102 )) ponechal v konečnom dôsledku bez zmeny. Všeobecný súd teda v podstate pristúpil iba k odlišnému „vnútornému rozdeleniu“ pokuty medzi spoločnosti, ktoré sú solidárnymi spoludlžníčkami. ( 103 ) V tejto situácii možno položiť otázku, či to patrí medzi právomoci súdu Únie podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003, ktorý tomuto súdu umožňuje „zrušiť, znížiť alebo zvýšiť“ výšku uloženej pokuty.

101.

Podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať kladne. Neobmedzená právomoc totiž Všeobecnému súdu umožňuje „zmeniť“ výšku uloženej pokuty. ( 104 ) Hoci je pravda, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže ukladajú podnikom, keďže tie sú adresátom pravidiel hospodárskej súťaže, je tiež pravda, že keď podnik tvoria rôzne právnické osoby, tak ako sa konštatovalo v bode 78 vyššie, sankcia sa uloží im. Preto je v prípade zrušenia pokuty v dôsledku konštatovania pochybení Komisie Všeobecný súd podľa môjho názoru oprávnený preskúmať – pričom toto oprávnenie je úplné a týka sa všetkých aspektov stanovenia sankcie – vykonať nové určenie pokuty, ktoré aj keď ponechá nezmenenú výšku pokuty, ktorú pre podnik stanovila Komisia, mení sumy vo vzťahu k právnickým osobám, ktoré sú konkrétne povinné pokutu zaplatiť.

102.

Ďalej, pokiaľ ide o prejednávanú vec, treba tiež konštatovať, že Všeobecný súd zmenil, presnejšie zvýšil, výšku pokuty pre dve spoločnosti, ktoré už nepatria k podniku zodpovednému za porušenie. Všeobecný súd tým, že konštatoval solidárnu zodpovednosť spoločností SEHV a Magrini voči Komisii, pokiaľ ide o zaplatenie sumy 8,1 milióna eur namiesto 4,5 milióna eur, skutočne zmenil, presnejšie zvýšil, výšku pokuty, ktorú musia tieto spoločnosti zaplatiť.

103.

S ohľadom na všetky predchádzajúce úvahy zastávam názor, že aj druhému dôvodu treba vyhovieť do tej miery, v akej jednak, pokiaľ ide o spoločnosti skupiny VA Tech, Všeobecný súd prekročil svoju neobmedzenú právomoc a jednak, pokiaľ ide o spoločnosti Schneider, SEHV a Magrini pred prevodom v roku 2001, pri výkone uvedenej právomoci pochybil. Konkrétne dôsledky vyhovenia tomuto odvolaciemu dôvodu sú predmetom analýzy v bode 125 a nasl. nižšie.

104.

Vo štvrtom odvolacom dôvode Komisia uvádza, že Všeobecný súd porušil v napadnutom rozsudku dispozičnú zásadu ne ultra petita. Podľa tvrdenia Komisie konal Všeobecný súd z vlastnej iniciatívy a bez návrhu žalobkýň na prvom stupni, jednak keď v bode 157 napadnutého rozsudku konštatoval, že prislúcha Komisii, aby stanovila podiely každého solidárneho dlžníka v rámci sumy pokuty, a jednak keď v rámci svojej neobmedzenej právomoci konkrétne určil podiely žalobkýň v bodoch 245, 247, 262 a 263 napadnutého rozsudku.

105.

V tejto súvislosti je nesporné, že súd Únie, ktorý má rozhodnúť o žalobe o neplatnosť, je viazaný dispozičnou zásadou ne ultra petita, podľa ktorej jeho rozhodnutie o zrušení nemôže ísť nad rámec návrhu žalobcu. ( 105 )

106.

Ako sa však uviedlo v bode 41 vyššie, analýza odvolania sa obmedzuje na určenie výšky podielov na pokute Všeobecným súdom v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci a na právne úvahy v bodoch 153 až 159 napadnutého rozsudku iba v rozsahu, v akom sú nevyhnutným a neoddeliteľným základom tohto určenia.

107.

Ako som už tiež mal možnosť nedávno konštatovať, zastávam názor, že pravidlo ne ultra petita a z toho vyplývajúce obmedzenie právomocí súdu na otázky, ktoré mu predkladajú účastníci konania, zohráva v rámci výkonu neobmedzenej právomoci súdu Únie podľa článku 261 ZFEÚ veľmi obmedzenú úlohu. ( 106 ) Keď totiž účastníci konania navrhnú nanovo posúdiť výšku pokuty, Všeobecný súd treba v medziach jeho kompetencií považovať za oprávnený na vykonanie úplnej analýzy „vo veci samej“ týkajúcej sa výšky pokuty, ktorá presahuje obmedzenia vlastné pre preskúmanie zákonnosti ( 107 ).

108.

V prejednávanej veci je bez ohľadu na skutočnosť, že určenie podielov možno podľa môjho názoru považovať za zahrnuté v návrhu na zmenu pokuty, treba poukázať na to, že na Všeobecnom súde všetky žalobkyne napadli výšku pokuty, ktorá im bola uložená, a domáhali sa jej zníženia z dôvodov súvisiacich s tým, že Komisia stanovila záväzok solidarity, čo so sebou viac menej výslovne ( 108 ) nesie otázku vnútorných vzťahov medzi subjektami viazanými týmto záväzkom.

109.

Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že zásada ne ultra petita nemohla v prejednávanej veci Všeobecnému súdu zabrániť, aby uskutočnil právnu úvahu, ako je tá, ktorá je uvedená v bode 157 napadnutého rozsudku, a aby z nej následne vyvodil patričné dôsledky, pokiaľ ide o zmenu výšky pokuty v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci. To však nič nemení na mojom presvedčení, že táto úvaha, ako aj uvedené stanovenie podielov sú poznačené nesprávnym právnym posúdením a že Všeobecný súd čiastočne prekročil hranice svojej neobmedzenej právomoci. ( 109 )

110.

Na základe uvedených skutočností sa domnievam, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť.

111.

Podľa tvrdenia Komisie Všeobecný súd porušil zásadu kontradiktórnosti tým, že jej nedal príležitosť vyjadriť sa vo veci výkladu, ktorý zamýšľal poskytnúť v súvislosti s článkom 23 nariadenia č. 1/2003, v tom zmysle, že tento článok ukladá Komisii povinnosť stanoviť vnútorné vzťahy solidárnych spoludlžníkov. Týmto spôsobom mal Všeobecný súd uložiť Komisii úplne nové povinnosti, pričom Komisia k tomu nemala možnosť zaujať dostatočné stanovisko.

112.

Predovšetkým treba pripomenúť, že zásada kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou práva na obhajobu a na ktorej dodržiavanie dohliadajú súdy Únie, vo všeobecnosti znamená, že účastníci konania majú právo oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a môžu sa k nim vyjadriť. ( 110 ) Na splnenie požiadaviek súvisiacich s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania mohli kontradiktórne vyjadriť tak ku skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym skutočnostiam, ktoré sú z hľadiska konania kľúčové. ( 111 ) Vo všeobecnosti preto táto zásada zahŕňa právo účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých súd chce založiť svoje rozhodnutie. ( 112 )

113.

Zásadu kontradiktórnosti musí dodržiavať aj Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci. ( 113 )

114.

Zo zásady kontradiktórnosti musí mať prospech každý účastník konania pred súdom Spoločenstva bez ohľadu na svoje právne postavenie. Môžu sa jej preto dovolávať aj inštitúcie Spoločenstva, keď sú účastníkmi takého konania. ( 114 )

115.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z bodu 30 napadnutého rozsudku vyplýva, že na pojednávaní spoločnosti SEHV a Magrini predložili Tribunal de commerce de Grenoble kópiu rozsudku, týkajúceho sa žaloby, ktorú proti nim podala spoločnosť Schneider, o vrátenie časti pokuty, ktorú spoločnosť Schneider zaplatila v plnej výške a za ktorej zaplatenie boli uvedené spoločnosti solidárne zodpovedné. ( 115 ) Po predložení uvedeného rozsudku Všeobecný súd vyhovel návrhu Komisie, aby mohla vo veci podať pripomienky. Komisia v pripomienkach, ktoré podala 26. marca 2010, uviedla najprv dôvody, ktoré ju priviedli k záveru, že daný rozsudok nie je vo veci rozhodnutia Všeobecného súdu o návrhoch žalobkýň na prvom stupni relevantný, a následne predložila celý rad úvah týkajúcich sa solidárnej zodpovednosti všeobecne, vrátane niekoľkých pripomienok vo veci stanovenia vnútorných vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty. V tejto súvislosti Komisia už predovšetkým konštatovala, že nemá právomoc určovať vnútorné vzťahy medzi spoludlžníkmi, a uviedla niekoľko poznámok týkajúcich sa právomoci vnútroštátnych súdov. Samotná Komisia v rámci prvej časti šiesteho odvolacieho dôvodu potvrdzuje, že v uvedených poznámkach načrtla celý rad tvrdení, ktoré odporujú tomu, aby sama určovala právne vzťahy medzi solidárnymi spoludlžníkmi pokuty.

116.

Za týchto okolností je nevyhnutné sa zmieniť o spôsobe, akým mohla Komisia zaujať stanovisko k problematike týkajúcej sa stanovenia vzťahov vnútornej solidarity medzi spoludlžníkmi pokuty. ( 116 ) Tvrdenie, že Všeobecný súd Komisiu výslovne nepožiadal o zaujatie stanoviska k výkladu, ktorý zamýšľal poskytnúť v súvislosti s článkom 23 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o uznanie jej právomoci určovať vnútorné vzťahy medzi spoludlžníkmi, je pravdivé. Tento výklad však podľa môjho názoru predstavuje právne posúdenie právneho predpisu, ktoré prináleží Všeobecnému súdu a ktoré nie je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti, ( 117 ) najmä v súvislosti, keď sa Komisia mohla, tak ako v prejednávanej veci, jasne vyjadriť k uvedenej problematike týkajúcej sa stanovenia vnútorných vzťahov medzi solidárnymi spoludlžníkmi. ( 118 )

117.

S ohľadom na uvedené sa domnievam, že piaty odvolací dôvod Komisie treba zamietnuť.

118.

Šiestym odvolacím dôvodom, ktorý sa skladá z dvoch častí, Komisia namieta, že Všeobecný súd si v napadnutom rozsudku nesplnil povinnosť odôvodniť rozsudok. Po prvé Všeobecný súd dostatočne nepreskúmal tvrdenia Komisie uvedené vo vyjadrení z 26. marca 2010, zameranom proti povinnosti stanoviť vnútorné právne vzťahy medzi solidárnymi spoludlžníkmi. Ďalej Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nevysvetlil dôvody, na ktorých spočívajú jeho závery, keďže sa obmedzil na natoľko všeobecné úvahy, že je podľa Komisie nemožné pochopiť, ako môžu byť základom uvedených záverov.

119.

V tomto ohľade treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou nemožno povinnosť Všeobecného súdu odôvodniť svoje rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že uvedený súd je povinný podrobne reagovať na každé tvrdenie účastníka konania. ( 119 ) Naopak, treba považovať za dostatočné, ak z odôvodnenia rozsudku, ktoré môže byť v niektorých bodoch aj implicitné, jasne a jednoznačne vyplýva, ako Všeobecný súd vo svojich úvahách postupoval, aby sa zúčastnené osoby mohli oboznámiť s dôvodmi jeho rozhodnutia a aby Súdny dvor mal možnosť vykonať svoje preskúmanie. ( 120 )

120.

Pokiaľ ide o prvú časť tohto odvolacieho dôvodu, z uvedenej judikatúry vyplýva, že Všeobecný súd nebol povinný výslovne a podrobne reagovať na všetky tvrdenia, ktoré Komisia predložila vo svojom vyjadrení z 26. marca 2010. Z úvah uvedených v bodoch 153 až 159 napadnutého rozsudku napokon vyplýva, že Všeobecný súd odmietol prístup navrhnutý Komisiou, ktorý však, ako potvrdzuje posledná veta bodu 157, zohľadnil vo svojej analýze.

121.

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, v bode 45 vyššie som uviedol, že z formulácií Všeobecného súdu nevyplýva úplne jasne, či bolo jeho zámerom uložiť Komisii skutočnú povinnosť stanoviť podiely solidárnych spoludlžníkov na pokute. V bode 153 Všeobecný súd konštatoval, že Komisia „musí… prípadne“ k tomuto rozdeleniu pristúpiť, nekonkretizoval však prípady, v ktorých je to nevyhnutné, pričom hneď v bode 157 uviedol, že Komisii „prislúcha“, aby tak urobila. ( 121 ) Použitie týchto formulácií spôsobuje podľa môjho názoru určitú nejasnosť v ustanoveniach Všeobecného súdu, a pokiaľ ide o rozsah povinností, ktoré zamýšľal uložiť Komisii.

122.

Navyše z bodu 88 vyššie vyplýva, že neurčitý odkaz Všeobecného súdu v bode 155 napadnutého rozsudku na záväzkový právny režim podľa občianskeho práva ako základ pravidla o rozdelení zodpovednosti a v dôsledku toho aj pokuty rovnakým dielom medzi solidárnych spoludlžníkov v prípade, že v rozhodnutí chýbajú údaje, pokiaľ ide o konkrétnu mieru zodpovednosti každej solidárne zaviazanej spoločnosti, som neuznal za dostatočný. Všeobecný súd mal podľa môjho názoru vysvetliť dôvody, pre ktoré by sa mali dať zásady odvodené z uvedeného režimu uplatňovať v oblasti hospodárskej súťaže, najmä v prípade, ako poznamenal samotný Všeobecný súd, keď sa charakter platobnej povinnosti zaťažujúcej spoločnosti, ktorým Komisia uložila pokuty ako solidárnym spoludlžníčkam z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže, líši od charakteru povinnosti spoludlžníkov podľa súkromného práva.

123.

Hoci je spôsob, ktorým postupoval Všeobecný súd, ako sa uvádza v rámci analýzy prvého, druhého a tretieho odvolacieho dôvodu, podľa môjho názoru poznačený nesprávnym právnym posúdením a napriek uvedeným protichodným alebo neúplným údajom v odôvodnení sa mi úvaha tohto súdu vo všeobecnosti javí ako dostatočne jasná, aby umožnila zúčastneným osobám vrátane Komisie oboznámiť sa s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať svoje preskúmanie. Uvedené napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že Komisia mohla napadnúť rozsudok pred Súdnym dvorom prostredníctvom obsiahleho odvolania.

124.

Z uvedeného vyplýva, že šiesty odvolací dôvod treba podľa môjho názoru zamietnuť.

125.

S ohľadom na všetky predchádzajúce úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby zrušil napadnutý rozsudok v časti, v ktorej Všeobecný súd konštatoval, že prislúcha výlučne Komisii, aby v rámci výkonu svojej právomoci ukladať pokuty stanovila jednotlivé podiely rôznych spoločností v rámci súm, na ktorých zaplatenie boli solidárne zaviazané, a že táto úloha nemôže byť ponechaná na vnútroštátne súdy, a v časti, v ktorej na základe tejto zásady, ako aj na základe pravidla o rozdelení zodpovednosti v prípade neexistencie príslušných údajov v rozhodnutí rovnakým dielom Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci stanovil výšku podielu každej spoločnosti, ktorá bola žalobkyňou na prvom stupni.

126.

Z bodov 55, 85 a 86 vyššie však vyplýva, že ak Komisia zamýšľa stanoviť solidárnu zodpovednosť subjektov, ktoré v období porušenia tvorili hospodársku jednotku, ale ktoré v okamihu prijatia rozhodnutia už nie sú súčasťou tejto jednotky, je povinná stanoviť podiel na sume pokuty, ktorý musí subjekt, už viac nedisponujúci prepojeniami, ktoré odôvodňujú jeho začlenenie do danej hospodárskej jednotky, zaplatiť v rámci vnútorných vzťahov s ostatnými spoludlžníkmi.

127.

Treba konštatovať jednak, že v okamihu prijatia sporného rozhodnutia už neboli spoločnosti Schneider, SEHV a Magrini súčasťou rovnakej hospodárskej jednotky, a jednak, že Komisia ich solidárne zaviazala na zaplatenie pokuty bez stanovenia podielov na sume pokuty pre spoločnosti SEHV a Magrini. Dôsledky, ktoré treba z tohto konštatovania vyvodiť, však závisia od výsledku odvolania, ktoré dve uvedené spoločnosti podali, a preto sa ním budem zaoberať neskôr, v rámci analýzy ich odvolania, čiže v bode 169 a nasl.

128.

Na podporu svojho odvolania uviedla spoločnosť Reyrolle dva odvolacie dôvody.

129.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode spoločnosť Reyrolle tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu individuálnosti trestov a sankcií tým, že upravil výšku pokuty na základe výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci. Podľa spoločnosti Reyrolle nemal vypočítať len jednu východiskovú sumu pokuty, a to iba na základe obratu a trhového podielu podniku vedeného skupinou VA Technologie, ale mal určiť odlišnú východiskovú sumu pre spoločnosť Reyrolle za obdobie, v ktorom bola dcérskou spoločnosťou spoločnosti Rolls‑Royce, t. j. za obdobie od 15. apríla 1988 do 20. septembra 1998. ( 122 ) Východisková suma za obdobie pred vstupom spoločnosti Reyrolle do skupiny VA Tech sa mala stanoviť na základe trhového podielu podniku Rolls‑Royce/Reyrolle a obratu spoločnosti Reyrolle. Týmto spôsobom by celková suma pokuty uloženej spoločnosti Reyrolle bola maximálne vo výške 2,05 milióna eur.

130.

Odvolací dôvod spoločnosti Reyrolle vychádza z predpokladu, že počas jej účasti na karteli, ktorá trvala od 15. apríla 1988 do 13. decembra 2000 a od 1. apríla 2002 do 11. mája 2004, ( 123 ) bola súčasťou dvoch rôznych podnikov, a to najprv podniku vedenom spoločnosťou Rolls‑Royce v období od 15. apríla 1988 do 20. septembra 1998, keď ju prevzala spoločnosť VA Technologie, a následne podniku na čele s touto spoločnosťou po zostávajúce obdobie. To by podľa jej názoru odôvodňovalo určenie dvoch samostatných východiskových súm pre dve obdobia a dva uvedené podniky.

131.

Tento predpoklad nie je potvrdený v napadnutom rozsudku.

132.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd konštatoval, že spoločnosť Reyrolle sa až do 20. septembra 1998 podieľala na porušení samostatne a následne pokračovala vo svojej nezákonnej činnosti ako dcérska spoločnosť skupiny VA Tech. ( 124 )

133.

Keďže voči spoločnosti Rolls‑Royce, spoločnosti na čele skupiny, do ktorej patrila spoločnosť Reyrolle až do 20. septembra 1998, je porušenie premlčané, ( 125 ) sporné rozhodnutie ani napadnutý rozsudok nepreukázali existenciu hospodárskej jednotky medzi spoločnosťami Reyrolle a Rolls‑Royce, ktorá by odôvodňovala účasť prvej z uvedených spoločností na podniku vedenom druhou spoločnosťou. Napokon v tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že na spoločnosť Rolls‑Royce sa nevzťahuje sporné rozhodnutie ani žiadna sankcia, keďže nebolo konštatované nijaké porušenie z jej strany.

134.

Za týchto okolností z napadnutého rozsudku vyplýva, že porušenia, ktoré sankcionovala najprv Komisia a potom Všeobecný súd, sa dopustil jediný podnik, ktorý spočiatku, pred 20. septembrom 1998, tvorila iba spoločnosť Reyrolle, a po jej akvizícii skupinou VA Tech bol rozšírený, čím sa vytvorila hospodárska jednotka vedená spoločnosťou VA Technologie, ku ktorej sa neskôr vkladom pripojili spoločnosti VAS, SEHV a Magrini. ( 126 )

135.

Všeobecný súd preto mohol plným právom určiť jedinú východiskovú sumu pre podnik na čele s VA Technologie, a to na základe jeho obratu v roku 2003, ktorý bol posledným celým rokom porušenia, ( 127 ) a následne rozdeliť zodpovednosť za porušenie medzi jednotlivé spoločnosti za obdobia, počas ktorých sa zúčastňovali na karteli. Týmto spôsobom neporušil zásadu individuálnosti trestov.

136.

Úvahy uvedené vyššie ma vedú k záveru, že prvý odvolací dôvod spoločnosti Reyrolle sa má zamietnuť.

137.

Spoločnosť Reyrolle tvrdí, že Všeobecný súd pri určovaní výšky pokuty uloženej pri výkone neobmedzenej súdnej právomoci porušil zásadu rovnosti zaobchádzania a proporcionality. Po prvé podľa jej názoru bola predmetom diskriminácie vzhľadom na prístup v prípade spoločností patriacich do skupiny Schneider (Schneider, SEHV a Magrini), pre ktoré Všeobecný súd určil rôzne východiskové sumy za každé obdobie, počas ktorého patrili k rôznym podnikom. ( 128 ) Tento rozdiel v zaobchádzaní mal údajne za následok, že spoločnosti Reyrolle bola uložená neprimeraná pokuta. Po druhé spoločnosť Reyrolle bola podľa nej diskriminovaná, aj pokiaľ ide o metódu výpočtu použitého v prípade niektorých japonských podnikov, ktorým Komisia určila samostatné východiskové sumy za obdobie predchádzajúce začleneniu ich činností v odvetví RIP do spoločného podniku.

138.

Komisia zastáva názor, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, keďže ide o nový odvolací dôvod, navrhnutý až v rámci odvolania. Konštatuje, že Všeobecný súd pri určovaní sumy pokuty v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci použil rovnakú metódu výpočtu ako Komisia. Stanovenie pokuty Všeobecným súdom nemôže preto samo osebe viesť k údajnej diskriminácii, ktorú by prípadne bolo možné odvodiť priamo zo sporného rozhodnutia. Spoločnosť Reyrolle však nenamietala údajnú diskrimináciu na prvom stupni, a preto predstavuje nový odvolací dôvod.

139.

Z ustálenej judikatúry v tejto súvislosti vyplýva, že právomoc Súdneho dvora je v rámci odvolania v zásade obmedzená na preskúmanie toho, ako Všeobecný súd posúdil žalobné dôvody, ktoré boli pred ním prejednané. ( 129 ) Je tiež pravda, že spoločnosť Reyrolle neuviedla na prvom stupni tvrdenie o údajnej diskriminácii, ktoré uvádza v rámci tohto odvolacieho dôvodu. Z judikatúry však vyplýva aj to, že odvolateľ má právo podať odvolanie, v rámci ktorého v konaní pred Súdnym dvorom uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce z napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť. ( 130 )

140.

Treba konštatovať, že spoločnosť Reyrolle v tomto odvolacom dôvode tvrdí, že ju diskriminoval Všeobecný súd v rámci svojho rozsudku tým, že stanovil výšku pokuty v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci. Z tohto dôvodu, hoci Všeobecný súd použil pri úprave pokút metódu výpočtu Komisie, ktorá nebola spochybnená, údajná diskriminácia, ktorú namieta spoločnosť Reyrolle, vyplýva priamo z tejto úpravy pokuty vykonanej Všeobecným súdom, a teda z napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti sa domnievam, že predmetný odvolací dôvod by sa mohol považovať za prípustný.

141.

Pokiaľ ide o podstatu tohto odvolacieho dôvodu, z judikatúry vyplýva, že výkon neobmedzenej právomoci v rámci určenia výšky pokút nesmie viesť k diskriminácii medzi podnikmi, ktoré uzavreli dohodu v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ. ( 131 ) Okrem toho je zásada rovnosti zaobchádzania porušená vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 132 )

142.

Pokiaľ však ide o postavenie spoločnosti Reyrolle a spoločností patriacich do skupiny Schneider, treba konštatovať, že nie sú porovnateľné. Na rozdiel od spoločnosti Reyrolle, ktorá sa, ako bolo uvedené v bodoch 134 až 136, zúčastnila na porušení ako súčasť jediného podniku – v dôsledku čoho Všeobecný súd pri určení výšky pokuty vychádzal z jedinej východiskovej sumy, ktorej základom bol obrat skupiny VA Technologie –, spoločnosti SEHV a Magrini sa zúčastnili na karteli ako súčasti dvoch rôznych podnikov. Najprv sa na ňom podieľali ako súčasť podniku vedeného spoločnosťou Schneider a následne, po prevzatí kontroly skupinou VA Technologie, sa na karteli zúčastňovali ako súčasť podniku vedeného touto spoločnosťou. Zastávam názor, že spoločnosť Reyrolle sa nemôže dovolávať porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, keďže ide o rôzne situácie.

143.

Z rovnakého dôvodu sa domnievam, že situácia spoločnosti Reyrolle nie je porovnateľná so situáciou japonských výrobcov. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že jednak spoločnosti Fuji a Hitachi, jednak spoločnosti Mitsubishi Electric a Toshiba sa spočiatku podieľali na porušení samostatne, pričom následne, 1. októbra 2002, začlenili svoje činnosti v oblasti RIP do dvoch spoločných podnikov, Japan AE Power Systems Corporation a TM T & D Corporation. ( 133 ) Po vytvorení spoločných podnikov však, odlišne od spoločnosti Reyrolle, naďalej existovali ako samostatné a nezávislé spoločnosti. Treba preto konštatovať, že táto situácia je zjavne odlišná od situácie spoločnosti Reyrolle, ktorá sa začlenila do skupiny VA Technologie, ako sa uvádza v bode 134 vyššie. Tieto rôzne situácie odôvodňujú odlišné zaobchádzanie.

144.

Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady proporcionality, treba predovšetkým pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry neprináleží Súdnemu dvoru pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý aj v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za porušenie práva Únie týmito podnikmi. Nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu z dôvodu nevhodnej výšky pokuty by teda bolo možné konštatovať iba vtedy, ak by Súdny dvor zastával názor, že výška sankcie je nielen nevhodná, ale aj prehnaná, a to natoľko, že je neprimeraná ( 134 ) V prejednávanej veci však treba konštatovať, že spoločnosť Reyrolle odôvodnila svoju výhradu založenú na neprimeranej pokute iba na údajnej diskriminácii, uvedenej v predchádzajúcich bodoch, ktorá však, ako je zrejmé, podľa môjho názoru neexistuje.

145.

S ohľadom na predchádzajúce zastávam názor, že druhý dôvod odvolania treba zamietnuť, a teda že odvolanie podané spoločnosťou Reynolle treba zamietnuť v plnom rozsahu.

146.

Spoločnosti SEHV a Magrini uvádzajú vo svojom odvolaní tri odvolacie dôvody, pričom prvý sa zakladá na porušení zásady ne ultra petita, druhý na porušení zásady právnej sily rozhodnutej veci a tretí na porušení zásady kontradiktórnosti.

147.

Na úvod však treba preskúmať námietku neprípustnosti odvolania v celom jeho rozsahu, ktorú uplatnila Komisia. Táto inštitúcia tvrdí, že odvolanie je neprípustné, keďže návrhy, ktoré predniesli spoločnosti SEHV a Magrini pred Súdnym dvorom, sú presným opakom návrhov, ktoré predniesli v konaní na prvom stupni.

148.

Na prvom stupni spoločnosti SEHV a Magrini navrhovali Všeobecnému súdu, aby „zrušil článok 2 [sporného] rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobcov“, pričom tento návrh zahŕňal aj písmená k) a l) uvedeného bodu, ktoré sa týkajú týchto dvoch spoločností.

149.

Naopak, Súdnemu dvoru tieto spoločnosti navrhovali jednak zrušiť napadnutý rozsudku v rozsahu, v akom zrušil článok 2 písm. j) a k) sporného rozhodnutia, a jednak potvrdiť článok 2 písm. j) a k) tohto rozhodnutia a vyhlásiť, pokiaľ ide o článok 2 písm. k) tohto rozhodnutia, že každý solidárny spoludlžník musí znášať jednu tretinu pokuty vo výške 4,5 milióna eur.

150.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že odvolacie návrhy musia viesť k úplnému alebo čiastočnému prijatiu návrhov, ktoré boli predložené na prvom stupni, s vylúčením každého nového návrhu, ( 135 ) a preto návrhy, ktorými sa požaduje presný opak toho, čo sa požadovalo na prvom stupni, nemožno, samozrejme, považovať za prípustné. Z tohto dôvodu považujem za neprípustný návrh odvolateliek smerujúci k potvrdeniu článku 2 písm. k), ktorého zrušenie požadovali na prvom stupni. Pokiaľ ide o písmeno j) uvedeného článku 2, to sa týka iného subjektu ako spoločností SEHV a Magrini, a to spoločnosti Schneider, a preto návrh predložený týmito spoločnosťami, v ktorom žiadali potvrdiť uvedenú časť výroku rozhodnutia, takisto nemožno považovať za prípustný. Odvolanie je podľa môjho názoru prípustné v zostávajúcej časti.

151.

V rámci svojho prvého a druhého odvolacieho dôvodu, ktoré podľa môjho názoru treba preskúmať spoločne, spoločnosti SEHV a Magrini tvrdia, že ich žaloba podaná na Všeobecný súd smerovala výlučne proti pokute vo výške 4,5 milióna eur, ktorú mali zaplatiť solidárne so spoločnosťou Schneider. Všeobecný súd preto tým, že zrušil článok 2 písm. j) sporného rozhodnutia, ktorým bola uložená pokuta spoločnosti Schneider, a opätovne stanovil pokutu uloženú spoločnostiam SEHV a Magrini, rozhodol ultra petita.

152.

Okrem toho, keďže spoločnosť Schneider nepodala žalobu proti spornému rozhodnutiu v časti, ktorá sa jej týka, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, pokiaľ ide o stanovenie pokuty vo výške 3,6 milióna eur. Všeobecný súd preto tým, že prekročil rámec toho, čo požadovali spoločnosti SEHV a Magrini, porušil zásadu právnej sily rozhodnutej veci vyplývajúcu z rozhodnutia Komisie, pokiaľ ide o spoločnosť Schneider.

153.

Komisia zastáva názor, že Všeobecný súd neporušil zásadu ne ultra petita, keďže nerozhodoval o zodpovednosti spoločnosti Schneider, pre ktorú sa celková suma pokuty nezmenila (8,1 milióna eur, teda súčet súm vo výške 3,6 milióna eur a 4,5 milióna eur). Napadnutý rozsudok zmenil len aspekty vnútornej solidarity medzi spoludlžníkmi, pričom solidarita bola súčasťou predmetu sporu na prvom stupni, ktorý určili samotné spoločnosti SEHV a Magrini. V tejto súvislosti Komisia takisto popiera, že Všeobecný súd porušil zásadu právnej sily rozhodnutej veci.

154.

V tejto súvislosti som sa už v bode 105 zmienil, že súd Únie, ktorý má rozhodnúť o žalobe o neplatnosť, musí zachovávať zásadu ne ultra petita, podľa ktorej zrušujúci výrok nemôže ísť nad rámec toho, čo požadoval žalobca. ( 136 )

155.

Preto pokiaľ sa adresát rozhodnutia rozhodne podať žalobu o neplatnosť, rozhoduje súd Únie len o tých prvkoch rozhodnutia, ktoré sa tohto adresáta týkajú. Naopak, tie prvky, ktoré sa dotýkajú ostatných adresátov a neboli napadnuté, nie sú súčasťou predmetu sporu, o ktorom má súd Únie rozhodovať. ( 137 ) Okrem toho rozhodnutie, ktoré nebolo napadnuté jeho adresátom v lehotách stanovených v článku 263 ZFEÚ, nadobúda voči tomuto adresátovi právoplatnosť. ( 138 )

156.

V prejednávanej veci treba predovšetkým poznamenať, že z bodu 2 výroku napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd, okrem iného, zrušil článok 2 písm. j) sporného rozhodnutia, podľa ktorého bola spoločnosť Schneider samostatne zaviazaná na zaplatenie pokuty vo výške 3,6 milióna eur, ako aj článku 2 písm. k) v celom rozsahu, podľa ktorého boli spoločnosti Schneider, SEHV a Magrini zodpovedné za zaplatenie pokuty vo výške 4,5 milióna eur.

157.

Ako sa však uviedlo v bode 148 vyššie, spoločnosti SEHV a Magrini na prvom stupni navrhli, aby Všeobecný súd zrušil článok 2 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týkal. Okrem toho je nesporné, že spoločnosť Schneider nepodala na súdy Únie žalobu proti spornému rozhodnutiu, ktoré preto nadobudlo vo vzťahu k nej právoplatnosť.

158.

Treba však konštatovať, že v rozsahu, v akom sa sankcia uložená v článku 2 písm. j) sporného rozhodnutia týkala výlučne spoločnosti Schneider, nemohla byť predmetom žaloby o neplatnosť zo strany spoločností SEHV a Magrini, a keďže spoločnosť Schneider nepodala žalobu, nemohla byť predmetom sporu pred Všeobecným súdom. Za týchto okolností Všeobecný súd nemohol podľa môjho názoru zrušiť článok 2 písm. j) sporného rozhodnutia bez toho, aby rozhodol ultra petita. Obdobná úvaha platí pre článok 2 písm. k) sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkal spoločnosti Schneider, a nie spoločností SEHV a Magrini.

159.

Skutočnosť, ktorú zdôraznila Komisia, že Všeobecný súd po uvedenom zrušení v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci upravil pokutu uloženú spoločnostiam podniku Schneider bez toho, aby zmenil celkovú sumu pokuty uloženej spoločnosti Schneider, nič nemení na skutočnosti, že Všeobecný súd nemohol zrušiť článok 2 písm. j) a k) sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkali spoločnosti Schneider, keďže tieto ustanovenia nemohli byť predmetom sporu. Úprava pokuty, ktorá v rámci napadnutého rozsudku nasleduje po zrušení, nemôže odstrániť jeho vadu, ktorá spočíva v porušení zásady ne ultra petita.

160.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že prvému a druhému žalobnému dôvodu treba vyhovieť.

161.

Spoločnosti SEHV a Magrini napokon tvrdia, že Všeobecný súd porušil zásadu kontradiktórnosti. V priebehu celého konania pred Všeobecným súdom nemali možnosť vyjadriť sa k jeho zisteniam vo veci nového rozdelenia pokuty vo výške 3,6 milióna eur, ktorú spoločnosť Schneider musela znášať sama a ktorej zrušenie malo za následok zvýšenie sumy pokuty, ktorá im bola uložená.

162.

Už v bodoch 112 až 114 vyššie som uviedol právne zásady týkajúce sa zásady kontradiktórnosti.

163.

V prejednávanej veci treba predovšetkým rozptýliť pochybnosti vznesené Komisiou o možnosti spoločností SEHV a Magrini využiť v tomto prípade právo byť vypočutý. Tieto pochybnosti sú založené na skutočnosti, že Všeobecný súd v skutočnosti znížil celkovú sumu pokuty, v dôsledku čoho sa výška pokuty, za ktorej zaplatenie boli zodpovedné spoločnosti SEHV a Magrini, zmenila z 22,05 milióna eur na 18,45 milióna eur.

164.

Je však zjavné, že celková suma, na ktorú sa odvoláva Komisia, je súčtom dvoch samostatných pokút uložených dvom spoločnostiam z rôznych dôvodov, a to jednak pokuty, ktorá im bola uložená ako súčastiam podniku vedeného spoločnosťou Schneider, a jednak pokuty, ktorá im bola uložená ako súčastiam podniku VA Technologie za obdobie, ktoré nasledovalo po ich začlenení do skupiny vedenej podnikom VA Technologie. Hoci však Všeobecný súd skutočne znížil výšku tejto druhej pokuty uloženej spoločnostiam SEHV a Magrini, ( 139 ) na druhej strane zvýšil týmto dvom spoločnostiam výšku prvej pokuty, keďže im po úprave sankcie Všeobecným súdom vznikla solidárna zodpovednosť so spoločnosťou Schneider, a to nie vo výške 4,5 milióna eur, ako sa stanovuje v rozhodnutí, ale vo výške 8,1 milióna eur. Za týchto podmienok môžu odvolateľky podľa môjho názoru nepochybne namietať, že došlo k porušeniu práva byť vypočutý, pokiaľ ide o uvedenú pokutu.

165.

Pokiaľ ide o podstatu odvolacieho dôvodu, zo spisu vyplýva, že v priebehu konania pred Všeobecným súdom sa prejednala otázka, ktorá je predpokladom na zrušenie článku 2 písm. j) rozhodnutia a ktorá sa týkala uloženia pokuty výlučne spoločnosti Schneider, pričom sa voči nej neuplatnila osobitná výhrada okrem účasti na karteli prostredníctvom jej dcérskych spoločností SEHV a Magrini.

166.

Zo spisu vyplýva, že Všeobecný súd pred pojednávaním položil účastníkom konania niekoľko otázok, z ktorých jedna bola adresovaná Komisii a obsahovala priamu otázku zameranú na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré by spoločnosti SEHV a Magrini nemali byť solidárnymi spoludlžníčkami so spoločnosťou Schneider, pokiaľ ide o celú pokutu, ktorá jej bola uložená. ( 140 ) Komisia vo svojej odpovedi vysvetlila, že uloženie pokuty vo výške 3,6 milióna eur len spoločnosti Schneider bolo odôvodnené vo vzťahu k potrebe vyhnúť sa uloženiu dvojnásobku východiskovej sumy spoločnostiam SEHV a Magrini, ktoré boli už zodpovedné za východiskovú sumu pokuty uloženej podniku VA Technologie. Všeobecný súd výslovne odmietol toto tvrdenie v bodoch 249 a nasl. napadnutého rozsudku.

167.

Treba však konštatovať, že spoločnosti SEHV a Magrini mali na pojednávaní možnosť zaujať k tejto otázke stanovisko, aby mohli účinne prezentovať svoj názor. ( 141 )

168.

Vzhľadom na tieto úvahy treba tretí odvolací dôvod založený na porušení zásady kontradiktórnosti podľa môjho názoru zamietnuť.

169.

Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že napadnutý rozsudok sa má zrušiť v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol ultra petita o zrušení článku 2 písm. j) sporného rozhodnutia, ako aj celého článku 2 písm. k), a to aj pokiaľ sa týka spoločnosti Schneider. Tieto časti sporného rozhodnutia nadobudli voči spoločnosti Schneider právoplatnosť, keďže proti nim nepodala žalobu.

170.

V dôsledku toho treba zrušiť aj úpravu pokuty pre spoločnosti patriace do podniku Schneider – a to spoločnosti Schneider, SEHV a Magrini – za obdobie od 15. apríla 1988 do 13. decembra 2000, ktorú vykonal Všeobecný súd v bodoch 246 a 247 napadnutého rozsudku v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci a ktorá je uvedená v bode 3 prvej zarážke výroku tohto rozsudku, keďže zrušenie nariadené v bode 2 napadnutého rozsudku, uvedené v predchádzajúcom bode, predstavuje nevyhnutný predpoklad na úpravy pokuty, ako ju v prejednávanej veci vykonal Všeobecný súd.

171.

V súlade s článkom 61 prvým pododsekom Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže Súdny dvor sám právoplatne rozhodnúť o veci samej, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

172.

Domnievam sa, že v prejednávanej veci stav konania dovoľuje, aby Súdny dvor sám vo veci právoplatne rozhodol.

173.

Ako sa uvádza v bode 148 vyššie, spoločnosti SEHV a Magrini na prvom stupni žiadali, aby Všeobecný súd „zrušil článok 2 [sporného] rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobcov“. Vo svojej žalobe najmä výslovne poukazovali na nezrozumiteľnosť solidárnej zodpovednosti stanovenej v článku 2 písm. k) sporného rozhodnutia.

174.

Ako vyplýva z bodov 126 a 127 vyššie, spoločnosti Schneider, SEHV a Magrini v okamihu prijatia sporného rozhodnutia už neboli súčasťou jednotného hospodárskeho subjektu Schneider. V tejto situácii, ak je zámerom Komisie stanoviť solidárnu zodpovednosť subjektov, ktoré tvorili hospodársku jednotku v čase, keď došlo k porušeniu, avšak v okamihu vydania rozhodnutia už nie sú jej súčasťou, musí určiť podiel na sume pokuty, ktorý má subjekt, ktorý už nedisponuje väzbami odôvodňujúcimi jeho zahrnutie do hospodárskej jednotky, zaplatiť vo vnútorných vzťahoch s ostatnými spoludlžníkmi.

175.

Treba však konštatovať, že v prejednávanej veci Komisia, napriek tomu, že solidárne zaviazala spoločnosť Schneider spolu so spoločnosťami Magrini a SEHV, nestanovila podiely na pokute. V tejto situácii treba vyhovieť návrhu spoločností Magrini a SEHV a zrušiť článok 2 písm. k) sporného rozhodnutia.

176.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojím posúdením troch spojených odvolaní, v súlade s článkami 137, 138 a 184 rokovacieho poriadku navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol o trovách konania takto. Pokiaľ ide o vec C‑231/11 P, keďže odvolaniu Komisie sa má vyhovieť len čiastočne, domnievam sa, že je vhodné rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania. Vo veci C‑232/11 P, keďže spoločnosť Reyrolle nemala vo veci úspech, je podľa môjho názoru opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania. Vo veci C‑233/11 P, keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

177.

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

178.

Vo veci C‑231/11 P:

179.

Vo veci C‑232/11 P:

180.

Vo veci C‑233/11 P: