—

Lagura Vermögensverwaltung GmbH, v zastúpení: T. Lieber, Rechtsanwalt,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Albenzio, avvocato dello Stato,

—

Európska komisia, v zastúpení: L. Bouyon a B.-R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 220 ods. 2 písm. b) nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307), zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2700/2000 zo 16. novembra 2000 (Ú. v. ES L 311, s. 17; Mim. vyd. 02/010, s. 239, ďalej len „colný kódex“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú nemecká spoločnosť Lagura Vermögensverwaltung GmbH (ďalej len „Lagura“) a Hauptzollamt Hamburg-Hafen (Hlavný colný úrad Hamburg-Hafen, ďalej len „Hauptzollamt“), ktorého predmetom je dodatočné vyberanie dovozného cla od tejto spoločnosti z dôvodu dovozu obuvi do Európskej únie.

3

Colný kódex bol zrušený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 450/2008 z 23. apríla 2008, ktorým sa stanovuje Colný kódex Spoločenstva (modernizovaný Colný kódex) (Ú. v. EÚ L 145, s. 1), pričom niektoré jeho ustanovenia nadobudli účinnosť 24. júna 2008. Vzhľadom na rozhodné obdobie z pohľadu skutkových okolností vo veci samej sa na toto konanie naďalej vzťahujú pravidlá stanovené v colnom kódexe.

4

Článok 220 colného kódexu stanovoval:

„1.   Ak suma cla vyplývajúca z colného dlhu nebola zapísaná do účtovnej evidencie… alebo ak bola zapísaná do účtovnej evidencie vo výške nižšej ako suma dlžná na základe právnych predpisov, zapíše sa suma cla, ktorá má byť vybratá alebo zostáva na vybratie do 2 dní odo dňa, kedy sa colné orgány o tejto skutočnosti dozvedeli a môžu vypočítať sumu dlžnú na základe právnych predpisov a určiť dlžníka (dodatočné zapísanie do účtovnej evidencie). …

2.   … dodatočné zapísanie do účtovnej evidencie sa nevykoná, pokiaľ:

…

…“

5

Článok 94 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92 (Ú. v. ES L 253, s. 1; Mim. vyd. 02/006, s. 3), zmenené a doplnené nariadením Komisie (ES) č. 1602/2000 z 24. júla 2000 (Ú. v. EÚ L 188, s. 1), stanovuje:

„1.   Následné overovania ‚formulárov A‘ osvedčení o pôvode… budú vykonávané náhodne alebo kedykoľvek budú mať colné orgány Spoločenstva oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o pravosť týchto dokumentov, štatút pôvodu príslušných výrobkov alebo splnenie ostatných požiadaviek tohto protokolu.

2.   Na účely vykonania ustanovení odseku 1 vrátia colné orgány Spoločenstva ‚formulár A‘ osvedčenia o pôvode a faktúru, ak bola predložená,… zodpovedným vládnym orgánom vyvážajúcej zvýhodnenej krajiny uvedúc tam, kde je to vhodné, dôvody svojej žiadosti. Akékoľvek získané dokumenty a informácie naznačujúce, že informácie uvedené v doklade o pôvode sú nesprávne, sa zasielajú spolu so žiadosťou o dodatočné overenie.

Ak sa uvedené orgány rozhodnú po dobu čakania na výsledky overovania pozastaviť prístup k colným preferenciám…, ponúknu prepustenie daných výrobkov príslušnému dovozcovi s tým, že môžu vykonať akékoľvek predbežné opatrenia, ktoré považujú za potrebné.

3.   V prípade, že bola v súlade s ustanoveniami odseku 1 podaná žiadosť o následné overenie, takéto overenie sa vykoná a jeho výsledky sa oznámia… colným orgánom Spoločenstva. Tieto výsledky majú umožniť stanoviť, či sa napadnutý dôkaz o pôvode vzťahuje na skutočne vyvezené výrobky a či sa tieto výrobky naozaj môžu považovať za výrobky s pôvodom vo zvýhodnenej krajine alebo v Spoločenstve.

…“

6

Článok 1 nariadenia Rady (ES) č. 980/2005 z 27. júna 2005, ktorým sa uplatňuje systém všeobecných colných preferencií (Ú. v. EÚ L 169, s. 1), stanovuje:

„1.   Systém všeobecných colných preferencií Spoločenstva… sa odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia do 31. decembra 2008 uplatňuje v súlade s týmto nariadením.

2.   Toto nariadenie stanovuje:

…“

7

Článok 2 tohto nariadenia spresňuje, že „zoznam prijímajúcich krajín, ktoré čerpajú výhody z dojednaní uvedených v článku 1 ods. 2 je uvedený v prílohe I“. Osobitná administratívna oblasť Čínskej ľudovej republiky Macao (ďalej len „Macao“) sa nachádza medzi zvýhodnenými krajinami a územiami uvedenými v tejto prílohe.

8

Podľa článku 7 ods. 2 uvedeného nariadenia „clá ad valorem podľa spoločného colného sadzobníka na výrobky zahrnuté do zoznamu v prílohe II ako citlivé výrobky sa znížia o 3,5 percentuálneho bodu“. Obuv, ktorá je zaradená ako citlivý výrobok, je citovaná medzi výrobkami zahrnutými v prílohe II toho istého nariadenia, čerpajúc tak výhody ním stanoveného preferenčného režimu.

9

Podľa prílohy I nariadenia č. 980/2005 boli colné preferencie pre obuv s pôvodom v Čínskej ľudovej republike zrušené.

10

V priebehu roku 2007 doviezla Lagura obuv do Únie. Od februára do septembra toho roku podala Lagura niekoľko colných vyhlásení na účely uvedenia týchto výrobkov do režimu voľného colného obehu Únie. Na účely doloženia ich pôvodu boli k colným vyhláseniam priložené „formuláre A“ osvedčení o pôvode, ktoré uvádzali, že krajinou pôvodu je Macao a že ich výrobcom je spoločnosť S, resp. spoločnosť V., ktoré majú svoje sídlo v tej istej oblasti. Na základe týchto dokumentov uložil Hauptzollamt na dovoz obuvi vždy len preferenčné clo vo výške 3,5 %.

11

Po získaní informácií, že v prípade niektorých výrobkov s pôvodom v Číne boli tieto v snahe obísť riadne dovozné clo nesprávne uvedené ako pochádzajúce z Macaa, podal Hauptzollamt žiadosť o následné overenie na kompetentné orgány Macaa podľa článku 94 nariadenia č. 2454/93, zmeneného a doplneného nariadením č. 1602/2000. V rámci týchto kontrol potvrdili uvedené kompetentné orgány v súvislosti s osvedčeniami o pôvode sporných výrobkov, že sú ich autorom, avšak nemohli už overiť obsah uvedených osvedčení, pretože spoločnosti, ktoré boli uvedené ako vývozcovia, ukončili svoju výrobu, čiže boli zatvorené. Orgány Macaa však nevyhlásili osvedčenia o pôvode za neplatné.

12

Keďže počas dodatočných kontrol nebol pôvod tovarov potvrdený, Hauptzollamt usúdil, že tieto tovary boli neznámeho pôvodu. Z tohto dôvodu požadoval v troch colných výmeroch z 21., 22. a 25. augusta 2008 s odvolaním sa na článok 220 ods. 1 colného kódexu rozdiel medzi preferenčným clom (3,5 %) a riadnou colnou sadzbou (7 %).

13

Po tom, čo Lagura neúspešne napadla toto dodatočné vyberanie dovozného cla, podala žalobu pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorej sa dovoláva predovšetkým ochrany legitímnej dôvery, ako vyplýva z článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu.

14

Vnútroštátny súd sa pýta, kto je povinný preukázať, že osvedčenie o pôvode je založené na správnom či nesprávnom opise faktov zo strany vývozcu. V tejto súvislosti pripomína, že Súdny dvor v rozsudku z 9. marca 2006, Beemsterboer Coldstore Services (C-293/04, Zb. s. I-2263), rozhodol, že osoba zodpovedná za zaplatenia cla musí znášať dôkazné bremeno, že predmetné osvedčenie vydané orgánmi tretích krajín sa zakladalo na správnom opise skutočností, hoci v súlade s obvyklými pravidlami rozdelenia dôkazného bremena prislúcha toto bremeno colným orgánom, ktoré chcú uplatňovať článok 220 ods. 2 písm. b) tretí pododsek prvej časti colného kódexu. Vnútroštátny súd odkazuje na bod 43 už citovaného rozsudku Beemsterboer Coldstore Services, z ktorého by vyplývalo, že Únia nemôže znášať škodlivé dôsledky nesprávneho konania dodávateľov dovozcov, a súčasne sa pýta, či by dôkazné bremeno mala znášať zodpovedná osoba iba v prípade trestne postihnuteľného konania vývozcu.

15

Za týchto podmienok Finanzgericht Hamburg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa za okolností, aké existujú v konaní vo veci samej, keď orgány tretej krajiny už nedokážu overiť, či potvrdenie, ktoré vydali, vychádza zo správne uvedených skutočností, dlžníkovi odoprieť možnosť odvolať sa na ochranu legitímnej dôvery podľa článku 220 ods. 2 písm. b) druhého a tretieho pododseku colného kódexu, ak okolnosti týkajúce sa nepreukázateľnosti obsahovej správnosti osvedčenia o pôvode tovaru spadajú do oblasti vývozcu, alebo je prechod dôkazného bremena z colného orgánu na dlžníka v rámci článku 220 ods. 2 písm. b) tretieho pododseku prvej časti colného kódexu podmienený len tým, resp. [hlavne] tým, že príčina nepreukázateľnosti sa nachádza mimo oblasti vplyvu orgánu [štátu] vývozu, resp. spočíva v nedbanlivosti, ktorú spôsobil len vývozca?“

16

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu vykladať v tom zmysle, že ak kompetentné orgány tretieho štátu nemôžu počas dodatočnej kontroly overiť, či „formulár A“ osvedčenia o pôvode, ktorý vydali, bol založený na správnom opise skutočností zo strany vývozcu, dôkazné bremeno, že toto osvedčenie bolo vydané na základe správneho opisu faktov vývozcom, nesie zodpovedná osoba iba vtedy, ak táto nemožnosť vyplýva z nedbanlivosti pripísateľnej iba vývozcovi, alebo takisto aj vtedy, ak je príčina uvedenej nemožnosti pripísateľná vývozcovi, hoci sa nedopustil nedbanlivosti, alebo ak nie je pripísateľná colným orgánom štátu vývozu.

17

Na úvod treba v tejto súvislosti pripomenúť, že účelom následného overenia je kontrola správnosti pôvodu uvádzaného vo „formulári A“ osvedčenia o pôvode (pozri analogicky, pokiaľ ide o osvedčenia pohybu tovarov EUR.1, rozsudky zo 7. decembra 1993, Huygen a i., C-12/92, Zb. s. I-6381, bod 16; zo 17. júla 1997, Pascoal & Filhos, C-97/95, Zb. s. I-4209, bod 30; Beemsterboer Coldstore Services, už citovaný, bod 32, ako aj 15. decembra 2011, Afasia Knits Deutschland, C-409/10, Zb. s. I-13331, bod 43).

18

Ak následné overenie neumožňuje potvrdiť pôvod tovarov uvedených vo „formulári A“ osvedčenia o pôvode, treba prijať záver, že tieto tovary sú neznámeho pôvodu, čiže osvedčenie pôvodu a preferenčná sadzba boli poskytnuté neoprávnene (pozri analogicky rozsudky Huygen a i., už citovaný, body 17 a 18; zo 14. mája 1996, Faroe Seafood a i., C-153/94 a C-204/94, Zb. s. I-2465, bod 16; Beemsterboer Coldstore Services, už citovaný, bod 34, ako aj Afasia Knits Deutschland, už citovaný, bod 44).

19

Ak orgány štátu vývozu vydali nesprávne „formuláre A“ osvedčení o pôvode, musí sa toto vydanie v zmysle uvedeného článku 220 ods. 2 písm. b) druhého a tretieho pododseku považovať za chybu, ktorej sa tieto orgány dopustili, ak sa nepreukáže, že tieto osvedčenia sú založené na nesprávnom opise faktov vývozcom. Ak uvedené osvedčenia boli vydané na základe nepravdivých vyhlásení vývozcu, musí sa uskutočniť dodatočné vyberanie dovozného cla, čo platí okrem prípadu, že je zjavné, že orgány, ktoré tieto osvedčenia vydali, si uvedomovali alebo si mali uvedomiť, že tovar nespĺňa podmienky požadované na získanie preferenčného zaobchádzania (pozri analogicky rozsudok Afasia Knits Deutschland, už citovaný, bod 48).

20

Vnútroštátny súd sa pýta, či za okolností, akými sú tie v konaní vo veci samej, nesie dôkazné bremeno toho, že tieto osvedčenia sú založené na nesprávnom opise skutočností zo strany vývozcov, Hauptzollamt alebo naopak, zodpovedná osoba, Lagura, ktorá má preukázať, že vývozcovia správne uviedli skutočnosti kompetným orgánom Macaa.

21

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor už o rozdelení dôkazného bremena rozhodol tak, že osoba zodpovedná za zaplatenie cla musí preukázať, že sprievodné osvedčenie tovarov EUR.1 bolo vydané orgánmi tretieho štátu na základe správneho opisu skutočností dovozcom, ak v dôsledku nedbanlivosti, za ktorú zodpovedá iba dovozca, najmä ak tento porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z uplatniteľnej právnej úpravy uchovať potrebné dokumenty preukazujúce povahu pôvodu predmetných tovarov počas najmenej troch rokov, nie sú colné orgány schopné sami označiť potrebný dôkaz o tom, či osvedčenie EUR.1 vydané orgánmi tretích krajín sa zakladalo na správnom alebo nesprávnom opise skutočností uvedeným vývozcom (pozri v tomto zmysle rozsudok Beemsterboer Coldstore Services, už citovaný, body 40 a 46).

22

Takáto požiadavka na zodpovednú osobu niesť dôkazné bremeno, že vývozcovia správne opísali skutočnosti kompetentným orgánom, predstavuje výnimku z obvyklých pravidiel rozdelenia dôkazného bremena, podľa ktorých prislúcha v zásade colným orgánom, ktoré chcú uplatňovať článok 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu s cieľom dodatočne vybrať clo, predložiť na podporu ich tvrdení dôkaz, že vydanie nesprávnych osvedčení sa zakladá na nesprávnom opise skutočností zo strany vývozcu (pozri rozsudok Beemsterboer Coldstore Services, už citovaný, body 39 a 46).

23

Treba preskúmať, akým spôsobom je potrebné za okolností, akými sú tie vo veci samej, uplatniť výklad článku 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu, ktorý formuloval Súdny dvor v už citovanom rozsudku Beemsterboer Coldstore Services.

24

Lagura tvrdí, že tento výklad sa neuplatní na prejednávanú vec, takže prislúcha colným orgánom štátu dovozu predložiť dôkaz nepresnosti vyhlásení vývozcov, na základe ktorých boli vydané nesprávne osvedčenia pôvodu tovaru. Toto stanovisko je odôvodnené najmä vzhľadom na skutočnosť, že na rozdiel od situácie, ktorá existovala v pôvodnom konaní v už citovanom rozsudku Beemsterboer Coldstore Services, vraj nemožno identifikovať akúkoľvek nedbanlivosť pripísateľnú iba vývozcom, čo vedie k nemožnosti colných orgánov predložiť dôkaz, že nimi vydané osvedčenie bolo založené na správnom alebo nesprávnom opise skutočností uvedeným vývozcom. Vývozcom tak nemožno vytýkať žiadne nesplnenie povinnosti uchovať potrebné dokumenty. Okrem toho Lagura zdôrazňuje, že na rozdiel od už citovaného rozsudku Beemsterboer Coldstore Services neboli osvedčenia o pôvode tovaru v tomto prípade vyhlásené za neplatné alebo odobraté kompetentnými orgánmi Macaa.

25

Česká a talianska vláda, ako aj Komisia zastávajú naopak ten názor, že je na zodpovednej osobe preukázať, že osvedčenia boli vydané na základe správneho opisu skutočností vývozcom.

26

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že okolnosti tohto prípadu sa odlišujú od tých, ktoré boli predmetom už citovaného rozsudku Beemsterboer Coldstore Services, keďže preferenčný režim nebol zavedený v zmysle dohody o voľnom obchode medzi tretími štátmi a Úniou, ale jednostranne Úniou nariadením č. 980/2005.

27

Toto nariadenie, na rozdiel od dohody o voľnom obchode, ktorá bola predmetom už citovaného rozsudku Beemsterboer Coldstore Services, nestanovuje žiadnu povinnosť vývozcu uchovať potrebné dokumenty, keďže Únia nemôže jednostranne uložiť povinnosti podnikateľským subjektom tretích štátov.

28

Pokiaľ ide o argument, že dôkazné bremeno by v tomto prípade neniesla zodpovedná osoba, ak by nebolo vývozcovi možné vytknúť žiadne nesplnenie povinnosti uchovať potrebné dokumenty, treba konštatovať, že vzhľadom na to, že takáto povinnosť v predmetnej relevantnej legislatíve chýba, zjavne nemohla byť porušená.

29

Neexistencia tejto povinnosti zaťažujúcej vývozcu by sama osebe nemala viesť k záveru, že zodpovedná osoba je oslobodená od akejkoľvek starostlivosti alebo od všetkých rizík spojených s overovaním a určovaním pôvodu tovarov v rámci dodatočnej kontroly.

30

Tak ako Súdny dvor opakovane rozhodol, prislúcha podnikateľským subjektom v rámci svojich zmluvných vzťahov prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie sa proti nebezpečenstvu dodatočného vybratia cla (rozsudok Pascoal & Filhos, už citovaný, bod 60; uznesenie Súdneho dvora z 9. decembra 1999, CPL Imperial 2 a Unifrigo/Komisia C-299/98 P, Zb. s. I-8683, bod 38, ako aj rozsudok Beemsterboer Coldstore Services, už citovaný, bod 41).

31

Prevenciu proti rizikám dodatočného vyberania cla môže predstavovať najmä to, že zodpovedná osoba získa od druhej zmluvnej strany pri uzavretí zmluvy alebo až následne všetky dôkazy potvrdzujúce skutočnosť, že tovary pochádzajú zo štátu, na ktorý sa vzťahuje systém všeobecných colných preferencií, vrátane dokumentov preukazujúcich tento pôvod.

32

Okrem toho treba zdôrazniť, že pre colné orgány štátu dovozu by povinnosť preukázať nepresnosť skutočností predložených vývozcom, hoci to preukázať nedokážu, lebo vývozca ukončil svoje aktivity, mohla viesť k vzniku rizika správaní nezlučiteľného s cieľmi systému všeobecných colných preferencií. Hoci totiž ukončenie výroby v zásade môže predstavovať bežné hospodárske rozhodnutie, nedá sa vylúčiť, že môže predstavovať nekorektné konanie vývozcu smerujúce k obchádzaniu ustanovení systému všeobecných colných preferencií a že ho tento vývozca použil ako prostriedok na zatajenie skutočného pôvodu výrobkov pochádzajúcich zo štátu, na ktorý sa nevzťahuje preferenčný režim.

33

Je však zrejmé, že Únia nemôže znášať škodlivé dôsledky nesprávneho konania dodávateľov dovozcov (rozsudky Pascoal & Filhos, už citovaný, bod 59, a Beemsterboer Coldstore Services, už citovaný, bod 43).

34

Pokiaľ ide ďalej o argument vychádzajúci zo skutočnosti, že osvedčenia o pôvode tovaru v konaní vo veci samej neboli kompetentnými orgánmi Macaa vyhlásené za neplatné, treba zdôrazniť, že je zaiste pravda, že v rámci takých dohôd medzi Úniou a tretím štátom, akou je asociačná dohoda alebo dohoda o voľnom obchode, Súdny dvor rozhodol, že systém administratívnej spolupráce môže fungovať len vtedy, ak colné úrady dovážajúceho štátu uznajú posúdenie oprávnene vykonané orgánmi štátu vývozu (pozri rozsudky z 12. júla 1984, Les Rapides Savoyards a i., 218/83, Zb. s. 3105, bod 27; z 9. februára 2006, Sfakianakis, C-23/04 až C-25/04, Zb. s. I-1265, bod 23; z 1. júla 2010, Komisia/Nemecko, C-442/08, Zb. s. I-6457, bod 72, ako aj Afasia Knits Deutschland, už citovaný, bod 29).

35

V každom prípade stále platí, že potreba, aby colné správy členských štátov uznávali posúdenia vykonané colnými orgánmi štátu vývozu, sa neprejaví tým istým spôsobom, keď preferenčný režim nie je zavedený medzinárodnou dohodou zaväzujúcou Úniu a tretí štát na základe vzájomných povinností, ale opatrením Únie, ktoré má autonómny charakter (rozsudok Faroe Seafood a i., už citovaný, bod 24).

36

Treba teda konštatovať, že v rámci systému všeobecných colných preferencií zavedeného jednostranne Úniou nemôžu orgány štátu vývozu zaväzovať Úniu a jej členské štáty pri ich posúdení platnosti „formulára A“ osvedčenia o pôvode, keď, ako za okolností, akými sú tie v konaní vo veci samej, colné orgány štátu dovozu naďalej vyvolávajú pochybnosti o skutočnom pôvode výrobkov napriek tomu, že uvedené osvedčenia o pôvode neboli vyhlásené za neplatné.

37

Opačné riešenie, ktoré by zbavilo colné orgány štátu dovozu v rámci takého konania začatého pred súdom toho istého štátu, o aké je vo veci samej, možnosti požadovať dôkaz, že osvedčenie o pôvode tovaru bolo vydané na základe nesprávneho alebo správneho opisu skutočností vývozcom, by narúšalo účel dodatočnej kontroly, ktorým je, ako vyplýva z bodu 17 rozsudku, neskoršie overenie správnosti pôvodu tovarov uvedených vo „formulári A“ osvedčenia o pôvode.

38

Z vyššie uvedeného vyplýva, že za takých okolností, akými sú tie v spore vo veci samej, nesie zodpovedná osoba dôkazné bremeno, že osvedčenie o pôvode tovaru bolo vydané na základe správneho opisu skutočností vývozcom.

39

Skutočnosť, že toto dôkazné bremeno nesie zodpovedná osoba, iste môže byť pre ňu zdrojom ťažkostí, najmä ak v dobrej viere doviezla tovary zo zvýhodneného štátu s preferenčným clom a pôvod tohto tovaru bol neskôr spochybnení pri dodatočnej kontrole z dôvodu údajne nesprávnych prehlásení vývozcu.

40

Treba však pripomenúť, že podnikateľský subjekt, ktorý je obozretný a informovaný o stave právnej úpravy, musí pri svojom posúdení výhod, ktoré môžu vyplývať zo zadováženia tovarov zvýhodnených preferenčným clom, vziať do úvahy riziká vyskytujúce sa na trhu, o ktorý sa zaujíma, a prijať ich tak, že patria medzi bežné ťažkosti obchodu (pozri rozsudky z 11. decembra 1980, Acampora, 827/79, Zb. s. 3731, bod 8; Pascoal & Filhos, už citovaný, bod 59, ako aj uznesenie Súdneho dvora z 9. decembra 1999, CPL Imperial 2 a Unifrigo/Komisia, už citované, bod 37).

41

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prejudiciálnu otázku odpovedať, že článok 220 ods. 2 písm. b) colného kódexu treba vykladať v tom zmysle, že ak kompetentné orgány tretej krajiny nedokážu v rámci dodatočnej kontroly overiť, či „formulár A“ osvedčenia o pôvode tovaru, ktorý vydali, vychádza zo správne uvedených skutočností vývozcom, pretože vývozca ukončil výrobu, dôkazné bremeno, že osvedčenie vychádza zo správne uvedených skutočností vývozcom, nesie dlžník.

42

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 220 ods. 2 písm. b) nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2700/2000 zo 16. novembra 2000, sa má vykladať v tom zmysle, že ak kompetentné orgány tretej krajiny nedokážu v rámci dodatočnej kontroly overiť, či „formulár A“ osvedčenia o pôvode, ktorý vydali, vychádza zo správne uvedených skutočností vývozcom, pretože vývozca ukončil výrobu, dôkazné bremeno, že osvedčenie vychádza zo správne uvedených skutočností vývozcom, nesie dlžník.