I — Úvod

II — Právo Spoločenstva

A — Primárne právo

1. Colná únia

2. Vlastné zdroje Spoločenstva

3. Konkrétne výnimky upravené Rímskou zmluvou

4. Dohody uzatvorené členskými štátmi pred dňom ich pristúpenia

B — Sekundárne právo

1. Colný kódex Spoločenstva

2. Rozhodnutie Rady 94/728/ES

3. Nariadenia č. 1152/1989 a 1150/2000

4. Nariadenie č. 150/2003

III — Stanovisko Komisie, predchádzajúce správne konanie a konanie pred Súdnym dvorom

IV — Analýza námietok neprípustnosti

A — Vo veci C-372/05 (Komisia/Nemecko)

1. Článok 226 ES nie je vhodným právnym základom

2. Zásadné záujmy bezpečnosti štátu a neexistencia dôkazu porušenia

3. Právo Nemecka neposkytnúť informácie

B — Vo veci C-387/05 (Komisia/Taliansko)

C — Vo veci C-409/05 (Komisia/Grécko)

V — Preskúmanie porušenia povinnosti

A — Vlastné zdroje Spoločenstiev

B — Konkrétne o clách

C — Objektívne prvky porušenia povinnosti

VI — Ostatné tvrdenia členských štátov

A — K článku 296 ES a národnej bezpečnosti

1. Rozsah pôsobnosti

2. Podmienky článku 296 ES a ich kontrola Súdnym dvorom

3. Dôkazné bremeno

4. Nevhodne použité ustanovenie

a) Ekonomický argument

b) Mlčanlivosť a colné konanie

c) Dôsledok

5. Ustanovenie, ktoré pretrváva

B — K článku 307 ES

C — K legitímnej dôvere

VII — O trovách

VIII — Návrh

1.

V týchto žalobách o nesplnenie povinnosti Komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Fínska republika (C-284/05), Švédske kráľovstvo (C-294/05), Spolková republika Nemecko (C-372/05), Talianska republika (C-387/05 a C-239/06), Helénska republika (C-409/05) a Dánske kráľovstvo (C-461/05) si nesplnili povinnosti, ktoré im vyplývajú z ustanovení článku 26 ES, článku 20 Colného kódexu Spoločenstva ( 2 ) a článkov 2, 9, 10 a 11 nariadení č. 1552/89 ( 3 ) a 1150/2000, ( 4 ) tým, že odmietli zúčtovať ako vlastné zdroje Spoločenstiev sumy zodpovedajúce istine a úrokom z cla splatného pri dovoze vojenského materiálu a položiek s dvojakým použitím. ( 5 )

2.

V Spoločenstve občanov riadenom zásadami, bez devízových obmedzení, bez vnútorných hraníc a bez prekážok pri vzájomnom uznávaní sa človek neubráni prekvapeniu nad výčitkami, podľa ktorých by v oblasti dovozu zbraní malo colné konanie útočiť na základy národnej bezpečnosti členského štátu, a nad odmietaním, pod zámienkou štátneho tajomstva, poskytnúť príslušné informácie, s rizikom uvrhnutia budúcnosti Európskej únie do neistoty.

3.

Spochybnenie fungovania colnej únie nezaväzuje iba k analýze toho, či je utajenie určitých transakcií zaručené alebo či môže dôjsť k narušeniu štruktúry vlastných zdrojov Spoločenstiev; týka sa rovnako pojmov prednosti a autonómie európskeho právneho poriadku a ukladá Súdnemu dvoru zložitú úlohu spresniť obrysy článku 296 ES, ktorý vyjadruje nie vždy správne chápanú koncepciu suverenity štátu.

4.

V priebehu histórie sa sny o harmonickom svete, ( 6 ) v ktorom zbrane nebudú potrebné, ( 7 ) vždy rozplynuli pod náporom utilitaristických úvah, hospodárskych záujmov a iných dôvodov rôzneho druhu.

5.

Hoci mám ďaleko k snahe apelovať na svedomie, želal by som si, aby tieto návrhy ( 8 ) orientovali Súdny dvor k úvahe o zmysle rezerv v transparentnosti, ktoré pretrvávajú v Európe integrácie, spolupráce a mieru, ktorej sa hnusí to, čo jeden autor v 18. storočí nepriamo nazval tyraniou nedôvery. ( 9 )

6.

Uvedenie voľného pohybu tovaru do aktívnej činnosti prechádza cez colnú úniu, ktorá sa podľa článku 23 ES vzťahuje na „celý obchod s tovarom“ a zahŕňa „zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám“; v súlade s článkom 26 ES prináleží určenie ciel spoločného colného sadzobníka Rade „urč[ujúcej]… kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie“.

7.

Bez toho, aby boli dotknuté iné príjmy, článok 269 ES stanovuje, že rozpočet je plne financovaný z vlastných zdrojov; vo svojom druhom odseku uvádza, že Rada na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom jednomyseľne stanoví ustanovenia týkajúce sa systému vlastných zdrojov Spoločenstva, „ktoré odporučí členským štátom na prijatie v súlade s ich ústavnými predpismi“.

8.

Článok 296 ES uvádza:

„1.   Ustanovenia tejto zmluvy nebránia použitiu nasledujúcich pravidiel:

2.   Na návrh Komisie môže Rada jednomyseľne vykonať zmeny v zozname výrobkov vyhotovenom 15. apríla 1958, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. b).“

9.

Článok 298 ES uvádza:

„Ak opatrenia prijaté za okolností uvedených v článkoch 296 a 297 vedú k narušeniu podmienok hospodárskej súťaže spoločného trhu, Komisia spolu s príslušným štátom preskúma, ako by sa tieto opatrenia mohli prispôsobiť pravidlám stanoveným v tejto zmluve.

Odlišne od postupu podľa článkov 226 a 227 môže Komisia alebo ktorýkoľvek členský štát predložiť vec priamo Súdnemu dvoru, ak sa domnievajú, že iný členský štát zneužíva oprávnenie stanovené v článkoch 296 a 297. Súdny dvor rozhoduje na neverejnom zasadnutí.“

10.

Článok 307 ES uvádza:

„Ustanovenia tejto zmluvy neovplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých pred 1. januárom 1958 alebo pre pristupujúce štáty pred dňom ich prístupu medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi na jednej strane a jedným alebo viacerými tretími krajinami na strane druhej.

V prípade, že tieto dohody sú nezlučiteľné s touto zmluvou, členský štát alebo dotknuté štáty podniknú vhodné opatrenia na odstránenie zistených nezlučiteľností. Ak je to potrebné, členské štáty si na dosiahnutie tohto cieľa môžu poskytnúť vzájomnú pomoc a zaujať spoločný postoj.

Pri uplatňovaní dohôd uvedených v prvom odseku zoberú členské štáty do úvahy, že výhody poskytnuté v tejto zmluve každým členským štátom obsiahnuté v tejto zmluve tvoria neoddeliteľnú súčasť založenia Spoločenstva, a sú preto neoddeliteľne spojené s vytvorením spoločných orgánov, poverením týchto orgánov právomocami a poskytovaním rovnakých výhod všetkými členskými štátmi.“

11.

Po tom, čo v zásade uviedol vo svojom prvom odseku, že „ak vznikne colný dlh, sú clo a platby dlžné na základe právnych predpisov založené na Colnom sadzobníku Európskych spoločenstiev“, článok 20 nariadenia č. 2913/92 vo svojom odseku 3 vymenúva rozličné prvky zahrnuté do tohto sadzobníka, medzi ktorými uvádzam, keďže nás v tejto veci zaujímajú, nasledovné prvky:

„…

12.

Zúčtovanie dlhu je upravené článkom 217 kódexu, podľa ktorého „colné orgány vypočítajú sumu dovozného alebo vývozného cla vyplývajúcu z colného dlhu… akonáhle majú potrebné údaje, a zapíšu ju do účtovnej evidencie alebo do iného rovnocenného nosiča informácií…“.

13.

Toto rozhodnutie, ktoré s účinnosťou od 1. januára 1995 zrušilo rozhodnutie 88/376/EHS, Euratom, ( 11 ) poznamenáva vo svojom článku 2 ods. 1 písm. b), že vlastné zdroje, ktoré vstupujú do rozpočtu Spoločenstiev, predstavujú príjmy pochádzajúce z „ciel podľa Spoločného colného sadzobníka a ostatných už zavedených ciel alebo ciel, ktoré zavedú inštitúcie Spoločenstiev s ohľadom na obchodovanie s nečlenskými krajinami, a ciel na výrobky, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ“ [neoficiálny preklad].

14.

Druhé z týchto nariadení zrušilo prvé a nahradilo ho s účinnosťou od svojho uverejnenia 31. mája 2000. ( 12 )

15.

Článok 2 nariadenia č. 1150/2000 uvádza, že „na účely uplatňovania tohto nariadenia“ vzniká právo Spoločenstiev na vlastné zdroje uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) a b) rozhodnutia 94/728/ES, Euratom „bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch“.

16.

Podľa článku 9 „pripisuje každý členský štát vlastné zdroje na účet založený v mene Komisie v rámci štátnej pokladnice alebo orgánu, ktorý na tento účel určil“.

17.

Článok 10 ods. 1 uvádza, čo sa týka okamihu vkladu, že sa „vykoná najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol“.

18.

Článok 11 uvádza: „Akékoľvek omeškanie v prípade vkladu na účet uvedený v článku 9 ods. 1 má pre príslušný členský štát za následok vznik povinnosti platiť úroky podľa úrokovej sadzby platnej v príslušný deň pre operácie krátkodobého verejného financovania zvýšenej o dve percentá. Táto sadzba sa za každý mesiac meškania zvyšuje o 0,25 percenta. Zvýšená sadzba sa vzťahuje na celú dobu omeškania.“

19.

Na účely ochrany utajenia informácií členských štátov vo vojenskej oblasti toto nariadenie zavádza osobitné správne konanie pre oslobodzovanie od dovozných ciel na určité zbrane a vojenské zariadenia dovážané z tretích štátov orgánmi, ktoré sú poverené riadením vojenskej obrany členských štátov alebo v ich mene. ( 14 )

20.

Na účely zaručenia tohto výsledku primeraným spôsobom je upravené „vyhlásenie príslušného orgánu členského štátu, pre ktorého ozbrojené sily sú zbrane alebo vojenské zariadenia určené, ktoré by sa mohlo taktiež použiť ako colné vyhlásenie, ktoré vyžaduje colný sadzobník“, s tým, že tento akt musí mať „podob[u] certifikátu“ a umožniť vypracovanie „vyhlásenia výpočtov[ou] technik[ou]“. ( 15 )

21.

Článok 2 uvádza:

„1.   Colné sadzby Spoločného colného sadzobníka vzťahujúce sa na dovoz tovaru uvedeného v prílohe 1 sa úplne odpúšťajú, ak tovar používajú ozbrojené sily alebo sa používa v mene ozbrojených síl členského štátu, individuálne alebo v spolupráci s ostatnými štátmi, na obranu územnej celistvosti členského štátu alebo pri účasti na vojenských operáciách na udržanie mieru alebo na podporu mieru, alebo na iné vojenské účely, ako je napríklad ochrana občanov Európskej únie pred sociálnymi alebo ozbrojenými nepokojmi.

2.   Tieto clá sa úplne odpúšťajú aj pri dovoze:

3.   Dovážaný tovar, ktorý je definovaný v prílohe I a v odseku 2 tohto článku, podlieha splneniu podmienok konečného použitia, ktoré sú ustanovené v článkoch 21 a 82 nariadenia (EHS) č. 2913/92 a v jeho vykonávacej legislatíve. Colný dohľad nad konečným použitím tovaru sa končí tri roky po dátume uvoľnenia tovaru do voľného obehu.

4.   Použitie tovaru uvedeného v prílohe I na účely odbornej prípravy alebo na dočasné použitie tohto tovaru na colnom území spoločenstva ozbrojenými silami alebo inými silami na civilné účely kvôli nepredvídaným alebo živelným pohromám nepredstavuje porušenie konečného použitia určeného v odseku 1.“

22.

Článok 3 uvádza:

„1.   Žiadosť o uvoľnenie tovaru do voľného obehu, na ktorý sa žiada odpustenie cla podľa ustanovení článku 2, musí byť doložená certifikátom vydaným príslušným orgánom členského štátu, pre ktorého ozbrojené sily je tovar určený. Certifikát, ktorý je uvedený v prílohe III, sa predkladá colným orgánom dovážajúceho členského štátu spolu s tovarom, ktorého sa týka. Môže nahradiť colné vyhlásenie, ktoré vyžadujú články 59 až 76 nariadenia (EHS) č. 2913/92.

2.   Bez ohľadu na odsek 1, z dôvodov ochrany tajných vojenských údajov sa môže certifikát a dovážaný tovar predkladať iným orgánom, ktoré na tento účel určí dovážajúci členský štát. V takých prípadoch príslušný orgán vydávajúci certifikát zašle do 31. januára a 31. júla každého roku príslušným orgánom svojho členského štátu súhrnnú správu o takomto dovoze. Správa sa má týkať obdobia 6 mesiacov, ktoré bezprostredne predchádzajú mesiac, v ktorom sa správa podáva. Musí obsahovať počty vystavených certifikátov a dátumy ich vystavenia, dátumy dovozu a celkovú hodnotu a hmotnosť brutto výrobkov dovezených na základe certifikátov.

3.   Na vydanie a predloženie certifikátu colným orgánom alebo iným orgánom povereným colným vybavovaním sa môže použiť výpočtová technika na spracovanie údajov v súlade s článkom 292 ods. 3 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa prijímajú ustanovenia o implementácii nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92…

4.   Tento článok sa mutatis mutandis uplatní na dovážaný tovar, ktorý je uvedený v prílohe II.“

23.

Nariadenie č. 150/2003, hoci bolo uplatniteľné od 1. januára 2003, nadobudlo účinnosť v deň nasledujúci po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, ku ktorému došlo . ( 16 )

24.

Komisia vytýka Fínsku, Švédsku, Nemecku, Taliansku, Grécku a Dánsku, že jej nezaplatili clá za dovoz zbraní alebo položiek s dvojakým použitím v priebehu obdobia bezprostredne predchádzajúceho nariadeniu č. 150/2003.

25.

Diskusia, ktorá je v pozadí tohto konania, siaha do 70. rokov 20. storočia. Komisia to uznala okrem iného v prípade Talianska ( 17 ) (C-239/06); odôvodnené stanovisko z 10. septembra 1984 pre Nemecko a z pre Taliansko (C-387/05), rovnako ako odôvodnené stanovisko z roku 1990 adresované Grécku ukazujú, že diskusie boli zdĺhavé; ako ostatných predchodcov možno citovať zaslanie prvých výziev , ( 18 ) ktoré však nevyústili do súdnych konaní; pre Taliansko vo veci C-387/05 Komisia vyjadrila svoje výčitky v liste z .

26.

Komisia opätovne obrátila pozornosť členských štátov k svojim pochybnostiam, pokiaľ ide o zlučiteľnosť odmietnutia uspokojenia nárokov z cla s právom Spoločenstva: ( 19 )31. októbra 2002 sa obrátila v tomto zmysle na Taliansku republiku (C-387/05), na Fínsku republiku (C-284/05) a napokon na Švédske kráľovstvo (C-294/05), na Spolkovú republiku Nemecko (C-372/05), Dánske kráľovstvo (C-461/05), na Helénsku republiku (C-409/05) a druhý raz na Taliansku republiku (C-239/06).

27.

Keďže s poskytnutými vysvetleniami nebola spokojná, vydala odôvodnené stanoviská 11. júla 2003 pre Taliansko (C-387/05), pre Fínsko, pre Švédsko (C-294/05) a Taliansko (C-239/06) a pre Nemecko (C-372/05), Dánsko (C-461/05) a Grécko (C-409/05).

28.

Dňa 15. júla 2005, , , , , a Komisia, konajúca na základe druhého odseku článku 226 ES, podala žalobu proti Fínskej republike (C-284/05), Švédskemu kráľovstvu (C-294/05), Spolkovej republike Nemecko (C-372/05), Talianskej republike (C-387/05), Helénskej republike (C-409/05), Dánskemu kráľovstvu (C-461/05) a po druhý raz proti Talianskej republike (C-239/06), pričom vo všetkých týchto konaniach účastníci potvrdili svoje pôvodné stanoviská.

29.

Vo všetkých uvedených konaniach boli podané viaceré návrhy na vstup vedľajších účastníkov do konania a týmto návrhom bolo vyhovené. ( 20 )

30.

Po zasadnutí 7. októbra 2008 sa konalo pojednávanie , ( 21 ) čo je deň, počnúc ktorým boli veci pripravené na prednesenie návrhov.

31.

Kvôli uľahčeniu pochopenia týchto námietok ich jednu po druhej preskúmam v troch veciach, v ktorých boli vznesené, v poradí ich uvedenia.

32.

Nemecká vláda uvádza tri prekážky prípustnosti žaloby.

33.

Podľa Spolkovej republiky Nemecko Komisia nezvolila vhodný typ žaloby: v rozsahu, v akom založila svoju argumentáciu v zásade na uplatnení článku 296 ods. 1 ES, konaním, ktorým sa mala riadiť bolo konanie podľa druhého odseku článku 298 ES. ( 22 )

34.

Táto námietka nie je odôvodnená. V žiadnej jazykovej verzii článku 298 ES nie je nič, čo by umožňovalo tvrdiť, že Komisia mala použiť toto konkrétne ustanovenie. V španielčine („la Comisión o cualquier Estado miembro podrá recurrir directamente“), vo francúzštine („la Commission ou tout État membre peut saisir directement la Cour de Justice“), v angličtine („the Commission or any Member State may bring the matter directly before the Court of Justice“) alebo v nemčine („kann die Kommission oder ein Mitgliedstaat den Gerichtshof unmittelbar anrufen“) nič nesvedčí o kogentnej povahe, pretože využitie tohto spôsobu priameho napadnutia je uvádzané ako jednoduchá možnosť. ( 23 )

35.

Spolková republika Nemecko nechápe, že s výhradou nedotknuteľnosti procesných pravidiel ( 24 ) je predmet každého súdneho konania definovaný žalobcom, a nie tvrdeniami žalovaného; ak by to bolo inak, námietka neprípustnosti by mohla zmeniť povahu sporu.

36.

Hoci z korešpondencie predchádzajúcej konaniu pred Súdnym dvorom možno jasne postrehnúť rozporuplné diskusie o článku 296 ES, zostáva pravdou, že Komisia chce iba konštatovať porušenie článku 26 ES, nariadení ( 25 ) a rozhodnutí Spoločenstva iných ako článok 296 ES, z ktorých členský štát zase naopak robí jeden z pilierov svojej argumentácie.

37.

V krátkosti, voľba žaloby žalobcom sa nemusí podrobovať argumentácii rozvinutej protistranou na svoju obranu.

38.

Dokonca aj teleologický prvok článku 298 ES a systematický výklad jeho dvoch odsekov odhaľuje, že táto námietka je nevhodná, lebo Komisia môže „predložiť vec priamo Súdnemu dvoru“ v rámci možného nevhodného použitia článku 296 ES za predpokladu, že „podmien[ky] hospodárskej súťaže spoločného trhu“ boli narušené.

39.

Navrhujem ( 26 ) obmedziť možnosť ponúkanú druhým odsekom článku 298 ES na účely vyhnutia sa vedľajším následkom, ktoré môžu mať články 296 ES a 297 ES na hospodársku súťaž a na hospodárstvo. ( 27 )

40.

Podľa všetkého v tomto prípade nejde o diskusiu o narušení hospodárskej súťaže, keďže takto nebol cieľ tohto konania stanovený.

41.

Navyše žaloba o nesplnenie povinnosti členský štát nijako nesankcionuje, ( 28 ) keďže naopak posilňuje právo na obranu od fázy predchádzajúcej konaniu pred Súdnym dvorom, ktoré chýba v rámci článku 298 ES, ktorý zavádza podľa môjho názoru skôr skrátené konanie, lebo redukuje cognitio Súdneho dvora na jednoduché konštatovanie zákonnosti obchodných transakcií, v dôsledku toho obmedzujúc schopnosť reakcie dotknutej krajiny.

42.

Napokon, vo veci Komisia/Španielsko, ( 29 ) kde išlo o oslobodenie od DPH pri dovoze vojenského materiálu, o ktorom rozhodlo Španielsko na základe článku 296 ES, sa článku 298 ES nikto nedovolával na to, aby sa vyhol rozhodnutiu o podstate sporu, a to ani Súdnym dvorom rozhodnutím ex officio. ( 30 )

43.

Spolková republika Nemecko tvrdí, že Komisia nemôže kontrolovať definíciu toho, čo sú to zásadné záujmy jej obrany.

44.

Podľa môjho názoru sa ukazuje prezieravé nesiahať až k spochybňovaniu právomoci Súdneho dvora rozhodovať o takej chúlostivej záležitosti, hoci Spolková republika Nemecko vytýka práve tento nedostatok právomoci.

45.

Tvrdenie, ktoré musí byť zamietnuté, neprijateľným spôsobom zužuje jeden z podstatných aspektov žaloby do roviny jednoduchej procesnej zámienky.

46.

Možnosť, že tieto zásadné záujmy budú predstavovať brzdu právomoci Komisie a budú sa šíriť aj ako brzda uplatniteľnosti práva Spoločenstva, sa odráža v podstate tohto sporu a jej následky sa prejavujú pri rozličných otázkach, ako je otázka dôkazného bremena alebo mimoriadne citlivý problém imunity štátnych orgánov. ( 31 )

47.

Napriek tomu kontrola zásadných záujmov obrany štátov nie je na menu ponúkanom Komisiou, ktorého neodolateľnou položkou zostáva rešpektovanie cla vyberaného ako nástroj financovania Spoločenstva, hoci štáty sa usilujú okoreniť ho surovinami článku 296 ES.

48.

Inými slovami, v tomto prípade nejde o zásah do národnej bezpečnosti štátov ( 32 ) ale o zharmonizovanie článku 296 ES a celku zmlúv, čo je úloha výslovne zverená Komisii a Súdnemu dvoru.

49.

Nemecko vytýka žalobcovi, že vo svojich písomných vyjadreniach nespresnil porušenia zmluvy, ale jednoduché prečítanie žalôb a vyššie uvedeného právneho rámca ukazuje dotknuté ustanovenia tak primárneho, ako aj sekundárneho práva, ktoré spadajú pod colnú úniu a vlastné zdroje Európskych spoločenstiev.

50.

V každom prípade, ak by aj neexistoval dôkaz o porušení povinnosti, nespôsobovalo by to neprípustnosť žalôb, ale ich zamietnutie po posúdení všetkých skutkových a právnych okolností veci.

51.

Tento tretí dôvod neprípustnosti je zjavne prepojený na ten predošlý v rozsahu, v ktorom ak žalovaný štát tvrdí, že Komisia zasahuje do citlivých aspektov bezpečnosti, jeho vláda by sa nemala brániť poskytovaním vysvetlení, čomu sa snaží článok 296 ods. 1 ES zabrániť.

52.

Trúfalý vo svojom poňatí, argument sa rozpadá, keď sa opätovne konštatuje, že klamná argumentácia Nemecka smeruje k tomu, aby bola žaloba vyhlásená za neprípustnú.

53.

Členský štát preberá zodpovednosť za poskytnutie alebo neposkytnutie určitých informácií a jeho úspech alebo neúspech teda závisí od posúdenia predmetu sporu bez toho, aby sa problém mohol upravovať ad limine.

54.

Navyše z odôvodnení vyvinutých Komisiou vo veci povinnosti členských štátov preukázať podmienky použitia článku 296 ES nevyplýva, že by jej museli byť oznamované podrobnosti o dovozoch vojenského materiálu.

55.

Podobná povinnosť neexistuje a napriek tomu, čo o tom Nemecko môže hovoriť, Komisia si neuzurpovala právo, ktoré jej neprináleží.

56.

Podľa Talianska sa Komisia v odôvodnenom stanovisku zdržala požiadavky na preukázanie nezmenenia podmienok hospodárskej súťaže, hoci taký dôkaz žiada vo svojej žalobe.

57.

Je úplne v poriadku, že Komisia navrhla Súdnemu dvoru, aby odsúdil Taliansko za porušenie ustanovení práva Spoločenstva vo finančnej a v colnej oblasti, keď v priebehu súdneho konania otvorene analyzovala záležitosti, ktorých východiská už vysvetlila vo fáze predchádzajúcej súdnemu konaniu.

58.

Na účely vydania rozhodnutia je potrebné, aby sa po tom, čo bude konštatované porušenie noriem v oblasti vlastných zdrojov, preskúmalo možné odôvodnenie tohto porušenia obavou o ochranu celistvosti národnej bezpečnosti.

59.

To je to, čo vyplýva z odôvodneného stanoviska, ako uznáva Taliansko v bode 18 svojich vyjadrení, takže toto oddelenie nemá nijaký základ, keďže neexistencia narušenia trhu je len jednou z podmienok tejto výnimočnej odchýlky.

60.

Preto neexistuje ani žiaden nový argument, ani rozšírenie predmetu konania, ani žiaden iný základ odôvodňujúci odmietnutie žalôb z dôvodu neprípustnosti. ( 33 )

61.

Helénska republika sa vo svojej duplike dovoláva toho istého dôvodu neprípustnosti, ako je ten, ktorý rozvinula nemecká vláda v konaní o žalobe C-372/05 na základe článku 298 ES.

62.

Grécko uvádza túto námietku neprípustnosti v bodoch 4 a 37 svojho vyjadrenia k žalobe, zodpovedajúci záver však formuluje až v duplike, takže v súlade s článkom 42 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ( 34 ) musí byť námietka vyhlásená za neprípustnú, keďže žalobcovi bola odňatá možnosť proti nej namietať.

63.

Nezávisle od skutočnosti, že námietka nebola vznesená vo vhodnom čase, musí mať táto námietka rovnaký osud ako jej náprotivok vo veci Komisia/Nemecko, na ktorú poukazujem, čo by malo vylúčiť možnosť, aby bola Súdnym dvorom prijatá.

64.

V priebehu pojednávania zástupca gréckej vlády ex novo a na úvod dodal, že žaloba o nesplnenie povinnosti neumožňuje získať od Súdneho dvora rozhodnutie ukladajúce členskému štátu prijatie určitých opatrení. ( 35 )

65.

Judikatúra túto diskusiu už podstúpila, pretože jasne rozlišuje medzi predmetom žaloby podľa článku 226 ES, ktorým je určenie toho, že „členský štát [si] nesplnil povinnosť, ktorá pre neho vyplýva“ z práva Spoločenstva, a „opatrenia[mi], aby vyhovel rozsudku Súdneho dvora“, ktorých úvodné posúdenie prináleží v súlade s článkom 228 ES dotknutému členskému štátu bez toho, aby mohol Súdny dvor uložiť ďalšie opatrenia.

66.

Táto doktrína sa vyvodzuje z bodov 40 až 52 rozsudku Súdneho dvora zo 14. apríla 2005, Komisia/Nemecko, ( 36 ) v ktorom Súdny dvor zamietol návrh smerujúci k tomu, aby bolo uložené „členskému štátu zaplatiť úroky z omeškania“.

67.

Napriek tomu je v tejto veci situácia odlišná, pretože Komisia jednoducho chce, aby sa konštatovali porušenia povinnosti, a nevedie konanie o vrátenie smerujúce k získaniu rozhodnutia odsudzujúceho štáty na pripísanie nezaplatených vlastných zdrojov na jej účet, s úrokmi z omeškania v súlade s článkom 11 nariadení č. 1552/89 a 1150/2000.

68.

Po prípadnom rozsudku vyhovujúcemu žalobe sa štát vo fáze výkonu rozhodnutia zjavne bude musieť rozhodnúť, či z ukončenia jeho porušovania povinností vyplýva uspokojenie nárokov a zaplatenie vlastných zdrojov Spoločenstva na účet Komisie spolu s úrokmi z omeškania.

69.

Napokon, hoci aj také nezaplatenie cla splatného pri dovoze, ako je to v tomto prípade, už v skutočnosti nie je porušením colných predpisov, lebo nariadenie č. 150/2003 oslobodzuje od cla v prípade určitých zbraní a vojenského vybavenia, nemožno vylúčiť dôsledky porušení povinnosti, ktoré mohli vzniknúť pred nadobudnutím účinnosti nariadenia a mohli by pretrvávať azda aj pri uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnených stanoviskách, takže zostáva oprávneným navrhovať konštatovanie nezaplatenia.

70.

Článok 201 zmluvy uvádza, že „rozpočet je plne financovaný z vlastných zdrojov bez toho, aby boli dotknuté iné príjmy“, ale technické a politické ťažkosti pri uvádzaní tohto systému financovania do činnosti, charakterizované autonómiou vo vzťahu k štátom, trvali viac ako 12 rokov ( 37 ) a počas prechodného obdobia bolo financovanie Európskeho hospodárskeho spoločenstva zabezpečované vďaka príspevkom svojich členov.

71.

Rozhodnutie Rady 70/243/EZUO, EHS, Euratom z 21. apríla 1970 týkajúce sa nahradenia finančných príspevkov členských štátov vlastnými zdrojmi Spoločenstiev ( 38 ) [neoficiálny preklad] („prvé rozhodnutie o vlastných zdrojoch“) ukončilo faktickú kontrolu vládami členských štátov, otvoriac obdobie hospodárskej emancipácie, ktorej účinky sú ešte citeľné.

72.

Táto transformácia sa opiera o poľnohospodárske odvody, clá ( 39 ) a DPH.

73.

V polovici 70. rokov sa Spojené kráľovstvo začalo sťažovať na svoje finančné príspevky, čo viedlo k hlbokým rozpočtovým sporom, ktoré sa skončili v roku 1984 na Európskej rade vo Fontainebleau, ( 40 ) ktorej závery boli vyjadrené v rozhodnutí 85/257/EHS, Euratom zo 7. mája 1985 týkajúcom sa systému vlastných zdrojov Spoločenstiev ( 41 ) [neoficiálny preklad] („druhé rozhodnutie o vlastných zdrojoch“).

74.

Okrem iných opatrení toto rozhodnutie upravovalo mechanizmus úpravy rozpočtových nerovnováh, ktoré bolo do dnešného dňa uplatnené iba na Spojené kráľovstvo („britský rabat“) ( 42 ) a ktoré pozostáva z vrátenia súm vypočítaných z rozdielu medzi percentuálnym podielom tohto štátu na platbách DPH a jeho podielom na celkových rozdelených výdavkoch Spoločenstiev; ( 43 ) úprava je financovaná spoločne zvyškom štátov, pomerne k ich príspevku na DPH, s osobitným režimom pre Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Švédsko. ( 44 )

75.

Rozhodnutie 88/376 („tretie rozhodnutie o vlastných zdrojoch“) pridalo k uvedeným zdrojom štvrtý, založený na hrubom národnom produkte („HNP“) členských štátov ( 45 ) a určený na prispôsobenie príspevkov platobnej schopnosti. ( 46 )

76.

Keďže vyberanie finančných prostriedkov na účet Spoločenstva spôsobovalo vnútroštátnym hospodárstvam náklady, rozhodnutie 94/728 („štvrté rozhodnutie o vlastných zdrojoch“) vytvorilo odpočet na náklady vyberania, oprávniac štáty ponechať si časť tradičných zdrojov, pôvodne 10% (článok 2 ods. 3 rozhodnutia 94/728) a dnes 25%. ( 47 )

77.

Rozhodnutie Rady z 29. septembra 2000 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev ( 48 ) („piate rozhodnutie o vlastných zdrojoch“) — ktoré bolo odvtedy nahradené rozhodnutím 2007/436 („šieste rozhodnutie o vlastných zdrojoch“) — bolo prijaté z iniciatívy Európskej rady v Berlíne na účely dosiahnutia systému, ktorý bude „spravodlivý, transparentný, finančne efektívny, jednoduchý a založený na kritériách, ktoré najlepšie vyjadrujú schopnosť každého členského štátu prispievať“.

78.

Ak vyberanie ciel pôvodne reagovalo výlučne na rozpočtový cieľ, následne došlo k uvedomeniu si toho, že clá predstavujú ochranársky nástroj prvej triedy, čo rýchlo prebudilo nedôveru podporovateľov voľného obchodu.

79.

Po druhej svetovej vojne určité liberálne inšpirované zásady predpokladali postupné znižovanie ciel, dokonca ich zrušenie, ( 49 ) ale myšlienka sa neujala, keďže tieto clá predstavovali výhody, ako je možnosť slúžiť ako mechanizmus kontroly toku tovarov, indikátory obchodnej politiky alebo strážcovia obchodu.

80.

Z hľadiska Spoločenstva bola colná únia zriadená 1. júla 1968 na účely zrušenia ciel a obmedzení; táto únia tiež vyžadovala spoločné colné sadzby ( 50 ) uplatniteľné v celom Spoločenstve vo vzťahu k tretím štátom, ktorých príjmy mali byť odvádzané do pokladnice Spoločenstiev ako vlastné zdroje.

81.

Komisia vymedzuje porušenie povinnosti na obdobie od 1. januára 1998 do ; na pojednávaní poznamenala, v súlade s článkom 7 ods. 2 ( 51 ) nariadenia č. 1150/2000, že pre určité štáty neboli výhrady vznesené v roku 2001, ale v nasledujúcom roku, ( 52 ) takže dies a quo by mal byť prvý deň roka 1999.

82.

Do tohto obdobia spadá možné porušenie vyplývajúce z nezaplatenia napriek skutočnosti, že v roku 2003 nedošlo pre činnosti k nijakému colnému dlhu, ( 53 ) z dôvodu nariadenia č. 150/2003, pretože z oslobodenia nevyplýva zrušenie už vzniknutého dlhu a pretože neodstraňuje možné porušenie povinnosti, ktoré pretrváva.

83.

Keďže vzájomne sú úzko prepojené, treba starostlivo preskúmať neurčité hranice, ktoré oddeľujú právnu úpravu vlastných zdrojov od právnej úpravy vzťahujúcej sa na vznik, uspokojenie nárokov a výber colného dlhu. ( 54 )

84.

Nedodržiavanie právnej úpravy v oblasti ciel však môže poškodiť systém financovania, ako to možno vyvodiť z rozsudku Súdneho dvora z 12. septembra 2000. ( 55 ) Pozorujeme teda určité „prekrývanie“ ( 56 ) týchto oblastí a v dôsledku toho potrebu uplatniť dva súbory pravidiel, aby sme určili, či musia byť nákupy podrobené clu predtým, ako sa v prípade kladnej odpovede určí, že platby na účet Spoločenstiev neboli uskutočnené.

85.

Táto metóda ma bez akýchkoľvek okolkov vedie k potvrdeniu existencie objektívnych prvkov porušení povinnosti ( 57 ) v správaní žalovaných členských štátov.

86.

Z hľadiska acquis communautaire v oblasti ciel stačí poukázať na články 23 ES, 26 ES a 20 ods. 1 colného kódexu na ustálenie protiprávnej povahy neuhradenia nárokov z dovozu vojenského materiálu alebo vybavenia s dvojakým použitím.

87.

Táto povinnosť zaplatiť clo vyplýva rovnako z rozličných kategórií uvádzaných v nariadení Rady (EHS) č. 2658/87 z 23. júla 1987 o colnej a štatistickej nomenklatúre a o Spoločnom colnom sadzobníku ( 58 ) bez toho, aby sa mohlo tvrdiť, ako sa vyjadrili Nemecko a Fínsko, že by to bolo v rozpore dokonca so základmi Spoločenstva.

88.

Bez toho, aby som chcel zamlčiavať či už postupný pokles relatívneho významu tradičných vlastných zdrojov, ( 59 ) alebo snahy o obchodnú politiku zbavenú všetkých prekážok či túžbu po zmene, ( 60 ) zostáva pravdou, že v práve Spoločenstva vládne dôsledný rešpekt k zásade rovnosti hospodárskych záujmov štátov, ktorý vylučuje transformáciu všeobecného pravidla povinnosti platiť clo na vyňatie spod cla alebo na oslobodenie od cla.

89.

Všetky štáty uznávajú, že nezaplatili, hoci uskutočnili izolované prevody, ( 61 ) ktoré v nijakom prípade nemôžu byť považované za majúce účinky splnenia povinnosti, ( 62 ) pretože ich podriadili podmienke opodstatnenosti platby a pretože ich nevypočítali na základe dovozov alebo dotknutých období.

90.

Tieto dovozy neboli mimo pôsobnosti spoločného colného sadzobníka a nepatrili do osobitného režimu, ako je „nulová sadzba“.

91.

Okrem toho znenie nariadenia č. 150/2003, bez toho, aby predstavovalo hermeneutické kritérium predchádzajúcej situácie spôsobilé nakloniť rovnováhu v smere, ktorý si štáty želajú, posilňuje moje presvedčenie o kogentnej povahe úhrady nárokov z cla.

92.

Oslobodenie od cla medzi 1. januárom 1999 a je vylúčené elementárnym rešpektom k zákonnosti, ktorý sa uplatňuje vo finančnej oblasti alebo v ďalších užšie vymedzených oblastiach, ako je rozpočtová oblasť alebo colná oblasť, rovnako ako neexistenciou spätnej pôsobnosti nariadenia č. 150/2003.

93.

Členské štáty sú povinné uspokojiť nároky Spoločenstiev na ich vlastné zdroje, len čo majú ich colné orgány k dispozícii nevyhnutné tarify a dokážu v dôsledku toho vypočítať dlžnú sumu a určiť dlžníka. ( 63 ) Na zmenu finančnej rovnováhy Spoločenstiev stačí, ak tak štát nekoná. ( 64 )

94.

Krehká stabilita systému financovania Spoločenstiev vyžaduje presnú definíciu určovania, výberu a sprístupňovania vlastných zdrojov, ako aj ich rešpektovanie členskými štátmi, pretože ak jeden z nich tieto pravidlá nezohľadňuje, rovnováha musí byť znovu nastolená prostredníctvom kompenzácie, ktorá dopadne na ostatné členské štáty prostredníctvom zdroja založeného na HNP, ( 65 ) čo je v rozpore s povinnosťou lojálnej spolupráce. ( 66 )

95.

Podľa môjho názoru je sofizmom chcieť, ako napríklad Fínsko, ( 67 ) tieto argumenty vyvrátiť tvrdením, že zásada rovnosti v prispievaní do rozpočtu Spoločenstva by bola narušená, ak by členské štáty, ktoré dovážajú zbrane z tretích štátov, mali okrem ceny uhradiť clá, na rozdiel od štátov, ktoré sa rozhodujú o spotrebe v rámci Spoločenstiev.

96.

Toto tvrdenie nesprávne chápe, že miesto nákupu sa dotýka obchodných a strategických záujmov, ktorých sa na účely oslobodenia od cla nemožno dovolávať.

97.

Zástupca dánskej vlády v priebehu pojednávania potvrdil, že cieľom cla nie je financovanie Spoločenstva, ale odradenie potenciálnych kupujúcich od uchýlenia sa k tretím štátom a podpora obchodu medzi členskými štátmi.

98.

Toto stanovisko neodráža presne realitu, keďže uskutočnenie tohto ochranárskeho cieľa vyžaduje, aby európske záujmy zostali nepoškodené, keď sú, tak ako to bolo v tomto prípade, nákupy uskutočnené v tretích štátoch; teda na tento účel treba posilniť finančnú silu Spoločenstva prostredníctvom ciel, ktoré vyvážia hospodárske straty spôsobené neuskutočnením nákupu vnútri hraníc.

99.

Nemecko rovnako na pojednávaní uviedlo, že štáty, ktoré sú najväčšími prispievateľmi na obranu Únie, by boli potrestané, lebo by platili vyššie sumy z dôvodu cla.

100.

Táto myšlienka zmiešava rôzne koncepty, ako je koncept vnútorného trhu a obrany štátov, ktorých predmetné ciele nemožno zamieňať; koniec koncov náhrada za hospodárske úsilie vyplývajúce z vojenských záväzkov ( 68 ) by nemohla byť zabezpečená primeraným spôsobom jednostranným zrušením určitých opatrení v oblasti ciel.

101.

Rovnováha medzi príjmami a výdavkami (článok 268 ES), solidarita pri financovaní Spoločenstva (článok 2 ES) a zásady správneho finančného riadenia (článok 274 ES) nepochybne bránia týmto ekonomistickým orientáciám výlučne v službách štátov.

102.

Rovnako je na odmietnutie odsúdená myšlienka, ( 69 ) že pre nápravu nerovností by mala Komisia vrátiť clo štátom, ktoré ho zaplatili, keďže z toho by vyplývalo zovšeobecnenie porušenia na účely boja proti protiprávnemu správaniu tých, ktorí sa platbe vyhli.

103.

Všetci žalovaní účastníci konania sa usilujú odôvodniť neplatenie, opierajúc sa o článok 296 ES a tvrdiac, že zaplatenie cla z týchto tovarov pochádzajúcich z tretích štátov by predstavovalo vážne ohrozenie zásadných záujmov ich bezpečnosti.

104.

Členské štáty vysvetľujú, že platenie týchto vlastných zdrojov by im spôsobilo finančnú záťaž, ktorá by oslabila zásobovanie zbraňami a v dôsledku toho ich vojenské schopnosti; dodávajú, že priepustnosť colného konania nezaručuje utajenie údajov, ktoré musia byť poskytnuté na výpočet zodpovedajúcich súm, a odvolávajú sa na článok 307 ES a záväzky dohodnuté s vyvážajúcimi štátmi alebo zásadu legitímnej dôvery vyplývajúcu z oneskorenej reakcie Komisie.

105.

Táto oblasť, plná vzájomne sa prekrývajúcich tvrdení, vyžaduje rozvážne preskúmanie na účely jasného rozlíšenia možností uvedených v písm. a) a b) článku 296 ods. 1 ES.

106.

Vylúčiac povinnosť štátu poskytovať „informácie, ktorých sprístupnenie odporuje podľa jeho názoru základným záujmom jeho bezpečnosti“, zahŕňa písm. a) nielen výlučne vojenské zariadenie, ale aj položky s dvojakým použitím, pretože škoda vyplýva zo sprístupnenia, nezávisle od predmetu transakcie.

107.

Písmeno b) nemôže mať rovnaký výklad, lebo ak umožňuje každému členskému štátu „prijať opatrenia, ktoré pokladá za nevyhnutné na ochranu základných záujmov vlastnej bezpečnosti“, obmedzuje túto odchýlku „[na] výrob[u] zbraní, munície a bojového materiálu alebo obcho[d] s nimi“.

108.

Zoznam, ktorý Rada vypracovala 15. apríla 1958, ( 70 ) prispieva k tomuto výkladu, pretože smeruje iba k „výrobkom, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. b)“ (článok 296 ods. 2 ES).

109.

Povaha výrobkov zahrnutých do zoznamu z roku 1958 a odkaz článku 296 ods. 1 písm. b) ES na trh so zbraňami vylučujú, aby odvolanie sa na písmeno b) stačilo na zamedzenie uplatnenia finančného systému Spoločenstiev, a najmä colného režimu, na nákupy materiálu, ktorého konštrukcia, výroba alebo vývoj nezodpovedajú prísne vojenským cieľom.

110.

Predsa by však položky s dvojakým použitím nemali uniknúť clám pod zámienkou uplatnenia článku 296 ods. 1 písm. b) ES prinajmenšom preto, lebo výlučne vojenské použitie nebolo preukázané, čo Taliansko a Švédsko ani netvrdili, ani nepreukázali.

111.

V dôsledku toho treba žalobu podanú proti Švédsku (C-294/05) ( 71 ) a žalobu podanú proti Taliansku (C-387/05) vzhľadom na neexistenciu presvedčivej obrany prijať, ( 72 ) keďže tieto štáty sa môžu opierať iba o písmeno a) predmetného ustanovenia na účely pripustenia in abstracto ( 73 ) odchýlky predpokladanej v Zmluve. ( 74 )

112.

Treba analyzovať použitie článku 296 ES, keďže smeruje k odchýleniu sa od všetkých ustanovení ( 75 ) predstavujúcich základ systému financovania Spoločenstva, a to napriek priamym dopadom na colnú úniu, ktorá je samotnou podstatou vnútorného trhu. ( 76 )

113.

V tejto etape nedokážem skryť svoje prekvapenie nad spôsobom, ktorým sa počas celého konania štáty domáhali ( 77 )„autonómneho uplatňovania“ článku 296 ES.

114.

Pri tomto základnom prvku na vyriešenie tohto rozporu je stanovisko žalovaných účastníkov vo veci tohto pojmu podľa môjho názoru poznačené veľkým zmätkom.

115.

Skutočnosť, že členské štáty požívajú „autonómiu“ pri rozhodovaní o vhodnosti využitia článku 296 ES, nebráni uniformite noriem, ktoré musia orientovať svoj výklad na územie Spoločenstva.

116.

Každý štát definuje priority svojej bezpečnosti, zisťuje a klasifikuje to, čo ich poškodzuje, a napokon zhodnocuje, či sa má uchýliť k obmedzeniam článku 296 ES na základe hodnôt, ktoré sú v centre jeho suverenity, a preto sú cudzie právu Spoločenstva.

117.

Napokon sféra Spoločenstva nie je spôsobilá integrovať autonómny pojem „zásadné záujmy národnej obrany“. V súčasnej fáze vývoja práva Spoločenstva je tento pojem z definície výlučne vo sfére členských štátov.

118.

Preto diskusie prebiehajúce v rámci štátov vo veci orgánov spôsobilých kontrolovať vyhradenú komunikáciu zodpovedajú schémam uvádzajúcim do chodu jemné mechanizmy protiváh, ( 78 ) ktoré sa neodrážajú v práve Spoločenstva, takže Súdny dvor si nemôže privlastniť právomoc preskúmavania, ktorá má čisto vnútroštátnu dimenziu.

119.

Zásada deľby moci ( 79 ) ukladá prijať súbor obmedzení súdnej kontroly a vo vzťahu k aktom spadajúcim do diskrečnej právomoci vlád na účely vypracovania ich obrannej politiky sa techniky na overenie toho, že tieto akty boli správne prijaté, musia vyhnúť riziku nahradenia činnosti výkonnej moci uchýlením sa ku kritériám vhodnosti.

120.

Táto situácia znamená, že z kontroly opodstatnenosti rozhodnutia klasifikovať dokument ako utajený by automaticky vyplývalo odtajnenie, čiže pri prerokúvaní veci sudca môže žiť s tajomstvom, sledujúc obrysy a hodnotiac pravidlá, ale nie obsah. ( 80 )

121.

Vzhľadom na uvedené okrem posúdenia vykonávaného v každom štáte ( 81 ) prináleží právu Spoločenstva a najmä Súdnemu dvoru zaviesť výkladové pravidlá, ktoré povoľujú tieto mimoriadne opatrenia z hľadiska článku 296 ES, bez zásahu do jednoty jeho uplatňovania a nepochybne ani v súlade s opatreniami, ktoré schvaľujem, bez zásahu do diskrečnej právomoci štátov.

122.

Táto demarkačná línia medzi vnútroštátnou úrovňou a úrovňou Spoločenstiev musí byť vyznačená s čo najväčšou opatrnosťou, ale tak jasne, aby v rámci Európskej únie prevládla harmónia.

123.

Úlohou je analyzovať komplikovanú rovnováhu medzi záujmami členských štátov v oblasti ich bezpečnosti a základnými cieľmi Spoločenstva, bez prekročenia prahu toho, čo je primerané.

124.

Odchýlky od noriem Spoločenstva musia rešpektovať zásadu proporcionality, ( 82 ) mať primeranú povahu a byť nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

125.

Márne bude niekto považovať článok 296 ES za ústupok prinášaný samotnou Zmluvou, zostáva pravdou, že prednosť zvyšku práva Spoločenstva a jeho užitočný účinok ukladajú obmedzenie vnútroštátnych aktov, ktoré sa naň odvolávajú.

126.

Jednotné uplatňovanie Zmluvy podlieha výnimkám ( 83 ) vtedy, keď je verejná bezpečnosť vážne ohrozená, ale nie všeobecným spôsobom a mimo akejkoľvek miery, nezávisle od intenzity narušenia. ( 84 )

127.

Naproti tomu sa členské štáty oslobodzujú od povinností vyplývajúcich z primárneho práva vtedy, keď sú ohrozované záujmy vnímané ako „zásadné“, čiže klauzuly verejnej bezpečnosti sa možno dovolávať iba pri hrozbách proti týmto záujmom, ktoré sú skutočné a dostatočne vážne.

128.

Rozbitie niektorého zo základov architektúry Spoločenstva možno odôvodniť len v prípade, ak členské štáty nemajú inú možnosť ochrany svojich životne dôležitých záujmov.

129.

Okrem toho myšlienku oprávnenia voľnej úvahy uznávaného vládam článkom 296 ES možno ťažko vydávať za lojálnu integráciu, ktorú Európa vyžaduje.

130.

Členské štáty sa nemôžu o túto možnosť opierať automaticky, keďže judikatúra Súdneho dvora ( 85 ) sa k zoznamu z roku 1958 vyslovila v tom zmysle, že ak aj článok 296 ES slúži ako právny základ výnimky, výrobky uvedené na tomto zozname musia ešte spĺňať ďalšie podmienky na jeho uplatnenie.

131.

Podľa mňa článok 296 ES súvisí s neurčitým právnym pojmom „základn[ého] záujm[u]… bezpečnosti“ a právny pojem vzťahujúci sa na „názo[r]“ o nevyhnutnej povahe opatrenia súvisí s naliehavou požiadavkou odôvodnenia.

132.

Použitie týchto pojmov vyžaduje veľkú presnosť, nezlučiteľnú so všeobecným a hypotetickým prístupom k vnútroštátnym záujmom vrátane záujmov vojenskej povahy. ( 86 )

133.

Pripustiť takú nedbanlivosť by znamenalo posvätiť taký druh politických aktov, ( 87 ) ktoré by vytvorili imunity smrteľné pre Spoločenstvo a podľa môjho názoru aj pre postavenie členských štátov v rámci Spoločenstva.

134.

Diskusia začatá v týchto siedmich žalobách určite smeruje k vyznačeniu hraníc medzi ratio communautaire a vnútroštátnou politickou mocou, ale inštrumentalizuje Zmluvu tým, že zvyšuje postavenie článku 296 ES s akcentmi existenciálnej úzkosti. ( 88 )

135.

Žalovaní účastníci konania odmietajú dôkazné bremeno splnenia podmienok uplatnenia článku 296 ES a tvrdia, že sporné clo poškodzuje ich záujmy, opierajúc sa o nariadenie č. 150/2003, z ktorého vyzdvihujú odôvodnenie č. 5 na preukázanie úmyslov zákonodarcu Spoločenstva. ( 89 )

136.

Tam je tiež obraz normy deformovaný, pretože odôvodnenie č. 5 tohto nariadenia predvída zavedenie „osobitn[ých] administratívn[ych] postup[ov] na odpúšťania colných sadzieb“„s cieľom zohľadniť ochranu tajných vojenských údajov členských štátov“. ( 90 )

137.

V dôsledku toho z odvolania sa na tieto hodnoty utajenia nevyplýva, že utajenie by nebolo zaručené už v predošlej fáze, ani to, že dokonca aj pri neexistencii tohto odvolávania sa zásadné záujmy bezpečnosti štátov by boli ťažko poškodené, keďže je pravda, že nie všetky úniky informácií spôsobujú vážne ohrozenie bezpečnosti.

138.

Tvrdenia žalovaných štátov ma nepresviedčajú, lebo nie sú v zhode s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá sa vyhýba rozširujúcemu výkladu a od toho, kto sa chce opierať o tieto výnimky, vyžaduje predloženie dôkazu, že výnimky neprekračujú hranice predpokladané pre predmetnú eventualitu. ( 91 )

139.

Nezvyčajný rámec týchto opatrení musí posilniť myšlienku, že dôkazné bremeno zaťažuje vždy toho, kto sa opiera o výnimku predvídanú Zmluvou, na účely udržania súdržnosti a rešpektu na jej zameranie.

140.

Konkrétne rozsudok Súdneho dvora zo 16. septembra 1999, Komisia/Španielsko, ( 92 ) konštatoval porušenie povinnosti, pretože španielska vláda nepreukázala, že by „zrušenie oslobodenia od DPH dovozov a nákupov zbraní, munície a materiálu na výlučne vojenské použitie predpokladané španielskym právom predstavovalo opatrenie, ktoré môže ohroziť ochranu zásadných záujmov bezpečnosti Španielskeho kráľovstva, tak ako boli také oslobodenia odôvodnené na základe článku 223 ods. 1 písm. b) Zmluvy“.

141.

Už som zdôraznil, že Súdny dvor sa nemôže priamo zaoberať diskrečnými možnosťami obklopujúcimi štátne tajomstvo, ( 93 ) dokonca ani vtedy, keď ide o právo Spoločenstva a ak môže kontrolovať ich obmedzenia, presadzujúc proporcionalitu a všeobecné zásady.

142.

Keď, ako je to v tomto prípade, sa uplatňujú výnimky zo základov voľného trhu ( 94 ) alebo sú do systému financovania Spoločenstiev zavádzané poruchy, vnútroštátne orgány musia tieto anomálie vysvetliť, prinajmenšom v určitom rozsahu, označiac sledovaný cieľ a logickú väzbu, ktorá ich viaže.

143.

V opačnom prípade sa motivácia obmedzuje na hermetizmus a právna nejasnosť uľahčuje výskyt vidín a zneužitie moci.

144.

Žalované štáty tvrdia, že ekonomická záťaž spôsobená platením cla by oslabila ich vojenskú stratégiu; toto tvrdenie však pozmeňuje cieľ článku 296 ES na účely jeho použitia na čisto priemyselné alebo ekonomické účely, ( 95 ) čo v nijakom prípade neodôvodňuje odchýlenie sa od Zmluvy. ( 96 )

145.

Hoci Grécko oprávnene vyvracia kritiku Komisie, zdôrazňujúc rozdiel medzi „služobným tajomstvom“ a „vojenským tajomstvom“, ( 97 ) jeho ekonomické dôvody by oprávňovali, ak by boli dovedené do krajnosti, daňový únik s cieľom finančného ozdravenia a v záujme diktatúry zisku.

146.

Treba tiež odmietnuť argument vyvodzovaný z porovnania medzi finančnými účinkami DPH na štátne pokladnice a úhradou nárokov z cla, ako je použitý Dánskom ( 98 ) a Talianskom ( 99 ), ktoré zastávajú názor, že na rozdiel od cla sa DPH uhrádza členským štátom.

147.

Náznak odpovede možno nájsť v rozsudku Súdneho dvora zo 16. septembra 1999 vo veci Komisia/Španielsko vzťahujúcom sa na dovozy zbraní, podľa ktorého „oslobodenia od DPH nie sú nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany zásadných záujmov bezpečnosti španielskeho kráľovstva“, ( 100 ) pričom akékoľvek nebezpečenstvo bolo odstránené skutočnosťou, že „príjmy pochádzajúce z platenia DPH, ktoré by zaťažovali predmetné plnenia, by sa vracali späť do štátnej pokladnice, s výnimkou malého percenta, ktoré by ako vlastné zdroje plynuli do pokladnice Spoločenstva“. ( 101 )

148.

Dospieť k opačnému záveru, teda že na rozdiel od DPH by clo zmenšilo prostriedky pre národnú bezpečnosť, však vedie k prijatiu tohto výkladu mylným a unáhleným spôsobom.

149.

Tento záver sa tiež snaží zväčšiť význam izolovaných aspektov finančného systému, ako je aspekt výšky príjmov priamo získaných zo zdrojov, zanedbávajúc jeho jednotný aspekt a výhody, ktoré členom Spoločenstva prináša solidarita v príspevkoch a spravodlivé rozdelenie bremien.

150.

Nemožno byť v tejto fáze neprekvapený opisom colného konania, s jeho prológom, podľa ktorého nerešpektovanie mlčanlivosti by otriaslo pokojom štátov.

151.

Žalovaní účastníci konania tvrdia, že anonymita je silnejšia v oblasti DPH než v oblasti ciel; ( 102 ) dodávajú, že úroveň mlčanlivosti zaznamenaná v určitých vnútroštátnych právnych poriadkoch ( 103 ) nenachádza v Spoločenstve ekvivalent.

152.

Jednoduché podozrenie z únikov nemôže odôvodniť porušenie povinností udávané Komisiou, keďže celistvosť a bezpečnosť informácií sú chránené článkom 287 ES, ktorý ukladá členom inštitúcií Spoločenstva, členom výborov, rovnako ako vo všeobecnosti úradníkom a zástupcom Spoločenstva dokonca aj po ukončení výkonu ich funkcií povinnosť „mlčanlivosti…, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách“; tá istá povinnosť je vyslovená v článku 15 Colného kódexu Spoločenstva. ( 104 )

153.

Členské štáty koniec koncov mali vyjadriť svoju nespokojnosť s týmito pravidlami ochrany a namietať proti nim. Nemožno zavrhnúť ani možnosť požadovať náhradu škody za porušenie práva Spoločenstva, ak sa v okruhu prenosu informácií objavia určité úniky.

154.

Predsa však by jednostranné znefunkčnenie systému nebolo zlučiteľné s kritériom proporcionality, ( 105 ) ktorému sa musí podrobiť každý akt obmedzujúci normy Zmluvy „tak, aby boli jeho účinky obmedzené na to, čo je nevyhnutné na ochranu záujmov, ku ktorých zaručeniu smeruje“. ( 106 )

155.

Vyradenie podstatnej časti právnej úpravy Spoločenstva vo finančnej oblasti by bolo v rozpore s jej kogentnou povahou a v rozpore s cieľmi, ktoré sleduje.

156.

Hoci im pripisujú prvoradú úlohu, scenár vypracovaný žalovanými nepredpokladal vstup pravidiel o dôkaznom bremene na scénu, ktoré žalovaným ukladali povinnosť preukázať, že medzi 1. januárom 1999 a nebola mlčanlivosť zaručená. ( 107 )

157.

Ak nariadenie č. 150/2003 mení finančný vývoj Spoločenstva tým, že oslobodzuje od ciel, z jeho článku 7 ( 108 ) vyplýva tiež prenos určitých informácií o nákupoch, takže ťažkosti uvádzané členskými štátmi by napriek všetkému pretrvávali.

158.

Nemecko vo svojej duplike (C-372/05) trvá na skutočnosti, že sprístupnenie vyžadované článkom 7 neslúži na výpočet colných príjmov, proti čomu nenamietam, pretože nezávisle od smerovania pravidla k určeniu sumy cla, ktoré už nie je viac uplatniteľné, rozhodujúcim aspektom je skutočnosť, že certifikáty, na ktoré poukazuje, ( 109 ) môžu poškodiť záujmy, ktorých utajenie členské štáty zamýšľajú uchrániť. ( 110 )

159.

Komisii neprináleží, ako to nesprávne naznačuje Grécko vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka v konaní proti Fínsku (C-284/05), navrhovať alternatívne riešenia na vyhnutie sa sprístupneniu informácií. ( 111 )

160.

Toto tvrdenie prevracia dôkazné bremeno a mení jeho účel, lebo členské štáty musia preukázať nespôsobilosť konaní zachovať tajomstvo.

161.

Predsa však sa nezdá, že by oznámenia, ktoré musia byť zasielané mesačne ( 112 ) alebo ročne Komisii, boli také podrobné, aby ohrozili stratégie národnej obrany; predmetné formuláre totiž ( 113 ) označujú celkové sumy zodpovedajúce celku dovozov za predmetné obdobie.

162.

Žaloba proti Dánsku ilustruje neistotu, pokiaľ ide o konkrétnu povahu informácií, ktoré treba poskytnúť, keďže je pravda, že názor dánskej vlády, podľa ktorého okrem vymenovania dovezených položiek musí poskytnúť informácie o ich množstve, ich hodnote a štáte ich pôvodu, je v rozpore s názorom Komisie, ktorá jednoducho vyžaduje doručenie oznámenia o celkovej sume obchodov.

163.

Ak by aj v tom najhoršom prípade ( 114 ) boli informácie označené Dánskom sprístupnené, nevidím, aký by to mohlo mať negatívny dopad na vonkajšiu bezpečnosť tohto štátu, keď tieto informácie nezahŕňajú technické aspekty rozličných položiek ani použitie, na ktoré sú určené. ( 115 )

164.

Komisia nevidí v žalobe žiadnu námietku ( 116 ) proti zjednodušeným colným režimom spred roka 2003, keďže zmena procesných postupov prináleží štátu, ktorý sa podľa žalobcu ( 117 ) môže odvolať na článok 60 colného kódexu, ( 118 ) aby vymenoval správcu ad hoc. ( 119 )

165.

Táto úvodná fáza prebieha s účasťou vnútroštátnych zástupcov a orgánov, takže je veľmi prehnané chcieť tvrdiť, že nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu spočíva v nedôvere voči svojim colným orgánom.

166.

Nasledujúca etapa colného konania vedie ku kontrole — overiteľnej Komisiou — vykonanej úhrady nárokov; v tejto etape môže byť nevyhnutné požadovať doplňujúce informácie, ktorých utajenie je rovnako zaručené článkom 5 nariadenia č. 1026/1999/CE. ( 120 )

167.

Tam leží jeden z kľúčových prvkov diskusie, keď pojednávanie jasne ukázalo, že pri úvodnej fáze nie je nikdy nijaká citlivá informácia ohrozená, keďže sa v nej spracúvajú iba celkové veličiny, bez podrobností spôsobilých ohroziť národnú bezpečnosť, takže nie je odôvodnené dovolávať sa článku 296 ES predtým, než Komisia požiada o objasnenia k úhrade nárokov vykonaných štátom.

168.

Ak sú v súlade s článkom 10 ES štáty povinné pomáhať Komisii pri jej poslaní dbať nad dodržiavaním Zmluvy, ( 121 ) musia jej tiež poskytnúť užitočné údaje na overenie správnosti platieb vlastných zdrojov, ( 122 ) čo podľa môjho názoru nebráni tomu, aby sa podľa okolností konkrétneho prípadu a výnimočne rozhodli obmedziť informáciu na určité prvky dokumentu alebo ju úplne odmietnuť na základe článku 296 písm. a) ES; všetky tieto možnosti by boli viac zlučiteľné s požiadavkami proporcionality ako odchýlenie sa od pravidiel systému.

169.

Je rovnako prehnané dovolávať sa článku 296 písm. b) ES, dokonca pred možnou kontrolou Komisie, ku ktorej vždy nedochádza; v obchode so zbraňami sú totiž prípustné iba opatrenia určené na „ochranu základných záujmov vlastnej bezpečnosti“, ktoré z definície colné právo neohrozuje v priebehu prvej z opísaných fáz ani, a to ešte oveľa menej, pred pristúpením k úhrade nárokov.

170.

Štáty sa uchýlili k článku 296 ES, opierajúc sa o hypotetickú abstrakciu, keďže uplatnenie tohto ustanovenia vyžaduje ohrozenie ich záujmov, k čomu môže dôjsť len vtedy, opakujem, ak Komisia požiada o veľmi konkrétne informácie, čo je vec, ktorú neurobila, pretože napriek tomu, čo uviedli zástupcovia gréckej vlády na pojednávaní, neprijatie dočasných platieb vykonaných štátmi nevyplýva z nedostatku informácií, ale z ich neexistencie, čo vylučuje akúkoľvek možnosť kontroly, akokoľvek málo rozumnej.

171.

Aj keď sa právna úprava Spoločenstva usiluje zaručiť ochranu údajov, vlády ( 123 ) majú viac dôvery v podniky vykonávajúce ( 124 ) tento druh obchodu ako v colné orgány, čo spôsobuje neprípustnú nerovnosť. ( 125 )

172.

Uvedené úvahy jasne preukazujú neúčinnosť tvrdení vzťahujúcich sa na geografickú situáciu štátu, rozmiestnenie jej obyvateľstva, ochranu hraníc proti inváziám alebo, z hospodárskeho hľadiska, na náklady vojenských programov, pretože napríklad v prípade lietadiel počet prieskumných letov v určitých štátoch vzrástol. ( 126 )

173.

Neexistuje právna spojitosť medzi prostriedkami a sledovanými cieľmi, lebo podobné odchýlky mohli byť upravené štátmi, ktoré pred nariadením č. 150/2003 vykonávali úhrady nárokov z cla a platili ich Spoločenstvu bez toho, aby to spôsobilo zrútenie ich systémov obrany.

174.

V dôsledku toho zastávam názor, že žalované štáty sa uchýlili k nevhodným zámienkam vo vzťahu k právu Spoločenstva a k zásadám, ktoré som vysvetlil, a dostali sa na neistú pôdu, škodlivú pre Európsku úniu.

175.

Osobitne objasňujúcim príkladom je príklad Fínska, ktoré vo svojom vyjadrení k žalobe uviedlo, že jednoduchá podmienečná platba bez dohody s Komisiou ohrozuje jeho bezpečnosť, aby následne na pojednávaní uznalo, že jednostranne poukázalo 10 miliónov eur bez toho, aby to ohrozilo jeho záujmy.

176.

Článok 296 ES (pôvodne článok 223 Zmluvy) má ďaleko k zmiznutiu; odoláva zubu času od roku 1957 a objavuje sa aj v Lisabonskej zmluve. ( 127 ) Napriek tomu predstavuje určité množstvo nejasných aspektov, ktoré treba prostredníctvom historického výkladu opatrne objasniť.

177.

Medzi dvoma chápaniami článku 296 ES existuje zjavné napätie: chápaním členských štátov založeným na myšlienke všadeprítomnej suverenity v oblasti obrany a chápaním viac komunitárnym, ktoré dosahu tohto článku stanovuje prísnejšie hranice. ( 128 )

178.

Živená studenou vojnou, pôvodná nedôvera štátov oprávňovala na tento bezpečnostný ventil; prístup opierajúci sa o členské štáty už však nemá opodstatnenie, keďže pojem hrozby je dnes zbavený svojho konkrétneho obsahu. ( 129 )

179.

Sú prípady, keď nepovedať nič sa rovná poprieť pravdu, a absolútna sloboda vo vyjadrovaní môže spôsobovať nesúlad v rámci integrácie Európskej únie.

180.

Prehliadanie internetových stránok, ( 130 ) na ktoré naráža Komisia vo svojich vyjadreniach, ukazuje všetky podrobnosti o určitých zbraniach nadobudnutých ozbrojenými silami.

181.

Táto okolnosť vlastná moderným spoločnostiam relativizuje podmienku utajenia ( 131 ) a podľa môjho názoru exponenciálne zvyšuje úsilie štátov obchádzať právo Spoločenstva prostredníctvom článku 296 ES.

182.

Prispôsobenie článku, na polceste medzi jeho zrušením ( 132 ) a úpravou zoznamu z roku 1958, ( 133 ) nemôže zanedbať ani určité zblíženie právnych úprav v oblasti bezpečnosti, ( 134 ) ani vytvorenie Európskej obrannej agentúry. ( 135 )

183.

Treba konštatovať určitý anachronizmus týchto ustanovení vzhľadom na právomoc Únie postupne vymedzovať spoločnú obrannú politiku ( 136 ) a vzhľadom na klauzulu solidarity, ktorá predpokladá mobilizáciu vojenských síl vtedy, keď sa niektorý členský štát stane predmetom teroristického útoku alebo je obeťou prírodnej katastrofy alebo katastrofy spôsobenej ľudskou činnosťou. ( 137 )

184.

V oblasti vývozu zbraní nechýba právna úprava ( 138 ) ani kampane na zvyšovanie povedomia ( 139 ), takže odhliadnuc od akýchkoľvek odlišností, nemá nijaký zmysel chcieť zbaviť oblasť dovozov záštity, samej osobe už nepriamej a obmedzenej, ktorú vykonáva právo Spoločenstva prostredníctvom colnej únie. ( 140 )

185.

Postúpenie suverenity nevyhnutné na vstup do európskeho klubu neumožňuje umelé alebo zaujaté chápanie mechanizmov, ktoré Rímska zmluva zaviedla na dosiahnutie svojich cieľov.

186.

Článok 296 ES môže vytvoriť neoprávnené nádeje u vedúcich predstaviteľov členských štátov a kandidátov na pristúpenie, takže v rozsahu, v akom to bude možné, sa Súdny dvor bude musieť chopiť svojej zodpovednosti a obmedziť rozsah pôsobnosti tohto článku v záujme jednoty práva Spoločenstva.

187.

Považovať opatrenia povolené týmto ustanovením za ovocie rozhodnutí založených na voľnej úvahe, izolovaných a nepreskúmateľných v rámci Únie, vedie k Európe napredujúcej rôznou rýchlosťou pri uplatňovaní svojich noriem, rovnako ako k ľubovoľnému uplatňovaniu zásad.

188.

Okrem toho, že nepokrýva prípad, keď neexistuje vážne ohrozenie národnej obrany, oblasť článku 296 ES neponecháva žiaden priestor pre obavu členských štátov z odhalenia ich skutočných výdavkov na zbrane a neumožňuje napraviť mlčanie prístupových zmlúv ani sa vyhnúť, z temných dôvodov, európskym normám v oblasti utajenia.

189.

Podľa určitých pripomienok žalovaných štátov vylučovali klauzuly o dôvernosti vložené do minulých zmlúv s dodávateľmi zbraní alebo do zmlúv podpísaných s tretími štátmi platenie cla.

190.

Aj keď také klauzuly môžu byť kritériom účinnosti a platnosti kúpnej zmluvy, závisia od slobodnej vôle účastníkov, a teda keď členský štát súhlasí s ukrývaním určitých informácií, na ujmu svojich povinností podľa práva Spoločenstva, dáva prednosť svojim „dohodám“ pred svojimi európskymi záväzkami.

191.

Keď takéto utajené ustanovenie predchádzalo pristúpeniu do Únie, recepcia práva Spoločenstva ho uvádza do citlivého postavenia nezákonnosti.

192.

Z hľadiska medzinárodných zmlúv článok 307 ES predovšetkým vyžaduje identifikáciu spornej zmluvy tak, aby sa zistil deň jej uzatvorenia, jej obsah a zlučiteľnosť jej ustanovení s právnym poriadkom Únie.

193.

Nemôžu existovať také utajené zmluvy, aby predstavovali prekážku rešpektovania povinnosti v oblasti cla a bránili uplatniteľnosti článku 307 ES. ( 141 )

194.

Koniec koncov, aj keď Súdny dvor určitý čas akceptoval prednosť dvojstrannej dohody, ( 142 ) veľmi skoro zdôraznil, ( 143 ) že norma priznáva „práva“ tretím štátom spolu s tým, ako ukladá „povinnosti“ členským štátom, ktoré teda budú musieť upustiť od výkonu oprávnení, ktoré im boli priznané predošlou zmluvou, ak to vyžaduje nová zmluva.

195.

Devíza pacta sunt servanda, ktorá tvorí základ tohto článku, netoleruje apatiu, pretože ukladá členským štátom využiť „vhodné opatrenia na odstránenie zistených nezlučiteľností…“. Pripomienky žalovaných nesvedčia o nijakom úsilí prekonať prípadné nezlučiteľnosti, čo prispieva k zamietnutiu dôvodu obrany.

196.

Švédske kráľovstvo sa prejavovalo osobitne aktívne na pojednávaní, na ktorom neústupčivo tvrdilo, že určité dvojstranné dohody o spolupráci ( 144 ) ukladajú kupujúcemu povinnosť neposkytovať nijaké informácie o kúpe bez súhlasu predávajúceho alebo dodávateľa. Podľa mňa táto téza opúšťa rešpekt k právu Spoločenstva trojako: u štátov, súkromných osôb alebo podnikov.

197.

S výnimkou Fínska a Švédska všetky ostatné žalované štáty vo svojich písomných vyjadreniach tvrdili, že stanovisko Komisie v týchto veciach by bolo v rozpore so zásadou legitímnej dôvery.

198.

Ako som poznamenal vo vzťahu ku konaniam pred podaním žaloby, Komisia už dlho rokuje s Nemeckom, Talianskom a Gréckom; vlády týchto štátov to dnes pripomínajú, aby ťažili z pocitu bezpečia, ktorý ich upokojil, keďže pasivita strážcu zmlúv ich podnietila, aby verili, že nedošlo k porušeniu povinností.

199.

Dánsko sa tiež dovoláva svojich stykov a konaní o porušení povinností, ku ktorým došlo v rokoch 1984 a 1985, a dodáva, že keďže na Súdny dvor nebola podaná žiadna žaloba, členské štáty mohli veriť, že Komisia mlčky súhlasila s oslobodením od cla na dovoz vojenského materiálu.

200.

Na ochranu jednotlivca ( 145 ) čeliaceho verejnej moci obmedzuje zásada legitímnej dôvery možnosť zrušovania správnych aktov.

201.

Podporujúc ovzdušie právnej istoty nevyhnutnej na stabilitu práva, umožňuje konať so znalosťou veci a s plným vedomím dôsledkov správania; vytvára teda atmosféru bezpečnosti ( 146 ) osobitne prospešnú pre hospodárske vzťahy. ( 147 )

202.

Judikatúra Súdneho dvora ( 148 ) ju kvalifikovala ako „základnú zásadu Spoločenstva“, ( 149 ) uplatňovala ju na retroaktívne normy alebo normy s okamžitým účinkom ( 150 ) a umožnila adresátovi normy zostať vo svojej predošlej situácii v prípade zmeny normy, keďže administratíva v ňom vyvolala očakávanie, že status quo sa nebude meniť. ( 151 )

203.

Na to, aby legitímna dôvera pôsobila svojím ochranným účinkom, sa musí subjekt ( 152 ) opierať o vonkajšie signály, a nie o jednoduché domnienky alebo subjektívne presvedčenia; ( 153 ) na druhej strane, berúc do úvahy záujmy, o ktoré ide, musí situácia kohokoľvek, kto sa oprávnene spoliehal na úkon správy, túto ochranu odôvodniť. ( 154 )

204.

Je jednoduché zistiť, že túto zásadu v tejto veci nemožno uplatniť.

205.

Súdny dvor opakovane uznal Komisii úplnú slobodu rozhodnúť o vhodnosti podania žaloby proti členskému štátu; táto sloboda zahŕňa voľbu okamihu podania žaloby, ( 155 ) bez akéhokoľvek obmedzenia.

206.

Navyše legitímna dôvera pôsobí ako bariéra proti výnimočnej možnosti, aby bol deň nadobudnutia účinnosti aktu Spoločenstva určený na deň predchádzajúci jeho zverejneniu; ( 156 ) žalované štáty sa však o toto tvrdenie opierajú v opačnom zmysle, aby sa vyhli účinkom právnej úpravy predchádzajúcej nariadeniu č. 150/2003.

207.

V dôsledku toho by možno bolo vhodnejšie hovoriť o vlastných aktoch Komisie ( 157 ) na podporu myšlienky, že odstúpila od svojich výhrad.

208.

Predsa však musí byť aj tento prístup zamietnutý, lebo vo svojom vyhlásení spísanom pri rokovaniach vzťahujúcich sa na nariadenie č. 150/2003 ( 158 ) Komisia vyjadrila svoje pevné odhodlanie neodstúpiť od výberu cla, ktoré malo byť zaplatené, a vyhradila si právo prijať iniciatívy, ktoré budú v tomto ohľade vhodné.

209.

Tiež predtým nedošlo v tomto zmysle zo strany Komisie k žiadnemu ústupku, pretože už v roku 1988 Komisia vypracovala návrh oslobodenia od cla, ktorý neuspel najmä z dôvodu ťažkostí členských štátov dospieť k dohode.

210.

V každom prípade nariadenie č. 150/2003 neobsahuje retroaktívne ustanovenie, a to so súhlasom členských štátov, keďže proti nemu nenamietali.

211.

Určité členské štáty trvajú na tom, že zásada legitímnej dôvery musí viesť k obmedzeniu účinkov rozsudku v čase; ( 159 ) predsa však, ako som to vysvetlil, neprináleží Súdnemu dvoru vyjadrovať sa k hospodárskym dôsledkom porušení povinností, ktoré sankcionuje.

212.

Toto obmedzenie účinkov v čase nemá opodstatnenie, lebo má mimoriadnu povahu; ( 160 ) ak by bolo konštatované porušenie povinností, nespôsobilo by to štátom vážne finančné následky, neberúc do úvahy, že v týchto veciach stanovuje článok 7 ods. 2 konečnú lehotu, zakazujúc opravy siahajúce späť viac ako tri roky počnúc oznámením o sporných otázkach.

213.

Odmietnutie námietok a dôvodov obrany členských štátov spojené s prítomnosťou objektívnych prvkov porušení povinností musí viesť k vyhoveniu všetkým siedmim žalobám.

214.

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak, ako to bolo vo všetkých týchto veciach, to bolo v tomto zmysle navrhnuté; teda ak bude žalobe Komisie vyhovené, žalovaným účastníkom by mala byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania vo všetkých predmetných veciach.

215.

V súlade s odsekom 4 toho istého článku musia členské štáty, ktoré sa na konaní zúčastnili ako vedľajší účastníci, znášať svoje vlastné trovy konania.

216.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby určil, že: